Tento prispevok vznika ako gratulacia k fantastickemu uspechu Martina Navratila (Travelistan) – tot, priatelia, prvy Slovak, ktory len pred par dnami dosiahol Juzny pol po svojich, resp. na lyziach napriec Antarktidou od pobrezia. Moj nekonecny obdiv!!! Nutno dodat, ze vobec prvym Slovakom, ktory sa autonomne dostal na Juzny pol, aj ked nie od pobrezia, bol znamy cestovatel a polarnik Peter Valusiak. A na margo Martina, uz sa budem opakovat, ak poviem, ze mi bolo ctou absolvovat s nim aspon jednu cestu (skoda, ze nie viac) a uz vtedy bol v mojich ociach velikanom (nie pre jeho vysku, no aj vysoky veru je):-). A jedna moja super vyborna kamaratka mi uz darovala dve knihy zo serie Okolo sveta, ktorych autorom je Martin – zlaticko jedno mimoriadne (to patrilo mojej kamoske:-) a nielen kvoli tym kniham, hoci obrovska vdaka aj za ne)!
Z kopy clankov o tomto Matovom polarnickom mega uspechu (cca 1047 km, 47 dni makacky a utrap “okyslicenych” krutymi mrazmi, tzv. bielym peklom a inymi “bonbonikmi”, resp. to vsetko vlastne odkyslicene vzhladom na vyssiu nadmorsku vysku) vyberam napriklad tento:
A z rozhovorov nazivo vyberam tento:
Tema polarnych vyprav a konkretne dobytia Juzneho polu sa nemoze zaobist bez vzdania holdu legendarnym norskym polarnikom (uvediem aspon dvoch najznamejsich): Roald Amundsen (polarny badatel, v rokoch 1910 az 1912 viedol antarkticku vypravu, ktora ako prva v historii dosiahla Juzny pol) a Fridtjof Nansen (prieskumnik, vedec, diplomat a vselico ine, v roku 1922 ziskal Nobelovu cenu za mier). Prave Nansenov prechod Gronskom v roku 1888 inspiroval Amundsena dat sa na zivot polarnika. Apropo, Amundsen podnikol svoju vypravu na Antarktidu (uz v spomenutom roku 1910) na Nansenovej lodi Fram (v preklade z norciny “Vpred”). Islo o specialnu lod, pokrokovo skonstruovanu tak, aby odolala aj dlhodobemu zajatiu v lade (Nansen mal pri planovani dosiahnutia Severneho polu v umysle nechat lod zamrznut do ladu, pricom na pol by lod dorazila driftovanim). Lod Fram vazila 400 ton a mala vystuzeny trup, ktoreho obly tvar zarucoval, ze ju enormny tlak nerozdrvi a pozdvihne na lad. Pre Nansena postavil tuto lod norsky inzinier a konstrukter skotskeho povodu Colin Archer v roku 1893.
A aka by to bola navsteva Norska, konkretne Osla, ak by som si nechala ujst jedinecnu prilezitost vkrocit do vyborneho muzea Fram (norsky Frammuseet) venovanemu norskym polarnym vypravam? Chudobna a nekompletna :-)! Odporucam vsetkymi desiatimi, aj dvadsiatimi (vyhradte si na jeho navstevu dostatok casu plus aj na okolite muzea, napr. hned vedla len cez cestu je Muzeum Kon-Tiki). Okrem mnoheho ineho zaujimaveho tu uvidite aj spomenute plavidlove velicenstvo – polarnicke plavidlo Fram (ano, je teda jasne, po kom, resp. po com nesie nazov aj samotne muzeum), pricom vnutro lode je povodne (!!!) a navstevnici mozu vojst dovnutra.
Pripajam aspon zopar fotiek z muzea Fram (zamerne vyberam najma tie, ktore suvisia s polarnou vypravou na Juzny pol):
A ked sme pri teme ladu, napadlo ma pripojit zopar foto z mojej pochodzky po ladovci Matanuska na Aljaske (aj preto, aby to nevyzeralo, ze len po muzeach v teplucku chodim :-)!) . S dlzkou 27 mil a sirkou 4 mile ide o najvacsi ladovec dostupny autom v USA! Pri vstupnej brane do lokality som musela podpisat nieco ako reverz (ved trhliny a drumliny), no isla som na kratsiu vzdialenost a dobre zmonitorovanu. Dalo sa ist aj na dlhsi trek s guidom, co by uz obnasalo macky, prilby a iny equipment nevyhnutny pre pohyb po ladovci. Zamerne nepripojim fotku ladovca Matanuska zdialky (krasne nieco), lebo tuto fotku chcem potom (niekedy raz) zverejnit spolu s fotkami dalsich dvoch ladovcov na Aljaske, pri ktorych som bola (jeden bol vnutrozemsky, ku ktoremu som podnikla mensi trek, a k dalsiemu som sa plavila po fjorde, pricom tato pomerne dlha a aj turbulentna plavba bola spojena s pozorovanim velryb a inych ryb a divych zvierat a vtakov). A spomeniem aspon jednym dychom, ze ladovce som videla v ramci Europy aj napr. vo Svajciarsku a pokial ide o Norsko, bola som pri ladovci Jostedalsbreen (pri dvoch jeho jazykoch), ktory je najvacsim ladovcom kontinentalnej Europy. Dalej samozrejme v Tibete. Par foto z ladovca Matanuska na Aljaske:
Este raz velka gratulacia Martinovi!!! Och … aj ja by som take nieco chcela zazit … jasne, ze mam na mysli o dost inakvejsiu vypravu – kratsie trvanie, teplejsie a prajnejsie pocasie (hoci zimu mam rada a som pomerne otuzila), nie 100-kilovy naklad (taky si vliekol Martin), nizsie nadmorske vysky (nie je to buhvico slapat vo vyskach) a proste v kazdom smere viac “soft and light” konfrontacie.
Stastne cesty, treky, vystupy, smykanie, sankovanie i lyzovanie, kto ma co rad:-)! Fyzicka namaha, pripadne aj bolest, ak je mierna (alebo aspon znesitelna), je povolena :-)! Ved, (ako uz vyslovil Nietzsche) co ta nezabije, to ta posilni (s touto jeho uvahou suhlasim).
PS: Ak si chcete nieco dobrodruzne a zaroven fakt vtipne precitat a prostr. textu autora sa takmer ustavicne nachadzat v snehu, lade, na lane / bez lana na skalach, v horach, potom odporucam Bujon v sumienke od Misa Diviaka (aj som sa nasmiala, aj som zasla nad jeho pocinmi (wow) a tiez som mala (vzdy po precitani par stran) nutkave myslienky pakovat ruksak a ist niekam na vylet: