Yeeesss, I answered that call:-)!
The sacred geometry of chance: I honestly didn´t know I had the full capacity to get up there.
On the summit: On the last meter I started to cry (tears of joy)! But the cold made it impossible to cry any longer:-)!
Feelings after: I am pretty bloody proud! And I have memories to be remembered forever.
Pocasie riadne potrapilo, no vertikalna odpoved stala za to! Som neskutocne rada, ze sme sa spoznali, mily Ararat:-)! Nic si mi nedal zadarmo, stalo ma to vela usilia, no som stastna a vdacna:-)!
Co: Ararat (Ağrı Dağı), 5137 m n. m. (neaktivny stratovulkan nachadzajuci sa vo vychodnej Anatolii v Turecku v pohori Armenska vysocina, ide o najvyssi vrch Turecka) = trek, spanie v stanoch, vynaska duffel bags na konoch, takmer len sami chlapi (trekeri) na kopci. Teren a klima = najskor vulkanicky prach a strk, teplo a extremne sucho (ten vzduch sa nedal dychat, uz v uvode mi zacala tiect krv z nosa, niektori trekeri mali buffkami prekryte usta a nosy), potom coraz sviezejsie, vacsie kamene, a aj vietor, nasledne dazd a/alebo sneh a potom aj mraz a urputny vietor v noci v C2, ktory otriasal mojim stanom a nedal mi spat. Hoci som otuzilec, pravidelne som trpela zimou a pocas summitoveho vystupu (start o 3:30 rano, islo sa na vrchol 4 hodiny) som mala pocit, ze skoncim s omrzlinami na prstoch na rukach a nohach – nemala som slabu vybavu, no prax ukazala, ze to chcelo este teplejsi stuff).
Ako / kam: Let cez IST do Agri, presun do mesta Doğubayazıt (jedna zo zastavok historickej Hodvabnej cesty plus odtial je uz len na skok k iranskej hranici), nasledne presun do dedinky Çevirme a tu uz nastal trekovy hvizd:-)!
Ako na mieste (plan treku): 1) z 2200 m n. m. do 3385 m n. m. (Base Camp), 2) aklimatizacny den do cca 4000 m n. n. (povodne sme mali ist az do C2 vo vyske 4148 m n. m. a tam pobudnut hodinku, aby sa nase tela adaptovali, no prekvapila nas snehova burka, a tak sme sa otacali uz v cca 4000 m n. m., kde sme zotrvali len cca 20 min, a zbehli spat do BC, 3) trek z BC do C2 vo vyske 4148 m n. m. a 4) summitova noc a den – dosiahnutie summitu 5137 m n. m. a nasledne extra dlhy zostup (predlzili sme si ho, mali sme zist “len” do BC, co robia takmer vsetci trekeri a co by obnasalo cca 2000 vyskovych metrov dole a spanie v stanoch, no my sme zhupli este nizsie a odmenou nam bolo spanie v hoteli – tento den bol masaker).
Narocnost: 4. stupen z 5-dielnej Hiking stupnice
Co z toho vyplyva?
1. Treba makat, nepodcenit fyzicku pripravu (rovnako dolezita, mozno este dolezitejsia je vsak aj priprava mentalna resp. nastavenie):
2. Treba verit:
3. A ked pride do tuheho, treba bojovat:
4. A v pripade “neuspechu” treba skusit zas a znova (plati vsak horolezecke heslo “neuspech na hore neexistuje”, inak povedane, nech je vysledok akykolvek, ide o cenne skusenosti, ktore nas ucia, no a dolezite je, ako sa s nimi vyrovname a nie to, ci sa nam podari vyjst az na vrchol):
5. A treba ignorovat akekolvek snahy zastavit Vas:
6. A napokon velmi dolezite, ludske – treba mysliet aj inych – ak niekto bude potrebovat Vasu pomoc (lebo je napr. slabsi alebo chory alebo nieco mu chyba), netreba otalat (a netreba setrit ani usmevmi ci povzbudeniami adresovanymi ostatnym):
Kedy: Polovica septembra 2025, no pocasie sa s nami necakane a nemilosrdne zahralo – snezit malo len na summite, nie v C2 a uz vobec nie v Base Campe, no stalo sa a do toho prudky vietor a mraz pocas summitovej noci a vystupu az na vrchol (odmenou nam vsak bola jasna obloha a ziadne snezenie na vrchole!). Odporucala by som zvolit na trek letne mesiace (vacsia istota lepsich podmienok).
Co napriklad sa docitate na nete:
Trekking can be really difficult, due to extreme winds, strong snowfalls, foggy condition and very low temperatures.
The journey often involves multiple days, including spending time at intermediate altitudes to get your body accustomed to the height before the summit push. Hikers can expect to use ice cleats for the higher, icy portions of the ascent and may experience strong emotions of euphoria, which are a normal part of the experience.
So vsetkym uvedenym suhlasim!
Ja a zvladanie vysky: Vyborne to islo, ziadne negativne prejavy som nepocitila, dokonca ani bolest hlavy (!), ani jedna tabletka ibuprofenu sa nedostala do mojho obehu (len moje tradicne kombo vitaminov a ako pridavok (novinku) som mala sumive tbl fluidex – tie som si rozpustala v Nalgene flasi s vodou alebo v termoske s cajom). Neuzivala som dilluran (diamox)! Apropo, ani miestny guide ho neradil uzivat preventivne vzhladom na mozne vedlajsie ucinky, ktore on videl na trekeroch a niektore boli desive. Moj nazor: Ak na Ararate nevynechate aklimatizacny den (rotaciu) a budete dodrziavat zakladne rady pre vysky (napr. pit vela vody, neprepinat – my sme ale isli dost rychlo, guide urcoval tempo a nastavil ho pomerne svizne, pretoze – podla jeho slov – sme boli velmi silna skupina), uprednostnit komplexne sacharidy pred masom – ja som vsak jedla aj maso), mate velke sance byt OK! V Andach a Himalajach mi bolo daleko horsie, urcite som sa natrapila nepomerne viac a dychcala som a pohyb bol pre mna namahavy – tu vobec a dychcat som zacala az od cca 4200 m n. m. (summitova noc a den), no mozno aj preto, ze guide isiel takym tempom, ze sme predbehli vsetky skupiny, ktore vystartovali z C2 casovo pred nami (na vrsok sme dorazili uplne prvi v ten den).
Ja a trekkingove palicky: Sice ich nepouzivam (aj napriek tomu, ze su viac nez osozne, dovod (ktory ale neobstoji): nie som na nich jednoducho zvyknuta, ale skusim to napravit), no na Ararate som ich pouzivala po cely cas! Az v C2 si moj guide vsimol, ze mam na nich stale upevnene krytky na beton resp. chodnik:-), tak mi ich dal dole. Kazdopadne, palicky su na kopci tohto typu nevyhnutnostou!
Ja a macky (crampons): Nikdy som s mackami nechodila (len s nesmekmi), no precitala som si dve pravidla – naslapovat na cele chodidlo a mat nohy mierne od seba, aby macky neprerezali topanky alebo nohavice, no a guide mi na mieste (pri skusani maciek v predvecer summitovej noci) este povedal, ze s mackami sa nema cuvat (treba sa otocit okolo vlastnej osi) – islo to uplne v pohode. Dokonca cestou dole, ked som uz mala za sebou ladovcovy usek a trebalo si macky vyzut, som si ich dobrovolne nechala obute, kedze vsade bol sneh a miestami aj lad a isla som s nimi cca az do polky trasy do C2. Ak ste teda “macaci” novacik:-), nebojte sa, ziadny problem.
Co je pre mna cennejsie nez fotky: Spomienky na ludi, ktori pokracovali vo vystupe aj napriek unave, ktori sa navzajom podporovali a povzbudzovali a nesetrili usmevmi, veselo diskutovali (v nasom pripade pocas prveho treku do Base Campu, potom nad 3000 m n. m. sa uz zivo diskutovat pri pohybe az tak velmi nedalo), smiali sa, hoci aj pocas jedenia v expedicnych stanoch im mrzli prsty na rukach (a ano, aj zadky – kedze tie stolicky boli ladove). Vsetky tieto chvile su zachytene v mojej pamati ako fotografie v albume. No a nezabudnem ani na brechanie psov a erdzanie koni pocas noci v stanoch (plus som pocula kaslat niektorych trekerov) a co sa summitoveho vyslapu tyka, na nase svetielkujuce celovky, mrazive podmienky, potahovanie nosmi, namahave dychanie a cinkot nasich paliciek o kamene – inak bolo hrobove ticho – isli sme a isli a ked som zbadala prve luce slnka, ze zacina svitat a prestava snezit a vietor jemnucko oslabuje, bola to ohromna psychicky vzpruha.
Zaver: Uz mam co to precestovane a zazite, no toto bol jeden z TOP zazitkov mojho zivota (nezabudnem!). DAKUJEM TI, ARARAT, ZE SI MA K SEBE PUSTIL A NEOPUSTIL V NAJTAZSICH MOMENTOCH (Teşekkürler!), DAKUJEM MOJIM DVOM UZASNYM GUIDOM (Teşekkürler!) A SAMOZREJME MOJIM STYROM MUZSKYM PARTAKOM NA TEJTO CESTE (skveli ludia – skveli bojovnici, no aj skveli kamarati – spoznali sme sa az na treku). Mam Ta rada, Ararat a mam rada aj Turecko a dovolim si povedat, ze to iste budem moct povedat o Armensku, ak ho raz navstivim (moj sen plus rada by som aj Gruzinsko konecne) :-)!
Velmi som nefotila a ani som nerobila videa, no aspon nieco:
Co teraz: Onedlho zas smer letisko!
A kam to bude? Region by som mohla kludne nazvat mojim druhym domovom pre rok 2025, lebo na jeho uzemi som sa (ak neratam rodnu vlast) vyskytovala najcastejsie:-). Dalsiu napovedu asi velmi netreba:-) – viete urcite dobre, kam sa idem tralalakat:-). Veeelmi sa tesim:-)! A ako plati “Sometimes you don’t choose the song – the song chooses you“, tak aj plati “Sometimes you don’t choose the countries – the countries choose you“:-)!
Takto ja vnimam moju koexistenciu s tym mojim oblubenym kontinentom (vid tanecne videjko): rytmus, energia a zivelnost.
Majte sa super krasne!