SVK:/ Ahojte :-), predstavujem svoj vobec prvy blog, ktory prinesie najma cestovatelske temy zo vsetkych kutov sveta a tiez aj rozne ine (necestovatelske) temy. Vitajte na palube a pekne citanie vam prajem :-)! EN:/ Hi world :-), this is my the very first travel blog from all around the world and, in a special addition to that, the blog dedicated to mixed (non travelling) topics. Please, welcome on board and enjoy your reading :-)!
These memories are precious!
Pripajam maly vyber fotiek z niektorych mojich ciest – tentokrat fotky ludi. Najradsej fotim prave ludi, no uplne najradsej situacne – napr. na chodniku, na trhu, spoza rohu:-), proste nahodne a vo vacsine pripadov s tymi ludmi komunikujem – aspon neverbalne (zamavam, usmejem sa, …). Svet okolo vnimam citlivo a vnimam ho cez ludi – aj sa hovori, ze srdcom kazdej krajiny su jej LUDIA, a tak to aj je.
Foto: Janka Onufrakova, Kena – Masajovia – to mnozstvo zivotnej energie, co z tychto ludi (a vseobecne z ludi roznych prirodnych kmenov) vyviera, by bolo na export do sireho sveta (cista radost, spokojnost, pohodicka, klud, energia v kazdej bunke, …)
Foto: Janka Onufrakova, Senegal – na fotke to nie je vidiet, no prave som v Dakare nastupila na lod spolu s miestnymi, a ked sa neskor lod pohla, niektori zacali spievat a bubnovat (aj o tom je Afrika – o naruzivej potrebe bubnoveho rytmu):-). Senegal je progresivna africka krajina. Zaujimavostou je, ze ma zriadene napr. ministerstvo pre zeny (pre zenske otazky). V pamati mam najma pestrofarebne oblecenie miestnych zien (no ako vidite na fotke, aj muzi holduju vyraznym farbam, dokonca aj trblietkam:-) a dalej to, ako vsetko mozne aj nemozne obratne nosili na hlavach (to je sice bezne vidiet aj inde, napr. v Indonezii, ale tu som to videla hadam este vo vacsich rozmeroch, objemoch, poctoch).
Foto: Janka Onufrakova, Bali – tento ostrovcek podla mojho nazoru nie je idealnou plazovou destinaciou, aj ked vela ludi cestuje na Bali prave za tymto ucelom (zazila som o dost lepsie a krajsie plaze a vody oceanske alebo morske), no v tejto krajine si viem predstavit stravit dlhsi cas (extra pozitivna atmoska, vseobecna tolerancia, nadherne scenerie a mnoho inych, dusi lahodiacich prvkov)
Foto: Janka Onufrakova, Cina – nemozem povedat, ze by som v Cine videla malo usmievavych ludi, no ak to porovnam s Thajskom alebo Vietnamom, tak potom Cina vyznieva skor melancholicky. Na strane druhej som nikde inde na svete nevidela tak intenzivny komunitny zivot lokalcov – odohrava sa vonku, formacie tvoria navzajom sa nepoznajuci ludia, ktori spolu cvicia, resp. sportuju alebo spievaju, hraju karty, robia rucne prace a vselico ine – toto je prijemna specialita. Apropo, taketo aktivity su velkym benefitom najma pre seniorov (este generacia jedinacikov, cize zvacsa osameli ludia), ktori takto v spolocnosti samozrejme pookreju, su stastnejsi a tym si posilnuju aj imunitu.
Foto: Janka Onufrakova, Juhoafricka republika, Cape Town – z JAR nemam vela fotiek ludi, medzi lokalcov som vlastne ani vyslovene nechodila, ale aspon taky “chodnikovy” kontakt som samozrejme mala
Foto: Janka Onufrakova, Thajsko – krajina usmevov bez ohladu na vek, pohlavie, vykonavanu aktivitu fotografovanej osoby a tiez bez ohladu na Vas vek, pohlavie, narodnost, nabozenstvo, rasu a pod.:-), inak povedane, lokalci sa budu na Vas usmievat, aj keby co bolo:-) – a usmev im treba samozrejme opatovat:-).
Foto: Janka Onufrakova, Vietnam – aj tato krajina je plna usmievavych a privetivych ludi a sucasne ludi, ktori sa radi fotia (a to je celkom raritne vo svete!). V spominanych ohladoch je u mna Vietnam na este vyssej priecke nez Thajsko.
Foto: Janka Onufrakova, Brazilia – v Rio de Janeiro vela fotiek neurobite, fotak treba mat schovany a musite si davat extra pozor na vsetky veci – idealne je nosit brusny pas na doklady ci peniaze. Ja som fotila (no velmi opatrne), brusny pas som nenosila, no ani ziadne nausnice, retiazky (tie su dovodom napadnuti) a davala som si proste bacha.
Foto: Janka Onufrakova, Argentina – v tento moment som kracala k stvrti La Boca v Buenos Aires, ktora je znama farebnymi domcekmi (jemne podobna ako pestrofarebna stvrt Bo Kaap v Kapskom meste v JAR) a vydatne som fotila, no a na balkone zrejme nejakej kancelarie debatili muz a zena, a ked ma zbadali ako fotim, spontanne k sebe pristupili a zacali mi pozovat, potom mi aj mavat:-). Velmi kontaktni ludia, typovo ako ludia z europskeho juhu.
Foto: Janka Onufrakova – som blizko hranice Argentiny, Brazilie a Paraguaja – veseli Indiani (Indianov chcem vidiet este viac vo svojom zivote)
Foto: Janka Onufrakova, Uruguaj – toto boli miestne baby (turistky) len tak na vylete v ich krajine (pamatam si, ze som mala oblecenu oranzovu tenku vetrovku, no ciapku ani rukavice som nemala, nebola mi az taka zima)
Foto: Janka Onufrakova, Vietnam – ci mladi, stari, deti, takmer vsetci sa tu usmievaju
Foto: Janka Onufrakova, Kena – v Keni, konkretne v Nairobi nebolo uplne easy fotit miestnych a na cielenu fotku sa musela naskytnut prilezitost (napriklad navsteva nejakeho muzea alebo jeho parku)
Foto: Janka Onufrakova, Thajsko – o tejto krajine a jej usmevoch uz bola rec
Foto: Janka Onufrakova, Zanzibar – na tomto ostrove prevlada islam (99 percent), no vzdelavaju sa aj dievcata a co sa zahalovania tyka, v drvivej vacsine nosia len hidzab alebo khimar, no videla som aj zeny s odokrytymi vlasmi (povinnost nosit hidzab resp. khimar sa netyka malych dievcatiek, nastupuje az so zacinajucou pubertou). Apropo, zanzibarske plaze za mna super, len treba ist tam, kde nie su mohutne odlivy (aby ste z plaze nekracali kilometer do vody a z vody, ale nevidim v tom velky problem).
Foto: Janka Onufrakova, Kambodza – I left my heart there – tolko bolestnej minulosti, vyvrazdena cela inteligencia naroda (Pol Potov rezim – uz davnejsie som si kupila knihu “Pol Potov usmev”, zatial som ju neprecitala, no precitala som vela inych materialov o jeho vlade a genocide), a teda vyhliadky na progres krajiny su biedne, obrovska chudoba, negramotnost, atd., no aj tak maju tito ludia srdcia na dlani. Mala som vsak pocit, ze sa tam stale nesie atmosfera strachu (mozno len moj pocit) – lebo pokial ide o generaciu starsich ludi, vacsina z nich pri genocide prisla o blizkeho (alebo sa naopak na genocide podielala).
Foto: Janka Onufrakova, Tibet – tibetske deti neziju v blahobyte a ani v slobodnej krajine, no kym sa ich to bytostne nedotyka resp. este nerozumeju okolnostiam a nasledkom, nestradaju (aspon moj dojem a dufam, ze sa nemylim)
Foto: Janka Onufrakova, Zanzibar – skolacky v khimaroch (t.j. v satkach zakryvajucich vlasy, plecia a hrudnik, resp. celu vrchnu polovicu tela)
Foto: Janka Onufrakova, India – moslimske dievcatka a zeny v Indii nosia najcastejsie hidzab a khimar (malokedy vidiet cador, ale videla som raz aj zenu v nikabe). V poslednom obdobi sa, zial, hovori o nasili pachanom v Indii proti moslimom a krestanom zo strany hinduistickej majority (prijimaju sa zakony, ktore by uz bolo mozne kategorizovat ako segregacne, extremni nacionalisti utocia aj na moslimov, ktori maju za partnerku hinduistku, zasahy su aj voci umelcom a firmam).
Foto: Janka Onufrakova, Malajzia – vidiet tu aj dievcata a zeny, ktore nosia nie hidzab ale al-hamiru (cize satku, pod ktorou este maju dalsiu vrstvu – nieco ako ciapka, ktora zabrani tomu, aby hoci len vlas zeny bol odhaleny) kombinovanu s khimarom (prekrytie celeho hrudnika)
Foto: Janka Onufrakova, Tanzania – zhruba 2/3 populacie su krestania (to neplati pre Zanzibar, ktory je moslimsky, a ktory je sice autonomnym statom, no spolu s pevninskou Tanganikou tvoria stat Tanzania)
Foto: Janka Onufrakova, Indonezia – nadherny kut Zeme a ja som tu natrafila na neuveritelne srdecnych a tiez pokornych ludi
Foto: Janka Onufrakova, Paraguaj – v tejto krajine sa fotit nedalo, ulicky nevyzerali bezpecne, mnozstvo individui, sice som pofotila aj na chodniku, no interakcie s ludmi neboli skoro ziadne (nie dobry pocit som mala z toho, ze tam pobehujem)
Foto: Janka Onufrakova, Kena – skore rano, vzduch sviezi, ja som mala oblecenu mikinu, miestni mali oblecene hrube paperove bundy (necudujem sa, ich termoregulacia je odlisna od nasej). Ked som letela z Addis Abeby domov, v lietadle bolo dost teplo, no a vedla mna sedel student VS z Etiopie, ktory mal pocas celeho letu na sebe vetrovku (mal to namierene na nejake bezecke preteky do Prahy, a ked sme debatili, co studuje, kolko km behava, povedal, ze je to jeho prva cesta do Europy, ktora sa vybavovala dlho a nie lahko, no a ze sa boji, ako ho v Prahe prijmu ludia, ake to tam bude a ci mu tam nebude velka zima … velmi zlaty a skromny bol).
Foto: Janka Onufrakova, Vietnam – pamatam si, ze bolo rano, ked zrazu vidim veselu kompaniu s “dekou prestri sa a bud hlavne barom” priamo na chodniku – aby to nevyznelo, ze ich ohovaram, ze pili uz takto rano, “natriem” aj seba, ja som vtedy mala v sebe vodku:-) – ale musim to hned vysvetlit, islo o jednu z ojedinelych okolnosti na tomto tripe, ked sa proste ta vodka ponukala – niekto tomu hovori aj “vypalit cerva”, no pravda je, ze to ma na pripadnu vnutornu dezinfekciu (t.j. dezinfekciu inu nez povrchovej rany) nulovy efekt.
Rada by som este popisala, no musim utekat smer letisko. Ak som si to dobre pozrela, pilot bude mat pri jednom z mojich letov (spolu ich budem mat pocas celeho vyletu osem, do prvej cielovej destinacie tri) len jeden koridor na pristatie … tak premyslam, ze by som isla do kabiny “ku kormidlu”, nech pristaneme na prvykrat:-). Jasne, ze mam v hlave Afriku, najblizsia cesta nebola naplanovana s umyslom “prehlusit” spomienky na Afriku – to sa ani neda(!!!) – ale tak to nejako vyslo a Afriku si nesiem v sebe aj dalej:-). Narocnost bude v dlzke (trvani) tripu, a to vzhladom na jeho rychle tempo a minimum mojho spanku (take su moje dovolenky proste, ze vela nenaspim:-), ale spat mozem aj doma:-).
Majte krasnu a farebnu jesen!
A aby bola ta jesen aj hudobna, pripajam moju dalsiu oblubenu afro spevacku Sonu Jobarteh, ktora je prvou profesionalnou zenskou hrackou na hudobny nastroj kora, pochadza zo znamej (griot) rodiny zo Zapadnej Afriky, v ktorej sa tradicia hrania na koru spociatku odovzdavala vylucne na muzskych potomkov – az sa narodila Sona, ktora uz ako 4-rocna mala svoje prve vystupenie. Narodila sa v Anglicku, jej rodina je z Gambie a ona sama sa ku Gambii hrdo hlasi, plynule rozprava nielen anglicky, no aj mandinkou (jeden z hlavnych jazykov v Gambii, avsak hovori sa nim aj v inych krajinach Zapadnej Afriky) a v mandinke aj spieva:
Que horas es (Kolko je hodin?). Once de la noche en San Salvador, El Salvador (Jedenast v noci v San Salvadore v Salvadore). Once de la noche en Managua, Nicaragua (Jedenast v noci v Manague v Nikarague).
Me gusta los aviones, me gustas tu (Mam rad lietadla, mam rad Teba). Me gusta viajar, me gustas tu (Mam rad cestovanie, mam rad Teba). Me gusta el viento, me gustas tu (Mam rad vietor, mam rad Teba). Me gusta sonar, me gustas tu (Mam rad snivanie, mam rad Teba). Me gusta la mar, me gustas tu (Mam rad more, mam rad Teba).
