Podtitul 1: Navsteva Indie nie je dovolenka v pravom zmysle slova, ale zivotna skusenost (ktora stoji za to)!
Podtitul 2: India vie ponuknut tie najoriginalnejsie pohlady, povedala by som hotovy velkofilm, no bez filmovej produkcie, postsynchronov a umelin. Je teda lepsia nez film!
Podtitul 3: Videna ocami turistu je v niecom (v niecom aj velmi) sialena.
Mili cestovatelia, ak ste z kategorie odvaznejsich a / alebo ostrielanejsich, ktorych uz len tak nieco neprekvapi a radi by ste sa este chceli prekvapit, nech sa paci, nasmerujte svoje botky do indickeho Varanasi (a tie botky tam potom aj nechajte, minulo by sa vela drahocennej vody na ich umytie a miestni vam za ne budu vdacni – za cokolvek, co im darujete). Pozor, vzhladom na to, po com vsetkom budete kracat a do coho sa vnarat, neodporucam sandalky ci flip-flopy (a vlastne ani funkcnu obuv, ak bola / je vam draha).
Takze ano, nasleduje dalsi vhlad do VARANASI (ine nazvy mesta: Benares, Banaras alebo Kashi = mesto svetiel, Francuzi by povedali “La Ville Lumiere“) prostrednictvom nielen mojej fototvorby. Bude asi dost bizarne* pouzit na opis (dalsi) francuzsky vyraz “creme de la creme“, ale asi rozumiete, co chcem povedat, ak poviem, ze Varanasi je “creme de la creme” celej Indie. Hovori sa, ze India by bez Varanasi nemala dusu. Varanasi je jedno z najstarsich nepretrzite obyvanych miest na svete a svatym mestom hned troch nabozenstiev: hinduizmu, budhizmu a dzinizmu. *Pokial ide o bizarnosti, na tie si v pripade Indie treba rychlo zvykat (“zvyknut si” v dokonavom vide slova sa podla mna neda), inak si oci vyocite, krk vykrutite a / alebo vas v stave konsternacie prejde riksa, tuk-tuk, motorka, auto, krava, byvol, tava, dosadte si cokolvek :-).
Na margo videa vyssie: vybrala som take, ktore sa mi nielen paci, no zaroven koresponduje s mojimi spomienkami. A presvedcil ma aj zaber na indicky vlak – raz som spominala, co sa hovori: Kto necestoval indickym vlakom, nebol v Indii. Svata pravda. Ja som si jazdu vlakom “odmakala”:-), sak (neadekvatnych) 16 hodin v ramci 1 jazdy aj so spanim na hromadke spolu s miestnymi bolo pre Europanku, ktora nikdy predtym v Indii nebola, riadny krst ohnom. Islo o “open space” vagon, teda ziadne samostatne kupe, ziadne dvere, vsetci (Indovia, neindovia, muzi aj zeny) sme spali v podstate spolu, akurat pozdlz lozka sa dala zatiahnut “zaclonka” (kus hnedej latky, ktory vodu a praci prasok este asi nevidel). Islo ale o vyssiu triedu (mozno aj najvyssiu, nepamatam si), ludia slusni, podla oblecenia business cestujuci, ziadne sliepky ani kozy vo vagone:-). Odporuca sa vsak priviazat si batozinu o lozko (snobske slovo, vystiznejsie je pricna), aby ste o nu pocas spanku neprisli, pretoze okrem zeme nie je miesto na jej ulozenie – treba si vziat z domu lahsiu retaz / zamok na bicykel / lanko – ja som si vzala a svoju batozinu upevnila. Spala som na druhom poschodi a obcas som pocas (dost nekludneho spanku) vykopla nohu do priestoru do ulicky aj so zaclonkou:-) a obcas mi ju Indovia posuvali, ked chceli prejst:-) – vsetko v absolutnej slusnosti, ziaden problem, za ktorym by bol ludsky faktor (co sa insektu tyka, to uz bolo o inom, cize dobiedzavom – k tomu nizsie). Velmi mi posluzila celovka, lebo v istom case sa plosne vyplo osvetlenie vo vagone. Cela cesta mi vtedy pripadala surrealne, no spatne si ju vybavujuc, bola to pekna cesta! Co sa zabavy tyka, na top priecke u mna zatial vedie cesta rozhorucenym, obstaroznym vlakom (dobytcakom) so stropnymi ventilatormi vo Vietname – islo o nocnu jazdu pocas najvyznamnejsieho sviatku Tet (akoby silvestrovska noc alebo novy rok, datumovo sa vsak nezhoduje s nasim silvestrom) – topka to nebola preto, ze by som sa vyzivala v takychto krutych podmienkach, ale kvoli spolocnosti a zabave – pripijalo sa (pred cestou sme si nakupili – povedala by som, ze menej jedla, viac pitia), spievalo sa (neviem, kde som v sebe nabrala guraz “predniest” typicku vietnamsku “A od Presova”), pre miestnych sme boli exoti:-), sprievodca mal na nas slabost a nebudem prehanat, ak poviem, ze sme boli jeho najmilsi pasazieri (tu nam priniesol drobnu stolicku na chodbicku, tu nam chcel spristupnit jeho osobnu / sluzobnu mini kupelnu, atd., v zapiskoch by som nasla aj jeho meno), no a od zeleznicnej spolocnosti sme kazdy dostali novorocne darceky, ktore boli ulozene do pekne zabalenej krabice (kazdy dostal jednu krabicu) – to ma velmi milo prekvapilo! Nezabudnem ani na pocit, ked sme sa po par malo hodinach “spanku” zobudili – nikomu nebolo zle, no boli sme ako po bitke, tropicky horuci vzduch, tvare leskle od potu, asi aj oci leskle a kruhy pod nimi, hlasivky vykricane, mrakoty, cele zle a takto neupraveni, zbedaceni sme klusali (oprava: suchtali sa) ubytovat sa do neskutocne luxusneho hotela na plazi s bielym pieskom … este, aby som nepredbiehala, ked sme vystupovali (oprava: povypadavali) rano z vlaku, cakala nas na stanici ta cast nasej cesko-slovenskej delegacie, ktora nesla vlakom, ale cely usek preletela – mali sme sa navzajom vsetci radi a tak nas (dobromyselne!) vitali s plastovymi poharikmi a flasou vodky:-) … pamatam si, ze som sa na recepcii hotela za svoj zjav trochu hanbila (moje zalostne ja versus ucesani, navonani, krasne obleceni a oddychnuti hostia), esteze sme mali skorsi check-in. Ale super jazda to bola, party vozen, nonstop smiech – take zazitky sa neopakuju!
Vo videu ste videli – ak ste medzicasom nezabudli, ze ste ho videli:-) – aj kosicek so svieckou – mozete si ho kupit a poslat plavat po rieke Gange. Ja som si svoj tiez poslala (a samozrejme aj kupila, nikomu neukradla:-)! Tuto je ten moj:
A spat do Indie :-).
Neviem to opisat, no India (a osobitne Varanasi!) ma nieco, kvoli comu sa sem oplati ist (a aj sa sem vratit!). Hovori sa: Kto nebol v Indii, nikdy necestoval. Zo svojej perspektivy to neviem posudit, nemam toho zas az tak vela precestovaneho, no jedno viem, India je specialita (a samozrejme aj Japonsko). Ma silnu a zvlastnu energiu! A tiez esencie, ktore vam sprostredkuju zivotny zazitok, daju zopar faciek a lekcii (aj do zivota), no a poriadne opacia vasu ochotu a schopnost vyjst z komfortnej zony. A neda sa velmi “vybabrat so systemom” (ze zazitky krasne a vonave ANO a diskomfort ci slamastiky NIE), neda sa:-). Ani keby ste sa tu na nositkach nechali nosit, i tak by ste “co-to-divoko” zazili:-).
Aj si zanadavate ako nikdy v zivote :-), no ak to nevzdate, na konci vasej pute zostanete mudrejsi, rozhladenejsi a odolnejsi. Garantujem! A mozno nadseni ako ja! Pocula som vsak aj o ludoch, ktori odleteli prvym lietadlom domov – aj to je samozrejme v poriadku, pre kazdeho je nieco ine a naplnou vyletu nema byt utrpenie (potrapenie je ok).
Podobne, no trosku menej intenzivne vizualne a sluchovne vnemy som zazila v ulickach Stareho Dilli (rovnako extra fascinujuce) – v nom odporucam pohybovat sa pesko a potom urcite aj riksou, no a vo Varanasi najma pesko (to musite!) a potom tuk-tukom (hlavne zeny turistky v noci za tmy kvoli bezpecnosti), lebo v tejto besnej dopravnej hrmotanici je tuk-tuk stabilnejsi nez riksa (ten vas tuk-tuk zramuje vetchejsiu cykloriksu). Pocas jazdy skuste nemysliet na to, ze vas tuk-tuk na oplatku mozno zramuje iny, rychlejsi tuk-tuk alebo auto. Len tak si sedte, pozorujte okolie, robte videa a kricte (kedze hulakaju a trubia uplne vsetci, nebudete si pripadat blbo – preto kricte, vyventilujete adrenalin z jazdy).
Zhustim, co predstavuje napor (aspon ilustracne): treba pocitat s urcitymi absurditami, eskalovanymi situaciami a protipolmi nasich (najma hygienickych) standardov. Tazsie sa vam bude dychat – je tu neskutocny prach aj smog – apropo, Dilli a Varanasi patria do top 10 najtoxickejsich miest na svete – vid rebricek:
The Most Polluted Cities in the World
(ale aj v Pekingu ci Shanghaji sa mi tazko dychalo), zaspinite sa (zase ten prach, tvar som mala vecer oranzovu, a vselico ine), okusite horucavu, na aku nie sme doma zvyknuti (v miestnom obdobi tepla taku, z ktorej turisti odpadavaju, videla som) a mozno okrem dezinfekcneho gelu (odporucam) pouzijete aj sprej proti hmyzu (nemala som, no niekto mi ho vo vlaku pozical a tak som si nim naspritzovala lozko – ak ma pamat neklame, pod hlavu som si dala nieco vlastne, nechcela som ten erarny vankus – no a hoci som si lozko nasprejovala, aj tak som bola rano postipana – samozrejme, horsie by som dopadla, ak by som sprej nepouzila), zazijete nepohodlie … ∑ ja tomu vsetkemu komplexne hovorim “zaspinit sa” na cestach a myslim, ze je fajn sa obcas “zaspinit”. Spominam si este na jednu radu, ktoru som dostala pred cestou – rada znela vziat si nieco vyrazne mentolove alebo prenikavo vonave (roll-on, gel, olej alebo masticku) a mazat si to priamo pod nos, ked nebudem moct dychat – nic take som nemala a podla mna to ani netreba, da sa to vydrzat (s obcasnym zapchatim nosa), ak ovsem nebudete travit cas pri rozkladajucich sa telach mrtvych, pripravenych na kremaciu. Inak, ak rodina nema dost penazi na kremaciu celeho tela neboheho pribuzneho (uz som pisala, ze je to mimoriadne draha zalezitost, pretoze drevo stoji hotovy majetok), da spalit len hlavu mrtveho, no a pocula som, ze jedna Indka si cestujuc vlakom niesla hlavu mrtveho manzela v igelitke … hoci je to tazke vstrebat, treba sa na vsetko pozerat ocami ich viery (a z tohto uhla pohladu, vyborne, ze sa tej vdove podarilo obstarat prostriedky na kremaciu aspon casti tela manzela a igelitka bola fajn, na rovnaky ucel by kabelka, aktovka alebo kartonova krabica asi neboli vhodne). Niekto sa ma uz davnejsie pytal na stav verejnych toaliet v Indii – nepamatam si na nejaku extremne zlu skusenost, no ked sme pri tejto teme, velmi milo ma prekvapila Afrika (vacsinou vsade, aj na odlahlych benzinkach, uplne fajn), naopak velmi zle skusenosti som mala v Paraguaji, potom niekde v Azii (myslim, ze na Penangu v Malajzii som bezala kvoli potkanom), no vrcholovo top najhorsie zazitky som mala v Tibete.
A isla by som znova do Indie? Urcite ano! Aj do Tibetu? Urcite ano :-), aj ked kvoli smutnej skutocnosti vsadepritomnych cinskych checkpointov 🙁 (tie su vsade, naozaj vsade) a nanutenych osobnych “strazcov” (povinny doprovod cudzincov pohybujucich sa po Tibete cinskymi uradnikmi – mna doprovod zazracne minul, nebolo dost personalu) by som asi dala prednost Nepalu alebo potom navstivila ine blizke kuty s krasnou horskou prirodou (Karakoram, Pamir, Hindukus). Zas, na strane druhej navstevou Tibetu, ak ovsem budete navstevovat tibetske obchodiky, cajovne, restiky, atd., ich velmi podporite. Nikdy nezabudnem na tie nekonecne dobre tibetske tvare, pohlady, usmevy (aj v tibetskej rodine som bola), srdce mi trhalo, ked som si uvedomila utlak, v ktorom ziju :-(! Je tolko priatelov Tibetu, organizacii, medzinarodnych kampani a hnuti (Save Tibet), no Tibet je akoby na okraji zaujmu sveta. Len dva priklady z mnozstva: nemoznost vycestovat mimo Tibet (kolektivny trest) alebo nutene vzdelavanie tibetskych deti v cinskych skolach, ich premiestnovanie a zakaz cestovat domov za rodicmi: https://pripady.amnesty.sk/pripad/tibet.
A spat do Varanasi. Uz v minulom prispevku som zverejnila par fotiek, no tentoraz to budu fotky z nabrezia Gangy – pre predstavu, ako vyzeraju jednotlive ghaty. Vyber fotiek ludi (pofotila som samozrejme aj miestnych) zverejnim inokedy. A uz len dodam, ze skoda, ze som nemala lepsi fotak.
Inak, dalo mi riadne zabrat dohladat, cez ktore ghaty som vlastne presla, pri ktorych som stala. Totiz, ked som tam bola, nikto mi samozrejme nehovoril, ze som pri takom a takom ghate, az doma som zacala patrat a hladat z roznych zdrojov (ale to robim vacsinou vzdy, ze az doma dostudujem veci).
Cas na dalsi kratky film – pekny, ale atmosfera vo Varanasi v skutocnosti nie je ani nahodou takto ponura. Video vsak velmi dobre priblizuje, aka silna viera tu prudi, priam pulzuje – clovek sa tu nutne zamysli nad zivotom a jeho koncom, ktory raz isto pride, no urcite nie v dramatickych konturach! Mesto je velmi vesele, farebne, v ulickach je plno hudby a vravy – ked prejdete cez chaoticke a hekticke miesta, zrazu vas (ale uplne prirodzene) obklopi dej vyprevadzania odchadzajucich dusi, modlenie a rozjimanie veriacich na nabrezi Gangy, no ani to sa nedeje v pietnej atmosfere ci v hrobovom tichu – vsetko je take zive, kazdy robi, co potrebuje, nikto si nikoho nevsima (len turisti si vsimaju ostatnych:-). Na porovnanie, atmosfera niektorych europskych svatostankov sa mi javi “upatejsia” a cintoriny sa mi tiez nepacia.
Vo Varanasi som urobila aj niekolko videi (napr. z obradu Ganga Aarti alebo z mojej jazdy tuk-tukom, ked som sa po Ganga Aarti vracala na hotel). Nejde o komplexnejsie videa, preto pripajam jedno z YouTube – znova vyberam take, ktore je totozne s mojim vnimanim diania (velmi “real” video, priamo z ulic). V skorsom prispevku som spominala, ze v Indii mi dali extremne zabrat hlavne neskutocny hluk (vsetci a nonstop trubia), chaos a permanentna obava, ze ma nieco zrazi. Ak ste si to nevedeli dobre predstavit, potom vid nasledovne video:
Hinduisticky obrad Ganga Aarti si mozete pozriet z lodky alebo z nabrezia. Mne sa lodka zdala super, videla som cely obrad priamo pred sebou (plus, na silne zazitky clovek potrebuje nielen dobre vyhlady, no aj kusok osobneho priestoru – lodka ho poskytla, kym na brehu rieky bola tlacenica). Ine lodky okupovali predovsetkym modliaci sa Indovia zo vsetkych kutov Indie, no videla som aj zopar turistov. Lodka stala zopar drobnych (saty ma stali 5 dolarov!), pre nas nic, no pre miestnych slusny zarobok, treba ich podporit. A teraz nieco k obradu – rieka Ganga sa ritualne kazdy vecer “zatvara” a kazde rano “otvara”. Ganga Aarti je vecerny obrad, cize zatvaranie Gangy. Obrad sa zacina po zotmeni, kedy knaz z chramu zacne udierat do velkeho zvona, aby kazdy vedel, ze zatvaranie Gangy sa blizi a treba sa poponahlat. Na podium oslavneho ghatu Dashashwamedh nastupia 7 uceni mladi brahmani (knazi), zatrubia na truby a za nimi sa ozvu bubny. Knazi potom postupne beru do ruk kadidla, vonne tycinky a svietniky s horiacimi plamenmi (nieco ako fakle), s ktorymi kruzia vo vzduchu. Zacinaju otoceni tvarou ku Gange a postupne sa otacaju do kazdej svetovej strany. Do toho znie spev (hudba) a divaci cinkaju zvoncekmi. Ked brahmani odlozia fakle, je Ganga pomyselne uzavreta a nikto sa uz v nej nemoze ocistne kupat (az rano). Obrad trva necelu hodinku aj s dojazdom lodky k nabreznym schodom – pre mna to bol zazitok na cely zivot! Pocas obradu si tiez uvedomite, preco je Varanasi nazyvane “mesto svetiel” – svetielkuje vo dne, aj v noci (sviecky, fakle, ohne na kremacnych ghatoch).
Pozrime si spolu dalsi kratky film:
A este na odlahcenie na zaver: Ja ustavicne pozerajuc na vsetky tie zive aj nezive vyjavy a tisicky napodobenin bozstiev, inhalujuc rozne prenikave vone a dym z kadidiel (nechtiac aj vselico, co je u nas zakazane), v tuhom zovreti mas ludi, v neutichajucej vrave a hluku, som obcas akoby “stracala nit”. Nevyhnete sa roznym stavom a rozpolozeniam:-), a ak ste zena, mozno vas tu na okamih posadne myslienka, ze do vas vstupila bohyna Parvati alebo Laksmi:-). Inak povedane, trva, kym to vsetko clovek vstreba. Nevedela som ani zaspat po kazdom jednom dni stravenom v Indii – nedalo sa spracovat tolko vnemov naraz. V hlave mi hucalo, milion obrazov sa mi premietalo pred ocami, bola to naloz (najma v porovnani so vsednym, alebo aj uplne nevsednym dnom v Bratislave):-).
Nastal cas na hindi song s bollywoodskym klipom – rozhodne jeden z tych vydarenejsich klipov (a ak by ste na to boli v indickom kine, miestni by stali, tlieskali, plakali, objimali sa, prezivali by to – v tomto smere (v prezivani veci) su taki clovecenskejsi):
A uz naozaj na zaver (ta konecne:-):
Par slov Tiziana Terzaniho (bol to taliansky reporter, novinar a publicista) o Indii v jeho diele One More Ride on the Merry-Go-Round (titul v cestine ma nazov Jeste jedna jizda na kolotoci):
“Unless you hate it at first glance, India soon induces this exhilaration: it makes everyone feel part of creation. No one never feels alone, never completely separated from the rest. And here is its charm. In India you feel different than elsewhere. You feel other emotions, you think other thoughts.” Tiziano Terzani, in: One More Ride on the Merry-Go-Round
Ja som od tohto autora precitala knihu Povedal mi vestec – skvostne dielko!
A ked sme pri literature, cerstvymi ulovkami do mojej kniznice su dve knizky od autora William Dalrymple – skotsky historik, spisovatel, kritik, spoluzakladatel slavneho Dzajpurskeho literarneho festivalu, clen Kralovskych spolocnosti pre literaturu, geografiu i Aziu, pravidelny prispievatel svetoznamych novin a casopisov ako The Guardian, The New Yorker, ziskal rozne ocenenia, napr. Cenu Ernesta Hemingwaya, Thomas Cook Travel Book, Sunday Times Young British Writer of the Year, medailu British Academy, vo svojej tvorbe sa intenzivne venuje historii Indie a Blizkeho Vychodu, od r. 1989 trvalo zije v Indii, je cestnym priatelom Oxfordskej univerzity, atd.:
1) Mesto dzinov (uz vypredany titul, ja som si kupila citanu knizku – super sluzba resp. moznost v Martinuse):
https://www.martinus.sk/?uItem=18439
2) Devat zivotov:
https://www.martinus.sk/?uItem=270373
Neviem, kedy ja tie knihy precitam … mam dost neprecitanych knih a to furt nieco citam:-).
PS: Ked sa spatne pozriem na cas straveny v Indii, asi som sa ani velmi “nezaspinila”. Nic extremne som nepodstupila. A sebakriticky hodnotim, ze niekedy som zbytocne ohrnala nos, vselico mi bolo (zas, celkom zbytocne) proti srsti … aspon takto to vidim s odstupom casu. Zisiel by sa dalsi trening.
Stastne cesty prajem, trebars do Indie:-)!