{"id":3230,"date":"2020-04-04T13:05:21","date_gmt":"2020-04-04T13:05:21","guid":{"rendered":"http:\/\/jankaonufrakova.com\/domains\/jankaonufrakova.com\/?p=3230"},"modified":"2020-04-07T15:18:32","modified_gmt":"2020-04-07T15:18:32","slug":"google-mi-povedal-ze-dnes-cestujem-do-afriky","status":"publish","type":"post","link":"https:\/\/jankaonufrakova.com\/domains\/jankaonufrakova.com\/2020\/04\/04\/google-mi-povedal-ze-dnes-cestujem-do-afriky\/","title":{"rendered":"Google ma vyslal do Afriky:-)"},"content":{"rendered":"\n

Podtitul<\/strong>: Niekde som raz citala, ze stupen cestovatelskeho “postihnutia” sa da merat podla regionu, kam sa clovek dobrovolne vybera. Oblasti divokych casti Afriky zrejme znamenaju (aspon v ociach mnohych) vyssi stupen “postihnutia”:-). V mojich ociach vyssi stupen sebapoznania, svetapoznania a nadobudnutie vacsej pokory vo vztahu k zivotu, ludom, prirode. <\/p>\n\n\n\n

Praca na mojej reportazi o regionoch juznej Afriky (Namibia, JAR, Botswana a Zimbabwe) sice nijako nepokrocila, venovala som sa inym veciam, no som spokojna, pretoze mam dost materialu a do mojej kniznice pribudla kniha, ktoru som dlho velmi chcela – “Afrika navzdy<\/em><\/strong>” od Ivana Bulika (este som ju nezacala citat, pride na rad neskor). Predhovor knihy napisal Pavol Barabas a z textu vyberam: “… Musite ich hladat sami. Hladat tie vzacne kamene, ktorymi si vykladate vlastnu dusu. Maju jedno spolocne. Su to stretnutia s ludmi. S ludmi prirody. Cesta k nim nie je jednoducha. Ani neviete, co je na jej konci. Musite vela obetovat, aby ste ju nasli. Hlavne v sebe samom. Iba tak sa vam podari objavit vzacnu dimenziu Afriky. Poznam par ludi, ktori maju tento dar. Jednym z nich je Ivan. Vlastne Ivan je v Afrike ojedinely. Pre koho nie je tato kniha\u200a? Pre tych, ktori nesnivali odvazne detske sny, v ktorych sa brodili bazinami hladajuc nezname kmene. Pre tych, ktori nechapu, ze vazit si musime ludi i bez majetku. Necitajte to ti, ktori radsej spite v modernom rezorte ako pod holym nebom. Ktori sa radsej chcete vyvazat v klimatizovanom aute, nez by ste mali s batohom kracat v dusnej horucave po chodnicku vysliapanom bosymi nohami ciernych tiel. Odlozte tuto knihu, ak neverite, ze najkrajsi vecer vasho zivota moze byt v spolocnosti malych Pygmejov hlboko v dzungli. Ak by vam nechutilo jest spolu s nimi z jedneho kotlika \u2026<\/em>“. <\/p>\n\n\n\n

\"\"
Foto obalky knihy je z netu – kniha samotna je jednym z najnovsich prirastkov mojej kniznice<\/figcaption><\/figure><\/div>\n\n\n\n

V kniznici mam este dost neprecitanych knih, napriklad aj “Styri trne z Kilimandzara<\/em><\/strong>” od Jardu Cervenku. Popis knihy: “Ak sa niekto ponori do cierneho kontinentu a vrati sa domov, casto ho postihne nekonecna tuzba sa tam vratit\u201c – a Cechoamerican Jarda Cervenka tuto tuzbu premietol do svojich africkych poviedok. Okuzlujucu i krutu Afriku zachytava v pribehoch zalozenych na skutocnych udalostiach. Pise s lahkostou, je trefne ironicky a multikulturna korektnost je mu cudzia. Pevne vas priputa k pribehom az do konca – a prekvapive pointy vam vezmu dych. Skratka laska k Afrike sa zapichne v srdci ako trn z akacie…<\/em>“. Ano, v Afrike som videla velmi vela akacii, ale aj kaktusy, baobaby, aloe vera, citronovniky, atd., a ked pride cas, pripnem foto a post o jednej rastlinke, na ktoru som natrafila v Namibii a ktora je najstarsou rastlinou na svete.<\/p>\n\n\n\n

\"\"
Foto obalky knihy je z netu – kniha samotna je<\/em> v mojej kniznici<\/figcaption><\/figure><\/div>\n\n\n\n

Ako rada hovorim, moje spomienky na Afriku neblednu, sem tam si ich ozivim nahodnym otvorenim niektorej fotky z mojich albumov, ci uz v kompe (moja kompletna databaza) alebo v google albume<\/strong> (ked sa mi chce, robim si uzsi vyber fotiek). Program ma niekedy prekvapi jeho vlastnym vyberom, ktory pekne nazyva “ZNOVA PREZITE TENTO DEN<\/strong>“. Zrak mi spocinul na jeho najnovsom vybere a hla, zas ta AFRIKA<\/strong>:-), konkretne kolaz zien z roznych kmenov, ktore som pofotila na severe Namibie. Najradsej fotim ludi (avsak, nie vzdy sa to da, lepsie povedane, velmi casto sa to neda), nasleduje priroda (uz po prvych skusenostiach z africkej divociny sa k prirode pridali aj volne zijuce zvierata) a na poslednom mieste su pamiatky, budovy a podobne. Fotiek ludi z tejto casti Afriky mam (na moju velku radost) uctyhodny, pripajam aspon ukazku. Vsetky fotky nizsie som urobila s dovolenim dotknutych zien – hoci sa nezda, ze by mi vyslovene pozovali (to som ani nechcela), mala som ich suhlas na fotenie. <\/p>\n\n\n\n

\"\"
Jankine foto – kolaz “Zeny z africkych kmenov na severe Namibie”<\/figcaption><\/figure><\/div>\n\n\n\n

Ako som pisala, nejaky material k africkym kmenom a etnikam (vratane Krovakov) uz mam zhromazdeny, no este nie je v podobe vhodnej na publikovanie, tak aspon stroha informacia, koho vidite na kolazi vyssie. Vlavo hore je prislusnicka jedneho z najexotickejsich kmenov na svete (doposial ziju akoby v dobe kamennej) a sucasne najkrajsieho kmena Afriky – kmen HIMBA, vpravo hore je prislusnicka angolskeho kmena ZEMBA (v Angole som nebola, no prislusnici tohto kmena ziju aj na severe Namibie, ide o miestnu domorodu mensinu), vlavo dole je Hererka resp. prislusnicka kmena HERERO, vpravo dole je dievca z kmena ZEMBA. S Himbkami som stravila isty cas v ich dedinke a o tom by som tiez raz rada napisala post. <\/p>\n\n\n\n

TAK AFRIKA … Najviac cestovatelskych faciek (lepsie lekcii) som dostala v Afrike a (asi, aby to bolo spravodlivo vyvazene) v nej som dostala aj najviac cestovatelskych pohladeni. <\/p>\n\n\n\n