MAGNA – slovenska organizacia bez hranic

MAGNA je slovenska humanitarna organizacia, ktorej poslanim je zabezpecovat zdravotnu, nutricnu a socialnu pomoc detom a ich rodinam v krizovych oblastiach sveta. Ako rada casto hovorim, uzasne veci robia tito ludia!

Obsahom tohto prispevku budu temy, ktore mi nie su lahostajne. Temy, ktore osobne prezivam a dojimaju ma (a urcite aj vsetkych citlivych ludi). A napokon aj tema pomoci inym.

Zacnem vsak pre mna klasicky, t.j. vselijako len nie “in medias res”:-), a s obligatnym premostenim na cestovanie.

Foto z netu

Hovori sa, ze cestovanie je najlepsou formou vzdelania. Dnes to uz viem celkom zodpovedne potvrdit. Cestovanie otvara oci, clovek ziskava nadhlad (nad vecami, kde ho treba) aj vhlad (do veci, kam ho treba), zacne vnimat v sirsich suvislostiach a uvedomuje si to, co by ho zrejme doma v kresle nenapadlo (nic proti kreslu a vnuknutiam mysle v domacom prostredi:-). Ide to postupne a ide to samo, staci chodit s otvorenymi ocami a srdcom. To, ze sa clovek vela nauci o inych krajinach, ich historii a ludoch (a samozrejme aj vela o sebe), urcite netreba pisat. No zdaleka nejde len o oku a dusi lahodiace momenty, romanticke obrazy, pozitivne informacie, neutralne vedomosti alebo cukrikove zazitky – a tak to ma byt. Svet totiz nie je idealny (skoda), no lahostajnost by v nom urcite nemala mat ziadne miesto.

U2 and Africa: Where The Streets Have No Name [With Soweto Gospel Choir]

Cim viac cestujem, tym viac si uvedomujem, ze len taka vlastna postel a tecuca pitna voda v kohutiku (pre nas tazka samozrejmost) su pre obrovsku cast populacie na Zemi luxusom alebo nedostupnou komoditou. Mame sa sakra dobre a v porovnani s velkym poctom ludi v mnohych krajinach sveta zijeme nie v dostatku ale vo velkom prebytku. Ked sa balim, snazim sa vzdy nieco vziat aj pre miestne deti (Tibet, Nepal, India, naposledy v Afrike som dostala zakaz vojst do dedinky Kavangov v Namibii, ze tam nasinci nechodia, nie je zname, ako budu reagovat, nie je iste, ci ma staresina vypocuje (pozn. uradnym jazykom je anglictina a Kavangovia nou hovoria, nie su prirodnym, tradicne zijucim kmenom ako napr. Himbovia, s ktorymi som komunikovala prostrednictvom lokalnej tlmocnicky a rukami a nohami:-), no aj tak som isla a rozdala, co som priniesla a mala som velku radost a myslim, ze aj oni – o tom niekedy nabuduce aspon drobny clanok a fotky). Taketo darceky su samozrejme len malickosti a nie realna pomoc. Preto dlhodobejsie prispievam na projekty MAGNY (nielen).

Po osobnej navsteve Kambodze som sa zamerala (prostrednictvom a vdaka MAGNE) na opakovanu pomoc pri realizacii stavieb nemocnic pre rodiace zeny a ich babatka v chudobnych oblastiach krajiny. Vdaka pomoci ludi by tak mali vzniknut centra pre obete nasilia a HIV/AIDS, ktore budu poskytovat zdravotnu starostlivost, post-traumaticku pomoc, mentalnu liecbu a socialnu pomoc. Architektonicky design centier maju na starosti architekti z Vallo Sadovsky Architects, ktori pracuju bez naroku na honorar. Link na tento unikatny projekt (okrem inych aj pod zastitou Tani Pauhofovej, ktora oblast osobne navstivila):
https://www.magna.sk/spravy/spravy-z-terenu/staviame-nemocnice-s-bubom

Projekt nemocnice: KAMBODŽA. 2018. Návrh 1. MAGNA/BUBO centre v Kambodži. © Vallo Sadovský Architects
ZDROJ: https://www.magna.sk/spravy/spravy-z-terenu/staviame-nemocnice-s-bubom

Preco sa Kambodza stala citlivym a sugestivnym miestom na mojej mape Zeme? Vo svete bezne navstevujem aj pietne miesta alebo pamatniky, pri ktorych sa zastavim a rozmyslam a je mi samozrejme smutno … pamatniky na pohnute casy minule, ktorym sa ludsky neda porozumiet, no mali by byt navstevovane kvoli pamiatke a tiez preto, aby sluzili ako memento pre terajsie a dalsie generacie. Nevynechala som tak napr. Pamatnik Mieru + Hiroshima Peace Memorial Museum v Hiroshime v Japonsku, War Remnants Museum v Saigone (dnes Ho Chi Minh City) vo Vietname, atd. Pokial ide o Kambodzu, navstivila som Muzeum Genocidy (Tuol Sleng Genocide Museum) v hlavnom meste Phnom Penh, ktore je situovane v neslavne znamej vaznici S-21 (Security Prison S-21) sluziacej byvalemu Pol Potovmu genocidnemu rezimu. Dve najvacsie genocidy v dejinach ludstva namierene proti vlastnemu narodu boli genocida v Rwande (800 tisic obeti) a genocida v Kambodzi (3 miliony obeti). O kambodzskej nepotrestanej genocide bolo publikovanych nespocetne vela clankov, no aspon strucne: za vlady Pol Pota sa Kambodza zmenila na obrovsky vyhladzovaci tabor a prvou cielovou skupinou tohto zvrateneho rezimu, vybranou na okamzitu likvidaciu, boli vsetci vzdelani ludia, vsetka inteligencia naroda – ucitelia, lekari, vedci, atd. (stacilo, ze clovek nosil okuliare, nemusel byt ani vzdelany, automaticky bol povazovany za intelektuala a bol popraveny). Do dnesnych cias (!) ma takmer kazdy zijuci Kambodzan v rodine niekoho, kto bol umuceny alebo prinuteny mucit inych. V muzeu genocidy som sa rozplakala a nedokoncila “prehliadku”. Kambodza dodnes bojuje s nasledkami rezimu, rany sa hoja len velmi pomaly a pomoc je stale potrebna. Len vdaka Lekarom bez hranic a ucitelom z cudziny sa mohla zacat spamatavat.

Jankine foto – Muzeum Genocidy (Tuol Sleng Genocide Museum), Phnom Penh, Kambodza

Moj fotoalbum z Kambodze (zamerany na fotky miestnych uzasnych ludi) som nazvala “I left my heart there” a styri moje fotky boli vystavene na Camera Slovakia (nejde o fotky nizsie). Ku Kambodzi mam teda naozaj blizko – nie su to len prazdne slova alebo snaha dojat citatela …

Jankine foto – vlavo na vozidle transparent neziskovej organizacie AHC (Angkor Hospital For Children) – jedno z mala zariadeni, v ktorom zdravotnu starostlivost poskytuju priamo Kambodzania (a nie cudzinci) so sloganom “hospital for Cambodian children, run by Cambodians”. Projekt vznikol vdaka jedinej fotke jedneho Japonca. Ako to bolo? Japonec Kenro Izu navstivil v roku 1993 Kambodzu, ktora sa spamatavala z brutalneho rezimu Pol Pota. Hlboko ho zasiahlo, co videl a okrem kulturnych pamiatok odfotil aj miestne deti a rozhodol sa, ze musi nieco podniknut a pomoct im. Zalozil neziskovu organizaciu “Friends without a Boarder” a neskor, v roku 1999 aj za pomoci profesionalnych zdravotnickych pracovnikov, medzinarodnej umeleckej komunity a 6 tisic podporovatelov z celeho sveta otvorila svoje brany nemocnica pre deti “Angkor Hospital For Children”.

Na stranke MAGNY som sa docitala o dalsej nedavnej (nastastie, co do poctu obeti, mensej) genocide zameranej proti vlastnemu ludu – genocide v Kongu. MAGNA je (ako obvykle) v epicentre diania, pomaha ako vie a jej pracovnici riskuju vlastne zivoty. Z clanku vyberam: “Prepravovať lieky a zdravotnícky materiál na záchranu životov do afrického vnútrozemia loďou nie je v misiách MAGNA bežné. Pre našu najnovšiu zdravotnícku intervenciu v oblasti Yumbi v Demokratickej republike Kongo je však, zdá sa, nevyhnutné a najbezpečnejšie priviezť zásoby z hlavného mesta Kinshasa loďou po rieke Kongo. Tá tvorí prirodzenú hranicu medzi DR Kongo a susednou Konžskou republikou s hlavným mestom Brazaville. Potrebujeme s kolegami bezpečne dostať lieky do oblasti, kde na pomoc a liečbu čaká asi 80-tisíc ľudí.” V postihnutej oblasti MAGNA prevadzkuje 3 mobilne kliniky a 8 zdravotnickych zariadeni vratane 2 nemocnic. Liecbu poskytuje aj v taboroch pre vysidlenych ludi. Podrobnejsie informacie su na tomto linku:
https://www.magna.sk/spravy/spravy-z-terenu/rwanda-nebola-posledna-nedavno-doslo-k-etnickemu-vrazdeniu-v-dr-kongo

Kedze nie som lekarka ani zdravotna sestra a moja akakolvek pripadna pomoc v terene v Kongu by bola asi viac na skodu nez na uzitok, pomohla som inak – prispevkom.

Love, peace and welfare (!) … a to nielen pre Kongo … (!).

Jankine foto – odkaz pre ludstvo v podobe milionov origami (papierovych zeriavov) blizko monumentu Detskeho pamatnika mieru (The Children’s Peace Monument) v Hiroshime v Japonsku. Origami posielaju ludia z celeho sveta.

Zaujimavost z netu o tychto origami za mier: Peace Minds Hiroshima aims to reach that lofty goal, appropriately enough, on the wings of the roughly 10 million paper cranes sent to the Children’s Peace Monument each year. Together, the origami offerings amount to 10 metric tons annually — more than the weight of the Hiroshima and Nagasaki atom bombs combined.