March 2020 – JANKA ONUFRÁKOVÁ

Rande s Goyom, Velazquezom, Rembrandtom a dalsimi kralmi europskych maliarskych skol

Podtitul 1: Madrid je svetovou mekkou umenia.

Podtitul 2: “Umenie je najvacsim darom, ktory dava clovek sebe samemu,” hovorieval Jan Albrecht, slovensky estetik, pedagog, muzikolog, hudobnik a organizator kulturneho zivota.

Podtitul 3: Ked pojdete do Madridu, vyhradte si aspon jeden den na minimalne jedno muzeum, bola by ohromna skoda premrhat prilezitost vidiet umelecke artikle svetoveho vyznamu.

Podtitul 4: To, cim je Louvre vo Francuzsku, tym je Prado v Spanielsku.

Podtitul 5: Je Velazquezov obraz Las Meninas najlepsim obrazom v historii?

Madrid je znamy svojim obrovskym kulturnym a umeleckym dedicstvom. Nachadza sa v nom vela kvalitnych muzei rozneho zamerania v roznych castiach mesta. Ja rovno preskocim do juhovychodnej casti Madridu, na dlhu promenadu umenia Paseo del Prado, ktora je znama aj ako tzv. trojuholnik umenia. Prave tu sa nachadzaju tri muzea, ktore sa povazuju za jedny z najlepsich na svete. Rec je o narodnom muzeu Prado (celym nazvom Museo Nacional del Prado), narodnom muzeu Thyssen (celym nazvom Museo Nacional Thyssen-Bornemisza) a narodnom muzeu Reina Sofia resp. muzeu Kralovnej Sofie (celym nazvom Museo Nacional Centro de Arte Reina Sofia). Kazde reprezentuje iny styl umenia, od klasickeho po sucasne. Popri stalych expoziciach sa v nich casto konaju aj docasne vystavy, ktore rovnako stoja za navstevu. V muzeu Reina Sofia sa nachadza najlepsia zbierka moderneho umenia v Madride. Najdete v nom diela Pabla Picassa a Salvadora Daliho, dvoch najvyznamnejsich umelcov za poslednych sto rokov, pochadzajucich zo Spanielska, a tiez aj majstrovske diela Miroa, Kandinskeho, Bacona a dalsich. V muzeu Thyssen sa nachadza baronska zbierka klasickeho umenia, diela Moneta, Goyu, Degasa, Renoira, Van Gogha, Picassa, Mondriana, Bacona, Lichtensteina a inych umelcov.

Ak by som bola v Madride dlhsi cas, urcite by som navstivila vsetky tri spomenute muzea. Da sa kupit Paseo del Arte Card, t.j. jeden listok do vsetkych troch uvedenych muzei. Moja volba padla pre nedostatok casu na jedno muzeum – Museo del Prado. Len pre ilustraciu, s akym casom treba pocitat pri robeni si programu, nie je v ludskych silach prejst cele Prado ani za jeden cely den.

MUSEO DEL PRADO

Prado – muzeum a umelecka galeria v Madride, bolo oficialne otvorene pre verejnost 19. novembra 1819. Pise teda svoju uz vyse dvestorocnu historiu. Budova, v ktorej sidli, patri zasluhou spanielskeho architekta Juana de Villanueva k najpozoruhodnejsim prikladom klasicistickej architektury v Spanielsku. Navrhol ju v roku 1785. Prace na dotvoreni muzea pokracovali pocas celeho 19. storocia. Cas ukazal, ze priestory su prilis male, a tak v roku 1918 bolo muzeum prvykrat zvacsene. Sucastou budovy sa stali dalsie dve budovy Cason del Buen Retiro a Salon de Reinos. K velmi vyznamnemu priestorovemu rozsireniu muzea doslo v roku 2007. Vdaka unikatnemu projektu spanielskeho architekta Rafaela Monea, drzitela prestiznej Pritzkerovej ceny za architekturu, sa vystavna plocha muzea rozsirila o viac ako polovicu. Hlavna budova bola prepojena so stavbou novovybudovaneho kridla a so zrekonstruovanym klastorom. Vznikli tiez podzemne chodby spajajuce vsetky pavilony. Celkova plocha muzea je dnes cca 58 000 m2.

Tvar budovy je pretiahnuty obdlznik. Tvori ju 2-poschodova galeria, ku ktorej sa na severnom a juznom konci pripajaju este dva pavilony s troma poschodiami. Klasicisticku achitekturu dotvaraju ionske a dorske stlpy a tiez sochy alegorickych zenskych postav suvisiacich s umenim od spanielskeho sochara Valeriana Salvatierru. Muzeum sa nachadza v parku San Jeronimo. Pozdlz zapadnej strany muzea sa vinie uz spomenuta pradska alej Paseo del Prado a juzne k budove prilieha kralovska botanicka zahrada Real Jardin Botanico De Madrid.

*Jankine foto – Museo del Prado,* pohlad z juznej strany

Prado je jednou z najvyznamnejsich a najznamejsich galerii na svete. Muzeum rocne navstivi 2-3 miliony ludi.

*Jankine foto – Museo del Prado,* pohlad zo zapadnej strany, v popredi socha spanielskeho maliara Diega Velazqueza (1599 – 1660). Rada ludi vlavo sa vinie pozdlz zapadnej strany a smeruje az na severnu cast, kde sa nachadza hlavny vchod do muzea.

Spanielski panovnici mali k umeleckym dielam velmi blizky vztah. Rozsiahle kralovske zbierky tak cielavedomovo vznikali pocas jednotlivych storoci za panovania vsetkych dynastii na spanielskom trone, od kastilskej cez habsbursku az po bourbonsku. Prado vlastni jednu z najlepsich zbierok klasickeho europskeho umenia od 12. po 19. storocie.

*Jankine foto – Museo del Prado,* pohlad z vychodnej strany

Sucastou zbierky je viac ako 8 000 obrazov, viac ako 1 000 soch a fragmentov, 9 500 kresieb (klenotom je najma zbierka 448 kresieb Francisca Goyu), 15 000 fotografii, 946 anticko-spanielskych minci, 852 medaili najma talianskej proveniencie z 15.-17. storocia, 6 000 tlaci a 1 200 dekorativnych predmetov a predmetov uzitkoveho umenia (tapiserie, nabytok, zbrane, keramika).

*Jankine foto – parcik v areali Museo del Prado, severna cast*

*Jankine foto – vstup do Museo del Prado, severna cast*

Oddelenie maliarstva predstavuje dominantnu cast umeleckych zbierok Prada. Najpocetnejsie su zbierky spanielskych maliarov – Diega Velazqueza (asi 500 diel), Francisca Goyu (vyse 140 diel), El Greca a dalsich. Spolu ide o zhruba 4 600 obrazov spanielskej maliarskej skoly. Z europskeho maliarstva vynikaju v Prade tiez talianski majstri – viac ako 1 000 platien od Sandra Botticeliho, Raffaela, Andrea del Sarta, Tiziana, Caravaggia, Tintoretta a dalsich. Priblizne rovnakym poctom su zastupeni aj flamski a holandski maliari, t.j. vyse 1 000 platien od Rembrandta van Rijna, Anthonisa van Dycka, Hieronyma Boscha a Petra Paula Rubensa (v Prade je az 90 Rubensovych obrazov). Pocetne najmensiu cast tvoria prace nemeckych majstrov (o to su vsak kvalitnejsie – napr. 4 majstrovske diela Albrechta Durera a dve od Lucasa Cranacha starsieho), francuzskych majstrov (diela napr. Nicolasa Poussina) a anglickych majstrov.

*Jankine foto – kedze v muzeu bolo zakazane fotit obrazy a ostatne umelecke artikle, odfotila som si aspon smerovnik na chodbe muzea*

K najvacsim maliarskym skvostom Prada patri niekolko trojdielnych obrazov Hieronyma Boscha vratane najznamejsej Zahrady pozemskych rozkosi, Rafaelova Svata rodina s jahnatom, Tizianova Danae a zlaty dazd, Rubensove Tri Gracie, Velazquezove Las Meninas a Goyove platna Rodinka Karla IV, Naha Maja a Oblecena Maja.

*Jankine foto –* sipka ukazujuca na jednu z tych sal, kde su vystavene Goyove obrazy

Pokial ide o diela socharskeho umenia, v Prade sa nachadza viac ako 1 000 soch a fragmentov. Jednak su to vytvory z grecko-rimskej epochy (sochy, busty, reliefy, nadoby, stlpy), dalej su to renesancne kopie slavnych antickych skulptur (muzeum ich ziskalo z Velazquezovej cesty do Rima v rokoch 1649 – 1650, pricom medzi klenoty patri Spiaci Hermafrodit a Antinioos Belvedersky) a napokon diela starovekeho a novovekeho socharskeho umenia. Najvyznamnejsou castou socharskej zbierky su portretne busty kralovskej rodiny, ktore na objednavku Karola V. (Carlos V.) a Filipa II. (Felipe II.) vytvoril milansky sochar Leone Leoni.

Pokladom Prada je naozajstny poklad – Dauphinov poklad (Las Alhajas). Ide o najvzacnejsiu zbierku nadob a predmetov z polodrahokamov z neskorej renesancie. Povodne patrila Ludovitovi, Velkemu Dauphinovi, synovi francuzskeho krala Ludovita XIV. (Krala Slnko) a otcovi Filipa V. Ten jednu jej cast zdedil po otcovej smrti, druha ostala vo Francuzsku a je ulozena v Louvri. Nadoby z Dauphinovho pokladu su z drahych tepanych kovov, z polodrahokamov alebo vyrobene z horskeho krystalu. Mnohe su zdobene zlatom a diamantmi. Predmety su jednoznacnym dokazom genialnej schopnosti renesancnych umelcov ozivit techniky a namety klasickej antiky podla dobovych predstav.

Prado ma aj kniznicu, ktora je jednou z najlepsich a pritom najmenej znamych umeleckych kniznic v Madride. Specializuje sa na malbu a socharstvo od stredoveku do 19. storocia. Nasli by ste v nej knihy o kresbach, grafikach, klasickej soche a dekorativnych umeniach. Zahrna 70 000 knih, 1000 periodickych titulov, ako aj audiovizualne diela a rukopisy. Je mimoriadne bohata na zahranicne publikacie vratane katalogov vystav, muzealnych katalogov, monografii o umelcoch atd. Kniznica ma tiez dolezitu zbierku aukcnych katalogov.

*Jankine foto – Museo del Prado,* pohlad zo severozapadnej casti

Kedze v muzeu Prado je zakazane fotit (s vynimkou fotiek exterieru) a robit videa, pripajam aspon jedno video z youtube na ukazku, ako to v muzeu vyzera – nieco fantasticke!

Zdroj youtube: https://www.youtube.com/watch?v=KdQRjgvqxwg

Pokial ide o vstupenky do muzea, odporucam kupit si ich vopred cez internet, pretoze vam to usetri kopec casu a dovnutra sa dostanete stylom “skip the line“. V opacnom pripade si vystojite dlhociznu frontu. Ja som si kupila vstupenku este pred odchodom do Madridu, pricom bolo potrebne zvolit si konkretny den navstevy muzea. Nevyhodou je, ze listok sa neda zmenit na iny datum ani zrusit. Aby som nezabudla, muzeum je otvorene zadarmo kazdy den vzdy posledne dve hodiny otvaracej doby, co vsak absolutne neodporucam. Videla som tu radu, odhadujem 200 metrov a stovky ludi, rada sa vobec nehybala. Bolo mi jasne, ze len prvi ludia snury si uziju v muzeu 2 hodiny (co je aj tak strasne malo casu, nestihnu si pozriet takmer nic), ti ostatni sa dostanu maximalne do par sal, pripadne sa do muzea nedostanu vobec (poslednych pustaju hodinu pred zatvorenim). Alternativa gratis vstupu je podla mojho nazoru fajn vtedy, ak po obhliadke rekapitulaciou videneho zistite, ze nieco pre vas zaujimave ste nestihli vidiet (co je dost pravdepodobne, lebo nie je sanca, ze za den si pozriete vsetko) alebo vtedy, ak si chcete este raz pozriet nejake oblubene diela (vasich favoritov). Spolu s listkom sa da vyhodne kupit aj publikacia The Prado Guide so 400 ilustraciami obrazov vystavenych v Prade – kupila som ju mamine. Postup bol jednoduchy, so vstupenkou s QR kodom som po prehliadke muzea isla do ich suvenir shopu, kde mi knihu vydali (bola moznost vybrat si z roznych jazykov). Pri vstupe do muzea prejdete cez detektory kovu a rovnako prejde kontrolou aj vasa prirucna batozina. Ako som spominala, je prisne zakazane v muzeu fotit a robit videa, samozrejme ani jest nemozete, v kazdej sale je pritomny minimalne jeden zamestnanec muzea. Mozete vsak kreslit:-). Kto rad kresli (ja nie resp. by som aj rada, no neviem nakreslit nic, aj maly synovec s malou neterkou sa zo mna nedavno smiali, ze to, co som v pote pre nich hodinu kreslila, nie je vobec to, co chceli, nuz …:-), cize kto rad kresli, vezmite si “nacinie”, posadte sa na lavicku pred obraz, ktory chcete malovat a do toho (asi styroch panov rozneho veku som tam videla kreslit si). Dokonca som si vsimla jednu damu, ktora tam mala rozlozeny maliarsky stojan (netusim, ci taketo nieco uz nepodlieha specialnemu povoleniu). V informacnom kiosku sa da vyzdvihnut planik muzea – ano, budete ho potrebovat, pretoze muzeum je tak obrovske a jednotlive saly resp. galerie su taky labyrint, ze aj s tym planikom sa budete zufalo motat a obcas tocit dookola ako ja:-). Pre predstavu – v mnohych salach je vystavenych len cca 10 obrazov, spolu ma muzeum vyse 8 000 obrazov, z jednej saly idete do roznych inych sal, tak asi tak je to obrovske a spletite. V kiosku si mozete pozicat aparat s audio vykladom, pripadne si mozete zaplatit profesionalneho guida po muzeu.

OBRAZ LAS MENINAS, DIEGO VELAZQUEZ, PRADO

Najslavnejsim vystavenym dielom v muzeu Prado je velky obraz LAS MENINAS (Dvorne damy) od genialneho spanielskeho barokoveho maliara DIEGA VELAZQUEZA (celym menom a priezviskom Diego Rodriguez de Silva y Velazquez).

*Jankine foto – socha spanielskeho maliara Diega Velazqueza (1599 – 1660) na nadvori na zapadnej casti Museo del Prado*

Obraz Las Meninas je povazovany nielen za najvyznamnejsie dielo europskeho maliarstva, ale tiez za vrcholne dielo historie svetoveho umenia.

Ide o skupinovy portret z roku 1656, ktory zachytava (nielen) clenov kralovskej rodiny Filipa IV., preto sa niekedy oznacuje aj nazvom “Rodina Filipa IV. – Las Meninas“. V strede kompozicie je zachytena mala infantka Margarita Teresa, naslednicka tronu (jedine dieta kralovskeho paru). V case malovania mala 5 rokov. Obklopena je dvoma dvornymi damami – v spanielcine „las meninas“, podla ktorych je obraz pomenovany. Osoba Margarity je charakterizovana velmi vystizne. Vo vyraze jej tvaricky vidiet detsku zranitelnost, vznesenost, ale zaroven sibalstvo a zvedavost. Ostatne postavy na platne (dvaja liliputani – oblubenci malej Margarity, mniska a kralovsky uradnik – mozno farar, samotny pan maliar, kralovsky par, komornik) a vyznam ich umiestnenia na platne sa dodnes diskutuju.

Foto z netu – obraz Las Meninas od Diega Velazqueza, vystaveny v Museo del Prado

Ide o zahadny, mimoriadne nezvycajny obraz. Dovod i pozadie jeho vzniku vyvolavaju aj dnes vela otaznikov. Dielo je bezpochyby mozne interpretovat roznymi sposobmi. Je to jeden z najviac analyzovanych obrazov vobec. S istotou sa vie len jedno, a sice, ze dielo vzniklo na objednavku krala Filipa IV.

Kompozicne patri obraz k najzlozitejsim a najimpozantnejsim dielam na svete.

Bol namalovany olejom na platne a je velikansky – ma rozmery 3,18 metra na vysku a 2,76 metra na sirku.

Ked som obraz videla nazivo, zaposobil na mna vynimocne, no ani by ma nenapadlo, co vsetko si treba na nom vsimat, co vsetko je na nom symbolicke a genialne, vratane “obrazu v obraze”. Kedze som bola zvedava, precitala som si jednu perfektnu studiu v slovencine, ktora dielo detailne rozobera. Vdaka nej som o poznanie bohatsia, no zahady obrazu som neodhalila ani ja:-).

Nizsie pripajam video s nazvom “Las Meninas: Is This The Best Painting In History?“, ktore vizualne perfektne upriamuje pozornost na to, co si treba na obraze vsimat.

Zdroj youtube: https://www.youtube.com/watch?v=WKRKrpz09Fk

Pokial ide o dielo a zivot majstra Velazqueza, treba spomenut fakt, ze islo o nesmierne talentovaneho a ctiziadostiveho cloveka. Uz vo veku 25 rokov bol na vrchole slavy. Totiz, Velazqueza povolali v tak mladom veku do Madridu, aby namaloval (vtedy tiez mladeho) spanielskeho krala Filipa IV. Este v ten isty rok ho vymenovali za “Pintor del Rey“, t.j. dvorneho maliara krala s vylucnym pravom portretovat panovnika a clenov jeho rodiny. Ako maliar a dvoran dalej postupoval. Je zname, ze v tych casoch sa maliarstvo povazovalo za nieco podradne a Velazquez to velmi tuzil zmenit. Kral, ocividne spokojny s pracou Velazqueza, sa stal jeho mecenasom a financoval aj jeho dve cety do Rima. Ich ucelom bolo, aby maliar ziskal nove inspiracie pre svoje umenie a aby ako znalec nakupil hodnotne obrazy pre krala. Kriticke oko a citlivost umelca prispeli k tomu, ze velka cast zbierok talianskych majstrov sa dostala do Spanielska, ktore ich dnes ma najviac mimo samotneho Talianska. Kral sa stal oporou snah maliara o dosiahnutie slachtickych vysad a odburaval prekazky na ceste jeho prijatia do radu sv. Jakuba. Velazquez ako protisluzbu nevahal obetovat cas a zdravie ako konzervator a dekorater na kralovskom dvore. V roku 1658 sa mu zivotny sen splnil, stal sa rytierom radu sv. Jakuba, cim v palacovej hierarchii dosiahol najvyssie miesto. Uz o dva roky vsak v Madride zomrel.

A na zaver aspon zmienka o inych madridskych muzeach: Narodne muzeum Sorrola, Narodne muzeum uzitkoveho umenia, Antropologicke muzeum, Muzeum robotov, Muzeum Cera (muzeum voskovych figurin), Muzeum Naval (namorne muzeum), Narodne archeologicke muzeum, Muzeum romantizmu, Historicke muzeum, Mestske muzeum, extremne ziskove muzeum futbaloveho klubu Real Madrid – Muzeum Santiago Bernabeu, v ktorom sa navstevnici snazia pochopit, ake to je byt fanusikom, riaditelom alebo hracom v den zapasu, a mnohe ine muzea.

Jankine foto – Museo Naval (Namorne muzeum), Madrid

Serotonin boosters in Madrid

Podtitul 1: When in Madrid, do it as the Madrileños do :-).

Podtitul 2: Vinko, vermut, pivko, sangria, vyborna spanielska kava aj gastronomia, obchody, divadla, flamenco, gitary, muzea (v poradi a miere, kto ako preferuje a zvladne) :-), moznosti su neobmedzene. Vypite si, najedzte sa, skocte vsade, kam vas to bude co len trosku tahat a urobte si poriadne zasoby serotoninu.

Podtitul 3: Malokto na svete si vie vychutnavat zivot tak, ako to vedia Spanieli.

Podtitul 4: Objedla som sa vynikajucimi plnenymi kroketami v jednom malom zastrcenom podniku. Presne tam, kde si ich dal aj Bono Vox z U2.

Podtitul 5: Na potulky vyssieho levelu (napriklad aj do Toleda) jedine s Madridcankou Alex.

Jankine foto – ja na terase hotela RIU Plaza Espana (na tom plagatiku s uputavkou na Urban Latin Night nie som ja – ja len drzim ten plagatik, heh, skoda:-)

Skor, kym prejdem k tekutej tematike, venujem cas filozofickejsej uvahe o tom, kde a ako hladat genius loci v Madride?

Vsade :-)! Jednoducho sa oddajte zakutiam mesta a idealne, ak si k tomu date poharik spanielskeho vina, vermutu alebo sangrie. Dokonca by som povedala, ze genius loci hladat nemusite, jeho vsadepritomnost zistite uz v prvy den vasej navstevy Madridu, nech ste v akejkolvek jeho stvrti.

Jankine video – drumbeats v ulickach Toleda (I)

Jankine video – drumbeats v ulickach Toleda (II)

SALUD! Ak do Madridu vkroci vasa ctena noha, vedzte, ze miestnych neuvidite posedavat (az na vynimky) pri mineralke. Pohar vinka, piva alebo sangrie je doslova sucastou ich kultury. Miestne moky su extra kvalitne. Nemusite teda dlho premyslat, co lokalne si na pitie objednat, kazda volba bude dobra. Odporucam skocit si na poharik vychyreneho, kvalitneho spanielskeho vinka. Nie som znalec, len povedzme bezny / sporadicky konzument, preto druhy a znacky vin nebudem rozoberat, spomeniem aspon vinko Rioja. Ak sa vyznate a chcete poznat ponuku baru, poproste o “la carta de bebidas“, t.j. napojovy listok. Hoci nic nepokazite, ak si pohar vina objednate ako “glass of wine”, pripadne pouzijete spanielsky ekvivalent pre slovo pohar “copa“, no vedzte, ze miestni si objednavaju “un chato“. Ak si to nezapamatate, nevadi, lebo vino sa povie v spanielcine rovnako “vino“. Cervene je “tinto” a biele je “blanco“. Ked nebudete vediet “kudy kam” a zabudnete v navale prijemnej atmosfery ci nedockavosti na vsetky vyrazy pre “pohar” vo svetovych jazykoch, tak si objednajte / ukazte rovno na flasu:-), to vinko je naozaj super. Ochutnala som aj biele aj cervene, a hoci cervene pijem pomenej, lebo sa mi zda tazke, no miestne cervene (uz spomenutej znacky Rioja) bolo vyborne. Pokial ide o pivo, tiez dam mini “jazykovedne” okienko – hoci si mozete objednat pohar / flasku / plechovku piva, miestni su zvyknuti objednavat si 200 ml pohariky s pivom, ktore volaju “caña“. Kedze tipujem, ze jedno (una caña) by nestacilo nikomu z nas na dlhy vecer, tak pripajam preklad dvoch poharikov (dos cañas). Viem aj dalej pocitat po spanielsky, no nebudem zatazovat, da sa ukazat aj na prstoch – pre kazdy pripad, desat poharikov sa povie diez cañas:-). Samotne pivo (tekutina) sa po spanielsky povie “cerveza“, vermut je “vermut“, sangria je “sangria“, a to by sme mali slusny zaklad krcmovej spanielciny:-) resp. “survival drink guide”. Vermut som mala, no hoci som si objednala suchy, aj tak sa mi zdal presladeny (cize viackrat som si nedala), zato sangria mi “dala kridla”, rozumej tomu tak, ze mi velmi chutila (alebo rozumej ako chces). Najviac som asi pila pivo a nech sa to zda akokolvek cudne, doma pivo skoro vobec nepijem. V obchode u nas by ste ma teda nenacapali kupovat si klasicke pivo (ak-tak radler s prichutou), klasicke si dam len vonku a potom ho mam rada na cestach. Este dodam, ze vino, vermut a sangriu si miestni davaju uplne bezne aj pocas dna (nielen po veceri, ale aj po obede), no tvrdy alkohol obvykle piju len pri specialnych eventoch alebo cez vikendy. A rada na zaver: Nestane sa z vas znalec spanielskeho vina, ak si z degustacie nebudete nic pamatat:-), preto nepohrdnite olivami, empanadas, ci orieskami alebo salamou chorizo, ktore oni (skoro vsade automaticky) ku drinkom podavaju. Pripadne, skocte rovno na tapas (k tomu este nizsie) a tych poharikov zvladnete bez ujmy aj viac. Znova vyzdvihnem tu atmosferu. Fakt velmi prijemne miesta, velmi prijemni ludia, preto aj viac chutilo:-).

Jankine foto – nie je to prave cerveza z Madridu, ale to mi nevadilo, na zdravie aj s jednym granadskym – NA ZDRAVIE KAZDEHO / KAZDEMU!

Jankine foto – necessary evil when in Spain:-) -> sangria

Jankine foto – tri vermutiky pripravene pre nas aj Alex

BUEN PROVECHO! Gastronomia by mohla byt na samostatnu maturitnu otazku zo spanielskeho jazyka (a zrejme aj je), ja to skratim na “pochutnas si ako nikdy”. Spanieli jedlo miluju. Miestna kuchyna je mimoriadne roznoroda, vonava a vari sa z cerstvych lokalnych surovin. Aj samotny Madrid ponuka vela gastronomickych specialit, typickych prave pre jeho oblast. Spanieli su vacsimi konzumentmi masa nez my. Pokial ide o male porcie (raciones) resp. chutovky, vyraza sa na tapeo resp. tapas (tapas tour). Historia tapasu siaha do 13. storocia. Je to v podstate predjedlo (male jedlo), zlozene z roznych malych chutoveciek. Ist na tapas je neoddelitelnou sucastou zivota v Spanielsku. S kazdym sustom tapasu (najcastejsie pojedanym postojacky za barom) si musite dat nejaky napoj a za vecer povymetat viacero lokalov (!), co v Madride nie je ani nahodou problem. Ako som uz spominala v skorsom prispevku, pocet barov, bistier a restauracii je uctyhodny a v kazdom z nich je vela dobreho pitia a vela dobreho, kvalitneho jedla. “Ist na tapas” teda neznamena dat si jednu chutovecku s pivom alebo vinom v jednom tapas bare a zostat tam cely vecer. Znamena navstivit niekolko barov za jeden vecer, v kazdom z nich si dat tapas a zapit ho vinkom alebo pivom. Toto je to prave tapasovske “orechove”, ide o hlavnu sucast spolocenskeho / nocneho zivota domacich, lebo na tapas sa chodi s priatelmi pokecat, najest a vypit. Tapas bary byvaju na prasknutie plne. Treba si predstavit neformalne priestory a ziadne “stolovanie”, skor sa stoji pri pultiku alebo sedi pri obycajnych stolikoch, ziadne biele obrusy a strngotanie striebornych vidliciek. Ale kto by ich potreboval:-)? Najvychytenejsie tapas stvrte v Madride su Sol, Plaza Mayor, Plaza de Santa Ana, Madrid de los Austrias (Habsbursky Madrid), La Latina, Chueca-Malasana, Conde Duque, Retiro a Ponzano. Z chutoviek treba ochutnat jamon, chorizo, tortilla de patatas, patatas bravas, bocata de calamares, cazuela de callos, chopitos alebo cokolvek ine. Mne osobne velmi chutila tortilla de patatas, co je jednoducha omeleta, aku ju pozname my, akurat sa robi navyse aj zo zemiakov a vyborna je ako tepla, tak aj studena.

Pokial ide o hlavne jedlo (plato fuerte alebo comida), je toho na vyber neurekom: kvalitne maso, ryby, morske plody, zelenina upravena na rozne sposoby, atd. Morske plody nemam rada, ryby ano, no a velmi mi chutil mecun s cesnakom na grile. Aj paella je spanielske jedlo, ale regionalne je typicka pre Valenciu. Samozrejme, kedze Madrid je hlavne mesto, najdete v nom restauracie, v ktorych podavaju jedla z regionalnych kuchyn celeho Spanielska (teda aj paellu) a svetovu kuchynu (vsimla som si napriklad vela japonskych restik). Aj dezerty a kolaciky (postres, pastels) maju vyborne, ochutnala som nejake a tiez aj zmrzlinu (helado). Za mna jednotka! Hoci uz sme v sekcii jedal (pitie bolo vyssie), zabudla som na kavu a to som velky kavickar:-). Kavu maju Spanieli vynikajucu a radi ju aj piju. V meste je nespocetne vela kaviarni a tiez aj Starbucksy su na kazdom rohu (napocitala som viac ako 20 ich prevadzok).

Jankine foto – mecun na grile s cesnakom

Jankine foto – jedna z mnozstva restauracii v centre mesta

*Jankine foto – jeden z mnozstva lokalov v centre mesta*

Madrid je plny vybornych restauracii, no urcite skocte aj na niektory gurmansky trh. Ja som sa zastavila v trznici Mercado de San Miguel, ktora bola otvorena uz v roku 1916 a v roku 2008 ju vyhlasili za top v Madride. Je to notoricky zname miesto gastronomie, kde vzdy panuje culy ruch. Obklopi vas nielen vona, ale aj kvantum ludi, ktori pobehuju, nakupuju a degustuju. Najdete tu desiatky malych stankov, ktore ponukaju neskutocne mnozstvo lokalneho jedla: morske prisery, obrovske sunky uviazane na spagatoch, steaky, chlebicky, bagety, olivy, pirozky, sladkosti, atd., a samozrejme su tu aj stanky s pitim. Zas a znova prijemna atmosfera, hoci tie davy ludi mozno nejedneho navstevnika odradia. Ak ste vsak v Madride len kratky cas a nemozete pobehat tapas bary, restauracie, bistra a chcete ochutnat naraz co najviac jedal, potom sa vydajte do tejto alebo inej podobnej trznice. V trznici San Miguel musite pocitat s vyssimi cenami, lebo je znama siroko-daleko. Najdete ju na Plaza de San Miguel blizko Hlavneho namestia (Plaza Mayor).

*Jankine foto – historicka trznica San Miguel*

Jankine foto – tisicky cerstvych oliv v trznici San Miguel

Jankine foto – empanadas v trznici San Miguel

Jankine foto – cerstve ryby v *trznici San Miguel*

Ked sa povie “jamon” (citaj “chamon”), mne sa automaticky vybavi film “Jamon, jamon” s vtedy este mladuckou Penelope Cruz a Javierom Bardemom (dnes su uz manzelia) od spanielskeho rezisera (celym menom a priezviskom) Jose Juan Bigas Luna. Aj slovensky preklad nazvu filmu je doslovny, t.j. “Sunka, sunka“. Tak ano, sunka – jamon je pre chutove pohariky Spanielov rovnako neodolatelna ako prosciutto pre Talianov. Jamon je idealne v Madride nielen ochutnat, ale sa aj co-to dozvediet o jeho priprave, pretoze je to hotova veda. Nebudem rozpitvavat prasiatka, len spomeniem, ze na Pyrenejskom poloostrove treba rozlisovat medzi “jamon serrano” a “jamon iberico“. To prve sa vyraba z bielych prasiatok (produkt je dost podobny prosciuttu crudo v Taliansku, no spanielska verzia obvykle zreje viac mesiacov, co v kombinacii so suchsim prostredim znizuje obsah vody v jamone a robi jeho chut intenzivnejsou a slansou). Jamon iberico je naproti tomu fenomen, pretoze sa robi zo specialnej rasy ciernych iberskych prasiatok, sunka zreje kvoli vacsej tukovej vrstve dlhsie nez u jamon serrano (az 2-3 roky), co sunke prepoziciava este vyraznejsiu a trvalejsiu chut. A spomenula by som aj spanielsku udeninu “chorizo“. Hoci som vegetarian sui generis (rozumej vegetarian, no jem ryby a obcas (velmi prilezitostne, tak 4x za rok) si dam aj maso), tu som ochutnala svieckovicu, tiez chorizo a vlastne aj jamon – mala som ho v kroketach (k nim este nizsie). Vsetko bolo vyborne!

Jankine foto – aj jamonerii (sunkarni) je v meste celkom dost

Co sa tyka casu jedal, v Spanielsku je vsetko posunute. Cize, obed sa podava bezne o 14:00, vecera uplne typicky o 21:00 alebo 22:00. V poobednom case (cca od 15:30) su mnohe restiky zatvorene, znova otvaraju az vecer. Kedze Madrid je rusne mesto, siesta tu, pokial ide o firmy a korporacie, nie je zauzivana. Ludia maju v praci na obed 1 hodinku a pracuju az do vecera. A vynechala som ranajky a ich outdoorovy ranajkovy zvyk – miestni si davaju ranajky obvykle vonku (ako aj ostatne jedla dna). Vsimla som si v meste velmi vela ranajkarni (bistra s oznacenim desayuno, co v spanielcine znamena ranajky).

A podme ku guinessovemu rekorderovi v odvetvi gastronomie. V Madride sa nachadza najstarsia restauracia v nepretrzitej prevadzke NA SVETE. Ide o restauraciu Sobrino de Botin, ktora ziskala zapis do Guinnessovej knihy rekordov. Historia restauracie siaha do roku 1725, kedy ju zalozil Francuz Jean Botin s manzelkou. V restauracii sa vari podla starych, povodnych receptov a udrziava sa v nej stale horiaci plamen (samozrejme, nie v strede restauracie ale v rure), ktory sa nema nikdy uhasit. Interier restauracie je velmi stylovy, sucastou je aj rozsiahla vinna pivnica z roku 1590 a stare drevene schody. Najvacsou specialitou je pecene prasiatko „cochinillo asado“, o ktorom sa zmienuje aj Ernest Hemingway v romane Slnko aj vychadza (tento roman som spominala aj v inej suvislosti s Madridom v skorsom prispevku). Kym Hemingway bol zakaznikom restauracie, tak Francisco Goya pracoval v Cafe Botin ako casnik v casoch, ked cakal na prijatie na Kralovsku akademiu vytvarnych umeni (ako vieme, neskor uz stal na piedestale vsetkych maliarov doby a stoji na nom az dodnes). Prikladom dalsich pochutok z menu restauracie su udeny jamon iberico a mlade uhory. Najdete ju na Calle de los Cuchilleros blizko Hlavneho namestia (Plaza Mayor).

Jankine foto – najstarsia restauracia v nepretrzitej prevadzke na svete Sobrino de Botin

Jankine foto – dokaz o zapise restauracie Sobrino de Botin do Guinnessovej knihy rekordov (certifikat je umiestneny za oknom restauracie)

Dalsim prikladom toho, ako Madridcania miluju jedlo, je megakoncept niekolkoposchodoveho gurmanskeho raja Platea Madrid na ulici Calle de Goya v stvrti Salamanca. Na ploche 5 800 m2 sa podavaju spanielske jedla a jedla svetovej kuchyne a vystupuju tu rozni hudobnici alebo akrobati: https://www.esmadrid.com/en/restaurants/platea-madrid

V Madride je 22 michellinskych restauracii. Vsetky 3 Michellin hviezdy ziskala restauracia DiverXO. Kazde jedlo ma udajne nielen nebesku chut, no je aj vizualne dokonale, preto kazde z nich volaju “platno” (maliarske platno). Samotny proces servirovania je vraj tiez vynimocny a prirovnavaju ho k show kanadskeho Cirque du Soleil.

Kto nevyhladava michellinske restauracie, no chce si dat nieco na mieste, kde velmi chuti miestnym a kde chutilo aj hudobnikom, umelcom a podobne a nevadi mu, ze ide o obycajny, malinky zastrceny pub s jednym barovym pultom a 4 stolikmi, odporucam Casa Julio na Calle de la Madera, blizko zastavky Noviciado cervenej linky metra 2. Treba sa pripravit, ze bude plno a pokial nebudete chciet jest za preplnenym barovym pultom, na volny stol si budete musiet pockat (napriklad s pivkom v ruke, infiltrovany medzi domacich). Podavaju tu okrem ineho slavne krokety. Nejde o zemiakove krokety, robia sa z hmoty, ktora sa vari z masla, oleja, muky a mlieka, do nej sa primiesavaju rozne ingrediencie, z nich sa potom formuju mensie gulicky a tie sa potom obaluju a frituju. Mozete si dat syrove, sunkove, tuniakove s vajickom, spenatove, hubove, klobaskove, atd. Boli vyborne a cela porcia (racion) s 12 gulickami sa nedala zjest, odporucam asi skor kupit si polovicne racion a k tomu este pripadne vyskusat nieco ine. A samozrejme pivo, ktore k fritovanym kroketkam padne viac nez vhod. A kto znamy ich ochutnal? Napriklad Bono Vox z kapely U2. Uplne obycajne priestory, vsetko stare, no mile a utulne. A co je bomba, cudzincov tu nenajdete, lebo bud o tomto pube nevedia alebo je pre nich ukryty v spleti uliciek (to naozaj je) alebo davaju prednost formalnejsim miestam. Rozhodne treba prist a nieco si dat.

Jankine foto – moj prvy pokus skocit do Casa Julio dopadol neuspesne. Dosla som tu v nedelu vecer a prave v nedelu mavaju zatvorene. Hladna som ale v tu noc nezostala a aspon som si dobre natrenovala cestu cez male ulicky, aby som tu trafila aj poslepiacky nasledujucu noc (mala som tu dorazit az v noci, po presune z vecerneho flamenca z inej casti mesta).

Jankine foto – pokus cislo 2 a v Casa Julio sa svieti:-). Olee :-). Ked som vosla dnu, bar bol uplne plny, az som sa cudovala, ako sa na tych par m2 moze zmestit tolko ludi. Jasne, ze ma to neodradilo a pockala som, kym sa nieco uvolni. Uz sa budem opakovat, vsade a teda aj tu vladla super atmoska a hoci som bola zjavne cudzinecka minorita, citila som sa ako domaca.

Jankine foto – moje krokety (cela porcia 12 guliciek) a pivo

Jankine foto – nielen ja som bola v Casa Julio. Aj Bono s kapelou U2 vedia, co je dobre:-). Ich fotka vznikla v interieri tohto pubu a visi na stlpe vo vnutri. Skoda, ze cas ich vyskytu v pube a cas mojho vyskytu sa nezhodovali:-).

HUDBA, FLAMENCO, ZABAVA, PESTRY NOCNY ZIVOT: Madrileňos sa vzdy vedeli zabavat. Hudbu a rytmus maju v krvi a povedala by som, ze temperament a vasen su ich charakteristickou crtou. Vela sa rozpravaju (aj jeden cez druheho), vela gestikuluju, vela sa usmievaju. Ked uvidite niekde v ulickach mesta potulnych muzikantov (hraju ako profici), zvacsa sa pri nich motaju aj miestni – nie v zmysle, ze prejdu okolo a maximalne nieco hodia do klobuka, oni stoja dlho a pocuvaju, aby precitili hudbu. Videla som street hudobnikov hrat na gitarky (v meste i podchodoch metra) a aj studentov hrajucich na bubny. S uderom vecera mesto oziva, svetla sa rozsvietia, aj prevadzky, ktore mali popoludni zatvorene, znovu otvaraju svoje brany, do jednej sa zaplnia a zavladne prijemny ruch, debatky, smiech. Hluk mozno vacsi, nez na aky sme zvyknuti, no nie neprijemny (opak, t.j. extremny a neprijemny hluk som zazila napriklad v uliciach Indie). Popri hlasnej vrave z barov sa zitenzivnuje hudba a niekde uz pocut rytmicke zvuky opatkov tanecnicok a tanecnikov flamenca. Hudba a tanec dokazu zregenerovat dusu, mysel a telo a Spanieli to vedia na 100%. Spanielsko je krajina s temperamentnymi obyvatelmi a teda nikoho neprekvapi, ze sa tu netancuje pomala rumba (hoci aj to je zmyselny tanec) alebo valcik, ale horuce flamenco, tot spanielsky hudobno-tanecny zaner. V roku 2010 bolo flamenco vyhlasene za celosvetove nematerialne dedicstvo UNESCO. Tanecnice flamenca maju tradicne pestrofarebne, zvacsa cierno-cervene alebo bodkovane saty s krajkami, volanmi, na pleciach maju manton de Manila (hebku satku), v rukach drzia castañuelas (t.j. kastanety – specificky miniaturny hudobny nastroj) a abanico (t.j. vejar) a vo vlasoch maju obvykle sponu s ornamentmi, ozdobny hreben alebo kvet. Profesionalne predstavenie flamenca si mozete pozriet v jednom z mnohych tablaos s intimnou atmosferou, ale bezne zapocujete hudbu flamenca aj z barov alebo reprakov v autach. Pre mna osobne je fascinujuca vyrazovost – tanecnici a spevaci to tak precituju, ze neviem, ci sa s tym da porovnat iny zaner resp. druh tanca, mozno este tango (dalsi zmyselny tanec). Flamenco je narocne, lebo sucasne sa musi zvladnut viacero veci – absolutne ovladanie ruk, noh, drzanie tela, vyraz a mimika tvare. Doraz sa kladie hlavne na precitenie rytmu a popritom sa dodrziavaju specificke pohyby. Casto sa ozyva “oleee” – mne sa zdalo, ze ked tanecnik pocuje “oleee” od kolegov na scene, este viac ho to vyburcuje do vykonu a dookola lietaju kvapky potu:-). Vynimocna je praca noh a celkova “vybusnost” pri predvadzani flamenca.

Jankine foto – v uliciach mesta uvidite viacero flamencovych scen (tablaos)

Jankine foto – do tohto tablao smeruju moje kroky, mala som vopred urobenu rezervaciu

Jankine foto – som jednou z prvych hosti

Jankine foto – predstavenie flamenca v plnom prude

Jankine foto – pocas predstavenia, ktore trvalo asi hodinu, sa na scene vystriedalo viacero tanecnikov (4 muzi a 1 zena) a tiez odznel aj solo vystup jednej neskutocnej flamenco spevacky (trosku mi evokoval gypsy flamenco song a mozno aj bol, kazdopadne neuveritelny hlas mala ta spevacka)

Jankine video – ukazka z predstavenia (pytala som sa vopred, ci si mozem urobit foto alebo video, bolo to dovolene, akurat bolo treba vypnut blesk)

A uz len dovetok k tejto teme (laicky dovetok, lebo flamenco som nikdy netancovala): myslim, ze flamenco neoklames. Ak je tanecnik znudeny, no ak pozna kroky a ma zmaknutu choreografiu, dokaze odtancovat niektore tance “bez pohromy” v zmysle, ze bezny pozorovatel si nic nevsimne, ale flamenco tazko. Vyzaduje si koncentraciu, plne nasadenie a vsetko z cloveka, emocie, vasen. Je to jeden z najexpresivnejsich tancov ake poznam. Velmi expresivny tanec je aj tango, no narozdiel od flamenca ide o parovy tanec a ma presnu choreografiu.

A ide sa na vzduch, teda nasjkor na istu chvilu do vytahu:-) a potom na vzduch. Kam sa ide? Na vyhliadku na jeden stresny bar. V Madride je velky pocet budov s prekrasnymi stresnymi terasami s vyhladom na panoramu mesta. Najma v letnom horucom pocasi mnoho ludi oceni nechat sa vecer ovievat vankom a dat si koktejl vo vyssej nadmorskej vyske. Niektore madridske terasy lakaju svojimi bazenmi, ine zvucnymi menami DJ-ov, niektore organizuju oslavy promocii a podobne. Ja som zavitala na strechu hotela RIU Plaza Espana, ktory sa nachadza na ulici Gran Via na namesti Plaza de Espana. Udajne prave z terasy tohto hotela je na Madrid najlepsi vyhlad, mate tu 360º vyhliadku a Sky Bar (360º bar). Vyhliadka s barom su na 27. poschodi hotela a nightclub resp. diskoteku “De Madrid al cielo” najdete na 26. poschodi. To vsetko je pristupne pre akehokolvek navstevnika, ktory si zaplati vstup na vyhliadku. Ubytovani hostia maju k dispo este bazen na 21. poschodi. Zo stresnej terasy uvidite napriklad ulicu Gran Via, pevnost Conde Duque, Kralovsky palac, park Casa de Campo, atd. Atrakciou pre ludi je skleneny chodnik medzi dvoma kridlami budovy (nic pre mna, lebo sa bojim vysok, resp. kym pohlad z terasy je pre mna OK, tak postavit sa na skleneny chodnik neprichadza do uvahy:-). POZOR, ked sa chystate na vyhliadku alebo do Sky Baru, obrnte sa trpezlivostou, v rade pred hotelom stoji vzdy neskutocne vela ludi. Napor rastie pri zapade slnka. V jeden vecer som sa z radu otocila, ze cakat tolko nebudem a pridem inokedy. Podarilo sa mi nasledujuci den (mozno tym, ze bol pondelok) vystihnut moment, ze som necakala – ak teda neratam hlucik ludi cakajucich na vytah. Za vyhliadku sa plati 5 Eur, po 18:00 stoji 10 Eur. Fotky Madridu z terasy tohto hotela som zverejnila v predchadzajucom poste, nizsie ukazem fotky hotela, terasy a baru.

Jankine foto – hotel RIU Plaza Espana, z ktoreho strechy je fantasticka vyhliadka na Madrid

Jankine foto – vyhliadka z hotela RIU Plaza Espana je 360º

*Jankine foto – Sky Bar na streche hotela* RIU Plaza Espana

Jankine foto – skleneny chodnik medzi dvoma kridlami hotela RIU Plaza Espana

A moj post ukoncim odkazom na link jednej sikovnej baby z Bratislavy, ktora je v Madride ako doma, pretoze v nom zije uz niekolko rokov. Moze vas posprevadzat, kam vas napadne aj nenapadne:-). Bavi ju to (a to aj citit), je nadupana vedomostami a nezaskoci ju snad ziadna otazka. Ako sama hovori, mozete sa jej pytat, co vam hrdlo raci:-). Nepublikovala by som odkaz na niekoho, koho nepoznam a koho sluzby som osobne nevyskusala a ani tento pripad nie je vynimkou. Do Madridu som isla na vlastnu past, sama som si vypracovala plan na kazdy den, zorientovala sa v mape mesta a mape metra a obehala veci podla vlastnej rezie. Moja volba Alex vyplynula z toho, ze som dostala napad odfrcat z Madridu (tu som stravila 5 dni) aj do Toleda (UNESCO) a nechcela som stracat cas organizovanim logistiky este aj tohto vyletu. Nehovoriac, ze o Tolede som nemala nic nastudovane a tak historicky vyznamne mesto si zasluhovalo neprejst ho ako “ovecka”:-). Sukromne tour, ktore som mala, bolo viac nez vyborny napad. Popri uz spomenutych pozitivach o Alex este dodam, ze je velmi usmievava, zlata, taky ten typ cloveka, ze mate pocit, ze sa dlho poznate. Keby som mohla, idem do Madridu kludne aj zajtra a mrknem sa s Alex napriklad do Segovie alebo podniknem “alternativnu tour” v Madride. Tak snad coskoro. Dakujem Ti krasne Alex za vsetko a drz sa! Este pripojim dva odkazy suvisiace s Alex a jej pracou: 1) link na jej dvornu stranku https://www.madridcanka.com/spoznaj-madrid/ a 2) kedze pracu Alex ocenilo pomerne dost ludi, vsimli si ju aj televizie (bola pozvana napriklad aj do TA3), pripajam link na epizodu pre televiznu relaciu Cestou necestou, ktora sa mne osobne velmi pacila a kde v hlavnych ulohach vystupuje Alex:-), zdroj archiv RTVS: https://www.rtvs.sk/televizia/archiv/15503/204541

Zmysluplny projekt s ludskou myslienkou + moje 2 knizne tipy

Hladala som, ako a kde by som mohla pomoct. Zverejnujem projekt resp. iniciativu Kto pomoze Slovensku, ktora ma oslovila. Je zamerana na materialnu aj nematerialnu pomoc pre nemocnice, domovy socialnych sluzieb a sluzby pre zranitelne skupiny ludi vratane seniorov: https://www.ktopomozeslovensku.sk/o-projekte. Ziaden zdravotnicky material doma nemam, a tak som pomohla aspon financnym prispevkom a zverejnenim linku na iniciativu na tejto platforme, t.j. mojom blogu.

Skor, kym vypublikujem dalsi post o Madride:-), este pridam 2 knizne tipy:

1) “Sila rozumu v blaznivej dobe” od Jana Markosa (manual kritickeho myslenia) https://www.martinus.sk/?uItem=615215

2) Z beletrie “Kde raky spievaju” od autorky Delia Owens (The New York Times bestseller) https://www.martinus.sk/?uItem=463211

Velkolepa europska metropola s neopakovatelnou atmosferou

Kto chce zazit pulzujuce, no pritom velmi prijemne velkomesto plne zelene a parkov, kto rad chodi na miesta, kde sa prebudzaju zmysly, pripadne, kto ma chut na megadavku kultury, odporucam! A je jedno, ci ste umelecka dusa, bohem, hipster, gurman, milovnik kvalitneho vina, fanatik tanca alebo futbalu, nadsenec historie alebo modernej architektury, shoppoholik – treba ist, nech ste ktokolvek a do cohokolvek zalubeny. Tu si pride na svoje snad kazdy. Na tomto mieste podciarknem alebo vyzdvihnem kulturu, zelen a velmi prijemnych a zhovorcivych domacich, ktori sa radi a vela usmievaju.

Nasleduju charakteristiky, podla ktorych mozno uhadnete, o akej metropole je rec.

Je to TRETIE NAJVACSIE MESTO V EUROPE a sucasne HLAVNE MESTO jednej europskej monarchie.

Je to mesto, ktoreho symbolom je MEDVED.

Je to mesto UMENIA, KULTURY, TANCA A SPEVU, ZELENYCH PARKOV, GASTRONOMIE A FUTBALU (rozne divadla, kina, tablaos, svetozname muzea, neskutocne vela parkov a zahrad, restauracii, barov, pubov, bistier, sidlo dvoch znamych futbalovych klubov).

Je to mesto, kde sidli UNWTO (Svetova organizacia cestovneho ruchu).

Je to uvolnene mesto, ktoreho ATMOSFERA sa neda za pomoci slovnika slovenskeho jazyka dost dobre opisat. Mesto, ktoreho obyvatelia maju radi zivot, vedia urobit hrubu ciaru za kazdodennymi pracovnymi povinnostami a uzivaju si vecer po svojom, najcastejsie pri dobrom jedle alebo piti v jednom z mnostva lokalov alebo ponoreni do viru kultury. Je to mesto, kde v noci uvidite v prijemnych puboch posedavat este aj seniorov a po polnoci (nad ranom) mozete zazit dopravnu zapchu, pretoze miestni travia vonku naozaj dlhe hodiny (az do rana bieleho).

Je to mesto, v ktorom najdete NAJSTARSIU RESTAURACIU NA SVETE.

Si, ciertamente, rec je o Madride, samotnom srdci Spanielska. Madrid je hlavnym a zaroven najvacsim mestom Spanielskeho kralovstva (Reino de España) a ma viac ako 3 miliony obyvatelov, pricom pocet obyvatelov madridskej aglomeracie prevysuje 6 milionov.

Nieco z geografie: Mesto lezi v nadmorskej vyske 655 m n.m., co ho robi jednym z najvyssie polozenych hlavnych miest v Europe. Preteka nim rieka Manzanares. A co hory? Na severozapade od Madridskeho spolocenstva sa nachadza zhruba 80 km dlhe pohorie Sierra de Guadarrama. Madridcania ho hufne a casto navstevuju. Ide o narodny park a jeho najvyssi vrch Peñalara dosahuje nadmorsku vysku 2 428 m n.m.

Nieco o historii a etymologii: Mesto zalozili v 9. storoci Arabi. Pokial ide o povod nazvu mesta, existuje viacero verzii, no najcastejsie sa spominaju 2 tisic rokov stare arabske slova “Mayrit” alebo “Magerit“, ktore znamenaju “miesto hojnej vody”.

Nieco o symbole mesta: Symbolom Madridu je medved opierajuci sa o jahodovy strom “madroño“. Samozrejme, nie zivy medved:-) ale jeho socha umiestnena v pomyselnom strede Madridu. Dovod je ten, ze kedysi na uzemi mesta volne zilo vela medvedov (nikto sa nemusi bat, dnes tu volne nepobehuje ani jeden). Ohladom stromu sa vedu polemiky, niektori sa priklanaju k nazoru, ze nejde o jahodovy strom ale o borovicu. Medveda mozete najst v roznych podobach (okrem teda volne zijucich jedincov) po celom meste a je vyobrazeny aj na mestskom erbe.

Jankine foto – symbol Madridu: medved opierajuci sa o strom madroño na charizmatickom namesti Puerta del Sol (kedze slovo “puerta” znamena v spanielcine brana a slova “del sol” znamenaju slnecny, namestie mozeme prelozit doslova ako slnecna brana). Puerta del Sol je jedno z najznamejsich a najrusnejsich miest v Madride, nachadza sa v stvrti Sol.

Kazde mesto ma svoju dominantu alebo pozoruhodnost, ktora ho robi zaujimavym a specifickym alebo nezamenitelnym. V Madride je takychto dominant viacero, neda sa vybrat len jedna alebo ta “naj”. V prispevku uvediem to, co som stihla osobne za par dni v tomto meste navnimat, nasnimat, okolo coho som prechadzala, co som sa dozvedela, teda ako vidim Madrid ja, mojimi ocami a mojim fotakom :-). Podme na to.

Kedze Spanielsko je monarchia, pochopitelne ma svoj Kralovsky palac (Palacio Real de Madrid) a nie hocijaky. Aj ked je oficialnym sidlom spanielskej kralovskej rodiny, ta v palaci nebyva (zabyvala sa v Palacio de la Zarzuela v SZ casti Madridu). Kralovsky palac sa vyuziva na statne ceremonie. Dal ho vybudovat panovnik Filip V. (Felipe V.) v roku 1734 kratko po tom, ako vyhorela povodna pevnost Alcazar s arabskymi korenmi. Pokial ide o vladnuce dynastie, este by som podotkla, ze Filip V. bol prvy kral z dynastie Bourbonovcov, ktora na spanielskom trone vystriedala dovtedy vladnucu dynastiu Habsburgovcov. Menovany panovnik mal evidentne megalomanske sklony a chutky, lebo chcel mat tak obrovsky palac, do ktoreho by sa dali ukryt vsetky ostatne palace. Talianski architekti sa pustili do prace, no velkolepe plany prekazila Filipovi smrt. Aj tak ide o pozoruhodne velku stavbu, rozprestiera sa na obrovskej ploche 135 000 m2 a z tohto pohladu je najvacsim europskym kralovskym palacom. Aj pocet izieb je uctyhodny – niekto napocital 3 418 izieb (Filip by asi nebol spokojny, chcel mat totiz cca 3x tolko izieb). Na rozdiel od Buckinghamskeho palaca v Londyne, tu vas pustia aj dovnutra – ovsem, okrem dni, ked je v palaci pritomny kral (z bezpecnostnych dovodov sa den jeho pritomnosti vopred nezverejnuje, treba jednoducho skusit “zaklopat”:-). Hoci je palac postaveny v barokovom slohu, neposobil na mna opulentne ci prezdobene. Pobliz palaca je zahrada Sabatini (Jardines de Sabatini) s krasne upravenymi krikmi a stromami. Takto nejako si predstavujem, ze by malo vyzerat honosne, reprezentativne, no neprecackane sidlo pre monarchu – fajn vkus:-).

*Jankine foto – Kralovsky palac (Palacio Real de Madrid) a jeho nadvorie – pozeram, ci kral nie je v palaci, ze by som ho pozdravila :-), no nie je, veje len jedna vlajka*

Hned vedla palaca sa nachadza katedrala s obrovskou kupolou a dvoma vezickami (na fotke nizsie). Hoci v Madride by ste naratali mnozstvo svatostankov, tato katedrala je najvyznamnejsou v Madride a ma aj jeden svetovy atribut. Najskor meno – ide o Katedralu svatej Almudeny (Catedral de Santa Maria la Real de la Almudena), ktoru miestni volaju Nuestra Seňora de la Almudena, co by sa dalo prelozit ako “Nasa pani Almudenska”. Katedrala bola prekvapivo dokoncena az v roku 1994, hoci s planom postavit ju prave na tomto mieste prisiel uz kral Karol I. (Carlos I.) v 16. storoci. Zaujimavostou je, ze ked sa na katedralu pozriete z opacnej strany, stavba vyzera inak, akoby islo o inu budovu alebo budovu postavenu v inom slohu, pripadne, akoby bola vystavana z niekolkych kostolov. Kupola katedraly patri k najvacsim na svete, co ju radi medzi najvyznamnejsie stavby svojho druhu. Interier katedraly je pomerne strohy, krasne malby, no pomenej fresiek.

Jankine foto – Katedrala svatej Almudeny (Catedral de Santa Maria la Real de la Almudena / Nuestra Seňora de la Almudena) – fotim z bocnej strany Kralovskeho palaca resp. z ulice Bailen (Calle de Bailen)

*Jankine foto – priecelie Katedraly svatej Almudeny (Catedral de Santa Maria la Real de la Almudena / Nuestra Seňora de la Almudena) – pohlad od Kralovskeho palaca*

Jankine foto – ta ista katedrala ako na fotke vyssie, t.j. Katedrala svatej Almudeny (Catedral de Santa Maria la Real de la Almudena), no ide o pohlad z ulice Mayor (Calle Mayor). Ze by ste nepovedali, ze ide o identicku stavbu? Apropo, spomenuta ulica je jedna z najstarsich ulic v Madride.

*Jankine foto – som v Katedrale svatej Almudeny*

*Jankine foto – dominantou* *Katedraly svatej Almudeny je oltar so sochou tejto patronky Madridu*

Medzi Kralovskym palacom (Palacio Real de Madrid) a Kralovskou operou (Teatro Real), ktora sa nachadza na nedalekom namesti Plaza de Isabel II, najdete prijemne a elegantne namesticko Plaza de Oriente. Po stranach namestia uvidite 20 bielych soch vytesanych do vapenca, ktore predstavuju byvalych spanielskych kralov. Namestiu dominuje fontana s levmi a nad nou unikatna socha krala Filipa IV. (Felipe IV.) na koni z roku 1640. Ide o vobec prvu sochu na svete, ktora znazornuje kona stojaceho na zadnych nohach. Popri inych majstroch fachu bol do projektu zhotovenia sochy prizvany aj Galileo Galilei, aby vypocital rovnovazny bod, aby bolo mozne sochu dokoncit a kon by stabilne stal na zadnych nohach.

Jankine foto – fontana s levmi a socha krala Filipa IV. na koni na Plaza de Oriente. Presvedcim sa, ci kon stabilne stoji a Filip IV. stale sedi a spokojne sa poberam “o dum dal” smerom k opere. No najskor fotoukazka aspon dvoch mocnych señorov Spanielska.

Jankine foto – socha jedneho z byvalych spanielskych panovnikov osadena na bocnej strane Kralovskeho palaca

Jankine foto – budova Kralovskej opery (Teatro Real) na namesti Plaza de Isabel II, pohlad z namestia Plaza de Oriente

So Spanielskom sa spajaju aj bycie zapasy, tot chulostiva resp. kontroverzna zalezitost, s ktorou nie kazdy suhlasi (najma nie ochrancovia zvierat). Opomenut sa vsak neda, ide o silnu a starocnu spanielsku tradiciu. Bycie zapasy sa odohravaju v specialne upravenych arenach, no a prave v Madride sa nachadza najprestiznejsia arena na svete – Arena Las Ventas. Nasli by ste ju na namesti Plaza de Toros de Las Ventas v SV casti Madridu. Bola zalozena v roku 1931 a ma kapacitu 23 798 miest. Sucastou arealu je aj muzeum so zbierkou kostymov a vybavy toradorov a tiez fotografii z bycich zapasov – ide o Museo Taurino de Madrid.

Jankine foto – najslavnejsia arena bycich zapasov na svete Arena Las Ventas na namesti Plaza de Toros de Las Ventas. Mala som stastie, lebo pri arene bolo pomenej ludi, pred fotakom mi nestali davy. Bolo tu tak pekne a pocasie bolo tak prijemne, ze som si kupila nejake pitie (pramenitu vodu s mineralmi):-) a posedela na lavicke – nie dlho, mala som vlastny plan, co vsetko chcem v ten den vidiet (a sa aj podarilo) a cakal ma dlhsi presun metrom na opacnu (JZ) stranu Madridu. V ten den som bola v ulickach mesta resp. na nohach minimalne 10 hodin.

Jankine foto – socha toradora pri Arene Las Ventas

Jankine foto – relief s bykmi na namesti Plaza de Toros de Las Ventas

Solidne predstavit Madrid by chcelo vela stran papiera a dlhosiahlu reportaz, co nie je mozne, no aspon pridam fotky snad najvyznamnejsieho namestia Madridu a zrejme najznamejsej obchodnej ulice a potom este zopar fotiek, ktore budu random vyberom. Idem teda po poriadku, najskor nieco o namesti vsetkych namesti v Madride. Jeho nazov neprekvapi, ide o (ako inak) Hlavne namestie (Plaza Mayor), ktore sa nachadza len par krokov od dalsieho znameho madridskeho namestia Puerta del Sol (druhe uvedene som predstavila v texte vyssie, t.j. ako jedno z najznamejsich a najrusnejsich miest v Madride, na ktorom sa nachadza jednak tiez uz spomenuta socha medveda a jednak slavne “silvestrovske” hodiny, ku ktorym nieco prezradim v texte nizsie). Hlavne namestie (Plaza Mayor) je obrovske a prekrasne, ma tvar obdlznika s rozmermi 129×94 m. Arkady namestia lemuju 3-poschodove rezidencne domy, na ktorych by ste naratali 237 balkonikov. Na prizemi domov su rozne kaviarne, bary a restauracie. Namestie ma az 9 pristupovych ciest. Dominantnou budovou je Casa de la Panaderia (Pekarstvo), v ktorej kedysi naozaj bolo pekarstvo. V strede namestia stoji bronzova jazdecka socha krala Filipa III. (Felipe III.), ktory dal namestie vybudovat. S vypracuvanim planu namestia sa na jeho ziadost zacalo uz v roku 1577. Pocas svojej historie malo namestie roznorode vyuzitie: konali sa tu trhy, bycie zapasy (az do roku 1878 sa tu na bycich zapasoch mohlo zist neuveritelnych 50 000 ludi), verejne popravy a hral sa futbal. V dobach posobenia spanielskej inkvizicie sa tu vyhlasovali tzv. “autos da fe“, t.j. rozsudky nad udajnymi kacirmi, bosorkami alebo odpadlikmi od viery a nasledne sa tu vykonavali aj popravy ludi odsudenych na smrt na zaklade “autos da fe“. Dnes je vyuzitie namestia o poznanie prijemnejsie :-). Mozete skocit do kaviarni, restauracii alebo barov, pripadne nakuknut do tradicnych starych obchodikov a nieco si kupit. Konaju sa tu aj oslavy sviatku sv. Izidora, patrona Madridu.

Jankine foto – namestie vsetkych namesti v Madride, Hlavne namestie (Plaza Mayor). Na fotke narate tri vlajky, no zial, vetrik ich dostatocne nerozvinul, a tak ich dobre nevidno. Kazdopadne, vlajka v strede je statna vlajka Spanielska, bordova vlajka vpravo je vlajka mesta Madrid (v strede vlajky je erb s medvedom opierajucim sa o strom madrono – symbol Madridu), cervena vlajka vlavo je vlajka Madridskeho spolocenstva (na vlajke je 7 bielych hviezd predstavujucich 7 administrativnych oblasti provincie Madrid).

*Jankine foto – Casa de la Panaderia na namesti Plaza Mayor*

Ekvivalentom znamej londynskej Oxford Street (navstivila som v minulosti) je v Madride ulica Gran Via. Islo o pomerne velky projekt na vybudovanie hlavnej (najma obchodnej a dopravnej) tepny Madridu, kedy boli zrusene niektore ulice, aby sa vytvorila Gran Via. Ten “rychly zivot” sa odohrava zrejme prave tu. Najdete tu pobocky roznych bank (Banco de Espana, Banco Caixa, ActivoBank atd.), offices, obrovske nakupne domy Zara, Primark, Desigual, atd., uvidite ludi s najmodernejsimi outfitmi a samozrejme drahe auta. Gran Via je, ako som uz naznacila, obrovskym dopravnym uzlom, vedie z vychodnej strany Madridu od Calle de Alcala pri namesti Plaza de Cibeles (pri tomto namesti sa este neskor pristavim) az po zapadnu cast Madridu na namestie Plaza de Espana. Apropo, cca 10 minut chodze od Plaza de Espana som byvala, t.j. takmer v centre mesta, konkretne v hoteli pri San Bernardo a k tym najvyznamnejsim pamiatkam som sa vedela dostat peso za 10 – 60 minut (podla vzdialenosti tej ktorej pamiatky a sviznosti chodze). Do namestia Plaza de Espana sa vlieva niekolko velkych madridskych ulic a prave tu uvidite aj vysokanske budovy, ktore z tohto miesta robia modernu stvrt Madridu. Kto by chcel vidiet spanielske hlavne mesto ako na dlani, odporucam vyhliadku z hotela RIU Plaza Espana na Plaza de Espana (foto z vyhliadky pripajam na konci tohto prispevku). Ak vas to vsetko velke a moderne omrzi, staci vbehnut do niektorej bocnej ulicky a zas sa ocitnete v tych starych, nevyblyskanych, no krasnych a farebnych ulickach i zakutiach Madridu.

Jankine foto – socha na jednom z prieceli domov na ulici Gran Via

Jankine foto – idem si po ulici Gran Via

Spanielski krali milovali lov a zahrady. A skutocne, cely Madrid je kolorovany dlhymi pasmi a sirokymi plochami zelene (od lovu sa uz zrejme upustilo, ziadne stvanice na zver som nevidela :-). Velkych alebo mimoriadne znamych parkov a zahrad je v Madride minimalne sedem, no celkovy pocet parkov, parcikov a zahrad je tak vysoky, ze sa to asi nikomu nechcelo ratat (oficialny udaj som totiz nikde nenasla) a ani mne sa nechcelo z mapy pocitat :-). Najlepsim obdobim na ich pozretie je jar. Navsteva botanickej zahrady Real Jardin Botanico de Madrid, v ktorej sa mozete poprechadzat v zaplave tulipanov, ruzi a lalii, je vdaka bonsajom a sklennikom s masozravymi tropickymi rastlinami mozna a zaroven zaujimava celorocne. Srdce botanika zaplesa, lebo v tejto zahrade rastie uctyhodnych 6 000 rastlinnych druhov. Hadam najznamejsim parkom je park Retiro (Parque del Buen Retiro), oaza maximalneho kludu v rusnom centre Madridu. V parku mozete nasadnut na lodku na jazierku a urobit si okruznu jazdu, vyvalit sa do travy a spravit si piknik alebo pokecat alebo studovat / citat, skocit na zmrzku alebo pivo do niektoreho z bistier. Kto ma rad pohyb, bicyklovaniu, kolieskovym korculiam a behu tu nikto a nic nebrani. V parku najdete aj outdoorove posilovne a v lete sa to tu hemzi nadsencami jogy. Pokial ide o monumenty nachadzajuce sa priamo v parku, musim spomenut palac zo skla Palacio de Cristal, v ktorom sa casto organizuju docasne expozicie moderneho umenia a Velazquezov palac (Palacio de Velazquez). Najvacsou zelenou plochou v Madride je Casa de Campo, ma 1722 hektarov. Da sa tu robit aj lahsia turistika a najdete tu madridske Zoo-Aquarium. A to sme s vypoctom len zacali. Toho zeleneho je v Madride naozaj vela, co je s prihliadnutim na to, ze ide o rusne metropolis, velmi prijemny fakt. Tiez som si vsimla, ze kazde rano tu mestske sluzby cistia chodniky od odpadkov, t.j. vsade je pomerne cisto a pekne. Ulice udajne pravidelne splachuju uzitkovou vodou.

Jankine foto – vstup do botanickej zahrady *Real Jardin Botanico de Madrid*, ktora sa nachadza pri juznej strane Muzea del Prado

Pokial ide o spanielsku a vlastne aj svetovu literaturu, bolo by priam trestuhodne nespomenut pana menom Miguel de Cervantes :-). Tento spanielsky spisovatel a dramatik sa narodil nedaleko Madridu, v samotnom Madride studoval, isty cas zil a v tomto meste aj zomrel. Prezil velmi dobrodruzny zivot. Ked sa po druhykrat ocitol vo vazeni (bolo to v spanielskej Seville a vtedy mal uz len jednu ruku), zacal pisat roman, ktory ho najviac preslavil: roman Domyselny rytier Don Quijote de la Mancha. Ide o satiru na rytierske romany z obdobia renesancie. Cervantes v diele komicky vyjadril rozpor medzi skutocnostou a iluziou. Hoci uz bol stary, chudobny, jednoruky a mal za sebou rozne zivotne a literarne neuspechy, roman napisal bez zatrpknutosti, s usmevom, plny mudrosti a lasky k cloveku. Ide o jedno z najcitanejsich literarnych diel na svete a najcitanejsie a najprekladanejsie literarne dielo v Spanielsku. Notoricky znama epizoda z tohto romanu je boj rytiera s veternymi mlynmi (spojenie “bojovat s veternymi mlynmi” sa ustalilo aj u nas ako metafora na oznacenie vopred prehrateho boja). Hrdina romanu domyselny rytier Don Quijote de la Mancha svojimi idealmi o cti, slachetnosti a statocnosti naplnoval svoje ciny, no nevidel realitu. Tu mu predostroval jeho verny zbrojnos Sancho Panza, no rytier sa neunavne pustal do novych a novych dobrodruzstiev. Jednym z nich bol boj so styridsiatimi veternymi mlynmi, ktore povazoval za obrov. Otacajuce sa lopatky vsak zachytili utociaceho rytiera aj s konom, odhodili ich a bolo po bitke. Svoj neuspech v boji rytier okomentoval tak, ze obry mali viac bojoveho stastia a carodejnik ich premenil na mlyny, aby mu zmaril slavu z vitazstva. Premozeny mlynmi a podoprety vernym Sanchom Panzom sa potom vydal na dalsiu cestu, v ustrety dalsieho dobrodruzstva …

*Jankine foto – dom, kde isty cas zil spanielsky spisovatel a dramatik Miguel de Cervantes*. Jeho podobizen je na tabulke v strede.

*Jankine foto – malba na dome, kde zil Miguel de Cervantes – zobrazuje znamu epizodu boja s veternymi mlynmi z jeho romanu Domyselny rytier Don Quijote de la Mancha*

Spanielsko a priamo aj Madrid sa mozu popysit velkym poctom spisovatelov, basnikov a dramatikov – sucasnymi aj minulymi. Rovnako aj mnohymi divadelnymi a opernymi scenami.

Jankine foto – v ulickach Madridu priamo na chodniku uryvok z dramatickeho diela “Don Juan Tenorio”, ktore napisal spanielsky narodny basnik a dramatik Jose Zorrilla, ktory povodne vystudoval pravo v Tolede (aj Toledo som popri Madride navstivila, o tom snad este niekedy nabuduce)

Jankine foto – neoklasicisticka budova divadla Teatro Español na namesti Plaza de Santa Ana

Umenie, galerie, muzea a vystavy su osobitnou kapitolou Madridu a kazdy milovnik (najma vytvarneho umenia, no nielen) vie alebo tusi, kam povinne maju smerovat jeho kroky. K tejto tematike zavesim osobitny post, pretoze ani ja som kulturne nelenila a jedno muzeum svetoveho vyznamu som navstivila :-). A bol to veru zazitok, na ktory (kiezby) nezabudnem :-).

Kedze futbal nie je moja parketa, do futbalovych tem sa nejdem pustat :-). Aby moja ignoracia nezdvihla fanusika tohto sportu z lavicky, aspon tolko, ze v Madride sidlia dva zname futbalove kluby: Real Madrid a Atletico Madrid. Domacim stadionom Realu Madrid je Estadio Santiago Bernabeu (kapacita je cca 81 tisic fandov a dostanete sa k nemu modrou linkou metra 10) a domacim stadionom Atletica Madrid je Wanda Metropolitano Stadium (kapacita je cca 68 tisic fandov a nasadnut musite na zltu linku metra 7 – upresnila by som, ze je to skor okrova farba metra a nie zlta a to by bolo k futbalu asi vsetko z mojej strany :-). Kazdopadne, ist na stadion a pozriet si niektory zapas by som v pohode rada (musi to byt uzasna atmosfera), ale nebol cas a dala som prednost inym aktivitam, mojmu srdcu blizsim :-). Spominam si (pokial ide o silnu atmosferu na obrovskom stadione) na baseballovy zapas v Tokyu (baseball je top sportom v Japonsku) – o pravidlach baseballu, teamoch a hracoch som nevedela nic, ani som netusila, fanusikovia koho sedia v rade podo mnou alebo nado mnou, no rychlo som sa zaradila, zvolila spravnu fandiacu strategiu a atmosfera bola naozaj vyborna, stalo to teda za to. Nasledovanim obligatneho postupu pri ucasti na masovych sportovych podujatiach “rock up on game, get your tickets, get ready to scream, shout and cheer” by aj pre mna bola atmosfera na madridskych futbalovych stadionoch urcite nezabudnutelna. Mozno nabuduce.

Pripajam este zopar mojich foto z toho krasneho Madridu (len random vyber).

Jankine foto – pozostatky egyptskeho chramu Templo de Debod – jedna z mala ukazok starovekej egyptskej architektury, ktoru je mozne vidiet mimo Egypta a jedina svojho druhu v Spanielsku. Ako sa dostala takato stavba do Spanielska? V suvislosti s vystavbou Asuanskej priehrady v Egypte v roku 1960 hrozilo, ze voda zaplavi archeologicke pamiatky v udoli Nilu. UNESCO preto vyhlasilo medzinarodnu operaciu na zachranu kulturneho dedicstva, no a Egypt sa v roku 1968 rozhodol venovat chram Spanielsku ako vdaku za jeho pomoc pri zachrane ineho egyptskeho chramu. *K chramu som sa dostala peso z namestia Plaza de Espana.* Procesna cesta popri chrame vedie k vyhliadke, z ktorej si mozete pozriet JZ stranu Madridu.

Jankine foto – cesticka od chramu Templo de Debod k vyhliadke Mirador del Templo de Debod. Caro miesta vynikne pri zapade slnka. Dojem z miesta by som opisala asi ako “ked ma polovica Madridu rande” – totiz, ako pri vyhliadke, tak aj v parku vedla som videla naozaj velmi vela domacich kazdeho veku – zalubencov, rodiny s detmi, studentov so skriptami a ludi, ktori si kreslili alebo prisli len tak posediet. Niektori s kavou v ruke, ini s vinkom alebo so sluchadlami na usiach, atd. Bolo tu velmi pekne a prijemne, tie davy nijako nevadili, kazdy si “isiel to svoje”, robil co chcel a nikto nikomu (aspon na pohlad) nezavadzal.

Jankine foto – iduc cez latinsku stvrt La Latina s uzkymi a farebnymi ulickami sa po par minutach chodze dostanete na malinke no prekrasne namestie Plaza de la Villa v stvrti Austrias. Z troch stran ho obklopuju zachovane barokove domy zo 17. storocia (velmi oblubeny styl v Madride). Uz od cias stredoveku sidlila mestska rada resp. mestsky urad v jednom z domov na tomto namesti, konkretne v Casa de la Villa. Ja vam ukazem iny dom na tomto namesticku.

Jankine foto – sme stale na Plaza de la Villa, naproti Casa de la Villa je tehlovy dom s vezou Casa y Torre de los Lujanes (na fotke vyssie). Ide o jeden z najstarsich objektov v Madride. Architektonicky su na vezi pritomne goticke a arabske prvky. Veza je z 15. storocia – presny rok jej postavenia nie je jednoznacne datovany, podla historikov bola veza postavena skor nez prilahly dom. Ten je z roku 1494 a postavil ho Alvaro Lujan. V dome *dokonca isty cas zil aj francuzsky monarcha Francois I., ked v bitke pri Piave v roku 1525 padol do zajatia.*

V historickej casti Madridu sa mi pacili aj oznacenia ulic, namesti a namesticok, resp. tabulky s ich oznacenim – vid kolaz fotiek nizsie. Hned na prvej fotke je tabulka oznacujuca (ak to doslova prelozim do slovenciny) “Laktovu ulicu”, pretoze “codo” je v spanielcine laket.

Jankine foto – v modernych castiach mesta su klasicke oznacenia ulic a smerovky na ne

Jankine foto – som v podchode na zastavke metra, a ak ma pamat neklame, islo o zastavku Sevilla na cervenej linke metra 2, ked som z vecerneho predstavenia flamenca mierila este na krokety, t.j. chcela som sa dostat na zastavku metra Noviciado, odkial je to uz len kusok do pubu s kroketami a potom uz len 1 zastavku metrom na San Bernardo, kde som byvala. Z tychto koncin (Noviciado, Plaza de Espana a ich okolie) som vzdy chodila na San Bernardo peso, aj ked pocet predplatenych jazd na cestovnom listku (tarjeta) som mala dostatocny – prechadzat sa tu totiz bolo prijemne, vsade v meste som sa citila ako doma a bezpecne aj v noci. Kedze v Madride zrusili papierove listky na MHD, musite si kupit cipovu kartu – je prenosna, cize ak ste dvaja, podate si ju cez turniket. Stoji 2,50 Eur, pricom podla potreby si ju nabijete – 10 jazd na MHD stoji cca 12,50 Eur (v ramci jazdy mate lubovolny pocet prestupov, len nesmiete opustit stanicu metra), akurat z letiska a na letisko je extra fee za metro + 3,00 Eur za kazdy smer (ja som isla zo zastavky Aeropuerto T1, T2 a T3, teda neviem, aky je extra fee, ak by ste isli zo vzdialenejsieho terminalu 4 resp. zo zastavky Aeropuerto T4). Hoci nemam orientacne schopnosti, premavala som sa po Madride viac nez suverenne a to ako metrami (bez problemov som prestupovala z jednej linky na dalsiu linku), tak aj peso. Metra su fantasticky a logicky oznacene, vratane salidas, t.j. exitov z metra. Na porovnanie, v Madride som bola prvykrat v zivote a orientovalo sa mi super, kym v Prahe sa mi orientuje tazsie, hoci som v nej aj 4x do roka. A musim podotknut, ze metro v Madride bolo ciste – ako interier vlacikov, tak aj priestory stanic metra. Rovnaky pocit (ciste a upratane priestory) som mala aj na jednej velkej autobusovej stanici v Madride, odkial som isla do Toleda.

*Jankine foto – namestie Puerta del Sol*

Jankine foto – na namesti Puerta del Sol sa nachadzaju slavne “silvestrovske” hodiny. Z tohto miesta sa kazdorocne uz od roku 1962 nazivo vysielaju novorocne oslavy statnou televiziou, cize *Spanieli napriec celou krajinou sleduju na svojich obrazovkach odbijanie polnoci zaberom na tieto hodiny*. Odpocitavanie casu do polnoci je sprevadzane tradiciou: pri kazdom z 12-ich uderov sa musi zjest jedna bobula hrozna. Neviem, ze by niekto u nas robieval taketo “zajedanie polnoci” hroznom, skor tak sa pocitaju stamperliky :-).

Jankine foto – zostavam na Puerta del Sol a pohlad z hodin na vezi upriamim na chodnik – je na nom vyobrazeny symbolicky nulty kilometer. Ide o nulty kilometer radialnej siete ciest celeho Spanielska a dolezity prestupny uzol mestskej hromadnej dopravy.

Jankine foto – nahle sa zaplnaju vsetky ulicky – bola sobota a cas okolo obeda. Ked som v ten den vyrazala do ulic o 9:00 rano, Madrid este spal, vonku skoro nikto nebol – aj ja by som spala v taky den o takom case :-), ale kedze som tu bola na vylete a ulice na mna volali, nevyspavala som a kazdy den cca o 9:00 som uz bola vonku a moj den sa koncil az v noci nocovitej, neskorej, nohy som si zodrala a hlasivky mi tiez odisli, lebo som vela a nahlas rozpravala (presne ako miestni) :-). Naozaj, hlasivky sa mi vratili asi az predvcerom. Na Slovensku ludia tolko nerozpravaju, urcite nie s takou kadenciou a tak nahlas, ale mne to v Madride nevadilo.

Jankine foto – v centre mesta – spanielska gitarka musi byt, hoci aspon ako maketa na prieceli domu

Jankine foto – v ulickach mesta uvidite vela farebnych domov alebo aspon farebne fasady

Jankine foto – socha spanielskeho basnika a dramatika Federica Garciu Lorca na Principeho ulici (Calle del Principe)

*Jankine foto – Congreso de los Diputados (vladny urad)*

Jankine foto – na bielom podstavci uprostred fotky je socha spanielskeho maliara a grafika Francisca Goyu, budova pred sochou je 200 rokov stare spanielske narodne muzeum Prado (Museo Nacional del Prado) a vlavo v pozadi je kostol San Jeronimo el Real zo 16. storocia

Jankine foto – v ulickach Madridu – rana a noci boli na zaciatku marca dost chladne (0 az 6 °C), no cez den prijemne teplo, boli aj dni, ked som pobehovala len v tricku / koseli

Jankine foto – cesta pred budovami je cast znameho bulvaru Paseo de Prado. V strede obrazku je Neptunova fontana (Fuente de Neptuno), ktoru za tym stromom velmi nevidiet. Budova vlavo a budova v strede su luxusne 5-stars hotely. Tato adresa je viac nez prestizna (!), pretoze ide o tzv. Trojuholnik umenia (v pesej blizkosti od tohto miesta sa nachadzaju 3 svetozname muzea: Prado, Thyssen a Reina Sofia). Na margo hotela v strede (ide o Westin Palace Hotel), popri ranajkach za sprievodu hudby a udajnych “heavenly bath + heavenly bed” hotel ponuka aj aperitiv pod kupolou v bare, ktory preslavil Ernest Hemingway vo svojom romane Slnko aj vychadza.

Jankine foto – ulica Calle de Alcala v stvrti Jeronimos, budova vlavo je Banca de Espana (Bank of Spain)

Jankine foto – neoklasicisticka fontana Cibeles (Fuente de Cibeles) z roku 1782 na namesti Plaza de Cibeles, ide o ikonicke miesto Madridu. Na koci tahanom levmi sedi Cybele (po spanielsky Cibeles), frygska a lydska bohyna. V greckej mytologii ide o najzahadnejsiu bohynu, ktora prichadza do greckeho Panteonu z cudzich krajin neznameho povodu na levmi zapriahnutom kociari. Bola uctievana ako “velka matka bohov”. Udajne zila najradsej v lesoch s horskymi demonmi a levmi. Obrady, ktorymi si ju uctievali, boli velmi divoke. Mozno preto (a nie nahodou), ked Real Madrid vyhra majstrovstva, toto je miesto, kde sa potom stretnu fanusikovia aj hraci a spolocne bujaro oslavuju (kapitan udajne da vlajku a satku Realu Madrid na sochu). Ja som tu bola v komornej atmosfere, rozumej bez hracov Realu, obklopena “len” hustou premavkou a krasnymi, honosnymi budovami vsade naokolo (vid foto vyssie a foto nizsie a potom este treba spomenut budovu Palacio de Buenavista – Velitelstvo armady a Palacio de Linares (Casa de America), vsetky stoja za pozretie). Rozhodne pompezne miesto. Ak by som niekedy znova prisla do Madridu, namestie Plaza de Cibeles by som chcela vidiet aj v noci, urcite je krasne vysvietene. A aby som nezabudla, bulvar, ktory zacina na tomto mieste, sa vola Paseo de Recoletos.

Jankine foto – palac Cibeles (Palacio de Cibeles) – dnes sluzi ako sidlo mestskej rady, cize ide o mestsku radnicu, nachadza sa na Plaza de Cibeles

Jankine foto – 5-oblukova neoklasicisticka brana Puerta de Alcala z roku 1778 (ano, az takto som sa predrala do stredu cesty do krikov v prospech co najlepsej fotky):-)

*Jankine foto – 3-oblukova neoromanska brana Puerta de Toledo z roku 1827*. Kym Puerta de Alcala (na obrazku vyssie) sa nachadza v SV casti Madridu, tato Puerta de Toledo sa nachadza v JZ casti Madridu (obidve brany som si pozrela v jeden a ten isty den a v pohode podla mapy mesta a mapy metra). V prospech tejto fotky som vysla kusok na cestu na mensom kruhovom objazde, no zdrzala som sa riadenia premavky, nebolo treba:-).

Jankine foto – som pri velkom kruhovom objazde blizko rieky Manzanares a zastavky metra Piramides (zelena linka metra 5), ktora je jednou z najstarsich zastavok metra v Madride. Nachadza sa v JZ casti Madridu. V strede namestia su dva rovnake obelisky z r. 1831, monolity zo zmesi zuly a vapenca, vysoke 14 metrov – vidno ich na fotke.

Jankine foto – Segovijsky viadukt (Viaducto de Segovia) v stvrti La Latina v Madride, staval sa v rokoch 1934-1942 a jeho funkciou bolo prepojit centrum mesta s Kralovskym palacom *(Palacio Real de Madrid)*

Jankine foto – Toledsky most (Puente de Toledo) *v Madride* na rieke Manzanares, postaveny v r. 1724

Jankine foto – graffiti a street art v uliciach Madridu

Jankine foto – som v centre mesta blizko trznice (freshmarketu) Mercado de San Miguel, na fotke je budova stojaca vedla Mercado de San Miguel

*Jankine foto – pohlad na Madrid z vyhliadky hotela R*IU Plaza Espana na namesti Plaza de Espana – na fotke je hlavna obchodna ulica Gran Via

*Jankine foto – pohlad na Madrid z vyhliadky hotela RIU Plaza Espana na namesti Plaza de Espana* – rozlahly objekt vlavo, ktory ma sedu strechu, je pevnost Conde Duque

*Jankine foto – pohlad na Madrid z vyhliadky hotela RIU Plaza Espana na namesti Plaza de Espana*

Pokial ide o jedlo, pitie, zabavu a uz avizovany link na osobku zo Slovenska, ktoru som spoznala v Madride a ktora je tam ako doma, vsetko publikujem v dalsom poste.

Zaujimavost: hoci vykanie v spanielskej gramatike existuje, tu sa neuplatnuje, tyka si kazdy s kazdym (aj podriadeni vs nadriadeni, deti v skole vs ucitelia, atd.).

Jankine foto – ide o poriadne nazoomovany obrazok, fotila som z dialky a do vysky koruny stromu, kazdopadne v Madride volne poletuju papagaje a toto je jeden z nich, odfotila som ho na Calle de Felipe IV medzi muzeom Prado a hotelom Mandarin Oriental Ritz, ak by niekoho orientacne zaujimali suradnice:-). Tych papagajov som videla niekolko, vsetky boli zelene. Neskor som sa dozvedela, ze si tu bezne polietavaju.

PS na temu Madrid vs Barcelona: Hovori sa, ze Madrid je v tieni katalanskej Barcelony. Niektori (dusou oddani skor Barcelone) to vysvetluju pritomnostou mora v Barcelone. Ini (dusou oddani skor Madridu) oponuju, ze hoci Madrid nema more, ma atmosferu, ktoru mu moze zavidiet aj Barcelona a je srdcom Spanielska. Niektori zas hovoria, ze tieto mesta su dost odlisne, nedaju sa porovnat, no ked vezmu na zretel atributy oboch miest, ktore ich robia prijemnymi, vychadza Madrid udajne ako vitaz. Osobne neviem porovnat, lebo v Barcelone som nebola, no pre mna je Madrid s jeho obyvatelmi (Madrileños) na top priecke miest, ktore som v Europe zatial navstivila. Hoci je to metropola a bezny ruch kazdodenneho zivota s trubenim aut ci motoriek k nemu celkom prirodzene patri, na strane druhej tu vladne pohodka, uvolnenost, pocujete strngajuce pohariky naplnene vybornym vinom a neutichajuce rozhovory miestnych, odniekial doliehaju zvuky gitary, proste carovne mesto. Samozrejme, aj Barcelonu a tiez Sevillu, Granadu, Valenciu, Zaragozu, akvadukt v Segovii atd. by som chcela vidiet:-). Hasta luego, Madrid, muchas gracias por todo.

The Lady in Gold / Portrait of Adele Bloch-Bauer I

Literarne dielo (roman a zaroven literatura faktu): The Lady in Gold (Dama v zlatom) od americkej autorky Anne-Marie O´Connor

Podtitul 1: Vieden, Klimt a jeho dielo, Klimt a Adele, jeden tajomny vztah, jeden z najkrajsich a najzahadnejsich obrazov modernej doby, jeden z najvacsich restitucnych sporov v dejinach (Najvyssi sud USA), jedna medzinarodna arbitraz s necakanym rozhodnutim (Arbitrazny sud vo Viedni), najdrahsi obraz na svete (najdrahsi v case jeho predaja)

Podtitul 2: skutocny pribeh, skutocne udalosti aj postavy

Foto z netu – Gustav Klimt a hruby nacrt jeho kresby Adele cca z r. 1903. Obraz maloval dalsie tri roky, dokonceny bol v r. 1907. Dal mu nazov “Portret Adele Bloch-Bauer I”. Pocas 2. svetovej vojny, kedy bol obraz skonfiskovany a vystaveny vo viedenskom Belvedere, ho kuratori premenovali na “Zlatu Adele”, aby sa zakrylo zidovske priezvisko a teda aj povod Adele. Okrem tohto portretu Klimt namaloval este jeden obraz, kde mu ako model stala Adele a nazval ho “Portret Adele Bloch-Bauer II”.

Upozornenie pre citatela: moj text prezradza niektore momenty deja.

Tema (moje zhrnutie): Atmosfera starej Viedne, secesia, umenie, saloniky a kaviarne, bohemsky zivot, spolky intelektualov, zidovska elita, tajomny vztah medzi Gustavom Klimtom a Adele Bloch-Bauer, zrodenie ikonickeho obrazu Zlata Adele, mecenasi umenia, zlaty vek Viedne, rastuci politicky tlak Nemecka na Rakusko, anslus Rakuska, 2. svetova vojna, tajny bunker pod Belvederom, nicenie a konfiskacie umeleckych diel, cenzura, arizacia, deportacie, popravy, holocaust, oslobodenie, patranie po umeleckych dielach, neuspokojene restitucne naroky, frustracia dedicov zidovskeho majetku, posun v case do zaveru 20. storocia a niekolko rokov trvajuci sudny spor medzi staruckou Mariou Altmann zijucou v USA (dedickou majetku vyznamnej rakuskej zidovskej rodiny) a rakuskou vladou, narodny smutok Rakuska za rakuskou Monou Lisou, vyrovnanie krivdy, kupa obrazu za rekordnu cenu na medzinarodnom trhu s obrazmi, silny zaver.

Foto z netu – Adelina neter Maria Altmann v mladych casoch, clenka vyznamnej viedenskej zidovskej rodiny. Pocas vojny usla z milovanej Viedne do USA. Vo veku 82 rokov zazalovala na sude v Los Angeles rakusku vladu, aby sa napravila krivda vo veci restitucii majetku jej rodiny. Sudna bitka trvala niekolko rokov a stala sa aj nametom na film “Woman in Gold” z r. 2015, v ktorom Mariu stvarnila Helen Mirren a Mariinho pravnika Randyho Schonberga stvarnil Ryan Reynolds.

O com je este kniha: O spolupatricnosti, utrpeni, bezradnosti, nespravodlivosti, boji o zivot, boji o moc, kolektivnej vine, o mnohom, co sa prehnalo svetom v prvej polovici 20. storocia.

Pre koho je kniha urcena: Pre vsetky duse – umelecke, zvedave, pre milovnikov historie (konkretne dejin 20. storocia, najma vsak dejin 2. svetovej vojny), pre milovnikov atmosfery a zivota v starej Viedni a milovnikov biografie a faktografie.

Nieco o autorke a co mi kniha priniesla: Americka autorka knihy Anne-Marie O´Connor nie je spisovatelkou romanov. Je novinarka, zahranicna korespondentka a byvala vojnova reporterka, ktora vystudovala umenie a vsetky tieto atributy (vzdelanie a povolanie) v jej rukopise citit. Jej roman Dama v zlatom je velkolepe faktograficke dielo, povedala by som “masterpiece”. Zachytava skutocne dejinne udalosti a skutocne ludske pribehy a postavy. Autorka spracovala tak neuveritelne mnozstvo tem s takou uzasnou podrobnostou a v presnom chronologickom slede, ze si neviem predstavit, ako dlho to pisala. Zaobera sa pomerne dlhym obdobim zivota vo Viedni – od sklonku 19. storocia az po roky nasledujuce po skonceni 2. svetovej vony. Ako bolo naznacene, sustredi sa (aj ked len na uvod) na zivot a dielo Gustava Klimta a spomina aj inych umelcov. Venuje sa politickym okolnostiam, rodinnym vazbam a osudom niektorych elitnych zidovskych rodin, casom pred a pocas druhej svetovej vojny, kratkemu obdobiu po nej a napokon niekolko rokov trvajucemu sudnemu sporu na prelome 20. a 21. stor. Autorka vyspovedala vela ludi, nielen potomkov starych zidovskych rodin ale aj ludi z tej “druhej strany” (potomkov nacistickych predakov, arizatorov, spravcov skonfiskovaneho majetku a tych, co marili restitucie po vojne), ziskala skutocne fotografie a nasnimala ich do knihy. Od rozoberanych tem si udrziava odstup. Co mi kniha (okrem vela ineho) dala? Vzdy som mala rada Vieden, no az po precitani tejto knihy som si ju vedela zivo predstavit aj v casoch na prelome 19. a 20. stor., v neskorsich casoch jej zlateho veku a v tragickych casoch pocas 2. svetovej vojny. Preniesla som sa za mury viedenskych vyznamnych budov, ktore stoja do dnesnych cias, do debatnych spolkov, klubov a kaviarni, v ktorych sa schadzali intelektuali a elita. Nazrela do zivotov beznych ludi na oboch stranach barikad a napokon som az vdaka tejto knihe pochopila dovod zvlastneho vztahu resp. postoja Hitlera k vytvarnemu umeniu a umelcom. Stala som sa sucastou zivota viedenskych zidovskych rodin (aj tych najvyznamnejsich, ktore mali velky vplyv na vtedajsi spolocensky zivot vo Viedni) a vnimala ten zvrat, kedy postupne prichadzali o majetok, pocit bezpecia, zazemie, identitu, dostojnost, nadej, pribuznych a nakoniec aj o vlastny zivot. Zarezonoval vo mne ten strasidelny kontrast medzi zlatym vekom Viedne a jej upadkom. Precitila som dusivu atmosferu po ansluse Rakuska a vypuknuti 2. svetovej vojny, ako sa vtedy Vieden radikalne zmenila a ako sa v nej mimoriadne tazko zilo (skor prezivalo). Knihu by som pokojne oznacila aj ako vojnovy roman.

Ustredny motiv: Kniha sleduje osud slavneho obrazu Gustava Klimta “Zlata Adele” a to od cias, kedy na nom Klimt zacal pracovat, nasleduje jeho skonfiskovanie pocas vojny a sudny spor o jeho znovuvratenie legitimnej dedicke na zaciatku 21. storocia (t.j. zhruba 60 rokov po skonceni vojny). Nemozno vsak obist samotneho pana umelca Gustava Klimta a jeho malovany zensky objekt Adele Bloch-Bauer. Gustav Klimt bol genialny rakusky maliar, predstavitel secesie a viedenskeho modernizmu, prednasal aj na Univerzite uzitkoveho umenia vo Viedni. Dusou bol predovsetkym umelec, no tiez velky rebel a kritik spolocnosti. Sucasne udajne velmi charizmaticky muz, velky zvodca, ktoremu sa zeny hrnuli do atelieru, aby ich maloval a otec minimalne 14 nemanzelskych deti. Zil a tvoril v casoch, kedy Vieden zaznamenavala kulturny vrchol. V kaviarnach a salonikoch sa stretavali umelci, hudobnici, vedci, odbornici, spisovatelia (Oskar Kokoschka, Egon Schiele, Zigmund Freud, Franz Schalk, Stefan Zweig, atd.). Klimt bol presvedceny, ze “umenie je o slobode”. Jeho malby boli oslavou zivota, no najma oslavou zeny, tajomnej a osudovej “femme fatale”. Zenu chapal ako rovnocennu a pritom nadhernu bytost, co vo vtedajsej dobe bolo povazovane za huronsky nazor. Ked v rokoch 1900 a 1901 namaloval fakultne obrazy Filozofia a Medicina (na tom druhom je naha tehotna zena), zacali ho obvinovat z pornografie (apropo, jeho kresby zachytavajuce zenu a zensku sexualitu mu zaistuju popredne miesto v dejinach erotickeho umenia 20. stor.). A potom sa “na scene” objavi Adele – mlada, krasna Viedencanka z vyznamnej zidovskej rodiny, manzelka zidovskeho priemyselnika (cukrarenskeho magnata) Ferdinanda Bloch-Bauera. Velmi nekonvencna dama s cigaretou v ustach a otvorenymi nazormi, vasnivo diskutujuca na rozne temy, pravidelna hostitelka prominentnej viedenskej spolocnosti, neustale obklopena hudobnymi skladatelmi, maliarmi, politikmi, spisovatelmi atd. Adele a Ferdinand sa zoznamili aj s Klimtom, spriatelili sa a Ferdinand poziadal Klimta o portret Adele. Cenu za obraz, ktora sa rovnala vtedajsej cene za velku nehnutelnost, si nemohol len tak niekto dovolit (Ferdinand si postupne kupil niekolko Klimtovych obrazov vratane krajinomalieb). Klimt bol velky profesional, az rok trvali jeho pripravy na namalovanie portretu Adele, urobil zhruba 200 roznych nacrtov. Obraz potom maloval dalsie 3 roky, dokoncil ho v r. 1907. Adele a Klimt sa casto stretavali nielen kvoli malbe ale aj ako priatelia, boli si nesporne velmi blizki a co dalej, nikto nevie. Skutocny vztah Adele a Klimta doteraz nie je objasneny a zostava zahadou. Nech to bolo akokolvek, spolu stvorili jeden z najkrajsich a najzahadnejsich obrazov modernej doby – Zlata Adele – pre Rakusanov ikonicky obraz, narodny poklad, rakuska Mona Lisa. Vyberam zaverecnu pasaz z knihy, ktora podla mojho nazoru vystihuje podstatu a vyznam obrazu a umenia: “Je velmi zvlastne, ze sa predmetom vlecucich verejnych sporov stalo dielo, ktore v sebe ukryva tak vela osobneho. Adelin portret nie je lukou kvetov ani hviezdnou oblohou. V jej ociach nachadzame pribeh, ktory je skor pribehom osobneho dennika nez romanom. Kazdy obraz vznikol v urcitom case a na urcitom mieste. Kto pozna pribeh portretu Adele Bloch-Bauerovej, uz ju nikdy nebude povazovat iba za obycajnu “damu v zlatom”. Zachytena v okamihu, v ktorom Vieden prezivala svoj zlaty vek, dosiahla Adele vysnivanej nesmrtelnosti v miere, o akej sa jej ani nesnivalo. Takato je moc umenia.” Dojemne bolo, ze ked Adele este ako pomerne velmi mlada zomrela (v tom case uz bol po smrti aj Klimt), Adelin milujuci manzel Ferdinand, zdrveny jej nahlou smrtou, premenil jej spalnu na izbu spomienok (memorial room), na steny zavesil Klimtove obrazy, na jej nocny stolik umiestnil ramik s fotografiou Klimta a do izby nosil cerstve kvety.

A co hovori Adelina neter Maria Altmann na udajny milenecky vztah Adele a Klimta? Pripajam z internetu otazku reporterky a odpoved Marie v originalnom anglickom zneni:

Foto z netu – Maria Altmann s Klimtovym obrazom Zlata Adele. Prekrasny diamantovy nahrdelnik, ktory povodne patril Adele (ma ho aj na krku na obraze), venoval po jej smrti Ferdinand Marii ako dar k jej svadbe. Pocas vojny ho Marii skonfiskoval vrchny velitel vzdusnych sil Luftwaffe a *zakladatel gestapa* Hermann Goring. Nahrdelnik potom nosila jeho manzelka Emmy na opulentne vecierky nacistov.

Is it possible that Adele Bloch-Bauer was Gustav Klimt’s lover?

Yes, however, there has been nothing to confirm this. “When I asked my mother, ‘Did Adele have a relationship with Klimt?’ she said, ‘How dare you ask such a question? It was an intellectual friendship.’ But my mother would always say that,” admits the real Maria Altmann, “even when she was 100% sure that the people had more than an intellectual friendship. At the time, [people] had their affairs and didn’t discuss it.”

Mnohi su presvedceni, ze vasen Klimta pre Adele sa prejavila aj na jeho najzmyselnejsom obraze “Bozk” a ze na obraze zvecnil prave ju. Su to len dohady. Faktom je, ze obraz je vdaka diskretnemu vyjadreniu dorazu na erotiku a slobodu lasky zrejme najcitatelnejsim vyjadrenim podstaty Klimtovej tvorby. Bozkavajuci muz zanieteny vasnou predstavuje tlak a tuzbu. Zena so svojou odvratenou tvarou na pozorovatela predstavuje vrchol extazy, no zaroven aj vzdoru. Tak tvoria pravy obraz lasky so vsetkymi plusmi aj uskaliami. Bozk je mnohymi odbornikmi povazovany za vrcholne dielo vytvarneho umenia vobec. Ja som si davnejsie kupila imitaciu tohto obrazu na taske (obycajna platena tasticka s imitaciou neobycajneho obrazu) v rakuskom Innsbrucku.

Rozuzlenie knihy a specatenie osudu obrazu Zlata Adele: Maria Altmann (neter Adele Bloch-Bauer) usla ako mlada pocas druhej svetovej vojny z Viedne do USA, kde ostala zit aj po skonceni vojny. Vo veku 82 rokov sa rozhodla ziskat spat rodinny majetok, ktory jej skonfiskovali nacisti. Patrili k nemu i umelecke diela nevycislitelnej hodnoty, okrem ineho Klimtov portret Adele Bloch-Bauer I (Zlata Adele) a Adele Bloch-Bauer II. Maria si najala mladeho, nie velmi skuseneho, no o to odvaznejsieho pravnika Randola (Randyho) Schonberga. Jeho stari otcovia boli velmi znami rakuski hudobni skladatelia, ktori v case silnejuceho nacizmu emigrovali z Rakuska do USA, kde sa tiez presadili. Maria rodinu Randyho poznala a preto si ho najala ako pravnika. Spolu sa pustili do zdlhaveho a narocneho sudneho sporu s rakuskou vladou, ktory vacsina zainteresovanych povazovala za vopred prehrany. Podat zalobu v Rakusku bolo vylucene pre astronomicku vysku sudneho poplatku (v prepocte 1,8 miliona dolarov). Moznost sudit sa v USA v takejto veci vsak bola kvoli imunite rakuskej vlady bezprecedentna. Najdolezitejsou tu bola otazka, ci je vobec dana pravomoc sudov USA konat. Spor sa postupne dostal az pred Najvyssi sud USA. Niektore jazyky tvrdia, ze velky vplyv na proces mala Maria – jej vystupovanie, noblesa, kultivovanost, vyjadrovanie – ziskala si sympatie u mnohych a proces sa stal verejne sledovanym. Este pred vynesenim rozsudku upozornila administrativa George W. Busha sudcu Deviateho obvodu na diplomaticke dosledky, ktore by mohlo mat dalsie pojednavanie sporu v USA. Najvyssiemu sudu predlozila strucne zhrnutie pripadu a postavila sa na stranu Rakuska. Najvyssi sud rozhodol o veci s konecnou platnostou v roku 2004. Rozhodnutie sokovalo mnohych, najma Rakusko. Znamenalo totiz prelomenie imunity zahranicnych vlad pred sudnymi procesmi v USA na zaklade “vynimky vyvlastnenia” podla Foreign Sovereign Immunities Act z r. 1976. Najvyssi sud vo svojom rozhodnuti konstatoval, ze uvedeny zakon je mozne v prejednavanom spore aplikovat so spatnou ucinnostou. Islo o prvy pripad vo veci reparacii obetiam holocaustu, kedy federalny apelacny sud USA rozhodol, ze zahranicna vlada moze byt povazovana za trestne zodpovednu pred sudom USA. Randy vedel, ze rozhodnutie samo o sebe neznamena vydanie obrazov zo strany Rakuska do ruk Marie. Nasledovalo pomerne riskantne prijatie ponuky zo strany zalovaneho Rakuska na medzinarodnu arbitraz pred rozhodcovskym sudom vo Viedni. Randy ponuku dlho zvazoval, Maria ju prijat nechcela, no Randy ju presvedcil, ze to musia risknut. Rozsudok bol vydany v roku 2006, kedy Maria uz dosiahla vek 90 rokov. Vyrok jednomyselneho rozhodnutia 3 arbitrov bol znova prekvapenim pre odbornu aj laicku verejnost. Podla jeho zaverov bolo Rakusko povinne vydat Marii (a dalsim styrom dedicom) spolu 5 Klimtovych obrazov vratane Zlatej Adele. Sucasne sa rozhodnutim spochybnili tvrdenia rakuskej vlady, ktora dlhe roky zdoraznovala, ze Mariin pripad nema nic spolocne s holocaustom a ze ide o spor tykajuci sa Adelinho zavetu. Bol to zivotny uspech mladeho Randyho. Mariin syn nazval tuto dlhorocnu sudnu bitku ako “bitku Davida s Goliasom”. O pripade sa velmi dlho diskutovalo na rakuskych ministerstvach, v sudnych sienach, kaviarnach a pracovnych obedoch. Rakusania sa museli zmierit s tym, ze svet ma na pripad iny nazor a museli sa podriadit. Vysledok sporu na jednej strane znekludnil muzea s umenim po celom svete, no na strane druhej vzbudil nadej u mnohych ludi – dedicov.

Kto by sa chcel dozvediet viac, pripajam link na dokument “Art of the Heist: The Lady In Gold“, zdroj youtube: https://www.youtube.com/watch?time_continue=41&v=Ifi3FMtF8uQ

Foto z netu – na fotke vyssie Maria Altmann a jej pravnik Randy Schonberg. Podla mnohych prave Mariina noblesa a inteligencia mali velky vplyv na priebeh procesu. Naklonila si na svoju stranu vela ludi. Na fotke nizsie protagonisti filmu “Woman in Gold” z r. 2015 – Helen Mirren ako Maria Altmann a Ryan Reynolds ako Randy Schonberg.

Maria (po dohode s dalsimi 4 dedicmi) ponukla Rakusku spatny odkup obrazov, no rakuska vlada vyhlasila, ze si cenu nemoze dovolit zaplatit. V Rakusku zavladol narodny smutok. Zlatu Adele povazovali Rakusania za sucast ich kulturneho dedicstva a jej stratu za stratu narodneho pokladu. Po celej Viedni viseli plagaty s obrazom Adele, ktorymi sa s nou lucili. Za prisne strazenych a tajnych manevrov opustili obrazy v marci 2006 najskor Rakusko a potom Europu az sa dostali do Los Angeles k Marii, ktora ich umoznila vystavit v miestnej galerii. Pochopitelne, Maria ani dalsi dedici neboli schopni zabezpecit ochranu tychto nesmierne cennych obrazov “vo svojich obyvackach”. Este v tom istom roku, v juni 2006, kupil obraz Zlatej Adele americky multimiliardar a kozmeticky magnat Ronald Lauder (dedic kozmetickeho imperia Estee Lauder), byvaly velvyslanec USA v Rakusku a vasnivy zberatel umenia. Ten obraz videl ako mlady, ked bol s rodicmi na vylete vo Viedni a sam si zasiel do Belvederu. Obraz na neho silno zaposobil a uz nikdy nan nezabudol. Cena 135 milionov americkych dolarov, ktoru za Zlatu Adele zaplatil, bola rekordna a prekonala vsetky predosle transakcie s obrazmi na medzinarodnom trhu. Dovtedajsi rekord za jeden obraz, ktory drzal Picassov Chlapec s fajkou, prekonala Zlata Adele az o 40 milionov dolarov*. Ronald Lauder oznacil Adele za “posledneho vazna druhej svetovej vojny”. Rychly predaj obrazu zmaril aj posledne nadeje Rakusanov, ktori medzicasom zorganizovali verejnu zbierku na spatny odkup obrazu. Nestihli to. Obraz bol vystaveny v Lauderovej Novej galerii na Manhattane. Dalsie styri Klimtove obrazy sa predali na aukcii v New Yorku cez medzinarodne telefonicke ponuky kupcom, ktori zostavaju v anonymite (aukcie sa zucastnil aj jeden zo zakladatelov Microsoftu). Inkasovana suma za zvysne styri obrazy cinila spolu 172 milion dolarov. Medzicasom sa vsak zverejnilo, ze druhy obraz Adele, t.j. obraz “Portret Adele Bloch-Bauer II” vtedy kupila Oprah Winfrey za 87,9 miliona americkych dolarov a v roku 2016 ho predala neznamemu cinskemu kupcovi za neuveritelnych 150 milionov americkych dolarov. Apropo, Randy pracoval na Mariinom pripade podla dohody “no win, no fee” a za vysledok v spore dostal 40 percent z vytazku z predaja obrazov. *Rekordne ceny za Klimtove obrazy Adele neskor prekonali dva obrazy: olejomalba “When will you mary?” od Paula Gauguina, ktoru kupil sejk Al-Mayassa bint Hamad Al-Thani udajne za zhruba 300 milionov dolarov a obraz “Hraci kariet” od Paula Cezanna, ktory kupila kralovska rodina v Katare za presne 300 milionov dolarov.

Slovo na zaver: Ak by sa citatelovi zdalo, ze po precitani mojej recenzie knihy Dama v zlatom uz nie je vlastne precitanie potrebne (lebo som mozno snad obsiahla vacsinu):-), myli sa. Moj prispevok sa venuje v podstate len znovunavrateniu obrazu do ruk rodiny, ktorej patril, t.j. Marii a dalsim dedicom a prezradza vyrok rozhodnutia Najvyssieho sudu USA a medzinarodnej arbitraze vo Viedni a dalsi osud (nasledny predaj) obrazov. Kniha mala 450 stran a jej vacsina bola venovana prvym dvom dejovym liniam – cas pred vojnou a zlaty vek Viedne (vratane tvorby Klimta a stvorenia obrazu Zlata Adele) a potom casy, kedy zacal silniet tlak Nemecka na Rakusko, ktory vyustil do anslusu Rakuska a obdobie pocas 2. svetovej vojny. Tomu sa kniha v detaile venuje na cca 350 stranach, obsah ktorych som v tomto prispevku spomenula len okrajovo, heslovito, no a prave tieto dve dejove linie (tychto cca 350 stran) mna osobne najviac obohatili. Bola to jednak sonda do cias starej Viedne a zivota umelcov, spisovatelov, hudobnikov, mecenasov umenia a jednak kvalitny vojnovy roman. Knih s vojnovou tematikou som precitala celkom dost, no az v tejto knihe som sa dozvedela, ako sa pocas vojny a po nej nakladalo s umeleckymi dielami a ako neslavne dopadli mnohe restitucne spory.

P.S. au regard d´ART: Pokial ide o vytvarne umenie, prednedavnom som mala velmi silny umelecky zazitok – navstivila som svetozname muzeum s dielami, pred ktorymi som si musela sadnut na lavicku (v salach galerie boli aj lavicky). Coskoro zverejnim, o ake muzeum islo.

Touch the earth & kiss the sky, neboli co je nove na oblohe?

Hola! Posielam pozdrav a hlasim, ze na oblohe nic nove :-). Nove je vsak to, ze som spoznala dalsi kusok tejto Zeme + jednu velmi zaujimavu osobku povodom zo Slovenska, no zijucu v cielovej destinacii, ktora mi moj vylet na vlastnu past vysperkovala do absolutna a povlacila ma aj na miesta, kam by som sa zrejme len tak lahko nedostala (link na nu zverejnim neskor). Odlietala som este minuly tyzden zo Schwechatu, pricom priebeh vsetkych procedur bol v tom case este pokojny a nicim specialny. Dokonca by som povedala, ze s tak indiferentnym pristupom (pokial ide o kontroly vratane checkovania bagazi) som sa snad este nestretla. A uz som aj stastne doma :-). Bola to celkom urcite excelentna cesta, krasny vylet, proste “a buen seguro formidable viaje”. Odletove kontroly pri lete smerom domov resp. smerom na Schwechat uz boli prisnejsie (nejakym papierikom mi pretierali dlane a potom opacne strany ruk), no po pristati na Schwechat vobec ziadne procedury (mam na mysli, nevidela som, ze by niekomu merali teplotu a pod.) a transfer zo Schwechatu do BA bezproblemovy. S prispevkom z cesty sa prihlasim onedlho. PS: Aj ked sa ma povinna karantena netyka, aj tak sa budem spravat najblizsie dni zodpovedne, tzn. pokial mozno co najviac v karantennom mode -> to je jasne, za mna plati (claro esta, vale).

PS: Asi som naozaj tak trochu spotterska dusa:-). Milujem atmosferu letisk, lietadla a pozorovanie landingov a take-off. A rovnako mam rada pozorovanie krajiny z vtacej perspektivy. Apropo, jednu vynikajucu spottersku plosinu s dalekohladmi na pozorovanie odletov a priletov som zazila na letisku Kansai v Osake v Japonsku. Clovek mal runways a stroje ako na dlani. Tamojsie letisko sa nachadza na umelom ostrove v Osackej zatoke. Ide o vobec prve letisko na svete, ktore bolo vybudovane na umelom ostrove. Samotna budova letiska je najdlhsou budovou umiestnenou na umelom ostrove (stavba z roku 1994 stala 17 miliard americkych dolarov). V minulosti ziskalo letisko ocenenie ako druhe najlepsie letisko sveta (sucasny rating je 13. miesto) a dvakrat ziskalo ocenenie ako najlepsie na svete za sluzbu Baggage Delivery. Spominam si, ze kanon letiskovej haly bol velmi pekny, rastli v nom stromy a kvety.

Foto z netu – IA Kansai, Osaka, Japonsko

*Jankine foto* – IA Kansai, Osaka, Japonsko / april 2014

*Jankine foto – IA Kansai* */ april 2014*

Cestovat je umenie

Cestovanie treba praktizovat pomaly, odusevnene a s laskou. Uz Konfucius hovoril: “Kamkolvek pojdes, chod tam s plnym srdcom.”

Ako nachadzam potesenie z cestovania a za pozitok povazujem oddavanie sa miestam a ludom, presne opacny postoj mam k baleniu batoziny :-).

Ked sa clovek za 1 mesiac bali a presuva a vybaluje trikrat (moj pripad), uz by mala byt pre neho rutina (priam poezia) urobit to po stvrtykrat :-). Pre bezneho cestovatela urcite, pre mna nie. Nevadi :-).

Pripajam pozdrav od La Rumby, pesnicka Zorro (po spanielsky lisiak alebo liska). Hasta luego!

Zdroj: https://www.youtube.com/watch?v=V3Vi_S0nzHY

Fujavica, svalovica, zincica … dobre, aj gin tonic :-)

Podtitul 1: Tatry v Jankinom podani vo februari 2020

Podtitul 2: Tatry v podani habsburskej slachty v 1910

Podtitul 3: Od Tatier k Beringii

Aj ked by som sa mohla pokojne a spokojne oznacit za odchovanu na / v Tatrach (predsalen z Presova do Tatier co by kamenom dohodil), aj tak zistujem, ze ich extra dobre nepoznam. Aj preto do VT chodim zas a znova dookola a to s velkou radostou a v akomkolvek rocnom obdobi.

Vo februari je stale este skoro tma, no ak mate celovku, mozete pobehovat viac-menej bez obmedzenia.

Moj itinerar popisovat nebudem, v skratke, co sa naplne dni tyka – pohoda, klidek a dalej to poznate. No nezahalala som. Aj v nemilosrdnom pocasi som vonku travila vela casu. No a po zbytok casu sauna, tepidarium, kaviaren, bar, atd.

*Jankine foto – hoci tato zincica nie je z Tatier (je zo Zazrivej), kupila som si ju v jednom mini kamennom obchodiku s rydzo slovenskymi produktami v Starom Smokovci – vyborna to vec* ta zincica

Zazila som (uplne typicky) celu skalu pocasia – od slnka a pomerne velmi teplych dni az po chladne dni, dazd aj sneh, poladovicu aj silny vietor. Vichrica ma v jeden den minula o par minut, v podstate som uz videla lietat putace, potom popadali stromy a na jednom useku na dalsi den nepremavala TEZ.

Vo februari sa vela trekovania robit neda, no ak pocasie praje, tak turistike nic nebrani.

Moje maximum bolo 5 hodin pochodu s jednou 15 min prestavkou, viac sa uz nedalo, uz mi zacala byt zima.

*Jankine foto – navleky na lytkach a nesmeky na botach*

Bol aj den, ked ma po skorom rannom budicku vratil spat z treku silny vietor so snehom – v podstate som nic nevidela a vietor bol tak silny, ze som sa ledva nadychla. Na fotkach nizsie vyjavy zasnezenej krajiny, ked este bolo fajn pocasie a mohla som fotit.

V Tatranskej Lomnici som navstivila krasne muzeum lyzovania Ski Museum. Funguje uz zopar rokov, no az teraz som si ho konecne pozrela aj zvnutra.

*Jankine foto – Ski Museum, Tatranska Lomnica*

Jankine foto – v tomto peknom muzeu uvidite aj dobove fotografie – na fotke vyssie zimne radovanky v podani habsburskej slachty, konkretne arcivojvodkyna Izabella Habsburska a jej kompania vo Vysokych Tatrach v roku 1910

Ked sme pri “frost” tematike, nemozem nespomenut jednu aktualne prebiehajucu expediciu. Vola sa Beringov prieliv – cesta prvych ludi. Nazov vam mozno vela nenapovie, tak aspon v skratke, co si treba predstavit (aj ked si to len tazko predstavime): extremne mrazy -20 az -50 °C, pesiu chodzu 300 km a tahanie tazkych sani s nakladom, konzumaciu suroveho masa a pritomnost velmi nebezpecneho predatora a sucasne najvacsej suchozemskej selmy na svete (najvacsej spolu s aljasskym endemickym kodiakom) – medveda bieleho. Na tuto odvaznu expediciu sa vydali o.i. Martin Navratil a Peto Hlinican. S oboma panmi som mala v minulosti tu cest osobne cestovat a na oboch spominam len v najlepsom :-). Drzim velmi palce celej vyprave, zelam vela stastia! Jeden zo starsich clankov na temu tejto vypravy: https://refresher.sk/57346-Martin-bude-prvy-Slovak-ktory-prejde-z-Cukotky-na-Aljasku-cez-zamrznuty-Beringov-prieliv-Ziskal-vzacne-pozvanie-na-expediciu.

V bloku nizsie odkaz na link s popisom expedicie samotnymi aktermi na ich domovskej stranke (tot stranka, ktoru casto a rada sledujem).

Expedícia Beringov prieliv – Cesta prvých ľudí

Ked sa niekde spomenie Beringovo more alebo Beringov prieliv, mne sa vybavia obrazy o pradavnej “Beringii”. V meste Whitehorse v kanadskom Yukone som navstivila muzeum resp. centrum “Yukon Beringia Interpretive Centre” a pozrela si expoziciu “Beringia´s Ice Age”. Popri mnohych inych zaujimavych informaciach som sa co-to dozvedela o povodnom eskimackom obyvatelstve Yupik (predstavitelov tejto etno-kulturnej skupiny by ste mohli aj dnes stretnut v niektorych oblastiach Aljasky a Yukonu a na ruskom Dalekom vychode) a napriklad aj o tom, ze pred mnohymi tisickami rokov sa na uzemi dnesnej Aljasky a Yukonu vyskytovali levy a tigre a pred niekolkymi milionmi rokov dokonca tavy.