Month: April 2020

Levi triptych – Ngorongoro, Stockholm, Luzern

Podtitul 1: Ngorongoro – zivy lev, predstavitel Velkej patky, nebezpecna selma.

Podtitul 2: Stockholm – socha kroteneho leva.

Podtitul 3: Luzern – plastika zomierajuceho leva.

Slovo na uvod: Autorske fotky si oznacujem menom. Kedze fotka leva z Ngorongoro ma pre mna velky vyznam, vytvorila som si logo (cestovatelsku vizitku) a fotku nim “dekorovala”. No a aby ostatne fotky v tejto triade neboli “bez”, nasledovala som tento postup aj pri nich. Moja vizitka:

Startujem metlu, vyrazam smer Tanzania, Svedsko a Svajciarsko a vas beriem so sebou:-).

Panthera leo v Ngorongoro v Tanzanii. Fotku vyssie som urobila na safari v chranenej oblasti Ngorongoro (UNESCO), ktora je jednym z najmenej narusenych ekosystemov na svete. Pre safari tu platia prisne pravidla. Malokto vsak vie, aky je vyznam slova “safari“. Je to svahilske slovo a v preklade znamena “cesta“. Safari v Ngorongoro patri k mojim suverenne najkrajsim cestovatelskym zazitkom a sucasne je to najlepsie safari, ake som zatial zazila (obrovska koncentracia zvierat, prirodna sceneria ako z praveku – kaldera vyhasnutej sopky, vyrazna zelen a jazierka). Fotka je velmi vzacna, lebo sanca zachytit zblizka priamy pohlad leva sa nenaskytne len tak. Pravdupovediac, akakolvek fotka leva (vratane nepodareneho zaberu) nie je samozrejmostou, pretoze safari nie je ZOO. Moze sa vam stat, ze ziadneho leva neuvidite alebo uvidite, no nestihnete ho odfotit, pripadne ho odfotite z velmi velkej vzdialenosti. Pamatam si, ze auto na safari v Ngorongoro malo otvorene okna aj strechu, cize neslo o ziadny opancierovany buldozer a mojou pasiou bolo fotit cez strechu alebo sa vyklanat z okna (esteze ma nic nezdraplo za ruku alebo hlavu:-). Ak by lev nahodou vyskocil na auto (co sa obcas na safari stava), dnu by sa nedostal, maximalne jeho laby. No zazila som aj safari, kde som sedela v uplne otvorenom jeepe bez strechy (Botswana, Nepal) a za najviac adrenalinove aktivity v divocine povazujem water safari v jazere aj na rieke v blizkosti hrochov, kedze ti maju na svedomi najviac mrtvych ludi v Afrike, ak neratame komarov (Kena, Botswana), no najma walking safari. Druha menovana aktivita znamena, ze nepojdete ziadnym autom ale pekne po svojich (zazila som v Nepale – tigre, nosorozce a v Keni – levy, gepardy, leopardy – tu som mala aj dvoch ozbrojenych guidov). Do divociny som isla peso aj mimo safari, napriklad v Keetmanshoope v Namibii (po vlastnych, bez guidov a bez zbrani, sledovat vychod slnka a stopy zvierat v zacinajucej polopusti). Este nutno dodat, ze vsade v Afrike som videla zvierata bezne aj mimo narodnych parkov (napr. antilopy, slony, zirafy). Pokial ide o leva, fotiek mam velmi vela z roznych casti Afriky (z narodnych parkov a chranenych oblasti), no asi najlepsie mi vysli prave v Ngorongoro v Tanzanii. Nikdy nezabudnem na to nadsenie, ked sme leva alebo kohokolvek z Velkej patky (Big Five) zbadali – bolo to tiche nadsenie, lebo kricat na safari je zakazane, plus, ak by sme kricali, odplasili by sme vsetko naokolo. Nadsenie sme prejavili rozsirenymi zrenickami, usmevmi, nedychali sme, potlapkali sme sa po ramenach a ked sa stihalo, aj fotili – tot samozrejme ako prve v poradi, az potom sme si tlapli:-). Iste, tesili sme sa zo vsetkeho ziveho aj mimo Big Five, hoci niektore gazely a pakone som postupne videla stovky – neprehanam stovky, cize po istom case to uz bola “normalka” a ani sme nezastavovali. Moje fotolovecke vypravy zaznamenali nevyslovny, 100 percentny uspech (priala by som kazdemu), pretoze Big Five som videla 3x (2x v roznych castiach vychodnej Afriky a 1x v regionoch juznej Afriky). Najtazsie bolo odfotit leoparda, pretoze cez den spi (obvykle v korunach stromov) a ak aj nespi, bezi rychlo a strati sa vam zo zorneho uhla za dve sekundy. Zrejme vsetci vedia, ze tigre v Afrike neziju, no v Nepale (a inych castiach sveta) ano a hoci som v Nepale bola na safari, tigra sa mi zial nepodarilo odfotit. Sanca vidiet ho a odfotit je este mensia nez sanca vidiet a odfotit leoparda, pripadne medojeda.

Panthera leo v Stockholme vo Svedsku. Na fotke je socha leva osedlaneho malym anjelom. Priznam sa, neviem presne, co ma tento vyjav zobrazovat, no mne to evokuje krotenie leva anjelom. Socha sa nachadza pri vstupe do prekrasnej mestskej radnice Stadshuset, ktora je dominantou Stockholmu. Je postavena z 8 milionov cervenych tehal, ktore boli rucne (!) tvarovane. Naozaj nadherna stavba. Neprehliadnutelnou sucastou radnice je 106 metrov vysoka veza, na ktorej konci su tri korunky (symbol Svedska).

Panthera leo v Luzerne vo Svajciarsku. Pozerate sa na sochu, ktoru Mark Twain vo svojej knihe “A Tramp Abroad” oznacil ako “najsmutnejsi a najdojemnejsi kus kamena na svete”. Ide o Luzernskeho leva alebo tiez Levi pomnik, ktory je pamatnikom pre stovky vyhasnutych zivotov vojakov svajciarskych gard, ktori zahynuli pocas Velkej francuzskej revolucie v hrdinskom boji na obranu krala Ludovita XVI. Ked vojakom dosla v bitke v roku 1792 municia, velka vacsina z nich padla. Ti, ktori nezomreli priamo v boji, boli popraveni. Zachranila sa len zhruba stovka vojakov. Socha ma dlzku 10 metrov a vysku 6 metrov. Zaujimava je aj detailnost sochy, napriklad vidno, ze lev je prebodnuty kopijou. Sochu navrhol dansky sochar Bertel Thorvaldsen a zhotovil ju nemecky kamenar Lukas Ahorn v rokoch 1820 az 1821 v pieskovcovom lome nedaleko Luzernu. Nad sochou je do skaly vytesany latinsky napis “Helvetiorum Fidei ac Virtuti“, t.j. “Vernosti a statocnosti Svajciarom”. Vybrala som nazoomovanu fotku, no na inych fotkach, ktore mam, pekne vidno, ze skala s Levim pomnikom sa tyci nad malym jazierkom, co je velmi posobive. Zaroven jazierko chrani sochu pred pripadnym poskodenim ludmi.

Google ma vyslal do Afriky:-)

Podtitul: Niekde som raz citala, ze stupen cestovatelskeho “postihnutia” sa da merat podla regionu, kam sa clovek dobrovolne vybera. Oblasti divokych casti Afriky zrejme znamenaju (aspon v ociach mnohych) vyssi stupen “postihnutia”:-). V mojich ociach vyssi stupen sebapoznania, svetapoznania a nadobudnutie vacsej pokory vo vztahu k zivotu, ludom, prirode.

Praca na mojej reportazi o regionoch juznej Afriky (Namibia, JAR, Botswana a Zimbabwe) sice nijako nepokrocila, venovala som sa inym veciam, no som spokojna, pretoze mam dost materialu a do mojej kniznice pribudla kniha, ktoru som dlho velmi chcela – “Afrika navzdy” od Ivana Bulika (este som ju nezacala citat, pride na rad neskor). Predhovor knihy napisal Pavol Barabas a z textu vyberam: “… Musite ich hladat sami. Hladat tie vzacne kamene, ktorymi si vykladate vlastnu dusu. Maju jedno spolocne. Su to stretnutia s ludmi. S ludmi prirody. Cesta k nim nie je jednoducha. Ani neviete, co je na jej konci. Musite vela obetovat, aby ste ju nasli. Hlavne v sebe samom. Iba tak sa vam podari objavit vzacnu dimenziu Afriky. Poznam par ludi, ktori maju tento dar. Jednym z nich je Ivan. Vlastne Ivan je v Afrike ojedinely. Pre koho nie je tato kniha ? Pre tych, ktori nesnivali odvazne detske sny, v ktorych sa brodili bazinami hladajuc nezname kmene. Pre tych, ktori nechapu, ze vazit si musime ludi i bez majetku. Necitajte to ti, ktori radsej spite v modernom rezorte ako pod holym nebom. Ktori sa radsej chcete vyvazat v klimatizovanom aute, nez by ste mali s batohom kracat v dusnej horucave po chodnicku vysliapanom bosymi nohami ciernych tiel. Odlozte tuto knihu, ak neverite, ze najkrajsi vecer vasho zivota moze byt v spolocnosti malych Pygmejov hlboko v dzungli. Ak by vam nechutilo jest spolu s nimi z jedneho kotlika …“.

Foto obalky knihy je z netu – kniha samotna je jednym z najnovsich prirastkov mojej kniznice

V kniznici mam este dost neprecitanych knih, napriklad aj “Styri trne z Kilimandzara” od Jardu Cervenku. Popis knihy: “Ak sa niekto ponori do cierneho kontinentu a vrati sa domov, casto ho postihne nekonecna tuzba sa tam vratit“ – a Cechoamerican Jarda Cervenka tuto tuzbu premietol do svojich africkych poviedok. Okuzlujucu i krutu Afriku zachytava v pribehoch zalozenych na skutocnych udalostiach. Pise s lahkostou, je trefne ironicky a multikulturna korektnost je mu cudzia. Pevne vas priputa k pribehom az do konca – a prekvapive pointy vam vezmu dych. Skratka laska k Afrike sa zapichne v srdci ako trn z akacie…“. Ano, v Afrike som videla velmi vela akacii, ale aj kaktusy, baobaby, aloe vera, citronovniky, atd., a ked pride cas, pripnem foto a post o jednej rastlinke, na ktoru som natrafila v Namibii a ktora je najstarsou rastlinou na svete.

Foto obalky knihy je z netu – kniha samotna je v mojej kniznici

Ako rada hovorim, moje spomienky na Afriku neblednu, sem tam si ich ozivim nahodnym otvorenim niektorej fotky z mojich albumov, ci uz v kompe (moja kompletna databaza) alebo v google albume (ked sa mi chce, robim si uzsi vyber fotiek). Program ma niekedy prekvapi jeho vlastnym vyberom, ktory pekne nazyva “ZNOVA PREZITE TENTO DEN“. Zrak mi spocinul na jeho najnovsom vybere a hla, zas ta AFRIKA:-), konkretne kolaz zien z roznych kmenov, ktore som pofotila na severe Namibie. Najradsej fotim ludi (avsak, nie vzdy sa to da, lepsie povedane, velmi casto sa to neda), nasleduje priroda (uz po prvych skusenostiach z africkej divociny sa k prirode pridali aj volne zijuce zvierata) a na poslednom mieste su pamiatky, budovy a podobne. Fotiek ludi z tejto casti Afriky mam (na moju velku radost) uctyhodny, pripajam aspon ukazku. Vsetky fotky nizsie som urobila s dovolenim dotknutych zien – hoci sa nezda, ze by mi vyslovene pozovali (to som ani nechcela), mala som ich suhlas na fotenie.

Jankine foto – kolaz “Zeny z africkych kmenov na severe Namibie”

Ako som pisala, nejaky material k africkym kmenom a etnikam (vratane Krovakov) uz mam zhromazdeny, no este nie je v podobe vhodnej na publikovanie, tak aspon stroha informacia, koho vidite na kolazi vyssie. Vlavo hore je prislusnicka jedneho z najexotickejsich kmenov na svete (doposial ziju akoby v dobe kamennej) a sucasne najkrajsieho kmena Afriky – kmen HIMBA, vpravo hore je prislusnicka angolskeho kmena ZEMBA (v Angole som nebola, no prislusnici tohto kmena ziju aj na severe Namibie, ide o miestnu domorodu mensinu), vlavo dole je Hererka resp. prislusnicka kmena HERERO, vpravo dole je dievca z kmena ZEMBA. S Himbkami som stravila isty cas v ich dedinke a o tom by som tiez raz rada napisala post.

TAK AFRIKA … Najviac cestovatelskych faciek (lepsie lekcii) som dostala v Afrike a (asi, aby to bolo spravodlivo vyvazene) v nej som dostala aj najviac cestovatelskych pohladeni.

Jankine video – Damarovia v oblasti Damaralandu a damarlandskych hor – ide o najkrajsiu cast Namibie, nachadza sa v nej mnozstvo fantastickych geologickych utvarov a uzas vzbudzujucich rastlin

Laska k Afrike sa dostavila po tom, co som sa otriasla po zoznameni sa s tym vsetkym neznamym, co som doma nikdy nezazila a nepoznala. Jasne, aj som sa bala, aj som sa musela v niecom mentalne vytrenovat, opustit svoju komfortnu zonu, zvyknut si na vselico mozne aj nemozne, aj nervy som niekedy mala. Nebudem zvelicovat, ak poviem, ze to chcelo istu davku sebazapretia a odhodlania, no ziskala som tym do osobnej vybavy velmi vela. No a ked prvotny sok opadol a strachy sa otupili, nastal cas vychutnavania si Afriky (chcela som napisat “sladky cas”, ale to sa mi k Afrike akosi vobec nehodi, romanticke su tam zapady slnka, no inak je to divocina a ta je vselijaka len nie “sladka”:-), rozhodne je krasna). Preco este Afrika? Nikde na svete (okrem Aljasky a kanadskeho Yukonu) som sa necitila tak slobodne – nekonecne uzemia, ziadne pravidla, napisy, znacky, reklamy, ziaden signal v mobile, divoka priroda a ohlusujuce ticho (pekny oxymoron:-). A este je tu jeden fenomen – ludia Afriky. Viacero cestovatelov ma v tomto zhodny nazor: nezlomna energia, veselost a radost, nesputany zivotny elan, jednoduchy sposob zivota, silne vazby v komunite (pospolity spolocensky zivot), medziludska komunikacia, nesebeckost, prirodzenost, hravost, dokonala symbioza s prirodou … to vsetko prekvapuje, fascinuje, v niektorych ohladoch dava do vyrazneho kontrastu s nasou realitou.

Art photography as memory of freedom on hold (Corona times 2020)

Podtitul 1: Dysfunction junction:-( … Ad interim:-) (!).

Podtitul 2: S prvou titulkou reflektujucou pandemiu koronavirusu prisiel, pokial ide o fashion magaziny, portugalsky VOGUE a jeho aprilove vydanie. Uzasny “cover” je z dielne top talentovanych Slovakov v oblasti fashion a fotografie. Krasna umelecka fotka ako memento na aktualnu pretazku dobu, ktora sa zapise do kolonky historie ludstva pre rok 2020 (pre mna top art photo za posledne dni a tyzdne).

Odkaz pre baby a fashionistov (no nielen): Aktualna situacia nepraje ani printovym mediam. Magazin Vogue Portugal vsak ponuka free download apriloveho vydania s dovetkom “We’re still in this together. Make sure you don’t lose such a special issue, one that will be forever part of History“. Je to v portugalcine, ale kto ma rad fotografiu a svetovu modu, pride si na svoje aj “bez slov” (pozeranim na obrazky) a zostane “bez slov” z tej esteticnosti. Kto nema rad ani jedno ani druhe, no chce si mozno v hlave vizualizovat aktualne obdobie aspon jednou art fotografiou (navyse dojemnou), odporucam prave fotku z titulky tohto casopisu – vid nizsie.

Z mojej cestovatelskej pamate: Iste, stykanie sa s ludmi momentalne nie je a nema byt na programe dni, no ak by sme sa / ste sa nahodne stretli na chodniku a “spolahlivo sa identifikovali” aspon na na treti pohlad (je otazne, ci by ma zamaskovanu spoznala vlastna mamina?) a chceli sa pozdravit inak nez nezretelnym pozdravom cez rusko a sucasne inak nez objatim, podanim ruk ci boztekmi, ponuka sa kontakt laktami:-). Ked som bola v Afrike v case eboly, panovala v nej vacsia opatrnost a niektori miestni sa zdravili tuknutim lakta o laket. A to aj napriek tomu, ze ebola sa neprenasa obycajnym dotykom ruk. Ale vsimla som si to gesto a prekvapilo ma rovnako ako aj 1) znacky s vyobrazenim lebky, 2) meranie teploty (merali mi ju pri pozemnom prekroceni hranice do Tanzanie), 3) dezinfekcia (dezinfikovali mi nohy pri pesom prechode hranice z Botswany do Zimbabwe), 4) opatrenia proti zltej zimnici (povinne som sa musela dat zaockovat a teda nainfikovat pred vycestovanim a mat zaznam o ockovani v medzinarodnom ockovacom preukaze, tyzden som mala zvysenu teplotu a trochu ma bolela lava ruka, do ramena ktorej ma pichli, vakcina ucinkuje 10 rokov po podani), 5) pritomnost malarie (antimalarika som nebrala, no mala som ich so sebou pre pripadnu stand-by liecbu, t.j. podavanie vyssich davok v pripade nakazy, aby clovek nezomrel), brusneho tyfusu (zaockovat som sa dala este pred prvou cestou do Azie, no vakcina vyprchala po 3 rokoch a viackrat som ockovanie neabsolvovala), cholery a spavej nemoci (bola som pri rieke Mara v Keni, kde sa vyskytuju muchy tse tse, ktore v tejto oblasti prenasaju agresivny poddruh choroby). Uvedomila som si vtedy, ze clovek je na prirodu prikratky. Sme jej sucastou, no ona je silnejsia. Nikdy nebudeme mat vsetko pod kontrolou, ani v 21. storoci, v ere blahobytu, pokroku vedy, neskutocnych vymozenosti.

A tuto je spominana titulka VOGUE PORTUGAL:

Zdroj: VOGUE PORTUGAL, insta link: https://www.instagram.com/p/B-XtM55gDDC/

Na fotke aj za fotkou stoja Slovaci: genialny fotograf Branislav Simoncik (fotka), genialny modny navrhar a tiez fotograf Lukas Kimlicka (z jeho dielne su ruska) a protagonisti – modelka Bibiana Baltovicova a model Adam Bardy (partneri aj v sukromi).

Magazin Vogue Portugal pripojil k fotke takyto koment (volny preklad): “Fotka nema cenu len tisic slov. Ma cenu aj ako historicky dokument. A sloboda roku 2020 bude rozpoznatelna nasledovne: ako uvaznena. Bud styrmi stenami alebo maskou, vzdy vsak so svetlom, ktore vykukuje oknom do buducnosti, lepsej a slobodnejsej. Pochopime to dnes alebo mozno o desat rokov.“ Link na titulku a free download apriloveho cisla: https://www.instagram.com/p/B-XtM55gDDC/

Ach sloboda pohybu … Mam naplanovanu cestu, expediciu, ktora by sa zapisala do mojho cestovatelskeho dennika ako jedna z najtazsich / najdobrodruznejsich v mojom zivote, tak uvidime, co a ako bude. Aktualne to vsak nie je to najdolezitejsie. Pre dnesne dni plati: stay safe, stay calm and positive (aj ked je to tazke …). Myslim na vsetkych, prajem vela zdravia, vela sil, co najviac optimistickych nahladov do buducna a pomahajme si (ja som sa prave ozvala susedke vyssieho veku, ci nieco nepotrebuje).