Podtitul 1: Pamir Highway & The Silk Road
Podtitul 2: Marco Polo & Alexandros ho Tritos ho Makedon
Podtitul 3: CNN travel – Travel restrictions: with the Taliban threat still present in Afghanistan, Tajikistan has placed travel restrictions on foreigners
Poznamka na uvod: V nazve prispevku som sa pozdravila po uzbecky a vy uz spravne tusite, kam som mala (okrem ineho) namierene.
Poeticka ouvertura: Po lete s velmi vydarenym pocasim (a s nevydarenymi resp. zalostne zredukovanymi moznostami cestovat do dalekych krajin) sme sa v rytme allegra prehupli do farebnej a teplej jesene a smerujeme k zime, Vianociam a (zrejme komornym) oslavam Noveho roku. Vzdy som mala rada, ked napadol prvy sneh a inak spinave a sede chodniky sa zaodeli do cistej bielej. Posledne roky nemam rada prvy januarovy den, pretoze si vtedy bytostne uvedomujem, ako ten cas leti, ze rok rychlo strieda rok. Tentokrat by som sa (aj s roznymi ocakavaniami vratane cestovatelskych) posunula uz rychlo dalej – next year please … :-).
Scenerie vo videu mi v niecom pripominaju Aljasku a Kanadu (najma moj prelet ponad Mt. Logan v 6-miestnom lietadielku a videla som aj psikov trenujucich na rozne psie zaprahy, napr. Yukon Quest). Ale ako asi vyzeraju horizonty Pamiru … (?).
Ano, takmer cely rok 2020 bol neprijemne poznaceny pandemiou, ktora priniesla ci sposobila deprivacie rozneho druhu, pre mna osobne deprivaciu cestovania. O pandemii pisat nechcem, na tejto mojej platforme sa kolisem takmer vylucne na cestovatelskych a inak pozitivnych vibes a tak nech to aj zostane :-).
Hoci passporty zivaju prazdnotou, ostali nam knihy, mapy, filmy, podcasty a vlogy o cestovani, pripadne si mozeme zatocit globus (ja jeden mam a je ozaj krasny a specialny :-).
Heslovito, co som teda mala nielen na plane, ale aj v stadiu vybavovania na september 2020 (plan vznikol uz pocas minulorocnej jesene, t.j. v roku 2019, ostatne zalezitosti ako napr. booking leteniek sa riesili neskor): 6 statov (“STANOV”) strednej Azie vratane najmenej navstevovanej krajiny sveta, lokality Svetoveho dedicstva UNESCO, starobyle mesta, cestovanie v case po stopach Marca Pola a Alexandra Macedonskeho, historia a orient, hrady a palace, bazare a trhoviska. Priroda = pust, rieky a jazera (vratane druheho najvacsieho alpinskeho jazera na svete, druheho najvacsieho po Titicace), najdlhsi ladovec sveta, horuce pramene, stepy a luky, hory a pohoria (pohorie Pamir a jeho peaks napr. Somonij, Marx, Engels, etc., horska sustava Hindukus ako sucast Himalaji s najvyssim peakom Nosak, tajuplna Salamunova hora v Kirgizsku resp. Kyrgyzstane, etc.), postupna aklimatizacia na vyssie nadmorske vysky a prechod koridorom (v cca 4 600 m.n.m.). Jedna z najkrajsich, no sucasne aj najnarocnejsich highways nasej planety. Tazko ziskatelne viza aj nutnost mat specialne permity a pozyvaci list. Prisne sledovanie aktualnej bezpecnostnej situacie. Cast cesty udajne vhodna len pre skusenejsich cestovatelov. Dlhe presuny, nekvalitne cesty, aj tabule s oznacenim “pozor miny”, v uvodnej casti jednoduche ubytko, neskor refreshment napr. v hoteli Hilton a ako specifikum jurty v pusti. Vynikajuce caje, kvalitny konak a organicka platinova vodka. Sladke ovocie, vonave koreniny a kaviar.
V skratke moj planovany itinerar na dni 01.09.-24.09.2020 (najskor 9-dnova expedicia a po nej kontinualne nadpojena menej tazka – komfortnejsia, no casovo dlhsia cesta):
Odletiet som mala s malou skupinkou 1. septembra 2020 z Viedne do Moskvy a odtial do Dusanbe (hlavne mesto Tadzikistanu), kde by sa zacala moja 9-dnova expedicia zahrnajuca staty Tadzikistan, Afganistan a Kirgizsko a epicku Pamir Highway. Na urcite miesta (napr. na miestny trh v Afganistane) by sme isli samozrejme len vtedy, ak by to umoznovala aktualna bezpecnostna situacia. Velmi pekny clanok o obsahu tejto cesty (hoci s itinerarom rozvrhnutym len na 7 dni) je napr. na stranke CNN: https://edition.cnn.com/travel/article/tajikistan-pamir-highway/index.html
Nasledne, po zavrseni prechodu cez Pamir Highway a rozlucke s expedicnou skupinkou som sa mala 9. septembra 2020 individualne (letecky) presunut z mesta Osh v Kirgizsku do mesta Biskek (hlavne mesto Kirgizska), tu sa spojit s inou skupinkou a zapocat 16-dnovu cestu cez 5 “stanov” strednej Azie, konkretne pozriet znova (no z inej perspektivy) Kirgizsko a Tadzikistan a k tomu pridat aj Uzbekistan, Kazachstan a Turkmenistan (posledna uvedena krajina je jednou z najmenej navstevovanych krajin sveta a dostat viza je problem, pre individualneho cestovatela je to takmer nemozne). Itinerar teda zahrnal velku cast legendarnej Hodvabnej cesty (ak by som tuto cestu absolvovala a kedze v Cine, Turecku a Emiratoch som uz bola, do kompletky by mi este chybal Iran a niektore dalsie krajiny Blizkeho vychodu).
Preco takato cesta, co ma na nej lakalo? Vo vseobecnosti nie je vela miest na Zemi, kam by som sa nechcela ist pozriet, laka ma takmer vsetko. V tomto pripade som za ceresnicku na torte povazovala mimoriadne bohatu a zaujimavu historiu, odlisnu kulturu (kultury), nie nadych ale doslova dych a chut orientu a tiez neskutocnu geograficku diverzitu. Navyse, specialne o oblastiach centralnej Azie som vedela a viem extra malo, takmer nic a to sa malo (mohlo) zmenit. A napokon, ako sa hovori, “s jedlom rastie chut” (napr. na dunu v pusti som sa uz stverala, no v pusti som zatial nespala a chcela by som) + v sumare by to bolo (ako inak) velke dobrodruzstvo a bezpochyby aj cestovatelska vyzva. Ci som svoje adaptacne a ine schopnosti vyberom takejto cesty nahodou neprecenila, neviem, ale zodpovedne viem, ze vdaka doterajsim cestovackam (vratane absolvovania cca mesiac trvajucej inej expedicie) som sa stala vacsim chameleonom, s kazdou dalsou cestou do extremnejsich podmienok sa mi lahsie prisposobovalo, menej som nadavala a frflala nad nehostinnymi pomermi. No a zistila som, ze ak sa aj vyskytli nejake tazkosti, vzdy som sa cez ne dokazala preniest (sak som musela:-) a neskutocne ma to vsetko bavilo (aj vsetky tie veci mimo komfortnu zonu). Aby to nevyznievalo trufalo, nie som ani 1-percentny odvar Eda Stafforda a jemu podobnych, stale si viem poplakat nad utrapami, kopnut do chodnika a prehrat v hlave monodiu “preco som sa zas niekam trepala”:-)?!?! No este sa mi nestalo (a to ani po tazkych cestach), ze by som cokolvek lutovala. Prave naopak, volala som kazdej jednotlivej ceste na slavu:-).
Ako to dopadlo? Kvoli korone sa moja septembrova cesta zrusila, no pocitala som s takym vyvojom situacie uz cca od konca maja 2020. Totiz, kym v SR sa vtedy pandemicka situacia zacala zlepsovat, v oblastiach strednej Azie sa este len zacala zhorsovat (dovtedy mali pocty nakazanych radovo v desiatkach) a zacali zatvarat hranice. Navyse, pri pocte naplanovanych krajin 6 sa nasobilo riziko, ze sa nedostanem do kazdej z nich, no a kompromis (napr. skrtnut niektore krajiny v itinerari) som urobit nechcela. Trebalo vsak konat, pretoze letenky, viza atd., vela veci sa riesilo a preto som sa uz pred letom rozhodla vzdat sa tejto cesty. Ako sa hovori – co nebolo, stale moze byt, pripadne bude nieco ine :-). V planovani cestovaciek som “easy”, rozumej koncepcne uvolnena, nic nesilim, malocomu sa branim, vyber krajin robim absolutne pocitovo a intuitivne, nemam ziaden zoznam, z ktoreho by som si odskrtavala – tak napriklad dnes by som mozno dala prednost spanielskej Seville a zajtra sa uz mozem zobudit s chutou odist do Rwandy. Ked som pri tej Seville – vzdy som ju chcela vidiet, no ako citam vyborny cestopisny fejton od Karla Capka “Vylet do Spanel”, chcem ju vidiet este viac. Notabene, zasnem a vzdavam hold bohatej lexike Karla Capka a znova sa mi potvrdilo, ze povinna literatura na skolach casto zahrnala diela, ktore ma nudili alebo som im tazko rozumela a autora som potom automaticky nespravodlivo “odsudila” na “dalej necitat”:). Naspat k mojej koncepcnej uvolnenosti v cestovani: bez akychkolvek myslienkovych operacii sa necham zlakat cimkolvek, co ma momentalne zaujme. Napady sa rychlo menia a cas (kedy odidem) a miesto (kam odidem) povazujem za okrajove – raz odidem / raz niekam odidem. Ak dostanem napad a ten sa stretne aj s obsedantnou potrebou balit kufor, som schopna zmobilizovat sa za kratky cas.
Ktovie, co prinesie jar? Dufam, ze to najlepsie (kazdemu a vo vsetkych oblastiach a aj v cestovani) a som zvedava, ci sa mi po cestovatelskej prestavke nezmenia chute?! Ze by som prezmenu po dlhom case isla do horizontalnej polohy niekam k moru / oceanu:-)? Ked o tom pisem, spomenula som si na Rio a jeho plaze Copacabana a Ipanema – nie pre plaze samotne (nemala som vobec cas na nich dlhsie pobudnut, kedze som pobehovala po meste a rekognoskovala + rozhodne som bola na krajsich a cistejsich plazach), ale pre tu atmosku, ktore maju resp. ma cele Rio de Janeiro. Tazko sa to slovami opisuje, treba to zazit na vlastnej kozi. Scenerie Ria pekne vidiet napriklad na videu nizsie (zamerne som vybrala party song resp. DJ-ov, lebo v Riu to naozaj zije a aj ja som si to tam tanecne poriadne uzila):
Videjko je urobene na vrchu Pao de Acucar (vrch Cukrova Homola), na ktorom som bola tesne pred zapadom slnka a bol to nezabudnutelny zazitok – na videu vidite pohlady z vrchu na mesto, na zatoku Guanabara a legendarne plaze, v pozadi je vidiet aj vrch Corcovado so sochou Crista Redentora – tiez povinna zastavka, ked ste v Riu (socha je “must be”, no stale je to len socha, za to vyhlady z Corcovada su absolutne uzasne). Rio sice patri medzi dost nebezpecne destinacie (o tom by sa dal napisat osobitny prispevok), rozhodne vsak pravom patri medzi najkrajsie mesta sveta – atmoska je neopakovatelna (apropo a nepoviem tym nic nove, ak poviem, ze v niecom je podobne s Kapskym mestom v JAR – tak sa hovori a ja to mozem potvrdit).
PS: Vsetky peniaze, ktore som vrazila do tejto planovanej cesty do strednej Azie (na letenky, poistenie expedicie a ubytko) sa mi vratili a pouzijem ich na inu vypravu alebo plazovu resp. lehatkovu dovolenku :-), este neviem. V mysli sa vsak stale vraciam k tejto nerealizovanej ceste, pozrela som si uz aj niekolko tematickych videi (inak, ked sa chystam kamkolvek vycestovat, takmer nikdy si nepozeram videa pred cestou, aby som sa prekvapila na mieste samom, no tentokrat mi neostavalo nic ine, len sa prostrednictvom videi preniest na miesta, kde by inak stala aj moja noha). Ak by som z nich pre vas mala vybrat len jeden dokument, bol by to tento o Pamir Highway:
Ked som na videu videla jaky a to uzasne jazero, hned som vedela, ze som “doma” resp. v Tibete:-). Totiz, aj v Tibete som videla jaky (a nielen videla, na jedneho som aj vysadla), no a pokial ide o jazera, asi nikdy uz nezabudnem na jedno prekrasne, blankytne modre, posvatne a 72 km dlhe tibetske jazero – vola sa Yamdrok a nachadza sa v uctyhodnej nadmorskej vyske cca 4500 m.n.m. – to je uz vyska, v ktorej sa moze naplno prejavit vyskova choroba a ak aj neprepukne, aj tak clovek reaguje pomalsie, tazsie sa mu hybe (chodi), niektorym aj dychat a akykolvek naklad pripada cloveku tazsi. Aj niektore scenerie a ludia mi pripadali “kapanek” ako scenerie a ludia v Tibete – prikladam aspon tri fotky (vid nizsie).
