Podtitul 1: Lomnicky stit, 2634 m.
Podtitul 2: Ked sa trepes na Lomnicak a mas strach z vysok, ocakavaj najma psychicku drinu – ale skus to. Expozicie pri “normalke” nie su vyrazne.
Podtitul 3: Ked sa vysok nebojis a mas nejaku kondicku, ani nevahaj to skusit.
Podtitul 4: Nepamatam si taky vylet do Tatier, kedy by som si Lomnicak neodfotila a fascinovane sa na neho nepozerala (His beautiful majesty!). Hore som nikdy nebola (ani lanovkou), az teraz a po svojich.
Zas a znova som zavitala do Vysokych Tatier. Aj ked to bolo len nakratko, stihla som celkom dost: zopar desiatok kilometrov chodenia (70+), zopar prepotenych triciek a ponoziek, nemalo leukoplastov (s nimi som uz do Tatier dosla), svalovica na zadku (chodim vela, no hore kopcom a dole kopcom bezne nie, tak v Tatrach som dala zabrat aj tymto partiam), radost z toho, ze chodim este rychlejsie nez naposledy, par cajov z cerstveho zazvoru s medom a citronom na Strbskom plese, genialnu rostenku (ja vegetarian:-)), vyborne capovane, uzasny horsky vzduch a vona listia, ihlicia a hub (jesen zboznujem), dokonala krasa, absolutna radost:-)! A tiez poriadne saunovanie a ponory do kade s ultra chladnou vodou, dokonca aj kino som stihla, cize asi vsetko, co som chcela … teda az na vysokotatransku malinovicu na Lomnicaku:-) (tak snad niekedy inokedy).
So much beauty in such a small area!
Definition of High Tatras
Ked som v horach (akychkolvek, no k Vysokym Tatram mam od malinka najblizsie), v lesoch, na kopcoch, na turistickych chodnickoch, je to laska, vasen, energia, pocit slobody … ale co tu budem opisovat dojmy a pocity, kto ma rad hory / prirodu, vie sam dobre, ktora tam bije:-).
Uz som pisala, ze mam panicky strach z vysok (nie v lietadlach, lanovkach, helikopterach a pod. – to vobec, ale ked idem po svojich) – tot mrzuty handicap pre chodenie cez exponovane useky, pozeranie do hlbok, balansovanie na skalach. V Tatrach som pokecala s jednym Cechom a ten mi povedal, ze to ma presne opacne – do lietadla si sadne len vynimocne a trpiac, cestu kabinkovou lanovkou vie absolvovat len tak, ze cupi, no po hrebenoch stitov beha bez problemov.
Vzdy som ale tuzila hecnut sa a skusit vystup s horskym vodcom, t.j. naviazana na lane. Do hlavy som si vlozila vzorec – chcem si to len skusit, nemusim vyjst, a ak budem citit, ze to nie je nic pre mna, v klude a bez hanby sa otocim (hoci po par metroch). A bolo mi tiez jasne, ze kedze to bude stresujuca zalezitost, neprinesie mi radost a pozitok, ake mi prinasaju hikingy a trekingy. Da sa ale povedat, ze lahke useky ma bavili a hoci som nevedela, co mam robit (napr. lano sa mi motalo pod nohy, pridrziavala som sa ho pri tahani sa hore, co sa nesmie, na retaze som sa zavesila predtym, nez som si ich k sebe pritiahla, obcas som nevyskusala, ci je kamen stabilny alebo som pohyblivy odkopla z cesty, co sa tiez nema robit, lahala som si na skalu – samozrejme, nie horizontalne, na co moj horsky vodca okamzite reagoval: “Janka, nelahaj si na tu skalu, odlep sa!”), nemyslim, ze som trpela po cely cas a nemyslim, ze som bola vo vsetkom nemehlo. Chce to este cas, resp. neda sa zrejme pocas prveho vystupu urobit zo strachu z vysok radost z vysok – take ocakavania som nemala, no na strane druhej nieco vo mne zacalo klicit – pocit, ze to chcem skusit zas:-)! Aj za cenu, ze budem znova psychicky trpiet – no mozno to uz nebude tak vyrazne. Hoci kondicku som mala slusnu (nepotrebovala som oddychovat, len raz sme sa na par minut zastavili, aby som sa napila vody a cvakla zopar zaberov a isli sme dalej), moj vykon bol slaby – lezenie chce integritu – mentalne sa zladit, prekonat strach z vysok. No aj tak som na seba velmi pysna, stalo to za to! A dokonca som mala pocit, ze ak by som na druhy / treti / dalsi den isla znova, uz by som bola vacsi “profik” (mensi amater).
Spatne si to vybavujuc, po cely cas som bola absolutne koncentrovana – nic som nevnimala, len skaly / kamene / teren pod nohami a ani lanovku s turistami som si nevsimla (len moj horsky vodca mi povedal, ze im mozem zamavat – nezamavala som :-), vyrusili ma v koncentracii :-)). Inak povedane, isla som jak taky buldozer (buldozer s prilbou):-). Asi 3x (mozno viackrat) som mala pocit, ze spadnem / zletim a asi 5x (mozno viackrat) som ani omylom netusila, ako mam urobit dalsi krok. Potom som uz len pocula mojho horskeho vodcu: “Pod, Janka, pod!” Vzdy, ked som zbadala retaze (tie som doposial v terenoch nemala rada – technicke prekazky nemusim), neskutocne som sa z nich tesila – spasa najvacsia! Za najtazsi povazujem uplny zaver vystupu – moment, ked som musela obkrocit skalu (a pod nou hlbka) a potom naslapnut na kramle, na ktore som kvoli mojej vyske nevedela dosiahnut (priblizila som sa k nim a naslapla napokon nie odspodu, ale nejakym zvlastnym sposobom z lavej strany:-)). Parkrat som mala pocit, ze som nieco vysla len nahodou, a ze ak by som to mala prejst zas, uz to nedam. Ta tak … Ak ste lezci, mozno sa pousmejete, ze o tom pisem ako o vystupe na Annapurnu:-), nuz ale pre mna to vlastne taka tatranska Annapurna aj bola.
Pri tej ohromnej koncentracii som absolutne nevnimala, ze som kolena a holenne kosti zrejme poriadne obuchavala o skaly – foto ako dokaz, ze to museli byt silne narazy vid nizsie. Menej dobito, no predsa dobito vyzeraju aj moje lakte a ich okolie, no pocas vystupu som ziadnu bolest necitila, nevedela som / nevnimala som to. A nie, nespadla som ani raz, to som len liezla takto intenzivne:-):
Pekny citat od Gastona Rebuffota – bol to francuzsky horolezec a horsky vodca a tiez reziser, fotograf a spisovatel:
“Vrchol je druhorada vec, dolezity je clovek, ktory sa rodi pocas vystupu.”
Gaston Rebuffat
Svalovicu na lytkach ci stehnach som nemala, na zadku som ju mala uz dva dni pred vystupom, tak to sa nepocita, no po vystupe som mala poriadnu svalovicu na ramenach (paziach), aj po tyzdni ma stale boli prave rameno – hoci zdviham cinky a plank-ujem, nestacilo to (to chce trening na hrazde a splhanie po lane). Vecer po Lomnicaku ma zmodrinovane kolena boleli tak, akokeby som mala trzne rany – neprijemna bolest aj pri chodzi, aj ked som sa ich dotkla alebo si lahla na brucho – ale hned rano na dalsi den som uz trielila do terenu pochodovat a isla som standardne rychlo. Dlane som mala OK (mala som rukavicky) a veci typu, ze som ruky aj v rukavickach dala pocas vystupu do preliaceniny plnej vody a dalej ich mala mokre, vobec nepovazujem za trampotu – aj to som vnimala nezucastnene – bod 1: s dlanami v rukavickach clapnem do vody, bod 2: pozriem sa na ruky ako na ruky niekoho cudzieho a idem dalej.
“Mountains aren’t fair or unfair, they’re just dangerous.”
“Mountains aren’t stadiums where I satisfy my ambition to achieve. They are the cathedrals where I practice my religion.”
“In the mountains, there are only two grades: You can either do it, or you can’t.”
Gaston Rebuffat
Koho by zaujimalo aj videjko, pre ilustraciu pripajam jedno pekne, ktore som nasla – je zo zaverecnej casti vystupu (akurat ale poznamka, ak nie ste certifikovany horolezec, na Lomnicak sa povinne musi ist s horskym vodcom a to aj v pripade normalky):
Dalsie fotky zo septembrovych Tatier:
Foto Janka Onufrakova
Co som si v Tatrach pozrela: uzasny film Velky kanon od Pavla Barabasa (bravo!) – premietalo sa v Muzeu TANAP-u, no a ked som tam volala hodinu pred zacatim (overit si), ci sa bude premietat, bola som este v Starom Smokovci – ked mi povedali, ze vsetko je uz pripravene, trielila som do Tatranskej Lomnice (peso) – pan prevadzkar na mna cakal – zlaty, divaci uz sedeli (asi 15 ludi), ked som tam vpalila jak taka velka voda Colorado (do nitky mokra) a sadla som si do radu pred nich:
Apropo, raz som raftovala v Nepale – neboli to velke pereje, no bola to ziva rieka (Trishuli), cize zivel a miestami to bolo celkom napinave (aspon pre mna) – velmi ma to bavilo, absolutne (!):
A rovnako ma bavilo padlovanie na kanoe na rieke Yukon v Kanade (uz som pisala, ze islo o 3 hodinky na kanoe, miestami sa makalo, miestami len sedelo a pozeralo na tu uzasnu prirodu a rozne vtaky vratane orlov):
https://www.travelyukon.com/en/see-and-do/activities/canoeing-kayaking
A este sa vratim k Palovi Barabasovi, lebo som videla aj jeho super fantasticky film Horsky vodca – neskutocne, co horske vodcovstvo obnasa fyzicky a psychicky – nikdy nevedia, o ktorej im pracovny den “padne” a ci im “nepadne” definitivne:
Vela stastia na horach a aj vsade inde!