Month: July 2019

Podtitul 1: Velke nadmorske vysky a obavana vyskova choroba (HAI = high altitude illness) resp. akutna vyskova choroba (AMS = acute mountain sickness) -> co s tym?

Podtitul 2: Ako som reagovala na HA v Grindelwalde, v Zermatte a Gornergrate (Svajciarsko), v Chamonix a na Aiguille du Midi (Francuzsko) a v Himalajach.

Pri pobytoch vo velkych nadmorskych vyskach sa takmer vsetci stretli/stretnu so symptomami vyskovej choroby. Priznaky mozu byt rozne, u kazdeho je to prudko individualne. Ci vyskovu chorobu dostanete a ci jej prejavy budu vaznejsie, vobec nezavisi od veku a kondicie. Na vyskovu chorobu sa neda ziskat imunita. Inak povedane, pri aklimatizacii sa neprejavuje pamatovy efekt, cize adaptacia na nadmorsku vysku ma len prechodnu, reverzibilnu povahu. Aj horolezci, ktori zdolali najvyssie summity, mozu pri opakovanom vystupe do rovnakych alebo aj mensich poloh dostat vyskovu chorobu. Hoci je to trosku ruleta, da sa urobit vela pre to, aby ste pripadne tazkosti minimalizovali.

V tomto clanku spojim odborne informacie z netu s vlastnou skusenostou. Pod vyskovou chorobou (HAI = high altitude illness) treba vo vseobecnosti rozumiet vsetky symptomy, tazkosti a nasledky, ktore sa vyskytnu v dosledku nizkeho parcialneho tlaku kyslika. Od lahkych symptomov od cca 2 000 m n.m. az po tazke symptomy ako napr. plucne alebo mozgove edemy, trombozy a plucne embolie. HAI teda zahrna aj AMS (acute mountain sickness) a ta v najtazsej forme moze viest k smrti. 

Az 75 percent ludi “serioznejsie” pocituje priznaky HAI nad urovnou 2 500 az 3 000 m n.m. Ako bolo naznacene, dovodom je nizky tlak kyslika (parcialny tlak kyslika sa s vyskou znizuje), v dosledku coho nase telo dostane na jeden nadych do krvneho obehu mensie mnozstvo kyslika, nez na ake je normalne zvyknute.

V zasade sa rozlisuju 4 vyskove zony a k nim sa priraduju stupne obtiaznosti pre organizmus a symptomy resp. mozne reakcie organizmu na velku nadmorsku vysku. Plati tu samozrejme priama umera: cim vyssia zona, tym vacsi napor na organizmus cloveka a vacsi pokles jeho fyzickej aj psychickej vykonnosti. Symptomy HAI nebudem detailne rozoberat, vo vseobecnosti a v skratke su to napriklad bolesti hlavy, nevolnost, zvracanie, pokles vykonnosti, strata energie, dychavicnost a zrychleny tlkot srdca, nocna nespavost, kasel, pocit zavratu, neistota pri chodzi, pomatenost.

Do 2 000 m n.m. (indiferentna zona) nie su fyzicke a psychicke funkcie cloveka ovplyvnovane. V zone od cca 2 000 do cca 4 000 m n.m. (zona uplnej kompenzacie) dochadza uz v pokoji (bez akejkolvek telesnej namahy) k zvyseniu srdcovej frekvencie, minutoveho dychoveho objemu, ako aj srdcoveho minutoveho objemu. Okrem toho sa dodatocnou tvorbou cervenych krviniek (erytrocytov) zvacsuje hustota krvi. Inak povedane, zvysovanim poctu erytrocytov dochadza tiez k zvyseniu hematokritu, ktory na jednej strane zlepsuje zasobovanie kyslikom, no na strane druhej moze viest k problemom s krvnym tokom (stupa riziko mozgovej mrtvice, srdcoveho infarktu a tromboz). To bolo zhodnotenie v pokojovom stave. Pri fyzickej aktivite (chodza, trekovanie, atd.) v tejto zone uvedene hodnoty znacne stupaju, fyzicka aj psychicka vykonnost je redukovana. 

Moje skusenosti so zonou uplnej komenzacie vo vyske cca od 2 000 do 2 999 m n.m. boli pocetnejsie (aj v nasich Tatrach) a pokial ide o zvladanie nadmorskej vysky, nespominam si na nic neobvykle. Tejto zone sa preto nebudem osobitne venovat, pripajam aspon dve fotky z Grindelwaldu vo Svajciarsku, kde som sa pohybovala na urovni cca 2 225 m n.m. a par foto z NP Durmitor v Ciernej Hore, kde som sa pohybovala zhruba v rovnakej nadmorskej vyske.

• 

• 

Moje osobne skusenosti so zonou uplnej kompenzacie rozdelim na dve casti: (1) na zonu v cca 3 000 m n.m. a (2) zonu v cca 4 000 m n.m.

(1) V zone cca 3 000 m n.m., kde som aj trekovala, som nepocitovala ziadne syndromy vyskovky. Islo o Svajciarske Alpy (Walliske Alpy) a oblast Gornergrat vo vyske 3 089 m n.m. Tam som sa dostala z Zermattu (1 620 m n.m.) najstarsou ozubnicovou lanovkou na svete, ktora bola vybudovana v roku 1898. Vstavala som velmi skoro, do Zermattu som sa dostala vlacikom z obce Tasch (motorove vozidla maju zakaz prijazdu do Zermattu) a potom lanovkou az hore na Gornergrat (v zaujme pofotit co najskor a co najviac, inak by to trvalo pol dna, kym by som tam dosla). Naspat do Zermattu som uz zostupila pekne po svojich a vzhladom na prevysenie a pocasie (chvilu padali krupy) to bolo celkom namahave – inak, okrem jedneho bezca, ktory trielil hore a dvoch zabludenych turistov z Juznej Korey, ktori hladali cestu k najblizsej zastavke lanovky, sme nestretli jedinu zivu dusu (ak nepocitam ludi, ktori nam mavali zo zubacky:-). Nadherny trek, do Zermattu sme dosli az podvecer, pofotili sme aj samotnu obec (velmi peknucka, je v nej aj muzeum venovane Matterhornu a jeho samotny vrchol mozete vidiet uz priamo z obce, pricom okrem ozubnicovej lanovky sa k nemu mozete priblizit aj nadzemnou lanovkou alebo vrtulnikom), posedeli sme a potom znova na vlacik do Taschu, kde sme spali este jednu noc a pokracovali dalej v ceste.

Este poznamka ku Gornergratu – mozete z neho vidiet panoramu 29-ich svajciarskych 4-tisicoviek a druhy najvacsi ladovec Europy. Z vrchov treba spomenut najma Dufourspitze v masive Monte Rosa, ktory je so svojimi 4 634 m druhy najvyssi vrch Alp a celej Europy (ak Kaukaz neratame ako sucast Europy), a Matterhorn (podla mna tvarom jeden z najkrajsich vrchov sveta) s vyskou 4 478 m.  

• 

• 

(2) Moje skusenosti so zonou cca 4 000 m n.m. boli jednak pod Mont Blancom v Savojskych Alpach vo Francuzsku (kratkodoba, jednorazova skusenost) a potom v Himalajach (dlhodobejsia skusenost). Pokial ide o Mont Blanc, ktory je so svojimi 4 810 m najvyssim vrchom Europy (ak Kaukaz nepocitame za sucast Europy), moja noha sa dostala na Aiguille du Midi do vysky 3 842 m n.m. – tot najvyssie miesto pod Mont Blancom, kam sa este mozete dostat aj bez lana a maciek. Inak povedane, neprepracovala som sa tam po svojich, ale isla som lanovkou – najstrmsia lanovka na svete, ktora vas vyvezie z vysky 1 035 m do vysky 3 842 m (super zazitok).

Nadmorsku vysku cca 4 000 m n.m. som pod Mont Blancom nepocitovala, no v Tibete ano a to od prveho momentu – len co som vystupila z lietadla po prilete do hlavneho mesta Lhasa (3 656 m n.m.). Odbornici pritom odporucaju, aby ste pred vystupom do vysky nad 3 000 m n.m. pobudli najskor minimalne 2-3 dni v trosku nizsej polohe a nespali bez pripravy v zone nad 3 000 m n.m., pretoze vnutorne organy (kedze sa v takej vyske zvacsuju) sa musia najskor prisposobit tlaku a to chce cas. No pri lete z Ciny do Lhasy nebolo mozne aklimatizovat, preto sme boli upozorneni, aby sme sledovali reakcie organizmu a sucasne, aby sme si vyskovku nevsugerovali. Najjednoduchsie by som svoje fyzicke pocity prirovnala k stavu miernej opitosti, trosku sa clovek mota, tazsie ovlada telo, chce vykrocit klasicky, no ide to pomalsie. Mysel otupena nie je, mozno len trochu pomalsie reagujete na podnety, viac tu vysku clovek pocituje fyzicky (toto plati pre zonu uplnej kompenzacie). Dalsia vec bola, ze som nevladala zdvihnut svoju (uznavam dost tazku) bagaz, ktoru som ale este v Cine relativne v pohode zdvihla. Prve aklimatizacne dni prebehli v poriadku, nic vazne mi nebolo, ale vzdy rano po zobudeni ma velmi bolela hlava. Bola to dost silna, tupa bolest (mna pritom hlava nikdy nebolieva), ktora odznela, len co som vypila velke mnozstvo vody. Musela som si tiez zvyknut robit vsetko pomalsie (prudke pohyby vase telo neoceni), ist po schodoch alebo do kopca vasim obvyklym tempom tiez nie je dobry napad (organizmus vas velmi rychlo pribrzdi) a zadychate sa tak skoro a v podstate z nicoho, az vas to prekvapi. Niektori ludia mali trosku vaznejsie problemy, napriklad zvracali alebo museli ostat lezat – to vsetko je sucast “hry”, kazdy reaguje inak, treba to brat ako fakt, nic nesilit, za nic sa nehanbit, hlavne teda nepodcenit a neskryvat priznaky. Sutazit s niekym alebo sam so sebou sa tu nevyplaca (nehovoriac o sutazeni s horami!). Pre ilustraciu z medicinskeho hladiska: ked som bola v Lhase (3 656 m n.m.), do pluc sa mi dostavalo uz o 40 percent menej molekul kyslika v porovnani s jeho prisunom na urovni mora. Po prilete do Lhasy sme zahajali dokladnu aklimatizaciu “ucebnicovym” sposobom – prechod do vyssej polohy, navrat nizsie a prespanie v nizsej polohe (v Lhase), na druhy den prechod do este vyssej polohy nez den predtym a prespanie opat v nizsej polohe, atd. Aklimatizacia vsak nic nezmenila na tom, ze pohyb do kopca dal pekne zabrat – hned prva tura nad 4 200 m n.m. “bolela” – clovek sa rychlo zadychal a islo to pomalsie nez by to islo v nizsich polohach. Na to si treba zvyknut a nic neprehanat od prveho momentu (ked sa dostanete do HA) az po moment, kym nedosiahnete svoj ciel a nasledne nezostupite aspon do zony uplnej kompenzacie.

• 

• 

V zone od cca 4 000 do cca 7 000 m n.m. (zona neuplnej kompenzacie) je bez aklimatizacie nutne pocitat so znacnymi poruchami organizmu az po bezvedomie a smrt. Inymi slovami, neaklimatizovat sa a ficat hore do zony neuplnej kompenzacie je cisty hazard a hlupost – sanca, ze AMS sa nedostavi v plnej sile, je takmer nulova. Dalsi text teda plati pre standardny resp. normalny (post-aklimatizacny) prechod do zony neuplnej kompenzacie. Uz z nazvu mozno dedukovat, ze vas organizmus (laicky povedane) sa vie prisposobit, no nie tak celkom, uplne len do urcitej nadmorskej vysky (k tomu dalej v texte). Vo vseobecnosti je v tejto zone fyzicka aj psychicka vykonnost vyrazne redukovana. Mozu sa objavit motoricke a psychicke poruchy. Znacne klesa schopnost racionalne rozhodovat a reagovat. Len pre ilustraciu z medicinskeho hladiska: vo vyske base campov (cca 5 000 m n.m.) je prisun molekul kyslika az o 50 percent mensi v porovnani s jeho prisunom na urovni mora . Telo sa vie takymto podmienkam prispobit, no je nevyhnutna aklimatizacia (2 az 5 dni podla geografickych okolnosti a rychlosti vystupu). Pokial ide o cervene krvinky – erytrocyty, ktore pomahaju prenasat kyslik, uz po 2 aklimatizacnych dnoch vo vyske cca 4 000 m n.m. sa ich pocet zvysi vdaka aklimatizacii o 10 percent. Po zhruba 10-ich dnoch pobytu je aklimatizacna faza pre zvysenie poctu erytrocytov ukoncena. Pokial ide o nasytenost krvi, vo vyske base campov je na urovni okolo 100 percent a nasleduje pomaly, az mesiace trvajuci proces, kym sa dosiahne nizsi hematokrit (cca 70 percent). Trvala aklimatizacia je mozna len do vysky 5 300 m n.m. – po tuto vyskovu hranicu a v tejto zone clovek este moze dlhodobo posobit/fungovat. Nad touto hranicou je pre nedostatok kyslika mozna iba adaptacia nudzovo riesiaca existenciu cloveka na kratky cas. Preto ani base campy expedicii by nemali byt nad urovnou 5 300 m n.m. Bezne symptomy pre zonu neuplnej kompenzacie (od cca 4 000 do cca 7 000 m n.m.) su: tazke, pretrvavajuce bolesti hlavy, tazka nevolnost a zvracanie, silny pokles vykonnosti, uplna strata energie, dychavicnost a zrychleny tlkot srdca a to aj v pokoji, nocna nespavost, suchy a silny kasel, pocity zavratu a neistoty pri chodzi, nad 5 000 m n.m. dochadza k malym krvacaniam sietnice oka, pomatenost, halucinacie alebo delirium (clovek moze robit nevysvetlitelne veci, napr. zacne zo seba strhavat na treku oblecenie alebo zabudne, kde a preco je, a pod., ja som napriklad vysadla na jaka – srandujem, teda takto, vysadnut som naozaj vysadla (mam aj foto, len sa hanbim publikovat), ale nebolo to v deliriu, stalo sa to v nizsich polohach v zone uplnej kompenzacie s dostatocnym prisunom kyslika – len teraz neviem, ci to nie je horsie:-). Kazdopadne, nechcem zlahcovat temu HAI a uz vobec nie pripadne potiaze z nej, bola to len reminiscencia na jaka (zlaty bol a pokojny, ja nepokojna:-), a lano, na ktorom bol uviazany, drzala v rukach (verila som, ze velmi pevne) Tibetanka – to len pre istotu, ze som nevyskocila na divokeho jaka pasuceho sa niekde v prirode:-).

Moje skusenosti s nadmorskou vyskou nad 5 000 m n.m. – zhruba rovnake ako v zone uplnej kompenzacie, t.j. ako pri vyske do 4 000 m n.m. Urcite pomohla dokladna aklimatizacka a velmi mi pomahalo pit kvantum vody – hned po zobudeni prvy liter a cely den / kazdy den som dokopy vypila ovela viac nez som normalne zvykla vypit. Samozrejme, ziaden alkohol – motate sa aj bez neho:-) a vasmu zubozenemu organizmu v takej nadmorskej vyske dalsiu zataz netreba. Pivo Lhasa a Everest som si isteze dala, no v nizsich polohach:-). Kyslik som mala kupeny, no nemusela som ho nakoniec pouzit a neotvorenu flasu som mohla vratit (a tak som aj urobila). Kyslik kupite v lekarni alebo na recepcii v hoteli / guesthouse. Je to lahucka flasa no velmi dlha, ledva som ju vtrepala do ruksaku. Podla mojho nazoru, ak vas caka prvocesta do velkych vysok, mat kyslik je fajn vec na psychiku – predsalen, clovek si nevie vopred predstavit, ake to bude, ked sa mu bude tazko dychat, no s vedomim, ze mate kyslik po ruke, sa az tak neobavate. Apropo, nejde samozrejme o kyslikove bomby, ktore si nosia horolezci pri vystupe na 7-8 tisicove summity:-) (taketo bomby maju cca 4 kg/kus a horolezci si ich beru niekolko, ovsem, ak si kyslik vobec beru). Este jedna zaujimavost, ktoru som nikdy predtym nezazila, no bola som upozornena vopred a tak som skody minimalizovala – o co islo, co sa stalo? Ked som priletela do Lhasy a otvorila bagaz, par veci, ktore boli uzavrete (zvacsa kozmetika), sa otvorili, vystrelili alebo vytiekli (gulickovy dezodorant – odletela gulicka, otvoril sa sampon, atd.) – bola som na to upozornena, preto este v Cine som si poriadne vsetko uzatvorila, nadoraz zatiahla, no aj tak sem-tam nieco “explodovalo”. Tot zmena tlaku a prilet do vysokej nadmorskej vysky.

• 

V zone nad cca 7 000 m n.m. (kriticka zona alebo zona smrti) nie je v plucnych mechurikoch dosiahnuty kriticky parcialny tlak kyslika. Su to miesta, ktore neboli urcene na ludsky zivot. Vzhladom na povazlivo nizky tlak kyslika je z fyziologickeho hladiska problematicka vymena plynov z pluc do krvi a z krvi do buniek, co je zakladny predpoklad ludskeho zivota. Clovek sa nedokaze na tuto zonu aklimatizovat. V zone nad 8 000 m n.m. je az tak malo kyslika, ze telo zacne umierat, minutu po minute a bunku po bunke, preto clovek musi co najskor tuto zonu opustit. Aj keby clovek nevyvijal ziadnu aktivitu a len by lezal, organizmus by sa nestihal regenerovat a nastala by smrt. Clovek nevie dychat alebo takmer vobec dychat (ti, ktori sa dostanu az k vrcholu, sa musia na jeden krok nadychnut az 15-krat) a blizko vrcholu je solarna radiacia. Ak by horolezci dychali cez otvorene usta, mohlo by im zhoriet ustne podnebie. Kasel moze byt tak silny, az prasknu rebra. Na prstoch aj na jazyku sa objavuju praskliny. Pocas noci opuchne tvar, najma okolie oci. Beznym priznakom je dehydratacia. Priemerna teplota je minus 30 stupnov, na Evereste byva aj minus 60 stupnov Celzia. Zas, na strane druhej, zona smrti je pre kazdeho cloveka ina, niekto to ma v styritisic, niekto v sedemtisic metroch, vsetko zalezi od organizmu, hovori fantasticky slovensky horolezec Peter Hamor (apropo, paci sa mi aj jedna jeho veta “horolezci su zavisli od zazitkov a nie od vykonov” – len neviem, ci to plati pausalne, pre pana Hamora samozrejme verim, ze ano). Zvladnut vystup na 7-8 tisicovky bez pomocnych flias kyslika je opat velmi individualna zalezitost. V sucasnosti je udajne skor trend robit vystupy bez kyslika.

Nasledky HAI / AMS: Na postihnutu osobu je treba pozerat ako na tazko choru a bez nalezitych opatreni treba pocitat s najhorsim. Postihnuti sa musia urychlene (ihned) dopravit do nizsich poloh (minimalne o 600 az 1000 vyskovych metrov) a ako prva pomoc sa podava kyslik (neustaly prisun, a to aj v noci). Ak sa da, treba zabezpecit transport v specialnom vaku – hyperbarnej tlakovej komore, kde je mozne pomocou rucnej pumpy simulovat pretlak. Je smutnou pravdou, ze statisticky zo smrtelnych pripadov v dosledku vyskovej choroby sa az cca 80 percent udialo v skupinach – dovod: ludia sa casto medzi sebou hanbia povedat, ze pocituju tazkosti, faktormi su aj tlak skupiny na vykon a strach zo zlyhania. Viac nez kdekolvek tu preto plati “pomaly dalej zajdes”, pretoze hoci je vyskova choroba velmi individualna zalezitost, existuje tu jedno konstantne pravidlo: cim viac sa ponahlas, tym je vyssie riziko ochorenia a koniec dobrodruzstva / treku / vyletu (v tom lepsom pripade) a co v tom najhorsom pripade si kazdy domysli. 

Zopar rad na temu HAI od skusenych (tzn. nie z mojej hlavy):-): aklimatizovat, aj pocas treku si davat aklimatizacne dni, prespavat (pokial mozno) vzdy v nizsej vyske, nez aku ste v ten den dosiahli, nasledovat rady odbornikov o maximalne kolko vyskovych metrov je zdravotne v poriadku vystupit za 1 den treku, pri rozplanovani treku na jednotlive dni pobytu radsej volit tzv. ohladuplnu defenzivnu strategiu, pozorovat symptomy HAI a ak nejake su, okamzite konat, pit velke mnozstvo vody (pokial mozno ziaden alkohol), v strave uprednostnovat uhlohydraty, neprecenovat vlastne sily, nenahanat sa resp. opakovat si (nazvem to) mantru “pomaly dalej zajdes”. Este par slov k vykonom nad 3 000 m n.m. vs kondicka vs aklimatizacia. Do momentu, kym sa clovek uplne neaklimatizuje, nie je kondicka vobec rozhodujuca. Najlepsie vyhliadky na uspesne dosiahnutie vrcholu teda nema fyzicky najzdatnejsi, ale najlepsie aklimatizovany. Schopnost organizmu adaptovat sa na vysku nezavisi od kondicky ani od veku, no ak sa clovek uz dostatocne zaklimatizuje, potom dobra kondicia umozni urychlit vystup aj zostup.

Slovo autorky na zaver: ak vytrvaly citatel dosiel az po tieto riadky, na headline prispevku si uz zrejme nespomina:-). Nic to:-). Napisala som ho v anglictine, kym prispevok v slovencine = snad to nerusilo. Hovorim si, ze ked sa mi to takto paci a kym nepisem v jazyku hindu, je to este v poriadku:-). Horam zdar a karavana ide dalej -> dufam, ze toho roku uvidim jeden summit, ktory som tiez vzdy chcela vidiet a ktory ma dokonca jeden superlativ, no a nachadza sa na inom kontinente – nie azijskom, aj ked v Azii by som chcela vidiet este velmi vela hor, napr. K2 (podla mna ma krasny tvar). A este jedna vec – velmi sa mi paci postoj resp. vztah pana Hamora k horam (ako som pisala vyssie, pan Peter Hamor je nas spickovy horolezec) – napriklad nema rad, ked pocuje, ako niekto “dobyja” a “pokoruje” horu. Horu vnima ako nadherne miesto, kde sa treba chovat ako v chrame a nie ako na bojisku. Velmi pekne to vystihol, svata pravda! Namaste, citatelia moji:-).