Podtitul: Niekde som raz citala, ze stupen cestovatelskeho “postihnutia” sa da merat podla regionu, kam sa clovek dobrovolne vybera. Oblasti divokych casti Afriky zrejme znamenaju (aspon v ociach mnohych) vyssi stupen “postihnutia”:-). V mojich ociach vyssi stupen sebapoznania, svetapoznania a nadobudnutie vacsej pokory vo vztahu k zivotu, ludom, prirode.
Praca na mojej reportazi o regionoch juznej Afriky (Namibia, JAR, Botswana a Zimbabwe) sice nijako nepokrocila, venovala som sa inym veciam, no som spokojna, pretoze mam dost materialu a do mojej kniznice pribudla kniha, ktoru som dlho velmi chcela – “Afrika navzdy” od Ivana Bulika (este som ju nezacala citat, pride na rad neskor). Predhovor knihy napisal Pavol Barabas a z textu vyberam: “… Musite ich hladat sami. Hladat tie vzacne kamene, ktorymi si vykladate vlastnu dusu. Maju jedno spolocne. Su to stretnutia s ludmi. S ludmi prirody. Cesta k nim nie je jednoducha. Ani neviete, co je na jej konci. Musite vela obetovat, aby ste ju nasli. Hlavne v sebe samom. Iba tak sa vam podari objavit vzacnu dimenziu Afriky. Poznam par ludi, ktori maju tento dar. Jednym z nich je Ivan. Vlastne Ivan je v Afrike ojedinely. Pre koho nie je tato kniha ? Pre tych, ktori nesnivali odvazne detske sny, v ktorych sa brodili bazinami hladajuc nezname kmene. Pre tych, ktori nechapu, ze vazit si musime ludi i bez majetku. Necitajte to ti, ktori radsej spite v modernom rezorte ako pod holym nebom. Ktori sa radsej chcete vyvazat v klimatizovanom aute, nez by ste mali s batohom kracat v dusnej horucave po chodnicku vysliapanom bosymi nohami ciernych tiel. Odlozte tuto knihu, ak neverite, ze najkrajsi vecer vasho zivota moze byt v spolocnosti malych Pygmejov hlboko v dzungli. Ak by vam nechutilo jest spolu s nimi z jedneho kotlika …“.
V kniznici mam este dost neprecitanych knih, napriklad aj “Styri trne z Kilimandzara” od Jardu Cervenku. Popis knihy: “Ak sa niekto ponori do cierneho kontinentu a vrati sa domov, casto ho postihne nekonecna tuzba sa tam vratit“ – a Cechoamerican Jarda Cervenka tuto tuzbu premietol do svojich africkych poviedok. Okuzlujucu i krutu Afriku zachytava v pribehoch zalozenych na skutocnych udalostiach. Pise s lahkostou, je trefne ironicky a multikulturna korektnost je mu cudzia. Pevne vas priputa k pribehom az do konca – a prekvapive pointy vam vezmu dych. Skratka laska k Afrike sa zapichne v srdci ako trn z akacie…“. Ano, v Afrike som videla velmi vela akacii, ale aj kaktusy, baobaby, aloe vera, citronovniky, atd., a ked pride cas, pripnem foto a post o jednej rastlinke, na ktoru som natrafila v Namibii a ktora je najstarsou rastlinou na svete.
Ako rada hovorim, moje spomienky na Afriku neblednu, sem tam si ich ozivim nahodnym otvorenim niektorej fotky z mojich albumov, ci uz v kompe (moja kompletna databaza) alebo v google albume (ked sa mi chce, robim si uzsi vyber fotiek). Program ma niekedy prekvapi jeho vlastnym vyberom, ktory pekne nazyva “ZNOVA PREZITE TENTO DEN“. Zrak mi spocinul na jeho najnovsom vybere a hla, zas ta AFRIKA:-), konkretne kolaz zien z roznych kmenov, ktore som pofotila na severe Namibie. Najradsej fotim ludi (avsak, nie vzdy sa to da, lepsie povedane, velmi casto sa to neda), nasleduje priroda (uz po prvych skusenostiach z africkej divociny sa k prirode pridali aj volne zijuce zvierata) a na poslednom mieste su pamiatky, budovy a podobne. Fotiek ludi z tejto casti Afriky mam (na moju velku radost) uctyhodny, pripajam aspon ukazku. Vsetky fotky nizsie som urobila s dovolenim dotknutych zien – hoci sa nezda, ze by mi vyslovene pozovali (to som ani nechcela), mala som ich suhlas na fotenie.
Ako som pisala, nejaky material k africkym kmenom a etnikam (vratane Krovakov) uz mam zhromazdeny, no este nie je v podobe vhodnej na publikovanie, tak aspon stroha informacia, koho vidite na kolazi vyssie. Vlavo hore je prislusnicka jedneho z najexotickejsich kmenov na svete (doposial ziju akoby v dobe kamennej) a sucasne najkrajsieho kmena Afriky – kmen HIMBA, vpravo hore je prislusnicka angolskeho kmena ZEMBA (v Angole som nebola, no prislusnici tohto kmena ziju aj na severe Namibie, ide o miestnu domorodu mensinu), vlavo dole je Hererka resp. prislusnicka kmena HERERO, vpravo dole je dievca z kmena ZEMBA. S Himbkami som stravila isty cas v ich dedinke a o tom by som tiez raz rada napisala post.
TAK AFRIKA … Najviac cestovatelskych faciek (lepsie lekcii) som dostala v Afrike a (asi, aby to bolo spravodlivo vyvazene) v nej som dostala aj najviac cestovatelskych pohladeni.
Laska k Afrike sa dostavila po tom, co som sa otriasla po zoznameni sa s tym vsetkym neznamym, co som doma nikdy nezazila a nepoznala. Jasne, aj som sa bala, aj som sa musela v niecom mentalne vytrenovat, opustit svoju komfortnu zonu, zvyknut si na vselico mozne aj nemozne, aj nervy som niekedy mala. Nebudem zvelicovat, ak poviem, ze to chcelo istu davku sebazapretia a odhodlania, no ziskala som tym do osobnej vybavy velmi vela. No a ked prvotny sok opadol a strachy sa otupili, nastal cas vychutnavania si Afriky (chcela som napisat “sladky cas”, ale to sa mi k Afrike akosi vobec nehodi, romanticke su tam zapady slnka, no inak je to divocina a ta je vselijaka len nie “sladka”:-), rozhodne je krasna). Preco este Afrika? Nikde na svete (okrem Aljasky a kanadskeho Yukonu) som sa necitila tak slobodne – nekonecne uzemia, ziadne pravidla, napisy, znacky, reklamy, ziaden signal v mobile, divoka priroda a ohlusujuce ticho (pekny oxymoron:-). A este je tu jeden fenomen – ludia Afriky. Viacero cestovatelov ma v tomto zhodny nazor: nezlomna energia, veselost a radost, nesputany zivotny elan, jednoduchy sposob zivota, silne vazby v komunite (pospolity spolocensky zivot), medziludska komunikacia, nesebeckost, prirodzenost, hravost, dokonala symbioza s prirodou … to vsetko prekvapuje, fascinuje, v niektorych ohladoch dava do vyrazneho kontrastu s nasou realitou.