In love with the Azores! Climbing the highest mountain in Portugal – Monte Pico (physical challenge “Pico me up”:-), great adventure).

Azores – one of the most beautiful Europe’s “kept secret”!

Podtitul: Atlantide su venovane tisice knih, casopisov a webovych stranok. Ludia pri jej hladani prisli o cele majetky a v niektorych pripadoch aj o zivot. Ak hladate Atlantidu, pridte kuknut na Azory – takto si predstavujem dostojny obraz moznych pozostatkov bajnej (no stale “zivej”) Atlantis:

© By Janka Onufrakova – Sao Miguel, Sete Cidades – Azorska Atlantida – reprezentuje kralovstvo 7 mystickych miest. Takyto som mala vyhlad do kaldery sopky – bolo tam jazero so zelenkastou vodou Verde a jazero s modrou vodou Azul. Tato sopka je jednou z najaktivnejsich v Azorskom suostrovi. Sopka a jej okolie su sucastou prirodnej rezervacie. 

Cestu na Azory by som mohla a mala nazvat cestou za neopisatelnou krasou. Lebo tie ostrovy su nadherne! Uhladne, pohladne, prirodne, farebne, pokojne, usporiadane a pritom divoke s prejavmi pocasia, ake k bodke (deviatim bodkam) tam daleko v sirom Atlantiku proste patria – poryvy vetra, buracanie vln a najma striedanie slnka, oblakov, hmly a dazda vo velmi rychlom slede (vdaka vlahe su ostrovy carokrasne zelene).

Pocas oktobrovych dni stravenych na 3 azorskych ostrovoch som mala pocasie skor neazorske, inak povedane idealne – Azurko na Azorkoch:-) – len v jeden den popoludni poprsalo. A dokonca, co bolo pre mna najfantastickejsie, v den mojho vystupu na Mt. Pico (21.10.2024), na ktorom je pocasie uz extremne a v priebehu dna (pre predstavu makate hore a dole spolu kludne 8 hodin vratane prestavky na vrchole) sa vie vystriedat cela skala poveternostnych podmienok (4 rocne obdobia), ktore hikingu davaju trpku prichut (inak, super su prirodne “shelters” z lavoveho kamena, kde sa mozete schovat, ak nastane pruser), som mala pocasie ako za odmenu. Moj guide povedal, ze take pocasie bolo pred mojim vystupom naposledy 3 tyzdne dozadu. V pripade skutocne zleho pocasia (nie dazd a hmla – to je lokalna norma, ale silny narazovy vietor pripadne sneh), permit na vystup nedostanete (v pripade snehu ano, no len v pripade, ak mate macky). Takze za mna oktober na Azorach ANO, a to aj pokial ide o hortenzie – kvitnu sice v maji a juni (vrchol je v lete), no aj tak som ich videla neurekom. No a ultra bonus oktobroveho pobytu je takmer turisticke ludoprazdno! Dalsi azorsky ultra bonus – viac nez priaznive ceny (ceny za jedlo, pitie, sluzby, aktivity a zabavu vyrazne lacnejsie nez u nas!).

A iste, mala som aj super pocit z toho, ze som na konci Europy. Nonstop som si uvedomovala, ze som daleko v oceane – divoky modry Atlantik a tie utesy a miradouros (podobne pocity vynimocnosti miesta som mala na Velkonocnom ostrove v Pacifiku). A napadlo ma, ze aj vietor, ktory tu veje, je vietor konca Europy alebo, kedze moja noha tu stala aj na americkej litosferickej doske (na Mt. Pico), vietor konca Severnej Ameriky.

© By Janka Onufrakova – ostrov Sao Miguel, mesto Ribeira Grande, surfisticka plaz Santa Barbara (moj rukopis:-)!)
© By Janka Onufrakova – surfisticka plaz Santa Barbara – na tomto mieste by som pobudla aj dlhy cas, ak by bol:-) (senzacia sledovat ocean a specialne krasny je kontrast bielych vln a tmaveho piesku)
© By Janka Onufrakova – surfisticka plaz Santa Barbara
© By Janka Onufrakova – surfisticka plaz Santa Barbara
© By Janka Onufrakova – ostrov Sao Miguel, mesto Vila Franca do Campo (pred 500 rokmi bolo hl. mestom Azorov), municipalne motto znie “Quis sicut deus?” (z lat. “Kto je ako Boh?“)
© By Janka Onufrakova – ostrov Faial – tie priboje boli ohromne
© By Janka Onufrakova – ostrov Faial – provokativne krasne
© By Janka Onufrakova – ostrov Pico
© By Janka Onufrakova – ostrov Sao Miguel, plaz nedaleko mestecka Mosteiros (Praia dos Mosteiros) – plaz je znama nadhernymi zapadmi slnka, teplota oceanu je v oktobri skor pre otuzilcov, no ako vidite na fotke, niekto v kratasoch, niekto v bunde a ciapke, zavisi od cloveka k cloveku
© By Janka Onufrakova – ostrov Sao Miguel, Praia dos Mosteiros – dovidiet aj na nedaleke ostrovceky
© By Janka Onufrakova – ostrov Faial – prirodny morsky bazenik – sila Atlantiku je riadna a bazeniky umoznuju bezpecne cvachtanie. Viackrat sa mi tu pri foteni otvoreneho oceanu stalo, ze v sekunde prisla mohutna vlna a stacila drobna nepozornost (pomalsia reakcia) a bola by ma zmiatla. Na ostrove Faial v minulosti pravidelne zastavovali namornici plaviaci sa do Ameriky alebo z Ameriky do Europy (aj slavny James Cook) a plati to aj pre dnesne casy – Faial je vyznamnou zastavkou pre plaviace sa lode (ci uz potrebuju docerpat vodu alebo cokolvek ine). Na ostrove pristalo aj prve lietadlo letiace cez Atlantik (pisal sa rok 1919).
© By Janka Onufrakova – na obzore ostrov Pico – trajekt z ostrova Faial na Pico trva 30 min (nadherna plavba – treba pozorne sledovat hladinu a neprekecat celu cestu ako ja:), lebo tu casto skacu delfiny). Ostrov Pico je ostrovom troj NAJ: najvyssia hora nielen Azorov, no celeho Portugalska, najlepsie miesto na pozorovanie velryb v Europe (whale watching) a najlepsie vinko Verdelho (jedno z naj na svete). Pico bol moj favorit a bude aj Vas, ak ste milovnikom outdooru, plavieb a/alebo si radi doprajete kvalitne jedlo a vino (na vynimocnom mieste).
© By Janka Onufrakova – aj ja chcem byt namornikom (a stale aj polarnikom):-) – predo mnou brehy ostrova Pico a ja vyzeram, ci uz neuvidim Monte Pico, na ktory sa chcem na dalsi den pokusit vystupit (tuzobne sa obraciam k oblohe, nech sa taketo pocasie udrzi aj nasledujuci den, inak ma na horu nepustia). Pocasie vydrzalo, na horu ma pustili a ja som vystupila aj zostupila:-).

Pozn. k zvolenym farbam kapitol nizsie: modra lebo hortenzie a zlta lebo ananasy. Videla som ich vsade – hortenzie a aj ananasy – a aj som ich jedla (bez hortenzii) a ochutnala som aj ananasove pivo a kupila ananasovy liker a cokoladu s kuskami ananasov -> ta preto:-). Ananasy uvidite vyobrazene aj na trickach, magnetkach, a tie skutocne (na zakusnutie) na regaloch v obchodikoch, v kosikoch, v pristavoch, atd. – proste su tam (a vsade) a tam by som ich veru necakala! Co sa hortenzii tyka, videla som nadheru a neviem (teda viem) si predstavit, aky obraz sa asi naskyta ludom v case ich kvitnutia. Vsetko posobive!

© By Janka Onufrakova – hortenzie na ostrove Sao Miguel, udolie Sete Cidades
© By Janka Onufrakova – ostrov Sao Miguel, farnost Sete Cidades
© By Janka Onufrakova – ostrov Sao Miguel, obec Maia
© By Janka Onufrakova – ostrov Sao Miguel, Ribeira dos Caldeiroes Natural Park
© By Janka Onufrakova – ostrov Sao Miguel, Ribeira dos Caldeiroes Natural Park
© By Janka Onufrakova – ananasy na ponozkach a ananasova farba mikiny
© By Janka Onufrakova – azorske ananasy – su zvacsa male, no vynimocne sladke. Krasne ovocie rozneho druhu (super dozrete) tu dostanete uplne vsade. Samozrejmostou v beznych potravinach su odstavovace – ako si miestni robia nakup potravin, kupia si aj ovocie a odstavia si ho do vlastnej (alebo zakupenej) flase.
© By Janka Onufrakova – tricku s ananasom som odolala, cerstvemu ananasu nie:-)
© By Janka Onufrakova – ani ananasovemu pivu som neodolala, chutilo fajn (nebolo sladke)

Suostrovie Azorske ostrovy (Ilhas dos Açores) su zamorskym autonomnym uzemim Portugalska. Patria k jednym z najvzdialenejsich regionov Europskej unie. Hladali by ste ich v oblasti Makaronezie, takmer uprostred Atlantiku na severnej pologuli – presnejsie cca 1 500 km od kontinentalneho Portugalska (od Lisabonu) a cca 3 500 km od vychodneho pobrezia Severnej Ameriky. Vznikli tektonickymi a vulkanickymi procesmi, co napoveda, ze aj sopiek je tu niekolko (26 aktivnych, z nich 8 je podmorskych) a ze su tu caste zemetrasenia (ani jedno som nezazila, kym v Peru som zazila 3, z toho jedno som realne nad ranom citila, a aj v Japonsku som zazila 2, z toho jedno som realne sediac pri stole citila). Na rozdiel od Havaja, ktory lezi uprostred tektonickej dosky, Azory lezia na jej – presnejsie na ich – okraji: severoamericka, euroazijska a africka platna sa stretavaju a vytvaraju Azorsky trojity uzol (nezvycajny typ hranice litosferickych dosiek).

Vratim sa k Peru a spomenutym zemetraseniam: dna 31.5.2025 bude 55. vyrocie tragickej smrti vsetkych clenov ceskoslovenskej horolezeckej vypravy na hore Huascaran v peruanskych Andach. V dosledku jedneho z najnicivejsich zemetraseni v dejinach, ktore vyvolalo laviny skal, snehu aj bahna, neprezil nikto zo 14-ich clenov ceskoslovenskej vypravy (15. clen vypravy Slovak Ivan Bortel zomrel uz par dni predtym po nestastnom posmyknuti sa a pade do vodopadu) a zahynulo aj zhruba 75 000 miestnych ludi:-((. Naspat k Azorskym ostrovom.

Kedze lezia na namornej ceste z Europy do Ameriky, maju (uz historicky) mimoriadne velky namorny vyznam.

© By Janka Onufrakova – ostrov Sao Miguel, vyhlady zo Santa Iria
© By Janka Onufrakova – ostrov Sao Miguel, vyhlady blizko mestecka Mosteiros

Zial, cez Azory v sucasnosti vedie aj jedna z hlavnych drogovych tras, tzv. karibska namorna/letecka trasa smerujuca z And do Karibiku a dalej cez Azory do Europy.

Ostrovy su bezpecne a pokojne, len obcas a niekde (ako priklad namestie alebo aj parkovisko pri supermarkete v mestecku Madalena na ostrove Pico) som videla skupinky na pohlad skor sfetovanych nez opitych ludi. Hoci posledny rok pocet nasilnych trestnych cinov na Azoroch mierne stupol, stale su povazovane za velmi bezpecne (oficialne data hovoria “the crime rate is low in the Azores.”).

Zakotvite na Sao Miguel (stoji za to preskumat ho cely!) a odtial sa vydajte na zapad (objavite dalsich 7 “Azoranov”) alebo na juh (tam lezi este 1 “Azoran”). Nieze kotvy zo Sao Miguel nezdvihnete:-)!

Hoci kazdy azorsky ostrov je iny, ich spolocnym menovatelom je zelena (nadherna priroda), cierna (su to vulkanicke ostrovy a s vynimkou jedneho ostrova – Santa Maria – na nich uvidite vylucne plaze s ciernym pieskom, no a dalsim specifikom su domceky z cadica / bazaltu – apropo, domceky si v kazdej krajine vsimam, v pamati mam najma norske tradicne, doslova rozpravkove domceky okrovej alebo bordovej ci ciernej farby s bielymi okenicami a nie zriedka aj so zelenou strechou – mach a trava) a este aj modra (popri oblohe aj vody jazier a najma nedozerne a hlboke vody Atlantiku – pri pobrezi Azor je hlbka oceanu cca az 6 kilometrov(!)).

O kazdom z azorskych ostrovov sa hovori ako o magickom.

© By Janka Onufrakova – ostrov Faial a kaldera s nazvom Volcano (portug. Vulcão da Caldeira) – sopka je najvyssim vrchom ostrova (1 043 m), ide o mohutny stratovulkan, ktory je najvacsim geomorfologickym utvarom ostrova. Kaldera je obrovska – sirku ma cca 2 km a hlbku cca 400 m.
© By Janka Onufrakova – Sao Miguel, Sete Cidades a kaldera jednej z najaktivnejsich azorskych sopiek. Sopka a jej okolie su sucastou prirodnej rezervacie. 

Z geografickeho hladiska sa ostrovy delia do 3 skupin: na vychodnu cast (ostrovy Sao Miguel a Santa Maria), centralnu cast (ostrovy Terceira, Graciosa, Sao Jorge, Pico a Faial) a zapadnu cast (ostrovy Flores a Corvo). Co sa rozlohy tyka, najvacsim a sucasne hlavnym ostrovom je Sao Miguel (pre predstavu, ma rozlohu 759 km2 a cca 137 850 obyvatelov, jeho hlavnym mestom a sucasne jednym z 3 hlavnych miest Azor je Ponta Delgada s cca 70 000 obyvatelmi), nasleduju ostrovy Pico, Terceira, Sao Jorge, Faial, Flores, Santa Maria, Graciosa a najmensim je Corvo (pre predstavu, ma rozlohu 17 km2 a 430 obyvatelov).

Ja som navstivila 3 ostrovy: Sao Miguel, Faial a Pico a dalsie 3 mam v hladaciku: Terceira, Flores a Corvo, co vsak neznamena, ze tie zostavajuce 3 by som nechcela vidiet -> chcela:)! Este zopakujem, ze kazdy ostrov je svojrazny a niecim unikatny. Drviva vacsina turistov prileti do hlavneho mesta Ponta Delgada na ostrove Sao Miguel a na tomto ostrove zostanu – obrovska skoda! Jeden den som mala volnejsi program, resp. nemala som ziadnu tour a tak som chvilu uvazovala, ze zo Sao Miguel este preletim na (k nemu najblizsi) ostrov Santa Maria (30 minutovy let), no letenky som nemala booknute a hlavne, nemala som vobec pozrete, co by som na Santa Marii chcela vidiet a pobehat, pricom v ten isty den by som sa musela aj vratit na Sao Miguel (aj to by sa dalo stihnut, ostrovy su letecky aj trajektmi fantasticky pokryte, na Santa Mariu je let skoro rano a spiatocny let na Sao Miguel je cca o 19:00 vecer). No dumat o Santa Marii v predvecere dna “d” uz bolo fakt neskoro. Den som nakoniec stravila tak, ze som sa v klude presla po mestecku Ponta Delgada (peknucke mesto pri oceane, kazda restika plna – pred jednou som videla frontu ludi stat na cerstvo ulovene a pripravene ryby), kupovaniu suvenirov a pitiu svetoveho vinka Verdelho v jednej restauracii, proste uzila som si den velmi prijemne a v pomalom tempe. Inak, popoludni poprchalo – jediny den pocas mojho pobytu, kedy bolo typicky azorske pocasie, no z mojho pohladu velka pohoda = len rychle prehanky, ani dazdnik ci prsiplast som netasila. Kazdopadne, ak pojdem znova na Azory, ako som pisala, chcela by som prednostne vidiet ostrov TERCEIRA (na nom hlavne vulkanicku jaskynu v Algar do Carvao Natural Reserve – finalista “7 Natural Wonders of Portugal” – jedine miesto na svete, kde mozete zostupit do sopecneho komina sopky – apropo, teraz bude jaskyna 18 mesiacov mimo prevadzky, plus vidiet tam aj mesto Angra do Heroismo pod patronatom UNESCO) a potom dva zapadne ostrovy FLORES (portugalska vyslovnost je s makcenom nad “s”) a CORVO (nadabila som na niekolko clankov a jeden podcast, ktore zhodne oznacili prave tieto dva azorske ostrovy – dva najvzdialenejsie ostrovy od kontinentalnej Europy – za TOP).

Pekne zhrnutie o jednotlivych ostrovoch v skratke (aby ste si vedeli vybrat), vid napr. nasledujuci clanok (v nom je aj spravne podotknute, ze pre ostrovy – kedze sa navzajom lisia – neplati “videl som jeden, videl som vsetky”):

https://www.lonelyplanet.com/articles/best-places-to-visit-in-the-azores

A clanok, co vediet a ako sa pripravit na prvovylet na Azory:

https://www.lonelyplanet.com/articles/azores-islands-portugal

Urcite radim zbalit sa trosku “specialnejsie” (nie ako na typicky dovolenkovy ostrov/ostrovy) – moje rady: ak chcete ist na horu Pico, zbalte si trekove, clenok chraniace boty(!), ci uz pojdete na horu alebo nie, zbalte si aj 1) obycajne tenisky a 2) trekingove palicky, ak ste na nich zvyknuti (ja ich nepouzivam, no je to dobra vec a na Azoroch ich viete pouzit uplne vsade), dalej (klasika) prsiplast so slusnym vodnym stlpcom, urcite funkcne veci do vetra a dazda, slnecne brile, a kto je citlivy na vietor, tak nieco na usi / do usi (dost fuka). Doma nechajte slapky (teren ostrovov je prirodny, skor sa budete vyskytovat na kopcoch alebo vyhliadkach, kde slapky nie su ani nahodou vhodna obuv – len ako papucky do hotela) a biele alebo ine svetle plavky (cierny piesok a hlavne horcicova voda termalnych vod im neprospeju), redukcie na ine zastrcky (nepotrebujete) a repelent (nepotrebujete). A ani ziadne jedlo (ani snacky) si nenoste – vsetko tu dostanete a to v top kvalite a za priaznivejsie ceny nez u nas! Portugalsky sa ucit nemusite, vsetci (aj starsi ludia) vedia dostatocne po anglicky (apropo, portugalcina je taky zvlastny mix francuzstiny, arabciny a inych jazykov, napr. talianciny – no aj intonacia je akoby arabska – patri sa spomenut, ze je to 6. najrozsirenejsi jazyk sveta!). A odporucam este jednu vec – celovku (aj ked nepojdete trekovat za usvitu, mozno ju pouzijete pri vecernych potulkach – poulicne osvetlenie na Azoroch je minimalne a celovka sa zide napr. pri ceste z restiky na Vas hotel).

O Azoroch sa zvykne hovorit ako o mixe Havajskych ostrovov, Svajciarska, Irska a Islandu. Nepoviem, ze je to tak, lebo v uvedenych castiach Zeme som (s vynimkou Svajciarska) nebola (ale chcela by som a to v tomto poradi: Island, Irsko, Havaj). Ano, uhladnostou, cistotou, zaplavou zelenej, jazerami, turistickymi chodnickami, kvalitou jedla, vyrobou syrov a inych mliecnych produktov mi pripominali Svajciarsko. A aj tie azorske kravy boli ako svajciarske – krasne kusy – a boli vsade a rozne sfarbene (cierno-biele, bielo-hnede, biele, hnede, cierne), pasli sa na tej vyrazne zelenej trave a vyzerali zdravo (lokalci ich volaju “stastne kravy”) – na Azoroch je viac krav nez obyvatelov. Vyznamny rozdiel vsak vidim v kopcoch:-)! Na Azoroch ma najvyssi vrch Pico nadmorsku vysku 2 351 metrov a tato hora je viac nez 2x vyssia(!) nez ktorykolvek iny vrchol na Azoroch, kym vo Svajciarsku je 3-tisicoviek neurekom (udaje hovoria o 437 summitoch) a 4-tisicoviek je 48 (tu niet dalej o com – pardon Pico, je o com – o Tebe a dalej o Tebe a o mne:) – porozpravam nizsie).

Podla National Geographic su Azory (uz opakovane pre roky 2016 a 2023) jedno z najkrajsich miest na Zemi (Azores – one of the most beautiful places in the world to visit / must-visit place for 2016 and 2023).

© By Janka Onufrakova – typicke vyjavy pre Azory (v case kvitnutia hortenzii vstupi do obrazka zaplava kvietkov)

A ide tiez o jedno z najzelensich miest na Zemi!

© By Janka Onufrakova – dalsie typicke vyjavy pre Azory
© By Janka Onufrakova – aj toto su typicke vyjavy pre Azory

A este na skok do Atlantidy:-)! Co sa Platonovej Atlantidy tyka (skor Solonovej, kedze na neho sa Platon vo svojich dialogoch Timaios odvolaval a Solon sa zas odvolaval na egyptskych knazov), opisal ju takto (pripajam text v EN, co samozrejme nebol Platonov jazyk): “[….] in front of the mouth which you Greeks call, as you say, ‘the pillars of Heracles’, there lay an island which was larger than Libya and Asia together; and it was possible for the travelers of that time to cross from it to the other islands, and from the islands to the whole of the continent over against them which encompasses that veritable ocean. [….] but that yonder is a real ocean, and the land surrounding it may most rightly be called, in the fullest and truest sense, a continent. Now in this island of Atlantis there existed a confederation of kings, of great and marvelous power, [….].” Nasledovali storocia sporov, ci islo o fiktivny kontinent alebo nie (vedci jeho existenciu popieraju). Aj spekulacii, kde sa Atlantida asi nachadzala, bolo a stale je neurekom. To, ze Platon mal na mysli Atlanticky ocean, vobec nie je iste – hovoril “o usti, ktore Greci nazyvaju Heraklove stlpy” (co je dnes Gibraltarsky prieliv). Poloha Atlantidy v Atlantickom oceane ma vzhladom na blizke pribuzne nazvy zrejme istu pritazlivost – a tu sa dostavame k teze, ze moznou lokaciou bajnej Atlantidy boli a jej pozostatkom (udajne) su Kanarske ostrovy alebo Azorske ostrovy. Nastal cas na song – a to akyze song: Mekyho Atlantida❤️:

Zdroj YouTube: https://www.youtube.com/watch?v=hjYw5Q5a-58

A rovno musim pridat aj par viet z dalsieho uzasneho songu Mekyho s Marikou “V slepych ulickach” mnou prenesenych do azorskej atmo:

ako vino Verdelho ziari, chuti ako v ustach med
azorsky ananas sladko opoji ma na 100 noci na 100 dni
rozpovie ju hortenzia
predstavim Ti stastie v cadicovych ulickach
to krasne stastie na Monte Pico
to krasne stastie na utesoch nad Atlantikom :-)! 

PRIRODA! Nadherna, nedotknuta. Azory su najma o prirode.

Pozostavaju zo siete chranenych oblasti (Protected Areas of the Azores) a ponukaju neocenitelne prirodne dedicstvo v podobe 4 biosferickych rezervacii (Fajas de Sao Jorge, Flores, Corvo a Graciosa) a celeho zoznamu prirodnych parkov (kazdy jeden ostrov je prirodnym parkom: Nature Park of Sao Miguel, NP of Pico, NP of Faial, atd.), chranenych krajinnych oblasti, chranenych druhov flory a fauny (silna suchozemska a morska biodiverzita), lesnych rezervacii, roznych profilov geografickych hornin a lokalit s geologickym vyznamom. Ide o oblasti velmi zaujimave pre ochrancov prirody. Vyznamny fakt: vo vodach suostrovia migruje 5 zo 7 znamych druhov oceanskych korytnaciek vratane korytnacky dlhoplutvej (Caretta caretta), ktora sa povazuje za dolezity ukazovatel ochrany biotopov druhov. A snad este poznamka, ze azorsky geopark sa pripojil k vyznamnej Europskej sieti a globalnej sieti geoparkov v r. 2013. Bezne tu uvidite tabulky PRESERVE AND RESPECT THE NATURE (portug. PRESERVE E RESPEITE A NATUREZA).

Ostrovna poloha, podnebie a geologia vytvaraju ekologicke podmienky odlisne od kontinentalneho Portugalska.

Najdete tu huste pobrezne lesy (aj ihlicnany a vavrinove lesy), palmy, hortenzie, divoke lalie, azalky, borievky a vsetko mozne ine rastlinstvo. A ak by Vam bolo malo, skocte do niektorej z botanickych zahrad (bola som). Pre lepsiu predstavu ako velmi su Azory zelene, pridam udaj, ze len zhruba 5% ich uzemia je zastavanych! Musim sa blizsie zmienit aj o zvyskoch povodneho lesa laurisilva, ktory tu uvidite – ide o vavrinovy les (les pralesoviteho typu), ktory je stale zeleny a vlhky, casto v opare (nadherny ako z rozpravky), v ktorom zije velke mnozstvo organizmov endemickeho typu. Vavrinove lesy kedysi pokryvali vacsinu Europy, no kvoli zmene podnebia takmer uplne vymizli. Zvysky tychto lesov su na Azoroch, Madeire a Kanarskych ostrovoch a mimo Europy (no ineho typu) su v juznej Cine, Japonsku a na Tasmanii. Kvoli odlesnovaniu, pastierstvu, polnohospodarstvu a zavleceniu cudzokrajnych druhov sa jeho plochy zial stale zmensuju.

© By Janka Onufrakova
© By Janka Onufrakova
© By Janka Onufrakova
© By Janka Onufrakova
© By Janka Onufrakova
© By Janka Onufrakova
© By Janka Onufrakova
© By Janka Onufrakova
© By Janka Onufrakova

Co dalsie treba spomenut:

Majestatne vulkany, laguny v ich usti, lavove polia, jaskyne, cierne plaze a prirodne morske bazeniky, vodne toky, nadherne vodopady (velke aj male) a velkolepe jazera, utesy, vyhliadky, geologicke trhliny, mineralne pramene a geotermalne kupaliska, rozlicne ekosystemy, vinice, typicke domceky (ci uz cadicove alebo napr. na Faiale pastelovej farby) a typicke modro-biele kachlicky, veterne mlyny (nielen Portugalci, no aj Holandania v minulosti prichadzali na ostrovy a osidlovali ich), majaky, rybarske clnky, lode a plachetnice.

© By Janka Onufrakova – ostrov Sao Miguel, Ribeira dos Caldeiroes Natural Park
© By Janka Onufrakova – ostrov Sao Miguel, Ribeira dos Caldeiroes Natural Park
© By Janka Onufrakova
© By Janka Onufrakova
© By Janka Onufrakova
© By Janka Onufrakova
© By Janka Onufrakova
© By Janka Onufrakova
© By Janka Onufrakova
© By Janka Onufrakova
© By Janka Onufrakova – ostrov Sao Miguel
© By Janka Onufrakova – ostrov Sao Miguel a kraterove jazero Fumas (korunny klenot oblasti) nachadzajuce sa v krateri aktivnej, no spiacej sopky Fumas
© By Janka Onufrakova – vyhliadky su na nespocetnych miestach
© By Janka Onufrakova – ostrov Faial a zapadny mys s monogennou sopkou Capelinhos, v pozadi majak – TOTO MIESTO MOZNO POVAZOVAT ZA NAJZAPADNEJSI BOD EUROPY! Hoci k Azorom prinalezia aj ostrovy dalej na zapad od ostrova Faial, no tie uz lezia na severoamerickej platni.
© By Janka Onufrakova – ostrov Faial a majak Capelinhos – statocny majak zostal stat aj po velkej sopecnej erupcii v r. 1957, ktora trvala 13 MESIACOV(!). Podla vulkanologov mohlo ist o 2 prekryvajuce sa sopecne erupcie. V jej (ich) dosledku sa rozsirilo uzemie oblasti o 2,4 km2, doslo k 300 seizmickym udalostiam, popol sa vymrstil do vzdialenosti 1 km, bolo znicenych 300 domov vo farnostiach Capelo a Praia do Norte a zhruba 2 000 ludi bolo evakuovanych (nasledne emigrovali do USA a Kanady). Pod majakom sa nachadza velke podzemne muzeum (bola som, no expozicie prave neboli, tak som si tam aspon pokecala:-)).
© By Janka Onufrakova – ostrov Pico – tento veterny mlyn je obklopeny vinohradnickou krajinou zapisanou na zozname svetoveho dedicstva UNESCO (v pozadi moj Mt. Pico)
© By Janka Onufrakova – ostrov Pico a mlyn z ineho uhla pohladu, je v prevadzkyschopnom stave
© By Janka Onufrakova – ostrov Pico a dalsi z mnohych mlynov

Pekne azorske domceky som uz spomenula, no aspon ukazka tych typickych cadicovych (ako inak, stoja rovno pri oceane):

© By Janka Onufrakova
© By Janka Onufrakova
© By Janka Onufrakova
© By Janka Onufrakova
© By Janka Onufrakova
© By Janka Onufrakova

Co sa pocetnych horucich pramenov tyka, zaujimavostou je aj varenie chyrneho tradicneho azorskeho gulasa (cozido dos Açores) v oblasti sopky Furnas (neaktivny stratovulkan). Voda v tychto termalnych pramenoch je bohata na zelezo a vyskytuju sa tu aj gejziry. Kuchari (ktori maju licenciu resp. si zaplatia najom) tu zo svojich kuchyn nosia velke kotle plne ingrediencii na gulas (su to postupne naukladane mnohe druhy zeleniny vratane zemiakov a fazule a dalej rozne maso a klobasy), kotle ulozia do zeme a nechaju gulas varit cca 7 hodin, aby sa pomaly dusil v horucej pare so sirnou prichutou. Gulas som si nedala, podla nazoru niektorych ludi nejde o nic specialne (radsej si dajte steak alebo rybku).

© By Janka Onufrakova – ostrov Sao Miguel a horuce pramene a gejziry Furnas

Na vsetkych ostrovoch su turisticke chodnicky. Turistika je jednym z hlavnych cielov navstevnikov ostrovov. Trasy su zmapovane a rozdelene podla narocnosti, vzdialenosti a typu (kruhova alebo linearna). Je ich zhruba 70!

© By Janka Onufrakova
© By Janka Onufrakova
© By Janka Onufrakova
© By Janka Onufrakova
© By Janka Onufrakova
© By Janka Onufrakova
© By Janka Onufrakova
© By Janka Onufrakova
© By Janka Onufrakova
© By Janka Onufrakova
© By Janka Onufrakova
© By Janka Onufrakova
© By Janka Onufrakova
© By Janka Onufrakova
© By Janka Onufrakova

Su tu aj rozne ine moznosti aktivne stravenych dni – golf (na jednom z najlepsich a najmenej vyuzivanych ihrisk na svete, uznavany aj instituciou IGTM), kanoistika, kajaking, kanoning, jazda na koni, vylety na plachetnici, potapanie a uz spomenute pozorovanie velryb a delfinov, surfovanie, navstevy jaskyn a sopiek, atd. A aby som nezabudla, Azory su festivalove! Ak mate radsej pokludnejsie aktivity, skocte do botanickej zahrady alebo muzea (napr. velrybarskeho) alebo si len tak posedte v porte.

© By Janka Onufrakova – ostrov Pico, mesto Madalena
© By Janka Onufrakova – ostrov Sao Miguel, mesto Vila Franca do Campo
© By Janka Onufrakova – ostrov Sao Miguel, mesto Ribeira Grande a jedno zo surfistickych centier
© By Janka Onufrakova – ostrov Sao Miguel, mesto Ribeira Grande so surfistickou plazou Santa Barbara
© By Janka Onufrakova – ostrov Sao Miguel, oblast blizko udolia Sete Cidades
© By Janka Onufrakova – ostrov Sao Miguel, Ribeira dos Caldeiroes Natural Park
© By Janka Onufrakova – ostrov Sao Miguel, Ribeira dos Caldeiroes Natural Park
© By Janka Onufrakova – ostrov Faial
© By Janka Onufrakova – ostrov Faial
© By Janka Onufrakova – ostrov Sao Miguel
© By Janka Onufrakova – ostrov Sao Miguel
© By Janka Onufrakova – ostrov Sao Miguel
© By Janka Onufrakova – ostrov Pico a muzeum velrybarov – ide o subor 3 velrybarskych domov z 19. storocia, ktore su poctou starej velrybarskej tradicii, ktora je stale viditelna v miestnom prostredi a zivotnom style. Pociatky siahaju do 18. stor., ked sem prisli americki velrybari lovit velryby. Tato cinnosť sa stala dolezitou na celom ostrove Pico, kde pracovnici vyrabali velrybiu muku a olej. Muzeum bolo otvorene v r. 1988. Spolu s tovarnou velrybarskeho cechu je jedinecne v Europe. Stala expozicia ponuka typicky priklad azorskej velrybarskej lode, kovacsku dielnu, namorne muzeum stavby lodi a vystavu velrybarskeho umenia. Najdete tu aj specializovanu kniznicu a archiv dokumentov, malu poslucharen (ja som si tam pozrela dokumentarny film) a kadeco ine. Vstupne 2 eurka.
© By Janka Onufrakova – ostrov Pico a muzeum velrybarov
© By Janka Onufrakova – ostrov Pico a muzeum velrybarov
© By Janka Onufrakova – ostrov Pico a muzeum velrybarov – ukazka velrybarkseho umenia: kresba coho ineho nez mojho Mt. Pico:-)

Pozn. k momentu ukoncenia lovu velryb v Portugalsku a na Azorskych ostrovoch: By 1982, Portugal signed the International Whaling Commission’s moratorium to stop whaling for good. Whaling in the Azores was officially deemed illegal in the year of 1984. Shortly after this decree was made official in the Azores, the last whaling factory in the Islands was closed and the island archipelago shifted its focus to a much friendlier and sustainable activity – whale watching. The last whale was officially hunted in 1987 by a resentful whaler from Pico Island.

© By Janka Onufrakova – ostrov Pico
© By Janka Onufrakova – ostrov Pico

A po celodennej namahe si mozete zrelaxnut v prirodnej karbonizovanej vode alebo umelych bazenoch so zelezitou vodou alebo skocte medzi skalne utvary na pobrezi, kde su prilivove miesta na kupanie.

© By Janka Onufrakova – ostrov Sao Miguel, geotermalny bazen Terra Nostra s teplotou 35 az 40 stupnov (podla toho ako blizko sedite k zriedlu) – nie som velky fanusik tak teplej vody
© By Janka Onufrakova – ostrov Faial
© By Janka Onufrakova – ostrov Faial
© By Janka Onufrakova – ostrov Faial
© By Janka Onufrakova – ostrov Faial
© By Janka Onufrakova – ostrov Pico
© By Janka Onufrakova – ostrov Faial
© By Janka Onufrakova – ostrov Faial

Najdete tu aj prijemne, malebne mestecka – napr. Ponta Delgada (ostrov Sao Miguel) a Madalena (ostrov Pico), no specialne vypichnem mestecko Horta (ostrov Faial). Horta ma starocnu historiu spojenu s plavbou (City of navigators). Nachadza sa v chranenej zatoke s vyhladom na ostrovy Pico a Sao Jorge. Hoci ide o malicke mestecko, ma pristav, ktory je jednym z najrusnejsich na svete. Idealny sposob ako precitit mesto (kazde jedno) je poprechadzat sa a preskumat jeho ulicky. Ulicky Horty su mimoriadne privetive, pohostinne, kozmopolitne, idealne na walking, nakupovanie, debuzirovanie a popijanie vinka, piva ci ginu. Vo dne aj v noci je Horta bezpecna. Ak Vas zatial nic z toho nenalakalo, pridam, ze zatoku Porto Pim lemuju hory Monte Queimado a Monte da Guia a su tu aj ine prirodne krasy a miesta historickeho a kulturneho vyznamu (velke katedraly). Vidiet mozete aj pevnosti a obranne mury, ktore kedysi chranili mesto pred piratmi a bukaniermi. Mozete sa vydat do parkov ci na turu po chodnicku Entre Montes, ktory vedie cez chranenu oblast. V pokojnych vodach zalivu mozete snorchlovat a pozriet si pozostatky vraku lode Main z r. 1892. Mestecko sa da pobehat peso, na skutri alebo bicykli (aj autom, ale to nie je to prave orechove). A spomeniem aj kratery zaplavene morom v prirodnej rezervacii Caldeirinhas. Zopar realii mestecka Horta – bolo zalozene uz v r. 1468 a dnes je jednym z 3 hlavnych miest Azorov (sidli v nom parlament). Hodnotia ho za krajsie nez Cannes alebo St. Tropez. Mark Twain, ktory sa tu plavil a kvoli burke namiesto Sao Miguel pristal na ostrove Faial, vo svojom diele Innocents Abroad sice nie prave pochvalne hodnoti obyvatelov Faial (podla neho, kedze ide o Portugalcov, su pomali, lenivi a chudobni), mestecko Horta pochvalil. Samotny ostrov Faial, ako som pisala, bol odjakziva zastavkou namornikov plaviacich sa do Ameriky alebo z Ameriky do Europy (Faial neobisiel ani James Cook) a plati to aj pre dnesok. Jachtari, ktori krizuju Atlantik, pravidelne zastavuju v mestecku Horta a putuju do jachtarskeho baru Peter’s Cafe Sport na “namornicky” gin tonic – povera hovori, ze namornici musia v pristave zanechat aj svoj odkaz (napr. odznak, zastavku alebo malbu). A kde tak cinia? No predsa v yacht bare na pobrezi, rozumej v krcme s krycim nazvom Cafe:-)). Peter’s Cafe Sport ma 105-rocnu historiu a povazuje sa za svetoznamu instituciu (world famous instituition):-). Uvitacka hovori “If you sail to Horta and you don’t visit Peter’s, you have not actually been to Horta.” Ak ste sem neprisli na jachte, nevadi, aj tak skocte na gin a vstrebajte tu svojraznu atmosku sveta namornikov. A ak sem pridete v nedelu ako ja a zistite, ze namornicky bar je zatvoreny:-), nezufajte a najdite si ine miesto na drink, skvelo je tu vsade. Podciarknem, ze inych turistov tu takmer neuvidite – aspon v oktobri to tak bolo (v dnesnych casoch overturizmu je to specialita).

© By Janka Onufrakova – ostrov Faial, mesto Horta
© By Janka Onufrakova – ostrov Faial, mesto Horta
© By Janka Onufrakova – ostrov Faial, mesto Horta
© By Janka Onufrakova – ostrov Faial, mesto Horta a spomenuta svetoznama institucia (rozumej putika extremne oblubena medzi namornikmi aj turistami) Peter’s Cafe Sport
© By Janka Onufrakova – ostrov Faial, v pozadi mesto Horta
© By Janka Onufrakova – ostrov Sao Miguel, mesto Ponta Delgada
© By Janka Onufrakova – ostrov Sao Miguel, mesto Ponta Delgada
© By Janka Onufrakova – ostrov Pico, mesto Madalena a v pozadi moja hora Pico

Velkou zaujimavostou Azorov su cajove a ananasove plantaze na ostrove Sao Miguel. Navstivila som obe a pozrela si pestovanie oboch rastliniek a v pripade caju aj jeho spracovanie (plus som mala ochutnavku caju).

Zopar info o cajovych plantazach Gorreana na ostrove Sao Miguel: Ide o najstarsie a sucasne jedine nepretrzite fungujuce cajove plantaze v Europe(!). Vznikli v r. 1883. Ich dnesna rozloha je 37 hektarov a rocna produkcia cca 40 ton. Pestovanie caju tu v minulosti “rozbehli” 2 pozvani Cinania z Macaa (cajovy majster a jeho asistent), ktori miestnych ludi naucili spravne pestovat cajovu rastlinku. Azorske podnebie je pre nu idealne – celorocne prsi, slnko nie je prilis intenzivne a v zime nie su mrazy. Ide o vyborny organicky cajik – cajove rastlinky nenapadaju ziadni skodcovia, preto sa caj pestuje bez chemickych pripravkov (v portug. produto biologico). Ide o jemnejsi caj s viac oxidantmi nez napr. caj zo Sri Lanky(!). Kupte si zeleny caj (Cha Verde) alebo cierny caj (Cha Preto) alebo potom kombinacie cierneho ci zeleneho s ibistekom, matou, atd. Pre predstavu, 80g balicek vyjde na cca 10 Eur (to nie je mala suma, no ide o vysokokvalitny caj, po ktorom rastie dopyt najma zo strany Nemecka, Francuzska, Kanady a USA). V minulosti pomohli mechanizacii valcovania, susenia a kalibracie cajovych listkov stroje napr. od spolocnosti Marshall, Sons & Company – dnes ide o starodavne masinky, no niektore sa stale pouzivaju (k caju mi velmi pasuju, nehodili by sa mi tu nejake moderne stroje a la akceleratory z CERN-u:-). Cast prace je rucna – napr. triedenie stoniek od listkov (stonky do finalneho produktu nepatria) a pod.

© By Janka Onufrakova
© By Janka Onufrakova
© By Janka Onufrakova
© By Janka Onufrakova
© By Janka Onufrakova
© By Janka Onufrakova
© By Janka Onufrakova
© By Janka Onufrakova

A ide sa na ananasove plantaze na hlavnom ostrove Sao Miguel: ananasy sa tu pestuju v sklenikoch s absolutne presnym casom presadzania a maju velmi dlhy cas zrenia. Ide o jedine miesto v Europe, kde sa ananasy pestuju (od r. 1840). Uz som pisala, ze Ananas dos Acores su zvacsa male, no vynimocne sladke. Su organicke a na rozdiel od ananasov napr. z Latinskej Ameriky sa ich dozrievanie umelo neurychluje, len sa zadymuju a maju tak viac zivin (v case zberu je ich kora oranzova).

© By Janka Onufrakova
© By Janka Onufrakova
© By Janka Onufrakova – max 5 ludi moze byt naraz v skleniku a ti musia ist v par metrovych rozostupoch (kvoli vzduchu, ktory vyduchuju versus vzduch, aky potrebuju ananasy)
© By Janka Onufrakova – este nezrele kusy
© By Janka Onufrakova – este nezrele kusy

No a nie je mozne obist sen turistov – znalcov vina: Vinarska kulturna krajina na ostrove Pico pod patronatom UNESCO! Pestovanie vinica na urodnej sopecnej pode sa na Azoroch zacalo rozvijat uz v 15. stor. Rastlinky vinica su chranene pred silnym oceanskym vetrom a solou z roztriestenej oceanskej vody nizkymi cadicovymi murikmi, resp. ide o polmetrove steny z cadica, postavene rucne a bez malty – velmi domyselna ochrana hrozna a vyborny sposob, ako ho udrzat v teple v chladnejsom podnebi Azorov- vysledkom je fantasticke biele “sopecne” vinko VERDELHO, ktore pil napr. Thomas Jefferson, car Mikulas II. z rodu Romanovcov a dalej ja :-). Vinko patri k najlepsim na svete! Ak sa nechystate na Azory, no ste vino-nadsenci, odporucam skusit si ho objednat. Je fantasticke a podobne som nepila! Pozor, rovnaky nazov (a odlisnu kvalitu) ma jedno kontinentalne (portug.) vino (nejde o top vino, o akom je rec v tomto prispevku).

© By Janka Onufrakova – sopecne vinice UNESCO
© By Janka Onufrakova – vinic rastie medzi tymito cadicovymi murikmi
© By Janka Onufrakova – vinice pod patronatom UNESCO a moja hora Pico – stala som tu na druhy den po vyslape, no a ako som sa na tu horu pozerala z tohto miesta, nadchla ma este viac. Tak som si tu chvilku postala, s bolavymi stehnami, no uvelicena – aj z hory, aj zo seba, ze som sa vystverala:-).
© By Janka Onufrakova – lokacia je sucastou the Azores UNESCO Global Geopark
© By Janka Onufrakova – obchodne cesty exportu azorskeho vinka

A pridam aj zaujimavy clanok z Forbes (z clanku vyberam “The grapes they produced became the most expensive in Portugal (understandably, given the difficult growing conditions and the very high quality), on par with Champagne, Bordeaux and Napa Valley grapes.” […..] “Unlike the French wineries, though, their plot had views of the ocean, Pico’s namesake volcanic mountain and the nearby islands of Faial and São Jorge.” […..] “The statistic that gets thrown around is that if you disassembled the walls and laid their stones end to end, they would circle the equator twice.” […..] “And then there are the wines. I’m not a wine critic, but I’ll happily say they’re superb—mineral, saline, well-balanced, and unlike anything else. (If you want a critical assessment, Robert Parker has awarded many of them with more than 90 points, and the Vinha Centénaria 2018 a full 95.) They also taste like history.“):

https://www.forbes.com/sites/annabel/2021/09/27/worlds-best-wine-trips-the-azores-wine-company-in-pico-portugal/

Ako som sa uz zmienila, na ostrovoch sa pasu kravy (nadherne kusy). Doplnim, ze Azory su najvhodnejsim regionom pre produkciu mlieka v Portugalsku (ta predstavuje 30% celkovej portugalskej produkcie), vysledkom coho su o.i. vyborne syry.

© By Janka Onufrakova

Co este sa mi s Azorami vyrazne spaja?

Pokoj, pohodicka a ozaj malo turistov – predpokladam, ze napor na Azory bude kazdym rokom vacsi – preto, ak mate Azory v hladaciku, vyrazte cim skor, kludne aj teraz v zime alebo na jar. Na hlavnom ostrove Sao Miguel je vzdy viac turistov, no v oktobri som ich videla v malych poctoch. Velmi malo turistov bolo aj na ostrove Pico (ich koncentraciu som vnimala pocas vystupu na horu, no realne islo o par “kusov”), no a na ostrove Faial som nevidela takmer ziadnych turistov. Kolki turisti asi boli v tom case na najodlahlejsich zapadnych ostrovoch Flores a Corvo…?

Suma sumarum: Azory sa povazuju za nadherny priklad biodiverzity a geodiverzity vo svete a za jedno z najlepsich miest pre turistiku v prirode. K tomu uzasne cerstvy vzduch plny vlahy, nadherne pohlady kam oko dovidi, taniere s azorskymi dobrotami a poharik (flasa) svetoveho vinka Verdelho. A ak to z doterajsich riadkov nebolo zrejme, doplnim, ze ostrovy su ekologicke (apropo, aj takmer uplne sebestacne). Majte tu oci otvorene:-).

© By Janka Onufrakova – ostrov Sao Miguel
© By Janka Onufrakova – ostrov Faial
© By Janka Onufrakova – ostrov Sao Miguel
© By Janka Onufrakova – ostrov Sao Miguel
© By Janka Onufrakova – ostrov Faial
© By Janka Onufrakova – ostrov Pico
© By Janka Onufrakova – ostrov Sao Miguel

Na ostrovoch je subtropicke podnebie ovplyvnovane teplym Golfskym prudom. Hoci pocasie je premenlive (casto prsi), su tu mierne leta a mierne zimy (snezi len na hore Pico). Letne horucavy bol pre Azory neznamy pojem az do tohto leta 2024, kedy sa lamali teplotne rekordy, zial, uplne vsade, a teda aj teplota na Azoroch sa vysplhala na lokalne neobvyklu hodnotu 30 (mozno viac) stupnov.

Takze najlepsie pocasie, kedy na Azory cestovat, je od januara do decembra:-). Je to celorocna destinacia. Pre predstavu, v oktobri som striedavo pobehovala v kratasoch alebo dlhych tenkych gatiach a v tricku s kratkym rukavom alebo v mikine. Na horu Pico som si zbalila vetrovku (do vetra a dazda), no nakoniec som ju z ruksaku nevytiahla.

Napriklad milo ma prekvapila absencia komarov (vlastne takmer ziadny hmyz tu nebol), komare sa na ostrovoch nevyskytuju vobec (nebudem prehanat, ak poviem, ze sa uz zamieravam na to, ci ide o malaricku oblast alebo nie a pripadny vyskyt komarov, ak su nemalaricke, neriesim – opravim sa: riesila som bez sance si pomoct na Aljaske – nemalaricke, no suverenne najagresivnejsie komare s najbolavejsimi stipancami). Na Azoroch je v podstate absencia akychkolvek zvierat – ak nepocitam kravy a kone, psy a macky a dalej srnky:

© By Janka Onufrakova
© By Janka Onufrakova
© By Janka Onufrakova
© By Janka Onufrakova

Bohato to vsak vyvazuje neskutocny podmorsky svet. Azory su najlepsim miestom na pozorovanie velryb v Europe a jednym z najlepsich na svete. Idealny je ostrov Pico, resp. plavby z neho realizovane (no nielen, kvantitativne najviac moznosti je na ostrove Sao Miguel). Da sa tu pozorovat az zhruba 25 druhov zivocichov vratane vorvana tuponoseho a vraskavca obrovskeho (t.j. velryby modrej) a delfinov.

Dalej ma prekvapilo, ze medzi dnom a nocou nebol takmer ziadny teplotny gradient (kolko stupnov cez den, tolko resp. len o malinko menej stupnov v noci) – take nieco som, myslim, nikde inde nezazila.

Uz som spomenula priaznive cenove relacie a tiez vysoku kvalitu a cerstvost potravin a vsetkeho.

Azory su skutocnym kulinarskym rajom – zajasaju milovnici ryb, sea food, steakov, ale aj organickej zeleninky a ovocia (ja som skakala 2m napr. z jedla, ktore som netusila, ze tu bude rovnako vynikajuce ako v Taliansku – hubove rizoto – samozrejme s kvalitnym azorskym syrom). A popri vinku Verdelho som ochutnala zopar lokalnych piv.

© By Janka Onufrakova
© By Janka Onufrakova – mimoriadne kvalitne vinko Verdelho
© By Janka Onufrakova – specialne Especial malo 5,3 azorskych voltov, dala som si jedno a citila som hned:-)

Urcite si kupte vyborny organicky cajik (ak caj nepijete, urcite potesi Vasich znamych a rodinu), v nasich obchodoch som azorsky caj nevidela. Ako som pisala, azorsky caj je jemnejsi a ma viac antioxidantov nez caj zo Sri Lanky. Z ananasovych specialit si prineste napr. ananasovy dzem (moja mamina ho ocenila, povedala, ze BOL super – ano, mne ochutnat nedala, resp. nestihla dat:-)), ananasovy liker a cokoladku s kuskami suseneho ananasu. Ochutnajte ananasove pivo a zmrzlinu. Dzemy si doneste rozne – robia ich z ovocia, na ake si spomeniete aj nespomeniete (napr. guava, figa a mandarinka) – vsetko bio – su tu rodinne farmicky a firmicky, v ktorych rucne vyberaju duzinu z ovocia a varia dzemy (lokalci casto jedia chlieb s ich miestnym syrom a dzemom na to alebo len s dzemom). Aj likery dostanete z rozneho ovocia (apropo miestna hroznovica mi pripomenula moju andsku peruansko-bolivijsko-chilsku trilogiu a andsky destilat pisco a drink z neho pisco sour). Urcite ochutnajte a kupte si domov vinko Verdelho – pila som ho v restauracii, kde flasa vyjde na zavratnych 44 Eur, no pozrela som si ponuku vin priamo vo vinarstve Verdelho, v ktorom mi povedali, ze vinko nedodavaju do beznych obchodov, ale len do vybranych restauracii a specializovanych obchodikov – pre predstavu: vo vinarstve a tiez na letisku v Ponta Delgada na Sao Miguel vyjde flasa Verdelho na cca 27 Eur (pri ceste domov na letisku v Ponta Delgada si ho mozete v pohode kupit, pri prestupe v Lisabone na let do Viedne nie je ziadna kontrola vody, vinko Vam nevezmu). Oplati sa kupit aj konzervovane sardinky alebo ine rybky (dovolim si povedat, ze sardinky som lepsie nejedla – aj tie z Norska boli uzasne, no na azorske podla mna nemali – hladucke rybky chutou a konzistenciou takmer ako tuniak a namiesto kecupu bolo skutocne tomato – kusky paradajok). Ochutnajte syry. V restauraciach skuste najcerstvejsie chobotnice, sepie, krevety alebo tresku (bacalhau). Znalci hodnotia miestnu stravu ako premiovu a bio!

Kupte si vonave eko mydielka, su rucne robene a vyzeraju ako kolaciky. Je tu prvotriedna kvalita hadam vsetkeho! A z bizuterie ma zaujali naramky z ciernych lavovych kamienkov.

Na pamiatku som si kupila maly kravsky zvonec s decentnou rytinou kravy a hory Pico – ten zvonec aj zvoni, a kedze som chcela po navsteve suveniroveho obchodu skocit si este nieco kupit do supermarketu, poprosila som predavacku, nech mi ten zvonec niecim vystelie, nech nezvonim ako … no, krava:-) … smiala sa a starostlivo mi do zvonca vlozila bublinkovu foliu. Doma som si nim zazvonila a ulozila som si ho na policku – rada sa pozeram na tie predmety z ciest – ich vyber ma urcite “zasady”, o tom mozno inokedy (potrebovala by som vsak dalsie policky, lebo suveniry z uplne prvych ciest mam stale poukladane v krabickach v uloznom priestore – takto to nemoze zostat:-)!).

Motto Azorskych ostrovov:

Antes morrer livres que em paz sujeitos. (EN: “Rather die free than subjected in peace.” SVK: “Radsej zomriet slobodne nez v mieri“).

Na Azory a z Azorov som letela s TAP Air Portugal:

Vienna – Lisboa – Ponta Delgada (Sao Miguel) a spat.

Z tychto 4 letov meskali vsetky 4. Vdaka meskaniu hned prveho letu do Lisabonu sa mi skratil cas na prestup na let do Ponta Delgady na cca 30 min, cize som utekala cez pomerne velke letisko na svoj “gate” – za normalnych okolnosti by som boarding nestihla alebo len tak tak, no nebola by sanca, ze by mi stihli prehodit velku batozinu. Kedze ale nakoniec meskal aj nadvazujuci let (o viac ako hodinu), tak som naboardovala a aj moja podpalubna bagaz (esteze tak). Situacia sa zopakovala aj pri ceste domov s jemnym rozdielom, ze som nemusela utekat. Zazila som uz vela meskani a behov cez letiska, no zatial som nezazila, ze by u 1 prepravcu meskali vsetky lety v jednom, pomerne kratkom casovom obdobi.

© By Janka Onufrakova – landing v Lisabone
© By Janka Onufrakova – landing v Ponta Delgada na Sao Miguel

Medzi ostrovmi som sa prepravovala 1x trajektom a 2x letecky.

Na trajekt som isla aj s velkou batozinou. Tato plavba plus vulkanicky natural okolia mi nostalgicky pripomenul plavbu na ostrov Ometepe v Nikaragujskom jazere:-) a sucasne aj tento samotny nadherny ostrov (Ometepe je biosfericka rezervacia pod ochranou UNESCO) a jeho 2 dominantne sopky (odtial aj nazov ostrova v aztectine resp. jazyku Nahuatl: OME je dva a TEPL je hora) – z azorskych ostrovov ma rozlohou najblizsie k Ometepe (276 km2) ostrov Sao Jorge (243 km2). Rozdiel bol vsak v plavidle, na Ometepe som sa plavila starou lodou, ktora hucala a cmudila. A kedze milujem stat / sediet na palube, oslahlo ma latinsko-americky – najskor som si myslela, ze to od sadze som tmavsia, po sprche uz bolo jasne, ze za to moze to slnko teple, usmievave, nikaragujske:-).

© By Janka Onufrakova – trajekt z ostrova Faial na ostrov Pico

Dalsie transfery na Azoroch boli letecke so SATA / Azores Airlines. Lety OK, meskania nevyrazne, no su bezne a byvaju aj dlhe kvoli pocasiu a je to aj zverejnene – urcite si teda neplanujte casovo tesne transfery medzi ostrovmi (nielen lety, ale aj trajekty tu zavisia od pocasia!). Zaujimave bolo sledovat tie ostrovceky z oblohy a pristavanie tesne ponad ocean.

© By Janka Onufrakova – letecky z ostrova Sao Miguel na ostrov Faial – nikoho z personalu nehnevalo, ze si tam na runway-i volne pobehujem a fotim:-)
© By Janka Onufrakova – niekde nad Atlantikom:-)
© By Janka Onufrakova – letecky z ostrova Pico na ostrov Sao Miguel

Dvoma vetami o ubytovani: Ak neratam moznosti ubytovat sa s vyhladom na ocean (ak vsak chcete rekognoskovat teren, vyhlad z hotelovej izby je Vam na nic), tak za povsimnutie stoji ubytko blizko oceanu (hoci aj bez vyhladu), kde nocnou kulisou je neskutocna aktivita Atlantiku. Zaujimave moze byt ubytovat sa v tradicnom bazaltovom domceku niekde na utese (su vraj velmi chladne a vlhke). Viem si predstavit v takomto prostredi aj knihu napisat:-), tak upokojujuco to na mna posobilo (nie ospalo / prispato, ale pokludne a tie kulisy navodzovali kreativne myslienky).

A napokon zmienka o vode v kohutikoch: na Azoroch tecie pitna voda, no kedze ma ine zlozenie nez nasa, kupovala som si balenu. Ak by som nemala balenu vodu, napila by som sa v pohode z kohutika. Skor ma prekvapi, ak niekde vo svete tecie z kohutika pitna voda (je to vzacnost a my mame ohromne stastie), no a na cestach “existencne” riesim to, ci si vodou z kohutika vobec mozem oplachovat usta pri umyvani zubov alebo treba pouzit balenu vodu (v Afrike a v Indii).


Hora Pico / Pico Mountain / Monte Pico / Montanha do Pico

Mt. Pico je aktivny, spiaci, prevazne bazaltovy stratovulkan. Ma kuzelovy tvar a na jeho vrchu je krater s priemerom 500 m a hlbkou 30 m. Je pokryty lavovymi prudmi, ktore su z vacsej casti mladsie ako 5 000 rokov. Nachadza sa na azorskom ostrove s rovnomennym nazvom Pico. Nech ste na tomto ostrove kdekolvek, horu uvidite a aj ona Vas:-). S nadmorskou vyskou 2 351 m je to najvyssi vrch Portugalska a tiez najvyssi vrch pohoria Stredoatlanticky chrbat. Apropo, Stredoatlanticky chrbat je najvacsie podmorske pohorie na nasej planete (cca 90% systemu je pod hladinou oceanu), tiez najvacsi samostatny vulkanicky prvok na nasej planete (pozostava z tisicov sopiek, ktore pravidelne vybuchuju) a aj systemy jeho hrebenov su najvacsimi geologickymi utvarmi na Zemi (v podstate “global landmark“):

https://whc.unesco.org/en/activities/504/

© By Janka Onufrakova – pri lete z ostrova Sao Miguel na ostrov Faial sa naskytnu pohlady na nedaleky ostrov Pico a jeho Monte Pico (na Pico c. 1 som sa preplavila a na Pico c. 2 som vyliezla)

Aby superlativov nebolo malo:-), dodam, ze Mt. Pico je aj tretia najvyssia hora v Atlantickom oceane, a to pre svoju vysku nad hladinou oceanu. Kedze pod hladinou az po oceanske dno ma dalsich cca 6 098 m, povazuje sa za najvyssiu podmorsku horu sveta (the highest underwater mountain in the world). Celkovou vyskou je to vyse osemtisicovka (ma cca tolko ako himalajska Makalu).

© By Janka Onufrakova – Mt. Pico s vyskou 2 351 m.n.m.

Od roku 1972 je hora Pico vyhlasena za prirodnu rezervaciu.

© By Janka Onufrakova

Kazdy vystup na Pico (bez vodcu, aj s vodcom) zacina povinnym check-inom resp. registraciou na Horskej chate Casa da Montanha vo vyske 1 200 m.n.m. Odtial treba vyslapat cca 1 150 vyskovych metrov – sice nejde o impresivny udaj, no tura je to namahava. Smerom hore je to v podstate cisty vertikal (velmi malo traverzovych roviniek), no co je horsie, teren je zvacsa strmy a lavove kamene ostre – pouzivala som aj ruky (nemala som, zial, polprstove rukavicky, len tenke vlnene kvoli pripadnej zime a hoci mi zima nebola, cestou dole som si na ochranu pravej ruky nasadila rukavicu a po chvili som ju uz mala roztrhanu). Pre mna osobne nebol vystup problem, aj rychlejsie by som miestami isla, no ale ten zostup …to chcelo nervy z ocele a aj svaly na stehnach z ocele:). Zostup sme zahajili rychlym tempom (aj vodca bol milo prekvapeny), no uz po dvoch hodinach som si uvedomila, ze citim unavu z vycerpania a spomalujem – unavu najma kvoli terenu a sustredeniu sa na kazdy jeden krok – k tomu blizsie nizsie.

Este zopar udajov o registracii na Casa da Montanha: registracia je povinna (potrebujete permit) a rovnako sa po zostupe musite odregistrovat (the Mountain’s House (CM) is an obligatory stop at Pico Mountain).

© By Janka Onufrakova – Casa da Montanha

Dovody povinnej registracie su nosnost (limitovany pocet ludi), bezpecnost (skontroluju Vasu vybavu a sleduju Vas cez tracker, ktory si musite prevziat) a ochrana ekosystemu (koordinovanie turistov zamedzuje bezhlavemu pobehovaniu po hore, bivakovaniu, parties (pod holym nebom) a pod.). Pre predstavu, nosnost “chodnika” (rozumej hory) je 160 navstevnikov v jeden moment a maximalna kapacita “chodnika” (rozumej hory) je 320 ludi za jeden den (bez booknutia permitu v dostatocnom predstihu sa na horu zrejme nedostanete). Sprievod horskeho vodcu nie je povinny, no osobne si viem predstavit bezpecne vyliezt a zliezt svojpomocne LEN ZA ULTRA VYDARENEHO POCASIA, co je na Picu velmi vzacne (vacsinou fuka silna vietor, prsi a co je pre orientaciu v tomto terene najhorsie – je hmla). Pri registracii na Horskej chate obdrzite GPS (tracker / lokalizator) a to aj v pripade, ak idete s horskym vodcom (GPS si musite dat do svojho batohu). Vas pohyb (aj ked idete s horskym vodcom) je monitorovany kazdu jednu minutu! Zariadenie sluzi najma pre pripad, ze vyrazne odbocite z “chodnika”, no realne ziadny chodnik neexistuje. Cestu na vrchol ramcovo oznacuju ocislovane koliky 1-47 (apropo, po koliku 44 ste uz na krateri) a Vasou ulohou je presuvat sa od kolika ku koliku lubovolnym sposobom – nie je tam cesticka, su tam kamene. Moj vodca isiel po kamenoch, ktore povazoval za najvhodnejsie podla jeho vlastneho usudku (prirodzene), no ja som casto videla teren inak a isla som mierne inou trasou. V principe ide o to, aby ste sa z trasy nevydali uplne mimo, nebezpecnym smerom (vtedy by Vam mal zvonit GPS). V pripade hmly sa mozete ocitnut aj na zivotu nebezpecnom strmom zraze – vid nizsie foto pohladnice s nemilosrdnou stranou Pica (pohladnicu mi dali na pamiatku na Horskej chate po absolvovani vystupu, a teda aj zostupu). Krasne vidno kruhovy krater pod vrcholom:

© By Janka Onufrakova – hora Pico

Po zostupe sa odregistrujete a vratite GPS. Dalsim specifikom Horskej chaty je, ze kontroluju obuv (nezriedka aj vodu a potraviny, ci ste dostatocne vybaveny na celodenny hiking bez moznosti si cokolvek kupit) (Note: Casa da Montanha may refuse access to the ascent trail to those who are not properly equipped.). Nevhodna obuv znamena celkom urcite, ze nedostanete permit (super opatrenie na eliminaciu pokusov vystupov na Pico v slapkach, cvickach a sandalkach). Ak nemate vodcu, dostanete instrukcie a rady (aj info o pocasi ci casovy udaj, kedy mate zacat zostupovat, aby ste nedosli za tmy, pretoze aj s celovkou je vzhladom na teren zostup velmi nebezpecny).

© By Janka Onufrakova – teren na hore Pico

Zhruba 33% ludi nedokonci vystup na Pico (je to monitorovane trackermi).

K vete vyssie – po vsetkych mojich cestovnych zazitkoch a anabazach (aj drsnych podmienkach, ktore aspon ciastocne preverili moje limity a hrany – je vsak co este preverovat:-)) hovorim (a predo mnou miliony inych, hlavne skusenejsich a mudrejsich ludi, ktori dokazali dat svojmu egu v spravny moment “po papuli” a zvladali sustredit sa na podstatnejsie veci), ze vrchol nie je dolezity! Tak je! Vrchol je OK meta, jeho dosiahnutie je motivaciou (je tam, chcem tam ist aj ja a urobim preto maximum – svoje osobne maximum v danom momente), no treba pamatat na krasu hory, na zazitok ako taky. Ak Vam samotne lezenie, samotny zazitok dava zmysel (mne ano), tak vsetko ostatne je okrajove (inak povedane, vrchol je len bonus a aj tak Vam tam hore nebude nikto tlieskat, no ne:-)?). Ak “dialog” s tou ktorou horou neprebehne, clovek asi zostane smutny, sklamany, no treba skusit nabuduce alebo skusit inu horu a bude to OK.

Skoro vobec som na kopci nefotila … ked slapem, zvacsa sa sustredim na to a nenapadne ma fotit, a to ani vtedy, ked vidim inych fotit:-). Trdlo som …:-)!

Ako hodnotim turu:

Vystup na Pico nie je technicky narocny, no je to namahava tura! Dobra kondicka je nevyhnutna a ak nie ste profik, budete vystup (presnejsie povedane asi skor zostup) citit – ja som mala dalsie 3 dni stehna ako beton:-), no lytka som mala v pohode (jedna sikulka z Ciech v nasom mini teame, ktora vysla na Gerlach, Mont Blanc, Kilimanjaro a o dost tazsiu, uzasnu Mt. Kenya, svalovku po Pico nemala – hovorim, ze ak ste profik, Pico Vas neznici). Urcite je to namahave aj na clenky (u mna OK) a kolena (u mna OK), no zostup je tazky okrem strmeho terenu aj charakterom podlazia – kazdy jeden krok treba vymerat, oskusat, davat si proste pozor – obcas sa smyka, obcas je teren fajn brzdiaci, potom zas smyklavka a takto sa to strieda a dost nepredvidatelne (okom sa to odhadnut neda). Videla som okolo seba aj pady (aj krvave) … Ja som isla smerom dolu obcas pre istotu po zadku (suchala som sa), ak islo o velky kamen, na ktory som sa bala naslapnut. Raz som mala slusnu energeticku krizu (asi v poslednej tretine zostupu) – 3x za sebou v kratkom case som zakopla a bolo mi jasne, ze sa uz nesustredim a ze ked sa nezmobilizujem, pri dalsom zakopnuti uz poletim po tych ostrych kamenoch aj ja … prisla proste unava, nemala som kofein (rano som si urobila na hoteli do flase kavu, no dost malo, vypila som ju uz predpoludnim). Cukor mi nepomohol (a ani som nemala chut na nic sladke), no ta uzasne sikovna a mila Ceska mi dala banan – Miska, pozdravujem a energicky mavam, ak to budes citat:-) – potom som sa nejako nakopla, zacala sa znova sustredit a zliezat pevnym krokom.

Treba povedat, ze pocasie mi fantasticky prialo. Rano bolo este pomerne dost chladno (pre predstavu: na kopci vo vyssich partiach bola aj okolo obeda este namraza), no potom bola teplota idealna, slnko, slusna viditelnost a nefukalo. Netypicke pocko pre Pico. Moj guide mal po cely cas vetrovku a ciapku, ja som vetrovku ani ciapku nevytiahla – mala som 2 vrstvy (tricko s kratkym rukavom a tricko s dlhym rukavom – vsio) a stacili. Ist v dazdi, hmle a vetre (staci jedno z toho) musi byt v takomto terene riadna vyzva (najma pri ceste dolu).

© By Janka Onufrakova – jedna z mala fotiek, ktore mam – pohlad z hory Pico na ostrov Faial (za dobrej viditelnosti je mozne z vrcholu Pica vidiet aj ostatne centralne azorske ostrovy, t.j. Terceiru, Graciosu a Sao Jorge)
© By Janka Onufrakova

Jedna z vyhod Pica:

Mala nadmorska vyska = ziaden nedostatok kyslika:-), fajne sa dychalo (po skusenostiach s velkymi nadmorskymi vyskami hovorim, ze “lack of oxygen is a devil” – este aj drobne, bezne oskreniny sa vo velkych vyskach nechcu hojit, telo proste funguje chemicky uplne inak, resp. nefunguje dobre).

Co odporucam pribalit si:

Na milion percent clenok chraniace trekerske boty, dalej celovku (idealne s cervenym svetlom do hmly – ja taku nemam, no existuje), trekingove palicky – moj guide mi ich pozical, no kedze ich nepouzivam, cestou hore mi doslova zavadzali, a tak mi ich vzal k sebe a upevnil na svoj ruksak (ja som nemala uchytky na palicky), no cestou dole som si uz jednu palicku vypytala a bola to obrovska pomoc, dalej treba vrstvy a dobry material (hardshell, goratex), pokryvku hlavy a usi, vela vela vela vody a nejake jedlo (nieco energeticke).

© By Janka Onufrakova – vyrazali sme za uplnej tmy, no pocas jazdy uz zacalo svitat, moj guide soferuje, ja sa este preberam zo spanku, no ked vystupime, guide mi milo oznami, ze nas caka od prveho momentu poriadny warm-up, a ze chape, ze to bude tazke (citujem ho: “z teplej postele na strmy kopec”) – hej, uz po prvych krokoch som zacala v duchu nadavat, ze preco som zas mala silnu potrebu sa niekam trepat a driet, kym ini turisti omameni vinom z predoslej noci su v tych teplych posteliach a vegetia:-). Len prve momenty som sa podrobovala osobnemu krizovemu vysluchu, potom uz isla nalada a aj vykon hore:-).
© By Janka Onufrakova – parkovisko pod horskou chatou – citim, ze je chladno, vetrovku si ale nedavam, lebo sa ideme registrovat a potom, ako avizoval guide, nas caka warm-up

Zaujimavost:

Jednou nozkou som tam na hore stala na americkej litosferickej doske a druhou na eurorazijskej litosferickej doske.

Vtipne momenty (aj ked, ako pre koho):

Cestou hore sme sa spolu v podstate vsetci nonstop rozpravali, guide spociatku tiez vela kecal a hovoril o hore, turistoch atd., no cestou dole bol skor ticho (potreboval ticho), kym nam sa usta nezastavili:-) a pred cielom som si vsimla, ze ma v usiach headphones:-), aby sa izoloval (chuda…)! Dalsia vec, bol na nas prisny (rozumej, kladol doraz na svizne tempo a daval najavo nevolu, ked sa napriklad niekto potreboval zastavit a napit sa) a dalsia sikulka v time (turistika po Patagonii) mu uz tesne pred finisom zostupu oznamila, ze potrebuje pauzu, aby … aby si urobila make-up (myslela to zo srandy, no guide to hned nepochopil a ten vyraz zhrozenia, co prisiel…zas mi ho bolo luto). Uspesnost timu: 100%. Pady a zranenia: spadol kazdy okrem mna a guida (nastastie islo o drobne poranenia a ja som mala len ohromne stastie, ze som sa nenatiahla). Inak chvalim moje trekerske gate – po suchani sa po zadku po tych ostrych kamenoch na Picu som nechcela vediet / vidiet, v akom stave ich mam, hovorim si, vojdem do hotela sebavedomo aj s pripadnou dierou na gatiach, ze proste nepotrebujem vediet, kaslem na to, ved som prave vysla na Pico(!) a to porozpravam vsetkym od recepcie hotela az po restauraciu a ubytovanych hosti, izbu po izbe obidem:-) – avsak, moje nohavice odolali! Samozrejme, zavliekla som do hotela na nich nalepene bahno a spinu, ale drzali pokope:). Ani som si na izbe nesadla, rozposlala som oslavne spravy do sveta na moju adresu (co asi velmi nikoho nezaujimalo):-), napila sa a isla kupovat suveniry (v tomto stave – vlasy rozbabrane, spinave nohavice, topanky som si trosku ocistila), samozrejme, porozpravala som o mojom zazitku v obchodikoch (nie velmi to zaujalo:-)) a potom som isla do supermarketu a potom aj s nakupom (a s nezmenenym vizualom a outfitom) na pivo:-) – unavena, no nadsena, vysla som predsa na Pico:-)!

© By Janka Onufrakova – tuzobne ocakavany kolik s c. 47
© By Janka Onufrakova – maly vrchol na vrchole Piquinho
© By Janka Onufrakova – na fotke je moj guide, volal sa Marku – pri poslednom koliku sa usmieval velmi pekne, no cestou hore bol prisnak najvacsi:-). Mala som pocit, ze je skepticky, ze to dame (jeho mini skupinka na den 21.10.2024), ale dali sme to:-). A pamatam si, ako sa cestou dole zarazil, ked sa raz otocil a prvykrat si vsimol moj “vycibreny” “alpsky” styl (to suchanie sa po zadku) – pozrel si manever, zdvorilo nekomentoval:-). Taku tvrdsiu povahu maju niektori vodcovia – chcu, aby clovek tvrdo makal, idealne nepil hodiny a ani sa inak nezdrziaval pocas vystupu:-). Zato ine skupinky si tam pauzovali, dokonca sedeli, aby si oddychli, a jedli – take nieco by Marku nestrpel:-)! Prisny bol, ale niesol mi moje (jeho) palicky – zlaty!

Zaver (dojmy):

Odporucam vsetkymi destiatimi. Aj ked sa namakate, je to zazitok, na ktory si budete pamatat! A aj ked budete mat chut nadavat:-), zostante pozitivne naladeni – krasa hory je nepopieratelna. A mozno sa nepozerajte na cisla kolikov. Lebo priznam sa, hoci som sa na cisla s velkym predsavzatim po dlhy cas nepozerala, no pri jednom koliku XY, ked som mala pocit, ze uz by sme tam aj mohli byt, a uvidela som, ze ide len o kolik 25, ostala som prekvapena – ostavalo este 22 kolikov a ja ze uz som blizko 47:-)! Po tomto momente som sa na cisla viac nepozerala, resp. az pri cca 44:-). Kazdopadne, ak sa na celu turu necitite (treba pocitat so 7-9 hodinami), da sa ist nejakou kratsou trasou v trvani cca 45 minut na Furna do Abrigo. A ak sa na celu turu naopak citite a dokonca Vas laka zazit zapad a vychod slnka na vrchole hory, je tu moznost permitu na prenocovanie na 1 noc na vrchole (stan a spacak si musite priniest, inak permit nedostanete) – takyto zazitok musi byt pecka.

© By Janka Onufrakova – jaskynny krater

Co sa pise o vystupe na Pico:

It is not necessary to use specific mountaineering techniques to climb Pico. However, this is considered a difficult hike due to its steepness. The type of terrain, which can vary between dirt, rock, gravel, and mud, sometimes makes the ascent and descent a challenge requiring attention and endurance. That is why this activity is especially indicated for active people who are used to hiking in natural terrain or practicing sports in general.” Zdroj:

Climbing Pico Mountain is a must-do for any adventure enthusiast visiting the Azores. The journey to the summit is a physical challenge that rewards climbers with unparalleled panoramic views […]. Before attempting to climb Pico Mountain, proper preparation is essential. Climbers should be in good physical condition and equipped with appropriate gear, including sturdy hiking boots, weather-resistant clothing, and sufficient water and food. Although the climb can be completed in a day, starting early is advisable to navigate the changing weather conditions and to ensure a safe return before sunset. Climbing Pico Mountain is not only an adventure but also a privilege. As part of a UNESCO World Heritage site, climbers must practice responsible tourism by adhering to designated paths, minimizing their environmental impact, and respecting the delicate ecosystems of the mountain.” Zdroj:

https://azoresgetaways.com/en-us/destination/azores/islands/pico/hiking-pico-mountain-azores

Skusenost turistky:

Skusenost turistu:

https://www.geekyexplorer.com/climbing-mount-pico-azores/

© By Janka Onufrakova – moj diplom (ked som zostupila, pri odregistrovani a vrateni GPS oznamil Marku sluzbe chaty, ze som to absolvovala, oni vypisali certifikat na pre dany datum 21 OUTUBRO 2024 a kazali mi dopisat si meno)
© By Janka Onufrakova – pohlad na moj Mt. Pico z balkona mojej izby v hoteli v meste Madalena (v den vystupu som opustala hotel za hlbokej tmy, a teda fotku som si urobila az na druhy den rano)
© By Janka Onufrakova – a aku radost som mala, ked som Mt. Pico aj s celym ostrovom Pico odfotila z fotografie visiacej v miestnej likerovni pred odletom na Sao Miguel:-)

Bolo to super krasne, Azory! Velmi pekne dakujem!

MUITO OBRIGADO, AÇORES:-)!


Doslov: Prezradim, ze oktober som povodne nemala stravit na Azorskych ostrovoch ale v Rwande, Ugande a Burundi. Bola to rok planovana cesta (a moj niekolkorocny sen kvoli horskym gorilam), aj equipment som uz mala – popri dokupenych antimalarikach (ale len na pripadnu stand-by liecbu) napriklad zahradne kozene rukavice :-). To kvoli treku za gorilami, ktory sa robi v drsnom terene dazdoveho pralesa, teda v dzungli, kde vsetko reze, picha a driape saty (treba si priniest trekerske boty a oblecko z odolnych materialov, no idealne vsetko stare, kedze z dzungle clovek vyjde ako otrhanec, pripadne holy:-)). Aj prsiplast by mal byt pevny, nie igelitkove ponco. Funguje to tak, ze guide (zrejme aj s prislusnikmi armady) na zaklade info od trackera (ten vyraza v noci alebo nad ranom sledovat, kde sa gorilie rodinky ulozili na spanok) urci rano cestu a potom dalsi ludia (ak treba) presekavaju teren macetami a Vy sa driapete (casto v bahne a cez malincie a do kopca, cize sa treba pridrziavat a na to su rukavice). Rwanda (africke Svajciarsko) par dlhych rokov dozadu zakazala plastove sacky a plastove tasky (batozina je kontrolovana na hraniciach), na spinave boty treba preto specialny obal na boty (napr. ceska firma Boll.cz). Kazdopadne po treku to malo prebiehat tak, ze sa vyzujete a niekto zlaty z personalu lodge Vam topanky umyje. Aj som si poplakala, ze cesta padla (a to necely mesiac pred odletom, mala som inak letiet do Bujumbury v Burundi:-)), no aby som neostala bez nicoho, rychlo som poriesila Azory a bola to super nahrada. Apropo, tak krasne cajove plantaze, ake su na Azoroch, su podla fotiek aj v Rwande (v nej samozrejme rozlahlejsie). Dnes uz na to nemyslim, ak mi nieco nema byt dopriate, tak OK (apropo, Svetova zdravotnicka organizacia uz v lete vyhlasila pre (o.i.) vsetky moje 3 africke krajiny stav ohrozenia verejneho zdravia najvyssieho vyznamu kvoli mpox a tento stav stale trva, dalej podla MZV CR je v Burundi bezpecnostna situacia velmi neuspokojiva a nedoporucuje tam ani cestovat, podla MZV SR su v Burundi bezne utoky granatmi, prepadnutia nozmi, neodporuca sa chodit po zotmeni peso a ani verejnou hromadnou dopravou, a to ani v Bujumbure). Snad inokedy:-). Kazdopadne, za tou zivelnou a krasnou Afrikou mi je uz smutno!


Kedze Vianoce su za dverami, prezradim, co som si (sama sebe si) kupila: moj prvy duffel bag (The North Face):)! Vazi 2 kila (tazky samo o sebe aj bez nakladu), farba zlta a objem 132 litrov! Je zabaleny v okruhlej taske (ludia – kupujuci v The North Face sa ma pytali, ze co to mam:-), vzbudzovalo to pozornost a zvedavost). V Rakusku ma vysiel pocas Black Friday na polovicnu sumu (o dost menej nez stal u nas pocas Black Friday). Dufam, ze ho v kalendarnom roku 2025 (tak by som rada) alebo coskoro potom vyuzijem. Ak nie, za trest s nim budem chodit po centre Bratislavy namiesto tasky, resp. namiesto kabata, tak je velky:-) – ak teda uvidite povedzme o 2 roky zlty chodiaci nepremokavy obal, pozdravte ma:).


Co dobre som si pozrela: Film 14 vrcholov: Nic nie je nemozne (14 Peaks: Nothing Is Impossible):

Zdroj YouTube: https://www.youtube.com/watch?v=8QH5hBOoz08

Nepalsky horolezec Nimsdai Purja vystupil na 14 najvyssich hor sveta (14 osemtisicoviek) v rekordnom case 6 mesiacov a 6 dni (projektu dal nazov Project Possible). Liezol hybridne (kyslik pouzival az v zone nad 8 000 metrov). Prekonal 6 dovtedajsich horolezeckych rekordov. Napriklad trio Mt. Everest, Lhotse a Makalu “vyletel” za 48 hodin(!), co sa neda ani predstavit. Opakoval si na tych horach, ze dnes nezomrie (ze mozno zajtra, no dnes nie). Pocas jedneho zostupu mal jasne prejavy edemu mozgu, videl obrovsku priseru pred sebou (halucinacie) a ked sa ta “prisera” priblizila, zistil, ze ide o ineho neboraka – horolezca rovnako s prejavmi akutnej vyskovej choroby. Raz pocas zostupu zakopol a letel dolu velmi dlho, naberal rychlost a myslel si, ze je to jeho koniec – vtedy zbadal lano a snazil sa ho zachytit – podarilo sa, no zazitok ho zasiahol a dal facku jeho sebavedomiu, otriasol sa a pokracoval v projekte a dokoncil ho. Kedysi patril k elitnej jednotke Ghurkov (neohrozeni vojenski hrdinovia), ktora je sucastou britskej armady (a to uz od zac. 19. stor.), no z armady odisiel. Pre predstavu, co okrem lezenia a mnoheho dalsieho fyzicky zvladal: kazde rano budicek o 3:00, beh 20 km s 35 kilovym nakladom, cely den praca, vecer fitko (kazdy den). Film mal okrem ineho upriamit pozornost aj na nepalskych Sherpov – bez nich by sa ziadna “zapadna” vyprava nekonala. Vo filme hovori, ze ludia zo zapadu casto chvalia svojich Sherpov, no mali by ich nazyvat ich skutocnymi menami, lebo mena maju! Niektori svetovi horolezci vykon ocenili, niektori ho kritizovali ako nezodpovedny, pripadne ze islo o nahanacku po konciaroch. Mne sa vykon zdal ohromny, nikto iny to nedokazal (apropo, nebyt odvahy a mozno aj blaznovstva niektorych ludi, dnes by sme asi nelietali do vesmiru, a pod.). Avsak, nemam zatial jasny nazor na pouzivanie kyslikovych bomb – priklanam sa k tomu, ze ak je raz biologicky mozne urobit “push-up” bez kyslika, treba asi liezt bez kyslika (a najma preto, ze ak nastane problem s bombou, znamena to zvacsa smrt horolezca – nie je pripraveny/adaptovany dychat v zone smrti vzduch s tretinou kyslika a uz vobec nie je pripraveny v tej zone fyzicky makat). Niekto hovori presny opak, ze nie je zodpovedne ist bez kyslika. Moj zaver: je to kazdeho osobna vec, nech si kazdy robi, co potrebuje (ak tym neskodi inemu), nech sa kazdy zariadi podla seba (aj tak budu mat trio v podobe hory, pocasia a vis maior posledne slovo). Ja v dobrom zavidim a obdivujem vsetky pociny (ci s kyslikom, ci bez, ci s vrcholom, ci bez), tu vasen, ktora ich zenie vpred, a zvladanie toho nekonecneho utrpenia, ked aj obycajne zaviazanie snurok na topankach chce vypnutie sil a niekolko namahavych nadychov a vydychov.


Teraz by sa hodilo napisat “musim utekat, K2 na mna caka”:-), ale pravda je ina: musim utekat, truba na pecenie na mna caka;-), aspon jeden …

Na zdravie jednym azorskym a pripajam skladbu Duet od mojej oblubenej norskej huslistky Mari Samuelsen:

Zdroj Mari Samuelsen, YouTube: https://www.youtube.com/watch?v=ehSnj_w91lA&list=PLPfB_j1yxP9T85JtyHjvwjBhdhZWOAVDr&index=157

I just feel good in High Tatras. My climbing with a mountain guide (Lomnicak).

Podtitul 1: Lomnicky stit, 2634 m.

Podtitul 2: Ked sa trepes na Lomnicak a mas strach z vysok, ocakavaj najma psychicku drinu – ale skus to. Expozicie pri “normalke” nie su vyrazne.

Podtitul 3: Ked sa vysok nebojis a mas nejaku kondicku, ani nevahaj to skusit.

Podtitul 4: Nepamatam si taky vylet do Tatier, kedy by som si Lomnicak neodfotila a fascinovane sa na neho nepozerala (His beautiful majesty!). Hore som nikdy nebola (ani lanovkou), az teraz a po svojich.

Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova

Zas a znova som zavitala do Vysokych Tatier. Aj ked to bolo len nakratko, stihla som celkom dost: zopar desiatok kilometrov chodenia (70+), zopar prepotenych triciek a ponoziek, nemalo leukoplastov (s nimi som uz do Tatier dosla), svalovica na zadku (chodim vela, no hore kopcom a dole kopcom bezne nie, tak v Tatrach som dala zabrat aj tymto partiam), radost z toho, ze chodim este rychlejsie nez naposledy, par cajov z cerstveho zazvoru s medom a citronom na Strbskom plese, genialnu rostenku (ja vegetarian:-)), vyborne capovane, uzasny horsky vzduch a vona listia, ihlicia a hub (jesen zboznujem), dokonala krasa, absolutna radost:-)! A tiez poriadne saunovanie a ponory do kade s ultra chladnou vodou, dokonca aj kino som stihla, cize asi vsetko, co som chcela … teda az na vysokotatransku malinovicu na Lomnicaku:-) (tak snad niekedy inokedy).

Foto Janka Onufrakova – Vysoke Tatry

So much beauty in such a small area!

Definition of High Tatras

Ked som v horach (akychkolvek, no k Vysokym Tatram mam od malinka najblizsie), v lesoch, na kopcoch, na turistickych chodnickoch, je to laska, vasen, energia, pocit slobody … ale co tu budem opisovat dojmy a pocity, kto ma rad hory / prirodu, vie sam dobre, ktora tam bije:-).


Uz som pisala, ze mam panicky strach z vysok (nie v lietadlach, lanovkach, helikopterach a pod. – to vobec, ale ked idem po svojich) – tot mrzuty handicap pre chodenie cez exponovane useky, pozeranie do hlbok, balansovanie na skalach. V Tatrach som pokecala s jednym Cechom a ten mi povedal, ze to ma presne opacne – do lietadla si sadne len vynimocne a trpiac, cestu kabinkovou lanovkou vie absolvovat len tak, ze cupi, no po hrebenoch stitov beha bez problemov.

Vzdy som ale tuzila hecnut sa a skusit vystup s horskym vodcom, t.j. naviazana na lane. Do hlavy som si vlozila vzorec – chcem si to len skusit, nemusim vyjst, a ak budem citit, ze to nie je nic pre mna, v klude a bez hanby sa otocim (hoci po par metroch). A bolo mi tiez jasne, ze kedze to bude stresujuca zalezitost, neprinesie mi radost a pozitok, ake mi prinasaju hikingy a trekingy. Da sa ale povedat, ze lahke useky ma bavili a hoci som nevedela, co mam robit (napr. lano sa mi motalo pod nohy, pridrziavala som sa ho pri tahani sa hore, co sa nesmie, na retaze som sa zavesila predtym, nez som si ich k sebe pritiahla, obcas som nevyskusala, ci je kamen stabilny alebo som pohyblivy odkopla z cesty, co sa tiez nema robit, lahala som si na skalu – samozrejme, nie horizontalne, na co moj horsky vodca okamzite reagoval: “Janka, nelahaj si na tu skalu, odlep sa!”), nemyslim, ze som trpela po cely cas a nemyslim, ze som bola vo vsetkom nemehlo. Chce to este cas, resp. neda sa zrejme pocas prveho vystupu urobit zo strachu z vysok radost z vysok – take ocakavania som nemala, no na strane druhej nieco vo mne zacalo klicit – pocit, ze to chcem skusit zas:-)! Aj za cenu, ze budem znova psychicky trpiet – no mozno to uz nebude tak vyrazne. Hoci kondicku som mala slusnu (nepotrebovala som oddychovat, len raz sme sa na par minut zastavili, aby som sa napila vody a cvakla zopar zaberov a isli sme dalej), moj vykon bol slaby – lezenie chce integritu – mentalne sa zladit, prekonat strach z vysok. No aj tak som na seba velmi pysna, stalo to za to! A dokonca som mala pocit, ze ak by som na druhy / treti / dalsi den isla znova, uz by som bola vacsi “profik” (mensi amater).

Spatne si to vybavujuc, po cely cas som bola absolutne koncentrovana – nic som nevnimala, len skaly / kamene / teren pod nohami a ani lanovku s turistami som si nevsimla (len moj horsky vodca mi povedal, ze im mozem zamavat – nezamavala som :-), vyrusili ma v koncentracii :-)). Inak povedane, isla som jak taky buldozer (buldozer s prilbou):-). Asi 3x (mozno viackrat) som mala pocit, ze spadnem / zletim a asi 5x (mozno viackrat) som ani omylom netusila, ako mam urobit dalsi krok. Potom som uz len pocula mojho horskeho vodcu: “Pod, Janka, pod!” Vzdy, ked som zbadala retaze (tie som doposial v terenoch nemala rada – technicke prekazky nemusim), neskutocne som sa z nich tesila – spasa najvacsia! Za najtazsi povazujem uplny zaver vystupu – moment, ked som musela obkrocit skalu (a pod nou hlbka) a potom naslapnut na kramle, na ktore som kvoli mojej vyske nevedela dosiahnut (priblizila som sa k nim a naslapla napokon nie odspodu, ale nejakym zvlastnym sposobom z lavej strany:-)). Parkrat som mala pocit, ze som nieco vysla len nahodou, a ze ak by som to mala prejst zas, uz to nedam. Ta tak … Ak ste lezci, mozno sa pousmejete, ze o tom pisem ako o vystupe na Annapurnu:-), nuz ale pre mna to vlastne taka tatranska Annapurna aj bola.

Pri tej ohromnej koncentracii som absolutne nevnimala, ze som kolena a holenne kosti zrejme poriadne obuchavala o skaly – foto ako dokaz, ze to museli byt silne narazy vid nizsie. Menej dobito, no predsa dobito vyzeraju aj moje lakte a ich okolie, no pocas vystupu som ziadnu bolest necitila, nevedela som / nevnimala som to. A nie, nespadla som ani raz, to som len liezla takto intenzivne:-):

Pekny citat od Gastona Rebuffota – bol to francuzsky horolezec a horsky vodca a tiez reziser, fotograf a spisovatel:

“Vrchol je druhorada vec, dolezity je clovek, ktory sa rodi pocas vystupu.”

Gaston Rebuffat

Svalovicu na lytkach ci stehnach som nemala, na zadku som ju mala uz dva dni pred vystupom, tak to sa nepocita, no po vystupe som mala poriadnu svalovicu na ramenach (paziach), aj po tyzdni ma stale boli prave rameno – hoci zdviham cinky a plank-ujem, nestacilo to (to chce trening na hrazde a splhanie po lane). Vecer po Lomnicaku ma zmodrinovane kolena boleli tak, akokeby som mala trzne rany – neprijemna bolest aj pri chodzi, aj ked som sa ich dotkla alebo si lahla na brucho – ale hned rano na dalsi den som uz trielila do terenu pochodovat a isla som standardne rychlo. Dlane som mala OK (mala som rukavicky) a veci typu, ze som ruky aj v rukavickach dala pocas vystupu do preliaceniny plnej vody a dalej ich mala mokre, vobec nepovazujem za trampotu – aj to som vnimala nezucastnene – bod 1: s dlanami v rukavickach clapnem do vody, bod 2: pozriem sa na ruky ako na ruky niekoho cudzieho a idem dalej.

Foto Janka Onufrakova – Lomnicky stit
Foto Janka Onufrakova – prilbu a sedak mi priniesol moj horsky vodca – jeho cerveny ruksacik v zabere a aj moja topanka. Ked som si to vlozila do mojho ruksaku, ledva som ho zavrela:-). Ale onedlho si uz prilbu nasadzujem a po uvodnej casti vystupu sa uz musime naviazat na lano, a teda je treba navliect si aj sedak (moj horsky vodca mi ho nasadil – apropo, isiel hore ako kamzik, resp. ak by som tam nebola ja, vyletel by hore ako orol).
Foto Janka Onufrakova – Lomnicky stit – tam hore by mohli kludne prebyvat horski bohovia, ze:-)? A mozno aj prebyvaju (HOUSE OF MOUNTAIN GODS)
Foto Janka Onufrakova – uz sa stveram
Foto Janka Onufrakova – po tomto “fancy” bielom chodnicku sme my veru nesli (vlavo od neho su lavinove zabrany – v zime, ked sa sneh nakopil, moj horsky vodca ho tu odstreloval)
Foto Janka Onufrakova – a stale sa stveram – v suvislosti s vystupom na horu mi nejde ani vyslovit “pokorit horu” = ake pokorovanie? Viem, ze je to vzite spojenie a mnohi to doslovne vobec nemyslia, no mne osobne sa to spojenie prieci.
Foto Janka Onufrakova – s pomocou vyssich moci / horskych bohov a horskeho vodcu stojim na vrchole:-). DAKUJEM TISICKRAT!!! Mala som liezt den predtym, no bola vichrica. V tento den bol spociatku vietor, nechceli pustit ani lanovku na sedlo, tak sme cakali, ci ju aspon skusobne nepustia, ze sa nou ako jedini “skusobne” prevezieme (Plan B bol Kezmarsky stit). Nakoniec ju oficialne spustili. Lezci neboli v podstate ziadni. Predo mnou liezol len jeden chalan s jeho horskym vodcom a potom tam boli dalsi dvaja ludia, ktori ale nesli normalkou, ale Birkenmajerovym pilierom – tazky strmy hreben (lezecka obtiaznost az III-IV UIAA !).
Foto Janka Onufrakova – Lomnicky stit, druhy najvyssi stit Tatier, Slovenska a celych Karpat – ta fakt neverim, ze som tu po svojich prisla (ako o tom premyslam, urcite som na nejakom useku aj po styroch liezla – nie dlho, ale predsa – stastie, ze neexistuje z tohto manevru fotodokumentacia:-) – bol to moj vlastny “alpsky” styl:-)!
Foto Janka Onufrakova – Lomnicky stit, 2634 metrov
Foto Janka Onufrakova – uz som v kaviarni Dedo na Lomnicaku
Foto Janka Onufrakova – moja najoblubenejsia “kabelka” = ruksak:-), polprstove ruzove rukavicky, bufka a vybavicka od horskeho vodcu (prilba a sedak)
Foto Janka Onufrakova – a vybieham fotit dalej (Good luck, guys!)
Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova – pohlady z Lomnicaku
Foto Janka Onufrakova – pohlady z Lomnicaku
Foto Janka Onufrakova – pohlady z Lomnicaku
Foto Janka Onufrakova – pohlady z Lomnicaku
Foto Janka Onufrakova – pohlady z Lomnicaku
Foto Janka Onufrakova – pohlady z Lomnicaku

“Mountains aren’t fair or unfair, they’re just dangerous.”

“Mountains aren’t stadiums where I satisfy my ambition to achieve. They are the cathedrals where I practice my religion.”

“In the mountains, there are only two grades: You can either do it, or you can’t.”

Gaston Rebuffat

Koho by zaujimalo aj videjko, pre ilustraciu pripajam jedno pekne, ktore som nasla – je zo zaverecnej casti vystupu (akurat ale poznamka, ak nie ste certifikovany horolezec, na Lomnicak sa povinne musi ist s horskym vodcom a to aj v pripade normalky):

Zdroj YouTube Enjoy: https://www.youtube.com/watch?v=Th0ZOfNa3G4

Dalsie fotky zo septembrovych Tatier:

Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova

Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova

Co som si v Tatrach pozrela: uzasny film Velky kanon od Pavla Barabasa (bravo!) – premietalo sa v Muzeu TANAP-u, no a ked som tam volala hodinu pred zacatim (overit si), ci sa bude premietat, bola som este v Starom Smokovci – ked mi povedali, ze vsetko je uz pripravene, trielila som do Tatranskej Lomnice (peso) – pan prevadzkar na mna cakal – zlaty, divaci uz sedeli (asi 15 ludi), ked som tam vpalila jak taka velka voda Colorado (do nitky mokra) a sadla som si do radu pred nich:

Foto Janka Onufrakova
Zdroj YouTube CINEMAX: https://www.youtube.com/watch?v=JV9QqSTAjBU

Apropo, raz som raftovala v Nepale – neboli to velke pereje, no bola to ziva rieka (Trishuli), cize zivel a miestami to bolo celkom napinave (aspon pre mna) – velmi ma to bavilo, absolutne (!):

A rovnako ma bavilo padlovanie na kanoe na rieke Yukon v Kanade (uz som pisala, ze islo o 3 hodinky na kanoe, miestami sa makalo, miestami len sedelo a pozeralo na tu uzasnu prirodu a rozne vtaky vratane orlov):

https://www.travelyukon.com/en/see-and-do/activities/canoeing-kayaking


A este sa vratim k Palovi Barabasovi, lebo som videla aj jeho super fantasticky film Horsky vodca – neskutocne, co horske vodcovstvo obnasa fyzicky a psychicky – nikdy nevedia, o ktorej im pracovny den “padne” a ci im “nepadne” definitivne:

Zdroj YouTube Pavol Barabas: https://www.youtube.com/watch?v=PxTE_pGMFZw&t=6s

Vela stastia na horach a aj vsade inde!

Active people can do a lot. Active people are a real threat to authoritarian regimes.

I think I have not only the right, but also the duty to speak up if I feel that democracy is threatened

Our culture is our identity and our culture shall be free, independent, not controlled by politicians! Free media, freedom of speech, etc. are the norms in democratic countries … Just examples of very challenging situation in Slovakia are political purges in the Slovak National Gallery and the Slovak National Theater – just examples (there are many other contra steps together with restrictions, abuse and bending of the law, etc.).

Peaceful demonstrations in Slovakia: I was there when it was freezing, I was there during extremely hot summer day, and I will go again (even if it rains heavily for example):

This image has an empty alt attribute; its file name is 8848877_1000x-Zdroj-SME-Marko-Erd.webp
Peaceful demonstration in Bratislava, Slovakia (August, 2024) – yes, I was there. Author of photo: Marko Erd, SME
Photo by Janka Onufrakova – Slovak National Gallery, Bratislava – messages from people with content “we will never stop fighting for a free and open culture in Slovakia”
Photo by Janka Onufrakova – Slovak National Gallery, Bratislava – messages from people with content “we will never stop fighting for a free and open culture in Slovakia”
Photo by Janka Onufrakova – Slovak National Gallery, Bratislava – messages from people with content supporting the independent cultural institutions in Slovakia (e.g. independent Slovak National Gallery)
Photo by Janka Onufrakova – Slovak National Gallery, Bratislava – words of support for cultural freedom in Slovakia (and in Europe) from a traveler from Strasbourg

And when I came to the Slovak National Gallery to see this amazing support from people, I also jumped to see the current exhibition:

Photo by Janka Onufrakova – Slovak National Gallery, Bratislava: “Awakening” by Oleksa Novakivskyj (Oleksa was a Ukrainian painter and art teacher; known largely as an Impressionist)

I was in the cinema for this excellent movie:

Czech-Slovak historical thriller drama VLNY (WAVES), 2024, based on true story and eventsdirected by Jiri Madl and set during “Prague Spring” and subsequent Warsaw Pact invasion of Czechoslovakia (the film had its world premiere at 58th Karlovy Vary International Film Festival where it won audience award):

YouTube Bontonfilm SK: https://www.youtube.com/watch?v=D4I6KL8mmzU

What is this movie about? A compromising recording can change history. Will you sacrifice your family for your country? Courageous journalists – celebrities of their time, whose posters decorate the walls of many households – work in the famous newsroom of the international life of the Czechoslovak Radio under the leadership of Milan Weiner. Among the icons of that time, Viera Stovickova, Lubos Dobrovsky or Jiri Dienstbier, comes the young Tomas. However, he has no idea that the local editors are watched by the secret services, which are bothered by free and uncensored radio broadcasting. They become even more interested in the activities of the editorial office when a compromising recording appears, the broadcast of which could change the entire history. Time is running out, tension is rising, action must be taken. Will Tomas protect his younger orphaned brother or will he, together with other colleagues, go down in history and change the fate of the country?

They risked everything in the fight for freedom …

And something from the history of Czechoslovakia (as a memento):

On 20–21 August 1968 the Czechoslovak Republic was jointly invaded by four Warsaw Pact countries (Soviet Union etc.): about 250,000 troops (afterwards rising to about 500,000), supported by thousands of tanks and hundreds of aircraft. The invasion stopped Alexander Dubcek’s “Prague Spring” liberalisation reforms and strengthened the authoritarian wing of the Communist Party of Czechoslovakia:

https://en.wikipedia.org/wiki/Warsaw_Pact_invasion_of_Czechoslovakia

https://history.state.gov/milestones/1961-1968/soviet-invasion-czechoslavkia


The New York Times about how the Prime Minister of Slovakia has purged prosecutors, cultural officials, journalists and others he believes fueled “hatred and aggression” against him: “The head of the national library, a children’s museum and other institutions have lost their job […]. A revised criminal code that went into force recently reduces sentences for economic crimes and tightens the statute of limitations for prosecution, meaning that politicians from Mr. Fico’s party who faced prosecution before last year’s election now have little to fear. An elite anti-corruption police unit was disbanded […].” Source:

https://www.nytimes.com/2024/09/12/world/europe/slovakia-robert-fico.html


Michal Simecka, the leader of the main opposition party (Progressive Slovakia) in the New York Times: “The only agenda they have now is a vendetta — and making sure that Smer and people connected to Smer are free from justice.” Source:

https://www.nytimes.com/2024/09/12/world/europe/slovakia-robert-fico.html

In recent weeks, a targeted campaign was conducted against Michal Simecka and his family by the Slovak coalition.

Czech personalities called for the Czech House of Representatives to cut ties with the Slovak Parliament in the event of Simecka’s dismissal from the post of vice-chairman of the Slovak Parliament. Source:

https://svet.sme.sk/c/23382396/ceske-osobnosti-vyzyvaju-aby-v-pripade-odvolania-simecku-snemovna-prerusila-styky-so-slovenskym-parlamentom.html

The Slovak coalition dismissed Michal Simecka from the post of vice-chairman of the Slovak Parliament on Sept. 17, 2024 (this is an unprecedented act).

Source 1:

https://www.instagram.com/p/DADyB3So2js/

Source 2:

https://svet.sme.sk/c/23386159/sefka-liberalov-v-europarlamente-upozornila-na-odvolanie-simecku-metsolova-chce-reagovat.html


Another example of the political “culture” in Slovakia is the statement of the Minister of Culture of Slovakia: “Europe is dying out. New children are not born because there is an overpressure of LGBTI. And the strange thing is that with the white race.” Dear reader, this is not a joke, this is a fact (xenophobia and homophobia and, as an aggravating circumstance, from the mouth of a government official). The Institute of Human Rights of Slovakia filed a criminal complaint against the Minister of Culture of Slovakia on suspicion of racism (and anti-semitism as well). Sources:

https://spravy.rtvs.sk/2024/07/ministerka-kultury-m-simkovicova-celi-trestnemu-oznameniu-institut-ludskych-prav-hovori-ze-v-rozhovore-podporila-rasizmus-a-antisemitizmus/

https://domov.sme.sk/c/23353071/institut-ludskych-prav-podal-trestne-oznamenie-na-ministerku-simkovicovu.html

What to say to that? I strongly recommend to cultivate values of tolerance, respect, compassion and empathy for others – for all people regardless of their race, skin color, religion, gender, sexual orientation, status, nationality, ethnicity, property, etc.!


Verdi´s ‘Un Ballo in Maschera’ production team (an international team led by the Polish director Karolina Sofulak) withdraws from Slovak National Theatre due to Minister of Culture of Slovakia: “It is with heavy hearts that we share the decision to withdraw our concept, designers, and participation in the production following the unconscionable actions of Slovak’s Minister of Culture. In support and solidarity with Martin Leginus, we will not lend our names to legitimize the new apparatchik management of SND, and allow for opera to be trumped by politics yet again. [….] We are writing this open letter to you in hopes that this case might serve as an example of how political appropriation of public institutions such as opera houses affects the very survival of the genre. [….]

Source 1:

Source 2:

https://kultura.sme.sk/c/23381510/verdiho-maskarny-bal-v-snd-nebude-medzinarodni-tvorcovia-odstupili-pre-kroky-simkovicovej.html


Another example of beyond all understanding political statement: Buying books is said to be the domain of the rich people in Slovakia. (What??). To be specific, the part of the Slovak government’s consolidation measures will increase VAT on books from 10 to 23%. The Ministry of Finance of Slovakia justifies this with an analysis that proves that “buying books is the domain of the wealthier parts of the population”. The student council of Slovak universities opposed the proposal. The immediate response of the editor-in-chief of the Slovak daily news Aktuality.sk – Peter Bardy: Our books must reach readers. Robert Fico was right about one thing when he said at the SNP’s 79th anniversary meeting that “who burns books will also burn people“. If Fico’s government decided to attack the book market, publishers, writers and readers by increasing the VAT on books to 23%, we react in the opposite way. From now until midnight on Sunday, September 22, all books by Aktuality.sk will be at a 23% discount. Why? Because we write them in the public interest, to document the times, bring new findings, uncover political scandals and missteps. And because it’s important to us that you get the facts in the face of massive political propaganda and disinformation campaigns. By buying our books, you will also support the critical and investigative journalism of the Aktuality.sk editorial office. We will continue to serve the public.” Source:

https://www.aktuality.sk/clanok/oL6D34R/odpoved-sefredaktora-na-zvysovanie-dph-knihy-sa-musia-dostat-k-citatelom/

Dear Peter Bardy, many thanks!

Dear friends, dear students, let’s quickly buy some books!

By the way, what am I reading now? In addition to the acts (laws), travel books and another (probably already the 15th) book by my favorite writer Haruki Murakami (Murakami has received honorary degrees (Doctor of Letters) from the University of Liege, Princeton University, Tufts University, Yale University and University of Nova Gorica), an interesting book about brain plasticity: The Brain that Changes Itself by Norman Doidge (psychiatrist and psychoanalyst):

https://www.martinus.sk/872815-the-brain-that-changes-itself/262237?utm_source=google&utm_medium=cpc&utm_campaign=SK-Martinus-D-PLA-tROAS&utm_content=&utm_term=&utm_id=8981206234&gad_source=1&gclid=Cj0KCQjw9Km3BhDjARIsAGUb4nxEa0SaU4VnvShOK8caPojgmtOQdKLgJ_NaDZd6R22OvCksOmsEdzQaAnCxEALw_wcB


I love music. And music also helps me not think too much about the political situation. Examples what I like to listen to now (Mayra and Roberto are just great!):

YouTube Roberto Fonseca: https://www.youtube.com/watch?v=CzwbUi4_YTA&list=PLPfB_j1yxP9T85JtyHjvwjBhdhZWOAVDr&index=136
YouTube Mayra Andrade: https://www.youtube.com/watch?v=WOpUEt1hwZs&list=PLPfB_j1yxP9T85JtyHjvwjBhdhZWOAVDr&index=137

PS: Buy some books with current 10% VAT and go to the cinema to see a movie VLNY.

PPS: I am aware of and actively attentive to important facts and issues (especially issues of racial and social justice).

Warm greetings from me (and from Africa):-):

Photo by Janka Onufrakova – Kenya, Maasai child

So I went out: Peru, Bolivia, Chile & Easter Island (En un mundo magico_Capitulo N°1)

Mi viaje unico. Motivo: vacaciones. Direccion: un mundo distante, aproximada 11,300 km del pais de origin (Vienna – Madrid, Madrid – Lima).

Foto Janka Onufrakova – pocas tohto vyletu som absolvovala 8 letov, z toho 2 do prvej cielovej destinacie, t.j. do Limy v Peru, letela som cez Madrid

Z titulku prispevku vyplyva, ze par tyzdnov dozadu by ste ma hladali a zarucene nenasli:-) v oblastiach Juznej Ameriky a Polynezie. Postupne som sa vyskytovala v Peru, Bolivii, Chile a na Velkonocnom ostrove (je sucastou Chile).

Foto Janka Onufrakova – La Paz, Bolivia – graffiti boli vo vsetkych 3 krajinach a boli zvacsa velmi pekne. Nachadzam sa v nadmorskej vyske 3,640 m n.m., ktoru uz vzhladom na predoslu aklimatizaciu v Peru ani velmi nevnimam a aj moj denny trening zvladam lepsie (o tom inokedy).

Hlasenie na uvod(!): Fotky este nemam vytriedene a ani materialy docitane, preto je tento prispevok kapitola c. 1 a je to skor pocestovne hlasenie, ze uz som doma (uz davno) a som OK (Don´t Worry Bout Me):-)! Navstivene miesta v tomto prispevku velmi nepopisem (az v dalsom), ale claro, aspon nieco (Chapter No. 1 – just few information about visited places in this post, more info will come with the next post).

Zhodnotenie Ja versus Latinska Amerika dvoma slovami: gradujuca naklonnost! Z mojej prvej navstevy Latiny (Brazilia, Argentina, Uruguaj a Paraguaj) som sice bola nadsena, no oblast nebola pre mna tak atraktivna ako Azia alebo Afrika (s vynimkou Argentiny – pre mna vtedy top, specialne Buenos Aires -> amor). Navsteva Strednej Ameriky dala mojmu pohladu na Latinu uz vyssi punc, rozumej, posunula latku vyssie (a napr., pokial ide o Mexiko, kedze som v nom bola len kratko a videla malo, chcela by som sa vratit a poriadne ho prebrazdit). Po navsteve tohto andsko-inkskeho trojuholnika (Peru, Bolivia, Chile) hovorim Latinskej Amerike definitivne Sii :- ) a dufam, ze pochodim aj jej dalsie krajiny. Zostava este 6 krajin Juznej Ameriky, ktore som nevidela. Na osobitny list davam Falklandske ostrovy – zamorske uzemie UK (zatial u mna nemusi byt) a na bucket list Patagoniu (vacsina jej uzemia sa nachadza v Argentine a mensia cast v Chile), v ktorej som este nebola (hoci v Argentine a Chile ano), a kam jednoznacne chcem ist(!) – a dostala som aj unisono apel od roznych cestovatelov v zneni prelozenom do vychodniarciny: IDZ do Patagonie:-)! Za mna teda absolutne odporucam Peru, Boliviu a Chile, a to aj v pripade, ak ste Africa-Lover alebo Asia-Lover ako ja. A na okraj: co sa porovnania mojho temperamentu tyka, tak ten je skor blizsie k Argentine – totiz, najma v Peru a Bolivii su ludia skor tichsi, malo hovoria, pomenej gestikuluju, nevsimla som si nejake vyrazne mimiky na ich tvarach a pohybuju sa skor pokojne, pomaly.

Domov som prisla “zhypnotizovana” : -) (mozny dovod: a kiss from a saleswoman at the witches market – k tomu nizsie) a aj so zmenenymi cervenymi krvinkami kvoli dlhsiemu pobytu vo vysokych nadmorskych vyskach (k tomu tiez nizsie) a nastalo u mna citelne podovolenkove “blues” (aj k tomu este nizsie).

A co ta pusa:-)? Ano, dostala som spontannu pusu na licko od predavacky na Carodejnickom trhu (El Mercado de las Brujas a La Hechiceri / The Witches Market) v La Paz v Bolivii, s ktorou som sa rozpravala – aj sme sa smiali, aj som si ju odfotila a ona zrazu ku mne pristupila a dala mi pusu – a kedze sa to stalo v Ulicke carodejnic (iny nazov pre Carodejnicky trh), mozno som sa domov vratila zacarovana:-) – ak, tak len v dobrom slova zmysle, ocarena tymito krajinami a ich ludmi (mysticka aura). Beautiful countries with beautiful people. A testament to the Andean gods survives there! It was a love for the first sight, second, third and all other sights:-)!

Foto Janka Onufrakova

Ked som letela z Calamy do Santiaga, vedla mna sedel chlapik z Chile, s ktorym som trochu pokecala a ktory ma upozornil, ze cca 15 minut pred landingom v Santiagu mozem vidiet horu Aconcagua – ma 6,959 m – tot najvyssia hora Juznej Ameriky a sucast Koruny Zeme (Seven Summits), nachadza sa v Andach v Argentine, no blizucko hranic s Chile = MONSTRUOZNA hora! Mam ju odfotenu a aj Chilan ma poprosil o fotku (nie mna:-), ale hory:-)!), zverejnim inokedy. Ale ani Peru, Bolivia a Chile nie su s vyskami svojich najvyssich vrchov pozadu, prave opacne, atakuju Aconcaguu! Pre predstavu, najvyssi vrch Peru ma 6,768 m (je to hora Huascaran v Cordillera Blanca), najvyssi vrch Bolivie ma 6,542 m (ide o vulkan Nevado Sajama), no a najvyssi vrch Chile ma 6,891 m (dalsi vulkan v Andach, ma nazov Ojos del Salado a je to NAJVYSSI VULKAN NA ZEMI (the highest volcano on Earth!)). Su to vsetko krajiny s vysokanskymi kopcami a vulkanmi (a aj s brutalnou seizmickou aktivitou – o tom v buducom prispevku). A aky zaujimavy kopcisko som videla napr. v Chile? Neskutocne krasny stratovulkan LICANCABUR s vyskou 5,920 m (foto zverejnim inokedy).

Foto Janka Onufrakova – co let, to nadherne pohlady

Svet je obrovsky a krasny! Aj moja zvedavost je obrovska:-)!

A mam rada aj lietanie, nie vsak dlhe lety: do 6 hodin OK, napr. kazdy moj doterajsi let cez Dubaj alebo Katar bol super zvladnutelny (pri takej dlzke letu sa este snazim prilis nemrvit:-)), nad 6 hodin zavisi, ci je to denny let alebo nocny let, no v kazdom pripade je to tazke vydrzat – chodim sa prechadzat a postavat k palubnemu personalu (nie vzdy su z toho nadseni). AVSAK za tie roky pozorujem, ze turbulencie su coraz castejsie a silnejsie – moja rada znie (a snazim sa ju dodrziavat, aj ked spim): sedte nonstop priputani. Uz sa mi neraz stalo, ze som mala stastie na 4-sedadlo alebo 3-sedadlo alebo 2-sedadlo sama pre seba, lahla som si, no aj tak som ostala priputana (len si treba poriadne uvolnit pas a ide to). Vo vseobecnosti mam rada lietadla a letiska a pohlad na runways. Super to bolo v Santiagu, lebo ked moje lietadlo cakalo v poradi na runway-i, videla som odlietat jedno lietadlo za druhym a ine pristavali -> doslova heavy traffic. S tymto nizsie skusenost nemam, ale asi by som sa odvazila sadnut – nie za “volant”:-):

Zdroj YouTube AirForceusa77: https://www.youtube.com/shorts/69W8XkAL6r0

Svet ma pritahuje, laka, ustavicne vola k sebe:-)! Nech ma vola, ja pridem vzdy rada, mam ho totiz rada:-).

Foto Janka Onufrakova – stojim si na Velkonocnom ostrove a nechapem, kde to az som … na jednom z najviac izolovanych obyvanych ostrovov sveta, obklopena len vodami Ticheho oceanu – zvlastny pocit, no super pocit a FREE pocit

Este k fotke vyssie: Tichy ocean bol par krokov predo mnou, nalavo odo mna cez cestu bolo futbalove ihrisko, na ktorom hrali miestni (kym mi v restike vedla chystali veceru, pritmolila som sa k lokalnym divakom sediacim v trave a takto v tandeme Polynezania so slovenskou ucastou sme sledovali zapas), za mnou dlha ulicka, na ktorej sa potulovali psy, sem tam ubytovacie moznosti (ziadne hotely, ziadne vyskove budovy, vsetko malicke domceky na styl “lodges”), takmer ziadni turisti, obcas nejakych vidim – to su ti, ktori idu do suveniroveho obchodiku:-) a este mili lokalci, no ziadne davy, skor ludoprazdno. Velmi kludny, krasny a malicky ostrov s prijemnym subtropickym pocasim, no s burkami tak silnymi, ze bezne vypadava WIFI alebo televizny signal aj na par dni (ja som tu zazila burku len v noci, avsak s rachotom a uhrnom zrazok ako pri poriadnom azijskom monzune). Co sa tyka unikatov ostrova (samozrejme, najma sochy Moai, no nielen), foto zverejnim v dalsom prispevku. A co sa odfoteneho smerovnika vyssie tyka, pohlad mi hned padol na Papeete – ak by som bola byvala vedela, ze Tahiti (Papeete) su len 4,244 km vzdialene od Velkonocneho ostrova, t.j. len o trosku viac ako Santiago de Chile, z ktoreho som na ostrov priletela (vzdialenost 3,765 km), hned by som si bola zistila moznosti “preplavat” na Papeete:-)! Plavba nie je uplna blbost (len vo vztahu k mojej osobe), lebo takto sa na ostrov kedysi dostali prvi Polynezania (na jednoduchych, no odolnych lodkach). Apropo, tak blizko Francuzskej Polynezie (Tahiti, Bora Bora, Moorea a Raitaea) som este nebola. Ale(!), vdaka tomuto vyletu som sa prvykrat v zivote vyskytla v Polynezii a teda aj v Oceanii – totiz, Velkonocny ostrov (Rapa Nui / Easter Island / Isla de Pascua) sa nachadza na vychodnom okraji Polynezie a Polynezia je cast Oceanie. Ked som spomenula Tahiti, musim spomenut aj nasho Milana Rastislava Stefanika a Slovakov, ktori na Tahiti zili a ktorych potomkovia tu stale ziju:

Emigration of Slovaks to Tahiti in the past: Uz 3 generacie Slovakov ziju na Tahiti. Vystahovali sa na povel generala Milana Rastislava Stefanika, ktory tak reagoval na utrpenie slovenskeho naroda v Hornom Uhorsku. K tomu napr. aj dielo “Tahiti: Utopia” od Michala Hvoreckeho. Recenzia ku knihe od Jaroslavy Sakovej znie: “Kto jak Slovak citi, nech sa surfu chyti.” A na pripomenutie par faktov o tejto velkej osobnosti nasich dejin, mojimi slovami – extremny frajer(!):

https://en.wikipedia.org/wiki/Milan_Rastislav_%C5%A0tef%C3%A1nik


So spoznavanim sveta ide ruka v ruke aj hlbsie spoznavanie seba sameho. Mam na mysli poryvy mysle a spravanie pocas situacii mimo komfortnu zonu, ked bojujete so sebou, s pocasim (zimou, vetrom, dazdom, horucavou, suchom), unavou, nedostatkom spanku, nedostatkom kyslika a nizkym tlakom (uz nad 3,000 m je to boj), obcas ste hladni alebo smadni a nic nie je nablizku a podobne. Ked nastane moment “Rubiccon is crossed“, jasne, ze Vam nic ine neostava, len vydrzat, strpiet, no podla mna ide aj o to, ako. Hoci po vsetkych tych cestach vnimam progres (ako sa spravam v zatazovych situaciach), je sa v com zlepsovat – claro, to je na cely zivot! A o sebaspoznavani (lebo ved ever-evolving nature of being human) je aj pekny citat:

Nechcem pokracovat v nevine. Chcem mat potesenie z toho, ze ju znova stratim.” “I don’t want to repeat my innocence. I want the pleasure of losing it again.”

F.S. FITZGERALD

Ak si nahodou pripadate na svojich cestach (alebo aj pred nimi a po nich) resp. pri plneni svojich snov (nech su akekolvek) alebo robeni konickov (nech su akekolvek) obcas blaznivo (najma v spolocnosti ludi, ktori Vasim snom / hobbies nerozumeju), nic si z toho nerobte, mam dalsi citat na to (modifikujte si ho aj na chlapcensku alebo gender neutral verziu, ako chcete):

“Dufam, ze bude blazon – to je to najlepsie, co moze dievca na tomto svete byt, krasny maly blazon.” / “I hope she’ll be a fool – that’s the best thing a girl can be in this world, a beautiful little fool.”

F.S. FITZGERALD
Foto Janka Onufrakova – megapolis Lima, Peru – toto krasne byvale Mesto kralov ma dnes 8,852,000 obyvatelov a jeho historicke centrum je zapisane na zozname svetoveho dedicstva UNESCO

Takze HOLAAA vsetci:-)! Tolko slov som uz napisala a az teraz sa pozdravim a este aj po spanielsky:-). Tak ale, ak neratam kecuancinu (quechuan) a ine nam asi nezname lokalne jazyky, prichadzam zo spanielsky hovoriaceho prostredia. Ake to bolo 3 slovami? Joj, nikdy by som tak malo slov nepovedala:-). Ak musim, ale limit 3 nesplnim, tak VELMI AKTIVNE, DOBRODRUZNE, SUPER KRASNE, POVZNASAJUCE, OBCAS DOST NAROCNE, ALE V KAZDOM PRIPADE MA TO POSILNILO (very active, adventurous, wonderful, uplifting, sometimes quite difficult but in each case empowering).

“Vratit sa domov z ciest je zvlastny pocit. Vsetko vyzera, vonia a posobi rovnako. Jedine, co sa zmenilo, si ty sam.” / “It’s a funny thing coming home. Nothing changes. Everything looks the same, feels the same, even smells the same. You realize what’s changed is you.”

F.S. FITZGERALD

Ked som sa vratila domov, pripadala som si zvlastne, cudzo. Praveze ani pohlady do okolia a ani vone mi nepripadali zname, blizke … Ok, vacsinou mi je vzdy velmi smutno, ked sa cesta konci, no uz sa mi neraz stalo a teraz znova, ze adaptacia bola pre mna velmi tazka (post-vacation blues) – zrejme neklamna znamka, ze reset to bol absolutne dokonaly. Zazitky uz mam rozdychane, postupne ich spracuvam (mentalna inventura) a v zavere sa ulezia. Cim je vraj cesta intenzivnejsia alebo dlhsia a samozrejme, ak sa este aj fantasticky podari, tym viac moze navrat do normalu boliet. Par rad na podovolenkovu depku (how to deal with post-vacation slump):

https://hashtag.zoznam.sk/rady-ako-prekonat-podovolenkovu-depresiu/

https://thriveworks.com/help-with/depression/post-vacation-depression/

A ani sa nenazdate a bude Vam znova do spevu, do tanca (k pravemu obsahu piesne nizsie pri linku):

Zdroj YouTube panthurr2: https://www.youtube.com/watch?v=eF_z8X62ZVE (hoci interpretacia piesne v podani Faouzie je festivalova a hopsava, ako som studovala historiu Rwandy vratane neslavne znamej genocidy z r. 1994, docitala som sa okrem ineho, ze spevak Stromae (originalny interpret songu) prisiel o otca prave pocas tejto genocidy (jeho otec bol Tutsi) a v piesni Papaoutai vyjadruje frustraciu a hlboky smutok za nim a pyta sa “Otec, kde si?” – Stromae’s absentee father was Rwandan. When Stromae was a boy, his dad left the family in Belgium and went back to Rwanda. He was killed during that country’s genocide.)

do salta:-) (help me make the most of freedom and of pleasure):

Zdroj YouTube Sophie: https://www.youtube.com/watch?v=Z-yrsx9puYg&list=PLPfB_j1yxP9QLGR-qY-6UOdj13H4SCLH6&index=125

Teraz aktualne pocuvam napr. aj “Vacaciones En Chile” (muy buena cancion):

Zdroj YouTube ilario alicante: https://www.youtube.com/watch?v=4EqCCyGKAA0&list=PLPfB_j1yxP9T85JtyHjvwjBhdhZWOAVDr&index=114

V tomto prispevku prilozim len maly pocet fotiek a zamerne len zopar z highlightov cesty (dalsie v buducom prispevku). Hned prva fotka dokladuje, kde som sa vyskytovala najcastejsie – v prirode! Aj mesta som pochodila, ale viac to bolo o prirodnych sceneriach. Pojem, ktory v tychto oblastiach treba ovladat, je Pachamama (Matka Zem / Mother Earth) -> k nemu by som doplnila: Acting on your best behaviour turn your face to Mother Nature. A co sa urody Matky Zeme tyka, v tychto koncinach sa vsade pestuje aj konzumuje “coca” (koka) – ma rozne ucinky, no asi najviac je znama povzbudivymi ucinkami a tym, ze pomaha prekonavat problemy so zavratnou nadmorskou vyskou. Napriklad v Bolivii ju nazyvaju “zelene zlato” (“oro verde“, “the green gold“). Na kazdom rohu a kroku vidite lokalcov (aj turistov) zut listy koky (de hojas de coca / coca leaves) – moj slogan k tomu: “she asked for coca cola and got coca” (ja som si coca colu nepytala:)). Dalsi produkt je caj z koky (mate de coca / coca tea) – hotely bezne ponukaju turistom kanvice s navarenym cajom z koky uplne gratis. Moznost dat si takyto caj bola dokonca aj tu – vid nizsie – ale nie na chodnicku, tam hore tesne pod vrcholom:

Foto Janka Onufrakova – I am coming, Chacaltaya:-)!

Chacaltaya je hora v pohori Cordillera Real v bolivijskych Andach, ma 5,421 m. JA SOM DOSLA DO VYSKY 5,300 m na point, kde je horska chata, v ktorej Indianka ponukala navareny caj z koky – teply, neprecedeny aj s listami – caj som vypila a listy (presne ako lokalec) pozula. Nasledovalo namazanie oleja z maty (mint oil) pod nos, aby sa mi lahsie dychalo a mohla som ist svizne dole. Prejavy vysky aj s ohladom na fyzicku aktivitu? Super som to zvladla, az na opakovanu krv z nosa (tlak vzduchu nizsi ako telesny tlak). Dalsie info o tejto hore (mimoriadne zaujimave) a fotky v inom prispevku. Mozno este tolko, ze hoci som bola natreta opalovacim kremom, dost ma opalilo (viac nez vysokohorsky). Po Chacaltayi som sa uz citila ako Indianka – vetrom oslahana, slnkom pozdravena, zimou vystipana, v snehu vyvalana a s mlakami skamosena, aj som potom hrdo nosila v La Paz a aj dalej pocas cesty moj novy svetrik z alpaky. Fantasticky vylet, fantasticky zazitok. Co sa mojich cervenych krviniek tyka, resp. ich zmeny – k tomu este nizsie. A na porovnanie, napriklad Ararat ma nizsiu nadmorsku vysku, nez kam som sa dostala v Bolivii (Ararat – neaktivny stratovulkan v Armenskej vysocine vo vychodnej Anatolii v Turecku s vyskou 5,137 m).


Tych par foto v tomto prispevku ma dokladovat, ze aj v tychto castiach sveta som zanechala svoju stopu – dufam, ze minimalnu a pozitivnu (perhaps my footprint there remains minimal and positive):-)!

Come join my travel party, see how I play:-)

Nasleduje miesto, ktore Vam na tisic percent odporucam vidiet (idzce kuknuc:-)!) – najvacsia solna pust resp. planina na svete Salar de Uyuni na bolivijskom Altiplane (Altiplano je druha najvacsia nahorna plosina sveta – tou najvacsou je tibetska). A preco Salar de Uyuni? Je to nielen unikatne, no aj strasidelne krasne miesto na Zemi / eerily beautiful place on Earth (a nie je to oxymoron):

Foto Janka Onufrakova – Anything but minimalism on the grandiose Salar de Uyuni! Ok, I understand, so please 3 glasses of wine for me:-). And actually, where are some people?

Aj by som si poprosila rovno 3 pohariky toho vyborneho bolivijskeho vina:-), ale nie pre vinko samotne (bolo inak fantasticke a nemyslim si, ze svetovo vychyrene vino z Chile bolo lepsie – ale nie som znalec, takze tak), ale pre tie kulisy (hoci opita som z toho vsetkeho bola aj bez vina). Nikdy v zivote som nestala na podobnom mieste! Ciastocnu podobnost, pokial ide o sol a nedozernu bielu, vidim s Lac Assal v Dzibutsku – Lac Assal je jazero s NAJVACSIM objemom slanej vody NA SVETE, ide zaroven o NAJNIZSI bod na AFRICKOM KONTINENTE, konkretne (-)153 m pod urovnou mora a pre mna to bol asi najvacsi teplotny extrem v mojom zivote, tak bolo horuco (ako som pisala uz skor, nocna teplota v Djibouti bola 33 stupnov a denna teplota? nechcite vediet, lebo presne neviem:-), ale na nevydrzanie, a to som zvladla aj Namib, cize mam prah citlivosti uz trosku posunuty / opaceny). Na Salare v Bolivii som bola nepretrzite 3 dni / 2 noci, cesta bola narocna, isla som v jeepe, bol tu velky teplotny gradient medzi dnom a nocou (v noci sa teplota blizila k nule, cez den teplo, miestami horuco), celkovo drsne podmienky (ak tu fuka, ide o silne vetrisko, kedze tu nie je nic, co by vietor tlmilo), velmi ostre slnko (odraz silnejsi nez odraz na snehu(!), pozerat sa na tu bielu bolo aj s technickymi okuliarmi problematicke), no a moj vyskyt tu v mesiaci maj znamenal, ze som Salar zazila suchy a na niektorych miestach aj s vodou, cize mix, co bolo super (inak v case, ked tu panuje obdobie dazdov – nebola som, vytvori sa najvacsie prirodne zrkadlo na svete(!), resp. turisti hovoria o zrkadle zemskej oblohy). Vyznacene cesty? Kdeze, preto odporucam vylucne lokalnu travel agency (nechodte na vlastnu past), pravdepodobnost zabludenia je velka, je to obrovske uzemie bez nikoho a takmer bez nicoho a signal v telefone nulovy. Ziadna civilizacia, jeden obchodik vybudovany zo soli, sem tam nejaky jeep, sem tam nejaki turisti, potom uz len Vy a rozne salarske unikaty, no a vecer nadherne zapadajuce slnko a neskor katalogova nocna obloha (Milky Way, Juzny Kriz, etc.). Ked som sa dostala do casti Salaru, kde uz bola voda (ale nebola hlboka, len par centimetrov), dostala som na nohy od lokalneho guidea gumaciky / Wellington boots – ak by to niekoho zaujimalo, mali bielu farbu:-). Nadmorska vyska na Salare zas ohromna: 3,650 m n.m. A este pre predstavu rozloha: 10,582 km².

Amigos, este raz Vam poviem, chodte na Salar – skor, kym tie obrovske zasoby litia a jeho tazba neurobia z tejto top lokality vsetko mozne, len uz nie lokalitu, za ktorou sa oplati letiet na opacny koniec sveta. Lithium = “biele zlato” (“oro blanco“, “the white gold”), okrem ineho je hlavnou zlozkou baterii. Na Salare sa nachadza zhruba 21 milionov ton litia, co predstavuje cca 50-70 % svetovych zasob, a zhruba 10 miliard ton soli, z ktorych sa tu rocne vytazi 25,000 ton (inak, robotnici tu pracuju od rana do vecera bez prestavky za pomoci zuvania koky…). Zasoby litia v Bolivii a susednej Argentine a Chile tvoria tzv. svetovy litiovy trojuholnik (“Lithium Triangle”). Viac info a foto zo Salar de Uyuni (vratane jeho unikatov) zverejnim v inom prispevku. A pridam aj info o tom, ake bojove podmienky som tu zazila (I have experienced the army conditions on Salar):-).

Nasleduje par dalsich foto – SPZ vozidiel, pohlady z okna a nejaka ta statistika o mnou dosiahnutych nadmorskych vyskach:

Foto Janka Onufrakova – foto je z uzasneho mesta Cuzco (UNESCO) v peruanskych Andach, ktore sa nachadza vo vyske 3,399 m n.m.! Cuzco bolo hlavnym mesto velkej rise Inkov (risa bola najvacsim statom predkolumbovskej Ameriky!) a uspesne vladlo nad 6 milionmi obyvatelov.
Foto Janka Onufrakova – bolivijske vyskove “normalky” su tradicne nad 3,600 m n.m. – a ako vidite, aj v snehu som sa vyskytovala
Foto Janka Onufrakova – aj vo vode som sa vyskytovala – bolivijsky Salar de Uyuni vo vyske 3,650 m n.m. Ked chodis v tej vode a je jedno, ze mas gumaky, ospliecha Ti oblecenie = mala som biele skrvny od soli nielen na kratasoch, ale aj na tricku, co mi bolo samozrejme jedno. V tomto case (bliziaci sa zapad slnka a uz nie horuco) na mieste s plytkou vodou ma clovek 100 chuti sa rozbehnut (cez den v horucave v suchej casti, kde nebola voda, len solne podlazie, bol jediny pohyb, ktory sa dal urobit dostojne, chodza – lebo horucava a ostre slnko v tak vysokej nadmorskej vyske vycerpavaju viac nez v nizinach).
Foto Janka Onufrakova – aj na pusti som sa vyskytovala. Ano, ide o pust Atacama v Chile – najsuchsia pust sveta (obcas tu vlhkost vzduchu klesne na rekordnych NULA percent – taky vzduch je uz velmi tazke dychat) a sucasne jedno z najsuchsich miest na Zemi! Tiahne sa 1,000 km okolo Pacifiku (od juznej hranice Peru az do severneho Chile), miestami zasahuje cca 100 km do vnutrozemia az po upatie Zapadnych And (Cordillera Ocidental) do nadmorskych vysok 5,000 m n.m. Viac foto v daslom prispevku.

Nejake pohlady z okna:

Foto Janka Onufrakova – ked prides vlakom do mestecka Machu Picchu Pueblo az za tmy, ubytujes sa a kvoli tme nevidis, co je za oknom, len pocujes neskutocny rachot vody (decibely ako mohutny vodopad – az taky rachot, ze ani stuple v usiach a zavretie okna nepomohli), a potom sa rano pozries z okna a vidis toto:-). Andy a rieka Urubamba, no a ja uz nie som daleko od Machu Picchu -> Sii:-)! Rieka vyzera ako taky potocik, ze? Ale zdanie klame – je to mohutna a dlha rieka a ma specialny vyznam (k tomu este nizsie).

Mestecko Machu Picchu Pueblo (alebo aj Aguas Calientes) mi napadne pripominalo svajciarske horske mestecka. Vzduch bol sviezi a nie tak riedky ako v Cuzco, preto sa tu dychalo lepsie a pohybovalo lahsie, ale len, ak islo o chodzu po rovinke (naproti tomu pesi pochod z Machu Picchu bol vzhladom na prevysenie namahavy – tricko mokre od driny, aj kolena dostali zabrat). Prekvapilo ma, ze kym Cuzco (vstupna brana pre turistov z celeho sveta smerujucich na Machu Picchu) sa nachadza vo vyske 3,399 m n.m., tak mestecko Machu Picchu Pueblo je polozene o stovky metrov nizsie a samotne Machu Picchu sa nachadza vo vyske len 2,430 m n.m., cize o tisicku nizsie nez Cuzco (myslela som si, ze Machu Picchu je polozene vyssie). Pozor, hoci sa Vam tato vyska moze zdat ako nic, aj tak hrozi vyskova choroba (aklimatizacia je preto nevyhnutna) – info z netu: “Will I get altitude sickness at Machu Picchu? While it’s not as high as some other destinations, its unique location in the Peruvian Andes makes it a hotspot for altitude sickness. The steep, uneven terrain and the various steps to ascend the Machu Picchu circuits can tip the site over that 8,000-foot line, making acclimatisation crucial.

My Acclimatization Process (Andes vs Himalayas)

Prvotne pocity v Andach – ako po opici: First feelings like a hangover after a mix of Whiskey, Pisco y Tequila. A dalej este nose-bleeding – tiekla mi krv z nosa asi 3 dni (len rano a pri fyzickej namahe).

Prvotne pocity v Himalajach – ako po opici, aj s neistym zaludkom pri pomysleni na ine nez dietne jedlo: First feelings like a hangover after a mix of Rum & Raksi fused with Yak Butter Milk. A dalej este strong headache – len v uvode a v podstate len rano som mala bolest hlavy, no asi taku, ako keby mi dal niekto zopar dubovou palicou (zrejme by pomohli obycajne tbl proti bolesti hlavy, neviem, neuzivala som).

Moja aklimatizacia v Andach prebiehala v peruanskom Cuzco. Ak to v rychlosti porovnam s Tibetom, mala som rovnake prvotne pocity – akokeby “hangover” (po opici), slabost v nohach / svaloch (nemohla som ist rychlo, hoci mozog vysielal pokyny “pridaj”, dalo mi zabrat zdvihnut kufor, ist po schodoch / do kopca) a zrychlene dychanie. Kym v Tibete ma spociatku bolela hlava, tak v Andach vobec, no v Andach ma prezmenu potrapilo opakovane krvacanie z nosa, kym v Himalajach vobec (vo vysokych nadmorskych vyskach je tlak vzduchu nizky, resp. o dost nizsi nez telesny tlak a to sa moze prejavit aj krvacanim z nosa). Suma sumarum: Aklimatizacia v Andach ma bolela menej nez v Tibete, prebehla lahsie a rychlejsie a moje fyzicke vykony po aklimatizacii boli o poznanie lepsie. V Tibete som bola pomalsia, v Andach ako srnka, rozumej srnka nie v top forme:-), resp. irecito ako lama vikuna nie v top forme:-) -> fyzicky vykon je v takychto vyskach (nasleduju vedecke data) cca o 20 percent nizsi nez v normalnych podmienkach – neda sa (naozaj nie) ist Vasou standardnou rychlostou (ak ste teda doma zvyknuti chodit rychlo).

A este par info o Urubambe – posvatna rieka Inkov v peruanskych Andach a o nadhernom ukoli, ktore ju obklopuje:

Rada na uvod: Nieze pobezite z Cuzca rovno na Machu Picchu a vynechate tuto oblast! Ja na tie pohlady nezabudnem – jednak su to vsetko malebne scenerie a jednak ide o miesta, ktore si Inkovia vybrali ako urodnu a sucasne duchovnu zakladnu pre svoju risu (a tie treba vidiet). Rieka Urubamba je hlavny zdroj Amazonky. Je dlha 725 km. Prameni vysoko v centralnych Andach z ladovcov vo vyske 4,000 m (tam ma nazov Vilcanota), preteka cez krasne, hlboke kanony (peruanske altiplano nazyvane “puna”) a postupne steka do nedohladnych hlbok Amazonskeho dazdoveho pralesa. Najskor sa vsak zlieva s riekou Apurimac a vytvaraju rieku Ucayali (povodie Amazonky). Cast udolia rieky Urubamba, ktoru som videla, sa nachadzala medzi mestom Cuzco a novodobym divom sveta Machu Picchu. Ide o posvatne udolie Inkov. Horske svahy, polia, terasovite jazierka, nedotknute dedinky, starobyle ruiny Inkov (patria k najkrajsim inkskym zrucaninam v celej Amerike!) a ich davne obradne miesta. Co sa tu pestuje: kukurica, koka, zemiaky, obilie, broskyne, avokado, atd. Miestni kecuanski farmari este aj dnes obrabaju svoje policka metodami, ktore kedysi pouzivali Inkovia. Podla legendy rieku Urubamba stvorili horski duchovia “apu”, aby mohla oplodnovat Pachamamu. Inkovia uctievali zivotodarnu silu tejto rieky.

Este nejake pohlady z okna:

Foto Janka Onufrakova – ranny pohlad c. 1 z hotelovej izby v Peru na jazero Titicaca – okrem skoreho rana a vecera, prip. az neskoreho vecera som sa v interieroch hotelov ci indianskych ubikacii nevyskytovala, no a zvacsa kazdu noc som spala na inom mieste, aj v tomto hoteli pri Lago Titicaca som bola len 1 noc (zopar vynimiek znamenalo, ze som niekde spala 2 noci, nie vsak viac)

Ak by niekoho napadlo, ze sa snad uz vyskytujem v “normalnych” nadmorskych vyskach, tak nie:), som este vyssie nez v Cuzco, konkretne vo vyske 3,821 m n. m. Jazero Titicaca lezi v Andach na hraniciach Peru a Bolivie. Ide o bezodtokove jazero vulkanickeho povodu. A teraz highlighty: je to najvacsie sladkovodne jazero v Juznej Amerike (!) a zaroven najvyssie polozene jazero s obchodnou lodnou prepravou NA SVETE (!) – viac foto v dalsom prispevku. A claro, poplavila som sa po jazere a jedla som aj vyborneho pstruha – chuti ako losos a ma aj ruzovkastu farbu, preto ho turisti zvyknu volat namiesto “troat” (pstruh) “Peruvian salmon” (peruansky losos), ale je to pstruh a je vyborny!!

Foto Janka Onufrakova – pohlad c. 2 z hotelovej izby v Peru na jazero Titicaca
Foto Janka Onufrakova – Velkonocny ostrov / Rapa Nui / Isla de Pascua / Easter Island – oficialny nazov ostrova je Rapa Nui (v preklade z polynezstiny “Velky Rapa”) – viac o ostrove v buducom prispevku, ale este aspon 3 fotky nizsie. Apropo, za oknom je samozrejme Pacific.

Beach & Beer on Easter Island

A po vsetkych tych pobehovaniach peso a po vsetkych tych (casto trmacajucich sa) transferoch (nespocetne hodiny a kilometre) v roznych dopravnych prostriedkoch (ake vsetky som vystriedala, napisem v dalsom prispevku), obcasnej zime a najma narocnych podmienkach vo vysokych nadmorskych vyskach NASTAVA KONECNE ODDYCH – IDE SA NA PLAZ A NIC SA NEBUDE ROBIT:-)! Hmm, ale len asi 2 hodinky:-), taky bol schedule mojho lokalneho guidea – ale ok, blizil sa vecer a dalsia vec, neprisla som absolvovat tento vylet s vidinou nic nerobenia)! Uprimne vsak poviem, ze ked som doletela domov stastna, no fyzicky dobita, znicena, vycerpana, nevyspata (plus aj jet lag), mala som 100 chuti vziat si dalsiu dovolenku na fyzicku regeneraciu – nejaky wellness pobyt alebo plaz a proste nic uz fyzicky nerobit aspon chvilu, spat az do 12:00, nesledovat hodinky*, nic neriesit, mat len minimalne vonkajsie stimuly, proste hybernovat a nechat v pokoji a bez hanby klesnut IQ aspon o 5 bodov:-) -> nekonalo sa (aspon nie v casti vypnutia):-)!

*Sii, pri tripe tohto druhu bol cas uzkostlivo sledovany, vzdy v nejakom case som niekde bola / musela byt a niekam sa v stanoveny cas musela presuvat a dostavit – od rana do vecera v pomerne hustych casovych ramcoch – inak by sa itinerar nedal stihat, takze za mna pocas tripu OK, akurat po tripe by som dala neviem co za out of order. Podla psychologov pocas 1-tyzdnovej dovolenky na styl nic nerobenia klesne IQ cca o 5 bodov a pocas 3-tyzdnovej dovolenky v tomto style az o 20 bodov – z tohto pohladu si moj mozog neoddychol, lebo milion stimulov, zvysena koncentracia a obozretnost, rychle striedanie miest a oblasti, zmeny pocasia, lokalne zmeny casu (celkom 4x, pricom neratam prechod z CET na cas v Lime, len tie dalsie zmeny), no aj tak to bol bombovy reset (uplne som zabudla na domovinu) a mala som pocit (hoci IQ mi nemalo klesnut), ze neviem naratat do 5:-).

Foto Janka Onufrakova – Rapa Nui
Foto Janka Onufrakova – cerveza en la isla de Rapa Nui
Foto Janka Onufrakova – Rapa Nui – sii, na obzore su sochy Moai, za nimi Pacifik, pred nimi par dychtivych turistov (vyssie na kopec sme vysli fotit tusim len dve osoby, teren bol extremne klzky – palmy a to co z nich padalo) a na plazi a v oceane uz rochniaci sa lokalci – este chvilku pofotim, posnazim sa nerozplesknut na tom kopci pred ocami ctihodnych Moai:) (ano, sochy Moai su postavene tak, ze ich tvare / pohlady smeruju do vnutrozemia, nie smerom k oceanu – symbolicky na ochranu vnutrozemia resp. pevniny; aby bolo info komplexnejsie, dodam, ze zopar soch na ostrove pozera smerom k oceanu, konkretne ide o sochy v juznej casti ostrova hladiace smerom k Antarktide, no a je tu aj zopar soch hladiacich do kratera) a potom uz idem ZASLUZENE na plaz (viac foto nabuduce)

Reached Altitudes in the Andes

PO DLHSI CAS SOM SA PERMANENTNE VYSKYTOVALA V NADMORSKEJ VYSKE V PRIEMERE 3,000 – 4,000 m n.m. a mala som v oblube si udaje o dosiahnutej vyske fotit.

Podla KLASIFIKACIE VYSKOVYCH UROVNI (classification of altitude levels) som sa zdrziavala vo velmi vysokej nadmorskej vyske – ma rozpatie 3,500–5,500 m, no a vsetko “nad” je uz extremna nadmorska vyska (very high altitude: 3,500–5,500 m, extreme altitude: >5,500 m).

Zacalo to nevinne – sice islo o vysku vacsiu nez je najvyssi vrch Slovenska (Gerlachovsky stit s 2,655 m), konkretne 2,886 m n.m., no to bolo nic v porovnani so standardnym andskym geografickym “folklorom”:-) (inak povedane, oblasti pod 3,000 m su v tychto koncinach vlastne niziny):

Foto Janka Onufrakova – som vo vyske 2,886 m n.m. v Peru
Foto Janka Onufrakova – som vo vyske 3,315 m n.m. v Peru

Uz tu vysku (menej kyslika a nizsi tlak) fyzicky citim, moj telesny aparat sa spomaluje, srdce bije rychlejsie, hlava mi funguje nastastie ako obvykle (very good:-), aspon dufam:-)), ale otupenost / malatnost ma urcite za nasledok spomalene myslenie a prispate reakcie. Este jedna vec vizualne zjavna – moja opalena tvar bola zrazu o poznanie bledsia(!), takmer vsetci turisti boli bledi, popolavi, rovnako zubozeni. Ak ste zazili vysky, asi mi date zapravdu, ze pocas aklimatizacie (a prip. aj neskor pri stupani vyssie a fyzickej namahe) posobia ludia trosku ako zombieci – nemyslim to v zlom, sme “nizinni” ludia a nase organizmy v takychto podmienkach zvadzaju tazke boje.

Foto Janka Onufrakova – som vo vyske 3,650 m n.m. v Bolivii
Foto Janka Onufrakova – som vo vyske 3,660 m n.m. v Bolivii
Foto Janka Onufrakova – som vo vyske 3,765 m n.m. v Peru
Foto Janka Onufrakova – som vo vyske 3,870 m n.m. v Bolivii
Foto Janka Onufrakova – som vo vyske 4,200 m n.m. v Bolivii
Foto Janka Onufrakova – som vo vyske 4,335 m n.m. v Peru

Do oblasti nad 4,000 m n.m. som prisla uz samozrejme davno aklimatizovana. Avsak, treba vediet, ze v takychto vyskach ani aklimatizacia nemoze dalej zlepsit O2max (!), pretoze vyskou stimulovana redistribucia perfuzie odobera krv zo svalov a nezvysuje minutovy srdcovy objem. / Acclimatization can no longer improve O2max at altitudes above 4,000 m (!), because the altitude-induced redistribution of perfusion takes blood away from the musculature and does not raise the cardiac minute volume.

Foto Janka Onufrakova – som vo vyske 4,542 m n.m. v Bolivii a uz mierim na horu Chacaltaya, ktora je cca o kilometer vyssie – hora ma vysku 5,421 m

4,542 m? Ok, I think I can go higher … as long as I can drift (and breathe)…:-)!

I reached altitude 5,300 m

Moje miestne MAX bolo 5,300 m n.m. – point: horska chata na hore Chacaltaya v Bolivii. Dalej sa uz neslo, no dalo by sa este cca tych sto metrov – energeticky som bola na tom dobre, aj s dychom v pohode, akurat moje botky neboli prave idealne do snehu (resp. do topiaceho sa snehu), a ako intenzita slnka naberala obratky a sneh uz menil skupenstvo, to som uz zacala mat problem. Pri zostupe som skoro stokrat spadla – vsetko sa smykalo a vdaka kaluziam vody som mala boty mokre cca dalsich 96 hodin:-). Po Chacaltayi som si obula ine botky (polootvorene, tzv. moje africke, nie urcene do chladneho pocasia) a tie mokre som planovala vzdy vecer v kazdom ubytovani vytiahnut a nechat schnut – hmm, az na to, ze dalsich par dni bolo vsade vecer chladno, lebo ved Altiplano s nocnymi teplotami cca 5 stupnov (do africkych botiek som si davala hrube ponozky – “fajne” to vyzeralo:-)), takze k realnemu suseniu prislo az v Chile. Ak by ste si povedali, ze ved fen na vlasy, jednak si ho na cesty nenosim a jednak len 1 den v La Paz sa mi naskytla moznost pozicat si fen v hoteli na 10 minut (co na vysusenie nestacilo) a dalsie noci boli uz v style “military” pobytov – najskor spanie v buse 1 noc (asi 12 hodinova cesta) a potom 2 noci na Salare v bojovejsich podmienkach, o ktorych napisem inokedy (v takych podmienkach, ked ani tepla voda nie je a treba si baterkou svietit do kufra, ta tam chciet fen? stavim sa, ze indianski hostitelia by ani nevedeli, o com hovorim – mozno sa mylim, ale skor nie). Inak, pri vystupe hore na Chacaltayu som spadla len raz, a to preto, ze som zle polozila nohu (nie preto, ze by som mala nevolnosti z vysky, ziadne som nastastie nemala) – tak smiesne som spadla, vyvratila som sa cela nabok ako pravitko – malokto takto dokaze spadnut:-). Foto z vystupu v dalsom prispevku.

Na nete som nasla upozornenie pre vyskyt vo vyske mojich dosiahnutych 5,300 m n.m.:

CAUTION, if you are at 5,300 m (!): DO NOT EXERT. TRY TO NOT SPEND MORE THAN 20 MINUTES HERE. REFRAIN FROM SMOKING. IN CASE OF BREATHLESSNESS AND/OR CHEST PAIN SEEK MEDICAL ATTENTION IMMEDIATELY. PROTECT YOUR EYES FROM SUNLIGHT BY WEARING GOGGLES (goggles => su potrebne TECHNICKE slnecne okuliare / technical sunglasses, pretoze vseobecne plati, ze po kazdych 300 metroch nadmorskej vysky sa ucinnost slnecneho svetla zvysi priblizne o 4% (!) – ake brile som mala, ukazem v dalsom prispevku – primarne som si ich vzala kvoli velkej radiacii na Salar de Uyuni, kde bola nielen vysoka nadmorska vyska, no aj oslepujuci odraz slnka od solneho podlazia – ako som spominala, odraz slnka na Salare je silnejsi nez odraz na snehu!).

V skratke moje pocity pri vystupe na Chacaltayu: Vzduch je riedky (menej kyslika) a chladny, tlak vzduchu je nizky (telesny tlak je vyssi), dycham zrychlene, kazdy krok vnimam – nie je to bezne chodenie do kopca, bliziac sa k cielu zacina mi byt pod intenzivnym slnkom riadne teplo, davam si dole vetrovku a vyhrnam rukavy na tricku pod lakte, o chvilu mam opalene ruky (ako inak) presne pod lakte (keby aspon nad lakte), tvar (najma nos) sa ukaze opalena (mozno mierne spalena) az vecer … idem dalej, padam do snehu (prekrizila som nohy), tecie mi krv z nosa (nie vela), hlava ma neboli, ani nohy ma nebolia, kondicka sa zda byt OK, tesim sa zo seba a aj z tych pohladov! Vidim chatu, tesim sa este viac:-). Indianka v chate ma uvareny caj z koky (coca tea) – davam si! Sadnem si, ale len na chvilu (5 minut), potom sa postavim a idem s cajom pred chatu na slnko, vidim, ze sneh sa uz topi rychlejsie, pomaly sa zberam vyrazit dole. Smykam sa nepretrzite – zmes snehu, ladu, roztapajuceho sa snehu a tvoriace sa kaluze vody, miestami su hlboke a miestami presne do nich nechtiac clapnem, v botach mam mokro, ochnapane trekerske nohavice az po stehna, je mi to jedno, brodim sa s radostou (endorfinov kopec), po 30 minutach mam uz toho brodenia plne zuby – cesta dole je tazsia nez hore (vzdy je to tak, teraz to plati nasobne). Ked sa popoludni vratim do La Paz (nadmorska vyska bezo zmeny:) -> 3,640 m), chce sa mi spat, no mam necelu hodinku na prezlecenie a kavu a musim ist dalej … uz nevladzem ani rozpravat, ani sediet, ani stat, nieto este chodit:), ale musim, lebo Udolie mesiaca (Valle de la Luna) je nieco, co by som si nemohla nechat ujst, a ani samotny nocny La Paz (dalsiu noc uz v nom nebudem – vecer odidem z miestnej autobusovej stanice linkovym busom smer mestecko Uyuni, do ktoreho pridem az o cca 12 hodin). Esteze dalsie rano nemusim mat budicek o 5:00.

Mam teda za sebou DALSIU SKUSENOST s vyskovym profilom cesty nad 5,000 m n.m. Aj ked som to v Andach zvladala lepsie nez v Tibete, nestalo sa tak preto, ze by som bola “trenovana na vysoke nadmorske vysky” – ako som pisala v skorsom prispevku, trening na vysky nie je mozny, resp. telo si nevie zvyknut na vysoke vysky natrvalo, cize, ak pri nejakom pobyte zvladnete vysky v pohode, pri dalsom pobyte mozete dostat akutnu vyskovu chorobu, a opacne, alebo opakovane bez problemov alebo opakovane s vyskovou chorobou. Existuje vela pomocok, ktore cloveku pobyt vo vyskach ulahcia (za mna najma: pit velmi vela vody, hned rano prvy liter a potom cez den spolu kludne 4 litre, no a ist pocas aklimatizacnej fazy co najpomalsie). Aklimatizacia nie je pomocka, ale nevyhnutnost (!). Aj ked si telo nedokaze vypestovat zvladanie vysok do buducna, opakovany pobyt vo vysokych vyskach je ukazovatelom, ci ma clovek predispoziciu dostat vyskovu chorobu (napr. je to vtedy, ak zvracia, ma mdloby, neprestavajucu migrenu, atd.), alebo nie. Na sebe som zatial naklonnost dostat vyskovku nespozorovala a myslim, ze mam (aspon zatial) aj dobru zatazovu kapacitu. Dvakrat sa mi stalo, ze som sa dostala do velkej vysky (cca 3,500 m n.m.) bez predoslej aklimatizacie (konkretne priletom do Lhasy v Tibete a priletom do Cuzca v Peru) a dvakrat som z tohto dovodu bola spomalena (1-2 dni urcite, ale ziadne vazne prejavy). Da sa to zvladnut, ak nemate predispoziciu na vyskovu chorobu alebo nejake ochorenie ci nizku zatazovu kapacitu. Je to vsetko velmi individualne – niekto moze mat problemy aj v 2,500 m n.m. a niekto moze byt v pohode aj v 6,000 m n.m. Na veku ci kondicke vobec nezalezi (rozumej, vyskovu chorobu moze dostat 20 rocny profesionalny sportovec, kym 70 rocny netrenovany jedinec nie = ruleta). No ak planujete trekovat, samozrejme, dobra kondicka je faktor, ktory sa k zasadnemu slovu dostane po faze aklimatizacie.

Ak sa uspesne aklimatizujete, potom si uz mozete dat Cerveza y Cigarro, a ak zidete do nizsich vysok, aj whiskey, colu & tequilu – nech sa paci k tomu ONE SONG FROM MACO MAMUKO FROM SLOVAKIA with lyrics I don´t understand:-) (I like the Gypsy culture!):

Zdroj YouTube EntertainmentChannel: https://www.youtube.com/watch?v=aBrN0k0Phtc

A spat na medicinsku notu -> zmena cervenych krviniek a zakladne informacie a odporucania pre cestovatelov do vysokych nadmorskych vysok:

My red blood cells have changed (just for a few months)

Pri dlhsom pobyte vo vyssej nadmorskej vyske dochadza k docasnej zmene cervenych krviniek. Ak Vas tema zaujima, vid linky nizsie – prikladam ten isty clanok v SVK a EN jazyku. Apropo, v clanku spomenuta hora je zhodou okolnosti moja bolivijska Chacaltaya – ta na pekny clanok som natrafila:-):

https://www.startitup.sk/iba-2-tyzdne-horach-dokazu-zmenit-tvoju-krv/

https://www.sciencealert.com/just-2-weeks-in-the-mountains-can-change-your-blood-for-months

Basic Medical Advice for Travelers to High Altitudes

A ak ste vedeckejsi typ, vid aj odborne data v linku nizsie urcene pre cestovatelov putujucich do vysokych nadmorskych vysok. Z clanku vyberam nasledovne info: “V nevybranej skupine horolezcov malo 50% AMS (akutnu vyskovu chorobu) vo vyske 4,500 m n.m., zatial co 0,5–1% malo HACE (edem mozgu) a 6% malo HAPE (edem pluc)”. / In an unselected group of mountain climbers, 50% had AMS (acute mountain sickness) at 4,500 meters, while 0.5–1% had HACE and 6% had HAPE.”

https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/articles/PMC3254048/

A napokon edukativne video – v nom uvedene rozpatie pre velmi vysoku nadmorsku vysku / very high altitude 12,000 – 18,000 feet je v prepocte na metre 3,6576 m – 5,4864 m (a teda vyska nad cca 5,500 m je uz extremna nadmorska vyska):

Zdroj YouTube Medical Centre: https://www.youtube.com/watch?v=0EGeMffmDv4

Co sa mna tyka, ziadne tabletky proti vyskovej chorobe som nikdy neuzivala a ani si ich neobstarala (hoci existuju), na cesty si nosim VITAMIN C, VITAMIN B KOMPLEX, ZINOK a MAGNEZIUM (nothing more), samozrejme klasicku lekarnicku a preparaty pre pripad nahlej choroby ako napr. 3-dnove ATB, paralen, dezinfekciu, dezinf. kvapky do oci, gel po postipani a podobne.

V ramci tohto andsko-inkskeho vyletu som v extremne vysokej vyske nebola, no v Tibete ano, ale len chvilu – islo o photo point pod ladovcom Karola (Karola Glacier) vo vyske 5,560 m n.m. Musim si aspon dvoma fotkami pripomenut tote uzasne Himalaje:-):

Foto Janka Onufrakova – Himalaje, Tibet
Foto Janka Onufrakova – Himalaje, Tibet

Z Himalaji naspat do And a okamzite:-).

Miesta, ktore som v Peru, Bolivii a Chile navstivila, popisem v dalsom prispevku. Rezonuju mi v hlave vsetky udalosti a scenerie (ved v podstate nie tak davno som prisla), pricom niektore velmi, niektore este viac, a potom mam v talone top miesta, na ktore sa nezabuda / nezabudne. K takym jednoznacne patri aj Machu Picchu – je vrcholom snad kazdej cesty kazdeho jednotlivca, ktory do tychto koncin mieri. Ako by som opisala moj pocit z neho, ak vynecham vsetko na styl, ze mi zobral dych (lebo jasne, ze zobral a totalne)? Skusim takto: je malo miest na svete, ktore sa mi nazivo zdali este krajsie ako na fotkach (lebo ved fotky dnes su v top kvalite a su upravovane), ale Machu Picchu k tymto miestam urcite patri – senzacia aj nazivo, umocnena tym, co sa vo Vasom vnutri individualne odohra, ked ho vidite, tam stojite – neskutocne nieco! Pripajam jedno cerstve prvenstvo, ktore Machu Picchu ziskalo (oficialne vysledky boli publikovane v aprili 2024):

MACHU PICCHU (PERU)

jeden zo siedmich novodobych divov sveta (z nich je najtazsie pristupny)

AKTUALNA SPRAVA / FRESH NEWS (!) – podla vysledkov hlasovania z dat zozbieranych z google, socialnych sieti a verejne dostupnych referencii OHLADOM TOHO, CO LUDIA OZNACUJU ZA NAJMAGICKEJSIE MIESTO NA SVETE, ziskalo prve miesto:

MACHU PICCHU

Machu Picchu was just named the Most Magical Place on Earth!

Z dat vyplyva, ze Machu Picchu bolo pocas 1 roka hladane na google 19 mil. krat a na insta malo 2,4 mil. postov:

https://www.travelandleisure.com/machu-picchu-named-most-magical-place-on-earth-study-8659610

V clanku sa docitate aj o dalsich top hodnotenych miestach na Zemi a paci sa mi podtitul k tomu: “All of these spots really do deliver that otherworldly feeling.” / “Vsetky tieto miesta skutocne prinasaju ten nadpozemsky pocit (pocit akoby z ineho sveta).


A aby toho nebolo malo, pripajam moj vyber KRATKYCH CESTOVATELSKYCH VIDEI o Peru, Bolivii a Chile. Na nete je ich mnozstvo, no ak ste neboli v danej destinacii, nemozete vediet, ci su tie videa jednak “k veci” a jednak, ci nie su v nejakom smere prehnane / vytunene / ucelovo zamerane len na jednu lokalitu alebo situaciu a pod., treba selektovat. Vybrala som take, ktore su z mojho pohladu OK a este aj vyborne urobene. A tradicne, vybrala som len take, ktore co najviac koresponduju s mojimi zazitkami – uvidite v nich to, co som na 90 percent videla a vnimala ja! Vynimka sa tyka Chile, pretoze v Chile som toho videla len minimalne: Santiago a dalsie dve miesta (ale nutno dodat, ze podla statistik zhruba 50 percent turistov smerujucich do Chile maju za ciel samotne Santiago):

Peru (1/2):

Zdroj YouTube Maor Benezri: https://www.youtube.com/watch?v=yO0zN_arb2o&list=PLPfB_j1yxP9QLGR-qY-6UOdj13H4SCLH6&index=111

Peru (2/2):

Zdroj YouTube Wilbert Cheng: https://www.youtube.com/watch?v=a-xPyUkFBfE&list=PLPfB_j1yxP9QLGR-qY-6UOdj13H4SCLH6&index=112

Bolivia (1/2):

Zdroj YouTube Beautiful Destinations: https://www.youtube.com/watch?v=NwC1KH79t5s&list=PLPfB_j1yxP9QLGR-qY-6UOdj13H4SCLH6&index=113

Bolivia (2/2):

Zdroj YouTube Dylan John: https://www.youtube.com/watch?v=VhGvc4Yu9r0&list=PLPfB_j1yxP9QLGR-qY-6UOdj13H4SCLH6&index=115

Chile:

Zdroj YouTube OneCity: https://www.youtube.com/watch?v=T8R4capP9oA&list=PLPfB_j1yxP9QLGR-qY-6UOdj13H4SCLH6&index=117

To be perfectly honest: Mala som v umysle napisat par viet, najma Vas pozdravit a povedat Vam, ako som sa mala, ale pozeram, ze som sa rozbehla (a ani som sa do vyrecnosti nemusela nutit:-)). Neviem, kedy napisem Kapitolu c. 2, no dufam, ze sa to podari, lebo zaujimavych ci popisnych informacii som v tejto Kapitole c. 1 uviedla len zopar a fotky som nepripla skoro ziadne.


Gratitude is a perfect attitude:

Muchas gracias mi Peru, Bolivia, Chile y Rapa Nui lindo!


Majte skvele leto / Que tengas un verano perfecto / Have a perfect summer:

Pop up the volume (along the tempo), dance, travel and have fun:

Zdroj YouTube Isaiah Shinn: https://www.youtube.com/shorts/81MJK6gLBHQ
Zdroj YouTube Isaiah Shinn: https://www.youtube.com/shorts/9hYuFy4l3uk
Zdroj YouTube Isaiah Shinn: https://www.youtube.com/shorts/_LFEJSowVxA
Zdroj YouTube Isaiah Shinn: https://www.youtube.com/shorts/b7K2iI4ohB4

A vzhladom na aktualne teploty na Slovensku (“krasnych” tristo stupnov) pripajam aj pozdravy z UAE, ktore som uz skor navstivila (dnes uz necitim extra velky teplotny rozdiel medzi SVK a UAE):

Foto Janka Onufrakova – UAE (The United Arab Emirates)
Zdroj YouTube Kalin Brothers: https://www.youtube.com/shorts/NXmwZkVi6CM
Janka – UAE (The United Arab Emirates)

Midnight pre-travel greetings:-)!

Som oficialne zbalena a nie som si ista, ci tu batozinu budem vladat nosit:-)! Lenze od zimnych rukavic az po plavky som si musela zbalit vsetko.

Udajne (z popisov cesty a komentarov k nim) ma cakaju dramaticky dobrodruzne zazitky. Dramaticke nepotrebujem, stacia akekolvek, ale dobrodruzne su pre mna fajn a dobrodruzne to (aspon myslim) bude – ciastocne to bude aj expedicia.

Velmi dlha cesta ma caka, doletim az za 24 hodin (cize celu sobotu budem na ceste). Spolu pocas celeho vyletu poletim 8x. Do prvej cielovej destinacie mam dva lety: prvy kratky europsky 3 hodinovy, potom longhaul 12 hodinovy. Naspat domov poletim este dlhsie a prvykrat pocas prestupu vyuzijem aj Airport Terminal Hotel.

Majte sa super krasne, najlepsie ako viete:-)!

Foto Janka Onufrakova – chlapcek v rieke Jamuna v meste Agra v Indii – fotila som z nadvoria tzv. Baby Taj Mahalu – o nom niekedy inokedy

A ja uz musim ist aj s tym mojim tazkym, ale vernym kufrom (I should give my suitcase some very nice name):-), tak teda idem na to:

Zdroj YouTube Littos Media: https://www.youtube.com/watch?v=atKnVTEvVJk&list=PLPfB_j1yxP9QLGR-qY-6UOdj13H4SCLH6&index=87

The Slovak government has not joined the initiative to buy ammunition for Ukraine (what a shame). If not the Slovak government, we do!

KED NIE VLADA, POSIELAME MY!

Ked ste o zbierke este nepoculi, potom vedzte, ze ide o zbierku na nakup municie pre ukrajinskych obrancov! Par dalsich slov o projekte zbierky priamo zo zdroja (https://www.municiapreukrajinu.sk/):

Buďme spolu odvážni a pomôžme Ukrajine brániť sa. Prispejme na globálnu iniciatívu českej vlády. Česká vláda nedávno odštartovala celosvetovú iniciatívu na nákup potrebnej munície pre Ukrajinu. Zapojilo sa do nej už viac ako dvadsať krajín. Slovensko medzi nimi zatiaľ žiaľ, chýba. Vláda Slovenskej republiky a premiér Fico sa do iniciatívy zapojiť odmietli. Bola by hanba, keby to tak zostalo. S odopretím pomoci vojnou zmietanému susedovi sa odmietame zmieriť. Poďme ukázať, že o tom nerozhodujú len oni. Sme presvedčení, že postoj vlády nereprezentuje väčšinu občanov. Sme si istí, že my, obyvatelia a obyvateľky Slovenska pomôcť chceme a vieme. Pridajme sa k iniciatíve českej vlády. Občianskou zbierkou Municia pre Ukrajinu – Keď nie vláda, posielame my – dokážme, že Slovensko nie je zbabelé a stojí na správnej strane dejín. Pomôžeme Ukrajine aj napriek našej proruskej vláde.

Viac informacii o projekte zbierky s udajmi na smerovanie pomoci (stale je mozne prispiet): https://www.municiapreukrajinu.sk/

Zrejme bude nasledovat zbytocna poznamka (zbytocna pre tych, ktori ma poznaju), ale pre istotu – samozrejme, ze som sa osobne zapojila! Nikdy by som nehlasala a nezverejnovala nieco, pod co by som sa osobne nepodpisala / do coho som sa osobne neangazovala!

Dalsie info ohladom zbierky:

Iniciativa ceskej vlady vyzbierat prostriedky na nakup municie pre Ukrajinu bola primarne vladna, no Slovaci (bezni ludia) ju svojim aktivnym postojom modifikovali (reakcia na stanovisko nasej vlady). Pripajam zoznam krajin, ktore prispeli (ktorych vlady suhlasili prispiet) a ktore svoje prispevky zverejnili (pozn. nejde o konecny vypocet krajin, pretoze niektore krajiny svoj prispevok nezverejnuju):

  • Nemecko 576 milionov eur,
  • Holandsko 250 milionov eur,
  • Belgicko 200 milionov eur,
  • Grecko 150 milionov eur,
  • Norsko 140 milionov eur,
  • Portugalsko 100 milionov eur,
  • Litva 35 milionov eur,
  • Finsko 30 milionov eur,
  • Svedsko 30 milionov eur,
  • Kanada 27,2 miliona eur,
  • Lotyssko 10 milionov eur,
  • Island 2 miliony eur,
  • Slovinsko 1 milion eur,
  • SLOVENSKO vlada/ government 0 eur -> the help was shamefully refused!! … ???…👎
  • SLOVENSKO ludia / people, individuals 2,7 million € collected in 5 days , but the collection still continues (I am so proud!)❤️

Zdroj o prispevkoch krajin uvedenych vyssie: https://svet.sme.sk/c/23318401/ukrajina-vojna-municia-zbierka-slovensko-fico.html?ref=njct

A este sprievodne citanie v EN s titulom Slovaks Buy Bullets For Ukraine In Defiance Of (their) Russia-friendly PM (z textu vyberam “This is how we can help the Ukrainian defenders so that when someone shoots at them, they don’t have empty hands,” Pekarcik added“): https://www.barrons.com/news/slovaks-buy-bullets-for-ukraine-in-defiance-of-russia-friendly-pm-dc675647, alebo na BBC s titulom After their PM halts Ukraine aid, Slovaks dig deep to help (z textu vyberam slova p. Otta Simka “If we don’t defeat Putin he will be a threat. Not for the two or three years that I have left on this Earth, but to my grandchildren and great-grandchildren, to Slovakia, and the whole world.“): https://www.bbc.com/news/world-europe-68843542

FREEDOM, DEMOCRACY, SOLIDARITY, PEACE! 🙏

Surrender? Never, only figuratively, e.g. in a dance (but not to the aggressor or to a government with which you disagree):

Zdroj: https://www.youtube.com/watch?v=arxL5uLNIcQ&list=PLPfB_j1yxP9QLGR-qY-6UOdj13H4SCLH6&index=52

GLORY TO UKRAINE! GLORY TO THE HEROES! / SLAVA UKRAJINI! HEROJAM SLAVA! ❤️

Spirit of Ethiopia IN PICTURES

Ethiopia is one of the most exciting and adventurous places to visit in Africa, if not the entire world!

It is home to 9 UNESCO World Heritage Sites.

It is the birthplace of wild coffee. The Kafa zone was included in the UNESCO World Network of Biosphere Reserves (there are close to 5,000 wild varieties of the plant in this biodiversity hotspot).

Ethiopia is completely authentic. It is the only country on the continent never to be colonized.

V ramci Etiopie som navstivila jej hlavne mesto Addis Ababa a region rieky Omo na juhu krajiny.

Foto Janka Onufrakova – obraz vystaveny v Narodnom muzeu Etiopie (National Museum of Ethiopia), Addis Ababa

Ak ustane ozbrojeny konflikt, ktory uz dlhsi cas prebieha na severe, urcite sa posnazim vratit sa a doplnit si obraz aj o zbytku krajiny. Bez neho by bola skladacka absolutne nekompletna. Sever jednoducho treba vidiet – mozno ste uz poculi o kostoloch vytesanych do skal v Lalibele (apropo, Etiopia je druha najstarsia krestanska krajina sveta), o Siemenskych horach (Simien Mountains National Park ponukajuci mnozstvo trekov a aj pohlady na jedinecnu floru a faunu, napr. opice dzelada) alebo o jazere Tana, kde prameni Modry Nil – to a mnoho ineho ukryva unikatny sever krajiny. Z dalsich miest, ktore by som na severe chcela vidiet, spomeniem Axum. No a samozrejme este tu na mna caka (aspon dufam:-)) pust Danakil.

Co sa aktualnych odporucani na cestu tyka (pokial ide o sever, stale plati necestovat), vid napr.

https://www.gov.uk/foreign-travel-advice/ethiopia


Pridavam 3 linky, ktore Vas mozno vtiahnu do temy. Prve dva su o kolorite krajiny a treti je pre kavickarov, takze Explore Ethiopia, see its beauty that knows no bounds and drink liters of Ethiopian coffee and/or Habesha beer:-):

https://absoluteethiopia.com/destination/

https://www.timesaerospace.aero/news/route-planning-and-tourism/ethiopia-named-one-of-the-most-exciting-places-to-visit-in-africa

https://courier.unesco.org/en/articles/ethiopia-home-coffee


Nasleduje slideshow z mojich fotiek vylucne DETI a MLADYCH LUDI z ETIOPIE (dospelaci pridu na rad inokedy) – odporucam fullscreen:

Slideshow / all photos by Janka. Music: David Guetta “Goya Menor & Nektunez – Ameno Amapiano (You Wanna Bamba) [David Guetta Remix]”, zdroJ: https://www.youtube.com/watch?v=rQKkwTMMxdc&list=PLPfB_j1yxP9QLGR-qY-6UOdj13H4SCLH6&index=54

PS: Ak by niekoho zaujimalo, ako som s miestnymi komunikovala, potom vedzte, ze rukami, nohami, mimikou, usmevom a neda sa ani nahodou povedat, ze by komunikacia viazla! Bezne ma deti chytali za ruku, jeden chlapcek v teenagerskom veku v jednej dedinke sa samozvane podujal sprevadzat ma a ukazoval mi, na co si mam davat pozor (isiel vedla mna v tichosti asi 10 minut a najskor som nechapala, co to ma byt, potom mi docvaklo, ze asi len chce byt pri mne a mozno ma ochranovat – zlaty:-)!), no a mlade baby v jednej dedinke mi spontanne zacali zaplietat z vlasov vrkociky a ked som od nich odchadzala, chytili ma kazda za jednu ruku.

A este fotky mojich najvacsich (spomedzi najmensich) lokalnych kamaratov:

Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova

A ked som pri Afrike, este pripajam par relax momentov z Kene, Tanzanie a Namibie:

Foto Janka Onufrakova – letela som so Swiss Air s 1 prestupom: Vienna – Zurich, Zurich – Nairobi
Foto Janka Onufrakova – Kena, Masajovia – nemusite ovladat miestny jazyk, aj tak si pokecate, resp. budete v nejakom (pomerne aj intenzivnom) kontakte
Foto Janka Onufrakova – Kena – typicky lokalny miesany drink Dawa s vodkou, limetkami a medom. Chuti cca ako caipirinha, no namiesto cachaçy sa dava vodka a namiesto cukru sa dava med. Robia ju extra silnu, preto pozor na pocet poharikov (aj s prihliadnutim na horucavu ma 40 “voltov” za kratky okamih ucinok 60 “voltov”):-). But OK, “no church” in the wild:-)!
Foto Janka Onufrakova – Tanzania – v oblasti, kde som robila foto, bola celkom zima (vecer a rano urcite) – bola to oblast vo vyske cca 2300 m.n.m. (apropo, v Addis Ababe som bola na vyhliadke, ktora prekonala vysku 3000 m.n.m.)
Foto Janka Onufrakova – Namibia – poprosila som si na refresh jeden kusok ovocia (bola to oblast polopuste a myslela som si, ze ovocie len tak pre mna nezozenu, nechcela som obtazovat) a hla, co mi majitelia ubytka vycarovali:-). A ano vidite dobre, aj listocky maty navrchu a kava s kvietkom ako pridavok.
Foto Janka Onufrakova – Namibia – v Juhoafrickej republike sme mali ochutnavku vinka a cokolady v super miestnej vinici (o tom inokedy), kde sme si kupili do zasoby jednak vinko a jednak pohare, ze si opatovne pripijeme aj v Namibii (a este takto stylovo):-). Nechapem, ako vsetko to strngajuce prezilo off-roads, ta ale prezilo!
Foto Janka Onufrakova – Tanzania
Foto Janka Onufrakova – Kena – vecerny chill a sunset – musim si utekat obliect dlhe nohavice a tricko s dlhym rukavom, lebo som v malarickej oblasti a pri sumraku uz zacinaju byt aktivne malaricke komare (naspritzovana svojim africkym “parfemom”:-) – rozumej repelentom DEET 50 – uz samozrejme som).

Atmosfera bola vsade super! Dobre sa na to vsetko spomina a mysli!


A kto nevie, ako moje vylety vyzeraju, tak poviem, ze v drvivej vacsine pripadov som v pokluse od skoreho rana do vecera – peso a potom transfery. Nevysedavam, nelezim, vsetko je dynamicke v jednom kole a kuse (clovek chce vidiet a zazit co najviac, ak nejde o plazovu dovolenku) a ja tento styl milujem (uz je to asi aj moj zivotny styl). Na vyletoch spim tak 5 alebo menej hodin denne, teraz naposledy v Strednej Amerike som mala aj 2 noci (nie po sebe), co som spala 1 hodinu a musela fungovat dalej – je to dost zataz na organizmus, ale ak mas ubytovanie zvacsa kazdy den na inom mieste, tak kazdy den vybalujes a balis a organizujes si veci plus este treba zaspavajuc vstrebat zazitky z celeho dna a to je nenormalny (ale prijemny) hurhaj v hlave (no stale hurhaj, ved nejde o ordinarny den v beznom tyzdni), no a ak mas prelet skoro rano (flight at 4am, 5am, 6am or in btw. should be illegal:-)) alebo inu dopravu v skorych rannych, tak sa proste neda spat – uz som si ale zvykla fungovat aj v krizovom rezime, tak nejak na pol ucha, na pol zrde, ale stale s relativne dobrym aj pricetnym vykonom a konstantne dobrou naladou:-). Nikdy neviem pocas mojich vyletov, ako sa volam:-) (disconnected)! Ale je to takto perfektne:-)!!!


What next? Mohla by som si vycibrit vrtenie bokmi, nech sa to priblizuje polynezskemu stylu, a nastudovat zopar”need-to-know” info o dalsich krajinach, ktorych peciatka mi (DUFAM VELMI!!) pribudne v pase:

Zdroj YouTube Hips Dance Fitness: https://www.youtube.com/watch?v=lwIyp95TDZk&list=PLPfB_j1yxP9T85JtyHjvwjBhdhZWOAVDr&index=96

A ak sa tak stane, budem sa takto tesit:-):

Zdroj YouTube Juicy M: https://www.youtube.com/watch?v=0HK3qsy9XzM&list=PLPfB_j1yxP9QLGR-qY-6UOdj13H4SCLH6&index=68

Cestujte – kamkolvek, kedykolvek, akokolvek!

Happy travels and may the wheels on your suitcases keep turning:-)!

Let’s keep our heads up!

The result of the presidential elections in Slovakia is not a picture of the entire society. Electoral turnout was 61,1 % (that means 38,9 % of eligible voters did not participate in the elections) and the winner received 53,12 % (that is not the vast majority).

The result is a huge disappointment for me … and the emotions just have to come out:

Janka
Zdroj: https://www.youtube.com/watch?v=OBJ8JALSEXk&list=PLPfB_j1yxP9S5-yCSsv2omYs0FH6Mo0oY&index=2

The song “Lovely” is about sadness or rather deep sadness. But let’s keep our heads up! No apathy! ❤️

Zdroj: https://www.youtube.com/watch?v=QWfxllyTigM

Spring is sprung and Easter is here! Hop to it:-)!

Pisem Vam v Bielu sobotu (White Saturday).

Biela sobota okrem ineho vzdy suvisela s roznymi ocistnymi obradmi – ludia sa usilovali poumyvat v sviezej jarnej vode potokov a studniciek, aby voda z nich (povazovana za magicku) zmyla vsetky ich choroby, upevnila im zdravie a zvyraznila ich krasu.


Pocas jednej Velkej noci som sa vyskytovala v Zimbabwe. Vo vodach jej riek sa umyvat nedalo (niekde boli krokodily a hrochy a niekde velke neznamo, co ako stopka tiez stacilo), no bolo zaujimave, ze ma symbolicky (alebo presne opacne nemilosrdne na plne grady) omyla striekajuca voda z mohutnych Viktoriinych vodopadov – len pri malo kataraktoch som mohla chvilku postat, pri vacsine ma voda za par sekund zliala tak velmi, ze aj ten prsiplast mi bol na nic – fotak trpel a ja trochu tiez, neskor som sa vyzula, ze ved na co topanky (ked pojdete, berte plutvy, snorchle a plavky:-)). Super bolo odfotit si tieto nadherne vodopady z vtacej perspektivy – z helikoptery. No a dalsi kontakt (nefalsovany, hoci filtrovany) s vodou z rieky Zambezi prisiel na rad v kupelni mojej lodge, kde (ako som uz skor pisala) tato voda tiekla.

Foto Janka Onufrakova – Easter time spent in Zimbabwe, Victoria Falls – ide o jedny z najvacsich vodopadov na svete. Nachadzaju sa na rieke Zambezi na hraniciach medzi Zambiou a Zimbabwe. Sirka Vic Falls je 1 800 m! Voda pada dole z utesu vysokeho 120 m do uzkeho kanonu. Ich africke meno Mosu-oa-tun-ya znamena “dym, ktory hrmi”. Ten rachot, ked som prechadzala pesko okolo kataraktov, si neviete predstavit – neskutocna sila a neskutocna krasa! Ale za najkrajsie vodopady povazujem ine vodopady (o nich inokedy).
Janka

Pocas jednej Velkej noci som bola v Japonsku. Islo zaroven o cas kvitnutia sakur (japonske ceresne kvitnu od konca marca do zaciatku maja po celej krajine a zhruba okolo prveho februara na ostrove Okinawa). Nizsie prikladam foto mojej zlatej milej lokalnej guide Mammi na ostrove Miyajima, ku ktorej sa dostala informacia, ze u nas je prave Velka noc, a tiez aj info o nasich (zvlastnych) zvyklostiach, a tak si obstarala prutik, aby nam nebolo luto, ze nie sme doma:-). No uzasna bola! Co si ale o tomto nasom (pomerne sadistickom) velkonocnom zvyku vzhladom na japonsku jemnocitnu dusicku v skutocnosti myslela, netusim…:-)! Rozhodne ale viac tym prutikom mavala vo vzduchu, nez by nas realne vytrieskala / vysibala -> esteze tak:-).

Foto Janka Onufrakova – Easter time spent in Japan, very kind local guide Mammi

Prajem Vam prijemne velkonocne sviatky a krasnu, energicku a farebnu jar, resp. vesnu:-)!

Foto Janka Onufrakova – Guatemala – kvietok vacsi nez moja dlan – neodtrhla som ho, len som si ho pritiahla blizsie

PS: Na pripomenutie zo slovanskej mytologie – Vesna je bohynou jari, zivota a mladosti. Zahanala Morenu (zimu) a prinasalaj teplo, radost a zelen. Bola mlada a krasna. Jej stromom bola breza, ktora na jar rozkvita ako prva. Z vtakov sa k nej viaze kukucka. V zimnych mesiacoch sidlila na vrcholkoch hor, odkial sa spustala az vo februari, ked uz nebola zima.

Slovak impressions. Little snippets from Vienna & Prague. Random trip to Togo (who does this:-)?).

Podtitul 1: Ak ste este nenavstivili galeriu Danubiana, odporucam! Aj areal je velmi prijemny, no a skvela kava v miestnej kaviarni uz len dotukne (alebo este viac nastartuje) krasny den:-). Pri tejto zmienke si znova pripominam chut uzasnej kavy v Guatemale, Hondurase a Kostarike – aj kavove ceresne som drzala v ruke, aj kavove zrna pozula:-), no a tiez som asistovala lokalcovi v Nikarague pri sadeni rastlinky – takze som nielen kavu pila, ale aj pracovala:-). Cely kotol by som tam vypila:-)! Podtitul je o galerii, no kombinacia malieb (dajme tomu “street art“), kotla a Strednej Ameriky ma nasmerovala k tejto foto:

Foto Janka Onufrakova – Guatemala – v tomto kotli sa sice kava nevarila (nejake jedlo), no zaujal ma ten pohlad, lebo islo o mini restauraciu (vyvarovnu) hned vedla chodnika a “comida” pekne rozvoniavala

Podtitul 2: Banka Lasky na Slovensku (the Slovak Love Bank Museam) – zatial som ju osobne nenavstivila, no spomeniem ju pre jej unikatnost. Ide o jediny trezor lasky na svete (the only one safe-deposit of love in the world) alebo inak – o miesto s najvacsou zdokladovanou koncentraciou lasky na svete (the place with the greatest evidenced concentration of love in the world). Aj napriek znicujucemu poziaru budovy, laska vytrvala (in spite of devastating building fire, the love proved eternal).

Slovak Love Bank, zdroj: https://bankalasky.sk/

Podtitul 3: Ak chcete vidiet pandy, tak Cina. Ak chcete vidiet tigre, tak napr. nepalska dzungla. Ak nemate moznost ist do Ciny a Nepalu, tak skocte do Viedne. Plus, je tam vela kultury, ved viete:-)! A ta je samozrejme aj v Prahe, kde som v podstate ako doma – hoci tentokrat to bola kratucka navsteva, naladu “pozvedla” a Prazsky hrad som aspon “zahledla”:-).

Foto Janka Onufrakova – China, Chengdu – lokalni turisti v chovnej stanici pand a ja som tam tiez (nie v odchove):-)

Podtitul 4: Velmi rada by som odprezentovala vlastne pozdravy z Toga, no (zial) v Togu som (zatial) nebola. Sprostredkujem zhliadnute videjko PPPitra:-)! A co sa mna a “foreign affairs” tyka, uvidime, co prinesie 2024, ci a ake Afriky, Latinske Ameriky alebo Azie to budu. Stale este “odolavam” Oceanii, no ak by mal niekto napad na nejaky trip (idealne vacsi okruh), dajte vediet, ja viem kona celkom rychlo osedlat:-).

Foto Janka Onufrakova – Ethiopia – region rieky Omo a jeden z tych zaodenejsich kmenov – v tejto dedinke som sa citila velmi prijemne, aj mi ukazali, kde by som mohla spat (na zvysenom poschodi vacsieho, no jednoducheho pribytku spolu s inymi dievcatami – nevedela som, priznam sa, ako reagovat na tuto ponuku, aby to nevyznelo nezdvorilo …)

Ale pre tento moment u mna vedu, co sa planov na 2024 tyka, Latino Amerika a Mama Afrika:-)!

Zdroj YouTube Jain: https://www.youtube.com/watch?v=59Q_lhgGANc

1. Danubiana Meulensteen Art Museum

One of the most romantic modern art museums in Europe. It was founded by the Dutch collector and patron of the arts Gerard Meulensteen and the Slovak gallerist Vincent Polakovic. Here you go (or run, or jump):

Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova – exterier galerie
Foto Janka Onufrakova – nieco na nastudovanie – letacikov je v galerii neurekom, ja som si ich nafotila a hned v galerijnej kaviarni sa zacitala a samozrejme popritom sa aj rozhliadala – pohlad na vodnu hladinu cez tie velke okna stoji za to
Foto Janka Onufrakova – Plechovky s Campbellovou polievkou od Andyho Warhola – Andrew hovorieval, ze pochadza “odnikial”, my ale vieme, ze rodicov mal Slovakov
Foto Janka Onufrakova – dielo “Swimming Cap, Two sides” od fotografky Marie Svarbovej (SK) – vizitka fotografky nizsie
Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova – dielo Planetarium od autora Kiro Urdin (MK) – It is the first painting in human history to be worked on all over the world 1996-97! One point everywhere, everything in one point: The Tomb of Jesus Christ and the Wailing Wall in Jerusalem, New York, The Berlin Wall, Nerezi, Ohrid, Brussels, Knokke-le-Zoute, Bruges, Paris, Rome, Pompeii, Pisa, the Suez Canal, London, Stonehenge, Athens, Cape Soúnion, the Nile, the Great Pyramids in Giza, Kenya (Masai Mara), Machu Picchu, Cuzco, Bangkok, Peking (the Forbidden City) and the Great Wall of China, Tokyo, Kamakura, Mont Saint-Michel, Nuenenn and Eindhoven. The Planetarium was supposed to be an all-embracing picture, “the image of all the images” that would embrace earthly and cosmic dimensions.

Bola som v pokuseni zavesit zopar svojich fotiek z miest a oblasti, v ktorych Kiro tvoril projekt Planetarium, no obmedzim sa na tri: macedonsky Ohrid, japonska Kamakura a cinske Zakazane mesto (Forbidden City) v Pekingu (apropo, existuje aj Zakazane mesto (Purple Forbidden City) v Hue vo Vietname a ja mam velku dilemu, ktore z nich je krajsie). Este na sekundu k popisu Planetaria vyssie – ani zdaleka som nevidela vsetky miesta ci mesta (vacsinu som nevidela!), no ale su tam aj take dve miesta, ktore patria k mojim horucim favoritom! Tak aspon nieco z toho, co som uz videla:

Foto Janka Onufrakova – Severne Macedonsko (North Macedonia), mesto Ohrid a Ohridske jazero (UNESCO) – Ohrid je prezyvany “Jeruzalem Balkanu” – na fotke vidite pravoslavny Kostol Sv. Jana (skratene Kaneo) z 13. stor. (ikona Ohridu)
Foto Janka Onufrakova – Japonsko, mesto Kamakura (Home of the Samurai) – na fotke vidite monumentalnu bronzovu sochu Velkeho Budhu (Daibutsu). S vyskou 13,4m je to druha najvacsia (no asi najznamejsia) socha Velkeho Buddhu v Japonsku (je aj kandidatom na zapis do zoznamu svetoveho dedicstva UNESCO). Vazi 93 ton. V roku 1252 ju dala postavit jedna zo sogunovych spolocnicok Lady Inada spolu s budhistickym knazom Jokom. Stavba trvala 10 rokov. Socha bola vyhotovena z dreva a nachadzala sa vo vnutri dreveneho chramu. Chram bol niekolkokrat zniceny tajfunom, tsunami a zemetraseniami a aj drevena socha Daibutsu bola znicena. V dosledku tychto udalosti bola vyhotovena bronzova socha a od tsunami v roku 1495 uz stoji na otvorenom priestranstve a nie v chrame. Po dalsich zemetraseniach bola socha viackrat rekonstruovana. Dnes je jej podstavec odolny voci zemetraseniam a krk Budhu je vystuzeny. Socha je duta a je mozne do nej vstupit. Budha sedi v lotosovej polohe a jeho ruky su v polohe Dhyani Mudra, teda v meditacnej polohe. Daibutsu ma velky vyznam hlavne pre privrzencov budhizmu cistej zeme.
Foto Janka Onufrakova – Cina, Peking, Zakazane mesto (Forbidden City) (UNESCO) – pozrela som si cely areal a jednotlive interiery a exponaty a vela pofotila – aspon v skratke: v Zakazanom meste mozete obdivovat honosne palace, chramy a audiencne siene. Stlpy su natrete sytou cervenou farbou a strechy su zlatozlte a zdobene drakmi. Dalej su tu mramorove levy straziace vchody do budov. A asi viete, ze JEDINY MUZ, ktory mohol po zotmeni zostat v Zakazanom meste, bol sam CISAR.  

Od novembra 2023 prebiehala v Danubiane vystava fotografii s nazvom Beautiful Accidents od medzinarodne oceneneho fotografa (IPA 2022: Special photographer Of the Year) Martina Stranku (CZ), od decembra 2023 aj vystava diel akademickeho maliara Alexeja Vojtaseka (CZ, SK) a suboru diel s nazvom Slovak Impressions II od autoriek Jacqueline Rudavsky (SK) a Katariny Vavrovej (SK):

Foto Janka Onufrakova – Danubiana
Foto Janka Onufrakova – dielo “Nobody will split us in two” od autorky Katariny Vavrovej

2. The Slovak Love Bank

Banku lasky resp. zazitkovy dom o basni Marina od Andreja Sladkovica hladajte na adrese, kde Marina skutocne zila takmer po cely jej zivot a kde aj tajne rukopis basne uchovavala. Alebo nehladajte a vydajte sa na istotu na Radnicne namestie 109 do Banskej Stiavnice (UNESCO).

A ak nie ste romanticka dusa alebo (hoci aj ste, no) netuzite po prenajme schranky na uchovanie Vasej lasky / lasok, za videnie na vlastne oci hadam stoji samotny rukopis basne. Ako sa uvadza na stranke Banky lasky (link pripajam nizsie): “Basen Marina zacal Andrej Sladkovic pisat v roku 1844 potom ako sa dozvedel, ze jeho milovana Marina sa musi vydat za ineho. Sladkovic pisal basen takmer 2 roky a dokoncil ju, ked bola Marina uz takmer rok vydata. Rukopis basne Sladkovic Marine daroval. Ta ho tajne uchovavala viac ako 50 rokov v dome, kde dnes sidli BANKA LASKY. Po takmer 120 rokoch sme rukopis basne vratili naspat do jej domu, kde si ho mozete pozriet.

Podla mna ide o uzasny pocin na podporu slovenskeho kulturneho dedicstva! Je tak:-)?

A treba spomenut aj to, ze Sladkovicova basen Marina je najdlhsia lubostna basen sveta (the world’s longest love poem):

Zdroj: https://bankalasky.sk/

3. Vienna & Prague 2024

Ak je chut vypadnut hoci len k susedom, vo Viedni ci v Prahe clovek nevie co skor:-)! A vo Viedni mozete vidiet aj pandu velku, pandu cervenu a tigra (iste, nie vo volnej prirode). A aby som neopomenula Budapest, tiez sa mi nesmierne pacila, no bola som v nej asi len raz, kym v Prahe xy (nepocitam) a vo Viedni tiez velakrat.

Foto Janka Onufrakova – Vienna, park v ramci Schonbrunnu, 2024
Foto Janka Onufrakova – Vienna, Tiergarten (the world´s oldest ZOO still in operation), 2024 – toto je tak nadherna selma …. Tento jedinec si ma najskor nevsimal, potom sme sa na seba asi 20 sekund pozerali – bolo to romanticke:-), ale len preto, ze nas delil plot:-). Pravda vsak je, ze som sa tigra snazila vidiet aj bez plota – rozumej nie v ZOO, ze by som plot chcela vypacit, ale v dzungli – k tomu este nizsie.
Foto Janka Onufrakova – Vienna, 2024
Foto Janka Onufrakova – Vienna, 2024
Foto Janka Onufrakova – Prague, Vltava (Naplavka) a v pozadi Prazsky hrad, 2024

Este na slovicko (dve, tri, … styristostyridsat) k pandam a tigrom. Popritom zmienka o jednej velmi stiplavej kuchyni a jednom velmi exotickom a tiez polygamnom etniku.

Pandy velke su narodnym pokladom (aj milacikom) Ciny. Svetovy fond na ochranu prirody (WWF) odhaduje, ze vo volnej prirode zije len asi 1860 kusov. Vyzeraju roztomilo a tiez tazkopadne. V skutocnosti aj su neskutocne lenive a to az tak, ze sa im nechce rozmnozovat. Panda je masozravec, no jej strava je prevazne rastlinna – najradsej ma bambusove vyhonky a nie je velmi ochotna konzumovat nieco ine. Podla IUCN patri do kategorie ZRANITELNY taxon!

Foto Janka Onufrakova – China, Chengdu – mladata pandy velkej

Cinske mesto Chengdu (Ccheng-tu) je piatym najvacsim mestom krajiny a hlavnym mestom provincie Secuan (S’-cchuan). Asi poznate secuansku kuchynu – je “spicy, very spicy“. Podla odbornikov ide o velmi sofistikovanu kuchynu, ktora nema nikde na svete obdobu. UNESCO vyhlasilo mesto Chengdu za mesto gastronomie a aj samotni Cinania hrdo prehlasuju, ze secuanska kuchyna je najlepsia v celej krajine (region prezyvaju “Nebeska zem”). Pestuje sa tu rozna zelenina a ryza, no a v horach rastu huby, bylinky a korenie. Z korenia sa pouzivaju najma chilli papricky, secuanske korenie (szechuan pepper), cesnak, zazvor, badian a kardamon. Z tejto oblasti pochadza aj celosvetovo zname jedlo kung-pao. Avsak tym najvacsim miestnym turistickym lakadlom je chovna stanica pre pandy velke – ide o velky areal, kde sa pandam kralovsky venuju. Chovna stanica bola zalozena v r. 1987 a ma vynikajuce vysledky, co sa tyka odchovov pand – nielen pand velkych, ale aj pand cervenych. Hlavnym cielom prace chovatelov je navratenie pand do volnej prirody.

Pokial ide o pandu cervenu, podla IUCN patri do kategorie OHROZENY taxon! Nazyva sa tiez panda mala a v niektorych jazykoch ohniva liska. Nie je pribuzna pandy velkej, spaja ich len podobny sposob zivota:

Foto Janka Onufrakova – China, Chengdu – panda cervena – pripominala mi nieco medzi liskou (hrdzava farba a dlhy chvost) a medvedikom. Na porovnanie, dlzka chvosta pandy cervenej je 37 – 47 cm a dlzka chvosta lisky hrdzavej je 30 – 56 cm.
Foto Janka Onufrakova – China, Chengdu – panda cervena
Foto Janka Onufrakova – China, Chengdu – panda cervena

Ked teda zavitate do provincie Secuan, nevynechajte mesto Chengdu a v nom urcite zajdite do chovnej stanice a popozerajte si pandy (garantujem Vam, ze na ten pohlad nezabudnete – ZOO je v porovnani s tymto rajom skor smutna a minimalisticka zalezitost). Skocte tiez do kina (je priamo v areali stanice) na zaujimavy dokumentarny film o pandach s prekladmi do roznych jazykov. Po dlhom dni si odbehnite niekde v centre mesta na masaz (su skvele!) a ochutnajte secuansku kuchynu (poproste o nestiplavu verziu a vedzte, ze to bude tak stiplave, ze po cinsky zacnete rozpravat:-) … ale ak si objednate spicy verziu, potom … ved uvidite:-). Este dve dolezite zmienky o oblasti Secuan: tu sa prvykrat v historii ludstva vytlacili ako platidlo tlacene bankovky a tiez sa odtial vyvazal hodvab do sireho sveta. A ak radi spoznavate exoticke etnika, potom sa z tychto koncin vydajte juhozapadnym smerom do Kralovstva zien – k narodu Mosuov – jeden z poslednych matriarchatov na svete. Kralovstvo som osobne nenavstivila (raz mozno), ale zopar realii sa hodi spomenut, lebo o ziadnom podobnom “zriadeni” som nepocula:-). Sak citajte dalej a pre pripad, ze presne taky sposob zivota by ste uvitali, balte a vyrazte na hranice medzi provinciami Secuan a Yunnan, do oblasti Himalaji blizko Tibetu, konkretne k jazeru Lugu. Na pobavenie alebo zaplakanie: pri vyhladavani “kralovstva zien” ma google nasmeroval o.i. k vyrobcom kuchynskych liniek… ta aby bolo jasne, tu bude rec o tantrickom budhizme, polygamii, nositelkach vylucnych vlastnickych prav a vylucnych rodicovskych prav a povinnosti, nie o kuchynskych linkach a ostrovcekoch:-).

Etnikum Mosuo zije pri jazere Lugu uz viac ako 2 000 rokov. Je ich cca 53 000 a vzhladom na izolaciu od okoliteho sveta maju aj vlastny jazyk a kulturu. Domacnosti vedu zeny. Zeny maju autonomne rozhodovacie pravomoci, spravuju vsetky financie a maju vylucne vlastnicke pravo k majetku (domom a pozemkom). Dedi sa “po praslici”, cize opravnenym dedicom vsetkeho majetku je dcera (vzdy ta najschopnejsia). Pri narodeni dietata zostava dieta matke a dostava priezvisko po matke. Rola otca a institut otcovstva tu neexistuju, otcovia vsak mozu svoje deti navstevovat a nosit im darceky. Muzi zvacsa neziju v domacnosti so svojou partnerkou a potomkom / potomkami (o opacnej situacii, a teda prichyleni muza do domu, rozhoduje zena). Zhruba 90% Mosuov vyznava tantricky budhizmus. Vsetci (zeny aj muzi) mozu mat naraz lubovolny pocet partnerov – nepoznaju monogamiu (nie je im prirodzena) a ani manzelstvo v nasom ponimani. Vztahy medzi muzmi a zenami definuje skor tuzba a potesenie. Muzi chodia za svojimi partnerkami len v noci (tzv. navstevujuce manzelstva / vztahy) a rano sa musia vzdialit, t.j. vratit sa k svojim mnohopocetnym rodinam, kde sa podielaju na vychove mladsich surodencov alebo na vychove deti svojich sestier. Ak aj dvaja ludia vytvoria stabilnejsi par, vztah zostava nadalej volny (polygamny) a na dominantnom postaveni zeny sa nic nemeni (muz v zvazku so zenou neziskava ziadny narok na jej majetok, ani jeho cast). Aj biznis (firmy, rodinne podniky) tu riadia zeny. Co sa historie tyka, zhruba v 6. stor. tu existovalo (ako zriadenie) kralovstvo – vladla zena a vsetky vyznamne posty zastavali zeny.

Zeny Mosuo – vzdy sa o nich hovorilo, ze su velmi zvodne (uz podla zapiskov prvych cestovatelov boli miestne zeny velmi atraktivne). Podla mna su krasne a myslim, ze posobia celkom spokojne:-)! Obrovsky kontrast v porovnani s kmenom Mursi v Etiopii, ktoreho zeny na mna vzhladom na ich “zdobenie” posobili (prepacte za vyraz) odpudivo (co je aj obrovska vynimka, pretoze zeny ostatnych africkych kmenov su castokrat velmi krasne)! A toto su teda zeny etnika Mosuo:

Zeny Mosuo, Cina, zdroj: Placemania, link: https://www.placemania.sk/svetova-zaujimavost/kralovstvo-zien/

A co na to vsetko Cina? Udajne sa velmi snazila navstevujuce manzelstva (promiskuitny zivotny styl) Mosuom zakazat, no ani pod hrozbou vysokych pokut sa jej to nepodarilo. Hovori sa, ze mnohi cinski uradnici, ktori mali u Mosuov “urobit poriadky”, si rychlo osvojili mosujsky pristup:-). A dnes Cina cielene vyuziva tento prvok ako turisticku atrakciu, pricom silny valec turizmu ohrozuje zachovanie autenticity mosujskeho etnika…:-(.

A co sa Cinaniek tyka, uz som pocula vela turistov – muzov hovorit, ze su do nich zblazneni:

Zdroj Youtube Catchy trend: https://youtube.com/shorts/-70hnuSzBiM?si=1peFS0RA63yKOmbn

Spat ku zvieratkam, konkretne k tigrom – pre mna je tato velka macka TOP spomedzi vsetkych maciek (a ma aj TOP okale – the brightest and maybe the most beautiful eyes in nature). Vzdy som tuzila vidiet tigra vo volnej prirode (a rovnako velky sen mam ohladom goril, ci uz horskych goril – OHROZENY taxon alebo nizinnych goril – KRITICKY OHROZENY taxon)! Pokus (spotting a tiger) som ucinila v nepalskej dzungli, no vysledok sa nedostavil, ani jeho chvost ci labu som nevidela … aj ked, vzhladom na otvorene jeepy a ja sediaca na kraji, neviem, ako by to asi senzacne prebiehalo, keby sa tiger zjavil (… a skocil) – tie kamienky a palice, co si ludia beru pre pripad utoku nosorozca, by na tigra hadam nikto nepouzil … fakt si neviem predstavit hodit kamienok do tigra alebo zahnat sa po nom palicou … lenze nepalski sprievodcovia nechodia ozbrojeni, preto je asi lepsie tigra nestretnut. Kazdopadne, sanca vidiet ho je mala! Asi podobne je to s jaguarom v dzungliach Strednej Ameriky, resp. s nim je to mozno este zlozitejsie (jeden lokalec pracujuci 30 rokov ako guide v tamojsej dzungli mi povedal, ze za cely ten cas videl jaguara 3x, a potom napr. nasinci, ktori tam chodia opakovane, nikto z nich jaguara este nevidel). Spomedzi seliem (velkych maciek) je vacsia sanca vidiet vo volnej prirode leoparda – ale aj to chce (v porovnani napr. s levom, ak ste prave v Afrike) velke stastie, pretoze z celej Big Five (pojem plati pre Afriku) sa leopard da zahliadnut najtazsie! Mne sa to podarilo v Afrike (v Nepale nie): 3x som ho videla, no asi len raz som ho stihla odfotit. Hoci moja vyprava do nepalskej dzungle za tigrom dopadla bez tigra, videla som tu vselico (aj nosorozca! a to je tiez terno!) a bolo to cele super! Apropo, ak by ste natrafili na nosorozca, treba pred nim utekat nie rovno/priamociaro, ale cikcakovito (zle vidi dopredu, musite ho zmiast) – takto sa uteka aj pred losom na Aljaske alebo kdekolvek sa los vyskytuje (ak si spominate, co som pisala v skorsom clanku, na Aljaske je los najvacsi “killer” – nie grizzly, ani baribal, ani kodiak, ale tento na pohlad priatelsky vyzerajuci parnokopytnik). Niekedy inokedy postnem prispevok o krokodiloch v Nepale (dva druhy) – aj som sa plavila na kanoe, aby som ich pozorovala, co bolo celkom “risky”, ale ak chces dobre vidiet, musis do plavidla nasadnut a nejaku tu koncatinu obetovat – ale nie, nebolo to az tak “risky” ako sa napr. plavit v Afrike pri hrochoch.

Koho zaujima safari v nepalskej dzungli alebo rovno jungle walk, vid nizsie link na clanok – docitate sa okrem pravidiel a zaujimavosti aj to, ze guidi maju ako zbran len bambusove palice: “guides have only bamboo sticks as a weapon“. No nejde o jedine walking safari na svete – v Keni som bola pri rieke Mara v narodnej rezervacii Maasai Mara a pamatam si oblast velmi dobre nielen kvoli strachu z utoku selmy, no aj preto, ze tam lietali muchy tse tse (apropo, obaja kenski guidi boli ozbrojeni). Dalej som bola takto peso este skoro rano za tmy v divocine v Namibii, no nebola to narodna rezervacia / narodny park a islo o oblast bez seliem – aspon tak mi to tvrdili:-), tak som isla s radostou. A potvrdzujem, co hovori clanok o takomto safari: “it makes you feel wilder“:-). Clanocek:

Zdroj: https://www.chitwanjungleguides.com/jungle-walk-in-chitwan-national-park/

Nech neukoncim tento dlhy text bez vlastnej fotky, tak aspon par z jeepu nizsie.

Welcome to the Jungle :-)! Nepal, Chitwan National Park (UNESCO) – ma rozlohu 2 238 km² a zije tu o.i. tiger bengalsky (cca 128 kusov), leopard, nosorozec indicky (cca 600 kusov), slon, styri druhy vysokej zvery, tri druhy antilop, liska, sakal, hyena, divy pes, diva macka, medojed, varan zlaty, pyton tigrovity (ma 2 az 4 m, najdlhsi mal vyse 5 m), bohata avifauna (cca 500 druhov vtakov), atd. Pre trackovanie zvierat na safari plati: “Stop, pause and listen. Let the jungle talk to you.

Foto Janka Onufrakova – Nepal, Chitwan NP – uz ju (mna) vezu do srdca dzungle nepalskej (Chitwan znamena “Heart of the Jungle”) – vidite dobre, ziadne pancierove auto, cloveka neraz napadne, ze sa vezie nie ako pan s dobrym vyhladom, ale ako lahka korist pre selmy. Samozrejme, aj slon a nosorozec predstavuju velke nebezpecenstvo (v Afrike sme museli rychlo cuvat pred obrovskym slonim jedincom, nebolo mi vsetko jedno, pravdupovediac ten nahly pokus slona o atak ma sokoval – ale neslo o moj najhorsi safari zazitok – o nom inokedy). Co sa tyka zmienky o “dobrom vyhlade”, ano, z jeepu je pohlad dobry, no nase oci nie su zvyknute na spotting, takze nebyt postrehu guidov, clovek by sam vela nevidel. Pozrite nizsie na predatora – toho som si ja osobne vobec nevsimla!
Foto Janka Onufrakova – Nepal, Chitwan NP – nazoomovana fotka – ja som v trave najskor nic nevidela, no guide ma upozornil, nech sa lepsie pozriem (zdoraznim, ze z auta sme aj volne schadzali – nie ako na africkom safari, kde je prisny zakaz opustit auto, tu sme z auta vyliezali a potom sme sa pocitali, ci sme naspat vsetci:-). Ked som zaostrila, skoro mi fotak z ruk vypadol … krokodil – ticho si tam lezal, ani sa nepohol, mozno travil obed alebo cakal na obed.
Foto Janka Onufrakova – Nepal, Chitwan NP
Foto Janka Onufrakova – Nepal, Chitwan NP – nie som si uplne ista, no toto by mohol byt varan zlaty resp. zlty
Foto Janka Onufrakova – Nepal, Chitwan NP – srniek tam bolo tolko, ze nebyt pohladu o okamih neskor na nosorozca, citila by som sa ako doma – nosorozca som si odfotila, no fotka nie je tak pekna ako moje fotky africkych nosorozcov
Foto Janka Onufrakova – Nepal, Chitwan NP – nosorozec zial vzdy bol a stale je objektom pytliactva, a to pre jeho rohy a ine casti tela. Na svete zije priblizne 2 400 nosorozcov indickych (lat. Rhinoceros unicornis). Co sa tyka stupna ohrozenia, ide o ZRANITELNY taxon.

Ked som pri teme nosorozcov a presuniem sa do Afriky (kde nosorozec patri do Big Five), videla a odfotila som obidva v nej zijuce druhy: 1) nosorozca tuponoseho (nosorozec biely), lat. Ceratotherium simum, ide o TAKMER OHROZENY taxon a 2) nosorozca ostronoseho (nosorozec cierny), lat. Diceros bicornis, ktory je KRITICKY OHROZENYM DRUHOM a vidiet ho PATRI K MENSIM ZAZRAKOM(!). Apropo, niektore jedince nosorozca cierneho maju v Afrike 24-hodinovu ozbrojenu straz pred pytliakmi(!), no a niektore africke narodne parky uz prestali zverejnovat udaje o pocte zijucich jedincov (bez ohladu na druh) na ich uzemi. Hoci turistov tieto udaje zaujimaju, pytliakov este viac a prednost ma ochrana zivocichov.

Nechce sa mi este odist z tohto kontinentu, preto snad-este-mozno-predsa trochu tej Afriky:-) – vid nizsie (ale s Petom nesuhlasim, ze Europa je nudna – pre takych dobrodruhov ako on, verim, ze moze byt, ale pre mna je Europa “magnific“!).


4. What about some Africa? …. Togo:-)?

Nie moj zazitok, ale zazitok PPPitra – velmi sa mi pacilo to videjko. No a co sa malarickych oblasti tyka, je to vzdy neprijemne ocitnut sa v nich (clovek vtedy zapina vsetky senzory). Uz som si na to – neda sa povedat, ze zvykla – ale dajme tomu, ze uz viem pracovat s tym pocitom, ked nieco hrozi – to hovorim so vsetkou pokorou! Nie je mi to jedno, no uz neprezivam taky strach, aky som mala pri mojej prvoceste do malarickej Afriky. Aj v Strednej Amerike som bola v oblastiach, kde vsetko mozne hrozilo (len napriklad v Belize naraz uradovali malaria, horucka dengue, cholera, zltacka, crevne parazity (ameby)), a to ani nehovorim, ze som tam bola na konci obdobia dazdov a hurikanov (cize vlhko a aktivita komarov velmi velka). Clovek musi byt opatrny, dodrziavat zakladne pravidla pre pobyt s vyskytom tropickych chorob a dokladne sa repelentovat (co najvyssie DEET a kvalitne produkty – radsej u nas kupene, nez tam niekde lokalne produkty, neoverene – ja pouzivam zn. Care Plus). Ambulanciu tropickej mediciny som neraz navstivila a vselico sa od pana doktora naucila. Nie som zastancom uzivat antimalarika, no vzdy ich mam so sebou pre pripad, ak by bolo nedajboze treba (stand-by liecba) a dodrziavam anti-bite pravidla. Tieto moje slova, prosim, nepovazujte za odporucania ohladom uzivania / neuzivania profylaxie, odporucam konzultaciu so specialistom (povie Vam napriklad aj to, kde su komare na co uz rezistentne – napr. niekde na chinin). Za mna zo spomenutej zn. Care Plus napriklad repelent 50% DEET:

https://www.trekland.sk/produkt/2423/care-plus-d)eet-50-spray-60ml

a dalej napr. Care Plus O.R.S. (Oral-Rehydration-Salt) – ide o sacky s glukozo-solnym pripravkom pri dehydratacii – nemusela som ich pouzit, no poskytla som ich v Indii dalej, ked trebalo:

https://www.trekland.sk/produkt/2162/care-plus-o-r-s-10-sachets

A spomenute video:

Zdroj YouTube PPPiter: https://www.youtube.com/watch?v=J6a7-fRXiaE&t=389s

Ked sme pri tej Afrike a konkretne zapadnej, v ramci ktorej som zatial nic okrem Senegalu nevidela, pridam aspon dve fotky – take, ake presne oblubujem = zo zivota, z ulice, bez “make-upu”. Tieto dve fotky asi neukazuju ziadne romanticke pohlady, no mozem potvrdit, ze v Afrike sa da casto (alebo aj vacsinou) vidiet (ak chcete) viac romantiky nez trebars v ulickach niekde vo Francuzsku:

Foto Janka Onufrakova – Senegal, Dakar
Foto Janka Onufrakova – Senegal, Dakar

A razantne prehadzujem vyhybku smer film a divadlo – som ich fanusik, no obsediet dlho si u mna vyzaduje, aby ten film / predstavenie boli pecka! Mam pre Vas konkretne 3 filmove tipy a 1 divadelny asi nie tip, skor vyzvu pre narocneho divaka:-). O tom vsetkom a aj vselicom inom nizsie.


MOJE 3 FILMOVE TIPY (tieto filmy som videla v kine):

1. Killers of the Flower Moon od skveleho rezisera Martina Scorseseho podla skutocnych udalosti (PRE VIAC INFO TU ROZKLIKNI / CLICK HERE TO SHOW ADDITIONAL CONTENT)

Film je nominovany hned v niekolkych kategoriach na Oscara. Reziser Martin Scorsese je cerstvo oceneny uz aj cestnym Zlatym medvedom na festivale Berlinale za jeho celozivotny prinos. Fantasticke herecke vykony Leonarda di Capria, Roberta de Nira a Lily Gladstone. Na CSFD 78 percent. Film bol natoceny podla skutocnych udalosti. Nieco z historie (CZ zdroj) – z textu vyberam “Proto se na natlak nekolika lobbistickych skupin podarilo roku 1921 v americkem Kongresu protlacit zvlastni a dost podivny zakon. Ten v zasade zpochybnoval mentalni a pravni zpusobilost pohadkove bohatych indianu, a ukladal jim nove povinnost prijmout pro spravu nad svymi penezi rozumneho „ochrance“. Pokud by se nechteli narizeni podvolit, museli pravne a lekarskou zpravou dolozit svou pricetnost a kompetentnost. Coz ale slo jen stezi.” Link na citovany zdroj: https://www.stoplusjednicka.cz/ropne-bohatstvi-indianskeho-kmene-osedzu-nastartovalo-vlnu-korupce-podvodu-vrazd. Este nieco z historie (EN zdroj) – z textu vyberam “On March 3, 1921, Congress passed a law requiring the Osage to pass a measure of competency proving they could manage their funds responsibly. If they couldn’t, they would be appointed a guardian until a legal age.” Link na citovany zdroj: https://prologue.blogs.archives.gov/2021/11/24/terror-on-the-osage-reservation/.

Zdroj YouTube Paramount Pictures: https://www.youtube.com/watch?v=7cx9nCHsemc
2. Songs of Earth (Fedrelandet) od norskej reziserky Margreth Olin (PRE VIAC INFO TU ROZKLIKNI / CLICK HERE TO SHOW ADDITIONAL CONTENT)

Krasny a poeticky film. Dokonale zabery na uchvatnu norsku prirodu – sice som nazivo videla nejeden ladovec a tiez mnozstvo jazier, no tento film mi ukazal vsetko tak, ako by som to zrejme videla, ak by som mala kridla, nehovoriac o zaberoch pod hladinu vod – uzasne. No a ta symfonia zvukov prirody – od praskajuceho ladu az po dazd. Film zachytava vsetky 4 rocne obdobia: hravu a zmyselnu jar, energicke leto, melancholicku jesen a zimu neviem pomenovat – taka, ktora vzbudzuje respekt, no zaroven je rozpravkova (proste taka “scandic, nordic”). Film za mna 100 percent! Na CSFD ma 76 percent. A este nieco k filmu zo zdroja Cinephil: “[…] a stunning, cinematic work about life, death, nature and about simply being present in the world. With her native Norway’s dizzyingly beautiful mountain landscapes as its monumental backdrop, Olin embarks on an existential journey with her own ageing parents as the human yardstick out in the vast expanses.

Je dovod vidiet prave tento film v kine (na velkom screene).

Trailer k filmu NORSKY / EN:

Zdroj YouTube Margreth Olin: https://www.youtube.com/watch?v=InpVP3fn7a8

Trailer k filmu NORSKY / CZ:

Zdroj YouTube Totalfilm: https://www.youtube.com/watch?v=Ut7ujBWaQVg

A pridam jedno moje foto – ide o miesto, kde reziserka Margreth Olin tiez natacala, a ktore je v pesej dostupnosti od domova jej rodicov:

Foto Janka Onufrakova – Norway, Jostedalsbreen – najvacsi ladovec pevninskej Europy (the largest glacier in continental Europe) Jostedal Glacier / Jostedalsbreen! Na fotke vidite jeho cast – Briksdal Glacier / Briksdalsbreen.

Na jedno foto “velmi neverim” (rozumej, neda mi zverejnit len jedno):-), tak este jedno:

Foto Janka Onufrakova – Norway, Geirangerfjord (UNESCO) (the jewel in Norway’s crown of fjords) – uz som pisala par riadkov o Norsku a Skotsku, no aj tak zopakujem, ze priroda v oboch krajinach je dychberuca (bez prehanania!) – v Skotsku lochy, lesy, tajomne baziny, udolia, rokliny a hrady a v Norsku fjordy, ladovce, vodopady, jazera, lesy a typicke cervene (alebo zlte ci cierne) domceky s bielymi okenicami a zvacsa aj so zelenymi strechami

Na margo ladovca reziserkin otec poznamenal, ze este v 90. rokoch bol obrovsky, kym dnes … problem topenia ladovcov na celom svete (a oteplovanie planety) rezonuje stale viac a napriek snaham o zvratenie tohto negativneho fenomenu sa ladovce pomaly ale isto topia dalej. A su tu samozrejme rozne ine dopady – teraz som zachytila, ze boeingy nad Atlantikom leteli rychlejsie ako zvuk (ground speed was faster than than the speed of sound), no a dovod: silnejsie a rychlejsie tryskove prudy (jet streams), rovnica je nasledovna: globalne oteplovanie = zrychlenie vetra – k tejto teme vid napr. clanok BBC: https://www.bbc.co.uk/newsround/68391643.

Ked som sa na Aljaske plavila po oceane s cielom jednak pozorovat velryby a jednak vidiet ladovec, zhruba takyto obraz som videla a taketo zvuky zachytila (vid video nizsie): mraziva teplota ovzdusia, plavajuce kryhy, a ked lod vypla motory, chvilkove hlboke ticho naraz pretal neskutocny rachot – cast ladovca sa odlomila a padla do oceanu. Bol to strasidelny zvuk a samozrejme smutny pohlad …

Zdroj YouTube Ludovico Einaudi: https://www.youtube.com/watch?v=2DLnhdnSUVs&list=PLPfB_j1yxP9QLGR-qY-6UOdj13H4SCLH6&index=23
Foto Janka Onufrakova – Alaska, NP Kenai Fjords
Foto Janka Onufrakova – Alaska, NP Kenai Fjords
Foto Janka Onufrakova – Alaska, NP Kenai Fjords
Foto Janka Onufrakova – Alaska, NP Kenai Fjords

Neskor uverejnim fotky z mojej pesej prechadzky k jednemu pevninskemu ladovcu na Aljaske, kde som si v miestnom info centre pozrela dokument o jeho zmensovani sa.

Na ladovej vlne este ostanem (mam rada zimu aj mraz, som s nimi v pohode / zadobre), ale obsah bude pozitivny a ako celok esteticky:

Zdroj YouTube Johanna Allik: https://www.youtube.com/watch?v=RnWHcIbDFxE
3. Perfect days – japonsko-nemecka drama a komedia od nemeckeho rezisera Wima Wendersa (PRE VIAC INFO TU ROZKLIKNI / CLICK HERE TO SHOW ADDITIONAL CONTENT)

Film je nominovany na Oscara 2024 v kategorii Najlepsi cudzojazycny film! Na CSFD ma uzasnych 83 percent! SUPER FILM a ja som sa asi zalubila do hlavneho hrdinu:-) – pre jeho vlastnosti a stav bytia! A do Japonska som sa zalubila este predtym, nez som ho navstivila:-), a jeho navstevou som sa vo svojej japanofilii len utvrdila:-)! I LOVE JAPAN! Dvakrat sa mi pocas filmu tlacila slza do oka, bola som proste dojata, no a na konci filmu, ked hlavny hrdina pri pesnicke od Niny Simone FEELING GOOD plakal (pozor, plakal od stastia – jednoducheho = simplicity), nezdrzala som sa ani ja:-)! A co je dolezite, z kina som odchadzala vo velmi dobrom rozpolozeni a tak typicky japonsky stoicky pokojna!

Trailer k filmu:

Zdroj YouTube The Match Factory: https://www.youtube.com/watch?v=HTgWYojq-z8
Foto Janka Onufrakova – Japan, Tokyo – stvrt Shibuya, ktora spolu so stvrtami Harajuku a Shinjuku patri k tym najrusnejsim. V Shibuyi je mnozstvo shopping centier, restauracii, barov, klubov a sidiel firiem. Je znama svojim nocnym zivotom a je aj centrom mody (extravagancia a avantgarda). Na fotke vidite NAJVACSI prechod pre chodcov na svete “Center Gai”. Styri hlavne prechody pretinaju este dva diagonalne prechody. Auta su zastavene vo vsetkych smeroch a obrovska masa ludi prejde rychlym krokom tuto krizovatku, cim vznika neskutocna trma-vrma :-). Japonci vsak NIKDY neprechadzaju na cervenu, su vo vsetkom extremne disciplinovani.
Foto Janka Onufrakova – Japan, Tokyo – stvrt Shibuya

PS k filmovej sekcii: nevidela som, no z popisu filmu a traileru sipim pecku v Poor Things s Emmou Stone (84 percent na CSFD).

MOJ DIVADELNY TIP (alebo “vyzva”):

Slovenske narodne divadlo (Slovak National Theatre), dielo Kocurkovo od Jana Chalupku – s podtitulom Kocurkovske komedialne univerzum v novom formate. Videla som v SND v marci 2024.

Zdroj: https://snd.sk/inscenacia/3958/kocurkovo, Autor: Jakub Gulyas

Pocas uvodnej fazy hry som sa (priznavam cestne) len rozpacito pozerala okolo seba, ci len ja nerozumiem hovorenemu slovu a dramaturgii, alebo je nas takych viac:-). Bolo zaujimave sledovat tie rozne vyrazy ludi (premyslajuce, hlboko premyslajuce, chapajuce, pochybujuce, zmatene, stratene, atd.). Asi vacsina ludi v mojom zornom uhle sa pozerala okolo seba podobne ako ja – mnohi sme sa teda pozerali na seba a mlcky hladali odpovede:-). No po tejto narocnej nastupnej faze som sa zacala dostavat do hry a zapacila sa mi jej rytmika.

Postreh: Sala cinohry bola komplet vypredana a aj po skonceni predstavenia prebiehali medzi divakmi vasnive debaty, ako-kto vnimal hru. Efekt teda super, lebo pre tvorcov zrejme nie je nic horsie nez divak, s ktorym hra v ziadnom smere nepohne (a pre hercov nie je nic horsie nez ostentativne zivajuci alebo spiaci divak).

Suhlasim: Recenzia od Sone Janosovej v denniku SME – z textu vyberam “Vyhrada, ze v Slovenskom narodnom divadle by sa mali citit vitani aj divaci bez doktoratu zo starsej slovenskej literatury, je vsak namieste.” Cela recenzia s titulom “Je to hanba alebo inscenacia sezony? Nazorov na Kocurkov v SND si vypocuteje vela” vid: https://kultura.sme.sk/c/23127426/je-to-hanba-alebo-inscenacia-sezony-nazorov-na-kocurkovo-v-snd-si-vypocuteje-vela.html.

Herecke vykony za mna perfektne a aj hudba sa mi pacila!

A ocenenia inscenacie Kocurkovo: Cena Dosky 2023 v 4 kategoriach za najlepsiu inscenaciu sezony, za najlepsiu reziu sezony, za najlepsiu scenografiu sezony a za najlepsiu scenicku hudbu sezony.

Zdroj YouTube Cinohra SND | KOCURKOVO: https://www.youtube.com/watch?v=A1bUzZZgEv0

A co este ohladom mna? Premyslam aj o aktualnom diani (nielen v rozsahu nizsie):

UKRAINE, TWO YEARS ON 😓! … WHAT IS NEXT?

Neviem, ako by som vyjadrila svoju solidaritu a spolupatricnost s nasimi vychodnymi susedmi ❤️! Je skutocna a je hlboka. By fighting for their own freedom, Ukrainians are protecting democracy in Europe and around the world. Today more than 6.4 mln Ukrainians are refugees abroad …

____________________________________________

SLOVAKIA, QUO VADIS 😓? … WHAT IS NEXT?

Slovak impressions -> Slovak depressions! Pesimizmus a frustracie mnohych ludi (mozno vacsiny) su pochopitelne, no nepomozu, paralyzuju a treba byt mobilizovany❤️!

____________________________________________

It is easy to safe a life of hungry child!

Podtitul 1: Feed and heal children through MAGNA (liecila uz 22 800 podvyzivenych deti)

Podtitul 2: RUTF means ready-to-use therapeutic food (it is a life-saving essential supply item that treats severe wasting in children under 5 years old)

Podtitul 3: Na podvyzivu kazdorocne zomru 2 miliony deti:-(((

Podtitul 4: Jedno z 13 deti na nasej planete trpi hladom – najviac v Afrike a v Azii:-(((

Kapitolu 2024 startujem o.i. aj pomocou pre deti prostrednictvom organizacie MAGNA. Hoci som o nej uz pisala v skorsom prispevku, aspon v skratke: ide o organizaciu, ktora sa vo svojich projektoch zameriava o.i. na liecbu detskej podvyzivy, ma bohate skusenosti s distribuciou jedla, s monitorovanim tychto distribucii a s prispievanim k nahradnym nutricnym programom, a to vsetko na 3 kontinentoch.

Ak by Vas zaujimali zachranne projekty MAGNA vo svete, potom nech sa paci link:

https://www.magna.org/nasa-praca/nase-operacie/

Ak by Vas zaujimal konkretne program pomoci pre hladujuce deti pod zastitou MAGNA, potom nech sa paci link:

https://www.magna.org/podvyziva/


Ked som bola mala a vyhadzovala som jedlo do kosa (tajne, co bolo samozrejme odhalene) – konkretne vtedy, ked som bola nabadana zjest aj to, co mi velmi nechutilo, alebo ak porcia bola (z mojho subjektivneho pohladu) velka (asi skusenost mnohych deti), bolo mi prizvukovane, co by za to jedlo dali deti v Afrike (tiez asi skusenost mnohych deti). Nepamatam si, ze by ma tato veta presvedcila, ze jedlo nepatri do kosa, prip. ze by ma zaujimalo, ze je spravne jest to, co ma super nutricne hodnoty, ked som prave vtedy mala chut na nieco z mojich NAJ: slane tycinky, puding a ine sladkosti a varena kukurica – v tomto poradi (nic pre usi specialistu na vyzivu). Moje “nazory” na vec vacsinou neboli brane na zretel, no nasla som foto zo dna o splnenej predstave -> na tanieri len kukurica. Kiezby ju (a vsetko jedlo) mali deti celeho sveta a to nielen vtedy, ked by boli hladne, ale aj vtedy, ked by na nu proste len mali chut… (tak, ako vacsina deti v nasich podmienkach)!


Faktom je, ze bezni ludia nemozu zachranit cely svet, no vzdy sa da urobit viac, resp. aspon nieco (cokolvek). Solidarita, empatia, zaujem, angazovanost, pomoc a akekolvek ine prejavy vkladu vo vztahu k tym, ktori to potrebuju, by nas nemali obchadzat. Nech sa deje cokolvek, nech treba zachranovat kohokolvek, asi sa zhodneme, ze najhorsie sa pracuje s myslienkou, ze trpia a zomieraju deti…:-(. Nekonecne obdivujem pracu Magny a vsetkych humanitarnych a zdravotnickych organizacii a pracovnikov celeho sveta!


PS: Dnes, t.j. 27. januara je Medzinarodny den pamiatky obeti holokaustu (International Holocaust Remembrance Day). Pripominam si … A kupila som si aj novu knihu Osviencimska uspavanka (Auschwitz Lullaby) od autora Maria Escobara:

https://www.martinus.sk/735773-osviencimska-uspavanka/kniha

Hola Amigos:-)!

Prichadzam k Vam so slnecnymi pozdravmi z fantastickej a rozmanitej Strednej Ameriky:-)!

Niektore cesty planujem dlhsie a neviem sa dockat, kym tu ktoru krajinu spoznam, a pri niektorych si hovorim, ze na mna pockaju – aj Strednu Ameriku som mala v sekcii “neskor”. Ale obcas sa situacia zbehne uplne inak (asi vyssie moci zauraduju) a ja sa velmi rychlo (nie bezhlavo) rozhodnem aj pre oblasti mimo zoznam mojich horucich volaviek.

Po prichode zo Strednej Ameriky mozem povedat len jedno: super, ze som ju spoznala a uz si aj prezeram dalsie latinskoamericke krajiny – vsetky su sireny!

Takze, aka vlastne bola ta moja velka stredoamericka zalezitost? TODO PERFECTO:-)!

Suma sumarum: Stredna Amerika a jej 8 krajin na kompletku.

Nebola to vobec lahka vyprava, skor expedicna nez komfortna, ale BOOSTER JAK DELO! K tomu zopar modrin, mierna svalovica na stehnach (a to som trenovana), zopar stipancov (aktivita “nenazranych” komarov stupla pocnuc tzv. Bananovymi republikami), extremny deficit spanku, zvyseny prijem velmi kvalitnych lokalnych aj cesko-slovenskych destilatov, opalenie kratasove a rukavove, par dni s oslabenymi hlasivkami (to je vzdy, ked malo spim a vela rozpravam) a jedna oceanska estrada, kedy po mna skocili traja plavcici do Ticheho oceanu v Salvadore (k tomu este nizsie) – inak krasa, blaho, tak nejak v rozkvete zivota -> en la flor de la edad:-). Pri slovicku “flor” (kvet) ma popri zaplave prenadhernych kvetov (Stredna Amerika je skutocnym floristickym rajom) napada aj jedna znacka niecoho, co sa v tomto prispevku hodi spomenut – znacka kvalitneho nikaragujskeho rumu Flor de Cana -> degustovany a odobreny:-).

Co som povodne nevedela: pojmy Stredna Amerika, Centralna Amerika a Mezoamerika nie su identicke, kazdy z nich je vyznamovo mierne odlisny. Este by som zdoraznila, ze Stredna Amerika sa spravidla zaraduje do kontinentu Severna Amerika (co do temperamentu by som ju naopak supla do Juznej Ameriky).

Bol to taky kulturny, pamiatkovy, indiansky, prirodny a gastro mix / natresk, ze kym si utriedim myslienky a fotky, ubehne vela mesiacov. Espera, a buena hora mangas verdes:-).

Vdacna som!!!

Pre predstavu, o com Stredna Amerika je, pripajam zopar videi a vlastnych fotiek.

Vamos:-)!

Zdroj: https://www.youtube.com/watch?v=SUfTo2pZsPY
Zdroj: https://www.youtube.com/watch?v=W-xjiuZXk6o&list=PLPfB_j1yxP9T85JtyHjvwjBhdhZWOAVDr&index=89

Podtitul 1: Tichy ocean, Karibske more, uchvatne jazera (aj to najhlbsie, niektorymi povazovane za najkrajsie na svete – Atitlan, aj to najvacsie – Nikaragujske s dramatickymi vizualnymi scenami pri sumraku), vulkanicke jazera, termalne jazierka, rieky (aj kanon Sladkej rieky / Rio Dulce v Guatemale – v podstate “Jursky park”), podzemne vody a cenote (t.j. zatopene zavrty krasoveho povodu, ktore Mayovia povazovali za branu do podsvetia a vykonavali v nich zlozite ritualy – zvacsa su hlboko pod zemou alebo v jaskyniach a ich vyskyt v blizkosti mayskych pamiatok je odpovedou na otazku, ako Mayovia dokazali existovat v tazko dostupnych terenoch bez riek).

Foto Janka Onufrakova – toto je ten moj Tichy ocean, do ktoreho som vkrocila sama a z ktoreho som vyliezla v sprievode troch plavcikov
Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova

Podtitul 2: Viacere typy ekosystemov – najma dzungla, t.j. tropicky dazdovy les, dalej hmlove lesy, zmiesane lesy a savany = zelena, este raz zelena a este treba pridat zelenej, neskutocna flora (sekvoje, kaucukovniky, bambusy, palmy, bananovniky, prenadherne kvety, atd.), kavove a kakaove plantaze, sopky – velmi vela sopiek (aj vysokanske, aj aktivne a lenivo cmudiace, aj symetricke stratovulkany napr. Arenal – na jednu som vysla, k jednej som sa presla, dalsie videla), urodna sopecna poda, jaguare a pumy (je mala sanca vidiet ich), kajmany, lenochody, vrestany (stale pocujem ten zvlastny zvuk vrestanov v dzungliach – nahrala som si ich, ked spracujem material, postnem), papagaje, tukany, pelikany, hady, pavuky (a trebalo by menovat do nekonecna), vzacne mineraly ako napr. jadeit (aj muzeum s dielnou a obchodikom navstivene), ktory mal pre Mayov daleko vacsiu hodnotu nez zlato. Co k tomu dodat? Uz viac by netrebalo:-), ale spomeniem aj narodne parky a prirodne rezervacie a v ramci nich visute mosty umoznujuce prejst sa doslova v korunach dzungle. Zhrnutie: nadherna zelena tropicka svatyna, ktora je i) domovom pre 12 percent biodiverzity nasej planety, ii) druhou oblastou s najvyssim pozorovanim vtakov na zapadnej pologuli a iii) sucastou druheho najvacsieho koraloveho utesu na svete! Da sa toto lahko prekonat?

Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova

Podtitul 3: Pozostatky jednej z najvacsich, najgenialnejsich a najmocnejsich civilizacii sveta – Mayovia – mayske pyramidy a ruiny. Tiez navsteva mayskych dediniek s potomkami Mayov a dva dni na ostrove Ometepe. Fincy, dedinky, mesta, aj starobyle, nadherne kolonialne mestecka (napr. Antigua, Granada, Stare mesto Panama City – Casco Viejo). A na zaver skok k modernym vyskovym budovam a technickemu divu sveta – Panamskemu prieplavu (wow!).

Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova

Podtitul 4: Krasne pestrofarebne oblecenie Indianov, ich dekoracie a doplnky (obrusy, tasky, atd.), indianske trhy, no a samozrejme klobuky, najma tie panamske (vyrabane v Ekvadore).

Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova

Podtitul 5: Tacos, pupusas, tamales, kukuricne placky (tortillas, burritos, enchiladas, quesadillas alebo tortas), tiez frijoles, pollos, ryza s fazulou, chilli papricky, grilovane banany ako zelenina, hory masa a najcerstvejsie ryby a dary mora, no a este (aby brusko prasklo) vyborne polievky.

Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova

Podtitul 6: A nieco pre labuznikov – svetoznama kava, fantasticka cokolada, kvalitne rumy a tequilly, cigary (handmade), pina dzusy a samozrejme cerstve kokosy a banany (aj na export do sireho sveta). Vsetko prvotriedne!

Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova

Podtitul 7: Nemalo produktov Fair Trade (t.j. najuznavanejsia a najdoveryhodnejsia znamka udrzatelnosti na svete – hoci si clovek za produkty priplati, vie napriklad aj to, ze vyrobca / plantaznik / pestovatel nedrel ako otrok za almuznu, mal dostojne pracovne podmienky, neslo o pracujuce dieta, atd.) a na niektorych miestach rozvinuty Eko Turizmus (nie ako nalepka alebo reklamny slogan, ale fungujuce eko rezorty a ochrana prirody).

Fotky nemam vsetky spracovane, tak pripajam mini kolaz a potom este vyber fotiek, ktore dokladuju nazvy statov, v ktorych som bola:

Podme ku krajinam, ktore som navstivila ako prve v ramci tejto velkej vypravy. Ich spolocnym znakom je, ze su v nich pritomne pozostatky mayskej civilizacie, resp. ide o oblasti, ktore boli posobiskom tzv. mezoamerickych kultur. Tento prispevok sa im nebude blizsie venovat, ale materialov o Mayoch uz mam zhromazdenych tolko, ze by to chcelo zavriet sa niekam a dlho-predlho studovat. Vedci doposial neodhalili a nerozlustili vacsinu(!) z toho, co tato genialna civilizacia vytvorila – nech cokolvek napisem, bude to nedostatocne, no aj tak spomeniem aspon komplex mayskych kalendarov, matematiku (napr. koncept cislice nula, giganticke tabulky na kamennych stenach s prepoctami na miliardy, geometria), astronomiu (znalosti o vesmire na urovni, ktora vyraza dych), spickova architektura (aj dnesne kapacity obdivuju architekt. postupy Mayov), medicina na top urovni, atd. A treba dodat, ze dodnes sa s urcitostou nezistilo, co bolo pricinou nahleho zaniku civilizacie. Nasleduju fotky ilustrujuce, v ktorych statoch som bola (fotky zobrazujuce kolorit tychto krajin pridu na rad inokedy):

Foto Janka Onufrakova – od prveho dna v rychlom tempe “a la ligereza”
Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova

Pokial ide o Mexiko, v podstate som v nom ani nebola (velmi malo), musim sa tam este vratit a dat jeho spoznavaniu aspon 2 tyzdne. Nasleduje prechod cez hranice do:

Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova – vlajka Belize je jedinou vlajkou spomedzi vsetkych vlajok sveta, na ktorej su zobrazene ludske postavy – su to dvaja muzi, strazcovia stitu (jeden je mestic a druhy kreol) a za nimi mahagonovnik
Foto Janka Onufrakova

Co sa Belize tyka, ked som si menila eura na dolare v pobocke jednej banky, pani v zmenarni ma dobromyselne poslala zit na Belize, resp. skonstatovala, nech tam len ostanem, ak mozem … Pravda je, ze o blahobyte nemozno v pripade Belize vobec hovorit (miesto c. 71 v stovke najchudobnejsich krajin sveta). Dalsia vec (vyznamnejsi faktor, preco nie) je, ze ide o velmi nebezpecnu krajinu (asi ako Honduras, t.j. top nebezpecna v tomto regione) – to som ani ja nevedela, bola som presvedcena, ze vedie skor Salvador a Mexico. Tak to len na margo, aby ste si to nenamierili aj s pobalenou domacnostou napr. do Belmopanu alebo Belize City. Pamiatky, priroda a Karibik na jednotku (a aj to pivo):-). Sem-tam bizar. Turisti takmer ziadni. Ide o jedinu anglicky hovoriacu krajinu Strednej Ameriky a za pivko zn. Belikin (apropo, jedna z najlepsich znaciek celej Ameriky) tu preto podakujem (namiesto uz celkom vziteho gracias) “thank you”. Prechadzajuc dalsiu statnu hranicu znova presedlavam na pekne znejuce “gracias”:-)! Bienvenido a Guatemala:

Foto Janka Onufrakova – moj naramok v Narodnom parku Tikal (Tikal bol najvacsim mayskym mestom v tzv. klasickom obdobi, predpoklada sa, ze v nom zili statisice ludi)
Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova – na fotke to asi nie je dobre vidiet, no na statnej vlajke Guatemaly je narodny vtak quetzal guatemalteco (ma dlhy chvost a pestrofarebne operenie, zije v tropickych lesoch) a po nom nesie nazov aj miestna mena – cize, v penazenke som tu vtedy mala quetzale (nekecam:-). Na porovnanie, cim v davnych casoch platili Mayovia, resp. co sluzilo ako ich platidlo – perie vtaka quetzala.
Foto Janka Onufrakova

Iduc do Strednej Ameriky, ked som si robila rychly prehlad o krajinach, nasla som si medzi nimi troch favoritov – jednym z nich bola prave Guatemala (dalsi favoriti pridu na rad neskor) a ako topka ostala aj po jej navsteve – odporucam 11 z 10! Uzasna krajina (nielen pre jej vynikajucu kavu a drahokamy:-) s vsadepritomnou mayskou kulturou (zije tu najvacsia mayska komunita na svete!) a s prenadhernou prirodou (35 percent krajiny pokryvaju lesy!). Donedavna patrila k najnebezpecnejsim statom Ameriky a vlastne celeho sveta (obcianska vojna 1960 – 1996), dnes je situacia omnoho priaznivejsia.

Ja uz prekracujem dalsiu statnu hranicu, no do Guatemaly sa este pocas tejto vypravy vratim. Nasleduje obavany Honduras – mala som bud stastie alebo som sa pohybovala v bezpecnych zonach, no nic nielen nebezpecne, no ani podozrive som si nevsimla, opacne, mala som vyslovene v pohode pocity z ludi a bez problemov som si aj fotila:

Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova – narodna mena honduraska lempira
Foto Janka Onufrakova – narodna mena honduraska lempira

Prekracujeme dalsie statne hranice, no s inym soferom, lebo ten nas nemal nejaky dokument, a tak nas odmietli pustit cez hranicny prechod. Ale poriesilo sa to, zabezpecil sa iny sofer a cca po 2.5 hodke cakania, co nie je vela (niekde stoja ludia na hraniciach dlhe hodiny, aj cely den), sme frcali dalej. Apropo, v tychto regionoch jednoducho musite byt pripraveni na vselijake neocakavane situacie (zmena opatreni – povinnost elektronickej registracie, chaoticky vyber vstupnych poplatkov – jeden clovek zaplati urcitu sumu, dalsi clovek inu sumu a pod., mat po ruke vouchere hotelov resp. potvrdenia o ubytovani, trpezlivo odpovedat na otazky (napr. ake je Vase povolanie), byt pripraveni na otvaranie kufrov a prehrabavanie sa v nich). Dalsia vec, s anglictinou tu pochodite tak na 25 percent (na colnici a v migracnych uradoch v pohode, no aspon pozdravit a podakovat sa slusi a patri v spanielcine). A predsa este jedna zalezitost – nie je bezpecne jazdit tu v noci po cestach (su oblasti, kde hrozi, ze Vas prepadnu). Tak, kam to bude tentoraz:)? El Salvador!

Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova

Salvador som podcenovala, a aj sa ho celkom obavala, ale moje potulky v meste La Libertad, kam som isla taxikom z miesta mojho ubytka, dopadli vyborne (na fotke vyssie je fotka z hl. mesta San Salvador), ludia boli velmi mili, nikto sa ma nesnazil napadnut / okradnut, v pohode som fotila aj v zapadnutych ulickach a trhoviskach (na rozdiel od Ria alebo Nairobi). Dalsia vec: na vyvalovanie na plazi pocas celych tych dlhych dni nebol nikde cas (az na dve vzacne vynimky raz si skocit do mora a raz si skocit do oceanu v trvani par hodin, nikdy nie cely den, a potom nejake moznosti skocit do jazera ci jazierka alebo termalneho bazenika alebo hoteloveho bazena) a tu sa nam pri Tichom oceane vyskytli cca 3 hodinky. Tie sme venovali najskor pesej potulke po okoli plaze (prechadzka a vyhlady boli super) a potom cca 30 min plavaniu = uz som pisala, ze mam slusnu vydrz, no boli velke vlny, obdalec aj skaly a ako som si plavala, zrazu vidim, ako bezia do vody traja plavcici – vobec som nevedela, co sa deje. Ked som si uvedomila, ze to po mna idu (nikto iny vo vode nebol), chytila ma panika – totiz, netopila som sa, nekricala som o pomoc, … Jeden ma chytil za ruku, cim mi znemoznil rychlejsie plavat (resp. vobec plavat), potom som nohou narazila na kamen (ziadna bolest, len miniaturna oskrenina). Kazdopadne, podla ocitych svedkov ma uz oceanske prudy odniesli blizsie k tym skalam, co som si vobec nevsimla (plavala som vtedy smer breh a skaly som mala mimo zorneho uhla) a bola vraj 50 percetna sanca, ze to sama uplavem. Doteraz neviem, co to bolo, zbehlo sa to v jednu sekundu (ale moja reakcia na uvod bola tragikomicka – plavcikovi, ktory ma chytil, som povedala, nech ma pusti, on ma nepustil a tak som ho opakovane vyzyvala, nech ma pusti, on nic, mozno nerozumel a do toho nas zalievali vlny, ja som sa hnevala, potom som rezignovala a zacala spolupracovat). Na brehu som sa musela skonsolidovat a potom sa uz utekat prezliect a na taxik do mesta. Neskor som sa docitala na strankach MZV CR o Salvadore toto: “Salvadorske plaze jsou pomerne nebezpecne, ac to tak na prvni pohled vubec nevypada. Vyznacuji se zejmena silnymi proudy, ktere mohou neopatrneho plavce odnest hluboko do more. Doporucujeme venovat koupani v mori zvysenou pozornost.” Takze, mily El Salvador, nemala som od Teba velke ocakavania a myslela som, ze zazijem v Tvojich ulickach chvile, ked mi nebude vsetko jedno. Take chvile nenastali v ulickach, ale v oceane, ktory Ta obmyva. Aj som ironizovala na Tvoj ucet – napr., ze chcem ist na diskoteku do San Salvadoru (mohla by to byt moja posledna). No a Ty si sa mi nakoniec aj zapacil, aj mi doprial skvele potulky a fotky, a napokon si mi aj pomohol, mozno ma aj zachranil… Muchas gracias! Po tom vsetkom sa uz citim trosku ako Salvadoreña:-)! Este raz Muchas gracias!

Ukoncujem sekciu Mezoameriky, ktoru kazdemu odporucam navstivit. Za povinnu jazdu resp. (krajsie) za splneny sen by to mali povazovat vsetci ti, ktorych zaujimaju indianske civilizacie, najma Mayovia = “SPIRIT OF THE JAGUAR”. Este pripojim perfektne, edukativne a vtipne videjko o indianskych civilizaciach – v nom je cast venovana aj oblastiam, ktore este chcem spoznat (Cuzco, etc. = Inkovia). PS: Na konci videjka je pluvajuca lama – ak som si to spravne zapamatala z inych dokumentov, potom, ci uz lama, lama vikuna alebo lama alpaka, vsetky pluju a neskutocne presne vedia zacielit:-), ak sa k nim priblizite (zvazte, ci lepsie bude detailne foto zblizka s pluvancom medzi oci vs horsie foto z dialky a sucha tvar):

Zdroj: Mr. Nicky’s World History Songs, link: https://www.youtube.com/watch?v=shuRg1oTI7c

Podme juznejsie do troch krajin, ktore som navstivila po Mezoamerike – ide o tzv. Bananove republiky. Ich spolocnym znakom je prenadherna priroda, dzungle a pralesy (uzasne nieco), sopky, tiez svetova kava a kvalitny rum, samozrejme bananovniky a mnoztvo inej vegetacie, a tiez aj farebne kolonialne mestecka resp. stvrte. Magicka trojka statov. Co sa logistiky tyka, zo Salvadoru som sa vratila busom do Guatemaly na dalsie tri dni. Potom som preletela z Guatemala City do San Salvadoru a zo San Salvadoru do Managuy (hl. mesto Nikaraguy):

Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova
Zdroj YouTube: https://www.youtube.com/watch?v=roX1nMwI40w&list=PLPfB_j1yxP9QLGR-qY-6UOdj13H4SCLH6&index=17

Z fantastickej Nikaraguy, ktora bola tiez mojim favoritom a ktora ma nakoniec este viac (pozitivne) prekvapila, smer moj dalsi favorit – Kostarika! Ta nemoze snad nikoho sklamat, ani tych najscestovanejsich! Ked do Kostariky vyrazite, mali by ste poznat vyraz PURA VIDA (narodne motto). V preklade znamena “cisty zivot”, no ide v podstate o zivotnu filozofiu, zivotny styl alebo aj nastavenie cloveka, ze dolezita je cistota okolo (ciste prostredie, priroda), no rovnako aj cistota vo vnutri cloveka; dolezite je to, ako clovek premysla, ako hladi na svet. Ludia suznejuci s Pura vida su pozitivne zmyslajuci ludia, ktori sa usmievaju, hoci aj nemaju idealny zivot (hoci aj ziju v bude), su vdacni za to, co maju, chapu, ze stastnymi ich neurobi nic a nikto, len oni sami. Kostaricania su aj povazovani za jednych z najstastnejsich ludi na svete. Mimochodom, aj sa zdravia “Pura Vida” a takto aj zvyknu odpovedat namiesto “ok”. Kostarika nema armadu uz od r. 1948 (peniaze na vyzbrojovanie putovali do skolstva), ma len policiu a pobreznu straz. Patri k najstabilnejsim krajinam Strednej Ameriky. Co sa ekologie tyka, takmer 100% elektrickej energie ziskava z obnovitelnych zdrojov. Stavim sa, ze by ste si v nej vedeli predstavit (aspon isty cas) zit. Ide vsak o najdrahsi stat z celej osmicky.

Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova
Zdroj YouTube: https://www.youtube.com/watch?v=RF60PTJ3QVM&list=PLPfB_j1yxP9QLGR-qY-6UOdj13H4SCLH6&index=19

A ide sa na let zo San Jose – hl. mesto Kostariky do Panamy City – hl. mesto Panamy:

Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova
Zdroj YouTube: https://www.youtube.com/watch?v=2YfVzyMPYVY&list=PLPfB_j1yxP9QLGR-qY-6UOdj13H4SCLH6&index=21

Vsetky krajiny boli neskutocne zaujimave, drviva vacsina videneho predstavovala cistu krasu, ludia boli mili, jedlo fajne, kavicka nenormalna, pivko super, daiquiri take, ze recept som nastudovala a opakujem si ho v hlave:-). Az sa cudujem, ze ma to tam povodne prioritne nelakalo … Ozaj plati, ze obcas nestaci len citat a dokumenty pozerat, ale treba veci na vlastnej kozi zazit, na vlastne oci vidiet a zo svojej perspektivy (ktora je neprenosna) precitit, az potom sa da urobit nazor, resp. veciam lepsie porozumiet. Zas som sa nieco naucila, mnohemu porozumela.

Muchas Gracias, Centro America y Mexico!

>>> I got summer on the inside!

Nuz, len nedavno som videla oslavy Dia de los Muertos (obdoba nasich Dusiciek, pricom prvy den je venovany pamiatke zosnulych deti, druhy a treti den je venovany pamiatke zosnulych dospelych – ide o dost vesele, nie pietne oslavy, sviatok je chapany ako stastne stretnutie medzi zivymi a mrtvymi), konkretne som videla dia-de-los-muertos vyzdobu v Mexiku, oslavy v Hondurase a kostymy v Salvadore. V Hondurase pozerali male deti v parku na vacsom screene rozpravku Coco, tancovalo sa, spievalo, jedlo a pilo:

Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova

a ani som sa nestihla spamatat, ledva vybalit a zadaptovat a uz su tu Vianoce:-)! Nech su tie Vase krasne, stastne a vesele:-) / Merry Christmas:-)! A samozrejme, vsetko dobre do Noveho roka / Happy New Year. Pripajam moje novorocne zelanie / My Happy New Year Wish vyskladane (ako inak) z fotiek zo Strednej Ameriky:

Foto Janka Onufrakova – podme na to Novy rok
Foto Janka Onufrakova – nech si v Novom roku (a po dalsie roky) mozeme co najcastejsie povedat, ze zijeme svoj sen
Foto Janka Onufrakova – a nech v Novom roku (a po dalsie roky) zazijeme aj nejake dobrodruzstva
Foto Janka Onufrakova – a nech v Novom roku (a po dalsie roky) nezabudame na usmev “Smile” a pokial mozno ani na “Breathe – Go slow – Live”

Pripijem si kavou a samozrejme dovezenym rumom:-), takze na zdravie / cheers / arriva, abajo, al centro, al dentro:)!

Foto Janka Onufrakova

Majte sa super / All the best / Que lo pase bien:-)!

These memories are precious!

Pripajam maly vyber fotiek z niektorych mojich ciest – tentokrat fotky ludi. Najradsej fotim prave ludi, no uplne najradsej situacne – napr. na chodniku, na trhu, spoza rohu:-), proste nahodne a vo vacsine pripadov s tymi ludmi komunikujem – aspon neverbalne (zamavam, usmejem sa, …). Svet okolo vnimam citlivo a vnimam ho cez ludi – aj sa hovori, ze srdcom kazdej krajiny su jej LUDIA, a tak to aj je.

Foto: Janka Onufrakova, Kena – Masajovia – to mnozstvo zivotnej energie, co z tychto ludi (a vseobecne z ludi roznych prirodnych kmenov) vyviera, by bolo na export do sireho sveta (cista radost, spokojnost, pohodicka, klud, energia v kazdej bunke, …)
Foto: Janka Onufrakova, Senegal – na fotke to nie je vidiet, no prave som v Dakare nastupila na lod spolu s miestnymi, a ked sa neskor lod pohla, niektori zacali spievat a bubnovat (aj o tom je Afrika – o naruzivej potrebe bubnoveho rytmu):-). Senegal je progresivna africka krajina. Zaujimavostou je, ze ma zriadene napr. ministerstvo pre zeny (pre zenske otazky). V pamati mam najma pestrofarebne oblecenie miestnych zien (no ako vidite na fotke, aj muzi holduju vyraznym farbam, dokonca aj trblietkam:-) a dalej to, ako vsetko mozne aj nemozne obratne nosili na hlavach (to je sice bezne vidiet aj inde, napr. v Indonezii, ale tu som to videla hadam este vo vacsich rozmeroch, objemoch, poctoch).
Foto: Janka Onufrakova, Bali – tento ostrovcek podla mojho nazoru nie je idealnou plazovou destinaciou, aj ked vela ludi cestuje na Bali prave za tymto ucelom (zazila som o dost lepsie a krajsie plaze a vody oceanske alebo morske), no v tejto krajine si viem predstavit stravit dlhsi cas (extra pozitivna atmoska, vseobecna tolerancia, nadherne scenerie a mnoho inych, dusi lahodiacich prvkov)
Foto: Janka Onufrakova, Cina – nemozem povedat, ze by som v Cine videla malo usmievavych ludi, no ak to porovnam s Thajskom alebo Vietnamom, tak potom Cina vyznieva skor melancholicky. Na strane druhej som nikde inde na svete nevidela tak intenzivny komunitny zivot lokalcov – odohrava sa vonku, formacie tvoria navzajom sa nepoznajuci ludia, ktori spolu cvicia, resp. sportuju alebo spievaju, hraju karty, robia rucne prace a vselico ine – toto je prijemna specialita. Apropo, taketo aktivity su velkym benefitom najma pre seniorov (este generacia jedinacikov, cize zvacsa osameli ludia), ktori takto v spolocnosti samozrejme pookreju, su stastnejsi a tym si posilnuju aj imunitu.
Foto: Janka Onufrakova, Juhoafricka republika, Cape Town – z JAR nemam vela fotiek ludi, medzi lokalcov som vlastne ani vyslovene nechodila, ale aspon taky “chodnikovy” kontakt som samozrejme mala
Foto: Janka Onufrakova, Thajsko – krajina usmevov bez ohladu na vek, pohlavie, vykonavanu aktivitu fotografovanej osoby a tiez bez ohladu na Vas vek, pohlavie, narodnost, nabozenstvo, rasu a pod.:-), inak povedane, lokalci sa budu na Vas usmievat, aj keby co bolo:-) – a usmev im treba samozrejme opatovat:-).
Foto: Janka Onufrakova, Vietnam – aj tato krajina je plna usmievavych a privetivych ludi a sucasne ludi, ktori sa radi fotia (a to je celkom raritne vo svete!). V spominanych ohladoch je u mna Vietnam na este vyssej priecke nez Thajsko.
Foto: Janka Onufrakova, Brazilia – v Rio de Janeiro vela fotiek neurobite, fotak treba mat schovany a musite si davat extra pozor na vsetky veci – idealne je nosit brusny pas na doklady ci peniaze. Ja som fotila (no velmi opatrne), brusny pas som nenosila, no ani ziadne nausnice, retiazky (tie su dovodom napadnuti) a davala som si proste bacha.
Foto: Janka Onufrakova, Argentina – v tento moment som kracala k stvrti La Boca v Buenos Aires, ktora je znama farebnymi domcekmi (jemne podobna ako pestrofarebna stvrt Bo Kaap v Kapskom meste v JAR) a vydatne som fotila, no a na balkone zrejme nejakej kancelarie debatili muz a zena, a ked ma zbadali ako fotim, spontanne k sebe pristupili a zacali mi pozovat, potom mi aj mavat:-). Velmi kontaktni ludia, typovo ako ludia z europskeho juhu.
Foto: Janka Onufrakova – som blizko hranice Argentiny, Brazilie a Paraguaja – veseli Indiani (Indianov chcem vidiet este viac vo svojom zivote)
Foto: Janka Onufrakova, Uruguaj – toto boli miestne baby (turistky) len tak na vylete v ich krajine (pamatam si, ze som mala oblecenu oranzovu tenku vetrovku, no ciapku ani rukavice som nemala, nebola mi az taka zima)
Foto: Janka Onufrakova, Vietnam – ci mladi, stari, deti, takmer vsetci sa tu usmievaju
Foto: Janka Onufrakova, Kena – v Keni, konkretne v Nairobi nebolo uplne easy fotit miestnych a na cielenu fotku sa musela naskytnut prilezitost (napriklad navsteva nejakeho muzea alebo jeho parku)
Foto: Janka Onufrakova, Thajsko – o tejto krajine a jej usmevoch uz bola rec
Foto: Janka Onufrakova, Zanzibar – na tomto ostrove prevlada islam (99 percent), no vzdelavaju sa aj dievcata a co sa zahalovania tyka, v drvivej vacsine nosia len hidzab alebo khimar, no videla som aj zeny s odokrytymi vlasmi (povinnost nosit hidzab resp. khimar sa netyka malych dievcatiek, nastupuje az so zacinajucou pubertou). Apropo, zanzibarske plaze za mna super, len treba ist tam, kde nie su mohutne odlivy (aby ste z plaze nekracali kilometer do vody a z vody, ale nevidim v tom velky problem).
Foto: Janka Onufrakova, Kambodza – I left my heart there – tolko bolestnej minulosti, vyvrazdena cela inteligencia naroda (Pol Potov rezim – uz davnejsie som si kupila knihu “Pol Potov usmev”, zatial som ju neprecitala, no precitala som vela inych materialov o jeho vlade a genocide), a teda vyhliadky na progres krajiny su biedne, obrovska chudoba, negramotnost, atd., no aj tak maju tito ludia srdcia na dlani. Mala som vsak pocit, ze sa tam stale nesie atmosfera strachu (mozno len moj pocit) – lebo pokial ide o generaciu starsich ludi, vacsina z nich pri genocide prisla o blizkeho (alebo sa naopak na genocide podielala).
Foto: Janka Onufrakova, Tibet – tibetske deti neziju v blahobyte a ani v slobodnej krajine, no kym sa ich to bytostne nedotyka resp. este nerozumeju okolnostiam a nasledkom, nestradaju (aspon moj dojem a dufam, ze sa nemylim)
Foto: Janka Onufrakova, Zanzibar – skolacky v khimaroch (t.j. v satkach zakryvajucich vlasy, plecia a hrudnik, resp. celu vrchnu polovicu tela)
Foto: Janka Onufrakova, India – moslimske dievcatka a zeny v Indii nosia najcastejsie hidzab a khimar (malokedy vidiet cador, ale videla som raz aj zenu v nikabe). V poslednom obdobi sa, zial, hovori o nasili pachanom v Indii proti moslimom a krestanom zo strany hinduistickej majority (prijimaju sa zakony, ktore by uz bolo mozne kategorizovat ako segregacne, extremni nacionalisti utocia aj na moslimov, ktori maju za partnerku hinduistku, zasahy su aj voci umelcom a firmam).
Foto: Janka Onufrakova, Malajzia – vidiet tu aj dievcata a zeny, ktore nosia nie hidzab ale al-hamiru (cize satku, pod ktorou este maju dalsiu vrstvu – nieco ako ciapka, ktora zabrani tomu, aby hoci len vlas zeny bol odhaleny) kombinovanu s khimarom (prekrytie celeho hrudnika)
Foto: Janka Onufrakova, Tanzania – zhruba 2/3 populacie su krestania (to neplati pre Zanzibar, ktory je moslimsky, a ktory je sice autonomnym statom, no spolu s pevninskou Tanganikou tvoria stat Tanzania)
Foto: Janka Onufrakova, Indonezia – nadherny kut Zeme a ja som tu natrafila na neuveritelne srdecnych a tiez pokornych ludi
Foto: Janka Onufrakova, Paraguaj – v tejto krajine sa fotit nedalo, ulicky nevyzerali bezpecne, mnozstvo individui, sice som pofotila aj na chodniku, no interakcie s ludmi neboli skoro ziadne (nie dobry pocit som mala z toho, ze tam pobehujem)
Foto: Janka Onufrakova, Kena – skore rano, vzduch sviezi, ja som mala oblecenu mikinu, miestni mali oblecene hrube paperove bundy (necudujem sa, ich termoregulacia je odlisna od nasej). Ked som letela z Addis Abeby domov, v lietadle bolo dost teplo, no a vedla mna sedel student VS z Etiopie, ktory mal pocas celeho letu na sebe vetrovku (mal to namierene na nejake bezecke preteky do Prahy, a ked sme debatili, co studuje, kolko km behava, povedal, ze je to jeho prva cesta do Europy, ktora sa vybavovala dlho a nie lahko, no a ze sa boji, ako ho v Prahe prijmu ludia, ake to tam bude a ci mu tam nebude velka zima … velmi zlaty a skromny bol).
Foto: Janka Onufrakova, Vietnam – pamatam si, ze bolo rano, ked zrazu vidim veselu kompaniu s “dekou prestri sa a bud hlavne barom” priamo na chodniku – aby to nevyznelo, ze ich ohovaram, ze pili uz takto rano, “natriem” aj seba, ja som vtedy mala v sebe vodku:-) – ale musim to hned vysvetlit, islo o jednu z ojedinelych okolnosti na tomto tripe, ked sa proste ta vodka ponukala – niekto tomu hovori aj “vypalit cerva”, no pravda je, ze to ma na pripadnu vnutornu dezinfekciu (t.j. dezinfekciu inu nez povrchovej rany) nulovy efekt.

Rada by som este popisala, no musim utekat smer letisko. Ak som si to dobre pozrela, pilot bude mat pri jednom z mojich letov (spolu ich budem mat pocas celeho vyletu osem, do prvej cielovej destinacie tri) len jeden koridor na pristatie … tak premyslam, ze by som isla do kabiny “ku kormidlu”, nech pristaneme na prvykrat:-). Jasne, ze mam v hlave Afriku, najblizsia cesta nebola naplanovana s umyslom “prehlusit” spomienky na Afriku – to sa ani neda(!!!) – ale tak to nejako vyslo a Afriku si nesiem v sebe aj dalej:-). Narocnost bude v dlzke (trvani) tripu, a to vzhladom na jeho rychle tempo a minimum mojho spanku (take su moje dovolenky proste, ze vela nenaspim:-), ale spat mozem aj doma:-).

Majte krasnu a farebnu jesen!

A aby bola ta jesen aj hudobna, pripajam moju dalsiu oblubenu afro spevacku Sonu Jobarteh, ktora je prvou profesionalnou zenskou hrackou na hudobny nastroj kora, pochadza zo znamej (griot) rodiny zo Zapadnej Afriky, v ktorej sa tradicia hrania na koru spociatku odovzdavala vylucne na muzskych potomkov – az sa narodila Sona, ktora uz ako 4-rocna mala svoje prve vystupenie. Narodila sa v Anglicku, jej rodina je z Gambie a ona sama sa ku Gambii hrdo hlasi, plynule rozprava nielen anglicky, no aj mandinkou (jeden z hlavnych jazykov v Gambii, avsak hovori sa nim aj v inych krajinach Zapadnej Afriky) a v mandinke aj spieva:

Zdroj: https://www.youtube.com/watch?v=hlK7eGsAu84&list=PLPfB_j1yxP9T85JtyHjvwjBhdhZWOAVDr&index=78
Zdroj: https://www.youtube.com/watch?v=M6zGSxZtFX4&list=PLPfB_j1yxP9T85JtyHjvwjBhdhZWOAVDr&index=74

A ako bodka song s temperamentom krajin, do ktorych to mam tiez namierene:

Zdroj: https://www.youtube.com/watch?v=rs6Y4kZ8qtw

Z textu vyberam:

Que horas es (Kolko je hodin?). Once de la noche en San Salvador, El Salvador (Jedenast v noci v San Salvadore v Salvadore). Once de la noche en Managua, Nicaragua (Jedenast v noci v Manague v Nikarague).

Me gusta los aviones, me gustas tu (Mam rad lietadla, mam rad Teba). Me gusta viajar, me gustas tu (Mam rad cestovanie, mam rad Teba). Me gusta el viento, me gustas tu (Mam rad vietor, mam rad Teba). Me gusta sonar, me gustas tu (Mam rad snivanie, mam rad Teba). Me gusta la mar, me gustas tu (Mam rad more, mam rad Teba).

Moja vasen pre Afriku ma pokracovanie – maly kusok Africkeho rohu s velkym miestom v mojom srdci

Etiopia: Addis Abeba + Juzna Etiopia (region rieky Omo)

&

Dzibutsko

Podtitul: Don’t wake me, I’m not dreaming …

Africky roh – definicia vid napr.: https://cs.wikipedia.org/wiki/Africk%C3%BD_roh

Foto: Janka Onufrakova – kmen Banna – region dolneho Omo, ktory je ako celok pod ochranou UNESCO

Par kostrbatych viet na uvod:

Bude to netradicne kratky prispevok, este nie som pevnymi nohami a koncentrovanou myslou uplne doma… Prosim, zbalte mi moj zeleny kufrik a poslite ma spat:-).

Foto: Janka Onufrakova – konecne som videla na vlastne oci Desert Rose:-), a to nie je vsetko, videla a odfotila som aj kvietok Addis Ababa (v preklade z amharciny “Novy kvet”), po ktorom nesie nazov sucasne etiopske hlavne mesto

Pred touto cestou som mala respekt (nie vsak v zmysle, ze ma tam niekde o rok najdu ohlodanu termitmi:-), ziadne ocakavania som preto radsej nemala, akurat som samozrejme tusila, ze kedze som do Afriky blazon, bude to super a basta. Nebolo to super, bolo to po vsetkych strankach super+++.

Obsah riadkov vyssie uz asi napoveda, ze faktograficke udaje, exaktne data a pre Vas niecim prinosne informacie budete v tomto prispevku hladat marne:-). Spravne:-)! Ale nieco inspirativne tu hadam najdete. Bolo by pre mna teraz namahave pisat vecne a informativne (a vobec cokolvek pisat), ked mam v hlave len vone, usmevy, pocity, zazitky, zvuky skorych hodin africkych ran a pod., ktore sa slovami sprostredkovat nedaju.

Proti afro-mixu (a vseobecne mixu) vobec nic nemam, pridam preto k spomienke na oblasti vychodnej Afriky jedno slovicko v jazyku statu zapadnej Afriky – ide o slovo v bambarcine (poradim, nech nehladate, bambara je jazyk, ktorym sa hovori v Mali, no a v Mali sa hovori aj francuzsky – tu uz mame jazykove spojitko s Dzibutskom, v ktorom sa tiez hovori francuzsky a dalej arabsky):

N’TERINI

Uz som chcela pokracovat, ked som si uvedomila, ze s bambarou som poradila a s Nterini nie:-), tak naprava: My Love (event. My Love / Confidant).

AFRIKA...

Nasledovat bude trailer ku klipu spevacky, ktora sa narodila v state s exotickym nazvom Pobrezie Slonoviny (Ivory Coast), vyrastala v Mali a zije vo Francuzsku, a ktoru pocuvam uz zopar rokov (aj jej koncerty mam napozerane): Fatoumata Diawara. Dielikom do skladacky je, ze klip sa natacal v Etiopii – konkretne v pusti Danakil (nachadza sa v SV Etiopii, v SZ Dzibutsku a v juznej Eritrei – tuto pust som nenavstivila a nebola som ani nikde inde na severe Etiopie, kedze sa tam kvoli trvajucemu ozbrojenemu konfliktu necestuje – niekedy nabuduce). Fatoumata vo svojich textoch vacsinou rozobera silne temy, napriklad apeluje na porozumenie medzi ludmi, roznorodost povazuje za silu (nemozeme byt vsetci rovnaki, len cierni, len bieli, atd.) a povzbudzuje, aby sme sa s odlisnostami stotoznili: “We should start to enjoy it, then we can give a chance to all children.” Klip natocila etiopska umelkyna Aida Muluneh (o tejto talentovanej a uznavanej dame aspon tolko, ze je vizualnou artistkou a fotografkou, zije v Addis Abebe, no pracovala ako fotozurnalistka pre The Washington Post, jej diela su vystavovane po celom svete, bola clenkou poroty The Sony World Photography Awards a The World Press Photo Contest). V klipe si mozete vsimnut aj jedlo – velku placku s plnkou – ide o indzeru (narodne etiopske jedlo). Apropo, biela solna plan v klipe mi pripomina Lac Assal v Dzibutsku:

Zdroj Fatoumata Diawara: https://www.youtube.com/watch?v=y6eUoXMlZmk

Link na cely klip: https://www.youtube.com/watch?v=4gmGL5SqhaY

Video k songu sleduje (citujem):

"...a young man as he crosses the desert, a single bag of belongings slung over his shoulder. Though he's left behind a woman he loves and his family, he's gone in search of a better life. By the end, his family receives news of his journey — it isn't good. It's a subtle, affecting reminder of the global migration crisis." [zdroj: https://www.npr.org/sections/allsongs/2018/03/07/591512856/fatoumata-diawaras-stirring-reminder-of-the-global-migrant-crisis]

Text songu je silny a citlivy. Aspon uryvok z neho plus link na full text:

"...he has left his family and friends behind and gone away. He may never come back. What am I to do? He was my friend and my confidant. How is he? Just let me know how you are." [zdroj: https://lyricstranslate.com/en/nterini-my-love.html]

Iduc do Afriky sa ku mne nahodou dostal tip na knihu Zeny, ktore zostali od autorky Magdaleny Rojo (pohlad na migraciu z druhej strany, t.j. z pohladu zien, ktorym odisli muzske naprotivky, no su tu aj deti, ktorym odisli otcovia, bratia, atd.) – este som ju necitala, no v rade mojich neprecitanych knih poskoci na prve alebo aspon popredne miesto (tema migracie, osudy migrantov a tych, ktore/i “zostali”, mi nie su ani nahodou lahostajne): https://www.martinus.sk/?uItem=1928753.

Ked sme pri knihach, uz davnejsie som citala cestopis Etiopia – Vysoka skola neocakavania od Pavla Hiraxa Baricaka – vrelo odporucam, od zaciatku do konca som ju hltala a pritom sa aj velmi nasmiala, no sucasne (tak sa to v mojom zivote nejako opakuje) ma pri jej citani ani nenapadlo, ze sa po etiopskej zemi prejdem tak skoro: https://www.martinus.sk/?uItem=110219.

Zaznam o tom, ze som o Etiopii snivala uz par rokov dozadu, som nasla v mojich starsich mailoch – konkretne “Date: so 23. 5. 2015 o 7:53” – rozposlala som ho vela ludom v Bcc (mozno aj Vam, ktori prave citate tento prispevok). V nom sa nadchynam Etiopiou, spominam aj Rwandu a davam do pozornosti Barabasov film (vtedy novinka) “Suri o etiopskom kmeni. Clanky o tomto filme boli na Dobrodruhovi, Outdoorfilmoch atd., no asi najkomplexnejsi bol tento: https://kultura.pravda.sk/film-a-televizia/clanok/355780-vzdy-je-to-vnutorny-boj-ci-si-zachranovat-zivot-alebo-nakrucat/. Kto je fanusikom diela Pavla Barabasa (ja ano), asi si spomenie aj na jeho starsi film z Etiopie “Omo – Cesta do praveku“: https://www.csfd.cz/film/201878-omo-cesta-do-praveku/prehled/.

Aby to nebol prispevok len o zazitkoch a tvorbe inych, pripajam moj, v zasade nahodny a absolutne restriktivny vyber fotiek (stale este triedim, no mozem povedat, ze najviac fotiek mam z ludi a uplne najviac z ludi roznych kmenov):

Foto Janka Onufrakova – prislusnicka kmena Hamar s babatkom – Hamarovia su pocetnym, nie vsak najvacsim kmenom v povodi rieky Omo. Na ruke zeny si mozete vsimnut skarifikaciu (jazvenie ako technika zdobenia tela). Vizazou mi Hamarovia v Etiopii pripominali kmen Himba v Namibii. Krasni a velmi mili ludia (obe etnika).
Foto: Janka Onufrakova – v Etiopii som si do internej pamati ulozila takuto krasnu zelenu (ziadna vyprahnuta krajina), plus vonavy vzduch a cesty plne somarikov a krav (boli v hufnejsich poctoch nez inde v Afrike) a detskych pastierov. Inak, nepostrehla som skoro ziadny hmyz v denny cas.
Foto: Janka Onufrakova – ku kmenu Dassanech som sa chvilocku plavila – voda bola hnedocervenej farby, no bez zapachu, uz bolo dost teplo, no to bola len jemna predpriprava na “super tropical heat” v Dzibutsku (och!). Mne sa v Etiopii pacilo uplne vsetko. Zatial si vsak uprimne neviem predstavit stravit s nejakym kmenom noc v ich pribytkoch, zrejme by som nezaspala:-). Ludia z kmena Dassanech mi povedali (ich tlmocnik), ze v noci sa okolo potuluju hyeny …
Foto: Janka Onufrakova – v Juznej Etiopii ma prekvapili pomerne velmi dobre cesty, cakala som skor (alebo vylucne) pralesne cesticky ci kameniste pikady:-). No vsimnite si, kto / co tu obcas riadi dopravu:-). Ale v stalej sluzbe na cestach boli prevazne somariky:-).

PS: Plnohodnotnejsi prispevok s bohatsim spektrom fotiek postnem mozno niekedy nabuduce (no neviem, ci by som nemala najskor dokoncit ten o Senegale, kde som bola pred vyse rokom:-), alebo nejaky iny rozpisany). Ale aspon hutny zaver: nie je miesto, kde by som videla viac kmenov nez tu v Juznej Etiopii v povodi rieky Omo – inak povedane, nie som si ista, ci vobec existuje dalsie miesto na Zemi, kde zije tradicnym sposobom take mnozstvo roznorodych etnik. Ak Vas lakaju kmene a kultura, potom suradnice prave pre Vas su: dolne Omo. Je samozrejme otazne, dokedy to povodne vydrzi… Dalsi bonus bonusov: turistov (belochov) som videla tolko, ze by som ich spocitala na jednej ruke – pri kmenoch som ich videla len na dvoch miestach, z toho pri jednom kmeni som si vsimla belocha az ex post, t.j. na fotke:-), no a v Dzibutsku uz vobec nechapali, co tam idem robit, ak nie som vo vojenskej misii ani diplomatickej sluzbe:-) – cize, ak chcete byt niekde totalne exotik, nech sa paci smer Djibouti (vezmite si ale kremik SPF “100” a brile na Everest):-).

PPS: Znova sa mi v tej Afrike potvrdilo, ze tamojsi ludia (specialne v kmenoch) o byti velmi nepremyslaju, oni ziju. Neviem, ci niektori z nich vlastnia nieco viac nez skromne oblecko a mozno par ozdobok a nadob, no su taki skutocni, bez masiek, bez pretvarok, bez nanosov … plus ta ich energia, usmevy, zjavna nekomplikovanost a pod. … Ak ma clovek napriklad nejake nejasnosti, vseobecne otazky a pride tam, nad odpovedami asi nebude musiet tuho uvazovat, tie odpovede jednoducho vyciti… je to tam take pravdivejsie. Mozno mi rozumiete a ak by aj nie, no niecim Vas to oslovuje, chodte a nebojte sa (hoci uvidite aj ozbrojenych domorodcov) – usmev je univerzalnym neverbalnym komunikacnym nastrojom, a ak Vam nerobi problem ho pouzivat, vacsina miestnych ludi vas prijme, nezbije, nevyzenie palicou (ja by som napriklad takych bielych votrelcov cudne oblecenych, s cudnymi ozdobami (slnecnymi okuliarmi a hodinkami), s cudnymi aparatmi (fotakmi) okamzite vyhnala a asi aj s palicou, napriklad bambusovou:-).

Foto: Janka Onufrakova – Addis Ababa, Etiopia – mama a dcera na miestnom trhu (inak, farba pokozky ludi v Addis Ababe je o dost svetlejsia nez u ludi na juhu Etiopie, kde je uz ebenova). A dam jeden geograficky udaj o Addis – nachadza sa v nadmorskej vyske 2 355 m – cize, ked vystupis z lietadla, neovali Ta ziadna povestna africka palava, naopak, bude Ta ovievat prijemne sviezi, priam chladny vzduch.

A este aspon par foto z Dzibutska – uplne ina krajina, uplne iny svet, stale citim tu horucavu (aj nocna teplota bola vysoka, nad 30 stupnov!), vsetko zaujimave, urcite by som tu pobudla este o jednu, dve noci viac:

Foto: Janka Onufrakova – Djibouti – paviany. Len zainteresovani by rozumeli: na lavom ramene Cibet (lavom preto, ze je blizsie k srdcu) sedi baboon a ten si niekedy na snurke drzi gekonika – DOLEZITE: vesela a vznesena misia pokracuje dalej spolu s Cibet do sveta:-)!
Foto: Janka Onufrakova – dievca z Djibouti
Foto: Janka Onufrakova – muz z Djibouti predavajuci ametysty – mne to ostre slnko osvetlovalo oci, az na fotke (nie v reale) som si vsimla, ake mal prosebne oci:-(((, ja som od neho tie kamene nekupila, boli velmi velke a moj natrepany kufor celkom tazky, kupila som len dva malicke kamienky na inom mieste:-( …
Foto Janka Onufrakova – aka by to bola sucha a horuca krajina bez tiav? Ta taka dajaka bezhrba:-)! Este sa mi ale velmi nechce srandovat, smutim za Afrikou … Apropo, v Dzibutsku nie su ziadne stale rieky. Taku horucavu som zazila asi len v Indii, no nocna teplota v Indii urcite nebola nad 30 stupnov ako v Djibouti (och!, drsne rozpalena krajina, no ale treba priebezne trenovat na ten Danakil:-).
Foto: Janka Onufrakova – dievca z Djibouti

A este slovickom spat k Etiopii => jedno velke dakujem v amharcine: Ameseginalehu! A pre Dzibutsko dam v arabcine => Shukran!

Different nations, different tribes, different languages, identical emotions! Ano, ano, milujem Afriku:-)!

Kde sa piesok leje a voda sype, tam velvicia rastie a oryx zije

Najstarsia a najpozoruhodnejsia pust sveta

Namib.

Foto: Janka Onufrakova

Stretnutie vekov

Miliony rokov stare duny a tiez asfaltova cesta a jeepy.

Foto: Janka Onufrakova

Two steps from hell

Sucho, horuco, apokalypsa … A ja? Ja salena leziem na najvyssiu miestnu dunu, t.j. na druhu najvyssiu dunu sveta … Lokalci ju oznacuju “Crazy Dune” – vedia preco a aj ja to zistim:-).

Foto: Janka Onufrakova

Mrtve udolie, Pobrezie kostier, Oryx a Velvicia podivna

To nie su uryvky z fantasy, to je Namibia.

Foto: Janka Onufrakova

Zazitky si obcas treba zasluzit. Pre Afriku to plati vzdy.

Bumpy roads, schluss defekty, zranenia, improvizovacky a uporna (i marna) snaha nemat ocakavania, ze casovy itinerar sa bude plnit:-). Nebude, no ak karavana nejako pojde dalej, je vsetko v poriadku:-).

Foto: Janka Onufrakova

Goeie middag, tento prispevok sa bude niest na pieskoch Namibie. Beriem vas do namibijskej puste Namib.

Vysvetlivka: “Goeie middag” znamena v afrikancine “dobry den”.

Pred rokmi, ked som prvykrat videla fotky namibskych dun, pohlad na ne ma uplne zmagnetizoval (“imprinting” hlavy aj duse). To som este netusila, ze do Namibie raz pojdem, duny uvidim a na jednu vyslapem. Dit het gebeur:-).

Vysvetlivka: “Dit het gebeur” znamena v afrikancine “stalo sa”.

Jankine foto – Narodny park Namib-Naukluft, ktory sa nachadza v pusti Namib

Na uvod si skuste predstavit nedozernu oblast s hojnostou vsetkeho okrem vody a zivota, no pritom vizualne zaujimavu. Taku, ktora je nekonecnou scenou s rozpravkovymi vyjavmi a posobivou zmesou farieb. Taku, v ktorej, ak vo vasom 4×4 vypnete motor, nastane svet uplneho ticha (bezzvukovost, aka je napr. v polarnych oblastiach alebo v umelych zvukotesnych komorach). Pridajte tony piesku, nafarbite ho v zaklade okrovou a oranzovou a vymodelujte tvary, na ake si len spomeniete. Tolko asi k predstave. Realita je hadam este lepsia. Bude vas bavit bez ohladu na to, akou formou si to tu budete uzivat.

Startujeme, no treba sa pripravit na dlhe kilometre po cestach-necestach:

Jankine foto – Namibia
Jankine foto – Namibia
Jankine foto – Namibia

Po cele tie dni sme len malokedy stretli ine auto. Preto, ak nechcete skoncit napr. takto:

Jankine foto – Namibia

poriadne natankujte svoju karu:

Jankine foto – Namibia – velmi pekne miesto bola tato benzinka. Vsimnite si proforma znacku “pozor, prasa bradavicnate” – na podobne a zaroven realne znacky upozornujuce na vyskyt zvierat tu na cestach bezne natrafite.
Jankine foto – Namibia – pultovy bar na velkej benzinke

A doplnte niekde zasoby, pretoze nie desiatky, ale stovky kilometrov nemusite mat nic po ceste:

Jankine foto – Namibia – chapem, ze “furnitures, chemicals, beds and toys” asi potrebovat nebudete, no ak by nahodou

A ak ani den nevydrzite bez vareneho jedla na obed, dajte si ho tam, kde prave bude, aj ked nie ste velmi hladni (alebo potom az na dalsi den):

Jankine foto – Namibia – vidiet turistu resp. beloska (stoji za autom) je rarita

Skor, kym vam predstavim sice vyprahnutu, no velmi zaujimavu a rozlohou vyznamnu cast Namibie, vyznacujucu sa mnohymi superlativmi, ktore z miesta sameho robia svetovy unikat, najskor aspon par realii o Namibii.


Namibia je obrovsky stat, ma rozlohu vacsiu nez je 2-nasobok Nemecka. Pripodobenie nie je nahodne, Namibia bola v minulosti nemeckou koloniou a niesla nazov Nemecka juhozapadna Afrika (nielen Nemci ju kolonizovali) a dodnes tu pocut nemcinu (je aj jednym z lokalnych narodnych jazykov), najma v krasnom pristavnom meste Swakopmund, o ktorom sa hovori, ze je nemeckejsie nez Nemecko:

Jankine foto – Namibia – Swakopmund
Jankine foto – Namibia – Swakopmund
Jankine foto – Namibia – Swakopmund

Swakopmund je najoblubenejsou dovolenkovou destinaciou v Namibii, a to nielen pre lokalcov. Nemecki dochodcovia sa tu stahuju aj na dochodok (maju tu zriadene cele kondominia).

Ak vsak milujete divocinu (ja ano) a/alebo radi spoznavate domorode kmene (ja ano), odporucam ist dalej a dalej a dalej, pretoze, co kusok obrovskeho uzemia Namibie, to ina krajina. Je priam neuveritelne, co vsetko tato africka kraska ponuka, co vsetko sa v nej da vidiet a zazit. Dolezitym faktorom je bezpecnost (na rozdiel napr. od JAR) a politicka stabilita (na rozdiel od mnohych inych africkych krajin). A ak si potrebujete postrazit budget, tiez palec hore (v porovnani napr. s dalsou africkou perlou – Botswanou, ktora je velmi draha, je Namibia OK). Ako som uz naznacila, najviac ma prekvapilo, ze pocas celodennych presunov sme skoro nikdy nikoho nestretli – a to je v dnesnych casoch, kedy je turistov vsade vela, ozajstny cestovatelsky luxus. Aj predajny system miestnych krystalov bol zaujimavy – popri ceste v absolutnom ludoprazdne sme natrafili na stolceky, na ktorych boli ulozene krystaly s cenovkami a pokladnicka na peniaze – nic viac, nic menej – nieze vas teda napadne cakat na predavajuceho:-), staci hodit cash do pokladnicky a v pokoji odist (aj s krystalom).

Hoci prispevok sa nesie v znameni piesocnej muky, Namibia je geograficky velmi rozmanita. Okrem puste a polopuste tu najdete nahorne plosiny (napr. Kalahari) a vysociny, tiez krovinate pasma, zelene savany a oceanske pobrezie. Nemozem opomenut zname rieky Zambezi (po nej som sa plavila) a Okavango:

Jankine foto – Namibia

a jasne, ze vypichnem aj moju divocinovu srdcovku – Narodny park Etosha, ktory patri k NAJvacsim na svete (ma rozlohu 22 912 km2) a NAJstarsim v Afrike (bol zalozeny v r. 1907):

Jankine foto – Namibia – NP Etosha
Jankine foto – Namibia – NP Etosha

S mojou mini skupinkou sme Etoshu krosovali prenajatym autom bez rangerov a bez vysielacky. A tiez aj bez zbrani (ak neratam noziky rybicky:-), hoci pri jednej udalosti by sa aspon pre pocit bezpecia bola nejaka ozajstna velmi zisla – o tom niekedy nabuduce). Spali sme tu na dvoch rozlicnych miestach v kempoch s domcekmi (na noc sa vstup do arealu zatvaral) a cely system mi pripominal detsky tabor – teda az na malaricke komare a v tme sa spacirujuceho medojeda, ktore mi detsky tabor nepripominali:-). Z hromady fotiek mnozstva zveri (vratane velkej) a vtakov zamerne vyberam len jedno (3x vista) – totiz, ak si odmyslite travnate plochy, hodi sa aj do scenerii Namibu:

Jankine foto – Namibia – NP Etosha – Pstros dvojprsty alebo aj africky (lat. Struthio camelus)
Jankine foto – Namibia – NP Etosha – Pstros dvojprsty alebo aj africky (lat. Struthio camelus)

Dva pstrosy dvojprste prisli ku mne blizko, tak velmi blizko, ocny kontakt sme nadviazali, hovorim si svetlo OK, aj kompozicia OK … ked sa mi zrazu otocili chrbtom a ja som v subehu pohla fotakom, odrezala im nohy a este aj nespravne zaostrila:-)! Ta fot, ked mas na to sekundu a pre objekty nie si ani nahodou zaujimava:-). Aj tak mam rada tuto fotku:

Jankine foto – Namibia – NP Etosha – Pstros dvojprsty alebo aj africky (lat. Struthio camelus)

Namibia patri medzi najrozmanitejsie krajiny Afriky. Kazda, doposial navstivena africka krajina sa mi pacila, ale roznorodost videneho bola NAJ prave tu (resp. zatial nemam tip na ekvivalent bez kompromisov).

A este na sekundu odskocim do hlavneho mesta Namibie, ktorym je Windhoek:

Jankine foto – Namibia – Windhoek – bronzova socha kudu v jeho zivotnej velkosti na Independance Avenue pred budovou Najvyssieho sudu (kudu je jedna z najvacsich africkych antilop, pofotila som ju aj v prirode). Sochu vytvoril nemecky prof. Fritz Behn a na toto miestu ju instalovali v r. 1960. Ma byt mementom epidemie z r. 1896, ktora takmer vyhubila miestnu populaciu kudu. Pamatnik nesie oznacenie “duch nadeje” (spirit of hope) a vyjadruje nadej pre miestnu, neskutocne bohatu divoku zver a prirodu (wildlife).
Jankine foto – Namibia – Windhoek – rimskokatolicka katedrala Sv. Marie na ul.  Karla Wernera – bola postavena v r. 1906 – 1908 
Jankine foto – Namibia – Windhoek – nemcina je vsadepritomna
Jankine foto – Namibia – Windhoek – Aloe Safari Rose
Jankine foto – Namibia – Windhoek – evanjelicky kostol Christuskirche z r. 1910 – stoji na ostrovceku krizovatky na Robert Mugabe Avenue oproti budove parlamentu (Tintenpalast). Kostol navrhol nemecky architekt Gottlieb Redecker a bol postaveny v novoromanskom slohu s vyraznymi prvkami secesie a neogotiky. Vystavba zacala po vojnach medzi Germanmi a lokalnymi kmenmi Khoikhoi (jeho niekdajsie hanlive oznacenie bolo Hottentots), Herero a Owambo, a preto spociatku niesol nazov Kostol mieru (Church of peace). Vitraze pre kostol daroval nemecky cisar Wilhelm II. (posledny nemecky cisar a posledny prusky kral). Na lemy okien a portiko bol pouzity mramor z Talianska. Hodiny, cast strechy a 3 bronzove sochy (tie odlial Franz Schilling) priviezli z Nemecka. Veza chramu meria 24 m.

Namibia je o superlativoch, tak dam aspon 2 geograficke: je to 2. NAJredsie osidlena krajina sveta (rozloha Namibie je 825 229 km², pocet obyvatelov je cca 2,6 mil. a teda hustota obyv. je pouhych 3 cloveka / km²) a jedna z NAJmladsich krajin sveta (nezavislost resp. suverenitu ziskala v r. 1990).

Uradnym jazykom je anglictina, cize, ak neratam kontakt s ludmi z kmenov, nestratite sa v preklade.

Uradnou menou je namibijsky dolar, no ak popri Namibii mate namierene aj niekam inam v ramci juznej Afriky, odporucam mat pri sebe radsej juhoafricke randy (nimi zaplatite nielen v JAR a v Namibii, no aj v Zimbabwe, kym namibijskym dolarom len v Namibii).

Jankine foto – namibijske dolare
Jankine foto – namibijske dolare

Presuvame sa do puste Namib (hladali by ste ju v Namibii) a do Narodneho parku Namib-Naukluft (hladali by ste ho v pusti Namib).

Pust Namib (Great Namib Desert) sa rozprestiera v 2 africkych statoch – vacsina puste je v zapadnej Namibii a maly kusok puste pokracuje na sever do juhozapadnej casti Angoly:

Pust Namib vid svetly pas na juhozapade Afriky pri pobrezi Atlantiku

Ma rozlohu o trosku vacsiu nez Ceska republika, konkretne 81 000 km². Jej dlzka (tiahne sa pozdlz pobrezia Atlantickeho oceanu) je cca 1 600 km a sirka 50-160 km. Cize tam, kde konci pust, zacina nekonecna oceanska modra alebo este inak, pust sa “prepada” do oceanu (horuci piesok obmyvaju studene oceanske vody) a prave tato oblast patri k NAJfascinujucejsim miestam nasej planety. Turisti si tuto podivanu najradsej uzivaju v okoli uz spominaneho mesta Swakopmund.

Nazorna ukazka:

Zdroj YouTube: https://www.youtube.com/watch?v=8rfhiakRHE4

Aj Sir David Attenborough vyjadril obdiv tymto koncinam v jeho “Great natural wonders”.

Nazov puste “namib” pochadza z jazyka kmena Nama a znamena “rozsiahly” (alebo aj “miesto, kde nic nie je”).

Diverzita typicka pre celu Namibiu je priznacna aj pre samotnu pust Namib. Kym centralna cast puste ma pieskovy povrch, sever je kamenisty a nachadzaju sa na nom strkove polia, skalnate utvary, utesy a priepasti. Vo vychodnej casti puste by ste objavili horsky masiv s nadmorskou vyskou nad 2000 m. A konecne juh puste, ktory je pieskovy a zdobia ho vysoke duny, ktore patria k NAJvyssim na svete! A to nie su vsetky superlativy puste Namib (a uz vobec nie Namibie). Nikoho neprekvapi fakt, ze v oblasti puste je sucho. Pust Namib je vsak NAJsuchsou pustou v Afrike a superi s pustou Atacama v Cile o priecku NAJsuchsej puste sveta (Atacama vedie). Su obdobia, ked tu niekolko rokov nezaprsi vobec, inokedy tu rocne spadne v priemere 20 – 50 mm zrazok. Top priecka vsak patri pusti Namib, pokial ide o vek – je to NAJstarsia pust na nasej planete – podla odhadu vedcov ma 55 milionov rokov.

Okrem par obydli a horskych masivov tu natrafite len a len na piesocne duny. Na tie sa vsak velmi dobre pozera.

Mysterioznost puste je dana tym, ze pod vplyvom svetelneho spektra menia duny svoje farby. Aj to je dovod, preco ju niektori povazuju za NAJpozoruhodnejsiu pust sveta alebo aspon za vynimocnu. Farby sa mierne odlisuju aj podla polohy – na zapade, blizsie k oceanu je piesok belsi, smerom do vnutrozemia ma ruzovkasty nadych. Daju sa rozpoznat aj starsie duny od mladsich – starsie su rozlahlejsie a cervenkaste, mladsie su zlto-hnede. Vyrazna cervena je vdaka pritomnosti oxidu zeleziteho.

Zdroj See Africa Today: https://seeafricatoday.com/adventure/the-worlds-highest-sun-dunes/
Zdroj GEOExPRO: https://geoexpro.com/sand-of-sea-dunes-of-namib/

Kazda z mnozstva starobylych dun ma osobity tvar sformovany vetrom a niektore duny su aj pomenovane – napr. Duna 45 (foto nizsie), Duna 7, Duna Big Daddy (lokalci ju volaju “Crazy Dune”), Duna Big Mama, atd.:

Jankine foto – Duna 45 v pusti Namib. Nazov “45” vyjadruje pocet kilometrov od brany Sesriem, ktora je hlavnym pristupovym bodom do Narodneho parku Namib-Naukluft a do oblasti Sossusvlei s mnozstvom dun, ktore su top turistickou atrakciou (napriek tomu som na celom tom velkom uzemi videla len zopar jeepov a napocitala asi 30 ludi – turistov).
Jankine foto – jedna z dun v pusti Namib
Jankine foto – pohlad na duny v pusti Namib neomrzi
Jankine foto – duna strieda dunu
Jankine foto – turisti idu slapat hore, my ideme “o dum dal”
Jankine foto – oblast blizko nasej cielovky, t.j. blizko Big Daddyho

Pust Namib je skutocnou vizualnou lahodkou. Tak schvalne, ak by ste si mali predstavit vynimocne posobivu pustnu oblast, ako by vyzerala? V tychto koncinach su to divotvare (moj novotvar) kopce, kopceky, kuzele a pyramidy sypkej muky vo farbach od bielosedej, cez zltu a okrovu a dalej od ruzovej cez oranzovu a terakotovu az po cervenu a hnedu.

Ak vas zaujima aj pohlad zhora, pripajam pekne video:

Zdroj AirPano VR na YouTube: https://www.youtube.com/watch?v=WJ6LdwJgm3Y

Pust Namib je aj jednym z NAJnehostinnejsich prostredi na Zemi. Denna teplota dosahuje az 50°C, no to nie je ten najvacsi problem pre zivot – su to obrovske teplotne rozdiely medzi dnom a nocou, v priemere cca 43°C! V jej okrajovych castiach, kde su podmienky pre zivot priaznivejsie, by ste mohli stretnut aj hyeny, sakaly, pstrosy, gazely a dokonca aj levy. V tych tvrdsich podmienkach uz len clankonozce, jasterice, hady, gekony, hmyz, no ohromnym prekvapenim je vyskyt antilopy oryxa juhoafrickeho – moja parnokopytnikova topka, povazujem ho za asi najkrajsiu antilopu, ktoru som videla v celej juznej a aj subsaharskej Afrike (k oryxovi este nizsie). Z endemickych druhov treba spomenut gekona namibskeho (lat. Pachydactylus rangei) a nezvycajneho, hmlisteho chrobaka (lat. Onymacris unguicularis), ktory ziskava vodu jej kondenzovanim na vlastnom tele.

A ak sa uz dostanete do oblasti puste Namib a nie nahodou (ze by ste fatalne zabludili alebo stroskotali), potom cielom vasej navstevy bude nepochybne pustny narodny park. Tam ideme.

Narodny park Namib-Naukluft sa nachadza v pusti Namib a ma rozlohu skoro presne ako Slovensko, konkretne 49 768 km2. Vacsina uzemia je vsak pre turistov nepristupna. Kam sa moze dostat navstevnik parku? Do pohoria Naukluft (ponuka sa horska turistika az do vysky 1 949 m), k pieskovym dunam v oblasti Sossusvlei a na ich vrcholy (vystupy na duny su povolene) a napokon na male uzemie severne od rieky Kuiseb.

Jankine foto – Narodny park Namib-Naukluft – zas ludoprazdno
Jankine foto – Narodny park Namib-Naukluft

Podme do najznamejsej oblasti v NP Namib-Naukluft, ktorou je Sossusvlei.

Sossusvlei sa nachadza v juznej casti puste Namib. Zabera vyznamnu cast NP Namib-Naukluft, ma rozlohu 32 000 km2. Je to solna a ilovita panva a prave tu by ste hladali komplex ikonickych, vysokanskych dun. Vzhladom na ich tvar, lepsie povedane mnozstvo tvarov, do ktorych ich formuje silny vietor, ked do nich naraza zo vsetkych svetovych stran, sa oznacuju ako “star dunes“. Maju 3 a viac ramien, vrhaju tmave tiene (v zavislosti od dennej doby) a maju strmsie svahy nez linearne duny. Vdaka unikatnemu cervenemu piesku je olast Sossusvlei “must-see” pre ludi, ktori cestuju do juznych casti Afriky. Nazov oblasti je vytvoreny z dvoch slov: “sossus” znamena v jazyku kmena Nama “niet navratu” (prip. slepa ulicka) a “vlei” je v afrikancine “mociar” alebo “plytke jazero”. Nazov ma symbolizovat bezodtokovu oblast lokalnej, efemernej rieky Tsauchab. V susedstve Sossusvlei je panva Deadvlei, ktora je jednym z najfotografovanejsich miest v ramci juznej Afriky – moj ciel.

Deadvlei je biela ilovita panva obkolesena strmymi svahmi vysokych dun. Hoci sa vsade stretnete s prekladom nazvu ako “Dead Valley”, cize “Mrtve udolie”, nie je to uplne spravne. “Dead” je OK, je to anglicke slovo “mrtvy”, avsak slovo “vlei” (ako som uz uviedla vyssie) je afrikanske a znamena “mociar” alebo “plytke jazero”. Spravnejsi preklad je teda “vyschnuty mociar”. Pred stovkami rokov sa tu po dazdi rozvodnila rieka Tsauchab a vznikli docasne, plytke jazierka. Tie umoznili vyrast stromom akaciam (lat. Vachellia erioloba). Okolo r. 1100 sa klima radikalne zmenila, prislo velke sucho, piesok zablokoval vodu z rieky, ktorej trasa sa tym zmenila, a ako dosledok zahynula vsetka vegetacia s vynimkou niektorych statocnych, napr. sukulentnej rastlinky salsola, ktora sa prisposobila a preziva sposobom ziskavania vlahy z rannej hmly a z velmi zriedkavych zrazok, a tiez melonov nara (clen rodiny uhoriek), ktore sa spoliehaju na podzemnu vodu, maju plody a trnovite stonky bez listov a su zakladnym zdrojom potravy pre povodnych obyvatelov Topnaar. Na mieste Deadvlei zostali po prichode sucha len “kostry” stromov, ktore definitivne vyschli pred cca 600-700 rokmi. Dnes su cierne, spalene intenzivnym slnkom, a hoci drevo nie je skamenene, nerozklada sa, pretoze je tak suche. Ide o mrtvy, riedky lesik, zakonzervovany v case (foto vid nizsie).

Najlepsie je predstavit lokalitu cez vlastny, idealne dynamicky zazitok. Tak podme na to. V skratke na uvod: ten den bol extra uzasny, aj ked fyzicky bolel. Ideme tam, kde ak by som si na celo dala nalepku “the burning traveller”, bolo by ma to vystihovalo:-). Dve veci sa mi tu prihodili: prva (viditelna) – posunula sa mi pokryvka hlavy na cele a opalilo mi celo diagonalne (to ako sa da? da!), druha zalezitost (pre inych neviditelna) mala o.i. za nasledok, ze som ronila slzy od bolesti (k tomu dalej). Predtym vsetkym ma skoro rano ozdobil skrabanec na ruke, ked sme dostali taky smyk, ze len vdaka stastiu neskoncila cela vyprava zle. To bol teda DEN:-)!

Ten DEN sa zacal budickom asi o 4:00 rano. Muselo to tak byt, slapat na duny treba rano, inak zaziva zhorite:-). Este sa vratim v case par hodin spat, aby ste videli oblast, kde som vtedy 1 noc spala – polopust, divocina, ziadne ploty, uprostred toho domceky (lodges), no a vdaka absencii svetelneho smogu nadherny, svetielkujuci koberec na nocnej oblohe – mozete tu jasne vidiet napr. Mliecnu cestu, suhvezdia Kentaur a Juzny kriz, gulovu hviezdokopu Omega Centauri, atd. Ked som pri tejto teme, musim opakovane poslat R.I.P. Martinovi, ktory tragicky zahynul letiac africkym nebom:-((( -> Ethiopian Airlines Flight 302 Accident:

https://en.wikipedia.org/wiki/Ethiopian_Airlines_Flight_302

no sucasne to africke nebo stihol za svojho zivota nadherne pofotit – fotky africkej nocnej oblohy mi ukazal na jeho kompe … tak song pre Teba, Martin:

Zdroj Sleeping At Last: https://www.youtube.com/watch?v=dzNvk80XY9s

Takych miest a noclahov som uz v Afrike zazila niekolko a je to jedna z najkrajsich veci, ktore sa mi s Afrikou spajaju (plus aj uzasne zapady a vychody slnka a dalsich tisic uchvatnych veci, nehovoriac o totalnom pocite slobody). Tak takto vyzeralo moje ubytko a jeho exteriery:


Jankine foto – recepcia lodges v oblasti Sossus
Jankine foto – moj domcek v oblasti Sossus
Jankine foto – moja teraska – kazdy ubytovany host ma svoj domcek, sused suseda nevidi (ibaze by sa nejaky rozbehol do bushe)
Jankine foto – vyhlady z mojej terasky – ziadne ploty, ziadne hranice
Jankine foto – pokracovanie vyhladov
Jankine foto – a vydajte sa po chodnicku na veceru – v skutocnosti bola restika (spolocna pre vsetky lodges) za mojim chrbtom, nie daleko, bez celovky by ste do nej v danom case este dosli, no naspat do vasho domceka po zotmeni uz len tazko (ziadne poulicne lampy)
Jankine foto – mam taku oblubu v noci cihat a robit fotky – pravdupovediac, stojim len obdalec svojho domceka a pozeram vpravo na susedny domcek a vidim (zrejme) solarne svetielko, inak tma. Sused bol v tom case vonku, ja som ho nevidela, on ma videl a myslel si, ze aj ja jeho:-)! Ked zrazu nieco zasuchotalo (on, no nevedela som, ze to on), zlakla som sa, no potom sa to ozvalo (on), tak mi odlahlo):-). Aj to patri do mojej suvenirovej zbierky (a nielen tej africkej – ak by som vam porozpravala o mojich dvoch nocnych mini-prihodach na dvoch rozlicnych miestach v Skotsku, pobavili by ste sa – ja som sa na tom vtedy nebavila, skoro som zamrzla, aj sa velmi bala, az s odstupom casu sa na tom bavim) – tak mi treba, ked som vonku, ked ini uz spia.

Skoro rano este za sera sme vyrazili a trielili po strkovej ceste v ustrety zazitkom. Nepresla hadam ani hodina, ked sme pri velkej rychlosti dostali defekt, niekolkokrat nas otocilo (hodinky), vela si z toho nepamatam, len ze niekto v aute skrikol, a ze nas obklopovali kudole bieleho prachu a piesku. Trochu som si oskrela laket, no moje myslienky sa upierali k tomu, aby nasa vyprava neskoncila … ved ziadna pomoc nablizku, ziadny signal. Vylozili sme bagaze z auta (v uvode prispevku vid 5. fotka zhora) a ti zdatni zacali vymienat koleso – a to trvalo a trvalo a trvalo (apropo, neslo o nas jediny defekt v Namibii a hadam vsetci cestovatelia potvrdia, ze tu na cestach zazivaju vselico – pocula som aj o 12 defektoch nejakej vypravy!). Hoci vymena klapla a maximalne nam hrala do kariet neskor uz kvalitna asfaltova cesta v parku (jedna z mala namibijskych asfaltiek), po ktorej sa mozete rutit ozaj velkou rychlostou:

Jankine foto – Namibia – oblast Sossus – jedna z mala namibijskych asfaltiek

aj tak sme stratili drahocenny cas na zahajenie vystupu v rannych hodinach, t.j. v prijatelnejsich teplotach (nas povodny plan bolo zacat vystup cca o 8:00 rano). Ale pamatam si, ze to s nami vlastne vobec netrklo :-), boli sme radi, ze sme mohli pokracovat v ceste a ani nas nenapadlo vahat nad vystupom. Cestou sme este museli natankovat (totiz, v ten den sme sa po absolvovani dun potrebovali presunut dalsich vyse 300 km do hlavneho mesta Windhoek, co po cestach-necestach trva viac nez 4 hodiny), poriesit kontrolu auta a kupit litre vody (ved nas cakal vystup v neznesitelnych horucavach). Natankovani, skontrolovani, obtazkani vodami sme znenazdajky zacali minat jednu ikonicku dunu za druhou – nadhera, rozpravka (keby sme uz vtedy museli otocit auto, uz aj to by bola spomienka na cely zivot). Stastne sme dosli na prestupne miesto uprostred puste, kde sme odparkovali nase auto a prestupili na “safari” auto patriace sprave parku (je upravene na jazdu v tazkom terene). Tieto auticka soferuju zamestnanci parku a vezmu vas k dune, na ktoru chcete vyslapat:

Jankine foto – NP Namib-Naukluft – safari auto patriace sprave parku prejde aj cez sypky a hlbokejsi piesok
Jankine foto – a uz sa veziem v safari auticku, musim sa drzat, tazko sa foti
Jankine foto – obcas to velmi hadze, tak fotim aj nakrivo, ale tie pohlady – no jedna basen
Jankine foto – dobre sa na to pozera, scenerie ako z filmu

Vystupy na duny v Namibii su velkym lakadlom pre ludi z celeho sveta. Jednak preto, ze ide o najvyssie duny na planete, a jednak (a mozno najma preto, ze) sa nachadzaju vo vizualne atraktivnom prostredi. Ja som podnikla vystup na Dunu Big Daddy. Meria 325 m a je to NAJvyssia duna v oblasti Sossusvlei a druha NAJvyssia na svete. Lokalci ju volaju “Crazy Dune” (“sialena duna”), ma cca 5 milionov rokov. Tou NAJvyssou dunou v pusti Namib a zaroven NAJvyssou na svete je Duna 7, ktora meria 383 m. Vystup na nu je udajne menej narocny nez na Big Daddyho, pretoze ma menej strme steny. Jej nazov pochadza zo skutocnosti, ze je to 7. duna v poradi, na ktoru natrafite po prekroceni rieky Tsauchab. Podla mna je jedno, ci si “naordinujete” Sedmicku, Big Daddyho alebo Styridsatpatku – vsetky su giganticke a vyzeraju uchvatne, akoby ich niekto vlastnymi rukami vytvaroval. Krasa! Napriek tomu, ako som uz spominala, nechodi tu vela turistov – zrejme preto, ze ide o odlahly kut sveta.

Vystup na Big Daddyho sme zacinali cca o 10:00 az 11:00 a (ako inak) sami, ziadni ini turisti na upati neboli, nejakych bolo vidiet hore a potom dalsich (mozno tych istych) sme videli iduc z panvy k jeepu.

Vystupujem zo safari auticka, zacinam ist peso a zacinam horiet:-)! Do tohto momentu som sedela vysmiata v nasom klimatizovanom aute a potom polovysmiata v safari aute, v ktorom ma aspon ovieval vzduch. Teraz uz citim tu strasnu palavu, vzduch sa nehybe:

Jankine foto – ide sa na Big Daddyho (325 m) – ale ten vzduch … horuci a suchy (par krokov po rovinke = prvy vypoteny liter)
Jankine foto – uplne vysusena zem

Na trek si treba vziat este viac nez vela vody (ja som chcela pit kazdych 5 minut).

Clovek ma vzdy nejake predstavy o vystupe, za seba hovorim, ze to bolo tazsie, nez som si myslela, no trvalo to kratko.

Jankine foto – pust Namib, duna Big Daddy (iny nazov Crazy Dune)

Poradili mi, ze staci ist vo flip-flopoch a potom sa vyzut a ist bosa (na nete bezne natrafite na fotky ludi, ktori slapu hore bosi). Ja vsak po vlastnej skusenosti radim nieco ine – vziat si lahke, napr. platene tenisky alebo aspon ponozky, a ak chcete ist bosi, tak jedine skoro rano. Kedze ja som isla tesne pred obedom, piesok bol nie horuci, ale horiaci. Samo o sebe je vystup tazky kvoli horucave, potom preto, ze postupujete stylom 3 kroky vpred a 2 kroky vzad:-) a este aj to vnaranie sa do piesku dava zabrat (akoby ste mali na nohach zavazia). Vziat si flip-flopy znamenalo, ze ked som sa zabarala do piesku (obcas nad clenky, obcas aj po kolena), neslo vytiahnut nohu aj s botami lahko – topanky naberali hromady piesku, takto sa to proste nedalo, nikdy by som hore nedosla. Musela som sa teda vyzut, dat flip-flopy do ruksaku a ist bosa … prve kroky OK, neskor horuco, potom palava – taka bolest, ze mi tiekli slzy, mala som pocit, ze idem po zeravych uhlikoch. Keby som tvrdohlavo nedosla tymto sposobom do polovice kopca, urcite by som sa otocila spat, nedalo sa to vydrzat. Ale zatala som sa, dosla do ciela a zaverom bolo, ze som mala na chodidlach pluzgiere od popalenin … Vecer v hoteli vo Windhoeku mi jeden veterinar poskytol masticku s ubezpecenim, ze je na humanne pouzitie:-). Pomohla mi a dakujem velmi este raz!

Dalsi zadrhel bol v tom, ze pocas vystupu, ak by sa bolo nieco prihodilo (prislo by cloveku zle a pod.), bolo treba ak-tak padat doprava a nie dolava – totiz, na lavej strane duny bola oblast, kde by po cloveka nemohla prist pomoc (v uvode prispevku vid 3. fotka zhora). Kedze mam fobiu z vysok (ale len vtedy, ak idem po svojich), nebolo mi jedno ist cca po hrane v sypkom terene a drzat balans. No, ale vysla som silou vole nejako hore:-). Aby som bola presna, kusok mi do uplneho vrcholu chybal, no to mi bolo srdecne jedno, bola som uz v cieli, t.j. na useku, z ktoreho sa konecne dalo vidiet Deadvlei. Nadherny pohlad, super zazitok. Este lepsia sprava pre turistov je, ze sa da ist priamo do Deadvlei (neskor som sa tomu cudovala, a to kvoli ochrane oblasti).

Jankine foto – uz to nemam daleko, este trochu a ak nevzblknem, som tam:-), aj ked napoly zhorena:-)
Jankine foto – uz schadzam k Deadvlei a tychto neznamych ludkov som vam chcela ukazat – bolo ich 6 a myslela som, ze maju v plane vrhnut sa dole do Deadvlei (presne, ako som to mala v plane ja) a ze mi tam budu pri foteni “zavadzat”:-). No nie, oni zostali na tomto mieste … to sa cloveku moze hadam len snivat mat Deadvlei pre seba (oni ale mozno nemali spalene chodidla:-) -> neda sa mat vsetko:-).
Jankine foto – tu uz sa idem konecne obut. Ked som sa obula, nevedela som, ze som sa obula:-), tak ma tie popalene chodidla boleli.

Ak sa nechcete mordovat na Big Daddyho (chapem) alebo nemozete, vie vas do Deadvlei priviest z druhej strany jeep. Ak ale hore vyleziete, budete mat jedinecny pohlad na celu oblast, plus ako bonus za vystup vas bude cakat super lahky, resp. ziadny zostup – “susom” to trva par okamihov (obula som sa a zviezla).

Jankine foto – Deadvlei – uz pozeram, z ktoreho miesta sa spustim dole:-)
Jankine foto – neviem, ktora brazda je moja:-)

A potom uz moja noha konecne stala tam, kde stoja nemi svedkovia davnych cias – cias, ked tu este bola pritomna voda – dramaticky posobiace vyschnute cierne akacie na bielom, horucom podlazi, nad nimi blankytne modra obloha s bielymi oblacikmi a vsade naookolo oranzove duny. Kto tu nebol a len vidi fotky, ma mozno pocit, ze su preexponovane – nie su, taka je realita. Velmi posobiva. Aj krasna, aj smutna (akoby jemne apokalypticka), aj intimna (len malo dusi sa tu vyskytuje, resp. mozete mat stastie a ocitnut sa tu bez cudzich ludi – moj pripad) a idealna na natacanie napr. scifi filmov. Ako som uz spominala, Deadvlei patri k najfotografovanejsim miestam nielen celej Namibie, ale aj celej juznej Afriky. Vedela by som tu zotrvat a pozerat sa aj par hodin, ale asi nie v takej horucave:-). Plus, cakali nas hodiny cesty do dalsieho ciela, ktorym bol noclah v hlavnom meste Windhoek (dorazili sme az za tmy a to som este potrebovala pozhanat masticku na nohy):

Jankine foto – Deadvlei
Jankine foto – Deadvlei
Jankine foto – Deadvlei – co strana, to ine svetlo, ine tiene, ine farby
Jankine foto – Deadvlei – oblast preziva len vdaka super disciplinovanym turistom – ak by nejaky napriek zakazu vyliezol na ktorykolvek stromcek, bolo by po unikate – tak snad to takto vydrzi aj dalej a budu tu chodit len normalni ludia. Lozenie na tie suche stromy by hadam pricetnych ludi ani nenapadlo, no plati aj zakaz dotykat sa stromov.
Jankine foto – Deadvlei – tabulka so zakazom dotykat sa stromov (nedotkla som sa)
Jankine foto – Deadvlei
Jankine foto – Deadvlei
Jankine foto – Deadvlei
Jankine foto – Deadvlei – a zivy clovek na obzore (v strede)

Co o vystupe na Big Daddyho pise regionalny zdroj:

A climb can be a quite an effort especially in the extreme heat but once at the top, dune climbers will be rewarded with a breathtaking view of the surrounding area.” [zdroj: https://sossusvlei.com/en/namib-dunes/big-daddy-dune/]

Turisti slapu na Big Daddyho, zdroj: https://sossusvlei.com/wp-content/uploads/big-daddy-climbup.jpg

A co pisu cestovatelia:

The climb is hard – much harder than Dune 45 or Dune 7 in Walvis Bay. After Big Daddy the climb on Dune 45 the next day felt like a breeze!” “Let’s just say they don’t call it Big Daddy for nothing .. this dune is monstrous in size!” [zdroj: https://www.tripadvisor.com/Attraction_Review-g1184851-d11639503-Reviews-Big_Daddy_Dune-Sossusvlei_Namib_Naukluft_Park.html]

Most won’t take on the challenge of climbing Big Daddy solely because it will be too much work. But once you reach the top of the dune, your hard work pays off. The surreal view provided by Big daddy is incomparable. You can overlook the whole of Deadvlei landscape with its incredible dead camel thorns standing on the surface.” [zdroj: https://www.wildvoyager.com/blog/most-famous-dunes-of-namibia/]

Zavrsenim mojho vystupu bolo, ze ma ovladol pocit “rigor mortis”:-), miernejsie vyjadrene chcela som si lahnut a len si tak tliet … to je tak, ked sa trepes na kopec v pusti na poludnie:-).

Uz len posledne pohlady na planinu a do okolia a budem sa musiet presunut k jeepu …. stokrat som sa este otocila, sto rovnakych fotiek urobila a nespocet krasnych spomienok si ulozila:

Jankine foto – lucim sa s Deadvlei
Jankine foto – este raz sa otocim, no Deadvlei uz nevidim …

Iduc k jeepu som zbadala zive stromy = prislub tiena (KONECNE!!!):

Jankine foto – uz sa tesim, ze si sadnem a dam si kavu

Pod jednym stromom som zbadala dreveny stol s lavickami a 2 africkych muzov. Spytala som sa, ci si mozem prisadnut (reku, nebudem sa hrat na hrdinku, ze po Big Daddym este postojim / pochodim / poskacem -> zvalila som sa na ich lavicku jak vrece zemiakov). Ked som zacala pit kavu z termosky (nosim si – nie vsak horucu – lebo ved kaviarne v divocine nie su, mam aj taku mini cestovnu rychlovarnu kanvicu), tych muzov to velmi zaujalo – to by nebolo cudne, no oni sa ma spytali, ci tam mam alkohol … zabehlo mi:-) … to kto si tam kedy v takej horucave daval / dava (?).

Potom neskor som uvidela 2 turistky a z nich 1 mala v ruke termosku (zaver: termoska sa tu da vidiet), ale vsimnite si to obrovske hniezdo na strome:

Jankine foto – krasne hniezdo snovaca africkeho (lat. Euplectes afer)

V uvode prispevku som spomenula aj Pobrezie kostier, Oryxa a Velviciu podivnu. Ak chcete aspon zopar info o cudnom pobrezi alebo o jednej krasnej antilope, pripadne o unikatnej rastlinke, ktora je najstarsia na planete, citajte dalej. Jasne, ze aj to vsetko by ste hladali v Namibii a konkretne v pusti Namib.

Oryx juhoafricky (lat. Oryx gazella / Gemsbokje velka, vyrazne kontrastne sfarbena antilopa, ktora dosahuje vysku 1 az 1.3 m, dlzku 1.6 az 2.4 m a hmotnost 100 az 250 kg. Obyva aj polopustne a pustne oblasti (Kalahari, Namib) a je na tieto podmienky (ako inak) dokonale priposobena. Totiz, nie je zavisla od pitia vody, vystaci si aj s vodou z melonov nara. Nepoti sa a nedychci, pokial teplota nepresiahne 45°C. Pasie sa najma vecer a v noci, no a v case najvacsej dennej palavy sa zdrziava v tieni. Aby setrila energiu, nesuperi so sokmi o dominanciu a ani o samicky (na rozdiel od inych antilop v inych geografickych podmienkach). Zaujimavym udajom je, ze dokaze velmi rychlo bezat (do 56 km/h). Prikladam len fotky oryxov z puste Namib, no pofotila som si ich aj na inych miestach Namibie vratane Narodneho parku Etosha (v NP Etosha, kde su uz oryxovi v patach predatori, napr. levy a leopardy, prekvapuje svojou utocnostou a zdatnostou vdaka ostrym a dlhym rohom):

Jankine foto – pust Namib – Oryx juhoafricky (lat. Oryx gazella)
Jankine foto – pust Namib – Oryx juhoafricky (lat. Oryx gazella)
Jankine foto – pust Namib – Oryx juhoafricky (lat. Oryx gazella)
Jankine foto – pust Namib – Oryx juhoafricky (lat. Oryx gazella) – tam v tieni pod stromom
Jankine foto – pust Namib – Oryx juhoafricky (lat. Oryx gazella)
Jankine foto – pust Namib – Oryx juhoafricky (lat. Oryx gazella)

Mne sa tato antilopa velmi paci. Zial, paci sa aj trofejnym lovcom, oryx je ich velmi castym objektom. Udajne aj jeho masko chuti delikatne.

velvicia podivna (lat. Welwitschia mirabilis) je NAJstarsia rastlinka sveta, ktora pochadza z puste Namib. Kedysi sa bezne dozivala niekolko tisic rokov, dnes uz “len” tisic rokov, hoci tie najstarsie, stale zijuce jedince maju zhruba 3 tisic rokov (su teda z cias doby zeleznej a stale si rastu). Je to ziva fosilia a vyskytuje sa uz len v pusti Namib a potom este na malom uzemi Angoly pri Atlantiku. Rastlinku objavil v Angole v r. 1859 rakusky botanik Friedrich Welwitsch (odtial jej nazov “welwitschia” s lat. dodatkom “mirabilis”, co znamena podivuhodny). Velvicia rastie v oblastiach, kde sa stretava studeny oceansky vzduch s horucim vzduchom z puste, co produkuje hmlu, s ktorou si vystaci (vlhkost z hmly). Bez vody vydrzi roky a je aj extremne odolna voci velkym teplotnym rozdielom medzi dnom a nocou. Ma len 2 nepretrzite rastuce listy, comu zodpoveda aj jej nazov v afrikancine „tweeblaarkanniedood“, v preklade „dva listy, ktore neumieraju“. Kedysi bola stromom rastucim v pralese, ma teda rozmanitejsi genom. Jej nizky, no siroky kmen je bez letokruhov (sak by sa ani nepomestili:-).

Jankine foto – Velvicia podivna (lat. Welwitschia mirabilis)

A pozrite sa, co je na statnom znaku Namibie:

Stitonosicmi su dva oryxy, na piesocnej dune pod stitom je vyobrazena velvicia podivna a na vrchu je orliak jasnohlasy.
Zdroj: https://en.wikipedia.org/wiki/Coat_of_arms_of_Namibia

Pobrezie kostier je namibsky narodny park (Skeleton Coast National Park), ktory bol zalozeny v r. 1971. Hladali by ste ho v severozapadnej casti Namibie. Ma rozlohu 16 845 km², sirku 40 km a dlzku 500 km. Nazov pobrezia je pravdepodobne odvodeny od mnozstva uviaznutych velryb, ktorych kostry sa tu dodnes vyskytuju (apropo, ludia z kmena Himba pouzivaju tieto kosti pri budovani svojich pribytkov). Dalsim faktom je, ze pobrezie bolo vzdy extremne nepristupne. Huste hmly, rozbureny ocean, nepredvidatelne oceanske prudy a silny vietor znamenali “konecnu” pre mnozstvo lodi. Ak sa aj posadkam podarilo prezit besnenie zivlov a dostali sa na pevninu, cakala ich ista smrt – v nehostinnych podmienkach (pust) rychlo zahynuli od smadu. Ked tu zavitate, mozete vidiet velky pocet vrakov stroskotanych lodi (su realne, ziadne atrapy) – take nieco som zatial nikde inde nevidela. Oblast je oznacena ako NAJvacsi cintorin lodi na svete (the world’s largest ship cemetary). Napriek tvrdym podmienkam pre zivot sa tu vyskytuju slony (adaptovane na pust), nosorozce, levy pustne, hyeny hnede, sakaly, zirafy, zebry, spomenute antilopy kudu a oryx.

Pobrezie kostier – na mapke vid Skeleton Coast, zdroj: https://www.thetravelcafe.capetown/the-skeleton-coast (osobne som bola na vsetkych tu uvedenych miestach plus aj inde, da sa preto povedat, ze som presla kus Namibie)
Jankine foto – Namibia – Narodny park Pobrezie kostier (Skeleton Coast National Park) – uz z tohto miesta vidno, ze lod na obzore ma svoje stastne plavby za sebou
Jankine foto – Namibia – Narodny park Pobrezie kostier (Skeleton Coast National Park) – jeden z mnohych vrakov lodi

Juznejsie od Pobrezia kostier, konkretne v mestecku Walvis Bay sme sa uz kochali pohladom na nieco zive – na stovky plameniakov ruzovych (v skutocnosti ich tu ziju tisicky) – ide o NAJvacsi typ plameniaka na svete s vyskou az do 150 cm:

Jankine foto – Namibia – jazda mesteckom Walvis Bay
Jankine foto – Namibia – Walvis Bay
Jankine foto – Namibia – Walvis Bay – Plameniak ruzovy (lat. Phoenicopterus roseus) – perie tohto okridlenca moze byt ruzove alebo biele. Konkretna farba zavisi od druhu potravy – ruzova je dosledok karotenoidnych pigmentov korovcov a rias. Slana voda, v ktorej plameniaky lovia, je studena a bohata na ryby (vacsina inych vtakov slanu vodu neoblubuje).
Jankine foto – Namibia – Plameniak ruzovy (lat. Phoenicopterus roseus) – vyznacuje sa specifickym tvarom zobaka
Jankine foto – Namibia – Plameniak ruzovy (lat. Phoenicopterus roseus) – niektore plameniaky maju biele perie, no a mladata su belasosedej farby
Jankine foto – Namibia – Plameniak ruzovy (lat. Phoenicopterus roseus) – statim na jednej nohe setri svoje telesne teplo

A uplne ludoprazdno obcas pretne aj kontakt s miestnymi ludmi. Su velmi mili:

Jankine foto – Namibia – polopustna oblast a miestni ludia
Jankine foto – Namibia – recepcia hotela v hlavnom meste Windhoek – dama v modrom je prislusnicka etnika Herero – zacheckujem sa, hodim bagaz na izbu a idem sondovat, kto ma masticku na popaleniny:-)
Jankine foto – Namibia – jedna z mala kaviarni niekde na ceste a mila baristka – kava z Afriky je ako samotna Afrika (horuca, silna, fajna, cierna, vonava)
Jankine foto – prislusnik kmena Horskych Damarov

A co sa tyka ludi z miestnych kmenov resp. etnik, mam kvantum fotiek, raz zverejnim (rada by som aj s popisom specialne o zivote kmena Himba a o genocide Hererov).

Pripajam este slova Pavla Barabasa po jeho expedicii v Namibii, kde navstivil napr. kmen Himba (lepsie by som to nevystihla):

"Dakujem osudu, dakujem stastiu, dakujem priatelom Ivanovi i Matusovi. Vyslo nam spolu nadherne africke dobrodruzstvo, o ktorom sa da len snivat v tych najodvaznejsich predstavach. To, co sa da este naposledy na ciernom kontinente zazit... Prechod Namibiou ponuka rozne stretnutia. A nie su to len tradicne kultury, ale aj mnozstvo divokych zvierat, ktore najdete vo volnej prirode, v noci pri taboreni, alebo pri vymene kolesa pri jednom z nespocetnych defektov." 
[Autor: Pavol Barabas, zdroj: https://www.pavolbarabas.sk/expedicie/himba]

Na zaver dve poznamky:

1. Tento prispevok sa venoval len malej casti Namibie. Nazov som si vymyslela pred necelym rokom, clanok som pisala po castiach par mesiacov (vacsinou mam rozpisanych niekolko clankov naraz). V Namibii som vsak videla a zazila daleko viac (videla aj dalsie svetove unikaty). Ak sa ma chcete spytat, kam do Afriky, tip uz mate :-). No rovnako odporucam aj ostatne staty juhu cierneho kontinentu a rovnako tak subsaharsku Afriku (ano, to je uz ta “prava”, nearabska Afrika, kde sa vyskytuju typicke africke tropicke choroby). Uz sa budem opakovat, no musim, Afrika je vonava, uplne ina, nez ako hrozivo som si ju kedysi predstavovala, a ma magicku moc. Clovek v nej akoby strati “okovy” a citi sa maximalne slobodny. Hoci su miestni ludia zvacsa extremne chudobni, usmev im nechyba, maju kopec energie a su to mudri ludia – a prekvapilo ma, aki su neskutocne hrdi (aj drzanie tela maju take – chodia vystreti a hlavy drzia hore, nie zvesene medzi plecami).

2. Ziadne rady “pre Afriky” nemam (netrufam si mat), az na jednu: CALM DOWN, lebo plati pravidlo TIA (= this is Africa), z ktoreho vyplyva, ze netreba byt nervozny a prirychly (miestni ludia taki nie su), netreba prilis uzkostlivo pozerat na hodinky (ak sa s nimi dohodnete, dajte si tam vacsiu rezervu), ved aj hovoria: “Vy mate hodinky, my mame cas!” (a to im mozno len zavidiet). Rema sice nespieva o TIA, ale jeho “Calm Down” moze platit aj univerzalne:

Zdroj YouTube: https://www.youtube.com/watch?v=IyMT1TRZkiE

Nedam ja dopustit na tu Afriku:-)!

Jankine foto – Namibia

OK, nastal cas ukoncit tento prispevok a tiez (najvyssi) cas dekalibrovat = to u mna znamena vyrazit:-).

PS: Ambulancia tropickej mediciny navstivena, powerbank nabita, celovka skontrolovana, viza printnute aj ulozene v mobile, medzinarodny ockovaci preukaz pripraveny. Jedna prakticka rada, ktoru som uz davno dostala od pana doktora, ked mi vystavoval MOP: nepisat si do MOP cislo pasu perom, ale ceruzkou, aby po vydani noveho pasu bolo mozne len upravit udaj bez nutnosti vybavovania noveho MOP – to som teraz zurocila – moj “novy” pas sice uz ma nejaky ten rok, no MOP (yellow fever) som naposledy potrebovala pred 5 rokmi:-), t.j. este pocas platnosti povodneho pasu. Ak sa vam tato rada zide, budem rada.

PPS: Mamina moju najblizsiu cestu doposial nekomentovala, no dnes mi cinkla a na moje prekvapenie mi vychovne povedala, ze nech ma nenapadne chodit blizko ku hrochom:-)! No nelub ju … Nebudem chodit, len neviem, ci sa nebudem popri nich plavit (ozaj netusim).

Stastne cesty a uspesny novy skolsky rok, nech sa jedna o akukolvek skolu, aj (alebo skor najma) skolu zivota:-).

Walking along the Ganges in Varanasi

Podtitul 1: Navsteva Indie nie je dovolenka v pravom zmysle slova, ale zivotna skusenost (ktora stoji za to)!

Podtitul 2: India vie ponuknut tie najoriginalnejsie pohlady, povedala by som hotovy velkofilm, no bez filmovej produkcie, postsynchronov a umelin. Je teda lepsia nez film!

Podtitul 3: Videna ocami turistu je v niecom (v niecom aj velmi) sialena.

Mili cestovatelia, ak ste z kategorie odvaznejsich a / alebo ostrielanejsich, ktorych uz len tak nieco neprekvapi a radi by ste sa este chceli prekvapit, nech sa paci, nasmerujte svoje botky do indickeho Varanasi (a tie botky tam potom aj nechajte, minulo by sa vela drahocennej vody na ich umytie a miestni vam za ne budu vdacni – za cokolvek, co im darujete). Pozor, vzhladom na to, po com vsetkom budete kracat a do coho sa vnarat, neodporucam sandalky ci flip-flopy (a vlastne ani funkcnu obuv, ak bola / je vam draha).

Takze ano, nasleduje dalsi vhlad do VARANASI (ine nazvy mesta: Benares, Banaras alebo Kashi = mesto svetiel, Francuzi by povedali “La Ville Lumiere“) prostrednictvom nielen mojej fototvorby. Bude asi dost bizarne* pouzit na opis (dalsi) francuzsky vyraz “creme de la creme“, ale asi rozumiete, co chcem povedat, ak poviem, ze Varanasi je “creme de la creme” celej Indie. Hovori sa, ze India by bez Varanasi nemala dusu. Varanasi je jedno z najstarsich nepretrzite obyvanych miest na svete a svatym mestom hned troch nabozenstiev: hinduizmu, budhizmu a dzinizmu. *Pokial ide o bizarnosti, na tie si v pripade Indie treba rychlo zvykat (“zvyknut si” v dokonavom vide slova sa podla mna neda), inak si oci vyocite, krk vykrutite a / alebo vas v stave konsternacie prejde riksa, tuk-tuk, motorka, auto, krava, byvol, tava, dosadte si cokolvek :-).

Zdroj YouTube: https://www.youtube.com/watch?v=1udJsv1VcII

Na margo videa vyssie: vybrala som take, ktore sa mi nielen paci, no zaroven koresponduje s mojimi spomienkami. A presvedcil ma aj zaber na indicky vlak – raz som spominala, co sa hovori: Kto necestoval indickym vlakom, nebol v Indii. Svata pravda. Ja som si jazdu vlakom “odmakala”:-), sak (neadekvatnych) 16 hodin v ramci 1 jazdy aj so spanim na hromadke spolu s miestnymi bolo pre Europanku, ktora nikdy predtym v Indii nebola, riadny krst ohnom. Islo o “open space” vagon, teda ziadne samostatne kupe, ziadne dvere, vsetci (Indovia, neindovia, muzi aj zeny) sme spali v podstate spolu, akurat pozdlz lozka sa dala zatiahnut “zaclonka” (kus hnedej latky, ktory vodu a praci prasok este asi nevidel). Islo ale o vyssiu triedu (mozno aj najvyssiu, nepamatam si), ludia slusni, podla oblecenia business cestujuci, ziadne sliepky ani kozy vo vagone:-). Odporuca sa vsak priviazat si batozinu o lozko (snobske slovo, vystiznejsie je pricna), aby ste o nu pocas spanku neprisli, pretoze okrem zeme nie je miesto na jej ulozenie – treba si vziat z domu lahsiu retaz / zamok na bicykel / lanko – ja som si vzala a svoju batozinu upevnila. Spala som na druhom poschodi a obcas som pocas (dost nekludneho spanku) vykopla nohu do priestoru do ulicky aj so zaclonkou:-) a obcas mi ju Indovia posuvali, ked chceli prejst:-) – vsetko v absolutnej slusnosti, ziaden problem, za ktorym by bol ludsky faktor (co sa insektu tyka, to uz bolo o inom, cize dobiedzavom – k tomu nizsie). Velmi mi posluzila celovka, lebo v istom case sa plosne vyplo osvetlenie vo vagone. Cela cesta mi vtedy pripadala surrealne, no spatne si ju vybavujuc, bola to pekna cesta! Co sa zabavy tyka, na top priecke u mna zatial vedie cesta rozhorucenym, obstaroznym vlakom (dobytcakom) so stropnymi ventilatormi vo Vietname – islo o nocnu jazdu pocas najvyznamnejsieho sviatku Tet (akoby silvestrovska noc alebo novy rok, datumovo sa vsak nezhoduje s nasim silvestrom) – topka to nebola preto, ze by som sa vyzivala v takychto krutych podmienkach, ale kvoli spolocnosti a zabave – pripijalo sa (pred cestou sme si nakupili – povedala by som, ze menej jedla, viac pitia), spievalo sa (neviem, kde som v sebe nabrala guraz “predniest” typicku vietnamsku “A od Presova”), pre miestnych sme boli exoti:-), sprievodca mal na nas slabost a nebudem prehanat, ak poviem, ze sme boli jeho najmilsi pasazieri (tu nam priniesol drobnu stolicku na chodbicku, tu nam chcel spristupnit jeho osobnu / sluzobnu mini kupelnu, atd., v zapiskoch by som nasla aj jeho meno), no a od zeleznicnej spolocnosti sme kazdy dostali novorocne darceky, ktore boli ulozene do pekne zabalenej krabice (kazdy dostal jednu krabicu) – to ma velmi milo prekvapilo! Nezabudnem ani na pocit, ked sme sa po par malo hodinach “spanku” zobudili – nikomu nebolo zle, no boli sme ako po bitke, tropicky horuci vzduch, tvare leskle od potu, asi aj oci leskle a kruhy pod nimi, hlasivky vykricane, mrakoty, cele zle a takto neupraveni, zbedaceni sme klusali (oprava: suchtali sa) ubytovat sa do neskutocne luxusneho hotela na plazi s bielym pieskom … este, aby som nepredbiehala, ked sme vystupovali (oprava: povypadavali) rano z vlaku, cakala nas na stanici ta cast nasej cesko-slovenskej delegacie, ktora nesla vlakom, ale cely usek preletela – mali sme sa navzajom vsetci radi a tak nas (dobromyselne!) vitali s plastovymi poharikmi a flasou vodky:-) … pamatam si, ze som sa na recepcii hotela za svoj zjav trochu hanbila (moje zalostne ja versus ucesani, navonani, krasne obleceni a oddychnuti hostia), esteze sme mali skorsi check-in. Ale super jazda to bola, party vozen, nonstop smiech – take zazitky sa neopakuju!

Vo videu ste videli – ak ste medzicasom nezabudli, ze ste ho videli:-) – aj kosicek so svieckou – mozete si ho kupit a poslat plavat po rieke Gange. Ja som si svoj tiez poslala (a samozrejme aj kupila, nikomu neukradla:-)! Tuto je ten moj:

This image has an empty alt attribute; its file name is IMG_0866-1024x768.jpg
Jankine foto – miestni si pustaju po Gange kosicky so svieckou a nieco si pritom zelaju. Na fotke je uz moj kosicek – urobila som to iste, co miestni (sak sa hovori: “When in Rome, do as the Romans do!“), no mala som realny problem vyklonit sa z mojej vyssej lodky obratne tak, aby kosicek sadol na hladinu a neprekoprcol sa dolu hlavou a aby som ja v tej lodke ostala.
This image has an empty alt attribute; its file name is IMG_0834-768x1024.jpg
Jankine foto – manever dopadol dobre, ja v suchu v lodke, moj kosicek putuje a sviecka hori. Zatial je soliter, no o chvilu bude hladina Gangy posiata mnozstvom takychto blikajucich kosickov. Obdobny “festival” svetiel a svetielok sa mi este spaja s Vietnamom a Japonskom (lodicky pre stastie a mnozstvo lucerien a lampasov) – vid fotky nizsie.
Jankine foto – stojim na nabrezi rieky Thu Bon vo vietnamskom meste Hoi An a dievcatko na fotke drzi lodicky so svieckami pre stastie
Jankine foto – vietnamske mesto Hoi An a rozsvietene lampase vsade navokol
Jankine foto – japonske mesto Nara (v rokoch 710 – 794 bolo hlavnym mestom Japonska) – stojim v areali pri sintoistickej svatyni Kasuga Taisha (Svatyna lampasov), ktoru v roku 768 zalozil rod Fudziwara. Svatyna je pod ochranou UNESCO. Ide o druhy najvyhladavanejsi klenot v Nare, preslaveny prave mnozstvom lampasov, ktore zdobia svatynu a lemuju vsetky jej pristupove cesty. Spolu ich tu je 1 000 bronzovych a 2 000 kamennych lampasov. Rozsvecuju sa pocas tradicneho festivalu vo februari a v auguste.
Jankine foto – japonske mesto Nara – cesticka k Svatyni lampasov vedie cez Srnci park. Vyse 1200 krotkych srniek sa tu pohybuje volne (podla sintoizmu su srnky poslami bohov, preto su pre Japoncov posvatne). Okrem tisicov lampasov a stoviek jelenov tu uprostred zalesnenych kopcov objavite starobyle chramy, ktore su NAJVACSIMI a NAJSTARSIMI drevenymi stavbami NA SVETE. Priroda, harmonia, krasa a cistota, to vsetko je typicke pre (moje milovane) Japonsko.
Jankine foto – japonsky ostrov Itsukushima (Miyajima) – ide o ostrov, kde je nelegalne zomriet a narodit sa – rozumej, je absolutne neprijatelne, aby sa tu zomrelo alebo porodilo (tot riadny kontrast s Varanasi, v ktorom je smrt vsadepritomna a oslavovana). Stojim pri sintoistickej svatyni Itsukushima (narodny poklad Japonska – UNESCO) a v popredi visia lampasiky, ktore sa v noci rozsvecuju.

A spat do Indie :-).

Neviem to opisat, no India (a osobitne Varanasi!) ma nieco, kvoli comu sa sem oplati ist (a aj sa sem vratit!). Hovori sa: Kto nebol v Indii, nikdy necestoval. Zo svojej perspektivy to neviem posudit, nemam toho zas az tak vela precestovaneho, no jedno viem, India je specialita (a samozrejme aj Japonsko). Ma silnu a zvlastnu energiu! A tiez esencie, ktore vam sprostredkuju zivotny zazitok, daju zopar faciek a lekcii (aj do zivota), no a poriadne opacia vasu ochotu a schopnost vyjst z komfortnej zony. A neda sa velmi “vybabrat so systemom” (ze zazitky krasne a vonave ANO a diskomfort ci slamastiky NIE), neda sa:-). Ani keby ste sa tu na nositkach nechali nosit, i tak by ste “co-to-divoko” zazili:-).

Aj si zanadavate ako nikdy v zivote :-), no ak to nevzdate, na konci vasej pute zostanete mudrejsi, rozhladenejsi a odolnejsi. Garantujem! A mozno nadseni ako ja! Pocula som vsak aj o ludoch, ktori odleteli prvym lietadlom domov – aj to je samozrejme v poriadku, pre kazdeho je nieco ine a naplnou vyletu nema byt utrpenie (potrapenie je ok).

Podobne, no trosku menej intenzivne vizualne a sluchovne vnemy som zazila v ulickach Stareho Dilli (rovnako extra fascinujuce) – v nom odporucam pohybovat sa pesko a potom urcite aj riksou, no a vo Varanasi najma pesko (to musite!) a potom tuk-tukom (hlavne zeny turistky v noci za tmy kvoli bezpecnosti), lebo v tejto besnej dopravnej hrmotanici je tuk-tuk stabilnejsi nez riksa (ten vas tuk-tuk zramuje vetchejsiu cykloriksu). Pocas jazdy skuste nemysliet na to, ze vas tuk-tuk na oplatku mozno zramuje iny, rychlejsi tuk-tuk alebo auto. Len tak si sedte, pozorujte okolie, robte videa a kricte (kedze hulakaju a trubia uplne vsetci, nebudete si pripadat blbo – preto kricte, vyventilujete adrenalin z jazdy).

Zhustim, co predstavuje napor (aspon ilustracne): treba pocitat s urcitymi absurditami, eskalovanymi situaciami a protipolmi nasich (najma hygienickych) standardov. Tazsie sa vam bude dychat – je tu neskutocny prach aj smog – apropo, Dilli a Varanasi patria do top 10 najtoxickejsich miest na svete – vid rebricek:

The Most Polluted Cities in the World

(ale aj v Pekingu ci Shanghaji sa mi tazko dychalo), zaspinite sa (zase ten prach, tvar som mala vecer oranzovu, a vselico ine), okusite horucavu, na aku nie sme doma zvyknuti (v miestnom obdobi tepla taku, z ktorej turisti odpadavaju, videla som) a mozno okrem dezinfekcneho gelu (odporucam) pouzijete aj sprej proti hmyzu (nemala som, no niekto mi ho vo vlaku pozical a tak som si nim naspritzovala lozko – ak ma pamat neklame, pod hlavu som si dala nieco vlastne, nechcela som ten erarny vankus – no a hoci som si lozko nasprejovala, aj tak som bola rano postipana – samozrejme, horsie by som dopadla, ak by som sprej nepouzila), zazijete nepohodlie … ∑ ja tomu vsetkemu komplexne hovorim “zaspinit sa” na cestach a myslim, ze je fajn sa obcas “zaspinit”. Spominam si este na jednu radu, ktoru som dostala pred cestou – rada znela vziat si nieco vyrazne mentolove alebo prenikavo vonave (roll-on, gel, olej alebo masticku) a mazat si to priamo pod nos, ked nebudem moct dychat – nic take som nemala a podla mna to ani netreba, da sa to vydrzat (s obcasnym zapchatim nosa), ak ovsem nebudete travit cas pri rozkladajucich sa telach mrtvych, pripravenych na kremaciu. Inak, ak rodina nema dost penazi na kremaciu celeho tela neboheho pribuzneho (uz som pisala, ze je to mimoriadne draha zalezitost, pretoze drevo stoji hotovy majetok), da spalit len hlavu mrtveho, no a pocula som, ze jedna Indka si cestujuc vlakom niesla hlavu mrtveho manzela v igelitke … hoci je to tazke vstrebat, treba sa na vsetko pozerat ocami ich viery (a z tohto uhla pohladu, vyborne, ze sa tej vdove podarilo obstarat prostriedky na kremaciu aspon casti tela manzela a igelitka bola fajn, na rovnaky ucel by kabelka, aktovka alebo kartonova krabica asi neboli vhodne). Niekto sa ma uz davnejsie pytal na stav verejnych toaliet v Indii – nepamatam si na nejaku extremne zlu skusenost, no ked sme pri tejto teme, velmi milo ma prekvapila Afrika (vacsinou vsade, aj na odlahlych benzinkach, uplne fajn), naopak velmi zle skusenosti som mala v Paraguaji, potom niekde v Azii (myslim, ze na Penangu v Malajzii som bezala kvoli potkanom), no vrcholovo top najhorsie zazitky som mala v Tibete.

A isla by som znova do Indie? Urcite ano! Aj do Tibetu? Urcite ano :-), aj ked kvoli smutnej skutocnosti vsadepritomnych cinskych checkpointov 🙁 (tie su vsade, naozaj vsade) a nanutenych osobnych “strazcov” (povinny doprovod cudzincov pohybujucich sa po Tibete cinskymi uradnikmi – mna doprovod zazracne minul, nebolo dost personalu) by som asi dala prednost Nepalu alebo potom navstivila ine blizke kuty s krasnou horskou prirodou (Karakoram, Pamir, Hindukus). Zas, na strane druhej navstevou Tibetu, ak ovsem budete navstevovat tibetske obchodiky, cajovne, restiky, atd., ich velmi podporite. Nikdy nezabudnem na tie nekonecne dobre tibetske tvare, pohlady, usmevy (aj v tibetskej rodine som bola), srdce mi trhalo, ked som si uvedomila utlak, v ktorom ziju :-(! Je tolko priatelov Tibetu, organizacii, medzinarodnych kampani a hnuti (Save Tibet), no Tibet je akoby na okraji zaujmu sveta. Len dva priklady z mnozstva: nemoznost vycestovat mimo Tibet (kolektivny trest) alebo nutene vzdelavanie tibetskych deti v cinskych skolach, ich premiestnovanie a zakaz cestovat domov za rodicmi: https://pripady.amnesty.sk/pripad/tibet.

Jankine foto – Tibet, v ulickach hl. mesta Lhasa, ktore sa nachadza v nadmorskej vyske 3 656 m (patri k najvyssie polozenym mestam na svete)
Jankine foto – Tibet, som blizko budhistickeho klastora Ganden (3800 m) – miestni vas uchodenych, zmorenych z nedostatku kyslika pustia sadnut si na ich skladacie stolicky, ktore maju pri stanku so skromnym jedlom, ktore varia a predavaju
Jankine foto – Tibet, Lhasa, NorbulingKa – hoci Tibetania nemozu cestovat mimo Tibet, s ruksacikmi ich (putujuc aspon po krajine samotnej) uvidite. NorbulingKu tvori velky park a v nom aj palac, ktory od 80.rokov 18. storocia do konca 50. rokov 19. storocia sluzil ako letna rezidencia tibetskych dalajlamov.

A spat do Varanasi. Uz v minulom prispevku som zverejnila par fotiek, no tentoraz to budu fotky z nabrezia Gangy – pre predstavu, ako vyzeraju jednotlive ghaty. Vyber fotiek ludi (pofotila som samozrejme aj miestnych) zverejnim inokedy. A uz len dodam, ze skoda, ze som nemala lepsi fotak.

Jankine foto – nabrezie Gangy s ghatmi z 18. storocia. Ghat znamena schodisko alebo nabrezne schody, ktore vedu priamo do rieky a z druhej strany ich obkolesuju krasne palace Maharadzov a ine budovy (aj hospice). Spolu je tu cca 88 ghatov, pricom len dva z nich su kremacne a ostatne su bud kupacie (na ocistne kupanie) alebo pudzove (pudza = obrad / oslava), pricom velka cast ghatov je v sukromnom vlastnictve. Ked sa vyberiete na prechadzku pozdlz rieky, chodnik vas dovedie k vacsine z ghatov. Kazdopadne, ak si budete chciet aspon niektore z nich pofotit a chvilu pri nich pobudnut, nemate sancu prejst za den vsetky. Ja som skocila aj na kavu do open-air kaviarne vo vezi (bola na druhom konci nabrezia), a hoci kava nestala za nic, z kaviarne bol super romanticky vyhlad na cele uzemie (zial, pri zazoomovani na hladinu rieky sa naskytol aj neromanticky pohlad na plavajucu obhorenu hlavu mrtveho – zrejme nebolo dost dreva a mrtvy nezhorel cely).
Jankine foto – urcite sa nechajte previezt lodkou po Gange, lebo pohlad na ghaty a palace s odstupom sa rovna stredoveka pohladnica
Jankine foto – kremacia na ghate Manikarnika. Ako som uz skor pisala, takuto fotku treba urobit v absolutne nestrazeny moment, co je dost tazke, lebo kazdy si vas (pre vase svetlejsie vlasy, oci a hlavne pokozku ) vsimne – od miestnych vam za fotografovanie realne hrozi bitka(!), fakt pozor, nejeden cudzinec uz schytal. Ak niekto vrasti celo, ze som fotku urobila, neda sa odolat – Manikarnika je najznamejsi a najfotografovanejsi ghat “ever”. Detail horiacej mrtvoly som nefotila (ale horiacich neboztikov som videla viacero, kym jeden horel, druhy doharal a treti prave vzblkol, no a takmer cely kremacny obrad vratane umyvania noh mrtveho som videla v Nepale). To je zivot… teda smrt a ta je tu vnimana nie ako strasiak, ale ako absolutne prirodzena vec. Treba na to hladiet, ako keby ste boli lekar, cize naturalisticky. Mne to neslo hned, este v Nepale, kde som videla prvu kremaciu, som bola zhrozena (hlavne z pohladu na horiacu hlavu), neskor som uz bola otrlejsia.
Jankine foto – typicky vysmiaty, polonahy a pomalovany Ind a typicky polozivy (zalostne chatrajuci) palac Maharadzov – som na mieste kremacneho ghatu Jalasayi
Jankine foto – drevo na spalovanie mrtvych v blizkosti kremacnych ghatov. Stoji majland, no a aby sa aspon trosku vyvazili priepastne majetkove rozdiely medzi veriacimi, bohati Indovia (resp. hinduisti) musia priniest omnoho viac dreva, aby sa z neho uslo aj chudobnym.
Jankine foto – hromady dreva na kremacie pri chrame boha Shivu (ak by ste tento chram videli z inej strany, konkretne od rieky, zdesili by ste sa, ako je nakloneny – zial, miestne historicke skvosty (chramy a palace) nie su vobec udrziavane, chatraju a skor ci neskor sa zrutia)
Jankine foto – oslavny ghat Rajendra Prasad, ktory dostal meno po prvom indickom prezidentovi Dr. Rajendrovi Prasadovi – vystudovany ekonom a pravnik, aktivista za nezavislost Indie a podporovatel Mahatmu Gandhiho. Ked spominam Gandhiho, Albert Einstein o nom obdivne napisal: “Buduce generacie sotva kedy uveria, ze takyto clovek z masa a kosti mohol vobec kracat po tejto zemi.
Jankine foto – svaty muz (sadhu / holyman) na ghate Manmandir
Jankine foto – ghat Tripura Bhairavi
Jankine foto – jeden z mnohych ghatov a muz na fotke v oranzovom ruchu je svaty muz (sadhu / holyman)
Jankine foto – ghat Ganga a modliaci sa veriaci. Hoci je tu neuveritelne mnozstvo ludi, da sa najst aj kusok osobneho priestoru na vyznavanie viery ci rozjimanie
Jankine foto – ghat Reewa a ritualne ocistne kupanie veriacich (hinduisti veria, ze okupanim v Gange zmyju zo seba pozemske hriechy a urychlia tak svoju cestu k dosiahnutiu nirvany)
Jankine foto – ocistne kupanie pri palacovom ghate Rana Mahal. Ja sa nekupem, len pozorujem vsetko to dianie z lodky a som fascinovana. Zivot tu pulzuje. Tak silne prejavy viery clovek bezne nevidi (este v Tibete som videla ludi – aj uplne staruckych – lahnut si pocas modlitby pokorne na zem tvarou dole). Niezeby som nechcela byt cista, ale opacne (a teraz nech to nevyznie pohrdavo), zdrzala som sa preto, lebo moj europsky imunitny system by najskor nestacil na tie zbytky mrtvol, vylucky zvierat, mix saponatov, “bonusovky” typu chrom z koziarni, pesticidy, ortut, farbiva hodvabu a tak. Pre predstavu, denne sa tu ponori cca 60 000 putnikov a vytecie 200 milionov litrov odpadovych vod a septiku. Ak by som ale bola hinduistka, potom by asi viera prevazila diktat rozumu, vymachala by som sa aj ja a nocebo efekt by nemal sancu – mozno. Kazdopadne, je potvrdene, ze nasinci, ktori sa okupali v Gange, mali vazne zdravotne problemy (niekto tvrdi, ze ani ruku by sme si do tej vody nemali ponorit, preto som zvolila bezkontakt). Ale vidiet, ako si niektori miestni tou vodou nielen vyplachuju usta, ale ju aj piju … no, tazko sa mi na to pozeralo (z bohatej, no nelakavej ponuky vyberam choleru, dyzenteriu, brusny tyfus, hepatitidu A (atd.)). A preco hinduisti piju vodu z Gangy? Lebo veria, ze sa po smrti ocitnu v nebi. Predovsetkym by sa mal napit umierajuci spolu s poslednym vydychom – aj preto ti majetnejsi hinduisti chodia zomriet / dozit do Varanasi.
Jankine foto – moja europska ruka – takto som tu svoju ruku zastavila, do vody neponorila :-). Slnko uz zapadalo, ked som nasadla do lodky, konecne aspon mierne poklesla inak znicujuco vysoka teplota vzduchu (bol maj a vtedy tu bolo horuco) … Kontrast nateru lodky a mojej ruky pekne ukazuje, ze nemam indicky genofond (ale nebola som realne cervena, nespalilo ma:-), opalilo. Kazdopadne (ako to stale hovorim a pisem), v Gange som nevidela ziadne odpadky, pekne ju od odpadkov ocistili / cistia (zasluha vlady). Druha vec je alarmujuce znecistenie, ktore oko nevidi.
Jankine foto – velka pohodka a ocistne kupanie pri ghate Ahilyabai
Jankine foto – oslavny ghat Dashashwamedh – ide o hlavny ghat vo Varanasi, ktory je aj najzivsi a najfarebnejsi a prave tu sa kazdy vecer kona ceremonial Ganga Aarti, t.j. zatvaranie Gangy, pod ktorym rozumejte ritual uctievania tejto posvatnej rieky. Podla jednej z legiend, ktore sa viazu k tomuto ghatu, Brahma obetoval (v hindu “medh”) desat (v hindu “das”) koni (v hindu “ashwa”) prave na tomto mieste (odtial nazov “Dashashwamedh”). Ceremonial som si pozrela cely – fantasticky zazitok – k tomu este nizsie! O rieke Gange som uz pisala v minulom prispevku, no patri sa aspon pripomenut, ze pre hinduistov stelesnuje telo bohyne (uctievaju ju preto hinduisti po celom svete!). Ide o najvacsiu rieku Indie a jednu z najvodnatejsich riek sveta. Pozn.: Hoci vo Varanasi su na turistov zvyknuti, aj tak som mala pocit, ze vzbudzujem pozornost – ved som bola cudne (= europsky) oblecena osoba, so svetlymi ocami a pokozkou :-).
Jankine foto – oslavny ghat Dashashwamedh – vedla stoji jeden z najvyznamnejsich a najposvatnejsich chramov Kashi Vishwanath, ktory je zasvateny bohovi Shivovi
Jankine foto – ghat Ahilyabai – pri ghatoch stoja nielen palace, ale aj guesthousy a mnozstvo hospicov – hinduisti, ktori si to mozu financne dovolit, chodia dozit do Varanasi
Jankine foto – ghat Munshi
Jankine foto – ghat Harishchandra a palacovy ghat Rama
Jankine foto – palacovy ghat Rana Mahal
Jankine foto – pohlad na ghaty z lodky – nemusim veslovat:-), tak fotim a pozeram. Uz sa stmieva.
Jankine foto – pohlad na ghaty z lodky
Jankine foto – pohlad na kremacny ghat Manikarnika – “prevadzka” je nepretrzita – tuzbou kazdeho hinduistu je nechat sa skremovat na tomto mieste, aby popol mohol byt vhodeny do posvatnej Gangy
Jankine foto – pohlad na ghat Manikarnika z lodky
Jankine foto – pohlad na ghaty z lodky
Jankine foto – pohlad na ghaty z lodky
Jankine foto – pohlad na ghat Rajendra Prasad z lodky
Jankine foto – pohlad na ghat Dashashwamedh z lodky. O chvilu bude uplna tma a k brehu sa priblizi mnozstvo dalsich drevenych lodiek. Ked sa definitivne zotmie, zacne kazdovecerny ritual Ganga Aarti.

Inak, dalo mi riadne zabrat dohladat, cez ktore ghaty som vlastne presla, pri ktorych som stala. Totiz, ked som tam bola, nikto mi samozrejme nehovoril, ze som pri takom a takom ghate, az doma som zacala patrat a hladat z roznych zdrojov (ale to robim vacsinou vzdy, ze az doma dostudujem veci).

Cas na dalsi kratky film – pekny, ale atmosfera vo Varanasi v skutocnosti nie je ani nahodou takto ponura. Video vsak velmi dobre priblizuje, aka silna viera tu prudi, priam pulzuje – clovek sa tu nutne zamysli nad zivotom a jeho koncom, ktory raz isto pride, no urcite nie v dramatickych konturach! Mesto je velmi vesele, farebne, v ulickach je plno hudby a vravy – ked prejdete cez chaoticke a hekticke miesta, zrazu vas (ale uplne prirodzene) obklopi dej vyprevadzania odchadzajucich dusi, modlenie a rozjimanie veriacich na nabrezi Gangy, no ani to sa nedeje v pietnej atmosfere ci v hrobovom tichu – vsetko je take zive, kazdy robi, co potrebuje, nikto si nikoho nevsima (len turisti si vsimaju ostatnych:-). Na porovnanie, atmosfera niektorych europskych svatostankov sa mi javi “upatejsia” a cintoriny sa mi tiez nepacia.

Zdroj YouTube: https://www.youtube.com/watch?v=2esWrmEAMRQ

Vo Varanasi som urobila aj niekolko videi (napr. z obradu Ganga Aarti alebo z mojej jazdy tuk-tukom, ked som sa po Ganga Aarti vracala na hotel). Nejde o komplexnejsie videa, preto pripajam jedno z YouTube – znova vyberam take, ktore je totozne s mojim vnimanim diania (velmi “real” video, priamo z ulic). V skorsom prispevku som spominala, ze v Indii mi dali extremne zabrat hlavne neskutocny hluk (vsetci a nonstop trubia), chaos a permanentna obava, ze ma nieco zrazi. Ak ste si to nevedeli dobre predstavit, potom vid nasledovne video:

Zdroj YouTube: https://www.youtube.com/watch?v=Z0TC3AzU6TE

Hinduisticky obrad Ganga Aarti si mozete pozriet z lodky alebo z nabrezia. Mne sa lodka zdala super, videla som cely obrad priamo pred sebou (plus, na silne zazitky clovek potrebuje nielen dobre vyhlady, no aj kusok osobneho priestoru – lodka ho poskytla, kym na brehu rieky bola tlacenica). Ine lodky okupovali predovsetkym modliaci sa Indovia zo vsetkych kutov Indie, no videla som aj zopar turistov. Lodka stala zopar drobnych (saty ma stali 5 dolarov!), pre nas nic, no pre miestnych slusny zarobok, treba ich podporit. A teraz nieco k obradu – rieka Ganga sa ritualne kazdy vecer “zatvara” a kazde rano “otvara”. Ganga Aarti je vecerny obrad, cize zatvaranie Gangy. Obrad sa zacina po zotmeni, kedy knaz z chramu zacne udierat do velkeho zvona, aby kazdy vedel, ze zatvaranie Gangy sa blizi a treba sa poponahlat. Na podium oslavneho ghatu Dashashwamedh nastupia 7 uceni mladi brahmani (knazi), zatrubia na truby a za nimi sa ozvu bubny. Knazi potom postupne beru do ruk kadidla, vonne tycinky a svietniky s horiacimi plamenmi (nieco ako fakle), s ktorymi kruzia vo vzduchu. Zacinaju otoceni tvarou ku Gange a postupne sa otacaju do kazdej svetovej strany. Do toho znie spev (hudba) a divaci cinkaju zvoncekmi. Ked brahmani odlozia fakle, je Ganga pomyselne uzavreta a nikto sa uz v nej nemoze ocistne kupat (az rano). Obrad trva necelu hodinku aj s dojazdom lodky k nabreznym schodom – pre mna to bol zazitok na cely zivot! Pocas obradu si tiez uvedomite, preco je Varanasi nazyvane “mesto svetiel” – svetielkuje vo dne, aj v noci (sviecky, fakle, ohne na kremacnych ghatoch).

Jankine foto – Varanasi, India – ceremonial Ganga Aarti (“zatvaranie” posvatnej rieky Ganga), ktory sa kona kazdy vecer na ghate Dashashwamedh
Jankine foto – Varanasi, India – ceremonial Ganga Aarti
Jankine foto – Varanasi, India – na drevenych lodkach na rieke Gange (alebo potom na nabrezi na ghate Dashashwamedh) si hinduisti z celej Indie (a urcite aj z inych kutov sveta) pozeraju modliac sa a rozjimajuc obrad Ganga Aarti, len sem-tam vidim cudzincov-turistov (nehinduistov)

Pozrime si spolu dalsi kratky film:

Zdroj YouTube: https://www.youtube.com/watch?v=as3bynWTnCw&list=PLPfB_j1yxP9QLGR-qY-6UOdj13H4SCLH6&index=9

A este na odlahcenie na zaver: Ja ustavicne pozerajuc na vsetky tie zive aj nezive vyjavy a tisicky napodobenin bozstiev, inhalujuc rozne prenikave vone a dym z kadidiel (nechtiac aj vselico, co je u nas zakazane), v tuhom zovreti mas ludi, v neutichajucej vrave a hluku, som obcas akoby “stracala nit”. Nevyhnete sa roznym stavom a rozpolozeniam:-), a ak ste zena, mozno vas tu na okamih posadne myslienka, ze do vas vstupila bohyna Parvati alebo Laksmi:-). Inak povedane, trva, kym to vsetko clovek vstreba. Nevedela som ani zaspat po kazdom jednom dni stravenom v Indii – nedalo sa spracovat tolko vnemov naraz. V hlave mi hucalo, milion obrazov sa mi premietalo pred ocami, bola to naloz (najma v porovnani so vsednym, alebo aj uplne nevsednym dnom v Bratislave):-).

Nastal cas na hindi song s bollywoodskym klipom – rozhodne jeden z tych vydarenejsich klipov (a ak by ste na to boli v indickom kine, miestni by stali, tlieskali, plakali, objimali sa, prezivali by to – v tomto smere (v prezivani veci) su taki clovecenskejsi):

Zdroj YouTube: https://www.youtube.com/watch?v=ORIAQAW6hTs&list=PLcVfz1-_0rj_WdTyrFc9yHwPD0fMwB67C&index=4

A uz naozaj na zaver (ta konecne:-):

Par slov Tiziana Terzaniho (bol to taliansky reporter, novinar a publicista) o Indii v jeho diele One More Ride on the Merry-Go-Round (titul v cestine ma nazov Jeste jedna jizda na kolotoci):

Unless you hate it at first glance, India soon induces this exhilaration: it makes everyone feel part of creation. No one never feels alone, never completely separated from the rest. And here is its charm. In India you feel different than elsewhere. You feel other emotions, you think other thoughts.” Tiziano Terzani, in: One More Ride on the Merry-Go-Round

Ja som od tohto autora precitala knihu Povedal mi vestec – skvostne dielko!

A ked sme pri literature, cerstvymi ulovkami do mojej kniznice su dve knizky od autora William Dalrymple – skotsky historik, spisovatel, kritik, spoluzakladatel slavneho Dzajpurskeho literarneho festivalu, clen Kralovskych spolocnosti pre literaturu, geografiu i Aziu, pravidelny prispievatel svetoznamych novin a casopisov ako The Guardian, The New Yorker, ziskal rozne ocenenia, napr. Cenu Ernesta Hemingwaya, Thomas Cook Travel Book, Sunday Times Young British Writer of the Year, medailu British Academy, vo svojej tvorbe sa intenzivne venuje historii Indie a Blizkeho Vychodu, od r. 1989 trvalo zije v Indii, je cestnym priatelom Oxfordskej univerzity, atd.:

1) Mesto dzinov (uz vypredany titul, ja som si kupila citanu knizku – super sluzba resp. moznost v Martinuse):

https://www.martinus.sk/?uItem=18439

2) Devat zivotov:

https://www.martinus.sk/?uItem=270373

Neviem, kedy ja tie knihy precitam … mam dost neprecitanych knih a to furt nieco citam:-).

PS: Ked sa spatne pozriem na cas straveny v Indii, asi som sa ani velmi “nezaspinila”. Nic extremne som nepodstupila. A sebakriticky hodnotim, ze niekedy som zbytocne ohrnala nos, vselico mi bolo (zas, celkom zbytocne) proti srsti … aspon takto to vidim s odstupom casu. Zisiel by sa dalsi trening.

Stastne cesty prajem, trebars do Indie:-)!

Picasso & High Tatras & (=) Longevity

Podtitul 1: Moj maj 2023 bol najma o kulture (hoci povodny plan bolo spoznavanie Blizkeho vychodu).

Podtitul 2: Moj jun 2023 bol najma o prirode (hoci s pracovnym notebookom po boku, ale vikendy boli uz moje).

Podtitul 3: Tema “longevity” v podani ceskeho Vogue Leaders.


1.

Pablo Picasso! Absolutny fenomen moderneho umenia 20. storocia.

8. aprila 2023 uplynulo presne 50 rokov od jeho smrti.

V Albertine vo Viedni som stihla osobitnu, docasnu vystavu venovanu tomuto panovi umelcovi. Hoci ta uz neprebieha, stala expozicia Picassa vam neujde.

Apropo, hoci vo Viedni som travila mnozstvo dni ci vikendov (aj celych tyzdnov) po mnohe roky mojej ranej mladosti, v Albertine som ani raz nebola – aka skoda a vlastne aj hanba. Ale v tych casoch ma bavilo vsetko mozne, len nie galerie a muzea:-). Atmosferu Viedne som vzdy zboznovala. Vsade v centre lavicky, zive koncerty, ja sediac so zmrzkou vo velkom meste v inom state – boli to hej casy! A kedze rana mladost sa medzicasom prehupla do intenzivnej mladosti:-), chcelo to renesanciu aj s davkou kultury.

Idem na to, este ale netusim, ci nebudem lutovat, ze nemam skip-the-line ticket.

Jankine foto – Muzeum Albertina, Vieden

Dopadlo to tak, ze v rade na listky som stala presne nula sekund (nie preto, ze by som sa predbehla) a to som tam bola cez vikend – aky rozdiel oproti “obliehanemu” muzeu Prado v Madride alebo Narodnym muzeam v Edinbra ci v Oslo. Co sa Oslo tyka, pridete si na svoje najma, pokial ide o moderne umenie – v skorsom prispevku som spominala Munchovo muzeum (inak, aj v Albertine som videla Munchov obraz, konkretne Winter Landscape z r. 1915), no este pridam tip na Galeriu moderneho umenia (Astrup Fearnley Museet), ktoru projektoval slavny taliansky architekt Renzo Piano, nositel mnohych medzinarodnych oceneni (autor o.i. Centra Georges-Pompidou v Parizi, Medzinarodneho letiska Kansai v Osake – videla som, Muzea americkeho umenia Whitney v New Yorku alebo uchvatneho Kulturneho centra Jean Marie Tjibaou v Novej Kaledonii). Do tejto galerie som dostala listok zdarma, poskytol mi ho hotel, v ktorom som v Oslo byvala – ozaj vynimocny hotel, mal aj vlastneho kuratora a priamo v hoteli boli vystavene rozne originaly, napr. od Andyho Warhola.

Jankine foto – Oslo, Norsko – slnko zapada v lete neskor nez u nas, cca po 22:00, denne slnko je vsak neskutocne ostre (zatial nikde som nezazila, ze by mi nestacili slnecne brile a slzili mi oci). Atmosfera v Oslo bola super vo dne aj v noci – prave fotim na promenade pri Oslo fjorde, ludia po praci sedeli v kaviarnach a restikach, niektori tancovali len tak na chodniku, vsade lodky a motorove clny. Pracovny cas si tu uzkostlivo strazia (8 hodin je preferovany denny pracovny cas), aby po praci vybehli ci uz za kulturou alebo sportovat – to je typicka crta Norov, sportuju v kazdom rocnom obdobi hufne a vela. Na fotke vidite zmienenu budovu Galerie moderneho umenia (Astrup Fearnley Museet), architekt Renzo Piano.
undefined
Na fotke je Jean Marie Tjibaou Cultural Centre v Novej Kaledonii, architekt Renzo Piano, zdroj: https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Egrant-190-91.jpg

A spat do Albertiny, nech uz vidim Picassa:-). Eskalatoru som sa vyhla a za odmenu sa mi naskytol takyto pohlad:

Jankine foto – Muzeum Albertina, Vieden – schody s putacom na vtedajsiu vystavu americkeho vytvarnika Alexa Katza (Pop art)
Jankine foto – Albertina / Pablo Picasso sa vyznacoval nielen mimoriadnym talentom (a to nielen maliarskym), no aj neskutocnym pracovnym nasadenim, a to az do poslednych rokov jeho dlheho zivota (zomrel vo veku 91 rokov)
Jankine foto – Albertina

Nasleduje mala ukazka exponatov patriacich do stalej aj docasnej expozicie Picassa v Albertine:

Jankine foto – Albertina / Pablo Picasso – Woman in an Armchair, 1948 (na portrete je Francoise Gilot, francuzska maliarka, kriticka a autorka bestselleru, s Pablom sa zoznamila, ked mala 21 rokov a on 61 rokov, zili spolu 10 rokov a mali 2 deti)
Jankine foto – Albertina / Pablo Picasso – Portrait of a Woman, after Lucas Cranach the Younger, 1958
Jankine foto – Albertina / Pablo Picasso – Jacqueline, 1959 (bola velkou muzou Picassa, stala sa jeho druhou manzelkou, zoznamili sa, ked mal 72 rokov a ona 26, namaloval vyse 400 portretov Jacqueline)
Jankine foto – Albertina / Pablo Picasso – Woman with a Hat, 1962
Jankine foto – Albertina – dalsia z jarnych expozicii v Albertine “Monet bis Chagall”
Jankine foto – Albertina
Jankine foto – Albertina – a uz smerujem do zrestaurovanych historickych miestnosti povodneho klasicistickeho palaca (pekne, ale chyba im atmosfera, ziadne kresielko ci stolicka ma nelakali posadit sa – naopak uzasnu atmosferu mali pre mna miestnosti v skotskych hradoch a zamkoch). Na fotke je fotka Rudolfa Koppitza – Motion Study, ca. 1925
Jankine foto – Albertina / Claude Monet – The Water Lily Pond, 1917-1919
Jankine foto – Albertina / Alexej von Jawlensky – Young Girl with a Flowered Hat, 1910
Jankine foto – Albertina / Marie-Louise von Motesiczky – Workman, 1926
Jankine foto – Albertina / Oskar Kokoschka – Girl with Necklace, 1930
Jankine foto – Albertina – fotim z eskalatora v utrobach muzea – na fotke je replika obrazu Black Hat 2 od Alexa Katza z r. 2010, vystava jeho obrazov bola na -1 posch. (stihla som ju, no vystava uz neprebieha)

Ked sme pri umeni, par rokov dozadu som si v Innsbrucku kupila tasku s motivom Klimtovho obrazu Bozk (aj o G.K. som uz pisala blog), no a v suvenirovom obchodiku v Albertine som si dokupila podstavec na pohar s motivom toho isteho obrazu.

Pri zmienke o Innsbrucku ma napadol skokansky mostik Bergisel (Zaha Hadid) – ten som si odfotila len zdialky, zato skokanske mostiky v norskom meste Lillehammer som pofotila “meter od nich”, plus som tam kratko sledovala treningy skokanov (skakali na green): 

Jankine foto – Norsko, Lillehammer, skokanske mostiky Lysgardsbakken – odporucam vyjst alebo zist po tychto schodikoch, miesto tak lepsie navnimate i nasnimate 
Jankine foto – Norsko, Lillehammer, skokanske mostiky Lysgardsbakken 
Jankine foto – Norsko, Lillehammer, skokanske mostiky Lysgardsbakken 

A zmrzlinova bodka na zaver dna vo Viedni: dala som si Himbeere namiesto Schokolade -> casy sa menia, chute aj preferencie sa menia:-). Dovidenia nabuduce, krasna Vieden!

My Shangri-La beneath the summer moon,
I will return again,
Sure as the dust that blows high in June
:

Zdroj YouTube Led Zeppelin: https://www.youtube.com/watch?v=PD-MdiUm1_Y

Umenim je aj hudba a mne je luto, ze som nestihla letny koncert Viedenskych filharmonikov v Schonbrunne (pozrela som si aspon zaznam celeho koncertu).

A usla mi aj europska snura Renaissance World Tour 2023 mojej oblubenej Beyonce (!). Potom v lete a v septembri koncertuje uz len v Kanade a USA:

Zdroj YouTube: https://www.youtube.com/watch?v=qjujsJ5T3EY

Ma super tanecnikov, to sa musi uznat:

Zdroj YouTube: https://www.youtube.com/watch?v=7HipkgGjuTM
Zdroj YouTube: https://www.youtube.com/watch?v=-s31Kn579R8
Zdroj YouTube: https://www.youtube.com/watch?v=mEcwKYJSLYc
Zdroj YouTube: https://www.youtube.com/watch?v=F_K9piuJyag&list=PLPfB_j1yxP9T85JtyHjvwjBhdhZWOAVDr&index=43
Zdroj YouTube: https://www.youtube.com/watch?v=vCppEIx4goo

Co dalsie som si v ramci kultury pozrela? Vyucbu mladych nadejnych dirigentov a skolske vystupenie tanecnikov, a to vsetko v ramci The Juilliard School (umelecka skola v NY, jedna z najvyznamnejsich na svete) – super talentovani ludia, vid napr.:

Zdroj YouTube / The Juilliard School: https://www.youtube.com/watch?v=9nPOTEXP9cA

2.

Vysoke Tatry su mojou srdcovou zalezitostou, nemam k nasmu prekvitajucemu vztahu viac co dodat:-). Dost som pochodila, otlak jak svet hned v prvy den (nie preto, ze by ma botky tlacili, ale vbehol mi do jednej drobny kamienok a mne sa ho nechcelo vyberat, tak som slapala kilometre aj s kamienkom a dalsie dni (kedze som vytrvalo chodila, hoci noha bolela a otlak sa zvacsoval) mi dali priucku, ze nabuduce to spravim s kamienkom inak:-). No super mi bolo, vpijala som do seba tu zelenu, pocuvala (aj v noci) zvuk zurciaceho potocika, srnky som raz mala priamo pod balkonom, potom mi raz jedna skocila rovno na cestu. Casy som si vobec nesledovala, mala som ale neklamny pocit, ze idem dost rychlo – ale jeden udaj mam odsledovany – trasu z Tatranskej Polianky na Sliezsky dom a spat som namiesto udavanych 4 hodin dala za 3:10 vratane 5 minutovej prestavky aj bolavej nohy – predbehla som vsetkych smerom hore, mna nikto, smerom dole ma hned v uvode, ked som sa otacala, predbehol jeden pan. Chvastam sa, viem, ta ale sa tesim, ze to so mnou este nejde dole vodou:-). Fajne bolo, aj vyborne pocasie som mala po vsetky tie dlhe dni, no ale takmer vobec som nefotila:

Jankine foto – Vysoke Tatry, pri Velickom potoku – fotku ma napadlo urobit az cestou spat, bolo mi v tychto vyskach uz zima a nechcelo sa mi prezliekat do sucheho tricka, tak som radsej trielila
Jankine foto – Vysoke Tatry, Hrebienok – pesko som tu prisla z Tatr. Lomnice (z TL do St. Smokovca a odtial na Hrebienok a celu trasu spat, nie dlhe chodenie, nie velke prevysenie)
Jankine foto – Vysoke Tatry, pri Strbskom plese
Jankine foto – takuto ctenu navstevu som mala pod balkonom vo Vysokych Tatrach (ku mne hore na kavu neskocili:-)

3.

Tema dlhovekosti (nie vsak hocijakej, ale naplnenej) sa mi k riadkom vyssie hodi z dvoch dovodov – aj Picasso si pozil dlho a zjavne zvladal a vladal, no a castejsi pobyt v prirode prispieva ku lepsej kvalite zivota. Kazdopadne, nadabila som na temu “Future World: Longevity”, ktora komplexne pojednava o dlhom zivote, nie vsak, co sa poctu odzitych rokov tyka, ale miery ich kvality. Tema aj o tom, ze zivot (a nas pristup) maju byt “SUSTAINABLE, ICONIC, INNOVATIVE AND WELL-LIVED”. Konferencia s rovnakym nazvom “Future World: Longevity” sa konala pod zastitou prof. Kralickovej, rektorky Univerzity Karlovej. Prezentovali rozni zaujimavi ludia, napr. Burak Oymen – spoluzakladatel Harvest Series (serie inovativnych stretnuti zameranych na zdielanie vedomosti a napadov, na ktorych sa stretavaju najvacsie kapacity z celeho sveta, aby prebrali rozne temy oplyvnujuce zivot ludi a nasu planetu), alebo Petr Sramek – zakladatel LongevityTech.Fund a riaditel Healthy Longevity Clinic, bol uvedeny v skupine 28 leadrov umelej inteligencie v hlavnej studii WIPO, buduje vedecku, financnu a obchodnu infrastrukturu na rychlejsie prijatie technologii, ktore zasadne zlepsuju zdravie.

https://www.vogue.cz/clanek/vogue-leaders/michaela-seewald-e657a34/michaela-seewald-predstavuje-nove-cislo-vogue-leaders-na-tema-longevity

https://www.vogue.cz/clanek/vogue-leaders/michaela-dombrovska/konference-vogue-live-2023-na-tema-future-world-longevity

Budte sviezi, zdravi a krasni (staci zvnutra) ako tieto nezabudky:

Jankine foto – Vysoke Tatry, nezabudky

A majte velmi vydarene leto:-)!

Jarne pozdravy / Spring greetings :-)!

Spring is nature´s way of saying.

Skor, kym vypublikujem rozsiahlejsi blog (rozpisany ho mam uz zopar mesiacov), aspon rychly jarny pozdrav v podobe mix of pics (aj tento kratucky prispevok som pisala niekolko hodin cez vikend – vzdy mi to trva, ale mne osobne to vobec neprekaza, nikto a nic ma nenahana, je to hobby a press k hobby nepatri).

Priroda sa uz prebudza, nas pobyt vonku sa predlzuje, aj hory sa stavaju pristupnejsimi a napr. v takych Himalajach zacala sezona vystupov (april a maj). No netreba nutne chodit az do Himalaji, na dosah mame rozne pekne, horske velicenstva a kto tuzi po niecom aspon trosku odlahlejsom a zaroven ludoprazdnejsom, nech sa paci norska priroda alebo skotska vysocina (the Scottish Highlands) – len priklady z mnohych moznosti.

Jankine foto – Norsko, Vestkapp – ide o najzapadnejsi cip Norska, najdete ho na poloostrove Stad v regione Sogn og Fjordane – takmer ziadna civilizacia, neuveritelne vyhlady, extremne pocasie a silne morske prudy (uz pre Vikingov a moreplavcov bol Stad strasiakom a radsej sa mu vyhybali). Divoke vlny Atlantiku su dnes rajom pre surferov – konkretne treba zbehnut do dediniek Hoddevik a Ervik – ja som bola v Ervik – dedinka s par domcekmi, kostolom, malym cintorinom, lanmi pola a sirokou pieskovou plazou (necakane vidiet taku plaz v Norsku) – pri poli som si vsimla nahusto rastuce kriky na vyvysenom kopceku a bolo mi jasne, ze ked cez ne prejdem, urobim vyborne foto celej plaze (pohlad zhora) – kriky ma driapali, co som trpela, no ked mi zacali trhat aj oblecenie, vzdala som to a isla sa pozriet na plaz a surferov po chodnicku ako civilizovany clovek, hoci trochu dodriapany:-). Vsetka ucta surferom, boli to skutocne vysoke vlny, no surfovali aj mali Nori – deti.
Jankine foto – niekde v Norsku – vzdy si znacim, kde co fotim, no tuto fotku nemam lokalizovanu a dovod je (co do norskych pomerov) prozaicky – taketo pohlady na jazera s cistulinkou vodou su takmer na kazdom kroku

A skok do skotskych vysocin – pocasie je tu premenlive (zrejme ide o najvacsi extrem v Europe), no my sme mali stastie, takmer ziadny intenzivny dazd nas nezastihol (asi 1), skor kratucke prehanky (asi 3-4). A pocasie by hadam nikomu nepokazilo naladu (apropo, ako hovori stara turisticka mudrost: neexistuje zle pocasie, len zle obleceny turista) – v tak krasnej a divokej (hoci drsnej) prirode s horskymi udoliami nie je miesto pre inu nez dobru naladu:-). Ku Skotsku patri aj hmla (asi rovnako ako k Halong Bay vo Vietname) – prave opar (napr. nad lochmi) dotvara mysticku, priam etericku atmosferu skotskych vysocin.

Jankine foto – Skotsko, skotske vysociny – podobnu fotku mam aj z Aljasky, vid foto nizsie
Jankine foto – Aljaska – mnohe miesta v Skotsku mi pripominali Aljasku
Jankine foto – Aljaska – na kazdom kroku rastla ruzovo-fialova kyprina uzkolista, v jednom lese som natrafila na giganticke dubaky a potom na inom mieste na takuto giganticku kapustu v zaplave kvetov (to som na Aljaske veru necakala:-))

Spat do skotskych vysocin:

Jankine foto – Skotsko, skotske vysociny, vela riek a lochov a obcas vietor, mrholenie a tak:-). Ale ani pikniku to nebranilo. Vetrovku (tenku) som mala oblecenu len raz (pocas plavby na jazere Loch Ness), no a v Edinburghu som uz pobehovala v shortkach.
Jankine foto – Skotsko, John o’ Groats – stojim na takmer najsevernejsom mieste Skotska a vlastne UK (tym najsevernejsim je o kusok vzdialenejsi Dunnet Head) – ak by ste zmerali vzdialenost medzi dvomi od seba najvzdialenejsimi obyvanymi miestami v UK, vysiel by vam udaj 1410 km – jeden z koncov tejto spojnice je mys a rekreacny komplex Land’s End na JZ UK a druhym je tato skotska dedinka John o’ Groats na SV UK- oblubena trasa o.i. pre cyklistov. Na mieste, kde stojim, konci (end to enders) aj znamy miestny trail “The John o’ Groats Trail”, dlhy 235 km (ide o trek zo skotskeho mestecka Inverness do tejto dedinky).

Z pevniny do vody a zo severnych oblasti Europy do juznych:

Jankine foto – Albansko – kanony, tiesnavy, kristalovo ciste vody – plavila som sa po jazere Komani (patri k najromantickejsim miestam v Albansku), bolo tu zopar turistov, aj nejaka ta restauracia s kaviarnou a kamienkova plaz, no na co nezabudnem, bola teplota vody – ladova (som otuzila, no tato voda bola tak mraziva, ze po chvilke plavania ma boleli kosti). Aj v Albansku najdete pravu divocinu.
Jankine foto – Chorvatsko, Narodny park Plitvicke jazera

Este trosku vody z ineho kontinentu:

Jankine foto – Kanada, Dawson City – tato fotka nevystihuje prekrasnu kanadsku prirodu, no islo o zaujimave miesto – z vrchu nad mesteckom Dawson sa da vidiet sutok riek Yukon a Klondike – v prvej menovanej som na inom mieste makala 3 hodiny na kanoe a druha menovana bola Eldoradom pre ludi, ktori tu pocas zlatej horucky skusali stastie – aj ja som si “zazlatokopcila” v jej pritoku – vyfasovala som gumaky (vybrala som si take pekne so zvieracim vzorom:-), zaucili ma ako ryzovat (technika je dolezita), nabehla som odhodlane do potoka, kde uz po chvili (lebo ohnuta s rukami ponorenymi do studenej vody) ma nadsenie opustalo – pochopila som rychlo, aka drina to bola pre ludi, ktori tu dlhodobo hladali zlato (a nie kazdy mal stastie, ako priklad Jack London – uspesny spisovatel, neuspesny zlatokopec – bola som v domceku, v ktorom byval, ked tu isty cas zil). Ja som teda ryzovala a ryzovala a vysledok mojej lopoty? Jedno male (nanichodne) zrniecko zlata:-) … nuz :-), ale potesilo ma samozrejme! Dali mi ho do specialnej priesvitnej nadobky a tu som dala sestre na pamiatku ako talizman pre stastie! Musim si overit, ci este vie, ze ju ma a ci vie, kde ju ma (a dufam teda, ze ju este ma):-).

Len jedno foto z Kanady sa nepocita:-), tak aspon este jedno:

Jankine foto – ja v malom hrkotajucom lietadielku s dvoma Francuzskami, jednym Britom a jednym pilotom – start lietadielka som si natocila, ked raz zverejnim, pochopite, ze hoci zboznujem lietanie, tentokrat som predychavala – ta ale, ako sa hovori, kto sa boji, nech nechodi do lesa:-)! Na fotke lesy a hory Yukonu (konkretne Narodny park Kluane a pohorie Saint Elias) a ani cloviecik na obzore -> som tu panom (teda panou):-).

Z oblasti americkeho kontinentu so sviezim vzduchom drastickejsi skok do azijskej dzungle s horucim, stojacim a vlhkym vzduchom, avsak na miesto, ktore svojim carom prevysi vsetky minusy vycerpavajucej klimy:

Jankine foto – Kambodza, Angkor, cast mystickeho chramu Ta Prohm (prezyvany chram korenov) a na fotke je kapok (silk-cotton tree) vyrastajuci z muru (toto je taky slabsi odvar z rozpravkovo zatocenych korenov stromov na tomto mieste – ci uz to bol kapok alebo aj skrtiaci figovnik – inak povedane, mam omnoho krajsie fotky tych mohutnych korenov obopinajucich starobyle chramy). Ked sa povie Angkor, vacsinu napadne Angkor Wat, no v Angkore je cely komplex roznych chramov (hoci Angkor Wat je z nich najslavnejsi a najvacsi, UNESCO), ktore sa nachadzaju na ploche cca 400 km2 v dzungli – ked som tu chodila (a aj po schodoch chramov) v neskutocnej horucave s vysokou vlhkostou vzduchu, mlela som z posledneho. No vecer / v noci som dobila vsetky baterky – na veceru som zasla do super restiky a dala som si miestne jedlo “amok” (restika poschodova s vybornym vyhladom z balkonov), toto ozaj dobre, no stiplave jedlo som zapila tiez dobrym chladenym drinkom a nasledoval presun do baru a v nom chill v hojdacej sieti (ano, v bare bola velka hojdacia siet, traja sme si na nu lahli, stolik s drinkami vedla nej) a neskoro v noci isli na hotel na tuk tukoch. Zopakovala by som si to (tu hojdaciu siet a aj tuk-tuk):-).

A ked sme pri zvlastnych korenoch, este jedno foto:

Jankine foto – Thajsko, Ayutthaya (byvale hl. mesto, zalozene v roku 1350, UNESCO)

Ked bola voda americka a europska, pridam aj azijske vzorky (z Kambodze a Thajska) a tiez ukazku miestneho tropickeho ovocia:

Jankine foto – Kambodza – sedela som v podobnej lodke a plavila sa po kalnej rieke smerom na jazero Tonle Sap (najvacsie sladkovodne jazero JV Azie, UNESCO), patri k riecnemu systemu Mekongu. Ina moja fotka z tychto koncin bola na vystave – konkretne zaber na maleho chlapca v koryte rieky, ktory uklada rybarsku siet – vid nizsie, odfotila som si svoju fotku priamo na vystave, zial neostro a este aj s odleskami – to jak keby som fotit nevedela:-), ale skutocne este poriadne neviem, zatial som amater a mam taky “hrackarsky” fotak, ale fotim veeelmi rada (v terene cvak-cvak-cvak, fotak nepustam z ruky:-):
Jankine foto Jankinej foto – takto to vyzera, ked fotite foto 🙂 (original je samozrejme bez odleskov a zaber je ostrejsi)
Jankine foto – Kambodza – cakam spolu s miestnymi, aby som sa kompou dostala cez Mekong – v strede predavac zelenych lotosovych plodov (su plne orieskov)
Jankine foto – Thajsko – plavim sa v koncinach vzdialenych cca 100 km severne od Bangkoku a smerujem na tzv. plavajuce trhy – tie boli super zazitkom, najma vizualnym a gastronomickym, aj som co-to nakupila, napr. ovocie, hoci mi najcastejsie nukali varene vajicka:-), no predavali tu vsetko od vymyslu sveta a priamo z uzuckych clnov – pariace sa polievky v hrncoch, knedlicky, maso, dusenu zeleninu atd. – kupujuci stali a hodovali bud na brehu alebo sedeli v inych clnkoch, riecka sa za okamih premenila na jedno velke farebne trhovisko, absolutne ticho pretala ziva vrava a vsade sa sirila vona jedla.
Jankine foto – Kambodza, Siem Reap – poulicny predaj tzv. sladkych jablk (anona, graviola). Islo o moj posledny den v Kambodzi a v cestovnom denniku mam k nemu poznamku, ze zo zialu, ze musim letiet domov, som v hoteli kopla 2x suche martini a 1 pivo (uz rano som – POZOR, nie si vypila:-), ale sa odcheckoutovala, bagaz nechala v hoteli a este cely den behala po tomto hlavnom meste provincie Siem Reap (nesie rovnaky nazov) a az potom som navstivila hotelovy bar, vyzdvihla bagaz a frcala na letisko). A aby som ozrejmila svoj predosly, prevladajuco ultra zdravy pitny rezim (na jednotku), nevedela som sa dopit stiav z cerstveho ovocia od vymyslu sveta – tak cerstve, ze aj ovocie z tzv. leteckeho dovozu v nasich obchodoch je podradna kategoria.

Treba sa schladit, tak spat do jarnej Europy:

Jankine foto – Tallinn, Estonsko – na jar tu bolo este dost chladno, no parky uz chytali krasnu zelenu farbu

A ci ide o kratky alebo dlhsi pobyt v prirode, ci na jar alebo v lete, ci u nas, v Estonsku, Svajciarsku ci v Tramtarii:-), vzdy padne vhod dobra kava:

Jankine foto – na kavicke v Zeneve, na stole vytasena krabicka, ktoru som kupila v Chamonix vo Francuzsku

A pocas sezony nech sa paci na vrchol / vrcholy / konciare:

Jankine foto – Francuzsko, Chamonix, Aiguille du Midi (3 842 m) – niektori si uz obuvaju macky a chystaju sa putovat po hrebeni alebo na vrchol Mont Blancu (ja som si macky zabudla, preto som dalej nesla ;-), ale aspon som v duchu fandila)
Jankine foto – Francuzsko, Chamonix, Aiguille du Midi (3 842 m) – uz su naviazani na lane
Jankine foto – Svajciarsko, Bernske Alpy – na tychto miestach uz mate na dosah rozne zname stvortisicovky ako napr. Jungfrau, Monch alebo Eiger, z opacnej strany v udoli (z obce Grindelwald) uvidite napr. Schreckhorn

Ked sme pri vrcholoch, premostim na vyskove horolezectvo a videa, ktore som si pozrela – dvaja top horolezci s rovnakym datumom narodenia 1964:

Slovak Peter Hamor – nemusim vysvetlovat (pojem sam o sebe), no aspon fakt, ze tento pan skompletizoval Korunu Himalaji (14 najvyssich hor sveta, ktorych vacsina sa nachadza v Himalajach a niektore v relativne nedalekom pohori Karakoram) ako 16. clovek na svete. Preto uz asi velmi neprekvapi, ze na konte ma aj Korunu Zeme (Seven Summits). Pokial ide o Korunu Himalaji, vystupy na Annapurnu (“stara zla dama”) zhodnotil Peter Hamor ako najtazsie spomedzi ostatnych vystupov. Peter Hamor je prvy clovek na planete, ktory na Annapurnu vysiel dvakrat (styri pokusy, dva uspesne), no po poslednom vystupe na vrchol vyhlasil, ze Annapurna uz nikdy viac. Zachytila som, ze aktualne je na “Himalayadventure MMXXIII – Kabru South” (hranica Nepal / indicky Sikkim), drzim palce. Asi nikdy ma neprestane fascinovat tato tema, pozriem si vsetko o vystupoch, o to vsak radsej, ked je protagonistom takyto sympatak (apropo, fajku a tabak (a aj slaninu a klobasu) si nosi vsade so sebou, zapali si este aj v zakladnych taboroch, no vyssie uz len vynimocne – najvyssie to zrejme bolo vo vyskovom tabore v 7400 m pocas vystupu na Gaserbrum II):

Zdroj YouTube / Rasto Hatiar: https://www.youtube.com/watch?v=9aMEd2dw9pk
Zdroj YouTube / Startitup: https://www.youtube.com/watch?v=gtaWCBSIrcs&list=PLPfB_j1yxP9QLGR-qY-6UOdj13H4SCLH6&index=3

Cech Radek Jaros – stal sa 15. horolezcom na svete, ktory ziskal Korunu Himalaji, a to bez “dopingu” (rozumej, bez pouzitia umeleho kyslika). A opat neprekvapi, ze na konte vystupov ma aj Korunu Zeme. Co sa urazov tyka, prisiel o 11,5 clankov na prstoch na nohach, no funguje dalej a na jeho chodzi to vraj nie je badat:

Zdroj YouTube / hikemates: https://www.youtube.com/watch?v=BriAdVEomVU&list=PLPfB_j1yxP9QLGR-qY-6UOdj13H4SCLH6&index=2

Obaja pani dosiahli skalp v podobe Koruny Himalaji cca ako 50. rocni. Co z toho vyplyva? Viete!:-)

Este, co sa moderatorky Marty Rajkovej tyka (skutocne vyborny rozhovor urobila s Radkom Jarosom), bola som pred par rokmi na jednom jej premietani o Irane a kupila som jej knihu “Krok za krokom po Himalajach” (sikovna baba).

Nasleduje moj himalajsky fotopozdrav:

Jankine foto – uz ich vidim, uz ich vidim:-) – Himalaje (och!) – kto sa prvykrat postavi pod nejaku miestnu obriu horu, da mi zapravdu, ze to clovekom zamava a nikdy uz na ten pocit nezabudne (hoci zrejme nezabudne ani na to, ako mu bolo fyzicky blbo a ake to bolo neprijemne dychcat a lapat po kysliku, ktoreho sa uz velmi nedostavalo) – clovek zostane chtiac-nechtiac (ja kludne chtiac) dojaty, ohromeny, mozno aj slzicku vyroni – neda sa opisat ten pocit, aspon raz v zivote jednoducho treba tie Himalaje vidiet.
Jankine foto – Himalaje
Jankine foto – Everest Base Camp – ten pocit, ked vas v zakladnom tabore nikto nevita…:-)… musim asi zakricat, aby sa horolezci konecne zobudili:-) (nepacilo sa mi, ze kym ja som v ten den vstala hnusne skoro, asi o 4:30, ini si tu vyspavali este aj cca o 9:00 🙂 …

Namaste:-)!

A este pridavok v podobe najvyssieho vrchu Kanady a druheho najvyssieho vrchu Severnej Ameriky Mount Logan (no bola som aj pri Denali s rangermi – starsi (politicky) nazov Mount McKinley – 6 190 m – najvyssi vrch Severnej Ameriky a sucast 7 Summits – vyznacuje sa extremne chladnym pocasim, po Antarktide tu namerali historicky najnizsie teploty (aj blizkost Severneho polu a Ticheho oceanu robi svoje), preto je vystup na Denali neuveritelne tazky, pocasie je horsie nez na Mt. Evereste, aj vertikalne stupanie Denali je vacsie (cca az o 1800 m) nez stupanie Mt. Everestu, no a ku vsetkym tymto “radostiam” treba pripocitat aj enormne vysoke riziko akutnej vyskovej choroby – dovod: je tu faktor nielen vysokej nadmorskej vysky, no aj vysokej zemepisnej sirky):

Jankine foto – Kanada, v pozadi v strede je Mount Logan (5 959 m) – nepresvedcila som pilota pristat na vrchole a vlastne ani zakruzit tesne nad vrcholom:-)

A na zaver song – sice melancholicky, co nie je moj naturel, ale pekny a melodicky ladiaci so sceneriami napr. skotskych vysocin (preto este jeden pohlad aj na ne):

Zdroj YouTube: https://www.youtube.com/watch?v=-4UrDSstqXU
Jankine foto – Skotsko a ukazka skotskych vysocin – ovecky boli vsade, rovnako aj v Norsku, no unikatom skotskych vysocin su velmi milo vyzerajuce kravicky s dlhymi ofinami (“highland cattles”):
Highland cattles, zdroj: https://www.highlandcattlesociety.com/ – kupila som si odznak s peknou a decentnou kovovou plastikou hlavy tejto kravicky

Majte peknu a farebnu jar:-)!

Gratulujem k Ceskemu levovi 2023:-)!

Gratulujem vsetkym nominovanym a vitazom, no specialne tomu, ktoreho osobne poznam: Miskovi Kernovi – v tomto jubilejnom, uz 30. rocniku odovzdavania ceny Cesky lev (4. marec 2023) zvitazil v kategorii muzsky herecky vykon v hlavnej ulohe za postavu Arveda v mysterioznej historickej drame s rovnomennym nazvom Arved. Tento rezijny debut Vojtecha Maska premenil z 12 nominacii 3, konkretne v kategoriach najlepsi scenar (Jan Polacek a Vojtech Masek), najlepsia hudba (Aid Kid, Pjoni) a uz spominany najlepsi herec v hlavnej ulohe (Michal Kern).

Zdroj: https://www.seznamzpravy.cz/clanek/kultura-ceske-lvy-po-tricate-nejlepsim-filmem-je-il-boemo-o-josefu-mysliveckovi-227093
Aj ja sa tesim :-)! Miska si pamatam ako velkeho sympataka, usmiateho, mileho, skromneho, s prejavom v sukromi definitivne ako “neherec” (ziaden afekt, maniere, a pod.) a s prejavom na divadelnych doskach ako ultimatny pan herec (skvele herecke vykony). Aj ja by som chcela ziskat takuto cenu:-), len zatial neviem, v akej kategorii – oprava: v akejkolvek:-).

Nieco o filme Arved: vid link nizsie – a ak sa vam nechce preklikavat a citat, tak aspon info, ze Jiri Arved Smichovsky bol skutocnou postavou ceskych dejin, “diabolskym geniom ceskej historie, ktoreho inteligencia dosiahla uroven, ktora sa neobmedzuje na jednoduche vnimanie dobra a zla“:

https://refresher.cz/132190-Nacisticky-udavac-a-okultista-uspel-na-Lvech-nejlepsi-film-ale-nepromenil-Stoji-Arved-za-zhlednuti

Alebo iny opis filmu jednou vetou – kam az je clovek schopny zajst, aby dosiahol svoj ciel (zdroj: https://www.csfd.cz/film/822305-arved/prehled/). 

Trailer k filmu Arved:

Zdroj YouTube: https://www.youtube.com/watch?v=8jvi0B1e0vs

Vsetky nominacie a vitazi Ceskeho leva v r. 2023:

https://www.rexter.cz/rubriky/kultura/cesky-lev-nominace-ceny-vysledky-a-vitezne-filmy_1240.html

O cene Cesky lev: Ide o najprestiznejsie ceske filmove ocenenie, ktore udeluje Ceska filmova a televizna akademia (CFTA) uz od r. 1993. Vyhradnym vyrobcom sosky su ceske sklarne RUCKL:

https://www.ruckl.com/cs/cms/2/cesky-lev

Dizajn sosky:

Zdroj: http://irozhl.as/acX

Gratulujem este raz!

Kultura a umenie su dolezitou sucastou nasho zivota. Bez nich by bol zivot fadny, “bezfarebny”, hluchy, nemy, atd. Chybal by mu kusisko krasna a koktejl toho, co dokaze povznasat, inspirovat, prebudzat fantaziu a zvedavost, preniest/uniest kamkolvek atd. Pre mna su kultura a umenie vsemocne, rovnako ako priroda.

Ked je rec o Ceskych levoch, pridam foto tak trochu ineho leva – ani kristalovy, ani zivy, no aj tak zaujimavy:

Jankine foto – Nepal, Kathmandu – v tomto bare som pobudla do rana – najskor tu bol koncert a po nom diskoteka, vyborne tu bolo, fantasticky, ludia multi-kulti, od trekerov cez mestskych vyletnikov z celeho sveta, aj lokalci, a vekovo od nastrocnych az po cca 70-rocnych, bavili sa vsetci.

Nepal je uzasna krajina s uchvatnou prirodou, priatelskymi ludmi aj krasnymi pamiatkami (hoci som ho zazila po zemetraseni a videla aj vela ruin, mnozstvo pamiatok chvalabohu stale stoji). A co sa osobitne Kathmandu tyka, treba vidiet a zazit jeho neopakovatelnu atmosku – mix narodnosti, neskutocna pohodka, mnozstvo obchodikov, hudobnych barov atd. – treba ho pochodit, no aj vyskocit na riksu a nechat sa viest a mestom zviest (nebude dlho trvat a dostane sa vam pod kozu, a to aj napriek tomu, ze je prasne, hlucne, pestrofarebne, a teda v uplnom protiklade ku krasnej prirode krajiny).
Mozno ste uz poculi o jedinej naozajstnej zijucej bohyni sveta – nepalskej bohyni Kumari. Ide o kult este nedospeleho dievcata, ktore je stelesnenim bozskej Kali – uctieva sa uz od stredoveku. Na to, aby sa dievcatko stalo “vyvolenou”, musi prejst narocnymi testami (aj skuskami odolnosti a odvahy). Otazka, ci som videla Kumari na vlastne oci? Videla! V jej pribytku na namesti Durbar (prekrasny stary dom s vyobrazeniami, stlpmi, dverami atd., reprezentujucimi umenie Newari) – prisne strazeny objekt, absolutny zakaz fotit, vsade sa obsmietali jej strazkyne (inak povedane pestunky), ktore informovali, ze Kumari nas pocti svojim pohladom resp. ze my budeme mat prilezitost pozdravit sa bohyni – bol to kratky okamih, skor by sa dalo povedat, ze sa mihla v okne – krasne dievcatko, este dieta, no s dospelym, nezvycajne vaznym a odmeranym vyrazom (zije tam v podstate zavreta …). Ide o kult, vieru a tradiciu a tie maju pre Nepalcanov obrovsky vyznam.

A este jedno moje foto – konecne taky jeden skutocny lev (teda, jeden lev a tri levice, no tu tretiu skoro nevidiet):

Jankine foto – Tanzania, Ngorongoro (pre mna zatial TOP narodny park, koncentracia zvierat, scenerie) – takto nejako som aj ja spala po pretancovanej noci v Kathmandu, ze by ma ani motor jeepu nezobudil (treba vsak povedat, ze nebol hlucny, dostali sme echo cez vysielacku, ze pred nami su spiace levy, zastavili sme a dlho ich v tichosti pozorovali – striedavo sa prebudzali) – a este dodam, ze islo o jedine rano, kedy som v Nepale vstavala cca az o 10:00 – 11:00 (nepamatam presne, musela by som mrknut do svojho cestovneho dennika – pisem si ho rukou pri kazdej ceste), inak to boli vzdy ultra skore ranne budicky, a to iste platilo aj pre Tanzaniu a vlastne vsetky ostatne krajiny – bo ved kto chce vela vidiet, musi skoro vstavat (neznasam skoro vstavat:-), no milujem vela vidiet:-)).

A teraz hudobna rozlucka: “The Lion King” v podani hercov / spevakov a hudobnikov Broadway:

Zdroj YouTube: https://www.youtube.com/watch?v=cx67TnQrqcg

1 year on: Ukraine is fighting for freedom in all its senses!

Ja osobne ziadne slova nemam … resp. napadaju ma len tie najnegativnejsie ako ludske utrpenie, zmarene zivoty, skaza, bieda, strach, nedostatok vsetkeho, nejasna a neista buducnost, migracny armagedon, atd. … Aj den trvajuca vojna je dlha vojna, ak vyhasnu ludske zivoty!

Pripajam clanok, ktory je prepisom slov Oleksandry Matviichuk, ukrajinskej pravnicky v oblasti ludskych prav, hodnotiacich vojnu na Ukrajine, a ktory bol publikovany v denniku The Washington Post (v clanku je zverejnene aj foto s popisom “Ukrainian designer Margarita Chala, draped in the colors of the Ukrainian flag, stands next to shoes symbolizing war crimes committed against Ukrainian civilians, at Old Town Square in Prague on Jan. 15” – ide o foto od Michala Cizeka:

https://www.washingtonpost.com/opinions/2023/02/19/matviichuk-ukraine-peace-justice-accountability/

A ak slova nie je mozne najst, prichadza na rad hudba – zatial nie oslavna (no aj taka raz bude), ale (nazvala by som ju) hudba pre hrdinov alebo aj “do boja”. Kedze som pred pol rokom bola v Skotsku a Skoti su znami svojou udatnostou, odvahou / hrdinstvom a narodnou hrdostou (a este akou), napadli ma notoricky zname soundtracky k notoricky znamym filmom, ktore maju bud temou alebo hudbou prepojenie na Skotsko:

1) Statocne srdce (Braveheart) – obsah filmu je znamy asi kazdemu. A mnohi tiez vedia, ze William Wallace (vo filme Mel Gibson) skutocne zil. Bol (a stale je) skotskym narodnym hrdinom a jednym z najvacsich bojovnikov za nezavislost Skotska. Hovori sa, ze tesne pred smrtou vykrikol slovo “Freedom“. Historici to vsak spochybnuju, pretoze sposob jeho popravy (mucenie, ktore svojou krutostou nemalo obdobu) vylucoval, aby pred skonanim cokolvek povedal, nieto este vykrikol … Tak, ako bol skotsky narod statocny a neochvejny v boji za svoju slobodu v minulosti, tak je dnes ten ukrajinsky!

Zdroj YouTube: https://www.youtube.com/watch?v=6OAHbptT93c
Zdroj YouTube: https://www.youtube.com/watch?v=k7rPOaoPL4I (pozn. “ALBA GU BRATH” je skotska galska fraza, ktorou sa vyjadruje vernost Skotsku – da sa prelozit ako “SCOTLAND FOREVER” (“Skotsko Navzdy”) / ALBA = Skotsko).

2) Posledny mohykan (The Last of the Mohicans) – dej sa sice netyka Skotska, no tema statocnosti, odvahy a hrdinstva je aj v nom rovnako pritomna. Zo soundtracku k filmu vyberam song od popredneho SKOTSKEHO skladatela, spevaka a multiinstrumentalistu Dougieho MacLeana (popis na YT: “The main theme of the movie is “Promentory”, an orchestration of the tune “The Gael” by Scottish singer- songwriter Dougie MacLean from his 1990 album The Search“):

Zdroj YouTube: https://www.youtube.com/watch?v=9tjdswqGGVg

A na zaver: Ked sa moderator Fletcher Markle v interview v CBC v r. 1964 opytal Alfreda Hitchcocka: “Mr. Hitchcock, what’s your definition of happiness?“, Hitchock povedal (z obsiahlejsej odpovede citujem len prve vety): A clear horizon, nothing to worry about on your plate. Only things that are creative and not destructive[…].” (Hitchcock’s definition of happiness)

Peace, freedom and happiness! Peace, freedom and happiness for Ukraine!

Vystava, aka sa nebude opakovat – Jan Vermeer, Rijksmuseum, Amsterdam

Vystava 28 diel barokoveho maliara Jana Vermeera (Johannes van der Meer, 1632 – 1675) v holandskom narodnom muzeu Rijksmuseum v Amsterdame (zahajena 10. februara) potrva do 4. juna 2023. No zial, vyzera to tak, ze listky su uz vypredane… apropo, muzeum ich predalo takmer pol miliona! Je tu ale nadej, ze vystava sa predlzi.

1) Vyberam clanok, ktory priblizi dielo majstra Vermeera (maliar svetla a pokoja) a aj zakulisie vystavy:

https://magazin.aktualne.cz/kultura/umeni/vystava-jaka-se-nebude-opakovat-vermeer-rijksmuseum/r~11fdbec0ab9a11ed93abac1f6b220ee8/

Jedna zaujimavost z clanku – slova riaditela muzea Taca Dibbitsa: “Nikdy v dejinach sa na jednom mieste neocitli tri stvrtiny obrazov Vermeera. Ani sam Vermeer ich nikdy nevidel tolko naraz.” A co sa vyobrazovanych postav tyka (Vermeer maloval zvacsa zeny), dodava: “Prave vdaka tomu, ako su sustredene a ako pokojne posobia, sa k jeho malbam stale vraciame. O to skor dnes, kedy zijeme v tak hektickom svete.

2) Dalej vyberam kratku spravu BBC o tejto vystave:

Zdroj YouTube: https://www.youtube.com/watch?v=spx6NmCQjzc

3) A napokon davam tip na vyborny pohlad (lepsie vhlad) na dielo autora, ktory pripravilo samotne muzeum Rijksmuseum pod nazvom “Closer to Johannes Vermeer” (mozno slaba utecha, no vyborne intro pre pripad, ze sa listky nesplasia … alebo potom neskor pobehat muzea, v ktorych niektore z jeho obrazov visia v ramci stalych expozicii):

https://www.rijksmuseum.nl/en/johannes-vermeer?ss=

A aspon jeden jeho obraz (jeden za vsetky) – svetoznamy portret Dievca s perlovou nausnicou (nazyvany tiez Dievca v turbane alebo „Gioconda severu“ alebo „holandska Mona Lisa“). Tento drobny obrazok s rozmermi 44,05 x 39cm je studiou dievcenskej hlavy so zaujimavou fyziognomiou. Nie je zname, koho autor maloval, a ani presny rok, kedy portret vznikol, pretoze obraz nebol signovany. Pravdepodobne neslo o dielo na objednavku. Znalci umenia ho ocenili az dve storocia po smrti autora (pri umeni to takto “post mortem” obcas chodi). Urcite ste ho (ju) uz videli (mozno na fotke alebo ako reprodukciu, niekto mozno aj original) – je ako ziva alebo ako dobova fotka (!):


Dievca s perlovou nausnicou, Jan Vermeer (dielo je sucastou stalej zbierky Kralovskej obrazarne Mauritshuis, ktora spada pod Narodne muzeum v Haagu)

Aj ja chcem byt polarnikom :-)!

Tento prispevok vznika ako gratulacia k fantastickemu uspechu Martina Navratila (Travelistan) – tot, priatelia, prvy Slovak, ktory len pred par dnami dosiahol Juzny pol po svojich, resp. na lyziach napriec Antarktidou od pobrezia. Moj nekonecny obdiv!!! Nutno dodat, ze vobec prvym Slovakom, ktory sa autonomne dostal na Juzny pol, aj ked nie od pobrezia, bol znamy cestovatel a polarnik Peter Valusiak. A na margo Martina, uz sa budem opakovat, ak poviem, ze mi bolo ctou absolvovat s nim aspon jednu cestu (skoda, ze nie viac) a uz vtedy bol v mojich ociach velikanom (nie pre jeho vysku, no aj vysoky veru je):-). A jedna moja super vyborna kamaratka mi uz darovala dve knihy zo serie Okolo sveta, ktorych autorom je Martin – zlaticko jedno mimoriadne (to patrilo mojej kamoske:-) a nielen kvoli tym kniham, hoci obrovska vdaka aj za ne)!

Z kopy clankov o tomto Matovom polarnickom mega uspechu (cca 1047 km, 47 dni makacky a utrap “okyslicenych” krutymi mrazmi, tzv. bielym peklom a inymi “bonbonikmi”, resp. to vsetko vlastne odkyslicene vzhladom na vyssiu nadmorsku vysku) vyberam napriklad tento:

https://www.ta3.com/clanok/256851/rozhovor-slovak-ktory-dobyl-juzny-pol-martin-navratil-presiel-na-antarktide-bielym-peklom

A z rozhovorov nazivo vyberam tento:

Zdroj YouTube / Startitup: https://www.youtube.com/watch?v=OykbNSr1chE

Tema polarnych vyprav a konkretne dobytia Juzneho polu sa nemoze zaobist bez vzdania holdu legendarnym norskym polarnikom (uvediem aspon dvoch najznamejsich): Roald Amundsen (polarny badatel, v rokoch 1910 az 1912 viedol antarkticku vypravu, ktora ako prva v historii dosiahla Juzny pol) a Fridtjof Nansen (prieskumnik, vedec, diplomat a vselico ine, v roku 1922 ziskal Nobelovu cenu za mier). Prave Nansenov prechod Gronskom v roku 1888 inspiroval Amundsena dat sa na zivot polarnika. Apropo, Amundsen podnikol svoju vypravu na Antarktidu (uz v spomenutom roku 1910) na Nansenovej lodi Fram (v preklade z norciny “Vpred”). Islo o specialnu lod, pokrokovo skonstruovanu tak, aby odolala aj dlhodobemu zajatiu v lade (Nansen mal pri planovani dosiahnutia Severneho polu v umysle nechat lod zamrznut do ladu, pricom na pol by lod dorazila driftovanim). Lod Fram vazila 400 ton a mala vystuzeny trup, ktoreho obly tvar zarucoval, ze ju enormny tlak nerozdrvi a pozdvihne na lad. Pre Nansena postavil tuto lod norsky inzinier a konstrukter skotskeho povodu Colin Archer v roku 1893.

A aka by to bola navsteva Norska, konkretne Osla, ak by som si nechala ujst jedinecnu prilezitost vkrocit do vyborneho muzea Fram (norsky Frammuseet) venovanemu norskym polarnym vypravam? Chudobna a nekompletna :-)! Odporucam vsetkymi desiatimi, aj dvadsiatimi (vyhradte si na jeho navstevu dostatok casu plus aj na okolite muzea, napr. hned vedla len cez cestu je Muzeum Kon-Tiki). Okrem mnoheho ineho zaujimaveho tu uvidite aj spomenute plavidlove velicenstvo – polarnicke plavidlo Fram (ano, je teda jasne, po kom, resp. po com nesie nazov aj samotne muzeum), pricom vnutro lode je povodne (!!!) a navstevnici mozu vojst dovnutra.

Pripajam aspon zopar fotiek z muzea Fram (zamerne vyberam najma tie, ktore suvisia s polarnou vypravou na Juzny pol):

Jankine foto – Muzeum Fram, nachadza sa na poloostrove Bygdøy v Osle (z centra Osla som sa tu dopravila busom MHD, no premavaju tu aj lode – zakupeny MHD listok vam plati aj na lodky)
Jankine foto – interier Muzea Fram – je to velmi pekne muzeum, najdete v nom mnozstvo materialov na citanie, fotografii a predmetov z vyprav
Jankine foto – lod Fram v Muzeu Fram
Jankine foto – v Muzeu Fram sa dozviete vela zaujimavych informacii
Jankine foto – dobove fotky z tretej polarnej expedicie lodou Fram, Muzeum Fram
Jankine foto – sekcia venovana norskemu polarnikovi Roaldovi Amundsenovi, Muzeum Fram
Jankine foto – sekcia venovana norskemu polarnikovi Roaldovi Amundsenovi, Muzeum Fram (na fotke jeho kozene botky, odev z kozusiny a jeho foto)
Jankine foto – sekcia venovana norskemu polarnikovi Fridtjofovi Nansenovi, Muzeum Fram
Jankine foto – portret norskeho polarnika Fridtjofa Nansena, Muzeum Fram (bol nielen polarnik, prieskumnik, vedec a diplomat, ale aj zoolog, matematik, astronom, a aby toho nebolo malo:-), venoval sa aj oceanografii a dalsim odborom plus samozrejme pravidelne cvicil, aby zvladal narocne vypravy. Ako som uz spomenula, v roku 1922 ziskal Nobelovu cenu za mier.
Jankine foto – fotografie panov Amundsena a Nansena, Muzeum Fram
Jankine foto – norsky stavitel lode Fram Colin Archer (mal skotsky povod), Muzeum Fram
Jankine foto – dobove fotky z polarnej vypravy, Muzeum Fram
Jankine foto – dobove fotky z polarnej vypravy, Muzeum Fram
Jankine foto – dobove fotky z polarnej vypravy, Muzeum Fram
Jankine foto – ak by ste si chceli v Muzeu Fram precitat vsetko, co sa precitat da, stravili by ste tu cely den. Ak takyto casovy komfort nemate, pofotte a precitate neskor. Okrem ineho su tu aj kajuty so simulovanou zimou a model iglu inuitov a pod. (pobehala som si), tiez premietania a velmi pekny obchodik so suvenirmi vratane oblecka.

A ked sme pri teme ladu, napadlo ma pripojit zopar foto z mojej pochodzky po ladovci Matanuska na Aljaske (aj preto, aby to nevyzeralo, ze len po muzeach v teplucku chodim :-)!) . S dlzkou 27 mil a sirkou 4 mile ide o najvacsi ladovec dostupny autom v USA! Pri vstupnej brane do lokality som musela podpisat nieco ako reverz (ved trhliny a drumliny), no isla som na kratsiu vzdialenost a dobre zmonitorovanu. Dalo sa ist aj na dlhsi trek s guidom, co by uz obnasalo macky, prilby a iny equipment nevyhnutny pre pohyb po ladovci. Zamerne nepripojim fotku ladovca Matanuska zdialky (krasne nieco), lebo tuto fotku chcem potom (niekedy raz) zverejnit spolu s fotkami dalsich dvoch ladovcov na Aljaske, pri ktorych som bola (jeden bol vnutrozemsky, ku ktoremu som podnikla mensi trek, a k dalsiemu som sa plavila po fjorde, pricom tato pomerne dlha a aj turbulentna plavba bola spojena s pozorovanim velryb a inych ryb a divych zvierat a vtakov). A spomeniem aspon jednym dychom, ze ladovce som videla v ramci Europy aj napr. vo Svajciarsku a pokial ide o Norsko, bola som pri ladovci Jostedalsbreen (pri dvoch jeho jazykoch), ktory je najvacsim ladovcom kontinentalnej Europy. Dalej samozrejme v Tibete. Par foto z ladovca Matanuska na Aljaske:

Jankine foto – Matanuska Glacier, Aljaska
Jankine foto – Matanuska Glacier, Aljaska
Jankine foto – Matanuska Glacier, Aljaska – aj ja som tu videla tie (neslavne zname) ladovcove trhliny a poviem vam, ze ani na lane by som sa v nich nechcela ocitnut

Este raz velka gratulacia Martinovi!!! Och … aj ja by som take nieco chcela zazit … jasne, ze mam na mysli o dost inakvejsiu vypravu – kratsie trvanie, teplejsie a prajnejsie pocasie (hoci zimu mam rada a som pomerne otuzila), nie 100-kilovy naklad (taky si vliekol Martin), nizsie nadmorske vysky (nie je to buhvico slapat vo vyskach) a proste v kazdom smere viac “soft and light” konfrontacie.

Stastne cesty, treky, vystupy, smykanie, sankovanie i lyzovanie, kto ma co rad:-)! Fyzicka namaha, pripadne aj bolest, ak je mierna (alebo aspon znesitelna), je povolena :-)! Ved, (ako uz vyslovil Nietzsche) co ta nezabije, to ta posilni (s touto jeho uvahou suhlasim).

PS: Ak si chcete nieco dobrodruzne a zaroven fakt vtipne precitat a prostr. textu autora sa takmer ustavicne nachadzat v snehu, lade, na lane / bez lana na skalach, v horach, potom odporucam Bujon v sumienke od Misa Diviaka (aj som sa nasmiala, aj som zasla nad jeho pocinmi (wow) a tiez som mala (vzdy po precitani par stran) nutkave myslienky pakovat ruksak a ist niekam na vylet:

https://www.martinus.sk/?uItem=1584275&gclid=Cj0KCQiA_bieBhDSARIsADU4zLfLXDYxUZmSfbmKtfSYUO-gwXZPrkidrwroyap0HHncvUOlitwqJPcaAr

A znovu do tricka :-)!

Podtitul 1: Starobyle stavby a nebol to Egypt. Originaly Caravaggia a nebolo to Taliansko. Tyrkysova, priezracna voda a nebol to Karibik.

Podtitul 2: Europsky mediteransky ostrovny statik s rozlohou a poctom obyvatelov ako Bratislava. Suradnice: niekde medzi Siciliou a Libyou.

Podtitul 3: Exoticky, arabsko-taliansko-anglicky mix. Historia, kultura a umenie, pocet kostolov a inych svatostankov (baziliky, katedraly, kaplnky) rovnajuci sa poctu dni v roku, obrovitanske opuncie a palmy, karobove stromy, stavnate ovocie. Oblubene miesto pre (nielen hollywoodske) filmove produkcie (Grof Monte Christo, Pepek Namornik, Hra o trony, Troja, Gladiator, etc.). A aby som nezabudla, rytieri resp. ich odkaz. Uz viete:-)?

Ked je novembrova obloha smutna a pocasie sychrave, co tak odletiet niekam, kde sa da behat v tricku alebo kludne aj len v plavkach? A netreba letiet / plavit sa (co je vam milsie) vobec daleko. Vitajte na Malte :-)!

Jankine video – navrat z celodenneho vyletu po 2 maltskych ostrovoch, slnko uz zacina zapadat. Co som v ten den podnikla? Plavbu z hlavneho ostrova Malta na ostrovy Comino a Gozo so zastavkou na kazdom z nich (na Comine cca 1 – 2 hodiny, na Goze cca 3 – 4 hodiny).

V novembri som sa znovu podujala zatocit globusom, no zrak mi na tomto statiku nespocinul:-). Najskor preto, ze hoci je globus pomerne velky, ten statik je prilis maly, aby si ho clovek vsimol. Pravda tiez je, ze nejak som tu milu Maltu celozivotne vedome opominala. Spajala som si ju skor s letnymi plazovkami (t.j. aktivita nie velmi pre mna, radsej chodim, objavujem) a s jazykovymi pobytmi. Chyba! Malta ukryva (nie vsak skryva) vela historickych, architektonickych, kulturnych a umeleckych skvostov. Ani tyzden vam nemusi stacit, ak si ju chcete plnohodnotne vychuntat, cize v klude si pozriet aspon TOP miesta a pamiatky a pripadne to nakombinovat s radovankami v mori. Mne odopretie plavania tentokrat nevadilo (v zaujme vidiet co najviac – slovo “vidiet” totiz nadobuda iny rozmer, ak slnko zapada uz podvecer), uzila som si ho aj “do zasoby” v plaveckom bazene v Senegale (dosiahla som dokonca svoj zivotny vytrvalostny rekord, a to bez zadychania a namahy – uprimne ani neviem, ako sa to stalo, lebo uz roky nechodim na Pasienky – kedysi som chodila a davala som dlzky minimalne hodinu bez prestavky).

Maltu som pobehala celkom slusne / intenzivne. Je to krasny, maly statik. Budem si z neho pamatat orientalne posobiace mesta a miesta (aj maltcina znie exoticky), carovne zakutia, kulturne dedicstvo, umenie a tiez aj pekne more.

Ak sa pozriem na Europu ako celok, Skandinaviu vnimam ako idealne miesto na cas produktivneho, pracovneho zivota – napr. take Oslo v Norsku (Skandinavci maju v mnohom premakany system, vedia proste, ako sa maju veci robit a hoci su na severe, posobia na mna vselijako len nie astenicky), no a Maltu by som naopak oznacila za idealne miesto pre reset (napr. na sabatical alebo iny time-out). Videla som vela ludi, ktori tam boli zjavne sami, so sluchatkami v usiach alebo s knihou v ruke, na prechadzkach a tak (takze tip pre tych, ktori si chcu ist vyvetrat hlavu a pripadne solo). Za mna teda Malta ANO (v maltcine IVA).

Hoci som bola na Malte mimo sezonu, turistov tam bolo celkom dost, aj cakacky / rady som zazila (pred niektorymi pamiatkami a na nastupistiach busov). Ale inak tak idealne – nie ludoprazdno, no ani davy ludi (ziadne tlacenice v ulickach, na trajektoch , v kaviarnach, proste tak akurat). Jeden miestny mi povedal, ze pocas sezony su vsade stovky aut, kilometrove rady – neviem si teda predstavit ist tam v lete (whirlpool), a to aj vzhladom na horucavy. Ak v novembri tam bolo teplo, tak v lete to musi byt neznesitelne. Preto vrelo odporucam navstevu Malty na jesen, na jar alebo v zime.

Preprava po ostrove: Na Malte sa mi orientovalo v pohode – miestnou MHD som sa pohodlne dostala, kam som potrebovala (no islo aj pri malej vzdialenosti zvacsa o hodinove presuny, lebo husty trafik) – cena listka 2 eura, ale da sa kupit aj travel karta, s ktorou vam (v pripade pocetnejsich jazd) vyjde cestovanie vyhodnejsie, a aj trajekty spolahlivo premavali.

Strucne zhrnutie: 10 pamiatok UNESCO na tak malej ploche (nestihla som vsak vidiet uplne vsetky). Z videnych miest ma najviac ocarila Mdina (byvale hlavne mesto), ktoru nazyvaju Tiche mesto – rozkosne! No aj dnesne hlavne mesto Valletta je okuzlujuce. Vo Vallette by som dala do pozornosti o.i. Konkatedralu sv. Jana – v jej podzemi su pochovani maltezski rytieri, resp. velmajstri a popri inych obrazoch v nej najdete aj dva originaly od barokoveho rimskeho maliara Caravaggia – Statie Jana Krstitela (obraz je najvacsim platnom, ktore Caravaggio namaloval) a Svaty Hieronym. Za originalny zazitok povazujem navstevu obydlia slachticov (markizov) vo Vallette – ide o dom (palac) Casa Rocca Piccola zo 16. stor., ktory je do dnesnych cias domovom aristokratickej maltskej rodiny de Piro – ta spristupnila cast svojho obydlia verejnosti, a tak si aj neslachtic moze pochodit po podlahe honosneho sidla, pozriet obrazy (tych je neuveritelne mnozstvo) a artefakty z ich ciest a ciest ich predkov po svete. Co sa aktivit tyka, rozhodne nevynechajte plavbu na mori – uvidite mnozstvo skalnych utvarov a jaskyn vratane miesta, kde sa natacal film Grof Monte Christo. Mini ostrovcek Comino je idealny na plavanie a slnenie (tak nejako si predstavujem Karibik), ma 3 obyvatelov. Vacsi ostrov Gozo ma cca 30 tisic obyvatelov a veru je co na nom obdivovat (vid par foto nizsie).

Sezona versus mimosezona: Ako som uz spomenula, v lete by som na Maltu dobrovolne nesla (nie som fanusik tlacenic a horucav). Vyhody mimosezony podla mojho nazoru su: opak vyssie uvedeneho plus o dost nizsie ceny za ubytko (skvele wellness hoteli mate doslova za par korun), v ramci lokalnej dopravy (ci uz busy alebo trajekty) sa nemusite bat, ze by ste sa nezmestili (apropo, moja druha plavba na ostrov Gozo, ked som s lokalcami nastupila na trajekt, ktory prepravoval aj auta, bola plavba snov – prazdne miestocka a deck na slnenie, etc.). Nevyhodou je skory zapad slnka a skorsie zatvaracie casy pamiatok a galerii. Sprchlo dvakrat na par minut, cez den bolo fajn teplo – cca 23-26 stupnov, teplota vody cca 25 stupnov, akurat vecer bolo chladnejsie (pre nas ludi zo severnejsich casti Europy to bolo na mikinu, svetrik, lahsiu bundu, no miestni (nevytrenovani tuhymi zimami) sa babusili pochopitelne viac).

Celkovy dojem: Niekde som citala, ze Malta je vstupnou branou do orientu. Podla mojho nazoru Malta je skutocnym europskym orientom (branou je len geograficky).

Pripajam zopar mojich fotiek, mam ich vsak (ako vzdy a zovsadial) kvantum:

Jankine foto – Zatoka sv. Pavla (St. Paul’s Bay) – v tejto oblasti som byvala, moj hotel bol par krokov od plaze a promenady
Jankine foto – Zatoka sv. Pavla (St. Paul’s Bay)
Jankine foto – Zatoka sv. Pavla (St. Paul’s Bay), dlhocizna promenada, prichadza vecer
Jankine foto – stale este Zatoka sv. Pavla (St. Paul’s Bay)
Jankine foto – a uz sa plavim po Stredozemnom mori (jedna z mojich dvoch plavieb na Malte)
Jankine foto – mnozstvo jaskyn a skalnych utvarov a vsade cistucka voda
Jankine foto – fotene pocas plavby
Jankine foto – kam sa clovek pozrel, tam nieco zaujimave videl
Jankine foto – a ta voda … naozaj krasna
Jankine foto – a plavim sa a plavim (mam rada lode aj lietadla a vlastne aj vlaky a busy, no sediet na lodke alebo v lietadle je predsalen vynimocnejsie)

A ide sa do mesta:-)!

Jankine foto – mesto Mdina (UNESCO), byvale hlavne mesto Malty. Ak by ste mohli vidiet len jedine mesto na Malte, odporucam prave Mdinu. Na fotke je Katedrala sv. Pavla.
Jankine foto – mesto Mdina – v meste su same taketo uzke ulicky, radost sa v nich prechadzat, uz mensia radost orientovat sa :-), doslova bludisko, ale vsetko je krasne, historicke (mesto ja male, a teda, ak sa aj budete motat, urcite vam to neskomplikuje den). Apropo, v tychto ulickach rychlo pochopite, preco Mdinu volaju Tiche mesto (the Silent City of Malta).
Jankine foto – mesto Mdina
Jankine foto – mesto Mdina
Jankine foto – mesto Mdina – jazda kocom je tu medzi turistami velmi oblubena, ja som si to s radostou odchodila sama :-).
Jankine foto – som niekde v poli, zbehla som z kopca, na ktorom je postavena Mdina, a na taketo opuncie som natrafila – vyssie nez clovek, s listami dva- az trikrat vacsimi nez moja ruka a s jedlymi plodmi (neskor som ochutnala aj lokalnu “kaktusovicu” – fajna :-). Dovodom behania po poli a ohrdnutia najblizsej zastavky MHD (bus z Mdiny spat do Zatoky sv. Pavla) bola tuzba vidiet opevnene mesto zdola – vid druhe foto nizsie.
Jankine foto – jedle plody opuncie
Jankine foto – pohlad na opevnene historicke mesto Mdina – do tychto koncin som zbehla tak nejak intuitivne, ze ved vsetky cesty vedu na dalsiu zastavku MHD :-), a tak aj bolo, akurat som zapadla na jednom mieste do bahna a tak spinave tenisky som uz dlho nemala :-). Neslo to bahno dat dole ani s pomocou popadanych konarov:-). Ale ked chces mat iny pohlad ci fotku, ktoru iny turista nema, treba aj do bahna zapadnut, aj sa z neho hrabat a na konci slamastiky sa pomodlit, aby Ta sofer nevyhodi z autobusu:-). Nevyhodil ma, no ja by som sa za tie boty bola vykazala :-).
Jankine foto – mesto Rabat, susedi s Mdinou – na fotke Bazilika sv. Pavla
Jankine foto – mesto Rabat, radost sa tulat
Jankine foto – mesto Rabat, vsetko peknucke
Jankine foto – mesto Rabat – tieto farebne balkoniky na domoch z pieskovca alebo vapenca su vyjav, ktory mi uz dnes ako prvy napadne, ked sa povie Malta – uvidite ich naozaj vsade na Malte, posobia velmi milo a niektore (najma v hlavnom meste Valletta) boli tak stare a v takom stave, ze som ich tipovala na polcas rozpadu. Aj na pamiatku som si kupila mini zavesnu repliku tychto balkonikov v neutralnych farbach – ide o rucnu pracu z materialu pochadzajuceho z miesta, kde stoji slavna Citadela v hl. meste ostrova Gozo – Victoria (udajne bol prave tento material pouzity pri vystavbe samotnej Citadely – to mi je ale srdecne jedno, suvenirik sa mi paci bez ohladu na to, aka je skutocnost 🙂.
Jankine foto – aj v novembri (a zrejme celorocne) je ovocie super zrele, pekne
Jankine foto – ak chcete zazit europsky Karibik, nech sa paci ostrov Comino a jeho Modra laguna (the Blue Lagoon) – na nete sa docitate, ze na ostrove ziju 4 ludia, no mam cerstvejsie info od miestnych z vacsieho susedneho ostrova Gozo: jedna Comincanka sa udajne nedavno odstahovala a teda aktualny pocet obyvatelov je 3 :-). No ale myslim si, ze prist tu pocas sezony nevyhnutne znamena koniec Karibiku, koniec romantiky:-), ibaze ste fanusik stretnuti blizkeho druhu so stovkami turistov a nebude vam prekazat, ak vam vyhlady prespikuju desiatky vyletnych lodi.
Jankine foto – ostrov Comino – ludia uz zhadzuju oblecenie a radostne skacu z lode do vody:-)
Jankine foto – ostrov Comino – ako som sa stverala po balvanoch ostrova, videla som inych stverajucich sa, dalej jasterice, potom mladu babu samu na deke s chipsami a sluchatkami v usiach a potom tento mlady par tiez s chipsami a drinkom v ananase – na ostrove je zopar mini stankov s drinkami a snackmi a opalovacimi kremami, ak by ste si zabudli a planovali sa dlhsie slnit 🙂 (asi tri ci styri stanky som videla na jednom mieste, no a zbytok ostrova bol uz divoky, bez predajcov). Ja som si tu trosku chillovala, no nie dlho, lebo som sa potrebovala dalej dostat na ostrov Gozo, na nom pobehat najma jeho hl. mesto Victoria a potom sa vecer vratit na hlavny ostrov Malta do hotela.
Jankine foto – moja lod sa uz blizi na ostrov Gozo, do mestecka Mgarr – prvy bod programu bolo pobehat hlavne mesto ostrova Victoria so stredovekym hradom a historickymi kostolmi a potom este jedno miesto, ktore malo strategicky vyznam pre Britov pocas 2. sv. vojny, a z ktoreho zaroven vidno krasne utesy (jeden z mnohych “cliffs views” na ostrove). No nevidiet nic dalsie na Goze by bolo asi na facku – ved uznajte, da sa nechat bez povsimnutia chram starsi nez egyptske pyramidy (??!) – k tomu este nizsie. Na ostrov Gozo som sa teda este vratila (o 2 dni neskor~ a pobehala spomenuty chram a mnohe ine dalsie zaujimavosti (najma na zapade ostrova). Apropo, cena spiatocneho listka na trajekt z hl. ostrova Malta (konkretne z pristavu Cirkewwa na severe Malty, do ktoreho som sa dostala busom) na ostrov Gozo stal cca 4,80 eur, no a mozete si ho kupit az na spiatocnej ceste, co je prakticke, ak nestihate aj kupovat listok na trajektovom terminali, aj bezat na uz odchadzajucu lod.
Jankine foto – hlavne mesto ostrova Gozo Victoria a Citadela – pri vystupe do kopca uvidite pozostatky osidleni z doby bronzovej, no podla archeologov pociatky osidlenia siahaju az do doby kamennej
Jankine foto – este stojim na mieste Citadely (apropo, odtial je impozantny vyhlad do okolia)
Jankine foto – ostrov Gozo a rimsky akvadukt
Jankine foto – ostrov Gozo a chraneny Fungus Rock, na ktorom rastie endemicka, lieciva huba
Jankine foto – ostrov Gozo a vstup do jaskyne Calypso (momentalne je uzavrety, no aj tak by ma tam nikto nedostal:-). O jaskyni sa tvrdi, ze je identicka s miestom, na ktorom zila bohyna Calypso z antickeho Homerovho eposu Odyssea.
Jankine foto – ostrov Gozo o pohlad na plaz Ramla s oranzovym pieskom (jedna z mala pieskovych plazi na ostrove)
Jankine foto – ostrov Gozo a krasna Bazilika Ta’Pinu (hlavne putnicke miesto pre Maltcanov a narodna svatyna)

Ostrov Gozo je tiez skutocnym rajom pre potapacov. Prikladom oblubeneho miesta diverov je Vnutorne more (Inland Sea, v maltcine Qawra), co je laguna, ktora pravdepodobne vznikla v dosledku prepadu strechy morskej jaskyne. Do laguny prudi voda z mora cez otvor v skale – vid foto nizsie. Udajne ide o turistami hufne navstevovane miesto, no ja som tu (takto v mimosezone) ziadnych nevidela (iba potapacov pripravujucich sa na ponor).

Jankine foto – Gozo, Inland Sea
Jankine foto – Gozo, Inland Sea, potapaci

A teraz top pamiatka ostrova Gozo – megaliticky chram Ggantija (UNESCO), ktory je starsi nech egyptske pyramidy. Chram je datovany priblizne do obdobia 3600 – 3400 p.n.l.. Udajne ide o vobec najstarsiu znamu kultovnu stavbu na svete a o druhu najstarsiu nabozensku stavbu na svete. Nachadza sa v dedinke Xaghra.

Jankine foto – Gozo, Ggantija
Jankine foto – Gozo, Ggantija a male muzeum, kde sa dozviete o historii Ggantije a celeho ostrova Gozo
Jankine foto – Gozo, Ggantija, pozostatky chramu

A nesmiem vynechat ani par foto z hlavneho mesta Valletta (UNESCO):

Jankine foto – hlavne mesto Valletta (UNESCO)
Jankine foto – Valletta
Jankine foto – Valletta a zahrady Upper Barrakka s panoramatickym vyhladom na Grand Harbour.Z Zahrady sa nachadzaju hornom poschodi Basty sv. Petra a Pavla zo 16. stor. Ako sa sem dostanete – bud si vyslapete kopcisko alebo pouzijete spoplatneny vytah. A ked uz tu budete, vedzte, ze prave na tomto mieste sa kedysi prechadzali aj rytieri:-).
Jankine foto – Valletta a dom Casa Rocca Piccola slachtickej rodiny de Piro
Jankine foto – Casa Rocca Piccola
Jankine foto – Casa Rocca Piccola
Jankine foto – Casa Rocca Piccola
Jankine foto – Casa Rocca Piccola

Na Malte je mnozstvo kostolov (udajne 365). Najstarsim kostolom vo Vallete je kostol Panny Marie Vitaznej z r. 1567. Nechal ho postavit velmajster Radu maltezskych rytierov Jean Parisot de La Valette.

Jankine foto – kostol Panny Marie Vitaznej
Jankine foto – vsade samy kostolik
Jankine foto – Valletta a Konkatedrala sv. Jana – postavil ju Rad svateho Jana v r. 1573 – 1578 na objednavku velmajstra Jeana de la Cassière
Jankine foto – Konkatedrala sv. Jana
Jankine foto – obraz Svaty Hieronym od Caravaggia
Jankine foto – obraz Statie Jana Krstitela od Caravaggia
Jankine foto – Valletta a budova Najvyssieho sudu (the Court of Justice), postavena v neoklasicistickom style v r. 1965 – 1971 na mieste Auberge d’Auvergne, ktore bolo znicene leteckym bombardovanim pocas 2. svetovej vojny
Jankine foto – Valletta a ja sa uz pomaly presuvam na terminal busov, aby som sa dostala do Zatoky sv. Pavla do svojho hotela

Za necely tyzden som pobehala dost, no nestihla som ani zdaleka vsetko, co som chcela (a to som vstavala skoro a cely den pobehovala!). Nemusite mat teda obavu, ze v tak malom statiku nebudete mat po par dnoch co robit. Mne to bolo rozhodne malo – uvedomila som si to skor, nez ma taxik (nekompromisne) odniesol na letisko smer domov. SAHHA, MALTA!

Jankine foto – moj taxik uz prichadza na letisko a ja upieram rozluckove pohlady na maltske palmy
Jankine foto – a este pohlady z oblohy

Viem, ze vsetko ma svoj koniec, no koniec cesty / vyletu ma vzdy mrzi, smutim. Na strane druhej, koniec jednej cesty moze znamenat predzvest novej cesty, ze ano:-)? Tak podme na to rok 2023:-)!

Dakujem Ti rok 2022, ze som mohla tolko pocestovat (!): 9 letov, niekolko novych statov, desiatky novych navstivenych miest a oblasti, tisicky dalsich fotiek, no a nespocet zazitkov a krasnych spomienok.

A ani sme sa (asi vsetci) nenazdali a za dverami su uz Vianoce:-)! Prajem stastne a vesele:-)!

Norwegian nature & World Building of the Year

Podtitul: V norskom kralovstve divokych sobov sa snubia mini architektura a dizajn s razom krajiny. Ide o oblast, ktora je domovom aj pizmonov a rosomakov.

Krasa ma mnoho podob a slovo “krasny” vo mne vyvolava mnozstvo asociacii. Priroda je bez debaty krasna. Je vsemocna. Este aj cas v nej dilatuje. Synteza zivej a nezivej prirody (vratane pody a vzduchu, ktore vonaju) a ticha.

Z mojho zatial posledneho norsko-skotskeho tripu zamerne vyberam fotku (konkretne z Norska), ktoru by ste (co do scenerii) v pohodicke zasadili aj do nasho prostredia:

Jankine foto: Norsko, Narodny park Dovrefjell–Sunndalsfjella a miesto, kde som zacinala hiking. Vidite tie “davy” ludi:-)? Tak aj to je typicke pre Norsko.

Ze sa mi necudujete, ze som po tom chodnicku nevykrocila beznym turistickym (nebodaj suchtavym) krokom? Cesticka priam vyzyvala, aby som po nej trielila a rychlo uvidela, co je za najblizsimi kopcami:-). Tak veru. Ani som sa nenazdala a uz som stala na kopci vzadu hore :-). Apropo, zboznujem rychlu chodzu a dlhu chodzu, ta ma “ozivuje” (naopak, pomale tempo ma unavuje a nebavi).

Hoci fotka vyssie neukazuje nic, co by ste oznacili za typicky norske, cela tato oblast a okolite hory (Dovrefjell je “strechou” Norska) su nielen norske, no aj niecim unikatne. Ide o jedno z mala miest na svete, kde este ziju divoke soby. Je tazke uzriet ich pocas hikingu, ak nemate vela casu pozorovat okolie – to bol aj moj pripad, ze vyckavat a posedkavat sa nedalo, trebalo sa posunut v ceste dalej (prejst dalsie km a ubytovat sa na noc). Ale smutna som nebola, lebo ad1 sobov (a aj losov) som videla na Aljaske a ad2 pri ceste spat z tohto narodneho parku som videla pasuceho sa pizmona:-) (ako som kracala, tak on sa v klude pasol na tej trave zelenej)! Pizmon (presnejsie pizmon seversky, lat. Ovibos moschatus, angl. musk ox) je pokojny a tazkopadne vyzerajuci bylinozravec (podobny bizonovi), ktory ale v pripade ohrozenia (al. pocitu ohrozenia) vie razantne zautocit, a to pekelne rychlo (60 km/hod). So svojimi 400 kileckami (ide o max. vahu) vzbudzuje respekt. Obyva najma Aljasku, Rusko a Gronsko.

V tejto oblasti zije aj rosomak, horska liska, orol skalny atd.

A co dalsie zaujimave som tu videla? Vskutku velmi posobivu rozhladnu (taku som este nikde nevidela), urcenu prave na pozorovanie divokych sobov:

Viewpoint SNØHETTA – budova rozhladne na pozorovanie norskych divokych sobov (the Norwegian wild reindeer pavilion), otvorena v r.2011, architekti: SNØHETTA. Stavba ziskala niekolko medzinarodnych oceneni a bola nazvana “World Building of the Year” pre rok 2011. Zdroj foto: https://www.visitnorway.com/listings/viewpoint-sn%C3%98hetta/181161/. Apropo, architekti SNØHETTA navrhli (o.i.) aj budovu Norskej narodnej opery a baletu (Norwegian National Opera and Ballet) – ide o modernu stavbu v Osle so sikmou strechou (pochodila som si po streche a omrkla som aj interier) rovno pri fjorde (zo strechy su super vyhlady), blizko nej sa nachadza aj Munchovo muzeum.

Viac fotiek priamo na stranke architektov:

https://snohetta.com/project/2-tverrfjellhytta-norwegian-wild-reindeer-pavilion

Zacala som so slovami, ze krasa ma mnoho podob. Ludia (ich charaktery a skutky), priroda, architektura, umenie, literatura a vselico ine. Aj hudba. Pripajam song od Ruby Amanfu:

Zdroj Youtube: https://www.youtube.com/watch?v=Fk4ckwp6cqI

PS: Kufrik mam uz takmer zbaleny, o par hodin letim na cca tyzdnovy vylet. Huraa:-)!

Exploration of the North: Norway & Scotland

Podtitul 1: Norsko a Skotsko odporucam najma tym, ktori tuzia navstivit a spoznat posledne nedotknute uzemia Europy. Cisty vzduch, nikde nekonciaca zelena, prekrasna divoka priroda a malo turistov. To vsetko maximalne uspokoji aj dusu ozajstneho dobrodruha:-)!

Podtitul 2: Norsko a Skotsko sa nedaju velmi porovnavat, pretoze z mojho pohladu je kazda krajina niecim inym specificka a ma svoje unikaty. Avsak mozem aspon povedat, ktora z tychto dvoch krajin sa stala mojou srdcovou zalezitostou – Skotsko! Bola som aj na Aljaske, aj v Kanade (kto bol, vie, ze co sa prirody tyka, ide o top krajiny, a kto nebol, mozno ich ma prave z tohto dovodu na bucket liste), no Skotsko v nicom nezaostava. Benefitom jeho pripadnej navstevy je, ze netreba absolvovat longhaul lety, budete to mat bez jetlegu a ceny su priaznivejsie (aspon teda, pokial ide o vydavky bezneho turistu).

Podtitul 3 (ramcove zhrnutie toho, co som robila alebo osobne zazila ci navstivila): Ladovce (slapala som), fjordy (plavila som sa), jazera a lochy (tiez som sa plavila), lesy (turistikovala som), vysociny a niziny (presla som, porovnala, zdokumentovala), rieky, ostrovy a suostrovia (aj na tie som zavitala, napr. na Orkneje a Vnutorne Hebridy), hrady, pevnosti, chramy, kostoly a kaplnky, UNESCO pamiatky a neskutocne bohata a rozmanita kultura a umenie svetovych rozmerov. Prijemne mestske hotely, tiez horske hoteliky sice jednoduche, no pysiace sa udajne najkrajsimi vyhladmi na nasej planete (!) – to sa tyka Norska a bola som v dvoch takych, no a napokon rozmaznavanie na 2 noci v top hoteli v Osle, v ktorom sa ubytoval napr. aj Bill Gates:-). Palenice (vratane najslavnejsej na svete), puby, kaviarne a restiky (v Osle som navstivila aj jednu michelinsku – je ich tam niekolko), univerzity, Nobel Peace Centrum (Oslo) => vdaka jeho navsteve som si splnila predsavzatie, ze spoznam vsetky “nobelovske adresy” (v Stockholme som uz bola) a prave v Osle sa udeluje cena v tej (podla mojho nazoru) najdolezitejsej kategorii pre svet – Nobelova cena za mier (!) – udeluje ju Nobelov vybor, menovany norskym parlamentom (aj ten som si pozrela a viem uz, kolko percent kresiel zo zakona musia mat v norskom parlamente zeny:-), narodne galerie (Edinburgh a Oslo => od van Gogha cez Muncha a Picassa az po da Vinciho, Moneta a Maneta), muzea (napr. Fram Museum alebo ladovcove muzeum v Norsku), Fringe Festival (Edinburgh) – tot najvacsi svetovy festival umenia a medii (kona sa vzdy v auguste a vtedy som v Skotsku a teda aj v Edinbra bola a festival som zazila, aj rychle pivko vo festivalovej dedinke som stihla:-), The Royal Military Tattoo (Edinburgh) – unikatna show na Edinburghskom hrade, kona sa tiez vzdy v auguste po niekolko dni (v nocnom case) – pre mna osobne to bola show, na ktoru nikdy v zivote nezabudnem – apropo, dostala som posledny volny listok v inak vypredanej osemtisicovej arene (a to v dost promi rade – piaty rad), ten tiket proste cakal na mna:-). Turistika v prekrasnej prirode, aj potulky v krasnych mestach alebo dedinkach, sem-tam posedenie v puboch (vyborne remeselne piva v oboch krajinach) a v kaviarnach (v Norsku je silna kavickarska kultura, cize raj pre mna :-), jedlo => v Skotsku nielen ovce (mam na mysli haggis) a v Norsku nielen steaky zo soba a jelena, ale aj ryby a seafood (pokial ide o skandinavsku kuchynu, ta patri k tym najlepsim a najkvalitnejsim na svete), v oboch krajinach si pochutite na najcerstvejsich treskach, halibutoch, lososoch, ale aj velrybe atd., jahodove plantaze v Norsku (spolu s Danmi sa pysia kvalitnym dzemom – oba narody tvrdia, ze ho maju najlepsi na svete :-). Kto ma rad golf (ja som ho zatial nevyskusala), v Skotsku zaplesa – golf vznikol prave v Skotsku a o golfove ihriska tu teda pochopitelne nie je nudza (vratane najstarsieho golfoveho ihriska na svete). Velmi mili ludia v oboch krajinach! Vyborne nakupy (najma sportove oblecenie top kvality v Norsku, pricom vo vztahu k platbam za zopar nakupov vratane suvenirov som poziadala o vratenie dane priamo na letisku, ked som opustala krajinu). Trollovia, Vikingovia, gajdosi, slavne skotske rody a klany “Mac”. Anglictina, skotcina, gaelcina a norcina. Skotska aj britska libra (neodporucam zhanat skotske libry, v Anglicku nimi nezaplatite a u nas vam ich nezamenia na eura) a norska koruna (v oboch krajinach sa dalo uplne vsade platit kartou, aj na trhoviskach a verejnych toaletach (tzn. ziadne mince do turniketu), no nestretla som sa tu (na rozdiel od Svedska) s prisnym napisom “no cash, no dogs” – to som videla parkrat vo Svedsku napr. pri vstupe do kaviarni).

Podtitul 4: Moj flight schedule: 1) Vienna – Amsterdam s KLM, 2) Amsterdam – Inverness s KLM, 3) Edinburgh – Oslo s Norwegian Air), 4) Bergen – Amsterdam s KLM, 5) Amsterdam – Vienna s KLM. Napriek informaciam v mediach, ze lety su zrusovane alebo posuvane (strajky, nedostatok personalu), moja skusenost bola pozitivna – vsetko islo “smooth”, vsetko odletelo aj priletelo vcas (tak ale absolvovala som len 5 letov), no samozrejme, treba sa pripravit na kazdy scenar, nezdrziavat sa a ist na svoj gate (alebo aspon terminal) cim skor (letisko Schiphol v Amsterdame je mimoriadne rusne). Nemala som problem ani pri spiatocnej ceste, ked som mala na prestup len hodinku.

Podtitul 5: Vzdy ma lakali severske krajiny a absolvovanim cesty do Norska som si splnila svoj sen vidiet celu Skandinaviu (totiz, vo Svedsku, Dansku a Finsku som bola uz skor). Odbocim k Pobaltiu – tam mi este chyba Litva, inak ho mam tiez skompletizovane (Estonsko a Lotyssko som uz navstivila). Skotsko = jedno z najvacsich prekvapeni mojich ciest, FANTASTICKA KRAJINA, FANTASTICKA PRIRODA, nerozumiem vobec, preco sa tak malo o nom hovori (?). Do Skotska treba jednoznacne ist aspon raz za zivot a kto tam zavita, da mi zapravdu, ZE RAZ JE ZALOSTNE MALO A TREBA SA TAM VRATIT:-). Iste, aj do Norska by som chcela este niekedy ist (obrovska krajina a mam info o dalsich xy uzasnych miestach a mestach, ktore by sa tam velmi oplatilo vidiet). Este som nebola napr. na Islande, no vypichnem jednu radu, ktoru som raz dostala a ktora sa vam mozno zide pre pripad, ze by ste si chceli nakombinovat Island s Norskom – jedna cestovatelka (na Islande ako doma, detto v Norsku a ovlada plynule norcinu) mi raz povedala, ze tieto krajiny neodporuca spajat do jednej cesty, aby sa vam “nezliali” dojmy. Neviem posudit, no na margo mojho komba (Norsko a Skotsko) uvediem, ze spokojne a pokojne to dajte, nic sa vam nezleje, krajiny sice maju spolocneho menovatela = dychberucu prirodu, no inak su v mnohom odlisne.

Fotky zatial nespracovane (ani zo Senegalu), pretoze som toho mala (pozitivne) dost => na zazitky, potulky a vselico ine som mala extra bohate, uzasne leto (ale ved pride cas aj na fotky) a dokonca som si ani bagaz neodlozila na vrchnu policku v rolldore – dovod: lebo ved sa este mozno zas a coskoro budem balit:-). Aspon ukazka foto (s vynimkou prvej fotky random vyber):

Jankine foto – v muzeu Fram v Oslo
Jankine foto – tento kampus Edinburghskej univerzity som hladala pekne dlho – aj mapu som mala, aj troch turistickych informatorov som sa pytala na cestu, aj tak som dlho bludila (kazdy informator ma posielal inam) – no to behanie a hladanie mi stalo za to, pretoze presne tuto fotku som chcela mat v albume (ide o jeden z kampusov univerzity, ktory sa mi vizualne velmi pacil na obrazkoch, tak som chcela mat vlastnu fotku – ti informatori, aby som im nekrivdila, ma posielali k inym kampusom). A aby bol kolorit dokonaly, aj na mladeho gajdosa som mala stastie:-).
Jankine foto – trollikov uvidite vsade v Norsku – napr. ich figuriny pred vstupom do obchodov alebo aj pocas turistiky, kedy vas aj znacky upozornia, ze mate tajnych, tichych spoluputnikov:-)
Jankine foto – ukazka typickej skotskej hmly (mysticka krajina, mysticke prostredie, vsetko je carovne) – obklopovali ma 3 lochy a po lavej strane sa tycil legendarny stredoveky hrad Eilean Donan (jeden z najkrajsich hradov vobec, ikona Skotska, objavil sa aj v niekolkych filmoch). Mozno este na margo pocasia v Skotsku, mala som stastie, pretoze asi 90 percent casu neprsalo (v Edinbra som behala v kratasoch a slnecnych hodin som si celkovo uzila dost), teplejsiu bundu som vytiahla len raz, pocas jednej plavby na lochu v Skotsku. V Norsku (hoci je severnejsie) som mala pocit, ze je teplejsie (ved Golfsky prud), v Osle bolo doslova horuco (domaci sa slnili na “strande”), tak ale dostala som sa cca len po rovnobezku 63 (inak povedane, za Severnou polarnou kruznicou, za ktorou sa nachadza az tretina Norska, by to uz asi nebolo na mikinu, a uz vobec nie na kratasy:-).
Jankine foto – Norsko, jedna z mojich plavieb po fjordoch – na fotke je ladovcovy fjord Geiranger (UNESCO) – ide o jedno z najnavstevovanejsich miest v Norsku – mne osobne tento fjord, okolita priroda a proste cela plavba vyrazili dych. Viem presne, ze prave na tomto mieste som sa konecne zalubila aj do Norska:-) a potom opakovane aj na dalsich v nom navstivenych miestach (ta ale, ako som uz povedala, mojho srdca sampionom sa stalo, prepac Norsko, SKOTSKO):-)

Dakujem Skotsko (Moran taing!), dakujem Norsko (Mange takk!), bola som a som z vas unesena:-)! Domov som dosla (pred vyse mesiacom) nadsena, ohurena, uchvatena (z vas / vdaka vam a vami) a o nieco mudrejsia (videla som vela, dozvedela som sa este viac nez vela:-). Apropo, hned po prichode na SVK som si uvedomila, ako sa mi tu o poznanie horsie dycha (kvalita ovzdusia) … Bolo tam sviezo, chutne, vonavo, modro-zeleno, dlhe kilometre ani zivej duse, vo vysocinach a na mnohych inych miestach tichucko a idylicky, priam romanticky az neskutocne a rozpravkovo:-).

Jazz festival v Saint-Louis a La Biennale de Dakar (alebo aj, kde hladat povod jazzovej hudby)

Podtitul 1: Len do r. 1808 bolo do USA dovezenych skoro pol miliona cernosskych otrokov, predovsetkym zo Zapadnej Afriky. Prave ti so sebou priniesli silne hudobne tradicie. Tak nejako mozno urcit prapociatky formovania jazzu v Severnej Amerike (tzv. ranny jazz sa sformoval zhruba o storocie neskor).

Podtitul 2: Hoci Afrika sa nenavstevuje pre architekturu, existuju vynimky, ktore rozhodne stoji za to omrknut (najma, pokial ide o prekrasne kolonialne portugalske, holandske, britske a francuzske stavby – nie jedna pamiatka aj na zozname UNESCO). Ak si s tym spojite prijemnu atmosferu starych uliciek a tvare ich obyvatelov, z ktorych srsi obrovska radost zo zivota, tak nemusim hovorit, ze by ste v tych ulickach chceli pobudnut co najdlhsie:-). Aby som bola konkretna, v tomto clanku sa zmienujem o Senegale.

Podtitul 3: Okrem mnohych inych zaujimavych lokalit sa ocitnete aj na miestach, kde kedysi kotvili vyznamni objavitelia a moreplavci. No aj na miestach, kde tragicky prebyvali a odkial este tragickejsie putovali miliony otrokov v nepredstavitelne zufalych podmienkach na americky kontinent – miesto (UNESCO), ktore si s pietou (a niektori modliac sa) chodia pozerat nielen cernosski obyvatelia (spojenie s ich minulostou, korenmi), ale aj vyznamni statnici z celeho sveta. Ludia v Afrike boli sledovani, chytani, unasani, odtrhavani od rodin a potupne predavani pocas zhruba tri a pol storocia! Tu zarucene precitnete a zivo si predstavite aspon zlomok hroz transatlantickeho obchodu s otrokmi. Dalsiu vyznamnu pamiatku na tento neslavny biznis kolonizatorov som (uz davnejsie) navstivila na presne opacnej strane africkeho kontinentu (vychodnej strane a pod rovnikom). Historiu si treba pripominat!

O TOM VSETKOM A SAMOZREJME AJ O MNOHOM INOM ZAUJIMAVOM, ISTE AJ KRAJSOM, VESELSOM A FAREBNEJSOM Z TYCHTO KONCIN RAZ URCITE NAPISEM -> v hlave mam prenadhernu, sviezu a unikatnu vegetaciu, prijemne vone, tvare skutocne milych a usmiatych ludi, neprehliadnutelne farebne saty miestnych zien a spomienky na vselijake zazitky rozneho druhu:-), vratane obrazov domacich na vozoch tahanych konmi alebo profi ciernych dzokejov na krasnych ciernych alebo aj bielych konoch pri vodach Atlantiku, stoviek farebnych lodiciek (pirogy) miestnych rybarov, savan, mangrovnikov a hlavne baobabov a vela ineho. Nuz, len si tam pripit chladenou kesuvicou (likerik z lokalneho kesu som ochutnala a chutil mi, existuje aj destilat) a nasavat tu atmosferu. Bolo to super rande (le plus rendez-vous):-).

ASPON NEJAKA TA UKAZKA HUDBY Z DAKAR-GOREE JAZZ FESTIVALU:

Zdroj YouTube: https://www.youtube.com/watch?v=NSTyJC6pzTo

Citite tie rytmy:-)? Apropo, miestni hudobnici (kedze su top) sa vacsinou uchytia vo vybornych jazz kluboch vo Francuzsku.

Zdroj YouTube: https://www.youtube.com/watch?v=dpFs46OECwg

Do Senegalu chodia (nielen) kvoli jazzu aj americki belosski nadsenci hudby – vid ich kratky vstup na St. Louis Jazz Festivale v Senegale:

Zdroj Youtube: https://www.youtube.com/watch?v=bUi_vtXxjrE

Merci beaucoup, Senegal! Jërëjëf, Senegal! 

Prajem krasne leto a stastne cesty:-)!

Sestica fotiek z velkeho fotoalbumu z potuliek krasnou Europou

Jankine foto z Francuzska a Svajciarska. Tuto kolaz som si dala zvecnit na biele triko. Apropo, ta vidlicka zapichnuta v Zenevskom jazere je obrovitanska, no a nie je lokalizovana nahodne. Nachadza sa pred Alimentariom (muzeom jedla, ktoreho prevadzkovatelom je firma Nestle) a ma pripominat tradiciu tohto mesta spojenu s gastronomiou a potravinarskym priemyslom. Mesto Vevey je od roku 1867 sidlom managementu spomenutej spolocnosti Nestle. V roku 1879 tu dvaja Svedi Henri Nestle (chemik) a Daniel Peter (vyrobca cokolady) vyrobili PRVU MLIECNU COKOLADU NA SVETE. K foodhuntingu z tychto oblasti urobim neskor prispevok. Aspon dve zmienky – grilovana rybka zo Zenevskeho jazera bola znamenita a vo Francuzsku som v malej dedinke (titulovanej ako najkrajsia dedinka celeho Francuzska) nadabila na tri Michelinske restauracie pokope!
Jankine foto – Lichtenstajnsko – hrad Vaduz z 12.stor., symbol krajiny a sukromna rezidencia lichtenstajnskych kniezat
Jankine foto – port v Montenegro (Cierna Hora)

Najblizsie sice letim mimo Europu, no aj europskemu kontinentu uz coskoro urobim zadost:-). Je tolko miest, ktore by som chcela este vidiet (to sa za zivot, zial, neda stihnut …).

Svet je krasne miesto. Treba ho spoznavat, kym tomu nebrania okolnosti rozneho charakteru (nemusim rozvadzat).

The highest concentration of elephants in the world

Podtitul: Ak chcete vidiet na safari slona – nie jedneho ci dvoch, nie stado ci dve a vlastne ani desiatky, ale (kaslat na striedmost) rovno STOVKY, vyrazte do Botswany a jej Narodneho parku Chobe.

Jankine foto – jeden z prvych pohladov, ktory sa mi naskytol po prekroceni statnej hranice Namibia-Botswana. Trasu z JAR cez Namibiu az do Botswany sme absolvovali vo vlastnej rezii prenajatym autom. Do Zimbabwe sme sa dostali vybavenym transportom (lokalec z Botswany nas dopravil na statnu hranicu so Zimbabwe a za hranicou, ktoru sme presli suchou nohou, nas uz cakal lokalec zo Zimbabwe). Kedy vzniklo foto – boli sme v Botswane na ceste A 33 (Kasane Transit Route, speed limit 80 KM/HR), teda v ziadnom v narodnom parku ci prirodnej rezervacii, no zvieratkami sa to uz vsade hemzilo. Frcali sme do lodges zlozit sa, fotila som z auta – aj tychto slonikov som odfotila pocas jazdy. Roztomilejsiu uvitaciu delegaciu som si nemohla priat :-).
Jankine foto – sloniky v Botswane

Najskor aspon strucne k Botswane. Nachadza sa v juznej casti Afriky, severne od JAR, vychodne od Namibie a dalej susedi so Zimbabwe (lezi na vychod od Botswany, kam sme pokracovali) a so Zambiou (lezi severne od Botswany, kam mnohi, ktori navstivia Zimbabwe, pokracuju – pre nas, ktori sme uz mali v tom case “v nohach” tisicky kilometrov, by to uz bolo prilis). Rozloha statu je obrovska (581 730 km²), pocet obyvatelov je maly (cca 1 765 000), hlavnym mestom je Gaborone (nenavstivila som), miestnou menou je pula. Krajinou prechadza rovnobezka Obratnik Kozorozca – Tropic of Capricorn (na mieste rovnobezky som stala v Namibii – aj nou rovnobezka prechadza).

Zdroj: Alvaro1984 18, Voľné dielo, https://sk.wikipedia.org/wiki/Botswana

Botswana je velkym lakadlom pre turistov nielen pre neskutocnu koncentraciu zvierat (v narodnych parkoch a prirodnych rezervaciach s roznymi biotopmi mate sancu vidiet aj BIG FIVE – hoci, s vyskytom nosorozcov je to biednejsie), ale aj preto, ze ide o bezpecnu, demokraticku a stabilnu krajinu (zaroven vsak velmi drahu). Uradnym jazykom je anglictina (moj postreh: ak neratam prirodne africke kmene, s ktorymi som sa dorozumievala prostrednictvom lokalnych tlmocnikov a rukami a nohami, vsade v Afrike, kde teda anglictina nebola uradnym jazykom, som sa anglicky uplne v pohode dohovorila – aj na malickych trhoviskach a miestach, kde ineho turistu neuvidite – tot rozdiel oproti niektorym inym a vyspelym castiam sveta, kde som sa anglicky nedohovorila – Japonsko, Brazilia a ine). Na JV Botswany sa rozprestiera pust Kalahari a v SZ casti sa nachadza delta rieky Okavango (tiez mam foto). Co sa tyka kmenov, urcite ste poculi napr. o Krovakoch (kedysi obyvali celu juznu polovicu Afriky, boli vsak zatlaceni inymi africkymi kmenmi a neskor aj belochmi do najpustejsich oblasti Namibie a Botswany…). Ak sa niekde docitate, ze sa treba poponahlat, ak chcete zazit / vidiet prirodne africke kmene (napr. v Etiopii, Namibii a pod.), je to pravda. Ja som niektore “nedotknute” kmene este mala moznost vidiet, no zaroven aj to, kam uz stihla pokrocit globalizacia, modernizacia, civilizacia (niektori Masajovia uz maju mobil a ked idu nakupovat, oblecu si jeansy).

Jankine foto – konecne sme dorazili do Botswany a zlozili sa v lodge (na fotke je lounge pre vsetkych ubytovanych, za mnou je bazen, na ktory sme ani nemali cas, nalavo stoja medzi stromami a krikmi jednoduche, samostatne domceky na ubytovanie). Ak urazite dlhe kilometre cesty, zmaha vas horucava a caka vas dalsi zazitok v rytme “nasadat na kone” (oprava: na lodku), padne vhod nieco dobre vychladene. Pivko Windhoek (na fotke) je namibijske – Windhoek je hlavne mesto Namibie – navstivila som ho a popri nom aj jedno namibijske mesto, o ktorom sa hovori, ze je nemeckejsie nez samotne Nemecko – o tom mozno inokedy. Vobec nie nahodou som si v Botswane dala pivko Windhoek – bola to smutna rozlucka / bodka za mojou (dnes uz mozem povedat) africkou jednotkou (aspon k dnesnemu dnu je Namibia spolu s Tanzaniou pre mna top). Prave v Namibii som presla vsetky typy divocin – od oceanskeho pobrezia, cez bushe, narodne parky, safari, pust – aj samotne safari v NP Etosha bolo unikatne okrem ineho preto, ze sme nim prechadzali sami autom (game drive 4×4), bez guidov, nevideli sme ani rangerov, boli sme bez pusky, bez vysielacky, nemali sme ani signal v nasich mobiloch – divocina? Ta riadna a k tomu aj jeden adrenalinovy zazitok – tiez raz hadam napisem – a pocas safari sme prespavali vo velkych kempoch s domcekmi a ohniskami, ktore mi pripominali detske tabory. Vynimocne zazitky.
Jankine foto – spomienka na Namibiu – moja navsteva kmena Himbov a nedovercivy pohlad jedneho z najmladsich prislusnikov kmena (ostatne deticky boli odvazne, vesali sa na nas). Ked som uvidela flasu cola-coly v rukach tohto chlapceka, hned som si spomenula na film Bohovia sa museli zblaznit (vo filme spadne medzi Krovakov sklenna flasa coly, cize vec, ktoru v zivote nevideli, a ktora narobi v ich kmeni vela paseky). Na ziadnu navstevu sa nechodi s prazdnymi rukami – Himbovia su prirodny kmen, a tak napad priniest im peniaze alebo haraburdy, ktore su im na nic, sme zavrhli – africka zena z najblizsej “civilizacie” nas zaviedla do obchodu, kde sme kupili vrecia muky a podobne potraviny, naskladali sme ich do auta a to sme Himbom odovzdali. Oni nas za to vzali medzi seba a aj do vnutra ich pribytkov (akoby z doby kamennej).
Trailer k filmu Bohovia sa museli zblaznit (The Gods Must Be Crazy) z roku 1980 – apropo, ide o film v produkcii JAR a Botswana, hlavny hrdina (uz nebohy) N!xau bol skutocny Krovak z puste Kalahari, ktory pred natacanim poriadne nevidel belocha a o civilizacii nemal ani potuchy. Ako ho filmovacka a zarobky asi zmenili …?
Jankine foto – takto vyzerali cesticky k domcekom, v ktorych sme boli v Botswane ubytovani. Ani som dobre nevedela, kam mam ist, kde byvam:-). Ked kazdu noc spite inde (v inom meste / dedine / v prirode), kto by sa uz orientoval, komu by sa kazdy den chcelo pamatat, ako sa dostane do svojho domceka? Sak idem, pridem, zaklopem, s istotou zistim, ze tam nebyvam, idem o dom dalej:-). V tom case som uz nevedela, ako sa volam, takze “adresy” / suradnice som neriesila. Viete si predstavit, ako to tu vyzeralo v noci? Urcite viete:-)! Totalna africka tma, ktoru nakrajate. Hoci mini lampasiky boli v trave pred domcekom, vela plochy neosvetlili. Neviem, preco mam obsesiu pokusat v tme okolie domcekov ci stanov:-). Aby som to uviedla na pravu mieru, tu som v lesiku za tmy nebehala. Len som vysla vonku popocuvat nocne zvuky – kedze islo o malaricku oblast, horuco-nehoruco musela som v noci vyjst von klasicky pred komarmi zahalena – dlhe rukavy, dlhe nohavice, ponozky a naspritzovana repelentom s ucinnou latkou, ktora poskodi hodinky / ramy okuliarov a podobne. Ak sa teraz budem opakovat, nebude to naposledy:-) -> nikdy nezabudnem na prekrasne africke sumraky, cas noci (zvuky noci a hviezdnu oblohu) a usvity resp. briezdenie … skoda len, ze ide o casy, kedy su komare prenasajuce malariu najviac aktivne.
Jankine video – “pohlad” do africkej tmy – vidno lampasiky a viac nic – v taky moment nie je dobre nechat pracovat fantaziu:-)
Jankine foto – som v Tanzanii na miestnom trhu so zeleninou, ovocim, rybami, masom a roznymi uzitkovymi predmetmi. Nakupovat maso sa mi nechcelo :-), bo varit sa mi nechcelo:-) (srandujem, jasne, ze som v Afrike nevarila), ale zaujal ma mlady Masaj v jeansoch! Ako som naznacila v texte vyssie, africka kultura “luku a sipu” pomaly mizne, a teda aj nejaky ten Masaj si v odlahlej busi rad pusti radio, pokeca cez mobil alebo si oblecie civilnejsie oblecenie, ked ide do mesta (aby v meste nebol na smiech v tradicnom masajskom obleceni = shuky = na fotke je to ta cerveno-cierna kockovana pokryvka). Moze byt, ze mladym Masajom sa skutocne paci modernejsia moda, no vzhladom na horucavy musi byt v rifliach aj odolnemu Masajovi teplo.
Jankine foto – ten isty trh v Tanzanii – kupila som banany:-). Fotit ludi v Afrike sa skor neda, nemaju to radi a treba to respektovat. Su vsak aj vynimky, kedy fotenie ludom nevadi.
Jankine foto – ten isty trh v Tanzanii a dalsia vynimka zo stopky fotenia – predaj masa – aj som sa na chvilku zamyslela, ze ved nevidim chladnicku na maso, no bola to len sekundova myslienka. Jednak miestni ludia maju ine zaludky, jednak nase vymozenosti v podobe spomenutych chladniciek (toboz na trhovisku) a mnoheho ineho tito ludia nemaju. Vadi im to? Nemyslim – az do casu, kym im niekto nepovie, ze by to mali / mohli mat.

A zas som sa nechala uniest do inych koncin Afriky, ale vratim sa k teme Botswany a to spolu s prasiatkom a lebkami zvierat, cize po africky:-).

Jankine foto – Prasa savanove (Phacochoerus africanus) – fotka zo sekcie “Ked sa vyberiete do gift shopu a prida sa k vam …. (dosadte lubovolne africke zviera).” -> This is Africa :-)! Niezeby som bola prieberciva, ale mat takeho partaka na nakupy, no neviem …:-) … zozral by mi aj nakupnu tasku:-). Fotene v Botswane.
Jankine foto – casto uvidite lebky zvierat – vacsinou sa nimi dekoruju vstupy do lodges alebo obchodikov, restik a pod. Ak budete casom vediet identifikovat aj bylinozravce podla parozia, bude to super. Fotene v Botswane.
Jankine foto – fotene v kempe Fig Tree v NP Maasai Mara v Keni. Veceru sme mali v hlavnej budove a ked sme sa z nej vracali, bola uz tma a nebyt tychto lampasikov, len tazko by sme sa dostali do stanu. Mala som aj celovku, no tu som pouzila okolo polnoci, ked sa v celom areali vypinal elektricky prud. Lebka patri byvolovi kaferskemu.

Krasnu fotku lebky slona, ktora ma privitala v jednom kempe v Namibii, ukazem inokedy. Aby to nevyvolalo otazniky, nemam informaciu, ze by miestni ludia, ktori sa naozaj poctivo staraju o kempy, okolie kempov a prirodu, ze by tito ludia (nebodaj rangeri) pytliacili a zabijali zvierata pre trofeje. K dispozicii su kosti uhynutych zvierat, ak teda nejake zostanu v kolobehu zivota v prirode. Totiz, o zdochliny sa najskor postaraju predatori a/alebo supy, no aj kosti, ktore zostanu, mozu rychlo zmiznut z povrchu zemskeho – pre hyeny resp. ich silne celuste ziadny problem. Spomedzi seliem moze byt lovcom sice aj sakal, no ten sa radsej hosti na koristi inych predatorov (zivi sa prevazne zdochlinami).

Jankine foto – Sup bielochrbty (Gyps africanus) – lovil dospely gepard, ktoreho sme videli odchadzat z “miesta cinu” a ktoreho vystriedali zbiehajuce sa supy – Kena
Jankine foto – Gepard (Acinonyx jubatus) – najedeny odchadza pomalym krokom – Kena
Jankine foto – Sup usaty (Torgos tracheliotus) – Kena
Jankine foto – Sakal cabrakovy (Lupulella mesomelas) – Kena

A teraz postupne zopar informacii o NP Chobe (jeep safari, plavba po rieke), vyber mojich foto slonov a nieco aj o rieke Chobe.

Narodny park Chobe je tretim najvacsim narodnym parkom v Botswane (ma rozlohu 11,700 km2) a je z nich suverenne najoblubenejsi. Moze sa popysit najvacsim vyskytom zvierat v celej krajine a z tohto hladiska patri aj k jednym z top na celom kontinente. Co sa tyka populacie slonov, NP Chobe pocita az 50 000 slonich jedincov !!! – ide preto o miesto s najvacsou koncentraciou tohto zivocisneho druhu na nasej planete. Narodny park lezi severne od delty Okavango v SZ casti Botswany a nachadza sa v Capriviho pase (Caprivi Strip) – uz som spominala (aj v skorsich prispevkoch), ze ide o malaricku oblast.

Zdroj YouTube: https://www.youtube.com/watch?v=hS-G4tsVLXQ

NP Chobe ma 4 ekosystemy. Jednym z nich je nabrezie rieky Chobe. Tato rieka nikdy nevysycha, aj preto sa tak dari zivotu v jej vodach a na jej brehoch. Zivotom to tu doslova prekvita – doslovne.

Jankine foto – Botswana, NP Chobe

Odporucam absolvovat jeep safari, no najma vodne safari / plavbu po rieke. Poviem to inak, prist do NP Chobe a vynechat plavbu po rieke s rovnomennym nazvom Chobe by sa rovnalo situacii navstivit susedne Zimbabwe a nepozriet si Viktoriine vodopady. Podnikla som obidve safari, viac sa mi pacila plavba. Ak by som mala porovnat plavbu po rieke Chobe s plavbou na jazere Naivasha v Keni (u oboch pocetny vyskyt hrochov), lepsi pocit som mala z plavby po rieke Chobe – menej vetcha lodka:-). Scenerie boli vsade uchvatne, no na pozorovanie vtakov bolo lepsie Lake Naivasha – viac nez 400 druhov vtakov, co je sice menej nez v NP Chobe (k nemu udaj nizsie), no v Keni som videla rozne, aj vzacne exemplare uplne zblizka. Predsalen, ine je asi pozorovat jazernu prirodu a ine riecny breh. Ak spominam Lake Naivasha, dalsim krasnym prvkom boli vodne rastliny a efektne zatocene stromy. V okoli jazera je velke mnozstvo foliovych sklenikov na pestovanie ruzi (udajne kazda druha ruza na europskom trhu pochadza prave odtial). Domcek na brehoch tohto jazera mali kedysi Joy a George Adamsonovci – zachranili a vychovali levicu Elsu. Joy o tom napisala svetoznamu knihu Volanie Divociny (Born Free), tento skutocny pribeh bol aj sfilmovany a oceneny dvoma Oscarmi. Joy bola tiez zakladatelkou miestneho Narodneho parku Hell´s Gate a ochranarskej organizacie Elsa Conservation Trust.

Zdroj YouTube: https://www.youtube.com/watch?v=b0NQh3pPv7o
Jankine foto – Bocianovec sedlaty (Ephippiorhyncus senegalensis) – je to vzacny druh vtaka, odfotila som ho na Lake Naivasha v Keni (na brehoch jazera sa pasli zebry, byvoly, vodarky jelenovite a pakone). Genialne jazero, genialna priroda. Dodam este, ze Lake Naivasha je sladkovodne jazero, ktore sice lezi na dne Velkej priekopovej prepadliny (Great Rift Valley), no aj tak sa nachadza v uctyhodnej nadmorskej vyske 1884 m.n.m. Ma rozlohu 139 km² a hlbku 6 – 30 m (fotku z miesta na pozorovanie prepadliny ukazem nizsie).

Spat k NP Chobe. Aj tu si nadsenec birdwatchingu pride na svoje – zije tu vyse 450 druhov vtakov!

Najvacsim benefitom vodneho safari (okrem vtakov, hrochov, krokodilov atd.) je vsak pozorovanie slonov – uvidite neskutocne pocty pri vsakovakych cinnostiach (od valania sa v bahne, cim ziskava ich koza cerveny nadych, az po plavanie, doplnanie zasob potravy a vody, odpocivanie). Samozrejme uvidite aj ine zvierata, ktore sa chodia napajat vodou z rieky (bylinozravce, ale aj selmy) – ved, kde inde by im bolo lepsie, nez na sirokych brehoch s bujnou travou a pri zdroji vody. Krasne fotky mam aj z hrochov a krokodilov.

Jankine foto – obligatne “daj si pozor” na hrochy a krokodily – miesto pri pontone, NP Chobe, Botswana
Jankine foto – uz sa plavim po rieke Chobe
Jankine foto – rieka Chobe
Jankine foto – ked ste v Afrike, celodenne vylety sa neoplati koncit pred sumrakom – este stale sedim v lodke, slnkom osmahnuta, vetrom oslahana, zacina sumrak, treba tasit repelenty NP Chobe, Botswana
Jankine foto – plavba po rieke Chobe sa chyli ku koncu

Hoci som si zaumienila, ze zo zvierat s vynimkou slonov v tomto prispevku ziadne ine nezverejnim, no kedze som uz predsavzatie stihla “porusit”, pridam este 3 fotky “neslonov”. Najskor to bude miniaturny, no velavazeny clen patky najikonickejsich vtakov juznej Afriky – snovac kafersky – ved, ako sa mudro hovori “An icon is not always the biggest, the fastest, the flashiest or the most pervasive. No, it is something more than that. An icon is something that captures the spirit of a time or the essence of a place.” A dalsie 2 fotky su z “neikonickej”, no zato sympatickej husky:-).

Jankine foto – Snovac kafersky (Euplectes orix) – Southern Red Bishop, NP Chobe,
Botswana – odfotit tohto maleho vtacika by chcelo lepsi fotak, ale myslim, ze foto
sa celkom podarilo. Vacsinu dalsich zaberov z tohto vtacika mam take, ze je bud otoceny chrbtom ku mne, alebo zabery nie su ostre – on bol v kazdej polsekunde inak natoceny, moju snahu o dobry zaber mal samozrejme totalne na haku:-).
Jankine foto – Huska stihla (Alopochen aegyptiacus), NP Chobe, Botswana
Jankine foto – Huska stihla (Alopochen aegyptiacus), NP Chobe, Botswana

Co sa tyka jeep safari, sofer bol miestny a jeep otvoreny (bez okien) – to je vzdy trosku zvlastne, ked sa zastavite a pozorujete selmy – kto kedy povedal, ze nejaka sa nerozbehne a nechnapne vas? Soferi su vyborni watcheri, to je jasne. Kym oni vidia vsetko, my zlomok – kto pojde na svoje prve safari, zisti, ze aj pozorovanie treba trenovat – je nutna velka davka trpezlivosti a koncentracie, ziadne zviera nepride pred objektiv, hodiny nemusite vidiet okrem bylinozravcov alebo opic nic “vacsie” a ako som uz spominala v skorsich prispevkoch, je ohromne stastie vidiet Big Five. A to si treba akoby zasluzit (vytrvalostou). Postupne sa budete zlepsovat (som zivym prikladom, ze aj z totalneho amatera – watchera, pre ktoreho nikdy predtym nebola fauna hobby, sa s prvou navstevou Afriky stal milovnik safari a osoba, ktora casom vedela rozlisit gazelu grantovu od gazely thompsonovej a tie od impaly a pod.). Nezda sa, ale uz par hodin pozorovania prirody vas FYZICKY dost unavi, ale je to super (mentalny a psychicky reset). Jeep safari v tomto regione nepatrilo k mojim naj, ani co sa scenerii tyka (asi preto, ze som sem prisla znacne “rozmaznana” po navsteve inych parkov), zato vodne safari patrilo k tym top. Potom som sa plavila este v Zimbabwe – nie v sude po Viktoriinych vodopadoch:-), ale na vyletnej lodke po rieke Zambezi – a tam som hodila do vody mincu, aby som sa do Afriky vratila:-).

Jankine foto – kusok prirody pozorovanej z jeepu – NP Chobe, Botswana
Jankine foto – nikdy ma neomrzi kombinacia cervenej pody, sytej zelenej a blankytne modrej – NP Chobe, Botswana
Jankine foto – aj ked budete unaveni (naozaj budete), dni v Afrike treba vyuzit naplno – skory budicek a odchod na ubytko pri zapade slnka – resp. ak ste v areali, v ktorom sa v presny cas ZATVARA BRANA (gate), musite prist dovtedy! V Namibii sme to raz presvihli kvoli neocakavanej udalosti – o tom inokedy:-) – branu nam nastastie otvorili.

V NP Chobe som pofotila vsetko, co sa dalo. Nie vsak Big Five, resp. takto, nekompletnu Big Five som v ramci juznej Afriky dosiahla uz v Namibii, do kompletky mi este chybalo foto byvola kaferskeho, ktoreho som odftotila v NP Chobe. No ale pokial ide o slonov, slonice a slonicata, nebudem klamat, ze po case som mala pocit, ze fotiek mam na rozdavanie, ze mozem dat prvykrat fotaku pokoj a uz len pozorovat:-)! Takyto pocit “nasytenosti”, co sa tyka clenov Big Five, som na ziadnom inom safari nemala. Vzdy som cakala a cakala, hodiny ubiehali a dalsie hodiny by mi bolo treba na vytvorenie bohatej a kvalitnejsej fotokolekcie. NP Chobe je v tomto smere (vzhladom na pocet slonov) unikat. Dalsou raritou parku je populacia levov, ktore sa zivia aj slonmi.

Botswane patri prvenstvo nielen, co sa tyka poctu slonov, ale aj z hladiska velkosti ich stad. Zo vsetkych znamych populacii slonov na svete vytvaraju najvacsie stada prave slony africke zijuce v Botswane. Ja osobne som vsak videla skor slonov soliterov (pekne fotky slonich stad mam z Kene a Tanzanie).

Z celade slonovitej prezili do dnesnych cias uz len 3 druhy: slon africky, slon pralesny a slon azijsky. Z nich som zatial nevidela slona pralesneho (ide o kriticky ohrozeny druh, zije v pohoriach a pralesoch zapadnej a strednej Afriky, najlepsie sa da vidiet v Gabone alebo v Kongu). Z toho vyplyva, ze slony, o ktorych je v tomto clanku rec, su slony africke (Loxodonta africana). Specifikom slonov africkych zijucich v Botswane je, ze sa vyznacuju skor krehkou slonovinou a kratkymi klami, co je zrejme dosledok nedostatku vapnika v pode. Okrem toho, ze slony skonzumuju enormne mnozstvo porastov, kvoli ich silnemu tlaku su do znacnej miery redukovane aj (no nielen) botswanske lesy z mahagonu, teaku a inych tvrdych drevin.

A vyber z mojich foto slonov v NP Chobe v Botswane:

Jankine foto – Slon africky (Loxodonta africana), NP Chobe, Botswana
Jankine foto – Slon africky (Loxodonta africana), NP Chobe, Botswana
Jankine foto – Slon africky (Loxodonta africana), NP Chobe, Botswana
Jankine foto – Slon africky (Loxodonta africana), NP Chobe, Botswana Jankine foto –
Jankine foto – Slon africky (Loxodonta africana), NP Chobe, Botswana
Jankine foto – Slon africky (Loxodonta africana), NP Chobe, Botswana
Jankine foto – Slon africky (Loxodonta africana), NP Chobe, Botswana
Jankine foto – Slon africky (Loxodonta africana), NP Chobe, Botswana
Jankine foto – Slon africky (Loxodonta africana), NP Chobe, Botswana
Jankine foto – Slon africky (Loxodonta africana), NP Chobe, Botswana
Jankine foto – Slon africky (Loxodonta africana), NP Chobe, Botswana
Jankine foto – Slon africky (Loxodonta africana), NP Chobe, Botswana
Jankine foto – Slon africky (Loxodonta africana), NP Chobe, Botswana
Jankine foto – Slon africky (Loxodonta africana), NP Chobe, Botswana

Az tu som mala prvykrat moznost vidiet, ze slony su skveli plavci!

Jankine foto – Slon africky (Loxodonta africana), NP Chobe, Botswana
Jankine foto – Slon africky (Loxodonta africana), NP Chobe, Botswana
Jankine foto – Slon africky (Loxodonta africana), NP Chobe, Botswana

Pekne fotky slonov plavajucich v dvojiciach mam zo Zimbabwe – plavali extremne rychlo, co ma prekvapilo, a jednak to bol zabavny pohlad – z vody trciace choboty vyzerali ako dychacie trubice potapacov.

Rieka Chobe – kedze prispevok sa tyka aj jednej z najkrajsich, zivotodarnych riek Afriky, aspon zopar slov o nej. Rieka Chobe prameni (ako maly horsky pramen) v Angole, kde je znama ako Kwando (nazov Hambukushu). Odtial prechadza cez Kalahari, kym sa dostane do Botswany a stava sa Linyanti (nazov Subiya). Na hranicnom priechode Ngoma sa stava Chobe a odtial pokracuje pozdlz severnej hranice Botswany, kym sa spoji s mocnou Zambezi a preleje sa cez priepast Viktoriinych vodopadov.

Jankine foto – na zdravie a aj na zivot (nielen) africkych riek, nech vody v nich nikdy nevyschnu! Co sa tyka pivka, ide o brand zo Zimbabwe, no pila som ho na lodke v Botswane. A v Zimbabwe som si potom mozno dala pivo zo Zambie alebo Mozambiku:-) – ale nie, nepamatam si nic take. S istotou viem, ze v Zimbabwe sme si na lodi dali pri zvuku africkych rytmov veceru a pili vyborne vino ako rozlucku s celym neskutocnym tripom. Neskoro v noci sme uz balili a na druhy den sme odleteli do Johannesburgu, kde sme presadli na let domov, do Europy. Neskor zverejnim aj video z letiska v Zimbabwe – cernoskovia v klasickych africkych odevoch o 106 bubnovali na africke bubny, aby nas takto pekne z krajiny vyprevadili – no boli mi luto odletiet ….

Riecny tok Chobe (podobne ako Okavango a rieka Zambezi) je ovplyvneny zlomovymi liniami, ktore su predlzenim Velkej priekopovej prepadliny (Great Rift Valley) – otvaram moj fotoalbum z Kene a pripajam ukazku:

Jankine foto – Kena – vyhliadka na Velku priekopovu prepadlinu (Great Rift Valley), konkretne
na jej vychodnu resp. Gregoryho vetvu. Z vyhliadky sa da dovidiet do masajskych stepi, na masiv sopky Suswa a krater Mt. Longonot (2777 m. n. m.). Great Rift Valley je NAJVACSI suchozemsky tektonicky zlom na Zemi, ktory je viditelny aj z vesmiru. Vytvoril sa tektonickym procesom rozpadu africkej platne a jej vzdalovanim sa od arabskej a somalskej platne. S dlzkou 6 500 km sa taha z Malej Azie od severu Syrie, Izrael az po stred Mozambiku. Sirka udolia je v rozsahu 30 – 100 km a hlbka od 100 po niekolko tisic metrov. Na severe sa tento proces zacal asi pred 35 mil. rokov, v Afrike asi pred 15 mil. rokov.

Ked vody rieky Chobe dosiahnu severnu hranicu Narodneho parku Chobe, stava sa z nich siroka, krutiaca sa masa vody, ktora sa vinie cez mociare a je popretkavana mnozstvom zelenych ostrovov. A nespomenula som ryby! Pre predstavu, v rieke Chobe zije vyse 90 druhov ryb.

Jankine foto – slon africky, NP Chobe, Botswana

Slovo na zaver: Ziadne nebude:-). Slovo “zaver” vyznieva definitivne a ja chcem ponechat tuto temu v rovine infinitivnej:-).

Bol to Oscar alebo Wilde. A ti dalsi boli bez mena:-).

Podtitul: Na Afriku myslim casto, resp. stale:-). Pripajam paticu fotiek, na ktorych su selmy z celade mackovite a hyenovite. Mam rozpisanych zopar prispevkov, coskoro jeden zverejnim. Niektore som zacala pisat uz pred rokom, niektore dokonca skor. Kazdopadne, ziaden material nevyhodim, ziaden clanok nezostane nedopisany a hlavne na ziaden (skutocny) pribeh, ktory je ich podkladom, nezabudnem. A k fotkam namixujem Parov Stelar, lebo ich teraz casto pocuvam:-).

Prva fotka je moj “stary znamy” gepard z Namibie, o ktorom som uz pisala, no tuto fotku som nezverejnila. Ano, bol to ten gepard, ku ktoremu som sa odvazila nielen priblizit, ale ho aj pohladkat. Oni vlastne boli dvaja – bratia – teenageri, jeden sa volal Oscar a ten druhy Wilde -> bez sance ich rozpoznat, neviem, ktory z nich je na fotke, tak poviem, ze Oscar Wilde:-). Apropo, v Namibii zije najvacsia populacia gepardov na svete (asi 3 000 zvierat), no hrozi im vyhynutie (status: zranitelny) :((. Fotku som urobila v areali, kde boli jednak lodges a jednak farma na zachranu zvierat operovana Fondom na ochranu gepardov (CCF), ktory zalozila zoologicka Dr. Laurie Marker.

Jankine foto – Gepard stihly (Acinonyx jubatus), Namibia – gepard je siesta najvacsia macka na svete

Ak by sa z fotky vyssie javilo, ze Oscar Wilde nebol vobec “wild”, pripadne, ze este ani zuby nemal:-), pripajam foto, na ktorom tie zubky pekne vidno a tiez doplnim, ze som videla aj jeho krmenie – dostal riadne kusy masa, nie lopuchy:-). Obaja bratia budu (mozno uz boli) pusteni do divociny, preto sa s nimi podla toho zaobchadzalo – sice s laskou, ale nie “v rukavickach”.

Jankine foto – Gepard stihly (Acinonyx jubatus), Namibia
Parov Stelar, zdroj YouTube: https://www.youtube.com/watch?v=CpaOh4poNms
Ziadne africke rytmy, ale aj tak dobre rytmy a fotka tematicka (az na ten obojok!).

Nasleduje dalsia moja oblubena fotka – foto leva v NP Maasai Mara v Keni. Fajn zaber na to, ze som fotila z jeepu. Nespal, nezobudili sme ho. Neskor som pofotila aj spiacich levov – spali na boku alebo na chrbte, nie na bruchu, ale mozno spia aj tak, to neviem. Co vsak viem: levy su neskutocni spachtosi, prespia aj vyse 20 hodin denne!! Ak by som sa v tych porastoch savany prechadzala, neverim, ze by som si ho vsimla – teda vsimla, no bolo by uz neskoro:-). Meno nemal, divocina mena nedava:-).

Jankine foto – Lev pustovy alebo aj africky (Panthera leo), Kena – lev je druha najvacsia macka na svete
Parov Stelar, zdroj YouTube: https://www.youtube.com/watch?v=kQR5yPNgawM
Ziadne africke rytmy, ale aj tak dobre rytmy a nazov songu CATgroove ciastocne tematicky :-).
A spieva Cleo PANTHER:-).

Dalej to bude selma z celade hyenovite – hyena, ktoru som odfotila v chranenej oblasti Ngorongoro (UNESCO) v Tanzanii. Hoci sa tieto selmy vyzorom podobaju skor celadi psovite, v skutocnosti maju blizsie k mackovitym masozravcom. Nikdy mi to zviera nebolo sympaticke, no na tejto fotke vyzera celkom milo, nie ako “hyena”:-). Leziac v trave pod horucim slnkom mi venovala ospaly pohlad a ja jej rozziareny pohlad a foto:-). Meno nemala, ziadne nepotrebovala / nechcela:-).

Jankine foto – Hyena skvrnita (Crocuta crocuta), Tanzania
Parov Stelar, zdroj YouTube: https://www.youtube.com/watch?v=sQmmLxWZqCY
Ziadne africke rytmy, ale aj tak dobre rytmy a ja tlieskam Parov Stelar, no najma mojmu oblubenemu, ciernemu a horucemu kontinentu:-).

A nastal cas na “kapurkovu”:-), uz len tak pod stolom/pod stromom. Bude v podani mackovitej selmy, podcelad mala macka, rod karakal. Vyzorom je podobny rysovi, preto ho nazyvaju aj africky alebo pustny rys, co vsak nie je spravne, pretoze taxonomicky nie je s rysom spriazneny. V skutocnosti ma blizko k servalovi. V skorsom prispevku som zverejnila foto karakala spiaceho na strome a tentokrat pripojim fotku jedinca leziaceho v bdelom stave pod stromom. Fotila som ho stojac pri nom, nie z auta. Clovek sa ho nemusi bat (boli len vynimocne pripady, ked karakal zautocil na cloveka). Pre predstavu, dlzka dospeleho jedinca je cca 78 az 108 cm.

Jankine foto – Karakal (Caracal caracal), Namibia
Parov Stelar, zdroj YouTube:https://www.youtube.com/watch?v=Ak7gpzyPKV8
Ziadne africke rytmy, ale aj tak dobre rytmy a kedze karakal je rychly a mrstny, vie vyskocit do vysky viac ako 3 metre (!) a chnapnut letiaceho vtaka, song “The Speed Demon” od Parov Stelar sa hodi.

Do skoreho videnia, Afrika!

Reality tourism -> Visit of the largest favela in Brazil.

Slovo na uvod / alebo lepsie na okraj: Povodne som chcela napisat clanok o mojej navsteve Uruguaja a Paraguaja (uz som aj mala v hlave headline “Montevideo alebo radsej Asuncion?“, s podtitulom: “Aka je pravdepodobnost, ze raz sa aj z Paraguaja stane cestovatelsky hit?“), no vzhladom na dobu sa mi javi nepatricne pisat vzletne clanky o cestovani (hoci, clanok o Paraguaji by k tym oslavnym nepatril). Volba preto padla na oblast, kde je realita drsna a pritomnost zbrani a krvi vysoko koncentrovana. Tiez oblast, kde su drogy sucastou kazdodennych zivotov mnohych jej obyvatelov (ci uz z pohladu dopytu alebo ponuky alebo aj-aj). No tiez oblast, ktorej drviva vacsina obyvatelov sa aj napriek nelutostnej situacii snazi normalne a dostojne zit a prezit.

PODTITUL: Brazilia – Januarova rieka (Rio de Janeiro) a ja v nej. Nevynechala som ziadnu zo slavnych zastavok v Riu, no zasla som aj tam, kam bezny turista nechodi (favela). Do rieky sa predsa treba ponorit:-).

Jankine foto – Rio de Janeiro, favela Rocinha – najvacsia favela nielen v Riu, ale v celej Brazilii

Zasvatenie nezasvatenych: Co su to favely? Ide o chudobne stvrte v Latinskej Amerike s nizkou zivotnou urovnou, vacsinou situovane v okrajovych castiach mesta (v Riu na kopcoch). Ludia v nich byvaju v jednoduchych pribytkoch z betonu alebo tehal. Pozor vsak, pojem favela nevyjadruje uplne to iste, co pojem “slum”. Ak ste aj navstivili slum napr. v Indii, favela ma inu tvar. Ich spolocnym znakom je chudoba, no jej miera sa lisi (rozdiely su aj medzi favelami navzajom). Meritkom je dostupnost zakladnych komodit pre zivot (voda a jedlo), hygienicke podmienky, choroby, umrtnost deti, zdravotna starostlivost, infrastruktura, sluzby, miera gramotnosti, atd. – z tohto pohladu su na tom slumy resp. ich obyvatelia horsie (vacsinou nemaju murovane pribytky, skor plechove budy a pod.). V Brazilii je faviel neurekom – nachadzaju sa zhruba v 300 brazilskych mestach a obciach. Len v samotnom Riu je ich dnes udajne vyse 700! Prvu favelu v Riu zalozili koncom 19. stor. vojaci, ktori nemali kde byvat – vznikla na kopci Providencia, ktory prezyvali “kopec favela” (portug. Morro da Favela / Favela Hill). Dalsie sa formovali pre byvalych zotrocenych Africanov a zaroven dochadzalo k postupnemu vytlacovaniu chudobnych obcanov z mesta. Ti tak boli nuteni zit na vzdialenych predmestiach Ria. Vacsina modernych faviel vznikla v 70. rokoch 20. stor. v dosledku exodu obcanov z vidieka do mesta. Dalsie informacie vid napr.:

https://en.wikipedia.org/wiki/Favela.

Co vas mozno ako prve napadne, ked sa vyslovi slovo “favela”? Drogy, gangy, zbrane, nasilne trestne ciny, nie je nutne farbisto vypisovat ich spektrum – dvoma slovami: vysoka kriminalita. Ano, no neplati to plosne pre kazdy meter / kilometer stvorcovy a uz vobec nie pre vsetkych jej obyvatelov. Vo favelach ziju aj normalne / slusne zijuci favelados, z ktorych mnohi (udajne az 3/4) pracuju a vychovavaju deti, ktore chodia do skoly, akurat nemali stastie na lepsie zivotne podmienky. Favely zazivali historicke zanedbavanie zo strany statu a ani dnes sa nemozu tesit podpore ci pomoci pri rieseni ich problemov. Podla miestnych guidov, k vrazdam dnes dochadza uz len v niektorych favelach a co sa tyka drog, v rovnakej (ak nie v omnoho vacsej) miere sa s nimi stretnete aj na plazach Ria. K prestrelkam a vybavovaniu si uctov medzi gangami sice castejsie dochadza vo favelach, no nejde o “rutinnu” zalezitost. Na verejnu bezpecnost v niekolkych desiatkach favelach Ria dohliadaju od roku 2008 specialne policajne jednotky UPP. Pokial ide o kriminalitu, anarchiu a bezpravie, najvacsim problemom Ria nie su favely a ich favelados. Tym su samozvani “ochrancovia poriadku”, t.j. zlocinecke organizacie, ktore casto zakladaju byvali (skorumpovani) policajti – tieto skupiny udajne ovladaju az 1/3 obyvatelov Ria (t.j. cca 2,2 milionov ludi) a tvoria stat v state – volaju ich “milicie” – toto slovo vyvolava strach v celom Riu. O tom, ako milicie bez pravneho zakladu zdanuju podniky, ovladaju od elektriny, telefonov, internetu az po vytahy vsetko, ako su obyvatelia zvyknuti, ze ich susedia miznu, ze je bezne vidiet mrtvoly a ludske kosti len tak na ulici, sa docitate napr. v pomerne cerstvom clanku dennika Le Monde (januar 2022):

https://www.lemonde.fr/international/article/2022/01/07/au-bresil-les-milices-de-rio-sont-un-etat-dans-l-etat_6108605_3210.html

Zlozita situacia, tazke temy, no to vsetko dotvara skutocny obraz Ria a ja nie som zastanca propagovania turistickych cielov len cez ich “glamour” stranku. Nefotim len to, co lahodi oku. Napokon, bez ohladu na to, ci navstivite nejaku favelu alebo nie, na 100 percent sa v Riu stretnete s niecim, co vo vas zanecha pocit, ze u nas sa zije neporovnatelne bezpecnejsie!

Byvaly americky prezident Barack Obama na navsteve favely Cidade de Deus (City of God) v Riu -> Official White House Photo by Pete Souza, zdroj: https://www.flickr.com/photos/whitehouse/5610999740,
Public Domain: https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=15170061.

Aku favelu som navstivila? Ako napoveda uz nazov prispevku, navstivila som najvacsiu favelu Brazilie – favelu Rocinha v Rio de Janeiro – ma zhruba 100 tisic obyvatelov (podla niektorych zdrojov az raz tolko). Ide o jednu z najrozvinutejsich a vysoko urbanizovanych faviel. Vacsina obydli je postavena z betonu a tehly a okrem obchodikov su v nej aj banky, lekarne, autobusove linky do centra Ria a pod. Je uplne sebestacna a tvori mini mesto v meste. Vacsina jej obyvatelov ma elektrinu a aspon zakladnu kanalizaciu. Co sa bezpecnosti tyka, v porovnani s mnohymi inymi favelami v Riu je mozne hovorit o relativnej bezpecnosti. Totiz v roku 2011 tu armada a stovky policajtov urobili brutalne razie a cistky a rozbili aj mnohe drogove gangy. Tym sa mestu podarilo ziskat aspon aku-taku kontrolu nad Rocinhou. Ja som ju navstivila v roku 2013. Uz o par rokov neskor, konkretne v roku 2017 bol vo favele Rocinha zatknuty drogovy kral Rogerio da Silva (hladany pre obvinenia z obchodovania s drogami, vrazd a vydierania), a to v ramci operacie, do ktorej sa zapojilo zhruba 3 tisic prislusnikov brazilskych vojenskych a policajnych sil. 

Pohlad na favelu Rocinha -> Photo By Diego Baravelli – Own work, CC BY-SA 4.0, zdroj: https://commons.wikimedia.org/w/index.php?curid=56916644.

Zakladne info o mojej navsteve favely: Nesla som sama a nesla som cez vikend (extra nebezpecny cas). Nasu skupinku sprevadzali dvaja lokalni guidi, ktori mali zbrane (len pre pripad, ak by sa nahle nieco zomlelo) – tym (a asi len tym) sme sa nelisili od mnohych favelados, rovnako ozbrojenych. Nesli sme do najhlbsich casti favely. Drzala som sa pravidiel a rad, ktore mi dali guidi (az na fotenie), hoci vacsina z nich znamenala jednoducho pouzivat zdravy rozum – k tomu este nizsie.

Jankine foto – stojim na jednej zo striech vo favele Rocinha – uznajte, ze obyvatelia favely maju milionovy vyhlad – taky vyhlad nemaju ani obyvatelia multimilionovych haciend polozenych nizsie a ani turisti v top hoteloch. Dalsim benefitom je, ze v kopcoch sa tropicke horucavy znasaju omnoho lahsie. Apropo, vyhlady su inspiraciou pre mnohych umelcov, ktori vo favele ziju. Najblizsia plaz je odtial vzdialena cca 1 km, svetozname plaze Copacabana a Ipanema su vzdialene cca 9 km.

Uvaha, ci a preco taketo nieco absolvovat: Ked navstivite Rio, je samozrejme len na vas, ci si ho naservirujete v celej jeho ozajstnosti (plusy aj minusy / lesk a bieda). Ak vahate, moznost je, ze si prvu navstevu Ria date vylucne v typickom dovolenkovom style a rytme – oddych na lehatku na Cope (takto miestni nazyvaju Copacabanu), popijanie dzusikov z camu camu, z aceroly alebo z acai a rumovych drinkov caipirinha, papanie v churrascarias a nakupovanie snackov v padarias, premavanie sa po najvychytenejsich stvrtiach Ria – z nich odporucam bohemsku stvrt Lapa (vychyrana okrem mnoheho ineho aj svojim nocnym zivotom – prave tu som stravila disco noc v preslavenom podniku Rio Scenario – apropo, pri vstupe do klubu scanovali navstevnikom zrenicky a musela som odovzdat pas – odovzdala som samozrejme len jeho kopiu), luxusne stvrte Leblon a Urca alebo pokojnu a zalesnenu stvrt Leme, no najma a predovsetkym si uzijete tie uzasne prirodne scenere (do Ria sa nechodi za historiou) – modry Atlantik na jednej strane, zelena dzungla a celkovo svieza prirodna oaza na strane druhej, rozne vrchy a kopce vsade navokol, jednym slovom carovne. A ked sa raz do Ria vratite (uz ako ostrielanejsi turista), mozete skusit aj favelu. Ak ovsem nemate nic proti vidiet aj veci, ktore nie su “cipkovane”. Z mojho pohladu hovorit o favelach ako o odvratenej stranke Ria nie je vobec OK – nejde o ziadnu dalsiu stranku Ria, ide o sucast Ria, jeho realitu. VIAC NEZ 25 %POPULACIE RIA ZIJE VO FAVELACH (t.j. vyse 1,7 milionov ludi). Vzhladom na astronomicke ceny realit sa do faviel stahuju aj prislusnici strednych vrstiev a pristahovalci, ktori prisli hladat lepsi zivot, no musia nejako zacat. Dnes v nich zije napr. vacsina taxikarov Ria, tiez mnozstvo umelcov (maliarov, hudobnikov, tanecnikov samby, a pod.) a posobia v nich mnohe neziskove organizacie. Ak sa rozhodnete navstivit favelu dodrziavajuc zopar jasnych pravidiel, mozem povedat len PARABENS :-). Osobne mam najviac zivych vyjavov v pamati prave z favely – jasne, ze si pamatam aj tie krasne veci ako Copu, Ipu, drinky, disko, promenady, ale ide uz len o hmliste spomienky, kym favelu mam pred ocami (v laterne magike mojej mysle) ako cely film. Moze to byt aj tym, ze moje nervy (aspon spociatku) boli vybicovane, nebolo mi vsetko jedno, no urcite je to aj preto, ze to bola ukazka skutocneho (tvrdeho) zivota bez pretvarky a prikras v priamom prenose. A co do vyzarovania ludi, taky jemnejsi odvar africkej autentickosti. Brazilcania vo vseobecnosti su energicki, temperamentni, nesputani, druzni, detsky hravi, nadseni, komunikativni, prejavujuci naklonnost (a to aj k uplne cudzim ludom) v takej miere, aka nema paru, a su stale v pohybe (zdaleka nielen tanec ci futbal).

Zaver k uvahe vyssie: Takyto zazitok asi nie je pre kazdeho, uznavam (na porovnanie, v Indii ma ani nenapadlo zistovat si moznosti ist do slumu), no ak vezmete do uvahy, ze takmer vsade v Riu je omnoho nebezpecnejsie nez u nas, potom extra rozdiel medzi navstevou Ria plus nejakej bezpecnejsej favely a navstevou Ria bez favely nevidim. V prvom rade Rio nie je mesto, v ktorom sa mozete vybrat len tak, kam vas nohy zavedu – je extremne dolezite vediet, v ktorej stvrti sa nachadzate. Nestastim je, ze mnoho faviel nie je vyznacenych na turistickych mapach a ak do nich vojdete, nemusi to skoncit dobre – v tom lepsom pripade vam len vezmu tasku, mobil, peniaze. No aj mimo faviel si musite davat pozor – ako priklad: zeny by nemali nosit nausnice (ak nechcete, aby vam ich strhli z ucha) a ine sperky, vobec sa neodporuca nosit drahe fotaky (a celkovo s fotenim vsade opatrne), odporuca sa nosit osobne doklady (ich kopie) a peniaze v brusnom pase (mala som), neodporuca sa ist za tmy na plaz (ani na svetoznamu Copu), neodporuca sa chodit busmi (MHD) – nesla som, idealne ani metrom – isla som, radsej taxikmi – pouzila som. Pre mna ako turistku to znamenalo v podstate neslobodu a preto navsteva favely (so zvysenou ostrazitostou vzhladom na vyssiu miera rizika) mi nepripadala vyrazne adrenalinovejsia, nez pobehavanie v inych castiach Ria. Mesto totiz patri k najnebezpecnejsim mestam sveta – vid rebricek:

Bez diskusie je vsak Rio Cidade Maravilhosa (nadherne mesto) a treba ho vidiet aspon raz za zivot! To iste hovorim aj o Kapskom meste v Juhoafrickej republike, ktore, co sa nebezpecnosti tyka, tiez kazdorocne obsadzuje niektoru z vyssich priecok v zmienenom rebricku.

Jankine foto – favela Rocinha – mala som skor skusenosti s pohodovymi, usmiatymi ludmi, ktori doslova stali o kontakt, a ktorych som sa nemusela bat. Aj pokecat by sa dalo, ak by niekto rozpraval anglicky – celkovo v Riu sa len tazko dohovorite po anglicky. Moj dojem z favelados: vobec som nemala pocit, ze by cloveku chceli ublizit.

Zopar rad pre navstevu favely (mozno nepoviem nic, co by vas samych nenapadlo): obliect sa velmi skromne, ziadne hodinky (a uz vobec nie sperky), ZIADNA TASKA (a ak, tak potom taka, ktorej vam nebude luto), ani telefon, ziadne reale vo vreckach (guidi vas vyzdvihnu na hoteli a privezu spat, peniaze na taxik teda nepotrebujete), neodporuca sa vziat fotak a fotit (niekto si berie – ja som mala taky “hrackarsky”, no nedalo sa stylizovat fotky, fotila som za pochodu “na prvykrat”, vysledkom su mozno rozmazane fotky, no to mi vobec nevadi), hoci vacsina obyvatelov favely je velmi fajn (su naozaj mili, usmievavi), treba zapnut senzory, lebo aj neskodne posobiaci jedinec moze zrazu nemilo prekvapit, treba sa spravat nenapadne (na kilometer samozrejme vidno, ze ste cudzinec – lisime sa vizualne, no mam na mysli spravat sa nehlucne, neokazalo), vyzaduje sa zvysena bdelost (jasna mysel – neist tam po troch pivach – ani po dvoch) a opatrnost (uzke klukate ulicky, tmavsie zakutia). Ak dojde k incidentu, guidi dorazne odporacuju odovzdat bez slova (vsetko), co mate, neriesit, nepustat sa do konfrontacie a uz vobec nie zacat nahanat pachatela. Hadam by nikoho nenapadlo narusat miestnym sukromie (dvere sice maju mnohi otvorene, no to nie je vyzva pre turistov, aby vstupili). Pozor hlavne na mladych favelados (na deti od cca 10 rokov a mladistvych) – su vacsinou nonstop sfetovani a udajne su nebezpecnejsi nez starsi jedinci (este neokusili vazensky zivot a trufnu si na viac). Taketo detske gangy som videla v Indii priamo na ulici napadat ludi a ich agresivita ma sokovala. Pridam jeden jediny moment z Rocinhy, ktory ma vyviedol z konceptu – ked sme opustili utroby favely a dostali sme sa na jej hlavnu ulicu, zrazu sa oproti vyrutila motorka – guidi vtedy dali pokyn, ze sa mame okamzite pritlacit k stene (k muru) – na motorke vraj sedel nejaky miestny boss. To si pamatam, ze mi stupol tlak, inak nic.

Jankine foto – jedna z hlavnych (asfaltovych) ciest vo favele Rocinha.

Pridana hodnota navstevy favely: Dostanete vela zaujimavych informacii z prvej ruky. Nie to, co sa mozete sami docitat z roznych zdrojov, ale aj najnovsie statistiky, vyhliadky do buducna, pikosky a informacie, ktore vlada taji. Totiz, statny aparat a jeho autority nezverejnuju radi informacie, aby neutrpel turizmus. Dalo by sa povedat, ze o favelach nehovoria skoro vobec, povazuju ich za antireklamu Ria. Dalsim plusom je, ze sa osobne stretnete s favelados a uvidite ich kazdodenny zivot – aj to mozno upravi vas nazor na veci. Vo vseobecnosti plati – niet nad vlastnu skusenost. Ked sa tam pozriete, vase oci zachytia a aj si zapamatate prave to, co bude (len) pre vas niecim zaujimave. A ja po takejto vzletnej vete teraz zavesim foto lokalneho predaja hydiny … :-)? Nevadi, ide o celkom typicky vyjav, sucast zivota, sucast kuchyne.

Jankine foto – obchodik vo favele – vlavo chladnicka s umytym a mozno aj vykostenym. Ak ste citali pozorne, zaujme vas, preco na ruke na zabere vidno hodinky – lebo je to miestny kupujuci. Turistom sa neodporuca vziat okrem oblecenia a topanok nic.
Jankine foto – takyto outfit si moze dovolit len miestna baba a nie “gringa” (turistka). Ak aj mate cierne vlasy a cierne oci, aj tak bude na prvy pohlad jasne, ze nie ste Brazilcanka – vo favelach cudzinky nesmu vzbudzovat pozornost. V ostatnych castiach Ria sa medze nekladu – vladne kult tela, presnejsie kult polonaheho tela (ved je to mesto samby, karnevalu, uvolnenej zabavy, plazi).

FAKTY treba nastudovat: Tema faviel je velmi komplexna. Ak vas zaujima, nastudujte si ju – v bedekroch asi velmi nie, skor odporucam cestovatelske clanky a reportaze, a pozriet si dokumenty alebo videa. Hlavne system spravy / samospravy je zaujimavy, absencia nazvov ulic, orientacnych cisel, ulavy pre skolopovinne deti (znizene naroky na prechadzanie do vyssich rocnikov) a s tym spojene negativne nasledky (negramotnost aj vo vyssich rocnikoch). Prezit zivot / cast zivota a hlavne detstvo vo favele je drsna skola … Mnohi pisu o favelach v zmysle, ze su to mestske ghetta v bezvychodiskovej situacii. Treba vsak povedat, ze nemalo favelados v sebe nesie obrovsku nadej, ze raz bude lepsie … Dalsia priamo suvisiaca zaujimava tema – (skorumpovana) policia versus favely, a aj tema brutalnych zasahov policie (faktom je, ze ludskopravne organizacie obvinuju brazilske bezpecnostne zlozky z pouzivania nadmernej sily). Jeden z mojich tipov, co napozerat:

Zdroj YouTube: https://www.youtube.com/watch?v=c3BRTlHFpBU

Este lepsie toto:

Zdroj YouTube: https://www.youtube.com/watch?v=og9kpw5vxh4
Jankine foto – ano, skladka odpadu pekne na hlavnej, ale obcas take nieco predsa vidno aj u nas (ak nie na hlavnej, tak v bocnej)

Kym prejdem k mojim dalsim fotkam este tip na vyborny film o favele s rovnakym nazvom ako film – CIDADE DE DEUS (Mesto Bohov) -> 89 percent na CSFD (link):

https://www.csfd.cz/film/88625-mesto-bohu/prehled/

Trailer k filmu:

Zdroj YouTube: https://www.youtube.com/watch?v=dcUOO4Itgmw

Podte so mnou do favely Rocinha. BEM-VINDO!

VSTUPNA CAST DO FAVELY vyzera pitoreskne:

Jankine foto – favela Rocinha – miestni maliari, od ktorych si mozete kupit obraz
Jankine foto – pohlad z favely Rocinha na nizsie polozene bohatsie (presnejsie neporovnatelne bohatsie) casti Ria
Jankine foto – favela Rocinha – malby od favelados

ZOPAR POHLADOV NA TIE LEPSIE CASTI FAVELY – niektore obydlia vyzeraju akoby boli postavene jedno na druhom, niektore tak postavene v skutocnosti su. Elektricke kable nie su o nic horsie natahane nez v niektorych castiach Azie – ja im davam suborny slogan “Kto by netuzil po dobrom zasahu elektrinou?” :-). Ked som hutala nad tym, ci sa vobec najde odvazlivec, ktory sa v nich dokaze hrabat, naskytol sa mi pohlad, ze to ide (vid nizsie).

Jankine foto – lepsie casti favely Rocinha
Jankine foto – lepsie casti favely Rocinha
Jankine foto – lepsie casti favely Rocinha
Jankine foto – lepsie casti favely Rocinha
Jankine foto – lepsie casti favely Rocinha a dokaz, ze opravy elektrickeho vedenia sa vykonavaju holymi rukami
Jankine foto – lepsie casti favely Rocinha
Jankine foto – lepsie casti favely Rocinha

VCHADZAM HLBSIE DO FAVELY – TEREN VSELIJAKY, ZNECISTENY OD VSETKEHO MOZNEHO A VACSINOU DOST STRMY, SEM-TAM TECUCA STOKA POD NOHAMI, UZKE ULICKY, TMAVE ZAKUTIA, VZDY TREBA DAVAT POZOR, CI NIEKTO PRAVE NEVYCHADZA Z BOCNYCH DVERI (a odhadnut, ako je ten clovek naladeny), POZERAT JE TREBA VPRAVO, VLAVO, PRED SEBA, POD NOHY A AK STIHATE, AJ ZA SEBA. Kazdu fotku som urobila za pochodu, nikde som sa nezastavovala.

Jankine foto – v utrobach favely Rocinha
Jankine foto – v utrobach favely Rocinha
Jankine foto – v utrobach favely Rocinha
Jankine foto – v utrobach favely Rocinha
Jankine foto – v utrobach favely Rocinha
Jankine foto – v utrobach favely Rocinha
Jankine foto – v utrobach favely Rocinha
Jankine foto – v utrobach favely Rocinha
Jankine foto – v utrobach favely Rocinha
Jankine foto – v utrobach favely Rocinha
Jankine foto – v utrobach favely Rocinha
Jankine foto – v utrobach favely Rocinha
Jankine foto – v utrobach favely Rocinha
Jankine foto – v utrobach favely Rocinha
Jankine foto – v utrobach favely Rocinha

Jankine foto – v utrobach favely Rocinha

MIESTNI LUDIA (FAVELADOS)– zabery som nikdy neopakovala, vacsina vznikla v “nestrazeny” moment a bleskovo (mnohe mam preto rozmazane, co mi vobec nevadi), vacsinou som pred fotkou s dotycnym / dotycnou nadviazala ocny kontakt a snazila sa mimikou a gestikulaciou zistit, ci je pripadna fotka OK alebo nie:

Jankine foto – favela Rocinha a jej favelados
Jankine foto – favela Rocinha a jej favelados
Jankine foto – favela Rocinha a jej favelados
Jankine foto – favela Rocinha a jej favelados
Jankine foto – favela Rocinha a jej favelados
Jankine foto – favela Rocinha a jej favelados
Jankine foto – favela Rocinha a jej favelados
Jankine foto – favela Rocinha a jej favelados
Jankine foto – favela Rocinha a jej favelados
Jankine foto – favela Rocinha a jej favelados
Jankine foto – favela Rocinha a jej favelados
Jankine foto – favela Rocinha a jej favelados
Jankine foto – favela Rocinha a jej favelados
Jankine foto – favela Rocinha a jej favelados
Jankine foto – favela Rocinha a jej favelados
Jankine foto – favela Rocinha a jej favelados

A NASLEDUJU FOTKY ZO STRIECH / NA STRECHACH – az tu nastal cas sa zastavit, rozhliadnut a v klude pofotit:

Jankine foto – favela Rocinha
Jankine foto – favela Rocinha
Jankine foto – favela Rocinha
Jankine foto – favela Rocinha

Slovo na zaver: Tento clanok mal za ciel sprostredkovat moju osobnu skusenost z favely Rocinha, za ktoru som aj s odstupom casu velmi rada. Miestna policia a zahranicne vlady navstevu favely neodporucaju. Opak vam povedia lokalni guidi. Navstevou favely navyse prispejete na lepsi zivot favelados. Treba mat vsak info o aktualnej situacii – najma, ci brazilska policia prave nerobi nejake cistky. V roku 2017 tam pocas strelby zomrel spanielsky turista (zomrel po tom, co ho zasiahla gulka policie pocas razie). Odhaduje sa, ze dnes (v poslednych rokoch) navstivi favelu az niekolko stoviek turistov denne. Kazdy, nech sa slobodne rozhodne. Ak sa na to date, mozno este plus jedna rada, nehovorte o tom mame, az potom:-).

Rozlucim sa jednym songom a jednym fimovym tipom.

Najskor protestny song od Michaela Jacksona They Don’t Care About Us. K tejto pesnicke vznikli dva rozne videoklipy. Jeden z nich sa natacal vo favele Santa Marta v Riu – tomu predchadzali neuspesne pokusy brazilskych statnych organov zabranit tvorbe videa zo strachu, aby nebol poskodeny imidz a vyhliadky Ria na usporiadanie LOH. Ochranu Michaela pocas nakrucania udajne zabezpecili miestne gangy. Druhe video bolo natocene vo vaznici a bolo ostrym poukazom na porusovanie ludskych prav.

Zdroj YouTube: https://www.youtube.com/watch?v=QNJL6nfu__Q

Tip na film – Rychlo a zbesilo 5 (Fast Five) – dej filmu sa odohrava v Riu, kde sa aj konala jeho slavnostna premiera (bolo to 15.4.2011). Niektore zabery sa natacali vo favele Rocinha.

Trailer k filmu Rychlo a zbesilo 5 (Fast Five):

Zdroj YouTube: https://www.youtube.com/watch?v=mw2AqdB5EVA

OBRIGADO, ROCINHA!

Zo srdca pre Ukrajinu aj s DakhaBrakha!

Podtitul 1: V roku 2016 na hudobnom festivale v Glastonbury vystupi aj uzasna ukrajinska etno-folk-jazz-etc. (multizanrovo) hrajuca kapelka DakhaBrakha. Na koncerte sa predstavi takto: “We are DakhaBrakha from FREE UKRAINE!” – odznie v 2. minute 40. sekunde.

Podtitul 2: The New York Times aktualne poznamenava: “For years, the Ukrainian band DakhaBrakha has ended its shows chanting, “Stop Putin! No war!” What they had protested has now come to pass.“* Clenka kapely hovori: “We can’t make any music. This is our life now: An air raid siren goes off.”*

*Zdroj citacii v podtitule 2 – The New York Times :

https://www.nytimes.com/2022/03/03/arts/music/dakhabrakha-ukraine.html

(tento clanok priblizuje kapelu DakhaBrakha ako ambasadora ukrajinskej hudby a kultury, jej tvorbu a message jej tvorby)

A teraz zaznam ich fantastickeho koncertu v Glastonbury (ak nemate hodinku cas, odporucam vypocut si aspon uvod, po nom pasaz od 16. minuty, no a zaverecny koncentrat “hypertrofovanej” energie prichadza od 49. minuty):

Zdroj YouTube: https://www.youtube.com/watch?v=QLKKGh61H4Y

GLORY TO UKRAINE! FREE UKRAINE! I PRAY FOR UKRAINE …

STOP PUTIN, STOP WAR!!!

Multiple epitaph to the wars (in pictures): Sarajevo, Hiroshima, Saigon.

Podtitul: Slovo “epitaf” v nadpise som pouzila v zmysle pohrebneho kamena (stopky) vsetkym vojnam na svete. Moje tri uryvky su mementom na niektore historicke vojnove udalosti a ich obete (a aj ako poukaz na to, ze nech je agresorom ktorakolvek strana, obete a ujmy rozneho druhu su vzdy na vsetkych zucastnenych stranach a tieto su zbytocne a nezmyselne … su fiaskom ludstva a nesmu upadnut do zabudnutia). Peace …

Sarajevo, Bosna a Hercegovina = ciastocna spojitost s 1. svetovou vojnou a zasadna spojitost s Obcianskou vojnou v (byvalej) Juhoslavii. Kazdy stat pocas Obcianskej vojny utrpel straty, najviac postihnutou vsak bola Bosna a Hercegovina a z etnickeho hladiska najviac mrtvych bolo Bosniakov. V Sarajeve (jeho okoli) som videla stopy po gulkach na fasadach obytnych domov (do dnesnych cias je tam mozne vidiet nasledky vojny). Odhliadnuc od toho na mna Sarajevo a tiez Mostar mimoriadne dobre vplyvali – velmi krasne mesta, niecim orientalne a podmanive. Punc orientalnosti je isto dany tym, ze obe mesta boli dlho pod nadvladou Osmanskej rise. Tento prispevok vsak nie je (nechcem, aby bol) o cestovatelskych zazitkoch, preto nepripojim ziadne ine fotky z BH nez tieto dve:

Jankine foto – pesia prechadzka v meste Sarajevo, ktore je dnes nazyvane “Jeruzalem Europy.”
V pozadi most Latinska cuprija, napravo od ktoreho doslo k aktu, ktory bol zamienkou pre rozputanie 1. svetovej vojny (k tomu blizsie v popise pod dalsou fotkou). Obdalec (napravo za domami) vedie elektrickova trat, po ktorej premavaju stare typy elektriciek Tatra K2 (tie dnes okrem Sarajeva jazdia uz len v Bratislave a Brne). Riecka pretekajuca mestom sa vola Miljacka.
SARAJEVO, BOSNA A HERCEGOVINA
Jankine foto – pozerate sa na most Latinska Cuprija, ktory je jednym z najstarsich mostov NA SVETE. Prve historicke zapisky o existencii mosta pochadzaju z roku 1541. Napravo od neho (tzv. staromestska strana) doslo k atentatu na Frantiska Ferdinanda d´Este (rakusky arcivojvoda a naslednik habsburskeho tronu) pocas jeho navstevy Sarajeva. Atentat spachal 28. juna 1914 srbsky anarchista Gavrilo Princip. Ako prva zahynula Frantiskova manzelka, nasledne aj Frantisek. Po tom, co sa sprava o ich umrti bleskovo rozchyrila mestom, jeden po druhom sa rozozvucali zvony vsetkych kostolov v Sarajeve. Incident sa povazuje za jednu z historickych udalosti, ktore viedli k 1.svetovej vojne (vypukla o mesiac neskor, konkretne vyhlasenim vojny Rakusko-Uhorska voci Srbsku).
SARAJEVO, BOSNA A HERCEGOVINA

A este jedna zmienka – sarajevsky tunel nadeje (Tunnel of Hope) – pocas obliehania Sarajeva zachranil zivot tisickam ludi, preto je nazyvany aj ako tunel spasy. Mozno ste uz zachytili smutnu statistiku, ze Sarajevo bolo vojensky najdlhsie obliehanym mestom v 20. storoci a prave tento tunel splnil dolezitu ulohu v odolavani mesta – k tejto teme blizsie vyborny clanok od Martina Navratila z Travelistanu (vystudovany historik), zdroj Travelistan:

Ked sme v BH, neda sa nespomenut masaker, presnejsie genocida bosnianskych Moslimov v Srebrenici (mesto leziace na severovychode BH), ktoru v r. 1995 spachali bosnianski Srbi. Ide o najvacsi vojnovy zlocin v Europe v 20. storoci od konca 2.svetovej vojny – za genocidu ho oznacil ICJ. Dodnes pokracuju identifikacie tiel obeti. Aspon strucne info vid napr. zdroj wikipedia:

https://sk.wikipedia.org/wiki/Srebrenick%C3%BD_masaker

Z bosnianskej kinematografie, ktora suvisi s Obcianskou vojnou, vyberam len ako ukazku z mnozstva inak vybornych filmov: Zem nikoho (No Man’s Land) a Cirkus Columbia (Circus Columbia) od rezisera Danisa Tanovica, Chlapi neplacu (Men Don’t Cry) od rezisera Alena Drljevica a Grbavica (Grbavica) od reziserky Jasmily Zbanic. Balkansku kinematografiu vo vseobecnosti (specialne dalej asi srbsku) povazujem za vybornu a mimoriadne silnu. Su to filmy, ktore si clovek dlho pamata – napr. film Pekne dediny pekne horia (Pretty Village, Pretty Flame) od srbskeho rezisera Srdjana Dragojevica alebo film Pred dazdom (Before the Rain) od macedonskeho rezisera Milca Mancevskiho. Este tip na film s temou Obcianska vojna v Bosne od nebosnianskeho, konkretne britskeho rezisera Davida Attwooda – Zasah do srdca (Shot Through the Heart).

Hirosima, Japonsko = memento = 2.svetova vojna a zhodenie uranovej pumy s krycim nazvom “Little Boy” dna 6. augusta 1945 na Hirosimu (o 3 dni neskor bola zhodena plutoniova bomba s krycim nazvom “Fat Man” na japonske mesto Nagasaki). Bomby takmer zrovnali obe mesta so zemou. V Hirosime bol cielovym bodom most Aioi, kvoli bocnemu vetru vsak bomba dopadla na miestnu nemocnicu Shima Surgical … : ( …

Jankine foto (foto fotky) – som v Muzeu pamatnika mieru v Hirosime (Hiroshima Peace Memorial Museum). Hodiny zobrazuju presny cas padu atomovej pumy na Hirosimu (islo o rannu hodinu). V muzeu uvidite a dozviete sa zarucene to, co ste doposial o udalosti a jej nasledkoch nevedeli. Makety a vyobrazenia rekonstruujuce popalenych, obhorenych ludi (a tomu podobne) som si samozrejme nefotila. Mam ale odfotenu napr. maketu mesta pred padom bomby a po pade (zastavane mesto versus takmer rovna, hola zem …).
HIROSIMA, JAPONSKO
Jankine foto (foto fotky) – atomovy hrib po pade atomovej pumy na Hirosimu – Muzeum pamatnika mieru v Hirosime (Hiroshima Peace Memorial Museum).
HIROSIMA, JAPONSKO
Jankine foto – osobne veci obeti (knizky, listy, hracky, fotaky, …) – Muzeum pamatnika mieru v Hirosime (Hiroshima Peace Memorial Museum).
HIROSIMA, JAPONSKO
Jankine foto – Park mieru (Hiroshima Peace Park), riecka Ota a na lavej strane torzo stavby “Genbaku Domu” (znama aj ako Dom atomovej bomby alebo tiez Hirosimsky pamatnik mieru), UNESCO.
HIROSIMA, JAPONSKO
Jankine foto – Genbaku Domu – centrum vybuchu bomby bolo len 150 metrov od tejto stavby prefekturalneho palaca, no kedze tlakova vlna po pade bomby smerovala skor smerom nadol a na inu stranu, tato stavba (ako jedina v epicentre vybuchu) ciastocne prezila. Budovu navrhol a postavil cesky architekt Jan Letzel. Aj napriek namietkam USA a Ciny, ze ine azijske krajiny utrpeli omnoho vacsie straty a to rukou Japoncov, stavba bola v roku 1996 vyhlasena za pamiatku svetoveho dedicstva UNESCO.
HIROSIMA, JAPONSKO
Jankine foto – postarsi Japonec sediaci pri riecke Ota, rozkvitnuta sakura (japonsky narodny symbol) a oproti cez rieku Genbaku Domu. V Japonsku som bola na jar, v case kvitnutia sakur a miestne predpovede pocasia vtedy vysielali tzv. sakurove fronty (cherry blossom flowering forecast) – kiezby len taketo mile a pozitivne fronty a predpovede existovali na svete.
HIROSIMA, JAPONSKO
Jankine fotoGenbaku Domu v noci
HIROSIMA, JAPONSKO
Jankine foto – Park mieru (Hiroshima Peace Memorial Park) a neuhasinajuci ohen ako pamiatka obeti padu atomovej pumy a pre mier na celom svete.
V pozadi Muzeum pamatnika mieru (Peace Memorial Museum).
HIROSIMA, JAPONSKO
Jankine foto – v Muzeu pamatnika mieru je aj odkaz na osud japonskeho dievcatka Sadako, ktore na nasledky radiacie zomrelo vo veku 12 rokov. Mala 2 roky, ked bola zvrhnuta bomba na Hirosimu, o 9 rokov neskor dostala zavrate a diagnostikovali jej leukamiu ako nasledok atomoveho vybuchu, nasledne vyse roka stravila v nemocnici a po cely cas hospitalizacie skladala origami (udajne ich vytvorila 1300) s vierou, ze sa uzdravi. Stara japonska legenda totiz hovori, ze kto zlozi aspon 1000 origami, splni sa mu jedno zelanie. Origami su dnes v Japonsku symbolom mieru a Sadako sa stala symbolom dosledkov pouzitia jadrovych zbrani vo svete. Byva nazyvana ako “japonska Anna Frankova” – a tymto sa dostavam k teme SOA (holokaust) – fotku z Terezina nepripajam, no navstivila som ho, do Osviencimu ist nikdy nechcem – necitim sa na to (mam samozrejme na mysli pripadnu navstevu Memorial and Museum Auschwitz-Birkenau), no Spravu Alfreda Wetzlera a Rudolfa Vrbu (vlastnym menom Walter Rosenberg) ako jeden z najdolezitejsich dokumentov 20. storocia som precitala a popritom XY (mnozstvo, naozaj mnozstvo) literatury o holokauste / 2. svetovej vojne vratane informacii o sudnych procesoch (napr. v Belsene, Varsave, samozrejme Norimbergu). Nizsie pripajam aspon foto, ktore som v suvislosti s touto temou urobila ako zatial posledne (v podstate nedavno, v novembri 2021). Este dovetok k Sadako: Pamatnik venovany tomuto japonskemu dievcatku najdete aj v Parku mieru v Seattle v USA.
HIROSIMA, JAPONSKO
Jankine foto – som na prizemi Zidovskej synagogy v Liptovskom Mikulasi (nasa narodna kulturna pamiatka, jedna z najvacsich synagog na Slovensku).
LIPTOVSKY MIKULAS, SLOVENSKO
Jankine foto – interier Zidovskej synagogy – fotene z 2. poschodia (po stranach secesne lavice a hore tramovy strop).
LIPTOVSKY MIKULAS, SLOVENSKO

Ked som sa tulala lesmi v Demanovskej doline, nadabila som na kamen (nenapadny, ucupeny medzi stromami), na ktorom bola slovami vyjadrena pamiatka obetiam holokaustu. Neskor som sa docitala, ze nejde o jediny pomnik tohto typu v miestnych lesoch a okoli.

Za najlepsi dokumentarny film o holokauste povazujem “Shoah” z roku 1985 – ma vyse 9 hodin (videla som ho cely, no pozerala som ho po etapach), celkovy pocet natocenych hodin je 350 (!). Sfilmoval ho francuzsky reziser, spisovatel a novinar Claude Lanzmann – prace na tvorbe filmu trvali 25 rokov (!). Cielom diela je, aby spoved prezivsich (odchadzajucej generacie ocitych svedkov udalosti) sluzila dalsim generaciam. V hodnoteni na CSFD ma 87 percent:

https://www.csfd.cz/film/221148-soa/prehled/

A spat do Hirosimy.

Jankine foto (foto fotky)v Muzeu pamatnika mieru najdete mnozstvo fotiek roznych (nielen) statnickych navstev a delegacii, ktore prisli do Hirosimy uctit si obete padu jadrovej bomby a pomodlit sa za mier – na fotke Matka Tereza.
HIROSIMA, JAPONSKO
Jankine foto (foto fotky) – Muzeum pamatnika mieru navstivil o.i. aj Vaclav Havel (v r. 1995).
HIROSIMA, JAPONSKO
Jankine fotoPamatnik detskym obetiam atomovej bomby (Children’s Peace Monument). Na vrchnej casti je socha dievcatka s rozpazenymi rukami, na ktorych nesie poskladany zeriav (origami) – socha znazornuje dievcatko Sadako. Deti z celeho sveta posielaju papierove zeriavy do Hirosimy, cim sa pridavaju k textu vyobrazenemu na tomto pamatniku: “Toto je nas plac, toto je nasa modlitba, mier pre cely svet.” Papierove zeriavy sa uchovavaju v blizkosti pamatnika (je ich uz obrovske mnozstvo, mozem potvrdit).
HIROSIMA, JAPONSKO
Jankine fotoZvon mieru v Parku mieru (Peace Bell in the Hiroshima Peace Park). Ja som tym zvonom zazvonila (mnohi ludia, ktori idu okolo, nim zazvonia), tak dufam, ze to bolo dobre pocut … Na doske sa pise: “We dedicate this bell as a symbol of Hiroshima Aspiration. Let all nuclear arms and wars be gone, and the nations live in true peace! May it ring to all corners of the earth to meet the ear of every man, for in it throb and palpitate the hearts of its peace – loving donors. So may you, too, friends, step forward, and toll this bell for peace!
HIROSIMA, JAPONSKO

Saigon (dnes Hociminovo mesto resp. Ho Chi Minh City) a system tunelov Cu chi = vojna vo Vietname

Zamerne (aspon v tomto prispevku) nezverejnim (s vynimkou 1 fotky) ziadnu fotku, ktoru som si urobila v Muzeu pozostatkov vojny (War Remnants Museum) v Hociminovom meste (kedysi Saigon) na juhu Vietnamu. Je venovane jednak Prvej indocinskej vojne a jednak Vojne vo Vietname (Druha indocinska vojna) – mojimi slovami, je venovane vsetkym hrozam vojny … nech su to tzv. tigrie klietky na vaznenie ludi, gilotiny, zbrane, vojenska technika, fotky vydesenych vietnamskych rodin, ktore urobili americki vojaci pred tym, nez ich popravili, fotky zdrogovanych alebo psychicky ci fyzicky znicenych americkych vojakov, krajiny zdevastovanej Agentom Orange, a podobne, vsetko su to bud priamo desive alebo aspon tazive zabery … a tych aktualne vidime dost a dost (zial!). Ked sa uz ale raz vyberiete do Hociminovho mesta, nevynechajte navstevu tohto muzea a idealne skocte aj do cca 70 km vzdialenej oblasti pozriet si Cu chi tunely – cestou uvidite napriklad kaucukovnikove lesy (tie v nasich koncinach neuvidite).

Jankine foto – Muzeum pozostatkov vojny (War Remnants Museum).
HO CHI MINH CITY (SAIGON), VIETNAM
Jankine foto (foto fotky) – toto je ta vynimka, ktoru zverejnim – odfotene v Muzeu pozostatkov vojny (War Remnants Museum).
HO CHI MINH CITY (SAIGON), VIETNAM
Jankine foto – Palac zjednotenia – pocas Vojny vo Vietname sluzil ako sidlo prezidenta Juzneho Vietnamu.
HO CHI MINH CITY (SAIGON), VIETNAM
Jankine fotky – v tajnych podzemnych chodbach Palaca zjednotenia.
HO CHI MINH CITY (SAIGON), VIETNAM
Jankine fotky – pocas Vojny vo Vietname sa pouzivali napriklad aj taketo dalekopisy – pozriet si ich (a mnohe ine pristroje) mozete v Palaci zjednotenia.
HO CHI MINH CITY (SAIGON), VIETNAM
Jankine foto – byvala pracovna byvaleho prezidenta Juzneho Vietnamu – v Palaci zjednotenia si mozete pozriet aj velkolepu sien byvaleho ministerskeho kabinetu.
HO CHI MINH CITY (SAIGON), VIETNAM
Jankine foto – na tomto mieste zacina prehliadka systemu domyselnych podzemnych Cu chi tunelov, ktore fungovali ako skrysa (vstupy do zeme su dnes takto pod strieskou chranene) – postavil ich Vietkong, mali povodne neuveritelnych cca 200 km, zachovalo sa cca 120 km. Pocas prednasky na mieste som sa dozvedela, ze velkym problemom zitia pod zemou boli okrem ineho choroby – rozne infekcie a podobne – aby ste si to vedeli predstavit, pod zemou boli vybudovane nielen miestnosti pre ubytovanie / spanie ludi, no cele nemocnice, kuchyne, rokovacie saly, atd. Dalsim faktorom, ktory stazoval zitie a prezitie, bol raz krajiny a klima – dzungla, vysoka vlhkost vzduchu, horucava, hmyz.
CU CHI TUNNELS, VIETNAM
Jankine foto – pocas prednasky na mieste samom – ilustracny nakres ako to pod zemou fungovalo.
CU CHI TUNNELS, VIETNAM
Jankine foto okolie tunelov Cu Chi a miestni Vietnamcici (vysvetlovali manevre prebiehajuce pocas vojny, ukazali krok po kroku cely proces vyroby ryzoveho papiera, topanok z gumy, a pod.).
CU CHI TUNNELS, VIETNAM
Jankine foto – ukazka vyroby topanok z gumy.
CU CHI TUNNELS, VIETNAM
Jankine foto – ochutnavka skromneho jedla Vietnamcov pocas vojny – partizanky a partizani mali samozrejme skromnu, jednotvarnu stravu – co to bolo? To zlte na tanieriku je volne rastuci maniok (tapioka) a na pitie bol napoj z volne rastucej rastlinky pandan. Caj alebo napriklad aj samotna ryza boli nedostupnym luxusom (navyse, pestovanim cohokolvek by na seba upozornili a riskovali odhalenie).
CU CHI TUNNELS, VIETNAM
Jankine foto – na mieste uvidite rozne nastrahy, ktore Vietkong v okoli tunelov pouzival proti nepriatelom – toto bola pasca v zemi s ostrymi cepelmi, ktore prepichli nepriatela skrz-naskrz.
CU CHI TUNNELS, VIETNAM
Jankine foto – pre lepsiu predstavu vam miestni ukazu, co a ako z pasci fungovalo. Asi si je mozne vsimnut, ze som sa aj s fotakom od jamy pratala (bezpecne vzdialila).
CU CHI TUNNELS, VIETNAM
Jankine foto – vstup do tunelov.
CU CHI TUNNELS, VIETNAM
Jankine foto – diera na prudenie vzduchu do tunelov.
CU CHI TUNNELS, VIETNAM

Ked som si precitala clanok o zenach teraz bojujucich na Ukrajine:

zdroj SME: https://zena.sme.sk/c/22850696/ukrajina-vojna-armada-zeny-vojacky.html?ref=trz,

napadla ma v suvislosti s Vietnamom tato fotka:

Jankine foto (foto fotky) – portret “militantnych dievcat” bol zhruba od roku 1961 dlho symbolom vietnamskych zien.

Rozlucim sa so Saigonom jednou pesnickou takpovediac z ineho sudka, tematicky vsak s vojnou suvisi. Aby nedajboze nevznikli pochybnosti, vojnu vo Vietname (kazdu vojnu a agresiu) absolutne odsudzujem! No su tu aj rozlicne faktory a okolnosti – napr. byt obetou politiky / situacie, a ine zlozite temy (napr. tzv. vietnamsky syndrom – dusevna porucha, atd.). A uz spomenuty song – “Goodnight Saigon” od Billyho Joela (silne melancholicky, no krasny):

Zdroj YouTube: https://www.youtube.com/watch?v=Qjzjhl-QztE

Z textu piesne vyberam: “Our arms were heavy, but our bellies were tight.” “We dug in deep and shot on sight and prayed to Jesus Christ with all of our might.” “They left their childhood on every acre.” “And we would all go down together. We said we’d all go down together. Yes we would all go down together.”

No a aky bol moj dojem z Vietnamu? Presla som ho zo severu na juh s niekolkymi zastavkami – je to fantasticka krajina, s uzasnou prirodou (wow), historiou, pamiatkami a neskutocne milymi ludmi (Vietnam sa mi pacil omnoho omnoho viac nez napriklad Thajsko)!

Rozlucim sa s Vietnamom, s celym tymto prispevkom a s vami este jednym mojim filmovym tipom. Pacia sa mi ci uz vietnamske filmy alebo filmy o Vietname alebo o vojne vo Vietname – samozrejme Cata (Platoon), Narodeny 4. jula (Born on the Fourth of July) a Medzi nebom a zemou (Heaven & Earth) od Olivera Stonea – on osobne do vojny vo Vietname odhodlane narukoval, no uz po kratkom case sa jeho postoj k vojne zmenil a otvorene sa vyjadril, ze pocas nej uplne stratil zmysel pre to, co je spravne a dobre. Zatial posledny film, ktory som si pozrela len nedavno (nie je to vsak filmova novinka, ide o film z r. 2006), a ktoremu davam 11 z 10 bodov, je film od vietnamsko-americkeho rezisera Luu Huynh s nazvom “The White Silk Dress” – v hodnoteni na CSFD ziskal uctyhodnych 84 percent (herecke vykony, hudba, atd., boli excelentne):

link na film, zdroj CSFD: https://www.csfd.cz/film/244553-ao-lua-ha-dong/prehled/.

Titulne fotky z filmu The White Silk Dress, zdroj: https://vnexpress.net/ao-lua-ha-dong-va-suc-song-tiem-tang-vuot-thoi-gian-2978374.html.

Apropo, dej filmu sa odohrava vo vietnamskom meste Hoi An – pre mna nieco ako Kjoto v Japonsku, tzn. absolutna krasa, harmonia, radost tam chodit, posedavat, len tak byt – jedno z najkrajsich azijskych miest, ake som kedy videla (idylicke, historicke, fotogenicke). Pokial ide o Vietnam, jedna moja fotka z tohto mesta a druha zo Saigonu sa raz ocitli na vystave. Ked bude radostnejsia doba, urcite sa k Vietnamu este vratim prostr. clanku a/alebo foto-eseje.

PEACE …

PS: “If we have no peace, it is because we have forgotten that we belong to each other.” – Matka Tereza

PPS: “Because we all share this small planet earth, we have to learn to live in harmony and peace with each other and with nature. That is not just a dream, but a necessity.” – Dalajlama (Tandzin Gjamccho)

Come back alive, Ukraine. There are many ways to help.

ORGANIZACIA MAGNA: https://donate.magna.org/sk/ukrajina/?utm_campaign=%5BCopy%5D+%5BCopy%5D+%5BCopy%5D+%5BCopy%5D+%5BCopy%5D+Blogy&utm_content=Final&utm_medium=email&utm_source=customer.io

Prehlad aj inych moznosti, kam a ako pomoct / prispiet:

https://domov.sme.sk/c/22848039/vojna-na-ukrajine-ako-mozem-pomoct.html?ref=trz

Pozn.: Chybny udaj v clanku ohladom kontaktu na Magnu som nahlasila do redakcie SME, zatial chybu neupravili.

PS: Samozrejme, ze som prispela … kto o tom pochybuje, ten ad1 ma zarucene nepozna a ad2 nema co robit na mojom blogu : ) (posledna cast, t.j. povel na odchod z mojho blogu neplati pre tych, ktori, hoci ma aj nepoznaju, nepochybuju …).

Reach higher -> Postgraduate study of Law, Cambridge -> DONE :-)!

Tento post bude extra strucny, lebo zatial neviem, ako sa volam :-)! Co je u mna nove (?), doslova len par hodin cerstve? Dnes som uspesne ukoncila moje studium a (neskromne) hlasim, ze som dostala zaverecnu znamku 1:-)! V minulosti, ked som pred mnohymi rokmi studovala a dostavala taketo znamky, aj tak som mala pocit, ze sa dalo pre vec urobit daleko viac. Dnes (bezohladu na znamku) mam pocit, ze som urobila cca maximum. Inak povedane, odmakane vsetko a co je najvacsie pozitivum, velmi ma to bavilo, obohatilo a mam dobry pocit. Zivin pre mozog mam aktualne az nadmieru (odteraz uz len leporela pre najmensich:), balim kufrik aspon na par dni a coskoro hadam zverejnim nejaky prispevok o svete, zivote, kulture alebo tak :-)! No neskutocne sa tesim :-))), ale este si to poriadne neuvedomujem (potrebujem sa odprostit od stresu, dospat a KONECNE MAT NEJAKY VIKEND KOMPLET CELY VOLNY …:-)!

Pripajam aspon 1 zaujimavy clanok o studiu na Oxforde po brexite (o.i. sa docitate, ze dostat sa na univerziu v Anglicku po brexite je jednak tazsie, no hlavne drahsie) … ak mate taketo studijne ambicie (alebo Vase deti by ste tam radi raz poslat), vrelo odporucam precitat a Pauline samozrejme velmi fandim (citam, ze chodila na rovnaky gympel ako ja): https://vysokeskoly.sme.sk/c/22784341/hoci-ju-prijali-peniaze-na-skolu-v-oxforde-nemala-na-studium-sa-jej-vyzbierali-ludia.html

Tuzite vyliezt na Kilimanjaro?

Podtitul 1: Strecha Afriky a najvyssie osamote stojaca hora sveta.

Podtitul 2: Rovnikova Afrika nie je len o safari a savanach, ale aj o vrchoch a ladovcoch. Nieco z mojich postrehov o vrchoch rovnikovej Afriky.

Podtitul 3: Link na perfektne blogy Lubosa Fellnera, ak sa chystate na Kili. Apropo, vedeli ste, ze Peto Sagan mal realny problem vyliezt na vrchol? Docitate sa v prilozenom clanku.

Ked som prechadzala autom z Kene do tanzanskej Arushi, mala som takpovediac po ruke dvoch velikanov – Mt. Meru a Mt. Kilimanjaro. Ak vas zaujima mini zhrnutie o hikingu, trekkingu a climbingu v Tanzanii a Keni, potom citajte dalej. Naskor vsak jedno moje foto, ktore ma pre mna vyznam aj napriek tomu, ze nejde o notoricku znamu africku horu – je prilis malicka. Uzasne vsak bolo, ze vsade naokolo boli Masajovia.

Jankine neostre foto – posvatna a magicka hora Longido (2 550 m. n. m.) v Tanzanii, tvarom pripomina nas Krivan. Je velmi oblubena u horolezcov. Z jej vrcholu je famozny vyhlad na Mt. Kilimanjaro a Mt. Meru – najvyssie hory Tanzanie. Hora sa nachadza v srdci uzemia Masajov. Vsade naokolo vidno masajske dedinky (tzv. boma).
Jankine foto – masajski chlapci, ktori pasli dobytok – vpravo vzadu obrovske termitisko (mam vela fotiek termitisk z Afriky, ktore boli vyssie nez clovek) – inak, pobliz tohto miesta sa nachadzala dedinka masajskeho krala, ktory mal 17 manzeliek

Nieco o stverani sa po horach v Tanzanii:

Mt. Kilimanjaro je najvyssi vrchol Afriky – strecha africkeho kontinentu, ktora sa pysi rovnikovymi ladovcami. Je zaroven najvyssie osamote stojacou horou sveta a predstavuje 1 zo slavnych vrcholov tzv. 7 summits. Ma vulkanicky povod. Pre vrcholovych horolezcov je Mt. Kilimanjaro (5 895 m. n. m.) nuda (nezlanujete). Pre trekerov vratane vrcholovych sportovcov (napr. Peto Sagan, Zdeno Chara – vid prilozeny clanok od Lubosa Fellnera) je to zalezitost “vyplut dusu”. Pre aklimatizacnu pripravu na Kili ma teoreticky vyznam dat sa najskor na cca 3-dnovy vystup na Mt. Meru (4 565 m. n. m.), avsak nutno upozornit, ze dlzka pobytu a naklady sa tym znasobia. Nehovoriac o tom, ze sa touto “predfazou” mozete uplne odpalit este pred zahajenim vystupu na Kili. Mnohi totiz oznacuju vystup na Mt. Meru ako pekelne tazky. Len dodam, ze kondicku by ste mali nabrat uz doma a aklimatizaciu viete uskutocnit aj na samotnom treku na Kili, cize realne predfazu v podobe Mt. Meru nepotrebujete. Svojou vyskou je Mt. Meru piaty najvyssi vrchol Afriky a druhy najvyssi v Tanzanii.

Jankine foto – v pozadi vidno masajsku dedinku (boma) a vpredu nesmele Masajatko – podavam mu balicek (nejake sladkosti a drobnosti), neskor sa osmelilo a vzalo si ho a potom pribehlo XY dalsich deti, aj im sme dali, co sme pri sebe mali, Tanzania

Nieco o stverani sa po horach v Keni:

Najvyssim vrchom Kene je Mt. Kenya (4 985 m. n. m.). V nareci kmena Kikuju, ktory zije na upati hory, je znama ako Kirinyaga (Hora jasnosti). Masiv Mt. Kenya je druhou najvyssou horou Afriky. Slavne Kili je sice vyskovo o niekolko stoviek metrov vyssie, ale milovnici hor sa zhoduju v tom, ze pre nich je africkou srdcovkou prave Mt. Kenya a to z viacerych dovodov. Vizualne ide o najkrajsi vrchol Afriky s nadpozemskou krajinou stromovych starcekov a obrich lobelii. Oproti rozlozitemu Kili je Mt. Kenya skalnaty vrchol, tvoreny desiatimi vezickami, ktore spolu posobia ako pevnost. Okolite prostredie je tiez velmi odlisne. Kym Kili obklopuje v podstate pustatina (nie vsak v uvodnych fazach treku, ked idete cez dazdovy prales), Mt. Kenya je zasadena do hustych lesnych porastov, ktore vytvaraju zaujimavy kontrast. A napokon, je tu menej turistov nez na Kili. Od Kili je vzdialena 300 km a jej vrchol je mozne vidiet uz z Nairobi, ktore je vzdialene 130 km – uprimne si nepamatam, ci by som z Nairobi horu videla, zrejme nie, lebo fotku som nenasla. Ladovec na Mt. Kenya je vzdialeny len 16 km od rovnika – ide o najblizsi ladovec od rovnika na svete. Rovnako ako Kili, aj Mt. Kenya ma vulkanicky povod – ide o vyhasnuty stratovulkan. Pre trekerov je dostupny len jediny jej vrchol – Lenana – lebo len na ten nepotrebujete horolezecke schopnosti a vybavenie. Ostatne vrcholy su vhodne vylucne pre horolezcov. Kym do narodneho parku Kili vas pustia len v ramci organizovanej skupiny – s miestnou CK a guidami na zaklade permitu, na Mt. Kenya permit nepotrebujete a idete si vo vlastnej rezii. Kedze, ako som pisala, tuto horu nemam odfotenu, pripajam foto z netu.

Mt. Kenya – zdroj: https://www.afrikaonline.cz/kirinyaga-mount-kenya/

Nizsie pripojim autorske blogy od Lubosa Fellnera z Bubo o jeho vystupe na Kilimanjaro. Vedela som o Kili celkom dost aj predtym (uz zopar rokov o tejto hore sem-tam citam) a co to aj o aklimatizacii, ved v cca 5300 m.n.m. som uz bola a s nadmorskou vyskou som sa pasovala a mam zive spomienky, co to obnasa. No az z tohto clanku som sa dozvedela, ze pocas treku sa da merat saturacia kyslika v krvi a existuju aj nejake tabletky zmiernujuce vyskovu chorobu (Lubos Fellner je aj lekar) – vobec som o tom nevedela, v zakladnom tabore na Mt. Evereste som mala so sebou tak akurat vit. C a magnezium. Tiez som vedela, ze dobijat baterky do fotakov alebo mobilu sa nebude dat (vzdy si nosim 3 plne nabite baterky do fotaku a 3 SD karty a niekedy nabijacku power bank), no az v tomto clanku som sa dozvedela, co robit, aby baterky dlhsie vydrzali (ked sa nachadzate v teplote -20 stupnov Celzia, baterky sa rychlejsie vybijaju). No a pobavilo ma, ze vo vysokej nadmorskej vyske si nezahrate sach – ja ho nehram, ale zaujalo ma to, lebo je to dokaz, ze mozog vo vyskach velmi nefunguje (nemusite si pripadat blbi, lebo vsetci okolo budu na tom obdobne blbo). A tiez ma zaujalo, ako si ludia dosusovali mokre veci na vlastnom tele – ked vam prsi par dni, tak ani goratex a jemu podobne ochrany vas nezachrania a radiator alebo fen v stane samozrejme nie je. Sranda ziadna, evidentne ide o siahnutie si na dno vsetkych sil. Myslim, ze to bolo v Kambodzi, kde som spoznala jednu babu zo Slovenska, ktora na Kili vyliezla – ziadna sportovkyna, trenovala par mesiacov pred vystupom, zvladla to, ale na ten polnocny vystup mala hrozostrasne spomienky. A aby som nezabudla, bez ohladu, ci vas do rovnikovej Afriky zlaka safari alebo trekovanie, nezabudnite na vsetky rady ohladom malarie (ak nechcete pojedat antimalarika a mat ich len pre pripadnu “stand-by” liecbu pri sebe), co zaroven zahrna aj kvalitny repelent (uz som o tom tiez pisala, mala som tak silny, ze rozleptal lak na nechtoch), a na kvalitny opalovaci krem – vrelo odporucam natierat si aj ocne viecka – v Indonezii som si ich spalila, a ak si predstavite, kolkokrat len za minutu zmurknete, viete asi, aka to bola bolest:-). A uz pripajam prvy blog Lubosa Fellnera – v zaverecnych castiach tohto blogu je video spievajucich nosicov na vrchole Kili – je to pesnicka Jambo Bwana usposobena (remake) na Kili. Ja ju poznam v mierne odlisnej podobe – naucila som sa ju uz v Keni a musela som ju v Keni spievat:-). Jej text je: Jambo (citaj dzambo), jambo bwana, habari gani, mzuri sana. Wageni, Wakaribishwa, Kenya (Kena) ye tu Hakuna Matata etc. etc. :-).

Link 1: https://bubo.sk/blog/den-vystupu-ako-dobyt-vrchol-kilimandzara

A dalsi suvisiaci blog Lubosa Fellnera (vid link 2) zacieleny na to, co si treba zbalit – ako iste viete, vhodna vybava je elementarnym predpokladom toho, aby ste vobec mohli pomyslat na uspesny vystup.

Link 2: https://bubo.sk/blog/turisticky-vystroj-na-kilimandzaro

A napokon kompletny blog (vid link 3) mapujuci jednotlive dni vystupu, v ktorom Lubos pise o.i. aj o vyroku Peta Sagana, ze vystup na Kili bola najtazsia fyzicka skuska, aku kedy zazil, a na vrchole vyvratil caj, ktoreho sa napil. Ta nadmorska vyska da zabrat – ako som pisala aj ja vo svojom predoslom clanku (Meet the mountains passionately and prevent HAI accurately), nezalezi na veku ani na kondicke (hoci, so slabou kondickou to samozrejme nedate), uspesnymi mozu byt len dobre aklimatizovani, a ak to nepojde ani po aklimatizacii (je to pravdupovediac trochu aj ruleta), treba sa otocit spat (tazke rozhodnutie nedokoncit vystup, ale viete dobre, co je “v stavke”). Napr. Martina Navratilova pokus nedokoncila, najskor vahala, ci sa niekomu prizna o tazkostiach, nakoniec to nastastie urobila a skoncila bez fatalnych nasledkov “len” s plucnym edemom v nemocnici. Este clanok o vystupe Peta Sagana na Kili na refresheri: https://refresher.sk/22882-Tourminator-Sagan-dobyl-Kilimandzaro

Link 3: https://bubo.sk/blog/kilimandzaro-bubo-route

A song Jambo Bwana (v originale samozrejme nebudete pocut antre a ani ine vsuvky v anglictine, ale vsetko len v svahilcine):

Cambridge – moje studium

Ako to ide? S velkym potesenim a hlbokym vydychom moze povedat, ze prvu etapu mam za sebou.

V akom stadiu sa nachadzam? Ukoncila som 10 separatnych resp. autonomnych casti, ktorych “zdolanie” je predpokladom zahajenia zaverecnej dvojfazovej (pisomnej a ustnej) casti . V reci studentskej som za kazdu z 10-ich absolvovanych casti dostala znamku 1. Chvalim sa ostentativne, ale ked sa clovek sam nepochvali, nikto ho nepochvali :-). Prosim si vesely a oslavny song – moze byt tento:

Zdroj: https://www.youtube.com/watch?v=8R6lEytvMLo

Po balkanskej veci moze nasledovat aj indicka:

Zdroj: https://www.youtube.com/watch?v=Wfzp4cdcuYc

Na finalnu cast mam este cas. Nemienim s tym extremne otalat, no musim si trosku oddychnut. Ako sa hovori, ci piatok, ci sviatok, ci vikend – nemala som po dlhy cas ani den oddychu. Bez ohladu na vsetko, uz teraz mozem spokojne zhodnotit, ze mi to dalo velmi (fakt velmi) vela a chvalim profesionalitu studia a ucitelov (hlavy osvietene, extremne vzdelane, o com svedci aj popis ich kariernej praxe).

Caka ma este dlha put – mozno tak velka ako vid fotka nizsie, ktorou tu vzdialenost ilustrujem, mozno mensia, uvidi sa.

Jankine foto – Petronas Twin Towers, Kuala Lumpur, Malajzia – najvyssie dvojicky sveta

Ide o zname dvojicky mrakodrapov Petronas v Kuala Lumpur (hlavne mesto Malajzie). Ich vyska je cca 452 m a do r. 2003 si drzali svetovy prim najvyssich budov sveta. Hoci sa to od nasl. roka zmenilo, stale maju prvenstvo medzi mrakodrapmi- dvojickami , tzn. su najvyssimi twins na svete. Ked si vsimnete, v strede su navzajom prepojene mostikom (sky bridge). Bola som aj vo vnutri a interier je uzasny – prve poschodia tvoria obchody najma luxusnych znaciek, presklenne vytahy, kaviarne, restauracie, atd. Na KL a celkovo na Malajziu mam vela peknych spomienok, bolo by to na samostatny blog. Uvediem aspon dva najcitelnejsie definicne znaky – dazdove pralesy, uzasna priroda, orchidey a ine kvety, apropo aj samotne KL je neskutocne zelene mesto (v nom parky a zahrady prezyvane “zelene pluca KL”) a prave v nom som prvykrat v zivote len tak vedla obytnych casti videla rast ananasy. A po druhe, Malajzia je neskutocne multi-kulti a multireligiozna – vedla seba kostoly, mesity, indicke stvrte, cinske stvrte, budhisti, atd., pricom som nevidela, ze by do seba hadzali pomarance alebo sa akokolvek k sebe nenavistne spravali – z toho, co som videla a co si pamatam z informacii o Malajzii, nazivaju relativne velmi druzne a navzajom su tolerantni a tak to ma byt!

Dlhu put mozem ilustrovat aj takto:

Jankine foto – Singapur, ostrov Sentosa – najjuznejsi bod kontinentalnej Azie

Dlhu put mozem ilustrovat aj hlbkou – tak napr. tymto mojim foto:

Jankine foto – fotene pocas scenickej Chapman´s Peak Drive, blizko Kapskeho mesta v Juhoafrickej republike (tieto konciny niektori nazyvaju ako najkrajsi koniec sveta)

A idem zahajit chill-out. Pripajam jednu z mojich oblubenych od Brucea S. – ten hlas … no uznajte sami :-)!

Zdroj: https://www.youtube.com/watch?v=nMhAnbJ02HQ

I am really thunderstruck…:-). A este spomienka na Dubrovnik, ponorku aj vzducholod.

Kedysi konkurenti Stjepan Hauser (chorvatsky violoncelista) & Luka Sulic (chorvatsko-slovinsky violoncelista), dnes vyborne zohrate instrumentalne duo 2CELLOS. Obaja vystudovali prestizne hudobne skoly, etc., nebudem ich specialne predstavovat, su dobre znami uz nejeden ten rok. Ja som si ich subscribla na youtube.

Maju kvantum vydarenych skladieb, paci sa mi napr. Whole Lotta Love od Led Zeppelin versus Beethoven 5th Symphony, ale pripajam tu, ktora ma asi najviac ohromila – Thunderstruck od AC/DC (na youtube ma vyse 200 mil. pozreti) – uf, no zahrat AC/DC na 2 celach a este takto bravurne, ta toto nie je mozne, ta tomu neverim:-). Inak, ked sa pri momentalnych cinnostiach blizim k svojmu energetickemu a vykonnostnemu dnu, tento song (aj v originale od AC/DC) ma vzdy celkom nakopne. Nech sa paci genialni 2CELLOS:

Zdroj: https://www.youtube.com/watch?v=uT3SBzmDxGk

Este raz to iste v prevedeni aj s bubnami:

Zdroj: https://www.youtube.com/watch?v=ZM6Y5Mi4fNE

A ked sme pri chorvatsko-slovinsko-chorvatskej formacii, pripajam aspon 3 moje random fotky z chorvatskeho Dubrovnika (mam ich samozrejme dost aj z centra mesta). Ak ste v Dubrovniku este neboli, garantujem, ze sa vam mestecko bude pacit, je naozaj idylicke, navyse zapisane do zoznamu svetoveho dedicstva UNESCO a podľa CNN je jednym z 10-ich najzachovalejsich stredovekých miest na svete. Rozhodne vsak odporucam cestovat tam az koncom jesene, prip. az v zime – uspesne sa vyhnete masam turistov. Na vlastne oci som videla najma zastupy fanusikov Game of Thrones (serial sa natacal o.i. aj v Dubrovniku), pre ktorych sa robia specialne tours (aj samotnych Americanov bolo v meste neurekom). Apropo, pri robeni tychto fotiek som sedela na lodke, ktora sa volala Submarine (ponorka), mala aj presklenne podpalubie na pozorovanie morskeho dna.

Jankine foto – Dubrovnik, Chorvatsko
Jankine foto – Dubrovnik, Chorvatsko
Jankine foto – Dubrovnik, Chorvatsko

A kedze v texte som spomenula aj kapelu Led Zeppelin, tak pridam foto vzducholode (bola to taka stredne-velka Zeppelinka), ktoru som si odfotila nad Bodamskym jazerom pri svajciarskom mestecku Friedrichshafen.

Jankine foto – pri Bodamskom jazere na svajciarskej strane

Ked sa v hlave miesa “corpus” a “animus”, plus odkaz na jej ctihodnost RBG

Chvilkove rozptylenie z inak viac nez plneho nasadenia (priemer 16 hodin denne nepretrziteho studia), vdaka comu (dobre je tak a dobre mi tak) nestiham pozorovat, co je nove za humnami (lepsie povedane za oknami, kedze humna roznych okresov nedajboze inych statov nie je mozne preskumavat). Hlboko ponorena do pr. noriem, pr. doktriny a judikatury, len pasivne (jednym polozatvorenym okom a jednym polovypnutym uchom) vnimam, co sa vonku deje – povedane inak, velmi nevnimam :-). Ale mozno plati (viac nez inokedy), ze obcas je lepsie nevediet, nevidiet, nepocut (a aby bola zostava kompletna, ani nehovorit) :-).

Nebudem sa stazovat, ani lutovat (moja slobodna volba), ale miestami sa mi uz v hlave mixuju corpus possessionis a animus possidendi, damnum emergens a lucrum cessans, casum sentit dominus => to nie su zaklinadla:), to je jazyk mojho kmena :-), no aby to nevyzeralo, ze nim plynule hovorim, spresnim, ze to len vtedy, ak s tymi pojmami prave “narabam”. Hoci pocitujem unavu a sem-tam sa mi tie definicie a koncepcie zlievaju, aj tak ma to velmi bavi!

Korelacia s / a reminiscencia na / casy davnejsie minule

Povodne casy, ked som studovala a pisala diplomovku, sa daju nazvat RETRO casmi – dopisovala som si vtedy s Ustavnym sudom SR, lebo maloktore informacie boli lahko dostupne, krvopotne som si zhanala materialy, atd. Digitalizacia je fenomenom dnesnych cias. Uz aj odborna literatura je vo formate E-knih (format mi je samozrejme uz davno dobre znamy, ale vdaka beletristickej literature) – teraz som prisla aj na caro napr. Smarteca z Wolters Kluwer. To sa neda porovnat, k comu vsetkemu je dnes pristup, a ako lahko dostupne su informacie (nic nove nehovorim, vnima to kazdy). Casy minule (a ich symbol papierove resp. listinne zbierky zakonov) boli teda v porovnani s dneskom o dost tazsie, studium bolo tvrdo odmakane (behanie do kniznic, kopirovacich sluzieb a pod., vsetko dlho trvalo, publikacii bolo malo a bol po nich velky dopyt).

Hoci aktualne nemam cas na relax aktivity, zhrniem, co som objavila alebo postrehla v casoch, ked som ten cas mala (podcasty a vlogy). Vo vypocte vsak najskor uvediem 2 uzitocne zdroje k odbornych pramenom (mozno vam nieco z toho padne vhod):

  • Kupa odbornych e-knih vo formate Smarteca (prip. Epub a ine – zavisi od konkretnej publikacie) na Wolters Kluwer. Ja som pracovala s ceskou strankou, link: https://www.wolterskluwer.cz/cz/e-knihy/nabidka-e-knih.c-857.html.
  • Najom odbornych online knih na dobu urcitu (par desiatok ceskych korun, ak knihu potrebujete napr. na 60 az 180 dni) – ja som vdaka tomu opravnenym detentorom aktualnej publikacie z medzinarodneho obchodneho prava za pouhych cca 80 CZK, link: https://www.levna-knihovna.cz/.
  • Free pristup – download e-knih (beletria, cestopisy) z Mestskej kniznice v Prahe, link: https://www.mlp.cz/cz/katalog-on-line/eknihy/.
  • Symbolicky spoplatnene premietania mojho oblubeneho Travelistanu (takto som mohla ist aj pocas lockdownu parkrat do kina:) a ich free cestovatelske podcasty, link: https://podcasts.apple.com/sk/podcast/cho%C4%8F-do/id1544851523?l=sk.
  • Ine podcasty vsehochuti, napr. “The Argument” od The New York Times, link: https://www.nytimes.com/column/the-argument alebo rozne podcasty na SME, link: https://podcasty.sme.sk/?ref=menu (v ramci nich su super napr. Dejiny – Tyzdenny historicky podcast urobeny v spolupraci s magazinom Historicka revue, ktory som si kedy davno kupovala v PNS stankoch :).

Notorious RBG – Beyond Notorious

Specialny prispevok sa tyka legendarnej americkej sudkyne, prezyvanej Notorious RBG – ide o jej ctihodnost (uz nebohu) Ruth Bader Ginsburg. Bola len druhou zenou v historii, ktora ziskala funkciu sudkyne na Najvyssom sude USA (Supreme Court of The United States). Neblaho znama je jej osobna skusenost z pody Harvardu, kde ju (a ine studentky, ktorych bolo spolu len 9 popri cca 491 muzskych kolegoch v rocniku) po prijati na studium v r. 1956 dekan vyzval, aby vysvetlila, preco prisla studovat pravo, kedze (podla jeho vyjadrenia) tym zabera miesto inym potencialnym (muzskym) studentom. Bola znama liberalnym postojom, velkym zapalom v boji za obcianske prava, zakaz diskrimacie, rovnost pohlavi, a pod. Jej zivotna osobna a profesionalna draha (dozila sa uctyhodnych 87 rokov a do toho casu vykonavala funkciu sudkyne) stoja viac nez za povsimnutie. Preco dostala oznacenie “Notorious RBG” po jednom (mne neznamom) rapperovi “Notorious B.I.G.” je vysvetlene napr. tu: https://www.pbs.org/newshour/show/how-ruth-bader-ginsburg-became-the-notorious-rbg. Komu sa nechce preklikavat / citat, tak aspon v skratke, prezyvku si nedala ona sama a bola to prezyvka s pozitivnym kontextom, paralela na to, ze RBG predstavovala a stale predstavuje ikonu pop kultury pre mladych ludi (a to aj napriek jej serioznej funkcii a vtedy – v casoch, ked prezyvka vznikla – uz aj “babickovskemu” veku). Vypocula som si nahravku jej osobneho vyjadrenia (co ona na tu prezyvku?), vobec s tym nebola nekomfortna, naopak:). Pokial ide o zdroje informacii o tejto dame, v prvom rade davam do pozornosti podcast na CNN s nazvom “RBG: Beyond Notorious”: https://edition.cnn.com/audio/podcasts/rbg-beyond-notorious a v rade druhom aj dokument https://www.csfd.cz/film/586168-rbg/prehled/ – mne sa dokument pacil. A aby to nebola nuda bez foto, prikladam jej fotky z netu:

PS: Vsimla som si, ze existuje aj kniha, ktoru Ruth Bader Ginsburg o sebe, justicii, sudnej praxi a inych temach napisala. Dostupna je napr. na Martinuse “My Own Words”: https://www.martinus.sk/?uItem=858319 (zatial som ju necitala a tak skoro asi ani neprecitam).

Incredibly incredible India

Podtitul 1 – Ako som sa ocitla v Indii? Indicku hranicu som prekrocila peso z nepalskej strany a nebola som pritom len klasicky turisticky (nudne) oblecena, mala som aj patricnu etno ozdobu :-)! Na krku mi visel napadny nahrdelnik zo zivych kvetov, ktory mi daroval nas nepalsky guide, ked nas priviezol na indicku hranicu z nepalskeho Narodneho parku Chitwan. Nahrdelnik z kvetov sa velmi hodil do miestnych pomerov, pretoze nielen Nepalky, ale aj Indky chodili pekne ozdobene a farebne oblecene. Kedze som do Indie neprisla lietadlom (akurat som odlietala domov resp. do Mnichova z Dilli), nemohla som o vstup do krajiny poziadat cez e-turisticke viza a musela som sa este pred odchodom zo SR osobne dostavit na Velvyslanectvo Indickej republiky v Bratislave a poziadat o vizum – dodnes si pamatam na vnutorne priestory kancelarii a kratky pohovor, ktory som vtedy absolvovala.

Jankine foto – zatial som na zvrchovanom uzemi Nepalu, no opodial uz vidim indicku statnu hranicu a prve, zatial neostre vyjavy z Indie (modra tabula v pozadi oznacuje vstup na uzemie Indie). Foto nie je velmi kvalitne, fotenie na hraniciach je vacsinou vsade zakazane a nechcela som “stelovanim” fotaka zbytocne pokusat osud.
Jankine foto – na mure na lavej strane je namalovana statna vlajka Nepalu (tvoria ju dva karminovo cervene trojuholniky nad sebou, olemovane modrou farbou a su na nej vyobrazene symboly budhizmu – hore mesiac a pod nim slnko, pricom zubaty tvar vlajky ma pripominat Himalaje, v ktorych Nepal lezi) a v pozadi modra tabula vitajuca v Indii. Na nej je statna vlajka Indickej republiky, ktoru tvoria tri vodorovne pasy: zdola nahor zeleny, biely a safranovy. Na bielom pase je vyobrazene modre koleso – cakra (slnko s lucmi). Moju velku radost, ze vstupujem na uzemie Indie, onedlho vystriedali nervy z neuveritelnej pomalosti uradnikov pri checkovani pasov a viz – styria colnici v miestnosti, jeden si cital noviny, druhy dolezito a extremne dlho studoval pas a este dlhsie si zapisoval nejake poznamky do zosita, treti ho dolezito pozoroval, stvrty sa dolezito prechadzal. Pamatam si, ako ma rozculovalo to slimacie tempo a teatralne vyrazy naznacujuce, ze sa este uvidi, ci nas do krajiny pustia. Trvalo to celu vecnost a to sme pritom boli jedini turisti, ktorych mali skontrolovat. Citila som unavu z cesty a uspavala ma aj horucava – aj v nepalskom Chitwane bolo horuco, no vzduch bol cisty a vlhky (ved dzungla), kym v Indii o poznanie (aspon pocitovo) teplejsi, “stojaci”, suchy vzduch, plny smogu. Takze hned pri vstupe do krajiny som dostala peknu lekciu o tom, co znamena pomalost v indickych pomeroch (“nadpomalost”) a ze bude lepsie nerozculovat sa, pretoze si tym clovek nepomoze. Tiez som si vtedy spomenula na Slovensko, na momenty, ked mi niektori nasi uradnici pripadali pomali a uvedomila som si, ze v porovnani s tymi indickymi su ti nasi turbo rychle masiny :-).
Jankine foto – nepalske rupie v mojej penazenke vystriedali indicke rupie a v hlave som si rychlo prenastavila kalkulacku na prepocitanie meny – tak aspon priklad, ake bankovky koluju v obehu v Indii resp. kolovali, ked som v Indii bola – na fotke je 500 INR a na nej na jednej strane portret Gandhiho (apropo, Mahatma Gandhi je na jednej strane INR bankovky kazdej nominalnej hodnoty) a na druhej strane Cervena pevnost – vid foto nizsie
Jankine foto – bankovka 500 INR z druhej strany a obrazok Cervenej pevnosti zo 17. stor., ktora sa nachadza v Nai Dilli a je to “must see” pamiatka – samozrejme, aj ja som ju navstivala, mala som aj vyklad od indickeho turistickeho guida – je to prekrasna, monumentalna stavba cervenej farby (bola postavena z cerveneho pieskovca) a je zapisana na zozname UNESCO
Jankine foto – aspon priklad bankoviek INR s inymi nominalnymi hodnotami, konkretne 20 a 10 INR, no mam foto vsetkych bankoviek, s ktorymi som sa v Indii stretla – mozete si vsimnut, ze Gandhi je vyobrazeny na kazdej bankovke kazdej nominalnej hodnoty
Jankine foto – zadna strana INR v nominalnej hodnote 20 a 10 INR

Podtitul 2 – Co sa mi v kocke spaja s Indiou? Ak nepocitam niektore extremne podmienky a pomery napriklad v Afrike a Tibete, Indiu zatial neprekonalo nic, co by bolo vacsim naporom na moje zmyslove vnimanie a co by ma viac “prefackalo”. Horucava (tusim ani v Afrike mi nebolo tak horuco ako v Indii), prach, spina a smog, vsadepritomne kravy a byvoly, bieda a chudoba – vela podvyzivenych ludi (a tym nemam na mysli len sadhuov alebo inych asketov, ktori sa zamerne postia), extremny hluk (nikde na svete som nemala tak stiesneny pocit z hluku, totiz na uliciach o 106 trubilo vsetko, co malo kolesa a to nonstop, bez prestavky), sialene davy ludi (nikde na svete – teda este okrem Ciny – som nezazila take tlacenice ako v Indii, napr. na trhu s ovocim a korenim, potom aj pri prehliadke pamiatok, najma Taj Mahalu – doslova “whirlpool”, kedy sa snazite hlavne nespadnut na zem, aby vas neudupali), rozne pachy a zapachy, exoticke chute tak vyraznej povahy, ze si treba zvykat, koncentrovana a neutichajuca ponuka vsetkeho mozneho vratane sluzieb a samozrejme aj latok (preparatov), ktore su u nas nelegalne, no a extremny zaujem muzov o cudzinky (na mnohych miestach vo svete sa cudzinky stretavaju so zvysenym zaujmom muzov, pretoze su pre nich exoticke, no v Indii to bolo este viac obtazujuce a neprijemne). To by bolo v kocke asi vsetko zo sudka tych javov, ktore vas mozu fyzicky alebo psychicky riadne potrapit. No potom je tu naloz realii, ktore z Indie robia cestovatelsky bonbonik a akoby osobite univerzum. India je domovom niekolkych starovekych civilizacii, vyznacuje sa bohatou historiou, ma obrovske kulturne dedicstvo a tiez dlhoveke a silne nabozenske tradicie, je pre nu priznacna multireligiozita, mystika, transcendencia a magia. Najdete v nej prekrasne a velkolepe stavby, chramy a palace. Je znama svojimi zaujimavymi a roznorodymi festivalmi, oslavami a ritualmi. Tiez sa s nou spaja joga, masaze a hudba – vela hudby. Nemam velmi rada slovo “exotika”, ale nic vystiznejsie ma pri jej popise nenapada. Ak by som predsa len mala inak jednym – dvoma slovami v lubovolnom jazyku oznacit Indiu, bolo by to: “incredibly incredible” :-). Alebo este absolutne unikatna! Su mesta a staty, ktore ked navstivite, budu vam v niecom velmi pripominat ine mesta alebo ine staty, no a potom je tu hrstka takych, ktore su ako celok velmi specificke a neviete ich porovnat s nicim inym – ja k takymto radim napriklad Indiu a Japonsko.

Jankine foto – ak neratam africke krajiny, asi najviac zvierat na meter stvorcovy som videla v Indii – vsade, naozaj vsade kravy, byky, kozy, kone a psy, no mozete uvidiet aj slony, tavy a opice. Dalej, ak neratam miliony motoriek vo vietnamskom Hanoji (vo Vietname je extra vela motoriek, no specialne Hanoj je znamy tym, ze je v nom skoro tolko motoriek ako ludi, no a bezne vidite sediet na jednej motorke celu rodinu alebo kila rozlicneho nakladu a vy nechapate, ako sa to vsetko da naraz odviezt) a este niektore ine azijske mesta, kde sa to hemzilo autami, motorkami, riksami alebo tuk-tukmi, potom najpozoruhodnejsia cestna trma-vrma vladla v Indii. Tu bola premavka o poznanie komplikovanejsia, pretoze ju stazovali volne sa potulujuce zvierata. Aj moje pokusy krosovat ulice bez ujmy tu boli sprevadzane enormnym usilim – schvalne, ak budete v nejakom vacsom indickom meste a budete sa snazit prejst na druhu stranu ulice, spomente si na moje slova – neprehanam, ak poviem, ze ide o zivotu nebezpecnu disciplinu.
Jankine foto – typicky vyjav pre Indiu – koza aj tam, kde ju necakate:-), zmurkla som na nu a aj ona na mna a nase indicko-slovenske kamaratstvo tym bolo specatene:-)
Jankine foto – ludia, zvierata, dopravne prostriedky a to vsetko vo velkych poctoch – welcome to India:-)
Jankine foto – zvieratka a odpadky – India
Jankine foto – pozor, krava ma v Indii vzdy a vsade prednost, pretoze je posvatnym zvieratom a teda, ak sa napriklad rozhodne lahnut si v strede cesty alebo krizovatky, mate smolu, neexistuje pohanat ju, vytlacat, spravat sa k nej hrubo, ved ide o zviera hlavneho bozstva Shivu a poziva zakonnu ochranu (kedysi sa jej usmrtenie dokonca trestalo smrtou), a ak by vas nahodou napadol nejaky rozzureny kus, nemohli by ste sa ani branit – India
Jankine foto – popis netreba:-) – India
Jankine foto – takto typicky meganalozene cyklorikse, do toho desiatky inych vozitok, hufy ludi a stada zvierat a vy tam niekde medzi nimi v hlasitom kotli a neskutocnej horucave
Jankine foto – zvery aj na indickej susi, aj v indickych vodach – tak velmi som zavidela tym byvolom, ze sa mozu schladit, kym ja nie – totiz, islo o rieku Gangu a nasinec by si v nej radsej nemal ani prst namocit, kedze nas imunitny system nie je zvyknuty a teda ani odolny voci vsetkym tym bakteriam z mrtvych a zivych tiel ludi a zvierat a saponatov – ale jedna vec ma zaujala, a sice, ze rieka bola cista, vycistena od odpadkov (tot plody snahy indickej vlady – viac sa docitate v mojom prilozenom prispevku)
Jankine foto – niektore zvieratka vyzerali ako nezive alebo rozpravkove – India
Jankine foto – nejde o sochu, tento statny kus sa pohyboval po muroch obydli – India

Podtitul 3 – Ktore indicke mesta som navstivila a ktore indicke mesta, staty, regiony alebo ostrovy by som este chcela navstivit? India je ohromna krajina, je obrovsky rozdiel medzi juhom a severom a dokonca aj medzi jednotlivymi indickymi statmi navzajom. Ja som navstivila len 4 mesta v severnej casti Indie, konkretne mesta Sarnath, Varanasi, Agru a Dilli (vratane tzv. Stareho Dilli a tzv. Moderneho Dilli a tiez Nai Dilli, ktore je sucastou Dilli a zaroven hlavnym mestom Indickej republiky). Urcite by som chcela vidiet aj niektore dalsie indicke regiony a mesta, spomeniem aspon metropolu Mumbaj (kedysi Bombaj), potom Bangalur (indicke Silicon Valley), tiez Kalkatu a Amritsar, samozrejme Jaipur a ine mesta v state Rajasthan, region Kasmir a jeho sucast Ladakh, mestecko Vasco de Gama a ine oblasti a plaze v state Goa a indicke suostrovia Andamany a Nikobary.

Jankine foto – moja plavba po rieke Ganga, Varanasi, India
Jankine foto – nabrezie Gangy, Varanasi, India
Jankine foto – Lotosovy chram, Nai Dilli, India
Jankine foto – priklad mojej indickej vecere – apropo, jedla som zasadne v top hoteloch a top restikach, pila som zasadne balenu vodu, nikdy som si neobjednala drink s ladom (len bez ladu), kupovala som si zasadne len take ovocie, ktore sa dalo olupat (inak, asi v Indii som jedla najlepsie mango na svete), no a vysledkom bolo, ze som nemala takmer ziadne problemy pocas celeho pobytu v Indii, resp. len raz mi prislo zle a vracala som (prepacte za negustioznu vsuvku).
Jankine foto – bola som na navsteve resp. exkurzii v tzv. CHILLI dome, kychala som a slzili mi oci ako nikdy v zivote, tolko chilli v niekolkoposchodovom dome, ze by postacovalo pre cely svet:-)
Jankine foto – s Indiou sa spaja aj indicka kuchyna a s nou koreniny od vymyslu sveta, domov som si priniesla napriklad susene mlete mango (pridava sa do salatov a jogurtov)
Jankine foto – v Dilli som navstivila obchodik s najkvalitnejsimi druhmi cajov, nakupila som hlavne darjeeling (first flush), no v ponuke bolo aj vela inych druhov spickovych cajov

Podtitul 4 – Moja velka fotofanusikovska zakladna v Indii a miestni milovnici socialnych medii (komparacia svet versus India). Ako som uz pisala v skorsich prispevkoch, najradsej fotim ludi. A teraz opacny pohlad, ak by som mala zhodnotit, ludia z ktorych statov si najradsej resp. najcastejsie fotili mna? Jednoznacne najviac fotiek zo mna si urobili Cinanania a Cinanky a Indovia a Indky – bud si chceli odfotit len mna alebo ma poziadali o spolocne foto s nimi (mladi aj starsi, zeny aj muzi a aj cele rodiny), no v Indii toho bolo najviac – urcite viac, nez som bola ochotna podstupit. Totiz, prvych par desiatok ziadosti o foto akceptujete s usmevom, ochotne, radi, no ked pride dalsi a dalsi a dalsi dopyt a vy mate malo casu (ved Indiu treba spoznat, co vam budu sily stacit), uz budete otraveny a zacnete fotenie slusne odmietat. Dokonca som dostala varovanie, ze ak indickym muzom / chlapcom / chlapom dovolim urobit si spolocnu fotku, bude viac nez pravdepodobne, ze si ju zavesia na facebook a pripoja popis, ze som ich frajerka alebo manzelka. Ak je to pravda, potom nechcem ani poratat, kde-vsade “polygamicky” figurujem:-) (este podotknem, ze polyandria resp. mnohomuzstvo ako forma polygamie je znama prave z Indie, Tibetu a Oceanie a typickym prikladom je manzelstvo zeny s muzom a sucasne so vsetkymi bratmi tohto muza). Pokial ide o socialne media a reakcie ludi vo svete, ked si vypytali kontakt na moj FB, twitter, IG a pod. a ja som im odpovedala, ze ziadny takyto ucet nemam, reagovali “worldwide” normalne alebo indiferentne – teda az na Indiu. Nebudem prehanat, ak poviem, ze reakcie Indov z mojho nepouzivania FB etc. boli unisono neveriacke a priam zdesene: “Ako je mozne, ze nie som na FB??!!”Nikde inde som sa s tak sklamanymi alebo rozcarovanymi reakciami nestretla a je to zrejme tym, ze India patri ku krajinam s najvyssim poctom pouzivatelov socialnych sieti na svete (FB ma najsirsiu zakladnu prave v Indii, IG ma najsirsiu zakladnu v USA a potom nasleduje India, Snapchat ma najsirsiu zakladnu v USA, no v poslednych dvoch rokoch zaznamenal rapidny narast uz aj v Indii, ktora sa ocitla na druhom mieste v celosvetovom rebricku pouzivatelov Snapchatu, taktiez aplikacia TikTok valcovala indicky trh, no medzicasom ju v Indii zakazali, a ostava este Twitter – len ten jediny nema top uzivatelsku zakladnu v Indii).

Jankine foto – na potulkach v Indii
Jankine foto – indicky chlapec

A dostavam sa k mojej mini indickej “reportazi”, ktora sa obsahovo tyka len jedneho indickeho mesta z tych, ktore som navstivila. Fotka nizsie je jej titulnou fotkou. Reportaz som napisala uz v roku 2017 po prichode z Indie a uverejnila ju na mojom konte Google+. Medzicasom vsak tato sluzba od Google zanikla a ja som si ulozila na disk (a teda zachranila) akurat asi len 2-3 moje prispevky z toho mnozstva, ktore som na Google+ zverejnila. Jednym z tych zachranenych je aj tato indicka reportaz. Prikladam PDF verziu – link nizsie pod fotkou (pre otvorenie by malo stacit kliknut na okienko “download” a reportaz by sa vam mala otvorit v novom okne).

Jankine foto – stojim na jednom z ghatov pri rieke Ganga a cumim a fotim, no hlavne cumim – co krok, to vyjav akoby z ineho sveta, sem-tam stredovek, sem-tam koza alebo krava, no najma mnozstvo ludi. Na bielo natrety muz na fotke je svaty muz (sadhu) – je natrety popolom, ktory chrani cloveka ako pred slnkom, tak aj pred chladom (v tejto casti Indie su aj zimy). V pozadi prebieha poulicna masaz, ktoru dava indicky maser turistke. Aj ja som chcela skocit niekam na ajurvedsku masaz, no nakoniec som nestihala. Aj som uvazovala objednat si masaz priamo na hotel, no kedze sme hotel opustali vzdy skoro rano a prichadzali naspat vzdy az neskoro vecer v rozlicnych casoch, nedala sa urobit vopred ani telefonicka objednavka. Konkretne v den, ked som urobila foto vyssie, som bola na nohach od skoreho rana a pri rieke Gange som zostala az do noci, aby som si pozrela vecerny ceremonial “zatvarania” Gangy, a ked sa ten skoncil, bola uz davno tma, v meste sme este trosku pobudli, potom sme vyrazili k stanovisku tuk-tukov (asi 30 minut rychlej chodze), kde som na jeden nasadla a nechala sa odviezt na hotel (dalsich asi 20 minut). Dorazila som osmahnuta do hneda (neuprosne indicke slnko), uchodena na smrt (cely den som pochodovala), navonana dymom z kadidiel (miliony kadidiel a vo vzduchu aj vona zo vselijakych vonnych masti a olejcekov), ohluchnuta zo spevu a kriku ludi a trubenia aut, motoriek a tuk-tukov, totalne bez hlasu (vela som rozpravala a navyse extra nahlas, aby som prekricala hluk okolo), no pritom stastna a plna neuveritelnych zazitkov (aj takych, ktore som musela spracovat – clovek nevidi kazdy den horiet tela mrtvych ludi na ghatoch a ani plavat telo zle obhorenej mrtvoly cloveka v Gange).

A tuto je spominany, moj autorsky prispevok:

PS: Kazde mnou navstivene indicke mesto by si zasluhovalo obdobnu reportaz, no asi najviac by som popisala o metropole Dilli, hlavne o Starom Dilli. Zas pastva pre oci a vsetky zmysly, od nadhernych veci az po bizar, kvantum vyjavov zo zivota tej pravej Indie, permanentne stavy soku, ohromenia a udivu, miestami aj hnusu (tot normalna sucast cestovania, ved “v bavlnke” sme / mozeme byt doma), nespocetne vela javov, s ktorymi sa u nas vobec nestretnete vratane takych, pri ktorych si blahosklonne uvedomite, ze ako dobre, ze zijeme tam, kde zijeme …:-)! Velkym zazitkom bola jazda riksou v Dilli, nevedela som, kam skor sa pozerat a po cely cas som mala pocit, ze brutalne naburame:-). Kazdopadne, vela som sa v Indii naucila, a preto: Dakujem Ti, India! A este pozdrav: Alavidha namaste!

PPS: Fotiek mam strasne vela, no externy disk nemam momentalne pri sebe, a preto pripajam len zopar foto, ktore som si uz davnejsie ulozila v google albume.

Zurich & Bern, Einstein & Einstein, Specialna & Vseobecna teoria relativity

Podtitul 1: Po stopach Alberta Einsteina v mojom oblubenom Svajciarsku.

Podtitul 2: Z ktorej univerzity by som chcela mat diplom?

Podtitul 3: Einsteinov “annus mirabilis”.

Podtitul 4: Sme “Ein Stein” hovorieval Albert Mileve. Aj Mileva Maric Einstein si zasluhuje pozornost.

Podtitul 5: Zacalo to vo Svajciarsku a vyvrcholilo vo Svedsku. Tri stockholmske “nobelovske” adresy, ktore treba navstivit.

Podtitul 6: Tip na knihu a film.

Poznamka na uvod: Trikrat som si skontrolovala, ci som cislovky priradene k jednotlivym podtitulom uviedla spravne, t.j. v spravnom poradi 1, 2, 3,…:-). Lebo ani chybu v pisani (nieto este v pocitani, ale to hadam zvladam:-) by nebolo mozne odpustit v clanku venovanom Albertovi a Mileve Einsteinovym:-).

Jankine foto – budova, v ktorej isty cas zili Albert a Mileva Einsteinovi, Bern, Svajciarsko
Svajciarsko a zname svajciarske mesta

Ak by som mala zostavit rebricek pre mna najkrajsich svajciarskych miest, prve miesto by obsadil Zurich. Klasicky “po svajciarsky” perfektne upravene, krasne a malebne mesto, ktore prelina riecka Limat s romantickymi terasami na jej brehoch.

Jankine foto – rieka Limat a jej nabrezia, na pravej strane (dvojvezata stavba) je protestantska
katedrala Grossmunster, Zurich, Svajciarsko

Centrum mesta obmyvaju aj vody (krystalovo ciste vody) Zurisskeho jazera a v pozadi sa crtaju stity alpskych hor. V pesej blizkosti jazera sidlia mnohe firmy a banky, no atmosfera je uvolnena (videla som ludi v oblekoch jest pri jazere obed z krabiciek), nachadza sa tu aj znamy, luxusny bulvar Bahnhofstrasse s obchodmi znaciek ako Gucci, Armani a podobne. Mesto je plne uchvatnych historickych budov (kostoly, chramy, klastory) a vy si pri potulkach urcite spomeniete na hodiny dejepisu o reformacii. Pokial ide o kostoly, unikatom su najvacsie kostolne hodiny na svete, ktore zdobia Chram sv. Petra. Zurich je aj mestom kultury, pysi sa tiez krasnou budovou narodneho divadla a opery. Mozno ste nevedeli, no priamo v Zurichu (konkretne v Kabarete Voltaire) vznikol v roku 1916 avantgardny umelecky smer dadaizmus (alebo dada) ako prejav nesuhlasu s vojnou a jej hrozami.

Jankine foto – miesto, kde vznikol smer dadaizmus, Zurich, Svajciarsko

Mesto (ako miesto pre zivot) radi vyhladavali aj mnohe zname osobnosti z vedeckych, umeleckych alebo inych kruhov. Isty cas v Zurichu zil aj Lenin.

Jankine foto – Zurich, Svajciarsko

Zurich je naozaj krasne mesto a vedela by som si v nom predstavit zit. Zaujala ma a prekvapila velmi prijemna, pomala atmosfera (tak napriklad Zeneva bola hekticke mesto). Je to vsak velmi drahe, naozaj velmi drahe mesto, hovori sa o nom ako o “Zurich = Zu reich”, tzn. prilis bohate aj drahe pre zivot.

Este dovetok ku svajciarskym mestam: pre mna je romantickym mestom cislo jedna Luzern (prelina ho riecka Reuss, ozdobou je Luzernske jazero s kulisami Svajciarskych Alp v pozadi, mesto ma aj starobyle Museggske hradby, stare mosty, vodnu vezu atd.), no velmi sa mi pacil aj Bern (tiez ma riecku, vola sa Aare a je v pesej dostupnosti od uchvatneho Orloja Zytglogge zo 16. stor. s najvacsim zvonom v celom Svajciarsku, specifikom mesta su pocetne mestske stredoveke kryte arkady), dalej v rebricku by asi nasledovala Zeneva. Zatial som este nevidela napriklad Lausanne, atd.

Jankine foto – riecka Reuss, v strede “ihlova” priehrada Nadelwehr z r. 1860, v pozadi kulisy Svajciarskych Alp, v strede v pozadi vodna veza, vpravo (ta stavba so zelenymi vezickami) je krasny barokovy Jezuitsky kostol zo 17. stor., Luzern, Svajciarsko
Albert Einstein – co ste o nom mozno nevedeli

Z Zurichu preskocim ku velkej osobnosti, najvyznamnejsiemu vedcovi 20. storocia – Albertovi Einsteinovi. Neviem, ci aj vas fascinuje jeho osoba tak, ako mna vzdy fascinovala. Zaujimalo ma o nom vsetko, detaily, kde a kedy studoval, aky bol student, aku mal rodinu a vztah so sestrou, ake mal prve zamestnanie, ako a za akych okolnosti zacali vznikat jeho prve teorie a fyzikalne zakony, aky mal sukromny zivot, co rad robil, atd. Su rozne zdroje informacii o jeho zivote, no kedze bol velkym pisalkom – rad pisal listy a kedze sa ich zachovalo obrovske mnozstvo (min. 1 400), aj tie predstavuju cenny a navyse autenticky pramen udajov o jeho osobe, zivote a vnimani sveta ci diania vo svete.

Foto zo zdroja: https://www.famousbirthdays.com/people/albert-einstein.html

Existuju jednak vseobecne zname skutocnosti o Albertovi Einsteinovi a potom su tu pikosky, ktore mozu, no nemusia nutne patrit do mnoziny vseobecne znamych informacii. Chcela som napisat, ze pikosky vzdy zaujimaju ludi (aj mna), ale napisem to inak: kedze zakladne, podstatne a najma s vedou suvisiace skutocnosti tykajuce sa osobnosti Alberta Einsteina su vseobecne zname, ja napisem aspon par pikosiek, ktore mna osobne zaujali :-)! Einstein bol bohem, opovrhoval malomestiactvom a vyhlasoval, ze jeho zena musi byt rovnako bohemsky typ, inteligentna, silna a nezavisla. Hral obstojne na husle a pocas leta chodil s kamaratmi jachtovat. Bol kaviarensky typ, tzn. casto a rad vysedaval v kaviarnach, obklopeny ludmi a vasnivo diskutoval. Nechybal mu zmysel pre humor, povazovali ho za velmi vtipneho a duchaplneho cloveka. Uz za mladych cias mal rozcuchane haro (cierne neposedne, vlnite vlasy) a casto chodil neupraveny (kosela sem, kosela tam). Neunavne (a na tie konzervativne casy pomerne drzo) dvoril svojej srbskej spoluziacke Mileve Maricovej, ktora ho spociatku odmietala, no neskor sa stala jeho prvou manzelkou. Nie je pravda, ze Albert Einstein prepadol z matematiky, bol dobry student, no nijako neexceloval (Mileva mala lepsie vysledky) a flakal niektore prednasky na univerzite. Mal problem najst si prve zamestnanie, s cim vobec nepocital a hlboko ho to frustrovalo. Aby mal nejake peniaze na zivobytie, zacal doucoval deti matematiku a potom zobral pracu uradnika na Federalnom patentovom urade vo svajciarskom Berne, kde pracoval zhruba 3 roky a rozhodoval o schvaleni / neschvaleni patentov. Tato praca ho vsak intelektualne neuspokojovala. Dost sa popisalo aj o jeho bezcitnosti a viedli sa polemiky, ci bol alebo nebol autista. V casoch, kedy zeny vo vacsine krajin nemohli studovat a ak aj vystudovali, malokedy ziskali uznanie, Albert Einstein zeny – vedkyne uznaval. Tak napriklad doslova obdivoval Mariu Currie Sklodowsku (bola jej udelena Nobelova cena nielen za chemiu, ale aj za fyziku a teda fyzika bola ich spolocnou temou), uznaval matematicku Emmy Noether, o ktorej povedal, ze bola “najgenialnejsim tvorivym duchom medzi zenami od doby, kedy im bolo umoznene vyssie vzdelavanie”, no a nesmiem zabudnut ani na jeho prvu manzelku Milevu Maric Einstein – jej intelekt si vsimol uz na skole a zhruba pocas prvej polovice ich manzelstva ju povazoval za svoj rovnocenny vedecky a badatelsky naprotivok a dokonca vyhlasoval, ze na matematiku je u nich doma Mileva.

Slavna svajciarska univerzita

Dostavam sa k tomu, z akej univerzity by som chcela mat diplom a preco? Nemyslim to vsak tak, ze uvazujem o podani prihlasky na tuto skolu a ani som realne nikdy neuvazovala:-). Skor som chcela upriamit pozornost na vzdelavaciu ustanovizen, ktora ma vybornu celosvetovu reputaciu v oblasti prirodnych vied, techniky a inzinierstva a ktora odchovala “velke mozgy” vedy a vyskumu. Hovorim o Polytechnike v Zurichu (dnes ETHZ alebo ETH v Zurichu). Ved uznajte, mat diplom z univerzity, na ktorej studoval a neskor aj ucil sam Albert Einstein a ktora vychovala nemalo dalsich nositelov Nobelovych cien, by urcite nebolo na zahodenie:-). Predstavte si situaciu (podotykam, ze Einstein predstavivost velmi vyzdvihol – k tomu blizsie v pripojenom citate nizsie), ze sa vas niekto opyta “kde si studoval/studovala?” a moznu reakciu opytujuceho sa, ak by vasa odpoved znela “tam, kde Einstein”:-). O kvalite skoly teda hadam netreba pochybovat, uz od svojho vzniku bola povazovana za vybornu vzdelavaciu ustanovizen a kazdorocne obsadzovala jednu z top priecok v celosvetovom hodnoteni skol – len priklad, podla RUR (Round University Ranking) v roku 2019 obsadila ETHZ v celosvetovom meradle 9. miesto a predbehla aj Cambridge. A teraz predmet pripadneho vzdelavania versus ja:-)! Fyziku som vzdy mala rada a bola som v nej (neskromne povedane) vyborna, k matematike som nemala vrucny vztah alebo ona nemala ku mne:-), no aspon som sa s nou popasovala na matematickom gymnaziu.

ETHZ som si vzhladom na vyssie povedane musela aspon z dialky odfotit. Detailnejsie alebo lepsie foto by sa hodilo vtedy, ak by mal clovek aspon nejake predpoklady dostat sa a dostudovat takuto skolu:-) – srandujem, ine foto nemam, lebo nebol cas dostat sa blizko ku kazdej zaujimavej budove, Zurich ma mnozstvo pamiatok.

Jankine foto – z velkej dialky odfotena ETH v Zurichu (ta stavba v pozadi s kupolou)

A pripojim aj foto ETHZ z netu:

Foto zo zdroja: https://ethz.ch/en/news-and-events/eth-news/news/2018/09/remaining-among-the-best.html
ETH v Zurichu – prestizna univerzita, ktora sa moze popysit aj takouto krasnou, historickou budovou
Einsteinov “annus mirabilis” a svajciarske mesto s nim spojene

Moje “prenasledovanie” Alberta Einsteina sa muselo po navsteve Zurichu (v tomto meste prezil par rokov, studoval, vysedaval v kaviarnach, neskor aj ucil) nevyhnutne presunut na miesto, kde nastupil do svojho prveho zamestnania. Ako som pisala vyssie, pociatky jeho “kariery” zacali v roku 1902 na Federalnom patentovom urade v Berne. Slovo “kariera” som dala zamerne do uvodzoviek, lebo tuto pracu by Albert Einstein zrejme karierou nenazval. Totiz, miesto na urade vzal nie preto, ze by chcel, ale preto, ze musel, kedze neziskal svoju vysnivanu pracu vysokoskolskeho pedagoga a z niecoho zit musel. Praca ho nenaplnala, a tak sa aspon po nociach venoval tomu, co ho bavilo najviac – dumal o fyzikalnych zakonitostiach, z ktorych formuloval rozne zname teorie a zakony. V tych casoch takmer nespal, naplno rozvijal svoju vedecku cinnost a snazil sa o to, aby boli publikovane jeho vedecke prace. Spociatku bol samozrejme neznamy vo vedeckych kruhoch, no postupne sa to zacalo menit – ako priklad, vtedy vo vedeckych kruhoch uz dobre znamy Max Planck zacal so zaujmom citat prace vtedy este neznameho Einsteina. Obrovsku radost mal Einstein aj z toho, ze jeho pracu publikovalo prestizne vedecke periodikum Annalen der Physik und Chemie. Plynulo sa presuvame z roku 1902 do roku 1905, ktory je povazovany za Einsteinov “annus mirabilis” (rok zazrakov, resp. uzasny rok). Prave v tomto roku mu bol udeleny vysnivany doktorat a sformuloval niektore jeho najvyznamnejsie fyzikalne zakony (napr. kvantovu teoriu svetla, vysvetlil Brownov pohyb a fotoelektricky jav – za ten neskor ziskal Nobelovu cenu). Publikoval tiez svoju “prvu” teoriu relativity – islo o Specialnu teoriu relativity (notoricky znama rovnica, jedna z najslavnejsich rovnic vsetkych dob: E = mc²), ktora ale nezohladnuje gravitaciu, a teda neplati na podmienky, kedy posobia jej ucinky. Este doplnujuca poznamka: Albert Einstein sa neskor zacal venovat aj vypracuvaniu teorie relativity v podmienkach, kedy gravitacia nie je nulova alebo zanedbatelna a ta uzrela svetlo sveta o 11 rokov neskor, cize v roku 1916 – hovorime o Vseobecnej teorii relativity. K tejto problematike nic vlastne (rozumej odborne alebo aspon trochu “k veci”) zial nemozem napisat, preto preskocim k mojej fotodokumentacii z “miesta cinu”, t.j. z miesta, kde Albert Einstein pocas svojho “annus mirabilis” zil so svojou manzelkou Milevou Maric Einstein. Adresa: Kramgasse 49, Bern, Svajciarsko, ich apartman sa nachadzal na 3. poschodi. Uz na tomto mieste prezradim, ze Mileva v apartmane netravila vsetok cas starostlivostou o domacnost, po nociach pracovala na vedeckych pracach spolu s Albertom – k tomu neskor. Navstevnici si mozu pozriet aj vizual apartmanu, prikladam link: https://www.bern.com/en/detail/einstein-house.

Jankine foto – dom, v ktorom isty cas byvali Albert a Mileva Einsteinovi, Bern, Svajciarsko
Jankine foto – dom, v ktorom isty cas byvali Albert a Mileva Einsteinovi, Bern, Svajciarsko

V Berne su aj niektore kaviarne pomenovane po Albertovi Einsteinovi (alebo po Albertovi a Mileve Einsteinovych?). Ako priklad kaviaren s nazvom “Einstein” na prizemi budovy, v ktorej byvali:

Jankine foto – kaviaren s nazvom “Einstein”, Bern, Svajciarsko

Dalsi priklad kaviarne na inej ulici s rovnakym nazvom Einstein:

Jankine foto – dalsia kaviaren s nazvom “Einstein”, Bern, Svajciarsko

A uvediem aspon jeden z tych citatov Alberta Einsteina, ktore sa mi pacia: “Predstavivost je dolezitejsia nez vedomosti. Vedomosti su obmedzene, predstavivost vsak obopina zemegulu.”

Mileva Maric Einstein

Povodne som cely tento prispevok chcela venovat Srbke Mileve Maric Einstein. Dovod bol ten, ze kedysi som o Mileve nevedela (vedela som len to, ze bola prvou manzelkou Alberta Einsteina a ze bola nadana), no po precitani niekolkych pramenov o jej osobe som ostala takpovediac v nemom uzase, a to v pozitivnom zmysle slova. Kedze vo Svajciarsku som bola v casoch nevedomosti o Mileve a teda aj fotky som robila ako pamiatku ci odkaz na studium a byvanie Alberta Einsteina, rozhodla som sa pre prispevok o oboch Einsteinovych.

Po precitani faktov o osobe a zivote Milevy Maric Einstein ma premohol obdiv k jej osobe a zaroven aj smutok. Zacnem obdivom. Mileva alebo Mitza (ako ju prezyvali) uz ako male dievcatko vynikala. Slovo “vynikat” je asi slabe slovo, ked vezmeme do uvahy, ze uz ako dieta diskutovala so svojim otcom (bol to velmi scitany clovek) o Newtonovych zakonoch a v skole sa intelektualne nudila (vo vsetkom bola napred). Bola otcovym milacikom a on spravne usudil, ze jej inteligenciu treba rozvijat a ze by bola skoda, ak by ostala bez najlepsieho a najvyssieho mozneho vzdelania. V tom case vsak zeny vo vacsine europskych krajin nemohli studovat nielen na univerzitach, no dokonca ani na vyssich strednych skolach (zakony to neumoznovali). Milevin otec bol velmi vazenou osobou a zrejme vdaka jeho vplyvu sa mu podarilo vybavit pre Milevu nemozne – dostala vynimku a prijali ju ako jedine dievca na vyssiu strednu skolu v Zahrebe. Pre Milevu to boli psychicky tazke roky, pretoze ju spoluziaci kvoli jej vybornym vysledkom sikanovali (citala som, ze dostala aj bitku), navyse mala fyzicky handicap (krivala) a stala sa tak tercom posmechu. Asi si je tazke predstavit, ake narocne to pocas stredoskolskych cias mala, no vytrvala a skolu uspesne dokoncila.

Jankine foto – Namestie republiky, Belehrad, Srbsko
Pozn.: v Srbsku som bola, no nie v meste Titel, kde sa Mileva narodila a ani v meste Novy Sad, v ktorom Mileva chodila do skoly, preto pripajam aspon foto z Belehradu

Prijatie Milevy Maric na studium matematiky a fyziky na univerzite Polytechniky v Zurichu (dnes ETHZ) bolo dalsou senzaciou (este doplnim, ze najskor zacala studovat medicinu, no ta ju nudila). Hoci Svajciarsko bolo liberalne a umoznovalo studovat aj zenam, Mileva bola jedinou zenou v rocniku a len piatou zenou v historii, ktora tuto univerzitu navstevovala. Znova obklopena vylucne muzskym kolektivom (Albert Einstein bol jej spoluziak) musela vynakladat vsetko usilie, aby bola vnimana rovnocenne. Mala vsak nesporny talent na prirodne vedy a mnohokrat sa stalo, ze ako jedina v triede poznala spravnu odpoved. Pritom (po skusenostiach zo strednej vyssej skoly) casto vahala, ci sa vobec prihlasi, bala sa ako reakcie spoluziakov v pripade spravnej odpovede, tak aj reakcie spoluziakov a profesorov v pripade nespravnej odpovede. Mne z precitaneho vyplynulo, ze na jednej strane si verila a na strane druhej (zrejme po zlych skusenostiach) mala o sebe pochybnosti – asi sa tomu nemozno cudovat. Bola vsak trpezliva a cielavedoma, a to aj napriek tomu, ze obavany profesor fyziky pan Weber ju pocas prvych rokov studia uplne ignoroval – studentov v triede zdravil “dobry den pani”, akoby ona tam ani nebola -, a na jej excelentne odpovede vacsinou reagoval chladne.

Mileva drela dvakrat tolko ako ostatni spoluziaci a kym oni viedli po skole klasicky, studentsky zivot plny zabavy, ona vysedavala v kniznici. Udajne zamestnala zhananim odbornej literatury cely ucitelsky zbor:-). Albert zasol, ake narocne vedecke diela Mileva studuje a kedze k nej bol mily (v skutocnosti jej uz dvoril), ona mu pomahala a opravovala jeho nespravne matematicke vypocty. Stali sa z nich kamarati, povedala by som “dvojka na pohladanie” – on exot, excentricky, zabavny, urozpravany, drzy a charizmaticky, ona ticha, nenapadna, utiahnuta do seba a oddana kniham. On hral na huslicky a ona ho doprevadzala na klaviri. Po nociach diskutovali o vedeckych temach, pocas prazdnin chodili spolu na vylety a na jednom z nich jej vyznal lasku. A tak nejako to medzi nimi zacalo. Kedze Mileva bola, ako som spominala, skvela a huzevnata studentka, nakoniec si ziskala aj priazen a uznanie profesora Webera a smerovala k (nikto nepochyboval) uspesnemu zakonceniu studia. Avsak, co sa nestalo? V case, ked sa pripravovala na statnice, uz bola tehotna – jednak mala fyzicky tazke tehotenstvo a ani psychicky na tom nebola dobre – pred vsetkymi musela tehotenstvo skryvat, pretoze dieta bolo nemanzelske a Albert na tom nechcel nic menit (chcel si Milevu vziat za manzelku, no najskor chcel zarobit peniaze a kupit im apartman resp. byvanie). V tych casoch bolo nemanzelske dieta velkou hanbou a spolocenskou stigmou. Na statnice sa teda Mileve ucilo tazko, nevladala a diplom z fyziky nakoniec neziskala. To bola pre nu rana a este horsie to niesol jej otec.

Dalsou ranou pre Milevu bola strata prvorodeneho dietata – dcerky Lieserl. Aby sa Albert mohol venovat praci, Mileva sa po neuspesnych statniciach presunula k rodicom a porodila dievcatko. V tych casoch ju udajne Albert neprisiel ani navstivit a v listoch Mileve navrhoval, aby dala dievcatko na adopciu. Ako som uz spominala, dovodom bola spolocenska hanba kvoli nemanzelskemu dietatu a fakt, ze Albert si zacal budovat karieru a nechcel si ju nicim ohrozit. Nevie sa, co sa s dievcatkom stalo – niekde sa uvadza, ze zomrelo na sarlach a niekde, ze ju Mileva nakoniec dala na adopciu. Pravdu sa uz asi nedozvieme, faktom je (ako vyplyva z listov Milevy adresovanym Albertovi a jej najlepsej kamaratke Helene), ze stratu dcerky niesla velmi tazko a nikdy sa s nou nevyrovnala.

Napriek tejto smutnej zivotnej udalosti, nasledujuce roky po boku Alberta boli velmi stastne. Milevu si vzal za manzelku, spolu sa venovali vedeckej cinnosti a hoci Mileva ostala bez diplomu, mala pri Albertovi neobmedzene moznosti robit to, co ju bavilo v zivote najviac – naplno sa oddavat fyzike a matematike. Spolu badali a premyslali, najradsej o vesmire a nekonecnosti. Kym Albert hovoril o matematike a fyzike, Mileva hladala pre jeho teorie dokazy. Tiez citala a opravovala vsetky jeho prace. Bolo to harmonicke obdobie, pocas ktoreho ju on volal “babika” a ona jeho “Jonzerl” (Johanko). Albert zapajal Milevu do vsetkej vedeckej cinnosti vratane tzv. Akademie – najcastejsie u nich doma sa stretavali vedci a Mileva mohla byt na stretnutiach nielen ako host, ale aj ako plnohodnotny ucastnik – vedec, v dosledku coho sa citila naplnena a potrebna. Albert bol mimoriadne sebavedomy a malokoho povazoval za seberovneho, o Mileve vsak hovorieval, ze je mu rovna a dokonca uznal, ze je v matematike lepsia. O nich dvoch vzdy hovorieval, ze su “Ein Stein” (jeden kamen alebo tiez jedno srdce a jedna dusa).

Foto zo zdroja: https://www.tripadvisor.cz/LocationPhotoDirectLink-g295380-d550504-i122020997-Albert_Einstein_and_Mileva_Maric_memorial_plate-Novi_Sad_Vojvodina.html

Nie su pochybnosti o tom, ze Mileva bola spoluatorkou niektorych teorii a patentov, hoci jej meno sa neobjavilo pod ziadnym z nich. Vedu sa vsak polemiky, za ktorymi stala a za ktorymi nie. Nie su napriklad velke pochybnosti o tom, ze bola spoluautorkou objasnenia fotoelektrickeho javu, za ktory ziskal Albert Einstein neskor Nobelovu cenu. Hoci Mileva bola obcasnou spoluatorkou, nikdy Alberta neziadala, aby uvadzal jej meno az (tusim) na dve vynimky. Kym sa dostanem k jednej z nich, spomeniem, ze dokonca aj Albertov kamarat – fyzik Paul Habicht bol prekvapany, ze Mileva nepozaduje uviest jej meno pod patent, ktory s Paulom vytvorila (islo o konstrukciu pristroja na meranie elektrickeho napatia) – oznamila mu, ze staci, ak uvedie len priezvisko “Einstein” bez jej mena, lebo s Albertom su “Ein Stein” a tak sa aj Paul podpisal len priezviskom. Jednou z vynimiek, kedy Mileva pozadovala uvedenie jej mena ako spoluatorky, bola Specialna teoria relativity. Albert ju ako spoluatorku neuviedol a dokonca jej to zamlcal. Z korespondencie medzi Milevou a jej najlepsou kamaratkou vyplyva, ze Mileva bola z Alberta velmi sklamana. Albert to obhajoval tym, ze vtedajsi vedecky (vysostne muzsky) svet by nikdy nedal sancu takej teorii, pod ktorou by bola podpisana zena.

Po niekolkych rokoch stastneho manzelstva sa nalada v ich domacnosti zacala zhorsovat. Albert bol neustale vytazeny, na Milevu zacala dopadat tarcha starostlivosti o ich dvoch synov a domacnost, no najviac stradala kvoli tomu, ze Albert ju zacal postupne vytlacat z vedeckeho sveta. Stala sa z nej zena v domacnosti na plny uvazok a Milevu to deptalo. Albert si ju neskor definitivne prestal vsimat aj ako zenu, co niesla samozrejme tazko. Vnimala to tak, ze celu svoju mladost, sny a vedecku karieru obetovala Albertovi, kym on udajne myslel vzdy len na seba. Spominam si este na jednu udalost – Albert mal velky respekt pred Mariou Currie Sklodowskou a rovnako aj Mileva a raz pri ich spolocnej trojdebate (uz v case krizy manzelov Einsteinovych) zacala Maria polemizovat o nejakej otazke z fyziky a kym Albert s odpovedou vahal, Mileva odprezentovala zaujimavy vedecky nazor, ktorym Mariu milo prekvapila. Ked neskor debatovali same ako dve zeny, Maria sa vyjadrila, ze ona mala na manzela stastie (Pierre Currie stal az do svojej smrti pri Marii a podporoval ju), cim nepriamo naznacila, ze vnima a vidi, ako si Albert nevazi Milevu.

Ked Albert oznamil Mileve, ze sa chce rozviest, aby sa mohol ozenit so svojou sesternicou a kedze Mileva nesuhlasila s rozvodom a dokonca ani s rozlukou manzelstva, Albert spisal ponizujuce podmienky, ktore Mileva musela doma plnit (ako priklad, nesmela prehovorit v ich spolocnej domacnosti, kym jej na to nedal Albert povolenie). Neunosnost situacie doviedla Milevu k spisaniu jej podmienok dohody o rozluke manzelstva. Ked som si ich citala, udrela mi do oci jedna podmienka: pozadovala celu financnu odmenu z akejkolvek buducej Nobelovej ceny, ktoru Albert ziska (jej udelenie bolo v tom case uz velmi pravdepodobne, kedze za poslednych pat rokov bol styrikrat nominovany). Albert udajne vyjednaval o tomto bode, nepacil sa mu, no Mileva na nom trvala z dovodu, ze bez jej vedomia a suhlasu odstranil z vedeckych clankov jej meno a tym jej znemoznil udelenie Nobelovej ceny. Albert Einstein ziskal Nobelovu cenu za fyziku v roku 1921, konkretne za vysvetlenie fotoelektrickeho javu (podla niektorych zdrojov sa na nom podielala aj Mileva) a za zasluhy v oblasti teoretickej fyziky a Mileva dostala od Alberta plnu vysku odmeny, t.j. milion americkych dolarov. Z ineho zdroja som sa docitala, ze dovodom, preco Albert venoval celu financnu odmenu Mileve bola skutocnost, ze aj po rozvode za nou chodil radit sa o vedeckych otazkach a ona mu pomahala. Podla wikipedie: “Einstein ju (Milevu) v dakovnej reci pri prilezitosti prevzatia Nobelovej ceny v roku 1922 nespomenul, zato jej odovzdal financnu odmenu v plnej vyske 1 milion americkych dolarov” (zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Mileva_ Mari%C4%87ov%C3%A1). Peniaze boli zrejme len malou satisfakciou pre Milevu, navyse ich velku cast pouzila na liecbu a starostlivost o blizkych (starala sa o stareho otca, tiez o sestru, u ktorej sa prejavila schizofrenia a napokon aj o mladsieho syna, u ktoreho sa tiez prejavila schizofrenna a to v case, ked studoval medicinu).

Mileva Maric – “krivajuce dievcatko s velkymi ocami a bujnou fantaziou” (takto opisuje Milevu srbska autorka Milevinho zivotopisu Desanka Trbuhovic-Gjuric), neskor nadana studentka matematiky a fyziky, ktora talentom a huzevnatostou mnohych inych predcila, neskor horliva vedkyna a tiez sucasne kamaratka Nikola Teslu a manzelka a vedecky naprotivok Alberta Einsteina, zomrela opustena a smutna v zurisskej nemocnici v roku 1948.

Velka skoda, ze sa jej osoba spomina tak malo. Pripajam slova z wikipedie: “Faktom zostava, ze sa vyznam Milevy Maric Einstein v dejinach vedy nivelizuje, a ze si zasluzi omnoho vacsiu pozornost, ako jej bola venovana doteraz” (zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Mileva_Mari%C4%87ov%C3%A1) – suhlasim, urcite by si zasluhovala vacsiu pozornost a aj uznanie. Tak hadam akakolvek zmienka o Mileve Maric (napriklad aj v tomto mojom prispevku) je akymsi mementom a vzdanim holdu jej osobe.

Tri stokholmske “nobelovske” adresy

Ako som pisala, Albert Einstein ziskal Nobelovu cenu za fyziku v roku 1921. Skor, ako sa pozrieme na tri stockholmske “nobelovske” adresy, aspon zakladna informacia o Nobelovych cenach. Udeluju sa uz od roku 1901 podla zelania Alfreda Nobela – vyznamneho svedskeho vynalezcu, inziniera a chemika -, ktore vyjadril vo svojej poslednej voli. V nej urcil aj kategorie, v ktorych sa cena bude udelovat a nariadil zriadenie fondu, z ktoreho sa budu vyplacat financne odmeny za ziskanie ceny. V poslednej voli tiez presne oznacil institucie, ktore budu rozhodovat o udeleni Nobelovych cien v tej ktorej kategorii. Konkretne, podla jeho vole, Nobelove ceny za fyziku, chemiu a literaturu udeluje svedska Kralovska akademia vied so sidlom v Stokholme, Nobelovu cenu za prinos pre mier udeluje komisia (5-clenny vybor) volena norskym parlamentom v Osle a Nobelovu cenu za fyziologiu a medicinu udeluje svedsky Institut Karolinska so sidlom v Stokholme. Existuje aj “Nobelova” cena za ekonomiu, o udeleni ktorej sice tiez rozhoduje svedska Kralovska akademia vied, no nejde o skutocnu Nobelovu cenu, pretoze Alfred Nobel vo svojom zavete cenu v takejto kategorii nespomina a preto ani financna odmena za tuto cenu sa nevyplaca z Nobelovho fondu.

Kto zavita do Stokholmu a je fanusikom Nobelovych cien (sleduje nominacie a laureatov), mohol by navstivit az tri adresy – sama som si ich nazvala “nobelovske”. V prvom rade sidlo Kralovskej akademie vied (Kungliga Vetenskapsakademien), kedze ide o vedecku organizaciu, ktora kazdorocne rozhoduje o udeleni Nobelovych cien a to hned v troch kategoriach spomenutych vyssie. Nachadza sa na tzv. Slamenom namesti, ktore zdobi stara fontana a prekrasne historicke budovy. Konkretne sidli na adrese Lilla Frescativagen 4A . Prikladam moje foto:

Jankine foto – Kralovska akademia vied, Stokholm, Svedsko
Jankine foto – Kralovska akademia vied, Stokholm, Svedsko
Jankine foto – Kralovska akademia vied, Stokholm, Svedsko

Druhou zastavkou by mala byt adresa, kde sa kona ceremonial udelovania Nobelovych cien. Ide o Koncertnu budovu Stokholmu (Stockholms Konserthus) na adrese Hotorget 8, a ak si dobre spominam, peso mi to zo Slameneho namestia trvalo cca 30 min (nie som si vsak uplne ista, uz je to rok a pol, co som Svedsko navstivila). Pamatam si vsak dobre, ze hoci bol maj a u nas doma uz teplucko, prave v case, ked som sa presuvala ku Koncertnej budove Stokholmu, zacalo snezit :-). Nastastie, sneh padal len chvilku a tak som mohla fotit dalej. Kedze priamo pred budovou stali stanky s kvetmi, zeleninou a ovocim, ktore zatienovali vyhlad na budovu, radsej prikladam foto z bocnej strany. A aby som nezabudla, hoci padali vlocky snehu, na trhu som si kupila taky “typicky” zimny, svedsky artikel – jahody:-), ale boli vyborne a sladke.

Jankine foto – Koncertna budova Stokholmu, Svedsko
Jankine foto – Koncertna budova Stokholmu, Svedsko
Jankine foto – namesticko so stankami pred Koncertnou budovou Stokholmu, Svedsko

A co obvykle nasleduje po takychto eventoch? Jasne, ze hostia a clenovia komisii nenasadnu hladni a smadni do taxikov smer domov / hotel / letisko:-)! Ano, nasleduje velka party, dostojnejsie povedane slavnostny banket (isla by som velmi rada, no nie som si ista, ci by mi poslali pozvanku, ak by som si o nu poziadala:-). A rovnako velkolepa je aj budova, kde sa banket kona – spominala som ju v mojom prispevku s nazvom “Levi triptych – Ngorongoro, Stockholm, Luzern” – ano, je to ta prekrasna budova z cervenych tehal na vychodnom cipe stokholmskeho ostrova Kungsholmen, dominanta Stokholmu – ikonicka Mestska radnica (Stockholms Stadshus). Banket sa kona v jej modrom saloniku. Prekrasny je aj vnutorny dvor, nadvoria a tiez vonkajsi areal resp. zahrady radnice, z ktorych ponad vody jazera Malaren vidite dalsie dominanty Stokholmu. Pripajam zopar fotiek:

Jankine foto – pohlad na Stokholmsku radnicu ponad jazero Malaren
Jankine foto – vnutorny spolocny dvor Stokholmskej radnice
Jankine foto – vnutorny spolocny dvor Stokholmskej radnice
Jankine foto – 106 m vysoka veza Stokholmskej radnice a na jej vrchole tri korunky ako symbol Svedska
Jankine foto – nabrezie ako sucast vonkajsieho arealu Stokholmskej radnice
Jankine foto – vonkajsi areal Stokholmskej radnice
Jankine foto – vonkajsi areal Stokholmskej radnice
Tip na knihu a film o Albertovi a Mileve Einstanovych

Mojim tipom na knihu o Albertovi a Mileve Einsteinovych je kniha od autorky Marie Benedict s nazvom “Einstein & Einstein” s podtitulom “Genialni zena ve stinu Alberta Einsteina“. Autorka pise pod pseudonymom, jej skutocne meno je Heather Benedict Terrell. Ide o americku advokatku, ktora sa rozhodla pisat o fascinujucich zenach v historii (precitala som od nej aj inu knihu). Hoci dielo je roman, pracovala s mnozstvom faktov.

Mojim tipom na film o Albertovi a Mileve Einsteinovych (najma vsak o Albertovi Einsteinovi) je 10-dielny americky serial National Geographic s nazvom “Genius – Einstein“. Vznikol na motivy jednej z najpredavanejsich knih Waltera Isaacsona “Einstein: jeho zivot a vesmir“. Serial sa tocil aj na mnohych miestach v Cechach a ma vysokanske hodnotenie na CSFD, konkretne 86 percent, link : https://www.csfd.cz/film/445237-genius/482010-einstein/prehled/. Mne sa ohromne pacil. Na stranke CSFD som sa docitala, ze stab sa skladal z viac ako 200 ceskych filmovych profesionalov, ktori pracovali po boku 20-ich zahranicnych filmarov, a ze v seriali si zahralo vyse 5 tisic ceskych komparzistov.

Trailer k serialu “Genius – Einstein”, zdroj youtube: https://www.youtube.com/watch?v=SICLBlHizUY

Assalomu alaykum! Nieco o mojom neskutocnom, no neuskutocnenom, nie vsak neuskutocnitelnom cestovatelskom plane:-)!

Podtitul 1: Pamir Highway & The Silk Road

Podtitul 2: Marco Polo & Alexandros ho Tritos ho Makedon

Podtitul 3: CNN travel – Travel restrictions: with the Taliban threat still present in Afghanistan, Tajikistan has placed travel restrictions on foreigners

Poznamka na uvod: V nazve prispevku som sa pozdravila po uzbecky a vy uz spravne tusite, kam som mala (okrem ineho) namierene.

Poeticka ouvertura: Po lete s velmi vydarenym pocasim (a s nevydarenymi resp. zalostne zredukovanymi moznostami cestovat do dalekych krajin) sme sa v rytme allegra prehupli do farebnej a teplej jesene a smerujeme k zime, Vianociam a (zrejme komornym) oslavam Noveho roku. Vzdy som mala rada, ked napadol prvy sneh a inak spinave a sede chodniky sa zaodeli do cistej bielej. Posledne roky nemam rada prvy januarovy den, pretoze si vtedy bytostne uvedomujem, ako ten cas leti, ze rok rychlo strieda rok. Tentokrat by som sa (aj s roznymi ocakavaniami vratane cestovatelskych) posunula uz rychlo dalej – next year please … :-).

Zdroj: https://www.youtube.com/watch?v=WNeLUngb-Xg
Scenerie vo videu mi v niecom pripominaju Aljasku a Kanadu (najma moj prelet ponad Mt. Logan v 6-miestnom lietadielku a videla som aj psikov trenujucich na rozne psie zaprahy, napr. Yukon Quest). Ale ako asi vyzeraju horizonty Pamiru … (?).

Ano, takmer cely rok 2020 bol neprijemne poznaceny pandemiou, ktora priniesla ci sposobila deprivacie rozneho druhu, pre mna osobne deprivaciu cestovania. O pandemii pisat nechcem, na tejto mojej platforme sa kolisem takmer vylucne na cestovatelskych a inak pozitivnych vibes a tak nech to aj zostane :-).

Hoci passporty zivaju prazdnotou, ostali nam knihy, mapy, filmy, podcasty a vlogy o cestovani, pripadne si mozeme zatocit globus (ja jeden mam a je ozaj krasny a specialny :-).

Zdroj: https://www.martinus.sk/?uItem=635127

Heslovito, co som teda mala nielen na plane, ale aj v stadiu vybavovania na september 2020 (plan vznikol uz pocas minulorocnej jesene, t.j. v roku 2019, ostatne zalezitosti ako napr. booking leteniek sa riesili neskor): 6 statov (“STANOV”) strednej Azie vratane najmenej navstevovanej krajiny sveta, lokality Svetoveho dedicstva UNESCO, starobyle mesta, cestovanie v case po stopach Marca Pola a Alexandra Macedonskeho, historia a orient, hrady a palace, bazare a trhoviska. Priroda = pust, rieky a jazera (vratane druheho najvacsieho alpinskeho jazera na svete, druheho najvacsieho po Titicace), najdlhsi ladovec sveta, horuce pramene, stepy a luky, hory a pohoria (pohorie Pamir a jeho peaks napr. Somonij, Marx, Engels, etc., horska sustava Hindukus ako sucast Himalaji s najvyssim peakom Nosak, tajuplna Salamunova hora v Kirgizsku resp. Kyrgyzstane, etc.), postupna aklimatizacia na vyssie nadmorske vysky a prechod koridorom (v cca 4 600 m.n.m.). Jedna z najkrajsich, no sucasne aj najnarocnejsich highways nasej planety. Tazko ziskatelne viza aj nutnost mat specialne permity a pozyvaci list. Prisne sledovanie aktualnej bezpecnostnej situacie. Cast cesty udajne vhodna len pre skusenejsich cestovatelov. Dlhe presuny, nekvalitne cesty, aj tabule s oznacenim “pozor miny”, v uvodnej casti jednoduche ubytko, neskor refreshment napr. v hoteli Hilton a ako specifikum jurty v pusti. Vynikajuce caje, kvalitny konak a organicka platinova vodka. Sladke ovocie, vonave koreniny a kaviar.

Peak Ismail Samani v pohori Pamir (zdroj: https://sk.wikipedia.org/wiki/Pam%C3%ADr) – tato sceneria mi pripomina Tibet

V skratke moj planovany itinerar na dni 01.09.-24.09.2020 (najskor 9-dnova expedicia a po nej kontinualne nadpojena menej tazka – komfortnejsia, no casovo dlhsia cesta):

Odletiet som mala s malou skupinkou 1. septembra 2020 z Viedne do Moskvy a odtial do Dusanbe (hlavne mesto Tadzikistanu), kde by sa zacala moja 9-dnova expedicia zahrnajuca staty Tadzikistan, Afganistan a Kirgizsko a epicku Pamir Highway. Na urcite miesta (napr. na miestny trh v Afganistane) by sme isli samozrejme len vtedy, ak by to umoznovala aktualna bezpecnostna situacia. Velmi pekny clanok o obsahu tejto cesty (hoci s itinerarom rozvrhnutym len na 7 dni) je napr. na stranke CNN: https://edition.cnn.com/travel/article/tajikistan-pamir-highway/index.html

Foto zo zdroja: https://www.unusualtraveler.com/pamir-highway-legendary-trip-bicycle/

Nasledne, po zavrseni prechodu cez Pamir Highway a rozlucke s expedicnou skupinkou som sa mala 9. septembra 2020 individualne (letecky) presunut z mesta Osh v Kirgizsku do mesta Biskek (hlavne mesto Kirgizska), tu sa spojit s inou skupinkou a zapocat 16-dnovu cestu cez 5 “stanov” strednej Azie, konkretne pozriet znova (no z inej perspektivy) Kirgizsko a Tadzikistan a k tomu pridat aj Uzbekistan, Kazachstan a Turkmenistan (posledna uvedena krajina je jednou z najmenej navstevovanych krajin sveta a dostat viza je problem, pre individualneho cestovatela je to takmer nemozne). Itinerar teda zahrnal velku cast legendarnej Hodvabnej cesty (ak by som tuto cestu absolvovala a kedze v Cine, Turecku a Emiratoch som uz bola, do kompletky by mi este chybal Iran a niektore dalsie krajiny Blizkeho vychodu).

Preco takato cesta, co ma na nej lakalo? Vo vseobecnosti nie je vela miest na Zemi, kam by som sa nechcela ist pozriet, laka ma takmer vsetko. V tomto pripade som za ceresnicku na torte povazovala mimoriadne bohatu a zaujimavu historiu, odlisnu kulturu (kultury), nie nadych ale doslova dych a chut orientu a tiez neskutocnu geograficku diverzitu. Navyse, specialne o oblastiach centralnej Azie som vedela a viem extra malo, takmer nic a to sa malo (mohlo) zmenit. A napokon, ako sa hovori, “s jedlom rastie chut” (napr. na dunu v pusti som sa uz stverala, no v pusti som zatial nespala a chcela by som) + v sumare by to bolo (ako inak) velke dobrodruzstvo a bezpochyby aj cestovatelska vyzva. Ci som svoje adaptacne a ine schopnosti vyberom takejto cesty nahodou neprecenila, neviem, ale zodpovedne viem, ze vdaka doterajsim cestovackam (vratane absolvovania cca mesiac trvajucej inej expedicie) som sa stala vacsim chameleonom, s kazdou dalsou cestou do extremnejsich podmienok sa mi lahsie prisposobovalo, menej som nadavala a frflala nad nehostinnymi pomermi. No a zistila som, ze ak sa aj vyskytli nejake tazkosti, vzdy som sa cez ne dokazala preniest (sak som musela:-) a neskutocne ma to vsetko bavilo (aj vsetky tie veci mimo komfortnu zonu). Aby to nevyznievalo trufalo, nie som ani 1-percentny odvar Eda Stafforda a jemu podobnych, stale si viem poplakat nad utrapami, kopnut do chodnika a prehrat v hlave monodiu “preco som sa zas niekam trepala”:-)?!?! No este sa mi nestalo (a to ani po tazkych cestach), ze by som cokolvek lutovala. Prave naopak, volala som kazdej jednotlivej ceste na slavu:-).

Ako to dopadlo? Kvoli korone sa moja septembrova cesta zrusila, no pocitala som s takym vyvojom situacie uz cca od konca maja 2020. Totiz, kym v SR sa vtedy pandemicka situacia zacala zlepsovat, v oblastiach strednej Azie sa este len zacala zhorsovat (dovtedy mali pocty nakazanych radovo v desiatkach) a zacali zatvarat hranice. Navyse, pri pocte naplanovanych krajin 6 sa nasobilo riziko, ze sa nedostanem do kazdej z nich, no a kompromis (napr. skrtnut niektore krajiny v itinerari) som urobit nechcela. Trebalo vsak konat, pretoze letenky, viza atd., vela veci sa riesilo a preto som sa uz pred letom rozhodla vzdat sa tejto cesty. Ako sa hovori – co nebolo, stale moze byt, pripadne bude nieco ine :-). V planovani cestovaciek som “easy”, rozumej koncepcne uvolnena, nic nesilim, malocomu sa branim, vyber krajin robim absolutne pocitovo a intuitivne, nemam ziaden zoznam, z ktoreho by som si odskrtavala – tak napriklad dnes by som mozno dala prednost spanielskej Seville a zajtra sa uz mozem zobudit s chutou odist do Rwandy. Ked som pri tej Seville – vzdy som ju chcela vidiet, no ako citam vyborny cestopisny fejton od Karla Capka “Vylet do Spanel”, chcem ju vidiet este viac. Notabene, zasnem a vzdavam hold bohatej lexike Karla Capka a znova sa mi potvrdilo, ze povinna literatura na skolach casto zahrnala diela, ktore ma nudili alebo som im tazko rozumela a autora som potom automaticky nespravodlivo “odsudila” na “dalej necitat”:). Naspat k mojej koncepcnej uvolnenosti v cestovani: bez akychkolvek myslienkovych operacii sa necham zlakat cimkolvek, co ma momentalne zaujme. Napady sa rychlo menia a cas (kedy odidem) a miesto (kam odidem) povazujem za okrajove – raz odidem / raz niekam odidem. Ak dostanem napad a ten sa stretne aj s obsedantnou potrebou balit kufor, som schopna zmobilizovat sa za kratky cas.

Ktovie, co prinesie jar? Dufam, ze to najlepsie (kazdemu a vo vsetkych oblastiach a aj v cestovani) a som zvedava, ci sa mi po cestovatelskej prestavke nezmenia chute?! Ze by som prezmenu po dlhom case isla do horizontalnej polohy niekam k moru / oceanu:-)? Ked o tom pisem, spomenula som si na Rio a jeho plaze Copacabana a Ipanema – nie pre plaze samotne (nemala som vobec cas na nich dlhsie pobudnut, kedze som pobehovala po meste a rekognoskovala + rozhodne som bola na krajsich a cistejsich plazach), ale pre tu atmosku, ktore maju resp. ma cele Rio de Janeiro. Tazko sa to slovami opisuje, treba to zazit na vlastnej kozi. Scenerie Ria pekne vidiet napriklad na videu nizsie (zamerne som vybrala party song resp. DJ-ov, lebo v Riu to naozaj zije a aj ja som si to tam tanecne poriadne uzila):

Zdroj: https://www.youtube.com/watch?v=hENgrbIMiy4
Videjko je urobene na vrchu Pao de Acucar (vrch Cukrova Homola), na ktorom som bola tesne pred zapadom slnka a bol to nezabudnutelny zazitok – na videu vidite pohlady z vrchu na mesto, na zatoku Guanabara a legendarne plaze, v pozadi je vidiet aj vrch Corcovado so sochou Crista Redentora – tiez povinna zastavka, ked ste v Riu (socha je “must be”, no stale je to len socha, za to vyhlady z Corcovada su absolutne uzasne). Rio sice patri medzi dost nebezpecne destinacie (o tom by sa dal napisat osobitny prispevok), rozhodne vsak pravom patri medzi najkrajsie mesta sveta – atmoska je neopakovatelna (apropo a nepoviem tym nic nove, ak poviem, ze v niecom je podobne s Kapskym mestom v JAR – tak sa hovori a ja to mozem potvrdit).

PS: Vsetky peniaze, ktore som vrazila do tejto planovanej cesty do strednej Azie (na letenky, poistenie expedicie a ubytko) sa mi vratili a pouzijem ich na inu vypravu alebo plazovu resp. lehatkovu dovolenku :-), este neviem. V mysli sa vsak stale vraciam k tejto nerealizovanej ceste, pozrela som si uz aj niekolko tematickych videi (inak, ked sa chystam kamkolvek vycestovat, takmer nikdy si nepozeram videa pred cestou, aby som sa prekvapila na mieste samom, no tentokrat mi neostavalo nic ine, len sa prostrednictvom videi preniest na miesta, kde by inak stala aj moja noha). Ak by som z nich pre vas mala vybrat len jeden dokument, bol by to tento o Pamir Highway:

Zdroj: https://www.youtube.com/watch?v=pj-ONg-09Dg
Ked som na videu videla jaky a to uzasne jazero, hned som vedela, ze som “doma” resp. v Tibete:-). Totiz, aj v Tibete som videla jaky (a nielen videla, na jedneho som aj vysadla), no a pokial ide o jazera, asi nikdy uz nezabudnem na jedno prekrasne, blankytne modre, posvatne a 72 km dlhe tibetske jazero – vola sa Yamdrok a nachadza sa v uctyhodnej nadmorskej vyske cca 4500 m.n.m. – to je uz vyska, v ktorej sa moze naplno prejavit vyskova choroba a ak aj neprepukne, aj tak clovek reaguje pomalsie, tazsie sa mu hybe (chodi), niektorym aj dychat a akykolvek naklad pripada cloveku tazsi. Aj niektore scenerie a ludia mi pripadali “kapanek” ako scenerie a ludia v Tibete – prikladam aspon tri fotky (vid nizsie).
Jankine foto – pastier s oveckami niekde v Tibete (medzi ovecky som sa aj priplietla). Po lavej strane tiekla rieka Brahmaputra a my sme na chvilu zastavili. Ked si vsimnete, vidite par stromcekov, no velka cast uzemia je hola a nehostinna – aj preto sa v Tibete konaju tzv. nebeske pohreby (miesto som videla). Totiz, dreva na spopolnovanie mrtvych je malo a kedze poda je zmrznuta, neda sa pochovavat do zeme – ostava teda len spomenuty nebesky pohreb, ktory sa vykonava tak, ze syn alebo iny zijuci muzsky potomok alebo pribuzny vynesie telo neboztika do vysok na miesto urcene a supy sa postaraju o telo mrtveho.
Jankine foto – babicka v Lhase (hlavne mesto Tibetu) – trochu sa podoba na babicku, ktora sa objavi na videu o Pamir Highway (video vyssie) v 34. minute a 50. sekunde
Jankine foto – jak v Tibete na mieste blizko zakladneho tabora Mt. Everestu (EBC)

“Wonder” vander v Afrike

Podtitul 1: Ten pocit, ked si v Afrike ako zaciatocnik:-).

Podtitul 2: Co moze na vandrovacke v Afrike zaskocit cloveka, ktory v domovskej krajine vidi bezne akurat psi, macky, holubov a vrabcov a pocuje maximalne rucanie jelenov alebo zavyjanie vlkov (ak vobec)?

Podtitul 3: Zakony divociny a dzunglova opereta.

Podtitul 4: Pohladkala som geparda.

Podtitul 5: Very happy times:-)!

Zdroj: https://www.youtube.com/watch?v=oDOrshBgIhQ (nesmrtelny song Africa z roku 1982 od kapely Toto, na youtube ma cca 570 mil. pozreti, no ja som vybrala festivalovu verziu z roku 2019, text nizsie)

I hear the drums echoing tonight
But she hears only whispers of some quiet conversation
She’s coming in twelve-thirty flight
Her moonlight wings reflect the stars that guide me towards salvation
I stopped an old man along the way
Hoping to find some old forgotten words or ancient melodies
He turned to me as if to say:
“Hurry boy, it’s waiting there for you”

It’s gonna take a lot to drag me away from you
There’s nothing that a hundred men or more could ever do
I bless the rains down in Africa
Gonna take some time to do the things we never had

The wild dogs cry out in the night
As they grow restless longing for some solitary company
I know that I must do what’s right
Sure as Kilimanjaro rises like Olympus above the Serengeti
I seek to cure what’s deep inside
Frightened of this thing that I’ve become

It’s gonna take a lot to drag me away from you
There’s nothing that a hundred men or more could ever do
I bless the rains down in Africa
Gonna take some time to do the things we never had

Hurry boy, she’s waiting there for you
It’s gonna take a lot to drag me away from you
There’s nothing that a hundred men or more could ever do
I bless the rains down in Africa
Gonna take some time to do the things we never
had

Ak by som mala postnut prispevok, co vsetko ma v Afrike prekvapilo, lepsie znepokojilo alebo (budme uprimni) vystrasilo, bolo by to mozno lakave citanie, no dlhe pisanie. Tak ale nie som Indiana Jones, cize prekvapilo ma urcite nepomerne viac veci, nez trebars odvazlivcov, ktori Afriku velakrat prebrazdili, naozaj poriadne zazili (aj prezili, tot nutny predpoklad napisania o zazitkoch) a prislusne prahy (citlivosti a bolesti) a pud sebazachovy maju posunute uz niekde inde.

Netreba sa podcenovat a ani precenovat, do niecoho s vacsou vervou, do niecoho opatrne a mierne, hlavne oci a usi dokoran, obcas naopak oci zavriet a zvuk vypnut (len v spravnej chvili). Tazko sa clovek predpripravi, lebo s planmi bez empirickych zakladov na to, co a ako by v tej Afrike mohlo zbehnut, sa spolahlivo neda dostat nikam, resp. po letisko.

Hovorila som si, ze uzitocne info a rady treba, preto si zbalim bedeker, no ak pridu tazsie chvilky, nakopnem sa vtipnou knihou, ktorej nazov naznacoval, ze to bude rydzo uprimne rozpravanie bez prikras. Preto som si zbalila toto:

Jankine foto – moje knihy, ktore som si zobrala na prvu cestu do Afriky

Ked som zacala pochybovat, ci Afriku davam, prave kniha od Pala Hapaka “Luzer v Afrike” mi dodala blahosklonne uistenie, ze ked uz aj chlap pise o trampotach v Afrike a o tom, ako v kritickych situaciach zlyhaval, nie je to so mnou vobec zle:-). Super kniha, citala som ju v spravnom case a na spravnych miestach – nie doma v posteli, ale tam niekde v Afrike, kde prihody a pocity autora vyznievali velmi autenticky a pripominali mi moje vlastne.

Podme sa teda pozriet na niektore moje rozpacite zazitky z Afriky (tie najhorsie, resp. najakcnejsie si nechavam na neskor, nebudu v tomto prispevku). Aby moje rozpravanie nebolo bez hudby, pridavam dalsi song Africa z roku 1982, tentokrat od francuzskej spevacky Rose Laurens – na youtube som nasla video “made in Africa” s podmazom tejto pesnicky v anglickej verzii.

Zdroj: https://www.youtube.com/watch?v=akoDI79mGXQ (text pesnicky nizsie)

In dark, deep jungle I hear the wild drum
My heart beats faster, knowing my time’s come
The voodoo master, waiting for nightfall
Draws signs of magic on my white woman skin

Africa charms me with her power
Takes my soul on the midnight hour
Africa, dancin’ ’til my body burns so hot
Crying to the voodoo God, Africa

I am dancing bare-foot under a red sun
My sense is high to feel like emotion
Gazelle or panther, I hear a lion roar
The voodoo goddess fills me with all her force

Africa charms me with her power
Takes my soul on the midnight hour
Africa, dancin’ ’til my body burns so hot
Crying to the voodoo God, Africa

In tribal dwellin’ I lie in cool shade
From heaven opened falling the sweet rain
From danger hiding between her sharp claws
A shadow is moving, bow to the voodoo law

Africa charms me with her power
Takes my soul, crying to the voodoo God
Africa, Africa
In dark, deep jungle I hear the wild drum
My heart beats faster, knowing my time’s come
The voodoo master, waiting for nightfall
Draws signs of magic, sacrifice woman
In dark, deep jungle I hear the wild drum
My heart beats faster, knowing my time’s come
The voodoo master, waiting for nightfall
Draws signs of magic, sacrifice woman
In dark, deep jungle I hear the wild drum
My heart beats faster, knowing my time’s come
The voodoo master, waiting for nightfall
Draws signs of magic, sacrifice woman
In dark, deep jungle I hear the wild drum
My heart beats faster, knowing my time’s come
The voodoo master, waiting for nightfall
Draws signs of magic, sacrifice woman
Africa, Africa

Na prve momenty v africkej divocine uz asi nikdy nezabudnem. Vsetko bolo ine, aj vzduch, ktory som dychala, aj vzorky piesku a prachu, ktore sa mi dostali do oci, ust a vlasov (tvar som si musela doslova drhnut, aby som zmyla tie oranzove nanosy), intenzivna ziara slnka (neuprosneho, rovnikoveho) … A tie zvuky prirody, najma vsak zvuky prichadzajuce z ciernej, hlbokej tmy – nieco skrieka, nieco reve a chrochta alebo zvlastne zavyja – ziadna uspavanka. A maloktory zvuk som vedela identifikovat. Mohla som len tusit, no asi bolo lepsie netusit, ked sa prave nieco obsmietalo okolo mojho stanu. A potom prisiel aj moment, ze ani za svet som nemohla zaspat (kemp v Keni a kemp v Juhoafrickej republike). Co ma hned na uvod prekvapilo, bolo dorazne upozornenie, aby som poriadne zatvarala (tzn. zazipsovala) stan vzdy, ked z neho vyliezam von – je jedno, ci ho opustate na sekundu, treba ho uzatvorit vzdy, lebo aj sekunda staci nielen komarovi ale napriklad aj takej opici. Jasne, o komaroch som vedela, ale preco som si myslela, ze africke opice su ine (zasadovejsie, slusnejsie) nez azijske opice alebo juhoamericke nosale:-)? Takze nie, vlezu vam do stanu, urobia bordel a s najvacsou pravdepodobnostou vam nieco ukradnu (co vidia a co vladzu odniest, nemusi to byt jedlo, vsetko sa pocita, vsetko je ulovok) – aj preto sa asi hovori “drze ako opice”. A tak som potrenovala – von zo stanu a bleskurychlo zazipsovat, naspat do stanu a bleskurychlo zazipsovat (vzdy tak, aby som stan nezborila a moskytieru neroztrhala). Za vidna a s vylucenim verejnosti (rozumej bez zjavnej pritomnosti zivocichov) mi to islo celkom dobre:-).

Jankine foto – moj stan na 2 noci v Maasai Mara v Keni, slusny stan s murovanou kupelnou, ale stale len stan z celtoviny, vsetky zvuky zvonku bolo pocut a v noci vypinali elektrinu, preto baterky do fotakov sme si museli zacat nabijat este pred vecerou a samozrejme, bolo potrebne mat celovku / baterku / svietnik – podla toho, co kto rad berie na cestu:-) (pouzijete, aj ked pojdete do stanu z vecere a na orientaciu v noci v stane). Od skusenych cestovatelov som dostala radu vziat si celovku a pre pripad, ze dojdu baterky, aj sviecku. Ak by niekoho zaujimalo, co mam v tej taske na stolicke, ziadne tajomstvo – dalekohlad, ktory mi kupil moj uzasny dedko. Avsak v case, ked mi ho daroval, som ziadnu Afriku nemala v plane, a tak som len neveriacky pozerala, ci to mysli vazne s takym darcekom pre mna? Ved nie som chalan, hovorila som si a odlozila som krabicu do skrine, nech tam na nu prach zabudnutia sada. No a neskor v Afrike som ten dalekohlad hrdo vlacila, aj pouzila:-).

Nastala noc a mne sa este nechcelo ist spat. A tak ma napadlo vyliezt zo stanu a skusit nieco pofotit. Zabudla som sa okrem ineho v tom, ze fotak mi v noci mizerne foti. Vyburcovala som sa apelmi, ze som predsa v Afrike, nie je cas schovavat sa pod prikryvkou, treba konat a vyvinut akciu. Tak som zo stanu vysla … v pyzame, vyzbrojena fotakom, celovkou a pokrivkavajucou davkou odvahy. To bolo naposledy, co som take nieco v tomto kempe vyskusala:-). Uvod mi vysiel na jednotku, vysla som svizne von, rychlo zazipsovala stan a rozhliadla som sa po okoli, ktore mi osvetloval ledaboly luc svetla z celovky. Podisla som par krokov vpred a urobila pamatnu fotku tmy:-). Ked tu zrazu blizko mna s decibelmi vacsimi, nez som bola schopna prezit, zarucalo nieco (niekolko kusov niecoho), co mi pripadalo zvukom ako krizenec kravy a leva (na druhy den som sa dozvedela, ze to boli hrochy a ze sa pasu vzdy v noci na brehu rieky). Na par sekund som stuhla, no duchapritomnost ma neopustila, urobila som otocku vzad a tri kroky k stanu, ked zrazu okolo mna preleteli obrovske netopiere, zrejme kalone – tak velke, ake som videla v dokumentarnych filmoch. A to bola posledna kvapka aj klapka:-). Akcia skoncila tak rychlo, ako sa zacala a ja som sa pratala do stanu (aspon keby som ho nechala odzipsovany, no nie, bola som v nevhodny moment dosledna). Asi za trest, ze ma pokusalo nocne fotenie uprostred divociny, som potom nemohla zaspat a nepomohli ani stuple do usi, hoci tie by nepomohli v blizkosti hrochov vobec nikomu*. V hlave mi hucalo, nadavala som, preklinala, ze co to bol za napad a v zapati, ze nie, ze napad to bol dobry, no so mnou to takto dalej nepojde, ziaden rev dobytka alebo selmy a ani lietajuci kalon ma nemozu odradit:-) … to bolo povedane samozrejme s nadsazkou, hrochov a mnoheho dalsieho som sa neprestala bat a ani som sa nechcela prestat bat. Clovek musi byt v Afrike ostrazity, opatrny, v strehu, nic nepodcenit a asi ani nechodit na nocne fotovypravy:-). No odvahy mi postupne urcite pribudlo, akurat to chcelo cas (ako vsetko), pekne krok po kroku, netopier po netopierovi, rev leva po reve hrocha, stipanec za stipancom (komare ma postipali aj v malarickych oblastiach, ale mala som stastie, ani jeden nebol infikovana samicka komara rodu Anopheles), modrina po modrine (z tzv. game roads som mala modriny na rukach aj nohach – nielen vymole, strk a kamene, ale aj jamy a balvany a v aute to s nami slusne hadzalo do vysky aj na strany).

* Este pridam zaujimavost k zvuku hrocha – ide o jedno z najhlasnejsich zvierat na svete. Jeho rucanie moze dosiahnut hlasitost 110 dB, co je porovnatelne s rockovym koncertom alebo zvukom na letiskach. Rev hrocha sa siri v okruhu 100 km – tak si predstavte, ze sa pokusate zaspat a mate niekolko kusov tejto hlasnej ozruty par metrov od stanu. Zvuk daneho objemu vnima clovek s tazkostami a citi bolest v usiach. A co fotky hrochov? Mam zopar vydarenych foto z water safari, zverejnim v inom poste.

Jankine foto – takto idylicky a bezproblemovo to vyzeralo pred stanom za sumraku – nalavo svah a hned rieka. V tom case som ziadne hrochy nevidela, a teda som netusila, ze v noci zacne randal.
Jankine foto – pokus odfotit tmu a v nej hadam mozno este nieco – nic som neodfotila, ale v tej tme dole boli hrochy – svah bol prikry resp. prudky a preto by sa hrochy hore nedostali – aspon tak som na druhy den pri vyhodnocovani situacie uvazovala, ved keby to bolo inak, neprezil by ani jeden kempista. Kazdopadne, rucanie hrochov je jeden z najhorsich zvukov mojej akustickej pamate na Afriku – ziadna eufonia, horsie nez rev leva – ukazka nizsie.
Na ilustraciu zvuk, aky vydava hroch – zdroj: https://www.youtube.com/watch?v=UYcxsnotK-g

S ubytovanim v Afrike mam len a len dobre skusenosti. O krasnych alebo specifickych lodges postnem neskor samostatny prispevok (napr. jedno take sme si nazvali ako “ubytovanie u strycka Toma”). Tento prispevok nie je o ubytku, no pridam este foto interieru mojho stanu na severe Juhoafrickej republiky pri rieke Orange u neskutocne perfektnych ludi. Cely areal ma nazov “rezort”, co si aj zasluzia, pretoze sa o to vyborne staraju. Hoci stany su z celtoviny, su komfortne, vybavene nielen murovanou kupelnou, ale aj chladnickou, klimatizaciou a kozmetikou vyrobenou prave pre tento rezort. Maju vyborne meno a ubytoval sa u nich uz aj syn herca Jeremyho Ironsa. Lenze aj zverom sa toto miesto paci – viem to, lebo aj tu sa nam v noci nieco neunavne obsmietalo okolo stanu … vypeckovali sme si klimu, aby rachotila a my sme nepoculi tie zvuky odvedla.

Jankine foto – vo vnutri mojho stanu pri Orange river na severe Juhoafrickej republiky

Pri ubytovaniach este predsa len zostanem, aj ked nie, co sa interierov tyka. Zameriam sa na oznamy v lodges u africkych ubytovatelov, ktore ma prekvapili. Suma sumarum, ak vas upozornia na byvoly (jeden z predstavitelov Big Five, velmi nebezpecne zviera), skorpiony alebo krokodily, je to uz ina kava. Nie vzdy je teda dobry napad posedkavat na priedomi lodge a uz vobec nie tam zaspat, tiez neodporucam potulovat sa v noci alebo potulovat sa kedykolvek po poziti vacsieho mnozstva alkoholu (poznate to, ked su receptory otupene, reakcie spomalene a o pobehnuti nemoze byt rec).

Jankine foto – upozornenie v mojej lodge pri Ngorongoro – foto je rozmazane (asi preto, ze sme v skutocnosti v tu noc oslavovali niekoho narodeniny alebo meniny:), preto pripajam text z druheho odseku: AFTER DARK WE OFTEN HAVE VISITS FROM THE BUFFALOS AND VERY OCCASIONALLY THE ELEPHANT, THEREFORE WE STRONGLY RECOMMEND THAT YOU ARE ESCORTED TO YOUR ROOM IN THE EVENINGS. THE SECURITY ARE AT HAND AND WILL WAIT OUTSIDE TO SEE YOU SAFETY BACK IN YOUR ROOM. (Preklad: Po zotmeni sa tu casto vyskytuju byvoly, velmi zriedkavo aj slon, preto dorazne odporucame, aby ste sa vecer presuvali do vasich izieb so sprievodom. Nasi sprievodcovia su k dispozicii a budu cakat, az kym neuvidia, ze ste sa bezpecne dostali na izbu.) A presne tak aj bolo. Kedze islo o rozlahly areal a vzdialenost medzi domcekmi a hlavnou budovou s restauraciou bola velka, po ceste z vecere nas sprevadzali securitaci resp. ozbrojeni zamestnanci lodges. Taku skusenost z Europy nemam, no v Afrike nejde o nic vynimocne. Navyse, kto by sa tu ubytoval, keby tu byvoly alebo slony bezne nahanali bezbrannych hosti? Nahanacka tu uz mozno bola (urcite verim, ze aspon hrozila), a tak pritomnost specifickej eskorty urobi vas nocny prechod prijemnym.

Prejdem ku krokodilom, mojim susedom v Katima Mulilo v Namibii. Predstavte si velky areal s roztrusenymi lodges a chodnickom popri domcekoch pozdlz rieky Zambezi, ktory vedie k hlavnej budove s restauraciou. Ked sme sa podvecer ubytovali a trochu sa osviezili, isli sme sa prejst v ramci arealu popri rieke. Este bolo stale vidno a tak som si na strome vsimla upozornenie na krokodily a starych, “dobrych” znamych hrochov. Tak ma napadlo, ze dobre, ze sa tu neprechadzam za tmy, lebo oznam by som si vobec nevsimla.

Jankine foto – na prechadzke pri lodges v Katima Mulilo, napravo od chodnicka su domceky pre ubytovanych hosti, vlavo je rieka Zambezi a jej neohrozeni obyvatelia (krokodily, hrochy). Mne uz po skusenostiach zo subsaharskej Afriky (vyssie spominany camp v Maasai Mara a moj “vyborny” napad na nocne fotenie) bolo jasne, ze po tomto chodnicku sa za tmy prechadzat nebudem. Nutno dodat, ze tato oblast v Namibii spada do Kapriviho pasu (Caprivi Strip), co je malaricka oblast, a preto od sumraku je idealne obmedzit pohyb vonku a lahnut si radsej do postele s moskytierou. V tomto ubytku sme moskytiery nemali, no mali sme klimu a okna, ktore sa dali spolahlivo zavriet – nie vsade v Afrike sme tu moznost mali, tak napriklad v Botswane sa okno v nasej kupelni nedalo zavriet, sietka na hmyz na okne nebola a islo o malaricku oblast (nie velmi prijemny pocit, ked sme isli do sprchy). Este horsie to bolo v Arushi v Tanzanii, kde sietky na okne neboli, moskytiera nad postelou bola derava, klimatizacia nebola ziadna a v izbe bolo 500 stupnov – nedalo sa spat, udusili by sme sa, a tak sme okna otvorili pri zhasnutom svetle (aby nenalietali komare), akurat dostat sa po tme pod moskytieru znamenalo zamotat sa do nej ako do pavuciny a urobit zopar dier navyse.
Jankine foto – oznam na strome – skakat do vody by ma nenapadlo, mala by som problem sa tu hoci len vyvalit do travy

A este zo sekcie hadov a skorpionov – islo o oblast Sosussvlei v Namibii, kde sme spali (ako v drvivej vacsine ostatnych pripadov) len jednu noc. V praxi to znamenalo prist vecer do noveho ubytka, vybalit len nevyhnutnosti, nabit fotak (mobil netrebalo, lebo signal sme skoro nikde nemali) a ist utahani po celom dni co najskor spat (nikdy sa mi to nepodarilo pred polnocou) a na druhy den skoro rano komplet zbaleni pokracovat dalej v ceste. Na tomto mieste sme dokonca vstavali uz o 4:00 rano, pretoze sme mali namierene k pustnym dunam a chceli sme stihnut urobit vystup na najvyssiu z nich este pred obedom, mimo najvacsej horucavy (vsetko dopadlo uplne inak, bola to dalsia vyprava z kategorie typickych africkych a bolestnych, ale inak skvely zazitok, snad niekedy nabuduce). Malokde v tychto oblastiach nebolo potrebne mat celovku. Bud neexistovalo ziadne poulicne osvetlenie alebo elektrinu v interieri planovane vypinali alebo sa neplanovane vypinala sama. Aj tu sme potrebovali celovky, boli sme v uplnej divocine a bez svetla by sme netrafili ani z vecere domov, ani rano pred briezdenim k autu, tak velky to bol areal. Naskyta sa otazka, ci som napriek hadom a skorpionom vobec posedela na priedomi mojho domceka? Ano, posedela, no prechadzku som obmedzila na kratsiu vzdialenost, lebo islo o divocinu bez akychkolvek plotov. V noci tam bola najhlbsia tma, aku si vie clovek predstavit a obloha s tymi najziarivejsimi hviezdami – Mliecna cesta a na nej Juzny kriz – neskutocne nieco. Odfotila som si ju len do internej pamate, lebo moj fotak na nocne fotenie vzdialenych objektov nestaci. Mato, moj byvaly spoluziak z Gymnazia Jura Hronca v BA, tam urobil nadherne foto a videla som ho potom vo velkom formate na jeho notebooku. Zial, je to nieco vyse roka, co tragicky zahynul pri leteckom nestasti v Etiopii :-((, R.I.P. Martin … https://sk.wikipedia.org/wiki/Let_Ethiopian_Airlines_302

Jankine foto – oznam v mojej lodge v oblasti Sossuvlei v Namibii – druhy riadok zdola hovori, ze si treba davat pozor na hady a skorpiony a od sumraku chodit s baterkou

A este zopar fotiek zo sekcie “TEN POCIT, KED …“:-)!

Jankine foto – Lake Naivasha, Kena

K fotke vyssie: TEN POCIT, KED VAM DAJU UBOHU VESTICKU A POSADIA VAS DO VETCHEHO CLNKA PLAVIT SA POMEDZI KROKODILY A HROCHY. TEN POCIT, KED JE VAM OD ZACIATKU JASNE, ZE AK BY SA CLN PREVRATIL, VESTICKA BY VAS PRED ZUBISKAMI KROKODILA CI HROCHA NEUCHRANILA. Upozornenie od kormidelnika, aby som sa nenaklanala a nedavala ruky do vody, uz vyznelo tragikomicky – ved prevrhnutie hrozilo aj bez mojho pricinenia plus, koho by tak asi napadlo davat ruky do vody s krokodilmi? Ale verim, ze pan uz asi zazil s ludmi vselico a bol velmi mily a uzasny watcher. Vdaka nemu som pofotila hrochy z blizkej vzdialenosti a tiez vtactvo od vymyslu sveta. Ked som potom doma googlila informacie o tomto unikatnom jazere, nasla som o.i. spravy o umrti turistov (ataky hrochov).

Jankine foto – open air recepcia mojho kempu v Maasai Mara v Keni – recepcia mala strechu, no neboli tu ziadne dvere, za mnou bola pahreba a okolo nej stolicky na posedko, vlavo super lounge na posedenie pri drinku a vpravo velka restauracia

K fotke vyssie: TEN POCIT, KED PRIDETE NA RECEPCIU VASHO KEMPU A NEVIETE, CI NEMATE HALUCINACIE, UPAL ALEBO JE TO ZASLUZENY DOSLEDOK NADMERNEHO POZITIA PIVA V HORUCAVE, PRIPADNE KOMBINACIA VSETKEHO? Prechadzala sa tam antilopa losia, t.j. najvacsi zijuci druh antilopy (samce mozu mat az 1 tonu). Na fotke je mlada samicka, no neskutocne statny kus som odfotila napriklad pocas malej turistiky pri Myse dobrej nadeje v Juhoafrickej republike.

Jankine foto – pri rieke Mara, Kena – ked prejdete most cez rieku, obklopi vas divocina

K fotke vyssie: TEN POCIT, KED VAM DO RUKY NEDAJU ZBRAN A POSLU VAS DO DIVOCINY PO VLASTNYCH S AFRICKYM KAMARATOM, KTOREHO POZNATE MINUTU A NETUSITE, CO BY ROBIL, KEBY STRETOL LEVA, CI BY ZA VAS V BOJI ZIVOT POLOZIL … MUSITE LEN VERIT, SPOLIEHAT SA A AK BUDE TREBA, NEHANBIT SA VYSKOCIT MU NA RAMENA:-). Isla som pekne po svojich a bolo to prima, lebo ako plynul cas a nic nebezpecne sa nedialo, opadaval aj strach. Ak by niekoho zaujimalo, ako dopadol moj guide, prezil to a nie preto, ze by som ho ja ochranila:-). A bol velmi mily, no pusku mi nepozical:-).

Jankine foto – Tanzania (jazdi sa tu tak, ze sofer ma volant vpravo)

K fotke vyssie: TEN POCIT, KED VAS SOFER ZASTAVI, TUKA SI DO MOBILU A NEKUKA PRED SEBA A VY STE SA PRAVE VYSTRCILI Z OKNA, ABY STE SI NIECO PEKNE ODFOTILI …

Jankine foto – hliadka v blizkosti Lake Nakuru, Kena

K fotke vyssie: TEN POCIT, KED JE HLIADKUJUCIM VOJAKOM SMIESNO A VY NEVIETE PRECO (?). Ze by na prvy pohlad odhadli, ze sme neznali Afriky, slabi, neozbrojeni, naivni, t.j. lahka korist pre africkych predatorov:-)? Ach jaj, hovoria si mozno, no milo dodavaju “good luck, guys, enjoy ..”. My sa smejeme, lebo sme stastni a nic nevieme, oni sa smeju, lebo vedia svoje. Ale nie, boli mili a urcite nam fandili.

Jankine foto – Nairobi, Kena

K fotke vyssie: TEN POCIT, KED STE V NAIROBI A DOZVIETE SA, ZE ZOPAR LEVOV USLO Z NEDALEKEHO NARODNEHO PARKU A POTULUJU SA V MESTE – domaci su zvyknuti, ich veselostou to neotrasie a vy sa radsej vystverate na strechu poriadne vysokej budovy:-). Ano, presne v case, ked som bola v Nairobi (februar 2016), usli levy z divociny priamo do mesta a domaci nas varovali (clanok z novin o tejto udalosti: https://www.bbc.com/news/world-africa-35610917). Hold, mesto Nairobi trebalo preskumat, a tak levy-nelevy, islo sa do ulic. Apropo, levy samotne mi az tak hrozu nenahanali (kedze ma tu nenahanali), zato nocne Nairobi ano. Je len par miest na svete, kde som sa doslova bala a Nairobi je jednym z nich. Vysoka kriminalita, kvantum individui, policajti, ktori udajne cudzincom nepomozu a detektory kovu este aj pri vstupe do potravin (samozrejme aj do hotela), lebo zbran tu nosi vela ludi.

Jankine foto – Narodny park Ngorongoro, Tanzania

K fotke vyssie: TEN POCIT, KED IDETE DO NARODNEHO PARKU NA SAFARI, ZASTAVITE SA PRI TABULKE, LEBO STE ZVEDAVI, CO SA TAM PISE A DOCITATE SA O MRTVYCH LUDOCH – umrtia sposobene utokom nosorozca, zastrelenim puskou pytliaka, zastrelenim puskou banditov, dopravne nestastia a jedno letecke nestastie. Hovorim si, lietadielkom nepoletim, ostavaju uz “len” styri mozne kauzy mortis a vzapati mi docvakne, ze aj XY inych moznych. Ked som sa pozrela lepsie, vsimla som si, ze nebohi ludia boli ochrancovia prirody (“in memory of those who lost their lifes in conservation of wild life“) – cest ich pamiatke.

Jankine foto – blizko mesta Stone Town, Zanzibar

K fotke vyssie: TEN POCIT, KED VAM UPRIMNE VYZERAJUCI PAN HOVORI, ABY STE TU ORANZOVU VEC ZJEDLI A VAM SA NECHCE, NO NECHCETE HO ANI ODMIETNUT. Pan na fotke bol zamestnanec koreninovej farmy, ktorej sucastou bol aj ovocny sad a ak ma pamat neklame, to, co drzi v ruke, je karambola. Akurat po vsetkych tych degustaciach a ovoniavaniach som uz mala dost (nie vsetky byliny a plody sme mohli zjest, no je mozne, ze v tej horucave s vysokou vlhkostou vzduchu a vdaka afrikanskej anglictine nasho guida sme jeho vyklad nevnimali a pojedli sme aj to, co sme nemali a potom sme uz chceli len vodu, vela vody:-). Pan bol velmi zlaty a snazivy a chalan za nim sikovny, vyliezol na obrovitansku palmu a zhodil kokosy, ktore sme potom vypili – nic lepsie na hydrataciu v tropickom prostredi ako kokosova voda neexistuje (voda sice nema podla mojho nazoru skoro ziadnu chut, no uzasne hydratuje).

Jankine foto – oznam v kupelni mojej lodge v Katima Mulilo, Namibia

K fotke vyssie: TEN POCIT, KED sa idete osprchovat a viete, ze je to rovnaka voda, aku maju k dispozicii krokodily, hrochy, ryby a ostatni zivocisni obyvatelia mohutnej rieky Zambezi. Udajne ju turisti aj piju (tu filtrovanu z kohutika, nie tu z rieky) a vacsinou im nic nie je alebo im je len trosku zle. Ja som odolala aj vode z rieky, aj vode z kohutika:-). V tomto smere ma prekvapilo Kapske mesto (JAR), lebo v kohutikoch isla pitna voda a pila som ju uplne v pohode, no umyvat sme sa mohli max 5 minut, pretoze v JAR maju akutny nedostatok vody.

Jankine foto – niekde na ceste do Grootfontein v Namibii

K fotke vyssie: TEN POCIT, KED sa pomaly zvecerieva a vy ste este stale nedorazili do najblizsieho ciela a smerova znacka vam “jednoznacne pomaha” v orientacii:-).

Jankine foto – karakal, centralna Namibia

K fotke vyssie: TEN POCIT, KED vas odvedu pod nejaky strom do tiena a vy na nom zbadate karakala! Upresnim, ze islo o obrovitansky areal s lodges a farmou na rehabilitaciu zvierat, kde sme sa len zastavili v ramci prestavky pocas dlhej cesty. Mali tu zvieratka, o ktore sa starali a medzi ktore nas pustili, hoci nikto nam nic negarantoval, pretoze selma je selma. Karakal je z tych priatelskejsich tvorov, bezdovodne na cloveka nezautoci. Navyse je maly, podobny nasmu rysovi. Nieco ine je uz gepard – sice je to len stredne velka selma, no mierumilovny kontakt nie je vobec isty ani u mladeho, nakrmeneho jedinca.

Jankine foto – mlady gepard, centralna Namibia – stojim pred nim a fotim tak, ze by sa mi krvi nedorezali

K fotke vyssie: TEN POCIT, KED vam povedia, aby ste si isli pohladkat geparda. TEN POCIT, KED vam nohy otazeju a zabudnete, ako sa volate. Gepard bol v teenagerskom veku a rovnaky vek odhadujem aj mojmu nemeckemu sprievodcovi (narodnost nie ojedinela, lebo Namibia je byvala nemecka kolonia a Nemcov tu zije pomerne vela). Islo o rovnaky areal, kde som odfotila karakala, no geparda som sa bala ovela viac. Kazdopadne, takato fotka – ja na zemi a gepard na zemi oproti mne – by nikdy nevznikla na safari. Na safari sa totiz nesmie vystupit z auta, lebo by to mohlo byt to posledne, co ste urobili. Teoreticky by take foto mohlo vzniknut pocas walking safari, no nepredpokladam, ze by niekto tasil fotak a nebral nohy na plecia – hoci, ked tak o tom premyslam, kedze rychlost behu geparda moze dosiahnut neuveritelnych 110 km/h, asi by sa oplatilo urobit skor fotku nez sprintovat (ostala by pamiatka). Bolo mi povedane, ze tento gepardik ma nezozerie (velmi som tuzila, aby mi to odprisahali, vlastnou krvou podpisali deklaraciu o neutoceni), a tak som sa k nemu vybrala. Zial, dostala som vela informacii naraz (co robit a co nerobit), a to v kombinacii s mojim stresom sposobilo, ze to najdolezitejsie som doplietla:-), k tomu nizsie. Este dodam, ze take foto by nikdy nevzniklo s leopardom – mali ho tu, no stupen ochocenia leoparda nikdy nedosiahne mieru, aby ste s nim kontakt prezili, preto vas k nemu nepustia, resp. len blazon by sa toho dozadoval. Este sa robia napriklad prechadzky s levmi, no s leopardom nic take a ani tomu podobne, pretoze je to extremne nebezpecna a nevypocitatelna selma a skrotit sa neda.

Jankine foto – mlady gepard, centralna Namibia – stojim vedla neho

K fotke vyssie: TEN POCIT, KED stojite 10 centimetrov od geparda. TEN POCIT, KED dopletiete instrukciu o tom, ako sa ho mate dotknut. Ja som ho pohladkala po hlave (mozno sa mi to zdalo prirodzenejsie resp. bezpecnejsie, nez pchat svoju ruku pod jeho tlamu), no mala som ho pohladkat pod bradou … Moj nemecky sprievodca ihned zakrocil, ja som ruku okamzite stiahla a pozrela s obavou na geparda, co so mnou spravi. On uzasny to nechal tak, a preto odkaz: I still love you, my cheetah friend:-). Fotiek z tejto sekcie mam samozrejme dost vela (fotila som o dusu), no rovnako mam aj fotky gepardov z divociny (na safari som ich videla nepomerne viac nez leopardov).

PS: Trampoty, slamastiky, vacsi adrenalin, nez by ste mozno chceli, infarktove stavy striedane s letargiou a odovzdanim = MOZNO, no zaklad je, ze Afriku nie je mozne nemilovat a s odstupom casu vam aj tazsie chvilky budu pripadat ako stastne chvilky a ostatny cas v Afrike ako mega stastny cas = GLORIOUS AND HAPPY TIMES.

Dnes o Elene Ivanovne aj Sergejovi

Podtitul 1: Ak ste uz precitali vsetky knihy a videli vsetky filmy, pridam po jednom tipe z oboch sudkov, lebo mozno reku predsa je tu este nieco neprecitane a nevidene, v oboch pripadoch svojim sposobom aj nevidane:-).

Podtitul 2: Dve nesporne zaujimave osobnosti – Elena Ivanovna a Sergej. Nespaja ich vobec nic, snad okrem ohromnej davky sikovnosti a tiez kontroverznosti, ktora z nich urobila vdacny objekt, a tym aj dobry predajny “artikel” pre rozne media ich doby, a rovnako silnej tuzby kracat zivotom co najslobodnejsie. Nezili ani v rovnakom case. Sergej je este stale mlady muz, narodil sa v roku, kedy Elena uz bola par rokov po smrti. Nespaja ich ani naklonnost k rodnej hrude. Elena sa sice narodila v Rusku, no este ako mladucka sa prestahovala do Francuzska, vacsiu cast zivota prezila v Spanielsku a do Ruska sa nemienila nikdy vratit a ani sa nevratila. Sergej sa narodil a isty cas zil na Ukrajine, neskor vo Velkej Britanii, v Rusku a v Amerike, no povazuje sa za Rusa. Elena stala takmer cely zivot po boku jednej svetoznamej osobnosti, ktorej pracovnym nastrojom bol maliarsky stetec. Sergej je svetoznamou osobnostou a jeho pracovnym nastrojom je jeho vlastne telo. Tym som chcela povedat len tolko, ze moj prispevok nevznikol cielene, dopracovala som sa k odkazu na tieto dve osobnosti prostrednictvom jednej knihy a jedneho filmu. Sergej mi je znamy uz niekolko rokov, kym o Elene som az doteraz zrejme nepocula, a ak aj ano, evidentne dost malo na to, aby som si ju zapamatala. Odteraz si ju uz budem pamatat, aj ked nie ako Elenu ale ako Galu – k tomu nizsie.

Knizny tip by som nazvala ako “who is hiding behind the world-known canvas?” (t.j. kto sa ukryva za svetoznamymi obrazmi?). Bude putavy pre milovnikov biografie alebo vytvarneho umenia, no najma pre tych, ktorych zaujimaju zivotne pribehy ludi, ktori zili po boku svetoznamych umelcov, a ktorych vplyv na zivot a tvorbu daneho umelca bol tak vyrazny, ze popri oznaceni “celozivotna muza” by sme im mohli pripisat kvazi spoluautorstvo.

Filmovy tip by som nazvala “a chance to look behind the scenes at the big ballet” (t.j. prilezitost nazriet do zakulisia velkeho baletu). Bude lahodkou pre milovnikov tanca, konkretne baletu, no najma pre tych, ktori sa zaujimaju o zivot (profesny aj osobny, ktore sa v tomto pripade zlievaju do jedneho) legendarnych tanecnikov alebo jednoducho takych ludi, ktori od utleho detstva zasvatili zivot a vsetok volny cas neskutocnej drine. Hovorime o par hodinach umeleckeho prejavu na podiu a dlhych rokoch extremnej makacky za oponou.

TIP NA KNIHU: Gala Dali od autorky Carmen Domingo

Ked sa povie Salvador Dali, vacsina ludi “je doma”. Ked sa povie Elena Ivanovna Diakonova alebo Gala (sice prezyvka, no nikto ju inak nez Gala nevolal), vacsina netusi, o kom je rec – ani ja som netusila. A pritom je to osoba, ktora ako jedina mala vplyv na Daliho zivot a tvorbu a navyse vplyv obrovsky. Stala zhruba 50 rokov po jeho boku, naoko a dobrovolne v jeho tieni (so samozrejmostou nechala vynikat Daliho genialitu), no pritom riadila doslova a do pismena kazdy jeho cin a krok, vratane predaja obrazov a spravy majetku. Dali by bez Galy neurobil nic, nevedel zariadit ani bezne veci. Gala rozhodovala o vsetkom, dokonca aj o case, kedy ma Dali malovat a jemu to vyhovovalo. Dali ju zboznoval, uctieval, do sveta vyhlasoval, ze bez nej by nedokazal ani dychat, bol by bezbranny ako ustrica bez skrupiny, ze ona stelesnuje jeho ochranny plast a len ona mu rozumie. Casto a rad ju maloval, no a od isteho casu zacal vsetky svoje obrazy podpisovat ako “Gala, Dali”. Ked zomrela, udajne ho nasli lezat v zubozenom stave pri jej truhle a dalsie roky az po zbytok zivota psychicky upadal a nechcel ani malovat. Kto bola Gala? Podla Daliho fenomenalny genius a jeho druhe “ja”, no kniha naznacuje, ze islo o velmi svojraznu, citovo chladnu zenu, so spravanim na mile vzdialenom od vtedajsieho archetypu slusnej a poslusnej zeny. Bola o 10 rokov starsia od Daliho, nijako nevynikala krasou ani ziadnym specialnym talentom, no bola nesporne ctiziadostiva, svojhlava, direktivna a mala “cuch” na ludi, z ktorych by sa dali pod jej taktovkou “vytesat” uspesne osobnosti, pritom sama nepracovala. Vztah s Dalim bol rozhodne (jemne, velmi jemne povedane) nekonvencny. Hoci ako manzelia zdielali domacnost aj spolocnu postel, nikdy medzi nimi nebol intimny pomer. Gala mala nespocet milencov, neznasala nudu, no najvacsiu hrozu mala z toho, ze by jej niekto hovoril, co ma robit. Nazor inych ludi ju vonkoncom nezaujimal a vyznavala motto: “Budem zit len a len podla seba.” O sebe hovorievala: “Nikdy nebudem bezna zena v domacnosti, vela citam a robim vsetko, co chcem. Nikdy nestratim sarm zeny, ktora sa neprepracuje. Ako prostitutka – ligocem sa, voniam parfemom a vzdy mam upravene nechty.” Z riadkov knihy som vytusila, ze Gala mnohymi ludmi pohrdala, malokoho si vazila, nemala rada slabych jedincov a nevyhladavala spolocnost nikoho ineho okrem vlastnej osoby (milovala aj samotu), Daliho, milencov (zvacsa nahodnych), Coco Chanel, z casu na cas byvaleho manzela, urcite nie vsak dcery, ktorej pocatie a narodenie povazovala za omyl a ktoru po opusteni prveho manzela uz viac nechcela vidiet.

Zaujalo ma, co Galu a Salvadora spajalo a najma to, co vsetko ich nespajalo a napriek tomu tvorili tandem. Hoci boli ako ohen a voda, trvalo az desatrocia, kym kvapky vody zacali padat do coraz slabsieho ohna (peknu metaforu som vymyslela, len, ci jej niekto porozumie:-).

Co povazujem za benefit knihy? Abstraktne umenie a surrealisticke diela mi nie su velmi blizke. Umelecke diela vytvarneho umenia hodnotim (ako inak) zo subjektivneho pohladu podla toho, ci im rozumiem (ci poznam pointu) a zaroven mam z nich aj umelecky dojem, alebo ci vo mne vyvolavaju prijemne, pripadne trvacne pocity (nemusim nutne rozumiet, ak sa mi dielo paci alebo ma niecim oslovi, zaujme, potom sa pre mna stava zapamatatelnym). Pri surrealistickych obrazoch castokrat nenachadzam ani jedno, ani druhe, niektore diela by som tipovala na art brut (ospravedlnujem sa vsetkym surrealistickym umelcom, len zrejme nemam dar preniknut do tohto stylu umenia a pokial ide o moje prepojenie na art brut, nie je to urazka, ved pramenom podnetov pre surrealistov bola okrem ineho aj tvorba predstavitelov tzv. umenia v surovom stave). A rovnako by ste ma asi nevideli rozjimat pred obrazmi, na ktorych su len “haky baky”, ciary, stvorce, machule a podobne (ospravedlnujem sa vsetkym predstavitelom abstraktneho umenia, znova len asi chyba v mojom “programe” chapania tohto stylu umenia). Kniha Gala Dali mi pomohla konecne aspon ako-tak porozumiet Daliho vnutru aj umeleckej tvorbe, co so sebou navzajom casto suvisi, pri surrealistoch obzvlast. Hoci sa to v knihe nespomina, objavila som v Daliho pribehu jeden stycny bod so smutnym zivotom Vincenta Van Gogha – syndrom nahradneho dietata (sama som si takto nazvala skutocnost, ze dieta sa narodilo po smrti starsieho surodenca a rodicia spominali a oplakavali mrtve dieta viac, nez asi bolo vhodne na psychiku mladsieho, prezivsieho surodenca, ktory sa mohol citit iba ako nahradnik ci naplast za mrtveho surodenca, no kym Vincenta to zasadne negativne poznacilo, Salvador to bral trochu inak, napriklad veril, ze mrtvy brat sa do neho reinkarnoval). Docitala som sa aj o Daliho vysokej inteligencii (uz ako dieta vynikal), tiez o jeho paranojach a aspon ciastocne som pochopila vnutorne dovody a priciny, suvislosti a okolnosti vzniku niektorych jeho diel. Aj ked sa Dali neraz stazoval, ze ludia jeho osobe a umeniu nerozumeju, o sebe nepochyboval, bol skalopevne presvedceny o svojej genialite. Na umeleckej vysokej skole odmietol zlozit zaverecne skusky, lebo mal pocit, ze profesori nie su dostatocne kvalifikovani a podla neho nemali ani spolovice take vedomosti ako on. Veril, ze je spasitelom umenia. Znamy je jeho vyrok: “Kazde rano zazivam pri prebudeni rozkos, rozkos z toho, ze som Salvador Dali a unesene sa pytam sameho seba, co zazracneho dnes ten Salvador vykona.” Napokon nutno dodat, ze Dali chcel sokovat svet a poburovat verejnost, co sa mu viac nez darilo. Pokial ide o blaznovstvo, hovorieval, ze kazdy clovek ma pravo na nejaku psychicku abnormalitu, no sam seba nepovazoval za blazna, ale za zdraveho blazna a notorickeho anarchistu.

Rozhodne zaujimava kniha a po jej precitani inak vnimam tohto umelca a jeho dielo. Vyzbrojena novymi informaciami som si opatovne pozrela niektore jeho obrazy na nete (napr. aj prostrednictvom online galerii) a objavila som v nich jeho genia. Nemozno mu upriet ani obrovsku vynaliezavost, kreativitu a originalnost.

Ak sam nie ste excentricky umelec alebo extravagantny bohem, odporucam pri citani knihy velky nadhlad. Bola by skoda citat ju kritickym, prehnane serioznym ci hodnotiacim okom, skor by som odporucila ist cestou snahy o pochopenie. V osobnosti Daliho vidim aj vecne dieta, zranitelnu a bezradnu osobu s plnou hlavou milionov neodbytnych myslienok a nutkavou potrebou po sebarealizacii a uznani sveta. Necitajte knihu s ocakavanim, ze v prejavoch umelca najdete vasu vlastnu logiku a pohlad na svet. Pre mna osobne su odlisne zivotne pribehy (aj profesie) a ine videnia sveta osviezenim, ved ak by sme vsetci zili rovnake zivoty, mali rovnake nazory a este si aj o tom citali, bola by to nuda “k ukousani”. Kniha je vsak primarne o Gale a na nu si uz musite urobit vlastny nazor. Ten vsak v kontexte vnimania osoby Daliho nie je dolezity, pretoze som presvedcena, ze pre Daliho znamenala vsetko a vzdy, ked sa povie Dali alebo Daliho tvorba, sucasne sa hovori o Gale a jej vplyve na jeho osobu.

Foto obalky knihy je z netu. Apropo, az vdaka knihe som sa dozvedela, ze vajicko ako symbol zivota sa objavuje nielen na niektorych Daliho obrazoch, ale tiez, ze dve velikanske makety vajicok umiestnil na strechy svojich domcekov (niekolko prepojenych domcekov tvorilo stavbu, v ktorej s Galou zil a kazdy mal v nich svoje casti a zakutia, do ktorych ten druhy nechodil alebo skoro vobec nechodil).

Mam este zalusk na dve knihy, ktore napisal Salvador Dali a su autobiografiou: Tajomny zivot Salvadora Daliho a Geniov dennik. Pripajam jeho vlastny popis druhej spomenutej knihy, lebo dokonale vystihuje Daliho svetonazor: “Od cias Velkej francuzskej revolucie sa rozvija kretenska tendencia povazovat geniov (bez ohladu na ich diela) za ludske bytosti vo vsetkom viac-menej podobne ostatnym smrtelnikom. A to je kardinalny omyl. Tento zvrateny nazor neplati pre mna ako umelca dnesnej doby, ktory dostal do vienka nevsedny talent a nesputaneho ducha, a uz vobec ho nemozno akceptovat v pripade unikatnych, kvazi bozskych geniov renesancneho umenia, kde sa za jedneho z vrcholnych predstavitelov poklada Raffael Santi. Tato jedinecna kniha je rukolapnym dokazom, ze kazdodenny zivot genia, jeho psychika, krv kolujuca v zilach, traviaci system a kadejake neduhy sa vyrazne odlisuju od jednotvarneho zivotneho stylu celeho zvysku ludstva; zaroven je to azda prvy dennik, ktory napisal genius, presnejsie fenomenalny genius, ktoreho postretlo nevidane stastie, ze sa zasnubil s nemenej fenomenalnym geniom Galy, svojej nenapodobitelnej muzy a nadovsetko vynimocnej manzelky, co sa uz za zivota tesila vznesenemu privlastku legendy … Pre tento pozoruhodny, prisne tajny a zaroven pravdivy dovod bude nasledujuca vypoved (podotykam, ze bez mojho priameho zasahu) od sameho zaciatku az do konca nevidana, neslychana, nepretrzita a neodvratna, lebo ide o nefalsovany dennik vasho verneho a ponizeneho sluzobnika Salvadora Daliho.”

TIP NA FILM: Tanecnik (Dancer), rok 2016, rezia Steven Cantor

Film je o zivote a par excellence tanecnom umeni Sergeja Polunina, ktory sa narodil na Ukrajine a stal sa tanecnym zazrakom, baletnou hviezdou bez konkurencie a najmladsim principalom Kralovskeho baletu v Londyne – neexistuje vyssia meta pre baletakov a on ju pokoril, navyse ako najmladsi v historii. Takyto uspech by mohol byt priam vrazedny alebo by mohol viest k pocitom otupnosti a nudy. Ked sa povie jeho meno, mnohym sa popri slove fenomen (ved tancuje ako boh) vynoria aj slova James Dean baletneho sveta, rebel alebo zly chlapec baletu. V mediach som postrehla niektore jeho prekvapive a kontroverzne vyroky a prejavy, ktore rozoberat nebudem. Za niektore sa uz verejne ospravedlnil a na niektore ma pravo ako slobodne mysliaci clovek a takto to treba brat. V skutocnosti vraj nie je arogantny, je velmi citlivy, emocionalny, duplovane vitalny, volnomyslienkarsky a nadpriemerne inteligentny umelec s pribehom, ktory sa oplati poznat. Jeho pocetne tetovania a jazvy nie su prejavom sebaposkodzovania, ale symbolom slobody, ktoru tak velmi chcel po rokoch treningov, studia a prace v organizovanom subore dosiahnut, a prejavom tuzby urobit aspon nieco, co si vyzaduje hrdinstvo a namahu. Lebo tanec mu isiel lahko a jednako tiez obdivoval dobrodruzne typy.

Prejdem k podstate, a sice, k tanecnej genialite Sergeja Polunina, ktora pozorovatela (dovolim si tvrdit, ze kazdeho pozorovatela) necha v nemom uzase. V kocke ju divakovi priblizuje film Tanecnik, ktory je zanrovo filmom dokumentarnym, tanecnym a zivotopisnym. Ak by som to mala zhutnit do par slov: makacka, bolest, odriekanie, zelezna sebadisciplina, tanec ako laska, tanec ako zivot, tanec ako zivotna filozofia a umenie, tanec ako forma komunikacie a sebarealizacie, az kym …

Foto z netu: Sergei Polunin

O filme zo zdroja https://www.csfd.cz/film/451561-tanecnik/prehled/ (pripajam skratenu verziu): Obdareny ohromnou vytrvalostou a zanietenim, Sergej Polunin vzal tanecny svet utokom a stal sa vo veku 19 rokov historicky najmladsim solistom Kralovskeho baletu v Londyne. O dva roky neskor, na vrchole kariery a slavy, sa rozhodol zo dna na den subor opustit, co vyvolalo velky skandal. Neskor sa rozhodol tanec uplne zanechat. Dokumentarny snimok rezisera Stevena Cantora sleduje zivot tohto osobiteho umelca od jeho utleho detstva a zaciatkov na Ukrajine cez strhujuce vykony vo Velkej Britanii, Rusku a nakoniec aj v USA, kde ho David LaChapelle natocil pri tanci na Hozierovu skladbu “Take Me to Church” a video sa okamzite stalo hitom internetu. Film ale okrem oslavy Poluninovho skutocneho talentu a nesputanych ambicii naznacuje, ze uspech mozno k najdeniu osobnej a profesijnej identity nestaci. Este dodam, ze film ma na CSFD vysoke hodnotenie 86% (rovnake hodnotenie ako napr. filmy Hotel Rwanda, Joker, Zelena kniha, atd.). Do realizacie filmu Sergej nezasahoval a nevedel, ze vo filme sa objavia fotky a videa z jeho detstva, co ho tak rozrusilo a dojalo, ze na premiere nevdojak stisol ruku cloveka, ktory sedel vedla neho. A este jedno “gossip” info, Sergej ma na ruke vytetovane meno “Natalia” – ide o jeho byvalu frajerku Nataliu Osipovu, hviezdnu balerinu a principalku Kralovskeho baletu v Londyne. Isty cas vyhlasoval, ze mieni tanecne spolupracovat uz len s nou.

Trailer k filmu Tanecnik, zdroj: https://www.youtube.com/watch?v=Hu9CCAWyWCs
Spolocny tanec s Nataliou Osipovou, zdroj: https://www.youtube.com/watch?v=ZHSQn9CgVR0

Od produkcie filmu Tanecnik ubehlo zopar rokov a ja prezradim, ze za ten cas Sergej nielenze zacal opat tancovat (chvalabohu), no mihol sa aj v niektorych dalsich filmoch ako vedlajsia postava (Vrazda v Orient exprese, Cervena volavka, Biela vrana – vsetky som videla a posledny uvedeny film je o fenomenalnom, uz nebohom baletakovi Nureyevovi) a nedavno sa stal otcom. Trenuje uz vsak sam, ma vlastne tanecne projekty a nechce byt sucastou ziadneho suboru.

A na zaver pridam video, ktore je oslavou Sergejovych technicky a umelecky dokonalych tanecnych cisel, s nazvom “27 Times Sergei Polunin Made Me Say Wow“.

Len Masajov a Polunina som videla skakat stylom “no gravity“:-). Je fakt dokonaly.

Levi triptych – Ngorongoro, Stockholm, Luzern

Podtitul 1: Ngorongoro – zivy lev, predstavitel Velkej patky, nebezpecna selma.

Podtitul 2: Stockholm – socha kroteneho leva.

Podtitul 3: Luzern – plastika zomierajuceho leva.

Slovo na uvod: Autorske fotky si oznacujem menom. Kedze fotka leva z Ngorongoro ma pre mna velky vyznam, vytvorila som si logo (cestovatelsku vizitku) a fotku nim “dekorovala”. No a aby ostatne fotky v tejto triade neboli “bez”, nasledovala som tento postup aj pri nich. Moja vizitka:

Startujem metlu, vyrazam smer Tanzania, Svedsko a Svajciarsko a vas beriem so sebou:-).

Panthera leo v Ngorongoro v Tanzanii. Fotku vyssie som urobila na safari v chranenej oblasti Ngorongoro (UNESCO), ktora je jednym z najmenej narusenych ekosystemov na svete. Pre safari tu platia prisne pravidla. Malokto vsak vie, aky je vyznam slova “safari“. Je to svahilske slovo a v preklade znamena “cesta“. Safari v Ngorongoro patri k mojim suverenne najkrajsim cestovatelskym zazitkom a sucasne je to najlepsie safari, ake som zatial zazila (obrovska koncentracia zvierat, prirodna sceneria ako z praveku – kaldera vyhasnutej sopky, vyrazna zelen a jazierka). Fotka je velmi vzacna, lebo sanca zachytit zblizka priamy pohlad leva sa nenaskytne len tak. Pravdupovediac, akakolvek fotka leva (vratane nepodareneho zaberu) nie je samozrejmostou, pretoze safari nie je ZOO. Moze sa vam stat, ze ziadneho leva neuvidite alebo uvidite, no nestihnete ho odfotit, pripadne ho odfotite z velmi velkej vzdialenosti. Pamatam si, ze auto na safari v Ngorongoro malo otvorene okna aj strechu, cize neslo o ziadny opancierovany buldozer a mojou pasiou bolo fotit cez strechu alebo sa vyklanat z okna (esteze ma nic nezdraplo za ruku alebo hlavu:-). Ak by lev nahodou vyskocil na auto (co sa obcas na safari stava), dnu by sa nedostal, maximalne jeho laby. No zazila som aj safari, kde som sedela v uplne otvorenom jeepe bez strechy (Botswana, Nepal) a za najviac adrenalinove aktivity v divocine povazujem water safari v jazere aj na rieke v blizkosti hrochov, kedze ti maju na svedomi najviac mrtvych ludi v Afrike, ak neratame komarov (Kena, Botswana), no najma walking safari. Druha menovana aktivita znamena, ze nepojdete ziadnym autom ale pekne po svojich (zazila som v Nepale – tigre, nosorozce a v Keni – levy, gepardy, leopardy – tu som mala aj dvoch ozbrojenych guidov). Do divociny som isla peso aj mimo safari, napriklad v Keetmanshoope v Namibii (po vlastnych, bez guidov a bez zbrani, sledovat vychod slnka a stopy zvierat v zacinajucej polopusti). Este nutno dodat, ze vsade v Afrike som videla zvierata bezne aj mimo narodnych parkov (napr. antilopy, slony, zirafy). Pokial ide o leva, fotiek mam velmi vela z roznych casti Afriky (z narodnych parkov a chranenych oblasti), no asi najlepsie mi vysli prave v Ngorongoro v Tanzanii. Nikdy nezabudnem na to nadsenie, ked sme leva alebo kohokolvek z Velkej patky (Big Five) zbadali – bolo to tiche nadsenie, lebo kricat na safari je zakazane, plus, ak by sme kricali, odplasili by sme vsetko naokolo. Nadsenie sme prejavili rozsirenymi zrenickami, usmevmi, nedychali sme, potlapkali sme sa po ramenach a ked sa stihalo, aj fotili – tot samozrejme ako prve v poradi, az potom sme si tlapli:-). Iste, tesili sme sa zo vsetkeho ziveho aj mimo Big Five, hoci niektore gazely a pakone som postupne videla stovky – neprehanam stovky, cize po istom case to uz bola “normalka” a ani sme nezastavovali. Moje fotolovecke vypravy zaznamenali nevyslovny, 100 percentny uspech (priala by som kazdemu), pretoze Big Five som videla 3x (2x v roznych castiach vychodnej Afriky a 1x v regionoch juznej Afriky). Najtazsie bolo odfotit leoparda, pretoze cez den spi (obvykle v korunach stromov) a ak aj nespi, bezi rychlo a strati sa vam zo zorneho uhla za dve sekundy. Zrejme vsetci vedia, ze tigre v Afrike neziju, no v Nepale (a inych castiach sveta) ano a hoci som v Nepale bola na safari, tigra sa mi zial nepodarilo odfotit. Sanca vidiet ho a odfotit je este mensia nez sanca vidiet a odfotit leoparda, pripadne medojeda.

Panthera leo v Stockholme vo Svedsku. Na fotke je socha leva osedlaneho malym anjelom. Priznam sa, neviem presne, co ma tento vyjav zobrazovat, no mne to evokuje krotenie leva anjelom. Socha sa nachadza pri vstupe do prekrasnej mestskej radnice Stadshuset, ktora je dominantou Stockholmu. Je postavena z 8 milionov cervenych tehal, ktore boli rucne (!) tvarovane. Naozaj nadherna stavba. Neprehliadnutelnou sucastou radnice je 106 metrov vysoka veza, na ktorej konci su tri korunky (symbol Svedska).

Panthera leo v Luzerne vo Svajciarsku. Pozerate sa na sochu, ktoru Mark Twain vo svojej knihe “A Tramp Abroad” oznacil ako “najsmutnejsi a najdojemnejsi kus kamena na svete”. Ide o Luzernskeho leva alebo tiez Levi pomnik, ktory je pamatnikom pre stovky vyhasnutych zivotov vojakov svajciarskych gard, ktori zahynuli pocas Velkej francuzskej revolucie v hrdinskom boji na obranu krala Ludovita XVI. Ked vojakom dosla v bitke v roku 1792 municia, velka vacsina z nich padla. Ti, ktori nezomreli priamo v boji, boli popraveni. Zachranila sa len zhruba stovka vojakov. Socha ma dlzku 10 metrov a vysku 6 metrov. Zaujimava je aj detailnost sochy, napriklad vidno, ze lev je prebodnuty kopijou. Sochu navrhol dansky sochar Bertel Thorvaldsen a zhotovil ju nemecky kamenar Lukas Ahorn v rokoch 1820 az 1821 v pieskovcovom lome nedaleko Luzernu. Nad sochou je do skaly vytesany latinsky napis “Helvetiorum Fidei ac Virtuti“, t.j. “Vernosti a statocnosti Svajciarom”. Vybrala som nazoomovanu fotku, no na inych fotkach, ktore mam, pekne vidno, ze skala s Levim pomnikom sa tyci nad malym jazierkom, co je velmi posobive. Zaroven jazierko chrani sochu pred pripadnym poskodenim ludmi.

Google ma vyslal do Afriky:-)

Podtitul: Niekde som raz citala, ze stupen cestovatelskeho “postihnutia” sa da merat podla regionu, kam sa clovek dobrovolne vybera. Oblasti divokych casti Afriky zrejme znamenaju (aspon v ociach mnohych) vyssi stupen “postihnutia”:-). V mojich ociach vyssi stupen sebapoznania, svetapoznania a nadobudnutie vacsej pokory vo vztahu k zivotu, ludom, prirode.

Praca na mojej reportazi o regionoch juznej Afriky (Namibia, JAR, Botswana a Zimbabwe) sice nijako nepokrocila, venovala som sa inym veciam, no som spokojna, pretoze mam dost materialu a do mojej kniznice pribudla kniha, ktoru som dlho velmi chcela – “Afrika navzdy” od Ivana Bulika (este som ju nezacala citat, pride na rad neskor). Predhovor knihy napisal Pavol Barabas a z textu vyberam: “… Musite ich hladat sami. Hladat tie vzacne kamene, ktorymi si vykladate vlastnu dusu. Maju jedno spolocne. Su to stretnutia s ludmi. S ludmi prirody. Cesta k nim nie je jednoducha. Ani neviete, co je na jej konci. Musite vela obetovat, aby ste ju nasli. Hlavne v sebe samom. Iba tak sa vam podari objavit vzacnu dimenziu Afriky. Poznam par ludi, ktori maju tento dar. Jednym z nich je Ivan. Vlastne Ivan je v Afrike ojedinely. Pre koho nie je tato kniha ? Pre tych, ktori nesnivali odvazne detske sny, v ktorych sa brodili bazinami hladajuc nezname kmene. Pre tych, ktori nechapu, ze vazit si musime ludi i bez majetku. Necitajte to ti, ktori radsej spite v modernom rezorte ako pod holym nebom. Ktori sa radsej chcete vyvazat v klimatizovanom aute, nez by ste mali s batohom kracat v dusnej horucave po chodnicku vysliapanom bosymi nohami ciernych tiel. Odlozte tuto knihu, ak neverite, ze najkrajsi vecer vasho zivota moze byt v spolocnosti malych Pygmejov hlboko v dzungli. Ak by vam nechutilo jest spolu s nimi z jedneho kotlika …“.

Foto obalky knihy je z netu – kniha samotna je jednym z najnovsich prirastkov mojej kniznice

V kniznici mam este dost neprecitanych knih, napriklad aj “Styri trne z Kilimandzara” od Jardu Cervenku. Popis knihy: “Ak sa niekto ponori do cierneho kontinentu a vrati sa domov, casto ho postihne nekonecna tuzba sa tam vratit“ – a Cechoamerican Jarda Cervenka tuto tuzbu premietol do svojich africkych poviedok. Okuzlujucu i krutu Afriku zachytava v pribehoch zalozenych na skutocnych udalostiach. Pise s lahkostou, je trefne ironicky a multikulturna korektnost je mu cudzia. Pevne vas priputa k pribehom az do konca – a prekvapive pointy vam vezmu dych. Skratka laska k Afrike sa zapichne v srdci ako trn z akacie…“. Ano, v Afrike som videla velmi vela akacii, ale aj kaktusy, baobaby, aloe vera, citronovniky, atd., a ked pride cas, pripnem foto a post o jednej rastlinke, na ktoru som natrafila v Namibii a ktora je najstarsou rastlinou na svete.

Foto obalky knihy je z netu – kniha samotna je v mojej kniznici

Ako rada hovorim, moje spomienky na Afriku neblednu, sem tam si ich ozivim nahodnym otvorenim niektorej fotky z mojich albumov, ci uz v kompe (moja kompletna databaza) alebo v google albume (ked sa mi chce, robim si uzsi vyber fotiek). Program ma niekedy prekvapi jeho vlastnym vyberom, ktory pekne nazyva “ZNOVA PREZITE TENTO DEN“. Zrak mi spocinul na jeho najnovsom vybere a hla, zas ta AFRIKA:-), konkretne kolaz zien z roznych kmenov, ktore som pofotila na severe Namibie. Najradsej fotim ludi (avsak, nie vzdy sa to da, lepsie povedane, velmi casto sa to neda), nasleduje priroda (uz po prvych skusenostiach z africkej divociny sa k prirode pridali aj volne zijuce zvierata) a na poslednom mieste su pamiatky, budovy a podobne. Fotiek ludi z tejto casti Afriky mam (na moju velku radost) uctyhodny, pripajam aspon ukazku. Vsetky fotky nizsie som urobila s dovolenim dotknutych zien – hoci sa nezda, ze by mi vyslovene pozovali (to som ani nechcela), mala som ich suhlas na fotenie.

Jankine foto – kolaz “Zeny z africkych kmenov na severe Namibie”

Ako som pisala, nejaky material k africkym kmenom a etnikam (vratane Krovakov) uz mam zhromazdeny, no este nie je v podobe vhodnej na publikovanie, tak aspon stroha informacia, koho vidite na kolazi vyssie. Vlavo hore je prislusnicka jedneho z najexotickejsich kmenov na svete (doposial ziju akoby v dobe kamennej) a sucasne najkrajsieho kmena Afriky – kmen HIMBA, vpravo hore je prislusnicka angolskeho kmena ZEMBA (v Angole som nebola, no prislusnici tohto kmena ziju aj na severe Namibie, ide o miestnu domorodu mensinu), vlavo dole je Hererka resp. prislusnicka kmena HERERO, vpravo dole je dievca z kmena ZEMBA. S Himbkami som stravila isty cas v ich dedinke a o tom by som tiez raz rada napisala post.

TAK AFRIKA … Najviac cestovatelskych faciek (lepsie lekcii) som dostala v Afrike a (asi, aby to bolo spravodlivo vyvazene) v nej som dostala aj najviac cestovatelskych pohladeni.

Jankine video – Damarovia v oblasti Damaralandu a damarlandskych hor – ide o najkrajsiu cast Namibie, nachadza sa v nej mnozstvo fantastickych geologickych utvarov a uzas vzbudzujucich rastlin

Laska k Afrike sa dostavila po tom, co som sa otriasla po zoznameni sa s tym vsetkym neznamym, co som doma nikdy nezazila a nepoznala. Jasne, aj som sa bala, aj som sa musela v niecom mentalne vytrenovat, opustit svoju komfortnu zonu, zvyknut si na vselico mozne aj nemozne, aj nervy som niekedy mala. Nebudem zvelicovat, ak poviem, ze to chcelo istu davku sebazapretia a odhodlania, no ziskala som tym do osobnej vybavy velmi vela. No a ked prvotny sok opadol a strachy sa otupili, nastal cas vychutnavania si Afriky (chcela som napisat “sladky cas”, ale to sa mi k Afrike akosi vobec nehodi, romanticke su tam zapady slnka, no inak je to divocina a ta je vselijaka len nie “sladka”:-), rozhodne je krasna). Preco este Afrika? Nikde na svete (okrem Aljasky a kanadskeho Yukonu) som sa necitila tak slobodne – nekonecne uzemia, ziadne pravidla, napisy, znacky, reklamy, ziaden signal v mobile, divoka priroda a ohlusujuce ticho (pekny oxymoron:-). A este je tu jeden fenomen – ludia Afriky. Viacero cestovatelov ma v tomto zhodny nazor: nezlomna energia, veselost a radost, nesputany zivotny elan, jednoduchy sposob zivota, silne vazby v komunite (pospolity spolocensky zivot), medziludska komunikacia, nesebeckost, prirodzenost, hravost, dokonala symbioza s prirodou … to vsetko prekvapuje, fascinuje, v niektorych ohladoch dava do vyrazneho kontrastu s nasou realitou.

Art photography as memory of freedom on hold (Corona times 2020)

Podtitul 1: Dysfunction junction:-( … Ad interim:-) (!).

Podtitul 2: S prvou titulkou reflektujucou pandemiu koronavirusu prisiel, pokial ide o fashion magaziny, portugalsky VOGUE a jeho aprilove vydanie. Uzasny “cover” je z dielne top talentovanych Slovakov v oblasti fashion a fotografie. Krasna umelecka fotka ako memento na aktualnu pretazku dobu, ktora sa zapise do kolonky historie ludstva pre rok 2020 (pre mna top art photo za posledne dni a tyzdne).

Odkaz pre baby a fashionistov (no nielen): Aktualna situacia nepraje ani printovym mediam. Magazin Vogue Portugal vsak ponuka free download apriloveho vydania s dovetkom “We’re still in this together. Make sure you don’t lose such a special issue, one that will be forever part of History“. Je to v portugalcine, ale kto ma rad fotografiu a svetovu modu, pride si na svoje aj “bez slov” (pozeranim na obrazky) a zostane “bez slov” z tej esteticnosti. Kto nema rad ani jedno ani druhe, no chce si mozno v hlave vizualizovat aktualne obdobie aspon jednou art fotografiou (navyse dojemnou), odporucam prave fotku z titulky tohto casopisu – vid nizsie.

Z mojej cestovatelskej pamate: Iste, stykanie sa s ludmi momentalne nie je a nema byt na programe dni, no ak by sme sa / ste sa nahodne stretli na chodniku a “spolahlivo sa identifikovali” aspon na na treti pohlad (je otazne, ci by ma zamaskovanu spoznala vlastna mamina?) a chceli sa pozdravit inak nez nezretelnym pozdravom cez rusko a sucasne inak nez objatim, podanim ruk ci boztekmi, ponuka sa kontakt laktami:-). Ked som bola v Afrike v case eboly, panovala v nej vacsia opatrnost a niektori miestni sa zdravili tuknutim lakta o laket. A to aj napriek tomu, ze ebola sa neprenasa obycajnym dotykom ruk. Ale vsimla som si to gesto a prekvapilo ma rovnako ako aj 1) znacky s vyobrazenim lebky, 2) meranie teploty (merali mi ju pri pozemnom prekroceni hranice do Tanzanie), 3) dezinfekcia (dezinfikovali mi nohy pri pesom prechode hranice z Botswany do Zimbabwe), 4) opatrenia proti zltej zimnici (povinne som sa musela dat zaockovat a teda nainfikovat pred vycestovanim a mat zaznam o ockovani v medzinarodnom ockovacom preukaze, tyzden som mala zvysenu teplotu a trochu ma bolela lava ruka, do ramena ktorej ma pichli, vakcina ucinkuje 10 rokov po podani), 5) pritomnost malarie (antimalarika som nebrala, no mala som ich so sebou pre pripadnu stand-by liecbu, t.j. podavanie vyssich davok v pripade nakazy, aby clovek nezomrel), brusneho tyfusu (zaockovat som sa dala este pred prvou cestou do Azie, no vakcina vyprchala po 3 rokoch a viackrat som ockovanie neabsolvovala), cholery a spavej nemoci (bola som pri rieke Mara v Keni, kde sa vyskytuju muchy tse tse, ktore v tejto oblasti prenasaju agresivny poddruh choroby). Uvedomila som si vtedy, ze clovek je na prirodu prikratky. Sme jej sucastou, no ona je silnejsia. Nikdy nebudeme mat vsetko pod kontrolou, ani v 21. storoci, v ere blahobytu, pokroku vedy, neskutocnych vymozenosti.

A tuto je spominana titulka VOGUE PORTUGAL:

Zdroj: VOGUE PORTUGAL, insta link: https://www.instagram.com/p/B-XtM55gDDC/

Na fotke aj za fotkou stoja Slovaci: genialny fotograf Branislav Simoncik (fotka), genialny modny navrhar a tiez fotograf Lukas Kimlicka (z jeho dielne su ruska) a protagonisti – modelka Bibiana Baltovicova a model Adam Bardy (partneri aj v sukromi).

Magazin Vogue Portugal pripojil k fotke takyto koment (volny preklad): “Fotka nema cenu len tisic slov. Ma cenu aj ako historicky dokument. A sloboda roku 2020 bude rozpoznatelna nasledovne: ako uvaznena. Bud styrmi stenami alebo maskou, vzdy vsak so svetlom, ktore vykukuje oknom do buducnosti, lepsej a slobodnejsej. Pochopime to dnes alebo mozno o desat rokov.“ Link na titulku a free download apriloveho cisla: https://www.instagram.com/p/B-XtM55gDDC/

Ach sloboda pohybu … Mam naplanovanu cestu, expediciu, ktora by sa zapisala do mojho cestovatelskeho dennika ako jedna z najtazsich / najdobrodruznejsich v mojom zivote, tak uvidime, co a ako bude. Aktualne to vsak nie je to najdolezitejsie. Pre dnesne dni plati: stay safe, stay calm and positive (aj ked je to tazke …). Myslim na vsetkych, prajem vela zdravia, vela sil, co najviac optimistickych nahladov do buducna a pomahajme si (ja som sa prave ozvala susedke vyssieho veku, ci nieco nepotrebuje).

Rande s Goyom, Velazquezom, Rembrandtom a dalsimi kralmi europskych maliarskych skol

Podtitul 1: Madrid je svetovou mekkou umenia.

Podtitul 2: “Umenie je najvacsim darom, ktory dava clovek sebe samemu,” hovorieval Jan Albrecht, slovensky estetik, pedagog, muzikolog, hudobnik a organizator kulturneho zivota.

Podtitul 3: Ked pojdete do Madridu, vyhradte si aspon jeden den na minimalne jedno muzeum, bola by ohromna skoda premrhat prilezitost vidiet umelecke artikle svetoveho vyznamu.

Podtitul 4: To, cim je Louvre vo Francuzsku, tym je Prado v Spanielsku.

Podtitul 5: Je Velazquezov obraz Las Meninas najlepsim obrazom v historii?

Madrid je znamy svojim obrovskym kulturnym a umeleckym dedicstvom. Nachadza sa v nom vela kvalitnych muzei rozneho zamerania v roznych castiach mesta. Ja rovno preskocim do juhovychodnej casti Madridu, na dlhu promenadu umenia Paseo del Prado, ktora je znama aj ako tzv. trojuholnik umenia. Prave tu sa nachadzaju tri muzea, ktore sa povazuju za jedny z najlepsich na svete. Rec je o narodnom muzeu Prado (celym nazvom Museo Nacional del Prado), narodnom muzeu Thyssen (celym nazvom Museo Nacional Thyssen-Bornemisza) a narodnom muzeu Reina Sofia resp. muzeu Kralovnej Sofie (celym nazvom Museo Nacional Centro de Arte Reina Sofia). Kazde reprezentuje iny styl umenia, od klasickeho po sucasne. Popri stalych expoziciach sa v nich casto konaju aj docasne vystavy, ktore rovnako stoja za navstevu. V muzeu Reina Sofia sa nachadza najlepsia zbierka moderneho umenia v Madride. Najdete v nom diela Pabla Picassa Salvadora Daliho, dvoch najvyznamnejsich umelcov za poslednych sto rokov, pochadzajucich zo Spanielska, a tiez aj majstrovske diela Miroa, Kandinskeho, Bacona a dalsich. V muzeu Thyssen sa nachadza baronska zbierka klasickeho umenia, diela Moneta, Goyu, Degasa, Renoira, Van Gogha, Picassa, Mondriana, Bacona, Lichtensteina a inych umelcov.

Ak by som bola v Madride dlhsi cas, urcite by som navstivila vsetky tri spomenute muzea. Da sa kupit Paseo del Arte Card, t.j. jeden listok do vsetkych troch uvedenych muzei. Moja volba padla pre nedostatok casu na jedno muzeum – Museo del Prado. Len pre ilustraciu, s akym casom treba pocitat pri robeni si programu, nie je v ludskych silach prejst cele Prado ani za jeden cely den.

MUSEO DEL PRADO

Prado – muzeum a umelecka galeria v Madride, bolo oficialne otvorene pre verejnost 19. novembra 1819. Pise teda svoju uz vyse dvestorocnu historiu. Budova, v ktorej sidli, patri zasluhou spanielskeho architekta Juana de Villanueva k najpozoruhodnejsim prikladom klasicistickej architektury v Spanielsku. Navrhol ju v roku 1785. Prace na dotvoreni muzea pokracovali pocas celeho 19. storocia. Cas ukazal, ze priestory su prilis male, a tak v roku 1918 bolo muzeum prvykrat zvacsene. Sucastou budovy sa stali dalsie dve budovy Cason del Buen Retiro a Salon de Reinos. K velmi vyznamnemu priestorovemu rozsireniu muzea doslo v roku 2007. Vdaka unikatnemu projektu spanielskeho architekta Rafaela Monea, drzitela prestiznej Pritzkerovej ceny za architekturu, sa vystavna plocha muzea rozsirila o viac ako polovicu. Hlavna budova bola prepojena so stavbou novovybudovaneho kridla a so zrekonstruovanym klastorom. Vznikli tiez podzemne chodby spajajuce vsetky pavilony. Celkova plocha muzea je dnes cca 58 000 m2.

Jankine foto – Museo del Prado, pohlad zo severnej strany, v popredi na bielom podstavci socha spanielskeho maliara a grafika Francisca Goyu (1746 – 1828)

Tvar budovy je pretiahnuty obdlznik. Tvori ju 2-poschodova galeria, ku ktorej sa na severnom a juznom konci pripajaju este dva pavilony s troma poschodiami. Klasicisticku achitekturu dotvaraju ionske a dorske stlpy a tiez sochy alegorickych zenskych postav suvisiacich s umenim od spanielskeho sochara Valeriana Salvatierru. Muzeum sa nachadza v parku San Jeronimo. Pozdlz zapadnej strany muzea sa vinie uz spomenuta pradska alej Paseo del Prado a juzne k budove prilieha kralovska botanicka zahrada Real Jardin Botanico De Madrid.

Jankine foto – Museo del Prado, pohlad z juznej strany

Prado je jednou z najvyznamnejsich a najznamejsich galerii na svete. Muzeum rocne navstivi 2-3 miliony ludi.

Jankine foto – Museo del Prado, pohlad zo zapadnej strany, v popredi socha spanielskeho maliara Diega Velazqueza (1599 – 1660). Rada ludi vlavo sa vinie pozdlz zapadnej strany a smeruje az na severnu cast, kde sa nachadza hlavny vchod do muzea.

Spanielski panovnici mali k umeleckym dielam velmi blizky vztah. Rozsiahle kralovske zbierky tak cielavedomovo vznikali pocas jednotlivych storoci za panovania vsetkych dynastii na spanielskom trone, od kastilskej cez habsbursku az po bourbonsku. Prado vlastni jednu z najlepsich zbierok klasickeho europskeho umenia od 12. po 19. storocie.

Jankine foto – Museo del Prado, pohlad z vychodnej strany

Sucastou zbierky je viac ako 8 000 obrazov, viac ako 1 000 soch a fragmentov, 9 500 kresieb (klenotom je najma zbierka 448 kresieb Francisca Goyu), 15 000 fotografii, 946 anticko-spanielskych minci, 852 medaili najma talianskej proveniencie z 15.-17. storocia, 6 000 tlaci a 1 200 dekorativnych predmetov a predmetov uzitkoveho umenia (tapiserie, nabytok, zbrane, keramika).

Jankine foto – parcik v areali Museo del Prado, severna cast
Jankine foto – vstup do Museo del Prado, severna cast

Oddelenie maliarstva predstavuje dominantnu cast umeleckych zbierok Prada. Najpocetnejsie su zbierky spanielskych maliarov – Diega Velazqueza (asi 500 diel), Francisca Goyu (vyse 140 diel), El Greca a dalsich. Spolu ide o zhruba 4 600 obrazov spanielskej maliarskej skoly. Z europskeho maliarstva vynikaju v Prade tiez talianski majstri – viac ako 1 000 platien od Sandra Botticeliho, Raffaela, Andrea del Sarta, Tiziana, Caravaggia, Tintoretta a dalsich. Priblizne rovnakym poctom su zastupeni aj flamski a holandski maliari, t.j. vyse 1 000 platien od Rembrandta van Rijna, Anthonisa van Dycka, Hieronyma Boscha a Petra Paula Rubensa (v Prade je az 90 Rubensovych obrazov). Pocetne najmensiu cast tvoria prace nemeckych majstrov (o to su vsak kvalitnejsie – napr. 4 majstrovske diela Albrechta Durera a dve od Lucasa Cranacha starsieho), francuzskych majstrov (diela napr. Nicolasa Poussina) a anglickych majstrov.

Jankine foto – kedze v muzeu bolo zakazane fotit obrazy a ostatne umelecke artikle, odfotila som si aspon smerovnik na chodbe muzea

K najvacsim maliarskym skvostom Prada patri niekolko trojdielnych obrazov Hieronyma Boscha vratane najznamejsej Zahrady pozemskych rozkosi, Rafaelova Svata rodina s jahnatomTizianova Danae a zlaty dazd, Rubensove Tri GracieVelazquezove Las Meninas a Goyove platna Rodinka Karla IV, Naha Maja a Oblecena Maja.

Jankine foto – sipka ukazujuca na jednu z tych sal, kde su vystavene Goyove obrazy

Pokial ide o diela socharskeho umenia, v Prade sa nachadza viac ako 1 000 soch a fragmentov. Jednak su to vytvory z grecko-rimskej epochy (sochy, busty, reliefy, nadoby, stlpy), dalej su to renesancne kopie slavnych antickych skulptur (muzeum ich ziskalo z Velazquezovej cesty do Rima v rokoch 1649 – 1650, pricom medzi klenoty patri Spiaci Hermafrodit a Antinioos Belvedersky) a napokon diela starovekeho a novovekeho socharskeho umenia. Najvyznamnejsou castou socharskej zbierky su portretne busty kralovskej rodiny, ktore na objednavku Karola V. (Carlos V.) a Filipa II. (Felipe II.) vytvoril milansky sochar Leone Leoni.

Pokladom Prada je naozajstny poklad – Dauphinov poklad (Las Alhajas). Ide o najvzacnejsiu zbierku nadob a predmetov z polodrahokamov z neskorej renesancie. Povodne patrila Ludovitovi, Velkemu Dauphinovi, synovi francuzskeho krala Ludovita XIV. (Krala Slnko) a otcovi Filipa V. Ten jednu jej cast zdedil po otcovej smrti, druha ostala vo Francuzsku a je ulozena v Louvri. Nadoby z Dauphinovho pokladu su z drahych tepanych kovov, z polodrahokamov alebo vyrobene z horskeho krystalu. Mnohe su zdobene zlatom a diamantmi. Predmety su jednoznacnym dokazom genialnej schopnosti renesancnych umelcov ozivit techniky a namety klasickej antiky podla dobovych predstav.

Prado ma aj kniznicu, ktora je jednou z najlepsich a pritom najmenej znamych umeleckych kniznic v Madride. Specializuje sa na malbu a socharstvo od stredoveku do 19. storocia. Nasli by ste v nej knihy o kresbach, grafikach, klasickej soche a dekorativnych umeniach. Zahrna 70 000 knih, 1000 periodickych titulov, ako aj audiovizualne diela a rukopisy. Je mimoriadne bohata na zahranicne publikacie vratane katalogov vystav, muzealnych katalogov, monografii o umelcoch atd. Kniznica ma tiez dolezitu zbierku aukcnych katalogov.

Jankine foto – Museo del Prado, pohlad zo severozapadnej casti

Kedze v muzeu Prado je zakazane fotit (s vynimkou fotiek exterieru) a robit videa, pripajam aspon jedno video z youtube na ukazku, ako to v muzeu vyzera – nieco fantasticke!

Zdroj youtube: https://www.youtube.com/watch?v=KdQRjgvqxwg

Pokial ide o vstupenky do muzea, odporucam kupit si ich vopred cez internet, pretoze vam to usetri kopec casu a dovnutra sa dostanete stylom “skip the line“. V opacnom pripade si vystojite dlhociznu frontu. Ja som si kupila vstupenku este pred odchodom do Madridu, pricom bolo potrebne zvolit si konkretny den navstevy muzea. Nevyhodou je, ze listok sa neda zmenit na iny datum ani zrusit. Aby som nezabudla, muzeum je otvorene zadarmo kazdy den vzdy posledne dve hodiny otvaracej doby, co vsak absolutne neodporucam. Videla som tu radu, odhadujem 200 metrov a stovky ludi, rada sa vobec nehybala. Bolo mi jasne, ze len prvi ludia snury si uziju v muzeu 2 hodiny (co je aj tak strasne malo casu, nestihnu si pozriet takmer nic), ti ostatni sa dostanu maximalne do par sal, pripadne sa do muzea nedostanu vobec (poslednych pustaju hodinu pred zatvorenim). Alternativa gratis vstupu je podla mojho nazoru fajn vtedy, ak po obhliadke rekapitulaciou videneho zistite, ze nieco pre vas zaujimave ste nestihli vidiet (co je dost pravdepodobne, lebo nie je sanca, ze za den si pozriete vsetko) alebo vtedy, ak si chcete este raz pozriet nejake oblubene diela (vasich favoritov). Spolu s listkom sa da vyhodne kupit aj publikacia The Prado Guide so 400 ilustraciami obrazov vystavenych v Prade – kupila som ju mamine. Postup bol jednoduchy, so vstupenkou s QR kodom som po prehliadke muzea isla do ich suvenir shopu, kde mi knihu vydali (bola moznost vybrat si z roznych jazykov). Pri vstupe do muzea prejdete cez detektory kovu a rovnako prejde kontrolou aj vasa prirucna batozina. Ako som spominala, je prisne zakazane v muzeu fotit a robit videa, samozrejme ani jest nemozete, v kazdej sale je pritomny minimalne jeden zamestnanec muzea. Mozete vsak kreslit:-). Kto rad kresli (ja nie resp. by som aj rada, no neviem nakreslit nic, aj maly synovec s malou neterkou sa zo mna nedavno smiali, ze to, co som v pote pre nich hodinu kreslila, nie je vobec to, co chceli, nuz …:-), cize kto rad kresli, vezmite si “nacinie”, posadte sa na lavicku pred obraz, ktory chcete malovat a do toho (asi styroch panov rozneho veku som tam videla kreslit si). Dokonca som si vsimla jednu damu, ktora tam mala rozlozeny maliarsky stojan (netusim, ci taketo nieco uz nepodlieha specialnemu povoleniu). V informacnom kiosku sa da vyzdvihnut planik muzea – ano, budete ho potrebovat, pretoze muzeum je tak obrovske a jednotlive saly resp. galerie su taky labyrint, ze aj s tym planikom sa budete zufalo motat a obcas tocit dookola ako ja:-). Pre predstavu – v mnohych salach je vystavenych len cca 10 obrazov, spolu ma muzeum vyse 8 000 obrazov, z jednej saly idete do roznych inych sal, tak asi tak je to obrovske a spletite. V kiosku si mozete pozicat aparat s audio vykladom, pripadne si mozete zaplatit profesionalneho guida po muzeu.

OBRAZ LAS MENINAS, DIEGO VELAZQUEZ, PRADO

Najslavnejsim vystavenym dielom v muzeu Prado je velky obraz LAS MENINAS (Dvorne damy) od genialneho spanielskeho barokoveho maliara DIEGA VELAZQUEZA (celym menom a priezviskom Diego Rodriguez de Silva y Velazquez).

Jankine foto – socha spanielskeho maliara Diega Velazqueza (1599 – 1660) na nadvori na zapadnej casti Museo del Prado

Obraz Las Meninas je povazovany nielen za najvyznamnejsie dielo europskeho maliarstva, ale tiez za vrcholne dielo historie svetoveho umenia.

Ide o skupinovy portret z roku 1656, ktory zachytava (nielen) clenov kralovskej rodiny Filipa IV., preto sa niekedy oznacuje aj nazvom “Rodina Filipa IV. – Las Meninas“. V strede kompozicie je zachytena mala infantka Margarita Teresa, naslednicka tronu (jedine dieta kralovskeho paru). V case malovania mala 5 rokov. Obklopena je dvoma dvornymi damami – v spanielcine „las meninas“, podla ktorych je obraz pomenovany. Osoba Margarity je charakterizovana velmi vystizne. Vo vyraze jej tvaricky vidiet detsku zranitelnost, vznesenost, ale zaroven sibalstvo a zvedavost. Ostatne postavy na platne (dvaja liliputani – oblubenci malej Margarity, mniska a kralovsky uradnik – mozno farar, samotny pan maliar, kralovsky par, komornik) a vyznam ich umiestnenia na platne sa dodnes diskutuju.

Foto z netu – obraz Las Meninas od Diega Velazqueza, vystaveny v Museo del Prado

Ide o zahadny, mimoriadne nezvycajny obraz. Dovod i pozadie jeho vzniku vyvolavaju aj dnes vela otaznikov. Dielo je bezpochyby mozne interpretovat roznymi sposobmi. Je to jeden z najviac analyzovanych obrazov vobec. S istotou sa vie len jedno, a sice, ze dielo vzniklo na objednavku krala Filipa IV.

Kompozicne patri obraz k najzlozitejsim a najimpozantnejsim dielam na svete.

Bol namalovany olejom na platne a je velikansky – ma rozmery 3,18 metra na vysku a 2,76 metra na sirku.

Ked som obraz videla nazivo, zaposobil na mna vynimocne, no ani by ma nenapadlo, co vsetko si treba na nom vsimat, co vsetko je na nom symbolicke a genialne, vratane “obrazu v obraze”. Kedze som bola zvedava, precitala som si jednu perfektnu studiu v slovencine, ktora dielo detailne rozobera. Vdaka nej som o poznanie bohatsia, no zahady obrazu som neodhalila ani ja:-).

Nizsie pripajam video s nazvom “Las Meninas: Is This The Best Painting In History?“, ktore vizualne perfektne upriamuje pozornost na to, co si treba na obraze vsimat.

Pokial ide o dielo a zivot majstra Velazqueza, treba spomenut fakt, ze islo o nesmierne talentovaneho a ctiziadostiveho cloveka. Uz vo veku 25 rokov bol na vrchole slavy. Totiz, Velazqueza povolali v tak mladom veku do Madridu, aby namaloval (vtedy tiez mladeho) spanielskeho krala Filipa IV. Este v ten isty rok ho vymenovali za “Pintor del Rey“, t.j. dvorneho maliara krala s vylucnym pravom portretovat panovnika a clenov jeho rodiny. Ako maliar a dvoran dalej postupoval. Je zname, ze v tych casoch sa maliarstvo povazovalo za nieco podradne a Velazquez to velmi tuzil zmenit. Kral, ocividne spokojny s pracou Velazqueza, sa stal jeho mecenasom a financoval aj jeho dve cety do Rima. Ich ucelom bolo, aby maliar ziskal nove inspiracie pre svoje umenie a aby ako znalec nakupil hodnotne obrazy pre krala. Kriticke oko a citlivost umelca prispeli k tomu, ze velka cast zbierok talianskych majstrov sa dostala do Spanielska, ktore ich dnes ma najviac mimo samotneho Talianska. Kral sa stal oporou snah maliara o dosiahnutie slachtickych vysad a odburaval prekazky na ceste jeho prijatia do radu sv. Jakuba. Velazquez ako protisluzbu nevahal obetovat cas a zdravie ako konzervator a dekorater na kralovskom dvore. V roku 1658 sa mu zivotny sen splnil, stal sa rytierom radu sv. Jakuba, cim v palacovej hierarchii dosiahol najvyssie miesto. Uz o dva roky vsak v Madride zomrel.

A na zaver aspon zmienka o inych madridskych muzeach: Narodne muzeum Sorrola, Narodne muzeum uzitkoveho umenia, Antropologicke muzeum, Muzeum robotov, Muzeum Cera (muzeum voskovych figurin), Muzeum Naval (namorne muzeum), Narodne archeologicke muzeum, Muzeum romantizmu, Historicke muzeum, Mestske muzeum, extremne ziskove muzeum futbaloveho klubu Real Madrid – Muzeum Santiago Bernabeu, v ktorom sa navstevnici snazia pochopit, ake to je byt fanusikom, riaditelom alebo hracom v den zapasu, a mnohe ine muzea.

Jankine foto – Museo Naval (Namorne muzeum), Madrid

Serotonin boosters in Madrid

Podtitul 1: When in Madrid, do it as the Madrileños do :-).

Podtitul 2: Vinko, vermut, pivko, sangria, vyborna spanielska kava aj gastronomia, obchody, divadla, flamenco, gitary, muzea (v poradi a miere, kto ako preferuje a zvladne) :-), moznosti su neobmedzene. Vypite si, najedzte sa, skocte vsade, kam vas to bude co len trosku tahat a urobte si poriadne zasoby serotoninu.

Podtitul 3: Malokto na svete si vie vychutnavat zivot tak, ako to vedia Spanieli.

Podtitul 4: Objedla som sa vynikajucimi plnenymi kroketami v jednom malom zastrcenom podniku. Presne tam, kde si ich dal aj Bono Vox z U2.

Podtitul 5: Na potulky vyssieho levelu (napriklad aj do Toleda) jedine s Madridcankou Alex.

Jankine foto – ja na terase hotela RIU Plaza Espana (na tom plagatiku s uputavkou na Urban Latin Night nie som ja – ja len drzim ten plagatik, heh, skoda:-)

Skor, kym prejdem k tekutej tematike, venujem cas filozofickejsej uvahe o tom, kde a ako hladat genius loci v Madride?

Vsade :-)! Jednoducho sa oddajte zakutiam mesta a idealne, ak si k tomu date poharik spanielskeho vina, vermutu alebo sangrie. Dokonca by som povedala, ze genius loci hladat nemusite, jeho vsadepritomnost zistite uz v prvy den vasej navstevy Madridu, nech ste v akejkolvek jeho stvrti.

Jankine video – drumbeats v ulickach Toleda (I)
Jankine video – drumbeats v ulickach Toleda (II)

SALUD! Ak do Madridu vkroci vasa ctena noha, vedzte, ze miestnych neuvidite posedavat (az na vynimky) pri mineralke. Pohar vinka, piva alebo sangrie je doslova sucastou ich kultury. Miestne moky su extra kvalitne. Nemusite teda dlho premyslat, co lokalne si na pitie objednat, kazda volba bude dobra. Odporucam skocit si na poharik vychyreneho, kvalitneho spanielskeho vinka. Nie som znalec, len povedzme bezny / sporadicky konzument, preto druhy a znacky vin nebudem rozoberat, spomeniem aspon vinko Rioja. Ak sa vyznate a chcete poznat ponuku baru, poproste o “la carta de bebidas“, t.j. napojovy listok. Hoci nic nepokazite, ak si pohar vina objednate ako “glass of wine”, pripadne pouzijete spanielsky ekvivalent pre slovo pohar “copa“, no vedzte, ze miestni si objednavaju “un chato“. Ak si to nezapamatate, nevadi, lebo vino sa povie v spanielcine rovnako “vino“. Cervene je “tinto” a biele je “blanco“. Ked nebudete vediet “kudy kam” a zabudnete v navale prijemnej atmosfery ci nedockavosti na vsetky vyrazy pre “pohar” vo svetovych jazykoch, tak si objednajte / ukazte rovno na flasu:-), to vinko je naozaj super. Ochutnala som aj biele aj cervene, a hoci cervene pijem pomenej, lebo sa mi zda tazke, no miestne cervene (uz spomenutej znacky Rioja) bolo vyborne. Pokial ide o pivo, tiez dam mini “jazykovedne” okienko – hoci si mozete objednat pohar / flasku / plechovku piva, miestni su zvyknuti objednavat si 200 ml pohariky s pivom, ktore volaju “caña“. Kedze tipujem, ze jedno (una caña) by nestacilo nikomu z nas na dlhy vecer, tak pripajam preklad dvoch poharikov (dos cañas). Viem aj dalej pocitat po spanielsky, no nebudem zatazovat, da sa ukazat aj na prstoch – pre kazdy pripad, desat poharikov sa povie diez cañas:-). Samotne pivo (tekutina) sa po spanielsky povie “cerveza“, vermut je “vermut“, sangria je “sangria“, a to by sme mali slusny zaklad krcmovej spanielciny:-) resp. “survival drink guide”. Vermut som mala, no hoci som si objednala suchy, aj tak sa mi zdal presladeny (cize viackrat som si nedala), zato sangria mi “dala kridla”, rozumej tomu tak, ze mi velmi chutila (alebo rozumej ako chces). Najviac som asi pila pivo a nech sa to zda akokolvek cudne, doma pivo skoro vobec nepijem. V obchode u nas by ste ma teda nenacapali kupovat si klasicke pivo (ak-tak radler s prichutou), klasicke si dam len vonku a potom ho mam rada na cestach. Este dodam, ze vino, vermut a sangriu si miestni davaju uplne bezne aj pocas dna (nielen po veceri, ale aj po obede), no tvrdy alkohol obvykle piju len pri specialnych eventoch alebo cez vikendy. A rada na zaver: Nestane sa z vas znalec spanielskeho vina, ak si z degustacie nebudete nic pamatat:-), preto nepohrdnite olivami, empanadas, ci orieskami alebo salamou chorizo, ktore oni (skoro vsade automaticky) ku drinkom podavaju. Pripadne, skocte rovno na tapas (k tomu este nizsie) a tych poharikov zvladnete bez ujmy aj viac. Znova vyzdvihnem tu atmosferu. Fakt velmi prijemne miesta, velmi prijemni ludia, preto aj viac chutilo:-).

Jankine foto – nie je to prave cerveza z Madridu, ale to mi nevadilo, na zdravie aj s jednym granadskym – NA ZDRAVIE KAZDEHO / KAZDEMU!
Jankine foto – necessary evil when in Spain:-) -> sangria
Jankine foto – tri vermutiky pripravene pre nas aj Alex

BUEN PROVECHO! Gastronomia by mohla byt na samostatnu maturitnu otazku zo spanielskeho jazyka (a zrejme aj je), ja to skratim na “pochutnas si ako nikdy”. Spanieli jedlo miluju. Miestna kuchyna je mimoriadne roznoroda, vonava a vari sa z cerstvych lokalnych surovin. Aj samotny Madrid ponuka vela gastronomickych specialit, typickych prave pre jeho oblast. Spanieli su vacsimi konzumentmi masa nez my. Pokial ide o male porcie (raciones) resp. chutovky, vyraza sa na tapeo resp. tapas (tapas tour). Historia tapasu siaha do 13. storocia. Je to v podstate predjedlo (male jedlo), zlozene z roznych malych chutoveciek. Ist na tapas je neoddelitelnou sucastou zivota v Spanielsku. S kazdym sustom tapasu (najcastejsie pojedanym postojacky za barom) si musite dat nejaky napoj a za vecer povymetat viacero lokalov (!), co v Madride nie je ani nahodou problem. Ako som uz spominala v skorsom prispevku, pocet barov, bistier a restauracii je uctyhodny a v kazdom z nich je vela dobreho pitia a vela dobreho, kvalitneho jedla. “Ist na tapas” teda neznamena dat si jednu chutovecku s pivom alebo vinom v jednom tapas bare a zostat tam cely vecer. Znamena navstivit niekolko barov za jeden vecer, v kazdom z nich si dat tapas a zapit ho vinkom alebo pivom. Toto je to prave tapasovske “orechove”, ide o hlavnu sucast spolocenskeho / nocneho zivota domacich, lebo na tapas sa chodi s priatelmi pokecat, najest a vypit. Tapas bary byvaju na prasknutie plne. Treba si predstavit neformalne priestory a ziadne “stolovanie”, skor sa stoji pri pultiku alebo sedi pri obycajnych stolikoch, ziadne biele obrusy a strngotanie striebornych vidliciek. Ale kto by ich potreboval:-)? Najvychytenejsie tapas stvrte v Madride su Sol, Plaza Mayor, Plaza de Santa Ana, Madrid de los Austrias (Habsbursky Madrid), La Latina, Chueca-Malasana, Conde Duque, Retiro a Ponzano. Z chutoviek treba ochutnat jamon, chorizo, tortilla de patatas, patatas bravas, bocata de calamares, cazuela de callos, chopitos alebo cokolvek ine. Mne osobne velmi chutila tortilla de patatas, co je jednoducha omeleta, aku ju pozname my, akurat sa robi navyse aj zo zemiakov a vyborna je ako tepla, tak aj studena.

Pokial ide o hlavne jedlo (plato fuerte alebo comida), je toho na vyber neurekom: kvalitne maso, ryby, morske plody, zelenina upravena na rozne sposoby, atd. Morske plody nemam rada, ryby ano, no a velmi mi chutil mecun s cesnakom na grile. Aj paella je spanielske jedlo, ale regionalne je typicka pre Valenciu. Samozrejme, kedze Madrid je hlavne mesto, najdete v nom restauracie, v ktorych podavaju jedla z regionalnych kuchyn celeho Spanielska (teda aj paellu) a svetovu kuchynu (vsimla som si napriklad vela japonskych restik). Aj dezerty a kolaciky (postres, pastels) maju vyborne, ochutnala som nejake a tiez aj zmrzlinu (helado). Za mna jednotka! Hoci uz sme v sekcii jedal (pitie bolo vyssie), zabudla som na kavu a to som velky kavickar:-). Kavu maju Spanieli vynikajucu a radi ju aj piju. V meste je nespocetne vela kaviarni a tiez aj Starbucksy su na kazdom rohu (napocitala som viac ako 20 ich prevadzok).

Jankine foto – mecun na grile s cesnakom
Jankine foto – jedna z mnozstva restauracii v centre mesta
Jankine foto – jeden z mnozstva lokalov v centre mesta

Madrid je plny vybornych restauracii, no urcite skocte aj na niektory gurmansky trh. Ja som sa zastavila v trznici Mercado de San Miguel, ktora bola otvorena uz v roku 1916 a v roku 2008 ju vyhlasili za top v Madride. Je to notoricky zname miesto gastronomie, kde vzdy panuje culy ruch. Obklopi vas nielen vona, ale aj kvantum ludi, ktori pobehuju, nakupuju a degustuju. Najdete tu desiatky malych stankov, ktore ponukaju neskutocne mnozstvo lokalneho jedla: morske prisery, obrovske sunky uviazane na spagatoch, steaky, chlebicky, bagety, olivy, pirozky, sladkosti, atd., a samozrejme su tu aj stanky s pitim. Zas a znova prijemna atmosfera, hoci tie davy ludi mozno nejedneho navstevnika odradia. Ak ste vsak v Madride len kratky cas a nemozete pobehat tapas bary, restauracie, bistra a chcete ochutnat naraz co najviac jedal, potom sa vydajte do tejto alebo inej podobnej trznice. V trznici San Miguel musite pocitat s vyssimi cenami, lebo je znama siroko-daleko. Najdete ju na Plaza de San Miguel blizko Hlavneho namestia (Plaza Mayor).

Jankine foto – historicka trznica San Miguel
Jankine foto – tisicky cerstvych oliv v trznici San Miguel
Jankine foto – empanadas v trznici San Miguel
Jankine foto – cerstve ryby v trznici San Miguel

Ked sa povie “jamon” (citaj “chamon”), mne sa automaticky vybavi film “Jamon, jamon” s vtedy este mladuckou Penelope Cruz a Javierom Bardemom (dnes su uz manzelia) od spanielskeho rezisera (celym menom a priezviskom) Jose Juan Bigas Luna. Aj slovensky preklad nazvu filmu je doslovny, t.j. “Sunka, sunka“. Tak ano, sunka – jamon je pre chutove pohariky Spanielov rovnako neodolatelna ako prosciutto pre Talianov. Jamon je idealne v Madride nielen ochutnat, ale sa aj co-to dozvediet o jeho priprave, pretoze je to hotova veda. Nebudem rozpitvavat prasiatka, len spomeniem, ze na Pyrenejskom poloostrove treba rozlisovat medzi “jamon serrano” a “jamon iberico“. To prve sa vyraba z bielych prasiatok (produkt je dost podobny prosciuttu crudo v Taliansku, no spanielska verzia obvykle zreje viac mesiacov, co v kombinacii so suchsim prostredim znizuje obsah vody v jamone a robi jeho chut intenzivnejsou a slansou). Jamon iberico je naproti tomu fenomen, pretoze sa robi zo specialnej rasy ciernych iberskych prasiatok, sunka zreje kvoli vacsej tukovej vrstve dlhsie nez u jamon serrano (az 2-3 roky), co sunke prepoziciava este vyraznejsiu a trvalejsiu chut. A spomenula by som aj spanielsku udeninu “chorizo“. Hoci som vegetarian sui generis (rozumej vegetarian, no jem ryby a obcas (velmi prilezitostne, tak 4x za rok) si dam aj maso), tu som ochutnala svieckovicu, tiez chorizo a vlastne aj jamon – mala som ho v kroketach (k nim este nizsie). Vsetko bolo vyborne!

Jankine foto – aj jamonerii (sunkarni) je v meste celkom dost

Co sa tyka casu jedal, v Spanielsku je vsetko posunute. Cize, obed sa podava bezne o 14:00, vecera uplne typicky o 21:00 alebo 22:00. V poobednom case (cca od 15:30) su mnohe restiky zatvorene, znova otvaraju az vecer. Kedze Madrid je rusne mesto, siesta tu, pokial ide o firmy a korporacie, nie je zauzivana. Ludia maju v praci na obed 1 hodinku a pracuju az do vecera. A vynechala som ranajky a ich outdoorovy ranajkovy zvyk – miestni si davaju ranajky obvykle vonku (ako aj ostatne jedla dna). Vsimla som si v meste velmi vela ranajkarni (bistra s oznacenim desayuno, co v spanielcine znamena ranajky).

A podme ku guinessovemu rekorderovi v odvetvi gastronomie. V Madride sa nachadza najstarsia restauracia v nepretrzitej prevadzke NA SVETE. Ide o restauraciu Sobrino de Botin, ktora ziskala zapis do Guinnessovej knihy rekordov. Historia restauracie siaha do roku 1725, kedy ju zalozil Francuz Jean Botin s manzelkou. V restauracii sa vari podla starych, povodnych receptov a udrziava sa v nej stale horiaci plamen (samozrejme, nie v strede restauracie ale v rure), ktory sa nema nikdy uhasit. Interier restauracie je velmi stylovy, sucastou je aj rozsiahla vinna pivnica z roku 1590 a stare drevene schody. Najvacsou specialitou je pecene prasiatko „cochinillo asado“, o ktorom sa zmienuje aj Ernest Hemingway v romane Slnko aj vychadza (tento roman som spominala aj v inej suvislosti s Madridom v skorsom prispevku). Kym Hemingway bol zakaznikom restauracie, tak Francisco Goya pracoval v Cafe Botin ako casnik v casoch, ked cakal na prijatie na Kralovsku akademiu vytvarnych umeni (ako vieme, neskor uz stal na piedestale vsetkych maliarov doby a stoji na nom az dodnes). Prikladom dalsich pochutok z menu restauracie su udeny jamon iberico a mlade uhory. Najdete ju na Calle de los Cuchilleros blizko Hlavneho namestia (Plaza Mayor).

Jankine foto – najstarsia restauracia v nepretrzitej prevadzke na svete Sobrino de Botin
Jankine foto – dokaz o zapise restauracie Sobrino de Botin do Guinnessovej knihy rekordov (certifikat je umiestneny za oknom restauracie)

Dalsim prikladom toho, ako Madridcania miluju jedlo, je megakoncept niekolkoposchodoveho gurmanskeho raja Platea Madrid na ulici Calle de Goya v stvrti Salamanca. Na ploche 5 800 m2 sa podavaju spanielske jedla a jedla svetovej kuchyne a vystupuju tu rozni hudobnici alebo akrobati: https://www.esmadrid.com/en/restaurants/platea-madrid

V Madride je 22 michellinskych restauracii. Vsetky 3 Michellin hviezdy ziskala restauracia DiverXO. Kazde jedlo ma udajne nielen nebesku chut, no je aj vizualne dokonale, preto kazde z nich volaju “platno” (maliarske platno). Samotny proces servirovania je vraj tiez vynimocny a prirovnavaju ho k show kanadskeho Cirque du Soleil.

Kto nevyhladava michellinske restauracie, no chce si dat nieco na mieste, kde velmi chuti miestnym a kde chutilo aj hudobnikom, umelcom a podobne a nevadi mu, ze ide o obycajny, malinky zastrceny pub s jednym barovym pultom a 4 stolikmi, odporucam Casa Julio na Calle de la Madera,  blizko zastavky Noviciado cervenej linky metra 2. Treba sa pripravit, ze bude plno a pokial nebudete chciet jest za preplnenym barovym pultom, na volny stol si budete musiet pockat (napriklad s pivkom v ruke, infiltrovany medzi domacich). Podavaju tu okrem ineho slavne krokety. Nejde o zemiakove krokety, robia sa z hmoty, ktora sa vari z masla, oleja, muky a mlieka, do nej sa primiesavaju rozne ingrediencie, z nich sa potom formuju mensie gulicky a tie sa potom obaluju a frituju. Mozete si dat syrove, sunkove, tuniakove s vajickom, spenatove, hubove, klobaskove, atd. Boli vyborne a cela porcia (racion) s 12 gulickami sa nedala zjest, odporucam asi skor kupit si polovicne racion a k tomu este pripadne vyskusat nieco ine. A samozrejme pivo, ktore k fritovanym kroketkam padne viac nez vhod. A kto znamy ich ochutnal? Napriklad Bono Vox z kapely U2. Uplne obycajne priestory, vsetko stare, no mile a utulne. A co je bomba, cudzincov tu nenajdete, lebo bud o tomto pube nevedia alebo je pre nich ukryty v spleti uliciek (to naozaj je) alebo davaju prednost formalnejsim miestam. Rozhodne treba prist a nieco si dat.

Jankine foto – moj prvy pokus skocit do Casa Julio dopadol neuspesne. Dosla som tu v nedelu vecer a prave v nedelu mavaju zatvorene. Hladna som ale v tu noc nezostala a aspon som si dobre natrenovala cestu cez male ulicky, aby som tu trafila aj poslepiacky nasledujucu noc (mala som tu dorazit az v noci, po presune z vecerneho flamenca z inej casti mesta).
Jankine foto – pokus cislo 2 a v Casa Julio sa svieti:-). Olee :-). Ked som vosla dnu, bar bol uplne plny, az som sa cudovala, ako sa na tych par m2 moze zmestit tolko ludi. Jasne, ze ma to neodradilo a pockala som, kym sa nieco uvolni. Uz sa budem opakovat, vsade a teda aj tu vladla super atmoska a hoci som bola zjavne cudzinecka minorita, citila som sa ako domaca.
Jankine foto – moje krokety (cela porcia 12 guliciek) a pivo
Jankine foto – nielen ja som bola v Casa Julio. Aj Bono s kapelou U2 vedia, co je dobre:-). Ich fotka vznikla v interieri tohto pubu a visi na stlpe vo vnutri. Skoda, ze cas ich vyskytu v pube a cas mojho vyskytu sa nezhodovali:-).

HUDBA, FLAMENCO, ZABAVA, PESTRY NOCNY ZIVOT: Madrileňos sa vzdy vedeli zabavat. Hudbu a rytmus maju v krvi a povedala by som, ze temperament a vasen su ich charakteristickou crtou. Vela sa rozpravaju (aj jeden cez druheho), vela gestikuluju, vela sa usmievaju. Ked uvidite niekde v ulickach mesta potulnych muzikantov (hraju ako profici), zvacsa sa pri nich motaju aj miestni – nie v zmysle, ze prejdu okolo a maximalne nieco hodia do klobuka, oni stoja dlho a pocuvaju, aby precitili hudbu. Videla som street hudobnikov hrat na gitarky (v meste i podchodoch metra) a aj studentov hrajucich na bubny. S uderom vecera mesto oziva, svetla sa rozsvietia, aj prevadzky, ktore mali popoludni zatvorene, znovu otvaraju svoje brany, do jednej sa zaplnia a zavladne prijemny ruch, debatky, smiech. Hluk mozno vacsi, nez na aky sme zvyknuti, no nie neprijemny (opak, t.j. extremny a neprijemny hluk som zazila napriklad v uliciach Indie). Popri hlasnej vrave z barov sa zitenzivnuje hudba a niekde uz pocut rytmicke zvuky opatkov tanecnicok a tanecnikov flamenca. Hudba a tanec dokazu zregenerovat dusu, mysel a telo a Spanieli to vedia na 100%. Spanielsko je krajina s temperamentnymi obyvatelmi a teda nikoho neprekvapi, ze sa tu netancuje pomala rumba (hoci aj to je zmyselny tanec) alebo valcik, ale horuce flamenco, tot spanielsky hudobno-tanecny zaner. V roku 2010 bolo flamenco vyhlasene za celosvetove nematerialne dedicstvo UNESCO. Tanecnice flamenca maju tradicne pestrofarebne, zvacsa cierno-cervene alebo bodkovane saty s krajkami, volanmi, na pleciach maju manton de Manila (hebku satku), v rukach drzia castañuelas (t.j. kastanety – specificky miniaturny hudobny nastroj) a abanico (t.j. vejar) a vo vlasoch maju obvykle sponu s ornamentmi, ozdobny hreben alebo kvet. Profesionalne predstavenie flamenca si mozete pozriet v jednom z mnohych tablaos s intimnou atmosferou, ale bezne zapocujete hudbu flamenca aj z barov alebo reprakov v autach. Pre mna osobne je fascinujuca vyrazovost – tanecnici a spevaci to tak precituju, ze neviem, ci sa s tym da porovnat iny zaner resp. druh tanca, mozno este tango (dalsi zmyselny tanec). Flamenco je narocne, lebo sucasne sa musi zvladnut viacero veci – absolutne ovladanie ruk, noh, drzanie tela, vyraz a mimika tvare. Doraz sa kladie hlavne na precitenie rytmu a popritom sa dodrziavaju specificke pohyby. Casto sa ozyva “oleee” – mne sa zdalo, ze ked tanecnik pocuje “oleee” od kolegov na scene, este viac ho to vyburcuje do vykonu a dookola lietaju kvapky potu:-). Vynimocna je praca noh a celkova “vybusnost” pri predvadzani flamenca.

Jankine foto – v uliciach mesta uvidite viacero flamencovych scen (tablaos)
Jankine foto – do tohto tablao smeruju moje kroky, mala som vopred urobenu rezervaciu
Jankine foto – predstavenie flamenca v plnom prude
Jankine foto – pocas predstavenia, ktore trvalo asi hodinu, sa na scene vystriedalo viacero tanecnikov (4 muzi a 1 zena) a tiez odznel aj solo vystup jednej neskutocnej flamenco spevacky (trosku mi evokoval gypsy flamenco song a mozno aj bol, kazdopadne neuveritelny hlas mala ta spevacka)
Jankine video – ukazka z predstavenia (pytala som sa vopred, ci si mozem urobit foto alebo video, bolo to dovolene, akurat bolo treba vypnut blesk)

A uz len dovetok k tejto teme (laicky dovetok, lebo flamenco som nikdy netancovala): myslim, ze flamenco neoklames. Ak je tanecnik znudeny, no ak pozna kroky a ma zmaknutu choreografiu, dokaze odtancovat niektore tance “bez pohromy” v zmysle, ze bezny pozorovatel si nic nevsimne, ale flamenco tazko. Vyzaduje si koncentraciu, plne nasadenie a vsetko z cloveka, emocie, vasen. Je to jeden z najexpresivnejsich tancov ake poznam. Velmi expresivny tanec je aj tango, no narozdiel od flamenca ide o parovy tanec a ma presnu choreografiu.

A ide sa na vzduch, teda nasjkor na istu chvilu do vytahu:-) a potom na vzduch. Kam sa ide? Na vyhliadku na jeden stresny bar. V Madride je velky pocet budov s prekrasnymi stresnymi terasami s vyhladom na panoramu mesta. Najma v letnom horucom pocasi mnoho ludi oceni nechat sa vecer ovievat vankom a dat si koktejl vo vyssej nadmorskej vyske. Niektore madridske terasy lakaju svojimi bazenmi, ine zvucnymi menami DJ-ov, niektore organizuju oslavy promocii a podobne. Ja som zavitala na strechu hotela RIU Plaza Espana, ktory sa nachadza na ulici Gran Via na namesti Plaza de Espana. Udajne prave z terasy tohto hotela je na Madrid najlepsi vyhlad, mate tu 360º vyhliadku a Sky Bar (360º bar). Vyhliadka s barom su na 27. poschodi hotela a nightclub resp. diskoteku “De Madrid al cielo” najdete na 26. poschodi. To vsetko je pristupne pre akehokolvek navstevnika, ktory si zaplati vstup na vyhliadku. Ubytovani hostia maju k dispo este bazen na 21. poschodi. Zo stresnej terasy uvidite napriklad ulicu Gran Via, pevnost Conde Duque, Kralovsky palac, park Casa de Campo, atd. Atrakciou pre ludi je skleneny chodnik medzi dvoma kridlami budovy (nic pre mna, lebo sa bojim vysok, resp. kym pohlad z terasy je pre mna OK, tak postavit sa na skleneny chodnik neprichadza do uvahy:-). POZOR, ked sa chystate na vyhliadku alebo do Sky Baru, obrnte sa trpezlivostou, v rade pred hotelom stoji vzdy neskutocne vela ludi. Napor rastie pri zapade slnka. V jeden vecer som sa z radu otocila, ze cakat tolko nebudem a pridem inokedy. Podarilo sa mi nasledujuci den (mozno tym, ze bol pondelok) vystihnut moment, ze som necakala – ak teda neratam hlucik ludi cakajucich na vytah. Za vyhliadku sa plati 5 Eur, po 18:00 stoji 10 Eur. Fotky Madridu z terasy tohto hotela som zverejnila v predchadzajucom poste, nizsie ukazem fotky hotela, terasy a baru.

Jankine foto – hotel RIU Plaza Espana, z ktoreho strechy je fantasticka vyhliadka na Madrid
Jankine foto – vyhliadka z hotela RIU Plaza Espana je 360º
Jankine foto – Sky Bar na streche hotela RIU Plaza Espana
Jankine foto – skleneny chodnik medzi dvoma kridlami hotela RIU Plaza Espana

A moj post ukoncim odkazom na link jednej sikovnej baby z Bratislavy, ktora je v Madride ako doma, pretoze v nom zije uz niekolko rokov. Moze vas posprevadzat, kam vas napadne aj nenapadne:-). Bavi ju to (a to aj citit), je nadupana vedomostami a nezaskoci ju snad ziadna otazka. Ako sama hovori, mozete sa jej pytat, co vam hrdlo raci:-). Nepublikovala by som odkaz na niekoho, koho nepoznam a koho sluzby som osobne nevyskusala a ani tento pripad nie je vynimkou. Do Madridu som isla na vlastnu past, sama som si vypracovala plan na kazdy den, zorientovala sa v mape mesta a mape metra a obehala veci podla vlastnej rezie. Moja volba Alex vyplynula z toho, ze som dostala napad odfrcat z Madridu (tu som stravila 5 dni) aj do Toleda (UNESCO) a nechcela som stracat cas organizovanim logistiky este aj tohto vyletu. Nehovoriac, ze o Tolede som nemala nic nastudovane a tak historicky vyznamne mesto si zasluhovalo neprejst ho ako “ovecka”:-). Sukromne tour, ktore som mala, bolo viac nez vyborny napad. Popri uz spomenutych pozitivach o Alex este dodam, ze je velmi usmievava, zlata, taky ten typ cloveka, ze mate pocit, ze sa dlho poznate. Keby som mohla, idem do Madridu kludne aj zajtra a mrknem sa s Alex napriklad do Segovie alebo podniknem “alternativnu tour” v Madride. Tak snad coskoro. Dakujem Ti krasne Alex za vsetko a drz sa! Este pripojim dva odkazy suvisiace s Alex a jej pracou: 1) link na jej dvornu stranku https://www.madridcanka.com/spoznaj-madrid/ a 2) kedze pracu Alex ocenilo pomerne dost ludi, vsimli si ju aj televizie (bola pozvana napriklad aj do TA3), pripajam link na epizodu pre televiznu relaciu Cestou necestou, ktora sa mne osobne velmi pacila a kde v hlavnych ulohach vystupuje Alex:-), zdroj archiv RTVS: https://www.rtvs.sk/televizia/archiv/15503/204541

Zmysluplny projekt s ludskou myslienkou + moje 2 knizne tipy

Hladala som, ako a kde by som mohla pomoct. Zverejnujem projekt resp. iniciativu Kto pomoze Slovensku, ktora ma oslovila. Je zamerana na materialnu aj nematerialnu pomoc pre nemocnice, domovy socialnych sluzieb a sluzby pre zranitelne skupiny ludi vratane seniorov: https://www.ktopomozeslovensku.sk/o-projekte. Ziaden zdravotnicky material doma nemam, a tak som pomohla aspon financnym prispevkom a zverejnenim linku na iniciativu na tejto platforme, t.j. mojom blogu.

Skor, kym vypublikujem dalsi post o Madride:-), este pridam 2 knizne tipy:

1) “Sila rozumu v blaznivej dobe” od Jana Markosa (manual kritickeho myslenia) https://www.martinus.sk/?uItem=615215

2) Z beletrie “Kde raky spievaju” od autorky Delia Owens (The New York Times bestseller) https://www.martinus.sk/?uItem=463211

Velkolepa europska metropola s neopakovatelnou atmosferou

Kto chce zazit pulzujuce, no pritom velmi prijemne velkomesto plne zelene a parkov, kto rad chodi na miesta, kde sa prebudzaju zmysly, pripadne, kto ma chut na megadavku kultury, odporucam! A je jedno, ci ste umelecka dusa, bohem, hipster, gurman, milovnik kvalitneho vina, fanatik tanca alebo futbalu, nadsenec historie alebo modernej architektury, shoppoholik – treba ist, nech ste ktokolvek a do cohokolvek zalubeny. Tu si pride na svoje snad kazdy. Na tomto mieste podciarknem alebo vyzdvihnem kulturu, zelen a velmi prijemnych a zhovorcivych domacich, ktori sa radi a vela usmievaju.

Nasleduju charakteristiky, podla ktorych mozno uhadnete, o akej metropole je rec.

Je to TRETIE NAJVACSIE MESTO V EUROPE a sucasne HLAVNE MESTO jednej europskej monarchie.

Je to mesto, ktoreho symbolom je MEDVED.

Je to mesto UMENIA, KULTURY, TANCA A SPEVU, ZELENYCH PARKOV, GASTRONOMIE A FUTBALU (rozne divadla, kina, tablaos, svetozname muzea, neskutocne vela parkov a zahrad, restauracii, barov, pubov, bistier, sidlo dvoch znamych futbalovych klubov).

Je to mesto, kde sidli UNWTO (Svetova organizacia cestovneho ruchu).

Je to uvolnene mesto, ktoreho ATMOSFERA sa neda za pomoci slovnika slovenskeho jazyka dost dobre opisat. Mesto, ktoreho obyvatelia maju radi zivot, vedia urobit hrubu ciaru za kazdodennymi pracovnymi povinnostami a uzivaju si vecer po svojom, najcastejsie pri dobrom jedle alebo piti v jednom z mnostva lokalov alebo ponoreni do viru kultury. Je to mesto, kde v noci uvidite v prijemnych puboch posedavat este aj seniorov a po polnoci (nad ranom) mozete zazit dopravnu zapchu, pretoze miestni travia vonku naozaj dlhe hodiny (az do rana bieleho).

Je to mesto, v ktorom najdete NAJSTARSIU RESTAURACIU NA SVETE.

Jankine foto

Si, ciertamente, rec je o Madride, samotnom srdci Spanielska. Madrid je hlavnym a zaroven najvacsim mestom Spanielskeho kralovstva (Reino de España) a ma viac ako 3 miliony obyvatelov, pricom pocet obyvatelov madridskej aglomeracie prevysuje 6 milionov.

Nieco z geografie: Mesto lezi v nadmorskej vyske 655 m n.m., co ho robi jednym z najvyssie polozenych hlavnych miest v Europe. Preteka nim rieka Manzanares. A co hory? Na severozapade od Madridskeho spolocenstva sa nachadza zhruba 80 km dlhe pohorie Sierra de Guadarrama. Madridcania ho hufne a casto navstevuju. Ide o narodny park a jeho najvyssi vrch Peñalara dosahuje nadmorsku vysku 2 428 m n.m. 

Nieco o historii a etymologii: Mesto zalozili v 9. storoci Arabi. Pokial ide o povod nazvu mesta, existuje viacero verzii, no najcastejsie sa spominaju 2 tisic rokov stare arabske slova “Mayrit” alebo “Magerit“, ktore znamenaju “miesto hojnej vody”.

Nieco o symbole mesta: Symbolom Madridu je medved opierajuci sa o jahodovy strom “madroño“. Samozrejme, nie zivy medved:-) ale jeho socha umiestnena v pomyselnom strede Madridu. Dovod je ten, ze kedysi na uzemi mesta volne zilo vela medvedov (nikto sa nemusi bat, dnes tu volne nepobehuje ani jeden). Ohladom stromu sa vedu polemiky, niektori sa priklanaju k nazoru, ze nejde o jahodovy strom ale o borovicu. Medveda mozete najst v roznych podobach (okrem teda volne zijucich jedincov) po celom meste a je vyobrazeny aj na mestskom erbe.

Jankine foto – symbol Madridu: medved opierajuci sa o strom madroño na charizmatickom namesti Puerta del Sol (kedze slovo “puerta” znamena v spanielcine brana a slova “del sol” znamenaju slnecny, namestie mozeme prelozit doslova ako slnecna brana). Puerta del Sol je jedno z najznamejsich a najrusnejsich miest v Madride, nachadza sa v stvrti Sol.

Kazde mesto ma svoju dominantu alebo pozoruhodnost, ktora ho robi zaujimavym a specifickym alebo nezamenitelnym. V Madride je takychto dominant viacero, neda sa vybrat len jedna alebo ta “naj”. V prispevku uvediem to, co som stihla osobne za par dni v tomto meste navnimat, nasnimat, okolo coho som prechadzala, co som sa dozvedela, teda ako vidim Madrid ja, mojimi ocami a mojim fotakom :-). Podme na to.

Kedze Spanielsko je monarchia, pochopitelne ma svoj Kralovsky palac (Palacio Real de Madrid) a nie hocijaky. Aj ked je oficialnym sidlom spanielskej kralovskej rodiny, ta v palaci nebyva (zabyvala sa v Palacio de la Zarzuela v SZ casti Madridu). Kralovsky palac sa vyuziva na statne ceremonie. Dal ho vybudovat panovnik Filip V. (Felipe V.) v roku 1734 kratko po tom, ako vyhorela povodna pevnost Alcazar s arabskymi korenmi. Pokial ide o vladnuce dynastie, este by som podotkla, ze Filip V. bol prvy kral z dynastie Bourbonovcov, ktora na spanielskom trone vystriedala dovtedy vladnucu dynastiu Habsburgovcov. Menovany panovnik mal evidentne megalomanske sklony a chutky, lebo chcel mat tak obrovsky palac, do ktoreho by sa dali ukryt vsetky ostatne palace. Talianski architekti sa pustili do prace, no velkolepe plany prekazila Filipovi smrt. Aj tak ide o pozoruhodne velku stavbu, rozprestiera sa na obrovskej ploche 135 000 m2 a z tohto pohladu je najvacsim europskym kralovskym palacom. Aj pocet izieb je uctyhodny – niekto napocital 3 418 izieb (Filip by asi nebol spokojny, chcel mat totiz cca 3x tolko izieb). Na rozdiel od Buckinghamskeho palaca v Londyne, tu vas pustia aj dovnutra – ovsem, okrem dni, ked je v palaci pritomny kral (z bezpecnostnych dovodov sa den jeho pritomnosti vopred nezverejnuje, treba jednoducho skusit “zaklopat”:-). Hoci je palac postaveny v barokovom slohu, neposobil na mna opulentne ci prezdobene. Pobliz palaca je zahrada Sabatini (Jardines de Sabatini) s krasne upravenymi krikmi a stromami. Takto nejako si predstavujem, ze by malo vyzerat honosne, reprezentativne, no neprecackane sidlo pre monarchu – fajn vkus:-).

Jankine foto – Kralovsky palac (Palacio Real de Madrid) a jeho nadvorie – pozeram, ci kral nie je v palaci, ze by som ho pozdravila :-), no nie je, veje len jedna vlajka

Hned vedla palaca sa nachadza katedrala s obrovskou kupolou a dvoma vezickami (na fotke nizsie). Hoci v Madride by ste naratali mnozstvo svatostankov, tato katedrala je najvyznamnejsou v Madride a ma aj jeden svetovy atribut. Najskor meno – ide o Katedralu svatej Almudeny (Catedral de Santa Maria la Real de la Almudena), ktoru miestni volaju Nuestra Seňora de la Almudena, co by sa dalo prelozit ako “Nasa pani Almudenska”. Katedrala bola prekvapivo dokoncena az v roku 1994, hoci s planom postavit ju prave na tomto mieste prisiel uz kral Karol I. (Carlos I.) v 16. storoci. Zaujimavostou je, ze ked sa na katedralu pozriete z opacnej strany, stavba vyzera inak, akoby islo o inu budovu alebo budovu postavenu v inom slohu, pripadne, akoby bola vystavana z niekolkych kostolov. Kupola katedraly patri k najvacsim na svete, co ju radi medzi najvyznamnejsie stavby svojho druhu. Interier katedraly je pomerne strohy, krasne malby, no pomenej fresiek.

Jankine foto – Katedrala svatej Almudeny (Catedral de Santa Maria la Real de la Almudena / Nuestra Seňora de la Almudena) – fotim z bocnej strany Kralovskeho palaca resp. z ulice Bailen (Calle de Bailen)
Jankine foto – priecelie Katedraly svatej Almudeny (Catedral de Santa Maria la Real de la Almudena / Nuestra Seňora de la Almudena) – pohlad od Kralovskeho palaca
Jankine foto – ta ista katedrala ako na fotke vyssie, t.j. Katedrala svatej Almudeny (Catedral de Santa Maria la Real de la Almudena), no ide o pohlad z ulice Mayor (Calle Mayor). Ze by ste nepovedali, ze ide o identicku stavbu? Apropo, spomenuta ulica je jedna z najstarsich ulic v Madride.
Jankine foto – dominantou Katedraly svatej Almudeny je oltar so sochou tejto patronky Madridu

Medzi Kralovskym palacom (Palacio Real de Madrid) a Kralovskou operou (Teatro Real), ktora sa nachadza na nedalekom namesti Plaza de Isabel II, najdete prijemne a elegantne namesticko Plaza de Oriente. Po stranach namestia uvidite 20 bielych soch vytesanych do vapenca, ktore predstavuju byvalych spanielskych kralov. Namestiu dominuje fontana s levmi a nad nou unikatna socha krala Filipa IV. (Felipe IV.) na koni z roku 1640. Ide o vobec prvu sochu na svete, ktora znazornuje kona stojaceho na zadnych nohach. Popri inych majstroch fachu bol do projektu zhotovenia sochy prizvany aj Galileo Galilei, aby vypocital rovnovazny bod, aby bolo mozne sochu dokoncit a kon by stabilne stal na zadnych nohach.

Jankine foto – fontana s levmi a socha krala Filipa IV. na koni na Plaza de Oriente. Presvedcim sa, ci kon stabilne stoji a Filip IV. stale sedi a spokojne sa poberam “o dum dal” smerom k opere. No najskor fotoukazka aspon dvoch mocnych señorov Spanielska.
Jankine foto – budova Kralovskej opery (Teatro Real) na namesti Plaza de Isabel II, pohlad z namestia Plaza de Oriente

So Spanielskom sa spajaju aj bycie zapasy, tot chulostiva resp. kontroverzna zalezitost, s ktorou nie kazdy suhlasi (najma nie ochrancovia zvierat). Opomenut sa vsak neda, ide o silnu a starocnu spanielsku tradiciu. Bycie zapasy sa odohravaju v specialne upravenych arenach, no a prave v Madride sa nachadza najprestiznejsia arena na svete – Arena Las Ventas. Nasli by ste ju na namesti Plaza de Toros de Las Ventas v SV casti Madridu. Bola zalozena v roku 1931 a ma kapacitu 23 798 miest. Sucastou arealu je aj muzeum so zbierkou kostymov a vybavy toradorov a tiez fotografii z bycich zapasov – ide o Museo Taurino de Madrid.

Jankine foto – najslavnejsia arena bycich zapasov na svete Arena Las Ventas na namesti Plaza de Toros de Las Ventas. Mala som stastie, lebo pri arene bolo pomenej ludi, pred fotakom mi nestali davy. Bolo tu tak pekne a pocasie bolo tak prijemne, ze som si kupila nejake pitie (pramenitu vodu s mineralmi):-) a posedela na lavicke – nie dlho, mala som vlastny plan, co vsetko chcem v ten den vidiet (a sa aj podarilo) a cakal ma dlhsi presun metrom na opacnu (JZ) stranu Madridu. V ten den som bola v ulickach mesta resp. na nohach minimalne 10 hodin.
Jankine foto – relief s bykmi na namesti Plaza de Toros de Las Ventas

Solidne predstavit Madrid by chcelo vela stran papiera a dlhosiahlu reportaz, co nie je mozne, no aspon pridam fotky snad najvyznamnejsieho namestia Madridu a zrejme najznamejsej obchodnej ulice a potom este zopar fotiek, ktore budu random vyberom. Idem teda po poriadku, najskor nieco o namesti vsetkych namesti v Madride. Jeho nazov neprekvapi, ide o (ako inak) Hlavne namestie (Plaza Mayor), ktore sa nachadza len par krokov od dalsieho znameho madridskeho namestia Puerta del Sol (druhe uvedene som predstavila v texte vyssie, t.j. ako jedno z najznamejsich a najrusnejsich miest v Madride, na ktorom sa nachadza jednak tiez uz spomenuta socha medveda a jednak slavne “silvestrovske” hodiny, ku ktorym nieco prezradim v texte nizsie). Hlavne namestie (Plaza Mayor) je obrovske a prekrasne, ma tvar obdlznika s rozmermi 129×94 m. Arkady namestia lemuju 3-poschodove rezidencne domy, na ktorych by ste naratali 237 balkonikov. Na prizemi domov su rozne kaviarne, bary a restauracie. Namestie ma az 9 pristupovych ciest. Dominantnou budovou je Casa de la Panaderia (Pekarstvo), v ktorej kedysi naozaj bolo pekarstvo. V strede namestia stoji bronzova jazdecka socha krala Filipa III. (Felipe III.), ktory dal namestie vybudovat. S vypracuvanim planu namestia sa na jeho ziadost zacalo uz v roku 1577. Pocas svojej historie malo namestie roznorode vyuzitie: konali sa tu trhy, bycie zapasy (az do roku 1878 sa tu na bycich zapasoch mohlo zist neuveritelnych 50 000 ludi), verejne popravy a hral sa futbal. V dobach posobenia spanielskej inkvizicie sa tu vyhlasovali tzv. “autos da fe“, t.j. rozsudky nad udajnymi kacirmi, bosorkami alebo odpadlikmi od viery a nasledne sa tu vykonavali aj popravy ludi odsudenych na smrt na zaklade “autos da fe“. Dnes je vyuzitie namestia o poznanie prijemnejsie :-). Mozete skocit do kaviarni, restauracii alebo barov, pripadne nakuknut do tradicnych starych obchodikov a nieco si kupit. Konaju sa tu aj oslavy sviatku sv. Izidora, patrona Madridu.

Jankine foto – namestie vsetkych namesti v Madride, Hlavne namestie (Plaza Mayor). Na fotke narate tri vlajky, no zial, vetrik ich dostatocne nerozvinul, a tak ich dobre nevidno. Kazdopadne, vlajka v strede je statna vlajka Spanielska, bordova vlajka vpravo je vlajka mesta Madrid (v strede vlajky je erb s medvedom opierajucim sa o strom madrono – symbol Madridu), cervena vlajka vlavo je vlajka Madridskeho spolocenstva (na vlajke je 7 bielych hviezd predstavujucich 7 administrativnych oblasti provincie Madrid).
Jankine foto – Casa de la Panaderia na namesti Plaza Mayor

Ekvivalentom znamej londynskej Oxford Street (navstivila som v minulosti) je v Madride ulica Gran Via. Islo o pomerne velky projekt na vybudovanie hlavnej (najma obchodnej a dopravnej) tepny Madridu, kedy boli zrusene niektore ulice, aby sa vytvorila Gran Via. Ten “rychly zivot” sa odohrava zrejme prave tu. Najdete tu pobocky roznych bank (Banco de Espana, Banco Caixa, ActivoBank atd.), offices, obrovske nakupne domy Zara, Primark, Desigual, atd., uvidite ludi s najmodernejsimi outfitmi a samozrejme drahe auta. Gran Via je, ako som uz naznacila, obrovskym dopravnym uzlom, vedie z vychodnej strany Madridu od Calle de Alcala pri namesti Plaza de Cibeles (pri tomto namesti sa este neskor pristavim) az po zapadnu cast Madridu na namestie Plaza de Espana. Apropo, cca 10 minut chodze od Plaza de Espana som byvala, t.j. takmer v centre mesta, konkretne v hoteli pri San Bernardo a k tym najvyznamnejsim pamiatkam som sa vedela dostat peso za 10 – 60 minut (podla vzdialenosti tej ktorej pamiatky a sviznosti chodze). Do namestia Plaza de Espana sa vlieva niekolko velkych madridskych ulic a prave tu uvidite aj vysokanske budovy, ktore z tohto miesta robia modernu stvrt Madridu. Kto by chcel vidiet spanielske hlavne mesto ako na dlani, odporucam vyhliadku z hotela RIU Plaza Espana na Plaza de Espana (foto z vyhliadky pripajam na konci tohto prispevku). Ak vas to vsetko velke a moderne omrzi, staci vbehnut do niektorej bocnej ulicky a zas sa ocitnete v tych starych, nevyblyskanych, no krasnych a farebnych ulickach i zakutiach Madridu.

Jankine foto – ulica Gran Via
Jankine foto – socha na jednom z prieceli domov na ulici Gran Via
Jankine foto – idem si po ulici Gran Via

Spanielski krali milovali lov a zahrady. A skutocne, cely Madrid je kolorovany dlhymi pasmi a sirokymi plochami zelene (od lovu sa uz zrejme upustilo, ziadne stvanice na zver som nevidela :-). Velkych alebo mimoriadne znamych parkov a zahrad je v Madride minimalne sedem, no celkovy pocet parkov, parcikov a zahrad je tak vysoky, ze sa to asi nikomu nechcelo ratat (oficialny udaj som totiz nikde nenasla) a ani mne sa nechcelo z mapy pocitat :-). Najlepsim obdobim na ich pozretie je jar. Navsteva botanickej zahrady Real Jardin Botanico de Madrid, v ktorej sa mozete poprechadzat v zaplave tulipanov, ruzi a lalii, je vdaka bonsajom a sklennikom s masozravymi tropickymi rastlinami mozna a zaroven zaujimava celorocne. Srdce botanika zaplesa, lebo v tejto zahrade rastie uctyhodnych 6 000 rastlinnych druhov. Hadam najznamejsim parkom je park Retiro (Parque del Buen Retiro), oaza maximalneho kludu v rusnom centre Madridu. V parku mozete nasadnut na lodku na jazierku a urobit si okruznu jazdu, vyvalit sa do travy a spravit si piknik alebo pokecat alebo studovat / citat, skocit na zmrzku alebo pivo do niektoreho z bistier. Kto ma rad pohyb, bicyklovaniu, kolieskovym korculiam a behu tu nikto a nic nebrani. V parku najdete aj outdoorove posilovne a v lete sa to tu hemzi nadsencami jogy. Pokial ide o monumenty nachadzajuce sa priamo v parku, musim spomenut palac zo skla Palacio de Cristal, v ktorom sa casto organizuju docasne expozicie moderneho umenia a Velazquezov palac (Palacio de Velazquez). Najvacsou zelenou plochou v Madride je Casa de Campo, ma 1722 hektarov. Da sa tu robit aj lahsia turistika a najdete tu madridske Zoo-Aquarium. A to sme s vypoctom len zacali. Toho zeleneho je v Madride naozaj vela, co je s prihliadnutim na to, ze ide o rusne metropolis, velmi prijemny fakt. Tiez som si vsimla, ze kazde rano tu mestske sluzby cistia chodniky od odpadkov, t.j. vsade je pomerne cisto a pekne. Ulice udajne pravidelne splachuju uzitkovou vodou.

Jankine foto – vstup do botanickej zahrady Real Jardin Botanico de Madrid, ktora sa nachadza pri juznej strane Muzea del Prado

Pokial ide o spanielsku a vlastne aj svetovu literaturu, bolo by priam trestuhodne nespomenut pana menom Miguel de Cervantes :-). Tento spanielsky spisovatel a dramatik sa narodil nedaleko Madridu, v samotnom Madride studoval, isty cas zil a v tomto meste aj zomrel. Prezil velmi dobrodruzny zivot. Ked sa po druhykrat ocitol vo vazeni (bolo to v spanielskej Seville a vtedy mal uz len jednu ruku), zacal pisat roman, ktory ho najviac preslavil: roman Domyselny rytier Don Quijote de la Mancha. Ide o satiru na rytierske romany z obdobia renesancie. Cervantes v diele komicky vyjadril rozpor medzi skutocnostou a iluziou. Hoci uz bol stary, chudobny, jednoruky a mal za sebou rozne zivotne a literarne neuspechy, roman napisal bez zatrpknutosti, s usmevom, plny mudrosti a lasky k cloveku. Ide o jedno z najcitanejsich literarnych diel na svete a najcitanejsie a najprekladanejsie literarne dielo v Spanielsku. Notoricky znama epizoda z tohto romanu je boj rytiera s veternymi mlynmi (spojenie “bojovat s veternymi mlynmi” sa ustalilo aj u nas ako metafora na oznacenie vopred prehrateho boja). Hrdina romanu domyselny rytier Don Quijote de la Mancha svojimi idealmi o cti, slachetnosti a statocnosti naplnoval svoje ciny, no nevidel realitu. Tu mu predostroval jeho verny zbrojnos Sancho Panza, no rytier sa neunavne pustal do novych a novych dobrodruzstiev. Jednym z nich bol boj so styridsiatimi veternymi mlynmi, ktore povazoval za obrov. Otacajuce sa lopatky vsak zachytili utociaceho rytiera aj s konom, odhodili ich a bolo po bitke. Svoj neuspech v boji rytier okomentoval tak, ze obry mali viac bojoveho stastia a carodejnik ich premenil na mlyny, aby mu zmaril slavu z vitazstva. Premozeny mlynmi a podoprety vernym Sanchom Panzom sa potom vydal na dalsiu cestu, v ustrety dalsieho dobrodruzstva …

Jankine foto – dom, kde isty cas zil spanielsky spisovatel a dramatik Miguel de Cervantes. Jeho podobizen je na tabulke v strede.
Jankine foto – malba na dome, kde zil Miguel de Cervantes – zobrazuje znamu epizodu boja s veternymi mlynmi z jeho romanu Domyselny rytier Don Quijote de la Mancha

Spanielsko a priamo aj Madrid sa mozu popysit velkym poctom spisovatelov, basnikov a dramatikov – sucasnymi aj minulymi. Rovnako aj mnohymi divadelnymi a opernymi scenami.

Jankine foto – v ulickach Madridu priamo na chodniku uryvok z dramatickeho diela “Don Juan Tenorio”, ktore napisal spanielsky narodny basnik a dramatik Jose Zorrilla, ktory povodne vystudoval pravo v Tolede (aj Toledo som popri Madride navstivila, o tom snad este niekedy nabuduce)
Jankine foto – neoklasicisticka budova divadla Teatro Español na namesti Plaza de Santa Ana

Umenie, galerie, muzea a vystavy su osobitnou kapitolou Madridu a kazdy milovnik (najma vytvarneho umenia, no nielen) vie alebo tusi, kam povinne maju smerovat jeho kroky. K tejto tematike zavesim osobitny post, pretoze ani ja som kulturne nelenila a jedno muzeum svetoveho vyznamu som navstivila :-). A bol to veru zazitok, na ktory (kiezby) nezabudnem :-).

Kedze futbal nie je moja parketa, do futbalovych tem sa nejdem pustat :-). Aby moja ignoracia nezdvihla fanusika tohto sportu z lavicky, aspon tolko, ze v Madride sidlia dva zname futbalove kluby: Real Madrid a Atletico Madrid. Domacim stadionom Realu Madrid je Estadio Santiago Bernabeu (kapacita je cca 81 tisic fandov a dostanete sa k nemu modrou linkou metra 10) a domacim stadionom Atletica Madrid je Wanda Metropolitano Stadium (kapacita je cca 68 tisic fandov a nasadnut musite na zltu linku metra 7 – upresnila by som, ze je to skor okrova farba metra a nie zlta a to by bolo k futbalu asi vsetko z mojej strany :-). Kazdopadne, ist na stadion a pozriet si niektory zapas by som v pohode rada (musi to byt uzasna atmosfera), ale nebol cas a dala som prednost inym aktivitam, mojmu srdcu blizsim :-). Spominam si (pokial ide o silnu atmosferu na obrovskom stadione) na baseballovy zapas v Tokyu (baseball je top sportom v Japonsku) – o pravidlach baseballu, teamoch a hracoch som nevedela nic, ani som netusila, fanusikovia koho sedia v rade podo mnou alebo nado mnou, no rychlo som sa zaradila, zvolila spravnu fandiacu strategiu a atmosfera bola naozaj vyborna, stalo to teda za to. Nasledovanim obligatneho postupu pri ucasti na masovych sportovych podujatiach “rock up on game, get your tickets, get ready to scream, shout and cheer” by aj pre mna bola atmosfera na madridskych futbalovych stadionoch urcite nezabudnutelna. Mozno nabuduce.

Pripajam este zopar mojich foto z toho krasneho Madridu (len random vyber).

Jankine foto – pozostatky egyptskeho chramu Templo de Debod – jedna z mala ukazok starovekej egyptskej architektury, ktoru je mozne vidiet mimo Egypta a jedina svojho druhu v Spanielsku. Ako sa dostala takato stavba do Spanielska? V suvislosti s vystavbou Asuanskej priehrady v Egypte v roku 1960 hrozilo, ze voda zaplavi archeologicke pamiatky v udoli Nilu. UNESCO preto vyhlasilo medzinarodnu operaciu na zachranu kulturneho dedicstva, no a Egypt sa v roku 1968 rozhodol venovat chram Spanielsku ako vdaku za jeho pomoc pri zachrane ineho egyptskeho chramu. K chramu som sa dostala peso z namestia Plaza de Espana. Procesna cesta popri chrame vedie k vyhliadke, z ktorej si mozete pozriet JZ stranu Madridu.
Jankine foto – cesticka od chramu Templo de Debod k vyhliadke Mirador del Templo de Debod. Caro miesta vynikne pri zapade slnka. Dojem z miesta by som opisala asi ako “ked ma polovica Madridu rande” – totiz, ako pri vyhliadke, tak aj v parku vedla som videla naozaj velmi vela domacich kazdeho veku – zalubencov, rodiny s detmi, studentov so skriptami a ludi, ktori si kreslili alebo prisli len tak posediet. Niektori s kavou v ruke, ini s vinkom alebo so sluchadlami na usiach, atd. Bolo tu velmi pekne a prijemne, tie davy nijako nevadili, kazdy si “isiel to svoje”, robil co chcel a nikto nikomu (aspon na pohlad) nezavadzal.
Jankine foto – iduc cez latinsku stvrt La Latina s uzkymi a farebnymi ulickami sa po par minutach chodze dostanete na malinke no prekrasne namestie Plaza de la Villa v stvrti Austrias. Z troch stran ho obklopuju zachovane barokove domy zo 17. storocia (velmi oblubeny styl v Madride). Uz od cias stredoveku sidlila mestska rada resp. mestsky urad v jednom z domov na tomto namesti, konkretne v Casa de la Villa. Ja vam ukazem iny dom na tomto namesticku.
Jankine foto – sme stale na Plaza de la Villa, naproti Casa de la Villa je tehlovy dom s vezou Casa y Torre de los Lujanes (na fotke vyssie). Ide o jeden z najstarsich objektov v Madride. Architektonicky su na vezi pritomne goticke a arabske prvky. Veza je z 15. storocia – presny rok jej postavenia nie je jednoznacne datovany, podla historikov bola veza postavena skor nez prilahly dom. Ten je z roku 1494 a postavil ho Alvaro Lujan. V dome dokonca isty cas zil aj francuzsky monarcha Francois I., ked v bitke pri Piave v roku 1525 padol do zajatia.

V historickej casti Madridu sa mi pacili aj oznacenia ulic, namesti a namesticok, resp. tabulky s ich oznacenim – vid kolaz fotiek nizsie. Hned na prvej fotke je tabulka oznacujuca (ak to doslova prelozim do slovenciny) “Laktovu ulicu”, pretoze “codo” je v spanielcine laket.

Jankine foto – v modernych castiach mesta su klasicke oznacenia ulic a smerovky na ne
Jankine foto – v ulickach Madridu
Jankine foto – som v podchode na zastavke metra, a ak ma pamat neklame, islo o zastavku Sevilla na cervenej linke metra 2, ked som z vecerneho predstavenia flamenca mierila este na krokety, t.j. chcela som sa dostat na zastavku metra Noviciado, odkial je to uz len kusok do pubu s kroketami a potom uz len 1 zastavku metrom na San Bernardo, kde som byvala. Z tychto koncin (Noviciado, Plaza de Espana a ich okolie) som vzdy chodila na San Bernardo peso, aj ked pocet predplatenych jazd na cestovnom listku (tarjeta) som mala dostatocny – prechadzat sa tu totiz bolo prijemne, vsade v meste som sa citila ako doma a bezpecne aj v noci. Kedze v Madride zrusili papierove listky na MHD, musite si kupit cipovu kartu – je prenosna, cize ak ste dvaja, podate si ju cez turniket. Stoji 2,50 Eur, pricom podla potreby si ju nabijete – 10 jazd na MHD stoji cca 12,50 Eur (v ramci jazdy mate lubovolny pocet prestupov, len nesmiete opustit stanicu metra), akurat z letiska a na letisko je extra fee za metro + 3,00 Eur za kazdy smer (ja som isla zo zastavky Aeropuerto T1, T2 a T3, teda neviem, aky je extra fee, ak by ste isli zo vzdialenejsieho terminalu 4 resp. zo zastavky Aeropuerto T4). Hoci nemam orientacne schopnosti, premavala som sa po Madride viac nez suverenne a to ako metrami (bez problemov som prestupovala z jednej linky na dalsiu linku), tak aj peso. Metra su fantasticky a logicky oznacene, vratane salidas, t.j. exitov z metra. Na porovnanie, v Madride som bola prvykrat v zivote a orientovalo sa mi super, kym v Prahe sa mi orientuje tazsie, hoci som v nej aj 4x do roka. A musim podotknut, ze metro v Madride bolo ciste – ako interier vlacikov, tak aj priestory stanic metra. Rovnaky pocit (ciste a upratane priestory) som mala aj na jednej velkej autobusovej stanici v Madride, odkial som isla do Toleda.
Jankine foto – namestie Puerta del Sol
Jankine foto – na namesti Puerta del Sol sa nachadzaju slavne “silvestrovske” hodiny. Z tohto miesta sa kazdorocne uz od roku 1962 nazivo vysielaju novorocne oslavy statnou televiziou, cize Spanieli napriec celou krajinou sleduju na svojich obrazovkach odbijanie polnoci zaberom na tieto hodiny. Odpocitavanie casu do polnoci je sprevadzane tradiciou: pri kazdom z 12-ich uderov sa musi zjest jedna bobula hrozna. Neviem, ze by niekto u nas robieval taketo “zajedanie polnoci” hroznom, skor tak sa pocitaju stamperliky :-).
Jankine foto – zostavam na Puerta del Sol a pohlad z hodin na vezi upriamim na chodnik – je na nom vyobrazeny symbolicky nulty kilometer. Ide o nulty kilometer radialnej siete ciest celeho Spanielska a dolezity prestupny uzol mestskej hromadnej dopravy.
Jankine foto – nahle sa zaplnaju vsetky ulicky – bola sobota a cas okolo obeda. Ked som v ten den vyrazala do ulic o 9:00 rano, Madrid este spal, vonku skoro nikto nebol – aj ja by som spala v taky den o takom case :-), ale kedze som tu bola na vylete a ulice na mna volali, nevyspavala som a kazdy den cca o 9:00 som uz bola vonku a moj den sa koncil az v noci nocovitej, neskorej, nohy som si zodrala a hlasivky mi tiez odisli, lebo som vela a nahlas rozpravala (presne ako miestni) :-). Naozaj, hlasivky sa mi vratili asi az predvcerom. Na Slovensku ludia tolko nerozpravaju, urcite nie s takou kadenciou a tak nahlas, ale mne to v Madride nevadilo.
Jankine foto – v centre mesta
Jankine foto – v centre mesta – spanielska gitarka musi byt, hoci aspon ako maketa na prieceli domu
Jankine foto – v ulickach mesta uvidite vela farebnych domov alebo aspon farebne fasady
Jankine foto – farebne domy a fasady
Jankine foto – socha spanielskeho basnika a dramatika Federica Garciu Lorca na Principeho ulici (Calle del Principe)
Jankine foto – Congreso de los Diputados (vladny urad)
Jankine foto – v centre mesta
Jankine foto – v centre mesta
Jankine foto – na bielom podstavci uprostred fotky je socha spanielskeho maliara a grafika Francisca Goyu, budova pred sochou je 200 rokov stare spanielske narodne muzeum Prado (Museo Nacional del Prado) a vlavo v pozadi je kostol San Jeronimo el Real zo 16. storocia
Jankine foto – v ulickach Madridu – rana a noci boli na zaciatku marca dost chladne (0 az 6 °C), no cez den prijemne teplo, boli aj dni, ked som pobehovala len v tricku / koseli
Jankine foto – cesta pred budovami je cast znameho bulvaru Paseo de Prado. V strede obrazku je Neptunova fontana (Fuente de Neptuno), ktoru za tym stromom velmi nevidiet. Budova vlavo a budova v strede su luxusne 5-stars hotely. Tato adresa je viac nez prestizna (!), pretoze ide o tzv. Trojuholnik umenia (v pesej blizkosti od tohto miesta sa nachadzaju 3 svetozname muzea: Prado, Thyssen a Reina Sofia). Na margo hotela v strede (ide o Westin Palace Hotel), popri ranajkach za sprievodu hudby a udajnych “heavenly bath + heavenly bed” hotel ponuka aj aperitiv pod kupolou v bare, ktory preslavil Ernest Hemingway vo svojom romane Slnko aj vychadza.
Jankine foto – ulica Calle de Alcala v stvrti Jeronimos, budova vlavo je Banca de Espana (Bank of Spain)
Jankine foto – neoklasicisticka fontana Cibeles (Fuente de Cibeles) z roku 1782 na namesti Plaza de Cibeles, ide o ikonicke miesto Madridu. Na koci tahanom levmi sedi Cybele (po spanielsky Cibeles), frygska a lydska bohyna. V greckej mytologii ide o najzahadnejsiu bohynu, ktora prichadza do greckeho Panteonu z cudzich krajin neznameho povodu na levmi zapriahnutom kociari. Bola uctievana ako “velka matka bohov”. Udajne zila najradsej v lesoch s horskymi demonmi a levmi. Obrady, ktorymi si ju uctievali, boli velmi divoke. Mozno preto (a nie nahodou), ked Real Madrid vyhra majstrovstva, toto je miesto, kde sa potom stretnu fanusikovia aj hraci a spolocne bujaro oslavuju (kapitan udajne da vlajku a satku Realu Madrid na sochu). Ja som tu bola v komornej atmosfere, rozumej bez hracov Realu, obklopena “len” hustou premavkou a krasnymi, honosnymi budovami vsade naokolo (vid foto vyssie a foto nizsie a potom este treba spomenut budovu Palacio de Buenavista – Velitelstvo armady a Palacio de Linares (Casa de America), vsetky stoja za pozretie). Rozhodne pompezne miesto. Ak by som niekedy znova prisla do Madridu, namestie Plaza de Cibeles by som chcela vidiet aj v noci, urcite je krasne vysvietene. A aby som nezabudla, bulvar, ktory zacina na tomto mieste, sa vola Paseo de Recoletos.  
Jankine foto – palac Cibeles (Palacio de Cibeles) – dnes sluzi ako sidlo mestskej rady, cize ide o mestsku radnicu, nachadza sa na Plaza de Cibeles
Jankine foto – 5-oblukova neoklasicisticka brana Puerta de Alcala z roku 1778 (ano, az takto som sa predrala do stredu cesty do krikov v prospech co najlepsej fotky):-)
Jankine foto – 3-oblukova neoromanska brana Puerta de Toledo z roku 1827. Kym Puerta de Alcala (na obrazku vyssie) sa nachadza v SV casti Madridu, tato Puerta de Toledo sa nachadza v JZ casti Madridu (obidve brany som si pozrela v jeden a ten isty den a v pohode podla mapy mesta a mapy metra). V prospech tejto fotky som vysla kusok na cestu na mensom kruhovom objazde, no zdrzala som sa riadenia premavky, nebolo treba:-).
Jankine foto – som pri velkom kruhovom objazde blizko rieky Manzanares a zastavky metra Piramides (zelena linka metra 5), ktora je jednou z najstarsich zastavok metra v Madride. Nachadza sa v JZ casti Madridu. V strede namestia su dva rovnake obelisky z r. 1831, monolity zo zmesi zuly a vapenca, vysoke 14 metrov – vidno ich na fotke.
Jankine foto – Segovijsky viadukt (Viaducto de Segovia) v stvrti La Latina v Madride, staval sa v rokoch 1934-1942 a jeho funkciou bolo prepojit centrum mesta s Kralovskym palacom (Palacio Real de Madrid)
Jankine foto – Toledsky most (Puente de Toledo) v Madride na rieke Manzanares, postaveny v r. 1724
Jankine foto – som v centre mesta blizko trznice (freshmarketu) Mercado de San Miguel, na fotke je budova stojaca vedla Mercado de San Miguel
Jankine foto – pohlad na Madrid z vyhliadky hotela RIU Plaza Espana na namesti Plaza de Espana – na fotke je hlavna obchodna ulica Gran Via
Jankine foto – pohlad na Madrid z vyhliadky hotela RIU Plaza Espana na namesti Plaza de Espana – rozlahly objekt vlavo, ktory ma sedu strechu, je pevnost Conde Duque
Jankine foto – pohlad na Madrid z vyhliadky hotela RIU Plaza Espana na namesti Plaza de Espana

Pokial ide o jedlo, pitie, zabavu a uz avizovany link na osobku zo Slovenska, ktoru som spoznala v Madride a ktora je tam ako doma, vsetko publikujem v dalsom poste.

Zaujimavost: hoci vykanie v spanielskej gramatike existuje, tu sa neuplatnuje, tyka si kazdy s kazdym (aj podriadeni vs nadriadeni, deti v skole vs ucitelia, atd.).

Jankine foto – ide o poriadne nazoomovany obrazok, fotila som z dialky a do vysky koruny stromu, kazdopadne v Madride volne poletuju papagaje a toto je jeden z nich, odfotila som ho na Calle de Felipe IV medzi muzeom Prado a hotelom Mandarin Oriental Ritz, ak by niekoho orientacne zaujimali suradnice:-). Tych papagajov som videla niekolko, vsetky boli zelene. Neskor som sa dozvedela, ze si tu bezne polietavaju.

PS na temu Madrid vs Barcelona: Hovori sa, ze Madrid je v tieni katalanskej Barcelony. Niektori (dusou oddani skor Barcelone) to vysvetluju pritomnostou mora v Barcelone. Ini (dusou oddani skor Madridu) oponuju, ze hoci Madrid nema more, ma atmosferu, ktoru mu moze zavidiet aj Barcelona a je srdcom Spanielska. Niektori zas hovoria, ze tieto mesta su dost odlisne, nedaju sa porovnat, no ked vezmu na zretel atributy oboch miest, ktore ich robia prijemnymi, vychadza Madrid udajne ako vitaz. Osobne neviem porovnat, lebo v Barcelone som nebola, no pre mna je Madrid s jeho obyvatelmi (Madrileños) na top priecke miest, ktore som v Europe zatial navstivila. Hoci je to metropola a bezny ruch kazdodenneho zivota s trubenim aut ci motoriek k nemu celkom prirodzene patri, na strane druhej tu vladne pohodka, uvolnenost, pocujete strngajuce pohariky naplnene vybornym vinom a neutichajuce rozhovory miestnych, odniekial doliehaju zvuky gitary, proste carovne mesto. Samozrejme, aj Barcelonu a tiez Sevillu, Granadu, Valenciu, Zaragozu, akvadukt v Segovii atd. by som chcela vidiet:-). Hasta luego, Madrid, muchas gracias por todo.

The Lady in Gold / Portrait of Adele Bloch-Bauer I

Literarne dielo (roman a zaroven literatura faktu): The Lady in Gold (Dama v zlatom) od americkej autorky Anne-Marie O´Connor

Podtitul 1: Vieden, Klimt a jeho dielo, Klimt a Adele, jeden tajomny vztah, jeden z najkrajsich a najzahadnejsich obrazov modernej doby, jeden z najvacsich restitucnych sporov v dejinach (Najvyssi sud USA), jedna medzinarodna arbitraz s necakanym rozhodnutim (Arbitrazny sud vo Viedni), najdrahsi obraz na svete (najdrahsi v case jeho predaja)

Podtitul 2: skutocny pribeh, skutocne udalosti aj postavy

Foto z netu – Gustav Klimt a hruby nacrt jeho kresby Adele cca z r. 1903. Obraz maloval dalsie tri roky, dokonceny bol v r. 1907. Dal mu nazov “Portret Adele Bloch-Bauer I”. Pocas 2. svetovej vojny, kedy bol obraz skonfiskovany a vystaveny vo viedenskom Belvedere, ho kuratori premenovali na “Zlatu Adele”, aby sa zakrylo zidovske priezvisko a teda aj povod Adele. Okrem tohto portretu Klimt namaloval este jeden obraz, kde mu ako model stala Adele a nazval ho “Portret Adele Bloch-Bauer II”.

Upozornenie pre citatela: moj text prezradza niektore momenty deja.

Tema (moje zhrnutie): Atmosfera starej Viedne, secesia, umenie, saloniky a kaviarne, bohemsky zivot, spolky intelektualov, zidovska elita, tajomny vztah medzi Gustavom Klimtom a Adele Bloch-Bauer, zrodenie ikonickeho obrazu Zlata Adele, mecenasi umenia, zlaty vek Viedne, rastuci politicky tlak Nemecka na Rakusko, anslus Rakuska, 2. svetova vojna, tajny bunker pod Belvederom, nicenie a konfiskacie umeleckych diel, cenzura, arizacia, deportacie, popravy, holocaust, oslobodenie, patranie po umeleckych dielach, neuspokojene restitucne naroky, frustracia dedicov zidovskeho majetku, posun v case do zaveru 20. storocia a niekolko rokov trvajuci sudny spor medzi staruckou Mariou Altmann zijucou v USA (dedickou majetku vyznamnej rakuskej zidovskej rodiny) a rakuskou vladou, narodny smutok Rakuska za rakuskou Monou Lisou, vyrovnanie krivdy, kupa obrazu za rekordnu cenu na medzinarodnom trhu s obrazmi, silny zaver.

Foto z netu – Adelina neter Maria Altmann v mladych casoch, clenka vyznamnej viedenskej zidovskej rodiny. Pocas vojny usla z milovanej Viedne do USA. Vo veku 82 rokov zazalovala na sude v Los Angeles rakusku vladu, aby sa napravila krivda vo veci restitucii majetku jej rodiny. Sudna bitka trvala niekolko rokov a stala sa aj nametom na film “Woman in Gold” z r. 2015, v ktorom Mariu stvarnila Helen Mirren a Mariinho pravnika Randyho Schonberga stvarnil Ryan Reynolds.

O com je este kniha: O spolupatricnosti, utrpeni, bezradnosti, nespravodlivosti, boji o zivot, boji o moc, kolektivnej vine, o mnohom, co sa prehnalo svetom v prvej polovici 20. storocia.

Pre koho je kniha urcena: Pre vsetky duse – umelecke, zvedave, pre milovnikov historie (konkretne dejin 20. storocia, najma vsak dejin 2. svetovej vojny), pre milovnikov atmosfery a zivota v starej Viedni a milovnikov biografie a faktografie.

Nieco o autorke a co mi kniha priniesla: Americka autorka knihy Anne-Marie O´Connor nie je spisovatelkou romanov. Je novinarka, zahranicna korespondentka a byvala vojnova reporterka, ktora vystudovala umenie a vsetky tieto atributy (vzdelanie a povolanie) v jej rukopise citit. Jej roman Dama v zlatom je velkolepe faktograficke dielo, povedala by som “masterpiece”. Zachytava skutocne dejinne udalosti a skutocne ludske pribehy a postavy. Autorka spracovala tak neuveritelne mnozstvo tem s takou uzasnou podrobnostou a v presnom chronologickom slede, ze si neviem predstavit, ako dlho to pisala. Zaobera sa pomerne dlhym obdobim zivota vo Viedni – od sklonku 19. storocia az po roky nasledujuce po skonceni 2. svetovej vony. Ako bolo naznacene, sustredi sa (aj ked len na uvod) na zivot a dielo Gustava Klimta a spomina aj inych umelcov. Venuje sa politickym okolnostiam, rodinnym vazbam a osudom niektorych elitnych zidovskych rodin, casom pred a pocas druhej svetovej vojny, kratkemu obdobiu po nej a napokon niekolko rokov trvajucemu sudnemu sporu na prelome 20. a 21. stor. Autorka vyspovedala vela ludi, nielen potomkov starych zidovskych rodin ale aj ludi z tej “druhej strany” (potomkov nacistickych predakov, arizatorov, spravcov skonfiskovaneho majetku a tych, co marili restitucie po vojne), ziskala skutocne fotografie a nasnimala ich do knihy. Od rozoberanych tem si udrziava odstup. Co mi kniha (okrem vela ineho) dala? Vzdy som mala rada Vieden, no az po precitani tejto knihy som si ju vedela zivo predstavit aj v casoch na prelome 19. a 20. stor., v neskorsich casoch jej zlateho veku a v tragickych casoch pocas 2. svetovej vojny. Preniesla som sa za mury viedenskych vyznamnych budov, ktore stoja do dnesnych cias, do debatnych spolkov, klubov a kaviarni, v ktorych sa schadzali intelektuali a elita. Nazrela do zivotov beznych ludi na oboch stranach barikad a napokon som az vdaka tejto knihe pochopila dovod zvlastneho vztahu resp. postoja Hitlera k vytvarnemu umeniu a umelcom. Stala som sa sucastou zivota viedenskych zidovskych rodin (aj tych najvyznamnejsich, ktore mali velky vplyv na vtedajsi spolocensky zivot vo Viedni) a vnimala ten zvrat, kedy postupne prichadzali o majetok, pocit bezpecia, zazemie, identitu, dostojnost, nadej, pribuznych a nakoniec aj o vlastny zivot. Zarezonoval vo mne ten strasidelny kontrast medzi zlatym vekom Viedne a jej upadkom. Precitila som dusivu atmosferu po ansluse Rakuska a vypuknuti 2. svetovej vojny, ako sa vtedy Vieden radikalne zmenila a ako sa v nej mimoriadne tazko zilo (skor prezivalo). Knihu by som pokojne oznacila aj ako vojnovy roman.

Ustredny motiv: Kniha sleduje osud slavneho obrazu Gustava Klimta “Zlata Adele” a to od cias, kedy na nom Klimt zacal pracovat, nasleduje jeho skonfiskovanie pocas vojny a sudny spor o jeho znovuvratenie legitimnej dedicke na zaciatku 21. storocia (t.j. zhruba 60 rokov po skonceni vojny). Nemozno vsak obist samotneho pana umelca Gustava Klimta a jeho malovany zensky objekt Adele Bloch-Bauer. Gustav Klimt bol genialny rakusky maliar, predstavitel secesie a viedenskeho modernizmu, prednasal aj na Univerzite uzitkoveho umenia vo Viedni. Dusou bol predovsetkym umelec, no tiez velky rebel a kritik spolocnosti. Sucasne udajne velmi charizmaticky muz, velky zvodca, ktoremu sa zeny hrnuli do atelieru, aby ich maloval a otec minimalne 14 nemanzelskych deti. Zil a tvoril v casoch, kedy Vieden zaznamenavala kulturny vrchol. V kaviarnach a salonikoch sa stretavali umelci, hudobnici, vedci, odbornici, spisovatelia (Oskar Kokoschka, Egon Schiele, Zigmund Freud, Franz Schalk, Stefan Zweig, atd.). Klimt bol presvedceny, ze “umenie je o slobode”. Jeho malby boli oslavou zivota, no najma oslavou zeny, tajomnej a osudovej “femme fatale”. Zenu chapal ako rovnocennu a pritom nadhernu bytost, co vo vtedajsej dobe bolo povazovane za huronsky nazor. Ked v rokoch 1900 a 1901 namaloval fakultne obrazy Filozofia a Medicina (na tom druhom je naha tehotna zena), zacali ho obvinovat z pornografie (apropo, jeho kresby zachytavajuce zenu a zensku sexualitu mu zaistuju popredne miesto v dejinach erotickeho umenia 20. stor.). A potom sa “na scene” objavi Adele – mlada, krasna Viedencanka z vyznamnej zidovskej rodiny, manzelka zidovskeho priemyselnika (cukrarenskeho magnata) Ferdinanda Bloch-Bauera. Velmi nekonvencna dama s cigaretou v ustach a otvorenymi nazormi, vasnivo diskutujuca na rozne temy, pravidelna hostitelka prominentnej viedenskej spolocnosti, neustale obklopena hudobnymi skladatelmi, maliarmi, politikmi, spisovatelmi atd. Adele a Ferdinand sa zoznamili aj s Klimtom, spriatelili sa a Ferdinand poziadal Klimta o portret Adele. Cenu za obraz, ktora sa rovnala vtedajsej cene za velku nehnutelnost, si nemohol len tak niekto dovolit (Ferdinand si postupne kupil niekolko Klimtovych obrazov vratane krajinomalieb). Klimt bol velky profesional, az rok trvali jeho pripravy na namalovanie portretu Adele, urobil zhruba 200 roznych nacrtov. Obraz potom maloval dalsie 3 roky, dokoncil ho v r. 1907. Adele a Klimt sa casto stretavali nielen kvoli malbe ale aj ako priatelia, boli si nesporne velmi blizki a co dalej, nikto nevie. Skutocny vztah Adele a Klimta doteraz nie je objasneny a zostava zahadou. Nech to bolo akokolvek, spolu stvorili jeden z najkrajsich a najzahadnejsich obrazov modernej doby – Zlata Adele – pre Rakusanov ikonicky obraz, narodny poklad, rakuska Mona Lisa. Vyberam zaverecnu pasaz z knihy, ktora podla mojho nazoru vystihuje podstatu a vyznam obrazu a umenia: “Je velmi zvlastne, ze sa predmetom vlecucich verejnych sporov stalo dielo, ktore v sebe ukryva tak vela osobneho. Adelin portret nie je lukou kvetov ani hviezdnou oblohou. V jej ociach nachadzame pribeh, ktory je skor pribehom osobneho dennika nez romanom. Kazdy obraz vznikol v urcitom case a na urcitom mieste. Kto pozna pribeh portretu Adele Bloch-Bauerovej, uz ju nikdy nebude povazovat iba za obycajnu “damu v zlatom”. Zachytena v okamihu, v ktorom Vieden prezivala svoj zlaty vek, dosiahla Adele vysnivanej nesmrtelnosti v miere, o akej sa jej ani nesnivalo. Takato je moc umenia.” Dojemne bolo, ze ked Adele este ako pomerne velmi mlada zomrela (v tom case uz bol po smrti aj Klimt), Adelin milujuci manzel Ferdinand, zdrveny jej nahlou smrtou, premenil jej spalnu na izbu spomienok (memorial room), na steny zavesil Klimtove obrazy, na jej nocny stolik umiestnil ramik s fotografiou Klimta a do izby nosil cerstve kvety.

A co hovori Adelina neter Maria Altmann na udajny milenecky vztah Adele a Klimta? Pripajam z internetu otazku reporterky a odpoved Marie v originalnom anglickom zneni:

Foto z netu – Maria Altmann s Klimtovym obrazom Zlata Adele. Prekrasny diamantovy nahrdelnik, ktory povodne patril Adele (ma ho aj na krku na obraze), venoval po jej smrti Ferdinand Marii ako dar k jej svadbe. Pocas vojny ho Marii skonfiskoval vrchny velitel vzdusnych sil Luftwaffe a zakladatel gestapa Hermann Goring. Nahrdelnik potom nosila jeho manzelka Emmy na opulentne vecierky nacistov.

Is it possible that Adele Bloch-Bauer was Gustav Klimt’s lover?

Yes, however, there has been nothing to confirm this. “When I asked my mother, ‘Did Adele have a relationship with Klimt?’ she said, ‘How dare you ask such a question? It was an intellectual friendship.’ But my mother would always say that,” admits the real Maria Altmann, “even when she was 100% sure that the people had more than an intellectual friendship. At the time, [people] had their affairs and didn’t discuss it.” 

Foto z netu – Klimtov obraz “Bozk”

Mnohi su presvedceni, ze vasen Klimta pre Adele sa prejavila aj na jeho najzmyselnejsom obraze “Bozk” a ze na obraze zvecnil prave ju. Su to len dohady. Faktom je, ze obraz je vdaka diskretnemu vyjadreniu dorazu na erotiku a slobodu lasky zrejme najcitatelnejsim vyjadrenim podstaty Klimtovej tvorby. Bozkavajuci muz zanieteny vasnou predstavuje tlak a tuzbu. Zena so svojou odvratenou tvarou na pozorovatela predstavuje vrchol extazy, no zaroven aj vzdoru. Tak tvoria pravy obraz lasky so vsetkymi plusmi aj uskaliami. Bozk je mnohymi odbornikmi povazovany za vrcholne dielo vytvarneho umenia vobec. Ja som si davnejsie kupila imitaciu tohto obrazu na taske (obycajna platena tasticka s imitaciou neobycajneho obrazu) v rakuskom Innsbrucku.

Rozuzlenie knihy a specatenie osudu obrazu Zlata Adele: Maria Altmann (neter Adele Bloch-Bauer) usla ako mlada pocas druhej svetovej vojny z Viedne do USA, kde ostala zit aj po skonceni vojny. Vo veku 82 rokov sa rozhodla ziskat spat rodinny majetok, ktory jej skonfiskovali nacisti. Patrili k nemu i umelecke diela nevycislitelnej hodnoty, okrem ineho Klimtov portret Adele Bloch-Bauer I (Zlata Adele) a Adele Bloch-Bauer II. Maria si najala mladeho, nie velmi skuseneho, no o to odvaznejsieho pravnika Randola (Randyho) Schonberga. Jeho stari otcovia boli velmi znami rakuski hudobni skladatelia, ktori v case silnejuceho nacizmu emigrovali z Rakuska do USA, kde sa tiez presadili. Maria rodinu Randyho poznala a preto si ho najala ako pravnika. Spolu sa pustili do zdlhaveho a narocneho sudneho sporu s rakuskou vladou, ktory vacsina zainteresovanych povazovala za vopred prehrany. Podat zalobu v Rakusku bolo vylucene pre astronomicku vysku sudneho poplatku (v prepocte 1,8 miliona dolarov). Moznost sudit sa v USA v takejto veci vsak bola kvoli imunite rakuskej vlady bezprecedentna. Najdolezitejsou tu bola otazka, ci je vobec dana pravomoc sudov USA konat. Spor sa postupne dostal az pred Najvyssi sud USA. Niektore jazyky tvrdia, ze velky vplyv na proces mala Maria – jej vystupovanie, noblesa, kultivovanost, vyjadrovanie – ziskala si sympatie u mnohych a proces sa stal verejne sledovanym. Este pred vynesenim rozsudku upozornila administrativa George W. Busha sudcu Deviateho obvodu na diplomaticke dosledky, ktore by mohlo mat dalsie pojednavanie sporu v USA. Najvyssiemu sudu predlozila strucne zhrnutie pripadu a postavila sa na stranu Rakuska. Najvyssi sud rozhodol o veci s konecnou platnostou v roku 2004. Rozhodnutie sokovalo mnohych, najma Rakusko. Znamenalo totiz prelomenie imunity zahranicnych vlad pred sudnymi procesmi v USA na zaklade “vynimky vyvlastnenia” podla Foreign Sovereign Immunities Act z r. 1976. Najvyssi sud vo svojom rozhodnuti konstatoval, ze uvedeny zakon je mozne v prejednavanom spore aplikovat so spatnou ucinnostou. Islo o prvy pripad vo veci reparacii obetiam holocaustu, kedy federalny apelacny sud USA rozhodol, ze zahranicna vlada moze byt povazovana za trestne zodpovednu pred sudom USA. Randy vedel, ze rozhodnutie samo o sebe neznamena vydanie obrazov zo strany Rakuska do ruk Marie. Nasledovalo pomerne riskantne prijatie ponuky zo strany zalovaneho Rakuska na medzinarodnu arbitraz pred rozhodcovskym sudom vo Viedni. Randy ponuku dlho zvazoval, Maria ju prijat nechcela, no Randy ju presvedcil, ze to musia risknut. Rozsudok bol vydany v roku 2006, kedy Maria uz dosiahla vek 90 rokov. Vyrok jednomyselneho rozhodnutia 3 arbitrov bol znova prekvapenim pre odbornu aj laicku verejnost. Podla jeho zaverov bolo Rakusko povinne vydat Marii (a dalsim styrom dedicom) spolu 5 Klimtovych obrazov vratane Zlatej Adele. Sucasne sa rozhodnutim spochybnili tvrdenia rakuskej vlady, ktora dlhe roky zdoraznovala, ze Mariin pripad nema nic spolocne s holocaustom a ze ide o spor tykajuci sa Adelinho zavetu. Bol to zivotny uspech mladeho Randyho. Mariin syn nazval tuto dlhorocnu sudnu bitku ako “bitku Davida s Goliasom”. O pripade sa velmi dlho diskutovalo na rakuskych ministerstvach, v sudnych sienach, kaviarnach a pracovnych obedoch. Rakusania sa museli zmierit s tym, ze svet ma na pripad iny nazor a museli sa podriadit.  Vysledok sporu na jednej strane znekludnil muzea s umenim po celom svete, no na strane druhej vzbudil nadej u mnohych ludi – dedicov.

Kto by sa chcel dozvediet viac, pripajam link na dokument “Art of the Heist: The Lady In Gold“, zdroj youtube: https://www.youtube.com/watch?time_continue=41&v=Ifi3FMtF8uQ

Foto z netu – na fotke vyssie Maria Altmann a jej pravnik Randy Schonberg. Podla mnohych prave Mariina noblesa a inteligencia mali velky vplyv na priebeh procesu. Naklonila si na svoju stranu vela ludi. Na fotke nizsie protagonisti filmu “Woman in Gold” z r. 2015 – Helen Mirren ako Maria Altmann a Ryan Reynolds ako Randy Schonberg.

Maria (po dohode s dalsimi 4 dedicmi) ponukla Rakusku spatny odkup obrazov, no rakuska vlada vyhlasila, ze si cenu nemoze dovolit zaplatit. V Rakusku zavladol narodny smutok. Zlatu Adele povazovali Rakusania za sucast ich kulturneho dedicstva a jej stratu za stratu narodneho pokladu. Po celej Viedni viseli plagaty s obrazom Adele, ktorymi sa s nou lucili. Za prisne strazenych a tajnych manevrov opustili obrazy v marci 2006 najskor Rakusko a potom Europu az sa dostali do Los Angeles k Marii, ktora ich umoznila vystavit v miestnej galerii. Pochopitelne, Maria ani dalsi dedici neboli schopni zabezpecit ochranu tychto nesmierne cennych obrazov “vo svojich obyvackach”. Este v tom istom roku, v juni 2006, kupil obraz Zlatej Adele americky multimiliardar a kozmeticky magnat Ronald Lauder (dedic kozmetickeho imperia Estee Lauder), byvaly velvyslanec USA v Rakusku a vasnivy zberatel umenia. Ten obraz videl ako mlady, ked bol s rodicmi na vylete vo Viedni a sam si zasiel do Belvederu. Obraz na neho silno zaposobil a uz nikdy nan nezabudol. Cena 135 milionov americkych dolarov, ktoru za Zlatu Adele zaplatil, bola rekordna a prekonala vsetky predosle transakcie s obrazmi na medzinarodnom trhu. Dovtedajsi rekord za jeden obraz, ktory drzal Picassov Chlapec s fajkou, prekonala Zlata Adele az o 40 milionov dolarov*. Ronald Lauder oznacil Adele za “posledneho vazna druhej svetovej vojny”. Rychly predaj obrazu zmaril aj posledne nadeje Rakusanov, ktori medzicasom zorganizovali verejnu zbierku na spatny odkup obrazu. Nestihli to. Obraz bol vystaveny v Lauderovej Novej galerii na Manhattane. Dalsie styri Klimtove obrazy sa predali na aukcii v New Yorku cez medzinarodne telefonicke ponuky kupcom, ktori zostavaju v anonymite (aukcie sa zucastnil aj jeden zo zakladatelov Microsoftu). Inkasovana suma za zvysne styri obrazy cinila spolu 172 milion dolarov. Medzicasom sa vsak zverejnilo, ze druhy obraz Adele, t.j. obraz “Portret Adele Bloch-Bauer II” vtedy kupila Oprah Winfrey za 87,9 miliona americkych dolarov a v roku 2016 ho predala neznamemu cinskemu kupcovi za neuveritelnych 150 milionov americkych dolarov. Apropo, Randy pracoval na Mariinom pripade podla dohody “no win, no fee” a za vysledok v spore dostal 40 percent z vytazku z predaja obrazov. *Rekordne ceny za Klimtove obrazy Adele neskor prekonali dva obrazy: olejomalba “When will you mary?” od Paula Gauguina, ktoru kupil sejk Al-Mayassa bint Hamad Al-Thani udajne za zhruba 300 milionov dolarov a obraz “Hraci kariet” od Paula Cezanna, ktory kupila kralovska rodina v Katare za presne 300 milionov dolarov.

Slovo na zaver: Ak by sa citatelovi zdalo, ze po precitani mojej recenzie knihy Dama v zlatom uz nie je vlastne precitanie potrebne (lebo som mozno snad obsiahla vacsinu):-), myli sa. Moj prispevok sa venuje v podstate len znovunavrateniu obrazu do ruk rodiny, ktorej patril, t.j. Marii a dalsim dedicom a prezradza vyrok rozhodnutia Najvyssieho sudu USA a medzinarodnej arbitraze vo Viedni a dalsi osud (nasledny predaj) obrazov. Kniha mala 450 stran a jej vacsina bola venovana prvym dvom dejovym liniam – cas pred vojnou a zlaty vek Viedne (vratane tvorby Klimta a stvorenia obrazu Zlata Adele) a potom casy, kedy zacal silniet tlak Nemecka na Rakusko, ktory vyustil do anslusu Rakuska a obdobie pocas 2. svetovej vojny. Tomu sa kniha v detaile venuje na cca 350 stranach, obsah ktorych som v tomto prispevku spomenula len okrajovo, heslovito, no a prave tieto dve dejove linie (tychto cca 350 stran) mna osobne najviac obohatili. Bola to jednak sonda do cias starej Viedne a zivota umelcov, spisovatelov, hudobnikov, mecenasov umenia a jednak kvalitny vojnovy roman. Knih s vojnovou tematikou som precitala celkom dost, no az  v tejto knihe som sa dozvedela, ako sa pocas vojny a po nej nakladalo s umeleckymi dielami a ako neslavne dopadli mnohe restitucne spory.  

P.S. au regard d´ART: Pokial ide o vytvarne umenie, prednedavnom som mala velmi silny umelecky zazitok – navstivila som svetozname muzeum s dielami, pred ktorymi som si musela sadnut na lavicku (v salach galerie boli aj lavicky). Coskoro zverejnim, o ake muzeum islo.

Touch the earth & kiss the sky, neboli co je nove na oblohe?

Hola! Posielam pozdrav a hlasim, ze na oblohe nic nove :-). Nove je vsak to, ze som spoznala dalsi kusok tejto Zeme + jednu velmi zaujimavu osobku povodom zo Slovenska, no zijucu v cielovej destinacii, ktora mi moj vylet na vlastnu past vysperkovala do absolutna a povlacila ma aj na miesta, kam by som sa zrejme len tak lahko nedostala (link na nu zverejnim neskor). Odlietala som este minuly tyzden zo Schwechatu, pricom priebeh vsetkych procedur bol v tom case este pokojny a nicim specialny. Dokonca by som povedala, ze s tak indiferentnym pristupom (pokial ide o kontroly vratane checkovania bagazi) som sa snad este nestretla. A uz som aj stastne doma :-). Bola to celkom urcite excelentna cesta, krasny vylet, proste “a buen seguro formidable viaje”. Odletove kontroly pri lete smerom domov resp. smerom na Schwechat uz boli prisnejsie (nejakym papierikom mi pretierali dlane a potom opacne strany ruk), no po pristati na Schwechat vobec ziadne procedury (mam na mysli, nevidela som, ze by niekomu merali teplotu a pod.) a transfer zo Schwechatu do BA bezproblemovy. S prispevkom z cesty sa prihlasim onedlho. PS: Aj ked sa ma povinna karantena netyka, aj tak sa budem spravat najblizsie dni zodpovedne, tzn. pokial mozno co najviac v karantennom mode -> to je jasne, za mna plati (claro esta, vale).

Jankine foto / marec 2020
Jankine foto / marec 2020

PS: Asi som naozaj tak trochu spotterska dusa:-). Milujem atmosferu letisk, lietadla a pozorovanie landingov a take-off. A rovnako mam rada pozorovanie krajiny z vtacej perspektivy. Apropo, jednu vynikajucu spottersku plosinu s dalekohladmi na pozorovanie odletov a priletov som zazila na letisku Kansai v Osake v Japonsku. Clovek mal runways a stroje ako na dlani. Tamojsie letisko sa nachadza na umelom ostrove v Osackej zatoke. Ide o vobec prve letisko na svete, ktore bolo vybudovane na umelom ostrove. Samotna budova letiska je najdlhsou budovou umiestnenou na umelom ostrove (stavba z roku 1994 stala 17 miliard americkych dolarov). V minulosti ziskalo letisko ocenenie ako druhe najlepsie letisko sveta (sucasny rating je 13. miesto) a dvakrat ziskalo ocenenie ako najlepsie na svete za sluzbu Baggage Delivery. Spominam si, ze kanon letiskovej haly bol velmi pekny, rastli v nom stromy a kvety.

Foto z netu – IA Kansai, Osaka, Japonsko

Cestovat je umenie

Cestovanie treba praktizovat pomaly, odusevnene a s laskou. Uz Konfucius hovoril: “Kamkolvek pojdes, chod tam s plnym srdcom.”

Ako nachadzam potesenie z cestovania a za pozitok povazujem oddavanie sa miestam a ludom, presne opacny postoj mam k baleniu batoziny :-).

Ked sa clovek za 1 mesiac bali a presuva a vybaluje trikrat (moj pripad), uz by mala byt pre neho rutina (priam poezia) urobit to po stvrtykrat :-). Pre bezneho cestovatela urcite, pre mna nie. Nevadi :-).

Pripajam pozdrav od La Rumby, pesnicka Zorro (po spanielsky lisiak alebo liska). Hasta luego!

Zdroj: https://www.youtube.com/watch?v=V3Vi_S0nzHY

Fujavica, svalovica, zincica … dobre, aj gin tonic :-)

Podtitul 1: Tatry v Jankinom podani vo februari 2020

Podtitul 2: Tatry v podani habsburskej slachty v 1910

Podtitul 3: Od Tatier k Beringii

Jankine foto – Tatry vo februari 2020

Aj ked by som sa mohla pokojne a spokojne oznacit za odchovanu na / v Tatrach (predsalen z Presova do Tatier co by kamenom dohodil), aj tak zistujem, ze ich extra dobre nepoznam. Aj preto do VT chodim zas a znova dookola a to s velkou radostou a v akomkolvek rocnom obdobi.

Jankine foto – Tatry vo februari 2020

Vo februari je stale este skoro tma, no ak mate celovku, mozete pobehovat viac-menej bez obmedzenia.

Jankine foto – Tatry vo februari 2020

Moj itinerar popisovat nebudem, v skratke, co sa naplne dni tyka – pohoda, klidek a dalej to poznate. No nezahalala som. Aj v nemilosrdnom pocasi som vonku travila vela casu. No a po zbytok casu sauna, tepidarium, kaviaren, bar, atd.

Jankine foto – hoci tato zincica nie je z Tatier (je zo Zazrivej), kupila som si ju v jednom mini kamennom obchodiku s rydzo slovenskymi produktami v Starom Smokovci – vyborna to vec ta zincica

Zazila som (uplne typicky) celu skalu pocasia – od slnka a pomerne velmi teplych dni az po chladne dni, dazd aj sneh, poladovicu aj silny vietor. Vichrica ma v jeden den minula o par minut, v podstate som uz videla lietat putace, potom popadali stromy a na jednom useku na dalsi den nepremavala TEZ.

Jankine foto – Tatry vo februari 2020

Vo februari sa vela trekovania robit neda, no ak pocasie praje, tak turistike nic nebrani.

Jankine foto – Tatry vo februari 2020

Moje maximum bolo 5 hodin pochodu s jednou 15 min prestavkou, viac sa uz nedalo, uz mi zacala byt zima.

Jankine foto – navleky na lytkach a nesmeky na botach

Bol aj den, ked ma po skorom rannom budicku vratil spat z treku silny vietor so snehom – v podstate som nic nevidela a vietor bol tak silny, ze som sa ledva nadychla. Na fotkach nizsie vyjavy zasnezenej krajiny, ked este bolo fajn pocasie a mohla som fotit.

V Tatranskej Lomnici som navstivila krasne muzeum lyzovania Ski Museum. Funguje uz zopar rokov, no az teraz som si ho konecne pozrela aj zvnutra.

Jankine foto – Ski Museum, Tatranska Lomnica
Jankine foto – v tomto peknom muzeu uvidite aj dobove fotografie – na fotke vyssie zimne radovanky v podani habsburskej slachty, konkretne arcivojvodkyna Izabella Habsburska a jej kompania vo Vysokych Tatrach v roku 1910

Ked sme pri “frost” tematike, nemozem nespomenut jednu aktualne prebiehajucu expediciu. Vola sa Beringov prieliv – cesta prvych ludi. Nazov vam mozno vela nenapovie, tak aspon v skratke, co si treba predstavit (aj ked si to len tazko predstavime): extremne mrazy -20 az -50 °C, pesiu chodzu 300 km a tahanie tazkych sani s nakladom, konzumaciu suroveho masa a pritomnost velmi nebezpecneho predatora a sucasne najvacsej suchozemskej selmy na svete (najvacsej spolu s aljasskym endemickym kodiakom) – medveda bieleho. Na tuto odvaznu expediciu sa vydali o.i. Martin Navratil a Peto Hlinican. S oboma panmi som mala v minulosti tu cest osobne cestovat a na oboch spominam len v najlepsom :-). Drzim velmi palce celej vyprave, zelam vela stastia! Jeden zo starsich clankov na temu tejto vypravy: https://refresher.sk/57346-Martin-bude-prvy-Slovak-ktory-prejde-z-Cukotky-na-Aljasku-cez-zamrznuty-Beringov-prieliv-Ziskal-vzacne-pozvanie-na-expediciu.

V bloku nizsie odkaz na link s popisom expedicie samotnymi aktermi na ich domovskej stranke (tot stranka, ktoru casto a rada sledujem).

Ked sa niekde spomenie Beringovo more alebo Beringov prieliv, mne sa vybavia obrazy o pradavnej “Beringii”. V meste Whitehorse v kanadskom Yukone som navstivila muzeum resp. centrum “Yukon Beringia Interpretive Centre” a pozrela si expoziciu “Beringia´s Ice Age”. Popri mnohych inych zaujimavych informaciach som sa co-to dozvedela o povodnom eskimackom obyvatelstve Yupik (predstavitelov tejto etno-kulturnej skupiny by ste mohli aj dnes stretnut v niektorych oblastiach Aljasky a Yukonu a na ruskom Dalekom vychode) a napriklad aj o tom, ze pred mnohymi tisickami rokov sa na uzemi dnesnej Aljasky a Yukonu vyskytovali levy a tigre a pred niekolkymi milionmi rokov dokonca tavy.

Jankine foto – muzeum venovane tematike Beringia (Yukon Beringia Interpretive Centre), Whitehorse, Yukon, Kanada
Jankine foto – muzeum venovane tematike Beringia (Yukon Beringia Interpretive Centre), Whitehorse, Yukon, Kanada

ALASKA & YUKON -> where the eagles fly on a mountain high, far from the world we know, up where the clear winds blow

Podtitul: Ak mas pocit, ze si uprostred nicoho, tak ides spravnym smerom.

Mala som sen o miestach, ktorych magia je vynimocne silna. O miestach, kde ma obklopi divoka priroda, nekonecne lesy, trblietave jazera, cisty vzduch a zazijem autenticky pocit, ze som “in the middle of nowhere” …

—- to be continued

… ten sen sa stal skutocnostou a este krajsou, neuveritelnejsou a pestrejsou nez bol moj sen.

Jankine foto – Narodny park Kluane, najvacsie ladovcove pole na svete (najvacsie mimo polov), Yukon, Kanada
Jankine foto – blizim sa k lesu v bear country pri mestecku Haines Junction v Kanade. V ten den teplomer ukazoval vela Fahrenheitov, bolo vela repelent-rezistentnych komarov, bolo vela gigantickych dubakov, bolo vela medvedov – samozrejme, ved islo o bear country, no zoci voci sa mi ziaden nepostavil:-). Na Haines Junction mam uzasne spomienky – krasne pocasie, ktore prialo aj mojmu letu so ski plane ponad najvyssi vrch Kanady Mt. Logan s vyskou 5 959 m (jeden z najimpresivnejsich zazitkov) a super trip v prirode hned nasledujuci den. K tomu vyborna bakery spojena s kaviarnou, kde robili senzacne espresso a tiez bylinkove caje, domace kolaciky atd. a predali mi dokonca aj pivo – obcas niekde robili problemy, napr. ze do urcitej hodiny pivo nepredavali vobec alebo sa dalo kupit len v liquer shop a musela som casto ukazat pas. A napokon, mali sme tu fantasticke, uplne nove ubytko, velikanske izby, luxusne vybavenie a balkon s vyhladom na tieto hory. Znie to samozrejme velkopansky-nealjassky, ved clovek by cakal karavan, este lepsie stan:-), no ja sa krasnym ubytkam nevyhybam a dokonca mam slabost na interierovy dizajn:-). Aljasske audio prislo s polnocnym dazdom – ten rachot, dunenie a intenzita sa rovnali naozajstnemu monzunovemu dazdu, aky som zazila napriklad v Indonezii. V Haines Junction som bola aj v zaujimavom muzeu s kinom, v ktorom som si pozrela dokument o zvieratach a lokalnom etniku s milo znejucim nazvom “Champagne” a etniku Tuchane. Komu by sa v Haines Junction nepacilo:-)?
Jankine foto – NP Kluane a jazero Kluane s krasne cistou vodou. Ide o najvacsie jazero v kanadskom teritoriu Yukon, ma rozlohu 408 km2. Ziju v nom velke ryby, z nich najvacsi vyskyt ma sivon velky a sih velky. Ako som kracala k jazeru, vsimla som si miesto na kempovanie a pri nom nielen znacky varujuce pred medvedmi, no aj elektricky plot resp. elektricke ohradniky ako ochrana ludi. Na tomto uzemi je vraj tolko medvedov, ze kempisti by boli v neustalom a vaznom ohrozeni.
Jankine foto – len tak si letim, nastastie nepadam, fotakom mierim, na nic necakam. Minam lesy plne medvedov, vsetky su zvedave – cakaju, kedy uz dopadnem, nech ma hned zozeru. Moje nove kridla su vsak tajnou zarukou, ze nad konciarom vyberiem to ostrou zarukou. Ticho ako vietor prezeniem sa nad planou, na potesenie oka prekvapenych lisiakov (tu by sa hodilo “diviakov”, lenze ti tu neziju, zato lisky ano). Fanusik Hexu urcite postrehol, ze som si dovolila pouzit a pozmenit text piesne Vetron. Pripajam R.I.P. pre Petra Dudaka alias Duda. Na fotke je St. Elias Range – ako som spominala v skorsom prispevku venovanom Aljaske a Yukonu, ide o najvyssi pobrezny horsky hreben na svete. Fotila som z maleho 6-miestneho lietadielka, no vetron to nebol.
Jankine foto – dalsie jazero so zafirovo modrou farbou, Yukon
Jankine foto – fotim z mosta do prosta :-). Ked sme si z auta periferne vsimli tuto roklinu, odstavili sme ho na krajnici a utekali naspat na most, z ktoreho sme potom fotili. Utopit sa v tej nekonecnej zelenej …. A podotykam, ze takyto vyjav a naozaj vsetky odtiene zelenej ma sprevadzali po cely cas. Kam sa clovek pozrel, same stromy a lesy a farby od hraskovej zelenej a pistaciovej cez olivovu a smaragdovu az po malachitovu a nefritovu.
Jankine foto – Narodny park Kluane, Yukon – ale nie je to ladovec, fotky ladovcov si zamerne setrim, ze zverejnim neskor:-), na fotke je horsky masiv.
Jankine foto – tura blizko ladovca Exit v Narodnom parku Kenai Fjords na Aljaske – na fotke je ladovcova rieka.
Jankine foto – kanon Miles na rieke Yukon, Whitehorse, Yukon, Kanada

Vyber lokacie pre moj minulorocny vylet bol takpovediac intuitivny. Chcela som vidiet nieco povodne, co vyzera stale zhruba tak, ako to asi vyzeralo na Zemi v minulosti a kde znova zazijem ten (tazko opisatelny a prudko navykovy) pocit znesitelnej lahkosti bytia:-), ktory som opakovane zazila v Afrike. Rozhodovala som sa medzi Patagoniou, Novym Zelandom a tymito koncinami. Finalny vyber som urobila spontanne – tak trochu som vzala do uvahy, ze v Argentine som uz bola a bolo mi povedane, ze na Aljaske toho uvidim (co do rozmanitosti) ovela viac nez v Patagonii, na Oceaniu som cestovatelsky este “nedozrela” (nedostavil sa u mna ten povestny cestovatelsky, velmi individualny, pocitovy stimul, ze treba ist), no hlavne preto, ze trip na Novy Zeland sa oplati spojit kvoli letenkam a dlzke letu aj s nejakym inym (najskor plazovym) ostrovom a ten som nemala vybraty. Apropo, neskor mi zopar cestovatelov, ktori uz na Zelande boli, povedali, ze Aljaska a Novy Zeland (konkretne jeho juzny ostrov) su si v mnohom velmi podobne destinacie.

Jankine foto – polarna kacica (alka bielobrada), Aljaska – nadherny vtacik, ktory je na top zozname vsetkych bird-watchers. Ja k nim nepatrim – teda takto, zaujimam sa amatersky, skor okrajovo a pravdupovediac vacsinou vobec netusim, co fotim, studujem az nasledne a potom ma to aj obcas chyti (chciet vediet trosicku viac). Z Afriky mam tolko uzasnych fotiek vtactva, ze ak ich raz spracujem, vznikne naozaj vynimocna “vtacia kompozicia” (jeden z krasnych pestrofarebnych africkych vtacikov, na ktoreho si spominam, je krakla vidlochvosta – pride jej cas, urcite zverejnim foto na tomto mojom blogu).

Ako spieva Joe Cocker: “All I know is the way I feel. When it’s real, I keep it alive.” (“Vsetko, co poznam, je cesta, ktoru citim. Ak je to skutocne, udrzujem to nazive.”)

Jankine foto – niekde pobliz mesta Anchorage na Aljaske, po pravej strane je uz Tichy ocean resp. Aljassky zaliv ako rameno Pacifiku. Neviem, preco som si myslela taku hlupost, ze tu vlaky velmi nepremavaju – na co by tu potom boli relativne zachovale kolajnice:-)? Je pravda, ze premavka tu nie je ako na Hlavnim nadrazi v Prahe, no nejaka samozrejme je. Neskor, ked som uz bola z tohto miesta “odpratana”, som videla presvistat velkou rychlostou dlhy, velmi pekny modro-zlty vlak.
Jankine foto – na prechadzke v meste Whitehorse (hlavne mesto teritoria Yukon) v case, kedy u nas uz bola davno tma (miestny fenomen polnocneho slnka). Velmi prijemne mesto, ktorym preteka rieka Yukon, na ktorej som sa zopar hodin plavila na kanoe. Mesto Whitehorse bolo konecnou zastavkou uzkorozchodnej zeleznice veducej z pacifickeho pristavu Skagway cez horsky priesmyk White Pass a tiez strategickym zasobovacim a dopravnym uzlom pocas legendarnej zlatej horucky na rieke Klondike.

Pridam este zopar “basic” realii a zaujimavosti na dotvorenie obrazu. Na margo fotiek – vsetky fotky, ktore som v prispevkoch o AK a YT doposial zavesila, su random vyberom, mam ich kvantum – neratala som ich, vlastne uz po jednej ceste v minulosti, z ktorej som si priniesla cca 5 tisic (nevytriedenych) fotiek, fotky nepocitam. Najnovsie ich triedim uz v krajine, kde fotim, doma potom samozrejme robim dalsie selekcie, cize kopec vymazem, ale stale ich vela zostava.   

Jankine foto – ani zivu dusu nevidim, ani jeden domcek, len prirodu

Americky stat Aljaska a kanadske teritorium Yukon su dva susediace REGIONY LEZIACE NA SEVERNOM POLARNOM KRUHU. Na mieste polarneho kruhu moja noha nestala, no nebola som daleko. Najviac som sa priblizila na vzdialenost 200 km, co nie je vela, ak by som si nevyhnutne chcela “odskrtnut” zaujimavu rovnobezku (priznavam, ze byt pri rovniku alebo stat na Obratniku kozorozca sa mi pacilo prave kvoli vynimocnosti miesta:-), no kedze sme mali co robit, aby sme dosli vzdy do dalsieho ciela tak, aby sme sa stihli pred nocou ubytovat, nedalo sa najazdit za jeden den 400 km navyse. Severny polarny kruh je z geografickeho hladiska severna polarna (myslena) kruznica pretinajuca vsetky najjuznejsie miesta na severnej pologuli, na ktorych je mozne vidiet slnko pocas letneho slnovratu plnych 24 hodin (tzn. kde slnko nezapadne za obzor) a na ktorych pocas zimneho slnovratu slnko neuvidite vobec (tzn. slnko nevyjde za obzor). Exaktne ide o rovnobezku 66° 33′ severnej zemepisnej sirky a moja noha stala na rovnobezke cca 65 °. Dosledkom prevahy denneho svetla v letnom case nie su chodiace nevyspate mumie:-), ale prekvapivo aktivni rezidenti. Nasincov zvyknutych na produkciu melatoninu v istom nocnom case prekvapia nocne zabavky miestnych ako napr. sportove zapasy a rodiny vydavajuce sa hned po zjedeni vecere na niekolkohodinove tury. Nemozem povedat, ze by nocne svetlo malo na nas podobne ucinky, t.j. po nociach sme nebehali po lesoch a boli sme radi, ze sme:-). Ked sme pri teme polarnych oblasti, este jedna zaujimavost: na Aljaske sa nachadza mesto North Pole (Severny pol), ktore som navstivila. Pripustam, ze ide (aspon trosku) o turisticky “trap”, no ak milujete Vianoce, je to mestecko stvorene pre vas. Vianoce tu trvaju po cely rok (Where the Spirit of Christmas lives year´ round), miestni muzi nosia bradu a vsetko, vratane poulicnych lamp, je vianocne vyzdobene. Mozete si tu nakupit vianocne dekoracie alebo suveniry a poslat list Santovi:-). Tiez sa dotknem temy, preco sa tak casto pri odvolavkach na Aljasku a Yukon spomina VOLANIE DIVOCINY (The Call of the Wild). Je to nielen pre divokost tunajsej prirody, ale najma preto, ze jednym z diel Jacka Londona (uspesneho spisovatela s neuspesnymi zlatokopeckymi pokusmi) bol nesmrtelny roman s prislovecnym nazvom “The Call of the Wild”. Dej sa odohrava prave v tychto koncinach drsneho americkeho severu, kde ludia aj zvierata zvadzaju kazdodenny boj o prezitie a kde vyhrava nielen sila ale aj uslachtilost ducha, cest a spravodlivost. Nejde vsak o jediny Jackov roman, ktory napisal v tomto prostredi. A ano, bola som aj v domceku (Dawson City, Yukon), v ktorom Jack skutocne byval. Knihu “The Call of the Wild” som kupila pre mojho zatial malickeho synovca Oskarka a zabehla som s nou na yukonsku postu, aby mal aj autenticku peciatku (knihu mu odovzdam, ked bude vediet citat:-). Nemozem opomenut ani fenomenalny prirodny ukaz AURORU BOREALIS. Je to zelena polarna ziara, ktora sa objavuje na oblohe niektorych miest na severnej pologuli. AK a YT patria k najlepsim miestam na jej pozorovanie a YT dokonca mnohi povazuju za (v tomto ohlade) uplne najlepsie miesto na svete. Co este sa mi spaja s tymito regionmi? Urcite tundra a permafrost, no a velmi mili ludia. Specialne na Aljaske (kedze v nej som pobudla dlhsie) som si uvedomila, aki su tu ludia zlati a pohodovi, no a tiez, ake je to tu bezpecne. Aljaska patri k najbezpecnejsim miestam na svete, ludia si tu nezamykaju ani auta, ani pribytky.

Jankine foto – jazero Pickhandle, zname aj ako Chetthel Chi (oblast Pickhandle Lake & Beaver Creek) pobliz Alaska Highway. Ide o miesto jedneho z najdolezitejsich migracnych letovych koridorov stahovavych vtakov na zapade Severnej Ameriky – vedie z Juznej Ameriky, cez Mexicky zaliv, americky stredozapad, americky zapad a Kanadu az do centralneho Yukonu a na Aljasku. Kedysi islo o velmi vyznamne obchodne miesto povodnych obyvatelov (First Nations), ktori tu obchodovali napr. s rybim olejom a kozusinami a tiez rybarcili. Okrem vtakov a velkych zvierat v okoli jazera tu mozete vidiet aj vydry, lasice, ondatry a podobne. Ja som tu (ako aj na mnohych inych vodnych plochach na Aljaske) videla pristavat hydroplan.
Jankine foto – Anchorage, Aljaska – som blizko najvacsieho letiska hydroplanov na svete (licencie na lietanie sa vydavaju po dosiahnuti veku 14 rokov, cize do obchodu, na vylet alebo na navstevu k babke lietaju aj teenageri)
Jankine foto – prekrasne mesto Seward, Aljaska – odtial som podnikla niekolkohodinovu (miestami adrenalinovu) plavbu k ladovcu v aljasskom fjorde a pozorovala velryby

ALJASKA! Motta a slogany, ktore neodmyslitelne patria k tomuto 49. a sucasne najvacsiemu statu USA: The Last Frontier / The Land of the Midnight Sun / North to the Future / The Land which is not an Island (k sloganom este nizsie). Aljaska je jednym z najbohatsich a rasovo najdiverzitnejsich statov USA. Geograficky je exklavou, pretoze od zvysku USA ju oddeluje Kanada. Je tiez jedinym statom, ktoreho hlavne mesto je dostupne len lodou alebo lietadlom – mesto Juneau, ktore nespaja so zvyskom Aljasky ziadna cesta. Aljasske auta maju ECV s napisom “The Last Frontier” (t.j. posledna hranica, co doslova znamena posledna hranica medzi clovekom a divocinou). Kedze za letneho slnovratu tu slnko nezapada a potom v priebehu leta zapada az okolo polnoci, Aljasku nazyvaju “The Land of the Midnight Sun” (t.j. krajina polnocneho slnka). Narodne motto krajiny je “North to the Future” (t.j. na sever do buducnosti). Nazov statu pochadza z eskimackeho Alaskax alebo Alyeska, ktore znamena “The Land which is not an Island” (t.j. Zem, ktora nie je ostrovom). Na statnej vlajke AK su Velky voz a Polarka na modrom pozadi. Motiv je dielom len 13-rocneho eskimackeho chlapca Bennieho Bensona, ktory so svojim navrhom vyhral v roku 1926 sutaz o najlepsi dizajn. Narodnym kvetom je nezabudka, ktora rastie napriec celou AK, no ja mam pred ocami hlavne kyprinu uzkolistu. Jej fialovo-ruzove kvety uzasne vynikli v tej zaplave zelenej. Narodnym stromom je sitka (smrek sitkovy), ktora v lokalnych podmienkach dorasta do uctyhodnych vysok. Narodnym sportom su (ako inak) psie zaprahy, resp. trail sani tahanych psami. Najznamejsie preteky musherov su aljassky Iditarod (938 mil) a aljassko-yukonsky Yukon Quest (1 000 mil). Ked priletite do najvacsieho aljasskeho mesta Anchorage a uvidite Starbucks, Wal-Mart, Burger King a pod., nenechajte sa zmylit, ze ste v severnej “naklonovanej” verzii USA. Nie ste:-). O omyle vas presvedci bud prechadzajuci sa medved, kojot, sob karibu alebo spomenuta aurora borealis pretinajuca nocnu oblohu alebo megadavka denneho svetla (len 4 hodinky tmy po vacsinu leta, ak vobec). Na Aljaske sa nachadza neuveritelnych 3,5 miliona jazier s plochou aspon 8 hektarov. Pokial ide o geologicke rozmary alebo aktivity, treba spomenut velmi caste zemetrasenia, cinne sopky (najma na aljasskom suostrovi Aleuty) a jeden z najvacsich prilivov Severnej Ameriky s rozdielom 10,7 metra medzi prilivom a odlivom. Apropo, Aljaska ma viac kilometrov pobrezia nez cele kontinualne uzemie USA dohromady.

Jankine foto – kyprina uzkolista, niekde na Aljaske
Jankine foto – fjord v Aljasskom zalive, Seward, Aljaska
Jankine foto – Narodny park Denali s najvyssim vrchom Severnej Ameriky Mt. Denali (Mt. McKinley) s vyskou 6 190 m
Jankine foto – Seward, Aljaska
Jankine foto – stojim na svahu blizko mesta Anchorage na Aljaske, kde byva jeden z najvacsich odlivov na Aljaske a kde sa daju pozorovat morske cicavce belugy (spravnejsie bieluhy), zapisane v Cervenej knihe ohrozenych druhov. Za vybornej viditelnosti je z tohto miesta (pozerajuc doprava) vidiet aj Mt. Denali, najvyssiu horu Aljasky a celej Severnej Ameriky. Za chrbtom mam strmy kopec, na ktorom sa casto pasu typicke aljasske ovce Dallove. Tieto (pomerne dost velke) ovce su endemity, ziju len na Aljaske, v kanadskom Yukone a v kanadskej Britskej Kolumbii. Su biele a maju napadne zatocene rohy.
Jankine foto – ECV aljasskych aut a napajac do elektriny na casy tuhych mrazov, ktorym je vybavene hadam kazde miestne auto
Jankine foto – my sme chodili autom, premavka nebola takmer ziadna a len na turisticky “vychytenych” miestach sa dali vidiet vyletne autobusy (vzdy sympaticky pomalovane), Anchorage, Aljaska
Jankine foto – rybar v Aljasskom zalive, Seward, Aljaska
Jankine foto – halibut (jedna z najchutnejsich ryb vobec), Seward, Aljaska
Jankine foto – bear country, horske mestecko Haines Junction, Yukon, Kanada

YUKON! Jedno z 3 kanadskych teritorii, ktore dostalo nazov podla rovnomennej rieky Yukon. Meno pochadza z jazyka povodnych obyvatelov a znamena “velka rieka”. Teritorium nema oficialne narodne motto, ale najznamejsim sloganom je “Larger than life“, ktory pripusta rozne vyznamy. Ak miesto navstivite a precitite, nieco vas urcite napadne. Jeden anglicky cestovatel to pekne vystihol (nasleduje volny a skrateny preklad): “Iste, su aj rozlohou vacsie uzemia nez Yukon. Jeho velkost je impozantna, no nie nejako specialna. Tu zvlastnost pochopite, az ked spoznate tuto obrovsku krajinu, az ked ju precestujete. Vtedy vas napadne, co sa skryva za slovami “Larger than life”. Pre mna je to emocia. Nieco, co sa neda uchopit, ani pochopit rozumom, pretoze je to prilis velke. Predstavte si, ze hodiny jazdite bez toho, ze by ste stretli niekoho ineho. Predstavte si, ze popri ceste vidite len medvedov. Predstavte si ladovce, hory, nekonecne lesy a krystalovo ciste jazera. Predstavte si, ze svet je ten najvacsi skoricovy zavin. To vsetko vystihuje Yukon, to vsetko v nom najdete.”

Jankine foto – expozicia v Da Ku Cultural Center, horske mestecko Haines Junction, Yukon, Kanada

Hlavnym mestom teritoria Yukon je Whitehorse, t.j. Biely kon:-). Mesto bolo pomenovane podla vodnych kaskad Whitehorse, ktore tvarom a farbou pripominali hrivu bieleho kona. Znacnu cast uzemia Yukonu tvori Yukonska pahorkatina, v ktorej ma povodie aj tato mohutna rieka Yukon s dlzkou vyse 3 tisic km. Prameni v Kanade, aj vyse polovica jej toku sa nachadza v Kanade, dalej preteka cez Aljasku a vlieva sa do Beringovho mora. Povodie rieky Yukon je 840 tisic km2, co ju robi najvacsou riekou v YT a AK. Bola jednou z najdolezitejsich dopravnych tepien pocas zlatej horucky na rieke Klondike (pritok Yukonu).

Jankine foto – nugat zlata, oblast pri Hunker Creek, Yukon, Kanada

Teritorium Yukon sa rozklada v severnej casti Skalistych hor a na jeho uzemie zasahuje aj rozsiahle pohorie Kordillery. Az 19 z 20 najvyssich hor Kanady lezi prave v tomto teritoriu. Vo velehorskych priesmykoch a udoliach sa nachadza mnozstvo ladovcovych a horskych jazier. Chranenymi oblastami YT su 3 narodne parky a 4 teritorialne parky. V doprave ma vacsi podiel letecka doprava, t.j. hydroplany a ski planes. Typickym stromom je tu jedla.

Jankine foto – muzeum Danoja Zho Cultural Centre venovane tematike First Nations, Dawson City, Kanada

Ako dalej spieva Joe Cocker: “The road is long, there are mountains in our way, but we climb a step every day.” (“Cesta je dlha, su pred nami hory, no my stupame o krok kazdy den”.)

Jankine foto – niekde na ceste z Kanady naspat na Aljasku, blizime sa k mestecku North Pole

A este pridam informaciu o rozlohe Aljasky a Yukonu, v ktorych sa da urcite dobre skryt a lahko stratit :-), a o ich riedkom osidleni. Aljaska ma rozlohu 1.717.856,00 km2 (je teda cca 35 krat vacsia ako Slovensko) a ma zhruba len 739.795,00 obyvatelov. Nedavno som citala, ze ak by mal New York rovnaku hustotu populacie ako Aljaska, na Manhattane by zilo 16 ludi. Pokial ide o pomer muzov (rezidentov) a zien (rezidentiek), udajne tu pripada 10 muzov na 1 zenu. Yukon ma rozlohu 482.443,00 km2 (je teda cca 10 krat vacsi ako Slovensko) a ma len 35.874,00 obyvatelov, comu podla poctu obyvatelov miest SR zodpoveda Spisska Nova Ves alebo Komarno.

Exotika a chut cestovania na platne

Podtitul 1: Tradicny Bubo bal bol tradicne skvely. Excelentne prednasky a k tomu na platne premietane fotografie z ciest.

Podtitul 2: Kusok Afriky som si z Afriky priniesla aj domov – ako inak na platne.

Podtitul 3: S “tinga tinga” trochu farieb a slnka do januarovych dni.

Aj tento rok som bola na mojom najoblubenejsom plese sezony, na Bubo bale :-). Tolko skvelych prednasok a premietani na jednom mieste, ze dusa cestovatela musela zaplesat a ruky cestovatela zatlieskat. Nechybala ani vystava unikatnych fotografii. Kto este na Bubo bale nebol, vrelo odporucam. Novych vedomosti a zaujimavych informacii “z prvej ruky” o krajinach, zvykoch a mravoch, vyletoch a expediciach nie je nikdy dost (svet je obrovsky). Pripajam link, kde si mozete pozriet zhrnutie nielen tohto rocnika https://bubo.sk/bubo-bal.

Fotila som na Bubo bale 2020 – na stene vystavena fotka je dielom CK Bubo.

A teraz k podtitulu “Kusok Afriky som si z Afriky priniesla aj domov – ako inak na platne.”

V Tanzanii vratane Zanzibaru sa miestni venuju vytvarnemu umeniu “tinga tinga”. Ide o pestrofarebne a nesmierne dekorativne malby na platne, vyobrazujuce africke zvierata, vyjavy z africkeho vidieka a schematicku prirodu. Spomedzi suvenirov sa tu tesia asi najvacsej oblube.

Obrazy zacal malovat a predavat turistom v 60. rokoch 20. storocia dnes uz nebohy Eduardo Saidi Tingatinga. Mimoriadny zaujem o Tingatingove vytvory nastartoval obrovsku vlnu jeho nasledovnikov a imitatorov, ktori maluju “tinga tinga” doslova masovo a predavaju ich za rozumne ceny takmer vsade (aj pod stromami, pod skalami, na plazi, …).

Jankine foto

Obrazom sa neda odolat a ani ja som neodolala :-). Kupila som si jeden priamo na plazi v Nungwi na Zanzibare.

Jankine foto – a tuto je on, mam na mysli obraz :-). Pre predstavu, platno ma 150 x 60 cm. Pripajam odkaz vdaky pre maliara: ASANTE SANA!

Obrazu som dala nazov “Mama Africa”. Domov som si ho niesla ako poklad, stoceny a zabaleny lezal pod sedadlami v lietadle. Totiz, do velkeho kufra sa nezmestil a tak som ho musela vziat na palubu ako prirucnu batozinu. Apropo, mily personal Swiss Airlines mi nerobil vobec ziadne problemy, hoci som pocet kusov povolenej prirucnej batoziny prekrocila o dva (taska jedna, taska druha a stocene platno :-).

O necely mesiac to budu 4 roky, co som sa vratila domov z tejto neskutocne uzasnej cesty po Keni, Tanzanii a Zanzibare. Len teraz nedavno som dala obraz zaramovat a len pred par dnami ho vyzdvihla hotovy, t.j. natiahnuty na ram. Este nevisi, hladam mu najlepsie miesto, no jedno je iste, velmi som sa tesila z platna, velmi sa tesim z platna na rame a budem sa velmi tesit z ramu s platnom na stene :-). Som Africa Lover.

Jedno special video na moju notu, lebo je z Afriky a je od PPPitra:-)

Podtitul 1: Lebo som “Africa Lover”. A nie som jedina:-).

Podtitul 2: Jedna knizka, ktoru som zhltla za rekordne kratky cas – pozor, nie preto, ze by som preskakovala strany:-).

O kom / o com pisem? Peto Popluhar alias PPPiter je vyborny vloger, cestovatel a autor knihy s nazvom “Kde vsade som (ne)zomrel”. Su to kratke cestovatelske poviedky o tragikomickych zazitkoch autora z roznych kutov sveta – uplna naloz. Po knihe sa doslova zaprasilo, rozumej, stala sa slovenskym bestsellerom. Mne ju kupila mamina, len co uzrela svetlo sveta (kniha, nie mamina). Precitala som ju naozaj bleskovo a pritom sa nasmiala a obcas aj trpla resp. sa vydesila – totiz, Petove zazitky su naozaj mimoriadne dobrodruzne, sem tam mozno aj na hrane, ale ako sa hovori, odvaznym stastie praje. Knihu som bez vahania kupila jednej mojej vybornej kamoske (tiez srdcom a dusou cestovatelka ako som ja). Aj jej sa knizka velmi pacila. Ked to zhrniem, salvy smiechu a tiez aj osveta su zarucene. Pripajam este Petove video, ktore je asi antireklamou na instantne pseudozazitky a umelinove, gycove cestovatelske videa. Takze “Welcome in Africa” v podani super vlogera a autora Peta Popluhara alias PPPitra. Apropo, mam suhlas na zverejnenie videa priamo od autora:-). Notabene, som tiez pozitiv – Afrika pozitiv:-).

Zdroj: https://www.youtube.com/watch?v=jwArkfMv5-0 (autor videa: Peto Popluhar alias PPPiter)

A pripajam aj zopar mojich foto z Afriky:

Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova
Foto Janka Onufrakova

Photo memories: People of Japan

Fotila som v Japonsku na roznych miestach od Tokya az po Osaku. Je to len mini vyber fotiek lokalnych ludi. Japonci su velmi zlati a vy sa budete citit v ich pritomnosti a v ich krajine urcite prijemne. Na temu extremu a bizaru, ktore vas zarucene v Japonsku prekvapia, by sa dal postnut osobitny prispevok, no aspon ako priklad: diskoteka nie s ludmi ale s hracim boxom, kaviaren, kde vam na kolena polozia zivu macku ako vasho spolocnika, krajina Sipkovej Ruzenky (v dopravnych prostriedkoch skoro vsetci cestujuci Japonci od malych po velkych spia), den sa tu casto nekonci (po praci niektori ani nejdu domov, pretoze posledne metro ide v Tokyu o 24:00 a oni pracuju aj dlhsie a potom prespavaju kade-tade, aj na stole v bare, no ani skolopovinnym detom nekoncia povinnosti v poobednom case ale az neskoro vecer, udajne az o 22:00), zaluba dospelych v infantilnych vecickach (hry, plysove hracky, gulicky pachinko a pod.). Japonsko je zvlastna krajina a Japonci maju velmi, naozaj velmi odlisnu mentalitu od tej nasej. Nepreniknete za to povestne “zrkadlo”, len tazko ich pochopite a len tazko si vas oni pustia k sebe. Za zakladne pravidlo pri navsteve Japonska povazujem byt mierny a zdvorily. Velmi lahko ich uvediete do rozpakov a aj vasa pripadna neslusnost ich neprijemne zaskoci. Kym my sa zvykneme v istych, tenznych situaciach nahnevat alebo urazit, oni stracaju istotu a nevedia reagovat. Nie su zvyknuti na (pre nas uplne normalne) srdecne prejavy typu potriast si rukou a vybozkat sa pri stretnuti. Aj pri kladeni otazok, ktore z nasho pohladu este neprenikaju do osobnej  zony, musite velmi zvazovat a skor ubrat. Kedysi som si o Japonsku dost nacitala a jednu knihu prave na temu inakosti a izolovanosti Japonska a Japoncov od okoliteho sveta odporucam: autor Alan MacFarlane (antropolog, prof. z Cambridge), nazov knihy: “Japonsko za zrcadlem”. V Japonsku som nezila, takze nemam pohlad a skusenost inu nez ako turistka, no ako som uz pisala mnohokrat, Japonci su velmi mili a cudzincov priam zboznuju. Mne sa raz na ulici prihovorila jedna Japonka, ze odkial som, ako sa volam, trosku sme sa porozpravali, nie dlho, lebo som sa ponahlala na metro. Ked som vosla do podchodu metra a cakala v rade pri automate na listky, vidim, ako ta Japonka uteka a mava na mna a krici a v ruke drzi krabicku, ze to je pre mna – ona utekala kupit typicke japonske sladkosti, podala mi tu krabicku, uklonila sa a ja som sa takmer nezmohla na slovo. No sokuje vas, aki su zlati! Na prvej fotke su tie sladkosti od Japonky a papier, v ktorom to bolo zabalene – rozbalila som si to az v hoteli, lebo na stanici metra nebol cas. Apropo, samotne zabalenie darceka je pre Japoncov vecou prestize a je este dolezitejsie nez samotny dar. Na margo sladkosti, tie mi v Japonsku veru nechutili (tak napriklad keksiky zo zeleneho caju a fazuliek), no tento box bol vynimocne fajn a kupila som neskor nieco podobne aj pre moju kamosku. Na ostatnych fotkach su uz Japonci – len mini ukazka, pretoze fotoalbum mam velmi velky (ako aj vsetky ostatne fotoalbumy, kazdy jeden s tisickami fotiek). Vsetky fotky nizsie su moje dielo:-).

Whiskey s ludskym prstom, Dawson City, Kanada

Podtitul 1: Dawson City – mesto ako z romanov Jacka Londona, dobova architektura, prasne cesty, salony, bary, kabaret a kankan, Downtown hotel, clenstvo v klube “Sour Toe Cocktail Club” a bizarny drink s mumifikovanym ludskym prstom

Podtitul 2: Pravidlo baru v Downtown hoteli: “You can drink it fast, you can drink it slow, but your lips must touch the toe.” Dalsie pravidlo: neprehltni ten prst, lebo zacvakas pokutu.

Legendarna zlata horucka vypukla na Aljaske a v kanadskom Yukone v povodi riek Yukon a Klondike a ich pritokov na konci 19. storocia. Jednym z centier, v ktorom sa sustredoval zivot vtedajsich zlatokopov a drsnych chlapikov, bol Dawson v Yukone. V casoch najvacsej slavy, t.j. koncom 19. storocia, mal zhruba 40 tisic obyvatelov a bol tak najvacsim kanadskym mestom na zapad od Winnipegu. Statut mesta ziskal zaciatkom 20. storocia. Aby si prevazne muzski obyvatelia Dawsonu kratili dlhe vecery na mieste tak velmi vzdialenom od inej civilizacie, vznikli tu postupne mnohe salony, kabarety, kasina a verejne domy. Hoci odvtedy uz ubehlo vyse 120 rokov, v meste akoby zastal cas. Povodne stavby tu dodnes stoja, cesty v downtowne nie su vyasfaltovane, vladne tu prijemna, jemne ospanliva atmosfera a vy budete mat pocit, ze ste sa ocitli na divokom zapade alebo v romanoch Jacka Londona (apropo, jeho domcek a muzeum mu venovane som si tu tiez pozrela). Dawson City je naozaj velmi zaujimave a urcite originalne mesto. Lezi pri sutoku oboch spomenutych riek (Yukon a Klondike) v oblasti na severe Kanady, blizucko hranic s Aljaskou. Dnes zije prevazne z prijmov z cestovneho ruchu. Len niektori rezidenti sa venuju “zlatokopectvu”, no uz davno nie manualnemu ryzovaniu zlata v studenych potokoch, ale modernej strojovej tazbe zlata. Turisticka sezona tu trva velmi kratko – pripada na cas nasho leta. Mesto lezi v subarktickom pasme, preto zimy su tu mimoriadne krute, no v lete tu byva velmi teplo a samozrejme, ako vsade v tychto koncinach, pocasie je premenlive, casto sprchne – ja som tu cez den pobehovala v kratasoch. Dawson City ma dnes len cca 1 300 obyvatelov, no aj tak je druhym najvacsim mestom teritoria Yukon (tym najvacsim a zaroven hlavnym mestom Yukonu je Whitehorse, ktore sa nachadza cca 530 km od Dawson City a ktore som tiez navstivila). Najblizsou civilizaciou s vacsim supermarketom s potravinami je aljasska osada Tok, vzdialena cca 300 km od Dawsonu (aj tu vkrocila moja noha).

Jankine foto – takto vyzeraju cesty v downtowne Dawson City v Kanade- ziaden asfalt. Je noc a slnko este nezapadlo, to az okolo polnoci. Je vrchol sezony, no masy ludi neuvidite:-).  
Jankine foto – typicke stavby v Dawson City, ziadne vyskove budovy. Okrem suvenirovych obchodikov je tu vela salonov, barov, zopar restauracii, pekarni a kaviarni.
Jankine foto – budova z roku 1903, v ktorej bola vdaka grantu od oceloveho magnata a filantropa Andrewa Carnegieho otvorena kniznica so zbierkou vyse 5 000 knih. Islo o vobec najsevernejsie polozenu Carnegieho kniznicu na svete. Andrew Carnegie – Skot, ktory ako maly chlapec emigroval do USA, sa stal jednym z najbohatsich muzov v americkej historii. Ked predal svoju spolocnost Carnegie Steel, majetkom predbehol Johna D. Rockefellera. Andrew Carnegie venoval zhruba 90 percent svojho majetku na charitu, vzdelavanie, vedu a podporu svetoveho mieru. Kniznica bola v roku 1920 prestahovana a budova ostala prazdna az do roku 1934, kedy ju kupila spolocnost Yukon Lodge No. 45.
Jankine foto – v ulickach mesta Dawson City
Jankine foto – v ulickach mesta Dawson City – nadpisy Bonanza a Eldorado su na kazdom rohu
Jankine foto – v ulickach mesta Dawson City – pocit, ze ste na divokom zapade umocnia aj taketo znacky na domoch:-)

Bizarny drink a certifikat o clenstve v elitnom klube „Sour Toe Cocktail Club“ resp. Klube kysleho prsta (nic pre slabsie povahy): stojim na jednej z prasnych ulic v Dawson City a moje kroky smeruju do nepochybne najznamejsieho miestneho baru alebo salonu, ktory sa nachadza v Downtown hoteli – na fotke nizsie.

Jankine foto – budova Downtown hotela, v ktorej sa nachadza slavny bar resp. salon ponukajuci Sourtoe kokteil
Jankine foto – salon v Downtown hoteli, Dawson City, Kanada
Jankine foto – salon v Downtown hoteli, Dawson City, Kanada

Vchadzam dverami, ktore sa rozletia a obklopi ma sero, stare stolicky a stoly, klavir, dlhocizny barovy pult a uputavky na “Sourtoe cocktail”. Co je to za drink? Povedala by som, ze je to drink ako stvoreny pre odvaznejsie natury, ktorym takpovediac nevadi (mierne kanibalisticky vyznievajuci) kontakt vlastnych pier s amputovanym ludskym palcom z cudzej nohy (co je samozrejme vzdy lepsie, nez keby bol z vlastnej nohy). Uz som sa stretla s bizarnymi drinkami (ako napr. vodka s krvou alebo zlcou hada – tzv. hadi shot vo Vietname), no toto prekonalo vsetko. V rade na drink stoji uctyhodny pocet ludi – je o to vraj vzdy velky zaujem. Vidim tu prevazne muzov, no najdu sa aj odhodlane zeny. Ako prebieha Sourtoe drinkovanie? Vyberiete si alkohol z tabule (minimalne usmev vyvola nadpis “fancy cocktails”) – na vyber je napriklad miestna whiskey Yukon´ Jack alebo Klondike Vodka a pri nich je zretelne modrou fixkou dopisane “+ TOE”, t.j. plus prst k tomu … nuz, proti gustu … Ked naberiete odvahu a vyberiete si destilat, presuniete sa k stoliku, pri ktorom sedi kapitan alebo kapitanka, ktori vas budu sprevadzat pri inak certifikovanom popijani drinku. Na striebornom podnose troni v soli scernany ludsky palec z nohy aj s nechtom (v case, ked je bar zatvoreny, je prst umiestneny a konzervovany v alkohole). Kapitan alebo kapitanka vam vysvetlia pravidla (you can drink it fast, you can drink it slow, t.j. mozete drink rychlo kopnut do seba alebo ho pit pomaly) a zaroven kontroluju, ci splnite podmienku na obdrzanie certifikatu (but your lips must touch the toe, t.j. vase pery sa musia dotknut palca). Potom teatralne zamavaju amputovanym prstom vo vzduchu, hodia ho do vami zvoleneho drinku a vy to vypijete (samozrejme bez palca). Obcas sa stava, ze palec sa nechce posunut a ostava nalepeny na dne poharika, tak to potom treba zopakovat a poharikom potriasat, aby sa palec pohol a vase pery sa ho dotkli. Hoci to bude zniet neuveritelne a zaroven morbidne, no stalo sa, ze niekto palec aj prehltol. Pokuta za to bola donedavna 500 dolarov. Vacsinou islo o neumyselne prehltnutie, no v roku 2013 sokoval barmanov neznamy muz, ktory si kupil Sourtoe kokteil (whiskey verziu), poharik obratil do seba, palec prehltol, na stol polozil sumu vo vyske pokuty, t.j. 500 dolarov a odisiel. Bar vtedy zvysil pokutu z 500 dolarov na 2500 dolarov (esteze nezaviedli trest v podobe odseknutia a zhabania palca konzumenta). Okrem toho sa stava, ze prst niekto ukradne. Z toho mozno dedukovat, ze “prstov v obehu” uz bolo niekolko. Odkial pochadzaju? Su to prsty od donorov, t.j. bud od zijucich ludi, ktorym bol prst amputovany napriklad pri nehode a darovali ho baru alebo od mrtvych ludi, ktori v zavete odkazali svoj palec baru. V minulosti to boli skor prsty, o ktore prisli donori v dosledku omrzlin (nic ojedinele v tychto drsnych podmienkach s extremne nizkymi teplotami).

Ked ste uspesne dodrinkovali a splnili podmienku, kapitan vam pogratuluje, nadiktujete svoje meno a priezvisko a dostanete certifikat o tom, ze ste sa stali clenom klubu “Sour Toe Cocktail Club”. Samozrejme, nie je to pre kazdeho zaludok (asi nevhodne spojenie, ved palec nesmie putovat do zaludka:-). Nie je to proste pre kazdeho a aj okolostojaci divaci vedia reagovat rozne – nielen nadsenymi ovaciami ale aj cistoslovcami plnymi znechutenia. Dali by ste si? Na zdravie vsetkym odvazlivcom:-).

Jankine foto – salon v Downtown hoteli, Dawson City, Kanada – na stene visi (nie velmi dobre odfoteny) portret svojrazneho kapitana Dicka Stevensona, ktory spustil celu tu maniu so Sourtoe kokteilom – k tomu blizsie v texte nizsie

Historia tradicie Sourtoe kokteilov: Majitel baru v Downtown hoteli – svojrazny a excentricky kapitan Dick Stevenson nasiel v kajute svojej starej lode flasu s alkoholom, v ktorej bol ludsky palec. Rozmyslal, ako s nim nalozi. Bolo to v roku 1973, ked Dick Stevenson palec z flase vybral, hodil ho do pohara so sampanskym a drinku dal nazov Sourtoe Cocktail. Jeho pitie sa stalo miestnou zabavkou. Inkrimovany palec patril niekdajsiemu miestnemu zlatokopovi Louiovi Linkenovi. Pisal sa rok 1920, boli to casy dozvukov zlatej horucky, no sucasne casy prohibicie. Bratia Louie a Otto Linkenovci si zarabali pasovanim alkoholu a pocas jednej z dodavok, kedy v oblasti panovala snehova burka, dostal Louie omrzlinu na palci na nohe. Brat Otto mu palec pohotovo amputoval sekerou, aby sa predislo gangrene. Palec potom na pamiatku uschovali vo flasi s alkoholom, ktoru o vyse patdesiat rokov neskor nasiel a otvoril kapitan Dick Stevenson. Louiov palec vsak skoncil v zaludku jedneho stamgasta – ten chcel urobit rekord, vypil 12 poharikov, opil sa, a pri piti 13. poharika spadol zo stolicky a palec nechtiac prehltol. Ako som pisala vyssie, odvtedy sa naslo zopar dobrovolnikov, ktori darovali svoj palec – v obehu ich tak bolo dovedna asi tucet.

Koho by este zaujimalo, recept na kokteil (v originalnom zneni):

  • 1 ounce (minimum) of alcohol (nemusim prekladat)
  • 1 dehydrated toe (jeden vysuseny resp. mumifikovany prst na nohe)
  • garnish with courage (ozdobene odvahou)

Cena za kokteil sa sklada:

  • 5-7 $ za stamperlik alkoholu podla druhu
  • 5 $ za prst (tzv. toe tax)
  • tips pre kapitana / kapitanku
Jankine foto – salon v Downtown hoteli, Dawson City, Kanada – nemusite si dat Sourtoe drink, mozete si dat aj cokolvek ine a bez prsta:-)

Natiska sa otazka, ako to bolo s mojou odvahou? Certifikat som neobdrzala – pozor, nie preto, ze by som prst prehltla alebo ho ukradla:-). Vnimavy citatel tusi, ze som si jednoducho Sourtoe kokteil nedala. Napadnut ma to napadlo, no sama pre seba som tento zazitok nepotrebovala. Viem, bolo by zaujimave postnut takyto netradicny certifikat, no nemala som ani chut na tento “fancy” drink a ani realnu tuzbu mat certifikat. V Dawson City som spala dve noci a ani druhu noc som si to nerozmyslela a vlastne doteraz som nedostala chut:-) -> I am really not impressed -> ale nic proti drinku, tie prsty nie su odrezane proti voli nejakych neborakov, takze je to humanne a ked mate radi whiskey alebo vodku, zvladnete mozno aj verziu s prstom:-).

Jankine foto – odchadzam z baru v Downtown hoteli bez certifikatu o clenstve v klube “Sour Toe Cocktail Club”, no odnasam si aspon vizitku na pamiatku (stavim sa, ze som ju uz vyhodila – od isteho casu som si dala zavazok, ze taketo veci uz doma zhromazdovat nebudem, hoci nie vzdy to na sto percent dodrzim):-). Odtial sa presuvam do ineho baru.

Gold Rush Times som si oslavila po svojom na dvoch dalsich miestach v Dawsone – v bare, kde som si pozrela kankanove predstavenie a este v jednom podniku, kde som mala yukonske pivo. Mesto je dost plne turistov (no nikdy si pod tym pojmom nepredstavujte masy, take nieco tu a ani na Aljaske neexistuje), slnko tu pred polnocou nezapada a tak je atmoska mesta o to viac posobivejsia – idete v noci za svetla / polosvetla okolo vsetkych tych starych domov, obklopi vas duch slavnych zlatokopeckych cias a zastavite sa na drinku tam, kde sa vam paci a pozriete si kankan v jednej z jeho verzii alebo aj vsetky:-).

Jankine foto – ide sa na kankan do budovy na fotke. Kankanove predstavenie prebieha v troch roznych nocnych casoch (cim pokrocilejsia hodina, tym odvaznejsia show). Mozete si tu dat samozrejme drink a je tu aj kasino. Musite si vsak doniest pas, aby skontrolovali vas vek, inak vas nepustia. Apropo, ked si zaplatite vstup, dostanete permanentku, s ktorou mozete prist na akukolvek dalsiu show, a to aj v nasledujuci den.

Tento post bol zamerany na sourtoe kokteil a inu nocnu zabavku, no v meste Dawson City som pobehala a videla pocas nasledujuceho celeho dna kopec dalsieho zaujimaveho vratane muzei, vyhliadok, hrobu jedneho znameho Cecha atd. Ubytovana som bola cca 3-4 km od downtownu (pekna prechadzka popri rieke Yukon). Ked sme opustali Dawson City, isli sme kompou cez rieku Yukon (auto sa nalodilo na kompu) a odtial sme nabehli na epicku dialnicu Top of the World Highway, aby sme sa vratili naspat na Aljasku a pokracovali dalej a dalej az do Narodneho parku Denali = symbol Aljasky a miesto, kde sa nachadza najvyssia hora Severnej Ameriky, hora s najextremnejsim pocasim na svete, hora s tretou najvacsou prominenciou na svete (najvacsou po Mt. Evereste a Aconcague), hora s vacsim vertikalnym stupanim nez pri vystupe na Mt. Everest: hora Denali (Mt. McKinley).

Na balkanskej vlne – Kosovo

Podtitul 1: male uzemie resp. oblast alebo stat (podla hodnotiaceho subjektu) s velmi mladym obyvatelstvom a velkymi nepriatelmi

Podtitul 2: Pristina, Nene Tereza, stredoveka bitka na Kosovom poli, vyborna kava a najlepsie macchiato na svete, jedna stavba v “top ten” nelichotiveho rebricka, velmi mili Kosovcania, uzasny lokalny trh s reklamne krasnym ovocim a çifteliami

Jankine foto – Pristina, Kosovo

Aspon zakladne “antre” ku Kosovu: Vyhlasenie nezavislosti Kosova od Srbska v r. 2008 je geopoliticky a medzinarodnopravne kontroverzna tema. Kosovo uznava ako nezavisly stat tesna vacsina clenskych statov OSN (100 zo 193 statov). Slovensko neuznalo nezavislost Kosova. Medzinarodny sudny dvor v Haagu (ICJ) vydal na ziadost Valneho zhromazdenia OSN stanovisko (s povahou “advisory opinion“), v ktorom konstatoval, ze vyhlasenim nezavislosti Kosova nedoslo k poruseniu medzinarodneho prava. Vacsina obyvatelov Kosova su etnicki Albanci (90 percent obyvatelstva) a z nich sa vacsina (90 percent) hlasi k islamu. Priemerny vek kosovskych Albancov je 27 rokov a ti sa stavaju k islamu a aj k ostatnym nabozenstvam skor chladne. Bezne sa docitate o “albanskom lahostajnom islame”. Vrely, priam citovy vztah preukazuju Matke Tereze – nebohej reholnej sestre albanskeho povodu. Hlavna ulica v Pristine nenesie nazov po ziadnom z moslimskych mudrcov ale je pomenovana po tejto malickej zene s obrovskym srdcom ako “Bulevardi Nena Tereze”. V Kosove sa dohovorite po anglicky, srbsky a albansky, lebo vsetky tieto tri jazyky su statnymi uradnymi jazykmi. Hlavnym mestom Kosova je Pristina.

Jankine foto – sedim v trave pred najvacsou mesitou v Pristine, v Kosove – Sultanova mesita z 15. stor., ktoru nechal postavit turecky sultan Mehmed II. Okrem tejto mesity som videla aj ine mesity a tiez aj rimskokatolicky kostol (vid nizsie) a nedokonceny a zniceny pravoslavny katedralny chram.
Jankine foto – Kаtedrala Blahoslavenej Matky Terezy z r. 2010 (rimskokatolicka katedrala a centrum katolicizmu v Kosove), Pristina, Kosovo. Katedrala je postavena v neoromanskom architektonickom style, co vyjadruje spojitost s europskym katolickym Zapadom.   

S vyobrazeniami Matky Terezy (jej podobiznami, sochami, pamatnikmi, domom atd.) som sa stretla na viacerych miestach na Balkane – v Albansku (jej otec pochadzal z Albanska), v Kosove (jej mama pochadzala z mesta, ktore sa nachadza v dnesnom Kosove) a v Macedonsku – po novom v Severnom Macedonsku (narodila sa v jeho hlavnom meste Skopje). Najblizsi vztah mala Matka Tereza k Indii – v nej zila a posobila ako reholna sestra, prijala indicke obcianstvo a tu aj zomrela (konkretne v indickej Kalkate). Sama hovorievala: “Krvou som Albanka, obcianstvom som Indka, vierou som katolicka sestra. Patrim celemu svetu.” Okrem mnohych inych vyznamenani a poct ziskala cestny doktorat univerzity v Cambridge a Nobelovu cenu za mier. Za blahoslavenu ju vyhlasil papez Jan Pavol II. a za svatu ju vyhlasil papez Frantisek.

Okrem tohto moderneho pamatnika venovaneho Matke Tereze je v Pristine aj susosie Matky Terezy s malym chlapcekom.

Ako by bolo mozne pri potulkach Kosovom vynechat Kosovo pole? Do detailov nebudem zachadzat (milovnici a znalci historie, prosim, preskocte tento odsek, lebo uvediem len strohe informacie, ktore by vas neuplnostou poburili:) a pre tych ostatnych hned na uvod podciarknem, ze bitka na Kosovom poli bola vyznamnym historickym medznikom, ktory ovplyvnil nasledujuce storocia zivota v Europe. Odohrala sa 28. juna 1389 medzi Srbskym carstvom a jeho spojencami na jednej strane a Osmanskou risou na druhej strane a rozhodovalo sa v nej o osude stredovekeho Balkanu. Este par desatroci pred touto bitkou takmer nikto v Europe nevedel o malom emirate osmanskych Turkov, no jeho sila postupne rastla a vyboje boli coraz expanzivnejsie. Na Kosovom poli – v samotnom srdci stredovekeho Srbska sa uz zhromazdila velmi silna osmanska armada (ovela pocetnejsia a zocelenejsia). Osmanski Turci v tejto bitke definitivne porazili Srbske carstvo, ktore sa dostalo na vyse dalsich 500 rokov pod turecke jarmo. Dosledky srbskej porazky nadobudli dalekosiahle rozmery. Turci nekompromisne vyhladili vsetku srbsku slachtu a uzemia medzi Dunajom, Savou, Drinou a Timokom sa dostali do ich vazalskej zavislosti. Osmanskej risi sa tak otvorila brana na Balkansky polostrov, cim bol na stovky rokov ovplyvneny osud nielen porazenych Srbov, ale aj podstatnej casti Europy. Dodnes je 28. jun (den sv. Vita) pre Srbov pamatny ako den nestastia.

Jankine foto – pamatnik bitky na Kosovom poli, vzdialeny cca 5 km od Pristiny

A podme uz na kavu:-).

Jankine foto – jedna z najlepsich kav, ktore som kedy pila (a to aj ked porovnam s kavou v Keni, Brazilii alebo Vietname)

Najlepsie macchiato na svete robia (podla hodnotenia baristov!) v Kosove a uznavaju to aj Taliani:-). Ja som macchiato nepila, mala som kavu bez mlieka, no ako pisem pod fotkou vyssie, bola to suverenne jedna z najlepsich kav, aku som kedy-kde pila. Vseobecne na celom Balkane (teda v kazdej krajine, ktoru som v tomto regione navstivila), mali vybornu kavu. Pripajam aj link na clanok “Where’s the Best Macchiato in the World? (Hint, It’s not in Italy)”, v ktorom sa docitate aj o tom, v com spociva tajomstvo pripravy tejto vychyrenej kosovskej verzie macchiata: https://www.yahoo.com/lifestyle/wheres-the-best-macchiato-in-the-world-hint-its-99063462232.html

Jankine foto – Narodna kniznica, Pristina, Kosovo. Britsky dennik Telegraph zostavil rebricek desiatich najskaredsich budov na svete a za jednu z nich oznacil prave budovu tejto kniznice. Z dialky nevyzera stavba extra odpudivo, zblizka uz posobi kontroverznejsie, je to samozrejme vec nazoru a vkusu, no zarucene som videla vo svete omnoho skaredsie alebo nevkusnejsie architektonicke pociny. Aby som nezabudla, do top ten uvedeneho rebricka sa dostala aj jedna slovenska budova – budova Slovenskeho rozhlasu.

Z Pristiny mam vela fotiek, no nemozem tu zavesit cely album. Pofotila som napr. narodne divadlo, kosovske muzeum, dalej etnograficke muzeum a aj jeho expoziciu, centrum mesta pri pesich potulkach, atd. Ak by som to mala zhrnut, architektura mesta vas zrejme nenadchne, centrum Pristiny zial preslo destrukcnou etapou – akciou s nazvom “Destroy the old – build the new”, kedy z mesta vymizlo viacero starobylych budov a vznikli nove, na mna dost socialisticky posobiace stavby. Aj ked mesto neocari, neohuri, ludia su tu velmi mili, zlati, kava je super, jedlo je super, je fajn poprechadzat sa na hlavnej triede alebo po Kosovom poli a vidiet vsade rastuce pivonky. Kedze vzdy rada navstevujem aj lokalne trhy (ved na nich sa odohrava kazdodenny zivot beznych ludi), pridam aspon nejake fotky z kosovskeho trhoviska, no najskor predstavim este jeden monument, ktory je symbolom pre mlade Kosovo (jeho umelecku hodnotu zrejme netreba rozoberat, myslim, ze o to autorovi ani neslo).

Jankine foto – Newborn Monument, Pristina, Kosovo. Monument bol postaveny v roku 2008, t.j. v roku, kedy Kosovo vyhlasilo nezavislost. Sklada sa z trojmetrovych pismen, ktore spolu tvoria nazov NEWBORN. V Kosove som bola v roku 2018, co bolo desiate vyrocie vyhlasenia jeho nezavislosti a Kosovcania vtedy premenili pismena “B” a “O” na cislovku “10”.
Jankine foto – Kosovcania na trhovisku v Pristine, Kosovo

One more time Ludovico Einaudi

Live performance in The Royal Albert Hall, a song Eros from the album Nightbook. Ludovico describes this album as “A night-time landscape. A garden faintly visible under the dull glow of the night sky. A few stars dotting the darkness above, shadows of the trees all around. Light shining from a window behind me. What I can see is familiar, but it seems alien at the same time. It’s like a dream – anything may happen.

Uz jednu skladbu od tohto pana umelca som zverejnila a pridam este minimalne jednu -> jedna z najkrajsich skladieb “ever” -> a on je hudobny genius.

Zdroj: https://www.youtube.com/watch?v=NZcDuV4UaSc

High-speed rail (bullet train / shinkansen), JAPAN

Podtitul: kde sa cas meria na sekundy, kde mi “teleportovali” batozinu, kde sa mi poklonil vypravca aj stewardka, kde sa mi sedelo lepsie nez v lietadle (a to aj ked porovnam s Qatar Airways a Emirates), kde priemerne rocne meskanie vlakov je 12 sekund (este raz, lebo tazko to vstrebat: priemerne rocne meskanie je 12 sekund)

Jankine foto – stanica vlakov a metra v stvrti Shinjuku, Tokyo, Japonsko. Vpravo je shinkansen typu nozomi (najrychlejsi) a vlavo je kodama.

Zacnem tym, ze cestu vlakom mam naozaj velmi rada. Lietadlom cestujem mozno radsej, no len ak ide o kratke alebo stredne dlhe lety, cca tych 5-6 hodin max. Longhaul lety su tiez OK, no je to s nimi / so mnou tazsie, lebo spanok je vselijaky a pochodovat si tiez nemozete hocikedy (obcas sa infiltrujem do zony letusiek a pokecam pri kave, pri sekte – ja mozem, oni su v sluzbe). Vlakom sa da vydrzat cestovat omnoho viac hodin. Clovek sa moze poprechadzat, aj ked ho obcas oplieska o steny a ak ma cesta trvat dlho, kupi si lozko a je to v pohode. Cesta lietadlom si vyzaduje byt isty cas pred odletom na letisku, absolvovat check-in a odovzdat zapisanu batozinu, no a v pripade obrovskych letisk aj vyhladat odletovy terminal (niekde v ramci neho aj halu) a potom gate (odletovu branu), t.j. procedury, ktore predlzuju samotnu cestu a to iste aj po landingu, musite si ist vyzdvihnut batozinu, kym do vlaku len clovek naskoci a potom z neho vyskoci a hotovo (apropo, pri letoch s Austrian Airlines / Lufthansou je na Schwechate zavedeny samoobsluzny system na vsetko, t.j. automat, ktory po prilozeni pasu a natukani zopar udajov vytlaci boarding pass a tiket na batozinu a potom dalsi samoobsluzny pult, kde si sami odvazite batozinu a poslete ju do lietadla, inak povedane, vsetko si riesite sami, nepridete do styku s pracovnikmi Austrian Airlines a ani sa vam nebudu ochotni venovat, jedine vtedy, ak nastane nejaky problem v automate, co sa mi uz stalo – nie ja som pokazila:-). Naspat k vlakom – hoci je clanok venovany rychlovlaku shinkansen (angl. nazov bullet train), ktory miestni volaju skratene “shin” a ktory ma nadstandardnu uroven, zazila som aj jazdy z opacnej kategorie – vela hodin trvajuce, strastiplne nocne cesty v Cine*, Indii, Vietname (absolutny protipol k nobl cestovaniu so shinom) – clovek je tvor prisposobivy, zvladne cestu aj v bojovych podmienkach s celovkou na hlave a retazou na kufri:-). Keby som z tychto neordinarnych vlakovych presunov mala videa, bolo by na co pozerat (ja exoticka pre miestnych, oni pre mna, neviem kto z koho viac prekvapeny, no a specialne indicky vlak a spanie v nom prekonali vsetky moje ocakavania). *V Cine som podnikla cesty tromi typmi vlakov, dva boli rychle a moderne a jeden (najdlhsia, nocna cesta) bol nemoderny a rychlostou normalny, bezny vlak.

Jankine foto – som v Sarnathe v Indii a cakam na moj vlak do Agry – chcem vidiet Taj Mahal (najkrajsiu stavbu postavenu z lasky na svete) a preto vraj clovek musi nieco podstupit, len zas neviem, preco az tolko musim podstupit, preco az 16 hodin musim ist vlakom indickym:-), ved pre mna sa Taj Mahal nestaval:-). Tazku batozinu mi tu doniesol jeden indicky nosic na hlave – na jeho hlave isteze (bezna sluzba v Indii) a vlastne ten nosic bol aj moj “bodyguard” – razil mi cestu, aby som sa pretlacila cez vsetky tie masy ludi v hale (neskutocne nieco, dlhe chodby, isli sme strasne dlho a potom cakacka pri zavore, ked sa ta otvorila, vyvalila sa tusim cela India (no bez krav), mala som co robit ustat ten dav a nespadnut). Vlak na fotke nie je moj (nastastie), na ten moj cakam (na nestastie) – ma obligatne meskanie (ako inak?). Ponevieram sa bezcielne po nastupisti, je podvecer a je mi strasne teplo – vonku tipujem 50 stupnov celzia – mokre vlasy, mokre tricko, skocila by som do studenej vody, no dalsich mozno aj 20 hodin to bude bez vody (teplej/studenej/akejkolvek) … uf… cakam, fotim uz asi aj z nudy, niektori ludia sa na mna za to hnevaju (neviem preco, ved ja by som sa tiez hnevala:-), uz sa mi nechce cakat, uz sa mi nechce fotit a chce sa mi spat po celom uchodenom horucom dni bez kavy – stazujem sa sama sebe, nepomaha:-) – je to ale spravodlive, teplo je vsetkym (hnusna som) … uz len dufam, ze sa vyspim v tom mojom vlaku – myslienka na “postel” ma naramne potesila (lebo som nevedela, co ma caka a neminie) a napadlo ma, ze nasej partii ostala neskodna zasoba tatranskeho caju a tusim becherovka (tak akurat spravne vyhriata):-) – bude fajn, hovorim si – co a ako nakoniec bolo, napisem v inom prispevku, ked pride ten cas. Apropo, jasne, ze som necestovala LEN 16 hodin, bolo to viac – asi, aby som mala zazitok, ved ked som prvykrat v Indii, tak nech to mam aj s pridavkom niekde v poli a nech si konecne laskavo zacnem vazit nase vlaky:-)!! Ta ale aby to nevyznelo dramaticky nebodaj tragicky, cesta bola nakoniec naozaj fajn – na indicke pomery velmi fajn a bola aj velka sranda – az kym plosne nezhasli svetla v celom vagone:-). A Taj Mahal? Wow, stal za to, stal by aj za cestu vlakom napriec celou Indiou – div sveta, UNESCO – ziadna fotka nevystihne tu stavbu tak dobre, ako ked sa pred nu postavite a poznate jej pribeh, pribeh Mumtaz Mahal a velkeho mogula Shah Jahana (cisara Indie).

Svoju prvu super rychlu jazdu super rychlym vlakom som zazila v Japonsku. Neskor ju rychlostou prekonali cinske vlaky, no styl prepravy sa mi viac pacil v Japonsku – kto ma pozna, vie, ze mam na Japonsko velku slabost:-). Je zname, ze Japonci maju jedny z najlepsich sluzieb na svete a to plati vo vsetkych oblastiach, aj pokial ide o cestovanie. O tom som sa presvedcila a mozem potvrdit – zakaznicky servis taky, o akom sa nam (zial) ani nesniva. Apropo, aby som isla shinkansenom zbalena nalahko ako chodia Japonky, t.j. nie s obrovskym kufrom, ktory ma prevazi alebo zadlavi ineho, vyskusala som si ich oblubenu sluzbu transferu batoziny. Najskor check-out komplet zbalena v mojom* hoteli v Tokyu (radsej pouzivam medzinarodne “Tokyo” nez “Tokio”) (* v “mojom” neznamena doslova v mojom a samozrejme, ze znamena v “mojom”, nebudem sa odcheckoutovavat v cudzom hoteli:-) a priamo na recepcii som oznamila, kam si prosim prepravit kufor, hoci som dost dobre nevedela, co bude nasledovat:-). Nasledovalo vlastne uplne nic. Zaznamenali si moju ziadost, no zaobislo sa to bez formalit, podpisovaciek. A tak som odkracala – nalahko, bez kufra, no (ako spravne vytrenovana byrokratickou gymnastikou u nas) s uprimnou otazkou v ociach, ci vazne ani aspon rukou napisane potvrdenie o zverenej batozine nedostanem(?):-). Jasne, ze som vedela, ze sa mozem spolahnut:-). Potom som naskocila do mojho shinu a presla s nim 820 km len s prirucnou batozinou a moj kufor ma uz cakal v plnej parade priamo na hoteli v cielovej destinacii. Otazka, ako ho tam prepravili tak, ze dorazil skor nez ja, je zbytocna – ja to netusim, mozno sa teleportoval:-). Takymto veciam sa netreba cudovat, Japonsko je high-tech krajina, zazila som tu o.i. aj restauraciu, v ktorej ma obsluzil robot – co viac uz moze prekvapit?

Ked sem raz zavitate, vsimnite si ako Japonci vnimaju tri kategorie: cas, cistota plus harmonia prostredia a slusnost. Rovnako ako ich vnimame my, no o 100 percent doraznejsie ci prisnejsie, priam dogmaticky, co z nich vlastne robi diametralne odlisne kategorie nez su v nasich meritkach. Toto nema obdobu snad nikde na svete – teda okrem cistoty, tej sa rovnal este Singapur, no motivacia ludi v Singapure k udrziavaniu cistoty je ina nez v Japonsku. Ako mnohi vedia, Singapur je krajina vysokych penaznych pokut a tvrdych telesnych trestov, tzv. corporal punishments (nevykonavaju sa na zenach) – za vandalizmus tu hrozi 3 az 8 ran palicou s klincami namocenymi v octe, pri vykone trestu je vzdy pritomny lekar, ktory niekedy uz po tretom udere kvoli masivnym zraneniam vyda pokyn bitie ukoncit. Na margo faktov, aky je inak Singapur stylish, posh, nadherny a bezpecny, no stale v nom plati trest smrti (ubitim palicami), som citala vyborny clanok s trefnym headlinom “Disneyland, v ktorom plati trest smrti”. Spat k mojmu Japonsku.

Foto z netu – stvrt Shinjuku, v ktorej som sa promenadovala (nie prave v opustenych ulickach), a v ktorej je najvacsia a najrusnejsia stanica metra a primestskych vlakov NA SVETE.

Dodrziavanie casu je pre Japoncov posvatne, no to iste cakaju aj od vas. Priam az desi, ze bezny Japonec si na hodinkach nesleduje minuty, sleduje si sekundy. Meskanie do prace viac ako 5 minut je vaznym porusenim pracovnej discipliny. No su sektory, kde sa netoleruju ani driftujuce sekundy (a teraz prekvapi, ze nielen chybajuce sekundy, no ani sekundy “k dobru”). A sme opat pri preprave. Je zname, ze japonske vlaky nikdy (naozaj takmer nikdy!) nemeskaju, no prepravca sa vam ospravedlni aj v pripade, ak do cielovej stanice dojdete o par sekund skor. Seriozne ospravedlnenie, ze vam skorsim dojazdom sposobili neprijemnosti. Komfort zakaznika beru velmi vazne a nedodrzanie planovaneho casu (plus aj minus) ako neodpustitelne zlyhanie. No ani na vas tu nikto cakat nebude, ani ked vas uvidia dobiehat na akykolvek dopravny prostriedok, tu vsetko na seba nadvazuje, vsetci sa v obrovskych hufoch a nonstop prepravuju, neda sa cakat. Ked pojdete do Japonska, majte super presne hodinky a naucte sa trosku po japonsky. Osobne som sa presvedcila, ze ani na mna sa necakalo – meskala som, lebo som zabludila – stalo sa to v Kamakure, odisiel mi spoj, ktory mal udaje o mne ako o pasazierke, t.j. ze mam nastupit a ludia vedeli, ze chybam do poctu a som tam niekde, no bus sa musel pohnut a uvolnit miesto inemu, a tak odisiel a ja som tam ostala zabludena s telefonom, ktory sa mi nasledne vybil:-). Nebyt istych okolnosti plus super milych a napomocnych Japoncov, zostala by som v Kamakure dodnes a vedela by som po japonsky:-). Japonci vam vzdy pomozu, budu sa velmi (neskutocne) snazit, no s anglictinou (a vseobecne ani inym jazykom) sa tu velmi nedohovorite. Mne pomohli osvedcene dorozumievacie nastroje (ruky, nohy, mimika) a skromna vybava japonciny. Japonci boli poteseni a chceli vediet, kde som sa ich jazyk naucila – nuz, ich jazyk som sa samozrejme nenaucila, islo o povedzme elementarnu (rozumej skor ubohu) slovnu zasobu, ucila som sa doma zo slovnika, no dnes si uz nic nepamatam. Ked pojdete do Japonska, naucte sa zopar fraz a slovicok, vam to pomoze a na miestnych uvidite uprimnu radost, ze sa aj takto o ich krajinu zaujimate. Tym, ze su extremne zdvorili, nedaju vam najavo, ze rozpravate skor po cinsky a ze vam nic nerozumeju a ani sa nezasmeju nad tym, ked nepochopite nic z toho, co vam oni hovoria – budu vas milo podporovat a vy mozete sebavedomo viest monolog do vycerpania (svojho alebo posluchaca):-). Na margo spomenutej cinstiny, s nou to bolo ovela horsie, lebo japoncina nie je tonovy jazyk, kym v cinstine musite zvladnut okrem slovicok aj tony – ako priklad, ak si dobre spominam, slabika “ma” moze mat az 5 roznych vyznamov podla toho, akym tonom ju vyslovite (toto uz vobec nemate sancu sa rychlo naucit, ja som pred cestou pocuvala aj CD s cinstinou, no maloco sa na mna nalepilo, chce to udajne az roky drilu).

Jankine foto – stanica vlakov a metra v stvrti Shinjuku, Tokyo, Japonsko – vystihnut moment, aby som na fotke nemala tritisicpatsto ludi, chcelo trpezlivost:-).

Som teda v Tokyu, v NAJVACSEJ metropolitnej oblasti na svete (ma cca 37 milionov obyvatelov). Je to mesto, ktore nikdy nespi, mesto, ktore ma ohurilo a kam by som sa zas a znova rada vratila (oprava, neohurilo ma len Tokyo, skor celkovo Japonsko – tych cca 8 miest a jeden ostrovcek, ktore som tam navstivila). Velku batozinu som svetacky poslala samu, nech si ide po svojom a ja sa presuvam o 30 kg lahsia na shin. Stojim si tu v stvrti Shinjuku na NAJVACSEJ a najrusnejsej stanici metra a primestskych vlakov NA SVETE. Stanica ma NEUVERITELNYCH 200 vychodov a 36 nastupist – hrozna skuska pre neorientacne typy ako som ja (hovori sa: “Shinjuku Station can be particularly intimidating for the uninitiated”):-). Ak netrafite spravny vychod, nachodite sa vela kilometrov. Dokazom, ze tato stanica je tazky oriesok aj pre ludi s vybornou orientaciou, su pocetne mapky a planiky s nazvom “Never Get Lost in Shinjuku Station Again”. Denne touto stanicou prejde 3,6 miliona cestujucich (!) – kto rad splyva s davom, idealne miesto. Aj stanica je dokonalou ukazkou ako v Japonsku uplne vsetko neskutocne skvelo funguje.

Jankine foto – stanica vlakov a metra v stvrti Shinjuku, Tokyo, Japonsko

O chvilocku sa zacne moja jazda shinkansenom z Tokya do Hiroshimy. Caka ma 820 km, ktore by sme mali prejst za necele 4 hodiny. Niektorymi, ale len kratkymi usekmi pojde shin az 300 km/hod. Existuje viacero typov shinkansenov, ja som isla s “nozomi” – je to ten najrychlejsi a ma najmenej zastavok. Ak budete sediet na pravej strane, zhruba po 50. minutach jazdy uvidite Mount Fujisan resp. Fuji – najvyssi vulkan a zaroven najvyssi vrch v Japonsku (3 776 m n.m.).

Foto z netu – shinkansen a v pozadi Mt. Fuji, Japonsko

Na nastup a vystup do shinu mate presne 1,5 minuty. V kazdej stanici caka shin presne 1,5 minuty. Preto ziadne motanie sa a suchtanie neprichadza do uvahy. V Indii by ste si naopak mohli trufnut podniknut v case planovaneho odchodu vasho vlaku rozne vedlajsie aktivity aj daleko od vlakovej stanice – vzhladom na sialene, bezne niekolkohodinove meskania vlakov (aj 12 hodin) tu do uvahy prichadza skocit si do kina, do obchodu, na kavicku, na prechadzku a podobne a stale by ste mali velku sancu stihnut vas vlak:-). To bolo o Indii. Treba vsak smutne konstatovat, ze japonska realita je aj pre nas (zvyknutych na pravidelne meskania vlakov) absolutne science fiction.

Na nastupistiach shinov uvidite na zemi vyznacene miesta, kam sa mate postavit a odkial nastupovat, aby bol nastup a vystup plynuly a nenastala trma-vrma (u nas sem tam badam, ze ludia radi nastupuju skor nez ini stihli vystupit a nasleduje nelutostny boj “kto z koho” na schodikoch do vlaku alebo v ulicke). Podobne znacenie na nastup ako v Japonsku a dokonca aj s vyznacenymi sipkami na zemi som videla na staniciach metra v Singapure. Pred odchodom shinu sa odohrava kratky, mily “ritualik”. Sprievodca zapiska, urobi tri hlboke uklony a posunkami ruk akoby pozehna vasu stastnu cestu. Vybavenie shinov je porovnatelne s vybavenim lietadiel a v niecom este lepsie. Rozhodne mate o dost viac miesta pred sebou. V Japonsku je neziaduce a totalne nevhodne, aby ste si vybavovali hovory z mobilu priamo vo vozni a rusili tym ostatnych pasazierov. Su na to urcene specialne miestnosti (akoby telefonne budky) v chodbicke. Uprimne ma fascinuje, co vsetko sukromne alebo sluzobne dokazu u nas ludia vo vlakoch zdielat na cely vozen na plne usta pred cudzimi ludmi – kolkokrat ma tym niekto zobudil, v lepsom pripade rozosmial (ked uz obsah hovoru bol cez ciaru a smiali sa vsetci)! Za este smutnejsi fakt povazujem, ak clovek ide (na trase BA-Praha) v “silent” kupe, v ktorom sa nema telefonovat, ani nahlas debatovat (vacsinou ho vyuzivaju ludia, ktori pocas cesty pracuju), a aj tak to niektori totalne ignoruju. Ked pridete do Japonska, takyto “podcast” nezazijete. V shine sa nachadzaju aj specialne miestnosti, napr. make-up rooms, smoking rooms, a ine. Napoje a jedlo “na palube” su samozrejmostou. Japonecka (stewardka) sa najskor hlboko pokloni pasazierom a potom ponuka od zeleneho caju az po sushi vselico (v tomto smere je u nas na trase BA-Praha vyborny regiojet). Jazdu shinom citite ako “plavanie” (hladucko, neoplieska vas o steny ani ked sa prejdete) a za oknami vidite nadhernu, upravenu a sviezu krajinu. Akurat sa pri takej rychlosti neda fotit. Nenalepte sa preto na ich super ciste okna a nenadychajte im na nich:-), z tisic zaberov bude aj tak cca 999 smuha sem – smuha tam.

Ukazka jazdy so shinkansenom na trase, ktorou som isla, t.j. z Tokya do Hiroshimy. Na videu uvidite typ shinkansenu “hikari”, kym ja som isla rychlejsim shinkansenom “nozomi”. Zdroj: https://www.youtube.com/watch?v=vV_dPWX57Gs

Za kratke meskanie, ktore sa v Japonsku objavi snad raz za par rokov, vam prepravna spolocnost vrati cestovne v alikvotnej vyske podla dlzky meskania az do 100 percent ceny listka – bavime sa o minutovych meskaniach. Pre ilustraciu: uz pri 3-minutovom meskani shinu vam japonske zeleznice vratia 60 percent ceny vasho listka (o pripadnom dlhsom meskani nema prakticky zmysel pisat, lebo neexistuje). A u nas? Ak sa medzicasom nic nezmenilo, pri meskani do 60 minut vam vratia nic a k tomu este raz nic. Zaujimavejsiu cast ceny listka (stale vsak ubohych len 50 percent) vam vratia pri meskani vlaku o viac ako 120 minut (trochu vysoka hranica, nie?). Iny pohlad: vzhladom na tie meskania u nas, ak by refundacie boli nastavene ako v Japonsku, tak potom chapem … Hoci, tolerovat hodinove meskanie pri cca 5 hodinovej ceste na druhu stranu nasej malickej republiky, t.j. predlzenie cesty o 1/5 trafikonoveho trvania bez akejkolvek refundacie (=0) sa nezda velmi fair.

Jankine foto – prichadzajuci shinkansen (za zeleznu zabranu som sa samozrejme nedostala, len som vystrcila ruku s fotakom), stanica vlakov a metra v stvrti Shinjuku, Tokyo, Japonsko

Slovo autorky na zaver: Hoci ste si zvykli na pravidelne meskania nasich vlakov, na to, ze vam v noci usli posledne nadvazujuce vlaky, ze sa vam nikto neospravedlni, ze kriteria na refundaciu ceny listka nestoja za povsimnutie, marne ste sa opakovane stazovali a nevedeli ste, ci sa mate smiat alebo plakat nad sablonovymi, neadresnymi odpovedami, ak ste toto vsetko zazili milionkrat a takto zmiereni (a zbiti) urovnou cestovania vlakmi u nas pridete do Japonska, kde sa nestacite cudovat ako sa vela veci da inak (povedzme aspon slusnejsie, ked uz technika a drahy a stare vozne nepustia a nevydaju na tych 200 km/hod – mozno ani o sto rokov) a potom sa z tejto krajiny zazrakov vratite naspat na SVK a podstupite dalsiu folklornu jazdu vlakom, bude to iste velmi krute vytriezvenie – no clovek si (nasinec obzvlast) rychlo zvykne (hlavne, ked fakt musi) … Ale co taky Japonec, ked pride k nam na navstevu? Viem, iny kraj, iny mrav, kazdy si musi nastudovat o pomeroch cudzej krajiny a spravat sa v nej ako na navsteve a nie ako doma a to zahrna necakat, ze veci budu inde ako doma. Bola som ironicka, lebo mne je vazne luto, ked si predstavim japonskych turistov na cestach, ked zazivaju vyjavy, o ktorych sa mozno chudaci vobec nedocitali (a to poctivo a radi studuju bedekre). Kedze radsej chvalim nez opacne, aspon pochvalim moje oblubene regiojet (RJ) vlaky na trase BA – Praha (vratane “silent” kupe, ale nemusi to nutne byt, aj pokecam rada, aj si zatelefonujem rada, aj pretrpim cudzie hlasne rozhovory (ved mam sluchatka a hudbu), hlavne nech sa vyrazne nemeska a nech je vo vlaku cisto). Cestovaniu vlakmi zdar:-), verim v progres ZSR a dakujem za RJ! A este jedna vec: bolo by super, ak by tie nase vlaky boli aspon trochu rychlejsie – aj v Maroku uz maju super rychly vlak.

Rychlovlak v Maroku na trase Casablanca – Tangier, zdroj: https://www.youtube.com/watch?v=lPEjEhD608U

A nerozlucila som sa s Japonskom: Nihon ga daisuki desu (I love Japan). Sayonara Nihon, sayonara itsuka … (Goodbye Japan, see U again one day …)!

Mount Everest zachyteny mojim objektivom v maji 2017

Jarna sezona 2017 – tragicky april a maj v Himalajach pre slovenske aj svajciarske horolezectvo

Jankine foto – Mount Everest (tibetsky Chomolangma, nepalsky Sagarmatha), najvyssi vrch Zeme, 8850 m n.m., nachadza sa na hraniciach Nepalu a Tibetu (CLR). Fotila som z Everest Base Campu (EBC) dna 4. maja 2017. V ten den sa nas (dnes uz nebohy) horolezec Vlado Strba nachadzal vo vyskovom tabore C3 na Evereste a na susednej sedemtisicovke Nuptse par dni predtym (30. aprila 2017) zial zahynul spickovy svajciarsky horolezec Ueli Steck.

Fotka vznikla 4. maja 2017, kedy uz vrcholila sezona vystupov na Mt. Everest. Na fotke vidno rozlozene stany expedicii. Vacsina pokusov o vystup na Everest prebieha v aprili a maji, t.j. v case so znizenou rychlostou dyzoveho prudenia a pred zacatim letnej monzunovej sezony.

Pocas treningu na Everest tu 30. aprila 2017 zahynul jeden z najlepsich svetovych alpinistov – Svajciar Ueli Steck, prezyvany “svajciarska masina” alebo “legenda”. Bol znamy aj kvoli extremnemu speed-climbingu (v rekordnom case vysiel na Matterhorn a Eiger, urobil solo vystup na Annapurnu, atd.). Tentokrat mal v plane nielen vystupit na Everest bez pomocneho kyslika, no odtial priamo pokracovat na susednu osemtisicovku Lhotse (8 516 m n.m.). Zial, zahynul pri “zahrievacom” vystupe na Nuptse (7 861 m n.m.), na ktory sa rozhodol vyliezt uplne neplanovane a sam a bez pomocneho kyslika. Sms o tom poslal vecer pred vystupom svojmu sherpovi Tenjimu, ktory sa uz 16. aprila kvoli omrzlinam na dvoch prstoch presunul z vyskoveho tabora C2 do EBC. Tenji odpisal Steckovi s otazkou, ako tam ide, ci sam alebo s niekym, no odpoved uz nedostal.

Foto z netu – Ueli Steck

V tom case sa na Evereste nachadzal aj nas slovensky horolezec Vlado Strba. Do Himalaji prisiel s expediciou Hard Way, t.j. planoval vystupit na Everest narocnou Boningtonovou cestou v JZ stene alpskym stylom bez pomocneho kyslika, comu mnohi fandili a dokonca na expediciu financne prispeli a co naopak mnohi kritizovali a povazovali za nerealisticky plan. Od zameru Hard Way napokon kvoli pocasiu upustil a rozhodol sa pre jednoduchsiu cestu, tzv. normalku. Vlado Strba a Ueli Steck dostali permity na vystup v rovnakom case a so sherpom Tenjim si urobili v Namche Bazaar spolocne foto pred presunom do EBC. Vo vyskovom tabore C2 na Evereste (t.j. v 6 400 m n.m.) mali Strba a Steck stany vedla seba. Vecer 29. aprila sa spolu este rozpravali. Podla svajciarskych medii na druhy den (30. aprila) videli sherpovia padat Ueliho Stecka z tisic metrovej steny susedneho vrchu Nuptse, kde sa pravdepodobne posmykol na lade. Vlada Strbu tato sprava velmi zasiahla. Telo Ueliho Stecka sa naslo medzi vyskovymi tabormi C1 a C2. Hovorieval: “If you want to climb in the high altitude without oxygen, you can’t go higher. That’s why it’s interesting. Of course I climbed Everest without oxygen, but it’s not the end of the story for me. The summit itself is not what counts. It’s how’d you get there, what’d you climb, and there are really great opportunities to climb on this mountain. It’s a beautiful place.” Bol vo vrcholnej forme a mal 40 rokov. R.I.P.

Foto z netu – Ueli Steck
Foto z netu – Ueli Steck

Vlado Strba si zvolil, ako som spominala, jednoduchsiu cestu vystupu na Everest, no rozhodol sa pre solo vystup bez pomoci kyslika. Chybalo mu 100 metrov k dosiahnutiu vrcholu, no prilis neskoro zacal zostupovat a v zone smrti stravil napokon nepredstavitelne 3 dni. Zial, aj napriek dramatickej a obetavej zachrannej akcii sherpov zahynul v stvrtom vyskovom tabore dna 21. maja 2017 vo veku 48 rokov. Pred odchodom do Himalaji (islo o jeho druhy pokus vystupit na Everest) si napisal motto: “Ten, kto tam nebol, to nepochopi a ten, kto tam bol, nedokaze mysliet na ine ako na navrat.” R.I.P.

Foto z netu – Vlado Strba

Aljaska (USA), Yukon (Kanada) – miesta, v ktorych antropocen akoby ani nezacal

Tagy: antropocen, v divocine sa nespravam ako divoch, pravidla na prezitie v prirode a na jej ochranu, z Aljasky az do Afriky a spat, majestatne orly a novosvetske dikobrazy, cinorode komare a topiace sa ladovce

Jankine foto – jedno z mnohych jazier v kanadskom Yukone (sme tu uplne sami, myslim tym ziadni ini ludia, lebo pritomnost zveri mozno samozrejme vzdy tusit:-)

Zijeme v “antropocene”, v ere cloveka resp. ludskej dominancie. Tento pojem zaviedla geonochronologia na oznacenie obdobia, v ktorom ludstvo svojou cinnostou globalne ovplyvnuje zemsky ekosystem i geologiu.  Zjednodusene povedane, clovek je dnes panom vsetkeho a nad vsetkym. Dostaneme sa polahky asi uplne vsade, nic nie je prekazkou a takmer vsetky uzemia su uz “podrobene”.

Jankine foto – pocas letu z Frankfurtu do Anchorage na Aljaske. Ako vidno na in-flight screen, prave sme preleteli ponad Gronsko a vacsia polovica letu tak bola uspesne za nami. Vzhladom na minusovy casovy posun v dlzke rovnajucej sa dlzke letu (co do poctu hodin), do Anchorage sme prileteli v rovnaky datum a cca aj hodinu, ako sme odleteli z Frankfurtu. Kedze nelietam privatnymi lietadlami:-), moje lety su aspon trosku ekologickejsie.
Jankine foto – ked sme poletovali niekde nad Gronskom

Ak hladate miesta na Zemi, kam antropocen zatial nedorazil alebo sa aspon neprejavil v plnej sile, miesta, kde dominuje priroda a jej zakony a kde je panom skor medved nez clovek, vyberte sa na americku Aljasku alebo do kanadskeho teritoria Yukon. V tychto odlahlych koncinach sa zvecni vas sen o povodnej divocine, uvidite dokonale krasnu a cistu prirodu, nedotknute uzemia bez ludi. Civilizacia tu nema takmer ziaden vplyv a vy si uzijete neuveritelny pokoj a samotu. Staci vyjst z nejakeho mesta (je ich tam len zopar) a nestretnete takmer ziadne auto. Cakaju vas ladovce, rieky, ktore si same vyhlbili cestu, jazera, kilometre lesov v udoliach a obrovske hory. Vacsia cast uzemia nie je pristupna ani autom, ani peso.

Jankine foto – pohorie Saint Elias (Saint Elias Mountains), ktore je sucastou horskeho pasma Pacificke Pobrezne vrchy v Kordillerach a nachadza sa v JV casti Aljasky, JZ casti kanadskeho Yukonu a SZ casti kanadskej Britskej Kolumbie. Rozpina sa do aljasskeho narodneho parku Wrangell – St. Elias a do kanadskeho narodneho parku Kluane a zahrna aljassky narodny park Glacier Bay. Pohorie Saint Elias je najvyssim pobreznym horskym hrebenom na Zemi. Fotila som v kanadskom Yukone a biely, klukatiaci sa pas na fotke je ladovcove pole.

Divocina neznamena, ze sa v nej mam spravat ako divoch:-). V prvom rade treba respektovat pravidla na ochranu miestnej prirody a krajiny (enviro), aby aj po nas zostali uzemia neporusene a ciste. S cim sa tu stretnete: zakaz nechavat jedlo v aute, BRFC (bear resistent food container) resp. prenosne vzduchotesne nadobky na skladovanie jedla, kontajnery na odpad v prirode dokladne uzavrete pred medvedmi, separovanie, recyklacia, oblasti urcene na trekovanie zamerne bez turistickych znaciek, aby sa nevytvorili vychodene chodnicky, t.j. aby zasah cloveka bol co najmensi, povinne preskolenie, ak mienite kempovat napr. v NP Denali na Aljaske a podobne. Ak chcete naplno podlahnut prirodnym lakadlam a zazit vsetky tie dobrodruzstva bez ujmy resp. prezit, treba tiez dodrziavat pravidla na vasu vlastnu ochranu. V divocine predsa len striehnu rozne uskalia a najma nepripravenym alebo lahkovaznym tvorom tu hrozi naozaj vacsie nebezpecenstvo nez povedzme v nasich lesoch. Kazdy out-finder by mal mat potrebne vedomosti a ked uz nie instinkt (pochopitelne nam, ktori nezijeme v lone divokej prirody, akykolvek instinkt chyba), tak aspon zdravy rozum a respekt. Na temu lokalnych nastrah neskor napisem zopar zaujimavosti (napr. co ma prekvapilo, ake rady som dostala na spravanie sa pri kontakte s medvedom alebo losom, kedy utekat a kedy neutekat:-), na co si davat pozor a podobne). 

Jankine foto – niekde na Aljaske – aj tu sme sami, ale kto odplasi medvedov:-)?

Pritomnost divokej zveri garantuje napinavost vasej cesty. Osobne som cakala, ze na Aljaske a v Yukone sa to bude doslova hemzit zvieratami, no nekonalo sa. Afrika ma evidentne velmi rozmaznala:-)! Nepamatam si jediny den v nej straveny, kedy by som (aj mimo safari!) nevidela zvierata v hojnych poctoch, kym na AK a v YT som zvierata (ak to porovnavam s Afrikou) az tak casto a v takych poctoch rozhodne nevidela. Preto jedna rada: ak ste uz boli v Afrike a chystate sa na AK alebo do Kanady, odporucam pripravit sa na skromnejsie pomery faunoveho sveta. Afrika ma vela naucila, o.i. byt tak trochu stoparom a lovcom (hunter v zmysle robenia fotiek, cize trpezlivo striehnut na prihodny okamih), zlepsila moje pozorovacie schopnosti a tento trackersky instinkt sa naplno prejavil aj v Severnej Amerike. Ked som prave nespala v aute (k tomu este dalej), mala som oci na stopkach, ci niekde neuvidim mihnut sa medveda, losa, vlka a podobne a to iste platilo aj pri prechadzkach v lesoch a bear countries. Vsimala som si podu resp. podlozie, koruny stromov, sem tam vosla medzi kriky a hladala cokolvek zive okrem medveda, losa a vlka:-). 

Jankine foto – niekde v lesoch v kanadskom Yukone – skoda, ze som stopu v pode neodfotila popri mojom chodidle, aby bolo vidno, aka je stopa velka, lebo naozaj bola – netusim, ci islo o stopu medveda
Jankine foto – pocas tury v narodnom parku Wrangell – St. Elias na Aljaske, kde rozvodnena rieka pretala nas trail a ako sme sa vybrali pomedzi hustiny hladat miesto, kde by sa dal tok skakajuc po kamenoch preklenut, nadabila som na losi trus

Na margo “vyspavania” v aute:-). Na svoju obranu musim povedat, ze ranne budicky boli skore, ani trochu mi nepripadali kompatibilne s dovolenkovym modom:-), ale to bolo samozrejme v poriadku (ved vzdy nas cakal nabity program a vacsinou aj vela kilometrov cesty a spat mozem aj doma, ze ano:-)? Kedze som chodila do postele klasicky neskoro a skoro vstavala, slofik pocas dlhych presunov v aute padol vzdy super, vacsinou som ani nevedela, ako som odkvecla:-).

Jankine foto – vevericka siva niekde v kanadskych lesoch – oplatilo sa pozerat aj inam nez len pod nohy:-)

Na Aljaske a v Kanade som videla samozrejme najma take zvieracie druhy, ktore som v Afrike nevidela (ako priklad bizon, medved*, los, sob, vlk, liska), no zopar rovnakych alebo podobnych druhov sa predsa len vyskytlo. V Afrike som napriklad videla dikobraza (beznym lokalnym suvenirom tu je nahrdelnik alebo ina bizuteria z jeho ostnov) a na Aljaske som videla vyzorom podobneho zivocicha – tzv. novosvetskeho alebo severoamerickeho dikobraza. Jeho korektny nazov je urzon kanadsky a pokial ide o delenie podla celadi, vobec to nie je dikobraz (ale prisahali by ste na to, ak by ste ho videli:-). Na obidvoch kontinentoch sucasne som videla uskatce, netopiere, vevericky. *Jedna zaujimavost o historickom vyskyte medvedov v Afrike: listnate lesy severnej Afriky kedysi obyval medved atlasky (poddruh medveda hnedeho), no posledny znamy ulovok je z roku 1870.

Jankine foto – bizon americky preriovy, Aljaska
Jankine foto – dikobraz severoamericky, Aljaska

Najvacsie mnozstvo vtakov, ak porovnam doposial navstivene krajiny alebo kontinenty, som videla v Afrike – je to ozajstny raj pre ornitologov (bird watching ako prostrednictvom dokumentarnych filmov). Bolo pre mna prekvapenim, ze z dravcov som v Afrike velmi casto videla orlov – konkretne orla jasnohlaseho (fish eagle), ktory je apropo aj na statnom znaku Namibie. Pokial ide o vtactvo a konkretne orly, v tomto smere prekonali Afriku prave Aljaska a Yukon – suverenne najviac orlov som teda vo svojom zivote videla prave na AK a v YT – napr. orla skalneho (golden eagle) a majestatneho orla bielohlaveho (bald eagle), ktory je symbolom USA a vyzorom resp. operenim mi (videne laickym okom) pripominal spomenuteho africkeho orla jasnohlaseho. Musim sa zmienit aj o typickom operencovi AK a YT – krkavcovi ciernom, ktory je dokonca narodnym vtakom Yukonu. Krkavcov som tu videla velmi vela a to nielen v zivej podobe, no aj symbolicky zvecnenych vdaka vyobrazeniam na indianskych totemoch. Nie je to nahoda. Totiz, indiani Severnej Ameriky povazovali za svojho spolocneho prapredka bud krkavca (jedna skupina indianov) alebo vlka (druha skupina indianov), tzn. svoj povod odvodzovali bud od krkavca alebo od vlka. Kedze krkavce sa vyskytuju len v holarktickej oblasti, v Afrike som ziadneho nevidela:-).

Jankine foto – orol bielohlavy (bald eagle), Yukon, Kanada
Jankine foto – orol skalny (golden eagle), Yukon, Kanada

Hoci koncentracia zveri je v Afrike o dost vacsia nez na AK a v YT, za identicke javy a pocity (priznacne ako pre Afriku, tak aj pre AK a YT) povazujem obrovske, ludoprazdne uzemia, prazdne cesty – ziadne ine auto na obzore, cerstvy vzduch, panensku prirodu, pocit slobody a dobrodruznosti, casto bez signalu v mobile. V Afrike som mala pochopitelne pocit vacsej “exotiky” (ved pribuznejsia Europe je v mnohych ohladoch viac Severna Amerika nez Afrika) a bola pre mna urcite narocnejsia na prejdenie. A co komare? Hoci na Aljaske a v Yukone neuraduju komare prenasajuce malariu alebo horucku dengue, no na strane druhej su o dost agresivnejsie nez tie v Afrike. Nepomahal ani repelent s extremne vysokym DEET, ktory mi postacoval v Afrike. Nastastie len niektore lokality na AK a v YT boli zamorene komarmi (najcastejsie lesy), no neprijemne bolo, ze bodali aj cez saty a stipance boleli viac nez stipance od komarov v Afrike. Fenistil absolutne nezaberal, a tak som lutovala, ze nemam gel, ktory sa mi osvedcil v Afrike (z Care Plus, ktory pomaha aj pri ustipnuti skorpionom a pod. – nechcem robit reklamu, no specialne a velmi kvalitne “preparaty” som do Afriky mala prave z rady Care Plus ako napr. elektrolyt pri extremnej dehydratacii a pod.). Preto radim vziat si na cestu na AK a do YT silny repelent (s velmi vysokou ucinnou latkou DEET) a niektori cestovatelia dokonca odporucaju sietku na hlavu (citala som, ako si na Aljaske navliekli vetrovku a ciapku ako ochranu pred komarmi, hoci bolo velmi teplo).

Jankine foto – no comment needed:-), fotene v NP Denali, Aljaska

Slovo autorky na zaver: Hlavnym znakom antropocenu su klimaticke zmeny. Na temu globalneho oteplovania prispevky nepisem – jednak nie som odbornik a jednak je prislusnych informacii a varovani (nastastie) vsade plno. To, ze nas s globalnym oteplovanim v mediach iba nestrasia, si uz dalej “overovat” nemusim – na Aljaske som videla nasledky takpovediac v priamom prenose, a to najma v podobe dramaticky sa topiacich ladovcov. Celkovo som bola pri troch ladovcoch (v oceane a aj vo vnutrozemi) a videla na vlastne oci opadavajuce kusy ladu (o ladovcoch napisem osobitny prispevok). V jednom miestnom edukativnom centre som si vyskusala zavazia modelujuce realnu hmotnost ladu versus topiaceho ladu versus vody a pozrela zabery a precitala informacie o procese topenia sa ladovcov. Kedze posledne roky sa tento proces zrychlil, lokalne cestovne agentury zaznamenali pocas tohtorocnej sezony 2019 omnoho vacsi dopyt (apropo, vacsinou uz v polovici septembra tu sezona konci*). Dovodom vacsieho dopytu bola podla vyjadrenia agentur snaha ludi vidiet ladovce predtym, ako k nim stratia pristup. Mna osobne prekvapili aj vysoke denne teploty na Aljaske. Hoci som otuzilec a v kratasoch nemam problem pobehovat, aj ked ini maju dlhe gate a hrubsie mikiny, no v Anchorage a na niektorych inych miestach bolo doslova horuco a kratasy mali vsetci (28 stupnov, mozno aj viac). Z mojho pohladu vysoke denne teploty sme mali az pocas jednej tretiny pobytu. Pocas dalsej tretiny boli teploty prijemnych cca 20 – 25 stupnov. Pocas dalsej tretiny sme mali trochu nizsie teploty, cca 15 stupnov, no myslim, ze menej ako 10-12 stupnov sme nemali nikdy. V pripade zaujmu o detailnejsie informacie o prejavoch globalneho oteplovania na Aljaske vid napriklad clanky Washington Post, ktory sa tejto teme venuje pravidelne: https://www.washingtonpost.com/weather/2019/07/03/giant-heat-dome-over-alaska-is-set-threaten-all-time-temperature-records/?noredirect=on Este aspon jeden prejav klimatickych zmien: lad na rieke Tanana blizko mesta Fairbanks na Aljaske sa toho roku roztopil uz v polovici aprila, cim padol 103-rocny rekord (mesto Fairbanks som navstivila, je to druhe najvacsie mesto na AK a plavila som sa lopatkovym parnikom po rieke Chena, ktora je pritokom rieky Tanana). *Ako som pisala vyssie, sezona na Aljaske obvykle konci v polovici septembra a vzhladom na prudko premenlive a nevyspytatelne pocasie moze jesen trvat aj len jediny den. Potom udrie prava aljasska zima, cesty sa uzatvoria a bude sa uz len lietat alebo chodit na saniach tahanych psami. Miestne drsne zimy takmer bez denneho svetla mozu vydrzat len fyzicky a psychicky odolni jedinci, ktori vladzu makat rukami, maju dobre zasoby vsetkeho potrebneho na prezitie a psi zaprah alebo ski plane. Ti ostatni sa na zimu stahuju do niektoreho z inych statov USA, pripadne niekam inam.

ALASKA & YUKON: views that will linger in my mind forever

Podtitul 1: Direct to be followed “The Call of the Wild” by Jack London.

Podtitul 2: Uz po slovensky, lebo uz doma (hoci, ledva som trafila – k tomu Podtitul 3). Zo zablatenych trekerskych topanok do papuciek – takato zmena obuvi ma tentokrat nepotesila.

Podtitul 3: Zabudnut PIN zrejme nie je ani pre vas nicim neobvykla skusenost (stava sa). Namierit si to s bagazou iduc zo Schwechatu do vchodu, kde nebyvate a mat pritom nulove promile v krvi, tak to je uz ina uroven (nazvem to pekne) zblbnutosti. Poriadne dezorientovana (=maximalne zresetovana) som dosla z tejto uzasnej cesty -> co tam po obydli resp. suradniciach jeho polohy, ked v hlave su zazitky na nezaplatenie:-).

Jankine foto – los, Aljaska

Neskor zavesim zopar prispevkov o tejto aljassko-yukonskej rangersko-pioniersko-zlatokopeckej ceste, no aspon zopar tagov na uvod: sugestivna, dychberuca priroda, prava divocina – jedna z poslednych, polnocne slnko, severny polarny kruh, lesy, ladovce a divoka zver, eskymaci-indiani-inuiti, kozusiny z vlkov a lisok, psie zaprahy, rybolov, aljasske lososy a halibuty, karavany a dobrodruhovia, kosti a kly mamutov, Beringia a doba ladova, atd.

A este zopar ukazok z mojho extra bohateho programu: splavila som na kanoe rieku Yukon, ryzovala zlato v studenom Hunker Creek, plavila sa 6 hodin v Aljasskom zalive a videla velryby, chodila po ladovci, letela so ski plane ponad zasnezeny najvyssi vrch Kanady, videla najvacsie letisko hydroplanov a aj ich pristavanie na vode, pohybovala sa peso (tury a prechadzky) v medvedich zonach – bear countries, precestovala cca 5 000 km autom (vratane Top of the World Highway a casti legendarnej Alaska Highway), videla potomkov First Nations a zopar dokumentarnych filmov v miestnych centrach / muzeach, dostala peciatku s losom do pasu a vela vela, naozaj vela ineho:-). Stale vedome ci nevedome prekryvam to, co aktualne vidim doma (budovy, domy, cesty, …) obrazmi vsetkeho mozneho videneho na Aljaske a v Yukone:-), no do vchodu k sebe domov uz bez problemov trafim:-).

Jankine foto – medved grizly, Aljaska

Pripajam otazku, na ktoru by som este pred cestou na Aljasku odpovedala zarucene nespravne! Az na Aljaske som zmudrela:-). KTO JE NAJVACSIM ZABIJAKOM LUDI V ALJASSKO-KANADSKEJ DIVOCINE? Je nim medved grizly (?) (vid moje foto vyssie) alebo medved kodiak (?) (= iny poddruh medveda hnedeho, najvacsi a extremne agresivny medved, endemit zijuci len na Aljaske, na suostrovi Kodiak) alebo medved cierny – baribal (?), pripadne medved biely? Spravna odpoved znie NIE, ani jeden z menovanych! Kto by povedal, ze najvacsim zabijakom je sice grandiozny, no tak milo a nenapadne sa tvariaci los? (= vid moje foto v uvode prispevku). Uz ziadne tricko s losom nechcem:-).

Travel challenge accepted – the last frontier

Podtitul 1: Wildlife in Alaska (USA) and Yukon (Canada)

Foto z netu

Podtitul 2: Tam, kde medvede, losy a soby davaju dobru noc

Foto z netu – fauna na Aljaske a v Kanade je nesmierne bohata, zdaleka nielen soby, losy a medvede, no a netreba vynechat ani pozorovanie morskych zivocichov (pozn. Fairbanks je druhe najvacsie mesto na Aljaske, v ktorom sidli o.i. Aljasska univerzita a rozne vedecke institucie)

Podtitul 3: Tam, kde si za svetla date nocnu prechadzku

Foto z netu
Foto z netu

Podtitul 4: Tam, kde ludia maju na znackach napisy “posledna hranica” (the last frontier), lebo nasleduje uz len severny pol

Mapka z netu – takto nejako by mal vyzerat moj longhaul let z Frankfurtu do Anchorage na Aljaske (the great circle), pred nim este kratky let z Viedne do Frankfurtu

Neviem uplne presne, co ma caka:-), zatial len tolko, ze longhaul let, casovy posun – 10 hodin, niekolko tisic km prejdenych autom, tury, plavba, dni v zovreti divokej prirody a zvierat a noci, kedy slnko nezapadne skor ako o 23:30 (takyto neskory sunset som zatial este nezazila) … nuz, tak teraz po vychodniarsky (= po mojom) dva piva na to:-) alebo Alaska Coctail s ginom (lepsia volba pre mna). A este jedno mudro mimo temu tohto prispevku, no hodi sa mi v prepojeni na zapitie cesty: “It’s too bad that even at our age we’re not mature enough to meet for a drink because it will somehow turn into 7 drinks, 5 shots, 2 bottles of wine and a 3-day hangover.”

Ked sa dobalim, pripijem si na stastnu cestu svoju a stastne cesty vas vsetkych bez ohladu na to, kam vas vase tulave topanky povedu (foto z netu – Alaska Coctail).

Meet the mountains (passionately) & prevent HAI (accurately)

Podtitul 1: Velke nadmorske vysky a obavana vyskova choroba (HAI = high altitude illness) resp. akutna vyskova choroba (AMS = acute mountain sickness) -> co s tym?

Podtitul 2: Ako som reagovala na HA v Grindelwalde, v Zermatte a Gornergrate (Svajciarsko), v Chamonix a na Aiguille du Midi (Francuzsko) a v Himalajach.

Pri pobytoch vo velkych nadmorskych vyskach sa takmer vsetci stretli/stretnu so symptomami vyskovej choroby. Priznaky mozu byt rozne, u kazdeho je to prudko individualne. Ci vyskovu chorobu dostanete a ci jej prejavy budu vaznejsie, vobec nezavisi od veku a kondicie. Na vyskovu chorobu sa neda ziskat imunita. Inak povedane, pri aklimatizacii sa neprejavuje pamatovy efekt, cize adaptacia na nadmorsku vysku ma len prechodnu, reverzibilnu povahu. Aj horolezci, ktori zdolali najvyssie summity, mozu pri opakovanom vystupe do rovnakych alebo aj mensich poloh dostat vyskovu chorobu. Hoci je to trosku ruleta, da sa urobit vela pre to, aby ste pripadne tazkosti minimalizovali.

Jankine foto – Himalaje (okrem inych vrchov na foto Mt. Cho Oyu, 8 201 m n.m.), v ten den som vstavala pred 4:00 rano

V tomto clanku spojim odborne informacie z netu s vlastnou skusenostou. Pod vyskovou chorobou (HAI = high altitude illness) treba vo vseobecnosti rozumiet vsetky symptomy, tazkosti a nasledky, ktore sa vyskytnu v dosledku nizkeho parcialneho tlaku kyslika. Od lahkych symptomov od cca 2 000 m n.m. az po tazke symptomy ako napr. plucne alebo mozgove edemy, trombozy a plucne embolie. HAI teda zahrna aj AMS (acute mountain sickness) a ta v najtazsej forme moze viest k smrti. 

Jankine foto – Tibetska nahorna plosina, fotene pocas letu z Chengdu v Cine do Lhasy v Tibete

Az 75 percent ludi “serioznejsie” pocituje priznaky HAI nad urovnou 2 500 az 3 000 m n.m. Ako bolo naznacene, dovodom je nizky tlak kyslika (parcialny tlak kyslika sa s vyskou znizuje), v dosledku coho nase telo dostane na jeden nadych do krvneho obehu mensie mnozstvo kyslika, nez na ake je normalne zvyknute.

V zasade sa rozlisuju 4 vyskove zony a k nim sa priraduju stupne obtiaznosti pre organizmus a symptomy resp. mozne reakcie organizmu na velku nadmorsku vysku. Plati tu samozrejme priama umera: cim vyssia zona, tym vacsi napor na organizmus cloveka a vacsi pokles jeho fyzickej aj psychickej vykonnosti. Symptomy HAI nebudem detailne rozoberat, vo vseobecnosti a v skratke su to napriklad bolesti hlavy, nevolnost, zvracanie, pokles vykonnosti, strata energie, dychavicnost a zrychleny tlkot srdca, nocna nespavost, kasel, pocit zavratu, neistota pri chodzi, pomatenost.

Do 2 000 m n.m. (indiferentna zona) nie su fyzicke a psychicke funkcie cloveka ovplyvnovane. V zone od cca 2 000 do cca 4 000 m n.m. (zona uplnej kompenzacie) dochadza uz v pokoji (bez akejkolvek telesnej namahy) k zvyseniu srdcovej frekvencie, minutoveho dychoveho objemu, ako aj srdcoveho minutoveho objemu. Okrem toho sa dodatocnou tvorbou cervenych krviniek (erytrocytov) zvacsuje hustota krvi. Inak povedane, zvysovanim poctu erytrocytov dochadza tiez k zvyseniu hematokritu, ktory na jednej strane zlepsuje zasobovanie kyslikom, no na strane druhej moze viest k problemom s krvnym tokom (stupa riziko mozgovej mrtvice, srdcoveho infarktu a tromboz). To bolo zhodnotenie v pokojovom stave. Pri fyzickej aktivite (chodza, trekovanie, atd.) v tejto zone uvedene hodnoty znacne stupaju, fyzicka aj psychicka vykonnost je redukovana. 

Video z youtube – The amazing Zermatt and Matterhorn – Switzerland – zdroj: https://www.youtube.com/watch?v=GcAM5thCLls

Moje skusenosti so zonou uplnej komenzacie vo vyske cca od 2 000 do 2 999 m n.m. boli pocetnejsie (aj v nasich Tatrach) a pokial ide o zvladanie nadmorskej vysky, nespominam si na nic neobvykle. Tejto zone sa preto nebudem osobitne venovat, pripajam aspon dve fotky z Grindelwaldu vo Svajciarsku, kde som sa pohybovala na urovni cca 2 225 m n.m. a par foto z NP Durmitor v Ciernej Hore, kde som sa pohybovala zhruba v rovnakej nadmorskej vyske.

Jankine foto – v strede Jungfrau 4 158 m, napravo pod nou Silberhorn 3 695 m, Grindelwald, Svajciarsko
Jankine foto – zlava Eiger 3 970 m (hora, na ktorej severnej strane sa zacala pisat historia horolezectva), napravo od neho Monch 4 107 m a potom Jungfrau 4 158 m, Grindelwald, Svajciarsko
Jankine foto – vrch Bobotov Kuk 2 523 m, NP Durmitor, Cierna Hora
Jankine foto – vrch Bobotov Kuk 2 523 m, NP Durmitor, Cierna Hora
Jankine foto – NP Durmitor, Cierna Hora

Moje osobne skusenosti so zonou uplnej kompenzacie rozdelim na dve casti: (1) na zonu v cca 3 000 m n.m. a (2) zonu v cca 4 000 m n.m.

(1) V zone cca 3 000 m n.m., kde som aj trekovala, som nepocitovala ziadne syndromy vyskovky. Islo o Svajciarske Alpy (Walliske Alpy) a oblast Gornergrat vo vyske 3 089 m n.m. Tam som sa dostala z Zermattu (1 620 m n.m.) najstarsou ozubnicovou lanovkou na svete, ktora bola vybudovana v roku 1898. Vstavala som velmi skoro, do Zermattu som sa dostala vlacikom z obce Tasch (motorove vozidla maju zakaz prijazdu do Zermattu) a potom lanovkou az hore na Gornergrat (v zaujme pofotit co najskor a co najviac, inak by to trvalo pol dna, kym by som tam dosla). Naspat do Zermattu som uz zostupila pekne po svojich a vzhladom na prevysenie a pocasie (chvilu padali krupy) to bolo celkom namahave – inak, okrem jedneho bezca, ktory trielil hore a dvoch zabludenych turistov z Juznej Korey, ktori hladali cestu k najblizsej zastavke lanovky, sme nestretli jedinu zivu dusu (ak nepocitam ludi, ktori nam mavali zo zubacky:-). Nadherny trek, do Zermattu sme dosli az podvecer, pofotili sme aj samotnu obec (velmi peknucka, je v nej aj muzeum venovane Matterhornu a jeho samotny vrchol mozete vidiet uz priamo z obce, pricom okrem ozubnicovej lanovky sa k nemu mozete priblizit aj nadzemnou lanovkou alebo vrtulnikom), posedeli sme a potom znova na vlacik do Taschu, kde sme spali este jednu noc a pokracovali dalej v ceste.

Jankine video – samice kozorozca horskeho, Walliske Alpy, Svajciarsko

Este poznamka ku Gornergratu – mozete z neho vidiet panoramu 29-ich svajciarskych 4-tisicoviek a druhy najvacsi ladovec Europy. Z vrchov treba spomenut najma Dufourspitze v masive Monte Rosa, ktory je so svojimi 4 634 m druhy najvyssi vrch Alp a celej Europy (ak Kaukaz neratame ako sucast Europy), a Matterhorn (podla mna tvarom jeden z najkrajsich vrchov sveta) s vyskou 4 478 m.  

Jankine foto – Alpy (francuzsko-svajciarska cast, uplne vzadu cca v strede ten malicky, ostry stit je Matterhorn)
Jankine foto – masiv Monte Rosa, Svajciarsko

(2) Moje skusenosti so zonou cca 4 000 m n.m. boli jednak pod Mont Blancom v Savojskych Alpach vo Francuzsku (kratkodoba, jednorazova skusenost) a potom v Himalajach (dlhodobejsia skusenost). Pokial ide o Mont Blanc, ktory je so svojimi 4 810 m najvyssim vrchom Europy (ak Kaukaz nepocitame za sucast Europy), moja noha sa dostala na Aiguille du Midi do vysky 3 842 m n.m. – tot najvyssie miesto pod Mont Blancom, kam sa este mozete dostat aj bez lana a maciek. Inak povedane, neprepracovala som sa tam po svojich, ale isla som lanovkou – najstrmsia lanovka na svete, ktora vas vyvezie z vysky 1 035 m do vysky 3 842 m (super zazitok).

Jankine foto – cakame na lanovku smer Aiguille du Midi a za nami v rade kvantum ludi, treba si privstat, Chamonix, Francuzsko
Jankine foto – Aiguille du Midi, Savojske Alpy, Francuzsko
Jankine foto – vrchol Mont Blancu 4 810 m, Savojske Alpy, Francuzsko (pohlad z Aiguille du Midi)
Jankine foto – masiv Mont Blanc, na fotke vidno aj horolezcov (kracaju roztruseni po upati), Savojske Alpy, Francuzsko
Jankine foto – Mont Blanc, Chamonix, Francuzsko (pohlad z obce Chamonix, pijem cafe noir a krasnu prirodnu kulisu predstavuje Monsieur Mont Blanc)

Nadmorsku vysku cca 4 000 m n.m. som pod Mont Blancom nepocitovala, no v Tibete ano a to od prveho momentu – len co som vystupila z lietadla po prilete do hlavneho mesta Lhasa (3 656 m n.m.). Odbornici pritom odporucaju, aby ste pred vystupom do vysky nad 3 000 m n.m. pobudli najskor minimalne 2-3 dni v trosku nizsej polohe a nespali bez pripravy v zone nad 3 000 m n.m., pretoze vnutorne organy (kedze sa v takej vyske zvacsuju) sa musia najskor prisposobit tlaku a to chce cas. No pri lete z Ciny do Lhasy nebolo mozne aklimatizovat, preto sme boli upozorneni, aby sme sledovali reakcie organizmu a sucasne, aby sme si vyskovku nevsugerovali. Najjednoduchsie by som svoje fyzicke pocity prirovnala k stavu miernej opitosti, trosku sa clovek mota, tazsie ovlada telo, chce vykrocit klasicky, no ide to pomalsie. Mysel otupena nie je, mozno len trochu pomalsie reagujete na podnety, viac tu vysku clovek pocituje fyzicky (toto plati pre zonu uplnej kompenzacie). Dalsia vec bola, ze som nevladala zdvihnut svoju (uznavam dost tazku) bagaz, ktoru som ale este v Cine relativne v pohode zdvihla. Prve aklimatizacne dni prebehli v poriadku, nic vazne mi nebolo, ale vzdy rano po zobudeni ma velmi bolela hlava. Bola to dost silna, tupa bolest (mna pritom hlava nikdy nebolieva), ktora odznela, len co som vypila velke mnozstvo vody. Musela som si tiez zvyknut robit vsetko pomalsie (prudke pohyby vase telo neoceni), ist po schodoch alebo do kopca vasim obvyklym tempom tiez nie je dobry napad (organizmus vas velmi rychlo pribrzdi) a zadychate sa tak skoro a v podstate z nicoho, az vas to prekvapi. Niektori ludia mali trosku vaznejsie problemy, napriklad zvracali alebo museli ostat lezat – to vsetko je sucast “hry”, kazdy reaguje inak, treba to brat ako fakt, nic nesilit, za nic sa nehanbit, hlavne teda nepodcenit a neskryvat priznaky. Sutazit s niekym alebo sam so sebou sa tu nevyplaca (nehovoriac o sutazeni s horami!). Pre ilustraciu z medicinskeho hladiska: ked som bola v Lhase (3 656 m n.m.), do pluc sa mi dostavalo uz o 40 percent menej molekul kyslika v porovnani s jeho prisunom na urovni mora. Po prilete do Lhasy sme zahajali dokladnu aklimatizaciu “ucebnicovym” sposobom – prechod do vyssej polohy, navrat nizsie a prespanie v nizsej polohe (v Lhase), na druhy den prechod do este vyssej polohy nez den predtym a prespanie opat v nizsej polohe, atd. Aklimatizacia vsak nic nezmenila na tom, ze pohyb do kopca dal pekne zabrat – hned prva tura nad 4 200 m n.m. “bolela” – clovek sa rychlo zadychal a islo to pomalsie nez by to islo v nizsich polohach. Na to si treba zvyknut a nic neprehanat od prveho momentu (ked sa dostanete do HA) az po moment, kym nedosiahnete svoj ciel a nasledne nezostupite aspon do zony uplnej kompenzacie.

Jankine foto – ide sa na mensi trek v okoli klastora Ganden v Tibete, trek zacina vo vyske cca 4 180 m n.m.
Jankine foto – niekde pocas treku, Ganden, Tibet (treba si predstavit, ze v takej vyske co krok – to vykon, lebo kazdy krok v stupajucom terene da poriadne zabrat)
Jankine foto – niekde pocas treku, Ganden, Tibet
Jankine foto – niekde pocas treku, Ganden, Tibet
Jankine foto – pocas treku, Ganden, Tibet
Pozn. Vpravo sedi Tibetanka, ktora odpociva pri robeni kory. Kora je druh tibetskej PUTNICKEJ modlitby, pri ktorej chodia budhisticki putnici ZASADNE V SMERE HODINOVYCH RUCICIEK okolo posvatnych miest alebo sakralnych stavieb. V Gandene je jeden z najvyznamnejsich tibetskych klastorov – tot sakralna stavba aj posvatne miesto – k tomu mozno neskor pripojim osobitny clanok.

V zone od cca 4 000 do cca 7 000 m n.m. (zona neuplnej kompenzacie) je bez aklimatizacie nutne pocitat so znacnymi poruchami organizmu az po bezvedomie a smrt. Inymi slovami, neaklimatizovat sa a ficat hore do zony neuplnej kompenzacie je cisty hazard a hlupost – sanca, ze AMS sa nedostavi v plnej sile, je takmer nulova. Dalsi text teda plati pre standardny resp. normalny (post-aklimatizacny) prechod do zony neuplnej kompenzacie. Uz z nazvu mozno dedukovat, ze vas organizmus (laicky povedane) sa vie prisposobit, no nie tak celkom, uplne len do urcitej nadmorskej vysky (k tomu dalej v texte). Vo vseobecnosti je v tejto zone fyzicka aj psychicka vykonnost vyrazne redukovana. Mozu sa objavit motoricke a psychicke poruchy. Znacne klesa schopnost racionalne rozhodovat a reagovat. Len pre ilustraciu z medicinskeho hladiska: vo vyske base campov (cca 5 000 m n.m.) je prisun molekul kyslika az o 50 percent mensi v porovnani s jeho prisunom na urovni mora . Telo sa vie takymto podmienkam prispobit, no je nevyhnutna aklimatizacia (2 az 5 dni podla geografickych okolnosti a rychlosti vystupu). Pokial ide o cervene krvinky – erytrocyty, ktore pomahaju prenasat kyslik, uz po 2 aklimatizacnych dnoch vo vyske cca 4 000 m n.m. sa ich pocet zvysi vdaka aklimatizacii o 10 percent. Po zhruba 10-ich dnoch pobytu je aklimatizacna faza pre zvysenie poctu erytrocytov ukoncena. Pokial ide o nasytenost krvi, vo vyske base campov je na urovni okolo 100 percent a nasleduje pomaly, az mesiace trvajuci proces, kym sa dosiahne nizsi hematokrit (cca 70 percent). Trvala aklimatizacia je mozna len do vysky 5 300 m n.m. – po tuto vyskovu hranicu a v tejto zone clovek este moze dlhodobo posobit/fungovat. Nad touto hranicou je pre nedostatok kyslika mozna iba adaptacia nudzovo riesiaca existenciu cloveka na kratky cas. Preto ani base campy expedicii by nemali byt nad urovnou 5 300 m n.m. Bezne symptomy pre zonu neuplnej kompenzacie (od cca 4 000 do cca 7 000 m n.m.) su: tazke, pretrvavajuce bolesti hlavy, tazka nevolnost a zvracanie, silny pokles vykonnosti, uplna strata energie, dychavicnost a zrychleny tlkot srdca a to aj v pokoji, nocna nespavost, suchy a silny kasel, pocity zavratu a neistoty pri chodzi, nad 5 000 m n.m. dochadza k malym krvacaniam sietnice oka, pomatenost, halucinacie alebo delirium (clovek moze robit nevysvetlitelne veci, napr. zacne zo seba strhavat na treku oblecenie alebo zabudne, kde a preco je, a pod., ja som napriklad vysadla na jaka – srandujem, teda takto, vysadnut som naozaj vysadla (mam aj foto, len sa hanbim publikovat), ale nebolo to v deliriu, stalo sa to v nizsich polohach v zone uplnej kompenzacie s dostatocnym prisunom kyslika – len teraz neviem, ci to nie je horsie:-). Kazdopadne, nechcem zlahcovat temu HAI a uz vobec nie pripadne potiaze z nej, bola to len reminiscencia na jaka (zlaty bol a pokojny, ja nepokojna:-), a lano, na ktorom bol uviazany, drzala v rukach (verila som, ze velmi pevne) Tibetanka – to len pre istotu, ze som nevyskocila na divokeho jaka pasuceho sa niekde v prirode:-).

Moje skusenosti s nadmorskou vyskou nad 5 000 m n.m. – zhruba rovnake ako v zone uplnej kompenzacie, t.j. ako pri vyske do 4 000 m n.m. Urcite pomohla dokladna aklimatizacka a velmi mi pomahalo pit kvantum vody – hned po zobudeni prvy liter a cely den / kazdy den som dokopy vypila ovela viac nez som normalne zvykla vypit. Samozrejme, ziaden alkohol – motate sa aj bez neho:-) a vasmu zubozenemu organizmu v takej nadmorskej vyske dalsiu zataz netreba. Pivo Lhasa a Everest som si isteze dala, no v nizsich polohach:-). Kyslik som mala kupeny, no nemusela som ho nakoniec pouzit a neotvorenu flasu som mohla vratit (a tak som aj urobila). Kyslik kupite v lekarni alebo na recepcii v hoteli / guesthouse. Je to lahucka flasa no velmi dlha, ledva som ju vtrepala do ruksaku. Podla mojho nazoru, ak vas caka prvocesta do velkych vysok, mat kyslik je fajn vec na psychiku – predsalen, clovek si nevie vopred predstavit, ake to bude, ked sa mu bude tazko dychat, no s vedomim, ze mate kyslik po ruke, sa az tak neobavate. Apropo, nejde samozrejme o kyslikove bomby, ktore si nosia horolezci pri vystupe na 7-8 tisicove summity:-) (taketo bomby maju cca 4 kg/kus a horolezci si ich beru niekolko, ovsem, ak si kyslik vobec beru). Este jedna zaujimavost, ktoru som nikdy predtym nezazila, no bola som upozornena vopred a tak som skody minimalizovala – o co islo, co sa stalo? Ked som priletela do Lhasy a otvorila bagaz, par veci, ktore boli uzavrete (zvacsa kozmetika), sa otvorili, vystrelili alebo vytiekli (gulickovy dezodorant – odletela gulicka, otvoril sa sampon, atd.) – bola som na to upozornena, preto este v Cine som si poriadne vsetko uzatvorila, nadoraz zatiahla, no aj tak sem-tam nieco “explodovalo”. Tot zmena tlaku a prilet do vysokej nadmorskej vysky.

Jankine foto – vyzera to ako lak alebo tuzidlo na vlasy, no je to kyslik:-)
Jankine foto – niekde v Himalajach, som vo vyske 5 039 m n.m., v pozadi hora Noijin Khangsang s vyskou 7 191 m n.m. 
Jankine foto – niekde v Himalajach, som vo vyske 5 248 m n.m.

V zone nad cca 7 000 m n.m. (kriticka zona alebo zona smrti) nie je v plucnych mechurikoch dosiahnuty kriticky parcialny tlak kyslika. Su to miesta, ktore neboli urcene na ludsky zivot. Vzhladom na povazlivo nizky tlak kyslika je z fyziologickeho hladiska problematicka vymena plynov z pluc do krvi a z krvi do buniek, co je zakladny predpoklad ludskeho zivota. Clovek sa nedokaze na tuto zonu aklimatizovat. V zone nad 8 000 m n.m. je az tak malo kyslika, ze telo zacne umierat, minutu po minute a bunku po bunke, preto clovek musi co najskor tuto zonu opustit. Aj keby clovek nevyvijal ziadnu aktivitu a len by lezal, organizmus by sa nestihal regenerovat a nastala by smrt. Clovek nevie dychat alebo takmer vobec dychat (ti, ktori sa dostanu az k vrcholu, sa musia na jeden krok nadychnut az 15-krat) a blizko vrcholu je solarna radiacia. Ak by horolezci dychali cez otvorene usta, mohlo by im zhoriet ustne podnebie. Kasel moze byt tak silny, az prasknu rebra. Na prstoch aj na jazyku sa objavuju praskliny. Pocas noci opuchne tvar, najma okolie oci. Beznym priznakom je dehydratacia. Priemerna teplota je minus 30 stupnov, na Evereste byva aj minus 60 stupnov Celzia. Zas, na strane druhej, zona smrti je pre kazdeho cloveka ina, niekto to ma v styritisic, niekto v sedemtisic metroch, vsetko zalezi od organizmu, hovori fantasticky slovensky horolezec Peter Hamor (apropo, paci sa mi aj jedna jeho veta “horolezci su zavisli od zazitkov a nie od vykonov” – len neviem, ci to plati pausalne, pre pana Hamora samozrejme verim, ze ano). Zvladnut vystup na 7-8 tisicovky bez pomocnych flias kyslika je opat velmi individualna zalezitost. V sucasnosti je udajne skor trend robit vystupy bez kyslika.

Nasledky HAI / AMS: Na postihnutu osobu je treba pozerat ako na tazko choru a bez nalezitych opatreni treba pocitat s najhorsim. Postihnuti sa musia urychlene (ihned) dopravit do nizsich poloh (minimalne o 600 az 1000 vyskovych metrov) a ako prva pomoc sa podava kyslik (neustaly prisun, a to aj v noci). Ak sa da, treba zabezpecit transport v specialnom vaku – hyperbarnej tlakovej komore, kde je mozne pomocou rucnej pumpy simulovat pretlak. Je smutnou pravdou, ze statisticky zo smrtelnych pripadov v dosledku vyskovej choroby sa az cca 80 percent udialo v skupinach – dovod: ludia sa casto medzi sebou hanbia povedat, ze pocituju tazkosti, faktormi su aj tlak skupiny na vykon a strach zo zlyhania. Viac nez kdekolvek tu preto plati “pomaly dalej zajdes”, pretoze hoci je vyskova choroba velmi individualna zalezitost, existuje tu jedno konstantne pravidlo: cim viac sa ponahlas, tym je vyssie riziko ochorenia a koniec dobrodruzstva / treku / vyletu (v tom lepsom pripade) a co v tom najhorsom pripade si kazdy domysli. 

Jankine foto – pohlad z lietadla pocas letu z Lhasy v Tibete do Kathmandu v Nepale, na zabere trosku vidiet Everest Summit a Lhotse Summit (vlavo)
Jankine foto – Tibetanky pod ladovcom Karola (Karola Glacier), 5 560 m n.m., Tibet

Zopar rad na temu HAI od skusenych (tzn. nie z mojej hlavy):-): aklimatizovat, aj pocas treku si davat aklimatizacne dni, prespavat (pokial mozno) vzdy v nizsej vyske, nez aku ste v ten den dosiahli, nasledovat rady odbornikov o maximalne kolko vyskovych metrov je zdravotne v poriadku vystupit za 1 den treku, pri rozplanovani treku na jednotlive dni pobytu radsej volit tzv. ohladuplnu defenzivnu strategiu, pozorovat symptomy HAI a ak nejake su, okamzite konat, pit velke mnozstvo vody (pokial mozno ziaden alkohol), v strave uprednostnovat uhlohydraty, neprecenovat vlastne sily, nenahanat sa resp. opakovat si (nazvem to) mantru “pomaly dalej zajdes”. Este par slov k vykonom nad 3 000 m n.m. vs kondicka vs aklimatizacia. Do momentu, kym sa clovek uplne neaklimatizuje, nie je kondicka vobec rozhodujuca. Najlepsie vyhliadky na uspesne dosiahnutie vrcholu teda nema fyzicky najzdatnejsi, ale najlepsie aklimatizovany. Schopnost organizmu adaptovat sa na vysku nezavisi od kondicky ani od veku, no ak sa clovek uz dostatocne zaklimatizuje, potom dobra kondicia umozni urychlit vystup aj zostup.

Slovo autorky na zaver: ak vytrvaly citatel dosiel az po tieto riadky, na headline prispevku si uz zrejme nespomina:-). Nic to:-). Napisala som ho v anglictine, kym prispevok v slovencine = snad to nerusilo. Hovorim si, ze ked sa mi to takto paci a kym nepisem v jazyku hindu, je to este v poriadku:-). Horam zdar a karavana ide dalej -> dufam, ze toho roku uvidim jeden summit, ktory som tiez vzdy chcela vidiet a ktory ma dokonca jeden superlativ, no a nachadza sa na inom kontinente – nie azijskom, aj ked v Azii by som chcela vidiet este velmi vela hor, napr. K2 (podla mna ma krasny tvar). A este jedna vec – velmi sa mi paci postoj resp. vztah pana Hamora k horam (ako som pisala vyssie, pan Peter Hamor je nas spickovy horolezec) – napriklad nema rad, ked pocuje, ako niekto “dobyja” a “pokoruje” horu. Horu vnima ako nadherne miesto, kde sa treba chovat ako v chrame a nie ako na bojisku. Velmi pekne to vystihol, svata pravda! Namaste, citatelia moji:-).

MAGNA – slovenska organizacia bez hranic

MAGNA je slovenska humanitarna organizacia, ktorej poslanim je zabezpecovat zdravotnu, nutricnu a socialnu pomoc detom a ich rodinam v krizovych oblastiach sveta. Ako rada casto hovorim, uzasne veci robia tito ludia!

Obsahom tohto prispevku budu temy, ktore mi nie su lahostajne. Temy, ktore osobne prezivam a dojimaju ma (a urcite aj vsetkych citlivych ludi). A napokon aj tema pomoci inym.

Zacnem vsak pre mna klasicky, t.j. vselijako len nie “in medias res”:-), a s obligatnym premostenim na cestovanie.

Foto z netu

Hovori sa, ze cestovanie je najlepsou formou vzdelania. Dnes to uz viem celkom zodpovedne potvrdit. Cestovanie otvara oci, clovek ziskava nadhlad (nad vecami, kde ho treba) aj vhlad (do veci, kam ho treba), zacne vnimat v sirsich suvislostiach a uvedomuje si to, co by ho zrejme doma v kresle nenapadlo (nic proti kreslu a vnuknutiam mysle v domacom prostredi:-). Ide to postupne a ide to samo, staci chodit s otvorenymi ocami a srdcom. To, ze sa clovek vela nauci o inych krajinach, ich historii a ludoch (a samozrejme aj vela o sebe), urcite netreba pisat. No zdaleka nejde len o oku a dusi lahodiace momenty, romanticke obrazy, pozitivne informacie, neutralne vedomosti alebo cukrikove zazitky – a tak to ma byt. Svet totiz nie je idealny (skoda), no lahostajnost by v nom urcite nemala mat ziadne miesto.

U2 and Africa: Where The Streets Have No Name [With Soweto Gospel Choir]

Cim viac cestujem, tym viac si uvedomujem, ze len taka vlastna postel a tecuca pitna voda v kohutiku (pre nas tazka samozrejmost) su pre obrovsku cast populacie na Zemi luxusom alebo nedostupnou komoditou. Mame sa sakra dobre a v porovnani s velkym poctom ludi v mnohych krajinach sveta zijeme nie v dostatku ale vo velkom prebytku. Ked sa balim, snazim sa vzdy nieco vziat aj pre miestne deti (Tibet, Nepal, India, naposledy v Afrike som dostala zakaz vojst do dedinky Kavangov v Namibii, ze tam nasinci nechodia, nie je zname, ako budu reagovat, nie je iste, ci ma staresina vypocuje (pozn. uradnym jazykom je anglictina a Kavangovia nou hovoria, nie su prirodnym, tradicne zijucim kmenom ako napr. Himbovia, s ktorymi som komunikovala prostrednictvom lokalnej tlmocnicky a rukami a nohami:-), no aj tak som isla a rozdala, co som priniesla a mala som velku radost a myslim, ze aj oni – o tom niekedy nabuduce aspon drobny clanok a fotky). Taketo darceky su samozrejme len malickosti a nie realna pomoc. Preto dlhodobejsie prispievam na projekty MAGNY (nielen).

Po osobnej navsteve Kambodze som sa zamerala (prostrednictvom a vdaka MAGNE) na opakovanu pomoc pri realizacii stavieb nemocnic pre rodiace zeny a ich babatka v chudobnych oblastiach krajiny. Vdaka pomoci ludi by tak mali vzniknut centra pre obete nasilia a HIV/AIDS, ktore budu poskytovat zdravotnu starostlivost, post-traumaticku pomoc, mentalnu liecbu a socialnu pomoc. Architektonicky design centier maju na starosti architekti z Vallo Sadovsky Architects, ktori pracuju bez naroku na honorar. Link na tento unikatny projekt (okrem inych aj pod zastitou Tani Pauhofovej, ktora oblast osobne navstivila):
https://www.magna.sk/spravy/spravy-z-terenu/staviame-nemocnice-s-bubom

Projekt nemocnice: KAMBODŽA. 2018. Návrh 1. MAGNA/BUBO centre v Kambodži. © Vallo Sadovský Architects
ZDROJ: https://www.magna.sk/spravy/spravy-z-terenu/staviame-nemocnice-s-bubom

Preco sa Kambodza stala citlivym a sugestivnym miestom na mojej mape Zeme? Vo svete bezne navstevujem aj pietne miesta alebo pamatniky, pri ktorych sa zastavim a rozmyslam a je mi samozrejme smutno … pamatniky na pohnute casy minule, ktorym sa ludsky neda porozumiet, no mali by byt navstevovane kvoli pamiatke a tiez preto, aby sluzili ako memento pre terajsie a dalsie generacie. Nevynechala som tak napr. Pamatnik Mieru + Hiroshima Peace Memorial Museum v Hiroshime v Japonsku, War Remnants Museum v Saigone (dnes Ho Chi Minh City) vo Vietname, atd. Pokial ide o Kambodzu, navstivila som Muzeum Genocidy (Tuol Sleng Genocide Museum) v hlavnom meste Phnom Penh, ktore je situovane v neslavne znamej vaznici S-21 (Security Prison S-21) sluziacej byvalemu Pol Potovmu genocidnemu rezimu. Dve najvacsie genocidy v dejinach ludstva namierene proti vlastnemu narodu boli genocida v Rwande (800 tisic obeti) a genocida v Kambodzi (3 miliony obeti). O kambodzskej nepotrestanej genocide bolo publikovanych nespocetne vela clankov, no aspon strucne: za vlady Pol Pota sa Kambodza zmenila na obrovsky vyhladzovaci tabor a prvou cielovou skupinou tohto zvrateneho rezimu, vybranou na okamzitu likvidaciu, boli vsetci vzdelani ludia, vsetka inteligencia naroda – ucitelia, lekari, vedci, atd. (stacilo, ze clovek nosil okuliare, nemusel byt ani vzdelany, automaticky bol povazovany za intelektuala a bol popraveny). Do dnesnych cias (!) ma takmer kazdy zijuci Kambodzan v rodine niekoho, kto bol umuceny alebo prinuteny mucit inych. V muzeu genocidy som sa rozplakala a nedokoncila “prehliadku”. Kambodza dodnes bojuje s nasledkami rezimu, rany sa hoja len velmi pomaly a pomoc je stale potrebna. Len vdaka Lekarom bez hranic a ucitelom z cudziny sa mohla zacat spamatavat.

Jankine foto – Muzeum Genocidy (Tuol Sleng Genocide Museum), Phnom Penh, Kambodza

Moj fotoalbum z Kambodze (zamerany na fotky miestnych uzasnych ludi) som nazvala “I left my heart there” a styri moje fotky boli vystavene na Camera Slovakia (nejde o fotky nizsie). Ku Kambodzi mam teda naozaj blizko – nie su to len prazdne slova alebo snaha dojat citatela …

Jankine foto – vlavo na vozidle transparent neziskovej organizacie AHC (Angkor Hospital For Children) – jedno z mala zariadeni, v ktorom zdravotnu starostlivost poskytuju priamo Kambodzania (a nie cudzinci) so sloganom “hospital for Cambodian children, run by Cambodians”. Projekt vznikol vdaka jedinej fotke jedneho Japonca. Ako to bolo? Japonec Kenro Izu navstivil v roku 1993 Kambodzu, ktora sa spamatavala z brutalneho rezimu Pol Pota. Hlboko ho zasiahlo, co videl a okrem kulturnych pamiatok odfotil aj miestne deti a rozhodol sa, ze musi nieco podniknut a pomoct im. Zalozil neziskovu organizaciu “Friends without a Boarder” a neskor, v roku 1999 aj za pomoci profesionalnych zdravotnickych pracovnikov, medzinarodnej umeleckej komunity a 6 tisic podporovatelov z celeho sveta otvorila svoje brany nemocnica pre deti “Angkor Hospital For Children”.

Na stranke MAGNY som sa docitala o dalsej nedavnej (nastastie, co do poctu obeti, mensej) genocide zameranej proti vlastnemu ludu – genocide v Kongu. MAGNA je (ako obvykle) v epicentre diania, pomaha ako vie a jej pracovnici riskuju vlastne zivoty. Z clanku vyberam: “Prepravovať lieky a zdravotnícky materiál na záchranu životov do afrického vnútrozemia loďou nie je v misiách MAGNA bežné. Pre našu najnovšiu zdravotnícku intervenciu v oblasti Yumbi v Demokratickej republike Kongo je však, zdá sa, nevyhnutné a najbezpečnejšie priviezť zásoby z hlavného mesta Kinshasa loďou po rieke Kongo. Tá tvorí prirodzenú hranicu medzi DR Kongo a susednou Konžskou republikou s hlavným mestom Brazaville. Potrebujeme s kolegami bezpečne dostať lieky do oblasti, kde na pomoc a liečbu čaká asi 80-tisíc ľudí.” V postihnutej oblasti MAGNA prevadzkuje 3 mobilne kliniky a 8 zdravotnickych zariadeni vratane 2 nemocnic. Liecbu poskytuje aj v taboroch pre vysidlenych ludi. Podrobnejsie informacie su na tomto linku:
https://www.magna.sk/spravy/spravy-z-terenu/rwanda-nebola-posledna-nedavno-doslo-k-etnickemu-vrazdeniu-v-dr-kongo

Kedze nie som lekarka ani zdravotna sestra a moja akakolvek pripadna pomoc v terene v Kongu by bola asi viac na skodu nez na uzitok, pomohla som inak – prispevkom.

Love, peace and welfare (!) … a to nielen pre Kongo … (!).

Jankine foto – odkaz pre ludstvo v podobe milionov origami (papierovych zeriavov) blizko monumentu Detskeho pamatnika mieru (The Children’s Peace Monument) v Hiroshime v Japonsku. Origami posielaju ludia z celeho sveta.

Zaujimavost z netu o tychto origami za mier: Peace Minds Hiroshima aims to reach that lofty goal, appropriately enough, on the wings of the roughly 10 million paper cranes sent to the Children’s Peace Monument each year. Together, the origami offerings amount to 10 metric tons annually — more than the weight of the Hiroshima and Nagasaki atom bombs combined.

Slavkovsky stit – nekonecny a turistami neoblubeny tatransky stit

Podtitul 1 (pocas vystupu): Defile mojich myslienok: “Kedy tam uz budem? Preco sa zas niekam trepem? Kedy tam uz budem?” a to iste odznova:-)

Podtitul 2 (po uplynuti isteho casu od vystupu): Vzdy, ked prichadzam do Stareho Smokovca a vidim tento mohutny stit v jeho plnej krase, pozeram sa s usmevom hore, ze kam som to az vysla:-).

Slavkovsky stit je so svojou vyskou 2 452,4 m n. m. jednym z najvyssich slovenskych vrchov zdolatelnych bez pouzitia horskeho vodcu alebo horolezeckej techniky.

Foto z netu

Prevysenie (extra velke): 1442 m  (na porovnanie: pri vystupe na Lomnicak je prevysenie 460 m a na Gerlach 1100 m).

Trvanie (celkovy cas, tam a spat): 8-9 hodin.

Jankine foto

Vystup na Slavkovsky stit je namahavy a obtiazny na vytrvalost (niektore zdroje hovoria, ze patri k najtazsim turam v ramci VT prave kvoli velkemu prevyseniu) a psychicky narocny – totiz, samotny vrchol po cely cas nevidite, co cloveka celkom frustruje. Preto radim, vopred sa pripravte na to, ze 4-5 hodin uvidite len cesticku a nie ciel a len tazko sa utesite inak svatou pravdou “aj cesta je ciel”:-). Na ilustraciu: asi 150 krat sa vam bude zdat, ze vrchol uz musi byt niekde “za rohom”, no je to iluzia, pocitajte si to a ked vas to napadne po 151. krat, vrchol uz zacne byt naozaj takmer na dosah:) – presne tak by som popisala driapanie sa hore a klamlive zdania pri videni pocetnych predvrcholov.

Jankine foto
Jankine foto
Jankine foto
Jankine foto

Mnohi oznacuju vystup za monotonny. Je pravda, ze charakter krajiny sa cestou velmi nemeni, no mne monotonny nepripadal. Kazdopadne, nech mate dojmy pocas vystupu akekolvek, to, co uvidite hore, vas nielenze nesklame, ale vam doslova vyrazi dych (“atmo guaranteed”) – tie vyhlady
udajne patria k vobec najkrajsim v Tatrach (Mala Studena dolina, Velka Studena dolina, masiv Prostredneho hrotu, Gerlachovsky stit, Vychodna Vysoka, Lomnicky stit, atd.) .

Jankine foto

Vyhody: Krasne, excentricke vyhlady, ziadne masy turistov a ziadne exponovane useky technicky istene (pre mna super, lebo vysok sa bojim* a teda retaze, stupacky a podobne nemam v laske).

*Nebojim sa lietania – lietadiel, helikopter, lanoviek (ani nadmorskej lanovky som sa nebala), bojim sa vysok v terene, ked idem po svojich (vtedy potrebujem povzbudit alebo ak je moznost, vyberiem si inu trasu:-) a bala som sa napr. aj vtedy, ked som isla mikrobusom cez velke priesmyky v Tibete (striedavo som si pozerala na topanky a lahala si na sedacku, aby som nevidela dole:-).

Jankine foto

Trasu a vsetky ostatne informacie sa docitate na nete. Moje 3 skromne rady su: (1) Majte naozaj vela vody na cely den, lebo po ceste nie je ziadna chata a pojdete dlho. (2) Vezmite si trekingove palice. Ja som si svoje nevzala (radsej chodim bez nich), no podcenila som prevysenie … vzhladom na prevysenie a trvanie tury su palicky viac nez potrebne, bez nich som sa trapila. Mala som stastie, lebo jeden turista sa mi prihovoril a spytal sa, preco ich nemam (?). Nepamatam si, co som mu odpovedala, asi nieco take, z coho usudil, ze som si pomylila cestu na stit s cestou na kavu:-), lebo bez vahania mi sam od seba jednu svoju palicku pozical a druhu si nechal. Dal mi telef. cislo a dohodli sme sa, ze kazdy si individualne vyjdeme a zideme stit a stretneme sa podvecer v Starom Smokovci a palicku mu vratim. Tak aj bolo a asi nemusim zbytocne upriamovat pozornost na to, ze kto na koho cakal v Smokovci:-)! Dodnes si na to spominam a dakujem – zlaty clovek, fakt mi to velmi pomohlo, najma pocas zostupu (velke kamene, velke prevysenie, kolena uz bolo citit, unava, na konci som sa o palicku az tak opierala, ze som mala pocit, ze sa prevazim a lahnem si na zem aj s tou palickou :-))! (3) Dobre sledujte znacky, niekedy ich vidno velmi slabo (na kamenoch) a objavia sa po dost dlhom case. Ked si nie ste isty, pockajte na niekoho – kazdy omyl moze byt fatalny. Raz som aj s takou malou skupinkou traverzovala naspat, lebo sme pocas zostupu zistili, ze nejdeme spravne – vsade okolo nas boli rovnake kamene a skaly a nebolo vobec vidno, kde je “chodnik”.

Jankine foto – vacsina turistov (ako aj chalan na fotke) mala trekingove palice… ja nie (aspon spociatku) :-)…
Jankine foto – trekingova palicka, ktoru mi pozical jeden dobrodinec. Apropo, ked som isla na Slavkovsky stit, bol super krasny, horuci den, isla som v tricku. Hore bolo este trosku snehu.

Z tych usmevnych momentov: Kedze velke balvany, casto nepomohla ani palicka a musela som sa (nedostojne) zosuchnut po bruchu dole:-), obcas som nechcene urobila takmer snuru (oblecko to nastastie vydrzalo, neviem si inak predstavit ten “triumfalny” navrat do obce Stary Smokovec s roztrhanymi nohavicami:-), obcas som potrebovala pomocnu ruku (potiahnut hore alebo zachytit), dlane a ruky som mala doskrabane, dalsi den (a aj ten dalsi a mozno aj dalsi) som sa nevedela postavit na nohy :-). Napriek tymto prikoriam:-), v dobrom spominam:-)!

Time flies, but memories last forever

Podtitul: Ako ide cas – skok z raneho detstva do dnesnych cias (time flies). Kym vacsinu beznych udalosti pamat selektuje a priebezne vymazava, spomienky na zazitky z ciest nestracaju na intenzite a farebnosti (memories last forever) a nic na tom nemeni fakt, ze mam rada aj cierno-biele fotky (pamatam si totiz vsetko vo farbach). Ako som sa rokmi zmenila ja, zmenili sa (neprekvapujuco) aj moje citatelske preferencie :-).

Mala som 6 rokov a dostala som do uschovy kluce od nasho bytu (velka vec:-)!), ktore som nosila v klucenke pod svetrom, aby mi ich nikto nevzal a dokazala som, ze som uz dost velka a kluce si postrazim : -). Zo skoly a do skoly som totiz chodila sama a tak sa kluce hodili.

Na krku klucenka :-). Fotili nas v skole pri takom mure, jedneho po druhom :-).

Ked som sa naucila citat, mojimi dvomi najoblubenejsimi knihami sa stali Smely zajko v Afrike a Belka a Ruzenka :-). Zapisala som sa uz vtedy do kniznice (Druzba na Sidl. III v Presove), kam som chodila peso a raz som si navyberala tolko knih, ze som ich neudrzala v taske a tak mi pani knihovnicka zopar odobrala :-). Stale si pamatam trasu do kniznice a aj svoj citatelsky preukaz :-). Ta kniznica uz davno neexistuje a namiesto citatelskeho preukazu som dnes drzitelkou medzinarodneho ockovacieho preukazu:-) (zaznam o konkretnom ockovani je “must be” na vstup do niektorych statov sveta).

Ako cas (mierne :-)) pokrocil, vydala som sa na osobny prieskum do subsaharskej vychodnej Afriky, kde som velmi rychlo (hned) pochopila, ze Afrika je ako kava, ktoru tak zboznujem (horuca, cierna, silna, vonava …) a ktoru si dam zas a znova v duchu notoricky znameho “ked ju milujes, nie je co riesit“. Tak aj bolo a zrazu som sa este suchou a nespalenou nohou* ocitla v Juznej Afrike a v ramci nej najskor v Kapskom meste (Juhoafricka republika).

Ti ludia vzadu su nejaki cudzi, mne neznami turisti.

*Mokre nohy som mala napr. pri povinnej dezinfekcii chodidiel pri prechode statnou hranicou medzi Namibiou a Botswanou alebo aj pri Vic Falls, kde mi pri niektorych kataraktoch nepomohol ani prsiplast a zlialo ma absolutne. Spalene chodidla (3 pluzgiere od spalenin vdaka zeravemu piesku) som si nechcene zabezpecila pri vystupe na najvyssiu dunu v najstarsej pusti sveta Namib, ktora superi s Atacamou v Chile o najsuchsiu pust na svete.

Dilema cestovatelov-cakatelov: juh alebo vychod Afriky? Da sa v tomto vobec poradit? Tazko, lebo oblasti Juznej Afriky su uplne ine nez Vychodna Afrika. Podla mojho nazoru vsak ziadnym vyberom neurobite chybu (nic v tomto smere nie je chyba), jedine ak by ste si splietli predstavy o Afrike s obrazom Europy alebo predstavami o Azii, Amerike, Oceanii, Polarnych oblastiach:-) alebo ak milujete svoj komfort nadovsetko (Afrika nie je uplne easy). Mojimi favoritmi (k dnesnemu dnu) su: Tanzania (Vychodna Afrika) a Namibia (Juzna Afrika). Ak raz uvidim aj ine krajiny, nez ktore som v tychto regionoch doposial videla, rebricek sa moze zmenit. Ako som uz pisala v skorsom prispevku, z Vychodnej Afriky ma laka napriklad Etiopia. Nemenej ma fascinuje Zapadna Afrika a vlastne +/- vsetky casti Afriky : -). No pokial ide o centralnu Afriku, to uz je ten najvyssi level pre extra skusenych cestovatelov, ktori v Afrike boli velakrat – su to tvrde cesty (dzungle, vyssie riziko vacsieho poctu chorob, etapy, ked bude minimum vody a dlhsi cas ziadne jedlo, a uz vobec nie umyvadlo:-), horucava kombinovana s extremne vysokou vlhkostou vzduchu, atd.) – na taku expediciu by ma zatial asi nikto nezobral … a opacne – na taku expediciu by ma zatial asi nikto nenahovoril … no ak by mi ti najviac skuseni povedali, ze to dam, tak oprava z “nenahovoril” na “asi nahovoril” :-).

Literatura dnesnych cias :-).

A ako sa prejavil cas na kniznom vybere? Knizku Smely zajko v Afrike tak nejak prirodzene :- ) nahradila ina literatura, adekvatnejsia veku:-) (aj ked nic proti rozpravkam). Knihu Wildlife of East Africa od Davea Richardsa som si najskor od dvoch ludi nezavisle, po castiach nafotila do fotaku (nevedela som ju splasit). Horsie bolo, ze z fotky inej fotky (nevelka ostrost) sa mi tazko porovnavali moje zabery z ciest a tak som si dlhy cas, aby som identifikovala odfoteny objekt, pomahala zdrojmi z netu. Knihu sa mi uz medzicasom podarilo kupit : -). Je to super publikacia, ak chcete ziskat zakladny prehlad o africkych vegetacnych pasmach, zvieratach, vtakoch, hmyze, stromoch a kvetoch. Nevyhodou je anglictina, lebo anglicke nazvy zvierat vam nic nepovedia a v beznom slovniku nenajdete ich preklad. Obsahuje fotky, strucny popis zivocisnych / rastlinnych druhov a ich biotopy a zmesti sa aj do cross-body tasticky. Je urcena pre laickeho citatela, bezneho turistu a hoci je primarne venovana faune Vychodnej Afriky, perfektne posluzi aj v Juznej Afrike (drviva vacsina zvierat a vtakov zije aj tam, aj tam). Uz co-to z fauny ovladam, no vela nie (ak vsak porovnam casy uplneho bezvedomia spred navstevy Afriky, tak dnes som zoolog :-).

Pripajam fotky s podtitulom “nie je zebra ako zebra”:-).

Jankine foto – Zebra stepna resp. kvaga vychodoafricka – ide o najpocetnejsi druh zebry, zije vo vychodnej a juznej Afrike.
Jankine foto – Zebra Hartmannova alebo vrchovska – MIMORIADNE VZACNA FOTKA – ide o ohrozeny druh zebry, z ktorej sa zachovalo do dnesnych cias IBA MALO KUSOV. Dalsim faktom, preco je miziva sanca, ze ju uvidite, je jej biotop – zije na pahorkoch a suchych vrchoch, kam sa bezny turista nedostane. Vyskytuje sa v juznej Afrike.

A na rozlucku aj fotky s podtitulom “nie je zirafa ako zirafa”:-).

Jankine foto – Zirafa masajska – zije vo vychodnej Afrike.
Jankine foto – Zirafa nubijska Rotschildova – MIMORIADNE VZACNA FOTKA – ide o ohrozeny poddruh zirafy len s niekolkymi sto zijucimi jedincami. Volne v prirode zije len v Keni a Ugande.
Jankine foto – Zirafa juhoafricka – zije v JAR, Botswane, Zambii a Mozambiku.

Tak trosku o Thajsku, tak trosku o Bangkoku

Podtitul: Thajsko – krajina usmevov. Bangkok – Mesto anjelov, mesto tisicov Budhov aj mesto hriechu (nuda tu nehrozi). V nocnom Sin City su prekvapenie a rozpaky v poriadku, pohorsovanie nie (to radsej zostante sediet v hoteli).

Thajsko bola moja druha “vstupna brana” do Azie – druha azijska krajina, ktoru som navstivila. Hoci je zamorena turistami, ktorych pritomnost trosku ubera na azijskom spirite, je to fajn destinacia na to, aby ste zistili, ci ste “aziofil” :-). Ja som a velmi! No az po navsteve dalsich azijskych krajin, v ktorych je to “azijske” v (o dost) koncentrovanejsej podobe, som Azii skutocne podlahla. Naspat k Thajsku. Hovori sa o nom ako o krajine usmevov – to plati, ziju tu neskutocne vysmiati a srdecni ludia, taki dobracikovia (mozno aj preto, ze su theravadski budhisti). Hovori sa tiez o miestnej vybornej gastronomii – aj to plati (pre mna osobne vsak nie je azijskou topkou, napr. vietnamska a japonska kuchyna maju u mna prednost). Hovori sa o krasnych plazach v roznych thajskych provinciach a o nadhernych ostrovoch v Adamanskom mori – aj to plati. A napokon, v suvislosti s Thajskom sa sklonuje na vsetky mozne sposoby turistika s hviezdickou – aj to plati. Co tu treba navstivit? Neponuknem ziadne bedekrove informacie, len zopar osobnych tipov – Bangkok, plaze (par noci som bola na Krabi) a ostrovy (ja som ich videla cca 5-6), urcite byvale starobyle hlavne mesto Ayutthaya – mesto kralov Siamu, tiez plavajuce trhy Damnoen Saduak (cca 100 km od Bangkoku) a pamatnik obetiam krvavej vystavby zeleznice z Thajska do Barmy (tzv. zeleznica smrti), kde su este aj dnes denne ukladane cerstve kvety a ktory sa nachadza pri rieke Kwai.

Slavny roman Pierra Boulleho Most cez rieku Kwai vysiel v roku 1952. O pat rokov neskor vznikol na jeho motivy rovnomenny film: https://www.csfd.cz/film/5696-most-pres-reku-kwai/prehled/ . Netocil sa v Thajsku, ale na Sri Lanke. To ani trochu nevadilo akademikom, ktori mu nasledne udelili sedem Oscarov z osmich nominacii. Nielen roman, ale aj film maju fiktivnu zapletku, prave ta vsak celu oblast preslavila. Hoci zapletka je fiktivna, tragicka vystavba zeleznice bola skutocnou historickou udalostou a pamatnik obetiam som navstivila (apropo, presla som aj cez most).

A teraz k Mestu anjelov / Mestu hriechu. Bangkok je jedno uzasne, farebne, rusne, vibrujuce a uvolnene city, plne zabavy, no aj historickych pamiatok a soch Budhov. Je tiez (a zrejme celosvetovo) zname vykricanou stvrtou Patpong. Hovori sa (citajte s nadsazkou), ze “kto nebol v Patpongu, nebol v Bangkoku”. Skor to zrejme plati pre turistiku s hviezdickou, no kedze prave v Bangkoku som videla to, co inde na svete nie, suhlasim, ze treba skocit aj tam, lebo k mestu proste tato stvrt patri (nehovorim, ci je dobre alebo zle, co vsetko sa tam odohrava, je to proste fakt a tak to treba brat a nemoralizovat). Za bieleho dna inak nevinne vyzerajuca stvrt, ktora sa v noci meni na miesto, kde uvidite a kupite vsetko – od falzifikatov osobnych dokladov cez oblecko, kokosove orechy az po privatne sluzby snad kazdeho druhu (zdaleka nielen krajcir, maser, tater, plasticky chirurg, zubar) alebo vstupne na show podla vasho gusta :-). 

Jankine foto (trosku rozmazane) – fake osobne doklady na predaj v ulickach Bangkoku (cas na fotke nezodpoveda real time, casovy posun bol + 6 hodin)

Do miestnych klubov chodia uplne bezne aj zeny – turistky alebo pary (nielen muzi). Zaskoceni asi budete, najma ked tam pojdete cisto zo zvedavosti – dvere za vami zaklapne bodyguard, obklopi vas sero, no aj tak dobre uvidite, a to doslova vsetko – nielen klasicke shows, travesti shows, ale aj live “produkcia” a la hodinovy hotel odohravajuca sa v ringu a aj mimo neho (kde prislo) a dokonca v podani neazijskych parov. To, co som nazivo na verejnosti (v utrobach klubu) videla v Patpongu, som nikde na svete nevidela. Plati absolutny zakaz fotit a natacat – neskusajte to, lebo vas aj s poharikom v jednej ruke a fotacikom v druhej ruke v tom lepsom pripade vyhodia, v horsom pripade vam a vasmu fotaku daju lekciu thajskeho boxu. Ako to vidim ja? (1) Ak ste jedinec s prudernejsou povahou alebo ak mate sklony sa pohorsovat, sudit, hodnotit, tak tam ani omylom nechodte. (2) Inak urcite skocte aspon nakuknut – ak vas to nebude v ziadnom klube bavit, v Patpongu je aj obrovsky nocny trh. (3) Najkrajsie zeny v Thajsku su muzi (lady-boys) : -) – na prvy pohlad je velmi mala sanca rozoznat ich od zeny a mnohi su naozaj pekni / pekne. (4) Aby si turisti dodali odvahu a zlepsili naladu, “skyblikuju sa” – o co ide? Na ulici su stanky, v ktorych maju nieco ako male vedierka, ktore vam naplnia mixom najtvrdsieho alkoholu a ten sa pije cez slamku – vrazedne kombo, lebo teplo (aj v noci), do toho tvrdy alkohol a este mixnuty a slamka – ja som nekyblikovala, stacil mi jeden, dva druhy (nie desat). Pripajam par foto lady-boys (ako som pisala vyssie, v tych “najtmavsich” kluboch bol zakaz fotit a natacat, ziadne foto nemam a vlastne, ak by som aj mala, nepublikovala by som :-). 

Jankine foto (v nevelkej kvalite, fotene v polotme) – v strede, v bielo-ciernom oblecku nie je zena ale lady-boy, Bangkok
Jankine foto – ziadne zeny na podiu (but that’s none of my business), Bangkok
Jankine foto – lady-boys, Bangkok

Kedze som do Thajska a ani do Bangkoku nesla kvoli turistike s hviezdickou:-), patri sa na tomto mieste (aj napriek tomu, ze clanok nemal byt o kulturnych pamiatkach) aspon spomenut “must see” zalezitosti v Bangkoku, ktore som si pozrela aj ja – prenadherny Kralovsky palac, jedinecny sediaci Budha z cisteho zlata, chramovy komplex Wat Pho s obrovskou sochou pozlateneho leziaceho Budhu (ide o najvacsi a najstarsi chramovy komplex v Thajsku a tiez miesto, kde vznikli zname thajske masaze), budhisticka stupa Wat Arun (najkrajsia je pri vychode alebo zapade slnka), plavba po rieke Chao Phraya, ktora vertikalne pretina Bangkok a priblizi vam kontrastnu stranku mesta resp. jeho lesk aj biedu (spickove hotely, moderne budovy a vily striedaju rozpadavajuce sa domceky na koloch). K dotvoreniu predstavy o meste treba spomenut populaciu s vyse 8 mil. obyvatelov, velky hluk a smog (stale vsak o dost mensi nez v Indii), esteticka/plasticka chirurgia a nemocnice na taketo zakroky na spickovej urovni (vykony v oblasti estetickej/plastickej chirurgie patria medzi najlepsie na svete a pocetnu klientelu predstavuju cudzinci) a tiez tuk-tuky. Ked som sa v noci alebo skor nadranom vracala z Patpongu na hotel, isla som tuk-tukom. Pamatam si, ze moj tuk-tukar sa rozhodol na 8-prudovej dialnici pretekat s inym tuk-tukom a s o dost rychlejsimi autami a ja si uz nespominam, preco som ho v tom este aj povzbudzovala:-) ?! … Tymto moja night-tour Bangkokom dostala este jednu adrenalinovu bodku na zaver (apropo, k Bangkoku by sa mi akosi jazda v taxiku s taxikarom v bielych rukavickach, ktora je tak typicka pre moje milovane Japonsko, vobec nehodila). Na hotel som dorazila ziva a zdrava a celkovo nadsena z tohto mesta (a teraz zamerne napisem) – Mesta anjelov:-).     

Film Red Sparrow, 2018

RED SPARROW – thriller (moj oblubeny filmovy zaner) a vynikajuca, oscarova Jennifer Lawrence (moja oblubena herecka) = kombinacia, ktora rozhodla, ze si film skoro pozriem. Bola som aj celkom zvedava, ako sa Jennifer zhosti netradicnej role tvrdej spionky Dominiky – nesklamala a znova potvrdila svoj talent. Film sice nie je z kategorie, na ktore sa nezabuda, ale mne sa pacil (na CSFD ma velmi slusne skore). Treba sa vsak pripravit na velmi chladne a tazive atmo pocas celeho deja tohto spionazneho thrilleru z ruskeho prostredia (modernejsia “cold war”). Primabalerina Dominika (Jennifer Lawrence) so zeleznou sebadisciplinou no bez pripravy na skutocny zivot sa nahle ocita v tazkej rodinnej a osobnej situacii, ktora ju prinuti stat sa nastrojom ruskych tajnych sluzieb. Po drastickom a zvratenom vycviku sa z nej stava najnebezpecnejsia spionka (master). Vyberam z filmu: “Vase telo patri statu. Stat ho od narodenia zivil. Teraz stat ziada nieco na oplatku.” Za minus povazujem miestami roztahany dej. Asi 2-3 sceny boli tak surove, ze som si musela zakryt oci:-). Plusy: namet, herecke vykony, neskutocne krasny hudobny soundtrack, dost uveritelna vzajomna pritazlivost medzi Dominikou a sledovanym americkym objektom Nathanielom (Joel Edgerton) a velmi vydareny koniec v podani Dominiky (rozuzlenie prekvapilo). Apropo, program resp. skola ruskych spravodajskych sluzieb urcena na vycvik pre mladych, peknych a vynimocnych ludi skutocne existovala (vznikla za Chruscova). Vybrani adepti museli prejst extra tvrdym zaskolenim (za hranicou vsetkeho, co inak bezstarostny mlady clovek bezne zaziva) s cielom naucit sa pouzit v terene mozog, vlastne telo, psychologiu a vsetky dalsie prostriedky na sledovanie inteligencnych cielov a ziskavanie tajnych informacii.  

TRAILER k filmu Red Sparrow (natacalo sa v mnohych mestach, najma vsak v Budapesti a par scen aj v Bratislave)
Ukazka zo SOUNDTRACKU k filmu Red Sparrow – James Newton Howard – Didn’t I Do Well? 

Jankine spomienky na Afriku II -> Bohovia sa museli zblaznit :-)

Keby mi niekto pred par rokmi povedal, ze pojdem DO AFRIKY (!?), zalubim sa do nej a vratim sa tam, pomyslela by som si ….. si svoje :-). Nemyslitelne sa (ako spravne tusi pozorny citatel) stalo realitou. A nebol v tom ziadny samanizmus ani cary …. aj ked, kto vie :-)? O com teda bola moja druha navsteva ebenoveho kontinentu? Suma sumarum: 4 staty na juhu Afriky – JAR, Namibia, Botswana a Zimbabwe. Vyse 6 200 km prejdenych pozicanou Toyotou po cestach – necestach, 2 slussdefekty “v cene” (pri prvom som si len oskrela ruku, pri druhom to uz bolo o skuske odvahy, kedy mi nebolo vsetko jedno, no dnes si uz na tuto prihodu spominam s usmevom a premieta sa mi akoby islo o surrealny film, v ktorom neucinkujem – o tom niekedy nabuduce).

Jankine foto – niekde na ceste v Namibii (jazdi sa na lavej strane alebo ako chcete, bezne cele hodiny nestretnete ziadne ine auto)

Aby to vsetko mohlo zacat, musela som nastartovat lietadlo :-). Lietam naozaj velmi rada, ale longhaul lety mi davaju zabrat. Tazko sa mi v lietadle zaspava a vacsinou neprespim pocas celej noci viac ako 3 hodiny (aj to prerusovane). Kazdemu letu, ktory ma trvat menej ako 9 hodin, sa vzdy potesim :-). A doslova zboznujem 1 prestup.

LETOVY ITINERAR (letela som a letela … az na samy koniec juznej pologule): 1/ Vieden – Dubaj, SAE (Emirates), 2/ Dubaj, SAE – Kapske mesto, JAR (Emirates). POTOM par tisic kilometrov po susi autom a potom znova do oblakov: 3/ Victoria Falls, Zimbabwe – Johannesburg, JAR (British Airways), 4/ Johannesburg, JAR – Dubaj, SAE (Emirates), 5/ Dubaj, SAE – Viedeň (Emirates). Nalietala som sa aj do zasoby :-), cestou tam aj spat som bola “v eru” cca 16 hodin x 2.

Jankine foto – tucniak africky (JAR)

Niektore z navstivenych miest a uzemi: Cape Town, prirodna rezervacia Cape Point, Simon´s Town, Chapmans Peak Road, Namaqualand, Vioolsdrif, Cape Cross, Skeleton Coast, Windhoek, Swakopmund, Sossusvlei, Dead Vlei, NP Etosha (safari), Damaraland, Khorixas, Caprivi Strip, Kunene, Opuwo, Twyfelfontein, Grootfontein, Kasane, Hoba, NP Chobe (safari), Katima Mulilo, Victoria Falls.

Jankine foto – do tejto helikoptery nasadnem, no a biely dym v pozadi vlavo je ukaz nad buracajucimi Vic Falls (Viktoriine vodopady) – voda spliecha az do vzdialenosti 800 m (!) – aj preto maju trefne oznacenie “dym, ktory hrmi” (Zimbabwe)

Hovori sa, ze Afrika je nekompromisna, aj pokial ide o dojmy z nej. Staci ju navstivit len raz a bude vam jasne, ci je to laska na cely zivot alebo “dakujem, neprosim”.

Jankine foto – baobab (Zimbabwe)

Chodte si Afriku pozriet, niet nad osobnu skusenost. Cestopisy, bedekre, fotovystavy, premietania, atd. su samozrejme velmi fajn, no ak nie ste ich autorom, Afriku vam priblizia a predstavia doslova “z helikoptery” a sterilne (bez vone, bez chuti, bez vanku …). Az ked stupite na oranzovu podu, nadychnete sa miestneho vzduchu, uvidite prvy (druhy, treti, …) africky zapad slnka a nocnu oblohu a pozriete sa do oci lokalnych ludi, ktori ziju uplne jednoducho, nekomplikovane a mnohi z nich urcite stastne (v pravom zmysle slova), az potom sa do Afriky ponorite.

Jankine foto – namibske dievca

Na spoznanie Afriky to samozrejme nestaci, je to obrovsky kontinent a kazda krajina je ina. Ako ochutnavku odporucam tie najviac navstevovane krajiny (nie Kongo :-)) a potom mozete gradovat. Ja by som si uz zrejme trufla na kompletku v Etiopii (sever a divoky juh v povodi rieky Omo) a tomu podobne vypravy, ktore su narocnejsie nez napr. Kena, Tanzania, JAR … Namibiu by som nezaradila medzi “zoznamovacie” destinacie, bola tazsie zvladnutelna, no pre mna bola zo stvorky JAR, Namibia, Botswana a Zimbabwe absolutnou topkou – srdcovkou. Botswana a Zimbabwe su v pohode, no kedze som sa pohybovala v malarickej oblasti (zacala v Capriviho pase na severe Namibie), tak to chcelo istu disciplinu. A potom bol este narocny prechod statnou hranicou medzi Botswanou a Zimbabwe (podmienky, ako to prebiehalo / neprebiehalo a ako nekonecne dlho trvalo v umornej horucave, a kde som sa naozaj napalila :-).

Jankine foto – hniezdo pletiarok (Namibia)

HIGHLIGHTY MOJEJ CESTY neboli ako vidim juznu Afriku ja (v heslach): Bohovia sa museli zblaznit, pritomny duch davnych moreplavcov, prekrasna divoka priroda, rozbureny ladovy Atlantik, efekt kondenzacie vzduchu nad pevninou, rieka s pitnou vodou, spalujuce slnko, nezabudnutelne zapady slnka, najjasnejsia nocna obloha s milionmi hviezd, zvuky nocnej Afriky, ohromne uzemia bez svetelneho a viralneho smogu, takmer nonstop bez signalu, ludoprazdno, pocit nekonecnej slobody, fatamorgany na cestach/necestach, hrmiaci dym, vona cervenej africkej zeme, sviezi vzduch, lesy, savany aj buse, kamene aj skaliska, plaze aj puste, rieky aj vodopady, dazdovy prales, gycovito krasne scenerie, majstrovske diela prirody, Kubrickova Vesmirna odysea, tisicky zvierat, exoticke africke kmene a etnika, trosku stredoveku i moderna noblesa. Aj o tom bola moja druha africka cesta. Pomerne (sem-tam mimoriadne) namahava cesta, chcelo to aj kus sebazapretia, no stalo to urcite za to!

Jankine foto – v lodke na rieke Chobe (Botswana)

Slovo autorky na zaver: uz vyse roka pisem svoje spomienky na tuto cestu, obohatene o mnozstvo informacii, ktore som za ten cas nastudovala o krajinach, ludoch a zvieratach … hodiny citania, par hodin pisania, xy vymazanych stran, hodiny hnevu nad tym, ze som nevedela na mnohych fotkach identifikovat, ake zviera som si odfotila (impala? springbok?) : -) a stale to nema finalnu podobu. Zlostilo ma samozrejme aj to, ze som to nedopisala, no uz som s tym OK – aj take “polodielo” ma pre mna velikansku hodnotu. Ak to dokoncim, publikujem pre neunavneho citatela
na tomto blogu, pripadne budem publikovat po castiach. Vlastne aj textiky vyssie su vynatkom z rozpisaneho materialu.

Rio de Janeiro, Brazilia – samba, futbal, temperament, energia, caipirinha, Oscar Niemeyer

Mesto Bohov – Rio de Janeiro (Januarova rieka) je povazovane za najsexy mesto sveta. Rytmus samby maju cariocas v genoch podobne ako Argentinci tango. Rio je drze a podmanive. Brazilcania su temperamentni, otvoreni a veseli. Kult tela je tu nabozenstvom. Ak nezazijete karneval (ja som ho nezazila, pretoze som nebola v Riu vo februari ale v septembri, no vtedy sa v Riu prezmenu konal najvacsi rockovy festival na svete – Rock in Rio), skocte aspon do nejakeho tanecneho klubu a pozrite si slavny sambadrom resp. sambodromo na ulici R. Marques de Sapucai – Santo Crist, kde sa karneval kona. Tuto svetoznamu prehliadku tanecnych skol asi netreba zvlast predstavovat. Skor by som dala do pozornosti meno legendarneho, uz neboheho brazilskeho architekta Oscara Niemeyera, ktory ziskal prestiznu Pritzkerovu cenu. Je autorom mnohych stavieb nielen v Brazilii (napr. Sekretariat OSN v New Yorku) a prave on navrhol stadion Sambadromu. Brazilskym narodnym koktejlom je caipirinha – obsahuje 40% alkohol cachaça (tzv. brazilsky rum z cukrovej trstiny, no bez zvyskovej melasy), limetku, trstinovy cukor a lad. Hovori sa, ze staci 1-2-3 caipirinhy a viete aj sambu, aj po portugalsky :-). Pokial ide o nocny zivot, jednu noc som stravila na 3. najvacsej diskoteke Ria – niekolko poschodi, rozne hudobne zanre. Kym tango (ako som uz pisala v predoslom clanku) je standardnym sutaznym spolocenskym tancom, samba patri medzi latinu (tiez kategoria sutazneho spolocenskeho tanca) a pochadza prave z Brazilie. Konkretne je modernou verziou brazilskeho ludoveho tanca “maxixe”, ktoru upravili ucitelia tanca vo Francuzsku. Majstrovske zvladnutie samby si vyzaduje dokonale natrenovanie osobitnych pohybov bokmi a samboveho pohupu – vyzera to jednoducho, no su to extra narocne prvky. Narodnym sportom je samozrejme futbal – hovori sa, ze “Anglicania vymysleli futbal a Brazilcania ho dotiahli do dokonalosti”. Brazilia je jedinou krajinou, ktora sa zucastnila vsetkych majstrovstiev sveta vo futbale. Pripajam video so sambou v podani mojho oblubeneho taliansko-ukrajinskeho tanecneho paru a par mojich foto – na prvej je kapela, ktora hrala vo vlaciku smerujuceho na vrchol Corcovada so sochou Krista Spasitela, na druhej je kapelka hrajuca pri Copacabane, na tretej je stanok priamo na Copacabane, v ktorom ste si mohli kupit caipirinhu alebo vam nashakeovali vselico na zelanie (ked ste uz raz v Riu, nieze si objednate daiquiri alebo pinacoladu : -) a na poslednej foto je futbalovy stadion Estadio Jornalista Mario Filho, znamy aj ako Maracana.

Pekne citanie z dvoch rozlicnych kutov sveta: Reunion a Argentina

Pekne clanky z pera BUBO na temy “Ako som prezil Reunion” a “Asado argentino – nic pre vegetarianov”. Na Reunione som este nebola, v Argentine uz ano a neviem zabudnut na najkrajsie vodopady sveta Iguazu a hlavne mesto nostalgie – Buenos Aires. Apropo, ambiente tohto mesta, s ktorym sa mi spajaju vasen, horuce tango (aj bezne na ulici), fantasticke cervene vino, najsirsia ulica sveta Avenida 9 de Julio s rekordnou sirkou 140 m a 18 jazdnymi pruhmi, nadych stareho Pariza, skvelo obleceni muzi aj zeny (nutno dodat, ze argentinski muzi boli oznaceni za najkrajsich na svete), ocividne hlboka laska miestnych k steakom a futbalu – sa mi pacilo este viac nez atmo Ria v Brazilii. Na margo tanga, milovnici spolocenskych tancov urcite dobre vedia, ze tango patri medzi sutazne standardne tance (STT). Ked vsak porovnam prevedenie tanga profesionalnymi tanecnikmi u nas s tym, co som videla v lokalnych ulickach v prevedeni beznych porteños – neprofesionalov, bolo to na obdobnej urovni. No vyraz tvare a energiu neoklames. V podani Argentincov-neprofesionalov prave tieto aspekty dokonaleho tanecneho cisla prevysuju nasich profesionalnych tanecnikov – nikoho nechcem urazit, myslim si ale, ze taketo nieco treba mat v krvi, neda sa to naucit, max dostojne napodobnit. Poulicne tango bolo super, no nebola by som to ja, keby som si nepozrela aj vystupenie profesionalov (platene predstavenie v jednom nocnom klube v Buenos Aires) – perfektne, odporucam velmi, no a ked odtial pojdete, budete zavidiet, ze takto neviete tancovat :-). Linky na clanky:
https://bubo.sk/blog/prezil-som-reunion
https://bubo.sk/blog/asado-argentino

Moj nadupany seversky zazitok

SUMA SUMARUM: 8 navstivenych miest v 5 krajinach v 2 teritorialnych oblastiach – Skandinavia a Pobaltie, 2 medzistatne lety (Austrian Airlines a Air Baltic), cca 1559 km prejdenych privatnym busom, 2 plavby 2 rozlicnymi trajektmi (na tie sa nalodil aj nas bus) v 2 roznych zalivoch Baltskeho mora a v trvani 14 hodin a 2 hodiny.

Moj palubny listok na 12-poschodovy trajekt smerujuci zo Svedska (Stockholm) do Finska (Helsinki). Check-in prebehol takmer rovnako ako na letisku, terminals incl., no bez pasovej a colnej kontroly :-). Plavila som sa 14 hodin v Botnickom zalive. Islo o moju premierovu noc na lodi (pre vysvetlenie, plavila som sa nespocetne velakrat, roznymi plavidlami a v roznych castiach sveta, no nikdy predtym som na lodi nespala) a bolo to naozaj super. Zrejme asi preto, ze bolo fantasticke pocasie, ziadne vlny, klidek, tichucko. Plavili sme sa popri 20 tisic sheroch resp. ostrovcekoch. Odporucam kajutu s oknom, lebo ked vas omrzia sunbeds na 12. poschodi, motanie sa po palubach, nakupy v duty free shopoch, koncerty, kaviarne, wellness, pripadne kasino, vyvalite sa do postele vo vasej kajutke a cez okno (s drinkom v ruke) si privatne a pohodlne vychutnate pohlad na zaliv:-). Tento dopravny prostriedok ma dostal. Som rodeny moreplavec – zrejme vsak za splnenia 2 nutnych predpokladov, a sice silneho plavidla a morskej hladiny ako zrkadlo :-).

Som v prekrasnej, secesnej Rige v Lotyssku (Pariz Vychodu) – UNESCO

Som na Radnicnom namesti pri Dome ciernych hlav resp. Dome nezadanych obchodnikov (najvyznamnejsie namestie v Rige a ikonicka stavba domu). Suveniry v podobe obrazov si z ciest veru nenosim (mam v oblube iny typ suvenirov), ale z tejto cesty po Skandinavii a Pobalti a konkretne z Rigy som si doniesla nevelky obrazok tohto Radnicneho namestia, pretoze prave on mi bude toto nadherne miesto najlepsie pripominat. Po obvode obrazu su nalepene kusocky jantaru (kamen – konkretne terpen typicky pre cele Pobaltie, najma vsak Litvu).