“Wonder” vander v Afrike

Podtitul 1: Ten pocit, ked si v Afrike ako zaciatocnik:-).

Podtitul 2: Co moze na vandrovacke v Afrike zaskocit cloveka, ktory v domovskej krajine vidi bezne akurat psi, macky, holubov a vrabcov a pocuje maximalne rucanie jelenov alebo zavyjanie vlkov (ak vobec)?

Podtitul 3: Zakony divociny a dzunglova opereta.

Podtitul 4: Pohladkala som geparda.

Podtitul 5: Very happy times:-)!

I hear the drums echoing tonight
But she hears only whispers of some quiet conversation
She’s coming in twelve-thirty flight
Her moonlight wings reflect the stars that guide me towards salvation
I stopped an old man along the way
Hoping to find some old forgotten words or ancient melodies
He turned to me as if to say:
“Hurry boy, it’s waiting there for you”

It’s gonna take a lot to drag me away from you
There’s nothing that a hundred men or more could ever do
I bless the rains down in Africa
Gonna take some time to do the things we never had

The wild dogs cry out in the night
As they grow restless longing for some solitary company
I know that I must do what’s right
Sure as Kilimanjaro rises like Olympus above the Serengeti
I seek to cure what’s deep inside
Frightened of this thing that I’ve become

It’s gonna take a lot to drag me away from you
There’s nothing that a hundred men or more could ever do
I bless the rains down in Africa
Gonna take some time to do the things we never had

Hurry boy, she’s waiting there for you
It’s gonna take a lot to drag me away from you
There’s nothing that a hundred men or more could ever do
I bless the rains down in Africa
Gonna take some time to do the things we never had

Ak by som mala postnut prispevok, co vsetko ma v Afrike prekvapilo, lepsie znepokojilo alebo (budme uprimni) vystrasilo, bolo by to mozno lakave citanie, no dlhe pisanie. Tak ale nie som Indiana Jones, cize prekvapilo ma urcite nepomerne viac veci, nez trebars odvazlivcov, ktori Afriku velakrat prebrazdili, naozaj poriadne zazili (aj prezili, tot nutny predpoklad napisania o zazitkoch) a prislusne prahy (citlivosti a bolesti) a pud sebazachovy maju posunute uz niekde inde.

• 

• 

Netreba sa podcenovat a ani precenovat, do niecoho s vacsou vervou, do niecoho opatrne a mierne, hlavne oci a usi dokoran, obcas naopak oci zavriet a zvuk vypnut (len v spravnej chvili). Tazko sa clovek predpripravi, lebo s planmi bez empirickych zakladov na to, co a ako by v tej Afrike mohlo zbehnut, sa spolahlivo neda dostat nikam, resp. po letisko.

• 

• 

Hovorila som si, ze uzitocne info a rady treba, preto si zbalim bedeker, no ak pridu tazsie chvilky, nakopnem sa vtipnou knihou, ktorej nazov naznacoval, ze to bude rydzo uprimne rozpravanie bez prikras. Preto som si zbalila toto:

Ked som zacala pochybovat, ci Afriku davam, prave kniha od Pala Hapaka “Luzer v Afrike” mi dodala blahosklonne uistenie, ze ked uz aj chlap pise o trampotach v Afrike a o tom, ako v kritickych situaciach zlyhaval, nie je to so mnou vobec zle:-). Super kniha, citala som ju v spravnom case a na spravnych miestach – nie doma v posteli, ale tam niekde v Afrike, kde prihody a pocity autora vyznievali velmi autenticky a pripominali mi moje vlastne.

Podme sa teda pozriet na niektore moje rozpacite zazitky z Afriky (tie najhorsie, resp. najakcnejsie si nechavam na neskor, nebudu v tomto prispevku). Aby moje rozpravanie nebolo bez hudby, pridavam dalsi song Africa z roku 1982, tentokrat od francuzskej spevacky Rose Laurens – na youtube som nasla video “made in Africa” s podmazom tejto pesnicky v anglickej verzii.

Na prve momenty v africkej divocine uz asi nikdy nezabudnem. Vsetko bolo ine, aj vzduch, ktory som dychala, aj vzorky piesku a prachu, ktore sa mi dostali do oci, ust a vlasov (tvar som si musela doslova drhnut, aby som zmyla tie oranzove nanosy), intenzivna ziara slnka (neuprosneho, rovnikoveho) … A tie zvuky prirody, najma vsak zvuky prichadzajuce z ciernej, hlbokej tmy – nieco skrieka, nieco reve a chrochta alebo zvlastne zavyja – ziadna uspavanka. A maloktory zvuk som vedela identifikovat. Mohla som len tusit, no asi bolo lepsie netusit, ked sa prave nieco obsmietalo okolo mojho stanu. A potom prisiel aj moment, ze ani za svet som nemohla zaspat (kemp v Keni a kemp v Juhoafrickej republike). Co ma hned na uvod prekvapilo, bolo dorazne upozornenie, aby som poriadne zatvarala (tzn. zazipsovala) stan vzdy, ked z neho vyliezam von – je jedno, ci ho opustate na sekundu, treba ho uzatvorit vzdy, lebo aj sekunda staci nielen komarovi ale napriklad aj takej opici. Jasne, o komaroch som vedela, ale preco som si myslela, ze africke opice su ine (zasadovejsie, slusnejsie) nez azijske opice alebo juhoamericke nosale:-)? Takze nie, vlezu vam do stanu, urobia bordel a s najvacsou pravdepodobnostou vam nieco ukradnu (co vidia a co vladzu odniest, nemusi to byt jedlo, vsetko sa pocita, vsetko je ulovok) – aj preto sa asi hovori “drze ako opice”. A tak som potrenovala – von zo stanu a bleskurychlo zazipsovat, naspat do stanu a bleskurychlo zazipsovat (vzdy tak, aby som stan nezborila a moskytieru neroztrhala). Za vidna a s vylucenim verejnosti (rozumej bez zjavnej pritomnosti zivocichov) mi to islo celkom dobre:-).

Nastala noc a mne sa este nechcelo ist spat. A tak ma napadlo vyliezt zo stanu a skusit nieco pofotit. Zabudla som sa okrem ineho v tom, ze fotak mi v noci mizerne foti. Vyburcovala som sa apelmi, ze som predsa v Afrike, nie je cas schovavat sa pod prikryvkou, treba konat a vyvinut akciu. Tak som zo stanu vysla … v pyzame, vyzbrojena fotakom, celovkou a pokrivkavajucou davkou odvahy. To bolo naposledy, co som take nieco v tomto kempe vyskusala:-). Uvod mi vysiel na jednotku, vysla som svizne von, rychlo zazipsovala stan a rozhliadla som sa po okoli, ktore mi osvetloval ledaboly luc svetla z celovky. Podisla som par krokov vpred a urobila pamatnu fotku tmy:-). Ked tu zrazu blizko mna s decibelmi vacsimi, nez som bola schopna prezit, zarucalo nieco (niekolko kusov niecoho), co mi pripadalo zvukom ako krizenec kravy a leva (na druhy den som sa dozvedela, ze to boli hrochy a ze sa pasu vzdy v noci na brehu rieky). Na par sekund som stuhla, no duchapritomnost ma neopustila, urobila som otocku vzad a tri kroky k stanu, ked zrazu okolo mna preleteli obrovske netopiere, zrejme kalone – tak velke, ake som videla v dokumentarnych filmoch. A to bola posledna kvapka aj klapka:-). Akcia skoncila tak rychlo, ako sa zacala a ja som sa pratala do stanu (aspon keby som ho nechala odzipsovany, no nie, bola som v nevhodny moment dosledna). Asi za trest, ze ma pokusalo nocne fotenie uprostred divociny, som potom nemohla zaspat a nepomohli ani stuple do usi, hoci tie by nepomohli v blizkosti hrochov vobec nikomu*. V hlave mi hucalo, nadavala som, preklinala, ze co to bol za napad a v zapati, ze nie, ze napad to bol dobry, no so mnou to takto dalej nepojde, ziaden rev dobytka alebo selmy a ani lietajuci kalon ma nemozu odradit:-) … to bolo povedane samozrejme s nadsazkou, hrochov a mnoheho dalsieho som sa neprestala bat a ani som sa nechcela prestat bat. Clovek musi byt v Afrike ostrazity, opatrny, v strehu, nic nepodcenit a asi ani nechodit na nocne fotovypravy:-). No odvahy mi postupne urcite pribudlo, akurat to chcelo cas (ako vsetko), pekne krok po kroku, netopier po netopierovi, rev leva po reve hrocha, stipanec za stipancom (komare ma postipali aj v malarickych oblastiach, ale mala som stastie, ani jeden nebol infikovana samicka komara rodu Anopheles), modrina po modrine (z tzv. game roads som mala modriny na rukach aj nohach – nielen vymole, strk a kamene, ale aj jamy a balvany a v aute to s nami slusne hadzalo do vysky aj na strany).

* Este pridam zaujimavost k zvuku hrocha – ide o jedno z najhlasnejsich zvierat na svete. Jeho rucanie moze dosiahnut hlasitost 110 dB, co je porovnatelne s rockovym koncertom alebo zvukom na letiskach. Rev hrocha sa siri v okruhu 100 km – tak si predstavte, ze sa pokusate zaspat a mate niekolko kusov tejto hlasnej ozruty par metrov od stanu. Zvuk daneho objemu vnima clovek s tazkostami a citi bolest v usiach. A co fotky hrochov? Mam zopar vydarenych foto z water safari, zverejnim v inom poste.

S ubytovanim v Afrike mam len a len dobre skusenosti. O krasnych alebo specifickych lodges postnem neskor samostatny prispevok (napr. jedno take sme si nazvali ako “ubytovanie u strycka Toma”). Tento prispevok nie je o ubytku, no pridam este foto interieru mojho stanu na severe Juhoafrickej republiky pri rieke Orange u neskutocne perfektnych ludi. Cely areal ma nazov “rezort”, co si aj zasluzia, pretoze sa o to vyborne staraju. Hoci stany su z celtoviny, su komfortne, vybavene nielen murovanou kupelnou, ale aj chladnickou, klimatizaciou a kozmetikou vyrobenou prave pre tento rezort. Maju vyborne meno a ubytoval sa u nich uz aj syn herca Jeremyho Ironsa. Lenze aj zverom sa toto miesto paci – viem to, lebo aj tu sa nam v noci nieco neunavne obsmietalo okolo stanu … vypeckovali sme si klimu, aby rachotila a my sme nepoculi tie zvuky odvedla.

Pri ubytovaniach este predsa len zostanem, aj ked nie, co sa interierov tyka. Zameriam sa na oznamy v lodges u africkych ubytovatelov, ktore ma prekvapili. Suma sumarum, ak vas upozornia na byvoly (jeden z predstavitelov Big Five, velmi nebezpecne zviera), skorpiony alebo krokodily, je to uz ina kava. Nie vzdy je teda dobry napad posedkavat na priedomi lodge a uz vobec nie tam zaspat, tiez neodporucam potulovat sa v noci alebo potulovat sa kedykolvek po poziti vacsieho mnozstva alkoholu (poznate to, ked su receptory otupene, reakcie spomalene a o pobehnuti nemoze byt rec).

Prejdem ku krokodilom, mojim susedom v Katima Mulilo v Namibii. Predstavte si velky areal s roztrusenymi lodges a chodnickom popri domcekoch pozdlz rieky Zambezi, ktory vedie k hlavnej budove s restauraciou. Ked sme sa podvecer ubytovali a trochu sa osviezili, isli sme sa prejst v ramci arealu popri rieke. Este bolo stale vidno a tak som si na strome vsimla upozornenie na krokodily a starych, “dobrych” znamych hrochov. Tak ma napadlo, ze dobre, ze sa tu neprechadzam za tmy, lebo oznam by som si vobec nevsimla.

A este zo sekcie hadov a skorpionov – islo o oblast Sosussvlei v Namibii, kde sme spali (ako v drvivej vacsine ostatnych pripadov) len jednu noc. V praxi to znamenalo prist vecer do noveho ubytka, vybalit len nevyhnutnosti, nabit fotak (mobil netrebalo, lebo signal sme skoro nikde nemali) a ist utahani po celom dni co najskor spat (nikdy sa mi to nepodarilo pred polnocou) a na druhy den skoro rano komplet zbaleni pokracovat dalej v ceste. Na tomto mieste sme dokonca vstavali uz o 4:00 rano, pretoze sme mali namierene k pustnym dunam a chceli sme stihnut urobit vystup na najvyssiu z nich este pred obedom, mimo najvacsej horucavy (vsetko dopadlo uplne inak, bola to dalsia vyprava z kategorie typickych africkych a bolestnych, ale inak skvely zazitok, snad niekedy nabuduce). Malokde v tychto oblastiach nebolo potrebne mat celovku. Bud neexistovalo ziadne poulicne osvetlenie alebo elektrinu v interieri planovane vypinali alebo sa neplanovane vypinala sama. Aj tu sme potrebovali celovky, boli sme v uplnej divocine a bez svetla by sme netrafili ani z vecere domov, ani rano pred briezdenim k autu, tak velky to bol areal. Naskyta sa otazka, ci som napriek hadom a skorpionom vobec posedela na priedomi mojho domceka? Ano, posedela, no prechadzku som obmedzila na kratsiu vzdialenost, lebo islo o divocinu bez akychkolvek plotov. V noci tam bola najhlbsia tma, aku si vie clovek predstavit a obloha s tymi najziarivejsimi hviezdami – Mliecna cesta a na nej Juzny kriz – neskutocne nieco. Odfotila som si ju len do internej pamate, lebo moj fotak na nocne fotenie vzdialenych objektov nestaci. Mato, moj byvaly spoluziak z Gymnazia Jura Hronca v BA, tam urobil nadherne foto a videla som ho potom vo velkom formate na jeho notebooku. Zial, je to nieco vyse roka, co tragicky zahynul pri leteckom nestasti v Etiopii :-((, R.I.P. Martin … https://sk.wikipedia.org/wiki/Let_Ethiopian_Airlines_302

A este zopar fotiek zo sekcie “TEN POCIT, KED …“:-)!

K fotke vyssie: TEN POCIT, KED VAM DAJU UBOHU VESTICKU A POSADIA VAS DO VETCHEHO CLNKA PLAVIT SA POMEDZI KROKODILY A HROCHY. TEN POCIT, KED JE VAM OD ZACIATKU JASNE, ZE AK BY SA CLN PREVRATIL, VESTICKA BY VAS PRED ZUBISKAMI KROKODILA CI HROCHA NEUCHRANILA. Upozornenie od kormidelnika, aby som sa nenaklanala a nedavala ruky do vody, uz vyznelo tragikomicky – ved prevrhnutie hrozilo aj bez mojho pricinenia plus, koho by tak asi napadlo davat ruky do vody s krokodilmi? Ale verim, ze pan uz asi zazil s ludmi vselico a bol velmi mily a uzasny watcher. Vdaka nemu som pofotila hrochy z blizkej vzdialenosti a tiez vtactvo od vymyslu sveta. Ked som potom doma googlila informacie o tomto unikatnom jazere, nasla som o.i. spravy o umrti turistov (ataky hrochov).

K fotke vyssie: TEN POCIT, KED PRIDETE NA RECEPCIU VASHO KEMPU A NEVIETE, CI NEMATE HALUCINACIE, UPAL ALEBO JE TO ZASLUZENY DOSLEDOK NADMERNEHO POZITIA PIVA V HORUCAVE, PRIPADNE KOMBINACIA VSETKEHO? Prechadzala sa tam antilopa losia, t.j. najvacsi zijuci druh antilopy (samce mozu mat az 1 tonu). Na fotke je mlada samicka, no neskutocne statny kus som odfotila napriklad pocas malej turistiky pri Myse dobrej nadeje v Juhoafrickej republike.

K fotke vyssie: TEN POCIT, KED VAM DO RUKY NEDAJU ZBRAN A POSLU VAS DO DIVOCINY PO VLASTNYCH S AFRICKYM KAMARATOM, KTOREHO POZNATE MINUTU A NETUSITE, CO BY ROBIL, KEBY STRETOL LEVA, CI BY ZA VAS V BOJI ZIVOT POLOZIL … MUSITE LEN VERIT, SPOLIEHAT SA A AK BUDE TREBA, NEHANBIT SA VYSKOCIT MU NA RAMENA:-). Isla som pekne po svojich a bolo to prima, lebo ako plynul cas a nic nebezpecne sa nedialo, opadaval aj strach. Ak by niekoho zaujimalo, ako dopadol moj guide, prezil to a nie preto, ze by som ho ja ochranila:-). A bol velmi mily, no pusku mi nepozical:-).

K fotke vyssie: TEN POCIT, KED VAS SOFER ZASTAVI, TUKA SI DO MOBILU A NEKUKA PRED SEBA A VY STE SA PRAVE VYSTRCILI Z OKNA, ABY STE SI NIECO PEKNE ODFOTILI …

K fotke vyssie: TEN POCIT, KED JE HLIADKUJUCIM VOJAKOM SMIESNO A VY NEVIETE PRECO (?). Ze by na prvy pohlad odhadli, ze sme neznali Afriky, slabi, neozbrojeni, naivni, t.j. lahka korist pre africkych predatorov:-)? Ach jaj, hovoria si mozno, no milo dodavaju “good luck, guys, enjoy ..”. My sa smejeme, lebo sme stastni a nic nevieme, oni sa smeju, lebo vedia svoje. Ale nie, boli mili a urcite nam fandili.

K fotke vyssie: TEN POCIT, KED STE V NAIROBI A DOZVIETE SA, ZE ZOPAR LEVOV USLO Z NEDALEKEHO NARODNEHO PARKU A POTULUJU SA V MESTE – domaci su zvyknuti, ich veselostou to neotrasie a vy sa radsej vystverate na strechu poriadne vysokej budovy:-). Ano, presne v case, ked som bola v Nairobi (februar 2016), usli levy z divociny priamo do mesta a domaci nas varovali (clanok z novin o tejto udalosti: https://www.bbc.com/news/world-africa-35610917). Hold, mesto Nairobi trebalo preskumat, a tak levy-nelevy, islo sa do ulic. Apropo, levy samotne mi az tak hrozu nenahanali (kedze ma tu nenahanali), zato nocne Nairobi ano. Je len par miest na svete, kde som sa doslova bala a Nairobi je jednym z nich. Vysoka kriminalita, kvantum individui, policajti, ktori udajne cudzincom nepomozu a detektory kovu este aj pri vstupe do potravin (samozrejme aj do hotela), lebo zbran tu nosi vela ludi.

K fotke vyssie: TEN POCIT, KED IDETE DO NARODNEHO PARKU NA SAFARI, ZASTAVITE SA PRI TABULKE, LEBO STE ZVEDAVI, CO SA TAM PISE A DOCITATE SA O MRTVYCH LUDOCH – umrtia sposobene utokom nosorozca, zastrelenim puskou pytliaka, zastrelenim puskou banditov, dopravne nestastia a jedno letecke nestastie. Hovorim si, lietadielkom nepoletim, ostavaju uz “len” styri mozne kauzy mortis a vzapati mi docvakne, ze aj XY inych moznych. Ked som sa pozrela lepsie, vsimla som si, ze nebohi ludia boli ochrancovia prirody (“in memory of those who lost their lifes in conservation of wild life“) – cest ich pamiatke.

K fotke vyssie: TEN POCIT, KED VAM UPRIMNE VYZERAJUCI PAN HOVORI, ABY STE TU ORANZOVU VEC ZJEDLI A VAM SA NECHCE, NO NECHCETE HO ANI ODMIETNUT. Pan na fotke bol zamestnanec koreninovej farmy, ktorej sucastou bol aj ovocny sad a ak ma pamat neklame, to, co drzi v ruke, je karambola. Akurat po vsetkych tych degustaciach a ovoniavaniach som uz mala dost (nie vsetky byliny a plody sme mohli zjest, no je mozne, ze v tej horucave s vysokou vlhkostou vzduchu a vdaka afrikanskej anglictine nasho guida sme jeho vyklad nevnimali a pojedli sme aj to, co sme nemali a potom sme uz chceli len vodu, vela vody:-). Pan bol velmi zlaty a snazivy a chalan za nim sikovny, vyliezol na obrovitansku palmu a zhodil kokosy, ktore sme potom vypili – nic lepsie na hydrataciu v tropickom prostredi ako kokosova voda neexistuje (voda sice nema podla mojho nazoru skoro ziadnu chut, no uzasne hydratuje).

K fotke vyssie: TEN POCIT, KED sa idete osprchovat a viete, ze je to rovnaka voda, aku maju k dispozicii krokodily, hrochy, ryby a ostatni zivocisni obyvatelia mohutnej rieky Zambezi. Udajne ju turisti aj piju (tu filtrovanu z kohutika, nie tu z rieky) a vacsinou im nic nie je alebo im je len trosku zle. Ja som odolala aj vode z rieky, aj vode z kohutika:-). V tomto smere ma prekvapilo Kapske mesto (JAR), lebo v kohutikoch isla pitna voda a pila som ju uplne v pohode, no umyvat sme sa mohli max 5 minut, pretoze v JAR maju akutny nedostatok vody.

K fotke vyssie: TEN POCIT, KED sa pomaly zvecerieva a vy ste este stale nedorazili do najblizsieho ciela a smerova znacka vam “jednoznacne pomaha” v orientacii:-).

K fotke vyssie: TEN POCIT, KED vas odvedu pod nejaky strom do tiena a vy na nom zbadate karakala! Upresnim, ze islo o obrovitansky areal s lodges a farmou na rehabilitaciu zvierat, kde sme sa len zastavili v ramci prestavky pocas dlhej cesty. Mali tu zvieratka, o ktore sa starali a medzi ktore nas pustili, hoci nikto nam nic negarantoval, pretoze selma je selma. Karakal je z tych priatelskejsich tvorov, bezdovodne na cloveka nezautoci. Navyse je maly, podobny nasmu rysovi. Nieco ine je uz gepard – sice je to len stredne velka selma, no mierumilovny kontakt nie je vobec isty ani u mladeho, nakrmeneho jedinca.

K fotke vyssie: TEN POCIT, KED vam povedia, aby ste si isli pohladkat geparda. TEN POCIT, KED vam nohy otazeju a zabudnete, ako sa volate. Gepard bol v teenagerskom veku a rovnaky vek odhadujem aj mojmu nemeckemu sprievodcovi (narodnost nie ojedinela, lebo Namibia je byvala nemecka kolonia a Nemcov tu zije pomerne vela). Islo o rovnaky areal, kde som odfotila karakala, no geparda som sa bala ovela viac. Kazdopadne, takato fotka – ja na zemi a gepard na zemi oproti mne – by nikdy nevznikla na safari. Na safari sa totiz nesmie vystupit z auta, lebo by to mohlo byt to posledne, co ste urobili. Teoreticky by take foto mohlo vzniknut pocas walking safari, no nepredpokladam, ze by niekto tasil fotak a nebral nohy na plecia – hoci, ked tak o tom premyslam, kedze rychlost behu geparda moze dosiahnut neuveritelnych 110 km/h, asi by sa oplatilo urobit skor fotku nez sprintovat (ostala by pamiatka). Bolo mi povedane, ze tento gepardik ma nezozerie (velmi som tuzila, aby mi to odprisahali, vlastnou krvou podpisali deklaraciu o neutoceni), a tak som sa k nemu vybrala. Zial, dostala som vela informacii naraz (co robit a co nerobit), a to v kombinacii s mojim stresom sposobilo, ze to najdolezitejsie som doplietla:-), k tomu nizsie. Este dodam, ze take foto by nikdy nevzniklo s leopardom – mali ho tu, no stupen ochocenia leoparda nikdy nedosiahne mieru, aby ste s nim kontakt prezili, preto vas k nemu nepustia, resp. len blazon by sa toho dozadoval. Este sa robia napriklad prechadzky s levmi, no s leopardom nic take a ani tomu podobne, pretoze je to extremne nebezpecna a nevypocitatelna selma a skrotit sa neda.

K fotke vyssie: TEN POCIT, KED stojite 10 centimetrov od geparda. TEN POCIT, KED dopletiete instrukciu o tom, ako sa ho mate dotknut. Ja som ho pohladkala po hlave (mozno sa mi to zdalo prirodzenejsie resp. bezpecnejsie, nez pchat svoju ruku pod jeho tlamu), no mala som ho pohladkat pod bradou … Moj nemecky sprievodca ihned zakrocil, ja som ruku okamzite stiahla a pozrela s obavou na geparda, co so mnou spravi. On uzasny to nechal tak, a preto odkaz: I still love you, my cheetah friend:-). Fotiek z tejto sekcie mam samozrejme dost vela (fotila som o dusu), no rovnako mam aj fotky gepardov z divociny (na safari som ich videla nepomerne viac nez leopardov).