Category: HELLO WORLD -> multi-topic blog WRITTEN BY JANKA

Podtitul 1: Lomnicky stit, 2634 m.

Podtitul 2: Ked sa trepes na Lomnicak a mas strach z vysok, ocakavaj najma psychicku drinu – ale skus to. Expozicie pri “normalke” nie su vyrazne.

Podtitul 3: Ked sa vysok nebojis a mas nejaku kondicku, ani nevahaj to skusit.

Podtitul 4: Nepamatam si taky vylet do Tatier, kedy by som si Lomnicak neodfotila a fascinovane sa na neho nepozerala (His beautiful majesty!). Hore som nikdy nebola (ani lanovkou), az teraz a po svojich.

Zas a znova som zavitala do Vysokych Tatier. Aj ked to bolo len nakratko, stihla som celkom dost: zopar desiatok kilometrov chodenia (70+), zopar prepotenych triciek a ponoziek, nemalo leukoplastov (s nimi som uz do Tatier dosla), svalovica na zadku (chodim vela, no hore kopcom a dole kopcom bezne nie, tak v Tatrach som dala zabrat aj tymto partiam), radost z toho, ze chodim este rychlejsie nez naposledy, par cajov z cerstveho zazvoru s medom a citronom na Strbskom plese, genialnu rostenku (ja vegetarian:-)), vyborne capovane, uzasny horsky vzduch a vona listia, ihlicia a hub (jesen zboznujem), dokonala krasa, absolutna radost:-)! A tiez poriadne saunovanie a ponory do kade s ultra chladnou vodou, dokonca aj kino som stihla, cize asi vsetko, co som chcela … teda az na vysokotatransku malinovicu na Lomnicaku:-) (tak snad niekedy inokedy).

So much beauty in such a small area!

Definition of High Tatras

Ked som v horach (akychkolvek, no k Vysokym Tatram mam od malinka najblizsie), v lesoch, na kopcoch, na turistickych chodnickoch, je to laska, vasen, energia, pocit slobody … ale co tu budem opisovat dojmy a pocity, kto ma rad hory / prirodu, vie sam dobre, ktora tam bije:-).

---

Uz som pisala, ze mam panicky strach z vysok (nie v lietadlach, lanovkach, helikopterach a pod. – to vobec, ale ked idem po svojich) – tot mrzuty handicap pre chodenie cez exponovane useky, pozeranie do hlbok, balansovanie na skalach. V Tatrach som pokecala s jednym Cechom a ten mi povedal, ze to ma presne opacne – do lietadla si sadne len vynimocne a trpiac, cestu kabinkovou lanovkou vie absolvovat len tak, ze cupi, no po hrebenoch stitov beha bez problemov.

Vzdy som ale tuzila hecnut sa a skusit vystup s horskym vodcom, t.j. naviazana na lane. Do hlavy som si vlozila vzorec – chcem si to len skusit, nemusim vyjst, a ak budem citit, ze to nie je nic pre mna, v klude a bez hanby sa otocim (hoci po par metroch). A bolo mi tiez jasne, ze kedze to bude stresujuca zalezitost, neprinesie mi radost a pozitok, ake mi prinasaju hikingy a trekingy. Da sa ale povedat, ze lahke useky ma bavili a hoci som nevedela, co mam robit (napr. lano sa mi motalo pod nohy, pridrziavala som sa ho pri tahani sa hore, co sa nesmie, na retaze som sa zavesila predtym, nez som si ich k sebe pritiahla, obcas som nevyskusala, ci je kamen stabilny alebo som pohyblivy odkopla z cesty, co sa tiez nema robit, lahala som si na skalu – samozrejme, nie horizontalne, na co moj horsky vodca okamzite reagoval: “Janka, nelahaj si na tu skalu, odlep sa!”), nemyslim, ze som trpela po cely cas a nemyslim, ze som bola vo vsetkom nemehlo. Chce to este cas, resp. neda sa zrejme pocas prveho vystupu urobit zo strachu z vysok radost z vysok – take ocakavania som nemala, no na strane druhej nieco vo mne zacalo klicit – pocit, ze to chcem skusit zas:-)! Aj za cenu, ze budem znova psychicky trpiet – no mozno to uz nebude tak vyrazne. Hoci kondicku som mala slusnu (nepotrebovala som oddychovat, len raz sme sa na par minut zastavili, aby som sa napila vody a cvakla zopar zaberov a isli sme dalej), moj vykon bol slaby – lezenie chce integritu – mentalne sa zladit, prekonat strach z vysok. No aj tak som na seba velmi pysna, stalo to za to! A dokonca som mala pocit, ze ak by som na druhy / treti / dalsi den isla znova, uz by som bola vacsi “profik” (mensi amater).

Spatne si to vybavujuc, po cely cas som bola absolutne koncentrovana – nic som nevnimala, len skaly / kamene / teren pod nohami a ani lanovku s turistami som si nevsimla (len moj horsky vodca mi povedal, ze im mozem zamavat – nezamavala som :-), vyrusili ma v koncentracii :-)). Inak povedane, isla som jak taky buldozer (buldozer s prilbou):-). Asi 3x (mozno viackrat) som mala pocit, ze spadnem / zletim a asi 5x (mozno viackrat) som ani omylom netusila, ako mam urobit dalsi krok. Potom som uz len pocula mojho horskeho vodcu: “Pod, Janka, pod!” Vzdy, ked som zbadala retaze (tie som doposial v terenoch nemala rada – technicke prekazky nemusim), neskutocne som sa z nich tesila – spasa najvacsia! Za najtazsi povazujem uplny zaver vystupu – moment, ked som musela obkrocit skalu (a pod nou hlbka) a potom naslapnut na kramle, na ktore som kvoli mojej vyske nevedela dosiahnut (priblizila som sa k nim a naslapla napokon nie odspodu, ale nejakym zvlastnym sposobom z lavej strany:-)). Parkrat som mala pocit, ze som nieco vysla len nahodou, a ze ak by som to mala prejst zas, uz to nedam. Ta tak … Ak ste lezci, mozno sa pousmejete, ze o tom pisem ako o vystupe na Annapurnu:-), nuz ale pre mna to vlastne taka tatranska Annapurna aj bola.

Pri tej ohromnej koncentracii som absolutne nevnimala, ze som kolena a holenne kosti zrejme poriadne obuchavala o skaly – foto ako dokaz, ze to museli byt silne narazy vid nizsie. Menej dobito, no predsa dobito vyzeraju aj moje lakte a ich okolie, no pocas vystupu som ziadnu bolest necitila, nevedela som / nevnimala som to. A nie, nespadla som ani raz, to som len liezla takto intenzivne:-):

“Vrchol je druhorada vec, dolezity je clovek, ktory sa rodi pocas vystupu.”

Gaston Rebuffat

Svalovicu na lytkach ci stehnach som nemala, na zadku som ju mala uz dva dni pred vystupom, tak to sa nepocita, no po vystupe som mala poriadnu svalovicu na ramenach (paziach), aj po tyzdni ma stale boli prave rameno – hoci zdviham cinky a plank-ujem, nestacilo to (to chce trening na hrazde a splhanie po lane). Vecer po Lomnicaku ma zmodrinovane kolena boleli tak, akokeby som mala trzne rany – neprijemna bolest aj pri chodzi, aj ked som sa ich dotkla alebo si lahla na brucho – ale hned rano na dalsi den som uz trielila do terenu pochodovat a isla som standardne rychlo. Dlane som mala OK (mala som rukavicky) a veci typu, ze som ruky aj v rukavickach dala pocas vystupu do preliaceniny plnej vody a dalej ich mala mokre, vobec nepovazujem za trampotu – aj to som vnimala nezucastnene – bod 1: s dlanami v rukavickach clapnem do vody, bod 2: pozriem sa na ruky ako na ruky niekoho cudzieho a idem dalej.

“Mountains aren’t fair or unfair, they’re just dangerous.”

“Mountains aren’t stadiums where I satisfy my ambition to achieve. They are the cathedrals where I practice my religion.”

“In the mountains, there are only two grades: You can either do it, or you can’t.”

Gaston Rebuffat

---

Koho by zaujimalo aj videjko, pre ilustraciu pripajam jedno pekne, ktore som nasla – je zo zaverecnej casti vystupu (akurat ale poznamka, ak nie ste certifikovany horolezec, na Lomnicak sa povinne musi ist s horskym vodcom a to aj v pripade normalky):

---

Dalsie fotky zo septembrovych Tatier:

---

Co som si v Tatrach pozrela: uzasny film Velky kanon od Pavla Barabasa (bravo!) – premietalo sa v Muzeu TANAP-u, no a ked som tam volala hodinu pred zacatim (overit si), ci sa bude premietat, bola som este v Starom Smokovci – ked mi povedali, ze vsetko je uz pripravene, trielila som do Tatranskej Lomnice (peso) – pan prevadzkar na mna cakal – zlaty, divaci uz sedeli (asi 15 ludi), ked som tam vpalila jak taka velka voda Colorado (do nitky mokra) a sadla som si do radu pred nich:

Apropo, raz som raftovala v Nepale – neboli to velke pereje, no bola to ziva rieka (Trishuli), cize zivel a miestami to bolo celkom napinave (aspon pre mna) – velmi ma to bavilo, absolutne (!):

Trishuli River Rafting

A rovnako ma bavilo padlovanie na kanoe na rieke Yukon v Kanade (uz som pisala, ze islo o 3 hodinky na kanoe, miestami sa makalo, miestami len sedelo a pozeralo na tu uzasnu prirodu a rozne vtaky vratane orlov):

https://www.travelyukon.com/en/see-and-do/activities/canoeing-kayaking

---

A este sa vratim k Palovi Barabasovi, lebo som videla aj jeho super fantasticky film Horsky vodca – neskutocne, co horske vodcovstvo obnasa fyzicky a psychicky – nikdy nevedia, o ktorej im pracovny den “padne” a ci im “nepadne” definitivne:

---

Vela stastia na horach a aj vsade inde!

Podtitul 1: Ak ste este nenavstivili galeriu Danubiana, odporucam! Aj areal je velmi prijemny, no a skvela kava v miestnej kaviarni uz len dotukne (alebo este viac nastartuje) krasny den:-). Pri tejto zmienke si znova pripominam chut uzasnej kavy v Guatemale, Hondurase a Kostarike – aj kavove ceresne som drzala v ruke, aj kavove zrna pozula:-), no a tiez som asistovala lokalcovi v Nikarague pri sadeni rastlinky – takze som nielen kavu pila, ale aj pracovala:-). Cely kotol by som tam vypila:-)! Podtitul je o galerii, no kombinacia malieb (dajme tomu “street art“), kotla a Strednej Ameriky ma nasmerovala k tejto foto:

Podtitul 2: Banka Lasky na Slovensku (the Slovak Love Bank Museam) – zatial som ju osobne nenavstivila, no spomeniem ju pre jej unikatnost. Ide o jediny trezor lasky na svete (the only one safe-deposit of love in the world) alebo inak – o miesto s najvacsou zdokladovanou koncentraciou lasky na svete (the place with the greatest evidenced concentration of love in the world). Aj napriek znicujucemu poziaru budovy, laska vytrvala (in spite of devastating building fire, the love proved eternal).

Podtitul 3: Ak chcete vidiet pandy, tak Cina. Ak chcete vidiet tigre, tak napr. nepalska dzungla. Ak nemate moznost ist do Ciny a Nepalu, tak skocte do Viedne. Plus, je tam vela kultury, ved viete:-)! A ta je samozrejme aj v Prahe, kde som v podstate ako doma – hoci tentokrat to bola kratucka navsteva, naladu “pozvedla” a Prazsky hrad som aspon “zahledla”:-).

Podtitul 4: Velmi rada by som odprezentovala vlastne pozdravy z Toga, no (zial) v Togu som (zatial) nebola. Sprostredkujem zhliadnute videjko PPPitra:-)! A co sa mna a “foreign affairs” tyka, uvidime, co prinesie 2024, ci a ake Afriky, Latinske Ameriky alebo Azie to budu. Stale este “odolavam” Oceanii, no ak by mal niekto napad na nejaky trip (idealne vacsi okruh), dajte vediet, ja viem kona celkom rychlo osedlat:-).

---

1. Danubiana Meulensteen Art Museum

One of the most romantic modern art museums in Europe. It was founded by the Dutch collector and patron of the arts Gerard Meulensteen and the Slovak gallerist Vincent Polakovic. Here you go (or run, or jump):

Bola som v pokuseni zavesit zopar svojich fotiek z miest a oblasti, v ktorych Kiro tvoril projekt Planetarium, no obmedzim sa na tri: macedonsky Ohrid, japonska Kamakura a cinske Zakazane mesto (Forbidden City) v Pekingu (apropo, existuje aj Zakazane mesto (Purple Forbidden City) v Hue vo Vietname a ja mam velku dilemu, ktore z nich je krajsie). Este na sekundu k popisu Planetaria vyssie – ani zdaleka som nevidela vsetky miesta ci mesta (vacsinu som nevidela!), no ale su tam aj take dve miesta, ktore patria k mojim horucim favoritom! Tak aspon nieco z toho, co som uz videla:

Od novembra 2023 prebiehala v Danubiane vystava fotografii s nazvom Beautiful Accidents od medzinarodne oceneneho fotografa (IPA 2022: Special photographer Of the Year) Martina Stranku (CZ), od decembra 2023 aj vystava diel akademickeho maliara Alexeja Vojtaseka (CZ, SK) a suboru diel s nazvom Slovak Impressions II od autoriek Jacqueline Rudavsky (SK) a Katariny Vavrovej (SK):

---

2. The Slovak Love Bank

Banku lasky resp. zazitkovy dom o basni Marina od Andreja Sladkovica hladajte na adrese, kde Marina skutocne zila takmer po cely jej zivot a kde aj tajne rukopis basne uchovavala. Alebo nehladajte a vydajte sa na istotu na Radnicne namestie 109 do Banskej Stiavnice (UNESCO).

A ak nie ste romanticka dusa alebo (hoci aj ste, no) netuzite po prenajme schranky na uchovanie Vasej lasky / lasok, za videnie na vlastne oci hadam stoji samotny rukopis basne. Ako sa uvadza na stranke Banky lasky (link pripajam nizsie): “Basen Marina zacal Andrej Sladkovic pisat v roku 1844 potom ako sa dozvedel, ze jeho milovana Marina sa musi vydat za ineho. Sladkovic pisal basen takmer 2 roky a dokoncil ju, ked bola Marina uz takmer rok vydata. Rukopis basne Sladkovic Marine daroval. Ta ho tajne uchovavala viac ako 50 rokov v dome, kde dnes sidli BANKA LASKY. Po takmer 120 rokoch sme rukopis basne vratili naspat do jej domu, kde si ho mozete pozriet.“

Podla mna ide o uzasny pocin na podporu slovenskeho kulturneho dedicstva! Je tak:-)?

A treba spomenut aj to, ze Sladkovicova basen Marina je najdlhsia lubostna basen sveta (the world’s longest love poem):

---

3. Vienna & Prague 2024

Ak je chut vypadnut hoci len k susedom, vo Viedni ci v Prahe clovek nevie co skor:-)! A vo Viedni mozete vidiet aj pandu velku, pandu cervenu a tigra (iste, nie vo volnej prirode). A aby som neopomenula Budapest, tiez sa mi nesmierne pacila, no bola som v nej asi len raz, kym v Prahe xy (nepocitam) a vo Viedni tiez velakrat.

Este na slovicko (dve, tri, … styristostyridsat) k pandam a tigrom. Popritom zmienka o jednej velmi stiplavej kuchyni a jednom velmi exotickom a tiez polygamnom etniku.

Pandy velke su narodnym pokladom (aj milacikom) Ciny. Svetovy fond na ochranu prirody (WWF) odhaduje, ze vo volnej prirode zije len asi 1860 kusov. Vyzeraju roztomilo a tiez tazkopadne. V skutocnosti aj su neskutocne lenive a to az tak, ze sa im nechce rozmnozovat. Panda je masozravec, no jej strava je prevazne rastlinna – najradsej ma bambusove vyhonky a nie je velmi ochotna konzumovat nieco ine. Podla IUCN patri do kategorie ZRANITELNY taxon!

Cinske mesto Chengdu (Ccheng-tu) je piatym najvacsim mestom krajiny a hlavnym mestom provincie Secuan (S’-cchuan). Asi poznate secuansku kuchynu – je “spicy, very spicy“. Podla odbornikov ide o velmi sofistikovanu kuchynu, ktora nema nikde na svete obdobu. UNESCO vyhlasilo mesto Chengdu za mesto gastronomie a aj samotni Cinania hrdo prehlasuju, ze secuanska kuchyna je najlepsia v celej krajine (region prezyvaju “Nebeska zem”). Pestuje sa tu rozna zelenina a ryza, no a v horach rastu huby, bylinky a korenie. Z korenia sa pouzivaju najma chilli papricky, secuanske korenie (szechuan pepper), cesnak, zazvor, badian a kardamon. Z tejto oblasti pochadza aj celosvetovo zname jedlo kung-pao. Avsak tym najvacsim miestnym turistickym lakadlom je chovna stanica pre pandy velke – ide o velky areal, kde sa pandam kralovsky venuju. Chovna stanica bola zalozena v r. 1987 a ma vynikajuce vysledky, co sa tyka odchovov pand – nielen pand velkych, ale aj pand cervenych. Hlavnym cielom prace chovatelov je navratenie pand do volnej prirody.

Pokial ide o pandu cervenu, podla IUCN patri do kategorie OHROZENY taxon! Nazyva sa tiez panda mala a v niektorych jazykoch ohniva liska. Nie je pribuzna pandy velkej, spaja ich len podobny sposob zivota:

Ked teda zavitate do provincie Secuan, nevynechajte mesto Chengdu a v nom urcite zajdite do chovnej stanice a popozerajte si pandy (garantujem Vam, ze na ten pohlad nezabudnete – ZOO je v porovnani s tymto rajom skor smutna a minimalisticka zalezitost). Skocte tiez do kina (je priamo v areali stanice) na zaujimavy dokumentarny film o pandach s prekladmi do roznych jazykov. Po dlhom dni si odbehnite niekde v centre mesta na masaz (su skvele!) a ochutnajte secuansku kuchynu (poproste o nestiplavu verziu a vedzte, ze to bude tak stiplave, ze po cinsky zacnete rozpravat:-) … ale ak si objednate spicy verziu, potom … ved uvidite:-). Este dve dolezite zmienky o oblasti Secuan: tu sa prvykrat v historii ludstva vytlacili ako platidlo tlacene bankovky a tiez sa odtial vyvazal hodvab do sireho sveta. A ak radi spoznavate exoticke etnika, potom sa z tychto koncin vydajte juhozapadnym smerom do Kralovstva zien – k narodu Mosuov – jeden z poslednych matriarchatov na svete. Kralovstvo som osobne nenavstivila (raz mozno), ale zopar realii sa hodi spomenut, lebo o ziadnom podobnom “zriadeni” som nepocula:-). Sak citajte dalej a pre pripad, ze presne taky sposob zivota by ste uvitali, balte a vyrazte na hranice medzi provinciami Secuan a Yunnan, do oblasti Himalaji blizko Tibetu, konkretne k jazeru Lugu. Na pobavenie alebo zaplakanie: pri vyhladavani “kralovstva zien” ma google nasmeroval o.i. k vyrobcom kuchynskych liniek… ta aby bolo jasne, tu bude rec o tantrickom budhizme, polygamii, nositelkach vylucnych vlastnickych prav a vylucnych rodicovskych prav a povinnosti, nie o kuchynskych linkach a ostrovcekoch:-).

Etnikum Mosuo zije pri jazere Lugu uz viac ako 2 000 rokov. Je ich cca 53 000 a vzhladom na izolaciu od okoliteho sveta maju aj vlastny jazyk a kulturu. Domacnosti vedu zeny. Zeny maju autonomne rozhodovacie pravomoci, spravuju vsetky financie a maju vylucne vlastnicke pravo k majetku (domom a pozemkom). Dedi sa “po praslici”, cize opravnenym dedicom vsetkeho majetku je dcera (vzdy ta najschopnejsia). Pri narodeni dietata zostava dieta matke a dostava priezvisko po matke. Rola otca a institut otcovstva tu neexistuju, otcovia vsak mozu svoje deti navstevovat a nosit im darceky. Muzi zvacsa neziju v domacnosti so svojou partnerkou a potomkom / potomkami (o opacnej situacii, a teda prichyleni muza do domu, rozhoduje zena). Zhruba 90% Mosuov vyznava tantricky budhizmus. Vsetci (zeny aj muzi) mozu mat naraz lubovolny pocet partnerov – nepoznaju monogamiu (nie je im prirodzena) a ani manzelstvo v nasom ponimani. Vztahy medzi muzmi a zenami definuje skor tuzba a potesenie. Muzi chodia za svojimi partnerkami len v noci (tzv. navstevujuce manzelstva / vztahy) a rano sa musia vzdialit, t.j. vratit sa k svojim mnohopocetnym rodinam, kde sa podielaju na vychove mladsich surodencov alebo na vychove deti svojich sestier. Ak aj dvaja ludia vytvoria stabilnejsi par, vztah zostava nadalej volny (polygamny) a na dominantnom postaveni zeny sa nic nemeni (muz v zvazku so zenou neziskava ziadny narok na jej majetok, ani jeho cast). Aj biznis (firmy, rodinne podniky) tu riadia zeny. Co sa historie tyka, zhruba v 6. stor. tu existovalo (ako zriadenie) kralovstvo – vladla zena a vsetky vyznamne posty zastavali zeny.

Zeny Mosuo – vzdy sa o nich hovorilo, ze su velmi zvodne (uz podla zapiskov prvych cestovatelov boli miestne zeny velmi atraktivne). Podla mna su krasne a myslim, ze posobia celkom spokojne:-)! Obrovsky kontrast v porovnani s kmenom Mursi v Etiopii, ktoreho zeny na mna vzhladom na ich “zdobenie” posobili (prepacte za vyraz) odpudivo (co je aj obrovska vynimka, pretoze zeny ostatnych africkych kmenov su castokrat velmi krasne)! A toto su teda zeny etnika Mosuo:

---

Spat ku zvieratkam, konkretne k tigrom – pre mna je tato velka macka TOP spomedzi vsetkych maciek (a ma aj TOP okale – the brightest and maybe the most beautiful eyes in nature). Vzdy som tuzila vidiet tigra vo volnej prirode (a rovnako velky sen mam ohladom goril, ci uz horskych goril – OHROZENY taxon alebo nizinnych goril – KRITICKY OHROZENY taxon)! Pokus (spotting a tiger) som ucinila v nepalskej dzungli, no vysledok sa nedostavil, ani jeho chvost ci labu som nevidela … aj ked, vzhladom na otvorene jeepy a ja sediaca na kraji, neviem, ako by to asi senzacne prebiehalo, keby sa tiger zjavil (… a skocil) – tie kamienky a palice, co si ludia beru pre pripad utoku nosorozca, by na tigra hadam nikto nepouzil … fakt si neviem predstavit hodit kamienok do tigra alebo zahnat sa po nom palicou … lenze nepalski sprievodcovia nechodia ozbrojeni, preto je asi lepsie tigra nestretnut. Kazdopadne, sanca vidiet ho je mala! Asi podobne je to s jaguarom v dzungliach Strednej Ameriky, resp. s nim je to mozno este zlozitejsie (jeden lokalec pracujuci 30 rokov ako guide v tamojsej dzungli mi povedal, ze za cely ten cas videl jaguara 3x, a potom napr. nasinci, ktori tam chodia opakovane, nikto z nich jaguara este nevidel). Spomedzi seliem (velkych maciek) je vacsia sanca vidiet vo volnej prirode leoparda – ale aj to chce (v porovnani napr. s levom, ak ste prave v Afrike) velke stastie, pretoze z celej Big Five (pojem plati pre Afriku) sa leopard da zahliadnut najtazsie! Mne sa to podarilo v Afrike (v Nepale nie): 3x som ho videla, no asi len raz som ho stihla odfotit. Hoci moja vyprava do nepalskej dzungle za tigrom dopadla bez tigra, videla som tu vselico (aj nosorozca! a to je tiez terno!) a bolo to cele super! Apropo, ak by ste natrafili na nosorozca, treba pred nim utekat nie rovno/priamociaro, ale cikcakovito (zle vidi dopredu, musite ho zmiast) – takto sa uteka aj pred losom na Aljaske alebo kdekolvek sa los vyskytuje (ak si spominate, co som pisala v skorsom clanku, na Aljaske je los najvacsi “killer” – nie grizzly, ani baribal, ani kodiak, ale tento na pohlad priatelsky vyzerajuci parnokopytnik). Niekedy inokedy postnem prispevok o krokodiloch v Nepale (dva druhy) – aj som sa plavila na kanoe, aby som ich pozorovala, co bolo celkom “risky”, ale ak chces dobre vidiet, musis do plavidla nasadnut a nejaku tu koncatinu obetovat – ale nie, nebolo to az tak “risky” ako sa napr. plavit v Afrike pri hrochoch.

Koho zaujima safari v nepalskej dzungli alebo rovno jungle walk, vid nizsie link na clanok – docitate sa okrem pravidiel a zaujimavosti aj to, ze guidi maju ako zbran len bambusove palice: “guides have only bamboo sticks as a weapon“. No nejde o jedine walking safari na svete – v Keni som bola pri rieke Mara v narodnej rezervacii Maasai Mara a pamatam si oblast velmi dobre nielen kvoli strachu z utoku selmy, no aj preto, ze tam lietali muchy tse tse (apropo, obaja kenski guidi boli ozbrojeni). Dalej som bola takto peso este skoro rano za tmy v divocine v Namibii, no nebola to narodna rezervacia / narodny park a islo o oblast bez seliem – aspon tak mi to tvrdili:-), tak som isla s radostou. A potvrdzujem, co hovori clanok o takomto safari: “it makes you feel wilder“:-). Clanocek:

Jungle Walk in Chitwan National Park?

Nech neukoncim tento dlhy text bez vlastnej fotky, tak aspon par z jeepu nizsie.

Welcome to the Jungle :-)! Nepal, Chitwan National Park (UNESCO) – ma rozlohu 2 238 km² a zije tu o.i. tiger bengalsky (cca 128 kusov), leopard, nosorozec indicky (cca 600 kusov), slon, styri druhy vysokej zvery, tri druhy antilop, liska, sakal, hyena, divy pes, diva macka, medojed, varan zlaty, pyton tigrovity (ma 2 az 4 m, najdlhsi mal vyse 5 m), bohata avifauna (cca 500 druhov vtakov), atd. Pre trackovanie zvierat na safari plati: “Stop, pause and listen. Let the jungle talk to you.“

---

4. What about some Africa? …. Togo:-)?

Nie moj zazitok, ale zazitok PPPitra – velmi sa mi pacilo to videjko. No a co sa malarickych oblasti tyka, je to vzdy neprijemne ocitnut sa v nich (clovek vtedy zapina vsetky senzory). Uz som si na to – neda sa povedat, ze zvykla – ale dajme tomu, ze uz viem pracovat s tym pocitom, ked nieco hrozi – to hovorim so vsetkou pokorou! Nie je mi to jedno, no uz neprezivam taky strach, aky som mala pri mojej prvoceste do malarickej Afriky. Aj v Strednej Amerike som bola v oblastiach, kde vsetko mozne hrozilo (len napriklad v Belize naraz uradovali malaria, horucka dengue, cholera, zltacka, crevne parazity (ameby)), a to ani nehovorim, ze som tam bola na konci obdobia dazdov a hurikanov (cize vlhko a aktivita komarov velmi velka). Clovek musi byt opatrny, dodrziavat zakladne pravidla pre pobyt s vyskytom tropickych chorob a dokladne sa repelentovat (co najvyssie DEET a kvalitne produkty – radsej u nas kupene, nez tam niekde lokalne produkty, neoverene – ja pouzivam zn. Care Plus). Ambulanciu tropickej mediciny som neraz navstivila a vselico sa od pana doktora naucila. Nie som zastancom uzivat antimalarika, no vzdy ich mam so sebou pre pripad, ak by bolo nedajboze treba (stand-by liecba) a dodrziavam anti-bite pravidla. Tieto moje slova, prosim, nepovazujte za odporucania ohladom uzivania / neuzivania profylaxie, odporucam konzultaciu so specialistom (povie Vam napriklad aj to, kde su komare na co uz rezistentne – napr. niekde na chinin). Za mna zo spomenutej zn. Care Plus napriklad repelent 50% DEET:

https://www.trekland.sk/produkt/2423/care-plus-d)eet-50-spray-60ml

a dalej napr. Care Plus O.R.S. (Oral-Rehydration-Salt) – ide o sacky s glukozo-solnym pripravkom pri dehydratacii – nemusela som ich pouzit, no poskytla som ich v Indii dalej, ked trebalo:

https://www.trekland.sk/produkt/2162/care-plus-o-r-s-10-sachets

A spomenute video:

Ked sme pri tej Afrike a konkretne zapadnej, v ramci ktorej som zatial nic okrem Senegalu nevidela, pridam aspon dve fotky – take, ake presne oblubujem = zo zivota, z ulice, bez “make-upu”. Tieto dve fotky asi neukazuju ziadne romanticke pohlady, no mozem potvrdit, ze v Afrike sa da casto (alebo aj vacsinou) vidiet (ak chcete) viac romantiky nez trebars v ulickach niekde vo Francuzsku:

A razantne prehadzujem vyhybku smer film a divadlo – som ich fanusik, no obsediet dlho si u mna vyzaduje, aby ten film / predstavenie boli pecka! Mam pre Vas konkretne 3 filmove tipy a 1 divadelny asi nie tip, skor vyzvu pre narocneho divaka:-). O tom vsetkom a aj vselicom inom nizsie.

---

MOJE 3 FILMOVE TIPY (tieto filmy som videla v kine):

1. Killers of the Flower Moon od skveleho rezisera Martina Scorseseho podla skutocnych udalosti (PRE VIAC INFO TU ROZKLIKNI / CLICK HERE TO SHOW ADDITIONAL CONTENT)

Film je nominovany hned v niekolkych kategoriach na Oscara. Reziser Martin Scorsese je cerstvo oceneny uz aj cestnym Zlatym medvedom na festivale Berlinale za jeho celozivotny prinos. Fantasticke herecke vykony Leonarda di Capria, Roberta de Nira a Lily Gladstone. Na CSFD 78 percent. Film bol natoceny podla skutocnych udalosti. Nieco z historie (CZ zdroj) – z textu vyberam “Proto se na natlak nekolika lobbistickych skupin podarilo roku 1921 v americkem Kongresu protlacit zvlastni a dost podivny zakon. Ten v zasade zpochybnoval mentalni a pravni zpusobilost pohadkove bohatych indianu, a ukladal jim nove povinnost prijmout pro spravu nad svymi penezi rozumneho „ochrance“. Pokud by se nechteli narizeni podvolit, museli pravne a lekarskou zpravou dolozit svou pricetnost a kompetentnost. Coz ale slo jen stezi.” Link na citovany zdroj: https://www.stoplusjednicka.cz/ropne-bohatstvi-indianskeho-kmene-osedzu-nastartovalo-vlnu-korupce-podvodu-vrazd. Este nieco z historie (EN zdroj) – z textu vyberam “On March 3, 1921, Congress passed a law requiring the Osage to pass a measure of competency proving they could manage their funds responsibly. If they couldn’t, they would be appointed a guardian until a legal age.” Link na citovany zdroj: https://prologue.blogs.archives.gov/2021/11/24/terror-on-the-osage-reservation/.

Trailer k filmu:

Trailer k filmu NORSKY / CZ:

Podtitul 1: Moj maj 2023 bol najma o kulture (hoci povodny plan bolo spoznavanie Blizkeho vychodu).

Podtitul 2: Moj jun 2023 bol najma o prirode (hoci s pracovnym notebookom po boku, ale vikendy boli uz moje).

Podtitul 3: Tema “longevity” v podani ceskeho Vogue Leaders.

---

1.

Pablo Picasso! Absolutny fenomen moderneho umenia 20. storocia.

8. aprila 2023 uplynulo presne 50 rokov od jeho smrti.

V Albertine vo Viedni som stihla osobitnu, docasnu vystavu venovanu tomuto panovi umelcovi. Hoci ta uz neprebieha, stala expozicia Picassa vam neujde.

Apropo, hoci vo Viedni som travila mnozstvo dni ci vikendov (aj celych tyzdnov) po mnohe roky mojej ranej mladosti, v Albertine som ani raz nebola – aka skoda a vlastne aj hanba. Ale v tych casoch ma bavilo vsetko mozne, len nie galerie a muzea:-). Atmosferu Viedne som vzdy zboznovala. Vsade v centre lavicky, zive koncerty, ja sediac so zmrzkou vo velkom meste v inom state – boli to hej casy! A kedze rana mladost sa medzicasom prehupla do intenzivnej mladosti:-), chcelo to renesanciu aj s davkou kultury.

Idem na to, este ale netusim, ci nebudem lutovat, ze nemam skip-the-line ticket.

Dopadlo to tak, ze v rade na listky som stala presne nula sekund (nie preto, ze by som sa predbehla) a to som tam bola cez vikend – aky rozdiel oproti “obliehanemu” muzeu Prado v Madride alebo Narodnym muzeam v Edinbra ci v Oslo. Co sa Oslo tyka, pridete si na svoje najma, pokial ide o moderne umenie – v skorsom prispevku som spominala Munchovo muzeum (inak, aj v Albertine som videla Munchov obraz, konkretne Winter Landscape z r. 1915), no este pridam tip na Galeriu moderneho umenia (Astrup Fearnley Museet), ktoru projektoval slavny taliansky architekt Renzo Piano, nositel mnohych medzinarodnych oceneni (autor o.i. Centra Georges-Pompidou v Parizi, Medzinarodneho letiska Kansai v Osake – videla som, Muzea americkeho umenia Whitney v New Yorku alebo uchvatneho Kulturneho centra Jean Marie Tjibaou v Novej Kaledonii). Do tejto galerie som dostala listok zdarma, poskytol mi ho hotel, v ktorom som v Oslo byvala – ozaj vynimocny hotel, mal aj vlastneho kuratora a priamo v hoteli boli vystavene rozne originaly, napr. od Andyho Warhola.

A spat do Albertiny, nech uz vidim Picassa:-). Eskalatoru som sa vyhla a za odmenu sa mi naskytol takyto pohlad:

Nasleduje mala ukazka exponatov patriacich do stalej aj docasnej expozicie Picassa v Albertine:

Ked sme pri umeni, par rokov dozadu som si v Innsbrucku kupila tasku s motivom Klimtovho obrazu Bozk (aj o G.K. som uz pisala blog), no a v suvenirovom obchodiku v Albertine som si dokupila podstavec na pohar s motivom toho isteho obrazu.

Pri zmienke o Innsbrucku ma napadol skokansky mostik Bergisel (Zaha Hadid) – ten som si odfotila len zdialky, zato skokanske mostiky v norskom meste Lillehammer som pofotila “meter od nich”, plus som tam kratko sledovala treningy skokanov (skakali na green): 

A zmrzlinova bodka na zaver dna vo Viedni: dala som si Himbeere namiesto Schokolade -> casy sa menia, chute aj preferencie sa menia:-). Dovidenia nabuduce, krasna Vieden!

My Shangri-La beneath the summer moon,
I will return again,
Sure as the dust that blows high in June:

Umenim je aj hudba a mne je luto, ze som nestihla letny koncert Viedenskych filharmonikov v Schonbrunne (pozrela som si aspon zaznam celeho koncertu).

A usla mi aj europska snura Renaissance World Tour 2023 mojej oblubenej Beyonce (!). Potom v lete a v septembri koncertuje uz len v Kanade a USA:

Co dalsie som si v ramci kultury pozrela? Vyucbu mladych nadejnych dirigentov a skolske vystupenie tanecnikov, a to vsetko v ramci The Juilliard School (umelecka skola v NY, jedna z najvyznamnejsich na svete) – super talentovani ludia, vid napr.:

2.

Vysoke Tatry su mojou srdcovou zalezitostou, nemam k nasmu prekvitajucemu vztahu viac co dodat:-). Dost som pochodila, otlak jak svet hned v prvy den (nie preto, ze by ma botky tlacili, ale vbehol mi do jednej drobny kamienok a mne sa ho nechcelo vyberat, tak som slapala kilometre aj s kamienkom a dalsie dni (kedze som vytrvalo chodila, hoci noha bolela a otlak sa zvacsoval) mi dali priucku, ze nabuduce to spravim s kamienkom inak:-). No super mi bolo, vpijala som do seba tu zelenu, pocuvala (aj v noci) zvuk zurciaceho potocika, srnky som raz mala priamo pod balkonom, potom mi raz jedna skocila rovno na cestu. Casy som si vobec nesledovala, mala som ale neklamny pocit, ze idem dost rychlo – ale jeden udaj mam odsledovany – trasu z Tatranskej Polianky na Sliezsky dom a spat som namiesto udavanych 4 hodin dala za 3:10 vratane 5 minutovej prestavky aj bolavej nohy – predbehla som vsetkych smerom hore, mna nikto, smerom dole ma hned v uvode, ked som sa otacala, predbehol jeden pan. Chvastam sa, viem, ta ale sa tesim, ze to so mnou este nejde dole vodou:-). Fajne bolo, aj vyborne pocasie som mala po vsetky tie dlhe dni, no ale takmer vobec som nefotila:

---

3.

Tema dlhovekosti (nie vsak hocijakej, ale naplnenej) sa mi k riadkom vyssie hodi z dvoch dovodov – aj Picasso si pozil dlho a zjavne zvladal a vladal, no a castejsi pobyt v prirode prispieva ku lepsej kvalite zivota. Kazdopadne, nadabila som na temu “Future World: Longevity”, ktora komplexne pojednava o dlhom zivote, nie vsak, co sa poctu odzitych rokov tyka, ale miery ich kvality. Tema aj o tom, ze zivot (a nas pristup) maju byt “SUSTAINABLE, ICONIC, INNOVATIVE AND WELL-LIVED”. Konferencia s rovnakym nazvom “Future World: Longevity” sa konala pod zastitou prof. Kralickovej, rektorky Univerzity Karlovej. Prezentovali rozni zaujimavi ludia, napr. Burak Oymen – spoluzakladatel Harvest Series (serie inovativnych stretnuti zameranych na zdielanie vedomosti a napadov, na ktorych sa stretavaju najvacsie kapacity z celeho sveta, aby prebrali rozne temy oplyvnujuce zivot ludi a nasu planetu), alebo Petr Sramek – zakladatel LongevityTech.Fund a riaditel Healthy Longevity Clinic, bol uvedeny v skupine 28 leadrov umelej inteligencie v hlavnej studii WIPO, buduje vedecku, financnu a obchodnu infrastrukturu na rychlejsie prijatie technologii, ktore zasadne zlepsuju zdravie.

https://www.vogue.cz/clanek/vogue-leaders/michaela-seewald-e657a34/michaela-seewald-predstavuje-nove-cislo-vogue-leaders-na-tema-longevity

https://www.vogue.cz/clanek/vogue-leaders/michaela-dombrovska/konference-vogue-live-2023-na-tema-future-world-longevity

Budte sviezi, zdravi a krasni (staci zvnutra) ako tieto nezabudky:

A majte velmi vydarene leto:-)!

Gratulujem vsetkym nominovanym a vitazom, no specialne tomu, ktoreho osobne poznam: Miskovi Kernovi – v tomto jubilejnom, uz 30. rocniku odovzdavania ceny Cesky lev (4. marec 2023) zvitazil v kategorii muzsky herecky vykon v hlavnej ulohe za postavu Arveda v mysterioznej historickej drame s rovnomennym nazvom Arved. Tento rezijny debut Vojtecha Maska premenil z 12 nominacii 3, konkretne v kategoriach najlepsi scenar (Jan Polacek a Vojtech Masek), najlepsia hudba (Aid Kid, Pjoni) a uz spominany najlepsi herec v hlavnej ulohe (Michal Kern).

Nieco o filme Arved: vid link nizsie – a ak sa vam nechce preklikavat a citat, tak aspon info, ze Jiri Arved Smichovsky bol skutocnou postavou ceskych dejin, “diabolskym geniom ceskej historie, ktoreho inteligencia dosiahla uroven, ktora sa neobmedzuje na jednoduche vnimanie dobra a zla“:

https://refresher.cz/132190-Nacisticky-udavac-a-okultista-uspel-na-Lvech-nejlepsi-film-ale-nepromenil-Stoji-Arved-za-zhlednuti

Alebo iny opis filmu jednou vetou – kam az je clovek schopny zajst, aby dosiahol svoj ciel (zdroj: https://www.csfd.cz/film/822305-arved/prehled/). 

Trailer k filmu Arved:

Vsetky nominacie a vitazi Ceskeho leva v r. 2023:

https://www.rexter.cz/rubriky/kultura/cesky-lev-nominace-ceny-vysledky-a-vitezne-filmy_1240.html

O cene Cesky lev: Ide o najprestiznejsie ceske filmove ocenenie, ktore udeluje Ceska filmova a televizna akademia (CFTA) uz od r. 1993. Vyhradnym vyrobcom sosky su ceske sklarne RUCKL:

https://www.ruckl.com/cs/cms/2/cesky-lev

Dizajn sosky:

Gratulujem este raz!

Kultura a umenie su dolezitou sucastou nasho zivota. Bez nich by bol zivot fadny, “bezfarebny”, hluchy, nemy, atd. Chybal by mu kusisko krasna a koktejl toho, co dokaze povznasat, inspirovat, prebudzat fantaziu a zvedavost, preniest/uniest kamkolvek atd. Pre mna su kultura a umenie vsemocne, rovnako ako priroda.

Ked je rec o Ceskych levoch, pridam foto tak trochu ineho leva – ani kristalovy, ani zivy, no aj tak zaujimavy:

A este jedno moje foto – konecne taky jeden skutocny lev (teda, jeden lev a tri levice, no tu tretiu skoro nevidiet):

Vystava 28 diel barokoveho maliara Jana Vermeera (Johannes van der Meer, 1632 – 1675) v holandskom narodnom muzeu Rijksmuseum v Amsterdame (zahajena 10. februara) potrva do 4. juna 2023. No zial, vyzera to tak, ze listky su uz vypredane… apropo, muzeum ich predalo takmer pol miliona! Je tu ale nadej, ze vystava sa predlzi.

1) Vyberam clanok, ktory priblizi dielo majstra Vermeera (maliar svetla a pokoja) a aj zakulisie vystavy:

https://magazin.aktualne.cz/kultura/umeni/vystava-jaka-se-nebude-opakovat-vermeer-rijksmuseum/r~11fdbec0ab9a11ed93abac1f6b220ee8/

Jedna zaujimavost z clanku – slova riaditela muzea Taca Dibbitsa: “Nikdy v dejinach sa na jednom mieste neocitli tri stvrtiny obrazov Vermeera. Ani sam Vermeer ich nikdy nevidel tolko naraz.” A co sa vyobrazovanych postav tyka (Vermeer maloval zvacsa zeny), dodava: “Prave vdaka tomu, ako su sustredene a ako pokojne posobia, sa k jeho malbam stale vraciame. O to skor dnes, kedy zijeme v tak hektickom svete.“

2) Dalej vyberam kratku spravu BBC o tejto vystave:

3) A napokon davam tip na vyborny pohlad (lepsie vhlad) na dielo autora, ktory pripravilo samotne muzeum Rijksmuseum pod nazvom “Closer to Johannes Vermeer” (mozno slaba utecha, no vyborne intro pre pripad, ze sa listky nesplasia … alebo potom neskor pobehat muzea, v ktorych niektore z jeho obrazov visia v ramci stalych expozicii):

https://www.rijksmuseum.nl/en/johannes-vermeer?ss=

A aspon jeden jeho obraz (jeden za vsetky) – svetoznamy portret Dievca s perlovou nausnicou (nazyvany tiez Dievca v turbane alebo „Gioconda severu“ alebo „holandska Mona Lisa“). Tento drobny obrazok s rozmermi 44,05 x 39cm je studiou dievcenskej hlavy so zaujimavou fyziognomiou. Nie je zname, koho autor maloval, a ani presny rok, kedy portret vznikol, pretoze obraz nebol signovany. Pravdepodobne neslo o dielo na objednavku. Znalci umenia ho ocenili az dve storocia po smrti autora (pri umeni to takto “post mortem” obcas chodi). Urcite ste ho (ju) uz videli (mozno na fotke alebo ako reprodukciu, niekto mozno aj original) – je ako ziva alebo ako dobova fotka (!):

Podtitul 1: V roku 2016 na hudobnom festivale v Glastonbury vystupi aj uzasna ukrajinska etno-folk-jazz-etc. (multizanrovo) hrajuca kapelka DakhaBrakha. Na koncerte sa predstavi takto: “We are DakhaBrakha from FREE UKRAINE!” – odznie v 2. minute 40. sekunde.

Podtitul 2: The New York Times aktualne poznamenava: “For years, the Ukrainian band DakhaBrakha has ended its shows chanting, “Stop Putin! No war!” What they had protested has now come to pass.“* Clenka kapely hovori: “We can’t make any music. This is our life now: An air raid siren goes off.”*

*Zdroj citacii v podtitule 2 – The New York Times :

https://www.nytimes.com/2022/03/03/arts/music/dakhabrakha-ukraine.html

(tento clanok priblizuje kapelu DakhaBrakha ako ambasadora ukrajinskej hudby a kultury, jej tvorbu a message jej tvorby)

A teraz zaznam ich fantastickeho koncertu v Glastonbury (ak nemate hodinku cas, odporucam vypocut si aspon uvod, po nom pasaz od 16. minuty, no a zaverecny koncentrat “hypertrofovanej” energie prichadza od 49. minuty):

GLORY TO UKRAINE! FREE UKRAINE! I PRAY FOR UKRAINE …

STOP PUTIN, STOP WAR!!!

Ukrajina

ORGANIZACIA MAGNA: https://donate.magna.org/sk/ukrajina/?utm_campaign=%5BCopy%5D+%5BCopy%5D+%5BCopy%5D+%5BCopy%5D+%5BCopy%5D+Blogy&utm_content=Final&utm_medium=email&utm_source=customer.io

Prehlad aj inych moznosti, kam a ako pomoct / prispiet:

https://domov.sme.sk/c/22848039/vojna-na-ukrajine-ako-mozem-pomoct.html?ref=trz

Pozn.: Chybny udaj v clanku ohladom kontaktu na Magnu som nahlasila do redakcie SME, zatial chybu neupravili.

PS: Samozrejme, ze som prispela … kto o tom pochybuje, ten ad1 ma zarucene nepozna a ad2 nema co robit na mojom blogu : ) (posledna cast, t.j. povel na odchod z mojho blogu neplati pre tych, ktori, hoci ma aj nepoznaju, nepochybuju …).

Tento post bude extra strucny, lebo zatial neviem, ako sa volam :-)! Co je u mna nove (?), doslova len par hodin cerstve? Dnes som uspesne ukoncila moje studium a (neskromne) hlasim, ze som dostala zaverecnu znamku 1:-)! V minulosti, ked som pred mnohymi rokmi studovala a dostavala taketo znamky, aj tak som mala pocit, ze sa dalo pre vec urobit daleko viac. Dnes (bezohladu na znamku) mam pocit, ze som urobila cca maximum. Inak povedane, odmakane vsetko a co je najvacsie pozitivum, velmi ma to bavilo, obohatilo a mam dobry pocit. Zivin pre mozog mam aktualne az nadmieru (odteraz uz len leporela pre najmensich:), balim kufrik aspon na par dni a coskoro hadam zverejnim nejaky prispevok o svete, zivote, kulture alebo tak :-)! No neskutocne sa tesim :-))), ale este si to poriadne neuvedomujem (potrebujem sa odprostit od stresu, dospat a KONECNE MAT NEJAKY VIKEND KOMPLET CELY VOLNY …:-)!

Pripajam aspon 1 zaujimavy clanok o studiu na Oxforde po brexite (o.i. sa docitate, ze dostat sa na univerziu v Anglicku po brexite je jednak tazsie, no hlavne drahsie) … ak mate taketo studijne ambicie (alebo Vase deti by ste tam radi raz poslat), vrelo odporucam precitat a Pauline samozrejme velmi fandim (citam, ze chodila na rovnaky gympel ako ja): https://vysokeskoly.sme.sk/c/22784341/hoci-ju-prijali-peniaze-na-skolu-v-oxforde-nemala-na-studium-sa-jej-vyzbierali-ludia.html

Ako to ide? S velkym potesenim a hlbokym vydychom moze povedat, ze prvu etapu mam za sebou.

V akom stadiu sa nachadzam? Ukoncila som 10 separatnych resp. autonomnych casti, ktorych “zdolanie” je predpokladom zahajenia zaverecnej dvojfazovej (pisomnej a ustnej) casti . V reci studentskej som za kazdu z 10-ich absolvovanych casti dostala znamku 1. Chvalim sa ostentativne, ale ked sa clovek sam nepochvali, nikto ho nepochvali :-). Prosim si vesely a oslavny song – moze byt tento:

Po balkanskej veci moze nasledovat aj indicka:

Na finalnu cast mam este cas. Nemienim s tym extremne otalat, no musim si trosku oddychnut. Ako sa hovori, ci piatok, ci sviatok, ci vikend – nemala som po dlhy cas ani den oddychu. Bez ohladu na vsetko, uz teraz mozem spokojne zhodnotit, ze mi to dalo velmi (fakt velmi) vela a chvalim profesionalitu studia a ucitelov (hlavy osvietene, extremne vzdelane, o com svedci aj popis ich kariernej praxe).

Caka ma este dlha put – mozno tak velka ako vid fotka nizsie, ktorou tu vzdialenost ilustrujem, mozno mensia, uvidi sa.

Ide o zname dvojicky mrakodrapov Petronas v Kuala Lumpur (hlavne mesto Malajzie). Ich vyska je cca 452 m a do r. 2003 si drzali svetovy prim najvyssich budov sveta. Hoci sa to od nasl. roka zmenilo, stale maju prvenstvo medzi mrakodrapmi- dvojickami , tzn. su najvyssimi twins na svete. Ked si vsimnete, v strede su navzajom prepojene mostikom (sky bridge). Bola som aj vo vnutri a interier je uzasny – prve poschodia tvoria obchody najma luxusnych znaciek, presklenne vytahy, kaviarne, restauracie, atd. Na KL a celkovo na Malajziu mam vela peknych spomienok, bolo by to na samostatny blog. Uvediem aspon dva najcitelnejsie definicne znaky – dazdove pralesy, uzasna priroda, orchidey a ine kvety, apropo aj samotne KL je neskutocne zelene mesto (v nom parky a zahrady prezyvane “zelene pluca KL”) a prave v nom som prvykrat v zivote len tak vedla obytnych casti videla rast ananasy. A po druhe, Malajzia je neskutocne multi-kulti a multireligiozna – vedla seba kostoly, mesity, indicke stvrte, cinske stvrte, budhisti, atd., pricom som nevidela, ze by do seba hadzali pomarance alebo sa akokolvek k sebe nenavistne spravali – z toho, co som videla a co si pamatam z informacii o Malajzii, nazivaju relativne velmi druzne a navzajom su tolerantni a tak to ma byt!

Dlhu put mozem ilustrovat aj takto:

Dlhu put mozem ilustrovat aj hlbkou – tak napr. tymto mojim foto:

A idem zahajit chill-out. Pripajam jednu z mojich oblubenych od Brucea S. – ten hlas … no uznajte sami :-)!

Chvilkove rozptylenie z inak viac nez plneho nasadenia (priemer 16 hodin denne nepretrziteho studia), vdaka comu (dobre je tak a dobre mi tak) nestiham pozorovat, co je nove za humnami (lepsie povedane za oknami, kedze humna roznych okresov nedajboze inych statov nie je mozne preskumavat). Hlboko ponorena do pr. noriem, pr. doktriny a judikatury, len pasivne (jednym polozatvorenym okom a jednym polovypnutym uchom) vnimam, co sa vonku deje – povedane inak, velmi nevnimam :-). Ale mozno plati (viac nez inokedy), ze obcas je lepsie nevediet, nevidiet, nepocut (a aby bola zostava kompletna, ani nehovorit) :-).

Nebudem sa stazovat, ani lutovat (moja slobodna volba), ale miestami sa mi uz v hlave mixuju corpus possessionis a animus possidendi, damnum emergens a lucrum cessans, casum sentit dominus => to nie su zaklinadla:), to je jazyk mojho kmena :-), no aby to nevyzeralo, ze nim plynule hovorim, spresnim, ze to len vtedy, ak s tymi pojmami prave “narabam”. Hoci pocitujem unavu a sem-tam sa mi tie definicie a koncepcie zlievaju, aj tak ma to velmi bavi!

Korelacia s / a reminiscencia na / casy davnejsie minule

Povodne casy, ked som studovala a pisala diplomovku, sa daju nazvat RETRO casmi – dopisovala som si vtedy s Ustavnym sudom SR, lebo maloktore informacie boli lahko dostupne, krvopotne som si zhanala materialy, atd. Digitalizacia je fenomenom dnesnych cias. Uz aj odborna literatura je vo formate E-knih (format mi je samozrejme uz davno dobre znamy, ale vdaka beletristickej literature) – teraz som prisla aj na caro napr. Smarteca z Wolters Kluwer. To sa neda porovnat, k comu vsetkemu je dnes pristup, a ako lahko dostupne su informacie (nic nove nehovorim, vnima to kazdy). Casy minule (a ich symbol papierove resp. listinne zbierky zakonov) boli teda v porovnani s dneskom o dost tazsie, studium bolo tvrdo odmakane (behanie do kniznic, kopirovacich sluzieb a pod., vsetko dlho trvalo, publikacii bolo malo a bol po nich velky dopyt).

Hoci aktualne nemam cas na relax aktivity, zhrniem, co som objavila alebo postrehla v casoch, ked som ten cas mala (podcasty a vlogy). Vo vypocte vsak najskor uvediem 2 uzitocne zdroje k odbornych pramenom (mozno vam nieco z toho padne vhod):

• Kupa odbornych e-knih vo formate Smarteca (prip. Epub a ine – zavisi od konkretnej publikacie) na Wolters Kluwer. Ja som pracovala s ceskou strankou, link: https://www.wolterskluwer.cz/cz/e-knihy/nabidka-e-knih.c-857.html.
• Najom odbornych online knih na dobu urcitu (par desiatok ceskych korun, ak knihu potrebujete napr. na 60 az 180 dni) – ja som vdaka tomu opravnenym detentorom aktualnej publikacie z medzinarodneho obchodneho prava za pouhych cca 80 CZK, link: https://www.levna-knihovna.cz/.
• Free pristup – download e-knih (beletria, cestopisy) z Mestskej kniznice v Prahe, link: https://www.mlp.cz/cz/katalog-on-line/eknihy/.
• Symbolicky spoplatnene premietania mojho oblubeneho Travelistanu (takto som mohla ist aj pocas lockdownu parkrat do kina:) a ich free cestovatelske podcasty, link: https://podcasts.apple.com/sk/podcast/cho%C4%8F-do/id1544851523?l=sk.
• Ine podcasty vsehochuti, napr. “The Argument” od The New York Times, link: https://www.nytimes.com/column/the-argument alebo rozne podcasty na SME, link: https://podcasty.sme.sk/?ref=menu (v ramci nich su super napr. Dejiny – Tyzdenny historicky podcast urobeny v spolupraci s magazinom Historicka revue, ktory som si kedy davno kupovala v PNS stankoch :).

Notorious RBG – Beyond Notorious

Specialny prispevok sa tyka legendarnej americkej sudkyne, prezyvanej Notorious RBG – ide o jej ctihodnost (uz nebohu) Ruth Bader Ginsburg. Bola len druhou zenou v historii, ktora ziskala funkciu sudkyne na Najvyssom sude USA (Supreme Court of The United States). Neblaho znama je jej osobna skusenost z pody Harvardu, kde ju (a ine studentky, ktorych bolo spolu len 9 popri cca 491 muzskych kolegoch v rocniku) po prijati na studium v r. 1956 dekan vyzval, aby vysvetlila, preco prisla studovat pravo, kedze (podla jeho vyjadrenia) tym zabera miesto inym potencialnym (muzskym) studentom. Bola znama liberalnym postojom, velkym zapalom v boji za obcianske prava, zakaz diskrimacie, rovnost pohlavi, a pod. Jej zivotna osobna a profesionalna draha (dozila sa uctyhodnych 87 rokov a do toho casu vykonavala funkciu sudkyne) stoja viac nez za povsimnutie. Preco dostala oznacenie “Notorious RBG” po jednom (mne neznamom) rapperovi “Notorious B.I.G.” je vysvetlene napr. tu: https://www.pbs.org/newshour/show/how-ruth-bader-ginsburg-became-the-notorious-rbg. Komu sa nechce preklikavat / citat, tak aspon v skratke, prezyvku si nedala ona sama a bola to prezyvka s pozitivnym kontextom, paralela na to, ze RBG predstavovala a stale predstavuje ikonu pop kultury pre mladych ludi (a to aj napriek jej serioznej funkcii a vtedy – v casoch, ked prezyvka vznikla – uz aj “babickovskemu” veku). Vypocula som si nahravku jej osobneho vyjadrenia (co ona na tu prezyvku?), vobec s tym nebola nekomfortna, naopak:). Pokial ide o zdroje informacii o tejto dame, v prvom rade davam do pozornosti podcast na CNN s nazvom “RBG: Beyond Notorious”: https://edition.cnn.com/audio/podcasts/rbg-beyond-notorious a v rade druhom aj dokument https://www.csfd.cz/film/586168-rbg/prehled/ – mne sa dokument pacil. A aby to nebola nuda bez foto, prikladam jej fotky z netu:

• 

• 

• 

PS: Vsimla som si, ze existuje aj kniha, ktoru Ruth Bader Ginsburg o sebe, justicii, sudnej praxi a inych temach napisala. Dostupna je napr. na Martinuse “My Own Words”: https://www.martinus.sk/?uItem=858319 (zatial som ju necitala a tak skoro asi ani neprecitam).

Podtitul 1: Ak ste uz precitali vsetky knihy a videli vsetky filmy, pridam po jednom tipe z oboch sudkov, lebo mozno reku predsa je tu este nieco neprecitane a nevidene, v oboch pripadoch svojim sposobom aj nevidane:-).

Podtitul 2: Dve nesporne zaujimave osobnosti – Elena Ivanovna a Sergej. Nespaja ich vobec nic, snad okrem ohromnej davky sikovnosti a tiez kontroverznosti, ktora z nich urobila vdacny objekt, a tym aj dobry predajny “artikel” pre rozne media ich doby, a rovnako silnej tuzby kracat zivotom co najslobodnejsie. Nezili ani v rovnakom case. Sergej je este stale mlady muz, narodil sa v roku, kedy Elena uz bola par rokov po smrti. Nespaja ich ani naklonnost k rodnej hrude. Elena sa sice narodila v Rusku, no este ako mladucka sa prestahovala do Francuzska, vacsiu cast zivota prezila v Spanielsku a do Ruska sa nemienila nikdy vratit a ani sa nevratila. Sergej sa narodil a isty cas zil na Ukrajine, neskor vo Velkej Britanii, v Rusku a v Amerike, no povazuje sa za Rusa. Elena stala takmer cely zivot po boku jednej svetoznamej osobnosti, ktorej pracovnym nastrojom bol maliarsky stetec. Sergej je svetoznamou osobnostou a jeho pracovnym nastrojom je jeho vlastne telo. Tym som chcela povedat len tolko, ze moj prispevok nevznikol cielene, dopracovala som sa k odkazu na tieto dve osobnosti prostrednictvom jednej knihy a jedneho filmu. Sergej mi je znamy uz niekolko rokov, kym o Elene som az doteraz zrejme nepocula, a ak aj ano, evidentne dost malo na to, aby som si ju zapamatala. Odteraz si ju uz budem pamatat, aj ked nie ako Elenu ale ako Galu – k tomu nizsie.

Knizny tip by som nazvala ako “who is hiding behind the world-known canvas?” (t.j. kto sa ukryva za svetoznamymi obrazmi?). Bude putavy pre milovnikov biografie alebo vytvarneho umenia, no najma pre tych, ktorych zaujimaju zivotne pribehy ludi, ktori zili po boku svetoznamych umelcov, a ktorych vplyv na zivot a tvorbu daneho umelca bol tak vyrazny, ze popri oznaceni “celozivotna muza” by sme im mohli pripisat kvazi spoluautorstvo.

Filmovy tip by som nazvala “a chance to look behind the scenes at the big ballet” (t.j. prilezitost nazriet do zakulisia velkeho baletu). Bude lahodkou pre milovnikov tanca, konkretne baletu, no najma pre tych, ktori sa zaujimaju o zivot (profesny aj osobny, ktore sa v tomto pripade zlievaju do jedneho) legendarnych tanecnikov alebo jednoducho takych ludi, ktori od utleho detstva zasvatili zivot a vsetok volny cas neskutocnej drine. Hovorime o par hodinach umeleckeho prejavu na podiu a dlhych rokoch extremnej makacky za oponou.

TIP NA KNIHU: Gala Dali od autorky Carmen Domingo

Ked sa povie Salvador Dali, vacsina ludi “je doma”. Ked sa povie Elena Ivanovna Diakonova alebo Gala (sice prezyvka, no nikto ju inak nez Gala nevolal), vacsina netusi, o kom je rec – ani ja som netusila. A pritom je to osoba, ktora ako jedina mala vplyv na Daliho zivot a tvorbu a navyse vplyv obrovsky. Stala zhruba 50 rokov po jeho boku, naoko a dobrovolne v jeho tieni (so samozrejmostou nechala vynikat Daliho genialitu), no pritom riadila doslova a do pismena kazdy jeho cin a krok, vratane predaja obrazov a spravy majetku. Dali by bez Galy neurobil nic, nevedel zariadit ani bezne veci. Gala rozhodovala o vsetkom, dokonca aj o case, kedy ma Dali malovat a jemu to vyhovovalo. Dali ju zboznoval, uctieval, do sveta vyhlasoval, ze bez nej by nedokazal ani dychat, bol by bezbranny ako ustrica bez skrupiny, ze ona stelesnuje jeho ochranny plast a len ona mu rozumie. Casto a rad ju maloval, no a od isteho casu zacal vsetky svoje obrazy podpisovat ako “Gala, Dali”. Ked zomrela, udajne ho nasli lezat v zubozenom stave pri jej truhle a dalsie roky az po zbytok zivota psychicky upadal a nechcel ani malovat. Kto bola Gala? Podla Daliho fenomenalny genius a jeho druhe “ja”, no kniha naznacuje, ze islo o velmi svojraznu, citovo chladnu zenu, so spravanim na mile vzdialenom od vtedajsieho archetypu slusnej a poslusnej zeny. Bola o 10 rokov starsia od Daliho, nijako nevynikala krasou ani ziadnym specialnym talentom, no bola nesporne ctiziadostiva, svojhlava, direktivna a mala “cuch” na ludi, z ktorych by sa dali pod jej taktovkou “vytesat” uspesne osobnosti, pritom sama nepracovala. Vztah s Dalim bol rozhodne (jemne, velmi jemne povedane) nekonvencny. Hoci ako manzelia zdielali domacnost aj spolocnu postel, nikdy medzi nimi nebol intimny pomer. Gala mala nespocet milencov, neznasala nudu, no najvacsiu hrozu mala z toho, ze by jej niekto hovoril, co ma robit. Nazor inych ludi ju vonkoncom nezaujimal a vyznavala motto: “Budem zit len a len podla seba.” O sebe hovorievala: “Nikdy nebudem bezna zena v domacnosti, vela citam a robim vsetko, co chcem. Nikdy nestratim sarm zeny, ktora sa neprepracuje. Ako prostitutka – ligocem sa, voniam parfemom a vzdy mam upravene nechty.” Z riadkov knihy som vytusila, ze Gala mnohymi ludmi pohrdala, malokoho si vazila, nemala rada slabych jedincov a nevyhladavala spolocnost nikoho ineho okrem vlastnej osoby (milovala aj samotu), Daliho, milencov (zvacsa nahodnych), Coco Chanel, z casu na cas byvaleho manzela, urcite nie vsak dcery, ktorej pocatie a narodenie povazovala za omyl a ktoru po opusteni prveho manzela uz viac nechcela vidiet.

Zaujalo ma, co Galu a Salvadora spajalo a najma to, co vsetko ich nespajalo a napriek tomu tvorili tandem. Hoci boli ako ohen a voda, trvalo az desatrocia, kym kvapky vody zacali padat do coraz slabsieho ohna (peknu metaforu som vymyslela, len, ci jej niekto porozumie:-).

Co povazujem za benefit knihy? Abstraktne umenie a surrealisticke diela mi nie su velmi blizke. Umelecke diela vytvarneho umenia hodnotim (ako inak) zo subjektivneho pohladu podla toho, ci im rozumiem (ci poznam pointu) a zaroven mam z nich aj umelecky dojem, alebo ci vo mne vyvolavaju prijemne, pripadne trvacne pocity (nemusim nutne rozumiet, ak sa mi dielo paci alebo ma niecim oslovi, zaujme, potom sa pre mna stava zapamatatelnym). Pri surrealistickych obrazoch castokrat nenachadzam ani jedno, ani druhe, niektore diela by som tipovala na art brut (ospravedlnujem sa vsetkym surrealistickym umelcom, len zrejme nemam dar preniknut do tohto stylu umenia a pokial ide o moje prepojenie na art brut, nie je to urazka, ved pramenom podnetov pre surrealistov bola okrem ineho aj tvorba predstavitelov tzv. umenia v surovom stave). A rovnako by ste ma asi nevideli rozjimat pred obrazmi, na ktorych su len “haky baky”, ciary, stvorce, machule a podobne (ospravedlnujem sa vsetkym predstavitelom abstraktneho umenia, znova len asi chyba v mojom “programe” chapania tohto stylu umenia). Kniha Gala Dali mi pomohla konecne aspon ako-tak porozumiet Daliho vnutru aj umeleckej tvorbe, co so sebou navzajom casto suvisi, pri surrealistoch obzvlast. Hoci sa to v knihe nespomina, objavila som v Daliho pribehu jeden stycny bod so smutnym zivotom Vincenta Van Gogha – syndrom nahradneho dietata (sama som si takto nazvala skutocnost, ze dieta sa narodilo po smrti starsieho surodenca a rodicia spominali a oplakavali mrtve dieta viac, nez asi bolo vhodne na psychiku mladsieho, prezivsieho surodenca, ktory sa mohol citit iba ako nahradnik ci naplast za mrtveho surodenca, no kym Vincenta to zasadne negativne poznacilo, Salvador to bral trochu inak, napriklad veril, ze mrtvy brat sa do neho reinkarnoval). Docitala som sa aj o Daliho vysokej inteligencii (uz ako dieta vynikal), tiez o jeho paranojach a aspon ciastocne som pochopila vnutorne dovody a priciny, suvislosti a okolnosti vzniku niektorych jeho diel. Aj ked sa Dali neraz stazoval, ze ludia jeho osobe a umeniu nerozumeju, o sebe nepochyboval, bol skalopevne presvedceny o svojej genialite. Na umeleckej vysokej skole odmietol zlozit zaverecne skusky, lebo mal pocit, ze profesori nie su dostatocne kvalifikovani a podla neho nemali ani spolovice take vedomosti ako on. Veril, ze je spasitelom umenia. Znamy je jeho vyrok: “Kazde rano zazivam pri prebudeni rozkos, rozkos z toho, ze som Salvador Dali a unesene sa pytam sameho seba, co zazracneho dnes ten Salvador vykona.” Napokon nutno dodat, ze Dali chcel sokovat svet a poburovat verejnost, co sa mu viac nez darilo. Pokial ide o blaznovstvo, hovorieval, ze kazdy clovek ma pravo na nejaku psychicku abnormalitu, no sam seba nepovazoval za blazna, ale za zdraveho blazna a notorickeho anarchistu.

Rozhodne zaujimava kniha a po jej precitani inak vnimam tohto umelca a jeho dielo. Vyzbrojena novymi informaciami som si opatovne pozrela niektore jeho obrazy na nete (napr. aj prostrednictvom online galerii) a objavila som v nich jeho genia. Nemozno mu upriet ani obrovsku vynaliezavost, kreativitu a originalnost.

Ak sam nie ste excentricky umelec alebo extravagantny bohem, odporucam pri citani knihy velky nadhlad. Bola by skoda citat ju kritickym, prehnane serioznym ci hodnotiacim okom, skor by som odporucila ist cestou snahy o pochopenie. V osobnosti Daliho vidim aj vecne dieta, zranitelnu a bezradnu osobu s plnou hlavou milionov neodbytnych myslienok a nutkavou potrebou po sebarealizacii a uznani sveta. Necitajte knihu s ocakavanim, ze v prejavoch umelca najdete vasu vlastnu logiku a pohlad na svet. Pre mna osobne su odlisne zivotne pribehy (aj profesie) a ine videnia sveta osviezenim, ved ak by sme vsetci zili rovnake zivoty, mali rovnake nazory a este si aj o tom citali, bola by to nuda “k ukousani”. Kniha je vsak primarne o Gale a na nu si uz musite urobit vlastny nazor. Ten vsak v kontexte vnimania osoby Daliho nie je dolezity, pretoze som presvedcena, ze pre Daliho znamenala vsetko a vzdy, ked sa povie Dali alebo Daliho tvorba, sucasne sa hovori o Gale a jej vplyve na jeho osobu.

• 

• 

• 

Mam este zalusk na dve knihy, ktore napisal Salvador Dali a su autobiografiou: Tajomny zivot Salvadora Daliho a Geniov dennik. Pripajam jeho vlastny popis druhej spomenutej knihy, lebo dokonale vystihuje Daliho svetonazor: “Od cias Velkej francuzskej revolucie sa rozvija kretenska tendencia povazovat geniov (bez ohladu na ich diela) za ludske bytosti vo vsetkom viac-menej podobne ostatnym smrtelnikom. A to je kardinalny omyl. Tento zvrateny nazor neplati pre mna ako umelca dnesnej doby, ktory dostal do vienka nevsedny talent a nesputaneho ducha, a uz vobec ho nemozno akceptovat v pripade unikatnych, kvazi bozskych geniov renesancneho umenia, kde sa za jedneho z vrcholnych predstavitelov poklada Raffael Santi. Tato jedinecna kniha je rukolapnym dokazom, ze kazdodenny zivot genia, jeho psychika, krv kolujuca v zilach, traviaci system a kadejake neduhy sa vyrazne odlisuju od jednotvarneho zivotneho stylu celeho zvysku ludstva; zaroven je to azda prvy dennik, ktory napisal genius, presnejsie fenomenalny genius, ktoreho postretlo nevidane stastie, ze sa zasnubil s nemenej fenomenalnym geniom Galy, svojej nenapodobitelnej muzy a nadovsetko vynimocnej manzelky, co sa uz za zivota tesila vznesenemu privlastku legendy … Pre tento pozoruhodny, prisne tajny a zaroven pravdivy dovod bude nasledujuca vypoved (podotykam, ze bez mojho priameho zasahu) od sameho zaciatku az do konca nevidana, neslychana, nepretrzita a neodvratna, lebo ide o nefalsovany dennik vasho verneho a ponizeneho sluzobnika Salvadora Daliho.”

TIP NA FILM: Tanecnik (Dancer), rok 2016, rezia Steven Cantor

Film je o zivote a par excellence tanecnom umeni Sergeja Polunina, ktory sa narodil na Ukrajine a stal sa tanecnym zazrakom, baletnou hviezdou bez konkurencie a najmladsim principalom Kralovskeho baletu v Londyne – neexistuje vyssia meta pre baletakov a on ju pokoril, navyse ako najmladsi v historii. Takyto uspech by mohol byt priam vrazedny alebo by mohol viest k pocitom otupnosti a nudy. Ked sa povie jeho meno, mnohym sa popri slove fenomen (ved tancuje ako boh) vynoria aj slova James Dean baletneho sveta, rebel alebo zly chlapec baletu. V mediach som postrehla niektore jeho prekvapive a kontroverzne vyroky a prejavy, ktore rozoberat nebudem. Za niektore sa uz verejne ospravedlnil a na niektore ma pravo ako slobodne mysliaci clovek a takto to treba brat. V skutocnosti vraj nie je arogantny, je velmi citlivy, emocionalny, duplovane vitalny, volnomyslienkarsky a nadpriemerne inteligentny umelec s pribehom, ktory sa oplati poznat. Jeho pocetne tetovania a jazvy nie su prejavom sebaposkodzovania, ale symbolom slobody, ktoru tak velmi chcel po rokoch treningov, studia a prace v organizovanom subore dosiahnut, a prejavom tuzby urobit aspon nieco, co si vyzaduje hrdinstvo a namahu. Lebo tanec mu isiel lahko a jednako tiez obdivoval dobrodruzne typy.

• 

• 

Prejdem k podstate, a sice, k tanecnej genialite Sergeja Polunina, ktora pozorovatela (dovolim si tvrdit, ze kazdeho pozorovatela) necha v nemom uzase. V kocke ju divakovi priblizuje film Tanecnik, ktory je zanrovo filmom dokumentarnym, tanecnym a zivotopisnym. Ak by som to mala zhutnit do par slov: makacka, bolest, odriekanie, zelezna sebadisciplina, tanec ako laska, tanec ako zivot, tanec ako zivotna filozofia a umenie, tanec ako forma komunikacie a sebarealizacie, az kym …

O filme zo zdroja https://www.csfd.cz/film/451561-tanecnik/prehled/ (pripajam skratenu verziu): Obdareny ohromnou vytrvalostou a zanietenim, Sergej Polunin vzal tanecny svet utokom a stal sa vo veku 19 rokov historicky najmladsim solistom Kralovskeho baletu v Londyne. O dva roky neskor, na vrchole kariery a slavy, sa rozhodol zo dna na den subor opustit, co vyvolalo velky skandal. Neskor sa rozhodol tanec uplne zanechat. Dokumentarny snimok rezisera Stevena Cantora sleduje zivot tohto osobiteho umelca od jeho utleho detstva a zaciatkov na Ukrajine cez strhujuce vykony vo Velkej Britanii, Rusku a nakoniec aj v USA, kde ho David LaChapelle natocil pri tanci na Hozierovu skladbu “Take Me to Church” a video sa okamzite stalo hitom internetu. Film ale okrem oslavy Poluninovho skutocneho talentu a nesputanych ambicii naznacuje, ze uspech mozno k najdeniu osobnej a profesijnej identity nestaci. Este dodam, ze film ma na CSFD vysoke hodnotenie 86% (rovnake hodnotenie ako napr. filmy Hotel Rwanda, Joker, Zelena kniha, atd.). Do realizacie filmu Sergej nezasahoval a nevedel, ze vo filme sa objavia fotky a videa z jeho detstva, co ho tak rozrusilo a dojalo, ze na premiere nevdojak stisol ruku cloveka, ktory sedel vedla neho. A este jedno “gossip” info, Sergej ma na ruke vytetovane meno “Natalia” – ide o jeho byvalu frajerku Nataliu Osipovu, hviezdnu balerinu a principalku Kralovskeho baletu v Londyne. Isty cas vyhlasoval, ze mieni tanecne spolupracovat uz len s nou.

Od produkcie filmu Tanecnik ubehlo zopar rokov a ja prezradim, ze za ten cas Sergej nielenze zacal opat tancovat (chvalabohu), no mihol sa aj v niektorych dalsich filmoch ako vedlajsia postava (Vrazda v Orient exprese, Cervena volavka, Biela vrana – vsetky som videla a posledny uvedeny film je o fenomenalnom, uz nebohom baletakovi Nureyevovi) a nedavno sa stal otcom. Trenuje uz vsak sam, ma vlastne tanecne projekty a nechce byt sucastou ziadneho suboru.

A na zaver pridam video, ktore je oslavou Sergejovych technicky a umelecky dokonalych tanecnych cisel, s nazvom “27 Times Sergei Polunin Made Me Say Wow“.

Len Masajov a Polunina som videla skakat stylom “no gravity“:-). Je fakt dokonaly.

Podtitul 1: Dysfunction junction:-( … Ad interim:-) (!).

Podtitul 2: S prvou titulkou reflektujucou pandemiu koronavirusu prisiel, pokial ide o fashion magaziny, portugalsky VOGUE a jeho aprilove vydanie. Uzasny “cover” je z dielne top talentovanych Slovakov v oblasti fashion a fotografie. Krasna umelecka fotka ako memento na aktualnu pretazku dobu, ktora sa zapise do kolonky historie ludstva pre rok 2020 (pre mna top art photo za posledne dni a tyzdne).

Odkaz pre baby a fashionistov (no nielen): Aktualna situacia nepraje ani printovym mediam. Magazin Vogue Portugal vsak ponuka free download apriloveho vydania s dovetkom “We’re still in this together. Make sure you don’t lose such a special issue, one that will be forever part of History“. Je to v portugalcine, ale kto ma rad fotografiu a svetovu modu, pride si na svoje aj “bez slov” (pozeranim na obrazky) a zostane “bez slov” z tej esteticnosti. Kto nema rad ani jedno ani druhe, no chce si mozno v hlave vizualizovat aktualne obdobie aspon jednou art fotografiou (navyse dojemnou), odporucam prave fotku z titulky tohto casopisu – vid nizsie.

Z mojej cestovatelskej pamate: Iste, stykanie sa s ludmi momentalne nie je a nema byt na programe dni, no ak by sme sa / ste sa nahodne stretli na chodniku a “spolahlivo sa identifikovali” aspon na na treti pohlad (je otazne, ci by ma zamaskovanu spoznala vlastna mamina?) a chceli sa pozdravit inak nez nezretelnym pozdravom cez rusko a sucasne inak nez objatim, podanim ruk ci boztekmi, ponuka sa kontakt laktami:-). Ked som bola v Afrike v case eboly, panovala v nej vacsia opatrnost a niektori miestni sa zdravili tuknutim lakta o laket. A to aj napriek tomu, ze ebola sa neprenasa obycajnym dotykom ruk. Ale vsimla som si to gesto a prekvapilo ma rovnako ako aj 1) znacky s vyobrazenim lebky, 2) meranie teploty (merali mi ju pri pozemnom prekroceni hranice do Tanzanie), 3) dezinfekcia (dezinfikovali mi nohy pri pesom prechode hranice z Botswany do Zimbabwe), 4) opatrenia proti zltej zimnici (povinne som sa musela dat zaockovat a teda nainfikovat pred vycestovanim a mat zaznam o ockovani v medzinarodnom ockovacom preukaze, tyzden som mala zvysenu teplotu a trochu ma bolela lava ruka, do ramena ktorej ma pichli, vakcina ucinkuje 10 rokov po podani), 5) pritomnost malarie (antimalarika som nebrala, no mala som ich so sebou pre pripadnu stand-by liecbu, t.j. podavanie vyssich davok v pripade nakazy, aby clovek nezomrel), brusneho tyfusu (zaockovat som sa dala este pred prvou cestou do Azie, no vakcina vyprchala po 3 rokoch a viackrat som ockovanie neabsolvovala), cholery a spavej nemoci (bola som pri rieke Mara v Keni, kde sa vyskytuju muchy tse tse, ktore v tejto oblasti prenasaju agresivny poddruh choroby). Uvedomila som si vtedy, ze clovek je na prirodu prikratky. Sme jej sucastou, no ona je silnejsia. Nikdy nebudeme mat vsetko pod kontrolou, ani v 21. storoci, v ere blahobytu, pokroku vedy, neskutocnych vymozenosti.

A tuto je spominana titulka VOGUE PORTUGAL:

Na fotke aj za fotkou stoja Slovaci: genialny fotograf Branislav Simoncik (fotka), genialny modny navrhar a tiez fotograf Lukas Kimlicka (z jeho dielne su ruska) a protagonisti – modelka Bibiana Baltovicova a model Adam Bardy (partneri aj v sukromi).

Magazin Vogue Portugal pripojil k fotke takyto koment (volny preklad): “Fotka nema cenu len tisic slov. Ma cenu aj ako historicky dokument. A sloboda roku 2020 bude rozpoznatelna nasledovne: ako uvaznena. Bud styrmi stenami alebo maskou, vzdy vsak so svetlom, ktore vykukuje oknom do buducnosti, lepsej a slobodnejsej. Pochopime to dnes alebo mozno o desat rokov.“ Link na titulku a free download apriloveho cisla: https://www.instagram.com/p/B-XtM55gDDC/

Ach sloboda pohybu … Mam naplanovanu cestu, expediciu, ktora by sa zapisala do mojho cestovatelskeho dennika ako jedna z najtazsich / najdobrodruznejsich v mojom zivote, tak uvidime, co a ako bude. Aktualne to vsak nie je to najdolezitejsie. Pre dnesne dni plati: stay safe, stay calm and positive (aj ked je to tazke …). Myslim na vsetkych, prajem vela zdravia, vela sil, co najviac optimistickych nahladov do buducna a pomahajme si (ja som sa prave ozvala susedke vyssieho veku, ci nieco nepotrebuje).

Literarne dielo (roman a zaroven literatura faktu): The Lady in Gold (Dama v zlatom) od americkej autorky Anne-Marie O´Connor

Podtitul 1: Vieden, Klimt a jeho dielo, Klimt a Adele, jeden tajomny vztah, jeden z najkrajsich a najzahadnejsich obrazov modernej doby, jeden z najvacsich restitucnych sporov v dejinach (Najvyssi sud USA), jedna medzinarodna arbitraz s necakanym rozhodnutim (Arbitrazny sud vo Viedni), najdrahsi obraz na svete (najdrahsi v case jeho predaja)

Podtitul 2: skutocny pribeh, skutocne udalosti aj postavy

Upozornenie pre citatela: moj text prezradza niektore momenty deja.

Tema (moje zhrnutie): Atmosfera starej Viedne, secesia, umenie, saloniky a kaviarne, bohemsky zivot, spolky intelektualov, zidovska elita, tajomny vztah medzi Gustavom Klimtom a Adele Bloch-Bauer, zrodenie ikonickeho obrazu Zlata Adele, mecenasi umenia, zlaty vek Viedne, rastuci politicky tlak Nemecka na Rakusko, anslus Rakuska, 2. svetova vojna, tajny bunker pod Belvederom, nicenie a konfiskacie umeleckych diel, cenzura, arizacia, deportacie, popravy, holocaust, oslobodenie, patranie po umeleckych dielach, neuspokojene restitucne naroky, frustracia dedicov zidovskeho majetku, posun v case do zaveru 20. storocia a niekolko rokov trvajuci sudny spor medzi staruckou Mariou Altmann zijucou v USA (dedickou majetku vyznamnej rakuskej zidovskej rodiny) a rakuskou vladou, narodny smutok Rakuska za rakuskou Monou Lisou, vyrovnanie krivdy, kupa obrazu za rekordnu cenu na medzinarodnom trhu s obrazmi, silny zaver.

O com je este kniha: O spolupatricnosti, utrpeni, bezradnosti, nespravodlivosti, boji o zivot, boji o moc, kolektivnej vine, o mnohom, co sa prehnalo svetom v prvej polovici 20. storocia.

Pre koho je kniha urcena: Pre vsetky duse – umelecke, zvedave, pre milovnikov historie (konkretne dejin 20. storocia, najma vsak dejin 2. svetovej vojny), pre milovnikov atmosfery a zivota v starej Viedni a milovnikov biografie a faktografie.

Nieco o autorke a co mi kniha priniesla: Americka autorka knihy Anne-Marie O´Connor nie je spisovatelkou romanov. Je novinarka, zahranicna korespondentka a byvala vojnova reporterka, ktora vystudovala umenie a vsetky tieto atributy (vzdelanie a povolanie) v jej rukopise citit. Jej roman Dama v zlatom je velkolepe faktograficke dielo, povedala by som “masterpiece”. Zachytava skutocne dejinne udalosti a skutocne ludske pribehy a postavy. Autorka spracovala tak neuveritelne mnozstvo tem s takou uzasnou podrobnostou a v presnom chronologickom slede, ze si neviem predstavit, ako dlho to pisala. Zaobera sa pomerne dlhym obdobim zivota vo Viedni – od sklonku 19. storocia az po roky nasledujuce po skonceni 2. svetovej vony. Ako bolo naznacene, sustredi sa (aj ked len na uvod) na zivot a dielo Gustava Klimta a spomina aj inych umelcov. Venuje sa politickym okolnostiam, rodinnym vazbam a osudom niektorych elitnych zidovskych rodin, casom pred a pocas druhej svetovej vojny, kratkemu obdobiu po nej a napokon niekolko rokov trvajucemu sudnemu sporu na prelome 20. a 21. stor. Autorka vyspovedala vela ludi, nielen potomkov starych zidovskych rodin ale aj ludi z tej “druhej strany” (potomkov nacistickych predakov, arizatorov, spravcov skonfiskovaneho majetku a tych, co marili restitucie po vojne), ziskala skutocne fotografie a nasnimala ich do knihy. Od rozoberanych tem si udrziava odstup. Co mi kniha (okrem vela ineho) dala? Vzdy som mala rada Vieden, no az po precitani tejto knihy som si ju vedela zivo predstavit aj v casoch na prelome 19. a 20. stor., v neskorsich casoch jej zlateho veku a v tragickych casoch pocas 2. svetovej vojny. Preniesla som sa za mury viedenskych vyznamnych budov, ktore stoja do dnesnych cias, do debatnych spolkov, klubov a kaviarni, v ktorych sa schadzali intelektuali a elita. Nazrela do zivotov beznych ludi na oboch stranach barikad a napokon som az vdaka tejto knihe pochopila dovod zvlastneho vztahu resp. postoja Hitlera k vytvarnemu umeniu a umelcom. Stala som sa sucastou zivota viedenskych zidovskych rodin (aj tych najvyznamnejsich, ktore mali velky vplyv na vtedajsi spolocensky zivot vo Viedni) a vnimala ten zvrat, kedy postupne prichadzali o majetok, pocit bezpecia, zazemie, identitu, dostojnost, nadej, pribuznych a nakoniec aj o vlastny zivot. Zarezonoval vo mne ten strasidelny kontrast medzi zlatym vekom Viedne a jej upadkom. Precitila som dusivu atmosferu po ansluse Rakuska a vypuknuti 2. svetovej vojny, ako sa vtedy Vieden radikalne zmenila a ako sa v nej mimoriadne tazko zilo (skor prezivalo). Knihu by som pokojne oznacila aj ako vojnovy roman.

Ustredny motiv: Kniha sleduje osud slavneho obrazu Gustava Klimta “Zlata Adele” a to od cias, kedy na nom Klimt zacal pracovat, nasleduje jeho skonfiskovanie pocas vojny a sudny spor o jeho znovuvratenie legitimnej dedicke na zaciatku 21. storocia (t.j. zhruba 60 rokov po skonceni vojny). Nemozno vsak obist samotneho pana umelca Gustava Klimta a jeho malovany zensky objekt Adele Bloch-Bauer. Gustav Klimt bol genialny rakusky maliar, predstavitel secesie a viedenskeho modernizmu, prednasal aj na Univerzite uzitkoveho umenia vo Viedni. Dusou bol predovsetkym umelec, no tiez velky rebel a kritik spolocnosti. Sucasne udajne velmi charizmaticky muz, velky zvodca, ktoremu sa zeny hrnuli do atelieru, aby ich maloval a otec minimalne 14 nemanzelskych deti. Zil a tvoril v casoch, kedy Vieden zaznamenavala kulturny vrchol. V kaviarnach a salonikoch sa stretavali umelci, hudobnici, vedci, odbornici, spisovatelia (Oskar Kokoschka, Egon Schiele, Zigmund Freud, Franz Schalk, Stefan Zweig, atd.). Klimt bol presvedceny, ze “umenie je o slobode”. Jeho malby boli oslavou zivota, no najma oslavou zeny, tajomnej a osudovej “femme fatale”. Zenu chapal ako rovnocennu a pritom nadhernu bytost, co vo vtedajsej dobe bolo povazovane za huronsky nazor. Ked v rokoch 1900 a 1901 namaloval fakultne obrazy Filozofia a Medicina (na tom druhom je naha tehotna zena), zacali ho obvinovat z pornografie (apropo, jeho kresby zachytavajuce zenu a zensku sexualitu mu zaistuju popredne miesto v dejinach erotickeho umenia 20. stor.). A potom sa “na scene” objavi Adele – mlada, krasna Viedencanka z vyznamnej zidovskej rodiny, manzelka zidovskeho priemyselnika (cukrarenskeho magnata) Ferdinanda Bloch-Bauera. Velmi nekonvencna dama s cigaretou v ustach a otvorenymi nazormi, vasnivo diskutujuca na rozne temy, pravidelna hostitelka prominentnej viedenskej spolocnosti, neustale obklopena hudobnymi skladatelmi, maliarmi, politikmi, spisovatelmi atd. Adele a Ferdinand sa zoznamili aj s Klimtom, spriatelili sa a Ferdinand poziadal Klimta o portret Adele. Cenu za obraz, ktora sa rovnala vtedajsej cene za velku nehnutelnost, si nemohol len tak niekto dovolit (Ferdinand si postupne kupil niekolko Klimtovych obrazov vratane krajinomalieb). Klimt bol velky profesional, az rok trvali jeho pripravy na namalovanie portretu Adele, urobil zhruba 200 roznych nacrtov. Obraz potom maloval dalsie 3 roky, dokoncil ho v r. 1907. Adele a Klimt sa casto stretavali nielen kvoli malbe ale aj ako priatelia, boli si nesporne velmi blizki a co dalej, nikto nevie. Skutocny vztah Adele a Klimta doteraz nie je objasneny a zostava zahadou. Nech to bolo akokolvek, spolu stvorili jeden z najkrajsich a najzahadnejsich obrazov modernej doby – Zlata Adele – pre Rakusanov ikonicky obraz, narodny poklad, rakuska Mona Lisa. Vyberam zaverecnu pasaz z knihy, ktora podla mojho nazoru vystihuje podstatu a vyznam obrazu a umenia: “Je velmi zvlastne, ze sa predmetom vlecucich verejnych sporov stalo dielo, ktore v sebe ukryva tak vela osobneho. Adelin portret nie je lukou kvetov ani hviezdnou oblohou. V jej ociach nachadzame pribeh, ktory je skor pribehom osobneho dennika nez romanom. Kazdy obraz vznikol v urcitom case a na urcitom mieste. Kto pozna pribeh portretu Adele Bloch-Bauerovej, uz ju nikdy nebude povazovat iba za obycajnu “damu v zlatom”. Zachytena v okamihu, v ktorom Vieden prezivala svoj zlaty vek, dosiahla Adele vysnivanej nesmrtelnosti v miere, o akej sa jej ani nesnivalo. Takato je moc umenia.” Dojemne bolo, ze ked Adele este ako pomerne velmi mlada zomrela (v tom case uz bol po smrti aj Klimt), Adelin milujuci manzel Ferdinand, zdrveny jej nahlou smrtou, premenil jej spalnu na izbu spomienok (memorial room), na steny zavesil Klimtove obrazy, na jej nocny stolik umiestnil ramik s fotografiou Klimta a do izby nosil cerstve kvety.

A co hovori Adelina neter Maria Altmann na udajny milenecky vztah Adele a Klimta? Pripajam z internetu otazku reporterky a odpoved Marie v originalnom anglickom zneni:

Is it possible that Adele Bloch-Bauer was Gustav Klimt’s lover?

Yes, however, there has been nothing to confirm this. “When I asked my mother, ‘Did Adele have a relationship with Klimt?’ she said, ‘How dare you ask such a question? It was an intellectual friendship.’ But my mother would always say that,” admits the real Maria Altmann, “even when she was 100% sure that the people had more than an intellectual friendship. At the time, [people] had their affairs and didn’t discuss it.” 

Mnohi su presvedceni, ze vasen Klimta pre Adele sa prejavila aj na jeho najzmyselnejsom obraze “Bozk” a ze na obraze zvecnil prave ju. Su to len dohady. Faktom je, ze obraz je vdaka diskretnemu vyjadreniu dorazu na erotiku a slobodu lasky zrejme najcitatelnejsim vyjadrenim podstaty Klimtovej tvorby. Bozkavajuci muz zanieteny vasnou predstavuje tlak a tuzbu. Zena so svojou odvratenou tvarou na pozorovatela predstavuje vrchol extazy, no zaroven aj vzdoru. Tak tvoria pravy obraz lasky so vsetkymi plusmi aj uskaliami. Bozk je mnohymi odbornikmi povazovany za vrcholne dielo vytvarneho umenia vobec. Ja som si davnejsie kupila imitaciu tohto obrazu na taske (obycajna platena tasticka s imitaciou neobycajneho obrazu) v rakuskom Innsbrucku.

Rozuzlenie knihy a specatenie osudu obrazu Zlata Adele: Maria Altmann (neter Adele Bloch-Bauer) usla ako mlada pocas druhej svetovej vojny z Viedne do USA, kde ostala zit aj po skonceni vojny. Vo veku 82 rokov sa rozhodla ziskat spat rodinny majetok, ktory jej skonfiskovali nacisti. Patrili k nemu i umelecke diela nevycislitelnej hodnoty, okrem ineho Klimtov portret Adele Bloch-Bauer I (Zlata Adele) a Adele Bloch-Bauer II. Maria si najala mladeho, nie velmi skuseneho, no o to odvaznejsieho pravnika Randola (Randyho) Schonberga. Jeho stari otcovia boli velmi znami rakuski hudobni skladatelia, ktori v case silnejuceho nacizmu emigrovali z Rakuska do USA, kde sa tiez presadili. Maria rodinu Randyho poznala a preto si ho najala ako pravnika. Spolu sa pustili do zdlhaveho a narocneho sudneho sporu s rakuskou vladou, ktory vacsina zainteresovanych povazovala za vopred prehrany. Podat zalobu v Rakusku bolo vylucene pre astronomicku vysku sudneho poplatku (v prepocte 1,8 miliona dolarov). Moznost sudit sa v USA v takejto veci vsak bola kvoli imunite rakuskej vlady bezprecedentna. Najdolezitejsou tu bola otazka, ci je vobec dana pravomoc sudov USA konat. Spor sa postupne dostal az pred Najvyssi sud USA. Niektore jazyky tvrdia, ze velky vplyv na proces mala Maria – jej vystupovanie, noblesa, kultivovanost, vyjadrovanie – ziskala si sympatie u mnohych a proces sa stal verejne sledovanym. Este pred vynesenim rozsudku upozornila administrativa George W. Busha sudcu Deviateho obvodu na diplomaticke dosledky, ktore by mohlo mat dalsie pojednavanie sporu v USA. Najvyssiemu sudu predlozila strucne zhrnutie pripadu a postavila sa na stranu Rakuska. Najvyssi sud rozhodol o veci s konecnou platnostou v roku 2004. Rozhodnutie sokovalo mnohych, najma Rakusko. Znamenalo totiz prelomenie imunity zahranicnych vlad pred sudnymi procesmi v USA na zaklade “vynimky vyvlastnenia” podla Foreign Sovereign Immunities Act z r. 1976. Najvyssi sud vo svojom rozhodnuti konstatoval, ze uvedeny zakon je mozne v prejednavanom spore aplikovat so spatnou ucinnostou. Islo o prvy pripad vo veci reparacii obetiam holocaustu, kedy federalny apelacny sud USA rozhodol, ze zahranicna vlada moze byt povazovana za trestne zodpovednu pred sudom USA. Randy vedel, ze rozhodnutie samo o sebe neznamena vydanie obrazov zo strany Rakuska do ruk Marie. Nasledovalo pomerne riskantne prijatie ponuky zo strany zalovaneho Rakuska na medzinarodnu arbitraz pred rozhodcovskym sudom vo Viedni. Randy ponuku dlho zvazoval, Maria ju prijat nechcela, no Randy ju presvedcil, ze to musia risknut. Rozsudok bol vydany v roku 2006, kedy Maria uz dosiahla vek 90 rokov. Vyrok jednomyselneho rozhodnutia 3 arbitrov bol znova prekvapenim pre odbornu aj laicku verejnost. Podla jeho zaverov bolo Rakusko povinne vydat Marii (a dalsim styrom dedicom) spolu 5 Klimtovych obrazov vratane Zlatej Adele. Sucasne sa rozhodnutim spochybnili tvrdenia rakuskej vlady, ktora dlhe roky zdoraznovala, ze Mariin pripad nema nic spolocne s holocaustom a ze ide o spor tykajuci sa Adelinho zavetu. Bol to zivotny uspech mladeho Randyho. Mariin syn nazval tuto dlhorocnu sudnu bitku ako “bitku Davida s Goliasom”. O pripade sa velmi dlho diskutovalo na rakuskych ministerstvach, v sudnych sienach, kaviarnach a pracovnych obedoch. Rakusania sa museli zmierit s tym, ze svet ma na pripad iny nazor a museli sa podriadit.  Vysledok sporu na jednej strane znekludnil muzea s umenim po celom svete, no na strane druhej vzbudil nadej u mnohych ludi – dedicov.

Kto by sa chcel dozvediet viac, pripajam link na dokument “Art of the Heist: The Lady In Gold“, zdroj youtube: https://www.youtube.com/watch?time_continue=41&v=Ifi3FMtF8uQ

Maria (po dohode s dalsimi 4 dedicmi) ponukla Rakusku spatny odkup obrazov, no rakuska vlada vyhlasila, ze si cenu nemoze dovolit zaplatit. V Rakusku zavladol narodny smutok. Zlatu Adele povazovali Rakusania za sucast ich kulturneho dedicstva a jej stratu za stratu narodneho pokladu. Po celej Viedni viseli plagaty s obrazom Adele, ktorymi sa s nou lucili. Za prisne strazenych a tajnych manevrov opustili obrazy v marci 2006 najskor Rakusko a potom Europu az sa dostali do Los Angeles k Marii, ktora ich umoznila vystavit v miestnej galerii. Pochopitelne, Maria ani dalsi dedici neboli schopni zabezpecit ochranu tychto nesmierne cennych obrazov “vo svojich obyvackach”. Este v tom istom roku, v juni 2006, kupil obraz Zlatej Adele americky multimiliardar a kozmeticky magnat Ronald Lauder (dedic kozmetickeho imperia Estee Lauder), byvaly velvyslanec USA v Rakusku a vasnivy zberatel umenia. Ten obraz videl ako mlady, ked bol s rodicmi na vylete vo Viedni a sam si zasiel do Belvederu. Obraz na neho silno zaposobil a uz nikdy nan nezabudol. Cena 135 milionov americkych dolarov, ktoru za Zlatu Adele zaplatil, bola rekordna a prekonala vsetky predosle transakcie s obrazmi na medzinarodnom trhu. Dovtedajsi rekord za jeden obraz, ktory drzal Picassov Chlapec s fajkou, prekonala Zlata Adele az o 40 milionov dolarov*. Ronald Lauder oznacil Adele za “posledneho vazna druhej svetovej vojny”. Rychly predaj obrazu zmaril aj posledne nadeje Rakusanov, ktori medzicasom zorganizovali verejnu zbierku na spatny odkup obrazu. Nestihli to. Obraz bol vystaveny v Lauderovej Novej galerii na Manhattane. Dalsie styri Klimtove obrazy sa predali na aukcii v New Yorku cez medzinarodne telefonicke ponuky kupcom, ktori zostavaju v anonymite (aukcie sa zucastnil aj jeden zo zakladatelov Microsoftu). Inkasovana suma za zvysne styri obrazy cinila spolu 172 milion dolarov. Medzicasom sa vsak zverejnilo, ze druhy obraz Adele, t.j. obraz “Portret Adele Bloch-Bauer II” vtedy kupila Oprah Winfrey za 87,9 miliona americkych dolarov a v roku 2016 ho predala neznamemu cinskemu kupcovi za neuveritelnych 150 milionov americkych dolarov. Apropo, Randy pracoval na Mariinom pripade podla dohody “no win, no fee” a za vysledok v spore dostal 40 percent z vytazku z predaja obrazov. *Rekordne ceny za Klimtove obrazy Adele neskor prekonali dva obrazy: olejomalba “When will you mary?” od Paula Gauguina, ktoru kupil sejk Al-Mayassa bint Hamad Al-Thani udajne za zhruba 300 milionov dolarov a obraz “Hraci kariet” od Paula Cezanna, ktory kupila kralovska rodina v Katare za presne 300 milionov dolarov.

Slovo na zaver: Ak by sa citatelovi zdalo, ze po precitani mojej recenzie knihy Dama v zlatom uz nie je vlastne precitanie potrebne (lebo som mozno snad obsiahla vacsinu):-), myli sa. Moj prispevok sa venuje v podstate len znovunavrateniu obrazu do ruk rodiny, ktorej patril, t.j. Marii a dalsim dedicom a prezradza vyrok rozhodnutia Najvyssieho sudu USA a medzinarodnej arbitraze vo Viedni a dalsi osud (nasledny predaj) obrazov. Kniha mala 450 stran a jej vacsina bola venovana prvym dvom dejovym liniam – cas pred vojnou a zlaty vek Viedne (vratane tvorby Klimta a stvorenia obrazu Zlata Adele) a potom casy, kedy zacal silniet tlak Nemecka na Rakusko, ktory vyustil do anslusu Rakuska a obdobie pocas 2. svetovej vojny. Tomu sa kniha v detaile venuje na cca 350 stranach, obsah ktorych som v tomto prispevku spomenula len okrajovo, heslovito, no a prave tieto dve dejove linie (tychto cca 350 stran) mna osobne najviac obohatili. Bola to jednak sonda do cias starej Viedne a zivota umelcov, spisovatelov, hudobnikov, mecenasov umenia a jednak kvalitny vojnovy roman. Knih s vojnovou tematikou som precitala celkom dost, no az  v tejto knihe som sa dozvedela, ako sa pocas vojny a po nej nakladalo s umeleckymi dielami a ako neslavne dopadli mnohe restitucne spory.  

P.S. au regard d´ART: Pokial ide o vytvarne umenie, prednedavnom som mala velmi silny umelecky zazitok – navstivila som svetozname muzeum s dielami, pred ktorymi som si musela sadnut na lavicku (v salach galerie boli aj lavicky). Coskoro zverejnim, o ake muzeum islo.

Live performance in The Royal Albert Hall, a song Eros from the album Nightbook. Ludovico describes this album as “A night-time landscape. A garden faintly visible under the dull glow of the night sky. A few stars dotting the darkness above, shadows of the trees all around. Light shining from a window behind me. What I can see is familiar, but it seems alien at the same time. It’s like a dream – anything may happen.”

Uz jednu skladbu od tohto pana umelca som zverejnila a pridam este minimalne jednu -> jedna z najkrajsich skladieb “ever” -> a on je hudobny genius.

Ludovico Einaudi je brilantny taliansky klavirista a skladatel. Ak vam jeho meno nic nehovori, no ak ste videli film Nedotknutelni (Intouchables) z roku 2011 a rozpomeniete si aj na soundtrack, tak to je ono.

MAGNA je slovenska humanitarna organizacia, ktorej poslanim je zabezpecovat zdravotnu, nutricnu a socialnu pomoc detom a ich rodinam v krizovych oblastiach sveta. Ako rada casto hovorim, uzasne veci robia tito ludia!

Obsahom tohto prispevku budu temy, ktore mi nie su lahostajne. Temy, ktore osobne prezivam a dojimaju ma (a urcite aj vsetkych citlivych ludi). A napokon aj tema pomoci inym.

Zacnem vsak pre mna klasicky, t.j. vselijako len nie “in medias res”:-), a s obligatnym premostenim na cestovanie.

Hovori sa, ze cestovanie je najlepsou formou vzdelania. Dnes to uz viem celkom zodpovedne potvrdit. Cestovanie otvara oci, clovek ziskava nadhlad (nad vecami, kde ho treba) aj vhlad (do veci, kam ho treba), zacne vnimat v sirsich suvislostiach a uvedomuje si to, co by ho zrejme doma v kresle nenapadlo (nic proti kreslu a vnuknutiam mysle v domacom prostredi:-). Ide to postupne a ide to samo, staci chodit s otvorenymi ocami a srdcom. To, ze sa clovek vela nauci o inych krajinach, ich historii a ludoch (a samozrejme aj vela o sebe), urcite netreba pisat. No zdaleka nejde len o oku a dusi lahodiace momenty, romanticke obrazy, pozitivne informacie, neutralne vedomosti alebo cukrikove zazitky – a tak to ma byt. Svet totiz nie je idealny (skoda), no lahostajnost by v nom urcite nemala mat ziadne miesto.

Cim viac cestujem, tym viac si uvedomujem, ze len taka vlastna postel a tecuca pitna voda v kohutiku (pre nas tazka samozrejmost) su pre obrovsku cast populacie na Zemi luxusom alebo nedostupnou komoditou. Mame sa sakra dobre a v porovnani s velkym poctom ludi v mnohych krajinach sveta zijeme nie v dostatku ale vo velkom prebytku. Ked sa balim, snazim sa vzdy nieco vziat aj pre miestne deti (Tibet, Nepal, India, naposledy v Afrike som dostala zakaz vojst do dedinky Kavangov v Namibii, ze tam nasinci nechodia, nie je zname, ako budu reagovat, nie je iste, ci ma staresina vypocuje (pozn. uradnym jazykom je anglictina a Kavangovia nou hovoria, nie su prirodnym, tradicne zijucim kmenom ako napr. Himbovia, s ktorymi som komunikovala prostrednictvom lokalnej tlmocnicky a rukami a nohami:-), no aj tak som isla a rozdala, co som priniesla a mala som velku radost a myslim, ze aj oni – o tom niekedy nabuduce aspon drobny clanok a fotky). Taketo darceky su samozrejme len malickosti a nie realna pomoc. Preto dlhodobejsie prispievam na projekty MAGNY (nielen).

Po osobnej navsteve Kambodze som sa zamerala (prostrednictvom a vdaka MAGNE) na opakovanu pomoc pri realizacii stavieb nemocnic pre rodiace zeny a ich babatka v chudobnych oblastiach krajiny. Vdaka pomoci ludi by tak mali vzniknut centra pre obete nasilia a HIV/AIDS, ktore budu poskytovat zdravotnu starostlivost, post-traumaticku pomoc, mentalnu liecbu a socialnu pomoc. Architektonicky design centier maju na starosti architekti z Vallo Sadovsky Architects, ktori pracuju bez naroku na honorar. Link na tento unikatny projekt (okrem inych aj pod zastitou Tani Pauhofovej, ktora oblast osobne navstivila):
https://www.magna.sk/spravy/spravy-z-terenu/staviame-nemocnice-s-bubom

Preco sa Kambodza stala citlivym a sugestivnym miestom na mojej mape Zeme? Vo svete bezne navstevujem aj pietne miesta alebo pamatniky, pri ktorych sa zastavim a rozmyslam a je mi samozrejme smutno … pamatniky na pohnute casy minule, ktorym sa ludsky neda porozumiet, no mali by byt navstevovane kvoli pamiatke a tiez preto, aby sluzili ako memento pre terajsie a dalsie generacie. Nevynechala som tak napr. Pamatnik Mieru + Hiroshima Peace Memorial Museum v Hiroshime v Japonsku, War Remnants Museum v Saigone (dnes Ho Chi Minh City) vo Vietname, atd. Pokial ide o Kambodzu, navstivila som Muzeum Genocidy (Tuol Sleng Genocide Museum) v hlavnom meste Phnom Penh, ktore je situovane v neslavne znamej vaznici S-21 (Security Prison S-21) sluziacej byvalemu Pol Potovmu genocidnemu rezimu. Dve najvacsie genocidy v dejinach ludstva namierene proti vlastnemu narodu boli genocida v Rwande (800 tisic obeti) a genocida v Kambodzi (3 miliony obeti). O kambodzskej nepotrestanej genocide bolo publikovanych nespocetne vela clankov, no aspon strucne: za vlady Pol Pota sa Kambodza zmenila na obrovsky vyhladzovaci tabor a prvou cielovou skupinou tohto zvrateneho rezimu, vybranou na okamzitu likvidaciu, boli vsetci vzdelani ludia, vsetka inteligencia naroda – ucitelia, lekari, vedci, atd. (stacilo, ze clovek nosil okuliare, nemusel byt ani vzdelany, automaticky bol povazovany za intelektuala a bol popraveny). Do dnesnych cias (!) ma takmer kazdy zijuci Kambodzan v rodine niekoho, kto bol umuceny alebo prinuteny mucit inych. V muzeu genocidy som sa rozplakala a nedokoncila “prehliadku”. Kambodza dodnes bojuje s nasledkami rezimu, rany sa hoja len velmi pomaly a pomoc je stale potrebna. Len vdaka Lekarom bez hranic a ucitelom z cudziny sa mohla zacat spamatavat.

Moj fotoalbum z Kambodze (zamerany na fotky miestnych uzasnych ludi) som nazvala “I left my heart there” a styri moje fotky boli vystavene na Camera Slovakia (nejde o fotky nizsie). Ku Kambodzi mam teda naozaj blizko – nie su to len prazdne slova alebo snaha dojat citatela …

• 

• 

Na stranke MAGNY som sa docitala o dalsej nedavnej (nastastie, co do poctu obeti, mensej) genocide zameranej proti vlastnemu ludu – genocide v Kongu. MAGNA je (ako obvykle) v epicentre diania, pomaha ako vie a jej pracovnici riskuju vlastne zivoty. Z clanku vyberam: “Prepravovať lieky a zdravotnícky materiál na záchranu životov do afrického vnútrozemia loďou nie je v misiách MAGNA bežné. Pre našu najnovšiu zdravotnícku intervenciu v oblasti Yumbi v Demokratickej republike Kongo je však, zdá sa, nevyhnutné a najbezpečnejšie priviezť zásoby z hlavného mesta Kinshasa loďou po rieke Kongo. Tá tvorí prirodzenú hranicu medzi DR Kongo a susednou Konžskou republikou s hlavným mestom Brazaville. Potrebujeme s kolegami bezpečne dostať lieky do oblasti, kde na pomoc a liečbu čaká asi 80-tisíc ľudí.” V postihnutej oblasti MAGNA prevadzkuje 3 mobilne kliniky a 8 zdravotnickych zariadeni vratane 2 nemocnic. Liecbu poskytuje aj v taboroch pre vysidlenych ludi. Podrobnejsie informacie su na tomto linku:
https://www.magna.sk/spravy/spravy-z-terenu/rwanda-nebola-posledna-nedavno-doslo-k-etnickemu-vrazdeniu-v-dr-kongo

Kedze nie som lekarka ani zdravotna sestra a moja akakolvek pripadna pomoc v terene v Kongu by bola asi viac na skodu nez na uzitok, pomohla som inak – prispevkom.

Love, peace and welfare (!) … a to nielen pre Kongo … (!).

3 oktavy a 4 tony, odspieva nazivo snad este lepsie nez v studiu, textarka, vyborna tanecnicka, neskutocna profesionalka, svetova umelkyna s tvarou babiky a bez prehnanych hviezdnych manierov – to je Beyonce!

RED SPARROW – thriller (moj oblubeny filmovy zaner) a vynikajuca, oscarova Jennifer Lawrence (moja oblubena herecka) = kombinacia, ktora rozhodla, ze si film skoro pozriem. Bola som aj celkom zvedava, ako sa Jennifer zhosti netradicnej role tvrdej spionky Dominiky – nesklamala a znova potvrdila svoj talent. Film sice nie je z kategorie, na ktore sa nezabuda, ale mne sa pacil (na CSFD ma velmi slusne skore). Treba sa vsak pripravit na velmi chladne a tazive atmo pocas celeho deja tohto spionazneho thrilleru z ruskeho prostredia (modernejsia “cold war”). Primabalerina Dominika (Jennifer Lawrence) so zeleznou sebadisciplinou no bez pripravy na skutocny zivot sa nahle ocita v tazkej rodinnej a osobnej situacii, ktora ju prinuti stat sa nastrojom ruskych tajnych sluzieb. Po drastickom a zvratenom vycviku sa z nej stava najnebezpecnejsia spionka (master). Vyberam z filmu: “Vase telo patri statu. Stat ho od narodenia zivil. Teraz stat ziada nieco na oplatku.” Za minus povazujem miestami roztahany dej. Asi 2-3 sceny boli tak surove, ze som si musela zakryt oci:-). Plusy: namet, herecke vykony, neskutocne krasny hudobny soundtrack, dost uveritelna vzajomna pritazlivost medzi Dominikou a sledovanym americkym objektom Nathanielom (Joel Edgerton) a velmi vydareny koniec v podani Dominiky (rozuzlenie prekvapilo). Apropo, program resp. skola ruskych spravodajskych sluzieb urcena na vycvik pre mladych, peknych a vynimocnych ludi skutocne existovala (vznikla za Chruscova). Vybrani adepti museli prejst extra tvrdym zaskolenim (za hranicou vsetkeho, co inak bezstarostny mlady clovek bezne zaziva) s cielom naucit sa pouzit v terene mozog, vlastne telo, psychologiu a vsetky dalsie prostriedky na sledovanie inteligencnych cielov a ziskavanie tajnych informacii.