Aanoo, dala som to:-) a dokonca vo velmi zlom pocasi.
Yeess, I did it:-), even in very bad weather.
Ja trubka som si nevzala vlajku Slovenska a na hlave mam ciapku so statnym znakom Norska (od maminy):-) … nevadi :-), hlavne, ze som nezamrzla, v zdravi dosla a zisla a uzila si cely trek, hoci pocasie nebolo na trek ani nahodou romanticke (k tomu nizsie). Na rukach ma inak super zateplene hardshell rukavice so softshell vnutornymi rukavickami, ktore som kupila v kvalitnom trekerskom obchode v Turecku (po vystupe na Ararat, kde som takmer zamrzla) – osvedcili sa v praxi pocas summitovej noci a rana na Kili. Mala som aj tenke hardshell rukavice z Decathlonu – dala som si ich pocas lezenia na Barranco Wall – skaly – trebalo pouzivat obe ruky a nam prsalo (!), preto odolne hardshell rukavice padli super vhod – apropo, prelez cez stenu Barranco nam trval cca 50 minut (udaje z netu hovoria, ze prechod moze trvat 1 az 2 hodiny, suhlasim, na stene je aj “zapcha” – trekeri idu velmi pomaly a do toho mnozstvo porterov – klobuk dole pred nimi, nosit 20 kilove naklady a prejst s nimi este aj stenu, to je nieco neuveritelne). Hoci som sa steny bala mozno este viac nez summitovej noci (lebo mam fobiu z vysok), nakoniec sa mi to velmi pacilo, bavilo ma to, aj sa nam podarilo obiehat inych trekerov – suma sumarum, myslim, ze tam boli cca 3 exponovane useky typu miesto, ktore prezyvaju “Kissing Rock” – kedze ale prsalo a bola aj hmla, nevidela som uplne nadoraz do priepasti:-), co bola vyhoda, no kvoli dazdu boli skaly nielen mokre, no aj smyklave.
Doma som uz cca 3T od priletu z Kili a konecne mi docvaklo, ze sa mozem z vysledku velmi tesit :-)!
Ked budem mat viac casu, pridam par dalsich fotiek z treku, no aspon jedna nizsie:
Strucny popis, co, kedy a ako som podnikla:
KEDY – Druha polovica februara 2026 (domov som priletela 28. februara).
CO – Lemosho Route 7-dnova (existuje aj 8-dnovy variant), Lemosho sa povazuje za najkrajsiu trasu (top scenerie a vyhlady) s vybornymi sancami na aklimatizaciu. Spanie je v stanoch (jedine Marangu Route, tzv. Coca Cola Route, umoznuje spanie v chatkach – tato cesta sa povazuje za najlahsiu).
MOJ SPONTANNY UPDATE TREKU – Trek som dala namiesto 7 dni za 6 dni (nic som ale nevynechala, nepreskocila), pekne aj aklimatizacny den som dala. Presnejsie to bolo takto – po aklimatizacnom/rotacnom dni (vysla som zo Shira II campu vo vyske 3850 m n.m. ku Lava Tower vo vyske 4600 m n.m. a odtial zisla do Baranco campu vo vyske 3900 m n.m., kde som prespala) som vdaka dostatku energie urobila program urceny na posledne 2 vystupove dni za 1 den , t.j. cely trek som spravila o 1 den skor. Po ukonceni treku som stretla polsku partiu a povedali mi, ze urobili to iste (zle pocasie ich k tomu dohnalo a mali dost energie – aj moj pripad a uvazovanie). Ozaj to bolo vyborne rozhodnutie, pretoze vsetky dni predtym prsalo, veci som mala nonstop mokre a citila som v kostiach, ze mam vytazit co najviac z mojej energie a to hned a zaraz. Pre lepsiu predstavu, ako som si skratila trek: v jeden som mala urobit Barranco Wall a prist do Karanga campu (3995 m n.m.) a v tomto campe prespat. Na dalsi den som mala ist do Barafu campu (4673 m n.m.) a o polnoci daneho dna som mala ist na summit. Tento cely program som spontanne (neplanovane) spravila za 1 den – spontanne v zmysle, ze ked sme po Barranco Wall dorazili v super case do Karanga campu, tam ma napadlo, ze co budeme robit po zbytok dna, ze reku podme dalej s viziou, ze nasledujuci den budem oddychovat v Barafu campe alebo si pripadne dam kratsi trek do okolia a o polnoci summit, no moj guide po porade s timom (s portermi, ci maju energiu ist dalej a po ich kladnej odpovedi) uz zacal starostlivejsie riesit moje hydratovanie, teple oblecenie, atd. a potom nieco prehodil v zmysle, ze v tu noc (nie az nasledujucu noc) pojdeme rovno na summit – reku, cely den budem trekovat a v noci este mam ist na summit (???), sama so sebou som viedla dialog:-), no energeticky som bola na tom vyborne, prejavy vysky vobec ziadne, tak som si povedala OK, skusim to:-), pocasie krajsie uz asi nebude. Avsak, “mierne” sa nam plan na predsummitovy vecer zhorsil – konkretne, nevysiel plan, aby som co najskor jedla a isla spat idealne uz o 19:00-20:00. Totiz, do Barafu campu sme dosli skor nez nas tim, cakali sme na nich 2 hodiny (v stane cudzich guidov, aby som nezmrzla). Ked dorazil moj tim, rychlo postavili stany, zacali varit veceru a cca o 20:00 som zacala jest, medzitym sme mali briefing s mojim guidom, co si nachystat (termosku na horucu vodu a pod.) a co nas caka. Spat som isla o 22:00, no bol to nekludny spanok. O polnoci budicek (ano, spala som len 2 hodiny a ani noc predtym som dobre nespala), moj super tim mi zaspieval a ze sa budu za mna modlit, moj kuchar mi navliekol rukavice, skontrolovali moje oblecko a moj pomocny guide (na summitovu noc som mala este jedneho guida) mi vzal cely moj batoh, nech idem nalahko – vonku tma, snehova chumelica, vietor … bolo to tazke, a ako sa hovori, ze pocas summitoveho vyslapu si kazdy clovek siahne na dno sil, tak to aj plati – dalsia vec, pre mna bplo psychicky neprijemne aj to, ze boli useky, kde som videla, ze idem po hrebeni a ze dole je strmy zraz (bala som sa) plus to, ze mojmu guidovi zacala slabsie svietit celovka a hoci som mala svoju, a aj pomocny guide iduci za mnou mal svoju, mala som pocit, ze idem vo velkej tme, ze nevidim dostatocne vpred, a chcela som preto ist s inymi trekermi (v lajne) – postastilo sa, dobehli sme jednu partiu a asi posledne 2 hodiny slapania v tme sme isli spolu (trekeri boli sami muzi, velmi ma povzbudzovali – ze good job a aj ja som ich chvalila). Za 6 hodin sme boli na summite. Dych OK, kondicka OK, no citila som neskutocnu unavu, chcelo sa mi velmi spat. Na predvrchole, t.j. Stella Point (5756 m n.m.) to otocil moj pomocny guide (nebolo mu dobre). Mne sa na tomto mieste uz chcelo od namahy asi aj zvracat (citila som nestravenu veceru v zaludku), no prejavy vysky som nemala ziadne a nejako som tusila, ze to uz dam az na toten summit:-) – na tych poslednych cca 45 minut (cca poslednych 100 vyskovych metrov az po summit) si pamatam akoby len letmo, pozerala som sa pod nohy, minala som inych trekerov, obcas sa uhla tym, ktori uz zostupovali a v hlave som mala uplne prazdno, absolutne som nerozmyslala nad tym, ze si kracam k splneniu sna:-), len zo zotrvacnosti som isla:-) a v duchu som si uz ani nic nehovorila:-) (predtym hodiny som si hovorila obcas “yes yes”)! Hore sa nedostavil ziadny pocit extremnej radosti, no samozrejme, ze som bola stastna (utlmene stastna, no napriek utlmu som sa rozplakala – stastie bolo pritomne, no aj pokora – plakala som o dost dlhsie nez na Ararate, hoci mrzlo, no a moj guide sa zacal modlit – odstupil dalej, otocil sa chrbtom a modlil sa velmi dlho). Zostup bol planovany a uskutocneny nie po Barafu camp, ale nizsie – mala som si v Barafu camp pospat a potom ist dalej, no kedze sa poznam, ak by som si raz lahla, do druheho dna by som spala:-), preto som si dala kavu a obcerstvenie, zbalila veci a spacak, aby ich mohli vziat porteri, vyzliekla si tie najhrubsie veci a prezula boty a isli sme do Millenium Campu (3,820 m n.m.), cize zostup v dany den cca 2000 vyskovych metrov – brutaaaaal den(!). No a aby zbedaceny clovek nahodou nemal komfortny vecer a konecne super fajny oddych, pred prichodom do Millenium Campu zacalo prsat, no neslo o dazd, bol to monzun – po kopci sa valili priam potoky vody a na takom podlazi moji porteri stavali stany – ale po par dnoch existovania v mokrote mi to uz bolo vlastne jedno:-), zjedla som 2-nasobnu porciu jedla a spala super tvrdo na mokrom matraci:-). Apropo, hoci som mala veci v duffel bagu, obsah bol uz od 2. dna treku mokry – nie uplne, no vsetko bolo vhlke a vodu som nasla aj na power bank – kazdy den som chodila s mokrymi nizkymi teniskami, kym tie summitove vyssie boty som mala nastastie super zabalene, boli suche, a aj hrubu vetrovku a gate a ciapku som mala v dry bagu, cize tiez boli suche, co bolo vo vztahu k summitovemu vystupu a minusovym teplotam super (resp. nevyhnutne).
Ako / s kym: Isla som uplne sama, mala som miestny tim (guida, kuchara a porterov). Vyhodou ist sama bolo, ze som nemusela s nikym drzat tempo! No a smutno za spolocnostou mi nebolo, s guidom sme kecali a vecer som jedla v stane spolu s portermi a kecali sme. Pokecat mozete aj v campoch s trekermi alebo cudzimi guidmi. Teraz sa budem strasne chvastat, no moj guide uz na 2. den treku pochopil, ze mi nema hovorit “pole pole” (pomaly), ze rada chodim rychlo, ze je mi to prirodzene! Dovolil mi nielen ist rychlejsie, no aj viest ho – povedal mi obcas “lead me”, a tak som sa dostala pred neho a mala som celu trasu (vyhlady) len sama pre seba (vzacny pocit, ze kopec je akoby pre mna). Samozrejme, uplne sam tam clovek NIKDY nie je dlhsi cas, lebo vzdy stretavate porterov – Kili je “traffic” kopec, porterov budete vidiet doslova na kazdom kroku – mne sa s portermi bude Kili navzdy spajat (a s Araratom kone) – neskutocni borci su to, zdravili sme si “jamboo”:-). Dalsia vec, narozdiel od Araratu, kde som videla samych muzov (az na vzacne vynimky), na Kili bolo aj vela zien. Chvastanie pokracuje: moj guide mi uz od prveha dna hovoril (denne, opakovane), ze robim “amazing job”, nazval ma horska gazela. Aj ini guidi ma spoznali a drzali mi palce, jeden z nich mi povedal: “Jana, I know you will kill Kilimanjaro” – ja na to, ze MAYBE, but not kill, just embrace:-)! Jeden ranger v Barafu campe mi povedal (ked sa dozvedel, ako som si zhustila vystup a ze prichadzam z Barranco Wall a rovno pojdem na summit), ze sa bude za mna modlit, aby som vysla na vrchol … uzasna atmoska na tomto kopci!!! Pocas summitovej noci som pocuala, ako niektori guidi spievaju svojim trekerom – bola tma, snezilo a zrazu pocujete spev a povzbudzovanie (super atmoska) a spevy sa ozyvali aj vecer v campoch:-)! Aj moj tim spieval (ked som sa rano zobudila, oni si spievali – super!). Neviem si teda predstavit tie “parties”, ak by nam neprsalo :-)))! Este dodam, ze ako sa mi od uvodu treku islo super hore, mali sme plan s guidom, ze modifikujeme summitovy den a po dosiahnuti summitu (ak sa zadari), si pojdeme pozriet krater, cim by sa trek predlzil (apropo, da sa pri krateri aj spat, no pozor, obrovska nadmorska vyska a hlboko pod nulou, t.j. tych -16 stupnov, cize treba mat super spacak na take nieco a pocitat s tym, ze sa nevyspite a budete musiet na dalsi den zostupovat dlhy cas a vela vyskovych metrov). Plan ist na krater sme nakoniec nezrealizovali prave kvoli tomu, ze som si zhustila vystupy z 2 dni za 1 den (krater by uz bol nad fyzicke limity!, myslim si).
Ja versus nadmorska vyska (kyslik a pulz) = v pohode kazdy den, ziadna dychavicnost, ziadna bolest hlavy, nic, akurat zly spanok uz 2 noci pred summitovou nocou (aj niektori moji porteri spali zle) – ja osobne som zaspala takmer vzdy rychlo, no potom som sa nadranom zobudila a uz nemohla spat. Rano a vecer pocas vystupovych dni mi meral moj guide saturaciu kyslika v krvi oximetrom a pulz. Vysledky si znacil do notesu plus mi daval sprievodne otazky, ci sa mi netoci hlava, aky som mala spanok, ci som nezvracala a pod. Aj moje odpovede si znacil a potom to chcel aj mnou podpisat, takze islo o velmi dosledne pozorovanie. Co sa kyslika tyka, po cely cas som mala hladinu nad 90 percent (zrejme najmenej som mala 91 alebo 92 percent), v jeden den som dokonca mala 98 percent, co je brutal paradny vysledok (a mala som vtedy o 1 percento lepsi vysledok nez moj guide) … sama nechapem, ako sa to mohlo stat :-), ale takto, hydrataciu som mala ako vojacka = hned po zobudeni, ci sa chcelo alebo nie, som vypila 1 liter vody a potom cez den dalsie 3 az 4 litre! Pred odchodom na trek som jedla bio pastu z cierneho sezamu, bohatu na zelezo, inak ziadne specialne pripravy (samozrejme pohyb, no ako vzdy, nezintenzivnila som ho). Na kopci som v Nalgene flasi rozpustala fluidex sumivu tabletku. Ku kysliku (jeho hodnotam) popis z netu:
Between 90% and 99% – excellent indicators! In the absence of other complaints, we can confidently say this climber is ready to continue the ascent. Zdroj: https://altezzatravel.com/articles/acclimatization#:~:text=If%20you%20reside%20at%20sea%20level%2C%20your,than%20sea%20level%20at%20the%20final%20summit.
Pocasie – hoci som si zamerne naplanovana trek na obdobie sucha, dazde udreli skor. Kazdy den prsalo, nie vsak od rana do vecera, no vacsinou hodiny (pol dna a raz, mozno 2x, aj v noci) – vsetko som mala mokre, nedalo sa susit. Naucila som sa takto nejako fungovat, no nebolo to easy … varilo sa na malom varici (pre nas vsetkych – pre cely tim) a okolo varica mi viseli moje (urcite smradlave) ponozky:-) a moj kuchar mi vacsinou aj starostlivo vybral vlozku z topanok, nech uschne (uschla, no zvysok tenisiek bol mokry, no, ak rano neprsalo, stihli pocas treku vyschnut, kym nezacalo znova prsat) … jeden moj porter mi dal v jeden den svoje suche podkolienky:-), vzala som si ich vdacne. Druhy den treku som mala psychicku krizu – prudky dazd uz od 14:00, ja mokra totalne – ani hardshell veci nevydrzia hodiny dazda a jeden nas porter mal zdravotne problemy, ukoncil trek predcasne a nevedelo sa, kto ho nahradi … v ten den sa stavali stany neskoro – presli sme z MTI Mkubwa campu vo vyske 2650 m n.m. do Shira I campu vo vyske 3610 m n.m. a odtial do Shira II Campu vo vyske 3850 m n.m., v podstate islo o celodenny trek, no porteri zachranovali toho choreho portera, a tak som na nich s guidom cakala u rangerov a klepala sa zimou a trochu si – ked ma nikto nevidel:-), poplakala, no potom som si to vsetko znova totalne uzivala – na mokro (aj matrac som mala mokry) sa da zvyknut, resp. asi takmer na vsetko (clovek vela drzi a este viac, ak musi).
Ked som v noci lezala v stane s celovkou a citala si a pocuvala ci uz opice alebo vrany alebo tlmene rozhovory trekerov z inych kutov sveta, bola som stastna – apropo, v stane / v spacaku mi zima narozdiel od Araratu nebola. Este ironia, kedze som isla v obdobi sucha veriac, ze sucho bude a duffel bag mohol vazit 15 kg – na brane parku vazia batozinu (no len sam duffel bag vazi 2 kg, moj spacak tiez 2 kg, hruba vetrovka 750g, moje summitove boty 1 kg, nedalo sa normalne zbalit), tak som pred odchodom na Kili vyhodila hardshell nepremokave nohavice z Decathlonu – ze ved prsiplast mam, navleky na boty taktiez, ze to staci – ako by sa mi boli zisli, nabuduce ich nevyhodim!). Hoci je miera uspesnosti pri Lemosho Route vysoka (85 az 95 percent), pocas mojho treku bola kvoli pocasiu nizka (a pocas mojho summitoveho dna, cca len 50 percent ludi vyslo …zial …). Aj na nete sa uvadza, ze pocas obdobia dazdov miera uspesnosti vyrazne klesa kvoli blatu, dazdu a snehu, hoci spodna lesna cast zostava priechodna. Nieco zo zdroja:
It is extremely tough to climb Mount Kilimanjaro during the rainy season. The walkways become muddy, slippery, and potentially hazardous. The rain makes it harder for hikers to stay warm, which increases the risk of hypothermia. Clouds, fog, water, and wind reduce visibility, denying climbers a panoramic perspective.
Ano, vetu mojho guida “be carefull, it is slippery” (ktoru som pocas treku pocula nespocetne velakrat) si uz budem asi navzdy pamatat!
K pocasiu vseobecne, ak by ste o Kili uvazovali:
Kilimanjaro experiences two main dry seasons (January-March, June-October) and two wet seasons (April-May, November). Best times to climb are during dry periods, particularly June–October for clear skies and January–February for warmer weather. The long rains (April-May) bring heavy rain, mud, and low visibility.
Kompletne info o pocasi tu:
Za mna tip – na februar sa asi uz neradno spoliehat (aspon teda nie na jeho druhu polovicu). Dalsia vec, bolo tam pomerne vela trekerov, a teda viem si predstavit tie davy pocas letnych mesiacov (top sezona) – ja som masovku nechcela zazit, odporucam urobit to iste. Zaver: januar moze byt idealny.
Este pre zaujimavost aj skusenost Peta Sagana – tiez zazil zle pocasie: https://sportnet.sme.sk/spravy/sagan-si-na-vrchu-kilimandzara-dal-teply-caj-a-prislo-mu-zle/
Priatelia, ak radi trekujete (a zvladate vysky, resp. nemate predispoziciu na vyskovku), TREK NA KILI ODPORUCAM VSETKYMI DESIATIMI a Lemosho route je ozaj scenicka, krasna!!! Samozrejme, treba si skusit najskor nizsi kopec a trek na nom (napr. Ararat), aby ste (idealne uz opakovane) zistili, ako reagujete na vysoke nadmorske vysky a dalej, ci Vas stanovacka bavi a ste schopni sa prisposobit aj narocnejsim podmienkam (ziadna sprcha, atd., drsne pocasie, chlad a vlhko, riziko prebdenych noci – niekto nespi kvoli vysokej vyske, niekoho rusia ini trekeri – je to ten typicky ruch campov – ale vacsina ludi vzdy zalomi skoro, debaty skoro ustanu – bez stupli do usi vsak nechodte) a pritom vsetkom treba kazdy den fyzicky makat (niet kedy dospavat plus aj tak telo vo vyskach uz neregeneruje).
NEVAHAJTE PLNIT SI SVOJE SNY A PREDSAVZATIA, PLANY, LEBO ZIVOT JE KRATKY A TREBA SI HO UROBIT TAKY, ABY SA TO “POCITALO”:-). PRE MNA JE MOTOROM AJ TO, ZE KAZDODENNA RUTINA PREDSA NEMOZE BYT VSETKO, CO ZIVOT MOZE CLOVEKU PONUKNUT … PISEM TO S ABSOLUTNOU POKOROU!
DAKUJEM TI KILIMANJARO A TANZANIA, DAKUJEM MOJMU SUPER TIMU A MOJEJ RODINE A KAMARATOM ZA TU NESKUTOCNU PODPORU! VELMI SI TO VAZIM!!!