“Wonder” vander v Afrike

Podtitul 1: Ten pocit, ked si v Afrike ako zaciatocnik:-).

Podtitul 2: Co moze na vandrovacke v Afrike zaskocit cloveka, ktory v domovskej krajine vidi bezne akurat psi, macky, holubov a vrabcov a pocuje maximalne rucanie jelenov alebo zavyjanie vlkov (ak vobec)?

Podtitul 3: Zakony divociny a dzunglova opereta.

Podtitul 4: Pohladkala som geparda.

Podtitul 5: Very happy times:-)!

Zdroj: https://www.youtube.com/watch?v=oDOrshBgIhQ (nesmrtelny song Africa z roku 1982 od kapely Toto, na youtube ma cca 570 mil. pozreti, no ja som vybrala festivalovu verziu z roku 2019, text nizsie)

I hear the drums echoing tonight
But she hears only whispers of some quiet conversation
She’s coming in twelve-thirty flight
Her moonlight wings reflect the stars that guide me towards salvation
I stopped an old man along the way
Hoping to find some old forgotten words or ancient melodies
He turned to me as if to say:
“Hurry boy, it’s waiting there for you”

It’s gonna take a lot to drag me away from you
There’s nothing that a hundred men or more could ever do
I bless the rains down in Africa
Gonna take some time to do the things we never had

The wild dogs cry out in the night
As they grow restless longing for some solitary company
I know that I must do what’s right
Sure as Kilimanjaro rises like Olympus above the Serengeti
I seek to cure what’s deep inside
Frightened of this thing that I’ve become

It’s gonna take a lot to drag me away from you
There’s nothing that a hundred men or more could ever do
I bless the rains down in Africa
Gonna take some time to do the things we never had

Hurry boy, she’s waiting there for you
It’s gonna take a lot to drag me away from you
There’s nothing that a hundred men or more could ever do
I bless the rains down in Africa
Gonna take some time to do the things we never
had

Ak by som mala postnut prispevok, co vsetko ma v Afrike prekvapilo, lepsie znepokojilo alebo (budme uprimni) vystrasilo, bolo by to mozno lakave citanie, no dlhe pisanie. Tak ale nie som Indiana Jones, cize prekvapilo ma urcite nepomerne viac veci, nez trebars odvazlivcov, ktori Afriku velakrat prebrazdili, naozaj poriadne zazili (aj prezili, tot nutny predpoklad napisania o zazitkoch) a prislusne prahy (citlivosti a bolesti) a pud sebazachovy maju posunute uz niekde inde.

Netreba sa podcenovat a ani precenovat, do niecoho s vacsou vervou, do niecoho opatrne a mierne, hlavne oci a usi dokoran, obcas naopak oci zavriet a zvuk vypnut (len v spravnej chvili). Tazko sa clovek predpripravi, lebo s planmi bez empirickych zakladov na to, co a ako by v tej Afrike mohlo zbehnut, sa spolahlivo neda dostat nikam, resp. po letisko.

Hovorila som si, ze uzitocne info a rady treba, preto si zbalim bedeker, no ak pridu tazsie chvilky, nakopnem sa vtipnou knihou, ktorej nazov naznacoval, ze to bude rydzo uprimne rozpravanie bez prikras. Preto som si zbalila toto:

Jankine foto – moje knihy, ktore som si zobrala na prvu cestu do Afriky

Ked som zacala pochybovat, ci Afriku davam, prave kniha od Pala Hapaka “Luzer v Afrike” mi dodala blahosklonne uistenie, ze ked uz aj chlap pise o trampotach v Afrike a o tom, ako v kritickych situaciach zlyhaval, nie je to so mnou vobec zle:-). Super kniha, citala som ju v spravnom case a na spravnych miestach – nie doma v posteli, ale tam niekde v Afrike, kde prihody a pocity autora vyznievali velmi autenticky a pripominali mi moje vlastne.

Podme sa teda pozriet na niektore moje rozpacite zazitky z Afriky (tie najhorsie, resp. najakcnejsie si nechavam na neskor, nebudu v tomto prispevku). Aby moje rozpravanie nebolo bez hudby, pridavam dalsi song Africa z roku 1982, tentokrat od francuzskej spevacky Rose Laurens – na youtube som nasla video “made in Africa” s podmazom tejto pesnicky v anglickej verzii.

Zdroj: https://www.youtube.com/watch?v=akoDI79mGXQ (text pesnicky nizsie)

In dark, deep jungle I hear the wild drum
My heart beats faster, knowing my time’s come
The voodoo master, waiting for nightfall
Draws signs of magic on my white woman skin

Africa charms me with her power
Takes my soul on the midnight hour
Africa, dancin’ ’til my body burns so hot
Crying to the voodoo God, Africa

I am dancing bare-foot under a red sun
My sense is high to feel like emotion
Gazelle or panther, I hear a lion roar
The voodoo goddess fills me with all her force

Africa charms me with her power
Takes my soul on the midnight hour
Africa, dancin’ ’til my body burns so hot
Crying to the voodoo God, Africa

In tribal dwellin’ I lie in cool shade
From heaven opened falling the sweet rain
From danger hiding between her sharp claws
A shadow is moving, bow to the voodoo law

Africa charms me with her power
Takes my soul, crying to the voodoo God
Africa, Africa
In dark, deep jungle I hear the wild drum
My heart beats faster, knowing my time’s come
The voodoo master, waiting for nightfall
Draws signs of magic, sacrifice woman
In dark, deep jungle I hear the wild drum
My heart beats faster, knowing my time’s come
The voodoo master, waiting for nightfall
Draws signs of magic, sacrifice woman
In dark, deep jungle I hear the wild drum
My heart beats faster, knowing my time’s come
The voodoo master, waiting for nightfall
Draws signs of magic, sacrifice woman
In dark, deep jungle I hear the wild drum
My heart beats faster, knowing my time’s come
The voodoo master, waiting for nightfall
Draws signs of magic, sacrifice woman
Africa, Africa

Na prve momenty v africkej divocine uz asi nikdy nezabudnem. Vsetko bolo ine, aj vzduch, ktory som dychala, aj vzorky piesku a prachu, ktore sa mi dostali do oci, ust a vlasov (tvar som si musela doslova drhnut, aby som zmyla tie oranzove nanosy), intenzivna ziara slnka (neuprosneho, rovnikoveho) … A tie zvuky prirody, najma vsak zvuky prichadzajuce z ciernej, hlbokej tmy – nieco skrieka, nieco reve a chrochta alebo zvlastne zavyja – ziadna uspavanka. A maloktory zvuk som vedela identifikovat. Mohla som len tusit, no asi bolo lepsie netusit, ked sa prave nieco obsmietalo okolo mojho stanu. A potom prisiel aj moment, ze ani za svet som nemohla zaspat (kemp v Keni a kemp v Juhoafrickej republike). Co ma hned na uvod prekvapilo, bolo dorazne upozornenie, aby som poriadne zatvarala (tzn. zazipsovala) stan vzdy, ked z neho vyliezam von – je jedno, ci ho opustate na sekundu, treba ho uzatvorit vzdy, lebo aj sekunda staci nielen komarovi ale napriklad aj takej opici. Jasne, o komaroch som vedela, ale preco som si myslela, ze africke opice su ine (zasadovejsie, slusnejsie) nez azijske opice alebo juhoamericke nosale:-)? Takze nie, vlezu vam do stanu, urobia bordel a s najvacsou pravdepodobnostou vam nieco ukradnu (co vidia a co vladzu odniest, nemusi to byt jedlo, vsetko sa pocita, vsetko je ulovok) – aj preto sa asi hovori “drze ako opice”. A tak som potrenovala – von zo stanu a bleskurychlo zazipsovat, naspat do stanu a bleskurychlo zazipsovat (vzdy tak, aby som stan nezborila a moskytieru neroztrhala). Za vidna a s vylucenim verejnosti (rozumej bez zjavnej pritomnosti zivocichov) mi to islo celkom dobre:-).

Jankine foto – moj stan na 2 noci v Maasai Mara v Keni, slusny stan s murovanou kupelnou, ale stale len stan z celtoviny, vsetky zvuky zvonku bolo pocut a v noci vypinali elektrinu, preto baterky do fotakov sme si museli zacat nabijat este pred vecerou a samozrejme, bolo potrebne mat celovku / baterku / svietnik – podla toho, co kto rad berie na cestu:-) (pouzijete, aj ked pojdete do stanu z vecere a na orientaciu v noci v stane). Od skusenych cestovatelov som dostala radu vziat si celovku a pre pripad, ze dojdu baterky, aj sviecku. Ak by niekoho zaujimalo, co mam v tej taske na stolicke, ziadne tajomstvo – dalekohlad, ktory mi kupil moj uzasny dedko. Avsak v case, ked mi ho daroval, som ziadnu Afriku nemala v plane, a tak som len neveriacky pozerala, ci to mysli vazne s takym darcekom pre mna? Ved nie som chalan, hovorila som si a odlozila som krabicu do skrine, nech tam na nu prach zabudnutia sada. No a neskor v Afrike som ten dalekohlad hrdo vlacila, aj pouzila:-).

Nastala noc a mne sa este nechcelo ist spat. A tak ma napadlo vyliezt zo stanu a skusit nieco pofotit. Zabudla som sa okrem ineho v tom, ze fotak mi v noci mizerne foti. Vyburcovala som sa apelmi, ze som predsa v Afrike, nie je cas schovavat sa pod prikryvkou, treba konat a vyvinut akciu. Tak som zo stanu vysla … v pyzame, vyzbrojena fotakom, celovkou a pokrivkavajucou davkou odvahy. To bolo naposledy, co som take nieco v tomto kempe vyskusala:-). Uvod mi vysiel na jednotku, vysla som svizne von, rychlo zazipsovala stan a rozhliadla som sa po okoli, ktore mi osvetloval ledaboly luc svetla z celovky. Podisla som par krokov vpred a urobila pamatnu fotku tmy:-). Ked tu zrazu blizko mna s decibelmi vacsimi, nez som bola schopna prezit, zarucalo nieco (niekolko kusov niecoho), co mi pripadalo zvukom ako krizenec kravy a leva (na druhy den som sa dozvedela, ze to boli hrochy a ze sa pasu vzdy v noci na brehu rieky). Na par sekund som stuhla, no duchapritomnost ma neopustila, urobila som otocku vzad a tri kroky k stanu, ked zrazu okolo mna preleteli obrovske netopiere, zrejme kalone – tak velke, ake som videla v dokumentarnych filmoch. A to bola posledna kvapka aj klapka:-). Akcia skoncila tak rychlo, ako sa zacala a ja som sa pratala do stanu (aspon keby som ho nechala odzipsovany, no nie, bola som v nevhodny moment dosledna). Asi za trest, ze ma pokusalo nocne fotenie uprostred divociny, som potom nemohla zaspat a nepomohli ani stuple do usi, hoci tie by nepomohli v blizkosti hrochov vobec nikomu*. V hlave mi hucalo, nadavala som, preklinala, ze co to bol za napad a v zapati, ze nie, ze napad to bol dobry, no so mnou to takto dalej nepojde, ziaden rev dobytka alebo selmy a ani lietajuci kalon ma nemozu odradit:-) … to bolo povedane samozrejme s nadsazkou, hrochov a mnoheho dalsieho som sa neprestala bat a ani som sa nechcela prestat bat. Clovek musi byt v Afrike ostrazity, opatrny, v strehu, nic nepodcenit a asi ani nechodit na nocne fotovypravy:-). No odvahy mi postupne urcite pribudlo, akurat to chcelo cas (ako vsetko), pekne krok po kroku, netopier po netopierovi, rev leva po reve hrocha, stipanec za stipancom (komare ma postipali aj v malarickych oblastiach, ale mala som stastie, ani jeden nebol infikovana samicka komara rodu Anopheles), modrina po modrine (z tzv. game roads som mala modriny na rukach aj nohach – nielen vymole, strk a kamene, ale aj jamy a balvany a v aute to s nami slusne hadzalo do vysky aj na strany).

* Este pridam zaujimavost k zvuku hrocha – ide o jedno z najhlasnejsich zvierat na svete. Jeho rucanie moze dosiahnut hlasitost 110 dB, co je porovnatelne s rockovym koncertom alebo zvukom na letiskach. Rev hrocha sa siri v okruhu 100 km – tak si predstavte, ze sa pokusate zaspat a mate niekolko kusov tejto hlasnej ozruty par metrov od stanu. Zvuk daneho objemu vnima clovek s tazkostami a citi bolest v usiach. A co fotky hrochov? Mam zopar vydarenych foto z water safari, zverejnim v inom poste.

Jankine foto – takto idylicky a bezproblemovo to vyzeralo pred stanom za sumraku – nalavo svah a hned rieka. V tom case som ziadne hrochy nevidela, a teda som netusila, ze v noci zacne randal.
Jankine foto – pokus odfotit tmu a v nej hadam mozno este nieco – nic som neodfotila, ale v tej tme dole boli hrochy – svah bol prikry resp. prudky a preto by sa hrochy hore nedostali – aspon tak som na druhy den pri vyhodnocovani situacie uvazovala, ved keby to bolo inak, neprezil by ani jeden kempista. Kazdopadne, rucanie hrochov je jeden z najhorsich zvukov mojej akustickej pamate na Afriku – ziadna eufonia, horsie nez rev leva – ukazka nizsie.
Na ilustraciu zvuk, aky vydava hroch – zdroj: https://www.youtube.com/watch?v=UYcxsnotK-g

S ubytovanim v Afrike mam len a len dobre skusenosti. O krasnych alebo specifickych lodges postnem neskor samostatny prispevok (napr. jedno take sme si nazvali ako “ubytovanie u strycka Toma”). Tento prispevok nie je o ubytku, no pridam este foto interieru mojho stanu na severe Juhoafrickej republiky pri rieke Orange u neskutocne perfektnych ludi. Cely areal ma nazov “rezort”, co si aj zasluzia, pretoze sa o to vyborne staraju. Hoci stany su z celtoviny, su komfortne, vybavene nielen murovanou kupelnou, ale aj chladnickou, klimatizaciou a kozmetikou vyrobenou prave pre tento rezort. Maju vyborne meno a ubytoval sa u nich uz aj syn herca Jeremyho Ironsa. Lenze aj zverom sa toto miesto paci – viem to, lebo aj tu sa nam v noci nieco neunavne obsmietalo okolo stanu … vypeckovali sme si klimu, aby rachotila a my sme nepoculi tie zvuky odvedla.

Jankine foto – vo vnutri mojho stanu pri Orange river na severe Juhoafrickej republiky

Pri ubytovaniach este predsa len zostanem, aj ked nie, co sa interierov tyka. Zameriam sa na oznamy v lodges u africkych ubytovatelov, ktore ma prekvapili. Suma sumarum, ak vas upozornia na byvoly (jeden z predstavitelov Big Five, velmi nebezpecne zviera), skorpiony alebo krokodily, je to uz ina kava. Nie vzdy je teda dobry napad posedkavat na priedomi lodge a uz vobec nie tam zaspat, tiez neodporucam potulovat sa v noci alebo potulovat sa kedykolvek po poziti vacsieho mnozstva alkoholu (poznate to, ked su receptory otupene, reakcie spomalene a o pobehnuti nemoze byt rec).

Jankine foto – upozornenie v mojej lodge pri Ngorongoro – foto je rozmazane (asi preto, ze sme v skutocnosti v tu noc oslavovali niekoho narodeniny alebo meniny:), preto pripajam text z druheho odseku: AFTER DARK WE OFTEN HAVE VISITS FROM THE BUFFALOS AND VERY OCCASIONALLY THE ELEPHANT, THEREFORE WE STRONGLY RECOMMEND THAT YOU ARE ESCORTED TO YOUR ROOM IN THE EVENINGS. THE SECURITY ARE AT HAND AND WILL WAIT OUTSIDE TO SEE YOU SAFETY BACK IN YOUR ROOM. (Preklad: Po zotmeni sa tu casto vyskytuju byvoly, velmi zriedkavo aj slon, preto dorazne odporucame, aby ste sa vecer presuvali do vasich izieb so sprievodom. Nasi sprievodcovia su k dispozicii a budu cakat, az kym neuvidia, ze ste sa bezpecne dostali na izbu.) A presne tak aj bolo. Kedze islo o rozlahly areal a vzdialenost medzi domcekmi a hlavnou budovou s restauraciou bola velka, po ceste z vecere nas sprevadzali securitaci resp. ozbrojeni zamestnanci lodges. Taku skusenost z Europy nemam, no v Afrike nejde o nic vynimocne. Navyse, kto by sa tu ubytoval, keby tu byvoly alebo slony bezne nahanali bezbrannych hosti? Nahanacka tu uz mozno bola (urcite verim, ze aspon hrozila), a tak pritomnost specifickej eskorty urobi vas nocny prechod prijemnym.

Prejdem ku krokodilom, mojim susedom v Katima Mulilo v Namibii. Predstavte si velky areal s roztrusenymi lodges a chodnickom popri domcekoch pozdlz rieky Zambezi, ktory vedie k hlavnej budove s restauraciou. Ked sme sa podvecer ubytovali a trochu sa osviezili, isli sme sa prejst v ramci arealu popri rieke. Este bolo stale vidno a tak som si na strome vsimla upozornenie na krokodily a starych, “dobrych” znamych hrochov. Tak ma napadlo, ze dobre, ze sa tu neprechadzam za tmy, lebo oznam by som si vobec nevsimla.

Jankine foto – na prechadzke pri lodges v Katima Mulilo, napravo od chodnicka su domceky pre ubytovanych hosti, vlavo je rieka Zambezi a jej neohrozeni obyvatelia (krokodily, hrochy). Mne uz po skusenostiach zo subsaharskej Afriky (vyssie spominany camp v Maasai Mara a moj “vyborny” napad na nocne fotenie) bolo jasne, ze po tomto chodnicku sa za tmy prechadzat nebudem. Nutno dodat, ze tato oblast v Namibii spada do Kapriviho pasu (Caprivi Strip), co je malaricka oblast, a preto od sumraku je idealne obmedzit pohyb vonku a lahnut si radsej do postele s moskytierou. V tomto ubytku sme moskytiery nemali, no mali sme klimu a okna, ktore sa dali spolahlivo zavriet – nie vsade v Afrike sme tu moznost mali, tak napriklad v Botswane sa okno v nasej kupelni nedalo zavriet, sietka na hmyz na okne nebola a islo o malaricku oblast (nie velmi prijemny pocit, ked sme isli do sprchy). Este horsie to bolo v Arushi v Tanzanii, kde sietky na okne neboli, moskytiera nad postelou bola derava, klimatizacia nebola ziadna a v izbe bolo 500 stupnov – nedalo sa spat, udusili by sme sa, a tak sme okna otvorili pri zhasnutom svetle (aby nenalietali komare), akurat dostat sa po tme pod moskytieru znamenalo zamotat sa do nej ako do pavuciny a urobit zopar dier navyse.
Jankine foto – oznam na strome – skakat do vody by ma nenapadlo, mala by som problem sa tu hoci len vyvalit do travy

A este zo sekcie hadov a skorpionov – islo o oblast Sosussvlei v Namibii, kde sme spali (ako v drvivej vacsine ostatnych pripadov) len jednu noc. V praxi to znamenalo prist vecer do noveho ubytka, vybalit len nevyhnutnosti, nabit fotak (mobil netrebalo, lebo signal sme skoro nikde nemali) a ist utahani po celom dni co najskor spat (nikdy sa mi to nepodarilo pred polnocou) a na druhy den skoro rano komplet zbaleni pokracovat dalej v ceste. Na tomto mieste sme dokonca vstavali uz o 4:00 rano, pretoze sme mali namierene k pustnym dunam a chceli sme stihnut urobit vystup na najvyssiu z nich este pred obedom, mimo najvacsej horucavy (vsetko dopadlo uplne inak, bola to dalsia vyprava z kategorie typickych africkych a bolestnych, ale inak skvely zazitok, snad niekedy nabuduce). Malokde v tychto oblastiach nebolo potrebne mat celovku. Bud neexistovalo ziadne poulicne osvetlenie alebo elektrinu v interieri planovane vypinali alebo sa neplanovane vypinala sama. Aj tu sme potrebovali celovky, boli sme v uplnej divocine a bez svetla by sme netrafili ani z vecere domov, ani rano pred briezdenim k autu, tak velky to bol areal. Naskyta sa otazka, ci som napriek hadom a skorpionom vobec posedela na priedomi mojho domceka? Ano, posedela, no prechadzku som obmedzila na kratsiu vzdialenost, lebo islo o divocinu bez akychkolvek plotov. V noci tam bola najhlbsia tma, aku si vie clovek predstavit a obloha s tymi najziarivejsimi hviezdami – Mliecna cesta a na nej Juzny kriz – neskutocne nieco. Odfotila som si ju len do internej pamate, lebo moj fotak na nocne fotenie vzdialenych objektov nestaci. Mato, moj byvaly spoluziak z Gymnazia Jura Hronca v BA, tam urobil nadherne foto a videla som ho potom vo velkom formate na jeho notebooku. Zial, je to nieco vyse roka, co tragicky zahynul pri leteckom nestasti v Etiopii :-((, R.I.P. Martin … https://sk.wikipedia.org/wiki/Let_Ethiopian_Airlines_302

Jankine foto – oznam v mojej lodge v oblasti Sossuvlei v Namibii – druhy riadok zdola hovori, ze si treba davat pozor na hady a skorpiony a od sumraku chodit s baterkou

A este zopar fotiek zo sekcie “TEN POCIT, KED …“:-)!

Jankine foto – Lake Naivasha, Kena

K fotke vyssie: TEN POCIT, KED VAM DAJU UBOHU VESTICKU A POSADIA VAS DO VETCHEHO CLNKA PLAVIT SA POMEDZI KROKODILY A HROCHY. TEN POCIT, KED JE VAM OD ZACIATKU JASNE, ZE AK BY SA CLN PREVRATIL, VESTICKA BY VAS PRED ZUBISKAMI KROKODILA CI HROCHA NEUCHRANILA. Upozornenie od kormidelnika, aby som sa nenaklanala a nedavala ruky do vody, uz vyznelo tragikomicky – ved prevrhnutie hrozilo aj bez mojho pricinenia plus, koho by tak asi napadlo davat ruky do vody s krokodilmi? Ale verim, ze pan uz asi zazil s ludmi vselico a bol velmi mily a uzasny watcher. Vdaka nemu som pofotila hrochy z blizkej vzdialenosti a tiez vtactvo od vymyslu sveta. Ked som potom doma googlila informacie o tomto unikatnom jazere, nasla som o.i. spravy o umrti turistov (ataky hrochov).

Jankine foto – open air recepcia mojho kempu v Maasai Mara v Keni – recepcia mala strechu, no neboli tu ziadne dvere, za mnou bola pahreba a okolo nej stolicky na posedko, vlavo super lounge na posedenie pri drinku a vpravo velka restauracia

K fotke vyssie: TEN POCIT, KED PRIDETE NA RECEPCIU VASHO KEMPU A NEVIETE, CI NEMATE HALUCINACIE, UPAL ALEBO JE TO ZASLUZENY DOSLEDOK NADMERNEHO POZITIA PIVA V HORUCAVE, PRIPADNE KOMBINACIA VSETKEHO? Prechadzala sa tam antilopa losia, t.j. najvacsi zijuci druh antilopy (samce mozu mat az 1 tonu). Na fotke je mlada samicka, no neskutocne statny kus som odfotila napriklad pocas malej turistiky pri Myse dobrej nadeje v Juhoafrickej republike.

Jankine foto – pri rieke Mara, Kena – ked prejdete most cez rieku, obklopi vas divocina

K fotke vyssie: TEN POCIT, KED VAM DO RUKY NEDAJU ZBRAN A POSLU VAS DO DIVOCINY PO VLASTNYCH S AFRICKYM KAMARATOM, KTOREHO POZNATE MINUTU A NETUSITE, CO BY ROBIL, KEBY STRETOL LEVA, CI BY ZA VAS V BOJI ZIVOT POLOZIL … MUSITE LEN VERIT, SPOLIEHAT SA A AK BUDE TREBA, NEHANBIT SA VYSKOCIT MU NA RAMENA:-). Isla som pekne po svojich a bolo to prima, lebo ako plynul cas a nic nebezpecne sa nedialo, opadaval aj strach. Ak by niekoho zaujimalo, ako dopadol moj guide, prezil to a nie preto, ze by som ho ja ochranila:-). A bol velmi mily, no pusku mi nepozical:-).

Jankine foto – Tanzania (jazdi sa tu tak, ze sofer ma volant vpravo)

K fotke vyssie: TEN POCIT, KED VAS SOFER ZASTAVI, TUKA SI DO MOBILU A NEKUKA PRED SEBA A VY STE SA PRAVE VYSTRCILI Z OKNA, ABY STE SI NIECO PEKNE ODFOTILI …

Jankine foto – hliadka v blizkosti Lake Nakuru, Kena

K fotke vyssie: TEN POCIT, KED JE HLIADKUJUCIM VOJAKOM SMIESNO A VY NEVIETE PRECO (?). Ze by na prvy pohlad odhadli, ze sme neznali Afriky, slabi, neozbrojeni, naivni, t.j. lahka korist pre africkych predatorov:-)? Ach jaj, hovoria si mozno, no milo dodavaju “good luck, guys, enjoy ..”. My sa smejeme, lebo sme stastni a nic nevieme, oni sa smeju, lebo vedia svoje. Ale nie, boli mili a urcite nam fandili.

Jankine foto – Nairobi, Kena

K fotke vyssie: TEN POCIT, KED STE V NAIROBI A DOZVIETE SA, ZE ZOPAR LEVOV USLO Z NEDALEKEHO NARODNEHO PARKU A POTULUJU SA V MESTE – domaci su zvyknuti, ich veselostou to neotrasie a vy sa radsej vystverate na strechu poriadne vysokej budovy:-). Ano, presne v case, ked som bola v Nairobi (februar 2016), usli levy z divociny priamo do mesta a domaci nas varovali (clanok z novin o tejto udalosti: https://www.bbc.com/news/world-africa-35610917). Hold, mesto Nairobi trebalo preskumat, a tak levy-nelevy, islo sa do ulic. Apropo, levy samotne mi az tak hrozu nenahanali (kedze ma tu nenahanali), zato nocne Nairobi ano. Je len par miest na svete, kde som sa doslova bala a Nairobi je jednym z nich. Vysoka kriminalita, kvantum individui, policajti, ktori udajne cudzincom nepomozu a detektory kovu este aj pri vstupe do potravin (samozrejme aj do hotela), lebo zbran tu nosi vela ludi.

Jankine foto – Narodny park Ngorongoro, Tanzania

K fotke vyssie: TEN POCIT, KED IDETE DO NARODNEHO PARKU NA SAFARI, ZASTAVITE SA PRI TABULKE, LEBO STE ZVEDAVI, CO SA TAM PISE A DOCITATE SA O MRTVYCH LUDOCH – umrtia sposobene utokom nosorozca, zastrelenim puskou pytliaka, zastrelenim puskou banditov, dopravne nestastia a jedno letecke nestastie. Hovorim si, lietadielkom nepoletim, ostavaju uz “len” styri mozne kauzy mortis a vzapati mi docvakne, ze aj XY inych moznych. Ked som sa pozrela lepsie, vsimla som si, ze nebohi ludia boli ochrancovia prirody (“in memory of those who lost their lifes in conservation of wild life“) – cest ich pamiatke.

Jankine foto – blizko mesta Stone Town, Zanzibar

K fotke vyssie: TEN POCIT, KED VAM UPRIMNE VYZERAJUCI PAN HOVORI, ABY STE TU ORANZOVU VEC ZJEDLI A VAM SA NECHCE, NO NECHCETE HO ANI ODMIETNUT. Pan na fotke bol zamestnanec koreninovej farmy, ktorej sucastou bol aj ovocny sad a ak ma pamat neklame, to, co drzi v ruke, je karambola. Akurat po vsetkych tych degustaciach a ovoniavaniach som uz mala dost (nie vsetky byliny a plody sme mohli zjest, no je mozne, ze v tej horucave s vysokou vlhkostou vzduchu a vdaka afrikanskej anglictine nasho guida sme jeho vyklad nevnimali a pojedli sme aj to, co sme nemali a potom sme uz chceli len vodu, vela vody:-). Pan bol velmi zlaty a snazivy a chalan za nim sikovny, vyliezol na obrovitansku palmu a zhodil kokosy, ktore sme potom vypili – nic lepsie na hydrataciu v tropickom prostredi ako kokosova voda neexistuje (voda sice nema podla mojho nazoru skoro ziadnu chut, no uzasne hydratuje).

Jankine foto – oznam v kupelni mojej lodge v Katima Mulilo, Namibia

K fotke vyssie: TEN POCIT, KED sa idete osprchovat a viete, ze je to rovnaka voda, aku maju k dispozicii krokodily, hrochy, ryby a ostatni zivocisni obyvatelia mohutnej rieky Zambezi. Udajne ju turisti aj piju (tu filtrovanu z kohutika, nie tu z rieky) a vacsinou im nic nie je alebo im je len trosku zle. Ja som odolala aj vode z rieky, aj vode z kohutika:-). V tomto smere ma prekvapilo Kapske mesto (JAR), lebo v kohutikoch isla pitna voda a pila som ju uplne v pohode, no umyvat sme sa mohli max 5 minut, pretoze v JAR maju akutny nedostatok vody.

Jankine foto – niekde na ceste do Grootfontein v Namibii

K fotke vyssie: TEN POCIT, KED sa pomaly zvecerieva a vy ste este stale nedorazili do najblizsieho ciela a smerova znacka vam “jednoznacne pomaha” v orientacii:-).

Jankine foto – karakal, centralna Namibia

K fotke vyssie: TEN POCIT, KED vas odvedu pod nejaky strom do tiena a vy na nom zbadate karakala! Upresnim, ze islo o obrovitansky areal s lodges a farmou na rehabilitaciu zvierat, kde sme sa len zastavili v ramci prestavky pocas dlhej cesty. Mali tu zvieratka, o ktore sa starali a medzi ktore nas pustili, hoci nikto nam nic negarantoval, pretoze selma je selma. Karakal je z tych priatelskejsich tvorov, bezdovodne na cloveka nezautoci. Navyse je maly, podobny nasmu rysovi. Nieco ine je uz gepard – sice je to len stredne velka selma, no mierumilovny kontakt nie je vobec isty ani u mladeho, nakrmeneho jedinca.

Jankine foto – mlady gepard, centralna Namibia – stojim pred nim a fotim tak, ze by sa mi krvi nedorezali

K fotke vyssie: TEN POCIT, KED vam povedia, aby ste si isli pohladkat geparda. TEN POCIT, KED vam nohy otazeju a zabudnete, ako sa volate. Gepard bol v teenagerskom veku a rovnaky vek odhadujem aj mojmu nemeckemu sprievodcovi (narodnost nie ojedinela, lebo Namibia je byvala nemecka kolonia a Nemcov tu zije pomerne vela). Islo o rovnaky areal, kde som odfotila karakala, no geparda som sa bala ovela viac. Kazdopadne, takato fotka – ja na zemi a gepard na zemi oproti mne – by nikdy nevznikla na safari. Na safari sa totiz nesmie vystupit z auta, lebo by to mohlo byt to posledne, co ste urobili. Teoreticky by take foto mohlo vzniknut pocas walking safari, no nepredpokladam, ze by niekto tasil fotak a nebral nohy na plecia – hoci, ked tak o tom premyslam, kedze rychlost behu geparda moze dosiahnut neuveritelnych 110 km/h, asi by sa oplatilo urobit skor fotku nez sprintovat (ostala by pamiatka). Bolo mi povedane, ze tento gepardik ma nezozerie (velmi som tuzila, aby mi to odprisahali, vlastnou krvou podpisali deklaraciu o neutoceni), a tak som sa k nemu vybrala. Zial, dostala som vela informacii naraz (co robit a co nerobit), a to v kombinacii s mojim stresom sposobilo, ze to najdolezitejsie som doplietla:-), k tomu nizsie. Este dodam, ze take foto by nikdy nevzniklo s leopardom – mali ho tu, no stupen ochocenia leoparda nikdy nedosiahne mieru, aby ste s nim kontakt prezili, preto vas k nemu nepustia, resp. len blazon by sa toho dozadoval. Este sa robia napriklad prechadzky s levmi, no s leopardom nic take a ani tomu podobne, pretoze je to extremne nebezpecna a nevypocitatelna selma a skrotit sa neda.

Jankine foto – mlady gepard, centralna Namibia – stojim vedla neho

K fotke vyssie: TEN POCIT, KED stojite 10 centimetrov od geparda. TEN POCIT, KED dopletiete instrukciu o tom, ako sa ho mate dotknut. Ja som ho pohladkala po hlave (mozno sa mi to zdalo prirodzenejsie resp. bezpecnejsie, nez pchat svoju ruku pod jeho tlamu), no mala som ho pohladkat pod bradou … Moj nemecky sprievodca ihned zakrocil, ja som ruku okamzite stiahla a pozrela s obavou na geparda, co so mnou spravi. On uzasny to nechal tak, a preto odkaz: I still love you, my cheetah friend:-). Fotiek z tejto sekcie mam samozrejme dost vela (fotila som o dusu), no rovnako mam aj fotky gepardov z divociny (na safari som ich videla nepomerne viac nez leopardov).

PS: Trampoty, slamastiky, vacsi adrenalin, nez by ste mozno chceli, infarktove stavy striedane s letargiou a odovzdanim = MOZNO, no zaklad je, ze Afriku nie je mozne nemilovat a s odstupom casu vam aj tazsie chvilky budu pripadat ako stastne chvilky a ostatny cas v Afrike ako mega stastny cas = GLORIOUS AND HAPPY TIMES.

Dnes o Elene Ivanovne aj Sergejovi

Podtitul 1: Ak ste uz precitali vsetky knihy a videli vsetky filmy, pridam po jednom tipe z oboch sudkov, lebo mozno reku predsa je tu este nieco neprecitane a nevidene, v oboch pripadoch svojim sposobom aj nevidane:-).

Podtitul 2: Dve nesporne zaujimave osobnosti – Elena Ivanovna a Sergej. Nespaja ich vobec nic, snad okrem ohromnej davky sikovnosti a tiez kontroverznosti, ktora z nich urobila vdacny objekt, a tym aj dobry predajny “artikel” pre rozne media ich doby, a rovnako silnej tuzby kracat zivotom co najslobodnejsie. Nezili ani v rovnakom case. Sergej je este stale mlady muz, narodil sa v roku, kedy Elena uz bola par rokov po smrti. Nespaja ich ani naklonnost k rodnej hrude. Elena sa sice narodila v Rusku, no este ako mladucka sa prestahovala do Francuzska, vacsiu cast zivota prezila v Spanielsku a do Ruska sa nemienila nikdy vratit a ani sa nevratila. Sergej sa narodil a isty cas zil na Ukrajine, neskor vo Velkej Britanii, v Rusku a v Amerike, no povazuje sa za Rusa. Elena stala takmer cely zivot po boku jednej svetoznamej osobnosti, ktorej pracovnym nastrojom bol maliarsky stetec. Sergej je svetoznamou osobnostou a jeho pracovnym nastrojom je jeho vlastne telo. Tym som chcela povedat len tolko, ze moj prispevok nevznikol cielene, dopracovala som sa k odkazu na tieto dve osobnosti prostrednictvom jednej knihy a jedneho filmu. Sergej mi je znamy uz niekolko rokov, kym o Elene som az doteraz zrejme nepocula, a ak aj ano, evidentne dost malo na to, aby som si ju zapamatala. Odteraz si ju uz budem pamatat, aj ked nie ako Elenu ale ako Galu – k tomu nizsie.

Knizny tip by som nazvala ako “who is hiding behind the world-known canvas?” (t.j. kto sa ukryva za svetoznamymi obrazmi?). Bude putavy pre milovnikov biografie alebo vytvarneho umenia, no najma pre tych, ktorych zaujimaju zivotne pribehy ludi, ktori zili po boku svetoznamych umelcov, a ktorych vplyv na zivot a tvorbu daneho umelca bol tak vyrazny, ze popri oznaceni “celozivotna muza” by sme im mohli pripisat kvazi spoluautorstvo.

Filmovy tip by som nazvala “a chance to look behind the scenes at the big ballet” (t.j. prilezitost nazriet do zakulisia velkeho baletu). Bude lahodkou pre milovnikov tanca, konkretne baletu, no najma pre tych, ktori sa zaujimaju o zivot (profesny aj osobny, ktore sa v tomto pripade zlievaju do jedneho) legendarnych tanecnikov alebo jednoducho takych ludi, ktori od utleho detstva zasvatili zivot a vsetok volny cas neskutocnej drine. Hovorime o par hodinach umeleckeho prejavu na podiu a dlhych rokoch extremnej makacky za oponou.

TIP NA KNIHU: Gala Dali od autorky Carmen Domingo

Ked sa povie Salvador Dali, vacsina ludi “je doma”. Ked sa povie Elena Ivanovna Diakonova alebo Gala (sice prezyvka, no nikto ju inak nez Gala nevolal), vacsina netusi, o kom je rec – ani ja som netusila. A pritom je to osoba, ktora ako jedina mala vplyv na Daliho zivot a tvorbu a navyse vplyv obrovsky. Stala zhruba 50 rokov po jeho boku, naoko a dobrovolne v jeho tieni (so samozrejmostou nechala vynikat Daliho genialitu), no pritom riadila doslova a do pismena kazdy jeho cin a krok, vratane predaja obrazov a spravy majetku. Dali by bez Galy neurobil nic, nevedel zariadit ani bezne veci. Gala rozhodovala o vsetkom, dokonca aj o case, kedy ma Dali malovat a jemu to vyhovovalo. Dali ju zboznoval, uctieval, do sveta vyhlasoval, ze bez nej by nedokazal ani dychat, bol by bezbranny ako ustrica bez skrupiny, ze ona stelesnuje jeho ochranny plast a len ona mu rozumie. Casto a rad ju maloval, no a od isteho casu zacal vsetky svoje obrazy podpisovat ako “Gala, Dali”. Ked zomrela, udajne ho nasli lezat v zubozenom stave pri jej truhle a dalsie roky az po zbytok zivota psychicky upadal a nechcel ani malovat. Kto bola Gala? Podla Daliho fenomenalny genius a jeho druhe “ja”, no kniha naznacuje, ze islo o velmi svojraznu, citovo chladnu zenu, so spravanim na mile vzdialenom od vtedajsieho archetypu slusnej a poslusnej zeny. Bola o 10 rokov starsia od Daliho, nijako nevynikala krasou ani ziadnym specialnym talentom, no bola nesporne ctiziadostiva, svojhlava, direktivna a mala “cuch” na ludi, z ktorych by sa dali pod jej taktovkou “vytesat” uspesne osobnosti, pritom sama nepracovala. Vztah s Dalim bol rozhodne (jemne, velmi jemne povedane) nekonvencny. Hoci ako manzelia zdielali domacnost aj spolocnu postel, nikdy medzi nimi nebol intimny pomer. Gala mala nespocet milencov, neznasala nudu, no najvacsiu hrozu mala z toho, ze by jej niekto hovoril, co ma robit. Nazor inych ludi ju vonkoncom nezaujimal a vyznavala motto: “Budem zit len a len podla seba.” O sebe hovorievala: “Nikdy nebudem bezna zena v domacnosti, vela citam a robim vsetko, co chcem. Nikdy nestratim sarm zeny, ktora sa neprepracuje. Ako prostitutka – ligocem sa, voniam parfemom a vzdy mam upravene nechty.” Z riadkov knihy som vytusila, ze Gala mnohymi ludmi pohrdala, malokoho si vazila, nemala rada slabych jedincov a nevyhladavala spolocnost nikoho ineho okrem vlastnej osoby (milovala aj samotu), Daliho, milencov (zvacsa nahodnych), Coco Chanel, z casu na cas byvaleho manzela, urcite nie vsak dcery, ktorej pocatie a narodenie povazovala za omyl a ktoru po opusteni prveho manzela uz viac nechcela vidiet.

Zaujalo ma, co Galu a Salvadora spajalo a najma to, co vsetko ich nespajalo a napriek tomu tvorili tandem. Hoci boli ako ohen a voda, trvalo az desatrocia, kym kvapky vody zacali padat do coraz slabsieho ohna (peknu metaforu som vymyslela, len, ci jej niekto porozumie:-).

Co povazujem za benefit knihy? Abstraktne umenie a surrealisticke diela mi nie su velmi blizke. Umelecke diela vytvarneho umenia hodnotim (ako inak) zo subjektivneho pohladu podla toho, ci im rozumiem (ci poznam pointu) a zaroven mam z nich aj umelecky dojem, alebo ci vo mne vyvolavaju prijemne, pripadne trvacne pocity (nemusim nutne rozumiet, ak sa mi dielo paci alebo ma niecim oslovi, zaujme, potom sa pre mna stava zapamatatelnym). Pri surrealistickych obrazoch castokrat nenachadzam ani jedno, ani druhe, niektore diela by som tipovala na art brut (ospravedlnujem sa vsetkym surrealistickym umelcom, len zrejme nemam dar preniknut do tohto stylu umenia a pokial ide o moje prepojenie na art brut, nie je to urazka, ved pramenom podnetov pre surrealistov bola okrem ineho aj tvorba predstavitelov tzv. umenia v surovom stave). A rovnako by ste ma asi nevideli rozjimat pred obrazmi, na ktorych su len “haky baky”, ciary, stvorce, machule a podobne (ospravedlnujem sa vsetkym predstavitelom abstraktneho umenia, znova len asi chyba v mojom “programe” chapania tohto stylu umenia). Kniha Gala Dali mi pomohla konecne aspon ako-tak porozumiet Daliho vnutru aj umeleckej tvorbe, co so sebou navzajom casto suvisi, pri surrealistoch obzvlast. Hoci sa to v knihe nespomina, objavila som v Daliho pribehu jeden stycny bod so smutnym zivotom Vincenta Van Gogha – syndrom nahradneho dietata (sama som si takto nazvala skutocnost, ze dieta sa narodilo po smrti starsieho surodenca a rodicia spominali a oplakavali mrtve dieta viac, nez asi bolo vhodne na psychiku mladsieho, prezivsieho surodenca, ktory sa mohol citit iba ako nahradnik ci naplast za mrtveho surodenca, no kym Vincenta to zasadne negativne poznacilo, Salvador to bral trochu inak, napriklad veril, ze mrtvy brat sa do neho reinkarnoval). Docitala som sa aj o Daliho vysokej inteligencii (uz ako dieta vynikal), tiez o jeho paranojach a aspon ciastocne som pochopila vnutorne dovody a priciny, suvislosti a okolnosti vzniku niektorych jeho diel. Aj ked sa Dali neraz stazoval, ze ludia jeho osobe a umeniu nerozumeju, o sebe nepochyboval, bol skalopevne presvedceny o svojej genialite. Na umeleckej vysokej skole odmietol zlozit zaverecne skusky, lebo mal pocit, ze profesori nie su dostatocne kvalifikovani a podla neho nemali ani spolovice take vedomosti ako on. Veril, ze je spasitelom umenia. Znamy je jeho vyrok: “Kazde rano zazivam pri prebudeni rozkos, rozkos z toho, ze som Salvador Dali a unesene sa pytam sameho seba, co zazracneho dnes ten Salvador vykona.” Napokon nutno dodat, ze Dali chcel sokovat svet a poburovat verejnost, co sa mu viac nez darilo. Pokial ide o blaznovstvo, hovorieval, ze kazdy clovek ma pravo na nejaku psychicku abnormalitu, no sam seba nepovazoval za blazna, ale za zdraveho blazna a notorickeho anarchistu.

Rozhodne zaujimava kniha a po jej precitani inak vnimam tohto umelca a jeho dielo. Vyzbrojena novymi informaciami som si opatovne pozrela niektore jeho obrazy na nete (napr. aj prostrednictvom online galerii) a objavila som v nich jeho genia. Nemozno mu upriet ani obrovsku vynaliezavost, kreativitu a originalnost.

Ak sam nie ste excentricky umelec alebo extravagantny bohem, odporucam pri citani knihy velky nadhlad. Bola by skoda citat ju kritickym, prehnane serioznym ci hodnotiacim okom, skor by som odporucila ist cestou snahy o pochopenie. V osobnosti Daliho vidim aj vecne dieta, zranitelnu a bezradnu osobu s plnou hlavou milionov neodbytnych myslienok a nutkavou potrebou po sebarealizacii a uznani sveta. Necitajte knihu s ocakavanim, ze v prejavoch umelca najdete vasu vlastnu logiku a pohlad na svet. Pre mna osobne su odlisne zivotne pribehy (aj profesie) a ine videnia sveta osviezenim, ved ak by sme vsetci zili rovnake zivoty, mali rovnake nazory a este si aj o tom citali, bola by to nuda “k ukousani”. Kniha je vsak primarne o Gale a na nu si uz musite urobit vlastny nazor. Ten vsak v kontexte vnimania osoby Daliho nie je dolezity, pretoze som presvedcena, ze pre Daliho znamenala vsetko a vzdy, ked sa povie Dali alebo Daliho tvorba, sucasne sa hovori o Gale a jej vplyve na jeho osobu.

Foto obalky knihy je z netu. Apropo, az vdaka knihe som sa dozvedela, ze vajicko ako symbol zivota sa objavuje nielen na niektorych Daliho obrazoch, ale tiez, ze dve velikanske makety vajicok umiestnil na strechy svojich domcekov (niekolko prepojenych domcekov tvorilo stavbu, v ktorej s Galou zil a kazdy mal v nich svoje casti a zakutia, do ktorych ten druhy nechodil alebo skoro vobec nechodil).

Mam este zalusk na dve knihy, ktore napisal Salvador Dali a su autobiografiou: Tajomny zivot Salvadora Daliho a Geniov dennik. Pripajam jeho vlastny popis druhej spomenutej knihy, lebo dokonale vystihuje Daliho svetonazor: “Od cias Velkej francuzskej revolucie sa rozvija kretenska tendencia povazovat geniov (bez ohladu na ich diela) za ludske bytosti vo vsetkom viac-menej podobne ostatnym smrtelnikom. A to je kardinalny omyl. Tento zvrateny nazor neplati pre mna ako umelca dnesnej doby, ktory dostal do vienka nevsedny talent a nesputaneho ducha, a uz vobec ho nemozno akceptovat v pripade unikatnych, kvazi bozskych geniov renesancneho umenia, kde sa za jedneho z vrcholnych predstavitelov poklada Raffael Santi. Tato jedinecna kniha je rukolapnym dokazom, ze kazdodenny zivot genia, jeho psychika, krv kolujuca v zilach, traviaci system a kadejake neduhy sa vyrazne odlisuju od jednotvarneho zivotneho stylu celeho zvysku ludstva; zaroven je to azda prvy dennik, ktory napisal genius, presnejsie fenomenalny genius, ktoreho postretlo nevidane stastie, ze sa zasnubil s nemenej fenomenalnym geniom Galy, svojej nenapodobitelnej muzy a nadovsetko vynimocnej manzelky, co sa uz za zivota tesila vznesenemu privlastku legendy … Pre tento pozoruhodny, prisne tajny a zaroven pravdivy dovod bude nasledujuca vypoved (podotykam, ze bez mojho priameho zasahu) od sameho zaciatku az do konca nevidana, neslychana, nepretrzita a neodvratna, lebo ide o nefalsovany dennik vasho verneho a ponizeneho sluzobnika Salvadora Daliho.”

TIP NA FILM: Tanecnik (Dancer), rok 2016, rezia Steven Cantor

Film je o zivote a par excellence tanecnom umeni Sergeja Polunina, ktory sa narodil na Ukrajine a stal sa tanecnym zazrakom, baletnou hviezdou bez konkurencie a najmladsim principalom Kralovskeho baletu v Londyne – neexistuje vyssia meta pre baletakov a on ju pokoril, navyse ako najmladsi v historii. Takyto uspech by mohol byt priam vrazedny alebo by mohol viest k pocitom otupnosti a nudy. Ked sa povie jeho meno, mnohym sa popri slove fenomen (ved tancuje ako boh) vynoria aj slova James Dean baletneho sveta, rebel alebo zly chlapec baletu. V mediach som postrehla niektore jeho prekvapive a kontroverzne vyroky a prejavy, ktore rozoberat nebudem. Za niektore sa uz verejne ospravedlnil a na niektore ma pravo ako slobodne mysliaci clovek a takto to treba brat. V skutocnosti vraj nie je arogantny, je velmi citlivy, emocionalny, duplovane vitalny, volnomyslienkarsky a nadpriemerne inteligentny umelec s pribehom, ktory sa oplati poznat. Jeho pocetne tetovania a jazvy nie su prejavom sebaposkodzovania, ale symbolom slobody, ktoru tak velmi chcel po rokoch treningov, studia a prace v organizovanom subore dosiahnut, a prejavom tuzby urobit aspon nieco, co si vyzaduje hrdinstvo a namahu. Lebo tanec mu isiel lahko a jednako tiez obdivoval dobrodruzne typy.

Prejdem k podstate, a sice, k tanecnej genialite Sergeja Polunina, ktora pozorovatela (dovolim si tvrdit, ze kazdeho pozorovatela) necha v nemom uzase. V kocke ju divakovi priblizuje film Tanecnik, ktory je zanrovo filmom dokumentarnym, tanecnym a zivotopisnym. Ak by som to mala zhutnit do par slov: makacka, bolest, odriekanie, zelezna sebadisciplina, tanec ako laska, tanec ako zivot, tanec ako zivotna filozofia a umenie, tanec ako forma komunikacie a sebarealizacie, az kym …

Foto z netu: Sergei Polunin

O filme zo zdroja https://www.csfd.cz/film/451561-tanecnik/prehled/ (pripajam skratenu verziu): Obdareny ohromnou vytrvalostou a zanietenim, Sergej Polunin vzal tanecny svet utokom a stal sa vo veku 19 rokov historicky najmladsim solistom Kralovskeho baletu v Londyne. O dva roky neskor, na vrchole kariery a slavy, sa rozhodol zo dna na den subor opustit, co vyvolalo velky skandal. Neskor sa rozhodol tanec uplne zanechat. Dokumentarny snimok rezisera Stevena Cantora sleduje zivot tohto osobiteho umelca od jeho utleho detstva a zaciatkov na Ukrajine cez strhujuce vykony vo Velkej Britanii, Rusku a nakoniec aj v USA, kde ho David LaChapelle natocil pri tanci na Hozierovu skladbu “Take Me to Church” a video sa okamzite stalo hitom internetu. Film ale okrem oslavy Poluninovho skutocneho talentu a nesputanych ambicii naznacuje, ze uspech mozno k najdeniu osobnej a profesijnej identity nestaci. Este dodam, ze film ma na CSFD vysoke hodnotenie 86% (rovnake hodnotenie ako napr. filmy Hotel Rwanda, Joker, Zelena kniha, atd.). Do realizacie filmu Sergej nezasahoval a nevedel, ze vo filme sa objavia fotky a videa z jeho detstva, co ho tak rozrusilo a dojalo, ze na premiere nevdojak stisol ruku cloveka, ktory sedel vedla neho. A este jedno “gossip” info, Sergej ma na ruke vytetovane meno “Natalia” – ide o jeho byvalu frajerku Nataliu Osipovu, hviezdnu balerinu a principalku Kralovskeho baletu v Londyne. Isty cas vyhlasoval, ze mieni tanecne spolupracovat uz len s nou.

Trailer k filmu Tanecnik, zdroj: https://www.youtube.com/watch?v=Hu9CCAWyWCs
Spolocny tanec s Nataliou Osipovou, zdroj: https://www.youtube.com/watch?v=ZHSQn9CgVR0

Od produkcie filmu Tanecnik ubehlo zopar rokov a ja prezradim, ze za ten cas Sergej nielenze zacal opat tancovat (chvalabohu), no mihol sa aj v niektorych dalsich filmoch ako vedlajsia postava (Vrazda v Orient exprese, Cervena volavka, Biela vrana – vsetky som videla a posledny uvedeny film je o fenomenalnom, uz nebohom baletakovi Nureyevovi) a nedavno sa stal otcom. Trenuje uz vsak sam, ma vlastne tanecne projekty a nechce byt sucastou ziadneho suboru.

A na zaver pridam video, ktore je oslavou Sergejovych technicky a umelecky dokonalych tanecnych cisel, s nazvom “27 Times Sergei Polunin Made Me Say Wow“.

Len Masajov a Polunina som videla skakat stylom “no gravity“:-). Je fakt dokonaly.