SVK:/ Ahojte :-), predstavujem svoj vobec prvy blog, ktory prinesie najma cestovatelske temy zo vsetkych kutov sveta a tiez aj rozne ine (necestovatelske) temy. Vitajte na palube a pekne citanie vam prajem :-)! EN:/ Hi world :-), this is my the very first travel blog from all around the world and, in a special addition to that, the blog dedicated to mixed (non travelling) topics. Please, welcome on board and enjoy your reading :-)!
Podtitul 1: V roku 2016 na hudobnom festivale v Glastonbury vystupi aj uzasna ukrajinska etno-folk-jazz-etc. (multizanrovo) hrajuca kapelka DakhaBrakha. Na koncerte sa predstavi takto: “We are DakhaBrakha from FREE UKRAINE!” – odznie v 2. minute 40. sekunde.
Podtitul 2: The New York Times aktualne poznamenava: “For years, the Ukrainian band DakhaBrakha has ended its shows chanting, “Stop Putin! No war!” What they had protested has now come to pass.“* Clenka kapely hovori: “We can’t make any music. This is our life now: An air raid siren goes off.”*
*Zdroj citacii v podtitule 2 – The New York Times :
(tento clanok priblizuje kapelu DakhaBrakha ako ambasadora ukrajinskej hudby a kultury, jej tvorbu a message jej tvorby)
A teraz zaznam ich fantastickeho koncertu v Glastonbury (ak nemate hodinku cas, odporucam vypocut si aspon uvod, po nom pasaz od 16. minuty, no a zaverecny koncentrat “hypertrofovanej” energie prichadza od 49. minuty):
GLORY TO UKRAINE! FREE UKRAINE! I PRAY FOR UKRAINE …
Podtitul: Slovo “epitaf” v nadpise som pouzila v zmysle pohrebneho kamena (stopky) vsetkym vojnam na svete. Moje tri uryvky su mementom na niektore historicke vojnove udalosti a ich obete (a aj ako poukaz na to, ze nech je agresorom ktorakolvek strana, obete a ujmy rozneho druhu su vzdy na vsetkych zucastnenych stranach a tieto su zbytocne a nezmyselne … su fiaskom ludstva a nesmu upadnut do zabudnutia). Peace …
Sarajevo, Bosna a Hercegovina = ciastocna spojitost s 1. svetovou vojnou a zasadna spojitost s Obcianskou vojnou v (byvalej) Juhoslavii. Kazdy stat pocas Obcianskej vojny utrpel straty, najviac postihnutou vsak bola Bosna a Hercegovina a z etnickeho hladiska najviac mrtvych bolo Bosniakov. V Sarajeve (jeho okoli) som videla stopy po gulkach na fasadach obytnych domov (do dnesnych cias je tam mozne vidiet nasledky vojny). Odhliadnuc od toho na mna Sarajevo a tiez Mostar mimoriadne dobre vplyvali – velmi krasne mesta, niecim orientalne a podmanive. Punc orientalnosti je isto dany tym, ze obe mesta boli dlho pod nadvladou Osmanskej rise. Tento prispevok vsak nie je (nechcem, aby bol) o cestovatelskych zazitkoch, preto nepripojim ziadne ine fotky z BH nez tieto dve:
A este jedna zmienka – sarajevsky tunel nadeje (Tunnel of Hope) – pocas obliehania Sarajeva zachranil zivot tisickam ludi, preto je nazyvany aj ako tunel spasy. Mozno ste uz zachytili smutnu statistiku, ze Sarajevo bolo vojensky najdlhsie obliehanym mestom v 20. storoci a prave tento tunel splnil dolezitu ulohu v odolavani mesta – k tejto teme blizsie vyborny clanok od Martina Navratila z Travelistanu (vystudovany historik), zdroj Travelistan:
Ked sme v BH, neda sa nespomenut masaker, presnejsie genocida bosnianskych Moslimov v Srebrenici (mesto leziace na severovychode BH), ktoru v r. 1995 spachali bosnianski Srbi. Ide o najvacsi vojnovy zlocin v Europe v 20. storoci od konca 2.svetovej vojny – za genocidu ho oznacil ICJ. Dodnes pokracuju identifikacie tiel obeti. Aspon strucne info vid napr. zdroj wikipedia:
Z bosnianskej kinematografie, ktora suvisi s Obcianskou vojnou, vyberam len ako ukazku z mnozstva inak vybornych filmov: Zem nikoho (No Man’s Land) a Cirkus Columbia (Circus Columbia) od rezisera Danisa Tanovica, Chlapi neplacu (Men Don’t Cry) od rezisera Alena Drljevica a Grbavica (Grbavica) od reziserky Jasmily Zbanic. Balkansku kinematografiu vo vseobecnosti (specialne dalej asi srbsku) povazujem za vybornu a mimoriadne silnu. Su to filmy, ktore si clovek dlho pamata – napr. film Pekne dediny pekne horia (Pretty Village, Pretty Flame) od srbskeho rezisera Srdjana Dragojevica alebo film Pred dazdom (Before the Rain) od macedonskeho rezisera Milca Mancevskiho. Este tip na film s temou Obcianska vojna v Bosne od nebosnianskeho, konkretne britskeho rezisera Davida Attwooda – Zasah do srdca (Shot Through the Heart).
Hirosima, Japonsko = memento = 2.svetova vojna a zhodenie uranovej pumy s krycim nazvom “Little Boy” dna 6. augusta 1945 na Hirosimu (o 3 dni neskor bola zhodena plutoniova bomba s krycim nazvom “Fat Man” na japonske mesto Nagasaki). Bomby takmer zrovnali obe mesta so zemou. V Hirosime bol cielovym bodom most Aioi, kvoli bocnemu vetru vsak bomba dopadla na miestnu nemocnicu Shima Surgical … : ( …
Ked som sa tulala lesmi v Demanovskej doline, nadabila som na kamen (nenapadny, ucupeny medzi stromami), na ktorom bola slovami vyjadrena pamiatka obetiam holokaustu. Neskor som sa docitala, ze nejde o jediny pomnik tohto typu v miestnych lesoch a okoli.
Za najlepsi dokumentarny film o holokauste povazujem “Shoah” z roku 1985 – ma vyse 9 hodin (videla som ho cely, no pozerala som ho po etapach), celkovy pocet natocenych hodin je 350 (!). Sfilmoval ho francuzsky reziser, spisovatel a novinar Claude Lanzmann – prace na tvorbe filmu trvali 25 rokov (!). Cielom diela je, aby spoved prezivsich (odchadzajucej generacie ocitych svedkov udalosti) sluzila dalsim generaciam. V hodnoteni na CSFD ma 87 percent:
Saigon (dnes Hociminovo mesto resp. Ho Chi Minh City) a system tunelov Cu chi = vojna vo Vietname
Zamerne (aspon v tomto prispevku) nezverejnim (s vynimkou 1 fotky) ziadnu fotku, ktoru som si urobila v Muzeu pozostatkov vojny (War Remnants Museum) v Hociminovom meste (kedysi Saigon) na juhu Vietnamu. Je venovane jednak Prvej indocinskej vojne a jednak Vojne vo Vietname (Druha indocinska vojna) – mojimi slovami, je venovane vsetkym hrozam vojny … nech su to tzv. tigrie klietky na vaznenie ludi, gilotiny, zbrane, vojenska technika, fotky vydesenych vietnamskych rodin, ktore urobili americki vojaci pred tym, nez ich popravili, fotky zdrogovanych alebo psychicky ci fyzicky znicenych americkych vojakov, krajiny zdevastovanej Agentom Orange, a podobne, vsetko su to bud priamo desive alebo aspon tazive zabery … a tych aktualne vidime dost a dost (zial!). Ked sa uz ale raz vyberiete do Hociminovho mesta, nevynechajte navstevu tohto muzea a idealne skocte aj do cca 70 km vzdialenej oblasti pozriet si Cu chi tunely – cestou uvidite napriklad kaucukovnikove lesy (tie v nasich koncinach neuvidite).
Ked som si precitala clanok o zenach teraz bojujucich na Ukrajine:
Rozlucim sa so Saigonom jednou pesnickou takpovediac z ineho sudka, tematicky vsak s vojnou suvisi. Aby nedajboze nevznikli pochybnosti, vojnu vo Vietname (kazdu vojnu a agresiu) absolutne odsudzujem! No su tu aj rozlicne faktory a okolnosti – napr. byt obetou politiky / situacie, a ine zlozite temy (napr. tzv. vietnamsky syndrom – dusevna porucha, atd.). A uz spomenuty song – “Goodnight Saigon” od Billyho Joela (silne melancholicky, no krasny):
Z textu piesne vyberam: “Our arms were heavy, but our bellies were tight.” “We dug in deep and shot on sight and prayed to Jesus Christ with all of our might.” “They left their childhood on every acre.” “And we would all go down together. We said we’d all go down together. Yes we would all go down together.”
No a aky bol moj dojem z Vietnamu? Presla som ho zo severu na juh s niekolkymi zastavkami – je to fantasticka krajina, s uzasnou prirodou (wow), historiou, pamiatkami a neskutocne milymi ludmi (Vietnam sa mi pacil omnoho omnoho viac nez napriklad Thajsko)!
Rozlucim sa s Vietnamom, s celym tymto prispevkom a s vami este jednym mojim filmovym tipom. Pacia sa mi ci uz vietnamske filmy alebo filmy o Vietname alebo o vojne vo Vietname – samozrejme Cata (Platoon), Narodeny 4. jula (Born on the Fourth of July) a Medzi nebom a zemou (Heaven & Earth) od Olivera Stonea – on osobne do vojny vo Vietname odhodlane narukoval, no uz po kratkom case sa jeho postoj k vojne zmenil a otvorene sa vyjadril, ze pocas nej uplne stratil zmysel pre to, co je spravne a dobre. Zatial posledny film, ktory som si pozrela len nedavno (nie je to vsak filmova novinka, ide o film z r. 2006), a ktoremu davam 11 z 10 bodov, je film od vietnamsko-americkeho rezisera Luu Huynh s nazvom “The White Silk Dress” – v hodnoteni na CSFD ziskal uctyhodnych 84 percent (herecke vykony, hudba, atd., boli excelentne):
Apropo, dej filmu sa odohrava vo vietnamskom meste Hoi An – pre mna nieco ako Kjoto v Japonsku, tzn. absolutna krasa, harmonia, radost tam chodit, posedavat, len tak byt – jedno z najkrajsich azijskych miest, ake som kedy videla (idylicke, historicke, fotogenicke). Pokial ide o Vietnam, jedna moja fotka z tohto mesta a druha zo Saigonu sa raz ocitli na vystave. Ked bude radostnejsia doba, urcite sa k Vietnamu este vratim prostr. clanku a/alebo foto-eseje.
PEACE …
PS: “If we have no peace, it is because we have forgotten that we belong to each other.” – Matka Tereza
PPS: “Because we all share this small planet earth, we have to learn to live in harmony and peace with each other and with nature. That is not just a dream, but a necessity.” – Dalajlama (Tandzin Gjamccho)