Literarne dielo (roman a zaroven literatura faktu): The Lady in Gold (Dama v zlatom) od americkej autorky Anne-Marie O´Connor
Podtitul 1: Vieden, Klimt a jeho dielo, Klimt a Adele, jeden tajomny vztah, jeden z najkrajsich a najzahadnejsich obrazov modernej doby, jeden z najvacsich restitucnych sporov v dejinach (Najvyssi sud USA), jedna medzinarodna arbitraz s necakanym rozhodnutim (Arbitrazny sud vo Viedni), najdrahsi obraz na svete (najdrahsi v case jeho predaja)
Podtitul 2: skutocny pribeh, skutocne udalosti aj postavy
Upozornenie pre citatela: moj text prezradza niektore momenty deja.
Tema (moje zhrnutie): Atmosfera starej Viedne, secesia, umenie, saloniky a kaviarne, bohemsky zivot, spolky intelektualov, zidovska elita, tajomny vztah medzi Gustavom Klimtom a Adele Bloch-Bauer, zrodenie ikonickeho obrazu Zlata Adele, mecenasi umenia, zlaty vek Viedne, rastuci politicky tlak Nemecka na Rakusko, anslus Rakuska, 2. svetova vojna, tajny bunker pod Belvederom, nicenie a konfiskacie umeleckych diel, cenzura, arizacia, deportacie, popravy, holocaust, oslobodenie, patranie po umeleckych dielach, neuspokojene restitucne naroky, frustracia dedicov zidovskeho majetku, posun v case do zaveru 20. storocia a niekolko rokov trvajuci sudny spor medzi staruckou Mariou Altmann zijucou v USA (dedickou majetku vyznamnej rakuskej zidovskej rodiny) a rakuskou vladou, narodny smutok Rakuska za rakuskou Monou Lisou, vyrovnanie krivdy, kupa obrazu za rekordnu cenu na medzinarodnom trhu s obrazmi, silny zaver.
O com je este kniha: O spolupatricnosti, utrpeni, bezradnosti, nespravodlivosti, boji o zivot, boji o moc, kolektivnej vine, o mnohom, co sa prehnalo svetom v prvej polovici 20. storocia.
Pre koho je kniha urcena: Pre vsetky duse – umelecke, zvedave, pre milovnikov historie (konkretne dejin 20. storocia, najma vsak dejin 2. svetovej vojny), pre milovnikov atmosfery a zivota v starej Viedni a milovnikov biografie a faktografie.
Nieco o autorke a co mi kniha priniesla: Americka autorka knihy Anne-Marie O´Connor nie je spisovatelkou romanov. Je novinarka, zahranicna korespondentka a byvala vojnova reporterka, ktora vystudovala umenie a vsetky tieto atributy (vzdelanie a povolanie) v jej rukopise citit. Jej roman Dama v zlatom je velkolepe faktograficke dielo, povedala by som “masterpiece”. Zachytava skutocne dejinne udalosti a skutocne ludske pribehy a postavy. Autorka spracovala tak neuveritelne mnozstvo tem s takou uzasnou podrobnostou a v presnom chronologickom slede, ze si neviem predstavit, ako dlho to pisala. Zaobera sa pomerne dlhym obdobim zivota vo Viedni – od sklonku 19. storocia az po roky nasledujuce po skonceni 2. svetovej vony. Ako bolo naznacene, sustredi sa (aj ked len na uvod) na zivot a dielo Gustava Klimta a spomina aj inych umelcov. Venuje sa politickym okolnostiam, rodinnym vazbam a osudom niektorych elitnych zidovskych rodin, casom pred a pocas druhej svetovej vojny, kratkemu obdobiu po nej a napokon niekolko rokov trvajucemu sudnemu sporu na prelome 20. a 21. stor. Autorka vyspovedala vela ludi, nielen potomkov starych zidovskych rodin ale aj ludi z tej “druhej strany” (potomkov nacistickych predakov, arizatorov, spravcov skonfiskovaneho majetku a tych, co marili restitucie po vojne), ziskala skutocne fotografie a nasnimala ich do knihy. Od rozoberanych tem si udrziava odstup. Co mi kniha (okrem vela ineho) dala? Vzdy som mala rada Vieden, no az po precitani tejto knihy som si ju vedela zivo predstavit aj v casoch na prelome 19. a 20. stor., v neskorsich casoch jej zlateho veku a v tragickych casoch pocas 2. svetovej vojny. Preniesla som sa za mury viedenskych vyznamnych budov, ktore stoja do dnesnych cias, do debatnych spolkov, klubov a kaviarni, v ktorych sa schadzali intelektuali a elita. Nazrela do zivotov beznych ludi na oboch stranach barikad a napokon som az vdaka tejto knihe pochopila dovod zvlastneho vztahu resp. postoja Hitlera k vytvarnemu umeniu a umelcom. Stala som sa sucastou zivota viedenskych zidovskych rodin (aj tych najvyznamnejsich, ktore mali velky vplyv na vtedajsi spolocensky zivot vo Viedni) a vnimala ten zvrat, kedy postupne prichadzali o majetok, pocit bezpecia, zazemie, identitu, dostojnost, nadej, pribuznych a nakoniec aj o vlastny zivot. Zarezonoval vo mne ten strasidelny kontrast medzi zlatym vekom Viedne a jej upadkom. Precitila som dusivu atmosferu po ansluse Rakuska a vypuknuti 2. svetovej vojny, ako sa vtedy Vieden radikalne zmenila a ako sa v nej mimoriadne tazko zilo (skor prezivalo). Knihu by som pokojne oznacila aj ako vojnovy roman.
Ustredny motiv: Kniha sleduje osud slavneho obrazu Gustava Klimta “Zlata Adele” a to od cias, kedy na nom Klimt zacal pracovat, nasleduje jeho skonfiskovanie pocas vojny a sudny spor o jeho znovuvratenie legitimnej dedicke na zaciatku 21. storocia (t.j. zhruba 60 rokov po skonceni vojny). Nemozno vsak obist samotneho pana umelca Gustava Klimta a jeho malovany zensky objekt Adele Bloch-Bauer. Gustav Klimt bol genialny rakusky maliar, predstavitel secesie a viedenskeho modernizmu, prednasal aj na Univerzite uzitkoveho umenia vo Viedni. Dusou bol predovsetkym umelec, no tiez velky rebel a kritik spolocnosti. Sucasne udajne velmi charizmaticky muz, velky zvodca, ktoremu sa zeny hrnuli do atelieru, aby ich maloval a otec minimalne 14 nemanzelskych deti. Zil a tvoril v casoch, kedy Vieden zaznamenavala kulturny vrchol. V kaviarnach a salonikoch sa stretavali umelci, hudobnici, vedci, odbornici, spisovatelia (Oskar Kokoschka, Egon Schiele, Zigmund Freud, Franz Schalk, Stefan Zweig, atd.). Klimt bol presvedceny, ze “umenie je o slobode”. Jeho malby boli oslavou zivota, no najma oslavou zeny, tajomnej a osudovej “femme fatale”. Zenu chapal ako rovnocennu a pritom nadhernu bytost, co vo vtedajsej dobe bolo povazovane za huronsky nazor. Ked v rokoch 1900 a 1901 namaloval fakultne obrazy Filozofia a Medicina (na tom druhom je naha tehotna zena), zacali ho obvinovat z pornografie (apropo, jeho kresby zachytavajuce zenu a zensku sexualitu mu zaistuju popredne miesto v dejinach erotickeho umenia 20. stor.). A potom sa “na scene” objavi Adele – mlada, krasna Viedencanka z vyznamnej zidovskej rodiny, manzelka zidovskeho priemyselnika (cukrarenskeho magnata) Ferdinanda Bloch-Bauera. Velmi nekonvencna dama s cigaretou v ustach a otvorenymi nazormi, vasnivo diskutujuca na rozne temy, pravidelna hostitelka prominentnej viedenskej spolocnosti, neustale obklopena hudobnymi skladatelmi, maliarmi, politikmi, spisovatelmi atd. Adele a Ferdinand sa zoznamili aj s Klimtom, spriatelili sa a Ferdinand poziadal Klimta o portret Adele. Cenu za obraz, ktora sa rovnala vtedajsej cene za velku nehnutelnost, si nemohol len tak niekto dovolit (Ferdinand si postupne kupil niekolko Klimtovych obrazov vratane krajinomalieb). Klimt bol velky profesional, az rok trvali jeho pripravy na namalovanie portretu Adele, urobil zhruba 200 roznych nacrtov. Obraz potom maloval dalsie 3 roky, dokoncil ho v r. 1907. Adele a Klimt sa casto stretavali nielen kvoli malbe ale aj ako priatelia, boli si nesporne velmi blizki a co dalej, nikto nevie. Skutocny vztah Adele a Klimta doteraz nie je objasneny a zostava zahadou. Nech to bolo akokolvek, spolu stvorili jeden z najkrajsich a najzahadnejsich obrazov modernej doby – Zlata Adele – pre Rakusanov ikonicky obraz, narodny poklad, rakuska Mona Lisa. Vyberam zaverecnu pasaz z knihy, ktora podla mojho nazoru vystihuje podstatu a vyznam obrazu a umenia: “Je velmi zvlastne, ze sa predmetom vlecucich verejnych sporov stalo dielo, ktore v sebe ukryva tak vela osobneho. Adelin portret nie je lukou kvetov ani hviezdnou oblohou. V jej ociach nachadzame pribeh, ktory je skor pribehom osobneho dennika nez romanom. Kazdy obraz vznikol v urcitom case a na urcitom mieste. Kto pozna pribeh portretu Adele Bloch-Bauerovej, uz ju nikdy nebude povazovat iba za obycajnu “damu v zlatom”. Zachytena v okamihu, v ktorom Vieden prezivala svoj zlaty vek, dosiahla Adele vysnivanej nesmrtelnosti v miere, o akej sa jej ani nesnivalo. Takato je moc umenia.” Dojemne bolo, ze ked Adele este ako pomerne velmi mlada zomrela (v tom case uz bol po smrti aj Klimt), Adelin milujuci manzel Ferdinand, zdrveny jej nahlou smrtou, premenil jej spalnu na izbu spomienok (memorial room), na steny zavesil Klimtove obrazy, na jej nocny stolik umiestnil ramik s fotografiou Klimta a do izby nosil cerstve kvety.
A co hovori Adelina neter Maria Altmann na udajny milenecky vztah Adele a Klimta? Pripajam z internetu otazku reporterky a odpoved Marie v originalnom anglickom zneni:
Is it possible that Adele Bloch-Bauer was Gustav Klimt’s lover?
Yes, however, there has been nothing to confirm this. “When I asked my mother, ‘Did Adele have a relationship with Klimt?’ she said, ‘How dare you ask such a question? It was an intellectual friendship.’ But my mother would always say that,” admits the real Maria Altmann, “even when she was 100% sure that the people had more than an intellectual friendship. At the time, [people] had their affairs and didn’t discuss it.”
Mnohi su presvedceni, ze vasen Klimta pre Adele sa prejavila aj na jeho najzmyselnejsom obraze “Bozk” a ze na obraze zvecnil prave ju. Su to len dohady. Faktom je, ze obraz je vdaka diskretnemu vyjadreniu dorazu na erotiku a slobodu lasky zrejme najcitatelnejsim vyjadrenim podstaty Klimtovej tvorby. Bozkavajuci muz zanieteny vasnou predstavuje tlak a tuzbu. Zena so svojou odvratenou tvarou na pozorovatela predstavuje vrchol extazy, no zaroven aj vzdoru. Tak tvoria pravy obraz lasky so vsetkymi plusmi aj uskaliami. Bozk je mnohymi odbornikmi povazovany za vrcholne dielo vytvarneho umenia vobec. Ja som si davnejsie kupila imitaciu tohto obrazu na taske (obycajna platena tasticka s imitaciou neobycajneho obrazu) v rakuskom Innsbrucku.
Rozuzlenie knihy a specatenie osudu obrazu Zlata Adele: Maria Altmann (neter Adele Bloch-Bauer) usla ako mlada pocas druhej svetovej vojny z Viedne do USA, kde ostala zit aj po skonceni vojny. Vo veku 82 rokov sa rozhodla ziskat spat rodinny majetok, ktory jej skonfiskovali nacisti. Patrili k nemu i umelecke diela nevycislitelnej hodnoty, okrem ineho Klimtov portret Adele Bloch-Bauer I (Zlata Adele) a Adele Bloch-Bauer II. Maria si najala mladeho, nie velmi skuseneho, no o to odvaznejsieho pravnika Randola (Randyho) Schonberga. Jeho stari otcovia boli velmi znami rakuski hudobni skladatelia, ktori v case silnejuceho nacizmu emigrovali z Rakuska do USA, kde sa tiez presadili. Maria rodinu Randyho poznala a preto si ho najala ako pravnika. Spolu sa pustili do zdlhaveho a narocneho sudneho sporu s rakuskou vladou, ktory vacsina zainteresovanych povazovala za vopred prehrany. Podat zalobu v Rakusku bolo vylucene pre astronomicku vysku sudneho poplatku (v prepocte 1,8 miliona dolarov). Moznost sudit sa v USA v takejto veci vsak bola kvoli imunite rakuskej vlady bezprecedentna. Najdolezitejsou tu bola otazka, ci je vobec dana pravomoc sudov USA konat. Spor sa postupne dostal az pred Najvyssi sud USA. Niektore jazyky tvrdia, ze velky vplyv na proces mala Maria – jej vystupovanie, noblesa, kultivovanost, vyjadrovanie – ziskala si sympatie u mnohych a proces sa stal verejne sledovanym. Este pred vynesenim rozsudku upozornila administrativa George W. Busha sudcu Deviateho obvodu na diplomaticke dosledky, ktore by mohlo mat dalsie pojednavanie sporu v USA. Najvyssiemu sudu predlozila strucne zhrnutie pripadu a postavila sa na stranu Rakuska. Najvyssi sud rozhodol o veci s konecnou platnostou v roku 2004. Rozhodnutie sokovalo mnohych, najma Rakusko. Znamenalo totiz prelomenie imunity zahranicnych vlad pred sudnymi procesmi v USA na zaklade “vynimky vyvlastnenia” podla Foreign Sovereign Immunities Act z r. 1976. Najvyssi sud vo svojom rozhodnuti konstatoval, ze uvedeny zakon je mozne v prejednavanom spore aplikovat so spatnou ucinnostou. Islo o prvy pripad vo veci reparacii obetiam holocaustu, kedy federalny apelacny sud USA rozhodol, ze zahranicna vlada moze byt povazovana za trestne zodpovednu pred sudom USA. Randy vedel, ze rozhodnutie samo o sebe neznamena vydanie obrazov zo strany Rakuska do ruk Marie. Nasledovalo pomerne riskantne prijatie ponuky zo strany zalovaneho Rakuska na medzinarodnu arbitraz pred rozhodcovskym sudom vo Viedni. Randy ponuku dlho zvazoval, Maria ju prijat nechcela, no Randy ju presvedcil, ze to musia risknut. Rozsudok bol vydany v roku 2006, kedy Maria uz dosiahla vek 90 rokov. Vyrok jednomyselneho rozhodnutia 3 arbitrov bol znova prekvapenim pre odbornu aj laicku verejnost. Podla jeho zaverov bolo Rakusko povinne vydat Marii (a dalsim styrom dedicom) spolu 5 Klimtovych obrazov vratane Zlatej Adele. Sucasne sa rozhodnutim spochybnili tvrdenia rakuskej vlady, ktora dlhe roky zdoraznovala, ze Mariin pripad nema nic spolocne s holocaustom a ze ide o spor tykajuci sa Adelinho zavetu. Bol to zivotny uspech mladeho Randyho. Mariin syn nazval tuto dlhorocnu sudnu bitku ako “bitku Davida s Goliasom”. O pripade sa velmi dlho diskutovalo na rakuskych ministerstvach, v sudnych sienach, kaviarnach a pracovnych obedoch. Rakusania sa museli zmierit s tym, ze svet ma na pripad iny nazor a museli sa podriadit. Vysledok sporu na jednej strane znekludnil muzea s umenim po celom svete, no na strane druhej vzbudil nadej u mnohych ludi – dedicov.
Kto by sa chcel dozvediet viac, pripajam link na dokument “Art of the Heist: The Lady In Gold“, zdroj youtube: https://www.youtube.com/watch?time_continue=41&v=Ifi3FMtF8uQ
Maria (po dohode s dalsimi 4 dedicmi) ponukla Rakusku spatny odkup obrazov, no rakuska vlada vyhlasila, ze si cenu nemoze dovolit zaplatit. V Rakusku zavladol narodny smutok. Zlatu Adele povazovali Rakusania za sucast ich kulturneho dedicstva a jej stratu za stratu narodneho pokladu. Po celej Viedni viseli plagaty s obrazom Adele, ktorymi sa s nou lucili. Za prisne strazenych a tajnych manevrov opustili obrazy v marci 2006 najskor Rakusko a potom Europu az sa dostali do Los Angeles k Marii, ktora ich umoznila vystavit v miestnej galerii. Pochopitelne, Maria ani dalsi dedici neboli schopni zabezpecit ochranu tychto nesmierne cennych obrazov “vo svojich obyvackach”. Este v tom istom roku, v juni 2006, kupil obraz Zlatej Adele americky multimiliardar a kozmeticky magnat Ronald Lauder (dedic kozmetickeho imperia Estee Lauder), byvaly velvyslanec USA v Rakusku a vasnivy zberatel umenia. Ten obraz videl ako mlady, ked bol s rodicmi na vylete vo Viedni a sam si zasiel do Belvederu. Obraz na neho silno zaposobil a uz nikdy nan nezabudol. Cena 135 milionov americkych dolarov, ktoru za Zlatu Adele zaplatil, bola rekordna a prekonala vsetky predosle transakcie s obrazmi na medzinarodnom trhu. Dovtedajsi rekord za jeden obraz, ktory drzal Picassov Chlapec s fajkou, prekonala Zlata Adele az o 40 milionov dolarov*. Ronald Lauder oznacil Adele za “posledneho vazna druhej svetovej vojny”. Rychly predaj obrazu zmaril aj posledne nadeje Rakusanov, ktori medzicasom zorganizovali verejnu zbierku na spatny odkup obrazu. Nestihli to. Obraz bol vystaveny v Lauderovej Novej galerii na Manhattane. Dalsie styri Klimtove obrazy sa predali na aukcii v New Yorku cez medzinarodne telefonicke ponuky kupcom, ktori zostavaju v anonymite (aukcie sa zucastnil aj jeden zo zakladatelov Microsoftu). Inkasovana suma za zvysne styri obrazy cinila spolu 172 milion dolarov. Medzicasom sa vsak zverejnilo, ze druhy obraz Adele, t.j. obraz “Portret Adele Bloch-Bauer II” vtedy kupila Oprah Winfrey za 87,9 miliona americkych dolarov a v roku 2016 ho predala neznamemu cinskemu kupcovi za neuveritelnych 150 milionov americkych dolarov. Apropo, Randy pracoval na Mariinom pripade podla dohody “no win, no fee” a za vysledok v spore dostal 40 percent z vytazku z predaja obrazov. *Rekordne ceny za Klimtove obrazy Adele neskor prekonali dva obrazy: olejomalba “When will you mary?” od Paula Gauguina, ktoru kupil sejk Al-Mayassa bint Hamad Al-Thani udajne za zhruba 300 milionov dolarov a obraz “Hraci kariet” od Paula Cezanna, ktory kupila kralovska rodina v Katare za presne 300 milionov dolarov.
Slovo na zaver: Ak by sa citatelovi zdalo, ze po precitani mojej recenzie knihy Dama v zlatom uz nie je vlastne precitanie potrebne (lebo som mozno snad obsiahla vacsinu):-), myli sa. Moj prispevok sa venuje v podstate len znovunavrateniu obrazu do ruk rodiny, ktorej patril, t.j. Marii a dalsim dedicom a prezradza vyrok rozhodnutia Najvyssieho sudu USA a medzinarodnej arbitraze vo Viedni a dalsi osud (nasledny predaj) obrazov. Kniha mala 450 stran a jej vacsina bola venovana prvym dvom dejovym liniam – cas pred vojnou a zlaty vek Viedne (vratane tvorby Klimta a stvorenia obrazu Zlata Adele) a potom casy, kedy zacal silniet tlak Nemecka na Rakusko, ktory vyustil do anslusu Rakuska a obdobie pocas 2. svetovej vojny. Tomu sa kniha v detaile venuje na cca 350 stranach, obsah ktorych som v tomto prispevku spomenula len okrajovo, heslovito, no a prave tieto dve dejove linie (tychto cca 350 stran) mna osobne najviac obohatili. Bola to jednak sonda do cias starej Viedne a zivota umelcov, spisovatelov, hudobnikov, mecenasov umenia a jednak kvalitny vojnovy roman. Knih s vojnovou tematikou som precitala celkom dost, no az v tejto knihe som sa dozvedela, ako sa pocas vojny a po nej nakladalo s umeleckymi dielami a ako neslavne dopadli mnohe restitucne spory.
P.S. au regard d´ART: Pokial ide o vytvarne umenie, prednedavnom som mala velmi silny umelecky zazitok – navstivila som svetozname muzeum s dielami, pred ktorymi som si musela sadnut na lavicku (v salach galerie boli aj lavicky). Coskoro zverejnim, o ake muzeum islo.