Keby mi niekto pred par rokmi povedal, ze pojdem DO AFRIKY (!?), zalubim sa do nej a vratim sa tam, pomyslela by som si ….. si svoje :-). Nemyslitelne sa (ako spravne tusi pozorny citatel) stalo realitou. A nebol v tom ziadny samanizmus ani cary …. aj ked, kto vie :-)? O com teda bola moja druha navsteva ebenoveho kontinentu? Suma sumarum: 4 staty na juhu Afriky – JAR, Namibia, Botswana a Zimbabwe. Vyse 6 200 km prejdenych pozicanou Toyotou po cestach – necestach, 2 slussdefekty “v cene” (pri prvom som si len oskrela ruku, pri druhom to uz bolo o skuske odvahy, kedy mi nebolo vsetko jedno, no dnes si uz na tuto prihodu spominam s usmevom a premieta sa mi akoby islo o surrealny film, v ktorom neucinkujem – o tom niekedy nabuduce).
Aby to vsetko mohlo zacat, musela som nastartovat lietadlo :-). Lietam naozaj velmi rada, ale longhaul lety mi davaju zabrat. Tazko sa mi v lietadle zaspava a vacsinou neprespim pocas celej noci viac ako 3 hodiny (aj to prerusovane). Kazdemu letu, ktory ma trvat menej ako 9 hodin, sa vzdy potesim :-). A doslova zboznujem 1 prestup.
LETOVY ITINERAR (letela som a letela … az na samy koniec juznej pologule): 1/ Vieden – Dubaj, SAE (Emirates), 2/ Dubaj, SAE – Kapske mesto, JAR (Emirates). POTOM par tisic kilometrov po susi autom a potom znova do oblakov: 3/ Victoria Falls, Zimbabwe – Johannesburg, JAR (British Airways), 4/ Johannesburg, JAR – Dubaj, SAE (Emirates), 5/ Dubaj, SAE – Viedeň (Emirates). Nalietala som sa aj do zasoby :-), cestou tam aj spat som bola “v eru” cca 16 hodin x 2.
Niektore z navstivenych miest a uzemi: Cape Town, prirodna rezervacia Cape Point, Simon´s Town, Chapmans Peak Road, Namaqualand, Vioolsdrif, Cape Cross, Skeleton Coast, Windhoek, Swakopmund, Sossusvlei, Dead Vlei, NP Etosha (safari), Damaraland, Khorixas, Caprivi Strip, Kunene, Opuwo, Twyfelfontein, Grootfontein, Kasane, Hoba, NP Chobe (safari), Katima Mulilo, Victoria Falls.
Hovori sa, ze Afrika je nekompromisna, aj pokial ide o dojmy z nej. Staci ju navstivit len raz a bude vam jasne, ci je to laska na cely zivot alebo “dakujem, neprosim”.
Chodte si Afriku pozriet, niet nad osobnu skusenost. Cestopisy, bedekre, fotovystavy, premietania, atd. su samozrejme velmi fajn, no ak nie ste ich autorom, Afriku vam priblizia a predstavia doslova “z helikoptery” a sterilne (bez vone, bez chuti, bez vanku …). Az ked stupite na oranzovu podu, nadychnete sa miestneho vzduchu, uvidite prvy (druhy, treti, …) africky zapad slnka a nocnu oblohu a pozriete sa do oci lokalnych ludi, ktori ziju uplne jednoducho, nekomplikovane a mnohi z nich urcite stastne (v pravom zmysle slova), az potom sa do Afriky ponorite.
Na spoznanie Afriky to samozrejme nestaci, je to obrovsky kontinent a kazda krajina je ina. Ako ochutnavku odporucam tie najviac navstevovane krajiny (nie Kongo :-)) a potom mozete gradovat. Ja by som si uz zrejme trufla na kompletku v Etiopii (sever a divoky juh v povodi rieky Omo) a tomu podobne vypravy, ktore su narocnejsie nez napr. Kena, Tanzania, JAR … Namibiu by som nezaradila medzi “zoznamovacie” destinacie, bola tazsie zvladnutelna, no pre mna bola zo stvorky JAR, Namibia, Botswana a Zimbabwe absolutnou topkou – srdcovkou. Botswana a Zimbabwe su v pohode, no kedze som sa pohybovala v malarickej oblasti (zacala v Capriviho pase na severe Namibie), tak to chcelo istu disciplinu. A potom bol este narocny prechod statnou hranicou medzi Botswanou a Zimbabwe (podmienky, ako to prebiehalo / neprebiehalo a ako nekonecne dlho trvalo v umornej horucave, a kde som sa naozaj napalila :-).
HIGHLIGHTY MOJEJ CESTY neboli ako vidim juznu Afriku ja (v heslach): Bohovia sa museli zblaznit, pritomny duch davnych moreplavcov, prekrasna divoka priroda, rozbureny ladovy Atlantik, efekt kondenzacie vzduchu nad pevninou, rieka s pitnou vodou, spalujuce slnko, nezabudnutelne zapady slnka, najjasnejsia nocna obloha s milionmi hviezd, zvuky nocnej Afriky, ohromne uzemia bez svetelneho a viralneho smogu, takmer nonstop bez signalu, ludoprazdno, pocit nekonecnej slobody, fatamorgany na cestach/necestach, hrmiaci dym, vona cervenej africkej zeme, sviezi vzduch, lesy, savany aj buse, kamene aj skaliska, plaze aj puste, rieky aj vodopady, dazdovy prales, gycovito krasne scenerie, majstrovske diela prirody, Kubrickova Vesmirna odysea, tisicky zvierat, exoticke africke kmene a etnika, trosku stredoveku i moderna noblesa. Aj o tom bola moja druha africka cesta. Pomerne (sem-tam mimoriadne) namahava cesta, chcelo to aj kus sebazapretia, no stalo to urcite za to!
Slovo autorky na zaver: uz vyse roka pisem svoje spomienky na tuto cestu, obohatene o mnozstvo informacii, ktore som za ten cas nastudovala o krajinach, ludoch a zvieratach … hodiny citania, par hodin pisania, xy vymazanych stran, hodiny hnevu nad tym, ze som nevedela na mnohych fotkach identifikovat, ake zviera som si odfotila (impala? springbok?) : -) a stale to nema finalnu podobu. Zlostilo ma samozrejme aj to, ze som to nedopisala, no uz som s tym OK – aj take “polodielo” ma pre mna velikansku hodnotu. Ak to dokoncim, publikujem pre neunavneho citatela
na tomto blogu, pripadne budem publikovat po castiach. Vlastne aj textiky vyssie su vynatkom z rozpisaneho materialu.