Category: TRAVELING -> different topics interlinked to traveling WRITTEN BY JANKA

Podtitul 1: Po stopach Alberta Einsteina v mojom oblubenom Svajciarsku.

Podtitul 2: Z ktorej univerzity by som chcela mat diplom?

Podtitul 3: Einsteinov “annus mirabilis”.

Podtitul 4: Sme “Ein Stein” hovorieval Albert Mileve. Aj Mileva Maric Einstein si zasluhuje pozornost.

Podtitul 5: Zacalo to vo Svajciarsku a vyvrcholilo vo Svedsku. Tri stockholmske “nobelovske” adresy, ktore treba navstivit.

Podtitul 6: Tip na knihu a film.

Poznamka na uvod: Trikrat som si skontrolovala, ci som cislovky priradene k jednotlivym podtitulom uviedla spravne, t.j. v spravnom poradi 1, 2, 3,…:-). Lebo ani chybu v pisani (nieto este v pocitani, ale to hadam zvladam:-) by nebolo mozne odpustit v clanku venovanom Albertovi a Mileve Einsteinovym:-).

Svajciarsko a zname svajciarske mesta

Ak by som mala zostavit rebricek pre mna najkrajsich svajciarskych miest, prve miesto by obsadil Zurich. Klasicky “po svajciarsky” perfektne upravene, krasne a malebne mesto, ktore prelina riecka Limat s romantickymi terasami na jej brehoch.

Centrum mesta obmyvaju aj vody (krystalovo ciste vody) Zurisskeho jazera a v pozadi sa crtaju stity alpskych hor. V pesej blizkosti jazera sidlia mnohe firmy a banky, no atmosfera je uvolnena (videla som ludi v oblekoch jest pri jazere obed z krabiciek), nachadza sa tu aj znamy, luxusny bulvar Bahnhofstrasse s obchodmi znaciek ako Gucci, Armani a podobne. Mesto je plne uchvatnych historickych budov (kostoly, chramy, klastory) a vy si pri potulkach urcite spomeniete na hodiny dejepisu o reformacii. Pokial ide o kostoly, unikatom su najvacsie kostolne hodiny na svete, ktore zdobia Chram sv. Petra. Zurich je aj mestom kultury, pysi sa tiez krasnou budovou narodneho divadla a opery. Mozno ste nevedeli, no priamo v Zurichu (konkretne v Kabarete Voltaire) vznikol v roku 1916 avantgardny umelecky smer dadaizmus (alebo dada) ako prejav nesuhlasu s vojnou a jej hrozami.

Mesto (ako miesto pre zivot) radi vyhladavali aj mnohe zname osobnosti z vedeckych, umeleckych alebo inych kruhov. Isty cas v Zurichu zil aj Lenin.

Zurich je naozaj krasne mesto a vedela by som si v nom predstavit zit. Zaujala ma a prekvapila velmi prijemna, pomala atmosfera (tak napriklad Zeneva bola hekticke mesto). Je to vsak velmi drahe, naozaj velmi drahe mesto, hovori sa o nom ako o “Zurich = Zu reich”, tzn. prilis bohate aj drahe pre zivot.

Este dovetok ku svajciarskym mestam: pre mna je romantickym mestom cislo jedna Luzern (prelina ho riecka Reuss, ozdobou je Luzernske jazero s kulisami Svajciarskych Alp v pozadi, mesto ma aj starobyle Museggske hradby, stare mosty, vodnu vezu atd.), no velmi sa mi pacil aj Bern (tiez ma riecku, vola sa Aare a je v pesej dostupnosti od uchvatneho Orloja Zytglogge zo 16. stor. s najvacsim zvonom v celom Svajciarsku, specifikom mesta su pocetne mestske stredoveke kryte arkady), dalej v rebricku by asi nasledovala Zeneva. Zatial som este nevidela napriklad Lausanne, atd.

Albert Einstein – co ste o nom mozno nevedeli

Z Zurichu preskocim ku velkej osobnosti, najvyznamnejsiemu vedcovi 20. storocia – Albertovi Einsteinovi. Neviem, ci aj vas fascinuje jeho osoba tak, ako mna vzdy fascinovala. Zaujimalo ma o nom vsetko, detaily, kde a kedy studoval, aky bol student, aku mal rodinu a vztah so sestrou, ake mal prve zamestnanie, ako a za akych okolnosti zacali vznikat jeho prve teorie a fyzikalne zakony, aky mal sukromny zivot, co rad robil, atd. Su rozne zdroje informacii o jeho zivote, no kedze bol velkym pisalkom – rad pisal listy a kedze sa ich zachovalo obrovske mnozstvo (min. 1 400), aj tie predstavuju cenny a navyse autenticky pramen udajov o jeho osobe, zivote a vnimani sveta ci diania vo svete.

Existuju jednak vseobecne zname skutocnosti o Albertovi Einsteinovi a potom su tu pikosky, ktore mozu, no nemusia nutne patrit do mnoziny vseobecne znamych informacii. Chcela som napisat, ze pikosky vzdy zaujimaju ludi (aj mna), ale napisem to inak: kedze zakladne, podstatne a najma s vedou suvisiace skutocnosti tykajuce sa osobnosti Alberta Einsteina su vseobecne zname, ja napisem aspon par pikosiek, ktore mna osobne zaujali :-)! Einstein bol bohem, opovrhoval malomestiactvom a vyhlasoval, ze jeho zena musi byt rovnako bohemsky typ, inteligentna, silna a nezavisla. Hral obstojne na husle a pocas leta chodil s kamaratmi jachtovat. Bol kaviarensky typ, tzn. casto a rad vysedaval v kaviarnach, obklopeny ludmi a vasnivo diskutoval. Nechybal mu zmysel pre humor, povazovali ho za velmi vtipneho a duchaplneho cloveka. Uz za mladych cias mal rozcuchane haro (cierne neposedne, vlnite vlasy) a casto chodil neupraveny (kosela sem, kosela tam). Neunavne (a na tie konzervativne casy pomerne drzo) dvoril svojej srbskej spoluziacke Mileve Maricovej, ktora ho spociatku odmietala, no neskor sa stala jeho prvou manzelkou. Nie je pravda, ze Albert Einstein prepadol z matematiky, bol dobry student, no nijako neexceloval (Mileva mala lepsie vysledky) a flakal niektore prednasky na univerzite. Mal problem najst si prve zamestnanie, s cim vobec nepocital a hlboko ho to frustrovalo. Aby mal nejake peniaze na zivobytie, zacal doucoval deti matematiku a potom zobral pracu uradnika na Federalnom patentovom urade vo svajciarskom Berne, kde pracoval zhruba 3 roky a rozhodoval o schvaleni / neschvaleni patentov. Tato praca ho vsak intelektualne neuspokojovala. Dost sa popisalo aj o jeho bezcitnosti a viedli sa polemiky, ci bol alebo nebol autista. V casoch, kedy zeny vo vacsine krajin nemohli studovat a ak aj vystudovali, malokedy ziskali uznanie, Albert Einstein zeny – vedkyne uznaval. Tak napriklad doslova obdivoval Mariu Currie Sklodowsku (bola jej udelena Nobelova cena nielen za chemiu, ale aj za fyziku a teda fyzika bola ich spolocnou temou), uznaval matematicku Emmy Noether, o ktorej povedal, ze bola “najgenialnejsim tvorivym duchom medzi zenami od doby, kedy im bolo umoznene vyssie vzdelavanie”, no a nesmiem zabudnut ani na jeho prvu manzelku Milevu Maric Einstein – jej intelekt si vsimol uz na skole a zhruba pocas prvej polovice ich manzelstva ju povazoval za svoj rovnocenny vedecky a badatelsky naprotivok a dokonca vyhlasoval, ze na matematiku je u nich doma Mileva.

Slavna svajciarska univerzita

Dostavam sa k tomu, z akej univerzity by som chcela mat diplom a preco? Nemyslim to vsak tak, ze uvazujem o podani prihlasky na tuto skolu a ani som realne nikdy neuvazovala:-). Skor som chcela upriamit pozornost na vzdelavaciu ustanovizen, ktora ma vybornu celosvetovu reputaciu v oblasti prirodnych vied, techniky a inzinierstva a ktora odchovala “velke mozgy” vedy a vyskumu. Hovorim o Polytechnike v Zurichu (dnes ETHZ alebo ETH v Zurichu). Ved uznajte, mat diplom z univerzity, na ktorej studoval a neskor aj ucil sam Albert Einstein a ktora vychovala nemalo dalsich nositelov Nobelovych cien, by urcite nebolo na zahodenie:-). Predstavte si situaciu (podotykam, ze Einstein predstavivost velmi vyzdvihol – k tomu blizsie v pripojenom citate nizsie), ze sa vas niekto opyta “kde si studoval/studovala?” a moznu reakciu opytujuceho sa, ak by vasa odpoved znela “tam, kde Einstein”:-). O kvalite skoly teda hadam netreba pochybovat, uz od svojho vzniku bola povazovana za vybornu vzdelavaciu ustanovizen a kazdorocne obsadzovala jednu z top priecok v celosvetovom hodnoteni skol – len priklad, podla RUR (Round University Ranking) v roku 2019 obsadila ETHZ v celosvetovom meradle 9. miesto a predbehla aj Cambridge. A teraz predmet pripadneho vzdelavania versus ja:-)! Fyziku som vzdy mala rada a bola som v nej (neskromne povedane) vyborna, k matematike som nemala vrucny vztah alebo ona nemala ku mne:-), no aspon som sa s nou popasovala na matematickom gymnaziu.

ETHZ som si vzhladom na vyssie povedane musela aspon z dialky odfotit. Detailnejsie alebo lepsie foto by sa hodilo vtedy, ak by mal clovek aspon nejake predpoklady dostat sa a dostudovat takuto skolu:-) – srandujem, ine foto nemam, lebo nebol cas dostat sa blizko ku kazdej zaujimavej budove, Zurich ma mnozstvo pamiatok.

A pripojim aj foto ETHZ z netu:

Einsteinov “annus mirabilis” a svajciarske mesto s nim spojene

Moje “prenasledovanie” Alberta Einsteina sa muselo po navsteve Zurichu (v tomto meste prezil par rokov, studoval, vysedaval v kaviarnach, neskor aj ucil) nevyhnutne presunut na miesto, kde nastupil do svojho prveho zamestnania. Ako som pisala vyssie, pociatky jeho “kariery” zacali v roku 1902 na Federalnom patentovom urade v Berne. Slovo “kariera” som dala zamerne do uvodzoviek, lebo tuto pracu by Albert Einstein zrejme karierou nenazval. Totiz, miesto na urade vzal nie preto, ze by chcel, ale preto, ze musel, kedze neziskal svoju vysnivanu pracu vysokoskolskeho pedagoga a z niecoho zit musel. Praca ho nenaplnala, a tak sa aspon po nociach venoval tomu, co ho bavilo najviac – dumal o fyzikalnych zakonitostiach, z ktorych formuloval rozne zname teorie a zakony. V tych casoch takmer nespal, naplno rozvijal svoju vedecku cinnost a snazil sa o to, aby boli publikovane jeho vedecke prace. Spociatku bol samozrejme neznamy vo vedeckych kruhoch, no postupne sa to zacalo menit – ako priklad, vtedy vo vedeckych kruhoch uz dobre znamy Max Planck zacal so zaujmom citat prace vtedy este neznameho Einsteina. Obrovsku radost mal Einstein aj z toho, ze jeho pracu publikovalo prestizne vedecke periodikum Annalen der Physik und Chemie. Plynulo sa presuvame z roku 1902 do roku 1905, ktory je povazovany za Einsteinov “annus mirabilis” (rok zazrakov, resp. uzasny rok). Prave v tomto roku mu bol udeleny vysnivany doktorat a sformuloval niektore jeho najvyznamnejsie fyzikalne zakony (napr. kvantovu teoriu svetla, vysvetlil Brownov pohyb a fotoelektricky jav – za ten neskor ziskal Nobelovu cenu). Publikoval tiez svoju “prvu” teoriu relativity – islo o Specialnu teoriu relativity (notoricky znama rovnica, jedna z najslavnejsich rovnic vsetkych dob: E = mc²), ktora ale nezohladnuje gravitaciu, a teda neplati na podmienky, kedy posobia jej ucinky. Este doplnujuca poznamka: Albert Einstein sa neskor zacal venovat aj vypracuvaniu teorie relativity v podmienkach, kedy gravitacia nie je nulova alebo zanedbatelna a ta uzrela svetlo sveta o 11 rokov neskor, cize v roku 1916 – hovorime o Vseobecnej teorii relativity. K tejto problematike nic vlastne (rozumej odborne alebo aspon trochu “k veci”) zial nemozem napisat, preto preskocim k mojej fotodokumentacii z “miesta cinu”, t.j. z miesta, kde Albert Einstein pocas svojho “annus mirabilis” zil so svojou manzelkou Milevou Maric Einstein. Adresa: Kramgasse 49, Bern, Svajciarsko, ich apartman sa nachadzal na 3. poschodi. Uz na tomto mieste prezradim, ze Mileva v apartmane netravila vsetok cas starostlivostou o domacnost, po nociach pracovala na vedeckych pracach spolu s Albertom – k tomu neskor. Navstevnici si mozu pozriet aj vizual apartmanu, prikladam link: https://www.bern.com/en/detail/einstein-house.

V Berne su aj niektore kaviarne pomenovane po Albertovi Einsteinovi (alebo po Albertovi a Mileve Einsteinovych?). Ako priklad kaviaren s nazvom “Einstein” na prizemi budovy, v ktorej byvali:

Dalsi priklad kaviarne na inej ulici s rovnakym nazvom Einstein:

A uvediem aspon jeden z tych citatov Alberta Einsteina, ktore sa mi pacia: “Predstavivost je dolezitejsia nez vedomosti. Vedomosti su obmedzene, predstavivost vsak obopina zemegulu.”

Mileva Maric Einstein

Povodne som cely tento prispevok chcela venovat Srbke Mileve Maric Einstein. Dovod bol ten, ze kedysi som o Mileve nevedela (vedela som len to, ze bola prvou manzelkou Alberta Einsteina a ze bola nadana), no po precitani niekolkych pramenov o jej osobe som ostala takpovediac v nemom uzase, a to v pozitivnom zmysle slova. Kedze vo Svajciarsku som bola v casoch nevedomosti o Mileve a teda aj fotky som robila ako pamiatku ci odkaz na studium a byvanie Alberta Einsteina, rozhodla som sa pre prispevok o oboch Einsteinovych.

Po precitani faktov o osobe a zivote Milevy Maric Einstein ma premohol obdiv k jej osobe a zaroven aj smutok. Zacnem obdivom. Mileva alebo Mitza (ako ju prezyvali) uz ako male dievcatko vynikala. Slovo “vynikat” je asi slabe slovo, ked vezmeme do uvahy, ze uz ako dieta diskutovala so svojim otcom (bol to velmi scitany clovek) o Newtonovych zakonoch a v skole sa intelektualne nudila (vo vsetkom bola napred). Bola otcovym milacikom a on spravne usudil, ze jej inteligenciu treba rozvijat a ze by bola skoda, ak by ostala bez najlepsieho a najvyssieho mozneho vzdelania. V tom case vsak zeny vo vacsine europskych krajin nemohli studovat nielen na univerzitach, no dokonca ani na vyssich strednych skolach (zakony to neumoznovali). Milevin otec bol velmi vazenou osobou a zrejme vdaka jeho vplyvu sa mu podarilo vybavit pre Milevu nemozne – dostala vynimku a prijali ju ako jedine dievca na vyssiu strednu skolu v Zahrebe. Pre Milevu to boli psychicky tazke roky, pretoze ju spoluziaci kvoli jej vybornym vysledkom sikanovali (citala som, ze dostala aj bitku), navyse mala fyzicky handicap (krivala) a stala sa tak tercom posmechu. Asi si je tazke predstavit, ake narocne to pocas stredoskolskych cias mala, no vytrvala a skolu uspesne dokoncila.

Prijatie Milevy Maric na studium matematiky a fyziky na univerzite Polytechniky v Zurichu (dnes ETHZ) bolo dalsou senzaciou (este doplnim, ze najskor zacala studovat medicinu, no ta ju nudila). Hoci Svajciarsko bolo liberalne a umoznovalo studovat aj zenam, Mileva bola jedinou zenou v rocniku a len piatou zenou v historii, ktora tuto univerzitu navstevovala. Znova obklopena vylucne muzskym kolektivom (Albert Einstein bol jej spoluziak) musela vynakladat vsetko usilie, aby bola vnimana rovnocenne. Mala vsak nesporny talent na prirodne vedy a mnohokrat sa stalo, ze ako jedina v triede poznala spravnu odpoved. Pritom (po skusenostiach zo strednej vyssej skoly) casto vahala, ci sa vobec prihlasi, bala sa ako reakcie spoluziakov v pripade spravnej odpovede, tak aj reakcie spoluziakov a profesorov v pripade nespravnej odpovede. Mne z precitaneho vyplynulo, ze na jednej strane si verila a na strane druhej (zrejme po zlych skusenostiach) mala o sebe pochybnosti – asi sa tomu nemozno cudovat. Bola vsak trpezliva a cielavedoma, a to aj napriek tomu, ze obavany profesor fyziky pan Weber ju pocas prvych rokov studia uplne ignoroval – studentov v triede zdravil “dobry den pani”, akoby ona tam ani nebola -, a na jej excelentne odpovede vacsinou reagoval chladne.

Mileva drela dvakrat tolko ako ostatni spoluziaci a kym oni viedli po skole klasicky, studentsky zivot plny zabavy, ona vysedavala v kniznici. Udajne zamestnala zhananim odbornej literatury cely ucitelsky zbor:-). Albert zasol, ake narocne vedecke diela Mileva studuje a kedze k nej bol mily (v skutocnosti jej uz dvoril), ona mu pomahala a opravovala jeho nespravne matematicke vypocty. Stali sa z nich kamarati, povedala by som “dvojka na pohladanie” – on exot, excentricky, zabavny, urozpravany, drzy a charizmaticky, ona ticha, nenapadna, utiahnuta do seba a oddana kniham. On hral na huslicky a ona ho doprevadzala na klaviri. Po nociach diskutovali o vedeckych temach, pocas prazdnin chodili spolu na vylety a na jednom z nich jej vyznal lasku. A tak nejako to medzi nimi zacalo. Kedze Mileva bola, ako som spominala, skvela a huzevnata studentka, nakoniec si ziskala aj priazen a uznanie profesora Webera a smerovala k (nikto nepochyboval) uspesnemu zakonceniu studia. Avsak, co sa nestalo? V case, ked sa pripravovala na statnice, uz bola tehotna – jednak mala fyzicky tazke tehotenstvo a ani psychicky na tom nebola dobre – pred vsetkymi musela tehotenstvo skryvat, pretoze dieta bolo nemanzelske a Albert na tom nechcel nic menit (chcel si Milevu vziat za manzelku, no najskor chcel zarobit peniaze a kupit im apartman resp. byvanie). V tych casoch bolo nemanzelske dieta velkou hanbou a spolocenskou stigmou. Na statnice sa teda Mileve ucilo tazko, nevladala a diplom z fyziky nakoniec neziskala. To bola pre nu rana a este horsie to niesol jej otec.

Dalsou ranou pre Milevu bola strata prvorodeneho dietata – dcerky Lieserl. Aby sa Albert mohol venovat praci, Mileva sa po neuspesnych statniciach presunula k rodicom a porodila dievcatko. V tych casoch ju udajne Albert neprisiel ani navstivit a v listoch Mileve navrhoval, aby dala dievcatko na adopciu. Ako som uz spominala, dovodom bola spolocenska hanba kvoli nemanzelskemu dietatu a fakt, ze Albert si zacal budovat karieru a nechcel si ju nicim ohrozit. Nevie sa, co sa s dievcatkom stalo – niekde sa uvadza, ze zomrelo na sarlach a niekde, ze ju Mileva nakoniec dala na adopciu. Pravdu sa uz asi nedozvieme, faktom je (ako vyplyva z listov Milevy adresovanym Albertovi a jej najlepsej kamaratke Helene), ze stratu dcerky niesla velmi tazko a nikdy sa s nou nevyrovnala.

Napriek tejto smutnej zivotnej udalosti, nasledujuce roky po boku Alberta boli velmi stastne. Milevu si vzal za manzelku, spolu sa venovali vedeckej cinnosti a hoci Mileva ostala bez diplomu, mala pri Albertovi neobmedzene moznosti robit to, co ju bavilo v zivote najviac – naplno sa oddavat fyzike a matematike. Spolu badali a premyslali, najradsej o vesmire a nekonecnosti. Kym Albert hovoril o matematike a fyzike, Mileva hladala pre jeho teorie dokazy. Tiez citala a opravovala vsetky jeho prace. Bolo to harmonicke obdobie, pocas ktoreho ju on volal “babika” a ona jeho “Jonzerl” (Johanko). Albert zapajal Milevu do vsetkej vedeckej cinnosti vratane tzv. Akademie – najcastejsie u nich doma sa stretavali vedci a Mileva mohla byt na stretnutiach nielen ako host, ale aj ako plnohodnotny ucastnik – vedec, v dosledku coho sa citila naplnena a potrebna. Albert bol mimoriadne sebavedomy a malokoho povazoval za seberovneho, o Mileve vsak hovorieval, ze je mu rovna a dokonca uznal, ze je v matematike lepsia. O nich dvoch vzdy hovorieval, ze su “Ein Stein” (jeden kamen alebo tiez jedno srdce a jedna dusa).

Nie su pochybnosti o tom, ze Mileva bola spoluatorkou niektorych teorii a patentov, hoci jej meno sa neobjavilo pod ziadnym z nich. Vedu sa vsak polemiky, za ktorymi stala a za ktorymi nie. Nie su napriklad velke pochybnosti o tom, ze bola spoluautorkou objasnenia fotoelektrickeho javu, za ktory ziskal Albert Einstein neskor Nobelovu cenu. Hoci Mileva bola obcasnou spoluatorkou, nikdy Alberta neziadala, aby uvadzal jej meno az (tusim) na dve vynimky. Kym sa dostanem k jednej z nich, spomeniem, ze dokonca aj Albertov kamarat – fyzik Paul Habicht bol prekvapany, ze Mileva nepozaduje uviest jej meno pod patent, ktory s Paulom vytvorila (islo o konstrukciu pristroja na meranie elektrickeho napatia) – oznamila mu, ze staci, ak uvedie len priezvisko “Einstein” bez jej mena, lebo s Albertom su “Ein Stein” a tak sa aj Paul podpisal len priezviskom. Jednou z vynimiek, kedy Mileva pozadovala uvedenie jej mena ako spoluatorky, bola Specialna teoria relativity. Albert ju ako spoluatorku neuviedol a dokonca jej to zamlcal. Z korespondencie medzi Milevou a jej najlepsou kamaratkou vyplyva, ze Mileva bola z Alberta velmi sklamana. Albert to obhajoval tym, ze vtedajsi vedecky (vysostne muzsky) svet by nikdy nedal sancu takej teorii, pod ktorou by bola podpisana zena.

Po niekolkych rokoch stastneho manzelstva sa nalada v ich domacnosti zacala zhorsovat. Albert bol neustale vytazeny, na Milevu zacala dopadat tarcha starostlivosti o ich dvoch synov a domacnost, no najviac stradala kvoli tomu, ze Albert ju zacal postupne vytlacat z vedeckeho sveta. Stala sa z nej zena v domacnosti na plny uvazok a Milevu to deptalo. Albert si ju neskor definitivne prestal vsimat aj ako zenu, co niesla samozrejme tazko. Vnimala to tak, ze celu svoju mladost, sny a vedecku karieru obetovala Albertovi, kym on udajne myslel vzdy len na seba. Spominam si este na jednu udalost – Albert mal velky respekt pred Mariou Currie Sklodowskou a rovnako aj Mileva a raz pri ich spolocnej trojdebate (uz v case krizy manzelov Einsteinovych) zacala Maria polemizovat o nejakej otazke z fyziky a kym Albert s odpovedou vahal, Mileva odprezentovala zaujimavy vedecky nazor, ktorym Mariu milo prekvapila. Ked neskor debatovali same ako dve zeny, Maria sa vyjadrila, ze ona mala na manzela stastie (Pierre Currie stal az do svojej smrti pri Marii a podporoval ju), cim nepriamo naznacila, ze vnima a vidi, ako si Albert nevazi Milevu.

Ked Albert oznamil Mileve, ze sa chce rozviest, aby sa mohol ozenit so svojou sesternicou a kedze Mileva nesuhlasila s rozvodom a dokonca ani s rozlukou manzelstva, Albert spisal ponizujuce podmienky, ktore Mileva musela doma plnit (ako priklad, nesmela prehovorit v ich spolocnej domacnosti, kym jej na to nedal Albert povolenie). Neunosnost situacie doviedla Milevu k spisaniu jej podmienok dohody o rozluke manzelstva. Ked som si ich citala, udrela mi do oci jedna podmienka: pozadovala celu financnu odmenu z akejkolvek buducej Nobelovej ceny, ktoru Albert ziska (jej udelenie bolo v tom case uz velmi pravdepodobne, kedze za poslednych pat rokov bol styrikrat nominovany). Albert udajne vyjednaval o tomto bode, nepacil sa mu, no Mileva na nom trvala z dovodu, ze bez jej vedomia a suhlasu odstranil z vedeckych clankov jej meno a tym jej znemoznil udelenie Nobelovej ceny. Albert Einstein ziskal Nobelovu cenu za fyziku v roku 1921, konkretne za vysvetlenie fotoelektrickeho javu (podla niektorych zdrojov sa na nom podielala aj Mileva) a za zasluhy v oblasti teoretickej fyziky a Mileva dostala od Alberta plnu vysku odmeny, t.j. milion americkych dolarov. Z ineho zdroja som sa docitala, ze dovodom, preco Albert venoval celu financnu odmenu Mileve bola skutocnost, ze aj po rozvode za nou chodil radit sa o vedeckych otazkach a ona mu pomahala. Podla wikipedie: “Einstein ju (Milevu) v dakovnej reci pri prilezitosti prevzatia Nobelovej ceny v roku 1922 nespomenul, zato jej odovzdal financnu odmenu v plnej vyske 1 milion americkych dolarov” (zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Mileva_ Mari%C4%87ov%C3%A1). Peniaze boli zrejme len malou satisfakciou pre Milevu, navyse ich velku cast pouzila na liecbu a starostlivost o blizkych (starala sa o stareho otca, tiez o sestru, u ktorej sa prejavila schizofrenia a napokon aj o mladsieho syna, u ktoreho sa tiez prejavila schizofrenna a to v case, ked studoval medicinu).

Mileva Maric – “krivajuce dievcatko s velkymi ocami a bujnou fantaziou” (takto opisuje Milevu srbska autorka Milevinho zivotopisu Desanka Trbuhovic-Gjuric), neskor nadana studentka matematiky a fyziky, ktora talentom a huzevnatostou mnohych inych predcila, neskor horliva vedkyna a tiez sucasne kamaratka Nikola Teslu a manzelka a vedecky naprotivok Alberta Einsteina, zomrela opustena a smutna v zurisskej nemocnici v roku 1948.

Velka skoda, ze sa jej osoba spomina tak malo. Pripajam slova z wikipedie: “Faktom zostava, ze sa vyznam Milevy Maric Einstein v dejinach vedy nivelizuje, a ze si zasluzi omnoho vacsiu pozornost, ako jej bola venovana doteraz” (zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Mileva_Mari%C4%87ov%C3%A1) – suhlasim, urcite by si zasluhovala vacsiu pozornost a aj uznanie. Tak hadam akakolvek zmienka o Mileve Maric (napriklad aj v tomto mojom prispevku) je akymsi mementom a vzdanim holdu jej osobe.

Tri stokholmske “nobelovske” adresy

Ako som pisala, Albert Einstein ziskal Nobelovu cenu za fyziku v roku 1921. Skor, ako sa pozrieme na tri stockholmske “nobelovske” adresy, aspon zakladna informacia o Nobelovych cenach. Udeluju sa uz od roku 1901 podla zelania Alfreda Nobela – vyznamneho svedskeho vynalezcu, inziniera a chemika -, ktore vyjadril vo svojej poslednej voli. V nej urcil aj kategorie, v ktorych sa cena bude udelovat a nariadil zriadenie fondu, z ktoreho sa budu vyplacat financne odmeny za ziskanie ceny. V poslednej voli tiez presne oznacil institucie, ktore budu rozhodovat o udeleni Nobelovych cien v tej ktorej kategorii. Konkretne, podla jeho vole, Nobelove ceny za fyziku, chemiu a literaturu udeluje svedska Kralovska akademia vied so sidlom v Stokholme, Nobelovu cenu za prinos pre mier udeluje komisia (5-clenny vybor) volena norskym parlamentom v Osle a Nobelovu cenu za fyziologiu a medicinu udeluje svedsky Institut Karolinska so sidlom v Stokholme. Existuje aj “Nobelova” cena za ekonomiu, o udeleni ktorej sice tiez rozhoduje svedska Kralovska akademia vied, no nejde o skutocnu Nobelovu cenu, pretoze Alfred Nobel vo svojom zavete cenu v takejto kategorii nespomina a preto ani financna odmena za tuto cenu sa nevyplaca z Nobelovho fondu.

Kto zavita do Stokholmu a je fanusikom Nobelovych cien (sleduje nominacie a laureatov), mohol by navstivit az tri adresy – sama som si ich nazvala “nobelovske”. V prvom rade sidlo Kralovskej akademie vied (Kungliga Vetenskapsakademien), kedze ide o vedecku organizaciu, ktora kazdorocne rozhoduje o udeleni Nobelovych cien a to hned v troch kategoriach spomenutych vyssie. Nachadza sa na tzv. Slamenom namesti, ktore zdobi stara fontana a prekrasne historicke budovy. Konkretne sidli na adrese Lilla Frescativagen 4A . Prikladam moje foto:

Druhou zastavkou by mala byt adresa, kde sa kona ceremonial udelovania Nobelovych cien. Ide o Koncertnu budovu Stokholmu (Stockholms Konserthus) na adrese Hotorget 8, a ak si dobre spominam, peso mi to zo Slameneho namestia trvalo cca 30 min (nie som si vsak uplne ista, uz je to rok a pol, co som Svedsko navstivila). Pamatam si vsak dobre, ze hoci bol maj a u nas doma uz teplucko, prave v case, ked som sa presuvala ku Koncertnej budove Stokholmu, zacalo snezit :-). Nastastie, sneh padal len chvilku a tak som mohla fotit dalej. Kedze priamo pred budovou stali stanky s kvetmi, zeleninou a ovocim, ktore zatienovali vyhlad na budovu, radsej prikladam foto z bocnej strany. A aby som nezabudla, hoci padali vlocky snehu, na trhu som si kupila taky “typicky” zimny, svedsky artikel – jahody:-), ale boli vyborne a sladke.

A co obvykle nasleduje po takychto eventoch? Jasne, ze hostia a clenovia komisii nenasadnu hladni a smadni do taxikov smer domov / hotel / letisko:-)! Ano, nasleduje velka party, dostojnejsie povedane slavnostny banket (isla by som velmi rada, no nie som si ista, ci by mi poslali pozvanku, ak by som si o nu poziadala:-). A rovnako velkolepa je aj budova, kde sa banket kona – spominala som ju v mojom prispevku s nazvom “Levi triptych – Ngorongoro, Stockholm, Luzern” – ano, je to ta prekrasna budova z cervenych tehal na vychodnom cipe stokholmskeho ostrova Kungsholmen, dominanta Stokholmu – ikonicka Mestska radnica (Stockholms Stadshus). Banket sa kona v jej modrom saloniku. Prekrasny je aj vnutorny dvor, nadvoria a tiez vonkajsi areal resp. zahrady radnice, z ktorych ponad vody jazera Malaren vidite dalsie dominanty Stokholmu. Pripajam zopar fotiek:

Tip na knihu a film o Albertovi a Mileve Einstanovych

Mojim tipom na knihu o Albertovi a Mileve Einsteinovych je kniha od autorky Marie Benedict s nazvom “Einstein & Einstein” s podtitulom “Genialni zena ve stinu Alberta Einsteina“. Autorka pise pod pseudonymom, jej skutocne meno je Heather Benedict Terrell. Ide o americku advokatku, ktora sa rozhodla pisat o fascinujucich zenach v historii (precitala som od nej aj inu knihu). Hoci dielo je roman, pracovala s mnozstvom faktov.

Mojim tipom na film o Albertovi a Mileve Einsteinovych (najma vsak o Albertovi Einsteinovi) je 10-dielny americky serial National Geographic s nazvom “Genius – Einstein“. Vznikol na motivy jednej z najpredavanejsich knih Waltera Isaacsona “Einstein: jeho zivot a vesmir“. Serial sa tocil aj na mnohych miestach v Cechach a ma vysokanske hodnotenie na CSFD, konkretne 86 percent, link : https://www.csfd.cz/film/445237-genius/482010-einstein/prehled/. Mne sa ohromne pacil. Na stranke CSFD som sa docitala, ze stab sa skladal z viac ako 200 ceskych filmovych profesionalov, ktori pracovali po boku 20-ich zahranicnych filmarov, a ze v seriali si zahralo vyse 5 tisic ceskych komparzistov.

Podtitul 1: Pamir Highway & The Silk Road

Podtitul 2: Marco Polo & Alexandros ho Tritos ho Makedon

Podtitul 3: CNN travel – Travel restrictions: with the Taliban threat still present in Afghanistan, Tajikistan has placed travel restrictions on foreigners

Poznamka na uvod: V nazve prispevku som sa pozdravila po uzbecky a vy uz spravne tusite, kam som mala (okrem ineho) namierene.

Poeticka ouvertura: Po lete s velmi vydarenym pocasim (a s nevydarenymi resp. zalostne zredukovanymi moznostami cestovat do dalekych krajin) sme sa v rytme allegra prehupli do farebnej a teplej jesene a smerujeme k zime, Vianociam a (zrejme komornym) oslavam Noveho roku. Vzdy som mala rada, ked napadol prvy sneh a inak spinave a sede chodniky sa zaodeli do cistej bielej. Posledne roky nemam rada prvy januarovy den, pretoze si vtedy bytostne uvedomujem, ako ten cas leti, ze rok rychlo strieda rok. Tentokrat by som sa (aj s roznymi ocakavaniami vratane cestovatelskych) posunula uz rychlo dalej – next year please … :-).

Ano, takmer cely rok 2020 bol neprijemne poznaceny pandemiou, ktora priniesla ci sposobila deprivacie rozneho druhu, pre mna osobne deprivaciu cestovania. O pandemii pisat nechcem, na tejto mojej platforme sa kolisem takmer vylucne na cestovatelskych a inak pozitivnych vibes a tak nech to aj zostane :-).

Hoci passporty zivaju prazdnotou, ostali nam knihy, mapy, filmy, podcasty a vlogy o cestovani, pripadne si mozeme zatocit globus (ja jeden mam a je ozaj krasny a specialny :-).

Heslovito, co som teda mala nielen na plane, ale aj v stadiu vybavovania na september 2020 (plan vznikol uz pocas minulorocnej jesene, t.j. v roku 2019, ostatne zalezitosti ako napr. booking leteniek sa riesili neskor): 6 statov (“STANOV”) strednej Azie vratane najmenej navstevovanej krajiny sveta, lokality Svetoveho dedicstva UNESCO, starobyle mesta, cestovanie v case po stopach Marca Pola a Alexandra Macedonskeho, historia a orient, hrady a palace, bazare a trhoviska. Priroda = pust, rieky a jazera (vratane druheho najvacsieho alpinskeho jazera na svete, druheho najvacsieho po Titicace), najdlhsi ladovec sveta, horuce pramene, stepy a luky, hory a pohoria (pohorie Pamir a jeho peaks napr. Somonij, Marx, Engels, etc., horska sustava Hindukus ako sucast Himalaji s najvyssim peakom Nosak, tajuplna Salamunova hora v Kirgizsku resp. Kyrgyzstane, etc.), postupna aklimatizacia na vyssie nadmorske vysky a prechod koridorom (v cca 4 600 m.n.m.). Jedna z najkrajsich, no sucasne aj najnarocnejsich highways nasej planety. Tazko ziskatelne viza aj nutnost mat specialne permity a pozyvaci list. Prisne sledovanie aktualnej bezpecnostnej situacie. Cast cesty udajne vhodna len pre skusenejsich cestovatelov. Dlhe presuny, nekvalitne cesty, aj tabule s oznacenim “pozor miny”, v uvodnej casti jednoduche ubytko, neskor refreshment napr. v hoteli Hilton a ako specifikum jurty v pusti. Vynikajuce caje, kvalitny konak a organicka platinova vodka. Sladke ovocie, vonave koreniny a kaviar.

V skratke moj planovany itinerar na dni 01.09.-24.09.2020 (najskor 9-dnova expedicia a po nej kontinualne nadpojena menej tazka – komfortnejsia, no casovo dlhsia cesta):

Odletiet som mala s malou skupinkou 1. septembra 2020 z Viedne do Moskvy a odtial do Dusanbe (hlavne mesto Tadzikistanu), kde by sa zacala moja 9-dnova expedicia zahrnajuca staty Tadzikistan, Afganistan a Kirgizsko a epicku Pamir Highway. Na urcite miesta (napr. na miestny trh v Afganistane) by sme isli samozrejme len vtedy, ak by to umoznovala aktualna bezpecnostna situacia. Velmi pekny clanok o obsahu tejto cesty (hoci s itinerarom rozvrhnutym len na 7 dni) je napr. na stranke CNN: https://edition.cnn.com/travel/article/tajikistan-pamir-highway/index.html

Nasledne, po zavrseni prechodu cez Pamir Highway a rozlucke s expedicnou skupinkou som sa mala 9. septembra 2020 individualne (letecky) presunut z mesta Osh v Kirgizsku do mesta Biskek (hlavne mesto Kirgizska), tu sa spojit s inou skupinkou a zapocat 16-dnovu cestu cez 5 “stanov” strednej Azie, konkretne pozriet znova (no z inej perspektivy) Kirgizsko a Tadzikistan a k tomu pridat aj Uzbekistan, Kazachstan a Turkmenistan (posledna uvedena krajina je jednou z najmenej navstevovanych krajin sveta a dostat viza je problem, pre individualneho cestovatela je to takmer nemozne). Itinerar teda zahrnal velku cast legendarnej Hodvabnej cesty (ak by som tuto cestu absolvovala a kedze v Cine, Turecku a Emiratoch som uz bola, do kompletky by mi este chybal Iran a niektore dalsie krajiny Blizkeho vychodu).

Preco takato cesta, co ma na nej lakalo? Vo vseobecnosti nie je vela miest na Zemi, kam by som sa nechcela ist pozriet, laka ma takmer vsetko. V tomto pripade som za ceresnicku na torte povazovala mimoriadne bohatu a zaujimavu historiu, odlisnu kulturu (kultury), nie nadych ale doslova dych a chut orientu a tiez neskutocnu geograficku diverzitu. Navyse, specialne o oblastiach centralnej Azie som vedela a viem extra malo, takmer nic a to sa malo (mohlo) zmenit. A napokon, ako sa hovori, “s jedlom rastie chut” (napr. na dunu v pusti som sa uz stverala, no v pusti som zatial nespala a chcela by som) + v sumare by to bolo (ako inak) velke dobrodruzstvo a bezpochyby aj cestovatelska vyzva. Ci som svoje adaptacne a ine schopnosti vyberom takejto cesty nahodou neprecenila, neviem, ale zodpovedne viem, ze vdaka doterajsim cestovackam (vratane absolvovania cca mesiac trvajucej inej expedicie) som sa stala vacsim chameleonom, s kazdou dalsou cestou do extremnejsich podmienok sa mi lahsie prisposobovalo, menej som nadavala a frflala nad nehostinnymi pomermi. No a zistila som, ze ak sa aj vyskytli nejake tazkosti, vzdy som sa cez ne dokazala preniest (sak som musela:-) a neskutocne ma to vsetko bavilo (aj vsetky tie veci mimo komfortnu zonu). Aby to nevyznievalo trufalo, nie som ani 1-percentny odvar Eda Stafforda a jemu podobnych, stale si viem poplakat nad utrapami, kopnut do chodnika a prehrat v hlave monodiu “preco som sa zas niekam trepala”:-)?!?! No este sa mi nestalo (a to ani po tazkych cestach), ze by som cokolvek lutovala. Prave naopak, volala som kazdej jednotlivej ceste na slavu:-).

Ako to dopadlo? Kvoli korone sa moja septembrova cesta zrusila, no pocitala som s takym vyvojom situacie uz cca od konca maja 2020. Totiz, kym v SR sa vtedy pandemicka situacia zacala zlepsovat, v oblastiach strednej Azie sa este len zacala zhorsovat (dovtedy mali pocty nakazanych radovo v desiatkach) a zacali zatvarat hranice. Navyse, pri pocte naplanovanych krajin 6 sa nasobilo riziko, ze sa nedostanem do kazdej z nich, no a kompromis (napr. skrtnut niektore krajiny v itinerari) som urobit nechcela. Trebalo vsak konat, pretoze letenky, viza atd., vela veci sa riesilo a preto som sa uz pred letom rozhodla vzdat sa tejto cesty. Ako sa hovori – co nebolo, stale moze byt, pripadne bude nieco ine :-). V planovani cestovaciek som “easy”, rozumej koncepcne uvolnena, nic nesilim, malocomu sa branim, vyber krajin robim absolutne pocitovo a intuitivne, nemam ziaden zoznam, z ktoreho by som si odskrtavala – tak napriklad dnes by som mozno dala prednost spanielskej Seville a zajtra sa uz mozem zobudit s chutou odist do Rwandy. Ked som pri tej Seville – vzdy som ju chcela vidiet, no ako citam vyborny cestopisny fejton od Karla Capka “Vylet do Spanel”, chcem ju vidiet este viac. Notabene, zasnem a vzdavam hold bohatej lexike Karla Capka a znova sa mi potvrdilo, ze povinna literatura na skolach casto zahrnala diela, ktore ma nudili alebo som im tazko rozumela a autora som potom automaticky nespravodlivo “odsudila” na “dalej necitat”:). Naspat k mojej koncepcnej uvolnenosti v cestovani: bez akychkolvek myslienkovych operacii sa necham zlakat cimkolvek, co ma momentalne zaujme. Napady sa rychlo menia a cas (kedy odidem) a miesto (kam odidem) povazujem za okrajove – raz odidem / raz niekam odidem. Ak dostanem napad a ten sa stretne aj s obsedantnou potrebou balit kufor, som schopna zmobilizovat sa za kratky cas.

Ktovie, co prinesie jar? Dufam, ze to najlepsie (kazdemu a vo vsetkych oblastiach a aj v cestovani) a som zvedava, ci sa mi po cestovatelskej prestavke nezmenia chute?! Ze by som prezmenu po dlhom case isla do horizontalnej polohy niekam k moru / oceanu:-)? Ked o tom pisem, spomenula som si na Rio a jeho plaze Copacabana a Ipanema – nie pre plaze samotne (nemala som vobec cas na nich dlhsie pobudnut, kedze som pobehovala po meste a rekognoskovala + rozhodne som bola na krajsich a cistejsich plazach), ale pre tu atmosku, ktore maju resp. ma cele Rio de Janeiro. Tazko sa to slovami opisuje, treba to zazit na vlastnej kozi. Scenerie Ria pekne vidiet napriklad na videu nizsie (zamerne som vybrala party song resp. DJ-ov, lebo v Riu to naozaj zije a aj ja som si to tam tanecne poriadne uzila):

PS: Vsetky peniaze, ktore som vrazila do tejto planovanej cesty do strednej Azie (na letenky, poistenie expedicie a ubytko) sa mi vratili a pouzijem ich na inu vypravu alebo plazovu resp. lehatkovu dovolenku :-), este neviem. V mysli sa vsak stale vraciam k tejto nerealizovanej ceste, pozrela som si uz aj niekolko tematickych videi (inak, ked sa chystam kamkolvek vycestovat, takmer nikdy si nepozeram videa pred cestou, aby som sa prekvapila na mieste samom, no tentokrat mi neostavalo nic ine, len sa prostrednictvom videi preniest na miesta, kde by inak stala aj moja noha). Ak by som z nich pre vas mala vybrat len jeden dokument, bol by to tento o Pamir Highway:

Podtitul: Niekde som raz citala, ze stupen cestovatelskeho “postihnutia” sa da merat podla regionu, kam sa clovek dobrovolne vybera. Oblasti divokych casti Afriky zrejme znamenaju (aspon v ociach mnohych) vyssi stupen “postihnutia”:-). V mojich ociach vyssi stupen sebapoznania, svetapoznania a nadobudnutie vacsej pokory vo vztahu k zivotu, ludom, prirode.

Praca na mojej reportazi o regionoch juznej Afriky (Namibia, JAR, Botswana a Zimbabwe) sice nijako nepokrocila, venovala som sa inym veciam, no som spokojna, pretoze mam dost materialu a do mojej kniznice pribudla kniha, ktoru som dlho velmi chcela – “Afrika navzdy” od Ivana Bulika (este som ju nezacala citat, pride na rad neskor). Predhovor knihy napisal Pavol Barabas a z textu vyberam: “… Musite ich hladat sami. Hladat tie vzacne kamene, ktorymi si vykladate vlastnu dusu. Maju jedno spolocne. Su to stretnutia s ludmi. S ludmi prirody. Cesta k nim nie je jednoducha. Ani neviete, co je na jej konci. Musite vela obetovat, aby ste ju nasli. Hlavne v sebe samom. Iba tak sa vam podari objavit vzacnu dimenziu Afriky. Poznam par ludi, ktori maju tento dar. Jednym z nich je Ivan. Vlastne Ivan je v Afrike ojedinely. Pre koho nie je tato kniha ? Pre tych, ktori nesnivali odvazne detske sny, v ktorych sa brodili bazinami hladajuc nezname kmene. Pre tych, ktori nechapu, ze vazit si musime ludi i bez majetku. Necitajte to ti, ktori radsej spite v modernom rezorte ako pod holym nebom. Ktori sa radsej chcete vyvazat v klimatizovanom aute, nez by ste mali s batohom kracat v dusnej horucave po chodnicku vysliapanom bosymi nohami ciernych tiel. Odlozte tuto knihu, ak neverite, ze najkrajsi vecer vasho zivota moze byt v spolocnosti malych Pygmejov hlboko v dzungli. Ak by vam nechutilo jest spolu s nimi z jedneho kotlika …“.

V kniznici mam este dost neprecitanych knih, napriklad aj “Styri trne z Kilimandzara” od Jardu Cervenku. Popis knihy: “Ak sa niekto ponori do cierneho kontinentu a vrati sa domov, casto ho postihne nekonecna tuzba sa tam vratit“ – a Cechoamerican Jarda Cervenka tuto tuzbu premietol do svojich africkych poviedok. Okuzlujucu i krutu Afriku zachytava v pribehoch zalozenych na skutocnych udalostiach. Pise s lahkostou, je trefne ironicky a multikulturna korektnost je mu cudzia. Pevne vas priputa k pribehom az do konca – a prekvapive pointy vam vezmu dych. Skratka laska k Afrike sa zapichne v srdci ako trn z akacie…“. Ano, v Afrike som videla velmi vela akacii, ale aj kaktusy, baobaby, aloe vera, citronovniky, atd., a ked pride cas, pripnem foto a post o jednej rastlinke, na ktoru som natrafila v Namibii a ktora je najstarsou rastlinou na svete.

Ako rada hovorim, moje spomienky na Afriku neblednu, sem tam si ich ozivim nahodnym otvorenim niektorej fotky z mojich albumov, ci uz v kompe (moja kompletna databaza) alebo v google albume (ked sa mi chce, robim si uzsi vyber fotiek). Program ma niekedy prekvapi jeho vlastnym vyberom, ktory pekne nazyva “ZNOVA PREZITE TENTO DEN“. Zrak mi spocinul na jeho najnovsom vybere a hla, zas ta AFRIKA:-), konkretne kolaz zien z roznych kmenov, ktore som pofotila na severe Namibie. Najradsej fotim ludi (avsak, nie vzdy sa to da, lepsie povedane, velmi casto sa to neda), nasleduje priroda (uz po prvych skusenostiach z africkej divociny sa k prirode pridali aj volne zijuce zvierata) a na poslednom mieste su pamiatky, budovy a podobne. Fotiek ludi z tejto casti Afriky mam (na moju velku radost) uctyhodny, pripajam aspon ukazku. Vsetky fotky nizsie som urobila s dovolenim dotknutych zien – hoci sa nezda, ze by mi vyslovene pozovali (to som ani nechcela), mala som ich suhlas na fotenie.

Ako som pisala, nejaky material k africkym kmenom a etnikam (vratane Krovakov) uz mam zhromazdeny, no este nie je v podobe vhodnej na publikovanie, tak aspon stroha informacia, koho vidite na kolazi vyssie. Vlavo hore je prislusnicka jedneho z najexotickejsich kmenov na svete (doposial ziju akoby v dobe kamennej) a sucasne najkrajsieho kmena Afriky – kmen HIMBA, vpravo hore je prislusnicka angolskeho kmena ZEMBA (v Angole som nebola, no prislusnici tohto kmena ziju aj na severe Namibie, ide o miestnu domorodu mensinu), vlavo dole je Hererka resp. prislusnicka kmena HERERO, vpravo dole je dievca z kmena ZEMBA. S Himbkami som stravila isty cas v ich dedinke a o tom by som tiez raz rada napisala post.

TAK AFRIKA … Najviac cestovatelskych faciek (lepsie lekcii) som dostala v Afrike a (asi, aby to bolo spravodlivo vyvazene) v nej som dostala aj najviac cestovatelskych pohladeni.

Laska k Afrike sa dostavila po tom, co som sa otriasla po zoznameni sa s tym vsetkym neznamym, co som doma nikdy nezazila a nepoznala. Jasne, aj som sa bala, aj som sa musela v niecom mentalne vytrenovat, opustit svoju komfortnu zonu, zvyknut si na vselico mozne aj nemozne, aj nervy som niekedy mala. Nebudem zvelicovat, ak poviem, ze to chcelo istu davku sebazapretia a odhodlania, no ziskala som tym do osobnej vybavy velmi vela. No a ked prvotny sok opadol a strachy sa otupili, nastal cas vychutnavania si Afriky (chcela som napisat “sladky cas”, ale to sa mi k Afrike akosi vobec nehodi, romanticke su tam zapady slnka, no inak je to divocina a ta je vselijaka len nie “sladka”:-), rozhodne je krasna). Preco este Afrika? Nikde na svete (okrem Aljasky a kanadskeho Yukonu) som sa necitila tak slobodne – nekonecne uzemia, ziadne pravidla, napisy, znacky, reklamy, ziaden signal v mobile, divoka priroda a ohlusujuce ticho (pekny oxymoron:-). A este je tu jeden fenomen – ludia Afriky. Viacero cestovatelov ma v tomto zhodny nazor: nezlomna energia, veselost a radost, nesputany zivotny elan, jednoduchy sposob zivota, silne vazby v komunite (pospolity spolocensky zivot), medziludska komunikacia, nesebeckost, prirodzenost, hravost, dokonala symbioza s prirodou … to vsetko prekvapuje, fascinuje, v niektorych ohladoch dava do vyrazneho kontrastu s nasou realitou.

Podtitul 1: Madrid je svetovou mekkou umenia.

Podtitul 2: “Umenie je najvacsim darom, ktory dava clovek sebe samemu,” hovorieval Jan Albrecht, slovensky estetik, pedagog, muzikolog, hudobnik a organizator kulturneho zivota.

Podtitul 3: Ked pojdete do Madridu, vyhradte si aspon jeden den na minimalne jedno muzeum, bola by ohromna skoda premrhat prilezitost vidiet umelecke artikle svetoveho vyznamu.

Podtitul 4: To, cim je Louvre vo Francuzsku, tym je Prado v Spanielsku.

Podtitul 5: Je Velazquezov obraz Las Meninas najlepsim obrazom v historii?

Madrid je znamy svojim obrovskym kulturnym a umeleckym dedicstvom. Nachadza sa v nom vela kvalitnych muzei rozneho zamerania v roznych castiach mesta. Ja rovno preskocim do juhovychodnej casti Madridu, na dlhu promenadu umenia Paseo del Prado, ktora je znama aj ako tzv. trojuholnik umenia. Prave tu sa nachadzaju tri muzea, ktore sa povazuju za jedny z najlepsich na svete. Rec je o narodnom muzeu Prado (celym nazvom Museo Nacional del Prado), narodnom muzeu Thyssen (celym nazvom Museo Nacional Thyssen-Bornemisza) a narodnom muzeu Reina Sofia resp. muzeu Kralovnej Sofie (celym nazvom Museo Nacional Centro de Arte Reina Sofia). Kazde reprezentuje iny styl umenia, od klasickeho po sucasne. Popri stalych expoziciach sa v nich casto konaju aj docasne vystavy, ktore rovnako stoja za navstevu. V muzeu Reina Sofia sa nachadza najlepsia zbierka moderneho umenia v Madride. Najdete v nom diela Pabla Picassa a Salvadora Daliho, dvoch najvyznamnejsich umelcov za poslednych sto rokov, pochadzajucich zo Spanielska, a tiez aj majstrovske diela Miroa, Kandinskeho, Bacona a dalsich. V muzeu Thyssen sa nachadza baronska zbierka klasickeho umenia, diela Moneta, Goyu, Degasa, Renoira, Van Gogha, Picassa, Mondriana, Bacona, Lichtensteina a inych umelcov.

Ak by som bola v Madride dlhsi cas, urcite by som navstivila vsetky tri spomenute muzea. Da sa kupit Paseo del Arte Card, t.j. jeden listok do vsetkych troch uvedenych muzei. Moja volba padla pre nedostatok casu na jedno muzeum – Museo del Prado. Len pre ilustraciu, s akym casom treba pocitat pri robeni si programu, nie je v ludskych silach prejst cele Prado ani za jeden cely den.

MUSEO DEL PRADO

Prado – muzeum a umelecka galeria v Madride, bolo oficialne otvorene pre verejnost 19. novembra 1819. Pise teda svoju uz vyse dvestorocnu historiu. Budova, v ktorej sidli, patri zasluhou spanielskeho architekta Juana de Villanueva k najpozoruhodnejsim prikladom klasicistickej architektury v Spanielsku. Navrhol ju v roku 1785. Prace na dotvoreni muzea pokracovali pocas celeho 19. storocia. Cas ukazal, ze priestory su prilis male, a tak v roku 1918 bolo muzeum prvykrat zvacsene. Sucastou budovy sa stali dalsie dve budovy Cason del Buen Retiro a Salon de Reinos. K velmi vyznamnemu priestorovemu rozsireniu muzea doslo v roku 2007. Vdaka unikatnemu projektu spanielskeho architekta Rafaela Monea, drzitela prestiznej Pritzkerovej ceny za architekturu, sa vystavna plocha muzea rozsirila o viac ako polovicu. Hlavna budova bola prepojena so stavbou novovybudovaneho kridla a so zrekonstruovanym klastorom. Vznikli tiez podzemne chodby spajajuce vsetky pavilony. Celkova plocha muzea je dnes cca 58 000 m2.

Tvar budovy je pretiahnuty obdlznik. Tvori ju 2-poschodova galeria, ku ktorej sa na severnom a juznom konci pripajaju este dva pavilony s troma poschodiami. Klasicisticku achitekturu dotvaraju ionske a dorske stlpy a tiez sochy alegorickych zenskych postav suvisiacich s umenim od spanielskeho sochara Valeriana Salvatierru. Muzeum sa nachadza v parku San Jeronimo. Pozdlz zapadnej strany muzea sa vinie uz spomenuta pradska alej Paseo del Prado a juzne k budove prilieha kralovska botanicka zahrada Real Jardin Botanico De Madrid.

Prado je jednou z najvyznamnejsich a najznamejsich galerii na svete. Muzeum rocne navstivi 2-3 miliony ludi.

Spanielski panovnici mali k umeleckym dielam velmi blizky vztah. Rozsiahle kralovske zbierky tak cielavedomovo vznikali pocas jednotlivych storoci za panovania vsetkych dynastii na spanielskom trone, od kastilskej cez habsbursku az po bourbonsku. Prado vlastni jednu z najlepsich zbierok klasickeho europskeho umenia od 12. po 19. storocie.

Sucastou zbierky je viac ako 8 000 obrazov, viac ako 1 000 soch a fragmentov, 9 500 kresieb (klenotom je najma zbierka 448 kresieb Francisca Goyu), 15 000 fotografii, 946 anticko-spanielskych minci, 852 medaili najma talianskej proveniencie z 15.-17. storocia, 6 000 tlaci a 1 200 dekorativnych predmetov a predmetov uzitkoveho umenia (tapiserie, nabytok, zbrane, keramika).

Oddelenie maliarstva predstavuje dominantnu cast umeleckych zbierok Prada. Najpocetnejsie su zbierky spanielskych maliarov – Diega Velazqueza (asi 500 diel), Francisca Goyu (vyse 140 diel), El Greca a dalsich. Spolu ide o zhruba 4 600 obrazov spanielskej maliarskej skoly. Z europskeho maliarstva vynikaju v Prade tiez talianski majstri – viac ako 1 000 platien od Sandra Botticeliho, Raffaela, Andrea del Sarta, Tiziana, Caravaggia, Tintoretta a dalsich. Priblizne rovnakym poctom su zastupeni aj flamski a holandski maliari, t.j. vyse 1 000 platien od Rembrandta van Rijna, Anthonisa van Dycka, Hieronyma Boscha a Petra Paula Rubensa (v Prade je az 90 Rubensovych obrazov). Pocetne najmensiu cast tvoria prace nemeckych majstrov (o to su vsak kvalitnejsie – napr. 4 majstrovske diela Albrechta Durera a dve od Lucasa Cranacha starsieho), francuzskych majstrov (diela napr. Nicolasa Poussina) a anglickych majstrov.

K najvacsim maliarskym skvostom Prada patri niekolko trojdielnych obrazov Hieronyma Boscha vratane najznamejsej Zahrady pozemskych rozkosi, Rafaelova Svata rodina s jahnatom, Tizianova Danae a zlaty dazd, Rubensove Tri Gracie, Velazquezove Las Meninas a Goyove platna Rodinka Karla IV, Naha Maja a Oblecena Maja.

Pokial ide o diela socharskeho umenia, v Prade sa nachadza viac ako 1 000 soch a fragmentov. Jednak su to vytvory z grecko-rimskej epochy (sochy, busty, reliefy, nadoby, stlpy), dalej su to renesancne kopie slavnych antickych skulptur (muzeum ich ziskalo z Velazquezovej cesty do Rima v rokoch 1649 – 1650, pricom medzi klenoty patri Spiaci Hermafrodit a Antinioos Belvedersky) a napokon diela starovekeho a novovekeho socharskeho umenia. Najvyznamnejsou castou socharskej zbierky su portretne busty kralovskej rodiny, ktore na objednavku Karola V. (Carlos V.) a Filipa II. (Felipe II.) vytvoril milansky sochar Leone Leoni.

Pokladom Prada je naozajstny poklad – Dauphinov poklad (Las Alhajas). Ide o najvzacnejsiu zbierku nadob a predmetov z polodrahokamov z neskorej renesancie. Povodne patrila Ludovitovi, Velkemu Dauphinovi, synovi francuzskeho krala Ludovita XIV. (Krala Slnko) a otcovi Filipa V. Ten jednu jej cast zdedil po otcovej smrti, druha ostala vo Francuzsku a je ulozena v Louvri. Nadoby z Dauphinovho pokladu su z drahych tepanych kovov, z polodrahokamov alebo vyrobene z horskeho krystalu. Mnohe su zdobene zlatom a diamantmi. Predmety su jednoznacnym dokazom genialnej schopnosti renesancnych umelcov ozivit techniky a namety klasickej antiky podla dobovych predstav.

Prado ma aj kniznicu, ktora je jednou z najlepsich a pritom najmenej znamych umeleckych kniznic v Madride. Specializuje sa na malbu a socharstvo od stredoveku do 19. storocia. Nasli by ste v nej knihy o kresbach, grafikach, klasickej soche a dekorativnych umeniach. Zahrna 70 000 knih, 1000 periodickych titulov, ako aj audiovizualne diela a rukopisy. Je mimoriadne bohata na zahranicne publikacie vratane katalogov vystav, muzealnych katalogov, monografii o umelcoch atd. Kniznica ma tiez dolezitu zbierku aukcnych katalogov.

Pokial ide o vstupenky do muzea, odporucam kupit si ich vopred cez internet, pretoze vam to usetri kopec casu a dovnutra sa dostanete stylom “skip the line“. V opacnom pripade si vystojite dlhociznu frontu. Ja som si kupila vstupenku este pred odchodom do Madridu, pricom bolo potrebne zvolit si konkretny den navstevy muzea. Nevyhodou je, ze listok sa neda zmenit na iny datum ani zrusit. Aby som nezabudla, muzeum je otvorene zadarmo kazdy den vzdy posledne dve hodiny otvaracej doby, co vsak absolutne neodporucam. Videla som tu radu, odhadujem 200 metrov a stovky ludi, rada sa vobec nehybala. Bolo mi jasne, ze len prvi ludia snury si uziju v muzeu 2 hodiny (co je aj tak strasne malo casu, nestihnu si pozriet takmer nic), ti ostatni sa dostanu maximalne do par sal, pripadne sa do muzea nedostanu vobec (poslednych pustaju hodinu pred zatvorenim). Alternativa gratis vstupu je podla mojho nazoru fajn vtedy, ak po obhliadke rekapitulaciou videneho zistite, ze nieco pre vas zaujimave ste nestihli vidiet (co je dost pravdepodobne, lebo nie je sanca, ze za den si pozriete vsetko) alebo vtedy, ak si chcete este raz pozriet nejake oblubene diela (vasich favoritov). Spolu s listkom sa da vyhodne kupit aj publikacia The Prado Guide so 400 ilustraciami obrazov vystavenych v Prade – kupila som ju mamine. Postup bol jednoduchy, so vstupenkou s QR kodom som po prehliadke muzea isla do ich suvenir shopu, kde mi knihu vydali (bola moznost vybrat si z roznych jazykov). Pri vstupe do muzea prejdete cez detektory kovu a rovnako prejde kontrolou aj vasa prirucna batozina. Ako som spominala, je prisne zakazane v muzeu fotit a robit videa, samozrejme ani jest nemozete, v kazdej sale je pritomny minimalne jeden zamestnanec muzea. Mozete vsak kreslit:-). Kto rad kresli (ja nie resp. by som aj rada, no neviem nakreslit nic, aj maly synovec s malou neterkou sa zo mna nedavno smiali, ze to, co som v pote pre nich hodinu kreslila, nie je vobec to, co chceli, nuz …:-), cize kto rad kresli, vezmite si “nacinie”, posadte sa na lavicku pred obraz, ktory chcete malovat a do toho (asi styroch panov rozneho veku som tam videla kreslit si). Dokonca som si vsimla jednu damu, ktora tam mala rozlozeny maliarsky stojan (netusim, ci taketo nieco uz nepodlieha specialnemu povoleniu). V informacnom kiosku sa da vyzdvihnut planik muzea – ano, budete ho potrebovat, pretoze muzeum je tak obrovske a jednotlive saly resp. galerie su taky labyrint, ze aj s tym planikom sa budete zufalo motat a obcas tocit dookola ako ja:-). Pre predstavu – v mnohych salach je vystavenych len cca 10 obrazov, spolu ma muzeum vyse 8 000 obrazov, z jednej saly idete do roznych inych sal, tak asi tak je to obrovske a spletite. V kiosku si mozete pozicat aparat s audio vykladom, pripadne si mozete zaplatit profesionalneho guida po muzeu.

OBRAZ LAS MENINAS, DIEGO VELAZQUEZ, PRADO

Najslavnejsim vystavenym dielom v muzeu Prado je velky obraz LAS MENINAS (Dvorne damy) od genialneho spanielskeho barokoveho maliara DIEGA VELAZQUEZA (celym menom a priezviskom Diego Rodriguez de Silva y Velazquez).

Obraz Las Meninas je povazovany nielen za najvyznamnejsie dielo europskeho maliarstva, ale tiez za vrcholne dielo historie svetoveho umenia.

Ide o skupinovy portret z roku 1656, ktory zachytava (nielen) clenov kralovskej rodiny Filipa IV., preto sa niekedy oznacuje aj nazvom “Rodina Filipa IV. – Las Meninas“. V strede kompozicie je zachytena mala infantka Margarita Teresa, naslednicka tronu (jedine dieta kralovskeho paru). V case malovania mala 5 rokov. Obklopena je dvoma dvornymi damami – v spanielcine „las meninas“, podla ktorych je obraz pomenovany. Osoba Margarity je charakterizovana velmi vystizne. Vo vyraze jej tvaricky vidiet detsku zranitelnost, vznesenost, ale zaroven sibalstvo a zvedavost. Ostatne postavy na platne (dvaja liliputani – oblubenci malej Margarity, mniska a kralovsky uradnik – mozno farar, samotny pan maliar, kralovsky par, komornik) a vyznam ich umiestnenia na platne sa dodnes diskutuju.

Ide o zahadny, mimoriadne nezvycajny obraz. Dovod i pozadie jeho vzniku vyvolavaju aj dnes vela otaznikov. Dielo je bezpochyby mozne interpretovat roznymi sposobmi. Je to jeden z najviac analyzovanych obrazov vobec. S istotou sa vie len jedno, a sice, ze dielo vzniklo na objednavku krala Filipa IV.

Kompozicne patri obraz k najzlozitejsim a najimpozantnejsim dielam na svete.

Bol namalovany olejom na platne a je velikansky – ma rozmery 3,18 metra na vysku a 2,76 metra na sirku.

Ked som obraz videla nazivo, zaposobil na mna vynimocne, no ani by ma nenapadlo, co vsetko si treba na nom vsimat, co vsetko je na nom symbolicke a genialne, vratane “obrazu v obraze”. Kedze som bola zvedava, precitala som si jednu perfektnu studiu v slovencine, ktora dielo detailne rozobera. Vdaka nej som o poznanie bohatsia, no zahady obrazu som neodhalila ani ja:-).

Nizsie pripajam video s nazvom “Las Meninas: Is This The Best Painting In History?“, ktore vizualne perfektne upriamuje pozornost na to, co si treba na obraze vsimat.

Pokial ide o dielo a zivot majstra Velazqueza, treba spomenut fakt, ze islo o nesmierne talentovaneho a ctiziadostiveho cloveka. Uz vo veku 25 rokov bol na vrchole slavy. Totiz, Velazqueza povolali v tak mladom veku do Madridu, aby namaloval (vtedy tiez mladeho) spanielskeho krala Filipa IV. Este v ten isty rok ho vymenovali za “Pintor del Rey“, t.j. dvorneho maliara krala s vylucnym pravom portretovat panovnika a clenov jeho rodiny. Ako maliar a dvoran dalej postupoval. Je zname, ze v tych casoch sa maliarstvo povazovalo za nieco podradne a Velazquez to velmi tuzil zmenit. Kral, ocividne spokojny s pracou Velazqueza, sa stal jeho mecenasom a financoval aj jeho dve cety do Rima. Ich ucelom bolo, aby maliar ziskal nove inspiracie pre svoje umenie a aby ako znalec nakupil hodnotne obrazy pre krala. Kriticke oko a citlivost umelca prispeli k tomu, ze velka cast zbierok talianskych majstrov sa dostala do Spanielska, ktore ich dnes ma najviac mimo samotneho Talianska. Kral sa stal oporou snah maliara o dosiahnutie slachtickych vysad a odburaval prekazky na ceste jeho prijatia do radu sv. Jakuba. Velazquez ako protisluzbu nevahal obetovat cas a zdravie ako konzervator a dekorater na kralovskom dvore. V roku 1658 sa mu zivotny sen splnil, stal sa rytierom radu sv. Jakuba, cim v palacovej hierarchii dosiahol najvyssie miesto. Uz o dva roky vsak v Madride zomrel.

A na zaver aspon zmienka o inych madridskych muzeach: Narodne muzeum Sorrola, Narodne muzeum uzitkoveho umenia, Antropologicke muzeum, Muzeum robotov, Muzeum Cera (muzeum voskovych figurin), Muzeum Naval (namorne muzeum), Narodne archeologicke muzeum, Muzeum romantizmu, Historicke muzeum, Mestske muzeum, extremne ziskove muzeum futbaloveho klubu Real Madrid – Muzeum Santiago Bernabeu, v ktorom sa navstevnici snazia pochopit, ake to je byt fanusikom, riaditelom alebo hracom v den zapasu, a mnohe ine muzea.

Hola! Posielam pozdrav a hlasim, ze na oblohe nic nove :-). Nove je vsak to, ze som spoznala dalsi kusok tejto Zeme + jednu velmi zaujimavu osobku povodom zo Slovenska, no zijucu v cielovej destinacii, ktora mi moj vylet na vlastnu past vysperkovala do absolutna a povlacila ma aj na miesta, kam by som sa zrejme len tak lahko nedostala (link na nu zverejnim neskor). Odlietala som este minuly tyzden zo Schwechatu, pricom priebeh vsetkych procedur bol v tom case este pokojny a nicim specialny. Dokonca by som povedala, ze s tak indiferentnym pristupom (pokial ide o kontroly vratane checkovania bagazi) som sa snad este nestretla. A uz som aj stastne doma :-). Bola to celkom urcite excelentna cesta, krasny vylet, proste “a buen seguro formidable viaje”. Odletove kontroly pri lete smerom domov resp. smerom na Schwechat uz boli prisnejsie (nejakym papierikom mi pretierali dlane a potom opacne strany ruk), no po pristati na Schwechat vobec ziadne procedury (mam na mysli, nevidela som, ze by niekomu merali teplotu a pod.) a transfer zo Schwechatu do BA bezproblemovy. S prispevkom z cesty sa prihlasim onedlho. PS: Aj ked sa ma povinna karantena netyka, aj tak sa budem spravat najblizsie dni zodpovedne, tzn. pokial mozno co najviac v karantennom mode -> to je jasne, za mna plati (claro esta, vale).

• 

• 

PS: Asi som naozaj tak trochu spotterska dusa:-). Milujem atmosferu letisk, lietadla a pozorovanie landingov a take-off. A rovnako mam rada pozorovanie krajiny z vtacej perspektivy. Apropo, jednu vynikajucu spottersku plosinu s dalekohladmi na pozorovanie odletov a priletov som zazila na letisku Kansai v Osake v Japonsku. Clovek mal runways a stroje ako na dlani. Tamojsie letisko sa nachadza na umelom ostrove v Osackej zatoke. Ide o vobec prve letisko na svete, ktore bolo vybudovane na umelom ostrove. Samotna budova letiska je najdlhsou budovou umiestnenou na umelom ostrove (stavba z roku 1994 stala 17 miliard americkych dolarov). V minulosti ziskalo letisko ocenenie ako druhe najlepsie letisko sveta (sucasny rating je 13. miesto) a dvakrat ziskalo ocenenie ako najlepsie na svete za sluzbu Baggage Delivery. Spominam si, ze kanon letiskovej haly bol velmi pekny, rastli v nom stromy a kvety.

• 

• 

• 

Cestovanie treba praktizovat pomaly, odusevnene a s laskou. Uz Konfucius hovoril: “Kamkolvek pojdes, chod tam s plnym srdcom.”

Ako nachadzam potesenie z cestovania a za pozitok povazujem oddavanie sa miestam a ludom, presne opacny postoj mam k baleniu batoziny :-).

Ked sa clovek za 1 mesiac bali a presuva a vybaluje trikrat (moj pripad), uz by mala byt pre neho rutina (priam poezia) urobit to po stvrtykrat :-). Pre bezneho cestovatela urcite, pre mna nie. Nevadi :-).

Pripajam pozdrav od La Rumby, pesnicka Zorro (po spanielsky lisiak alebo liska). Hasta luego!

Podtitul 1: Tradicny Bubo bal bol tradicne skvely. Excelentne prednasky a k tomu na platne premietane fotografie z ciest.

Podtitul 2: Kusok Afriky som si z Afriky priniesla aj domov – ako inak na platne.

Podtitul 3: S “tinga tinga” trochu farieb a slnka do januarovych dni.

Aj tento rok som bola na mojom najoblubenejsom plese sezony, na Bubo bale :-). Tolko skvelych prednasok a premietani na jednom mieste, ze dusa cestovatela musela zaplesat a ruky cestovatela zatlieskat. Nechybala ani vystava unikatnych fotografii. Kto este na Bubo bale nebol, vrelo odporucam. Novych vedomosti a zaujimavych informacii “z prvej ruky” o krajinach, zvykoch a mravoch, vyletoch a expediciach nie je nikdy dost (svet je obrovsky). Pripajam link, kde si mozete pozriet zhrnutie nielen tohto rocnika https://bubo.sk/bubo-bal.

A teraz k podtitulu “Kusok Afriky som si z Afriky priniesla aj domov – ako inak na platne.”

V Tanzanii vratane Zanzibaru sa miestni venuju vytvarnemu umeniu “tinga tinga”. Ide o pestrofarebne a nesmierne dekorativne malby na platne, vyobrazujuce africke zvierata, vyjavy z africkeho vidieka a schematicku prirodu. Spomedzi suvenirov sa tu tesia asi najvacsej oblube.

• 

• 

• 

• 

• 

Obrazy zacal malovat a predavat turistom v 60. rokoch 20. storocia dnes uz nebohy Eduardo Saidi Tingatinga. Mimoriadny zaujem o Tingatingove vytvory nastartoval obrovsku vlnu jeho nasledovnikov a imitatorov, ktori maluju “tinga tinga” doslova masovo a predavaju ich za rozumne ceny takmer vsade (aj pod stromami, pod skalami, na plazi, …).

Obrazom sa neda odolat a ani ja som neodolala :-). Kupila som si jeden priamo na plazi v Nungwi na Zanzibare.

Obrazu som dala nazov “Mama Africa”. Domov som si ho niesla ako poklad, stoceny a zabaleny lezal pod sedadlami v lietadle. Totiz, do velkeho kufra sa nezmestil a tak som ho musela vziat na palubu ako prirucnu batozinu. Apropo, mily personal Swiss Airlines mi nerobil vobec ziadne problemy, hoci som pocet kusov povolenej prirucnej batoziny prekrocila o dva (taska jedna, taska druha a stocene platno :-).

O necely mesiac to budu 4 roky, co som sa vratila domov z tejto neskutocne uzasnej cesty po Keni, Tanzanii a Zanzibare. Len teraz nedavno som dala obraz zaramovat a len pred par dnami ho vyzdvihla hotovy, t.j. natiahnuty na ram. Este nevisi, hladam mu najlepsie miesto, no jedno je iste, velmi som sa tesila z platna, velmi sa tesim z platna na rame a budem sa velmi tesit z ramu s platnom na stene :-). Som Africa Lover.

Fotila som v Japonsku na roznych miestach od Tokya az po Osaku. Je to len mini vyber fotiek lokalnych ludi. Japonci su velmi zlati a vy sa budete citit v ich pritomnosti a v ich krajine urcite prijemne. Na temu extremu a bizaru, ktore vas zarucene v Japonsku prekvapia, by sa dal postnut osobitny prispevok, no aspon ako priklad: diskoteka nie s ludmi ale s hracim boxom, kaviaren, kde vam na kolena polozia zivu macku ako vasho spolocnika, krajina Sipkovej Ruzenky (v dopravnych prostriedkoch skoro vsetci cestujuci Japonci od malych po velkych spia), den sa tu casto nekonci (po praci niektori ani nejdu domov, pretoze posledne metro ide v Tokyu o 24:00 a oni pracuju aj dlhsie a potom prespavaju kade-tade, aj na stole v bare, no ani skolopovinnym detom nekoncia povinnosti v poobednom case ale az neskoro vecer, udajne az o 22:00), zaluba dospelych v infantilnych vecickach (hry, plysove hracky, gulicky pachinko a pod.). Japonsko je zvlastna krajina a Japonci maju velmi, naozaj velmi odlisnu mentalitu od tej nasej. Nepreniknete za to povestne “zrkadlo”, len tazko ich pochopite a len tazko si vas oni pustia k sebe. Za zakladne pravidlo pri navsteve Japonska povazujem byt mierny a zdvorily. Velmi lahko ich uvediete do rozpakov a aj vasa pripadna neslusnost ich neprijemne zaskoci. Kym my sa zvykneme v istych, tenznych situaciach nahnevat alebo urazit, oni stracaju istotu a nevedia reagovat. Nie su zvyknuti na (pre nas uplne normalne) srdecne prejavy typu potriast si rukou a vybozkat sa pri stretnuti. Aj pri kladeni otazok, ktore z nasho pohladu este neprenikaju do osobnej  zony, musite velmi zvazovat a skor ubrat. Kedysi som si o Japonsku dost nacitala a jednu knihu prave na temu inakosti a izolovanosti Japonska a Japoncov od okoliteho sveta odporucam: autor Alan MacFarlane (antropolog, prof. z Cambridge), nazov knihy: “Japonsko za zrcadlem”. V Japonsku som nezila, takze nemam pohlad a skusenost inu nez ako turistka, no ako som uz pisala mnohokrat, Japonci su velmi mili a cudzincov priam zboznuju. Mne sa raz na ulici prihovorila jedna Japonka, ze odkial som, ako sa volam, trosku sme sa porozpravali, nie dlho, lebo som sa ponahlala na metro. Ked som vosla do podchodu metra a cakala v rade pri automate na listky, vidim, ako ta Japonka uteka a mava na mna a krici a v ruke drzi krabicku, ze to je pre mna – ona utekala kupit typicke japonske sladkosti, podala mi tu krabicku, uklonila sa a ja som sa takmer nezmohla na slovo. No sokuje vas, aki su zlati! Na prvej fotke su tie sladkosti od Japonky a papier, v ktorom to bolo zabalene – rozbalila som si to az v hoteli, lebo na stanici metra nebol cas. Apropo, samotne zabalenie darceka je pre Japoncov vecou prestize a je este dolezitejsie nez samotny dar. Na margo sladkosti, tie mi v Japonsku veru nechutili (tak napriklad keksiky zo zeleneho caju a fazuliek), no tento box bol vynimocne fajn a kupila som neskor nieco podobne aj pre moju kamosku. Na ostatnych fotkach su uz Japonci – len mini ukazka, pretoze fotoalbum mam velmi velky (ako aj vsetky ostatne fotoalbumy, kazdy jeden s tisickami fotiek). Vsetky fotky nizsie su moje dielo:-).

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

• 

Podtitul: kde sa cas meria na sekundy, kde mi “teleportovali” batozinu, kde sa mi poklonil vypravca aj stewardka, kde sa mi sedelo lepsie nez v lietadle (a to aj ked porovnam s Qatar Airways a Emirates), kde priemerne rocne meskanie vlakov je 12 sekund (este raz, lebo tazko to vstrebat: priemerne rocne meskanie je 12 sekund)

Zacnem tym, ze cestu vlakom mam naozaj velmi rada. Lietadlom cestujem mozno radsej, no len ak ide o kratke alebo stredne dlhe lety, cca tych 5-6 hodin max. Longhaul lety su tiez OK, no je to s nimi / so mnou tazsie, lebo spanok je vselijaky a pochodovat si tiez nemozete hocikedy (obcas sa infiltrujem do zony letusiek a pokecam pri kave, pri sekte – ja mozem, oni su v sluzbe). Vlakom sa da vydrzat cestovat omnoho viac hodin. Clovek sa moze poprechadzat, aj ked ho obcas oplieska o steny a ak ma cesta trvat dlho, kupi si lozko a je to v pohode. Cesta lietadlom si vyzaduje byt isty cas pred odletom na letisku, absolvovat check-in a odovzdat zapisanu batozinu, no a v pripade obrovskych letisk aj vyhladat odletovy terminal (niekde v ramci neho aj halu) a potom gate (odletovu branu), t.j. procedury, ktore predlzuju samotnu cestu a to iste aj po landingu, musite si ist vyzdvihnut batozinu, kym do vlaku len clovek naskoci a potom z neho vyskoci a hotovo (apropo, pri letoch s Austrian Airlines / Lufthansou je na Schwechate zavedeny samoobsluzny system na vsetko, t.j. automat, ktory po prilozeni pasu a natukani zopar udajov vytlaci boarding pass a tiket na batozinu a potom dalsi samoobsluzny pult, kde si sami odvazite batozinu a poslete ju do lietadla, inak povedane, vsetko si riesite sami, nepridete do styku s pracovnikmi Austrian Airlines a ani sa vam nebudu ochotni venovat, jedine vtedy, ak nastane nejaky problem v automate, co sa mi uz stalo – nie ja som pokazila:-). Naspat k vlakom – hoci je clanok venovany rychlovlaku shinkansen (angl. nazov bullet train), ktory miestni volaju skratene “shin” a ktory ma nadstandardnu uroven, zazila som aj jazdy z opacnej kategorie – vela hodin trvajuce, strastiplne nocne cesty v Cine*, Indii, Vietname (absolutny protipol k nobl cestovaniu so shinom) – clovek je tvor prisposobivy, zvladne cestu aj v bojovych podmienkach s celovkou na hlave a retazou na kufri:-). Keby som z tychto neordinarnych vlakovych presunov mala videa, bolo by na co pozerat (ja exoticka pre miestnych, oni pre mna, neviem kto z koho viac prekvapeny, no a specialne indicky vlak a spanie v nom prekonali vsetky moje ocakavania). *V Cine som podnikla cesty tromi typmi vlakov, dva boli rychle a moderne a jeden (najdlhsia, nocna cesta) bol nemoderny a rychlostou normalny, bezny vlak.

Svoju prvu super rychlu jazdu super rychlym vlakom som zazila v Japonsku. Neskor ju rychlostou prekonali cinske vlaky, no styl prepravy sa mi viac pacil v Japonsku – kto ma pozna, vie, ze mam na Japonsko velku slabost:-). Je zname, ze Japonci maju jedny z najlepsich sluzieb na svete a to plati vo vsetkych oblastiach, aj pokial ide o cestovanie. O tom som sa presvedcila a mozem potvrdit – zakaznicky servis taky, o akom sa nam (zial) ani nesniva. Apropo, aby som isla shinkansenom zbalena nalahko ako chodia Japonky, t.j. nie s obrovskym kufrom, ktory ma prevazi alebo zadlavi ineho, vyskusala som si ich oblubenu sluzbu transferu batoziny. Najskor check-out komplet zbalena v mojom* hoteli v Tokyu (radsej pouzivam medzinarodne “Tokyo” nez “Tokio”) (* v “mojom” neznamena doslova v mojom a samozrejme, ze znamena v “mojom”, nebudem sa odcheckoutovavat v cudzom hoteli:-) a priamo na recepcii som oznamila, kam si prosim prepravit kufor, hoci som dost dobre nevedela, co bude nasledovat:-). Nasledovalo vlastne uplne nic. Zaznamenali si moju ziadost, no zaobislo sa to bez formalit, podpisovaciek. A tak som odkracala – nalahko, bez kufra, no (ako spravne vytrenovana byrokratickou gymnastikou u nas) s uprimnou otazkou v ociach, ci vazne ani aspon rukou napisane potvrdenie o zverenej batozine nedostanem(?):-). Jasne, ze som vedela, ze sa mozem spolahnut:-). Potom som naskocila do mojho shinu a presla s nim 820 km len s prirucnou batozinou a moj kufor ma uz cakal v plnej parade priamo na hoteli v cielovej destinacii. Otazka, ako ho tam prepravili tak, ze dorazil skor nez ja, je zbytocna – ja to netusim, mozno sa teleportoval:-). Takymto veciam sa netreba cudovat, Japonsko je high-tech krajina, zazila som tu o.i. aj restauraciu, v ktorej ma obsluzil robot – co viac uz moze prekvapit?

Ked sem raz zavitate, vsimnite si ako Japonci vnimaju tri kategorie: cas, cistota plus harmonia prostredia a slusnost. Rovnako ako ich vnimame my, no o 100 percent doraznejsie ci prisnejsie, priam dogmaticky, co z nich vlastne robi diametralne odlisne kategorie nez su v nasich meritkach. Toto nema obdobu snad nikde na svete – teda okrem cistoty, tej sa rovnal este Singapur, no motivacia ludi v Singapure k udrziavaniu cistoty je ina nez v Japonsku. Ako mnohi vedia, Singapur je krajina vysokych penaznych pokut a tvrdych telesnych trestov, tzv. corporal punishments (nevykonavaju sa na zenach) – za vandalizmus tu hrozi 3 az 8 ran palicou s klincami namocenymi v octe, pri vykone trestu je vzdy pritomny lekar, ktory niekedy uz po tretom udere kvoli masivnym zraneniam vyda pokyn bitie ukoncit. Na margo faktov, aky je inak Singapur stylish, posh, nadherny a bezpecny, no stale v nom plati trest smrti (ubitim palicami), som citala vyborny clanok s trefnym headlinom “Disneyland, v ktorom plati trest smrti”. Spat k mojmu Japonsku.

Dodrziavanie casu je pre Japoncov posvatne, no to iste cakaju aj od vas. Priam az desi, ze bezny Japonec si na hodinkach nesleduje minuty, sleduje si sekundy. Meskanie do prace viac ako 5 minut je vaznym porusenim pracovnej discipliny. No su sektory, kde sa netoleruju ani driftujuce sekundy (a teraz prekvapi, ze nielen chybajuce sekundy, no ani sekundy “k dobru”). A sme opat pri preprave. Je zname, ze japonske vlaky nikdy (naozaj takmer nikdy!) nemeskaju, no prepravca sa vam ospravedlni aj v pripade, ak do cielovej stanice dojdete o par sekund skor. Seriozne ospravedlnenie, ze vam skorsim dojazdom sposobili neprijemnosti. Komfort zakaznika beru velmi vazne a nedodrzanie planovaneho casu (plus aj minus) ako neodpustitelne zlyhanie. No ani na vas tu nikto cakat nebude, ani ked vas uvidia dobiehat na akykolvek dopravny prostriedok, tu vsetko na seba nadvazuje, vsetci sa v obrovskych hufoch a nonstop prepravuju, neda sa cakat. Ked pojdete do Japonska, majte super presne hodinky a naucte sa trosku po japonsky. Osobne som sa presvedcila, ze ani na mna sa necakalo – meskala som, lebo som zabludila – stalo sa to v Kamakure, odisiel mi spoj, ktory mal udaje o mne ako o pasazierke, t.j. ze mam nastupit a ludia vedeli, ze chybam do poctu a som tam niekde, no bus sa musel pohnut a uvolnit miesto inemu, a tak odisiel a ja som tam ostala zabludena s telefonom, ktory sa mi nasledne vybil:-). Nebyt istych okolnosti plus super milych a napomocnych Japoncov, zostala by som v Kamakure dodnes a vedela by som po japonsky:-). Japonci vam vzdy pomozu, budu sa velmi (neskutocne) snazit, no s anglictinou (a vseobecne ani inym jazykom) sa tu velmi nedohovorite. Mne pomohli osvedcene dorozumievacie nastroje (ruky, nohy, mimika) a skromna vybava japonciny. Japonci boli poteseni a chceli vediet, kde som sa ich jazyk naucila – nuz, ich jazyk som sa samozrejme nenaucila, islo o povedzme elementarnu (rozumej skor ubohu) slovnu zasobu, ucila som sa doma zo slovnika, no dnes si uz nic nepamatam. Ked pojdete do Japonska, naucte sa zopar fraz a slovicok, vam to pomoze a na miestnych uvidite uprimnu radost, ze sa aj takto o ich krajinu zaujimate. Tym, ze su extremne zdvorili, nedaju vam najavo, ze rozpravate skor po cinsky a ze vam nic nerozumeju a ani sa nezasmeju nad tym, ked nepochopite nic z toho, co vam oni hovoria – budu vas milo podporovat a vy mozete sebavedomo viest monolog do vycerpania (svojho alebo posluchaca):-). Na margo spomenutej cinstiny, s nou to bolo ovela horsie, lebo japoncina nie je tonovy jazyk, kym v cinstine musite zvladnut okrem slovicok aj tony – ako priklad, ak si dobre spominam, slabika “ma” moze mat az 5 roznych vyznamov podla toho, akym tonom ju vyslovite (toto uz vobec nemate sancu sa rychlo naucit, ja som pred cestou pocuvala aj CD s cinstinou, no maloco sa na mna nalepilo, chce to udajne az roky drilu).

Som teda v Tokyu, v NAJVACSEJ metropolitnej oblasti na svete (ma cca 37 milionov obyvatelov). Je to mesto, ktore nikdy nespi, mesto, ktore ma ohurilo a kam by som sa zas a znova rada vratila (oprava, neohurilo ma len Tokyo, skor celkovo Japonsko – tych cca 8 miest a jeden ostrovcek, ktore som tam navstivila). Velku batozinu som svetacky poslala samu, nech si ide po svojom a ja sa presuvam o 30 kg lahsia na shin. Stojim si tu v stvrti Shinjuku na NAJVACSEJ a najrusnejsej stanici metra a primestskych vlakov NA SVETE. Stanica ma NEUVERITELNYCH 200 vychodov a 36 nastupist – hrozna skuska pre neorientacne typy ako som ja (hovori sa: “Shinjuku Station can be particularly intimidating for the uninitiated”):-). Ak netrafite spravny vychod, nachodite sa vela kilometrov. Dokazom, ze tato stanica je tazky oriesok aj pre ludi s vybornou orientaciou, su pocetne mapky a planiky s nazvom “Never Get Lost in Shinjuku Station Again”. Denne touto stanicou prejde 3,6 miliona cestujucich (!) – kto rad splyva s davom, idealne miesto. Aj stanica je dokonalou ukazkou ako v Japonsku uplne vsetko neskutocne skvelo funguje.

O chvilocku sa zacne moja jazda shinkansenom z Tokya do Hiroshimy. Caka ma 820 km, ktore by sme mali prejst za necele 4 hodiny. Niektorymi, ale len kratkymi usekmi pojde shin az 300 km/hod. Existuje viacero typov shinkansenov, ja som isla s “nozomi” – je to ten najrychlejsi a ma najmenej zastavok. Ak budete sediet na pravej strane, zhruba po 50. minutach jazdy uvidite Mount Fujisan resp. Fuji – najvyssi vulkan a zaroven najvyssi vrch v Japonsku (3 776 m n.m.).

Na nastup a vystup do shinu mate presne 1,5 minuty. V kazdej stanici caka shin presne 1,5 minuty. Preto ziadne motanie sa a suchtanie neprichadza do uvahy. V Indii by ste si naopak mohli trufnut podniknut v case planovaneho odchodu vasho vlaku rozne vedlajsie aktivity aj daleko od vlakovej stanice – vzhladom na sialene, bezne niekolkohodinove meskania vlakov (aj 12 hodin) tu do uvahy prichadza skocit si do kina, do obchodu, na kavicku, na prechadzku a podobne a stale by ste mali velku sancu stihnut vas vlak:-). To bolo o Indii. Treba vsak smutne konstatovat, ze japonska realita je aj pre nas (zvyknutych na pravidelne meskania vlakov) absolutne science fiction.

Na nastupistiach shinov uvidite na zemi vyznacene miesta, kam sa mate postavit a odkial nastupovat, aby bol nastup a vystup plynuly a nenastala trma-vrma (u nas sem tam badam, ze ludia radi nastupuju skor nez ini stihli vystupit a nasleduje nelutostny boj “kto z koho” na schodikoch do vlaku alebo v ulicke). Podobne znacenie na nastup ako v Japonsku a dokonca aj s vyznacenymi sipkami na zemi som videla na staniciach metra v Singapure. Pred odchodom shinu sa odohrava kratky, mily “ritualik”. Sprievodca zapiska, urobi tri hlboke uklony a posunkami ruk akoby pozehna vasu stastnu cestu. Vybavenie shinov je porovnatelne s vybavenim lietadiel a v niecom este lepsie. Rozhodne mate o dost viac miesta pred sebou. V Japonsku je neziaduce a totalne nevhodne, aby ste si vybavovali hovory z mobilu priamo vo vozni a rusili tym ostatnych pasazierov. Su na to urcene specialne miestnosti (akoby telefonne budky) v chodbicke. Uprimne ma fascinuje, co vsetko sukromne alebo sluzobne dokazu u nas ludia vo vlakoch zdielat na cely vozen na plne usta pred cudzimi ludmi – kolkokrat ma tym niekto zobudil, v lepsom pripade rozosmial (ked uz obsah hovoru bol cez ciaru a smiali sa vsetci)! Za este smutnejsi fakt povazujem, ak clovek ide (na trase BA-Praha) v “silent” kupe, v ktorom sa nema telefonovat, ani nahlas debatovat (vacsinou ho vyuzivaju ludia, ktori pocas cesty pracuju), a aj tak to niektori totalne ignoruju. Ked pridete do Japonska, takyto “podcast” nezazijete. V shine sa nachadzaju aj specialne miestnosti, napr. make-up rooms, smoking rooms, a ine. Napoje a jedlo “na palube” su samozrejmostou. Japonecka (stewardka) sa najskor hlboko pokloni pasazierom a potom ponuka od zeleneho caju az po sushi vselico (v tomto smere je u nas na trase BA-Praha vyborny regiojet). Jazdu shinom citite ako “plavanie” (hladucko, neoplieska vas o steny ani ked sa prejdete) a za oknami vidite nadhernu, upravenu a sviezu krajinu. Akurat sa pri takej rychlosti neda fotit. Nenalepte sa preto na ich super ciste okna a nenadychajte im na nich:-), z tisic zaberov bude aj tak cca 999 smuha sem – smuha tam.

Za kratke meskanie, ktore sa v Japonsku objavi snad raz za par rokov, vam prepravna spolocnost vrati cestovne v alikvotnej vyske podla dlzky meskania az do 100 percent ceny listka – bavime sa o minutovych meskaniach. Pre ilustraciu: uz pri 3-minutovom meskani shinu vam japonske zeleznice vratia 60 percent ceny vasho listka (o pripadnom dlhsom meskani nema prakticky zmysel pisat, lebo neexistuje). A u nas? Ak sa medzicasom nic nezmenilo, pri meskani do 60 minut vam vratia nic a k tomu este raz nic. Zaujimavejsiu cast ceny listka (stale vsak ubohych len 50 percent) vam vratia pri meskani vlaku o viac ako 120 minut (trochu vysoka hranica, nie?). Iny pohlad: vzhladom na tie meskania u nas, ak by refundacie boli nastavene ako v Japonsku, tak potom chapem … Hoci, tolerovat hodinove meskanie pri cca 5 hodinovej ceste na druhu stranu nasej malickej republiky, t.j. predlzenie cesty o 1/5 trafikonoveho trvania bez akejkolvek refundacie (=0) sa nezda velmi fair.

Slovo autorky na zaver: Hoci ste si zvykli na pravidelne meskania nasich vlakov, na to, ze vam v noci usli posledne nadvazujuce vlaky, ze sa vam nikto neospravedlni, ze kriteria na refundaciu ceny listka nestoja za povsimnutie, marne ste sa opakovane stazovali a nevedeli ste, ci sa mate smiat alebo plakat nad sablonovymi, neadresnymi odpovedami, ak ste toto vsetko zazili milionkrat a takto zmiereni (a zbiti) urovnou cestovania vlakmi u nas pridete do Japonska, kde sa nestacite cudovat ako sa vela veci da inak (povedzme aspon slusnejsie, ked uz technika a drahy a stare vozne nepustia a nevydaju na tych 200 km/hod – mozno ani o sto rokov) a potom sa z tejto krajiny zazrakov vratite naspat na SVK a podstupite dalsiu folklornu jazdu vlakom, bude to iste velmi krute vytriezvenie – no clovek si (nasinec obzvlast) rychlo zvykne (hlavne, ked fakt musi) … Ale co taky Japonec, ked pride k nam na navstevu? Viem, iny kraj, iny mrav, kazdy si musi nastudovat o pomeroch cudzej krajiny a spravat sa v nej ako na navsteve a nie ako doma a to zahrna necakat, ze veci budu inde ako doma. Bola som ironicka, lebo mne je vazne luto, ked si predstavim japonskych turistov na cestach, ked zazivaju vyjavy, o ktorych sa mozno chudaci vobec nedocitali (a to poctivo a radi studuju bedekre). Kedze radsej chvalim nez opacne, aspon pochvalim moje oblubene regiojet (RJ) vlaky na trase BA – Praha (vratane “silent” kupe, ale nemusi to nutne byt, aj pokecam rada, aj si zatelefonujem rada, aj pretrpim cudzie hlasne rozhovory (ved mam sluchatka a hudbu), hlavne nech sa vyrazne nemeska a nech je vo vlaku cisto). Cestovaniu vlakmi zdar:-), verim v progres ZSR a dakujem za RJ! A este jedna vec: bolo by super, ak by tie nase vlaky boli aspon trochu rychlejsie – aj v Maroku uz maju super rychly vlak.

A nerozlucila som sa s Japonskom: Nihon ga daisuki desu (I love Japan). Sayonara Nihon, sayonara itsuka … (Goodbye Japan, see U again one day …)!

Jarna sezona 2017 – tragicky april a maj v Himalajach pre slovenske aj svajciarske horolezectvo

Fotka vznikla 4. maja 2017, kedy uz vrcholila sezona vystupov na Mt. Everest. Na fotke vidno rozlozene stany expedicii. Vacsina pokusov o vystup na Everest prebieha v aprili a maji, t.j. v case so znizenou rychlostou dyzoveho prudenia a pred zacatim letnej monzunovej sezony.

Pocas treningu na Everest tu 30. aprila 2017 zahynul jeden z najlepsich svetovych alpinistov – Svajciar Ueli Steck, prezyvany “svajciarska masina” alebo “legenda”. Bol znamy aj kvoli extremnemu speed-climbingu (v rekordnom case vysiel na Matterhorn a Eiger, urobil solo vystup na Annapurnu, atd.). Tentokrat mal v plane nielen vystupit na Everest bez pomocneho kyslika, no odtial priamo pokracovat na susednu osemtisicovku Lhotse (8 516 m n.m.). Zial, zahynul pri “zahrievacom” vystupe na Nuptse (7 861 m n.m.), na ktory sa rozhodol vyliezt uplne neplanovane a sam a bez pomocneho kyslika. Sms o tom poslal vecer pred vystupom svojmu sherpovi Tenjimu, ktory sa uz 16. aprila kvoli omrzlinam na dvoch prstoch presunul z vyskoveho tabora C2 do EBC. Tenji odpisal Steckovi s otazkou, ako tam ide, ci sam alebo s niekym, no odpoved uz nedostal.

V tom case sa na Evereste nachadzal aj nas slovensky horolezec Vlado Strba. Do Himalaji prisiel s expediciou Hard Way, t.j. planoval vystupit na Everest narocnou Boningtonovou cestou v JZ stene alpskym stylom bez pomocneho kyslika, comu mnohi fandili a dokonca na expediciu financne prispeli a co naopak mnohi kritizovali a povazovali za nerealisticky plan. Od zameru Hard Way napokon kvoli pocasiu upustil a rozhodol sa pre jednoduchsiu cestu, tzv. normalku. Vlado Strba a Ueli Steck dostali permity na vystup v rovnakom case a so sherpom Tenjim si urobili v Namche Bazaar spolocne foto pred presunom do EBC. Vo vyskovom tabore C2 na Evereste (t.j. v 6 400 m n.m.) mali Strba a Steck stany vedla seba. Vecer 29. aprila sa spolu este rozpravali. Podla svajciarskych medii na druhy den (30. aprila) videli sherpovia padat Ueliho Stecka z tisic metrovej steny susedneho vrchu Nuptse, kde sa pravdepodobne posmykol na lade. Vlada Strbu tato sprava velmi zasiahla. Telo Ueliho Stecka sa naslo medzi vyskovymi tabormi C1 a C2. Hovorieval: “If you want to climb in the high altitude without oxygen, you can’t go higher. That’s why it’s interesting. Of course I climbed Everest without oxygen, but it’s not the end of the story for me. The summit itself is not what counts. It’s how’d you get there, what’d you climb, and there are really great opportunities to climb on this mountain. It’s a beautiful place.” Bol vo vrcholnej forme a mal 40 rokov. R.I.P.

Vlado Strba si zvolil, ako som spominala, jednoduchsiu cestu vystupu na Everest, no rozhodol sa pre solo vystup bez pomoci kyslika. Chybalo mu 100 metrov k dosiahnutiu vrcholu, no prilis neskoro zacal zostupovat a v zone smrti stravil napokon nepredstavitelne 3 dni. Zial, aj napriek dramatickej a obetavej zachrannej akcii sherpov zahynul v stvrtom vyskovom tabore dna 21. maja 2017 vo veku 48 rokov. Pred odchodom do Himalaji (islo o jeho druhy pokus vystupit na Everest) si napisal motto: “Ten, kto tam nebol, to nepochopi a ten, kto tam bol, nedokaze mysliet na ine ako na navrat.” R.I.P.

Podtitul 1: Velke nadmorske vysky a obavana vyskova choroba (HAI = high altitude illness) resp. akutna vyskova choroba (AMS = acute mountain sickness) -> co s tym?

Podtitul 2: Ako som reagovala na HA v Grindelwalde, v Zermatte a Gornergrate (Svajciarsko), v Chamonix a na Aiguille du Midi (Francuzsko) a v Himalajach.

Pri pobytoch vo velkych nadmorskych vyskach sa takmer vsetci stretli/stretnu so symptomami vyskovej choroby. Priznaky mozu byt rozne, u kazdeho je to prudko individualne. Ci vyskovu chorobu dostanete a ci jej prejavy budu vaznejsie, vobec nezavisi od veku a kondicie. Na vyskovu chorobu sa neda ziskat imunita. Inak povedane, pri aklimatizacii sa neprejavuje pamatovy efekt, cize adaptacia na nadmorsku vysku ma len prechodnu, reverzibilnu povahu. Aj horolezci, ktori zdolali najvyssie summity, mozu pri opakovanom vystupe do rovnakych alebo aj mensich poloh dostat vyskovu chorobu. Hoci je to trosku ruleta, da sa urobit vela pre to, aby ste pripadne tazkosti minimalizovali.

V tomto clanku spojim odborne informacie z netu s vlastnou skusenostou. Pod vyskovou chorobou (HAI = high altitude illness) treba vo vseobecnosti rozumiet vsetky symptomy, tazkosti a nasledky, ktore sa vyskytnu v dosledku nizkeho parcialneho tlaku kyslika. Od lahkych symptomov od cca 2 000 m n.m. az po tazke symptomy ako napr. plucne alebo mozgove edemy, trombozy a plucne embolie. HAI teda zahrna aj AMS (acute mountain sickness) a ta v najtazsej forme moze viest k smrti. 

Az 75 percent ludi “serioznejsie” pocituje priznaky HAI nad urovnou 2 500 az 3 000 m n.m. Ako bolo naznacene, dovodom je nizky tlak kyslika (parcialny tlak kyslika sa s vyskou znizuje), v dosledku coho nase telo dostane na jeden nadych do krvneho obehu mensie mnozstvo kyslika, nez na ake je normalne zvyknute.

V zasade sa rozlisuju 4 vyskove zony a k nim sa priraduju stupne obtiaznosti pre organizmus a symptomy resp. mozne reakcie organizmu na velku nadmorsku vysku. Plati tu samozrejme priama umera: cim vyssia zona, tym vacsi napor na organizmus cloveka a vacsi pokles jeho fyzickej aj psychickej vykonnosti. Symptomy HAI nebudem detailne rozoberat, vo vseobecnosti a v skratke su to napriklad bolesti hlavy, nevolnost, zvracanie, pokles vykonnosti, strata energie, dychavicnost a zrychleny tlkot srdca, nocna nespavost, kasel, pocit zavratu, neistota pri chodzi, pomatenost.

Do 2 000 m n.m. (indiferentna zona) nie su fyzicke a psychicke funkcie cloveka ovplyvnovane. V zone od cca 2 000 do cca 4 000 m n.m. (zona uplnej kompenzacie) dochadza uz v pokoji (bez akejkolvek telesnej namahy) k zvyseniu srdcovej frekvencie, minutoveho dychoveho objemu, ako aj srdcoveho minutoveho objemu. Okrem toho sa dodatocnou tvorbou cervenych krviniek (erytrocytov) zvacsuje hustota krvi. Inak povedane, zvysovanim poctu erytrocytov dochadza tiez k zvyseniu hematokritu, ktory na jednej strane zlepsuje zasobovanie kyslikom, no na strane druhej moze viest k problemom s krvnym tokom (stupa riziko mozgovej mrtvice, srdcoveho infarktu a tromboz). To bolo zhodnotenie v pokojovom stave. Pri fyzickej aktivite (chodza, trekovanie, atd.) v tejto zone uvedene hodnoty znacne stupaju, fyzicka aj psychicka vykonnost je redukovana. 

Moje skusenosti so zonou uplnej komenzacie vo vyske cca od 2 000 do 2 999 m n.m. boli pocetnejsie (aj v nasich Tatrach) a pokial ide o zvladanie nadmorskej vysky, nespominam si na nic neobvykle. Tejto zone sa preto nebudem osobitne venovat, pripajam aspon dve fotky z Grindelwaldu vo Svajciarsku, kde som sa pohybovala na urovni cca 2 225 m n.m. a par foto z NP Durmitor v Ciernej Hore, kde som sa pohybovala zhruba v rovnakej nadmorskej vyske.

• 

• 

Moje osobne skusenosti so zonou uplnej kompenzacie rozdelim na dve casti: (1) na zonu v cca 3 000 m n.m. a (2) zonu v cca 4 000 m n.m.

(1) V zone cca 3 000 m n.m., kde som aj trekovala, som nepocitovala ziadne syndromy vyskovky. Islo o Svajciarske Alpy (Walliske Alpy) a oblast Gornergrat vo vyske 3 089 m n.m. Tam som sa dostala z Zermattu (1 620 m n.m.) najstarsou ozubnicovou lanovkou na svete, ktora bola vybudovana v roku 1898. Vstavala som velmi skoro, do Zermattu som sa dostala vlacikom z obce Tasch (motorove vozidla maju zakaz prijazdu do Zermattu) a potom lanovkou az hore na Gornergrat (v zaujme pofotit co najskor a co najviac, inak by to trvalo pol dna, kym by som tam dosla). Naspat do Zermattu som uz zostupila pekne po svojich a vzhladom na prevysenie a pocasie (chvilu padali krupy) to bolo celkom namahave – inak, okrem jedneho bezca, ktory trielil hore a dvoch zabludenych turistov z Juznej Korey, ktori hladali cestu k najblizsej zastavke lanovky, sme nestretli jedinu zivu dusu (ak nepocitam ludi, ktori nam mavali zo zubacky:-). Nadherny trek, do Zermattu sme dosli az podvecer, pofotili sme aj samotnu obec (velmi peknucka, je v nej aj muzeum venovane Matterhornu a jeho samotny vrchol mozete vidiet uz priamo z obce, pricom okrem ozubnicovej lanovky sa k nemu mozete priblizit aj nadzemnou lanovkou alebo vrtulnikom), posedeli sme a potom znova na vlacik do Taschu, kde sme spali este jednu noc a pokracovali dalej v ceste.

Este poznamka ku Gornergratu – mozete z neho vidiet panoramu 29-ich svajciarskych 4-tisicoviek a druhy najvacsi ladovec Europy. Z vrchov treba spomenut najma Dufourspitze v masive Monte Rosa, ktory je so svojimi 4 634 m druhy najvyssi vrch Alp a celej Europy (ak Kaukaz neratame ako sucast Europy), a Matterhorn (podla mna tvarom jeden z najkrajsich vrchov sveta) s vyskou 4 478 m.  

• 

• 

(2) Moje skusenosti so zonou cca 4 000 m n.m. boli jednak pod Mont Blancom v Savojskych Alpach vo Francuzsku (kratkodoba, jednorazova skusenost) a potom v Himalajach (dlhodobejsia skusenost). Pokial ide o Mont Blanc, ktory je so svojimi 4 810 m najvyssim vrchom Europy (ak Kaukaz nepocitame za sucast Europy), moja noha sa dostala na Aiguille du Midi do vysky 3 842 m n.m. – tot najvyssie miesto pod Mont Blancom, kam sa este mozete dostat aj bez lana a maciek. Inak povedane, neprepracovala som sa tam po svojich, ale isla som lanovkou – najstrmsia lanovka na svete, ktora vas vyvezie z vysky 1 035 m do vysky 3 842 m (super zazitok).

Nadmorsku vysku cca 4 000 m n.m. som pod Mont Blancom nepocitovala, no v Tibete ano a to od prveho momentu – len co som vystupila z lietadla po prilete do hlavneho mesta Lhasa (3 656 m n.m.). Odbornici pritom odporucaju, aby ste pred vystupom do vysky nad 3 000 m n.m. pobudli najskor minimalne 2-3 dni v trosku nizsej polohe a nespali bez pripravy v zone nad 3 000 m n.m., pretoze vnutorne organy (kedze sa v takej vyske zvacsuju) sa musia najskor prisposobit tlaku a to chce cas. No pri lete z Ciny do Lhasy nebolo mozne aklimatizovat, preto sme boli upozorneni, aby sme sledovali reakcie organizmu a sucasne, aby sme si vyskovku nevsugerovali. Najjednoduchsie by som svoje fyzicke pocity prirovnala k stavu miernej opitosti, trosku sa clovek mota, tazsie ovlada telo, chce vykrocit klasicky, no ide to pomalsie. Mysel otupena nie je, mozno len trochu pomalsie reagujete na podnety, viac tu vysku clovek pocituje fyzicky (toto plati pre zonu uplnej kompenzacie). Dalsia vec bola, ze som nevladala zdvihnut svoju (uznavam dost tazku) bagaz, ktoru som ale este v Cine relativne v pohode zdvihla. Prve aklimatizacne dni prebehli v poriadku, nic vazne mi nebolo, ale vzdy rano po zobudeni ma velmi bolela hlava. Bola to dost silna, tupa bolest (mna pritom hlava nikdy nebolieva), ktora odznela, len co som vypila velke mnozstvo vody. Musela som si tiez zvyknut robit vsetko pomalsie (prudke pohyby vase telo neoceni), ist po schodoch alebo do kopca vasim obvyklym tempom tiez nie je dobry napad (organizmus vas velmi rychlo pribrzdi) a zadychate sa tak skoro a v podstate z nicoho, az vas to prekvapi. Niektori ludia mali trosku vaznejsie problemy, napriklad zvracali alebo museli ostat lezat – to vsetko je sucast “hry”, kazdy reaguje inak, treba to brat ako fakt, nic nesilit, za nic sa nehanbit, hlavne teda nepodcenit a neskryvat priznaky. Sutazit s niekym alebo sam so sebou sa tu nevyplaca (nehovoriac o sutazeni s horami!). Pre ilustraciu z medicinskeho hladiska: ked som bola v Lhase (3 656 m n.m.), do pluc sa mi dostavalo uz o 40 percent menej molekul kyslika v porovnani s jeho prisunom na urovni mora. Po prilete do Lhasy sme zahajali dokladnu aklimatizaciu “ucebnicovym” sposobom – prechod do vyssej polohy, navrat nizsie a prespanie v nizsej polohe (v Lhase), na druhy den prechod do este vyssej polohy nez den predtym a prespanie opat v nizsej polohe, atd. Aklimatizacia vsak nic nezmenila na tom, ze pohyb do kopca dal pekne zabrat – hned prva tura nad 4 200 m n.m. “bolela” – clovek sa rychlo zadychal a islo to pomalsie nez by to islo v nizsich polohach. Na to si treba zvyknut a nic neprehanat od prveho momentu (ked sa dostanete do HA) az po moment, kym nedosiahnete svoj ciel a nasledne nezostupite aspon do zony uplnej kompenzacie.

• 

• 

V zone od cca 4 000 do cca 7 000 m n.m. (zona neuplnej kompenzacie) je bez aklimatizacie nutne pocitat so znacnymi poruchami organizmu az po bezvedomie a smrt. Inymi slovami, neaklimatizovat sa a ficat hore do zony neuplnej kompenzacie je cisty hazard a hlupost – sanca, ze AMS sa nedostavi v plnej sile, je takmer nulova. Dalsi text teda plati pre standardny resp. normalny (post-aklimatizacny) prechod do zony neuplnej kompenzacie. Uz z nazvu mozno dedukovat, ze vas organizmus (laicky povedane) sa vie prisposobit, no nie tak celkom, uplne len do urcitej nadmorskej vysky (k tomu dalej v texte). Vo vseobecnosti je v tejto zone fyzicka aj psychicka vykonnost vyrazne redukovana. Mozu sa objavit motoricke a psychicke poruchy. Znacne klesa schopnost racionalne rozhodovat a reagovat. Len pre ilustraciu z medicinskeho hladiska: vo vyske base campov (cca 5 000 m n.m.) je prisun molekul kyslika az o 50 percent mensi v porovnani s jeho prisunom na urovni mora . Telo sa vie takymto podmienkam prispobit, no je nevyhnutna aklimatizacia (2 az 5 dni podla geografickych okolnosti a rychlosti vystupu). Pokial ide o cervene krvinky – erytrocyty, ktore pomahaju prenasat kyslik, uz po 2 aklimatizacnych dnoch vo vyske cca 4 000 m n.m. sa ich pocet zvysi vdaka aklimatizacii o 10 percent. Po zhruba 10-ich dnoch pobytu je aklimatizacna faza pre zvysenie poctu erytrocytov ukoncena. Pokial ide o nasytenost krvi, vo vyske base campov je na urovni okolo 100 percent a nasleduje pomaly, az mesiace trvajuci proces, kym sa dosiahne nizsi hematokrit (cca 70 percent). Trvala aklimatizacia je mozna len do vysky 5 300 m n.m. – po tuto vyskovu hranicu a v tejto zone clovek este moze dlhodobo posobit/fungovat. Nad touto hranicou je pre nedostatok kyslika mozna iba adaptacia nudzovo riesiaca existenciu cloveka na kratky cas. Preto ani base campy expedicii by nemali byt nad urovnou 5 300 m n.m. Bezne symptomy pre zonu neuplnej kompenzacie (od cca 4 000 do cca 7 000 m n.m.) su: tazke, pretrvavajuce bolesti hlavy, tazka nevolnost a zvracanie, silny pokles vykonnosti, uplna strata energie, dychavicnost a zrychleny tlkot srdca a to aj v pokoji, nocna nespavost, suchy a silny kasel, pocity zavratu a neistoty pri chodzi, nad 5 000 m n.m. dochadza k malym krvacaniam sietnice oka, pomatenost, halucinacie alebo delirium (clovek moze robit nevysvetlitelne veci, napr. zacne zo seba strhavat na treku oblecenie alebo zabudne, kde a preco je, a pod., ja som napriklad vysadla na jaka – srandujem, teda takto, vysadnut som naozaj vysadla (mam aj foto, len sa hanbim publikovat), ale nebolo to v deliriu, stalo sa to v nizsich polohach v zone uplnej kompenzacie s dostatocnym prisunom kyslika – len teraz neviem, ci to nie je horsie:-). Kazdopadne, nechcem zlahcovat temu HAI a uz vobec nie pripadne potiaze z nej, bola to len reminiscencia na jaka (zlaty bol a pokojny, ja nepokojna:-), a lano, na ktorom bol uviazany, drzala v rukach (verila som, ze velmi pevne) Tibetanka – to len pre istotu, ze som nevyskocila na divokeho jaka pasuceho sa niekde v prirode:-).

Moje skusenosti s nadmorskou vyskou nad 5 000 m n.m. – zhruba rovnake ako v zone uplnej kompenzacie, t.j. ako pri vyske do 4 000 m n.m. Urcite pomohla dokladna aklimatizacka a velmi mi pomahalo pit kvantum vody – hned po zobudeni prvy liter a cely den / kazdy den som dokopy vypila ovela viac nez som normalne zvykla vypit. Samozrejme, ziaden alkohol – motate sa aj bez neho:-) a vasmu zubozenemu organizmu v takej nadmorskej vyske dalsiu zataz netreba. Pivo Lhasa a Everest som si isteze dala, no v nizsich polohach:-). Kyslik som mala kupeny, no nemusela som ho nakoniec pouzit a neotvorenu flasu som mohla vratit (a tak som aj urobila). Kyslik kupite v lekarni alebo na recepcii v hoteli / guesthouse. Je to lahucka flasa no velmi dlha, ledva som ju vtrepala do ruksaku. Podla mojho nazoru, ak vas caka prvocesta do velkych vysok, mat kyslik je fajn vec na psychiku – predsalen, clovek si nevie vopred predstavit, ake to bude, ked sa mu bude tazko dychat, no s vedomim, ze mate kyslik po ruke, sa az tak neobavate. Apropo, nejde samozrejme o kyslikove bomby, ktore si nosia horolezci pri vystupe na 7-8 tisicove summity:-) (taketo bomby maju cca 4 kg/kus a horolezci si ich beru niekolko, ovsem, ak si kyslik vobec beru). Este jedna zaujimavost, ktoru som nikdy predtym nezazila, no bola som upozornena vopred a tak som skody minimalizovala – o co islo, co sa stalo? Ked som priletela do Lhasy a otvorila bagaz, par veci, ktore boli uzavrete (zvacsa kozmetika), sa otvorili, vystrelili alebo vytiekli (gulickovy dezodorant – odletela gulicka, otvoril sa sampon, atd.) – bola som na to upozornena, preto este v Cine som si poriadne vsetko uzatvorila, nadoraz zatiahla, no aj tak sem-tam nieco “explodovalo”. Tot zmena tlaku a prilet do vysokej nadmorskej vysky.

• 

V zone nad cca 7 000 m n.m. (kriticka zona alebo zona smrti) nie je v plucnych mechurikoch dosiahnuty kriticky parcialny tlak kyslika. Su to miesta, ktore neboli urcene na ludsky zivot. Vzhladom na povazlivo nizky tlak kyslika je z fyziologickeho hladiska problematicka vymena plynov z pluc do krvi a z krvi do buniek, co je zakladny predpoklad ludskeho zivota. Clovek sa nedokaze na tuto zonu aklimatizovat. V zone nad 8 000 m n.m. je az tak malo kyslika, ze telo zacne umierat, minutu po minute a bunku po bunke, preto clovek musi co najskor tuto zonu opustit. Aj keby clovek nevyvijal ziadnu aktivitu a len by lezal, organizmus by sa nestihal regenerovat a nastala by smrt. Clovek nevie dychat alebo takmer vobec dychat (ti, ktori sa dostanu az k vrcholu, sa musia na jeden krok nadychnut az 15-krat) a blizko vrcholu je solarna radiacia. Ak by horolezci dychali cez otvorene usta, mohlo by im zhoriet ustne podnebie. Kasel moze byt tak silny, az prasknu rebra. Na prstoch aj na jazyku sa objavuju praskliny. Pocas noci opuchne tvar, najma okolie oci. Beznym priznakom je dehydratacia. Priemerna teplota je minus 30 stupnov, na Evereste byva aj minus 60 stupnov Celzia. Zas, na strane druhej, zona smrti je pre kazdeho cloveka ina, niekto to ma v styritisic, niekto v sedemtisic metroch, vsetko zalezi od organizmu, hovori fantasticky slovensky horolezec Peter Hamor (apropo, paci sa mi aj jedna jeho veta “horolezci su zavisli od zazitkov a nie od vykonov” – len neviem, ci to plati pausalne, pre pana Hamora samozrejme verim, ze ano). Zvladnut vystup na 7-8 tisicovky bez pomocnych flias kyslika je opat velmi individualna zalezitost. V sucasnosti je udajne skor trend robit vystupy bez kyslika.

Nasledky HAI / AMS: Na postihnutu osobu je treba pozerat ako na tazko choru a bez nalezitych opatreni treba pocitat s najhorsim. Postihnuti sa musia urychlene (ihned) dopravit do nizsich poloh (minimalne o 600 az 1000 vyskovych metrov) a ako prva pomoc sa podava kyslik (neustaly prisun, a to aj v noci). Ak sa da, treba zabezpecit transport v specialnom vaku – hyperbarnej tlakovej komore, kde je mozne pomocou rucnej pumpy simulovat pretlak. Je smutnou pravdou, ze statisticky zo smrtelnych pripadov v dosledku vyskovej choroby sa az cca 80 percent udialo v skupinach – dovod: ludia sa casto medzi sebou hanbia povedat, ze pocituju tazkosti, faktormi su aj tlak skupiny na vykon a strach zo zlyhania. Viac nez kdekolvek tu preto plati “pomaly dalej zajdes”, pretoze hoci je vyskova choroba velmi individualna zalezitost, existuje tu jedno konstantne pravidlo: cim viac sa ponahlas, tym je vyssie riziko ochorenia a koniec dobrodruzstva / treku / vyletu (v tom lepsom pripade) a co v tom najhorsom pripade si kazdy domysli. 

Zopar rad na temu HAI od skusenych (tzn. nie z mojej hlavy):-): aklimatizovat, aj pocas treku si davat aklimatizacne dni, prespavat (pokial mozno) vzdy v nizsej vyske, nez aku ste v ten den dosiahli, nasledovat rady odbornikov o maximalne kolko vyskovych metrov je zdravotne v poriadku vystupit za 1 den treku, pri rozplanovani treku na jednotlive dni pobytu radsej volit tzv. ohladuplnu defenzivnu strategiu, pozorovat symptomy HAI a ak nejake su, okamzite konat, pit velke mnozstvo vody (pokial mozno ziaden alkohol), v strave uprednostnovat uhlohydraty, neprecenovat vlastne sily, nenahanat sa resp. opakovat si (nazvem to) mantru “pomaly dalej zajdes”. Este par slov k vykonom nad 3 000 m n.m. vs kondicka vs aklimatizacia. Do momentu, kym sa clovek uplne neaklimatizuje, nie je kondicka vobec rozhodujuca. Najlepsie vyhliadky na uspesne dosiahnutie vrcholu teda nema fyzicky najzdatnejsi, ale najlepsie aklimatizovany. Schopnost organizmu adaptovat sa na vysku nezavisi od kondicky ani od veku, no ak sa clovek uz dostatocne zaklimatizuje, potom dobra kondicia umozni urychlit vystup aj zostup.

Slovo autorky na zaver: ak vytrvaly citatel dosiel az po tieto riadky, na headline prispevku si uz zrejme nespomina:-). Nic to:-). Napisala som ho v anglictine, kym prispevok v slovencine = snad to nerusilo. Hovorim si, ze ked sa mi to takto paci a kym nepisem v jazyku hindu, je to este v poriadku:-). Horam zdar a karavana ide dalej -> dufam, ze toho roku uvidim jeden summit, ktory som tiez vzdy chcela vidiet a ktory ma dokonca jeden superlativ, no a nachadza sa na inom kontinente – nie azijskom, aj ked v Azii by som chcela vidiet este velmi vela hor, napr. K2 (podla mna ma krasny tvar). A este jedna vec – velmi sa mi paci postoj resp. vztah pana Hamora k horam (ako som pisala vyssie, pan Peter Hamor je nas spickovy horolezec) – napriklad nema rad, ked pocuje, ako niekto “dobyja” a “pokoruje” horu. Horu vnima ako nadherne miesto, kde sa treba chovat ako v chrame a nie ako na bojisku. Velmi pekne to vystihol, svata pravda! Namaste, citatelia moji:-).

Podtitul 1 (pocas vystupu): Defile mojich myslienok: “Kedy tam uz budem? Preco sa zas niekam trepem? Kedy tam uz budem?” a to iste odznova:-)

Podtitul 2 (po uplynuti isteho casu od vystupu): Vzdy, ked prichadzam do Stareho Smokovca a vidim tento mohutny stit v jeho plnej krase, pozeram sa s usmevom hore, ze kam som to az vysla:-).

• 

• 

Slavkovsky stit je so svojou vyskou 2 452,4 m n. m. jednym z najvyssich slovenskych vrchov zdolatelnych bez pouzitia horskeho vodcu alebo horolezeckej techniky.

Prevysenie (extra velke): 1442 m  (na porovnanie: pri vystupe na Lomnicak je prevysenie 460 m a na Gerlach 1100 m).

Trvanie (celkovy cas, tam a spat): 8-9 hodin.

Vystup na Slavkovsky stit je namahavy a obtiazny na vytrvalost (niektore zdroje hovoria, ze patri k najtazsim turam v ramci VT prave kvoli velkemu prevyseniu) a psychicky narocny – totiz, samotny vrchol po cely cas nevidite, co cloveka celkom frustruje. Preto radim, vopred sa pripravte na to, ze 4-5 hodin uvidite len cesticku a nie ciel a len tazko sa utesite inak svatou pravdou “aj cesta je ciel”:-). Na ilustraciu: asi 150 krat sa vam bude zdat, ze vrchol uz musi byt niekde “za rohom”, no je to iluzia, pocitajte si to a ked vas to napadne po 151. krat, vrchol uz zacne byt naozaj takmer na dosah:) – presne tak by som popisala driapanie sa hore a klamlive zdania pri videni pocetnych predvrcholov.

Mnohi oznacuju vystup za monotonny. Je pravda, ze charakter krajiny sa cestou velmi nemeni, no mne monotonny nepripadal. Kazdopadne, nech mate dojmy pocas vystupu akekolvek, to, co uvidite hore, vas nielenze nesklame, ale vam doslova vyrazi dych (“atmo guaranteed”) – tie vyhlady
udajne patria k vobec najkrajsim v Tatrach (Mala Studena dolina, Velka Studena dolina, masiv Prostredneho hrotu, Gerlachovsky stit, Vychodna Vysoka, Lomnicky stit, atd.) .

Vyhody: Krasne, excentricke vyhlady, ziadne masy turistov a ziadne exponovane useky technicky istene (pre mna super, lebo vysok sa bojim* a teda retaze, stupacky a podobne nemam v laske).

*Nebojim sa lietania – lietadiel, helikopter, lanoviek (ani nadmorskej lanovky som sa nebala), bojim sa vysok v terene, ked idem po svojich (vtedy potrebujem povzbudit alebo ak je moznost, vyberiem si inu trasu:-) a bala som sa napr. aj vtedy, ked som isla mikrobusom cez velke priesmyky v Tibete (striedavo som si pozerala na topanky a lahala si na sedacku, aby som nevidela dole:-).

• 

• 

• 

Trasu a vsetky ostatne informacie sa docitate na nete. Moje 3 skromne rady su: (1) Majte naozaj vela vody na cely den, lebo po ceste nie je ziadna chata a pojdete dlho. (2) Vezmite si trekingove palice. Ja som si svoje nevzala (radsej chodim bez nich), no podcenila som prevysenie … vzhladom na prevysenie a trvanie tury su palicky viac nez potrebne, bez nich som sa trapila. Mala som stastie, lebo jeden turista sa mi prihovoril a spytal sa, preco ich nemam (?). Nepamatam si, co som mu odpovedala, asi nieco take, z coho usudil, ze som si pomylila cestu na stit s cestou na kavu:-), lebo bez vahania mi sam od seba jednu svoju palicku pozical a druhu si nechal. Dal mi telef. cislo a dohodli sme sa, ze kazdy si individualne vyjdeme a zideme stit a stretneme sa podvecer v Starom Smokovci a palicku mu vratim. Tak aj bolo a asi nemusim zbytocne upriamovat pozornost na to, ze kto na koho cakal v Smokovci:-)! Dodnes si na to spominam a dakujem – zlaty clovek, fakt mi to velmi pomohlo, najma pocas zostupu (velke kamene, velke prevysenie, kolena uz bolo citit, unava, na konci som sa o palicku az tak opierala, ze som mala pocit, ze sa prevazim a lahnem si na zem aj s tou palickou :-))! (3) Dobre sledujte znacky, niekedy ich vidno velmi slabo (na kamenoch) a objavia sa po dost dlhom case. Ked si nie ste isty, pockajte na niekoho – kazdy omyl moze byt fatalny. Raz som aj s takou malou skupinkou traverzovala naspat, lebo sme pocas zostupu zistili, ze nejdeme spravne – vsade okolo nas boli rovnake kamene a skaly a nebolo vobec vidno, kde je “chodnik”.

Z tych usmevnych momentov: Kedze velke balvany, casto nepomohla ani palicka a musela som sa (nedostojne) zosuchnut po bruchu dole:-), obcas som nechcene urobila takmer snuru (oblecko to nastastie vydrzalo, neviem si inak predstavit ten “triumfalny” navrat do obce Stary Smokovec s roztrhanymi nohavicami:-), obcas som potrebovala pomocnu ruku (potiahnut hore alebo zachytit), dlane a ruky som mala doskrabane, dalsi den (a aj ten dalsi a mozno aj dalsi) som sa nevedela postavit na nohy :-). Napriek tymto prikoriam:-), v dobrom spominam:-)!

Podtitul: Ako ide cas – skok z raneho detstva do dnesnych cias (time flies). Kym vacsinu beznych udalosti pamat selektuje a priebezne vymazava, spomienky na zazitky z ciest nestracaju na intenzite a farebnosti (memories last forever) a nic na tom nemeni fakt, ze mam rada aj cierno-biele fotky (pamatam si totiz vsetko vo farbach). Ako som sa rokmi zmenila ja, zmenili sa (neprekvapujuco) aj moje citatelske preferencie :-).

Mala som 6 rokov a dostala som do uschovy kluce od nasho bytu (velka vec:-)!), ktore som nosila v klucenke pod svetrom, aby mi ich nikto nevzal a dokazala som, ze som uz dost velka a kluce si postrazim : -). Zo skoly a do skoly som totiz chodila sama a tak sa kluce hodili.

Ked som sa naucila citat, mojimi dvomi najoblubenejsimi knihami sa stali Smely zajko v Afrike a Belka a Ruzenka :-). Zapisala som sa uz vtedy do kniznice (Druzba na Sidl. III v Presove), kam som chodila peso a raz som si navyberala tolko knih, ze som ich neudrzala v taske a tak mi pani knihovnicka zopar odobrala :-). Stale si pamatam trasu do kniznice a aj svoj citatelsky preukaz :-). Ta kniznica uz davno neexistuje a namiesto citatelskeho preukazu som dnes drzitelkou medzinarodneho ockovacieho preukazu:-) (zaznam o konkretnom ockovani je “must be” na vstup do niektorych statov sveta).

Ako cas (mierne :-)) pokrocil, vydala som sa na osobny prieskum do subsaharskej vychodnej Afriky, kde som velmi rychlo (hned) pochopila, ze Afrika je ako kava, ktoru tak zboznujem (horuca, cierna, silna, vonava …) a ktoru si dam zas a znova v duchu notoricky znameho “ked ju milujes, nie je co riesit“. Tak aj bolo a zrazu som sa este suchou a nespalenou nohou* ocitla v Juznej Afrike a v ramci nej najskor v Kapskom meste (Juhoafricka republika).

*Mokre nohy som mala napr. pri povinnej dezinfekcii chodidiel pri prechode statnou hranicou medzi Namibiou a Botswanou alebo aj pri Vic Falls, kde mi pri niektorych kataraktoch nepomohol ani prsiplast a zlialo ma absolutne. Spalene chodidla (3 pluzgiere od spalenin vdaka zeravemu piesku) som si nechcene zabezpecila pri vystupe na najvyssiu dunu v najstarsej pusti sveta Namib, ktora superi s Atacamou v Chile o najsuchsiu pust na svete.

Dilema cestovatelov-cakatelov: juh alebo vychod Afriky? Da sa v tomto vobec poradit? Tazko, lebo oblasti Juznej Afriky su uplne ine nez Vychodna Afrika. Podla mojho nazoru vsak ziadnym vyberom neurobite chybu (nic v tomto smere nie je chyba), jedine ak by ste si splietli predstavy o Afrike s obrazom Europy alebo predstavami o Azii, Amerike, Oceanii, Polarnych oblastiach:-) alebo ak milujete svoj komfort nadovsetko (Afrika nie je uplne easy). Mojimi favoritmi (k dnesnemu dnu) su: Tanzania (Vychodna Afrika) a Namibia (Juzna Afrika). Ak raz uvidim aj ine krajiny, nez ktore som v tychto regionoch doposial videla, rebricek sa moze zmenit. Ako som uz pisala v skorsom prispevku, z Vychodnej Afriky ma laka napriklad Etiopia. Nemenej ma fascinuje Zapadna Afrika a vlastne +/- vsetky casti Afriky : -). No pokial ide o centralnu Afriku, to uz je ten najvyssi level pre extra skusenych cestovatelov, ktori v Afrike boli velakrat – su to tvrde cesty (dzungle, vyssie riziko vacsieho poctu chorob, etapy, ked bude minimum vody a dlhsi cas ziadne jedlo, a uz vobec nie umyvadlo:-), horucava kombinovana s extremne vysokou vlhkostou vzduchu, atd.) – na taku expediciu by ma zatial asi nikto nezobral … a opacne – na taku expediciu by ma zatial asi nikto nenahovoril … no ak by mi ti najviac skuseni povedali, ze to dam, tak oprava z “nenahovoril” na “asi nahovoril” :-).

A ako sa prejavil cas na kniznom vybere? Knizku Smely zajko v Afrike tak nejak prirodzene :- ) nahradila ina literatura, adekvatnejsia veku:-) (aj ked nic proti rozpravkam). Knihu Wildlife of East Africa od Davea Richardsa som si najskor od dvoch ludi nezavisle, po castiach nafotila do fotaku (nevedela som ju splasit). Horsie bolo, ze z fotky inej fotky (nevelka ostrost) sa mi tazko porovnavali moje zabery z ciest a tak som si dlhy cas, aby som identifikovala odfoteny objekt, pomahala zdrojmi z netu. Knihu sa mi uz medzicasom podarilo kupit : -). Je to super publikacia, ak chcete ziskat zakladny prehlad o africkych vegetacnych pasmach, zvieratach, vtakoch, hmyze, stromoch a kvetoch. Nevyhodou je anglictina, lebo anglicke nazvy zvierat vam nic nepovedia a v beznom slovniku nenajdete ich preklad. Obsahuje fotky, strucny popis zivocisnych / rastlinnych druhov a ich biotopy a zmesti sa aj do cross-body tasticky. Je urcena pre laickeho citatela, bezneho turistu a hoci je primarne venovana faune Vychodnej Afriky, perfektne posluzi aj v Juznej Afrike (drviva vacsina zvierat a vtakov zije aj tam, aj tam). Uz co-to z fauny ovladam, no vela nie (ak vsak porovnam casy uplneho bezvedomia spred navstevy Afriky, tak dnes som zoolog :-).

Pripajam fotky s podtitulom “nie je zebra ako zebra”:-).

A na rozlucku aj fotky s podtitulom “nie je zirafa ako zirafa”:-).