Unforgettable adventure in the heart of the jungle!
It was a great experience, but the descent was really strenuous…:-).
Slovicko na uvod: Nuz, priatelia, som v riadnom omeskani s tymto mojim hobby blogom, lebo ved na tripe v Rwande a dokonca aj v Burundi a (aby toho nebolo malo:-)) aj v Ugande som bola v oktobri 2025. Dalo by sa o com pisat, veru. Splnila som si okrem mnohych inych snov aj jeden obrovsky – vidiet vo volnej prirode horske gorily (mam vsak aj sen vidiet gorily nizinne;-)), no popritom som videla neskutocne vela dalsich zaujimavosti a dychberucich scenerii a v sumare sa mi zas a znova potvrdilo, ze Afrika je TOP, zazivam v nej velmi silny “heartbeat”, velmi intenzivny pocit, ze som (stale) nazive a mam rozne zmysly (a v hlave nezmysly:-)). Ako o tom premyslam, dala by som tej mojej Afrike nazov “KOLKO PODOB MOZE MAT LASKA?”:-)! Nuz, mozem len nieco malo sprostredkovat (fotky nemam, ako u mna byva zvykom pre cas pisania blogu, spracovane), no mozno nieco inspirativne Vam tymto poskytnem.
Moje srdce sa rozbusilo tentokrat aj inak – plakalo, ci uz z dojatia alebo smutku, resp. aj-aj, pocas navstevy skol pre chudobne deti a sirotcincov v Burundi, dedinky Pygmejov v Burundi (ich situacia je kriticka, ako domoroda mensina uz dlhodobo celia extremnej chudobe, socialnej marginalizacii a strate pody, hoci burundska ustava ich uznava ako etnicku skupinu popri Hutuoch a Tutsioch – evidentne len formalne uznava) a pamatnikov obeti genocidy v Rwande…
A nizsie krasny song Papaoutai („Papa, où t’es?“ – “Otec, kde si?”) od spevaka Stromae. Jeho otec – rwandsky statny prislusnik (Tutsi) – bol zabity pocas rwandskej genocidy. Piesen reflektuje nepritomnost otcov, tuzbu po nezvestnom rodicovi, tazkosti otcovstva a kladie si otazku, ako sa stat otcom, ked vas to nikto nenauci …
Beautiful song Papaoutai (“Papa, où t’es?” – “Dad, where are you?”) from Stromae. Stromae’s father – a Rwandan national (Tutsi) – was killed during the genocide. Song reflects on the absence of fathers, the longing for a missing parent, the difficulties of fatherhood and questioning how to become a father when no one teaches you.
Ibn Battuta
Cestovanie ta najprv necha bez slov, potom z teba urobi rozpravaca.
Preto este na slovicko: Ako sa hovori, a ja na to prisaham, nestaci citat, pocut, treba vidiet a zazit. Ako priklad za vsetky: Burundi – jedna z najchudobnejsich krajin sveta (podla cerstvo zverejnych udajov o HDP per capita za rok 2025, je to 7. najchudobnejsia krajina sveta), kam sa podla ministerstiev zahr. veci SR a CR neodporuca cestovat (inymi slovami nepatri chodit) a zrejme ani velmi nie je v hladaciku beznych cestovatelov, ma absolutne pozitivne prekvapila – nadherna, zelena krajina, plna milych ludi, ktori, hoci su chudobni, maju srdcia na dlani, a kedze na turistov nie su vobec zvyknuti, nechodia si ani nic pytat, skor len bojazlivo pozoruju (ako mi povedala lokalna guidka, bola som pre nich ako “miracle”). Este info, ze hranice medzi Burundi a Rwandou su z politickych dovodov stale zavrete, preto sme sa do Rwandy presunuli cez Tanzaniu (len tranzit). Rwanda v zasade “neprekvapila” – tusila som, ze to bude bomba a presne tak aj bolo – prezyvana africke Svajciarsko, nadherna, zelena a rozvinuta eko krajina (patri k prvym statom sveta, ktore zakazali jednorazove mikrotenove / plastove sacky), s kopcami / horami vo farbe smaragdov a plantazami kavy a caju vo farbe hrasku a s perfektnymi cestami (na kazdom kroku boli aj radare). Jej hlavne mesto Kigali je africkym Dubajom a ide o najbezpecnejsie hlavne mesto v ramci celej Afriky (ani v okrajovych stvrtiach mesta nie su slumy a ako cudzinci / cudzinky si tu aj po tme mozete – poviem smelo, ze smelo vykracovat:-)). No a Uganda je dalsia fantasticka krajina, co do moznosti prist si cestovatelsky absolutne na svoje, totalna pecka – uz Winston Churchill sa o nej vyjadril ako o Perle Afriky (The Pearl of Africa). Do Ugandy by som sa chcela vratit, lebo som v nej bola len kratko a videla malo. Apropo, permit na trackovanie goril som mala prave v Ugande (nie v Rwande, tam je cena permitov cca dvojnasobna), konkretne v Narodnom parku Bwindi. Tot len v skratke o triu navstivenych krajin, no pridam este ramcovy sumar o videnom: kralovski bubenici v burundskej Gishore, pramen Gasumo v Burundi – ide o pramen Nilu, vodopady Karera v Burundi, jazero Tanganika videne v Burundi (je vsak rozdelene medzi 4 staty: KDR, Tanzaniu, Zambiu a Burundi – pre doplnenie, ide o najdlhsie jazero sveta, tiez o 2. najhlbsie a 2. najobjemnejsie jazero sveta a o jedno z najstarsich jazier sveta), plavba po jazere Kivu v Rwande (jazero sa nachadza na hranici KDR a Rwandy), netopieri ostrov na jazere Kivu (kvantum kalonov), Narodny park (dazdovy prales) Nyungwe a v nom mensi trail vratane prechadzky po visutych mostoch ponad koruny vysokanskych stromov v dzungli, navsteva Pygmejskej dedinky a kavovej farmy v Ugande (ide len o vycuc z programu). Mierne, ale len mierne negativum: koncom oktobra tu uz nastalo obdobie dazdov (v Burundi nie, tam bolo sucho a horuco), co predstavuje nielen mierne stazenie terenu pri trackovani goril, no aj stazenie mojho vystupu na sopku – k tomu nizsie. A napokon, ak Vam nieco hovori film Hotel Rwanda, v tomto hoteli som neplanovane aj prespala (noc pred odletom domov). Z filmov odporucam pozriet uz spominany Hotel Rwanda a Shake hands with the devil, dalej Gorily v hmle (v Rwande je pamatnik Dian Fossey spolu s ostatkami zavrazdenych goriliek, o ktore sa Dian starala).
A podme na moj trek – hned v uvode sa pochvalim, ze hoci v mojej slovenskej skupinke bolo niekolko trekerov / sportovcov, na vystup som sa napokon podujala len ja jedina. Rwandski organizatori treku ma zaradili do grupy spolu s jednym mladym Cinanom (volal ma “my sister”:-)), jednym mladym Francuzom a rodinou styroch Americanov, no a spolu s local guidom a portermi sme isli v sprievode armady – predsalen, sopka Bisoke sa nachadza priamo na hranici medzi Rwandou a Konzskou demokratickou republikou, ktora je dnes, zial, nebezpecnou krajinou. Ako som sa neskor dozvedela, nikto iny, len tato nasa narodnostne mixnuta skupinka isla v ten den na sopku. Zdoraznim, ze odradzajucim faktorom pre trekuchtivych bolo zrejme pocasie (k tomu este nizsie).
A teda na otazku co / kde / ako v skratke odpoved: namahavy trek, bolo velmi tazke udrzat sa kvoli blatu a bahnu na nohach. Cesta hore bola este ako-tak pre mna v pohode, aj ked sa smykalo, no cesta dole vyzadovala vela sil, energie a sustredenia, v podstate to chcelo zvladnut ekvalibristicky krok :-), ak sa teda clovek chcel udrzat na nohach a nevyvalat sa v bahne. Ono ma to tam totalne “roztancovavalo”, nohy mi vykrucalo a napriek tomu, ze ma porter takmer po cely cas zostupu drzal za ruku a napriek varovaniu nechytat sa rastlin, lebo prhlia a mozu byt aj jedovate, som pochytala vsetku miestnu vegetaciu (od stromov az po rastliny, aj pichliace, aj drobne vyrastky akoby korienky) 🙂 – ruky som mala v strasnom stave a potom ma aj svrbelo telo (ale len jednu noc):-(.
Nieco o Mount Bisoke:
Ide o impozantnu sopecnu horu s vyskou 3711 m n.m. (tiez je znama pod nazvom Visoko), oznacovanu za skryty klenot v pohori Virunga. Pohorie tvori retazec sopiek, aktivnych aj spiacich (Albertine Rift) vo vychodnej a strednej Afrike, ktory sa tiahne cez hranice Rwandy, Konzskej demokratickej republiky a Ugandy.
Bisoke je spiaca sopka (posledna znama erupcia bola v r. 1957) a rozprestiera sa na hranici Rwandy a Konzskej demokratickej republiky (dalej len “KDR“), no jej vrchol sa nachadza v Rwande. Lezi priblizne 35 km severovychodne od mesta Goma (KDR) a prilahleho jazera Kivu (poplavila som sa po nom, samozrejme na rwandskej strane, pretoze, ako som uz pisala, do KDR sa momentalne neda cestovat). Bisoke je znama svojim kraterovym jazerom, jednym z mala v pohori Virunga, ktore dodava vrcholu jedinecne caro.
Turistika na vrchol Mount Bisoke:
Super zazitok pre ludi, ktori radi trekuju – ide o trek v srdci dzungle, kde ako na dlani su huste lesy a rozmanita flora. Kto ma stastie (alebo nestastie = zavisi od nasledkov stretnutia), moze uvidiet nehabituovane horske gorily a byvoly (ja som videla ich cerstve exkrementy, co mi stacilo:-)). Dalej sa tu vyskytuju pralesne slony a z opic napriklad maciaky zlate (golden monkeys).
Co hovoria o treku zdroje:
Hiking Mountain Bisoke can be an experience of a lifetime but it can also be one of the most challenging things a person can undertake, especially if physically unfit.
Climbing Mount Bisoke in Rwanda is considered a strenuous, challenging, yet rewarding full-day hike. With an elevation gain of over 1,200 meters, reaching the 3,711-meter summit typically takes 5–7 hours, involving steep, muddy terrain and high-altitude, shifting weather conditions. The hike is generally manageable for moderately fit hikers, but not for beginners or those without prior physical preparation, particularly due to the steep, consistent incline. Experienced hikers can take less than 4 hours to hike and come back down to the base.
Moje pocity z treku:
Tak veru, trek bol zivotnym zazitkom, no spomienky zahrnaju aj hodiny namahy (svalovku na stehnach som mala vacsiu nez po Ararate, aj ked nutno dodat, ze za vsetko to extra namahave na Bisoke mohol teren resp. aj obdobie roka, v ktorom som tam bola).
Tesim sa velmi, ze som to zvladla:
Apropo, vzdy mam pri trekovani na horu (obzvlast, ak je to vyzva) pocit ako keby islo o “namluvy”, je to taky “dialog” medzi horou a trekerom (treker dava do toho energiu, odvahu, pokusa sa, snazi sa, musi si verit, no je aj opatrny, no koordinatormi vsetkeho, cize hlavne slovo maju hora, priroda, pocasie. Medzi clovekom a horou musi byt asi obojstranna “sympatia”, suhra, synchronizacia a faktom je, ze hora vzdy vedie (treba odhodlanie, no aj pokoru):
Ak zvazujete tento trek alebo Vas to jednoducho len zaujima, potom este zopar informacii nizsie.
Vseobecne info o treku (dlzka, narocnost, teren, pocasie):
Pre predstavu chodnik je dlhy cca 12 km a teren je podla mojho nazoru pomerne narocny – strme useky a nerovny povrch (vela blata, ktore je smyklave). Zdroje hovoria, ze tura je stredne az velmi narocna prave kvoli terenu a nepredvidatelnemu pocasiu, no vo vseobecnosti sa povazuje za pristupnejsiu nez ine sopecne treky.
Trvanie tury sa moze lisit v zavislosti od roznych faktorov (najma teda pocasia a stavu terenu – napr. ak cele dni pred trekom intenzivne prsalo, teren bude dozaista velmi zly – resp. kedze ide o dazdovy prales, prsi takmer denne, no zavisi od intenzity dazdov, dalej samozrejme od fyzickej zdatnosti cloveka a zvladania vyssej nadmorskej vysky). Podla zdrojov trva tura v priemere 5 az 7 hodin (total vystup aj zostup), pricom skuseni trekeri to dokazu zvladnut aj za menej ako 4 hodiny.
Ako dlho to trvalo nam? Asi by som nemala pouzit plural, lebo nasa skupinka sa “roztrhla” asi v polovici vystupu. Dalo sa ujst porterovi, aj guidovi (v cielovom useku dokonca aj armade), no hore sme sa museli vsetci pockat a zahajit zostup spolocne, potom sa to znovu roztrhlo, no vzdy som mala pri sebe portera a vacsinou 2 prislusnikov armady. Kolko to teda trvalo mne? Ak pocitam cas od uplneho uvodu (este niekde v poli pod horou), kde sme mali briefing s hlavnym guidom, potom 2,5 hodinky smerom nahor, no a cas od prvej zastavky na hore (ked sme uz zacali slapat do kopca) po vrchol 2 hodinky a 15 minut (guide povedal uz v polovici vystupu, ze sme rychli – cas pocas treku NIKDY nesledujem, nejdem na cas, idem svojim tempom). Cestou dole som vsak mala pocit, ze idem nekonecne dlho (zostup bol pre mna velmi namahavy), no ako pozeram na cas fotiek na osi vrchol a dzungla dole, trvalo to 2 hodinky (pocitovo dvakrat tolko).
Idealny cas na turu je samozrejme pocas obdobia sucha, ktore trva od decembra do februara a potom od juna do septembra. Ja som bola na ture 19. oktobra 2025 – hoci na ten den hlasili dazd, nakoniec nam nastastie neprsalo (!). Ak by bolo prsalo uz rano, zrejme by sa trek vobec neuskutocnil (avsak, kedze prsalo kazdy den predtym, teren bol zly).
Este zopar mojich videi:
A par fotiek z nich:
Velmi blizke stretnutie s gorilou – bolo to ako sen, pretoze presne po uplynuti jednej hodiny, ktora je dopriata na stretnutie s tymito primatmi (apropo, ten cas zial utecie strasne rychlo), zrazu spadla hmla (Gorily v hmle) a spustil sa pomerne silny dazd (nie vsak lejak, to uz by sme na totalku zmokli, kym by sme sa dostali z dzungle k jeepom). Ale dazd nevadil, bol to zazrak, ze pocas trackovania a pozorovania a fotenia sme mali nadherne pocasie:
Nuz, devy a mladenci, ak ste v subsaharskej Afrike este nikdy neboli, zrejme by som Burundi neodporucala na “tenkrat poprve”, no inak jednoznacne ano. Ak porovnam Rwandu a Ugandu, Rwanda je pre prvonavstevu subsaharskej Afriky zrejme idealnejsia (je na 6. mieste v navstevnosti Afriky juznejsie od Sahary pre rok 2025, predbiehaju ju uz len JAR, Kena, Tanzania, Seychelly a Ghana), no len preto, ze je rozvinutejsia, inak treba ist do Ugandy, resp. aj-aj, ak sa Vam podari.
Ak je Vasim snom pozorovanie horskych goril, v ziadnom pripade nevahajte a vyrazte – ci uz do Rwandy (pozor, tu je permit cca 2x tak drahy ako v Ugande) alebo do Ugandy (v Burundi pozorovanie goril mozne nie je, no a tretia moznost KDR je dnes pre turistov nebezpecna). Ak by Vas brzdila absencia predoslej skusenosti, nebojte, v skupinke sme mali aj osobku, pre ktoru bola tato cesta africkou prvocestou (ak ma pamat neklame, neoznacila tuto cestu za lahku, no bola nadsena).
PS: Hoci som uz casovo daleko za odzvonenim roku 2025, musim sa hlboko podakovat za vsetko, co mi dal, priniesol, doprial (a co sa cestovania tyka, bol to moj zivotny rekord, co som v priebehu roka precestovala alebo podnikla – sumar: 12 novych africkych krajin a vystup na Ararat)! Absolutna naloz po vsetkych strankach, nielen co sa cestovania tyka:-)! Nekonecne dakujem!!! Apropo, kym v uvode roka 2025 som si este pospevovala:
potom sa to uz rozbehlo divotvornymi smermi:-)!!! Este raz dakujem s podtitulom:
I ADORE YOU!
A ja uz budem onedlho utekat, dalo by sa povedat na posilnenych nohach = nie az tak posilnenych ako ich ma deva nizsie (wow, I love samba, I love Brazil), ale trening tie moje dostali:
smer letisko v ustrety dalsej skusenosti a vlastne aj dobrodruzstva, no najma vyzvy(fu!) Signal tam mat nebudem, no ak sa Vam bude chciet, drzte mi, prosim, palce – dakujeeem!!!
Da sa povedat, ze sa aj bojim, aj velmi tesim!
Ako aj hovori krasny slogan bliziaceho sa cestovatelskeho festivalu, nie je to o destinaciach, je to o rozhodnuti vyrazit, o slobode, pochybnostiach, strachu aj radosti z pohybu (!)! Obavy su namieste, no treba si to pokial mozno aj uzit, ta ne:-)? A ako citam na papieriku, ktory som nasla ako sucast jedneho mojho kremiku “You have the world at your feet.” – tak veru:-)!
Mavajte sa co najlepsie ako viete, radujte sa, blaznite sa (ved cas leti, zial, tak strasne rychlo)!