MAGNA – slovenska organizacia bez hranic

MAGNA je slovenska humanitarna organizacia, ktorej poslanim je zabezpecovat zdravotnu, nutricnu a socialnu pomoc detom a ich rodinam v krizovych oblastiach sveta. Ako rada casto hovorim, uzasne veci robia tito ludia!

Obsahom tohto prispevku budu temy, ktore mi nie su lahostajne. Temy, ktore osobne prezivam a dojimaju ma (a urcite aj vsetkych citlivych ludi). A napokon aj tema pomoci inym.

Zacnem vsak pre mna klasicky, t.j. vselijako len nie “in medias res”:-), a s obligatnym premostenim na cestovanie.

Foto z netu

Hovori sa, ze cestovanie je najlepsou formou vzdelania. Dnes to uz viem celkom zodpovedne potvrdit. Cestovanie otvara oci, clovek ziskava nadhlad (nad vecami, kde ho treba) aj vhlad (do veci, kam ho treba), zacne vnimat v sirsich suvislostiach a uvedomuje si to, co by ho zrejme doma v kresle nenapadlo (nic proti kreslu a vnuknutiam mysle v domacom prostredi:-). Ide to postupne a ide to samo, staci chodit s otvorenymi ocami a srdcom. To, ze sa clovek vela nauci o inych krajinach, ich historii a ludoch (a samozrejme aj vela o sebe), urcite netreba pisat. No zdaleka nejde len o oku a dusi lahodiace momenty, romanticke obrazy, pozitivne informacie, neutralne vedomosti alebo cukrikove zazitky – a tak to ma byt. Svet totiz nie je idealny (skoda), no lahostajnost by v nom urcite nemala mat ziadne miesto.

U2 and Africa: Where The Streets Have No Name [With Soweto Gospel Choir]

Cim viac cestujem, tym viac si uvedomujem, ze len taka vlastna postel a tecuca pitna voda v kohutiku (pre nas tazka samozrejmost) su pre obrovsku cast populacie na Zemi luxusom alebo nedostupnou komoditou. Mame sa sakra dobre a v porovnani s velkym poctom ludi v mnohych krajinach sveta zijeme nie v dostatku ale vo velkom prebytku. Ked sa balim, snazim sa vzdy nieco vziat aj pre miestne deti (Tibet, Nepal, India, naposledy v Afrike som dostala zakaz vojst do dedinky Kavangov v Namibii, ze tam nasinci nechodia, nie je zname, ako budu reagovat, nie je iste, ci ma staresina vypocuje (pozn. uradnym jazykom je anglictina a Kavangovia nou hovoria, nie su prirodnym, tradicne zijucim kmenom ako napr. Himbovia, s ktorymi som komunikovala prostrednictvom lokalnej tlmocnicky a rukami a nohami:-), no aj tak som isla a rozdala, co som priniesla a mala som velku radost a myslim, ze aj oni – o tom niekedy nabuduce aspon drobny clanok a fotky). Taketo darceky su samozrejme len malickosti a nie realna pomoc. Preto dlhodobejsie prispievam na projekty MAGNY (nielen).

Po osobnej navsteve Kambodze som sa zamerala (prostrednictvom a vdaka MAGNE) na opakovanu pomoc pri realizacii stavieb nemocnic pre rodiace zeny a ich babatka v chudobnych oblastiach krajiny. Vdaka pomoci ludi by tak mali vzniknut centra pre obete nasilia a HIV/AIDS, ktore budu poskytovat zdravotnu starostlivost, post-traumaticku pomoc, mentalnu liecbu a socialnu pomoc. Architektonicky design centier maju na starosti architekti z Vallo Sadovsky Architects, ktori pracuju bez naroku na honorar. Link na tento unikatny projekt (okrem inych aj pod zastitou Tani Pauhofovej, ktora oblast osobne navstivila):
https://www.magna.sk/spravy/spravy-z-terenu/staviame-nemocnice-s-bubom

Projekt nemocnice: KAMBODŽA. 2018. Návrh 1. MAGNA/BUBO centre v Kambodži. © Vallo Sadovský Architects
ZDROJ: https://www.magna.sk/spravy/spravy-z-terenu/staviame-nemocnice-s-bubom

Preco sa Kambodza stala citlivym a sugestivnym miestom na mojej mape Zeme? Vo svete bezne navstevujem aj pietne miesta alebo pamatniky, pri ktorych sa zastavim a rozmyslam a je mi samozrejme smutno … pamatniky na pohnute casy minule, ktorym sa ludsky neda porozumiet, no mali by byt navstevovane kvoli pamiatke a tiez preto, aby sluzili ako memento pre terajsie a dalsie generacie. Nevynechala som tak napr. Pamatnik Mieru + Hiroshima Peace Memorial Museum v Hiroshime v Japonsku, War Remnants Museum v Saigone (dnes Ho Chi Minh City) vo Vietname, atd. Pokial ide o Kambodzu, navstivila som Muzeum Genocidy (Tuol Sleng Genocide Museum) v hlavnom meste Phnom Penh, ktore je situovane v neslavne znamej vaznici S-21 (Security Prison S-21) sluziacej byvalemu Pol Potovmu genocidnemu rezimu. Dve najvacsie genocidy v dejinach ludstva namierene proti vlastnemu narodu boli genocida v Rwande (800 tisic obeti) a genocida v Kambodzi (3 miliony obeti). O kambodzskej nepotrestanej genocide bolo publikovanych nespocetne vela clankov, no aspon strucne: za vlady Pol Pota sa Kambodza zmenila na obrovsky vyhladzovaci tabor a prvou cielovou skupinou tohto zvrateneho rezimu, vybranou na okamzitu likvidaciu, boli vsetci vzdelani ludia, vsetka inteligencia naroda – ucitelia, lekari, vedci, atd. (stacilo, ze clovek nosil okuliare, nemusel byt ani vzdelany, automaticky bol povazovany za intelektuala a bol popraveny). Do dnesnych cias (!) ma takmer kazdy zijuci Kambodzan v rodine niekoho, kto bol umuceny alebo prinuteny mucit inych. V muzeu genocidy som sa rozplakala a nedokoncila “prehliadku”. Kambodza dodnes bojuje s nasledkami rezimu, rany sa hoja len velmi pomaly a pomoc je stale potrebna. Len vdaka Lekarom bez hranic a ucitelom z cudziny sa mohla zacat spamatavat.

Jankine foto – Muzeum Genocidy (Tuol Sleng Genocide Museum), Phnom Penh, Kambodza

Moj fotoalbum z Kambodze (zamerany na fotky miestnych uzasnych ludi) som nazvala “I left my heart there” a styri moje fotky boli vystavene na Camera Slovakia (nejde o fotky nizsie). Ku Kambodzi mam teda naozaj blizko – nie su to len prazdne slova alebo snaha dojat citatela …

Jankine foto – vlavo na vozidle transparent neziskovej organizacie AHC (Angkor Hospital For Children) – jedno z mala zariadeni, v ktorom zdravotnu starostlivost poskytuju priamo Kambodzania (a nie cudzinci) so sloganom “hospital for Cambodian children, run by Cambodians”. Projekt vznikol vdaka jedinej fotke jedneho Japonca. Ako to bolo? Japonec Kenro Izu navstivil v roku 1993 Kambodzu, ktora sa spamatavala z brutalneho rezimu Pol Pota. Hlboko ho zasiahlo, co videl a okrem kulturnych pamiatok odfotil aj miestne deti a rozhodol sa, ze musi nieco podniknut a pomoct im. Zalozil neziskovu organizaciu “Friends without a Boarder” a neskor, v roku 1999 aj za pomoci profesionalnych zdravotnickych pracovnikov, medzinarodnej umeleckej komunity a 6 tisic podporovatelov z celeho sveta otvorila svoje brany nemocnica pre deti “Angkor Hospital For Children”.

Na stranke MAGNY som sa docitala o dalsej nedavnej (nastastie, co do poctu obeti, mensej) genocide zameranej proti vlastnemu ludu – genocide v Kongu. MAGNA je (ako obvykle) v epicentre diania, pomaha ako vie a jej pracovnici riskuju vlastne zivoty. Z clanku vyberam: “Prepravovať lieky a zdravotnícky materiál na záchranu životov do afrického vnútrozemia loďou nie je v misiách MAGNA bežné. Pre našu najnovšiu zdravotnícku intervenciu v oblasti Yumbi v Demokratickej republike Kongo je však, zdá sa, nevyhnutné a najbezpečnejšie priviezť zásoby z hlavného mesta Kinshasa loďou po rieke Kongo. Tá tvorí prirodzenú hranicu medzi DR Kongo a susednou Konžskou republikou s hlavným mestom Brazaville. Potrebujeme s kolegami bezpečne dostať lieky do oblasti, kde na pomoc a liečbu čaká asi 80-tisíc ľudí.” V postihnutej oblasti MAGNA prevadzkuje 3 mobilne kliniky a 8 zdravotnickych zariadeni vratane 2 nemocnic. Liecbu poskytuje aj v taboroch pre vysidlenych ludi. Podrobnejsie informacie su na tomto linku:
https://www.magna.sk/spravy/spravy-z-terenu/rwanda-nebola-posledna-nedavno-doslo-k-etnickemu-vrazdeniu-v-dr-kongo

Kedze nie som lekarka ani zdravotna sestra a moja akakolvek pripadna pomoc v terene v Kongu by bola asi viac na skodu nez na uzitok, pomohla som inak – prispevkom.

Love, peace and welfare (!) … a to nielen pre Kongo … (!).

Jankine foto – odkaz pre ludstvo v podobe milionov origami (papierovych zeriavov) blizko monumentu Detskeho pamatnika mieru (The Children’s Peace Monument) v Hiroshime v Japonsku. Origami posielaju ludia z celeho sveta.

Zaujimavost z netu o tychto origami za mier: Peace Minds Hiroshima aims to reach that lofty goal, appropriately enough, on the wings of the roughly 10 million paper cranes sent to the Children’s Peace Monument each year. Together, the origami offerings amount to 10 metric tons annually — more than the weight of the Hiroshima and Nagasaki atom bombs combined.

Slavkovsky stit – nekonecny a turistami neoblubeny tatransky stit

Podtitul 1 (pocas vystupu): Defile mojich myslienok: “Kedy tam uz budem? Preco sa zas niekam trepem? Kedy tam uz budem?” a to iste odznova:-)

Podtitul 2 (po uplynuti isteho casu od vystupu): Vzdy, ked prichadzam do Stareho Smokovca a vidim tento mohutny stit v jeho plnej krase, pozeram sa s usmevom hore, ze kam som to az vysla:-).

Slavkovsky stit je so svojou vyskou 2 452,4 m n. m. jednym z najvyssich slovenskych vrchov zdolatelnych bez pouzitia horskeho vodcu alebo horolezeckej techniky.

Foto z netu

Prevysenie (extra velke): 1442 m  (na porovnanie: pri vystupe na Lomnicak je prevysenie 460 m a na Gerlach 1100 m).

Trvanie (celkovy cas, tam a spat): 8-9 hodin.

Jankine foto

Vystup na Slavkovsky stit je namahavy a obtiazny na vytrvalost (niektore zdroje hovoria, ze patri k najtazsim turam v ramci VT prave kvoli velkemu prevyseniu) a psychicky narocny – totiz, samotny vrchol po cely cas nevidite, co cloveka celkom frustruje. Preto radim, vopred sa pripravte na to, ze 4-5 hodin uvidite len cesticku a nie ciel a len tazko sa utesite inak svatou pravdou “aj cesta je ciel”:-). Na ilustraciu: asi 150 krat sa vam bude zdat, ze vrchol uz musi byt niekde “za rohom”, no je to iluzia, pocitajte si to a ked vas to napadne po 151. krat, vrchol uz zacne byt naozaj takmer na dosah:) – presne tak by som popisala driapanie sa hore a klamlive zdania pri videni pocetnych predvrcholov.

Jankine foto
Jankine foto
Jankine foto
Jankine foto

Mnohi oznacuju vystup za monotonny. Je pravda, ze charakter krajiny sa cestou velmi nemeni, no mne monotonny nepripadal. Kazdopadne, nech mate dojmy pocas vystupu akekolvek, to, co uvidite hore, vas nielenze nesklame, ale vam doslova vyrazi dych (“atmo guaranteed”) – tie vyhlady
udajne patria k vobec najkrajsim v Tatrach (Mala Studena dolina, Velka Studena dolina, masiv Prostredneho hrotu, Gerlachovsky stit, Vychodna Vysoka, Lomnicky stit, atd.) .

Jankine foto

Vyhody: Krasne, excentricke vyhlady, ziadne masy turistov a ziadne exponovane useky technicky istene (pre mna super, lebo vysok sa bojim* a teda retaze, stupacky a podobne nemam v laske).

*Nebojim sa lietania – lietadiel, helikopter, lanoviek (ani nadmorskej lanovky som sa nebala), bojim sa vysok v terene, ked idem po svojich (vtedy potrebujem povzbudit alebo ak je moznost, vyberiem si inu trasu:-) a bala som sa napr. aj vtedy, ked som isla mikrobusom cez velke priesmyky v Tibete (striedavo som si pozerala na topanky a lahala si na sedacku, aby som nevidela dole:-).

Jankine foto

Trasu a vsetky ostatne informacie sa docitate na nete. Moje 3 skromne rady su: (1) Majte naozaj vela vody na cely den, lebo po ceste nie je ziadna chata a pojdete dlho. (2) Vezmite si trekingove palice. Ja som si svoje nevzala (radsej chodim bez nich), no podcenila som prevysenie … vzhladom na prevysenie a trvanie tury su palicky viac nez potrebne, bez nich som sa trapila. Mala som stastie, lebo jeden turista sa mi prihovoril a spytal sa, preco ich nemam (?). Nepamatam si, co som mu odpovedala, asi nieco take, z coho usudil, ze som si pomylila cestu na stit s cestou na kavu:-), lebo bez vahania mi sam od seba jednu svoju palicku pozical a druhu si nechal. Dal mi telef. cislo a dohodli sme sa, ze kazdy si individualne vyjdeme a zideme stit a stretneme sa podvecer v Starom Smokovci a palicku mu vratim. Tak aj bolo a asi nemusim zbytocne upriamovat pozornost na to, ze kto na koho cakal v Smokovci:-)! Dodnes si na to spominam a dakujem – zlaty clovek, fakt mi to velmi pomohlo, najma pocas zostupu (velke kamene, velke prevysenie, kolena uz bolo citit, unava, na konci som sa o palicku az tak opierala, ze som mala pocit, ze sa prevazim a lahnem si na zem aj s tou palickou :-))! (3) Dobre sledujte znacky, niekedy ich vidno velmi slabo (na kamenoch) a objavia sa po dost dlhom case. Ked si nie ste isty, pockajte na niekoho – kazdy omyl moze byt fatalny. Raz som aj s takou malou skupinkou traverzovala naspat, lebo sme pocas zostupu zistili, ze nejdeme spravne – vsade okolo nas boli rovnake kamene a skaly a nebolo vobec vidno, kde je “chodnik”.

Jankine foto – vacsina turistov (ako aj chalan na fotke) mala trekingove palice… ja nie (aspon spociatku) :-)…
Jankine foto – trekingova palicka, ktoru mi pozical jeden dobrodinec. Apropo, ked som isla na Slavkovsky stit, bol super krasny, horuci den, isla som v tricku. Hore bolo este trosku snehu.

Z tych usmevnych momentov: Kedze velke balvany, casto nepomohla ani palicka a musela som sa (nedostojne) zosuchnut po bruchu dole:-), obcas som nechcene urobila takmer snuru (oblecko to nastastie vydrzalo, neviem si inak predstavit ten “triumfalny” navrat do obce Stary Smokovec s roztrhanymi nohavicami:-), obcas som potrebovala pomocnu ruku (potiahnut hore alebo zachytit), dlane a ruky som mala doskrabane, dalsi den (a aj ten dalsi a mozno aj dalsi) som sa nevedela postavit na nohy :-). Napriek tymto prikoriam:-), v dobrom spominam:-)!

Time flies, but memories last forever

Podtitul: Ako ide cas – skok z raneho detstva do dnesnych cias (time flies). Kym vacsinu beznych udalosti pamat selektuje a priebezne vymazava, spomienky na zazitky z ciest nestracaju na intenzite a farebnosti (memories last forever) a nic na tom nemeni fakt, ze mam rada aj cierno-biele fotky (pamatam si totiz vsetko vo farbach). Ako som sa rokmi zmenila ja, zmenili sa (neprekvapujuco) aj moje citatelske preferencie :-).

Mala som 6 rokov a dostala som do uschovy kluce od nasho bytu (velka vec:-)!), ktore som nosila v klucenke pod svetrom, aby mi ich nikto nevzal a dokazala som, ze som uz dost velka a kluce si postrazim : -). Zo skoly a do skoly som totiz chodila sama a tak sa kluce hodili.

Na krku klucenka :-). Fotili nas v skole pri takom mure, jedneho po druhom :-).

Ked som sa naucila citat, mojimi dvomi najoblubenejsimi knihami sa stali Smely zajko v Afrike a Belka a Ruzenka :-). Zapisala som sa uz vtedy do kniznice (Druzba na Sidl. III v Presove), kam som chodila peso a raz som si navyberala tolko knih, ze som ich neudrzala v taske a tak mi pani knihovnicka zopar odobrala :-). Stale si pamatam trasu do kniznice a aj svoj citatelsky preukaz :-). Ta kniznica uz davno neexistuje a namiesto citatelskeho preukazu som dnes drzitelkou medzinarodneho ockovacieho preukazu:-) (zaznam o konkretnom ockovani je “must be” na vstup do niektorych statov sveta).

Ako cas (mierne :-)) pokrocil, vydala som sa na osobny prieskum do subsaharskej vychodnej Afriky, kde som velmi rychlo (hned) pochopila, ze Afrika je ako kava, ktoru tak zboznujem (horuca, cierna, silna, vonava …) a ktoru si dam zas a znova v duchu notoricky znameho “ked ju milujes, nie je co riesit“. Tak aj bolo a zrazu som sa este suchou a nespalenou nohou* ocitla v Juznej Afrike a v ramci nej najskor v Kapskom meste (Juhoafricka republika).

Ti ludia vzadu su nejaki cudzi, mne neznami turisti.

*Mokre nohy som mala napr. pri povinnej dezinfekcii chodidiel pri prechode statnou hranicou medzi Namibiou a Botswanou alebo aj pri Vic Falls, kde mi pri niektorych kataraktoch nepomohol ani prsiplast a zlialo ma absolutne. Spalene chodidla (3 pluzgiere od spalenin vdaka zeravemu piesku) som si nechcene zabezpecila pri vystupe na najvyssiu dunu v najstarsej pusti sveta Namib, ktora superi s Atacamou v Chile o najsuchsiu pust na svete.

Dilema cestovatelov-cakatelov: juh alebo vychod Afriky? Da sa v tomto vobec poradit? Tazko, lebo oblasti Juznej Afriky su uplne ine nez Vychodna Afrika. Podla mojho nazoru vsak ziadnym vyberom neurobite chybu (nic v tomto smere nie je chyba), jedine ak by ste si splietli predstavy o Afrike s obrazom Europy alebo predstavami o Azii, Amerike, Oceanii, Polarnych oblastiach:-) alebo ak milujete svoj komfort nadovsetko (Afrika nie je uplne easy). Mojimi favoritmi (k dnesnemu dnu) su: Tanzania (Vychodna Afrika) a Namibia (Juzna Afrika). Ak raz uvidim aj ine krajiny, nez ktore som v tychto regionoch doposial videla, rebricek sa moze zmenit. Ako som uz pisala v skorsom prispevku, z Vychodnej Afriky ma laka napriklad Etiopia. Nemenej ma fascinuje Zapadna Afrika a vlastne +/- vsetky casti Afriky : -). No pokial ide o centralnu Afriku, to uz je ten najvyssi level pre extra skusenych cestovatelov, ktori v Afrike boli velakrat – su to tvrde cesty (dzungle, vyssie riziko vacsieho poctu chorob, etapy, ked bude minimum vody a dlhsi cas ziadne jedlo, a uz vobec nie umyvadlo:-), horucava kombinovana s extremne vysokou vlhkostou vzduchu, atd.) – na taku expediciu by ma zatial asi nikto nezobral … a opacne – na taku expediciu by ma zatial asi nikto nenahovoril … no ak by mi ti najviac skuseni povedali, ze to dam, tak oprava z “nenahovoril” na “asi nahovoril” :-).

Literatura dnesnych cias :-).

A ako sa prejavil cas na kniznom vybere? Knizku Smely zajko v Afrike tak nejak prirodzene :- ) nahradila ina literatura, adekvatnejsia veku:-) (aj ked nic proti rozpravkam). Knihu Wildlife of East Africa od Davea Richardsa som si najskor od dvoch ludi nezavisle, po castiach nafotila do fotaku (nevedela som ju splasit). Horsie bolo, ze z fotky inej fotky (nevelka ostrost) sa mi tazko porovnavali moje zabery z ciest a tak som si dlhy cas, aby som identifikovala odfoteny objekt, pomahala zdrojmi z netu. Knihu sa mi uz medzicasom podarilo kupit : -). Je to super publikacia, ak chcete ziskat zakladny prehlad o africkych vegetacnych pasmach, zvieratach, vtakoch, hmyze, stromoch a kvetoch. Nevyhodou je anglictina, lebo anglicke nazvy zvierat vam nic nepovedia a v beznom slovniku nenajdete ich preklad. Obsahuje fotky, strucny popis zivocisnych / rastlinnych druhov a ich biotopy a zmesti sa aj do cross-body tasticky. Je urcena pre laickeho citatela, bezneho turistu a hoci je primarne venovana faune Vychodnej Afriky, perfektne posluzi aj v Juznej Afrike (drviva vacsina zvierat a vtakov zije aj tam, aj tam). Uz co-to z fauny ovladam, no vela nie (ak vsak porovnam casy uplneho bezvedomia spred navstevy Afriky, tak dnes som zoolog :-).

Pripajam fotky s podtitulom “nie je zebra ako zebra”:-).

Jankine foto – Zebra stepna resp. kvaga vychodoafricka – ide o najpocetnejsi druh zebry, zije vo vychodnej a juznej Afrike.
Jankine foto – Zebra Hartmannova alebo vrchovska – MIMORIADNE VZACNA FOTKA – ide o ohrozeny druh zebry, z ktorej sa zachovalo do dnesnych cias IBA MALO KUSOV. Dalsim faktom, preco je miziva sanca, ze ju uvidite, je jej biotop – zije na pahorkoch a suchych vrchoch, kam sa bezny turista nedostane. Vyskytuje sa v juznej Afrike.

A na rozlucku aj fotky s podtitulom “nie je zirafa ako zirafa”:-).

Jankine foto – Zirafa masajska – zije vo vychodnej Afrike.
Jankine foto – Zirafa nubijska Rotschildova – MIMORIADNE VZACNA FOTKA – ide o ohrozeny poddruh zirafy len s niekolkymi sto zijucimi jedincami. Volne v prirode zije len v Keni a Ugande.
Jankine foto – Zirafa juhoafricka – zije v JAR, Botswane, Zambii a Mozambiku.

Tak trosku o Thajsku, tak trosku o Bangkoku

Podtitul: Thajsko – krajina usmevov. Bangkok – Mesto anjelov, mesto tisicov Budhov aj mesto hriechu (nuda tu nehrozi). V nocnom Sin City su prekvapenie a rozpaky v poriadku, pohorsovanie nie (to radsej zostante sediet v hoteli).

Thajsko bola moja druha “vstupna brana” do Azie – druha azijska krajina, ktoru som navstivila. Hoci je zamorena turistami, ktorych pritomnost trosku ubera na azijskom spirite, je to fajn destinacia na to, aby ste zistili, ci ste “aziofil” :-). Ja som a velmi! No az po navsteve dalsich azijskych krajin, v ktorych je to “azijske” v (o dost) koncentrovanejsej podobe, som Azii skutocne podlahla. Naspat k Thajsku. Hovori sa o nom ako o krajine usmevov – to plati, ziju tu neskutocne vysmiati a srdecni ludia, taki dobracikovia (mozno aj preto, ze su theravadski budhisti). Hovori sa tiez o miestnej vybornej gastronomii – aj to plati (pre mna osobne vsak nie je azijskou topkou, napr. vietnamska a japonska kuchyna maju u mna prednost). Hovori sa o krasnych plazach v roznych thajskych provinciach a o nadhernych ostrovoch v Adamanskom mori – aj to plati. A napokon, v suvislosti s Thajskom sa sklonuje na vsetky mozne sposoby turistika s hviezdickou – aj to plati. Co tu treba navstivit? Neponuknem ziadne bedekrove informacie, len zopar osobnych tipov – Bangkok, plaze (par noci som bola na Krabi) a ostrovy (ja som ich videla cca 5-6), urcite byvale starobyle hlavne mesto Ayutthaya – mesto kralov Siamu, tiez plavajuce trhy Damnoen Saduak (cca 100 km od Bangkoku) a pamatnik obetiam krvavej vystavby zeleznice z Thajska do Barmy (tzv. zeleznica smrti), kde su este aj dnes denne ukladane cerstve kvety a ktory sa nachadza pri rieke Kwai.

Slavny roman Pierra Boulleho Most cez rieku Kwai vysiel v roku 1952. O pat rokov neskor vznikol na jeho motivy rovnomenny film: https://www.csfd.cz/film/5696-most-pres-reku-kwai/prehled/ . Netocil sa v Thajsku, ale na Sri Lanke. To ani trochu nevadilo akademikom, ktori mu nasledne udelili sedem Oscarov z osmich nominacii. Nielen roman, ale aj film maju fiktivnu zapletku, prave ta vsak celu oblast preslavila. Hoci zapletka je fiktivna, tragicka vystavba zeleznice bola skutocnou historickou udalostou a pamatnik obetiam som navstivila (apropo, presla som aj cez most).

A teraz k Mestu anjelov / Mestu hriechu. Bangkok je jedno uzasne, farebne, rusne, vibrujuce a uvolnene city, plne zabavy, no aj historickych pamiatok a soch Budhov. Je tiez (a zrejme celosvetovo) zname vykricanou stvrtou Patpong. Hovori sa (citajte s nadsazkou), ze “kto nebol v Patpongu, nebol v Bangkoku”. Skor to zrejme plati pre turistiku s hviezdickou, no kedze prave v Bangkoku som videla to, co inde na svete nie, suhlasim, ze treba skocit aj tam, lebo k mestu proste tato stvrt patri (nehovorim, ci je dobre alebo zle, co vsetko sa tam odohrava, je to proste fakt a tak to treba brat a nemoralizovat). Za bieleho dna inak nevinne vyzerajuca stvrt, ktora sa v noci meni na miesto, kde uvidite a kupite vsetko – od falzifikatov osobnych dokladov cez oblecko, kokosove orechy az po privatne sluzby snad kazdeho druhu (zdaleka nielen krajcir, maser, tater, plasticky chirurg, zubar) alebo vstupne na show podla vasho gusta :-). 

Jankine foto (trosku rozmazane) – fake osobne doklady na predaj v ulickach Bangkoku (cas na fotke nezodpoveda real time, casovy posun bol + 6 hodin)

Do miestnych klubov chodia uplne bezne aj zeny – turistky alebo pary (nielen muzi). Zaskoceni asi budete, najma ked tam pojdete cisto zo zvedavosti – dvere za vami zaklapne bodyguard, obklopi vas sero, no aj tak dobre uvidite, a to doslova vsetko – nielen klasicke shows, travesti shows, ale aj live “produkcia” a la hodinovy hotel odohravajuca sa v ringu a aj mimo neho (kde prislo) a dokonca v podani neazijskych parov. To, co som nazivo na verejnosti (v utrobach klubu) videla v Patpongu, som nikde na svete nevidela. Plati absolutny zakaz fotit a natacat – neskusajte to, lebo vas aj s poharikom v jednej ruke a fotacikom v druhej ruke v tom lepsom pripade vyhodia, v horsom pripade vam a vasmu fotaku daju lekciu thajskeho boxu. Ako to vidim ja? (1) Ak ste jedinec s prudernejsou povahou alebo ak mate sklony sa pohorsovat, sudit, hodnotit, tak tam ani omylom nechodte. (2) Inak urcite skocte aspon nakuknut – ak vas to nebude v ziadnom klube bavit, v Patpongu je aj obrovsky nocny trh. (3) Najkrajsie zeny v Thajsku su muzi (lady-boys) : -) – na prvy pohlad je velmi mala sanca rozoznat ich od zeny a mnohi su naozaj pekni / pekne. (4) Aby si turisti dodali odvahu a zlepsili naladu, “skyblikuju sa” – o co ide? Na ulici su stanky, v ktorych maju nieco ako male vedierka, ktore vam naplnia mixom najtvrdsieho alkoholu a ten sa pije cez slamku – vrazedne kombo, lebo teplo (aj v noci), do toho tvrdy alkohol a este mixnuty a slamka – ja som nekyblikovala, stacil mi jeden, dva druhy (nie desat). Pripajam par foto lady-boys (ako som pisala vyssie, v tych “najtmavsich” kluboch bol zakaz fotit a natacat, ziadne foto nemam a vlastne, ak by som aj mala, nepublikovala by som :-). 

Jankine foto (v nevelkej kvalite, fotene v polotme) – v strede, v bielo-ciernom oblecku nie je zena ale lady-boy, Bangkok
Jankine foto – ziadne zeny na podiu (but that’s none of my business), Bangkok
Jankine foto – lady-boys, Bangkok

Kedze som do Thajska a ani do Bangkoku nesla kvoli turistike s hviezdickou:-), patri sa na tomto mieste (aj napriek tomu, ze clanok nemal byt o kulturnych pamiatkach) aspon spomenut “must see” zalezitosti v Bangkoku, ktore som si pozrela aj ja – prenadherny Kralovsky palac, jedinecny sediaci Budha z cisteho zlata, chramovy komplex Wat Pho s obrovskou sochou pozlateneho leziaceho Budhu (ide o najvacsi a najstarsi chramovy komplex v Thajsku a tiez miesto, kde vznikli zname thajske masaze), budhisticka stupa Wat Arun (najkrajsia je pri vychode alebo zapade slnka), plavba po rieke Chao Phraya, ktora vertikalne pretina Bangkok a priblizi vam kontrastnu stranku mesta resp. jeho lesk aj biedu (spickove hotely, moderne budovy a vily striedaju rozpadavajuce sa domceky na koloch). K dotvoreniu predstavy o meste treba spomenut populaciu s vyse 8 mil. obyvatelov, velky hluk a smog (stale vsak o dost mensi nez v Indii), esteticka/plasticka chirurgia a nemocnice na taketo zakroky na spickovej urovni (vykony v oblasti estetickej/plastickej chirurgie patria medzi najlepsie na svete a pocetnu klientelu predstavuju cudzinci) a tiez tuk-tuky. Ked som sa v noci alebo skor nadranom vracala z Patpongu na hotel, isla som tuk-tukom. Pamatam si, ze moj tuk-tukar sa rozhodol na 8-prudovej dialnici pretekat s inym tuk-tukom a s o dost rychlejsimi autami a ja si uz nespominam, preco som ho v tom este aj povzbudzovala:-) ?! … Tymto moja night-tour Bangkokom dostala este jednu adrenalinovu bodku na zaver (apropo, k Bangkoku by sa mi akosi jazda v taxiku s taxikarom v bielych rukavickach, ktora je tak typicka pre moje milovane Japonsko, vobec nehodila). Na hotel som dorazila ziva a zdrava a celkovo nadsena z tohto mesta (a teraz zamerne napisem) – Mesta anjelov:-).     

Film Red Sparrow, 2018

RED SPARROW – thriller (moj oblubeny filmovy zaner) a vynikajuca, oscarova Jennifer Lawrence (moja oblubena herecka) = kombinacia, ktora rozhodla, ze si film skoro pozriem. Bola som aj celkom zvedava, ako sa Jennifer zhosti netradicnej role tvrdej spionky Dominiky – nesklamala a znova potvrdila svoj talent. Film sice nie je z kategorie, na ktore sa nezabuda, ale mne sa pacil (na CSFD ma velmi slusne skore). Treba sa vsak pripravit na velmi chladne a tazive atmo pocas celeho deja tohto spionazneho thrilleru z ruskeho prostredia (modernejsia “cold war”). Primabalerina Dominika (Jennifer Lawrence) so zeleznou sebadisciplinou no bez pripravy na skutocny zivot sa nahle ocita v tazkej rodinnej a osobnej situacii, ktora ju prinuti stat sa nastrojom ruskych tajnych sluzieb. Po drastickom a zvratenom vycviku sa z nej stava najnebezpecnejsia spionka (master). Vyberam z filmu: “Vase telo patri statu. Stat ho od narodenia zivil. Teraz stat ziada nieco na oplatku.” Za minus povazujem miestami roztahany dej. Asi 2-3 sceny boli tak surove, ze som si musela zakryt oci:-). Plusy: namet, herecke vykony, neskutocne krasny hudobny soundtrack, dost uveritelna vzajomna pritazlivost medzi Dominikou a sledovanym americkym objektom Nathanielom (Joel Edgerton) a velmi vydareny koniec v podani Dominiky (rozuzlenie prekvapilo). Apropo, program resp. skola ruskych spravodajskych sluzieb urcena na vycvik pre mladych, peknych a vynimocnych ludi skutocne existovala (vznikla za Chruscova). Vybrani adepti museli prejst extra tvrdym zaskolenim (za hranicou vsetkeho, co inak bezstarostny mlady clovek bezne zaziva) s cielom naucit sa pouzit v terene mozog, vlastne telo, psychologiu a vsetky dalsie prostriedky na sledovanie inteligencnych cielov a ziskavanie tajnych informacii.  

TRAILER k filmu Red Sparrow (natacalo sa v mnohych mestach, najma vsak v Budapesti a par scen aj v Bratislave)
Ukazka zo SOUNDTRACKU k filmu Red Sparrow – James Newton Howard – Didn’t I Do Well? 

Jankine spomienky na Afriku II -> Bohovia sa museli zblaznit :-)

Keby mi niekto pred par rokmi povedal, ze pojdem DO AFRIKY (!?), zalubim sa do nej a vratim sa tam, pomyslela by som si ….. si svoje :-). Nemyslitelne sa (ako spravne tusi pozorny citatel) stalo realitou. A nebol v tom ziadny samanizmus ani cary …. aj ked, kto vie :-)? O com teda bola moja druha navsteva ebenoveho kontinentu? Suma sumarum: 4 staty na juhu Afriky – JAR, Namibia, Botswana a Zimbabwe. Vyse 6 200 km prejdenych pozicanou Toyotou po cestach – necestach, 2 slussdefekty “v cene” (pri prvom som si len oskrela ruku, pri druhom to uz bolo o skuske odvahy, kedy mi nebolo vsetko jedno, no dnes si uz na tuto prihodu spominam s usmevom a premieta sa mi akoby islo o surrealny film, v ktorom neucinkujem – o tom niekedy nabuduce).

Jankine foto – niekde na ceste v Namibii (jazdi sa na lavej strane alebo ako chcete, bezne cele hodiny nestretnete ziadne ine auto)

Aby to vsetko mohlo zacat, musela som nastartovat lietadlo :-). Lietam naozaj velmi rada, ale longhaul lety mi davaju zabrat. Tazko sa mi v lietadle zaspava a vacsinou neprespim pocas celej noci viac ako 3 hodiny (aj to prerusovane). Kazdemu letu, ktory ma trvat menej ako 9 hodin, sa vzdy potesim :-). A doslova zboznujem 1 prestup.

LETOVY ITINERAR (letela som a letela … az na samy koniec juznej pologule): 1/ Vieden – Dubaj, SAE (Emirates), 2/ Dubaj, SAE – Kapske mesto, JAR (Emirates). POTOM par tisic kilometrov po susi autom a potom znova do oblakov: 3/ Victoria Falls, Zimbabwe – Johannesburg, JAR (British Airways), 4/ Johannesburg, JAR – Dubaj, SAE (Emirates), 5/ Dubaj, SAE – Viedeň (Emirates). Nalietala som sa aj do zasoby :-), cestou tam aj spat som bola “v eru” cca 16 hodin x 2.

Jankine foto – tucniak africky (JAR)

Niektore z navstivenych miest a uzemi: Cape Town, prirodna rezervacia Cape Point, Simon´s Town, Chapmans Peak Road, Namaqualand, Vioolsdrif, Cape Cross, Skeleton Coast, Windhoek, Swakopmund, Sossusvlei, Dead Vlei, NP Etosha (safari), Damaraland, Khorixas, Caprivi Strip, Kunene, Opuwo, Twyfelfontein, Grootfontein, Kasane, Hoba, NP Chobe (safari), Katima Mulilo, Victoria Falls.

Jankine foto – do tejto helikoptery nasadnem, no a biely dym v pozadi vlavo je ukaz nad buracajucimi Vic Falls (Viktoriine vodopady) – voda spliecha az do vzdialenosti 800 m (!) – aj preto maju trefne oznacenie “dym, ktory hrmi” (Zimbabwe)

Hovori sa, ze Afrika je nekompromisna, aj pokial ide o dojmy z nej. Staci ju navstivit len raz a bude vam jasne, ci je to laska na cely zivot alebo “dakujem, neprosim”.

Jankine foto – baobab (Zimbabwe)

Chodte si Afriku pozriet, niet nad osobnu skusenost. Cestopisy, bedekre, fotovystavy, premietania, atd. su samozrejme velmi fajn, no ak nie ste ich autorom, Afriku vam priblizia a predstavia doslova “z helikoptery” a sterilne (bez vone, bez chuti, bez vanku …). Az ked stupite na oranzovu podu, nadychnete sa miestneho vzduchu, uvidite prvy (druhy, treti, …) africky zapad slnka a nocnu oblohu a pozriete sa do oci lokalnych ludi, ktori ziju uplne jednoducho, nekomplikovane a mnohi z nich urcite stastne (v pravom zmysle slova), az potom sa do Afriky ponorite.

Jankine foto – namibske dievca

Na spoznanie Afriky to samozrejme nestaci, je to obrovsky kontinent a kazda krajina je ina. Ako ochutnavku odporucam tie najviac navstevovane krajiny (nie Kongo :-)) a potom mozete gradovat. Ja by som si uz zrejme trufla na kompletku v Etiopii (sever a divoky juh v povodi rieky Omo) a tomu podobne vypravy, ktore su narocnejsie nez napr. Kena, Tanzania, JAR … Namibiu by som nezaradila medzi “zoznamovacie” destinacie, bola tazsie zvladnutelna, no pre mna bola zo stvorky JAR, Namibia, Botswana a Zimbabwe absolutnou topkou – srdcovkou. Botswana a Zimbabwe su v pohode, no kedze som sa pohybovala v malarickej oblasti (zacala v Capriviho pase na severe Namibie), tak to chcelo istu disciplinu. A potom bol este narocny prechod statnou hranicou medzi Botswanou a Zimbabwe (podmienky, ako to prebiehalo / neprebiehalo a ako nekonecne dlho trvalo v umornej horucave, a kde som sa naozaj napalila :-).

Jankine foto – hniezdo pletiarok (Namibia)

HIGHLIGHTY MOJEJ CESTY neboli ako vidim juznu Afriku ja (v heslach): Bohovia sa museli zblaznit, pritomny duch davnych moreplavcov, prekrasna divoka priroda, rozbureny ladovy Atlantik, efekt kondenzacie vzduchu nad pevninou, rieka s pitnou vodou, spalujuce slnko, nezabudnutelne zapady slnka, najjasnejsia nocna obloha s milionmi hviezd, zvuky nocnej Afriky, ohromne uzemia bez svetelneho a viralneho smogu, takmer nonstop bez signalu, ludoprazdno, pocit nekonecnej slobody, fatamorgany na cestach/necestach, hrmiaci dym, vona cervenej africkej zeme, sviezi vzduch, lesy, savany aj buse, kamene aj skaliska, plaze aj puste, rieky aj vodopady, dazdovy prales, gycovito krasne scenerie, majstrovske diela prirody, Kubrickova Vesmirna odysea, tisicky zvierat, exoticke africke kmene a etnika, trosku stredoveku i moderna noblesa. Aj o tom bola moja druha africka cesta. Pomerne (sem-tam mimoriadne) namahava cesta, chcelo to aj kus sebazapretia, no stalo to urcite za to!

Jankine foto – v lodke na rieke Chobe (Botswana)

Slovo autorky na zaver: uz vyse roka pisem svoje spomienky na tuto cestu, obohatene o mnozstvo informacii, ktore som za ten cas nastudovala o krajinach, ludoch a zvieratach … hodiny citania, par hodin pisania, xy vymazanych stran, hodiny hnevu nad tym, ze som nevedela na mnohych fotkach identifikovat, ake zviera som si odfotila (impala? springbok?) : -) a stale to nema finalnu podobu. Zlostilo ma samozrejme aj to, ze som to nedopisala, no uz som s tym OK – aj take “polodielo” ma pre mna velikansku hodnotu. Ak to dokoncim, publikujem pre neunavneho citatela
na tomto blogu, pripadne budem publikovat po castiach. Vlastne aj textiky vyssie su vynatkom z rozpisaneho materialu.

Rio de Janeiro, Brazilia – samba, futbal, temperament, energia, caipirinha, Oscar Niemeyer

Mesto Bohov – Rio de Janeiro (Januarova rieka) je povazovane za najsexy mesto sveta. Rytmus samby maju cariocas v genoch podobne ako Argentinci tango. Rio je drze a podmanive. Brazilcania su temperamentni, otvoreni a veseli. Kult tela je tu nabozenstvom. Ak nezazijete karneval (ja som ho nezazila, pretoze som nebola v Riu vo februari ale v septembri, no vtedy sa v Riu prezmenu konal najvacsi rockovy festival na svete – Rock in Rio), skocte aspon do nejakeho tanecneho klubu a pozrite si slavny sambadrom resp. sambodromo na ulici R. Marques de Sapucai – Santo Crist, kde sa karneval kona. Tuto svetoznamu prehliadku tanecnych skol asi netreba zvlast predstavovat. Skor by som dala do pozornosti meno legendarneho, uz neboheho brazilskeho architekta Oscara Niemeyera, ktory ziskal prestiznu Pritzkerovu cenu. Je autorom mnohych stavieb nielen v Brazilii (napr. Sekretariat OSN v New Yorku) a prave on navrhol stadion Sambadromu. Brazilskym narodnym koktejlom je caipirinha – obsahuje 40% alkohol cachaça (tzv. brazilsky rum z cukrovej trstiny, no bez zvyskovej melasy), limetku, trstinovy cukor a lad. Hovori sa, ze staci 1-2-3 caipirinhy a viete aj sambu, aj po portugalsky :-). Pokial ide o nocny zivot, jednu noc som stravila na 3. najvacsej diskoteke Ria – niekolko poschodi, rozne hudobne zanre. Kym tango (ako som uz pisala v predoslom clanku) je standardnym sutaznym spolocenskym tancom, samba patri medzi latinu (tiez kategoria sutazneho spolocenskeho tanca) a pochadza prave z Brazilie. Konkretne je modernou verziou brazilskeho ludoveho tanca “maxixe”, ktoru upravili ucitelia tanca vo Francuzsku. Majstrovske zvladnutie samby si vyzaduje dokonale natrenovanie osobitnych pohybov bokmi a samboveho pohupu – vyzera to jednoducho, no su to extra narocne prvky. Narodnym sportom je samozrejme futbal – hovori sa, ze “Anglicania vymysleli futbal a Brazilcania ho dotiahli do dokonalosti”. Brazilia je jedinou krajinou, ktora sa zucastnila vsetkych majstrovstiev sveta vo futbale. Pripajam video so sambou v podani mojho oblubeneho taliansko-ukrajinskeho tanecneho paru a par mojich foto – na prvej je kapela, ktora hrala vo vlaciku smerujuceho na vrchol Corcovada so sochou Krista Spasitela, na druhej je kapelka hrajuca pri Copacabane, na tretej je stanok priamo na Copacabane, v ktorom ste si mohli kupit caipirinhu alebo vam nashakeovali vselico na zelanie (ked ste uz raz v Riu, nieze si objednate daiquiri alebo pinacoladu : -) a na poslednej foto je futbalovy stadion Estadio Jornalista Mario Filho, znamy aj ako Maracana.