Podtitul 1: Ak ste uz precitali vsetky knihy a videli vsetky filmy, pridam po jednom tipe z oboch sudkov, lebo mozno reku predsa je tu este nieco neprecitane a nevidene, v oboch pripadoch svojim sposobom aj nevidane:-).
Podtitul 2: Dve nesporne zaujimave osobnosti – Elena Ivanovna a Sergej. Nespaja ich vobec nic, snad okrem ohromnej davky sikovnosti a tiez kontroverznosti, ktora z nich urobila vdacny objekt, a tym aj dobry predajny “artikel” pre rozne media ich doby, a rovnako silnej tuzby kracat zivotom co najslobodnejsie. Nezili ani v rovnakom case. Sergej je este stale mlady muz, narodil sa v roku, kedy Elena uz bola par rokov po smrti. Nespaja ich ani naklonnost k rodnej hrude. Elena sa sice narodila v Rusku, no este ako mladucka sa prestahovala do Francuzska, vacsiu cast zivota prezila v Spanielsku a do Ruska sa nemienila nikdy vratit a ani sa nevratila. Sergej sa narodil a isty cas zil na Ukrajine, neskor vo Velkej Britanii, v Rusku a v Amerike, no povazuje sa za Rusa. Elena stala takmer cely zivot po boku jednej svetoznamej osobnosti, ktorej pracovnym nastrojom bol maliarsky stetec. Sergej je svetoznamou osobnostou a jeho pracovnym nastrojom je jeho vlastne telo. Tym som chcela povedat len tolko, ze moj prispevok nevznikol cielene, dopracovala som sa k odkazu na tieto dve osobnosti prostrednictvom jednej knihy a jedneho filmu. Sergej mi je znamy uz niekolko rokov, kym o Elene som az doteraz zrejme nepocula, a ak aj ano, evidentne dost malo na to, aby som si ju zapamatala. Odteraz si ju uz budem pamatat, aj ked nie ako Elenu ale ako Galu – k tomu nizsie.
Knizny tip by som nazvala ako “who is hiding behind the world-known canvas?” (t.j. kto sa ukryva za svetoznamymi obrazmi?). Bude putavy pre milovnikov biografie alebo vytvarneho umenia, no najma pre tych, ktorych zaujimaju zivotne pribehy ludi, ktori zili po boku svetoznamych umelcov, a ktorych vplyv na zivot a tvorbu daneho umelca bol tak vyrazny, ze popri oznaceni “celozivotna muza” by sme im mohli pripisat kvazi spoluautorstvo.
Filmovy tip by som nazvala “a chance to look behind the scenes at the big ballet” (t.j. prilezitost nazriet do zakulisia velkeho baletu). Bude lahodkou pre milovnikov tanca, konkretne baletu, no najma pre tych, ktori sa zaujimaju o zivot (profesny aj osobny, ktore sa v tomto pripade zlievaju do jedneho) legendarnych tanecnikov alebo jednoducho takych ludi, ktori od utleho detstva zasvatili zivot a vsetok volny cas neskutocnej drine. Hovorime o par hodinach umeleckeho prejavu na podiu a dlhych rokoch extremnej makacky za oponou.
TIP NA KNIHU: Gala Dali od autorky Carmen Domingo
Ked sa povie Salvador Dali, vacsina ludi “je doma”. Ked sa povie Elena Ivanovna Diakonova alebo Gala (sice prezyvka, no nikto ju inak nez Gala nevolal), vacsina netusi, o kom je rec – ani ja som netusila. A pritom je to osoba, ktora ako jedina mala vplyv na Daliho zivot a tvorbu a navyse vplyv obrovsky. Stala zhruba 50 rokov po jeho boku, naoko a dobrovolne v jeho tieni (so samozrejmostou nechala vynikat Daliho genialitu), no pritom riadila doslova a do pismena kazdy jeho cin a krok, vratane predaja obrazov a spravy majetku. Dali by bez Galy neurobil nic, nevedel zariadit ani bezne veci. Gala rozhodovala o vsetkom, dokonca aj o case, kedy ma Dali malovat a jemu to vyhovovalo. Dali ju zboznoval, uctieval, do sveta vyhlasoval, ze bez nej by nedokazal ani dychat, bol by bezbranny ako ustrica bez skrupiny, ze ona stelesnuje jeho ochranny plast a len ona mu rozumie. Casto a rad ju maloval, no a od isteho casu zacal vsetky svoje obrazy podpisovat ako “Gala, Dali”. Ked zomrela, udajne ho nasli lezat v zubozenom stave pri jej truhle a dalsie roky az po zbytok zivota psychicky upadal a nechcel ani malovat. Kto bola Gala? Podla Daliho fenomenalny genius a jeho druhe “ja”, no kniha naznacuje, ze islo o velmi svojraznu, citovo chladnu zenu, so spravanim na mile vzdialenom od vtedajsieho archetypu slusnej a poslusnej zeny. Bola o 10 rokov starsia od Daliho, nijako nevynikala krasou ani ziadnym specialnym talentom, no bola nesporne ctiziadostiva, svojhlava, direktivna a mala “cuch” na ludi, z ktorych by sa dali pod jej taktovkou “vytesat” uspesne osobnosti, pritom sama nepracovala. Vztah s Dalim bol rozhodne (jemne, velmi jemne povedane) nekonvencny. Hoci ako manzelia zdielali domacnost aj spolocnu postel, nikdy medzi nimi nebol intimny pomer. Gala mala nespocet milencov, neznasala nudu, no najvacsiu hrozu mala z toho, ze by jej niekto hovoril, co ma robit. Nazor inych ludi ju vonkoncom nezaujimal a vyznavala motto: “Budem zit len a len podla seba.” O sebe hovorievala: “Nikdy nebudem bezna zena v domacnosti, vela citam a robim vsetko, co chcem. Nikdy nestratim sarm zeny, ktora sa neprepracuje. Ako prostitutka – ligocem sa, voniam parfemom a vzdy mam upravene nechty.” Z riadkov knihy som vytusila, ze Gala mnohymi ludmi pohrdala, malokoho si vazila, nemala rada slabych jedincov a nevyhladavala spolocnost nikoho ineho okrem vlastnej osoby (milovala aj samotu), Daliho, milencov (zvacsa nahodnych), Coco Chanel, z casu na cas byvaleho manzela, urcite nie vsak dcery, ktorej pocatie a narodenie povazovala za omyl a ktoru po opusteni prveho manzela uz viac nechcela vidiet.
Zaujalo ma, co Galu a Salvadora spajalo a najma to, co vsetko ich nespajalo a napriek tomu tvorili tandem. Hoci boli ako ohen a voda, trvalo az desatrocia, kym kvapky vody zacali padat do coraz slabsieho ohna (peknu metaforu som vymyslela, len, ci jej niekto porozumie:-).
Co povazujem za benefit knihy? Abstraktne umenie a surrealisticke diela mi nie su velmi blizke. Umelecke diela vytvarneho umenia hodnotim (ako inak) zo subjektivneho pohladu podla toho, ci im rozumiem (ci poznam pointu) a zaroven mam z nich aj umelecky dojem, alebo ci vo mne vyvolavaju prijemne, pripadne trvacne pocity (nemusim nutne rozumiet, ak sa mi dielo paci alebo ma niecim oslovi, zaujme, potom sa pre mna stava zapamatatelnym). Pri surrealistickych obrazoch castokrat nenachadzam ani jedno, ani druhe, niektore diela by som tipovala na art brut (ospravedlnujem sa vsetkym surrealistickym umelcom, len zrejme nemam dar preniknut do tohto stylu umenia a pokial ide o moje prepojenie na art brut, nie je to urazka, ved pramenom podnetov pre surrealistov bola okrem ineho aj tvorba predstavitelov tzv. umenia v surovom stave). A rovnako by ste ma asi nevideli rozjimat pred obrazmi, na ktorych su len “haky baky”, ciary, stvorce, machule a podobne (ospravedlnujem sa vsetkym predstavitelom abstraktneho umenia, znova len asi chyba v mojom “programe” chapania tohto stylu umenia). Kniha Gala Dali mi pomohla konecne aspon ako-tak porozumiet Daliho vnutru aj umeleckej tvorbe, co so sebou navzajom casto suvisi, pri surrealistoch obzvlast. Hoci sa to v knihe nespomina, objavila som v Daliho pribehu jeden stycny bod so smutnym zivotom Vincenta Van Gogha – syndrom nahradneho dietata (sama som si takto nazvala skutocnost, ze dieta sa narodilo po smrti starsieho surodenca a rodicia spominali a oplakavali mrtve dieta viac, nez asi bolo vhodne na psychiku mladsieho, prezivsieho surodenca, ktory sa mohol citit iba ako nahradnik ci naplast za mrtveho surodenca, no kym Vincenta to zasadne negativne poznacilo, Salvador to bral trochu inak, napriklad veril, ze mrtvy brat sa do neho reinkarnoval). Docitala som sa aj o Daliho vysokej inteligencii (uz ako dieta vynikal), tiez o jeho paranojach a aspon ciastocne som pochopila vnutorne dovody a priciny, suvislosti a okolnosti vzniku niektorych jeho diel. Aj ked sa Dali neraz stazoval, ze ludia jeho osobe a umeniu nerozumeju, o sebe nepochyboval, bol skalopevne presvedceny o svojej genialite. Na umeleckej vysokej skole odmietol zlozit zaverecne skusky, lebo mal pocit, ze profesori nie su dostatocne kvalifikovani a podla neho nemali ani spolovice take vedomosti ako on. Veril, ze je spasitelom umenia. Znamy je jeho vyrok: “Kazde rano zazivam pri prebudeni rozkos, rozkos z toho, ze som Salvador Dali a unesene sa pytam sameho seba, co zazracneho dnes ten Salvador vykona.” Napokon nutno dodat, ze Dali chcel sokovat svet a poburovat verejnost, co sa mu viac nez darilo. Pokial ide o blaznovstvo, hovorieval, ze kazdy clovek ma pravo na nejaku psychicku abnormalitu, no sam seba nepovazoval za blazna, ale za zdraveho blazna a notorickeho anarchistu.
Rozhodne zaujimava kniha a po jej precitani inak vnimam tohto umelca a jeho dielo. Vyzbrojena novymi informaciami som si opatovne pozrela niektore jeho obrazy na nete (napr. aj prostrednictvom online galerii) a objavila som v nich jeho genia. Nemozno mu upriet ani obrovsku vynaliezavost, kreativitu a originalnost.
Ak sam nie ste excentricky umelec alebo extravagantny bohem, odporucam pri citani knihy velky nadhlad. Bola by skoda citat ju kritickym, prehnane serioznym ci hodnotiacim okom, skor by som odporucila ist cestou snahy o pochopenie. V osobnosti Daliho vidim aj vecne dieta, zranitelnu a bezradnu osobu s plnou hlavou milionov neodbytnych myslienok a nutkavou potrebou po sebarealizacii a uznani sveta. Necitajte knihu s ocakavanim, ze v prejavoch umelca najdete vasu vlastnu logiku a pohlad na svet. Pre mna osobne su odlisne zivotne pribehy (aj profesie) a ine videnia sveta osviezenim, ved ak by sme vsetci zili rovnake zivoty, mali rovnake nazory a este si aj o tom citali, bola by to nuda “k ukousani”. Kniha je vsak primarne o Gale a na nu si uz musite urobit vlastny nazor. Ten vsak v kontexte vnimania osoby Daliho nie je dolezity, pretoze som presvedcena, ze pre Daliho znamenala vsetko a vzdy, ked sa povie Dali alebo Daliho tvorba, sucasne sa hovori o Gale a jej vplyve na jeho osobu.
Mam este zalusk na dve knihy, ktore napisal Salvador Dali a su autobiografiou: Tajomny zivot Salvadora Daliho a Geniov dennik. Pripajam jeho vlastny popis druhej spomenutej knihy, lebo dokonale vystihuje Daliho svetonazor: “Od cias Velkej francuzskej revolucie sa rozvija kretenska tendencia povazovat geniov (bez ohladu na ich diela) za ludske bytosti vo vsetkom viac-menej podobne ostatnym smrtelnikom. A to je kardinalny omyl. Tento zvrateny nazor neplati pre mna ako umelca dnesnej doby, ktory dostal do vienka nevsedny talent a nesputaneho ducha, a uz vobec ho nemozno akceptovat v pripade unikatnych, kvazi bozskych geniov renesancneho umenia, kde sa za jedneho z vrcholnych predstavitelov poklada Raffael Santi. Tato jedinecna kniha je rukolapnym dokazom, ze kazdodenny zivot genia, jeho psychika, krv kolujuca v zilach, traviaci system a kadejake neduhy sa vyrazne odlisuju od jednotvarneho zivotneho stylu celeho zvysku ludstva; zaroven je to azda prvy dennik, ktory napisal genius, presnejsie fenomenalny genius, ktoreho postretlo nevidane stastie, ze sa zasnubil s nemenej fenomenalnym geniom Galy, svojej nenapodobitelnej muzy a nadovsetko vynimocnej manzelky, co sa uz za zivota tesila vznesenemu privlastku legendy … Pre tento pozoruhodny, prisne tajny a zaroven pravdivy dovod bude nasledujuca vypoved (podotykam, ze bez mojho priameho zasahu) od sameho zaciatku az do konca nevidana, neslychana, nepretrzita a neodvratna, lebo ide o nefalsovany dennik vasho verneho a ponizeneho sluzobnika Salvadora Daliho.”
TIP NA FILM: Tanecnik (Dancer), rok 2016, rezia Steven Cantor
Film je o zivote a par excellence tanecnom umeni Sergeja Polunina, ktory sa narodil na Ukrajine a stal sa tanecnym zazrakom, baletnou hviezdou bez konkurencie a najmladsim principalom Kralovskeho baletu v Londyne – neexistuje vyssia meta pre baletakov a on ju pokoril, navyse ako najmladsi v historii. Takyto uspech by mohol byt priam vrazedny alebo by mohol viest k pocitom otupnosti a nudy. Ked sa povie jeho meno, mnohym sa popri slove fenomen (ved tancuje ako boh) vynoria aj slova James Dean baletneho sveta, rebel alebo zly chlapec baletu. V mediach som postrehla niektore jeho prekvapive a kontroverzne vyroky a prejavy, ktore rozoberat nebudem. Za niektore sa uz verejne ospravedlnil a na niektore ma pravo ako slobodne mysliaci clovek a takto to treba brat. V skutocnosti vraj nie je arogantny, je velmi citlivy, emocionalny, duplovane vitalny, volnomyslienkarsky a nadpriemerne inteligentny umelec s pribehom, ktory sa oplati poznat. Jeho pocetne tetovania a jazvy nie su prejavom sebaposkodzovania, ale symbolom slobody, ktoru tak velmi chcel po rokoch treningov, studia a prace v organizovanom subore dosiahnut, a prejavom tuzby urobit aspon nieco, co si vyzaduje hrdinstvo a namahu. Lebo tanec mu isiel lahko a jednako tiez obdivoval dobrodruzne typy.
Foto z netu: Sergei Polunin Foto z netu: Sergei Polunin
Prejdem k podstate, a sice, k tanecnej genialite Sergeja Polunina, ktora pozorovatela (dovolim si tvrdit, ze kazdeho pozorovatela) necha v nemom uzase. V kocke ju divakovi priblizuje film Tanecnik, ktory je zanrovo filmom dokumentarnym, tanecnym a zivotopisnym. Ak by som to mala zhutnit do par slov: makacka, bolest, odriekanie, zelezna sebadisciplina, tanec ako laska, tanec ako zivot, tanec ako zivotna filozofia a umenie, tanec ako forma komunikacie a sebarealizacie, az kym …
O filme zo zdroja https://www.csfd.cz/film/451561-tanecnik/prehled/ (pripajam skratenu verziu): Obdareny ohromnou vytrvalostou a zanietenim, Sergej Polunin vzal tanecny svet utokom a stal sa vo veku 19 rokov historicky najmladsim solistom Kralovskeho baletu v Londyne. O dva roky neskor, na vrchole kariery a slavy, sa rozhodol zo dna na den subor opustit, co vyvolalo velky skandal. Neskor sa rozhodol tanec uplne zanechat. Dokumentarny snimok rezisera Stevena Cantora sleduje zivot tohto osobiteho umelca od jeho utleho detstva a zaciatkov na Ukrajine cez strhujuce vykony vo Velkej Britanii, Rusku a nakoniec aj v USA, kde ho David LaChapelle natocil pri tanci na Hozierovu skladbu “Take Me to Church” a video sa okamzite stalo hitom internetu. Film ale okrem oslavy Poluninovho skutocneho talentu a nesputanych ambicii naznacuje, ze uspech mozno k najdeniu osobnej a profesijnej identity nestaci. Este dodam, ze film ma na CSFD vysoke hodnotenie 86% (rovnake hodnotenie ako napr. filmy Hotel Rwanda, Joker, Zelena kniha, atd.). Do realizacie filmu Sergej nezasahoval a nevedel, ze vo filme sa objavia fotky a videa z jeho detstva, co ho tak rozrusilo a dojalo, ze na premiere nevdojak stisol ruku cloveka, ktory sedel vedla neho. A este jedno “gossip” info, Sergej ma na ruke vytetovane meno “Natalia” – ide o jeho byvalu frajerku Nataliu Osipovu, hviezdnu balerinu a principalku Kralovskeho baletu v Londyne. Isty cas vyhlasoval, ze mieni tanecne spolupracovat uz len s nou.
Od produkcie filmu Tanecnik ubehlo zopar rokov a ja prezradim, ze za ten cas Sergej nielenze zacal opat tancovat (chvalabohu), no mihol sa aj v niektorych dalsich filmoch ako vedlajsia postava (Vrazda v Orient exprese, Cervena volavka, Biela vrana – vsetky som videla a posledny uvedeny film je o fenomenalnom, uz nebohom baletakovi Nureyevovi) a nedavno sa stal otcom. Trenuje uz vsak sam, ma vlastne tanecne projekty a nechce byt sucastou ziadneho suboru.
A na zaver pridam video, ktore je oslavou Sergejovych technicky a umelecky dokonalych tanecnych cisel, s nazvom “27 Times Sergei Polunin Made Me Say Wow“.
Len Masajov a Polunina som videla skakat stylom “no gravity“:-). Je fakt dokonaly.