Month: September 2019

Tagy: antropocen, v divocine sa nespravam ako divoch, pravidla na prezitie v prirode a na jej ochranu, z Aljasky az do Afriky a spat, majestatne orly a novosvetske dikobrazy, cinorode komare a topiace sa ladovce

Zijeme v “antropocene”, v ere cloveka resp. ludskej dominancie. Tento pojem zaviedla geonochronologia na oznacenie obdobia, v ktorom ludstvo svojou cinnostou globalne ovplyvnuje zemsky ekosystem i geologiu.  Zjednodusene povedane, clovek je dnes panom vsetkeho a nad vsetkym. Dostaneme sa polahky asi uplne vsade, nic nie je prekazkou a takmer vsetky uzemia su uz “podrobene”.

Ak hladate miesta na Zemi, kam antropocen zatial nedorazil alebo sa aspon neprejavil v plnej sile, miesta, kde dominuje priroda a jej zakony a kde je panom skor medved nez clovek, vyberte sa na americku Aljasku alebo do kanadskeho teritoria Yukon. V tychto odlahlych koncinach sa zvecni vas sen o povodnej divocine, uvidite dokonale krasnu a cistu prirodu, nedotknute uzemia bez ludi. Civilizacia tu nema takmer ziaden vplyv a vy si uzijete neuveritelny pokoj a samotu. Staci vyjst z nejakeho mesta (je ich tam len zopar) a nestretnete takmer ziadne auto. Cakaju vas ladovce, rieky, ktore si same vyhlbili cestu, jazera, kilometre lesov v udoliach a obrovske hory. Vacsia cast uzemia nie je pristupna ani autom, ani peso.

Divocina neznamena, ze sa v nej mam spravat ako divoch:-). V prvom rade treba respektovat pravidla na ochranu miestnej prirody a krajiny (enviro), aby aj po nas zostali uzemia neporusene a ciste. S cim sa tu stretnete: zakaz nechavat jedlo v aute, BRFC (bear resistent food container) resp. prenosne vzduchotesne nadobky na skladovanie jedla, kontajnery na odpad v prirode dokladne uzavrete pred medvedmi, separovanie, recyklacia, oblasti urcene na trekovanie zamerne bez turistickych znaciek, aby sa nevytvorili vychodene chodnicky, t.j. aby zasah cloveka bol co najmensi, povinne preskolenie, ak mienite kempovat napr. v NP Denali na Aljaske a podobne. Ak chcete naplno podlahnut prirodnym lakadlam a zazit vsetky tie dobrodruzstva bez ujmy resp. prezit, treba tiez dodrziavat pravidla na vasu vlastnu ochranu. V divocine predsa len striehnu rozne uskalia a najma nepripravenym alebo lahkovaznym tvorom tu hrozi naozaj vacsie nebezpecenstvo nez povedzme v nasich lesoch. Kazdy out-finder by mal mat potrebne vedomosti a ked uz nie instinkt (pochopitelne nam, ktori nezijeme v lone divokej prirody, akykolvek instinkt chyba), tak aspon zdravy rozum a respekt. Na temu lokalnych nastrah neskor napisem zopar zaujimavosti (napr. co ma prekvapilo, ake rady som dostala na spravanie sa pri kontakte s medvedom alebo losom, kedy utekat a kedy neutekat:-), na co si davat pozor a podobne). 

Pritomnost divokej zveri garantuje napinavost vasej cesty. Osobne som cakala, ze na Aljaske a v Yukone sa to bude doslova hemzit zvieratami, no nekonalo sa. Afrika ma evidentne velmi rozmaznala:-)! Nepamatam si jediny den v nej straveny, kedy by som (aj mimo safari!) nevidela zvierata v hojnych poctoch, kym na AK a v YT som zvierata (ak to porovnavam s Afrikou) az tak casto a v takych poctoch rozhodne nevidela. Preto jedna rada: ak ste uz boli v Afrike a chystate sa na AK alebo do Kanady, odporucam pripravit sa na skromnejsie pomery faunoveho sveta. Afrika ma vela naucila, o.i. byt tak trochu stoparom a lovcom (hunter v zmysle robenia fotiek, cize trpezlivo striehnut na prihodny okamih), zlepsila moje pozorovacie schopnosti a tento trackersky instinkt sa naplno prejavil aj v Severnej Amerike. Ked som prave nespala v aute (k tomu este dalej), mala som oci na stopkach, ci niekde neuvidim mihnut sa medveda, losa, vlka a podobne a to iste platilo aj pri prechadzkach v lesoch a bear countries. Vsimala som si podu resp. podlozie, koruny stromov, sem tam vosla medzi kriky a hladala cokolvek zive okrem medveda, losa a vlka:-). 

Na margo “vyspavania” v aute:-). Na svoju obranu musim povedat, ze ranne budicky boli skore, ani trochu mi nepripadali kompatibilne s dovolenkovym modom:-), ale to bolo samozrejme v poriadku (ved vzdy nas cakal nabity program a vacsinou aj vela kilometrov cesty a spat mozem aj doma, ze ano:-)? Kedze som chodila do postele klasicky neskoro a skoro vstavala, slofik pocas dlhych presunov v aute padol vzdy super, vacsinou som ani nevedela, ako som odkvecla:-).

Na Aljaske a v Kanade som videla samozrejme najma take zvieracie druhy, ktore som v Afrike nevidela (ako priklad bizon, medved*, los, sob, vlk, liska), no zopar rovnakych alebo podobnych druhov sa predsa len vyskytlo. V Afrike som napriklad videla dikobraza (beznym lokalnym suvenirom tu je nahrdelnik alebo ina bizuteria z jeho ostnov) a na Aljaske som videla vyzorom podobneho zivocicha – tzv. novosvetskeho alebo severoamerickeho dikobraza. Jeho korektny nazov je urzon kanadsky a pokial ide o delenie podla celadi, vobec to nie je dikobraz (ale prisahali by ste na to, ak by ste ho videli:-). Na obidvoch kontinentoch sucasne som videla uskatce, netopiere, vevericky. *Jedna zaujimavost o historickom vyskyte medvedov v Afrike: listnate lesy severnej Afriky kedysi obyval medved atlasky (poddruh medveda hnedeho), no posledny znamy ulovok je z roku 1870.

Najvacsie mnozstvo vtakov, ak porovnam doposial navstivene krajiny alebo kontinenty, som videla v Afrike – je to ozajstny raj pre ornitologov (bird watching ako prostrednictvom dokumentarnych filmov). Bolo pre mna prekvapenim, ze z dravcov som v Afrike velmi casto videla orlov – konkretne orla jasnohlaseho (fish eagle), ktory je apropo aj na statnom znaku Namibie. Pokial ide o vtactvo a konkretne orly, v tomto smere prekonali Afriku prave Aljaska a Yukon – suverenne najviac orlov som teda vo svojom zivote videla prave na AK a v YT – napr. orla skalneho (golden eagle) a majestatneho orla bielohlaveho (bald eagle), ktory je symbolom USA a vyzorom resp. operenim mi (videne laickym okom) pripominal spomenuteho africkeho orla jasnohlaseho. Musim sa zmienit aj o typickom operencovi AK a YT – krkavcovi ciernom, ktory je dokonca narodnym vtakom Yukonu. Krkavcov som tu videla velmi vela a to nielen v zivej podobe, no aj symbolicky zvecnenych vdaka vyobrazeniam na indianskych totemoch. Nie je to nahoda. Totiz, indiani Severnej Ameriky povazovali za svojho spolocneho prapredka bud krkavca (jedna skupina indianov) alebo vlka (druha skupina indianov), tzn. svoj povod odvodzovali bud od krkavca alebo od vlka. Kedze krkavce sa vyskytuju len v holarktickej oblasti, v Afrike som ziadneho nevidela:-).

Hoci koncentracia zveri je v Afrike o dost vacsia nez na AK a v YT, za identicke javy a pocity (priznacne ako pre Afriku, tak aj pre AK a YT) povazujem obrovske, ludoprazdne uzemia, prazdne cesty – ziadne ine auto na obzore, cerstvy vzduch, panensku prirodu, pocit slobody a dobrodruznosti, casto bez signalu v mobile. V Afrike som mala pochopitelne pocit vacsej “exotiky” (ved pribuznejsia Europe je v mnohych ohladoch viac Severna Amerika nez Afrika) a bola pre mna urcite narocnejsia na prejdenie. A co komare? Hoci na Aljaske a v Yukone neuraduju komare prenasajuce malariu alebo horucku dengue, no na strane druhej su o dost agresivnejsie nez tie v Afrike. Nepomahal ani repelent s extremne vysokym DEET, ktory mi postacoval v Afrike. Nastastie len niektore lokality na AK a v YT boli zamorene komarmi (najcastejsie lesy), no neprijemne bolo, ze bodali aj cez saty a stipance boleli viac nez stipance od komarov v Afrike. Fenistil absolutne nezaberal, a tak som lutovala, ze nemam gel, ktory sa mi osvedcil v Afrike (z Care Plus, ktory pomaha aj pri ustipnuti skorpionom a pod. – nechcem robit reklamu, no specialne a velmi kvalitne “preparaty” som do Afriky mala prave z rady Care Plus ako napr. elektrolyt pri extremnej dehydratacii a pod.). Preto radim vziat si na cestu na AK a do YT silny repelent (s velmi vysokou ucinnou latkou DEET) a niektori cestovatelia dokonca odporucaju sietku na hlavu (citala som, ako si na Aljaske navliekli vetrovku a ciapku ako ochranu pred komarmi, hoci bolo velmi teplo).

Slovo autorky na zaver: Hlavnym znakom antropocenu su klimaticke zmeny. Na temu globalneho oteplovania prispevky nepisem – jednak nie som odbornik a jednak je prislusnych informacii a varovani (nastastie) vsade plno. To, ze nas s globalnym oteplovanim v mediach iba nestrasia, si uz dalej “overovat” nemusim – na Aljaske som videla nasledky takpovediac v priamom prenose, a to najma v podobe dramaticky sa topiacich ladovcov. Celkovo som bola pri troch ladovcoch (v oceane a aj vo vnutrozemi) a videla na vlastne oci opadavajuce kusy ladu (o ladovcoch napisem osobitny prispevok). V jednom miestnom edukativnom centre som si vyskusala zavazia modelujuce realnu hmotnost ladu versus topiaceho ladu versus vody a pozrela zabery a precitala informacie o procese topenia sa ladovcov. Kedze posledne roky sa tento proces zrychlil, lokalne cestovne agentury zaznamenali pocas tohtorocnej sezony 2019 omnoho vacsi dopyt (apropo, vacsinou uz v polovici septembra tu sezona konci*). Dovodom vacsieho dopytu bola podla vyjadrenia agentur snaha ludi vidiet ladovce predtym, ako k nim stratia pristup. Mna osobne prekvapili aj vysoke denne teploty na Aljaske. Hoci som otuzilec a v kratasoch nemam problem pobehovat, aj ked ini maju dlhe gate a hrubsie mikiny, no v Anchorage a na niektorych inych miestach bolo doslova horuco a kratasy mali vsetci (28 stupnov, mozno aj viac). Z mojho pohladu vysoke denne teploty sme mali az pocas jednej tretiny pobytu. Pocas dalsej tretiny boli teploty prijemnych cca 20 – 25 stupnov. Pocas dalsej tretiny sme mali trochu nizsie teploty, cca 15 stupnov, no myslim, ze menej ako 10-12 stupnov sme nemali nikdy. V pripade zaujmu o detailnejsie informacie o prejavoch globalneho oteplovania na Aljaske vid napriklad clanky Washington Post, ktory sa tejto teme venuje pravidelne: https://www.washingtonpost.com/weather/2019/07/03/giant-heat-dome-over-alaska-is-set-threaten-all-time-temperature-records/?noredirect=on Este aspon jeden prejav klimatickych zmien: lad na rieke Tanana blizko mesta Fairbanks na Aljaske sa toho roku roztopil uz v polovici aprila, cim padol 103-rocny rekord (mesto Fairbanks som navstivila, je to druhe najvacsie mesto na AK a plavila som sa lopatkovym parnikom po rieke Chena, ktora je pritokom rieky Tanana). *Ako som pisala vyssie, sezona na Aljaske obvykle konci v polovici septembra a vzhladom na prudko premenlive a nevyspytatelne pocasie moze jesen trvat aj len jediny den. Potom udrie prava aljasska zima, cesty sa uzatvoria a bude sa uz len lietat alebo chodit na saniach tahanych psami. Miestne drsne zimy takmer bez denneho svetla mozu vydrzat len fyzicky a psychicky odolni jedinci, ktori vladzu makat rukami, maju dobre zasoby vsetkeho potrebneho na prezitie a psi zaprah alebo ski plane. Ti ostatni sa na zimu stahuju do niektoreho z inych statov USA, pripadne niekam inam.

Podtitul 1: Direct to be followed “The Call of the Wild” by Jack London.

Podtitul 2: Uz po slovensky, lebo uz doma (hoci, ledva som trafila – k tomu Podtitul 3). Zo zablatenych trekerskych topanok do papuciek – takato zmena obuvi ma tentokrat nepotesila.

Podtitul 3: Zabudnut PIN zrejme nie je ani pre vas nicim neobvykla skusenost (stava sa). Namierit si to s bagazou iduc zo Schwechatu do vchodu, kde nebyvate a mat pritom nulove promile v krvi, tak to je uz ina uroven (nazvem to pekne) zblbnutosti. Poriadne dezorientovana (=maximalne zresetovana) som dosla z tejto uzasnej cesty -> co tam po obydli resp. suradniciach jeho polohy, ked v hlave su zazitky na nezaplatenie:-).

Neskor zavesim zopar prispevkov o tejto aljassko-yukonskej rangersko-pioniersko-zlatokopeckej ceste, no aspon zopar tagov na uvod: sugestivna, dychberuca priroda, prava divocina – jedna z poslednych, polnocne slnko, severny polarny kruh, lesy, ladovce a divoka zver, eskymaci-indiani-inuiti, kozusiny z vlkov a lisok, psie zaprahy, rybolov, aljasske lososy a halibuty, karavany a dobrodruhovia, kosti a kly mamutov, Beringia a doba ladova, atd.

A este zopar ukazok z mojho extra bohateho programu: splavila som na kanoe rieku Yukon, ryzovala zlato v studenom Hunker Creek, plavila sa 6 hodin v Aljasskom zalive a videla velryby, chodila po ladovci, letela so ski plane ponad zasnezeny najvyssi vrch Kanady, videla najvacsie letisko hydroplanov a aj ich pristavanie na vode, pohybovala sa peso (tury a prechadzky) v medvedich zonach – bear countries, precestovala cca 5 000 km autom (vratane Top of the World Highway a casti legendarnej Alaska Highway), videla potomkov First Nations a zopar dokumentarnych filmov v miestnych centrach / muzeach, dostala peciatku s losom do pasu a vela vela, naozaj vela ineho:-). Stale vedome ci nevedome prekryvam to, co aktualne vidim doma (budovy, domy, cesty, …) obrazmi vsetkeho mozneho videneho na Aljaske a v Yukone:-), no do vchodu k sebe domov uz bez problemov trafim:-).

Pripajam otazku, na ktoru by som este pred cestou na Aljasku odpovedala zarucene nespravne! Az na Aljaske som zmudrela:-). KTO JE NAJVACSIM ZABIJAKOM LUDI V ALJASSKO-KANADSKEJ DIVOCINE? Je nim medved grizly (?) (vid moje foto vyssie) alebo medved kodiak (?) (= iny poddruh medveda hnedeho, najvacsi a extremne agresivny medved, endemit zijuci len na Aljaske, na suostrovi Kodiak) alebo medved cierny – baribal (?), pripadne medved biely? Spravna odpoved znie NIE, ani jeden z menovanych! Kto by povedal, ze najvacsim zabijakom je sice grandiozny, no tak milo a nenapadne sa tvariaci los? (= vid moje foto v uvode prispevku). Uz ziadne tricko s losom nechcem:-).