Month: October 2019

Podtitul: kde sa cas meria na sekundy, kde mi “teleportovali” batozinu, kde sa mi poklonil vypravca aj stewardka, kde sa mi sedelo lepsie nez v lietadle (a to aj ked porovnam s Qatar Airways a Emirates), kde priemerne rocne meskanie vlakov je 12 sekund (este raz, lebo tazko to vstrebat: priemerne rocne meskanie je 12 sekund)

Zacnem tym, ze cestu vlakom mam naozaj velmi rada. Lietadlom cestujem mozno radsej, no len ak ide o kratke alebo stredne dlhe lety, cca tych 5-6 hodin max. Longhaul lety su tiez OK, no je to s nimi / so mnou tazsie, lebo spanok je vselijaky a pochodovat si tiez nemozete hocikedy (obcas sa infiltrujem do zony letusiek a pokecam pri kave, pri sekte – ja mozem, oni su v sluzbe). Vlakom sa da vydrzat cestovat omnoho viac hodin. Clovek sa moze poprechadzat, aj ked ho obcas oplieska o steny a ak ma cesta trvat dlho, kupi si lozko a je to v pohode. Cesta lietadlom si vyzaduje byt isty cas pred odletom na letisku, absolvovat check-in a odovzdat zapisanu batozinu, no a v pripade obrovskych letisk aj vyhladat odletovy terminal (niekde v ramci neho aj halu) a potom gate (odletovu branu), t.j. procedury, ktore predlzuju samotnu cestu a to iste aj po landingu, musite si ist vyzdvihnut batozinu, kym do vlaku len clovek naskoci a potom z neho vyskoci a hotovo (apropo, pri letoch s Austrian Airlines / Lufthansou je na Schwechate zavedeny samoobsluzny system na vsetko, t.j. automat, ktory po prilozeni pasu a natukani zopar udajov vytlaci boarding pass a tiket na batozinu a potom dalsi samoobsluzny pult, kde si sami odvazite batozinu a poslete ju do lietadla, inak povedane, vsetko si riesite sami, nepridete do styku s pracovnikmi Austrian Airlines a ani sa vam nebudu ochotni venovat, jedine vtedy, ak nastane nejaky problem v automate, co sa mi uz stalo – nie ja som pokazila:-). Naspat k vlakom – hoci je clanok venovany rychlovlaku shinkansen (angl. nazov bullet train), ktory miestni volaju skratene “shin” a ktory ma nadstandardnu uroven, zazila som aj jazdy z opacnej kategorie – vela hodin trvajuce, strastiplne nocne cesty v Cine*, Indii, Vietname (absolutny protipol k nobl cestovaniu so shinom) – clovek je tvor prisposobivy, zvladne cestu aj v bojovych podmienkach s celovkou na hlave a retazou na kufri:-). Keby som z tychto neordinarnych vlakovych presunov mala videa, bolo by na co pozerat (ja exoticka pre miestnych, oni pre mna, neviem kto z koho viac prekvapeny, no a specialne indicky vlak a spanie v nom prekonali vsetky moje ocakavania). *V Cine som podnikla cesty tromi typmi vlakov, dva boli rychle a moderne a jeden (najdlhsia, nocna cesta) bol nemoderny a rychlostou normalny, bezny vlak.

Svoju prvu super rychlu jazdu super rychlym vlakom som zazila v Japonsku. Neskor ju rychlostou prekonali cinske vlaky, no styl prepravy sa mi viac pacil v Japonsku – kto ma pozna, vie, ze mam na Japonsko velku slabost:-). Je zname, ze Japonci maju jedny z najlepsich sluzieb na svete a to plati vo vsetkych oblastiach, aj pokial ide o cestovanie. O tom som sa presvedcila a mozem potvrdit – zakaznicky servis taky, o akom sa nam (zial) ani nesniva. Apropo, aby som isla shinkansenom zbalena nalahko ako chodia Japonky, t.j. nie s obrovskym kufrom, ktory ma prevazi alebo zadlavi ineho, vyskusala som si ich oblubenu sluzbu transferu batoziny. Najskor check-out komplet zbalena v mojom* hoteli v Tokyu (radsej pouzivam medzinarodne “Tokyo” nez “Tokio”) (* v “mojom” neznamena doslova v mojom a samozrejme, ze znamena v “mojom”, nebudem sa odcheckoutovavat v cudzom hoteli:-) a priamo na recepcii som oznamila, kam si prosim prepravit kufor, hoci som dost dobre nevedela, co bude nasledovat:-). Nasledovalo vlastne uplne nic. Zaznamenali si moju ziadost, no zaobislo sa to bez formalit, podpisovaciek. A tak som odkracala – nalahko, bez kufra, no (ako spravne vytrenovana byrokratickou gymnastikou u nas) s uprimnou otazkou v ociach, ci vazne ani aspon rukou napisane potvrdenie o zverenej batozine nedostanem(?):-). Jasne, ze som vedela, ze sa mozem spolahnut:-). Potom som naskocila do mojho shinu a presla s nim 820 km len s prirucnou batozinou a moj kufor ma uz cakal v plnej parade priamo na hoteli v cielovej destinacii. Otazka, ako ho tam prepravili tak, ze dorazil skor nez ja, je zbytocna – ja to netusim, mozno sa teleportoval:-). Takymto veciam sa netreba cudovat, Japonsko je high-tech krajina, zazila som tu o.i. aj restauraciu, v ktorej ma obsluzil robot – co viac uz moze prekvapit?

Ked sem raz zavitate, vsimnite si ako Japonci vnimaju tri kategorie: cas, cistota plus harmonia prostredia a slusnost. Rovnako ako ich vnimame my, no o 100 percent doraznejsie ci prisnejsie, priam dogmaticky, co z nich vlastne robi diametralne odlisne kategorie nez su v nasich meritkach. Toto nema obdobu snad nikde na svete – teda okrem cistoty, tej sa rovnal este Singapur, no motivacia ludi v Singapure k udrziavaniu cistoty je ina nez v Japonsku. Ako mnohi vedia, Singapur je krajina vysokych penaznych pokut a tvrdych telesnych trestov, tzv. corporal punishments (nevykonavaju sa na zenach) – za vandalizmus tu hrozi 3 az 8 ran palicou s klincami namocenymi v octe, pri vykone trestu je vzdy pritomny lekar, ktory niekedy uz po tretom udere kvoli masivnym zraneniam vyda pokyn bitie ukoncit. Na margo faktov, aky je inak Singapur stylish, posh, nadherny a bezpecny, no stale v nom plati trest smrti (ubitim palicami), som citala vyborny clanok s trefnym headlinom “Disneyland, v ktorom plati trest smrti”. Spat k mojmu Japonsku.

Dodrziavanie casu je pre Japoncov posvatne, no to iste cakaju aj od vas. Priam az desi, ze bezny Japonec si na hodinkach nesleduje minuty, sleduje si sekundy. Meskanie do prace viac ako 5 minut je vaznym porusenim pracovnej discipliny. No su sektory, kde sa netoleruju ani driftujuce sekundy (a teraz prekvapi, ze nielen chybajuce sekundy, no ani sekundy “k dobru”). A sme opat pri preprave. Je zname, ze japonske vlaky nikdy (naozaj takmer nikdy!) nemeskaju, no prepravca sa vam ospravedlni aj v pripade, ak do cielovej stanice dojdete o par sekund skor. Seriozne ospravedlnenie, ze vam skorsim dojazdom sposobili neprijemnosti. Komfort zakaznika beru velmi vazne a nedodrzanie planovaneho casu (plus aj minus) ako neodpustitelne zlyhanie. No ani na vas tu nikto cakat nebude, ani ked vas uvidia dobiehat na akykolvek dopravny prostriedok, tu vsetko na seba nadvazuje, vsetci sa v obrovskych hufoch a nonstop prepravuju, neda sa cakat. Ked pojdete do Japonska, majte super presne hodinky a naucte sa trosku po japonsky. Osobne som sa presvedcila, ze ani na mna sa necakalo – meskala som, lebo som zabludila – stalo sa to v Kamakure, odisiel mi spoj, ktory mal udaje o mne ako o pasazierke, t.j. ze mam nastupit a ludia vedeli, ze chybam do poctu a som tam niekde, no bus sa musel pohnut a uvolnit miesto inemu, a tak odisiel a ja som tam ostala zabludena s telefonom, ktory sa mi nasledne vybil:-). Nebyt istych okolnosti plus super milych a napomocnych Japoncov, zostala by som v Kamakure dodnes a vedela by som po japonsky:-). Japonci vam vzdy pomozu, budu sa velmi (neskutocne) snazit, no s anglictinou (a vseobecne ani inym jazykom) sa tu velmi nedohovorite. Mne pomohli osvedcene dorozumievacie nastroje (ruky, nohy, mimika) a skromna vybava japonciny. Japonci boli poteseni a chceli vediet, kde som sa ich jazyk naucila – nuz, ich jazyk som sa samozrejme nenaucila, islo o povedzme elementarnu (rozumej skor ubohu) slovnu zasobu, ucila som sa doma zo slovnika, no dnes si uz nic nepamatam. Ked pojdete do Japonska, naucte sa zopar fraz a slovicok, vam to pomoze a na miestnych uvidite uprimnu radost, ze sa aj takto o ich krajinu zaujimate. Tym, ze su extremne zdvorili, nedaju vam najavo, ze rozpravate skor po cinsky a ze vam nic nerozumeju a ani sa nezasmeju nad tym, ked nepochopite nic z toho, co vam oni hovoria – budu vas milo podporovat a vy mozete sebavedomo viest monolog do vycerpania (svojho alebo posluchaca):-). Na margo spomenutej cinstiny, s nou to bolo ovela horsie, lebo japoncina nie je tonovy jazyk, kym v cinstine musite zvladnut okrem slovicok aj tony – ako priklad, ak si dobre spominam, slabika “ma” moze mat az 5 roznych vyznamov podla toho, akym tonom ju vyslovite (toto uz vobec nemate sancu sa rychlo naucit, ja som pred cestou pocuvala aj CD s cinstinou, no maloco sa na mna nalepilo, chce to udajne az roky drilu).

Som teda v Tokyu, v NAJVACSEJ metropolitnej oblasti na svete (ma cca 37 milionov obyvatelov). Je to mesto, ktore nikdy nespi, mesto, ktore ma ohurilo a kam by som sa zas a znova rada vratila (oprava, neohurilo ma len Tokyo, skor celkovo Japonsko – tych cca 8 miest a jeden ostrovcek, ktore som tam navstivila). Velku batozinu som svetacky poslala samu, nech si ide po svojom a ja sa presuvam o 30 kg lahsia na shin. Stojim si tu v stvrti Shinjuku na NAJVACSEJ a najrusnejsej stanici metra a primestskych vlakov NA SVETE. Stanica ma NEUVERITELNYCH 200 vychodov a 36 nastupist – hrozna skuska pre neorientacne typy ako som ja (hovori sa: “Shinjuku Station can be particularly intimidating for the uninitiated”):-). Ak netrafite spravny vychod, nachodite sa vela kilometrov. Dokazom, ze tato stanica je tazky oriesok aj pre ludi s vybornou orientaciou, su pocetne mapky a planiky s nazvom “Never Get Lost in Shinjuku Station Again”. Denne touto stanicou prejde 3,6 miliona cestujucich (!) – kto rad splyva s davom, idealne miesto. Aj stanica je dokonalou ukazkou ako v Japonsku uplne vsetko neskutocne skvelo funguje.

O chvilocku sa zacne moja jazda shinkansenom z Tokya do Hiroshimy. Caka ma 820 km, ktore by sme mali prejst za necele 4 hodiny. Niektorymi, ale len kratkymi usekmi pojde shin az 300 km/hod. Existuje viacero typov shinkansenov, ja som isla s “nozomi” – je to ten najrychlejsi a ma najmenej zastavok. Ak budete sediet na pravej strane, zhruba po 50. minutach jazdy uvidite Mount Fujisan resp. Fuji – najvyssi vulkan a zaroven najvyssi vrch v Japonsku (3 776 m n.m.).

Na nastup a vystup do shinu mate presne 1,5 minuty. V kazdej stanici caka shin presne 1,5 minuty. Preto ziadne motanie sa a suchtanie neprichadza do uvahy. V Indii by ste si naopak mohli trufnut podniknut v case planovaneho odchodu vasho vlaku rozne vedlajsie aktivity aj daleko od vlakovej stanice – vzhladom na sialene, bezne niekolkohodinove meskania vlakov (aj 12 hodin) tu do uvahy prichadza skocit si do kina, do obchodu, na kavicku, na prechadzku a podobne a stale by ste mali velku sancu stihnut vas vlak:-). To bolo o Indii. Treba vsak smutne konstatovat, ze japonska realita je aj pre nas (zvyknutych na pravidelne meskania vlakov) absolutne science fiction.

Na nastupistiach shinov uvidite na zemi vyznacene miesta, kam sa mate postavit a odkial nastupovat, aby bol nastup a vystup plynuly a nenastala trma-vrma (u nas sem tam badam, ze ludia radi nastupuju skor nez ini stihli vystupit a nasleduje nelutostny boj “kto z koho” na schodikoch do vlaku alebo v ulicke). Podobne znacenie na nastup ako v Japonsku a dokonca aj s vyznacenymi sipkami na zemi som videla na staniciach metra v Singapure. Pred odchodom shinu sa odohrava kratky, mily “ritualik”. Sprievodca zapiska, urobi tri hlboke uklony a posunkami ruk akoby pozehna vasu stastnu cestu. Vybavenie shinov je porovnatelne s vybavenim lietadiel a v niecom este lepsie. Rozhodne mate o dost viac miesta pred sebou. V Japonsku je neziaduce a totalne nevhodne, aby ste si vybavovali hovory z mobilu priamo vo vozni a rusili tym ostatnych pasazierov. Su na to urcene specialne miestnosti (akoby telefonne budky) v chodbicke. Uprimne ma fascinuje, co vsetko sukromne alebo sluzobne dokazu u nas ludia vo vlakoch zdielat na cely vozen na plne usta pred cudzimi ludmi – kolkokrat ma tym niekto zobudil, v lepsom pripade rozosmial (ked uz obsah hovoru bol cez ciaru a smiali sa vsetci)! Za este smutnejsi fakt povazujem, ak clovek ide (na trase BA-Praha) v “silent” kupe, v ktorom sa nema telefonovat, ani nahlas debatovat (vacsinou ho vyuzivaju ludia, ktori pocas cesty pracuju), a aj tak to niektori totalne ignoruju. Ked pridete do Japonska, takyto “podcast” nezazijete. V shine sa nachadzaju aj specialne miestnosti, napr. make-up rooms, smoking rooms, a ine. Napoje a jedlo “na palube” su samozrejmostou. Japonecka (stewardka) sa najskor hlboko pokloni pasazierom a potom ponuka od zeleneho caju az po sushi vselico (v tomto smere je u nas na trase BA-Praha vyborny regiojet). Jazdu shinom citite ako “plavanie” (hladucko, neoplieska vas o steny ani ked sa prejdete) a za oknami vidite nadhernu, upravenu a sviezu krajinu. Akurat sa pri takej rychlosti neda fotit. Nenalepte sa preto na ich super ciste okna a nenadychajte im na nich:-), z tisic zaberov bude aj tak cca 999 smuha sem – smuha tam.

Za kratke meskanie, ktore sa v Japonsku objavi snad raz za par rokov, vam prepravna spolocnost vrati cestovne v alikvotnej vyske podla dlzky meskania az do 100 percent ceny listka – bavime sa o minutovych meskaniach. Pre ilustraciu: uz pri 3-minutovom meskani shinu vam japonske zeleznice vratia 60 percent ceny vasho listka (o pripadnom dlhsom meskani nema prakticky zmysel pisat, lebo neexistuje). A u nas? Ak sa medzicasom nic nezmenilo, pri meskani do 60 minut vam vratia nic a k tomu este raz nic. Zaujimavejsiu cast ceny listka (stale vsak ubohych len 50 percent) vam vratia pri meskani vlaku o viac ako 120 minut (trochu vysoka hranica, nie?). Iny pohlad: vzhladom na tie meskania u nas, ak by refundacie boli nastavene ako v Japonsku, tak potom chapem … Hoci, tolerovat hodinove meskanie pri cca 5 hodinovej ceste na druhu stranu nasej malickej republiky, t.j. predlzenie cesty o 1/5 trafikonoveho trvania bez akejkolvek refundacie (=0) sa nezda velmi fair.

Slovo autorky na zaver: Hoci ste si zvykli na pravidelne meskania nasich vlakov, na to, ze vam v noci usli posledne nadvazujuce vlaky, ze sa vam nikto neospravedlni, ze kriteria na refundaciu ceny listka nestoja za povsimnutie, marne ste sa opakovane stazovali a nevedeli ste, ci sa mate smiat alebo plakat nad sablonovymi, neadresnymi odpovedami, ak ste toto vsetko zazili milionkrat a takto zmiereni (a zbiti) urovnou cestovania vlakmi u nas pridete do Japonska, kde sa nestacite cudovat ako sa vela veci da inak (povedzme aspon slusnejsie, ked uz technika a drahy a stare vozne nepustia a nevydaju na tych 200 km/hod – mozno ani o sto rokov) a potom sa z tejto krajiny zazrakov vratite naspat na SVK a podstupite dalsiu folklornu jazdu vlakom, bude to iste velmi krute vytriezvenie – no clovek si (nasinec obzvlast) rychlo zvykne (hlavne, ked fakt musi) … Ale co taky Japonec, ked pride k nam na navstevu? Viem, iny kraj, iny mrav, kazdy si musi nastudovat o pomeroch cudzej krajiny a spravat sa v nej ako na navsteve a nie ako doma a to zahrna necakat, ze veci budu inde ako doma. Bola som ironicka, lebo mne je vazne luto, ked si predstavim japonskych turistov na cestach, ked zazivaju vyjavy, o ktorych sa mozno chudaci vobec nedocitali (a to poctivo a radi studuju bedekre). Kedze radsej chvalim nez opacne, aspon pochvalim moje oblubene regiojet (RJ) vlaky na trase BA – Praha (vratane “silent” kupe, ale nemusi to nutne byt, aj pokecam rada, aj si zatelefonujem rada, aj pretrpim cudzie hlasne rozhovory (ved mam sluchatka a hudbu), hlavne nech sa vyrazne nemeska a nech je vo vlaku cisto). Cestovaniu vlakmi zdar:-), verim v progres ZSR a dakujem za RJ! A este jedna vec: bolo by super, ak by tie nase vlaky boli aspon trochu rychlejsie – aj v Maroku uz maju super rychly vlak.

A nerozlucila som sa s Japonskom: Nihon ga daisuki desu (I love Japan). Sayonara Nihon, sayonara itsuka … (Goodbye Japan, see U again one day …)!