Whiskey s ludskym prstom, Dawson City, Kanada

Podtitul 1: Dawson City – mesto ako z romanov Jacka Londona, dobova architektura, prasne cesty, salony, bary, kabaret a kankan, Downtown hotel, clenstvo v klube “Sour Toe Cocktail Club” a bizarny drink s mumifikovanym ludskym prstom

Podtitul 2: Pravidlo baru v Downtown hoteli: “You can drink it fast, you can drink it slow, but your lips must touch the toe.” Dalsie pravidlo: neprehltni ten prst, lebo zacvakas pokutu.

Legendarna zlata horucka vypukla na Aljaske a v kanadskom Yukone v povodi riek Yukon a Klondike a ich pritokov na konci 19. storocia. Jednym z centier, v ktorom sa sustredoval zivot vtedajsich zlatokopov a drsnych chlapikov, bol Dawson v Yukone. V casoch najvacsej slavy, t.j. koncom 19. storocia, mal zhruba 40 tisic obyvatelov a bol tak najvacsim kanadskym mestom na zapad od Winnipegu. Statut mesta ziskal zaciatkom 20. storocia. Aby si prevazne muzski obyvatelia Dawsonu kratili dlhe vecery na mieste tak velmi vzdialenom od inej civilizacie, vznikli tu postupne mnohe salony, kabarety, kasina a verejne domy. Hoci odvtedy uz ubehlo vyse 120 rokov, v meste akoby zastal cas. Povodne stavby tu dodnes stoja, cesty v downtowne nie su vyasfaltovane, vladne tu prijemna, jemne ospanliva atmosfera a vy budete mat pocit, ze ste sa ocitli na divokom zapade alebo v romanoch Jacka Londona (apropo, jeho domcek a muzeum mu venovane som si tu tiez pozrela). Dawson City je naozaj velmi zaujimave a urcite originalne mesto. Lezi pri sutoku oboch spomenutych riek (Yukon a Klondike) v oblasti na severe Kanady, blizucko hranic s Aljaskou. Dnes zije prevazne z prijmov z cestovneho ruchu. Len niektori rezidenti sa venuju “zlatokopectvu”, no uz davno nie manualnemu ryzovaniu zlata v studenych potokoch, ale modernej strojovej tazbe zlata. Turisticka sezona tu trva velmi kratko – pripada na cas nasho leta. Mesto lezi v subarktickom pasme, preto zimy su tu mimoriadne krute, no v lete tu byva velmi teplo a samozrejme, ako vsade v tychto koncinach, pocasie je premenlive, casto sprchne – ja som tu cez den pobehovala v kratasoch. Dawson City ma dnes len cca 1 300 obyvatelov, no aj tak je druhym najvacsim mestom teritoria Yukon (tym najvacsim a zaroven hlavnym mestom Yukonu je Whitehorse, ktore sa nachadza cca 530 km od Dawson City a ktore som tiez navstivila). Najblizsou civilizaciou s vacsim supermarketom s potravinami je aljasska osada Tok, vzdialena cca 300 km od Dawsonu (aj tu vkrocila moja noha).

Jankine foto – takto vyzeraju cesty v downtowne Dawson City v Kanade- ziaden asfalt. Je noc a slnko este nezapadlo, to az okolo polnoci. Je vrchol sezony, no masy ludi neuvidite:-).  
Jankine foto – typicke stavby v Dawson City, ziadne vyskove budovy. Okrem suvenirovych obchodikov je tu vela salonov, barov, zopar restauracii, pekarni a kaviarni.
Jankine foto – budova z roku 1903, v ktorej bola vdaka grantu od oceloveho magnata a filantropa Andrewa Carnegieho otvorena kniznica so zbierkou vyse 5 000 knih. Islo o vobec najsevernejsie polozenu Carnegieho kniznicu na svete. Andrew Carnegie – Skot, ktory ako maly chlapec emigroval do USA, sa stal jednym z najbohatsich muzov v americkej historii. Ked predal svoju spolocnost Carnegie Steel, majetkom predbehol Johna D. Rockefellera. Andrew Carnegie venoval zhruba 90 percent svojho majetku na charitu, vzdelavanie, vedu a podporu svetoveho mieru. Kniznica bola v roku 1920 prestahovana a budova ostala prazdna az do roku 1934, kedy ju kupila spolocnost Yukon Lodge No. 45.
Jankine foto – v ulickach mesta Dawson City
Jankine foto – v ulickach mesta Dawson City – nadpisy Bonanza a Eldorado su na kazdom rohu
Jankine foto – v ulickach mesta Dawson City – pocit, ze ste na divokom zapade umocnia aj taketo znacky na domoch:-)

Bizarny drink a certifikat o clenstve v elitnom klube „Sour Toe Cocktail Club“ resp. Klube kysleho prsta (nic pre slabsie povahy): stojim na jednej z prasnych ulic v Dawson City a moje kroky smeruju do nepochybne najznamejsieho miestneho baru alebo salonu, ktory sa nachadza v Downtown hoteli – na fotke nizsie.

Jankine foto – budova Downtown hotela, v ktorej sa nachadza slavny bar resp. salon ponukajuci Sourtoe kokteil
Jankine foto – salon v Downtown hoteli, Dawson City, Kanada
Jankine foto – salon v Downtown hoteli, Dawson City, Kanada

Vchadzam dverami, ktore sa rozletia a obklopi ma sero, stare stolicky a stoly, klavir, dlhocizny barovy pult a uputavky na “Sourtoe cocktail”. Co je to za drink? Povedala by som, ze je to drink ako stvoreny pre odvaznejsie natury, ktorym takpovediac nevadi (mierne kanibalisticky vyznievajuci) kontakt vlastnych pier s amputovanym ludskym palcom z cudzej nohy (co je samozrejme vzdy lepsie, nez keby bol z vlastnej nohy). Uz som sa stretla s bizarnymi drinkami (ako napr. vodka s krvou alebo zlcou hada – tzv. hadi shot vo Vietname), no toto prekonalo vsetko. V rade na drink stoji uctyhodny pocet ludi – je o to vraj vzdy velky zaujem. Vidim tu prevazne muzov, no najdu sa aj odhodlane zeny. Ako prebieha Sourtoe drinkovanie? Vyberiete si alkohol z tabule (minimalne usmev vyvola nadpis “fancy cocktails”) – na vyber je napriklad miestna whiskey Yukon´ Jack alebo Klondike Vodka a pri nich je zretelne modrou fixkou dopisane “+ TOE”, t.j. plus prst k tomu … nuz, proti gustu … Ked naberiete odvahu a vyberiete si destilat, presuniete sa k stoliku, pri ktorom sedi kapitan alebo kapitanka, ktori vas budu sprevadzat pri inak certifikovanom popijani drinku. Na striebornom podnose troni v soli scernany ludsky palec z nohy aj s nechtom (v case, ked je bar zatvoreny, je prst umiestneny a konzervovany v alkohole). Kapitan alebo kapitanka vam vysvetlia pravidla (you can drink it fast, you can drink it slow, t.j. mozete drink rychlo kopnut do seba alebo ho pit pomaly) a zaroven kontroluju, ci splnite podmienku na obdrzanie certifikatu (but your lips must touch the toe, t.j. vase pery sa musia dotknut palca). Potom teatralne zamavaju amputovanym prstom vo vzduchu, hodia ho do vami zvoleneho drinku a vy to vypijete (samozrejme bez palca). Obcas sa stava, ze palec sa nechce posunut a ostava nalepeny na dne poharika, tak to potom treba zopakovat a poharikom potriasat, aby sa palec pohol a vase pery sa ho dotkli. Hoci to bude zniet neuveritelne a zaroven morbidne, no stalo sa, ze niekto palec aj prehltol. Pokuta za to bola donedavna 500 dolarov. Vacsinou islo o neumyselne prehltnutie, no v roku 2013 sokoval barmanov neznamy muz, ktory si kupil Sourtoe kokteil (whiskey verziu), poharik obratil do seba, palec prehltol, na stol polozil sumu vo vyske pokuty, t.j. 500 dolarov a odisiel. Bar vtedy zvysil pokutu z 500 dolarov na 2500 dolarov (esteze nezaviedli trest v podobe odseknutia a zhabania palca konzumenta). Okrem toho sa stava, ze prst niekto ukradne. Z toho mozno dedukovat, ze “prstov v obehu” uz bolo niekolko. Odkial pochadzaju? Su to prsty od donorov, t.j. bud od zijucich ludi, ktorym bol prst amputovany napriklad pri nehode a darovali ho baru alebo od mrtvych ludi, ktori v zavete odkazali svoj palec baru. V minulosti to boli skor prsty, o ktore prisli donori v dosledku omrzlin (nic ojedinele v tychto drsnych podmienkach s extremne nizkymi teplotami).

Ked ste uspesne dodrinkovali a splnili podmienku, kapitan vam pogratuluje, nadiktujete svoje meno a priezvisko a dostanete certifikat o tom, ze ste sa stali clenom klubu “Sour Toe Cocktail Club”. Samozrejme, nie je to pre kazdeho zaludok (asi nevhodne spojenie, ved palec nesmie putovat do zaludka:-). Nie je to proste pre kazdeho a aj okolostojaci divaci vedia reagovat rozne – nielen nadsenymi ovaciami ale aj cistoslovcami plnymi znechutenia. Dali by ste si? Na zdravie vsetkym odvazlivcom:-).

Jankine foto – salon v Downtown hoteli, Dawson City, Kanada – na stene visi (nie velmi dobre odfoteny) portret svojrazneho kapitana Dicka Stevensona, ktory spustil celu tu maniu so Sourtoe kokteilom – k tomu blizsie v texte nizsie

Historia tradicie Sourtoe kokteilov: Majitel baru v Downtown hoteli – svojrazny a excentricky kapitan Dick Stevenson nasiel v kajute svojej starej lode flasu s alkoholom, v ktorej bol ludsky palec. Rozmyslal, ako s nim nalozi. Bolo to v roku 1973, ked Dick Stevenson palec z flase vybral, hodil ho do pohara so sampanskym a drinku dal nazov Sourtoe Cocktail. Jeho pitie sa stalo miestnou zabavkou. Inkrimovany palec patril niekdajsiemu miestnemu zlatokopovi Louiovi Linkenovi. Pisal sa rok 1920, boli to casy dozvukov zlatej horucky, no sucasne casy prohibicie. Bratia Louie a Otto Linkenovci si zarabali pasovanim alkoholu a pocas jednej z dodavok, kedy v oblasti panovala snehova burka, dostal Louie omrzlinu na palci na nohe. Brat Otto mu palec pohotovo amputoval sekerou, aby sa predislo gangrene. Palec potom na pamiatku uschovali vo flasi s alkoholom, ktoru o vyse patdesiat rokov neskor nasiel a otvoril kapitan Dick Stevenson. Louiov palec vsak skoncil v zaludku jedneho stamgasta – ten chcel urobit rekord, vypil 12 poharikov, opil sa, a pri piti 13. poharika spadol zo stolicky a palec nechtiac prehltol. Ako som pisala vyssie, odvtedy sa naslo zopar dobrovolnikov, ktori darovali svoj palec – v obehu ich tak bolo dovedna asi tucet.

Koho by este zaujimalo, recept na kokteil (v originalnom zneni):

  • 1 ounce (minimum) of alcohol (nemusim prekladat)
  • 1 dehydrated toe (jeden vysuseny resp. mumifikovany prst na nohe)
  • garnish with courage (ozdobene odvahou)

Cena za kokteil sa sklada:

  • 5-7 $ za stamperlik alkoholu podla druhu
  • 5 $ za prst (tzv. toe tax)
  • tips pre kapitana / kapitanku
Jankine foto – salon v Downtown hoteli, Dawson City, Kanada – nemusite si dat Sourtoe drink, mozete si dat aj cokolvek ine a bez prsta:-)

Natiska sa otazka, ako to bolo s mojou odvahou? Certifikat som neobdrzala – pozor, nie preto, ze by som prst prehltla alebo ho ukradla:-). Vnimavy citatel tusi, ze som si jednoducho Sourtoe kokteil nedala. Napadnut ma to napadlo, no sama pre seba som tento zazitok nepotrebovala. Viem, bolo by zaujimave postnut takyto netradicny certifikat, no nemala som ani chut na tento “fancy” drink a ani realnu tuzbu mat certifikat. V Dawson City som spala dve noci a ani druhu noc som si to nerozmyslela a vlastne doteraz som nedostala chut:-) -> I am really not impressed -> ale nic proti drinku, tie prsty nie su odrezane proti voli nejakych neborakov, takze je to humanne a ked mate radi whiskey alebo vodku, zvladnete mozno aj verziu s prstom:-).

Jankine foto – odchadzam z baru v Downtown hoteli bez certifikatu o clenstve v klube “Sour Toe Cocktail Club”, no odnasam si aspon vizitku na pamiatku (stavim sa, ze som ju uz vyhodila – od isteho casu som si dala zavazok, ze taketo veci uz doma zhromazdovat nebudem, hoci nie vzdy to na sto percent dodrzim):-). Odtial sa presuvam do ineho baru.

Gold Rush Times som si oslavila po svojom na dvoch dalsich miestach v Dawsone – v bare, kde som si pozrela kankanove predstavenie a este v jednom podniku, kde som mala yukonske pivo. Mesto je dost plne turistov (no nikdy si pod tym pojmom nepredstavujte masy, take nieco tu a ani na Aljaske neexistuje), slnko tu pred polnocou nezapada a tak je atmoska mesta o to viac posobivejsia – idete v noci za svetla / polosvetla okolo vsetkych tych starych domov, obklopi vas duch slavnych zlatokopeckych cias a zastavite sa na drinku tam, kde sa vam paci a pozriete si kankan v jednej z jeho verzii alebo aj vsetky:-).

Jankine foto – ide sa na kankan do budovy na fotke. Kankanove predstavenie prebieha v troch roznych nocnych casoch (cim pokrocilejsia hodina, tym odvaznejsia show). Mozete si tu dat samozrejme drink a je tu aj kasino. Musite si vsak doniest pas, aby skontrolovali vas vek, inak vas nepustia. Apropo, ked si zaplatite vstup, dostanete permanentku, s ktorou mozete prist na akukolvek dalsiu show, a to aj v nasledujuci den.

Tento post bol zamerany na sourtoe kokteil a inu nocnu zabavku, no v meste Dawson City som pobehala a videla pocas nasledujuceho celeho dna kopec dalsieho zaujimaveho vratane muzei, vyhliadok, hrobu jedneho znameho Cecha atd. Ubytovana som bola cca 3-4 km od downtownu (pekna prechadzka popri rieke Yukon). Ked sme opustali Dawson City, isli sme kompou cez rieku Yukon (auto sa nalodilo na kompu) a odtial sme nabehli na epicku dialnicu Top of the World Highway, aby sme sa vratili naspat na Aljasku a pokracovali dalej a dalej az do Narodneho parku Denali = symbol Aljasky a miesto, kde sa nachadza najvyssia hora Severnej Ameriky, hora s najextremnejsim pocasim na svete, hora s tretou najvacsou prominenciou na svete (najvacsou po Mt. Evereste a Aconcague), hora s vacsim vertikalnym stupanim nez pri vystupe na Mt. Everest: hora Denali (Mt. McKinley).

Na balkanskej vlne – Kosovo

Podtitul 1: male uzemie resp. oblast alebo stat (podla hodnotiaceho subjektu) s velmi mladym obyvatelstvom a velkymi nepriatelmi

Podtitul 2: Pristina, Nene Tereza, stredoveka bitka na Kosovom poli, vyborna kava a najlepsie macchiato na svete, jedna stavba v “top ten” nelichotiveho rebricka, velmi mili Kosovcania, uzasny lokalny trh s reklamne krasnym ovocim a çifteliami

Jankine foto – Pristina, Kosovo

Aspon zakladne “antre” ku Kosovu: Vyhlasenie nezavislosti Kosova od Srbska v r. 2008 je geopoliticky a medzinarodnopravne kontroverzna tema. Kosovo uznava ako nezavisly stat tesna vacsina clenskych statov OSN (100 zo 193 statov). Slovensko neuznalo nezavislost Kosova. Medzinarodny sudny dvor v Haagu (ICJ) vydal na ziadost Valneho zhromazdenia OSN stanovisko (s povahou “advisory opinion“), v ktorom konstatoval, ze vyhlasenim nezavislosti Kosova nedoslo k poruseniu medzinarodneho prava. Vacsina obyvatelov Kosova su etnicki Albanci (90 percent obyvatelstva) a z nich sa vacsina (90 percent) hlasi k islamu. Priemerny vek kosovskych Albancov je 27 rokov a ti sa stavaju k islamu a aj k ostatnym nabozenstvam skor chladne. Bezne sa docitate o “albanskom lahostajnom islame”. Vrely, priam citovy vztah preukazuju Matke Tereze – nebohej reholnej sestre albanskeho povodu. Hlavna ulica v Pristine nenesie nazov po ziadnom z moslimskych mudrcov ale je pomenovana po tejto malickej zene s obrovskym srdcom ako “Bulevardi Nena Tereze”. V Kosove sa dohovorite po anglicky, srbsky a albansky, lebo vsetky tieto tri jazyky su statnymi uradnymi jazykmi. Hlavnym mestom Kosova je Pristina.

Jankine foto – sedim v trave pred najvacsou mesitou v Pristine, v Kosove – Sultanova mesita z 15. stor., ktoru nechal postavit turecky sultan Mehmed II. Okrem tejto mesity som videla aj ine mesity a tiez aj rimskokatolicky kostol (vid nizsie) a nedokonceny a zniceny pravoslavny katedralny chram.
Jankine foto – Kаtedrala Blahoslavenej Matky Terezy z r. 2010 (rimskokatolicka katedrala a centrum katolicizmu v Kosove), Pristina, Kosovo. Katedrala je postavena v neoromanskom architektonickom style, co vyjadruje spojitost s europskym katolickym Zapadom.   

S vyobrazeniami Matky Terezy (jej podobiznami, sochami, pamatnikmi, domom atd.) som sa stretla na viacerych miestach na Balkane – v Albansku (jej otec pochadzal z Albanska), v Kosove (jej mama pochadzala z mesta, ktore sa nachadza v dnesnom Kosove) a v Macedonsku – po novom v Severnom Macedonsku (narodila sa v jeho hlavnom meste Skopje). Najblizsi vztah mala Matka Tereza k Indii – v nej zila a posobila ako reholna sestra, prijala indicke obcianstvo a tu aj zomrela (konkretne v indickej Kalkate). Sama hovorievala: “Krvou som Albanka, obcianstvom som Indka, vierou som katolicka sestra. Patrim celemu svetu.” Okrem mnohych inych vyznamenani a poct ziskala cestny doktorat univerzity v Cambridge a Nobelovu cenu za mier. Za blahoslavenu ju vyhlasil papez Jan Pavol II. a za svatu ju vyhlasil papez Frantisek.

Okrem tohto moderneho pamatnika venovaneho Matke Tereze je v Pristine aj susosie Matky Terezy s malym chlapcekom.

Ako by bolo mozne pri potulkach Kosovom vynechat Kosovo pole? Do detailov nebudem zachadzat (milovnici a znalci historie, prosim, preskocte tento odsek, lebo uvediem len strohe informacie, ktore by vas neuplnostou poburili:) a pre tych ostatnych hned na uvod podciarknem, ze bitka na Kosovom poli bola vyznamnym historickym medznikom, ktory ovplyvnil nasledujuce storocia zivota v Europe. Odohrala sa 28. juna 1389 medzi Srbskym carstvom a jeho spojencami na jednej strane a Osmanskou risou na druhej strane a rozhodovalo sa v nej o osude stredovekeho Balkanu. Este par desatroci pred touto bitkou takmer nikto v Europe nevedel o malom emirate osmanskych Turkov, no jeho sila postupne rastla a vyboje boli coraz expanzivnejsie. Na Kosovom poli – v samotnom srdci stredovekeho Srbska sa uz zhromazdila velmi silna osmanska armada (ovela pocetnejsia a zocelenejsia). Osmanski Turci v tejto bitke definitivne porazili Srbske carstvo, ktore sa dostalo na vyse dalsich 500 rokov pod turecke jarmo. Dosledky srbskej porazky nadobudli dalekosiahle rozmery. Turci nekompromisne vyhladili vsetku srbsku slachtu a uzemia medzi Dunajom, Savou, Drinou a Timokom sa dostali do ich vazalskej zavislosti. Osmanskej risi sa tak otvorila brana na Balkansky polostrov, cim bol na stovky rokov ovplyvneny osud nielen porazenych Srbov, ale aj podstatnej casti Europy. Dodnes je 28. jun (den sv. Vita) pre Srbov pamatny ako den nestastia.

Jankine foto – pamatnik bitky na Kosovom poli, vzdialeny cca 5 km od Pristiny

A podme uz na kavu:-).

Jankine foto – jedna z najlepsich kav, ktore som kedy pila (a to aj ked porovnam s kavou v Keni, Brazilii alebo Vietname)

Najlepsie macchiato na svete robia (podla hodnotenia baristov!) v Kosove a uznavaju to aj Taliani:-). Ja som macchiato nepila, mala som kavu bez mlieka, no ako pisem pod fotkou vyssie, bola to suverenne jedna z najlepsich kav, aku som kedy-kde pila. Vseobecne na celom Balkane (teda v kazdej krajine, ktoru som v tomto regione navstivila), mali vybornu kavu. Pripajam aj link na clanok “Where’s the Best Macchiato in the World? (Hint, It’s not in Italy)”, v ktorom sa docitate aj o tom, v com spociva tajomstvo pripravy tejto vychyrenej kosovskej verzie macchiata: https://www.yahoo.com/lifestyle/wheres-the-best-macchiato-in-the-world-hint-its-99063462232.html

Jankine foto – Narodna kniznica, Pristina, Kosovo. Britsky dennik Telegraph zostavil rebricek desiatich najskaredsich budov na svete a za jednu z nich oznacil prave budovu tejto kniznice. Z dialky nevyzera stavba extra odpudivo, zblizka uz posobi kontroverznejsie, je to samozrejme vec nazoru a vkusu, no zarucene som videla vo svete omnoho skaredsie alebo nevkusnejsie architektonicke pociny. Aby som nezabudla, do top ten uvedeneho rebricka sa dostala aj jedna slovenska budova – budova Slovenskeho rozhlasu.

Z Pristiny mam vela fotiek, no nemozem tu zavesit cely album. Pofotila som napr. narodne divadlo, kosovske muzeum, dalej etnograficke muzeum a aj jeho expoziciu, centrum mesta pri pesich potulkach, atd. Ak by som to mala zhrnut, architektura mesta vas zrejme nenadchne, centrum Pristiny zial preslo destrukcnou etapou – akciou s nazvom “Destroy the old – build the new”, kedy z mesta vymizlo viacero starobylych budov a vznikli nove, na mna dost socialisticky posobiace stavby. Aj ked mesto neocari, neohuri, ludia su tu velmi mili, zlati, kava je super, jedlo je super, je fajn poprechadzat sa na hlavnej triede alebo po Kosovom poli a vidiet vsade rastuce pivonky. Kedze vzdy rada navstevujem aj lokalne trhy (ved na nich sa odohrava kazdodenny zivot beznych ludi), pridam aspon nejake fotky z kosovskeho trhoviska, no najskor predstavim este jeden monument, ktory je symbolom pre mlade Kosovo (jeho umelecku hodnotu zrejme netreba rozoberat, myslim, ze o to autorovi ani neslo).

Jankine foto – Newborn Monument, Pristina, Kosovo. Monument bol postaveny v roku 2008, t.j. v roku, kedy Kosovo vyhlasilo nezavislost. Sklada sa z trojmetrovych pismen, ktore spolu tvoria nazov NEWBORN. V Kosove som bola v roku 2018, co bolo desiate vyrocie vyhlasenia jeho nezavislosti a Kosovcania vtedy premenili pismena “B” a “O” na cislovku “10”.
Jankine foto – Kosovcania na trhovisku v Pristine, Kosovo

One more time Ludovico Einaudi

Live performance in The Royal Albert Hall, a song Eros from the album Nightbook. Ludovico describes this album as “A night-time landscape. A garden faintly visible under the dull glow of the night sky. A few stars dotting the darkness above, shadows of the trees all around. Light shining from a window behind me. What I can see is familiar, but it seems alien at the same time. It’s like a dream – anything may happen.

Uz jednu skladbu od tohto pana umelca som zverejnila a pridam este minimalne jednu -> jedna z najkrajsich skladieb “ever” -> a on je hudobny genius.

Zdroj: https://www.youtube.com/watch?v=NZcDuV4UaSc

High-speed rail (bullet train / shinkansen), JAPAN

Podtitul: kde sa cas meria na sekundy, kde mi “teleportovali” batozinu, kde sa mi poklonil vypravca aj stewardka, kde sa mi sedelo lepsie nez v lietadle (a to aj ked porovnam s Qatar Airways a Emirates), kde priemerne rocne meskanie vlakov je 12 sekund (este raz, lebo tazko to vstrebat: priemerne rocne meskanie je 12 sekund)

Jankine foto – stanica vlakov a metra v stvrti Shinjuku, Tokyo, Japonsko. Vpravo je shinkansen typu nozomi (najrychlejsi) a vlavo je kodama.

Zacnem tym, ze cestu vlakom mam naozaj velmi rada. Lietadlom cestujem mozno radsej, no len ak ide o kratke alebo stredne dlhe lety, cca tych 5-6 hodin max. Longhaul lety su tiez OK, no je to s nimi / so mnou tazsie, lebo spanok je vselijaky a pochodovat si tiez nemozete hocikedy (obcas sa infiltrujem do zony letusiek a pokecam pri kave, pri sekte – ja mozem, oni su v sluzbe). Vlakom sa da vydrzat cestovat omnoho viac hodin. Clovek sa moze poprechadzat, aj ked ho obcas oplieska o steny a ak ma cesta trvat dlho, kupi si lozko a je to v pohode. Cesta lietadlom si vyzaduje byt isty cas pred odletom na letisku, absolvovat check-in a odovzdat zapisanu batozinu, no a v pripade obrovskych letisk aj vyhladat odletovy terminal (niekde v ramci neho aj halu) a potom gate (odletovu branu), t.j. procedury, ktore predlzuju samotnu cestu a to iste aj po landingu, musite si ist vyzdvihnut batozinu, kym do vlaku len clovek naskoci a potom z neho vyskoci a hotovo (apropo, pri letoch s Austrian Airlines / Lufthansou je na Schwechate zavedeny samoobsluzny system na vsetko, t.j. automat, ktory po prilozeni pasu a natukani zopar udajov vytlaci boarding pass a tiket na batozinu a potom dalsi samoobsluzny pult, kde si sami odvazite batozinu a poslete ju do lietadla, inak povedane, vsetko si riesite sami, nepridete do styku s pracovnikmi Austrian Airlines a ani sa vam nebudu ochotni venovat, jedine vtedy, ak nastane nejaky problem v automate, co sa mi uz stalo – nie ja som pokazila:-). Naspat k vlakom – hoci je clanok venovany rychlovlaku shinkansen (angl. nazov bullet train), ktory miestni volaju skratene “shin” a ktory ma nadstandardnu uroven, zazila som aj jazdy z opacnej kategorie – vela hodin trvajuce, strastiplne nocne cesty v Cine*, Indii, Vietname (absolutny protipol k nobl cestovaniu so shinom) – clovek je tvor prisposobivy, zvladne cestu aj v bojovych podmienkach s celovkou na hlave a retazou na kufri:-). Keby som z tychto neordinarnych vlakovych presunov mala videa, bolo by na co pozerat (ja exoticka pre miestnych, oni pre mna, neviem kto z koho viac prekvapeny, no a specialne indicky vlak a spanie v nom prekonali vsetky moje ocakavania). *V Cine som podnikla cesty tromi typmi vlakov, dva boli rychle a moderne a jeden (najdlhsia, nocna cesta) bol nemoderny a rychlostou normalny, bezny vlak.

Jankine foto – som v Sarnathe v Indii a cakam na moj vlak do Agry – chcem vidiet Taj Mahal (najkrajsiu stavbu postavenu z lasky na svete) a preto vraj clovek musi nieco podstupit, len zas neviem, preco az tolko musim podstupit, preco az 16 hodin musim ist vlakom indickym:-), ved pre mna sa Taj Mahal nestaval:-). Tazku batozinu mi tu doniesol jeden indicky nosic na hlave – na jeho hlave isteze (bezna sluzba v Indii) a vlastne ten nosic bol aj moj “bodyguard” – razil mi cestu, aby som sa pretlacila cez vsetky tie masy ludi v hale (neskutocne nieco, dlhe chodby, isli sme strasne dlho a potom cakacka pri zavore, ked sa ta otvorila, vyvalila sa tusim cela India (no bez krav), mala som co robit ustat ten dav a nespadnut). Vlak na fotke nie je moj (nastastie), na ten moj cakam (na nestastie) – ma obligatne meskanie (ako inak?). Ponevieram sa bezcielne po nastupisti, je podvecer a je mi strasne teplo – vonku tipujem 50 stupnov celzia – mokre vlasy, mokre tricko, skocila by som do studenej vody, no dalsich mozno aj 20 hodin to bude bez vody (teplej/studenej/akejkolvek) … uf… cakam, fotim uz asi aj z nudy, niektori ludia sa na mna za to hnevaju (neviem preco, ved ja by som sa tiez hnevala:-), uz sa mi nechce cakat, uz sa mi nechce fotit a chce sa mi spat po celom uchodenom horucom dni bez kavy – stazujem sa sama sebe, nepomaha:-) – je to ale spravodlive, teplo je vsetkym (hnusna som) … uz len dufam, ze sa vyspim v tom mojom vlaku – myslienka na “postel” ma naramne potesila (lebo som nevedela, co ma caka a neminie) a napadlo ma, ze nasej partii ostala neskodna zasoba tatranskeho caju a tusim becherovka (tak akurat spravne vyhriata):-) – bude fajn, hovorim si – co a ako nakoniec bolo, napisem v inom prispevku, ked pride ten cas. Apropo, jasne, ze som necestovala LEN 16 hodin, bolo to viac – asi, aby som mala zazitok, ved ked som prvykrat v Indii, tak nech to mam aj s pridavkom niekde v poli a nech si konecne laskavo zacnem vazit nase vlaky:-)!! Ta ale aby to nevyznelo dramaticky nebodaj tragicky, cesta bola nakoniec naozaj fajn – na indicke pomery velmi fajn a bola aj velka sranda – az kym plosne nezhasli svetla v celom vagone:-). A Taj Mahal? Wow, stal za to, stal by aj za cestu vlakom napriec celou Indiou – div sveta, UNESCO – ziadna fotka nevystihne tu stavbu tak dobre, ako ked sa pred nu postavite a poznate jej pribeh, pribeh Mumtaz Mahal a velkeho mogula Shah Jahana (cisara Indie).

Svoju prvu super rychlu jazdu super rychlym vlakom som zazila v Japonsku. Neskor ju rychlostou prekonali cinske vlaky, no styl prepravy sa mi viac pacil v Japonsku – kto ma pozna, vie, ze mam na Japonsko velku slabost:-). Je zname, ze Japonci maju jedny z najlepsich sluzieb na svete a to plati vo vsetkych oblastiach, aj pokial ide o cestovanie. O tom som sa presvedcila a mozem potvrdit – zakaznicky servis taky, o akom sa nam (zial) ani nesniva. Apropo, aby som isla shinkansenom zbalena nalahko ako chodia Japonky, t.j. nie s obrovskym kufrom, ktory ma prevazi alebo zadlavi ineho, vyskusala som si ich oblubenu sluzbu transferu batoziny. Najskor check-out komplet zbalena v mojom* hoteli v Tokyu (radsej pouzivam medzinarodne “Tokyo” nez “Tokio”) (* v “mojom” neznamena doslova v mojom a samozrejme, ze znamena v “mojom”, nebudem sa odcheckoutovavat v cudzom hoteli:-) a priamo na recepcii som oznamila, kam si prosim prepravit kufor, hoci som dost dobre nevedela, co bude nasledovat:-). Nasledovalo vlastne uplne nic. Zaznamenali si moju ziadost, no zaobislo sa to bez formalit, podpisovaciek. A tak som odkracala – nalahko, bez kufra, no (ako spravne vytrenovana byrokratickou gymnastikou u nas) s uprimnou otazkou v ociach, ci vazne ani aspon rukou napisane potvrdenie o zverenej batozine nedostanem(?):-). Jasne, ze som vedela, ze sa mozem spolahnut:-). Potom som naskocila do mojho shinu a presla s nim 820 km len s prirucnou batozinou a moj kufor ma uz cakal v plnej parade priamo na hoteli v cielovej destinacii. Otazka, ako ho tam prepravili tak, ze dorazil skor nez ja, je zbytocna – ja to netusim, mozno sa teleportoval:-). Takymto veciam sa netreba cudovat, Japonsko je high-tech krajina, zazila som tu o.i. aj restauraciu, v ktorej ma obsluzil robot – co viac uz moze prekvapit?

Ked sem raz zavitate, vsimnite si ako Japonci vnimaju tri kategorie: cas, cistota plus harmonia prostredia a slusnost. Rovnako ako ich vnimame my, no o 100 percent doraznejsie ci prisnejsie, priam dogmaticky, co z nich vlastne robi diametralne odlisne kategorie nez su v nasich meritkach. Toto nema obdobu snad nikde na svete – teda okrem cistoty, tej sa rovnal este Singapur, no motivacia ludi v Singapure k udrziavaniu cistoty je ina nez v Japonsku. Ako mnohi vedia, Singapur je krajina vysokych penaznych pokut a tvrdych telesnych trestov, tzv. corporal punishments (nevykonavaju sa na zenach) – za vandalizmus tu hrozi 3 az 8 ran palicou s klincami namocenymi v octe, pri vykone trestu je vzdy pritomny lekar, ktory niekedy uz po tretom udere kvoli masivnym zraneniam vyda pokyn bitie ukoncit. Na margo faktov, aky je inak Singapur stylish, posh, nadherny a bezpecny, no stale v nom plati trest smrti (ubitim palicami), som citala vyborny clanok s trefnym headlinom “Disneyland, v ktorom plati trest smrti”. Spat k mojmu Japonsku.

Foto z netu – stvrt Shinjuku, v ktorej som sa promenadovala (nie prave v opustenych ulickach), a v ktorej je najvacsia a najrusnejsia stanica metra a primestskych vlakov NA SVETE.

Dodrziavanie casu je pre Japoncov posvatne, no to iste cakaju aj od vas. Priam az desi, ze bezny Japonec si na hodinkach nesleduje minuty, sleduje si sekundy. Meskanie do prace viac ako 5 minut je vaznym porusenim pracovnej discipliny. No su sektory, kde sa netoleruju ani driftujuce sekundy (a teraz prekvapi, ze nielen chybajuce sekundy, no ani sekundy “k dobru”). A sme opat pri preprave. Je zname, ze japonske vlaky nikdy (naozaj takmer nikdy!) nemeskaju, no prepravca sa vam ospravedlni aj v pripade, ak do cielovej stanice dojdete o par sekund skor. Seriozne ospravedlnenie, ze vam skorsim dojazdom sposobili neprijemnosti. Komfort zakaznika beru velmi vazne a nedodrzanie planovaneho casu (plus aj minus) ako neodpustitelne zlyhanie. No ani na vas tu nikto cakat nebude, ani ked vas uvidia dobiehat na akykolvek dopravny prostriedok, tu vsetko na seba nadvazuje, vsetci sa v obrovskych hufoch a nonstop prepravuju, neda sa cakat. Ked pojdete do Japonska, majte super presne hodinky a naucte sa trosku po japonsky. Osobne som sa presvedcila, ze ani na mna sa necakalo – meskala som, lebo som zabludila – stalo sa to v Kamakure, odisiel mi spoj, ktory mal udaje o mne ako o pasazierke, t.j. ze mam nastupit a ludia vedeli, ze chybam do poctu a som tam niekde, no bus sa musel pohnut a uvolnit miesto inemu, a tak odisiel a ja som tam ostala zabludena s telefonom, ktory sa mi nasledne vybil:-). Nebyt istych okolnosti plus super milych a napomocnych Japoncov, zostala by som v Kamakure dodnes a vedela by som po japonsky:-). Japonci vam vzdy pomozu, budu sa velmi (neskutocne) snazit, no s anglictinou (a vseobecne ani inym jazykom) sa tu velmi nedohovorite. Mne pomohli osvedcene dorozumievacie nastroje (ruky, nohy, mimika) a skromna vybava japonciny. Japonci boli poteseni a chceli vediet, kde som sa ich jazyk naucila – nuz, ich jazyk som sa samozrejme nenaucila, islo o povedzme elementarnu (rozumej skor ubohu) slovnu zasobu, ucila som sa doma zo slovnika, no dnes si uz nic nepamatam. Ked pojdete do Japonska, naucte sa zopar fraz a slovicok, vam to pomoze a na miestnych uvidite uprimnu radost, ze sa aj takto o ich krajinu zaujimate. Tym, ze su extremne zdvorili, nedaju vam najavo, ze rozpravate skor po cinsky a ze vam nic nerozumeju a ani sa nezasmeju nad tym, ked nepochopite nic z toho, co vam oni hovoria – budu vas milo podporovat a vy mozete sebavedomo viest monolog do vycerpania (svojho alebo posluchaca):-). Na margo spomenutej cinstiny, s nou to bolo ovela horsie, lebo japoncina nie je tonovy jazyk, kym v cinstine musite zvladnut okrem slovicok aj tony – ako priklad, ak si dobre spominam, slabika “ma” moze mat az 5 roznych vyznamov podla toho, akym tonom ju vyslovite (toto uz vobec nemate sancu sa rychlo naucit, ja som pred cestou pocuvala aj CD s cinstinou, no maloco sa na mna nalepilo, chce to udajne az roky drilu).

Jankine foto – stanica vlakov a metra v stvrti Shinjuku, Tokyo, Japonsko – vystihnut moment, aby som na fotke nemala tritisicpatsto ludi, chcelo trpezlivost:-).

Som teda v Tokyu, v NAJVACSEJ metropolitnej oblasti na svete (ma cca 37 milionov obyvatelov). Je to mesto, ktore nikdy nespi, mesto, ktore ma ohurilo a kam by som sa zas a znova rada vratila (oprava, neohurilo ma len Tokyo, skor celkovo Japonsko – tych cca 8 miest a jeden ostrovcek, ktore som tam navstivila). Velku batozinu som svetacky poslala samu, nech si ide po svojom a ja sa presuvam o 30 kg lahsia na shin. Stojim si tu v stvrti Shinjuku na NAJVACSEJ a najrusnejsej stanici metra a primestskych vlakov NA SVETE. Stanica ma NEUVERITELNYCH 200 vychodov a 36 nastupist – hrozna skuska pre neorientacne typy ako som ja (hovori sa: “Shinjuku Station can be particularly intimidating for the uninitiated”):-). Ak netrafite spravny vychod, nachodite sa vela kilometrov. Dokazom, ze tato stanica je tazky oriesok aj pre ludi s vybornou orientaciou, su pocetne mapky a planiky s nazvom “Never Get Lost in Shinjuku Station Again”. Denne touto stanicou prejde 3,6 miliona cestujucich (!) – kto rad splyva s davom, idealne miesto. Aj stanica je dokonalou ukazkou ako v Japonsku uplne vsetko neskutocne skvelo funguje.

Jankine foto – stanica vlakov a metra v stvrti Shinjuku, Tokyo, Japonsko

O chvilocku sa zacne moja jazda shinkansenom z Tokya do Hiroshimy. Caka ma 820 km, ktore by sme mali prejst za necele 4 hodiny. Niektorymi, ale len kratkymi usekmi pojde shin az 300 km/hod. Existuje viacero typov shinkansenov, ja som isla s “nozomi” – je to ten najrychlejsi a ma najmenej zastavok. Ak budete sediet na pravej strane, zhruba po 50. minutach jazdy uvidite Mount Fujisan resp. Fuji – najvyssi vulkan a zaroven najvyssi vrch v Japonsku (3 776 m n.m.).

Foto z netu – shinkansen a v pozadi Mt. Fuji, Japonsko

Na nastup a vystup do shinu mate presne 1,5 minuty. V kazdej stanici caka shin presne 1,5 minuty. Preto ziadne motanie sa a suchtanie neprichadza do uvahy. V Indii by ste si naopak mohli trufnut podniknut v case planovaneho odchodu vasho vlaku rozne vedlajsie aktivity aj daleko od vlakovej stanice – vzhladom na sialene, bezne niekolkohodinove meskania vlakov (aj 12 hodin) tu do uvahy prichadza skocit si do kina, do obchodu, na kavicku, na prechadzku a podobne a stale by ste mali velku sancu stihnut vas vlak:-). To bolo o Indii. Treba vsak smutne konstatovat, ze japonska realita je aj pre nas (zvyknutych na pravidelne meskania vlakov) absolutne science fiction.

Na nastupistiach shinov uvidite na zemi vyznacene miesta, kam sa mate postavit a odkial nastupovat, aby bol nastup a vystup plynuly a nenastala trma-vrma (u nas sem tam badam, ze ludia radi nastupuju skor nez ini stihli vystupit a nasleduje nelutostny boj “kto z koho” na schodikoch do vlaku alebo v ulicke). Podobne znacenie na nastup ako v Japonsku a dokonca aj s vyznacenymi sipkami na zemi som videla na staniciach metra v Singapure. Pred odchodom shinu sa odohrava kratky, mily “ritualik”. Sprievodca zapiska, urobi tri hlboke uklony a posunkami ruk akoby pozehna vasu stastnu cestu. Vybavenie shinov je porovnatelne s vybavenim lietadiel a v niecom este lepsie. Rozhodne mate o dost viac miesta pred sebou. V Japonsku je neziaduce a totalne nevhodne, aby ste si vybavovali hovory z mobilu priamo vo vozni a rusili tym ostatnych pasazierov. Su na to urcene specialne miestnosti (akoby telefonne budky) v chodbicke. Uprimne ma fascinuje, co vsetko sukromne alebo sluzobne dokazu u nas ludia vo vlakoch zdielat na cely vozen na plne usta pred cudzimi ludmi – kolkokrat ma tym niekto zobudil, v lepsom pripade rozosmial (ked uz obsah hovoru bol cez ciaru a smiali sa vsetci)! Za este smutnejsi fakt povazujem, ak clovek ide (na trase BA-Praha) v “silent” kupe, v ktorom sa nema telefonovat, ani nahlas debatovat (vacsinou ho vyuzivaju ludia, ktori pocas cesty pracuju), a aj tak to niektori totalne ignoruju. Ked pridete do Japonska, takyto “podcast” nezazijete. V shine sa nachadzaju aj specialne miestnosti, napr. make-up rooms, smoking rooms, a ine. Napoje a jedlo “na palube” su samozrejmostou. Japonecka (stewardka) sa najskor hlboko pokloni pasazierom a potom ponuka od zeleneho caju az po sushi vselico (v tomto smere je u nas na trase BA-Praha vyborny regiojet). Jazdu shinom citite ako “plavanie” (hladucko, neoplieska vas o steny ani ked sa prejdete) a za oknami vidite nadhernu, upravenu a sviezu krajinu. Akurat sa pri takej rychlosti neda fotit. Nenalepte sa preto na ich super ciste okna a nenadychajte im na nich:-), z tisic zaberov bude aj tak cca 999 smuha sem – smuha tam.

Ukazka jazdy so shinkansenom na trase, ktorou som isla, t.j. z Tokya do Hiroshimy. Na videu uvidite typ shinkansenu “hikari”, kym ja som isla rychlejsim shinkansenom “nozomi”. Zdroj: https://www.youtube.com/watch?v=vV_dPWX57Gs

Za kratke meskanie, ktore sa v Japonsku objavi snad raz za par rokov, vam prepravna spolocnost vrati cestovne v alikvotnej vyske podla dlzky meskania az do 100 percent ceny listka – bavime sa o minutovych meskaniach. Pre ilustraciu: uz pri 3-minutovom meskani shinu vam japonske zeleznice vratia 60 percent ceny vasho listka (o pripadnom dlhsom meskani nema prakticky zmysel pisat, lebo neexistuje). A u nas? Ak sa medzicasom nic nezmenilo, pri meskani do 60 minut vam vratia nic a k tomu este raz nic. Zaujimavejsiu cast ceny listka (stale vsak ubohych len 50 percent) vam vratia pri meskani vlaku o viac ako 120 minut (trochu vysoka hranica, nie?). Iny pohlad: vzhladom na tie meskania u nas, ak by refundacie boli nastavene ako v Japonsku, tak potom chapem … Hoci, tolerovat hodinove meskanie pri cca 5 hodinovej ceste na druhu stranu nasej malickej republiky, t.j. predlzenie cesty o 1/5 trafikonoveho trvania bez akejkolvek refundacie (=0) sa nezda velmi fair.

Jankine foto – prichadzajuci shinkansen (za zeleznu zabranu som sa samozrejme nedostala, len som vystrcila ruku s fotakom), stanica vlakov a metra v stvrti Shinjuku, Tokyo, Japonsko

Slovo autorky na zaver: Hoci ste si zvykli na pravidelne meskania nasich vlakov, na to, ze vam v noci usli posledne nadvazujuce vlaky, ze sa vam nikto neospravedlni, ze kriteria na refundaciu ceny listka nestoja za povsimnutie, marne ste sa opakovane stazovali a nevedeli ste, ci sa mate smiat alebo plakat nad sablonovymi, neadresnymi odpovedami, ak ste toto vsetko zazili milionkrat a takto zmiereni (a zbiti) urovnou cestovania vlakmi u nas pridete do Japonska, kde sa nestacite cudovat ako sa vela veci da inak (povedzme aspon slusnejsie, ked uz technika a drahy a stare vozne nepustia a nevydaju na tych 200 km/hod – mozno ani o sto rokov) a potom sa z tejto krajiny zazrakov vratite naspat na SVK a podstupite dalsiu folklornu jazdu vlakom, bude to iste velmi krute vytriezvenie – no clovek si (nasinec obzvlast) rychlo zvykne (hlavne, ked fakt musi) … Ale co taky Japonec, ked pride k nam na navstevu? Viem, iny kraj, iny mrav, kazdy si musi nastudovat o pomeroch cudzej krajiny a spravat sa v nej ako na navsteve a nie ako doma a to zahrna necakat, ze veci budu inde ako doma. Bola som ironicka, lebo mne je vazne luto, ked si predstavim japonskych turistov na cestach, ked zazivaju vyjavy, o ktorych sa mozno chudaci vobec nedocitali (a to poctivo a radi studuju bedekre). Kedze radsej chvalim nez opacne, aspon pochvalim moje oblubene regiojet (RJ) vlaky na trase BA – Praha (vratane “silent” kupe, ale nemusi to nutne byt, aj pokecam rada, aj si zatelefonujem rada, aj pretrpim cudzie hlasne rozhovory (ved mam sluchatka a hudbu), hlavne nech sa vyrazne nemeska a nech je vo vlaku cisto). Cestovaniu vlakmi zdar:-), verim v progres ZSR a dakujem za RJ! A este jedna vec: bolo by super, ak by tie nase vlaky boli aspon trochu rychlejsie – aj v Maroku uz maju super rychly vlak.

Rychlovlak v Maroku na trase Casablanca – Tangier, zdroj: https://www.youtube.com/watch?v=lPEjEhD608U

A nerozlucila som sa s Japonskom: Nihon ga daisuki desu (I love Japan). Sayonara Nihon, sayonara itsuka … (Goodbye Japan, see U again one day …)!