Month: December 2020

Podtitul 1: Po stopach Alberta Einsteina v mojom oblubenom Svajciarsku.

Podtitul 2: Z ktorej univerzity by som chcela mat diplom?

Podtitul 3: Einsteinov “annus mirabilis”.

Podtitul 4: Sme “Ein Stein” hovorieval Albert Mileve. Aj Mileva Maric Einstein si zasluhuje pozornost.

Podtitul 5: Zacalo to vo Svajciarsku a vyvrcholilo vo Svedsku. Tri stockholmske “nobelovske” adresy, ktore treba navstivit.

Podtitul 6: Tip na knihu a film.

Poznamka na uvod: Trikrat som si skontrolovala, ci som cislovky priradene k jednotlivym podtitulom uviedla spravne, t.j. v spravnom poradi 1, 2, 3,…:-). Lebo ani chybu v pisani (nieto este v pocitani, ale to hadam zvladam:-) by nebolo mozne odpustit v clanku venovanom Albertovi a Mileve Einsteinovym:-).

Svajciarsko a zname svajciarske mesta

Ak by som mala zostavit rebricek pre mna najkrajsich svajciarskych miest, prve miesto by obsadil Zurich. Klasicky “po svajciarsky” perfektne upravene, krasne a malebne mesto, ktore prelina riecka Limat s romantickymi terasami na jej brehoch.

Centrum mesta obmyvaju aj vody (krystalovo ciste vody) Zurisskeho jazera a v pozadi sa crtaju stity alpskych hor. V pesej blizkosti jazera sidlia mnohe firmy a banky, no atmosfera je uvolnena (videla som ludi v oblekoch jest pri jazere obed z krabiciek), nachadza sa tu aj znamy, luxusny bulvar Bahnhofstrasse s obchodmi znaciek ako Gucci, Armani a podobne. Mesto je plne uchvatnych historickych budov (kostoly, chramy, klastory) a vy si pri potulkach urcite spomeniete na hodiny dejepisu o reformacii. Pokial ide o kostoly, unikatom su najvacsie kostolne hodiny na svete, ktore zdobia Chram sv. Petra. Zurich je aj mestom kultury, pysi sa tiez krasnou budovou narodneho divadla a opery. Mozno ste nevedeli, no priamo v Zurichu (konkretne v Kabarete Voltaire) vznikol v roku 1916 avantgardny umelecky smer dadaizmus (alebo dada) ako prejav nesuhlasu s vojnou a jej hrozami.

Mesto (ako miesto pre zivot) radi vyhladavali aj mnohe zname osobnosti z vedeckych, umeleckych alebo inych kruhov. Isty cas v Zurichu zil aj Lenin.

Zurich je naozaj krasne mesto a vedela by som si v nom predstavit zit. Zaujala ma a prekvapila velmi prijemna, pomala atmosfera (tak napriklad Zeneva bola hekticke mesto). Je to vsak velmi drahe, naozaj velmi drahe mesto, hovori sa o nom ako o “Zurich = Zu reich”, tzn. prilis bohate aj drahe pre zivot.

Este dovetok ku svajciarskym mestam: pre mna je romantickym mestom cislo jedna Luzern (prelina ho riecka Reuss, ozdobou je Luzernske jazero s kulisami Svajciarskych Alp v pozadi, mesto ma aj starobyle Museggske hradby, stare mosty, vodnu vezu atd.), no velmi sa mi pacil aj Bern (tiez ma riecku, vola sa Aare a je v pesej dostupnosti od uchvatneho Orloja Zytglogge zo 16. stor. s najvacsim zvonom v celom Svajciarsku, specifikom mesta su pocetne mestske stredoveke kryte arkady), dalej v rebricku by asi nasledovala Zeneva. Zatial som este nevidela napriklad Lausanne, atd.

Albert Einstein – co ste o nom mozno nevedeli

Z Zurichu preskocim ku velkej osobnosti, najvyznamnejsiemu vedcovi 20. storocia – Albertovi Einsteinovi. Neviem, ci aj vas fascinuje jeho osoba tak, ako mna vzdy fascinovala. Zaujimalo ma o nom vsetko, detaily, kde a kedy studoval, aky bol student, aku mal rodinu a vztah so sestrou, ake mal prve zamestnanie, ako a za akych okolnosti zacali vznikat jeho prve teorie a fyzikalne zakony, aky mal sukromny zivot, co rad robil, atd. Su rozne zdroje informacii o jeho zivote, no kedze bol velkym pisalkom – rad pisal listy a kedze sa ich zachovalo obrovske mnozstvo (min. 1 400), aj tie predstavuju cenny a navyse autenticky pramen udajov o jeho osobe, zivote a vnimani sveta ci diania vo svete.

Existuju jednak vseobecne zname skutocnosti o Albertovi Einsteinovi a potom su tu pikosky, ktore mozu, no nemusia nutne patrit do mnoziny vseobecne znamych informacii. Chcela som napisat, ze pikosky vzdy zaujimaju ludi (aj mna), ale napisem to inak: kedze zakladne, podstatne a najma s vedou suvisiace skutocnosti tykajuce sa osobnosti Alberta Einsteina su vseobecne zname, ja napisem aspon par pikosiek, ktore mna osobne zaujali :-)! Einstein bol bohem, opovrhoval malomestiactvom a vyhlasoval, ze jeho zena musi byt rovnako bohemsky typ, inteligentna, silna a nezavisla. Hral obstojne na husle a pocas leta chodil s kamaratmi jachtovat. Bol kaviarensky typ, tzn. casto a rad vysedaval v kaviarnach, obklopeny ludmi a vasnivo diskutoval. Nechybal mu zmysel pre humor, povazovali ho za velmi vtipneho a duchaplneho cloveka. Uz za mladych cias mal rozcuchane haro (cierne neposedne, vlnite vlasy) a casto chodil neupraveny (kosela sem, kosela tam). Neunavne (a na tie konzervativne casy pomerne drzo) dvoril svojej srbskej spoluziacke Mileve Maricovej, ktora ho spociatku odmietala, no neskor sa stala jeho prvou manzelkou. Nie je pravda, ze Albert Einstein prepadol z matematiky, bol dobry student, no nijako neexceloval (Mileva mala lepsie vysledky) a flakal niektore prednasky na univerzite. Mal problem najst si prve zamestnanie, s cim vobec nepocital a hlboko ho to frustrovalo. Aby mal nejake peniaze na zivobytie, zacal doucoval deti matematiku a potom zobral pracu uradnika na Federalnom patentovom urade vo svajciarskom Berne, kde pracoval zhruba 3 roky a rozhodoval o schvaleni / neschvaleni patentov. Tato praca ho vsak intelektualne neuspokojovala. Dost sa popisalo aj o jeho bezcitnosti a viedli sa polemiky, ci bol alebo nebol autista. V casoch, kedy zeny vo vacsine krajin nemohli studovat a ak aj vystudovali, malokedy ziskali uznanie, Albert Einstein zeny – vedkyne uznaval. Tak napriklad doslova obdivoval Mariu Currie Sklodowsku (bola jej udelena Nobelova cena nielen za chemiu, ale aj za fyziku a teda fyzika bola ich spolocnou temou), uznaval matematicku Emmy Noether, o ktorej povedal, ze bola “najgenialnejsim tvorivym duchom medzi zenami od doby, kedy im bolo umoznene vyssie vzdelavanie”, no a nesmiem zabudnut ani na jeho prvu manzelku Milevu Maric Einstein – jej intelekt si vsimol uz na skole a zhruba pocas prvej polovice ich manzelstva ju povazoval za svoj rovnocenny vedecky a badatelsky naprotivok a dokonca vyhlasoval, ze na matematiku je u nich doma Mileva.

Slavna svajciarska univerzita

Dostavam sa k tomu, z akej univerzity by som chcela mat diplom a preco? Nemyslim to vsak tak, ze uvazujem o podani prihlasky na tuto skolu a ani som realne nikdy neuvazovala:-). Skor som chcela upriamit pozornost na vzdelavaciu ustanovizen, ktora ma vybornu celosvetovu reputaciu v oblasti prirodnych vied, techniky a inzinierstva a ktora odchovala “velke mozgy” vedy a vyskumu. Hovorim o Polytechnike v Zurichu (dnes ETHZ alebo ETH v Zurichu). Ved uznajte, mat diplom z univerzity, na ktorej studoval a neskor aj ucil sam Albert Einstein a ktora vychovala nemalo dalsich nositelov Nobelovych cien, by urcite nebolo na zahodenie:-). Predstavte si situaciu (podotykam, ze Einstein predstavivost velmi vyzdvihol – k tomu blizsie v pripojenom citate nizsie), ze sa vas niekto opyta “kde si studoval/studovala?” a moznu reakciu opytujuceho sa, ak by vasa odpoved znela “tam, kde Einstein”:-). O kvalite skoly teda hadam netreba pochybovat, uz od svojho vzniku bola povazovana za vybornu vzdelavaciu ustanovizen a kazdorocne obsadzovala jednu z top priecok v celosvetovom hodnoteni skol – len priklad, podla RUR (Round University Ranking) v roku 2019 obsadila ETHZ v celosvetovom meradle 9. miesto a predbehla aj Cambridge. A teraz predmet pripadneho vzdelavania versus ja:-)! Fyziku som vzdy mala rada a bola som v nej (neskromne povedane) vyborna, k matematike som nemala vrucny vztah alebo ona nemala ku mne:-), no aspon som sa s nou popasovala na matematickom gymnaziu.

ETHZ som si vzhladom na vyssie povedane musela aspon z dialky odfotit. Detailnejsie alebo lepsie foto by sa hodilo vtedy, ak by mal clovek aspon nejake predpoklady dostat sa a dostudovat takuto skolu:-) – srandujem, ine foto nemam, lebo nebol cas dostat sa blizko ku kazdej zaujimavej budove, Zurich ma mnozstvo pamiatok.

A pripojim aj foto ETHZ z netu:

Einsteinov “annus mirabilis” a svajciarske mesto s nim spojene

Moje “prenasledovanie” Alberta Einsteina sa muselo po navsteve Zurichu (v tomto meste prezil par rokov, studoval, vysedaval v kaviarnach, neskor aj ucil) nevyhnutne presunut na miesto, kde nastupil do svojho prveho zamestnania. Ako som pisala vyssie, pociatky jeho “kariery” zacali v roku 1902 na Federalnom patentovom urade v Berne. Slovo “kariera” som dala zamerne do uvodzoviek, lebo tuto pracu by Albert Einstein zrejme karierou nenazval. Totiz, miesto na urade vzal nie preto, ze by chcel, ale preto, ze musel, kedze neziskal svoju vysnivanu pracu vysokoskolskeho pedagoga a z niecoho zit musel. Praca ho nenaplnala, a tak sa aspon po nociach venoval tomu, co ho bavilo najviac – dumal o fyzikalnych zakonitostiach, z ktorych formuloval rozne zname teorie a zakony. V tych casoch takmer nespal, naplno rozvijal svoju vedecku cinnost a snazil sa o to, aby boli publikovane jeho vedecke prace. Spociatku bol samozrejme neznamy vo vedeckych kruhoch, no postupne sa to zacalo menit – ako priklad, vtedy vo vedeckych kruhoch uz dobre znamy Max Planck zacal so zaujmom citat prace vtedy este neznameho Einsteina. Obrovsku radost mal Einstein aj z toho, ze jeho pracu publikovalo prestizne vedecke periodikum Annalen der Physik und Chemie. Plynulo sa presuvame z roku 1902 do roku 1905, ktory je povazovany za Einsteinov “annus mirabilis” (rok zazrakov, resp. uzasny rok). Prave v tomto roku mu bol udeleny vysnivany doktorat a sformuloval niektore jeho najvyznamnejsie fyzikalne zakony (napr. kvantovu teoriu svetla, vysvetlil Brownov pohyb a fotoelektricky jav – za ten neskor ziskal Nobelovu cenu). Publikoval tiez svoju “prvu” teoriu relativity – islo o Specialnu teoriu relativity (notoricky znama rovnica, jedna z najslavnejsich rovnic vsetkych dob: E = mc²), ktora ale nezohladnuje gravitaciu, a teda neplati na podmienky, kedy posobia jej ucinky. Este doplnujuca poznamka: Albert Einstein sa neskor zacal venovat aj vypracuvaniu teorie relativity v podmienkach, kedy gravitacia nie je nulova alebo zanedbatelna a ta uzrela svetlo sveta o 11 rokov neskor, cize v roku 1916 – hovorime o Vseobecnej teorii relativity. K tejto problematike nic vlastne (rozumej odborne alebo aspon trochu “k veci”) zial nemozem napisat, preto preskocim k mojej fotodokumentacii z “miesta cinu”, t.j. z miesta, kde Albert Einstein pocas svojho “annus mirabilis” zil so svojou manzelkou Milevou Maric Einstein. Adresa: Kramgasse 49, Bern, Svajciarsko, ich apartman sa nachadzal na 3. poschodi. Uz na tomto mieste prezradim, ze Mileva v apartmane netravila vsetok cas starostlivostou o domacnost, po nociach pracovala na vedeckych pracach spolu s Albertom – k tomu neskor. Navstevnici si mozu pozriet aj vizual apartmanu, prikladam link: https://www.bern.com/en/detail/einstein-house.

V Berne su aj niektore kaviarne pomenovane po Albertovi Einsteinovi (alebo po Albertovi a Mileve Einsteinovych?). Ako priklad kaviaren s nazvom “Einstein” na prizemi budovy, v ktorej byvali:

Dalsi priklad kaviarne na inej ulici s rovnakym nazvom Einstein:

A uvediem aspon jeden z tych citatov Alberta Einsteina, ktore sa mi pacia: “Predstavivost je dolezitejsia nez vedomosti. Vedomosti su obmedzene, predstavivost vsak obopina zemegulu.”

Mileva Maric Einstein

Povodne som cely tento prispevok chcela venovat Srbke Mileve Maric Einstein. Dovod bol ten, ze kedysi som o Mileve nevedela (vedela som len to, ze bola prvou manzelkou Alberta Einsteina a ze bola nadana), no po precitani niekolkych pramenov o jej osobe som ostala takpovediac v nemom uzase, a to v pozitivnom zmysle slova. Kedze vo Svajciarsku som bola v casoch nevedomosti o Mileve a teda aj fotky som robila ako pamiatku ci odkaz na studium a byvanie Alberta Einsteina, rozhodla som sa pre prispevok o oboch Einsteinovych.

Po precitani faktov o osobe a zivote Milevy Maric Einstein ma premohol obdiv k jej osobe a zaroven aj smutok. Zacnem obdivom. Mileva alebo Mitza (ako ju prezyvali) uz ako male dievcatko vynikala. Slovo “vynikat” je asi slabe slovo, ked vezmeme do uvahy, ze uz ako dieta diskutovala so svojim otcom (bol to velmi scitany clovek) o Newtonovych zakonoch a v skole sa intelektualne nudila (vo vsetkom bola napred). Bola otcovym milacikom a on spravne usudil, ze jej inteligenciu treba rozvijat a ze by bola skoda, ak by ostala bez najlepsieho a najvyssieho mozneho vzdelania. V tom case vsak zeny vo vacsine europskych krajin nemohli studovat nielen na univerzitach, no dokonca ani na vyssich strednych skolach (zakony to neumoznovali). Milevin otec bol velmi vazenou osobou a zrejme vdaka jeho vplyvu sa mu podarilo vybavit pre Milevu nemozne – dostala vynimku a prijali ju ako jedine dievca na vyssiu strednu skolu v Zahrebe. Pre Milevu to boli psychicky tazke roky, pretoze ju spoluziaci kvoli jej vybornym vysledkom sikanovali (citala som, ze dostala aj bitku), navyse mala fyzicky handicap (krivala) a stala sa tak tercom posmechu. Asi si je tazke predstavit, ake narocne to pocas stredoskolskych cias mala, no vytrvala a skolu uspesne dokoncila.

Prijatie Milevy Maric na studium matematiky a fyziky na univerzite Polytechniky v Zurichu (dnes ETHZ) bolo dalsou senzaciou (este doplnim, ze najskor zacala studovat medicinu, no ta ju nudila). Hoci Svajciarsko bolo liberalne a umoznovalo studovat aj zenam, Mileva bola jedinou zenou v rocniku a len piatou zenou v historii, ktora tuto univerzitu navstevovala. Znova obklopena vylucne muzskym kolektivom (Albert Einstein bol jej spoluziak) musela vynakladat vsetko usilie, aby bola vnimana rovnocenne. Mala vsak nesporny talent na prirodne vedy a mnohokrat sa stalo, ze ako jedina v triede poznala spravnu odpoved. Pritom (po skusenostiach zo strednej vyssej skoly) casto vahala, ci sa vobec prihlasi, bala sa ako reakcie spoluziakov v pripade spravnej odpovede, tak aj reakcie spoluziakov a profesorov v pripade nespravnej odpovede. Mne z precitaneho vyplynulo, ze na jednej strane si verila a na strane druhej (zrejme po zlych skusenostiach) mala o sebe pochybnosti – asi sa tomu nemozno cudovat. Bola vsak trpezliva a cielavedoma, a to aj napriek tomu, ze obavany profesor fyziky pan Weber ju pocas prvych rokov studia uplne ignoroval – studentov v triede zdravil “dobry den pani”, akoby ona tam ani nebola -, a na jej excelentne odpovede vacsinou reagoval chladne.

Mileva drela dvakrat tolko ako ostatni spoluziaci a kym oni viedli po skole klasicky, studentsky zivot plny zabavy, ona vysedavala v kniznici. Udajne zamestnala zhananim odbornej literatury cely ucitelsky zbor:-). Albert zasol, ake narocne vedecke diela Mileva studuje a kedze k nej bol mily (v skutocnosti jej uz dvoril), ona mu pomahala a opravovala jeho nespravne matematicke vypocty. Stali sa z nich kamarati, povedala by som “dvojka na pohladanie” – on exot, excentricky, zabavny, urozpravany, drzy a charizmaticky, ona ticha, nenapadna, utiahnuta do seba a oddana kniham. On hral na huslicky a ona ho doprevadzala na klaviri. Po nociach diskutovali o vedeckych temach, pocas prazdnin chodili spolu na vylety a na jednom z nich jej vyznal lasku. A tak nejako to medzi nimi zacalo. Kedze Mileva bola, ako som spominala, skvela a huzevnata studentka, nakoniec si ziskala aj priazen a uznanie profesora Webera a smerovala k (nikto nepochyboval) uspesnemu zakonceniu studia. Avsak, co sa nestalo? V case, ked sa pripravovala na statnice, uz bola tehotna – jednak mala fyzicky tazke tehotenstvo a ani psychicky na tom nebola dobre – pred vsetkymi musela tehotenstvo skryvat, pretoze dieta bolo nemanzelske a Albert na tom nechcel nic menit (chcel si Milevu vziat za manzelku, no najskor chcel zarobit peniaze a kupit im apartman resp. byvanie). V tych casoch bolo nemanzelske dieta velkou hanbou a spolocenskou stigmou. Na statnice sa teda Mileve ucilo tazko, nevladala a diplom z fyziky nakoniec neziskala. To bola pre nu rana a este horsie to niesol jej otec.

Dalsou ranou pre Milevu bola strata prvorodeneho dietata – dcerky Lieserl. Aby sa Albert mohol venovat praci, Mileva sa po neuspesnych statniciach presunula k rodicom a porodila dievcatko. V tych casoch ju udajne Albert neprisiel ani navstivit a v listoch Mileve navrhoval, aby dala dievcatko na adopciu. Ako som uz spominala, dovodom bola spolocenska hanba kvoli nemanzelskemu dietatu a fakt, ze Albert si zacal budovat karieru a nechcel si ju nicim ohrozit. Nevie sa, co sa s dievcatkom stalo – niekde sa uvadza, ze zomrelo na sarlach a niekde, ze ju Mileva nakoniec dala na adopciu. Pravdu sa uz asi nedozvieme, faktom je (ako vyplyva z listov Milevy adresovanym Albertovi a jej najlepsej kamaratke Helene), ze stratu dcerky niesla velmi tazko a nikdy sa s nou nevyrovnala.

Napriek tejto smutnej zivotnej udalosti, nasledujuce roky po boku Alberta boli velmi stastne. Milevu si vzal za manzelku, spolu sa venovali vedeckej cinnosti a hoci Mileva ostala bez diplomu, mala pri Albertovi neobmedzene moznosti robit to, co ju bavilo v zivote najviac – naplno sa oddavat fyzike a matematike. Spolu badali a premyslali, najradsej o vesmire a nekonecnosti. Kym Albert hovoril o matematike a fyzike, Mileva hladala pre jeho teorie dokazy. Tiez citala a opravovala vsetky jeho prace. Bolo to harmonicke obdobie, pocas ktoreho ju on volal “babika” a ona jeho “Jonzerl” (Johanko). Albert zapajal Milevu do vsetkej vedeckej cinnosti vratane tzv. Akademie – najcastejsie u nich doma sa stretavali vedci a Mileva mohla byt na stretnutiach nielen ako host, ale aj ako plnohodnotny ucastnik – vedec, v dosledku coho sa citila naplnena a potrebna. Albert bol mimoriadne sebavedomy a malokoho povazoval za seberovneho, o Mileve vsak hovorieval, ze je mu rovna a dokonca uznal, ze je v matematike lepsia. O nich dvoch vzdy hovorieval, ze su “Ein Stein” (jeden kamen alebo tiez jedno srdce a jedna dusa).

Nie su pochybnosti o tom, ze Mileva bola spoluatorkou niektorych teorii a patentov, hoci jej meno sa neobjavilo pod ziadnym z nich. Vedu sa vsak polemiky, za ktorymi stala a za ktorymi nie. Nie su napriklad velke pochybnosti o tom, ze bola spoluautorkou objasnenia fotoelektrickeho javu, za ktory ziskal Albert Einstein neskor Nobelovu cenu. Hoci Mileva bola obcasnou spoluatorkou, nikdy Alberta neziadala, aby uvadzal jej meno az (tusim) na dve vynimky. Kym sa dostanem k jednej z nich, spomeniem, ze dokonca aj Albertov kamarat – fyzik Paul Habicht bol prekvapany, ze Mileva nepozaduje uviest jej meno pod patent, ktory s Paulom vytvorila (islo o konstrukciu pristroja na meranie elektrickeho napatia) – oznamila mu, ze staci, ak uvedie len priezvisko “Einstein” bez jej mena, lebo s Albertom su “Ein Stein” a tak sa aj Paul podpisal len priezviskom. Jednou z vynimiek, kedy Mileva pozadovala uvedenie jej mena ako spoluatorky, bola Specialna teoria relativity. Albert ju ako spoluatorku neuviedol a dokonca jej to zamlcal. Z korespondencie medzi Milevou a jej najlepsou kamaratkou vyplyva, ze Mileva bola z Alberta velmi sklamana. Albert to obhajoval tym, ze vtedajsi vedecky (vysostne muzsky) svet by nikdy nedal sancu takej teorii, pod ktorou by bola podpisana zena.

Po niekolkych rokoch stastneho manzelstva sa nalada v ich domacnosti zacala zhorsovat. Albert bol neustale vytazeny, na Milevu zacala dopadat tarcha starostlivosti o ich dvoch synov a domacnost, no najviac stradala kvoli tomu, ze Albert ju zacal postupne vytlacat z vedeckeho sveta. Stala sa z nej zena v domacnosti na plny uvazok a Milevu to deptalo. Albert si ju neskor definitivne prestal vsimat aj ako zenu, co niesla samozrejme tazko. Vnimala to tak, ze celu svoju mladost, sny a vedecku karieru obetovala Albertovi, kym on udajne myslel vzdy len na seba. Spominam si este na jednu udalost – Albert mal velky respekt pred Mariou Currie Sklodowskou a rovnako aj Mileva a raz pri ich spolocnej trojdebate (uz v case krizy manzelov Einsteinovych) zacala Maria polemizovat o nejakej otazke z fyziky a kym Albert s odpovedou vahal, Mileva odprezentovala zaujimavy vedecky nazor, ktorym Mariu milo prekvapila. Ked neskor debatovali same ako dve zeny, Maria sa vyjadrila, ze ona mala na manzela stastie (Pierre Currie stal az do svojej smrti pri Marii a podporoval ju), cim nepriamo naznacila, ze vnima a vidi, ako si Albert nevazi Milevu.

Ked Albert oznamil Mileve, ze sa chce rozviest, aby sa mohol ozenit so svojou sesternicou a kedze Mileva nesuhlasila s rozvodom a dokonca ani s rozlukou manzelstva, Albert spisal ponizujuce podmienky, ktore Mileva musela doma plnit (ako priklad, nesmela prehovorit v ich spolocnej domacnosti, kym jej na to nedal Albert povolenie). Neunosnost situacie doviedla Milevu k spisaniu jej podmienok dohody o rozluke manzelstva. Ked som si ich citala, udrela mi do oci jedna podmienka: pozadovala celu financnu odmenu z akejkolvek buducej Nobelovej ceny, ktoru Albert ziska (jej udelenie bolo v tom case uz velmi pravdepodobne, kedze za poslednych pat rokov bol styrikrat nominovany). Albert udajne vyjednaval o tomto bode, nepacil sa mu, no Mileva na nom trvala z dovodu, ze bez jej vedomia a suhlasu odstranil z vedeckych clankov jej meno a tym jej znemoznil udelenie Nobelovej ceny. Albert Einstein ziskal Nobelovu cenu za fyziku v roku 1921, konkretne za vysvetlenie fotoelektrickeho javu (podla niektorych zdrojov sa na nom podielala aj Mileva) a za zasluhy v oblasti teoretickej fyziky a Mileva dostala od Alberta plnu vysku odmeny, t.j. milion americkych dolarov. Z ineho zdroja som sa docitala, ze dovodom, preco Albert venoval celu financnu odmenu Mileve bola skutocnost, ze aj po rozvode za nou chodil radit sa o vedeckych otazkach a ona mu pomahala. Podla wikipedie: “Einstein ju (Milevu) v dakovnej reci pri prilezitosti prevzatia Nobelovej ceny v roku 1922 nespomenul, zato jej odovzdal financnu odmenu v plnej vyske 1 milion americkych dolarov” (zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Mileva_ Mari%C4%87ov%C3%A1). Peniaze boli zrejme len malou satisfakciou pre Milevu, navyse ich velku cast pouzila na liecbu a starostlivost o blizkych (starala sa o stareho otca, tiez o sestru, u ktorej sa prejavila schizofrenia a napokon aj o mladsieho syna, u ktoreho sa tiez prejavila schizofrenna a to v case, ked studoval medicinu).

Mileva Maric – “krivajuce dievcatko s velkymi ocami a bujnou fantaziou” (takto opisuje Milevu srbska autorka Milevinho zivotopisu Desanka Trbuhovic-Gjuric), neskor nadana studentka matematiky a fyziky, ktora talentom a huzevnatostou mnohych inych predcila, neskor horliva vedkyna a tiez sucasne kamaratka Nikola Teslu a manzelka a vedecky naprotivok Alberta Einsteina, zomrela opustena a smutna v zurisskej nemocnici v roku 1948.

Velka skoda, ze sa jej osoba spomina tak malo. Pripajam slova z wikipedie: “Faktom zostava, ze sa vyznam Milevy Maric Einstein v dejinach vedy nivelizuje, a ze si zasluzi omnoho vacsiu pozornost, ako jej bola venovana doteraz” (zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Mileva_Mari%C4%87ov%C3%A1) – suhlasim, urcite by si zasluhovala vacsiu pozornost a aj uznanie. Tak hadam akakolvek zmienka o Mileve Maric (napriklad aj v tomto mojom prispevku) je akymsi mementom a vzdanim holdu jej osobe.

Tri stokholmske “nobelovske” adresy

Ako som pisala, Albert Einstein ziskal Nobelovu cenu za fyziku v roku 1921. Skor, ako sa pozrieme na tri stockholmske “nobelovske” adresy, aspon zakladna informacia o Nobelovych cenach. Udeluju sa uz od roku 1901 podla zelania Alfreda Nobela – vyznamneho svedskeho vynalezcu, inziniera a chemika -, ktore vyjadril vo svojej poslednej voli. V nej urcil aj kategorie, v ktorych sa cena bude udelovat a nariadil zriadenie fondu, z ktoreho sa budu vyplacat financne odmeny za ziskanie ceny. V poslednej voli tiez presne oznacil institucie, ktore budu rozhodovat o udeleni Nobelovych cien v tej ktorej kategorii. Konkretne, podla jeho vole, Nobelove ceny za fyziku, chemiu a literaturu udeluje svedska Kralovska akademia vied so sidlom v Stokholme, Nobelovu cenu za prinos pre mier udeluje komisia (5-clenny vybor) volena norskym parlamentom v Osle a Nobelovu cenu za fyziologiu a medicinu udeluje svedsky Institut Karolinska so sidlom v Stokholme. Existuje aj “Nobelova” cena za ekonomiu, o udeleni ktorej sice tiez rozhoduje svedska Kralovska akademia vied, no nejde o skutocnu Nobelovu cenu, pretoze Alfred Nobel vo svojom zavete cenu v takejto kategorii nespomina a preto ani financna odmena za tuto cenu sa nevyplaca z Nobelovho fondu.

Kto zavita do Stokholmu a je fanusikom Nobelovych cien (sleduje nominacie a laureatov), mohol by navstivit az tri adresy – sama som si ich nazvala “nobelovske”. V prvom rade sidlo Kralovskej akademie vied (Kungliga Vetenskapsakademien), kedze ide o vedecku organizaciu, ktora kazdorocne rozhoduje o udeleni Nobelovych cien a to hned v troch kategoriach spomenutych vyssie. Nachadza sa na tzv. Slamenom namesti, ktore zdobi stara fontana a prekrasne historicke budovy. Konkretne sidli na adrese Lilla Frescativagen 4A . Prikladam moje foto:

Druhou zastavkou by mala byt adresa, kde sa kona ceremonial udelovania Nobelovych cien. Ide o Koncertnu budovu Stokholmu (Stockholms Konserthus) na adrese Hotorget 8, a ak si dobre spominam, peso mi to zo Slameneho namestia trvalo cca 30 min (nie som si vsak uplne ista, uz je to rok a pol, co som Svedsko navstivila). Pamatam si vsak dobre, ze hoci bol maj a u nas doma uz teplucko, prave v case, ked som sa presuvala ku Koncertnej budove Stokholmu, zacalo snezit :-). Nastastie, sneh padal len chvilku a tak som mohla fotit dalej. Kedze priamo pred budovou stali stanky s kvetmi, zeleninou a ovocim, ktore zatienovali vyhlad na budovu, radsej prikladam foto z bocnej strany. A aby som nezabudla, hoci padali vlocky snehu, na trhu som si kupila taky “typicky” zimny, svedsky artikel – jahody:-), ale boli vyborne a sladke.

A co obvykle nasleduje po takychto eventoch? Jasne, ze hostia a clenovia komisii nenasadnu hladni a smadni do taxikov smer domov / hotel / letisko:-)! Ano, nasleduje velka party, dostojnejsie povedane slavnostny banket (isla by som velmi rada, no nie som si ista, ci by mi poslali pozvanku, ak by som si o nu poziadala:-). A rovnako velkolepa je aj budova, kde sa banket kona – spominala som ju v mojom prispevku s nazvom “Levi triptych – Ngorongoro, Stockholm, Luzern” – ano, je to ta prekrasna budova z cervenych tehal na vychodnom cipe stokholmskeho ostrova Kungsholmen, dominanta Stokholmu – ikonicka Mestska radnica (Stockholms Stadshus). Banket sa kona v jej modrom saloniku. Prekrasny je aj vnutorny dvor, nadvoria a tiez vonkajsi areal resp. zahrady radnice, z ktorych ponad vody jazera Malaren vidite dalsie dominanty Stokholmu. Pripajam zopar fotiek:

Tip na knihu a film o Albertovi a Mileve Einstanovych

Mojim tipom na knihu o Albertovi a Mileve Einsteinovych je kniha od autorky Marie Benedict s nazvom “Einstein & Einstein” s podtitulom “Genialni zena ve stinu Alberta Einsteina“. Autorka pise pod pseudonymom, jej skutocne meno je Heather Benedict Terrell. Ide o americku advokatku, ktora sa rozhodla pisat o fascinujucich zenach v historii (precitala som od nej aj inu knihu). Hoci dielo je roman, pracovala s mnozstvom faktov.

Mojim tipom na film o Albertovi a Mileve Einsteinovych (najma vsak o Albertovi Einsteinovi) je 10-dielny americky serial National Geographic s nazvom “Genius – Einstein“. Vznikol na motivy jednej z najpredavanejsich knih Waltera Isaacsona “Einstein: jeho zivot a vesmir“. Serial sa tocil aj na mnohych miestach v Cechach a ma vysokanske hodnotenie na CSFD, konkretne 86 percent, link : https://www.csfd.cz/film/445237-genius/482010-einstein/prehled/. Mne sa ohromne pacil. Na stranke CSFD som sa docitala, ze stab sa skladal z viac ako 200 ceskych filmovych profesionalov, ktori pracovali po boku 20-ich zahranicnych filmarov, a ze v seriali si zahralo vyse 5 tisic ceskych komparzistov.

Podtitul 1: Pamir Highway & The Silk Road

Podtitul 2: Marco Polo & Alexandros ho Tritos ho Makedon

Podtitul 3: CNN travel – Travel restrictions: with the Taliban threat still present in Afghanistan, Tajikistan has placed travel restrictions on foreigners

Poznamka na uvod: V nazve prispevku som sa pozdravila po uzbecky a vy uz spravne tusite, kam som mala (okrem ineho) namierene.

Poeticka ouvertura: Po lete s velmi vydarenym pocasim (a s nevydarenymi resp. zalostne zredukovanymi moznostami cestovat do dalekych krajin) sme sa v rytme allegra prehupli do farebnej a teplej jesene a smerujeme k zime, Vianociam a (zrejme komornym) oslavam Noveho roku. Vzdy som mala rada, ked napadol prvy sneh a inak spinave a sede chodniky sa zaodeli do cistej bielej. Posledne roky nemam rada prvy januarovy den, pretoze si vtedy bytostne uvedomujem, ako ten cas leti, ze rok rychlo strieda rok. Tentokrat by som sa (aj s roznymi ocakavaniami vratane cestovatelskych) posunula uz rychlo dalej – next year please … :-).

Ano, takmer cely rok 2020 bol neprijemne poznaceny pandemiou, ktora priniesla ci sposobila deprivacie rozneho druhu, pre mna osobne deprivaciu cestovania. O pandemii pisat nechcem, na tejto mojej platforme sa kolisem takmer vylucne na cestovatelskych a inak pozitivnych vibes a tak nech to aj zostane :-).

Hoci passporty zivaju prazdnotou, ostali nam knihy, mapy, filmy, podcasty a vlogy o cestovani, pripadne si mozeme zatocit globus (ja jeden mam a je ozaj krasny a specialny :-).

Heslovito, co som teda mala nielen na plane, ale aj v stadiu vybavovania na september 2020 (plan vznikol uz pocas minulorocnej jesene, t.j. v roku 2019, ostatne zalezitosti ako napr. booking leteniek sa riesili neskor): 6 statov (“STANOV”) strednej Azie vratane najmenej navstevovanej krajiny sveta, lokality Svetoveho dedicstva UNESCO, starobyle mesta, cestovanie v case po stopach Marca Pola a Alexandra Macedonskeho, historia a orient, hrady a palace, bazare a trhoviska. Priroda = pust, rieky a jazera (vratane druheho najvacsieho alpinskeho jazera na svete, druheho najvacsieho po Titicace), najdlhsi ladovec sveta, horuce pramene, stepy a luky, hory a pohoria (pohorie Pamir a jeho peaks napr. Somonij, Marx, Engels, etc., horska sustava Hindukus ako sucast Himalaji s najvyssim peakom Nosak, tajuplna Salamunova hora v Kirgizsku resp. Kyrgyzstane, etc.), postupna aklimatizacia na vyssie nadmorske vysky a prechod koridorom (v cca 4 600 m.n.m.). Jedna z najkrajsich, no sucasne aj najnarocnejsich highways nasej planety. Tazko ziskatelne viza aj nutnost mat specialne permity a pozyvaci list. Prisne sledovanie aktualnej bezpecnostnej situacie. Cast cesty udajne vhodna len pre skusenejsich cestovatelov. Dlhe presuny, nekvalitne cesty, aj tabule s oznacenim “pozor miny”, v uvodnej casti jednoduche ubytko, neskor refreshment napr. v hoteli Hilton a ako specifikum jurty v pusti. Vynikajuce caje, kvalitny konak a organicka platinova vodka. Sladke ovocie, vonave koreniny a kaviar.

V skratke moj planovany itinerar na dni 01.09.-24.09.2020 (najskor 9-dnova expedicia a po nej kontinualne nadpojena menej tazka – komfortnejsia, no casovo dlhsia cesta):

Odletiet som mala s malou skupinkou 1. septembra 2020 z Viedne do Moskvy a odtial do Dusanbe (hlavne mesto Tadzikistanu), kde by sa zacala moja 9-dnova expedicia zahrnajuca staty Tadzikistan, Afganistan a Kirgizsko a epicku Pamir Highway. Na urcite miesta (napr. na miestny trh v Afganistane) by sme isli samozrejme len vtedy, ak by to umoznovala aktualna bezpecnostna situacia. Velmi pekny clanok o obsahu tejto cesty (hoci s itinerarom rozvrhnutym len na 7 dni) je napr. na stranke CNN: https://edition.cnn.com/travel/article/tajikistan-pamir-highway/index.html

Nasledne, po zavrseni prechodu cez Pamir Highway a rozlucke s expedicnou skupinkou som sa mala 9. septembra 2020 individualne (letecky) presunut z mesta Osh v Kirgizsku do mesta Biskek (hlavne mesto Kirgizska), tu sa spojit s inou skupinkou a zapocat 16-dnovu cestu cez 5 “stanov” strednej Azie, konkretne pozriet znova (no z inej perspektivy) Kirgizsko a Tadzikistan a k tomu pridat aj Uzbekistan, Kazachstan a Turkmenistan (posledna uvedena krajina je jednou z najmenej navstevovanych krajin sveta a dostat viza je problem, pre individualneho cestovatela je to takmer nemozne). Itinerar teda zahrnal velku cast legendarnej Hodvabnej cesty (ak by som tuto cestu absolvovala a kedze v Cine, Turecku a Emiratoch som uz bola, do kompletky by mi este chybal Iran a niektore dalsie krajiny Blizkeho vychodu).

Preco takato cesta, co ma na nej lakalo? Vo vseobecnosti nie je vela miest na Zemi, kam by som sa nechcela ist pozriet, laka ma takmer vsetko. V tomto pripade som za ceresnicku na torte povazovala mimoriadne bohatu a zaujimavu historiu, odlisnu kulturu (kultury), nie nadych ale doslova dych a chut orientu a tiez neskutocnu geograficku diverzitu. Navyse, specialne o oblastiach centralnej Azie som vedela a viem extra malo, takmer nic a to sa malo (mohlo) zmenit. A napokon, ako sa hovori, “s jedlom rastie chut” (napr. na dunu v pusti som sa uz stverala, no v pusti som zatial nespala a chcela by som) + v sumare by to bolo (ako inak) velke dobrodruzstvo a bezpochyby aj cestovatelska vyzva. Ci som svoje adaptacne a ine schopnosti vyberom takejto cesty nahodou neprecenila, neviem, ale zodpovedne viem, ze vdaka doterajsim cestovackam (vratane absolvovania cca mesiac trvajucej inej expedicie) som sa stala vacsim chameleonom, s kazdou dalsou cestou do extremnejsich podmienok sa mi lahsie prisposobovalo, menej som nadavala a frflala nad nehostinnymi pomermi. No a zistila som, ze ak sa aj vyskytli nejake tazkosti, vzdy som sa cez ne dokazala preniest (sak som musela:-) a neskutocne ma to vsetko bavilo (aj vsetky tie veci mimo komfortnu zonu). Aby to nevyznievalo trufalo, nie som ani 1-percentny odvar Eda Stafforda a jemu podobnych, stale si viem poplakat nad utrapami, kopnut do chodnika a prehrat v hlave monodiu “preco som sa zas niekam trepala”:-)?!?! No este sa mi nestalo (a to ani po tazkych cestach), ze by som cokolvek lutovala. Prave naopak, volala som kazdej jednotlivej ceste na slavu:-).

Ako to dopadlo? Kvoli korone sa moja septembrova cesta zrusila, no pocitala som s takym vyvojom situacie uz cca od konca maja 2020. Totiz, kym v SR sa vtedy pandemicka situacia zacala zlepsovat, v oblastiach strednej Azie sa este len zacala zhorsovat (dovtedy mali pocty nakazanych radovo v desiatkach) a zacali zatvarat hranice. Navyse, pri pocte naplanovanych krajin 6 sa nasobilo riziko, ze sa nedostanem do kazdej z nich, no a kompromis (napr. skrtnut niektore krajiny v itinerari) som urobit nechcela. Trebalo vsak konat, pretoze letenky, viza atd., vela veci sa riesilo a preto som sa uz pred letom rozhodla vzdat sa tejto cesty. Ako sa hovori – co nebolo, stale moze byt, pripadne bude nieco ine :-). V planovani cestovaciek som “easy”, rozumej koncepcne uvolnena, nic nesilim, malocomu sa branim, vyber krajin robim absolutne pocitovo a intuitivne, nemam ziaden zoznam, z ktoreho by som si odskrtavala – tak napriklad dnes by som mozno dala prednost spanielskej Seville a zajtra sa uz mozem zobudit s chutou odist do Rwandy. Ked som pri tej Seville – vzdy som ju chcela vidiet, no ako citam vyborny cestopisny fejton od Karla Capka “Vylet do Spanel”, chcem ju vidiet este viac. Notabene, zasnem a vzdavam hold bohatej lexike Karla Capka a znova sa mi potvrdilo, ze povinna literatura na skolach casto zahrnala diela, ktore ma nudili alebo som im tazko rozumela a autora som potom automaticky nespravodlivo “odsudila” na “dalej necitat”:). Naspat k mojej koncepcnej uvolnenosti v cestovani: bez akychkolvek myslienkovych operacii sa necham zlakat cimkolvek, co ma momentalne zaujme. Napady sa rychlo menia a cas (kedy odidem) a miesto (kam odidem) povazujem za okrajove – raz odidem / raz niekam odidem. Ak dostanem napad a ten sa stretne aj s obsedantnou potrebou balit kufor, som schopna zmobilizovat sa za kratky cas.

Ktovie, co prinesie jar? Dufam, ze to najlepsie (kazdemu a vo vsetkych oblastiach a aj v cestovani) a som zvedava, ci sa mi po cestovatelskej prestavke nezmenia chute?! Ze by som prezmenu po dlhom case isla do horizontalnej polohy niekam k moru / oceanu:-)? Ked o tom pisem, spomenula som si na Rio a jeho plaze Copacabana a Ipanema – nie pre plaze samotne (nemala som vobec cas na nich dlhsie pobudnut, kedze som pobehovala po meste a rekognoskovala + rozhodne som bola na krajsich a cistejsich plazach), ale pre tu atmosku, ktore maju resp. ma cele Rio de Janeiro. Tazko sa to slovami opisuje, treba to zazit na vlastnej kozi. Scenerie Ria pekne vidiet napriklad na videu nizsie (zamerne som vybrala party song resp. DJ-ov, lebo v Riu to naozaj zije a aj ja som si to tam tanecne poriadne uzila):

PS: Vsetky peniaze, ktore som vrazila do tejto planovanej cesty do strednej Azie (na letenky, poistenie expedicie a ubytko) sa mi vratili a pouzijem ich na inu vypravu alebo plazovu resp. lehatkovu dovolenku :-), este neviem. V mysli sa vsak stale vraciam k tejto nerealizovanej ceste, pozrela som si uz aj niekolko tematickych videi (inak, ked sa chystam kamkolvek vycestovat, takmer nikdy si nepozeram videa pred cestou, aby som sa prekvapila na mieste samom, no tentokrat mi neostavalo nic ine, len sa prostrednictvom videi preniest na miesta, kde by inak stala aj moja noha). Ak by som z nich pre vas mala vybrat len jeden dokument, bol by to tento o Pamir Highway: