Najstarsia a najpozoruhodnejsia pust sveta
Namib.
Stretnutie vekov
Miliony rokov stare duny a tiez asfaltova cesta a jeepy.
Two steps from hell
Sucho, horuco, apokalypsa … A ja? Ja salena leziem na najvyssiu miestnu dunu, t.j. na druhu najvyssiu dunu sveta … Lokalci ju oznacuju “Crazy Dune” – vedia preco a aj ja to zistim:-).
Mrtve udolie, Pobrezie kostier, Oryx a Velvicia podivna
To nie su uryvky z fantasy, to je Namibia.
Zazitky si obcas treba zasluzit. Pre Afriku to plati vzdy.
Bumpy roads, schluss defekty, zranenia, improvizovacky a uporna (i marna) snaha nemat ocakavania, ze casovy itinerar sa bude plnit:-). Nebude, no ak karavana nejako pojde dalej, je vsetko v poriadku:-).
Goeie middag, tento prispevok sa bude niest na pieskoch Namibie. Beriem vas do namibijskej puste Namib.
Vysvetlivka: “Goeie middag” znamena v afrikancine “dobry den”.
Pred rokmi, ked som prvykrat videla fotky namibskych dun, pohlad na ne ma uplne zmagnetizoval (“imprinting” hlavy aj duse). To som este netusila, ze do Namibie raz pojdem, duny uvidim a na jednu vyslapem. Dit het gebeur:-).
Vysvetlivka: “Dit het gebeur” znamena v afrikancine “stalo sa”.
Na uvod si skuste predstavit nedozernu oblast s hojnostou vsetkeho okrem vody a zivota, no pritom vizualne zaujimavu. Taku, ktora je nekonecnou scenou s rozpravkovymi vyjavmi a posobivou zmesou farieb. Taku, v ktorej, ak vo vasom 4×4 vypnete motor, nastane svet uplneho ticha (bezzvukovost, aka je napr. v polarnych oblastiach alebo v umelych zvukotesnych komorach). Pridajte tony piesku, nafarbite ho v zaklade okrovou a oranzovou a vymodelujte tvary, na ake si len spomeniete. Tolko asi k predstave. Realita je hadam este lepsia. Bude vas bavit bez ohladu na to, akou formou si to tu budete uzivat.
Startujeme, no treba sa pripravit na dlhe kilometre po cestach-necestach:
Po cele tie dni sme len malokedy stretli ine auto. Preto, ak nechcete skoncit napr. takto:
poriadne natankujte svoju karu:
A doplnte niekde zasoby, pretoze nie desiatky, ale stovky kilometrov nemusite mat nic po ceste:
A ak ani den nevydrzite bez vareneho jedla na obed, dajte si ho tam, kde prave bude, aj ked nie ste velmi hladni (alebo potom az na dalsi den):
Skor, kym vam predstavim sice vyprahnutu, no velmi zaujimavu a rozlohou vyznamnu cast Namibie, vyznacujucu sa mnohymi superlativmi, ktore z miesta sameho robia svetovy unikat, najskor aspon par realii o Namibii.
Namibia je obrovsky stat, ma rozlohu vacsiu nez je 2-nasobok Nemecka. Pripodobenie nie je nahodne, Namibia bola v minulosti nemeckou koloniou a niesla nazov Nemecka juhozapadna Afrika (nielen Nemci ju kolonizovali) a dodnes tu pocut nemcinu (je aj jednym z lokalnych narodnych jazykov), najma v krasnom pristavnom meste Swakopmund, o ktorom sa hovori, ze je nemeckejsie nez Nemecko:
Swakopmund je najoblubenejsou dovolenkovou destinaciou v Namibii, a to nielen pre lokalcov. Nemecki dochodcovia sa tu stahuju aj na dochodok (maju tu zriadene cele kondominia).
Ak vsak milujete divocinu (ja ano) a/alebo radi spoznavate domorode kmene (ja ano), odporucam ist dalej a dalej a dalej, pretoze, co kusok obrovskeho uzemia Namibie, to ina krajina. Je priam neuveritelne, co vsetko tato africka kraska ponuka, co vsetko sa v nej da vidiet a zazit. Dolezitym faktorom je bezpecnost (na rozdiel napr. od JAR) a politicka stabilita (na rozdiel od mnohych inych africkych krajin). A ak si potrebujete postrazit budget, tiez palec hore (v porovnani napr. s dalsou africkou perlou – Botswanou, ktora je velmi draha, je Namibia OK). Ako som uz naznacila, najviac ma prekvapilo, ze pocas celodennych presunov sme skoro nikdy nikoho nestretli – a to je v dnesnych casoch, kedy je turistov vsade vela, ozajstny cestovatelsky luxus. Aj predajny system miestnych krystalov bol zaujimavy – popri ceste v absolutnom ludoprazdne sme natrafili na stolceky, na ktorych boli ulozene krystaly s cenovkami a pokladnicka na peniaze – nic viac, nic menej – nieze vas teda napadne cakat na predavajuceho:-), staci hodit cash do pokladnicky a v pokoji odist (aj s krystalom).
Hoci prispevok sa nesie v znameni piesocnej muky, Namibia je geograficky velmi rozmanita. Okrem puste a polopuste tu najdete nahorne plosiny (napr. Kalahari) a vysociny, tiez krovinate pasma, zelene savany a oceanske pobrezie. Nemozem opomenut zname rieky Zambezi (po nej som sa plavila) a Okavango:
a jasne, ze vypichnem aj moju divocinovu srdcovku – Narodny park Etosha, ktory patri k NAJvacsim na svete (ma rozlohu 22 912 km2) a NAJstarsim v Afrike (bol zalozeny v r. 1907):
S mojou mini skupinkou sme Etoshu krosovali prenajatym autom bez rangerov a bez vysielacky. A tiez aj bez zbrani (ak neratam noziky rybicky:-), hoci pri jednej udalosti by sa aspon pre pocit bezpecia bola nejaka ozajstna velmi zisla – o tom niekedy nabuduce). Spali sme tu na dvoch rozlicnych miestach v kempoch s domcekmi (na noc sa vstup do arealu zatvaral) a cely system mi pripominal detsky tabor – teda az na malaricke komare a v tme sa spacirujuceho medojeda, ktore mi detsky tabor nepripominali:-). Z hromady fotiek mnozstva zveri (vratane velkej) a vtakov zamerne vyberam len jedno (3x vista) – totiz, ak si odmyslite travnate plochy, hodi sa aj do scenerii Namibu:
Dva pstrosy dvojprste prisli ku mne blizko, tak velmi blizko, ocny kontakt sme nadviazali, hovorim si svetlo OK, aj kompozicia OK … ked sa mi zrazu otocili chrbtom a ja som v subehu pohla fotakom, odrezala im nohy a este aj nespravne zaostrila:-)! Ta fot, ked mas na to sekundu a pre objekty nie si ani nahodou zaujimava:-). Aj tak mam rada tuto fotku:
Namibia patri medzi najrozmanitejsie krajiny Afriky. Kazda, doposial navstivena africka krajina sa mi pacila, ale roznorodost videneho bola NAJ prave tu (resp. zatial nemam tip na ekvivalent bez kompromisov).
A este na sekundu odskocim do hlavneho mesta Namibie, ktorym je Windhoek:
Namibia je o superlativoch, tak dam aspon 2 geograficke: je to 2. NAJredsie osidlena krajina sveta (rozloha Namibie je 825 229 km², pocet obyvatelov je cca 2,6 mil. a teda hustota obyv. je pouhych 3 cloveka / km²) a jedna z NAJmladsich krajin sveta (nezavislost resp. suverenitu ziskala v r. 1990).
Uradnym jazykom je anglictina, cize, ak neratam kontakt s ludmi z kmenov, nestratite sa v preklade.
Uradnou menou je namibijsky dolar, no ak popri Namibii mate namierene aj niekam inam v ramci juznej Afriky, odporucam mat pri sebe radsej juhoafricke randy (nimi zaplatite nielen v JAR a v Namibii, no aj v Zimbabwe, kym namibijskym dolarom len v Namibii).
Presuvame sa do puste Namib (hladali by ste ju v Namibii) a do Narodneho parku Namib-Naukluft (hladali by ste ho v pusti Namib).
Pust Namib (Great Namib Desert) sa rozprestiera v 2 africkych statoch – vacsina puste je v zapadnej Namibii a maly kusok puste pokracuje na sever do juhozapadnej casti Angoly:
Ma rozlohu o trosku vacsiu nez Ceska republika, konkretne 81 000 km². Jej dlzka (tiahne sa pozdlz pobrezia Atlantickeho oceanu) je cca 1 600 km a sirka 50-160 km. Cize tam, kde konci pust, zacina nekonecna oceanska modra alebo este inak, pust sa “prepada” do oceanu (horuci piesok obmyvaju studene oceanske vody) a prave tato oblast patri k NAJfascinujucejsim miestam nasej planety. Turisti si tuto podivanu najradsej uzivaju v okoli uz spominaneho mesta Swakopmund.
Nazorna ukazka:
Aj Sir David Attenborough vyjadril obdiv tymto koncinam v jeho “Great natural wonders”.
Nazov puste “namib” pochadza z jazyka kmena Nama a znamena “rozsiahly” (alebo aj “miesto, kde nic nie je”).
Diverzita typicka pre celu Namibiu je priznacna aj pre samotnu pust Namib. Kym centralna cast puste ma pieskovy povrch, sever je kamenisty a nachadzaju sa na nom strkove polia, skalnate utvary, utesy a priepasti. Vo vychodnej casti puste by ste objavili horsky masiv s nadmorskou vyskou nad 2000 m. A konecne juh puste, ktory je pieskovy a zdobia ho vysoke duny, ktore patria k NAJvyssim na svete! A to nie su vsetky superlativy puste Namib (a uz vobec nie Namibie). Nikoho neprekvapi fakt, ze v oblasti puste je sucho. Pust Namib je vsak NAJsuchsou pustou v Afrike a superi s pustou Atacama v Cile o priecku NAJsuchsej puste sveta (Atacama vedie). Su obdobia, ked tu niekolko rokov nezaprsi vobec, inokedy tu rocne spadne v priemere 20 – 50 mm zrazok. Top priecka vsak patri pusti Namib, pokial ide o vek – je to NAJstarsia pust na nasej planete – podla odhadu vedcov ma 55 milionov rokov.
Okrem par obydli a horskych masivov tu natrafite len a len na piesocne duny. Na tie sa vsak velmi dobre pozera.
Mysterioznost puste je dana tym, ze pod vplyvom svetelneho spektra menia duny svoje farby. Aj to je dovod, preco ju niektori povazuju za NAJpozoruhodnejsiu pust sveta alebo aspon za vynimocnu. Farby sa mierne odlisuju aj podla polohy – na zapade, blizsie k oceanu je piesok belsi, smerom do vnutrozemia ma ruzovkasty nadych. Daju sa rozpoznat aj starsie duny od mladsich – starsie su rozlahlejsie a cervenkaste, mladsie su zlto-hnede. Vyrazna cervena je vdaka pritomnosti oxidu zeleziteho.
Kazda z mnozstva starobylych dun ma osobity tvar sformovany vetrom a niektore duny su aj pomenovane – napr. Duna 45 (foto nizsie), Duna 7, Duna Big Daddy (lokalci ju volaju “Crazy Dune”), Duna Big Mama, atd.:
Pust Namib je skutocnou vizualnou lahodkou. Tak schvalne, ak by ste si mali predstavit vynimocne posobivu pustnu oblast, ako by vyzerala? V tychto koncinach su to divotvare (moj novotvar) kopce, kopceky, kuzele a pyramidy sypkej muky vo farbach od bielosedej, cez zltu a okrovu a dalej od ruzovej cez oranzovu a terakotovu az po cervenu a hnedu.
Ak vas zaujima aj pohlad zhora, pripajam pekne video:
Pust Namib je aj jednym z NAJnehostinnejsich prostredi na Zemi. Denna teplota dosahuje az 50°C, no to nie je ten najvacsi problem pre zivot – su to obrovske teplotne rozdiely medzi dnom a nocou, v priemere cca 43°C! V jej okrajovych castiach, kde su podmienky pre zivot priaznivejsie, by ste mohli stretnut aj hyeny, sakaly, pstrosy, gazely a dokonca aj levy. V tych tvrdsich podmienkach uz len clankonozce, jasterice, hady, gekony, hmyz, no ohromnym prekvapenim je vyskyt antilopy oryxa juhoafrickeho – moja parnokopytnikova topka, povazujem ho za asi najkrajsiu antilopu, ktoru som videla v celej juznej a aj subsaharskej Afrike (k oryxovi este nizsie). Z endemickych druhov treba spomenut gekona namibskeho (lat. Pachydactylus rangei) a nezvycajneho, hmlisteho chrobaka (lat. Onymacris unguicularis), ktory ziskava vodu jej kondenzovanim na vlastnom tele.
A ak sa uz dostanete do oblasti puste Namib a nie nahodou (ze by ste fatalne zabludili alebo stroskotali), potom cielom vasej navstevy bude nepochybne pustny narodny park. Tam ideme.
Narodny park Namib-Naukluft sa nachadza v pusti Namib a ma rozlohu skoro presne ako Slovensko, konkretne 49 768 km2. Vacsina uzemia je vsak pre turistov nepristupna. Kam sa moze dostat navstevnik parku? Do pohoria Naukluft (ponuka sa horska turistika az do vysky 1 949 m), k pieskovym dunam v oblasti Sossusvlei a na ich vrcholy (vystupy na duny su povolene) a napokon na male uzemie severne od rieky Kuiseb.
Podme do najznamejsej oblasti v NP Namib-Naukluft, ktorou je Sossusvlei.
Sossusvlei sa nachadza v juznej casti puste Namib. Zabera vyznamnu cast NP Namib-Naukluft, ma rozlohu 32 000 km2. Je to solna a ilovita panva a prave tu by ste hladali komplex ikonickych, vysokanskych dun. Vzhladom na ich tvar, lepsie povedane mnozstvo tvarov, do ktorych ich formuje silny vietor, ked do nich naraza zo vsetkych svetovych stran, sa oznacuju ako “star dunes“. Maju 3 a viac ramien, vrhaju tmave tiene (v zavislosti od dennej doby) a maju strmsie svahy nez linearne duny. Vdaka unikatnemu cervenemu piesku je olast Sossusvlei “must-see” pre ludi, ktori cestuju do juznych casti Afriky. Nazov oblasti je vytvoreny z dvoch slov: “sossus” znamena v jazyku kmena Nama “niet navratu” (prip. slepa ulicka) a “vlei” je v afrikancine “mociar” alebo “plytke jazero”. Nazov ma symbolizovat bezodtokovu oblast lokalnej, efemernej rieky Tsauchab. V susedstve Sossusvlei je panva Deadvlei, ktora je jednym z najfotografovanejsich miest v ramci juznej Afriky – moj ciel.
Deadvlei je biela ilovita panva obkolesena strmymi svahmi vysokych dun. Hoci sa vsade stretnete s prekladom nazvu ako “Dead Valley”, cize “Mrtve udolie”, nie je to uplne spravne. “Dead” je OK, je to anglicke slovo “mrtvy”, avsak slovo “vlei” (ako som uz uviedla vyssie) je afrikanske a znamena “mociar” alebo “plytke jazero”. Spravnejsi preklad je teda “vyschnuty mociar”. Pred stovkami rokov sa tu po dazdi rozvodnila rieka Tsauchab a vznikli docasne, plytke jazierka. Tie umoznili vyrast stromom akaciam (lat. Vachellia erioloba). Okolo r. 1100 sa klima radikalne zmenila, prislo velke sucho, piesok zablokoval vodu z rieky, ktorej trasa sa tym zmenila, a ako dosledok zahynula vsetka vegetacia s vynimkou niektorych statocnych, napr. sukulentnej rastlinky salsola, ktora sa prisposobila a preziva sposobom ziskavania vlahy z rannej hmly a z velmi zriedkavych zrazok, a tiez melonov nara (clen rodiny uhoriek), ktore sa spoliehaju na podzemnu vodu, maju plody a trnovite stonky bez listov a su zakladnym zdrojom potravy pre povodnych obyvatelov Topnaar. Na mieste Deadvlei zostali po prichode sucha len “kostry” stromov, ktore definitivne vyschli pred cca 600-700 rokmi. Dnes su cierne, spalene intenzivnym slnkom, a hoci drevo nie je skamenene, nerozklada sa, pretoze je tak suche. Ide o mrtvy, riedky lesik, zakonzervovany v case (foto vid nizsie).
Najlepsie je predstavit lokalitu cez vlastny, idealne dynamicky zazitok. Tak podme na to. V skratke na uvod: ten den bol extra uzasny, aj ked fyzicky bolel. Ideme tam, kde ak by som si na celo dala nalepku “the burning traveller”, bolo by ma to vystihovalo:-). Dve veci sa mi tu prihodili: prva (viditelna) – posunula sa mi pokryvka hlavy na cele a opalilo mi celo diagonalne (to ako sa da? da!), druha zalezitost (pre inych neviditelna) mala o.i. za nasledok, ze som ronila slzy od bolesti (k tomu dalej). Predtym vsetkym ma skoro rano ozdobil skrabanec na ruke, ked sme dostali taky smyk, ze len vdaka stastiu neskoncila cela vyprava zle. To bol teda DEN:-)!
Ten DEN sa zacal budickom asi o 4:00 rano. Muselo to tak byt, slapat na duny treba rano, inak zaziva zhorite:-). Este sa vratim v case par hodin spat, aby ste videli oblast, kde som vtedy 1 noc spala – polopust, divocina, ziadne ploty, uprostred toho domceky (lodges), no a vdaka absencii svetelneho smogu nadherny, svetielkujuci koberec na nocnej oblohe – mozete tu jasne vidiet napr. Mliecnu cestu, suhvezdia Kentaur a Juzny kriz, gulovu hviezdokopu Omega Centauri, atd. Ked som pri tejto teme, musim opakovane poslat R.I.P. Martinovi, ktory tragicky zahynul letiac africkym nebom:-((( -> Ethiopian Airlines Flight 302 Accident:
https://en.wikipedia.org/wiki/Ethiopian_Airlines_Flight_302
no sucasne to africke nebo stihol za svojho zivota nadherne pofotit – fotky africkej nocnej oblohy mi ukazal na jeho kompe … tak song pre Teba, Martin:
Takych miest a noclahov som uz v Afrike zazila niekolko a je to jedna z najkrajsich veci, ktore sa mi s Afrikou spajaju (plus aj uzasne zapady a vychody slnka a dalsich tisic uchvatnych veci, nehovoriac o totalnom pocite slobody). Tak takto vyzeralo moje ubytko a jeho exteriery:
Skoro rano este za sera sme vyrazili a trielili po strkovej ceste v ustrety zazitkom. Nepresla hadam ani hodina, ked sme pri velkej rychlosti dostali defekt, niekolkokrat nas otocilo (hodinky), vela si z toho nepamatam, len ze niekto v aute skrikol, a ze nas obklopovali kudole bieleho prachu a piesku. Trochu som si oskrela laket, no moje myslienky sa upierali k tomu, aby nasa vyprava neskoncila … ved ziadna pomoc nablizku, ziadny signal. Vylozili sme bagaze z auta (v uvode prispevku vid 5. fotka zhora) a ti zdatni zacali vymienat koleso – a to trvalo a trvalo a trvalo (apropo, neslo o nas jediny defekt v Namibii a hadam vsetci cestovatelia potvrdia, ze tu na cestach zazivaju vselico – pocula som aj o 12 defektoch nejakej vypravy!). Hoci vymena klapla a maximalne nam hrala do kariet neskor uz kvalitna asfaltova cesta v parku (jedna z mala namibijskych asfaltiek), po ktorej sa mozete rutit ozaj velkou rychlostou:
aj tak sme stratili drahocenny cas na zahajenie vystupu v rannych hodinach, t.j. v prijatelnejsich teplotach (nas povodny plan bolo zacat vystup cca o 8:00 rano). Ale pamatam si, ze to s nami vlastne vobec netrklo :-), boli sme radi, ze sme mohli pokracovat v ceste a ani nas nenapadlo vahat nad vystupom. Cestou sme este museli natankovat (totiz, v ten den sme sa po absolvovani dun potrebovali presunut dalsich vyse 300 km do hlavneho mesta Windhoek, co po cestach-necestach trva viac nez 4 hodiny), poriesit kontrolu auta a kupit litre vody (ved nas cakal vystup v neznesitelnych horucavach). Natankovani, skontrolovani, obtazkani vodami sme znenazdajky zacali minat jednu ikonicku dunu za druhou – nadhera, rozpravka (keby sme uz vtedy museli otocit auto, uz aj to by bola spomienka na cely zivot). Stastne sme dosli na prestupne miesto uprostred puste, kde sme odparkovali nase auto a prestupili na “safari” auto patriace sprave parku (je upravene na jazdu v tazkom terene). Tieto auticka soferuju zamestnanci parku a vezmu vas k dune, na ktoru chcete vyslapat:
Vystupy na duny v Namibii su velkym lakadlom pre ludi z celeho sveta. Jednak preto, ze ide o najvyssie duny na planete, a jednak (a mozno najma preto, ze) sa nachadzaju vo vizualne atraktivnom prostredi. Ja som podnikla vystup na Dunu Big Daddy. Meria 325 m a je to NAJvyssia duna v oblasti Sossusvlei a druha NAJvyssia na svete. Lokalci ju volaju “Crazy Dune” (“sialena duna”), ma cca 5 milionov rokov. Tou NAJvyssou dunou v pusti Namib a zaroven NAJvyssou na svete je Duna 7, ktora meria 383 m. Vystup na nu je udajne menej narocny nez na Big Daddyho, pretoze ma menej strme steny. Jej nazov pochadza zo skutocnosti, ze je to 7. duna v poradi, na ktoru natrafite po prekroceni rieky Tsauchab. Podla mna je jedno, ci si “naordinujete” Sedmicku, Big Daddyho alebo Styridsatpatku – vsetky su giganticke a vyzeraju uchvatne, akoby ich niekto vlastnymi rukami vytvaroval. Krasa! Napriek tomu, ako som uz spominala, nechodi tu vela turistov – zrejme preto, ze ide o odlahly kut sveta.
Vystup na Big Daddyho sme zacinali cca o 10:00 az 11:00 a (ako inak) sami, ziadni ini turisti na upati neboli, nejakych bolo vidiet hore a potom dalsich (mozno tych istych) sme videli iduc z panvy k jeepu.
Vystupujem zo safari auticka, zacinam ist peso a zacinam horiet:-)! Do tohto momentu som sedela vysmiata v nasom klimatizovanom aute a potom polovysmiata v safari aute, v ktorom ma aspon ovieval vzduch. Teraz uz citim tu strasnu palavu, vzduch sa nehybe:
Na trek si treba vziat este viac nez vela vody (ja som chcela pit kazdych 5 minut).
Clovek ma vzdy nejake predstavy o vystupe, za seba hovorim, ze to bolo tazsie, nez som si myslela, no trvalo to kratko.
Poradili mi, ze staci ist vo flip-flopoch a potom sa vyzut a ist bosa (na nete bezne natrafite na fotky ludi, ktori slapu hore bosi). Ja vsak po vlastnej skusenosti radim nieco ine – vziat si lahke, napr. platene tenisky alebo aspon ponozky, a ak chcete ist bosi, tak jedine skoro rano. Kedze ja som isla tesne pred obedom, piesok bol nie horuci, ale horiaci. Samo o sebe je vystup tazky kvoli horucave, potom preto, ze postupujete stylom 3 kroky vpred a 2 kroky vzad:-) a este aj to vnaranie sa do piesku dava zabrat (akoby ste mali na nohach zavazia). Vziat si flip-flopy znamenalo, ze ked som sa zabarala do piesku (obcas nad clenky, obcas aj po kolena), neslo vytiahnut nohu aj s botami lahko – topanky naberali hromady piesku, takto sa to proste nedalo, nikdy by som hore nedosla. Musela som sa teda vyzut, dat flip-flopy do ruksaku a ist bosa … prve kroky OK, neskor horuco, potom palava – taka bolest, ze mi tiekli slzy, mala som pocit, ze idem po zeravych uhlikoch. Keby som tvrdohlavo nedosla tymto sposobom do polovice kopca, urcite by som sa otocila spat, nedalo sa to vydrzat. Ale zatala som sa, dosla do ciela a zaverom bolo, ze som mala na chodidlach pluzgiere od popalenin … Vecer v hoteli vo Windhoeku mi jeden veterinar poskytol masticku s ubezpecenim, ze je na humanne pouzitie:-). Pomohla mi a dakujem velmi este raz!
Dalsi zadrhel bol v tom, ze pocas vystupu, ak by sa bolo nieco prihodilo (prislo by cloveku zle a pod.), bolo treba ak-tak padat doprava a nie dolava – totiz, na lavej strane duny bola oblast, kde by po cloveka nemohla prist pomoc (v uvode prispevku vid 3. fotka zhora). Kedze mam fobiu z vysok (ale len vtedy, ak idem po svojich), nebolo mi jedno ist cca po hrane v sypkom terene a drzat balans. No, ale vysla som silou vole nejako hore:-). Aby som bola presna, kusok mi do uplneho vrcholu chybal, no to mi bolo srdecne jedno, bola som uz v cieli, t.j. na useku, z ktoreho sa konecne dalo vidiet Deadvlei. Nadherny pohlad, super zazitok. Este lepsia sprava pre turistov je, ze sa da ist priamo do Deadvlei (neskor som sa tomu cudovala, a to kvoli ochrane oblasti).
Ak sa nechcete mordovat na Big Daddyho (chapem) alebo nemozete, vie vas do Deadvlei priviest z druhej strany jeep. Ak ale hore vyleziete, budete mat jedinecny pohlad na celu oblast, plus ako bonus za vystup vas bude cakat super lahky, resp. ziadny zostup – “susom” to trva par okamihov (obula som sa a zviezla).
A potom uz moja noha konecne stala tam, kde stoja nemi svedkovia davnych cias – cias, ked tu este bola pritomna voda – dramaticky posobiace vyschnute cierne akacie na bielom, horucom podlazi, nad nimi blankytne modra obloha s bielymi oblacikmi a vsade naookolo oranzove duny. Kto tu nebol a len vidi fotky, ma mozno pocit, ze su preexponovane – nie su, taka je realita. Velmi posobiva. Aj krasna, aj smutna (akoby jemne apokalypticka), aj intimna (len malo dusi sa tu vyskytuje, resp. mozete mat stastie a ocitnut sa tu bez cudzich ludi – moj pripad) a idealna na natacanie napr. scifi filmov. Ako som uz spominala, Deadvlei patri k najfotografovanejsim miestam nielen celej Namibie, ale aj celej juznej Afriky. Vedela by som tu zotrvat a pozerat sa aj par hodin, ale asi nie v takej horucave:-). Plus, cakali nas hodiny cesty do dalsieho ciela, ktorym bol noclah v hlavnom meste Windhoek (dorazili sme az za tmy a to som este potrebovala pozhanat masticku na nohy):
Co o vystupe na Big Daddyho pise regionalny zdroj:
“A climb can be a quite an effort especially in the extreme heat but once at the top, dune climbers will be rewarded with a breathtaking view of the surrounding area.” [zdroj: https://sossusvlei.com/en/namib-dunes/big-daddy-dune/]
A co pisu cestovatelia:
“The climb is hard – much harder than Dune 45 or Dune 7 in Walvis Bay. After Big Daddy the climb on Dune 45 the next day felt like a breeze!” “Let’s just say they don’t call it Big Daddy for nothing .. this dune is monstrous in size!” [zdroj: https://www.tripadvisor.com/Attraction_Review-g1184851-d11639503-Reviews-Big_Daddy_Dune-Sossusvlei_Namib_Naukluft_Park.html]
“Most won’t take on the challenge of climbing Big Daddy solely because it will be too much work. But once you reach the top of the dune, your hard work pays off. The surreal view provided by Big daddy is incomparable. You can overlook the whole of Deadvlei landscape with its incredible dead camel thorns standing on the surface.” [zdroj: https://www.wildvoyager.com/blog/most-famous-dunes-of-namibia/]
Zavrsenim mojho vystupu bolo, ze ma ovladol pocit “rigor mortis”:-), miernejsie vyjadrene chcela som si lahnut a len si tak tliet … to je tak, ked sa trepes na kopec v pusti na poludnie:-).
Uz len posledne pohlady na planinu a do okolia a budem sa musiet presunut k jeepu …. stokrat som sa este otocila, sto rovnakych fotiek urobila a nespocet krasnych spomienok si ulozila:
Iduc k jeepu som zbadala zive stromy = prislub tiena (KONECNE!!!):
Pod jednym stromom som zbadala dreveny stol s lavickami a 2 africkych muzov. Spytala som sa, ci si mozem prisadnut (reku, nebudem sa hrat na hrdinku, ze po Big Daddym este postojim / pochodim / poskacem -> zvalila som sa na ich lavicku jak vrece zemiakov). Ked som zacala pit kavu z termosky (nosim si – nie vsak horucu – lebo ved kaviarne v divocine nie su, mam aj taku mini cestovnu rychlovarnu kanvicu), tych muzov to velmi zaujalo – to by nebolo cudne, no oni sa ma spytali, ci tam mam alkohol … zabehlo mi:-) … to kto si tam kedy v takej horucave daval / dava (?).
Potom neskor som uvidela 2 turistky a z nich 1 mala v ruke termosku (zaver: termoska sa tu da vidiet), ale vsimnite si to obrovske hniezdo na strome:
V uvode prispevku som spomenula aj Pobrezie kostier, Oryxa a Velviciu podivnu. Ak chcete aspon zopar info o cudnom pobrezi alebo o jednej krasnej antilope, pripadne o unikatnej rastlinke, ktora je najstarsia na planete, citajte dalej. Jasne, ze aj to vsetko by ste hladali v Namibii a konkretne v pusti Namib.
Oryx juhoafricky (lat. Oryx gazella / Gemsbok) je velka, vyrazne kontrastne sfarbena antilopa, ktora dosahuje vysku 1 az 1.3 m, dlzku 1.6 az 2.4 m a hmotnost 100 az 250 kg. Obyva aj polopustne a pustne oblasti (Kalahari, Namib) a je na tieto podmienky (ako inak) dokonale priposobena. Totiz, nie je zavisla od pitia vody, vystaci si aj s vodou z melonov nara. Nepoti sa a nedychci, pokial teplota nepresiahne 45°C. Pasie sa najma vecer a v noci, no a v case najvacsej dennej palavy sa zdrziava v tieni. Aby setrila energiu, nesuperi so sokmi o dominanciu a ani o samicky (na rozdiel od inych antilop v inych geografickych podmienkach). Zaujimavym udajom je, ze dokaze velmi rychlo bezat (do 56 km/h). Prikladam len fotky oryxov z puste Namib, no pofotila som si ich aj na inych miestach Namibie vratane Narodneho parku Etosha (v NP Etosha, kde su uz oryxovi v patach predatori, napr. levy a leopardy, prekvapuje svojou utocnostou a zdatnostou vdaka ostrym a dlhym rohom):
Mne sa tato antilopa velmi paci. Zial, paci sa aj trofejnym lovcom, oryx je ich velmi castym objektom. Udajne aj jeho masko chuti delikatne.
velvicia podivna (lat. Welwitschia mirabilis) je NAJstarsia rastlinka sveta, ktora pochadza z puste Namib. Kedysi sa bezne dozivala niekolko tisic rokov, dnes uz “len” tisic rokov, hoci tie najstarsie, stale zijuce jedince maju zhruba 3 tisic rokov (su teda z cias doby zeleznej a stale si rastu). Je to ziva fosilia a vyskytuje sa uz len v pusti Namib a potom este na malom uzemi Angoly pri Atlantiku. Rastlinku objavil v Angole v r. 1859 rakusky botanik Friedrich Welwitsch (odtial jej nazov “welwitschia” s lat. dodatkom “mirabilis”, co znamena podivuhodny). Velvicia rastie v oblastiach, kde sa stretava studeny oceansky vzduch s horucim vzduchom z puste, co produkuje hmlu, s ktorou si vystaci (vlhkost z hmly). Bez vody vydrzi roky a je aj extremne odolna voci velkym teplotnym rozdielom medzi dnom a nocou. Ma len 2 nepretrzite rastuce listy, comu zodpoveda aj jej nazov v afrikancine „tweeblaarkanniedood“, v preklade „dva listy, ktore neumieraju“. Kedysi bola stromom rastucim v pralese, ma teda rozmanitejsi genom. Jej nizky, no siroky kmen je bez letokruhov (sak by sa ani nepomestili:-).
A pozrite sa, co je na statnom znaku Namibie:
Pobrezie kostier je namibsky narodny park (Skeleton Coast National Park), ktory bol zalozeny v r. 1971. Hladali by ste ho v severozapadnej casti Namibie. Ma rozlohu 16 845 km², sirku 40 km a dlzku 500 km. Nazov pobrezia je pravdepodobne odvodeny od mnozstva uviaznutych velryb, ktorych kostry sa tu dodnes vyskytuju (apropo, ludia z kmena Himba pouzivaju tieto kosti pri budovani svojich pribytkov). Dalsim faktom je, ze pobrezie bolo vzdy extremne nepristupne. Huste hmly, rozbureny ocean, nepredvidatelne oceanske prudy a silny vietor znamenali “konecnu” pre mnozstvo lodi. Ak sa aj posadkam podarilo prezit besnenie zivlov a dostali sa na pevninu, cakala ich ista smrt – v nehostinnych podmienkach (pust) rychlo zahynuli od smadu. Ked tu zavitate, mozete vidiet velky pocet vrakov stroskotanych lodi (su realne, ziadne atrapy) – take nieco som zatial nikde inde nevidela. Oblast je oznacena ako NAJvacsi cintorin lodi na svete (the world’s largest ship cemetary). Napriek tvrdym podmienkam pre zivot sa tu vyskytuju slony (adaptovane na pust), nosorozce, levy pustne, hyeny hnede, sakaly, zirafy, zebry, spomenute antilopy kudu a oryx.
Juznejsie od Pobrezia kostier, konkretne v mestecku Walvis Bay sme sa uz kochali pohladom na nieco zive – na stovky plameniakov ruzovych (v skutocnosti ich tu ziju tisicky) – ide o NAJvacsi typ plameniaka na svete s vyskou az do 150 cm:
A uplne ludoprazdno obcas pretne aj kontakt s miestnymi ludmi. Su velmi mili:
A co sa tyka ludi z miestnych kmenov resp. etnik, mam kvantum fotiek, raz zverejnim (rada by som aj s popisom specialne o zivote kmena Himba a o genocide Hererov).
Pripajam este slova Pavla Barabasa po jeho expedicii v Namibii, kde navstivil napr. kmen Himba (lepsie by som to nevystihla):
"Dakujem osudu, dakujem stastiu, dakujem priatelom Ivanovi i Matusovi. Vyslo nam spolu nadherne africke dobrodruzstvo, o ktorom sa da len snivat v tych najodvaznejsich predstavach. To, co sa da este naposledy na ciernom kontinente zazit... Prechod Namibiou ponuka rozne stretnutia. A nie su to len tradicne kultury, ale aj mnozstvo divokych zvierat, ktore najdete vo volnej prirode, v noci pri taboreni, alebo pri vymene kolesa pri jednom z nespocetnych defektov." [Autor: Pavol Barabas, zdroj: https://www.pavolbarabas.sk/expedicie/himba]
Na zaver dve poznamky:
1. Tento prispevok sa venoval len malej casti Namibie. Nazov som si vymyslela pred necelym rokom, clanok som pisala po castiach par mesiacov (vacsinou mam rozpisanych niekolko clankov naraz). V Namibii som vsak videla a zazila daleko viac (videla aj dalsie svetove unikaty). Ak sa ma chcete spytat, kam do Afriky, tip uz mate :-). No rovnako odporucam aj ostatne staty juhu cierneho kontinentu a rovnako tak subsaharsku Afriku (ano, to je uz ta “prava”, nearabska Afrika, kde sa vyskytuju typicke africke tropicke choroby). Uz sa budem opakovat, no musim, Afrika je vonava, uplne ina, nez ako hrozivo som si ju kedysi predstavovala, a ma magicku moc. Clovek v nej akoby strati “okovy” a citi sa maximalne slobodny. Hoci su miestni ludia zvacsa extremne chudobni, usmev im nechyba, maju kopec energie a su to mudri ludia – a prekvapilo ma, aki su neskutocne hrdi (aj drzanie tela maju take – chodia vystreti a hlavy drzia hore, nie zvesene medzi plecami).
2. Ziadne rady “pre Afriky” nemam (netrufam si mat), az na jednu: CALM DOWN, lebo plati pravidlo TIA (= this is Africa), z ktoreho vyplyva, ze netreba byt nervozny a prirychly (miestni ludia taki nie su), netreba prilis uzkostlivo pozerat na hodinky (ak sa s nimi dohodnete, dajte si tam vacsiu rezervu), ved aj hovoria: “Vy mate hodinky, my mame cas!” (a to im mozno len zavidiet). Rema sice nespieva o TIA, ale jeho “Calm Down” moze platit aj univerzalne:
Nedam ja dopustit na tu Afriku:-)!
OK, nastal cas ukoncit tento prispevok a tiez (najvyssi) cas dekalibrovat = to u mna znamena vyrazit:-).
PS: Ambulancia tropickej mediciny navstivena, powerbank nabita, celovka skontrolovana, viza printnute aj ulozene v mobile, medzinarodny ockovaci preukaz pripraveny. Jedna prakticka rada, ktoru som uz davno dostala od pana doktora, ked mi vystavoval MOP: nepisat si do MOP cislo pasu perom, ale ceruzkou, aby po vydani noveho pasu bolo mozne len upravit udaj bez nutnosti vybavovania noveho MOP – to som teraz zurocila – moj “novy” pas sice uz ma nejaky ten rok, no MOP (yellow fever) som naposledy potrebovala pred 5 rokmi:-), t.j. este pocas platnosti povodneho pasu. Ak sa vam tato rada zide, budem rada.
PPS: Mamina moju najblizsiu cestu doposial nekomentovala, no dnes mi cinkla a na moje prekvapenie mi vychovne povedala, ze nech ma nenapadne chodit blizko ku hrochom:-)! No nelub ju … Nebudem chodit, len neviem, ci sa nebudem popri nich plavit (ozaj netusim).
Stastne cesty a uspesny novy skolsky rok, nech sa jedna o akukolvek skolu, aj (alebo skor najma) skolu zivota:-).