SVK:/ Ahojte :-), predstavujem svoj vobec prvy blog, ktory prinesie najma cestovatelske temy zo vsetkych kutov sveta a tiez aj rozne ine (necestovatelske) temy. Vitajte na palube a pekne citanie vam prajem :-)! EN:/ Hi world :-), this is my the very first travel blog from all around the world and, in a special addition to that, the blog dedicated to mixed (non travelling) topics. Please, welcome on board and enjoy your reading :-)!
Podtitul 1: Lebo som “Africa Lover”. A nie som jedina:-).
Podtitul 2: Jedna knizka, ktoru som zhltla za rekordne kratky cas – pozor, nie preto, ze by som preskakovala strany:-).
O kom / o com pisem? Peto Popluhar alias PPPiter je vyborny vloger, cestovatel a autor knihy s nazvom “Kde vsade som (ne)zomrel”. Su to kratke cestovatelske poviedky o tragikomickych zazitkoch autora z roznych kutov sveta – uplna naloz. Po knihe sa doslova zaprasilo, rozumej, stala sa slovenskym bestsellerom. Mne ju kupila mamina, len co uzrela svetlo sveta (kniha, nie mamina). Precitala som ju naozaj bleskovo a pritom sa nasmiala a obcas aj trpla resp. sa vydesila – totiz, Petove zazitky su naozaj mimoriadne dobrodruzne, sem tam mozno aj na hrane, ale ako sa hovori, odvaznym stastie praje. Knihu som bez vahania kupila jednej mojej vybornej kamoske (tiez srdcom a dusou cestovatelka ako som ja). Aj jej sa knizka velmi pacila. Ked to zhrniem, salvy smiechu a tiez aj osveta su zarucene. Pripajam este Petove video, ktore je asi antireklamou na instantne pseudozazitky a umelinove, gycove cestovatelske videa. Takze “Welcome in Africa” v podani super vlogera a autora Peta Popluhara alias PPPitra. Apropo, mam suhlas na zverejnenie videa priamo od autora:-). Notabene, som tiez pozitiv – Afrika pozitiv:-).
Fotila som v Japonsku na roznych miestach od Tokya az po Osaku. Je to len mini vyber fotiek lokalnych ludi. Japonci su velmi zlati a vy sa budete citit v ich pritomnosti a v ich krajine urcite prijemne. Na temu extremu a bizaru, ktore vas zarucene v Japonsku prekvapia, by sa dal postnut osobitny prispevok, no aspon ako priklad: diskoteka nie s ludmi ale s hracim boxom, kaviaren, kde vam na kolena polozia zivu macku ako vasho spolocnika, krajina Sipkovej Ruzenky (v dopravnych prostriedkoch skoro vsetci cestujuci Japonci od malych po velkych spia), den sa tu casto nekonci (po praci niektori ani nejdu domov, pretoze posledne metro ide v Tokyu o 24:00 a oni pracuju aj dlhsie a potom prespavaju kade-tade, aj na stole v bare, no ani skolopovinnym detom nekoncia povinnosti v poobednom case ale az neskoro vecer, udajne az o 22:00), zaluba dospelych v infantilnych vecickach (hry, plysove hracky, gulicky pachinko a pod.). Japonsko je zvlastna krajina a Japonci maju velmi, naozaj velmi odlisnu mentalitu od tej nasej. Nepreniknete za to povestne “zrkadlo”, len tazko ich pochopite a len tazko si vas oni pustia k sebe. Za zakladne pravidlo pri navsteve Japonska povazujem byt mierny a zdvorily. Velmi lahko ich uvediete do rozpakov a aj vasa pripadna neslusnost ich neprijemne zaskoci. Kym my sa zvykneme v istych, tenznych situaciach nahnevat alebo urazit, oni stracaju istotu a nevedia reagovat. Nie su zvyknuti na (pre nas uplne normalne) srdecne prejavy typu potriast si rukou a vybozkat sa pri stretnuti. Aj pri kladeni otazok, ktore z nasho pohladu este neprenikaju do osobnej zony, musite velmi zvazovat a skor ubrat. Kedysi som si o Japonsku dost nacitala a jednu knihu prave na temu inakosti a izolovanosti Japonska a Japoncov od okoliteho sveta odporucam: autor Alan MacFarlane (antropolog, prof. z Cambridge), nazov knihy: “Japonsko za zrcadlem”. V Japonsku som nezila, takze nemam pohlad a skusenost inu nez ako turistka, no ako som uz pisala mnohokrat, Japonci su velmi mili a cudzincov priam zboznuju. Mne sa raz na ulici prihovorila jedna Japonka, ze odkial som, ako sa volam, trosku sme sa porozpravali, nie dlho, lebo som sa ponahlala na metro. Ked som vosla do podchodu metra a cakala v rade pri automate na listky, vidim, ako ta Japonka uteka a mava na mna a krici a v ruke drzi krabicku, ze to je pre mna – ona utekala kupit typicke japonske sladkosti, podala mi tu krabicku, uklonila sa a ja som sa takmer nezmohla na slovo. No sokuje vas, aki su zlati! Na prvej fotke su tie sladkosti od Japonky a papier, v ktorom to bolo zabalene – rozbalila som si to az v hoteli, lebo na stanici metra nebol cas. Apropo, samotne zabalenie darceka je pre Japoncov vecou prestize a je este dolezitejsie nez samotny dar. Na margo sladkosti, tie mi v Japonsku veru nechutili (tak napriklad keksiky zo zeleneho caju a fazuliek), no tento box bol vynimocne fajn a kupila som neskor nieco podobne aj pre moju kamosku. Na ostatnych fotkach su uz Japonci – len mini ukazka, pretoze fotoalbum mam velmi velky (ako aj vsetky ostatne fotoalbumy, kazdy jeden s tisickami fotiek). Vsetky fotky nizsie su moje dielo:-).
