Category: TRAVELING -> travel blog from all around the world WRITTEN BY JANKA

Azores – one of the most beautiful Europe’s “kept secret”!

Podtitul: Atlantide su venovane tisice knih, casopisov a webovych stranok. Ludia pri jej hladani prisli o cele majetky a v niektorych pripadoch aj o zivot. Ak hladate Atlantidu, pridte kuknut na Azory – takto si predstavujem dostojny obraz moznych pozostatkov bajnej (no stale “zivej”) Atlantis:

Cestu na Azory by som mohla a mala nazvat cestou za neopisatelnou krasou. Lebo tie ostrovy su nadherne! Uhladne, pohladne, prirodne, farebne, pokojne, usporiadane a pritom divoke s prejavmi pocasia, ake k bodke (deviatim bodkam) tam daleko v sirom Atlantiku proste patria – poryvy vetra, buracanie vln a najma striedanie slnka, oblakov, hmly a dazda vo velmi rychlom slede (vdaka vlahe su ostrovy carokrasne zelene).

Pocas oktobrovych dni stravenych na 3 azorskych ostrovoch som mala pocasie skor neazorske, inak povedane idealne – Azurko na Azorkoch:-) – len v jeden den popoludni poprsalo. A dokonca, co bolo pre mna najfantastickejsie, v den mojho vystupu na Mt. Pico (21.10.2024), na ktorom je pocasie uz extremne a v priebehu dna (pre predstavu makate hore a dole spolu kludne 8 hodin vratane prestavky na vrchole) sa vie vystriedat cela skala poveternostnych podmienok (4 rocne obdobia), ktore hikingu davaju trpku prichut (inak, super su prirodne “shelters” z lavoveho kamena, kde sa mozete schovat, ak nastane pruser), som mala pocasie ako za odmenu. Moj guide povedal, ze take pocasie bolo pred mojim vystupom naposledy 3 tyzdne dozadu. V pripade skutocne zleho pocasia (nie dazd a hmla – to je lokalna norma, ale silny narazovy vietor pripadne sneh), permit na vystup nedostanete (v pripade snehu ano, no len v pripade, ak mate macky). Takze za mna oktober na Azorach ANO, a to aj pokial ide o hortenzie – kvitnu sice v maji a juni (vrchol je v lete), no aj tak som ich videla neurekom. No a ultra bonus oktobroveho pobytu je takmer turisticke ludoprazdno! Dalsi azorsky ultra bonus – viac nez priaznive ceny (ceny za jedlo, pitie, sluzby, aktivity a zabavu vyrazne lacnejsie nez u nas!).

A iste, mala som aj super pocit z toho, ze som na konci Europy. Nonstop som si uvedomovala, ze som daleko v oceane – divoky modry Atlantik a tie utesy a miradouros (podobne pocity vynimocnosti miesta som mala na Velkonocnom ostrove v Pacifiku). A napadlo ma, ze aj vietor, ktory tu veje, je vietor konca Europy alebo, kedze moja noha tu stala aj na americkej litosferickej doske (na Mt. Pico), vietor konca Severnej Ameriky.

Pozn. k zvolenym farbam kapitol nizsie: modra lebo hortenzie a zlta lebo ananasy. Videla som ich vsade – hortenzie a aj ananasy – a aj som ich jedla (bez hortenzii) a ochutnala som aj ananasove pivo a kupila ananasovy liker a cokoladu s kuskami ananasov -> ta preto:-). Ananasy uvidite vyobrazene aj na trickach, magnetkach, a tie skutocne (na zakusnutie) na regaloch v obchodikoch, v kosikoch, v pristavoch, atd. – proste su tam (a vsade) a tam by som ich veru necakala! Co sa hortenzii tyka, videla som nadheru a neviem (teda viem) si predstavit, aky obraz sa asi naskyta ludom v case ich kvitnutia. Vsetko posobive!

Suostrovie Azorske ostrovy (Ilhas dos Açores) su zamorskym autonomnym uzemim Portugalska. Patria k jednym z najvzdialenejsich regionov Europskej unie. Hladali by ste ich v oblasti Makaronezie, takmer uprostred Atlantiku na severnej pologuli – presnejsie cca 1 500 km od kontinentalneho Portugalska (od Lisabonu) a cca 3 500 km od vychodneho pobrezia Severnej Ameriky. Vznikli tektonickymi a vulkanickymi procesmi, co napoveda, ze aj sopiek je tu niekolko (26 aktivnych, z nich 8 je podmorskych) a ze su tu caste zemetrasenia (ani jedno som nezazila, kym v Peru som zazila 3, z toho jedno som realne nad ranom citila, a aj v Japonsku som zazila 2, z toho jedno som realne sediac pri stole citila). Na rozdiel od Havaja, ktory lezi uprostred tektonickej dosky, Azory lezia na jej – presnejsie na ich – okraji: severoamericka, euroazijska a africka platna sa stretavaju a vytvaraju Azorsky trojity uzol (nezvycajny typ hranice litosferickych dosiek).

Vratim sa k Peru a spomenutym zemetraseniam: dna 31.5.2025 bude 55. vyrocie tragickej smrti vsetkych clenov ceskoslovenskej horolezeckej vypravy na hore Huascaran v peruanskych Andach. V dosledku jedneho z najnicivejsich zemetraseni v dejinach, ktore vyvolalo laviny skal, snehu aj bahna, neprezil nikto zo 14-ich clenov ceskoslovenskej vypravy (15. clen vypravy Slovak Ivan Bortel zomrel uz par dni predtym po nestastnom posmyknuti sa a pade do vodopadu) a zahynulo aj zhruba 75 000 miestnych ludi:-((. Naspat k Azorskym ostrovom.

Kedze lezia na namornej ceste z Europy do Ameriky, maju (uz historicky) mimoriadne velky namorny vyznam.

Zial, cez Azory v sucasnosti vedie aj jedna z hlavnych drogovych tras, tzv. karibska namorna/letecka trasa smerujuca z And do Karibiku a dalej cez Azory do Europy.

Ostrovy su bezpecne a pokojne, len obcas a niekde (ako priklad namestie alebo aj parkovisko pri supermarkete v mestecku Madalena na ostrove Pico) som videla skupinky na pohlad skor sfetovanych nez opitych ludi. Hoci posledny rok pocet nasilnych trestnych cinov na Azoroch mierne stupol, stale su povazovane za velmi bezpecne (oficialne data hovoria “the crime rate is low in the Azores.”).

Zakotvite na Sao Miguel (stoji za to preskumat ho cely!) a odtial sa vydajte na zapad (objavite dalsich 7 “Azoranov”) alebo na juh (tam lezi este 1 “Azoran”). Nieze kotvy zo Sao Miguel nezdvihnete:-)!

Hoci kazdy azorsky ostrov je iny, ich spolocnym menovatelom je zelena (nadherna priroda), cierna (su to vulkanicke ostrovy a s vynimkou jedneho ostrova – Santa Maria – na nich uvidite vylucne plaze s ciernym pieskom, no a dalsim specifikom su domceky z cadica / bazaltu – apropo, domceky si v kazdej krajine vsimam, v pamati mam najma norske tradicne, doslova rozpravkove domceky okrovej alebo bordovej ci ciernej farby s bielymi okenicami a nie zriedka aj so zelenou strechou – mach a trava) a este aj modra (popri oblohe aj vody jazier a najma nedozerne a hlboke vody Atlantiku – pri pobrezi Azor je hlbka oceanu cca az 6 kilometrov(!)).

O kazdom z azorskych ostrovov sa hovori ako o magickom.

Z geografickeho hladiska sa ostrovy delia do 3 skupin: na vychodnu cast (ostrovy Sao Miguel a Santa Maria), centralnu cast (ostrovy Terceira, Graciosa, Sao Jorge, Pico a Faial) a zapadnu cast (ostrovy Flores a Corvo). Co sa rozlohy tyka, najvacsim a sucasne hlavnym ostrovom je Sao Miguel (pre predstavu, ma rozlohu 759 km2 a cca 137 850 obyvatelov, jeho hlavnym mestom a sucasne jednym z 3 hlavnych miest Azor je Ponta Delgada s cca 70 000 obyvatelmi), nasleduju ostrovy Pico, Terceira, Sao Jorge, Faial, Flores, Santa Maria, Graciosa a najmensim je Corvo (pre predstavu, ma rozlohu 17 km2 a 430 obyvatelov).

Ja som navstivila 3 ostrovy: Sao Miguel, Faial a Pico a dalsie 3 mam v hladaciku: Terceira, Flores a Corvo, co vsak neznamena, ze tie zostavajuce 3 by som nechcela vidiet -> chcela:)! Este zopakujem, ze kazdy ostrov je svojrazny a niecim unikatny. Drviva vacsina turistov prileti do hlavneho mesta Ponta Delgada na ostrove Sao Miguel a na tomto ostrove zostanu – obrovska skoda! Jeden den som mala volnejsi program, resp. nemala som ziadnu tour a tak som chvilu uvazovala, ze zo Sao Miguel este preletim na (k nemu najblizsi) ostrov Santa Maria (30 minutovy let), no letenky som nemala booknute a hlavne, nemala som vobec pozrete, co by som na Santa Marii chcela vidiet a pobehat, pricom v ten isty den by som sa musela aj vratit na Sao Miguel (aj to by sa dalo stihnut, ostrovy su letecky aj trajektmi fantasticky pokryte, na Santa Mariu je let skoro rano a spiatocny let na Sao Miguel je cca o 19:00 vecer). No dumat o Santa Marii v predvecere dna “d” uz bolo fakt neskoro. Den som nakoniec stravila tak, ze som sa v klude presla po mestecku Ponta Delgada (peknucke mesto pri oceane, kazda restika plna – pred jednou som videla frontu ludi stat na cerstvo ulovene a pripravene ryby), kupovaniu suvenirov a pitiu svetoveho vinka Verdelho v jednej restauracii, proste uzila som si den velmi prijemne a v pomalom tempe. Inak, popoludni poprchalo – jediny den pocas mojho pobytu, kedy bolo typicky azorske pocasie, no z mojho pohladu velka pohoda = len rychle prehanky, ani dazdnik ci prsiplast som netasila. Kazdopadne, ak pojdem znova na Azory, ako som pisala, chcela by som prednostne vidiet ostrov TERCEIRA (na nom hlavne vulkanicku jaskynu v Algar do Carvao Natural Reserve – finalista “7 Natural Wonders of Portugal” – jedine miesto na svete, kde mozete zostupit do sopecneho komina sopky – apropo, teraz bude jaskyna 18 mesiacov mimo prevadzky, plus vidiet tam aj mesto Angra do Heroismo pod patronatom UNESCO) a potom dva zapadne ostrovy FLORES (portugalska vyslovnost je s makcenom nad “s”) a CORVO (nadabila som na niekolko clankov a jeden podcast, ktore zhodne oznacili prave tieto dva azorske ostrovy – dva najvzdialenejsie ostrovy od kontinentalnej Europy – za TOP).

Pekne zhrnutie o jednotlivych ostrovoch v skratke (aby ste si vedeli vybrat), vid napr. nasledujuci clanok (v nom je aj spravne podotknute, ze pre ostrovy – kedze sa navzajom lisia – neplati “videl som jeden, videl som vsetky”):

https://www.lonelyplanet.com/articles/best-places-to-visit-in-the-azores

A clanok, co vediet a ako sa pripravit na prvovylet na Azory:

https://www.lonelyplanet.com/articles/azores-islands-portugal

Urcite radim zbalit sa trosku “specialnejsie” (nie ako na typicky dovolenkovy ostrov/ostrovy) – moje rady: ak chcete ist na horu Pico, zbalte si trekove, clenok chraniace boty(!), ci uz pojdete na horu alebo nie, zbalte si aj 1) obycajne tenisky a 2) trekingove palicky, ak ste na nich zvyknuti (ja ich nepouzivam, no je to dobra vec a na Azoroch ich viete pouzit uplne vsade), dalej (klasika) prsiplast so slusnym vodnym stlpcom, urcite funkcne veci do vetra a dazda, slnecne brile, a kto je citlivy na vietor, tak nieco na usi / do usi (dost fuka). Doma nechajte slapky (teren ostrovov je prirodny, skor sa budete vyskytovat na kopcoch alebo vyhliadkach, kde slapky nie su ani nahodou vhodna obuv – len ako papucky do hotela) a biele alebo ine svetle plavky (cierny piesok a hlavne horcicova voda termalnych vod im neprospeju), redukcie na ine zastrcky (nepotrebujete) a repelent (nepotrebujete). A ani ziadne jedlo (ani snacky) si nenoste – vsetko tu dostanete a to v top kvalite a za priaznivejsie ceny nez u nas! Portugalsky sa ucit nemusite, vsetci (aj starsi ludia) vedia dostatocne po anglicky (apropo, portugalcina je taky zvlastny mix francuzstiny, arabciny a inych jazykov, napr. talianciny – no aj intonacia je akoby arabska – patri sa spomenut, ze je to 6. najrozsirenejsi jazyk sveta!). A odporucam este jednu vec – celovku (aj ked nepojdete trekovat za usvitu, mozno ju pouzijete pri vecernych potulkach – poulicne osvetlenie na Azoroch je minimalne a celovka sa zide napr. pri ceste z restiky na Vas hotel).

O Azoroch sa zvykne hovorit ako o mixe Havajskych ostrovov, Svajciarska, Irska a Islandu. Nepoviem, ze je to tak, lebo v uvedenych castiach Zeme som (s vynimkou Svajciarska) nebola (ale chcela by som a to v tomto poradi: Island, Irsko, Havaj). Ano, uhladnostou, cistotou, zaplavou zelenej, jazerami, turistickymi chodnickami, kvalitou jedla, vyrobou syrov a inych mliecnych produktov mi pripominali Svajciarsko. A aj tie azorske kravy boli ako svajciarske – krasne kusy – a boli vsade a rozne sfarbene (cierno-biele, bielo-hnede, biele, hnede, cierne), pasli sa na tej vyrazne zelenej trave a vyzerali zdravo (lokalci ich volaju “stastne kravy”) – na Azoroch je viac krav nez obyvatelov. Vyznamny rozdiel vsak vidim v kopcoch:-)! Na Azoroch ma najvyssi vrch Pico nadmorsku vysku 2 351 metrov a tato hora je viac nez 2x vyssia(!) nez ktorykolvek iny vrchol na Azoroch, kym vo Svajciarsku je 3-tisicoviek neurekom (udaje hovoria o 437 summitoch) a 4-tisicoviek je 48 (tu niet dalej o com – pardon Pico, je o com – o Tebe a dalej o Tebe a o mne:) – porozpravam nizsie).

Podla National Geographic su Azory (uz opakovane pre roky 2016 a 2023) jedno z najkrajsich miest na Zemi (Azores – one of the most beautiful places in the world to visit / must-visit place for 2016 and 2023).

A ide tiez o jedno z najzelensich miest na Zemi!

A este na skok do Atlantidy:-)! Co sa Platonovej Atlantidy tyka (skor Solonovej, kedze na neho sa Platon vo svojich dialogoch Timaios odvolaval a Solon sa zas odvolaval na egyptskych knazov), opisal ju takto (pripajam text v EN, co samozrejme nebol Platonov jazyk): “[….] in front of the mouth which you Greeks call, as you say, ‘the pillars of Heracles’, there lay an island which was larger than Libya and Asia together; and it was possible for the travelers of that time to cross from it to the other islands, and from the islands to the whole of the continent over against them which encompasses that veritable ocean. [….] but that yonder is a real ocean, and the land surrounding it may most rightly be called, in the fullest and truest sense, a continent. Now in this island of Atlantis there existed a confederation of kings, of great and marvelous power, [….].” Nasledovali storocia sporov, ci islo o fiktivny kontinent alebo nie (vedci jeho existenciu popieraju). Aj spekulacii, kde sa Atlantida asi nachadzala, bolo a stale je neurekom. To, ze Platon mal na mysli Atlanticky ocean, vobec nie je iste – hovoril “o usti, ktore Greci nazyvaju Heraklove stlpy” (co je dnes Gibraltarsky prieliv). Poloha Atlantidy v Atlantickom oceane ma vzhladom na blizke pribuzne nazvy zrejme istu pritazlivost – a tu sa dostavame k teze, ze moznou lokaciou bajnej Atlantidy boli a jej pozostatkom (udajne) su Kanarske ostrovy alebo Azorske ostrovy. Nastal cas na song – a to akyze song: Mekyho Atlantida❤️:

A rovno musim pridat aj par viet z dalsieho uzasneho songu Mekyho s Marikou “V slepych ulickach” mnou prenesenych do azorskej atmo:

ako vino Verdelho ziari, chuti ako v ustach med
azorsky ananas sladko opoji ma na 100 noci na 100 dni
rozpovie ju hortenzia
predstavim Ti stastie v cadicovych ulickach
to krasne stastie na Monte Pico
to krasne stastie na utesoch nad Atlantikom :-)! 

PRIRODA! Nadherna, nedotknuta. Azory su najma o prirode.

Pozostavaju zo siete chranenych oblasti (Protected Areas of the Azores) a ponukaju neocenitelne prirodne dedicstvo v podobe 4 biosferickych rezervacii (Fajas de Sao Jorge, Flores, Corvo a Graciosa) a celeho zoznamu prirodnych parkov (kazdy jeden ostrov je prirodnym parkom: Nature Park of Sao Miguel, NP of Pico, NP of Faial, atd.), chranenych krajinnych oblasti, chranenych druhov flory a fauny (silna suchozemska a morska biodiverzita), lesnych rezervacii, roznych profilov geografickych hornin a lokalit s geologickym vyznamom. Ide o oblasti velmi zaujimave pre ochrancov prirody. Vyznamny fakt: vo vodach suostrovia migruje 5 zo 7 znamych druhov oceanskych korytnaciek vratane korytnacky dlhoplutvej (Caretta caretta), ktora sa povazuje za dolezity ukazovatel ochrany biotopov druhov. A snad este poznamka, ze azorsky geopark sa pripojil k vyznamnej Europskej sieti a globalnej sieti geoparkov v r. 2013. Bezne tu uvidite tabulky PRESERVE AND RESPECT THE NATURE (portug. PRESERVE E RESPEITE A NATUREZA).

Ostrovna poloha, podnebie a geologia vytvaraju ekologicke podmienky odlisne od kontinentalneho Portugalska.

Najdete tu huste pobrezne lesy (aj ihlicnany a vavrinove lesy), palmy, hortenzie, divoke lalie, azalky, borievky a vsetko mozne ine rastlinstvo. A ak by Vam bolo malo, skocte do niektorej z botanickych zahrad (bola som). Pre lepsiu predstavu ako velmi su Azory zelene, pridam udaj, ze len zhruba 5% ich uzemia je zastavanych! Musim sa blizsie zmienit aj o zvyskoch povodneho lesa laurisilva, ktory tu uvidite – ide o vavrinovy les (les pralesoviteho typu), ktory je stale zeleny a vlhky, casto v opare (nadherny ako z rozpravky), v ktorom zije velke mnozstvo organizmov endemickeho typu. Vavrinove lesy kedysi pokryvali vacsinu Europy, no kvoli zmene podnebia takmer uplne vymizli. Zvysky tychto lesov su na Azoroch, Madeire a Kanarskych ostrovoch a mimo Europy (no ineho typu) su v juznej Cine, Japonsku a na Tasmanii. Kvoli odlesnovaniu, pastierstvu, polnohospodarstvu a zavleceniu cudzokrajnych druhov sa jeho plochy zial stale zmensuju.

Co dalsie treba spomenut:

Majestatne vulkany, laguny v ich usti, lavove polia, jaskyne, cierne plaze a prirodne morske bazeniky, vodne toky, nadherne vodopady (velke aj male) a velkolepe jazera, utesy, vyhliadky, geologicke trhliny, mineralne pramene a geotermalne kupaliska, rozlicne ekosystemy, vinice, typicke domceky (ci uz cadicove alebo napr. na Faiale pastelovej farby) a typicke modro-biele kachlicky, veterne mlyny (nielen Portugalci, no aj Holandania v minulosti prichadzali na ostrovy a osidlovali ich), majaky, rybarske clnky, lode a plachetnice.

Pekne azorske domceky som uz spomenula, no aspon ukazka tych typickych cadicovych (ako inak, stoja rovno pri oceane):

Co sa pocetnych horucich pramenov tyka, zaujimavostou je aj varenie chyrneho tradicneho azorskeho gulasa (cozido dos Açores) v oblasti sopky Furnas (neaktivny stratovulkan). Voda v tychto termalnych pramenoch je bohata na zelezo a vyskytuju sa tu aj gejziry. Kuchari (ktori maju licenciu resp. si zaplatia najom) tu zo svojich kuchyn nosia velke kotle plne ingrediencii na gulas (su to postupne naukladane mnohe druhy zeleniny vratane zemiakov a fazule a dalej rozne maso a klobasy), kotle ulozia do zeme a nechaju gulas varit cca 7 hodin, aby sa pomaly dusil v horucej pare so sirnou prichutou. Gulas som si nedala, podla nazoru niektorych ludi nejde o nic specialne (radsej si dajte steak alebo rybku).

Na vsetkych ostrovoch su turisticke chodnicky. Turistika je jednym z hlavnych cielov navstevnikov ostrovov. Trasy su zmapovane a rozdelene podla narocnosti, vzdialenosti a typu (kruhova alebo linearna). Je ich zhruba 70!

Su tu aj rozne ine moznosti aktivne stravenych dni – golf (na jednom z najlepsich a najmenej vyuzivanych ihrisk na svete, uznavany aj instituciou IGTM), kanoistika, kajaking, kanoning, jazda na koni, vylety na plachetnici, potapanie a uz spomenute pozorovanie velryb a delfinov, surfovanie, navstevy jaskyn a sopiek, atd. A aby som nezabudla, Azory su festivalove! Ak mate radsej pokludnejsie aktivity, skocte do botanickej zahrady alebo muzea (napr. velrybarskeho) alebo si len tak posedte v porte.

Pozn. k momentu ukoncenia lovu velryb v Portugalsku a na Azorskych ostrovoch: By 1982, Portugal signed the International Whaling Commission’s moratorium to stop whaling for good. Whaling in the Azores was officially deemed illegal in the year of 1984. Shortly after this decree was made official in the Azores, the last whaling factory in the Islands was closed and the island archipelago shifted its focus to a much friendlier and sustainable activity – whale watching. The last whale was officially hunted in 1987 by a resentful whaler from Pico Island.

A po celodennej namahe si mozete zrelaxnut v prirodnej karbonizovanej vode alebo umelych bazenoch so zelezitou vodou alebo skocte medzi skalne utvary na pobrezi, kde su prilivove miesta na kupanie.

Najdete tu aj prijemne, malebne mestecka – napr. Ponta Delgada (ostrov Sao Miguel) a Madalena (ostrov Pico), no specialne vypichnem mestecko Horta (ostrov Faial). Horta ma starocnu historiu spojenu s plavbou (City of navigators). Nachadza sa v chranenej zatoke s vyhladom na ostrovy Pico a Sao Jorge. Hoci ide o malicke mestecko, ma pristav, ktory je jednym z najrusnejsich na svete. Idealny sposob ako precitit mesto (kazde jedno) je poprechadzat sa a preskumat jeho ulicky. Ulicky Horty su mimoriadne privetive, pohostinne, kozmopolitne, idealne na walking, nakupovanie, debuzirovanie a popijanie vinka, piva ci ginu. Vo dne aj v noci je Horta bezpecna. Ak Vas zatial nic z toho nenalakalo, pridam, ze zatoku Porto Pim lemuju hory Monte Queimado a Monte da Guia a su tu aj ine prirodne krasy a miesta historickeho a kulturneho vyznamu (velke katedraly). Vidiet mozete aj pevnosti a obranne mury, ktore kedysi chranili mesto pred piratmi a bukaniermi. Mozete sa vydat do parkov ci na turu po chodnicku Entre Montes, ktory vedie cez chranenu oblast. V pokojnych vodach zalivu mozete snorchlovat a pozriet si pozostatky vraku lode Main z r. 1892. Mestecko sa da pobehat peso, na skutri alebo bicykli (aj autom, ale to nie je to prave orechove). A spomeniem aj kratery zaplavene morom v prirodnej rezervacii Caldeirinhas. Zopar realii mestecka Horta – bolo zalozene uz v r. 1468 a dnes je jednym z 3 hlavnych miest Azorov (sidli v nom parlament). Hodnotia ho za krajsie nez Cannes alebo St. Tropez. Mark Twain, ktory sa tu plavil a kvoli burke namiesto Sao Miguel pristal na ostrove Faial, vo svojom diele Innocents Abroad sice nie prave pochvalne hodnoti obyvatelov Faial (podla neho, kedze ide o Portugalcov, su pomali, lenivi a chudobni), mestecko Horta pochvalil. Samotny ostrov Faial, ako som pisala, bol odjakziva zastavkou namornikov plaviacich sa do Ameriky alebo z Ameriky do Europy (Faial neobisiel ani James Cook) a plati to aj pre dnesok. Jachtari, ktori krizuju Atlantik, pravidelne zastavuju v mestecku Horta a putuju do jachtarskeho baru Peter’s Cafe Sport na “namornicky” gin tonic – povera hovori, ze namornici musia v pristave zanechat aj svoj odkaz (napr. odznak, zastavku alebo malbu). A kde tak cinia? No predsa v yacht bare na pobrezi, rozumej v krcme s krycim nazvom Cafe:-)). Peter’s Cafe Sport ma 105-rocnu historiu a povazuje sa za svetoznamu instituciu (world famous instituition):-). Uvitacka hovori “If you sail to Horta and you don’t visit Peter’s, you have not actually been to Horta.” Ak ste sem neprisli na jachte, nevadi, aj tak skocte na gin a vstrebajte tu svojraznu atmosku sveta namornikov. A ak sem pridete v nedelu ako ja a zistite, ze namornicky bar je zatvoreny:-), nezufajte a najdite si ine miesto na drink, skvelo je tu vsade. Podciarknem, ze inych turistov tu takmer neuvidite – aspon v oktobri to tak bolo (v dnesnych casoch overturizmu je to specialita).

Velkou zaujimavostou Azorov su cajove a ananasove plantaze na ostrove Sao Miguel. Navstivila som obe a pozrela si pestovanie oboch rastliniek a v pripade caju aj jeho spracovanie (plus som mala ochutnavku caju).

Zopar info o cajovych plantazach Gorreana na ostrove Sao Miguel: Ide o najstarsie a sucasne jedine nepretrzite fungujuce cajove plantaze v Europe(!). Vznikli v r. 1883. Ich dnesna rozloha je 37 hektarov a rocna produkcia cca 40 ton. Pestovanie caju tu v minulosti “rozbehli” 2 pozvani Cinania z Macaa (cajovy majster a jeho asistent), ktori miestnych ludi naucili spravne pestovat cajovu rastlinku. Azorske podnebie je pre nu idealne – celorocne prsi, slnko nie je prilis intenzivne a v zime nie su mrazy. Ide o vyborny organicky cajik – cajove rastlinky nenapadaju ziadni skodcovia, preto sa caj pestuje bez chemickych pripravkov (v portug. produto biologico). Ide o jemnejsi caj s viac oxidantmi nez napr. caj zo Sri Lanky(!). Kupte si zeleny caj (Cha Verde) alebo cierny caj (Cha Preto) alebo potom kombinacie cierneho ci zeleneho s ibistekom, matou, atd. Pre predstavu, 80g balicek vyjde na cca 10 Eur (to nie je mala suma, no ide o vysokokvalitny caj, po ktorom rastie dopyt najma zo strany Nemecka, Francuzska, Kanady a USA). V minulosti pomohli mechanizacii valcovania, susenia a kalibracie cajovych listkov stroje napr. od spolocnosti Marshall, Sons & Company – dnes ide o starodavne masinky, no niektore sa stale pouzivaju (k caju mi velmi pasuju, nehodili by sa mi tu nejake moderne stroje a la akceleratory z CERN-u:-). Cast prace je rucna – napr. triedenie stoniek od listkov (stonky do finalneho produktu nepatria) a pod.

A ide sa na ananasove plantaze na hlavnom ostrove Sao Miguel: ananasy sa tu pestuju v sklenikoch s absolutne presnym casom presadzania a maju velmi dlhy cas zrenia. Ide o jedine miesto v Europe, kde sa ananasy pestuju (od r. 1840). Uz som pisala, ze Ananas dos Acores su zvacsa male, no vynimocne sladke. Su organicke a na rozdiel od ananasov napr. z Latinskej Ameriky sa ich dozrievanie umelo neurychluje, len sa zadymuju a maju tak viac zivin (v case zberu je ich kora oranzova).

No a nie je mozne obist sen turistov – znalcov vina: Vinarska kulturna krajina na ostrove Pico pod patronatom UNESCO! Pestovanie vinica na urodnej sopecnej pode sa na Azoroch zacalo rozvijat uz v 15. stor. Rastlinky vinica su chranene pred silnym oceanskym vetrom a solou z roztriestenej oceanskej vody nizkymi cadicovymi murikmi, resp. ide o polmetrove steny z cadica, postavene rucne a bez malty – velmi domyselna ochrana hrozna a vyborny sposob, ako ho udrzat v teple v chladnejsom podnebi Azorov- vysledkom je fantasticke biele “sopecne” vinko VERDELHO, ktore pil napr. Thomas Jefferson, car Mikulas II. z rodu Romanovcov a dalej ja :-). Vinko patri k najlepsim na svete! Ak sa nechystate na Azory, no ste vino-nadsenci, odporucam skusit si ho objednat. Je fantasticke a podobne som nepila! Pozor, rovnaky nazov (a odlisnu kvalitu) ma jedno kontinentalne (portug.) vino (nejde o top vino, o akom je rec v tomto prispevku).

A pridam aj zaujimavy clanok z Forbes (z clanku vyberam “The grapes they produced became the most expensive in Portugal (understandably, given the difficult growing conditions and the very high quality), on par with Champagne, Bordeaux and Napa Valley grapes.” […..] “Unlike the French wineries, though, their plot had views of the ocean, Pico’s namesake volcanic mountain and the nearby islands of Faial and São Jorge.” […..] “The statistic that gets thrown around is that if you disassembled the walls and laid their stones end to end, they would circle the equator twice.” […..] “And then there are the wines. I’m not a wine critic, but I’ll happily say they’re superb—mineral, saline, well-balanced, and unlike anything else. (If you want a critical assessment, Robert Parker has awarded many of them with more than 90 points, and the Vinha Centénaria 2018 a full 95.) They also taste like history.“):

https://www.forbes.com/sites/annabel/2021/09/27/worlds-best-wine-trips-the-azores-wine-company-in-pico-portugal/

Ako som sa uz zmienila, na ostrovoch sa pasu kravy (nadherne kusy). Doplnim, ze Azory su najvhodnejsim regionom pre produkciu mlieka v Portugalsku (ta predstavuje 30% celkovej portugalskej produkcie), vysledkom coho su o.i. vyborne syry.

Co este sa mi s Azorami vyrazne spaja?

Pokoj, pohodicka a ozaj malo turistov – predpokladam, ze napor na Azory bude kazdym rokom vacsi – preto, ak mate Azory v hladaciku, vyrazte cim skor, kludne aj teraz v zime alebo na jar. Na hlavnom ostrove Sao Miguel je vzdy viac turistov, no v oktobri som ich videla v malych poctoch. Velmi malo turistov bolo aj na ostrove Pico (ich koncentraciu som vnimala pocas vystupu na horu, no realne islo o par “kusov”), no a na ostrove Faial som nevidela takmer ziadnych turistov. Kolki turisti asi boli v tom case na najodlahlejsich zapadnych ostrovoch Flores a Corvo…?

Suma sumarum: Azory sa povazuju za nadherny priklad biodiverzity a geodiverzity vo svete a za jedno z najlepsich miest pre turistiku v prirode. K tomu uzasne cerstvy vzduch plny vlahy, nadherne pohlady kam oko dovidi, taniere s azorskymi dobrotami a poharik (flasa) svetoveho vinka Verdelho. A ak to z doterajsich riadkov nebolo zrejme, doplnim, ze ostrovy su ekologicke (apropo, aj takmer uplne sebestacne). Majte tu oci otvorene:-).

Na ostrovoch je subtropicke podnebie ovplyvnovane teplym Golfskym prudom. Hoci pocasie je premenlive (casto prsi), su tu mierne leta a mierne zimy (snezi len na hore Pico). Letne horucavy bol pre Azory neznamy pojem az do tohto leta 2024, kedy sa lamali teplotne rekordy, zial, uplne vsade, a teda aj teplota na Azoroch sa vysplhala na lokalne neobvyklu hodnotu 30 (mozno viac) stupnov.

Takze najlepsie pocasie, kedy na Azory cestovat, je od januara do decembra:-). Je to celorocna destinacia. Pre predstavu, v oktobri som striedavo pobehovala v kratasoch alebo dlhych tenkych gatiach a v tricku s kratkym rukavom alebo v mikine. Na horu Pico som si zbalila vetrovku (do vetra a dazda), no nakoniec som ju z ruksaku nevytiahla.

Napriklad milo ma prekvapila absencia komarov (vlastne takmer ziadny hmyz tu nebol), komare sa na ostrovoch nevyskytuju vobec (nebudem prehanat, ak poviem, ze sa uz zamieravam na to, ci ide o malaricku oblast alebo nie a pripadny vyskyt komarov, ak su nemalaricke, neriesim – opravim sa: riesila som bez sance si pomoct na Aljaske – nemalaricke, no suverenne najagresivnejsie komare s najbolavejsimi stipancami). Na Azoroch je v podstate absencia akychkolvek zvierat – ak nepocitam kravy a kone, psy a macky a dalej srnky:

Bohato to vsak vyvazuje neskutocny podmorsky svet. Azory su najlepsim miestom na pozorovanie velryb v Europe a jednym z najlepsich na svete. Idealny je ostrov Pico, resp. plavby z neho realizovane (no nielen, kvantitativne najviac moznosti je na ostrove Sao Miguel). Da sa tu pozorovat az zhruba 25 druhov zivocichov vratane vorvana tuponoseho a vraskavca obrovskeho (t.j. velryby modrej) a delfinov.

Dalej ma prekvapilo, ze medzi dnom a nocou nebol takmer ziadny teplotny gradient (kolko stupnov cez den, tolko resp. len o malinko menej stupnov v noci) – take nieco som, myslim, nikde inde nezazila.

Uz som spomenula priaznive cenove relacie a tiez vysoku kvalitu a cerstvost potravin a vsetkeho.

Azory su skutocnym kulinarskym rajom – zajasaju milovnici ryb, sea food, steakov, ale aj organickej zeleninky a ovocia (ja som skakala 2m napr. z jedla, ktore som netusila, ze tu bude rovnako vynikajuce ako v Taliansku – hubove rizoto – samozrejme s kvalitnym azorskym syrom). A popri vinku Verdelho som ochutnala zopar lokalnych piv.

Urcite si kupte vyborny organicky cajik (ak caj nepijete, urcite potesi Vasich znamych a rodinu), v nasich obchodoch som azorsky caj nevidela. Ako som pisala, azorsky caj je jemnejsi a ma viac antioxidantov nez caj zo Sri Lanky. Z ananasovych specialit si prineste napr. ananasovy dzem (moja mamina ho ocenila, povedala, ze BOL super – ano, mne ochutnat nedala, resp. nestihla dat:-)), ananasovy liker a cokoladku s kuskami suseneho ananasu. Ochutnajte ananasove pivo a zmrzlinu. Dzemy si doneste rozne – robia ich z ovocia, na ake si spomeniete aj nespomeniete (napr. guava, figa a mandarinka) – vsetko bio – su tu rodinne farmicky a firmicky, v ktorych rucne vyberaju duzinu z ovocia a varia dzemy (lokalci casto jedia chlieb s ich miestnym syrom a dzemom na to alebo len s dzemom). Aj likery dostanete z rozneho ovocia (apropo miestna hroznovica mi pripomenula moju andsku peruansko-bolivijsko-chilsku trilogiu a andsky destilat pisco a drink z neho pisco sour). Urcite ochutnajte a kupte si domov vinko Verdelho – pila som ho v restauracii, kde flasa vyjde na zavratnych 44 Eur, no pozrela som si ponuku vin priamo vo vinarstve Verdelho, v ktorom mi povedali, ze vinko nedodavaju do beznych obchodov, ale len do vybranych restauracii a specializovanych obchodikov – pre predstavu: vo vinarstve a tiez na letisku v Ponta Delgada na Sao Miguel vyjde flasa Verdelho na cca 27 Eur (pri ceste domov na letisku v Ponta Delgada si ho mozete v pohode kupit, pri prestupe v Lisabone na let do Viedne nie je ziadna kontrola vody, vinko Vam nevezmu). Oplati sa kupit aj konzervovane sardinky alebo ine rybky (dovolim si povedat, ze sardinky som lepsie nejedla – aj tie z Norska boli uzasne, no na azorske podla mna nemali – hladucke rybky chutou a konzistenciou takmer ako tuniak a namiesto kecupu bolo skutocne tomato – kusky paradajok). Ochutnajte syry. V restauraciach skuste najcerstvejsie chobotnice, sepie, krevety alebo tresku (bacalhau). Znalci hodnotia miestnu stravu ako premiovu a bio!

Kupte si vonave eko mydielka, su rucne robene a vyzeraju ako kolaciky. Je tu prvotriedna kvalita hadam vsetkeho! A z bizuterie ma zaujali naramky z ciernych lavovych kamienkov.

Na pamiatku som si kupila maly kravsky zvonec s decentnou rytinou kravy a hory Pico – ten zvonec aj zvoni, a kedze som chcela po navsteve suveniroveho obchodu skocit si este nieco kupit do supermarketu, poprosila som predavacku, nech mi ten zvonec niecim vystelie, nech nezvonim ako … no, krava:-) … smiala sa a starostlivo mi do zvonca vlozila bublinkovu foliu. Doma som si nim zazvonila a ulozila som si ho na policku – rada sa pozeram na tie predmety z ciest – ich vyber ma urcite “zasady”, o tom mozno inokedy (potrebovala by som vsak dalsie policky, lebo suveniry z uplne prvych ciest mam stale poukladane v krabickach v uloznom priestore – takto to nemoze zostat:-)!).

Motto Azorskych ostrovov:

Antes morrer livres que em paz sujeitos. (EN: “Rather die free than subjected in peace.” SVK: “Radsej zomriet slobodne nez v mieri“).

Na Azory a z Azorov som letela s TAP Air Portugal:

Vienna – Lisboa – Ponta Delgada (Sao Miguel) a spat.

Z tychto 4 letov meskali vsetky 4. Vdaka meskaniu hned prveho letu do Lisabonu sa mi skratil cas na prestup na let do Ponta Delgady na cca 30 min, cize som utekala cez pomerne velke letisko na svoj “gate” – za normalnych okolnosti by som boarding nestihla alebo len tak tak, no nebola by sanca, ze by mi stihli prehodit velku batozinu. Kedze ale nakoniec meskal aj nadvazujuci let (o viac ako hodinu), tak som naboardovala a aj moja podpalubna bagaz (esteze tak). Situacia sa zopakovala aj pri ceste domov s jemnym rozdielom, ze som nemusela utekat. Zazila som uz vela meskani a behov cez letiska, no zatial som nezazila, ze by u 1 prepravcu meskali vsetky lety v jednom, pomerne kratkom casovom obdobi.

Medzi ostrovmi som sa prepravovala 1x trajektom a 2x letecky.

Na trajekt som isla aj s velkou batozinou. Tato plavba plus vulkanicky natural okolia mi nostalgicky pripomenul plavbu na ostrov Ometepe v Nikaragujskom jazere:-) a sucasne aj tento samotny nadherny ostrov (Ometepe je biosfericka rezervacia pod ochranou UNESCO) a jeho 2 dominantne sopky (odtial aj nazov ostrova v aztectine resp. jazyku Nahuatl: OME je dva a TEPL je hora) – z azorskych ostrovov ma rozlohou najblizsie k Ometepe (276 km2) ostrov Sao Jorge (243 km2). Rozdiel bol vsak v plavidle, na Ometepe som sa plavila starou lodou, ktora hucala a cmudila. A kedze milujem stat / sediet na palube, oslahlo ma latinsko-americky – najskor som si myslela, ze to od sadze som tmavsia, po sprche uz bolo jasne, ze za to moze to slnko teple, usmievave, nikaragujske:-).

Dalsie transfery na Azoroch boli letecke so SATA / Azores Airlines. Lety OK, meskania nevyrazne, no su bezne a byvaju aj dlhe kvoli pocasiu a je to aj zverejnene – urcite si teda neplanujte casovo tesne transfery medzi ostrovmi (nielen lety, ale aj trajekty tu zavisia od pocasia!). Zaujimave bolo sledovat tie ostrovceky z oblohy a pristavanie tesne ponad ocean.

Dvoma vetami o ubytovani: Ak neratam moznosti ubytovat sa s vyhladom na ocean (ak vsak chcete rekognoskovat teren, vyhlad z hotelovej izby je Vam na nic), tak za povsimnutie stoji ubytko blizko oceanu (hoci aj bez vyhladu), kde nocnou kulisou je neskutocna aktivita Atlantiku. Zaujimave moze byt ubytovat sa v tradicnom bazaltovom domceku niekde na utese (su vraj velmi chladne a vlhke). Viem si predstavit v takomto prostredi aj knihu napisat:-), tak upokojujuco to na mna posobilo (nie ospalo / prispato, ale pokludne a tie kulisy navodzovali kreativne myslienky).

A napokon zmienka o vode v kohutikoch: na Azoroch tecie pitna voda, no kedze ma ine zlozenie nez nasa, kupovala som si balenu. Ak by som nemala balenu vodu, napila by som sa v pohode z kohutika. Skor ma prekvapi, ak niekde vo svete tecie z kohutika pitna voda (je to vzacnost a my mame ohromne stastie), no a na cestach “existencne” riesim to, ci si vodou z kohutika vobec mozem oplachovat usta pri umyvani zubov alebo treba pouzit balenu vodu (v Afrike a v Indii).

Hora Pico / Pico Mountain / Monte Pico / Montanha do Pico

Mt. Pico je aktivny, spiaci, prevazne bazaltovy stratovulkan. Ma kuzelovy tvar a na jeho vrchu je krater s priemerom 500 m a hlbkou 30 m. Je pokryty lavovymi prudmi, ktore su z vacsej casti mladsie ako 5 000 rokov. Nachadza sa na azorskom ostrove s rovnomennym nazvom Pico. Nech ste na tomto ostrove kdekolvek, horu uvidite a aj ona Vas:-). S nadmorskou vyskou 2 351 m je to najvyssi vrch Portugalska a tiez najvyssi vrch pohoria Stredoatlanticky chrbat. Apropo, Stredoatlanticky chrbat je najvacsie podmorske pohorie na nasej planete (cca 90% systemu je pod hladinou oceanu), tiez najvacsi samostatny vulkanicky prvok na nasej planete (pozostava z tisicov sopiek, ktore pravidelne vybuchuju) a aj systemy jeho hrebenov su najvacsimi geologickymi utvarmi na Zemi (v podstate “global landmark“):

https://whc.unesco.org/en/activities/504/

Aby superlativov nebolo malo:-), dodam, ze Mt. Pico je aj tretia najvyssia hora v Atlantickom oceane, a to pre svoju vysku nad hladinou oceanu. Kedze pod hladinou az po oceanske dno ma dalsich cca 6 098 m, povazuje sa za najvyssiu podmorsku horu sveta (the highest underwater mountain in the world). Celkovou vyskou je to vyse osemtisicovka (ma cca tolko ako himalajska Makalu).

Od roku 1972 je hora Pico vyhlasena za prirodnu rezervaciu.

Kazdy vystup na Pico (bez vodcu, aj s vodcom) zacina povinnym check-inom resp. registraciou na Horskej chate Casa da Montanha vo vyske 1 200 m.n.m. Odtial treba vyslapat cca 1 150 vyskovych metrov – sice nejde o impresivny udaj, no tura je to namahava. Smerom hore je to v podstate cisty vertikal (velmi malo traverzovych roviniek), no co je horsie, teren je zvacsa strmy a lavove kamene ostre – pouzivala som aj ruky (nemala som, zial, polprstove rukavicky, len tenke vlnene kvoli pripadnej zime a hoci mi zima nebola, cestou dole som si na ochranu pravej ruky nasadila rukavicu a po chvili som ju uz mala roztrhanu). Pre mna osobne nebol vystup problem, aj rychlejsie by som miestami isla, no ale ten zostup …to chcelo nervy z ocele a aj svaly na stehnach z ocele:). Zostup sme zahajili rychlym tempom (aj vodca bol milo prekvapeny), no uz po dvoch hodinach som si uvedomila, ze citim unavu z vycerpania a spomalujem – unavu najma kvoli terenu a sustredeniu sa na kazdy jeden krok – k tomu blizsie nizsie.

Este zopar udajov o registracii na Casa da Montanha: registracia je povinna (potrebujete permit) a rovnako sa po zostupe musite odregistrovat (the Mountain’s House (CM) is an obligatory stop at Pico Mountain).

Dovody povinnej registracie su nosnost (limitovany pocet ludi), bezpecnost (skontroluju Vasu vybavu a sleduju Vas cez tracker, ktory si musite prevziat) a ochrana ekosystemu (koordinovanie turistov zamedzuje bezhlavemu pobehovaniu po hore, bivakovaniu, parties (pod holym nebom) a pod.). Pre predstavu, nosnost “chodnika” (rozumej hory) je 160 navstevnikov v jeden moment a maximalna kapacita “chodnika” (rozumej hory) je 320 ludi za jeden den (bez booknutia permitu v dostatocnom predstihu sa na horu zrejme nedostanete). Sprievod horskeho vodcu nie je povinny, no osobne si viem predstavit bezpecne vyliezt a zliezt svojpomocne LEN ZA ULTRA VYDARENEHO POCASIA, co je na Picu velmi vzacne (vacsinou fuka silna vietor, prsi a co je pre orientaciu v tomto terene najhorsie – je hmla). Pri registracii na Horskej chate obdrzite GPS (tracker / lokalizator) a to aj v pripade, ak idete s horskym vodcom (GPS si musite dat do svojho batohu). Vas pohyb (aj ked idete s horskym vodcom) je monitorovany kazdu jednu minutu! Zariadenie sluzi najma pre pripad, ze vyrazne odbocite z “chodnika”, no realne ziadny chodnik neexistuje. Cestu na vrchol ramcovo oznacuju ocislovane koliky 1-47 (apropo, po koliku 44 ste uz na krateri) a Vasou ulohou je presuvat sa od kolika ku koliku lubovolnym sposobom – nie je tam cesticka, su tam kamene. Moj vodca isiel po kamenoch, ktore povazoval za najvhodnejsie podla jeho vlastneho usudku (prirodzene), no ja som casto videla teren inak a isla som mierne inou trasou. V principe ide o to, aby ste sa z trasy nevydali uplne mimo, nebezpecnym smerom (vtedy by Vam mal zvonit GPS). V pripade hmly sa mozete ocitnut aj na zivotu nebezpecnom strmom zraze – vid nizsie foto pohladnice s nemilosrdnou stranou Pica (pohladnicu mi dali na pamiatku na Horskej chate po absolvovani vystupu, a teda aj zostupu). Krasne vidno kruhovy krater pod vrcholom:

Po zostupe sa odregistrujete a vratite GPS. Dalsim specifikom Horskej chaty je, ze kontroluju obuv (nezriedka aj vodu a potraviny, ci ste dostatocne vybaveny na celodenny hiking bez moznosti si cokolvek kupit) (Note: Casa da Montanha may refuse access to the ascent trail to those who are not properly equipped.). Nevhodna obuv znamena celkom urcite, ze nedostanete permit (super opatrenie na eliminaciu pokusov vystupov na Pico v slapkach, cvickach a sandalkach). Ak nemate vodcu, dostanete instrukcie a rady (aj info o pocasi ci casovy udaj, kedy mate zacat zostupovat, aby ste nedosli za tmy, pretoze aj s celovkou je vzhladom na teren zostup velmi nebezpecny).

Zhruba 33% ludi nedokonci vystup na Pico (je to monitorovane trackermi).

K vete vyssie – po vsetkych mojich cestovnych zazitkoch a anabazach (aj drsnych podmienkach, ktore aspon ciastocne preverili moje limity a hrany – je vsak co este preverovat:-)) hovorim (a predo mnou miliony inych, hlavne skusenejsich a mudrejsich ludi, ktori dokazali dat svojmu egu v spravny moment “po papuli” a zvladali sustredit sa na podstatnejsie veci), ze vrchol nie je dolezity! Tak je! Vrchol je OK meta, jeho dosiahnutie je motivaciou (je tam, chcem tam ist aj ja a urobim preto maximum – svoje osobne maximum v danom momente), no treba pamatat na krasu hory, na zazitok ako taky. Ak Vam samotne lezenie, samotny zazitok dava zmysel (mne ano), tak vsetko ostatne je okrajove (inak povedane, vrchol je len bonus a aj tak Vam tam hore nebude nikto tlieskat, no ne:-)?). Ak “dialog” s tou ktorou horou neprebehne, clovek asi zostane smutny, sklamany, no treba skusit nabuduce alebo skusit inu horu a bude to OK.

Skoro vobec som na kopci nefotila … ked slapem, zvacsa sa sustredim na to a nenapadne ma fotit, a to ani vtedy, ked vidim inych fotit:-). Trdlo som …:-)!

Ako hodnotim turu:

Vystup na Pico nie je technicky narocny, no je to namahava tura! Dobra kondicka je nevyhnutna a ak nie ste profik, budete vystup (presnejsie povedane asi skor zostup) citit – ja som mala dalsie 3 dni stehna ako beton:-), no lytka som mala v pohode (jedna sikulka z Ciech v nasom mini teame, ktora vysla na Gerlach, Mont Blanc, Kilimanjaro a o dost tazsiu, uzasnu Mt. Kenya, svalovku po Pico nemala – hovorim, ze ak ste profik, Pico Vas neznici). Urcite je to namahave aj na clenky (u mna OK) a kolena (u mna OK), no zostup je tazky okrem strmeho terenu aj charakterom podlazia – kazdy jeden krok treba vymerat, oskusat, davat si proste pozor – obcas sa smyka, obcas je teren fajn brzdiaci, potom zas smyklavka a takto sa to strieda a dost nepredvidatelne (okom sa to odhadnut neda). Videla som okolo seba aj pady (aj krvave) … Ja som isla smerom dolu obcas pre istotu po zadku (suchala som sa), ak islo o velky kamen, na ktory som sa bala naslapnut. Raz som mala slusnu energeticku krizu (asi v poslednej tretine zostupu) – 3x za sebou v kratkom case som zakopla a bolo mi jasne, ze sa uz nesustredim a ze ked sa nezmobilizujem, pri dalsom zakopnuti uz poletim po tych ostrych kamenoch aj ja … prisla proste unava, nemala som kofein (rano som si urobila na hoteli do flase kavu, no dost malo, vypila som ju uz predpoludnim). Cukor mi nepomohol (a ani som nemala chut na nic sladke), no ta uzasne sikovna a mila Ceska mi dala banan – Miska, pozdravujem a energicky mavam, ak to budes citat:-) – potom som sa nejako nakopla, zacala sa znova sustredit a zliezat pevnym krokom.

Treba povedat, ze pocasie mi fantasticky prialo. Rano bolo este pomerne dost chladno (pre predstavu: na kopci vo vyssich partiach bola aj okolo obeda este namraza), no potom bola teplota idealna, slnko, slusna viditelnost a nefukalo. Netypicke pocko pre Pico. Moj guide mal po cely cas vetrovku a ciapku, ja som vetrovku ani ciapku nevytiahla – mala som 2 vrstvy (tricko s kratkym rukavom a tricko s dlhym rukavom – vsio) a stacili. Ist v dazdi, hmle a vetre (staci jedno z toho) musi byt v takomto terene riadna vyzva (najma pri ceste dolu).

Jedna z vyhod Pica:

Mala nadmorska vyska = ziaden nedostatok kyslika:-), fajne sa dychalo (po skusenostiach s velkymi nadmorskymi vyskami hovorim, ze “lack of oxygen is a devil” – este aj drobne, bezne oskreniny sa vo velkych vyskach nechcu hojit, telo proste funguje chemicky uplne inak, resp. nefunguje dobre).

Co odporucam pribalit si:

Na milion percent clenok chraniace trekerske boty, dalej celovku (idealne s cervenym svetlom do hmly – ja taku nemam, no existuje), trekingove palicky – moj guide mi ich pozical, no kedze ich nepouzivam, cestou hore mi doslova zavadzali, a tak mi ich vzal k sebe a upevnil na svoj ruksak (ja som nemala uchytky na palicky), no cestou dole som si uz jednu palicku vypytala a bola to obrovska pomoc, dalej treba vrstvy a dobry material (hardshell, goratex), pokryvku hlavy a usi, vela vela vela vody a nejake jedlo (nieco energeticke).

Zaujimavost:

Jednou nozkou som tam na hore stala na americkej litosferickej doske a druhou na eurorazijskej litosferickej doske.

Vtipne momenty (aj ked, ako pre koho):

Cestou hore sme sa spolu v podstate vsetci nonstop rozpravali, guide spociatku tiez vela kecal a hovoril o hore, turistoch atd., no cestou dole bol skor ticho (potreboval ticho), kym nam sa usta nezastavili:-) a pred cielom som si vsimla, ze ma v usiach headphones:-), aby sa izoloval (chuda…)! Dalsia vec, bol na nas prisny (rozumej, kladol doraz na svizne tempo a daval najavo nevolu, ked sa napriklad niekto potreboval zastavit a napit sa) a dalsia sikulka v time (turistika po Patagonii) mu uz tesne pred finisom zostupu oznamila, ze potrebuje pauzu, aby … aby si urobila make-up (myslela to zo srandy, no guide to hned nepochopil a ten vyraz zhrozenia, co prisiel…zas mi ho bolo luto). Uspesnost timu: 100%. Pady a zranenia: spadol kazdy okrem mna a guida (nastastie islo o drobne poranenia a ja som mala len ohromne stastie, ze som sa nenatiahla). Inak chvalim moje trekerske gate – po suchani sa po zadku po tych ostrych kamenoch na Picu som nechcela vediet / vidiet, v akom stave ich mam, hovorim si, vojdem do hotela sebavedomo aj s pripadnou dierou na gatiach, ze proste nepotrebujem vediet, kaslem na to, ved som prave vysla na Pico(!) a to porozpravam vsetkym od recepcie hotela az po restauraciu a ubytovanych hosti, izbu po izbe obidem:-) – avsak, moje nohavice odolali! Samozrejme, zavliekla som do hotela na nich nalepene bahno a spinu, ale drzali pokope:). Ani som si na izbe nesadla, rozposlala som oslavne spravy do sveta na moju adresu (co asi velmi nikoho nezaujimalo):-), napila sa a isla kupovat suveniry (v tomto stave – vlasy rozbabrane, spinave nohavice, topanky som si trosku ocistila), samozrejme, porozpravala som o mojom zazitku v obchodikoch (nie velmi to zaujalo:-)) a potom som isla do supermarketu a potom aj s nakupom (a s nezmenenym vizualom a outfitom) na pivo:-) – unavena, no nadsena, vysla som predsa na Pico:-)!

Zaver (dojmy):

Odporucam vsetkymi destiatimi. Aj ked sa namakate, je to zazitok, na ktory si budete pamatat! A aj ked budete mat chut nadavat:-), zostante pozitivne naladeni – krasa hory je nepopieratelna. A mozno sa nepozerajte na cisla kolikov. Lebo priznam sa, hoci som sa na cisla s velkym predsavzatim po dlhy cas nepozerala, no pri jednom koliku XY, ked som mala pocit, ze uz by sme tam aj mohli byt, a uvidela som, ze ide len o kolik 25, ostala som prekvapena – ostavalo este 22 kolikov a ja ze uz som blizko 47:-)! Po tomto momente som sa na cisla viac nepozerala, resp. az pri cca 44:-). Kazdopadne, ak sa na celu turu necitite (treba pocitat so 7-9 hodinami), da sa ist nejakou kratsou trasou v trvani cca 45 minut na Furna do Abrigo. A ak sa na celu turu naopak citite a dokonca Vas laka zazit zapad a vychod slnka na vrchole hory, je tu moznost permitu na prenocovanie na 1 noc na vrchole (stan a spacak si musite priniest, inak permit nedostanete) – takyto zazitok musi byt pecka.

Co sa pise o vystupe na Pico:

“It is not necessary to use specific mountaineering techniques to climb Pico. However, this is considered a difficult hike due to its steepness. The type of terrain, which can vary between dirt, rock, gravel, and mud, sometimes makes the ascent and descent a challenge requiring attention and endurance. That is why this activity is especially indicated for active people who are used to hiking in natural terrain or practicing sports in general.” Zdroj:

“Climbing Pico Mountain is a must-do for any adventure enthusiast visiting the Azores. The journey to the summit is a physical challenge that rewards climbers with unparalleled panoramic views […]. Before attempting to climb Pico Mountain, proper preparation is essential. Climbers should be in good physical condition and equipped with appropriate gear, including sturdy hiking boots, weather-resistant clothing, and sufficient water and food. Although the climb can be completed in a day, starting early is advisable to navigate the changing weather conditions and to ensure a safe return before sunset. Climbing Pico Mountain is not only an adventure but also a privilege. As part of a UNESCO World Heritage site, climbers must practice responsible tourism by adhering to designated paths, minimizing their environmental impact, and respecting the delicate ecosystems of the mountain.” Zdroj:

https://azoresgetaways.com/en-us/destination/azores/islands/pico/hiking-pico-mountain-azores

Skusenost turistky:

Skusenost turistu:

https://www.geekyexplorer.com/climbing-mount-pico-azores/

Bolo to super krasne, Azory! Velmi pekne dakujem!

MUITO OBRIGADO, AÇORES:-)!

Doslov: Prezradim, ze oktober som povodne nemala stravit na Azorskych ostrovoch ale v Rwande, Ugande a Burundi. Bola to rok planovana cesta (a moj niekolkorocny sen kvoli horskym gorilam), aj equipment som uz mala – popri dokupenych antimalarikach (ale len na pripadnu stand-by liecbu) napriklad zahradne kozene rukavice :-). To kvoli treku za gorilami, ktory sa robi v drsnom terene dazdoveho pralesa, teda v dzungli, kde vsetko reze, picha a driape saty (treba si priniest trekerske boty a oblecko z odolnych materialov, no idealne vsetko stare, kedze z dzungle clovek vyjde ako otrhanec, pripadne holy:-)). Aj prsiplast by mal byt pevny, nie igelitkove ponco. Funguje to tak, ze guide (zrejme aj s prislusnikmi armady) na zaklade info od trackera (ten vyraza v noci alebo nad ranom sledovat, kde sa gorilie rodinky ulozili na spanok) urci rano cestu a potom dalsi ludia (ak treba) presekavaju teren macetami a Vy sa driapete (casto v bahne a cez malincie a do kopca, cize sa treba pridrziavat a na to su rukavice). Rwanda (africke Svajciarsko) par dlhych rokov dozadu zakazala plastove sacky a plastove tasky (batozina je kontrolovana na hraniciach), na spinave boty treba preto specialny obal na boty (napr. ceska firma Boll.cz). Kazdopadne po treku to malo prebiehat tak, ze sa vyzujete a niekto zlaty z personalu lodge Vam topanky umyje. Aj som si poplakala, ze cesta padla (a to necely mesiac pred odletom, mala som inak letiet do Bujumbury v Burundi:-)), no aby som neostala bez nicoho, rychlo som poriesila Azory a bola to super nahrada. Apropo, tak krasne cajove plantaze, ake su na Azoroch, su podla fotiek aj v Rwande (v nej samozrejme rozlahlejsie). Dnes uz na to nemyslim, ak mi nieco nema byt dopriate, tak OK (apropo, Svetova zdravotnicka organizacia uz v lete vyhlasila pre (o.i.) vsetky moje 3 africke krajiny stav ohrozenia verejneho zdravia najvyssieho vyznamu kvoli mpox a tento stav stale trva, dalej podla MZV CR je v Burundi bezpecnostna situacia velmi neuspokojiva a nedoporucuje tam ani cestovat, podla MZV SR su v Burundi bezne utoky granatmi, prepadnutia nozmi, neodporuca sa chodit po zotmeni peso a ani verejnou hromadnou dopravou, a to ani v Bujumbure). Snad inokedy:-). Kazdopadne, za tou zivelnou a krasnou Afrikou mi je uz smutno!

Kedze Vianoce su za dverami, prezradim, co som si (sama sebe si) kupila: moj prvy duffel bag (The North Face):)! Vazi 2 kila (tazky samo o sebe aj bez nakladu), farba zlta a objem 132 litrov! Je zabaleny v okruhlej taske (ludia – kupujuci v The North Face sa ma pytali, ze co to mam:-), vzbudzovalo to pozornost a zvedavost). V Rakusku ma vysiel pocas Black Friday na polovicnu sumu (o dost menej nez stal u nas pocas Black Friday). Dufam, ze ho v kalendarnom roku 2025 (tak by som rada) alebo coskoro potom vyuzijem. Ak nie, za trest s nim budem chodit po centre Bratislavy namiesto tasky, resp. namiesto kabata, tak je velky:-) – ak teda uvidite povedzme o 2 roky zlty chodiaci nepremokavy obal, pozdravte ma:).

Co dobre som si pozrela: Film 14 vrcholov: Nic nie je nemozne (14 Peaks: Nothing Is Impossible):

Nepalsky horolezec Nimsdai Purja vystupil na 14 najvyssich hor sveta (14 osemtisicoviek) v rekordnom case 6 mesiacov a 6 dni (projektu dal nazov Project Possible). Liezol hybridne (kyslik pouzival az v zone nad 8 000 metrov). Prekonal 6 dovtedajsich horolezeckych rekordov. Napriklad trio Mt. Everest, Lhotse a Makalu “vyletel” za 48 hodin(!), co sa neda ani predstavit. Opakoval si na tych horach, ze dnes nezomrie (ze mozno zajtra, no dnes nie). Pocas jedneho zostupu mal jasne prejavy edemu mozgu, videl obrovsku priseru pred sebou (halucinacie) a ked sa ta “prisera” priblizila, zistil, ze ide o ineho neboraka – horolezca rovnako s prejavmi akutnej vyskovej choroby. Raz pocas zostupu zakopol a letel dolu velmi dlho, naberal rychlost a myslel si, ze je to jeho koniec – vtedy zbadal lano a snazil sa ho zachytit – podarilo sa, no zazitok ho zasiahol a dal facku jeho sebavedomiu, otriasol sa a pokracoval v projekte a dokoncil ho. Kedysi patril k elitnej jednotke Ghurkov (neohrozeni vojenski hrdinovia), ktora je sucastou britskej armady (a to uz od zac. 19. stor.), no z armady odisiel. Pre predstavu, co okrem lezenia a mnoheho dalsieho fyzicky zvladal: kazde rano budicek o 3:00, beh 20 km s 35 kilovym nakladom, cely den praca, vecer fitko (kazdy den). Film mal okrem ineho upriamit pozornost aj na nepalskych Sherpov – bez nich by sa ziadna “zapadna” vyprava nekonala. Vo filme hovori, ze ludia zo zapadu casto chvalia svojich Sherpov, no mali by ich nazyvat ich skutocnymi menami, lebo mena maju! Niektori svetovi horolezci vykon ocenili, niektori ho kritizovali ako nezodpovedny, pripadne ze islo o nahanacku po konciaroch. Mne sa vykon zdal ohromny, nikto iny to nedokazal (apropo, nebyt odvahy a mozno aj blaznovstva niektorych ludi, dnes by sme asi nelietali do vesmiru, a pod.). Avsak, nemam zatial jasny nazor na pouzivanie kyslikovych bomb – priklanam sa k tomu, ze ak je raz biologicky mozne urobit “push-up” bez kyslika, treba asi liezt bez kyslika (a najma preto, ze ak nastane problem s bombou, znamena to zvacsa smrt horolezca – nie je pripraveny/adaptovany dychat v zone smrti vzduch s tretinou kyslika a uz vobec nie je pripraveny v tej zone fyzicky makat). Niekto hovori presny opak, ze nie je zodpovedne ist bez kyslika. Moj zaver: je to kazdeho osobna vec, nech si kazdy robi, co potrebuje (ak tym neskodi inemu), nech sa kazdy zariadi podla seba (aj tak budu mat trio v podobe hory, pocasia a vis maior posledne slovo). Ja v dobrom zavidim a obdivujem vsetky pociny (ci s kyslikom, ci bez, ci s vrcholom, ci bez), tu vasen, ktora ich zenie vpred, a zvladanie toho nekonecneho utrpenia, ked aj obycajne zaviazanie snurok na topankach chce vypnutie sil a niekolko namahavych nadychov a vydychov.

Teraz by sa hodilo napisat “musim utekat, K2 na mna caka”:-), ale pravda je ina: musim utekat, truba na pecenie na mna caka;-), aspon jeden …

Prajem krasne, stastne a vesele Vianoce :-)! Uzite si kazdu chvilku do pohody, aj do zasoby!

Na zdravie jednym azorskym a pripajam skladbu Duet od mojej oblubenej norskej huslistky Mari Samuelsen:

Mi viaje unico. Motivo: vacaciones. Direccion: un mundo distante, aproximada 11,300 km del pais de origin (Vienna – Madrid, Madrid – Lima).

Z titulku prispevku vyplyva, ze par tyzdnov dozadu by ste ma hladali a zarucene nenasli:-) v oblastiach Juznej Ameriky a Polynezie. Postupne som sa vyskytovala v Peru, Bolivii, Chile a na Velkonocnom ostrove (je sucastou Chile).

Hlasenie na uvod(!): Fotky este nemam vytriedene a ani materialy docitane, preto je tento prispevok kapitola c. 1 a je to skor pocestovne hlasenie, ze uz som doma (uz davno) a som OK (Don´t Worry Bout Me):-)! Navstivene miesta v tomto prispevku velmi nepopisem (az v dalsom), ale claro, aspon nieco (Chapter No. 1 – just few information about visited places in this post, more info will come with the next post).

Zhodnotenie Ja versus Latinska Amerika dvoma slovami: gradujuca naklonnost! Z mojej prvej navstevy Latiny (Brazilia, Argentina, Uruguaj a Paraguaj) som sice bola nadsena, no oblast nebola pre mna tak atraktivna ako Azia alebo Afrika (s vynimkou Argentiny – pre mna vtedy top, specialne Buenos Aires -> amor). Navsteva Strednej Ameriky dala mojmu pohladu na Latinu uz vyssi punc, rozumej, posunula latku vyssie (a napr., pokial ide o Mexiko, kedze som v nom bola len kratko a videla malo, chcela by som sa vratit a poriadne ho prebrazdit). Po navsteve tohto andsko-inkskeho trojuholnika (Peru, Bolivia, Chile) hovorim Latinskej Amerike definitivne Sii :- ) a dufam, ze pochodim aj jej dalsie krajiny. Zostava este 6 krajin Juznej Ameriky, ktore som nevidela. Na osobitny list davam Falklandske ostrovy – zamorske uzemie UK (zatial u mna nemusi byt) a na bucket list Patagoniu (vacsina jej uzemia sa nachadza v Argentine a mensia cast v Chile), v ktorej som este nebola (hoci v Argentine a Chile ano), a kam jednoznacne chcem ist(!) – a dostala som aj unisono apel od roznych cestovatelov v zneni prelozenom do vychodniarciny: IDZ do Patagonie:-)! Za mna teda absolutne odporucam Peru, Boliviu a Chile, a to aj v pripade, ak ste Africa-Lover alebo Asia-Lover ako ja. A na okraj: co sa porovnania mojho temperamentu tyka, tak ten je skor blizsie k Argentine – totiz, najma v Peru a Bolivii su ludia skor tichsi, malo hovoria, pomenej gestikuluju, nevsimla som si nejake vyrazne mimiky na ich tvarach a pohybuju sa skor pokojne, pomaly.

Domov som prisla “zhypnotizovana” : -) (mozny dovod: a kiss from a saleswoman at the witches market – k tomu nizsie) a aj so zmenenymi cervenymi krvinkami kvoli dlhsiemu pobytu vo vysokych nadmorskych vyskach (k tomu tiez nizsie) a nastalo u mna citelne podovolenkove “blues” (aj k tomu este nizsie).

A co ta pusa:-)? Ano, dostala som spontannu pusu na licko od predavacky na Carodejnickom trhu (El Mercado de las Brujas a La Hechiceri / The Witches Market) v La Paz v Bolivii, s ktorou som sa rozpravala – aj sme sa smiali, aj som si ju odfotila a ona zrazu ku mne pristupila a dala mi pusu – a kedze sa to stalo v Ulicke carodejnic (iny nazov pre Carodejnicky trh), mozno som sa domov vratila zacarovana:-) – ak, tak len v dobrom slova zmysle, ocarena tymito krajinami a ich ludmi (mysticka aura). Beautiful countries with beautiful people. A testament to the Andean gods survives there! It was a love for the first sight, second, third and all other sights:-)!

Ked som letela z Calamy do Santiaga, vedla mna sedel chlapik z Chile, s ktorym som trochu pokecala a ktory ma upozornil, ze cca 15 minut pred landingom v Santiagu mozem vidiet horu Aconcagua – ma 6,959 m – tot najvyssia hora Juznej Ameriky a sucast Koruny Zeme (Seven Summits), nachadza sa v Andach v Argentine, no blizucko hranic s Chile = MONSTRUOZNA hora! Mam ju odfotenu a aj Chilan ma poprosil o fotku (nie mna:-), ale hory:-)!), zverejnim inokedy. Ale ani Peru, Bolivia a Chile nie su s vyskami svojich najvyssich vrchov pozadu, prave opacne, atakuju Aconcaguu! Pre predstavu, najvyssi vrch Peru ma 6,768 m (je to hora Huascaran v Cordillera Blanca), najvyssi vrch Bolivie ma 6,542 m (ide o vulkan Nevado Sajama), no a najvyssi vrch Chile ma 6,891 m (dalsi vulkan v Andach, ma nazov Ojos del Salado a je to NAJVYSSI VULKAN NA ZEMI (the highest volcano on Earth!)). Su to vsetko krajiny s vysokanskymi kopcami a vulkanmi (a aj s brutalnou seizmickou aktivitou – o tom v buducom prispevku). A aky zaujimavy kopcisko som videla napr. v Chile? Neskutocne krasny stratovulkan LICANCABUR s vyskou 5,920 m (foto zverejnim inokedy).

Svet je obrovsky a krasny! Aj moja zvedavost je obrovska:-)!

A mam rada aj lietanie, nie vsak dlhe lety: do 6 hodin OK, napr. kazdy moj doterajsi let cez Dubaj alebo Katar bol super zvladnutelny (pri takej dlzke letu sa este snazim prilis nemrvit:-)), nad 6 hodin zavisi, ci je to denny let alebo nocny let, no v kazdom pripade je to tazke vydrzat – chodim sa prechadzat a postavat k palubnemu personalu (nie vzdy su z toho nadseni). AVSAK za tie roky pozorujem, ze turbulencie su coraz castejsie a silnejsie – moja rada znie (a snazim sa ju dodrziavat, aj ked spim): sedte nonstop priputani. Uz sa mi neraz stalo, ze som mala stastie na 4-sedadlo alebo 3-sedadlo alebo 2-sedadlo sama pre seba, lahla som si, no aj tak som ostala priputana (len si treba poriadne uvolnit pas a ide to). Vo vseobecnosti mam rada lietadla a letiska a pohlad na runways. Super to bolo v Santiagu, lebo ked moje lietadlo cakalo v poradi na runway-i, videla som odlietat jedno lietadlo za druhym a ine pristavali -> doslova heavy traffic. S tymto nizsie skusenost nemam, ale asi by som sa odvazila sadnut – nie za “volant”:-):

Svet ma pritahuje, laka, ustavicne vola k sebe:-)! Nech ma vola, ja pridem vzdy rada, mam ho totiz rada:-).

Este k fotke vyssie: Tichy ocean bol par krokov predo mnou, nalavo odo mna cez cestu bolo futbalove ihrisko, na ktorom hrali miestni (kym mi v restike vedla chystali veceru, pritmolila som sa k lokalnym divakom sediacim v trave a takto v tandeme Polynezania so slovenskou ucastou sme sledovali zapas), za mnou dlha ulicka, na ktorej sa potulovali psy, sem tam ubytovacie moznosti (ziadne hotely, ziadne vyskove budovy, vsetko malicke domceky na styl “lodges”), takmer ziadni turisti, obcas nejakych vidim – to su ti, ktori idu do suveniroveho obchodiku:-) a este mili lokalci, no ziadne davy, skor ludoprazdno. Velmi kludny, krasny a malicky ostrov s prijemnym subtropickym pocasim, no s burkami tak silnymi, ze bezne vypadava WIFI alebo televizny signal aj na par dni (ja som tu zazila burku len v noci, avsak s rachotom a uhrnom zrazok ako pri poriadnom azijskom monzune). Co sa tyka unikatov ostrova (samozrejme, najma sochy Moai, no nielen), foto zverejnim v dalsom prispevku. A co sa odfoteneho smerovnika vyssie tyka, pohlad mi hned padol na Papeete – ak by som bola byvala vedela, ze Tahiti (Papeete) su len 4,244 km vzdialene od Velkonocneho ostrova, t.j. len o trosku viac ako Santiago de Chile, z ktoreho som na ostrov priletela (vzdialenost 3,765 km), hned by som si bola zistila moznosti “preplavat” na Papeete:-)! Plavba nie je uplna blbost (len vo vztahu k mojej osobe), lebo takto sa na ostrov kedysi dostali prvi Polynezania (na jednoduchych, no odolnych lodkach). Apropo, tak blizko Francuzskej Polynezie (Tahiti, Bora Bora, Moorea a Raitaea) som este nebola. Ale(!), vdaka tomuto vyletu som sa prvykrat v zivote vyskytla v Polynezii a teda aj v Oceanii – totiz, Velkonocny ostrov (Rapa Nui / Easter Island / Isla de Pascua) sa nachadza na vychodnom okraji Polynezie a Polynezia je cast Oceanie. Ked som spomenula Tahiti, musim spomenut aj nasho Milana Rastislava Stefanika a Slovakov, ktori na Tahiti zili a ktorych potomkovia tu stale ziju:

Emigration of Slovaks to Tahiti in the past: Uz 3 generacie Slovakov ziju na Tahiti. Vystahovali sa na povel generala Milana Rastislava Stefanika, ktory tak reagoval na utrpenie slovenskeho naroda v Hornom Uhorsku. K tomu napr. aj dielo “Tahiti: Utopia” od Michala Hvoreckeho. Recenzia ku knihe od Jaroslavy Sakovej znie: “Kto jak Slovak citi, nech sa surfu chyti.” A na pripomenutie par faktov o tejto velkej osobnosti nasich dejin, mojimi slovami – extremny frajer(!):

https://en.wikipedia.org/wiki/Milan_Rastislav_%C5%A0tef%C3%A1nik

---

So spoznavanim sveta ide ruka v ruke aj hlbsie spoznavanie seba sameho. Mam na mysli poryvy mysle a spravanie pocas situacii mimo komfortnu zonu, ked bojujete so sebou, s pocasim (zimou, vetrom, dazdom, horucavou, suchom), unavou, nedostatkom spanku, nedostatkom kyslika a nizkym tlakom (uz nad 3,000 m je to boj), obcas ste hladni alebo smadni a nic nie je nablizku a podobne. Ked nastane moment “Rubiccon is crossed“, jasne, ze Vam nic ine neostava, len vydrzat, strpiet, no podla mna ide aj o to, ako. Hoci po vsetkych tych cestach vnimam progres (ako sa spravam v zatazovych situaciach), je sa v com zlepsovat – claro, to je na cely zivot! A o sebaspoznavani (lebo ved ever-evolving nature of being human) je aj pekny citat:

“Nechcem pokracovat v nevine. Chcem mat potesenie z toho, ze ju znova stratim.” “I don’t want to repeat my innocence. I want the pleasure of losing it again.”

F.S. FITZGERALD

Ak si nahodou pripadate na svojich cestach (alebo aj pred nimi a po nich) resp. pri plneni svojich snov (nech su akekolvek) alebo robeni konickov (nech su akekolvek) obcas blaznivo (najma v spolocnosti ludi, ktori Vasim snom / hobbies nerozumeju), nic si z toho nerobte, mam dalsi citat na to (modifikujte si ho aj na chlapcensku alebo gender neutral verziu, ako chcete):

“Dufam, ze bude blazon – to je to najlepsie, co moze dievca na tomto svete byt, krasny maly blazon.” / “I hope she’ll be a fool – that’s the best thing a girl can be in this world, a beautiful little fool.”

F.S. FITZGERALD

Takze HOLAAA vsetci:-)! Tolko slov som uz napisala a az teraz sa pozdravim a este aj po spanielsky:-). Tak ale, ak neratam kecuancinu (quechuan) a ine nam asi nezname lokalne jazyky, prichadzam zo spanielsky hovoriaceho prostredia. Ake to bolo 3 slovami? Joj, nikdy by som tak malo slov nepovedala:-). Ak musim, ale limit 3 nesplnim, tak VELMI AKTIVNE, DOBRODRUZNE, SUPER KRASNE, POVZNASAJUCE, OBCAS DOST NAROCNE, ALE V KAZDOM PRIPADE MA TO POSILNILO (very active, adventurous, wonderful, uplifting, sometimes quite difficult but in each case empowering).

“Vratit sa domov z ciest je zvlastny pocit. Vsetko vyzera, vonia a posobi rovnako. Jedine, co sa zmenilo, si ty sam.” / “It’s a funny thing coming home. Nothing changes. Everything looks the same, feels the same, even smells the same. You realize what’s changed is you.”

F.S. FITZGERALD

Ked som sa vratila domov, pripadala som si zvlastne, cudzo. Praveze ani pohlady do okolia a ani vone mi nepripadali zname, blizke … Ok, vacsinou mi je vzdy velmi smutno, ked sa cesta konci, no uz sa mi neraz stalo a teraz znova, ze adaptacia bola pre mna velmi tazka (post-vacation blues) – zrejme neklamna znamka, ze reset to bol absolutne dokonaly. Zazitky uz mam rozdychane, postupne ich spracuvam (mentalna inventura) a v zavere sa ulezia. Cim je vraj cesta intenzivnejsia alebo dlhsia a samozrejme, ak sa este aj fantasticky podari, tym viac moze navrat do normalu boliet. Par rad na podovolenkovu depku (how to deal with post-vacation slump):

https://hashtag.zoznam.sk/rady-ako-prekonat-podovolenkovu-depresiu/

https://thriveworks.com/help-with/depression/post-vacation-depression/

A ani sa nenazdate a bude Vam znova do spevu, do tanca (k pravemu obsahu piesne nizsie pri linku):

do salta:-) (help me make the most of freedom and of pleasure):

Teraz aktualne pocuvam napr. aj “Vacaciones En Chile” (muy buena cancion):

V tomto prispevku prilozim len maly pocet fotiek a zamerne len zopar z highlightov cesty (dalsie v buducom prispevku). Hned prva fotka dokladuje, kde som sa vyskytovala najcastejsie – v prirode! Aj mesta som pochodila, ale viac to bolo o prirodnych sceneriach. Pojem, ktory v tychto oblastiach treba ovladat, je Pachamama (Matka Zem / Mother Earth) -> k nemu by som doplnila: Acting on your best behaviour turn your face to Mother Nature. A co sa urody Matky Zeme tyka, v tychto koncinach sa vsade pestuje aj konzumuje “coca” (koka) – ma rozne ucinky, no asi najviac je znama povzbudivymi ucinkami a tym, ze pomaha prekonavat problemy so zavratnou nadmorskou vyskou. Napriklad v Bolivii ju nazyvaju “zelene zlato” (“oro verde“, “the green gold“). Na kazdom rohu a kroku vidite lokalcov (aj turistov) zut listy koky (de hojas de coca / coca leaves) – moj slogan k tomu: “she asked for coca cola and got coca” (ja som si coca colu nepytala:)). Dalsi produkt je caj z koky (mate de coca / coca tea) – hotely bezne ponukaju turistom kanvice s navarenym cajom z koky uplne gratis. Moznost dat si takyto caj bola dokonca aj tu – vid nizsie – ale nie na chodnicku, tam hore tesne pod vrcholom:

Chacaltaya je hora v pohori Cordillera Real v bolivijskych Andach, ma 5,421 m. JA SOM DOSLA DO VYSKY 5,300 m na point, kde je horska chata, v ktorej Indianka ponukala navareny caj z koky – teply, neprecedeny aj s listami – caj som vypila a listy (presne ako lokalec) pozula. Nasledovalo namazanie oleja z maty (mint oil) pod nos, aby sa mi lahsie dychalo a mohla som ist svizne dole. Prejavy vysky aj s ohladom na fyzicku aktivitu? Super som to zvladla, az na opakovanu krv z nosa (tlak vzduchu nizsi ako telesny tlak). Dalsie info o tejto hore (mimoriadne zaujimave) a fotky v inom prispevku. Mozno este tolko, ze hoci som bola natreta opalovacim kremom, dost ma opalilo (viac nez vysokohorsky). Po Chacaltayi som sa uz citila ako Indianka – vetrom oslahana, slnkom pozdravena, zimou vystipana, v snehu vyvalana a s mlakami skamosena, aj som potom hrdo nosila v La Paz a aj dalej pocas cesty moj novy svetrik z alpaky. Fantasticky vylet, fantasticky zazitok. Co sa mojich cervenych krviniek tyka, resp. ich zmeny – k tomu este nizsie. A na porovnanie, napriklad Ararat ma nizsiu nadmorsku vysku, nez kam som sa dostala v Bolivii (Ararat – neaktivny stratovulkan v Armenskej vysocine vo vychodnej Anatolii v Turecku s vyskou 5,137 m).

---

Tych par foto v tomto prispevku ma dokladovat, ze aj v tychto castiach sveta som zanechala svoju stopu – dufam, ze minimalnu a pozitivnu (perhaps my footprint there remains minimal and positive):-)!

Come join my travel party, see how I play:-)

Nasleduje miesto, ktore Vam na tisic percent odporucam vidiet (idzce kuknuc:-)!) – najvacsia solna pust resp. planina na svete Salar de Uyuni na bolivijskom Altiplane (Altiplano je druha najvacsia nahorna plosina sveta – tou najvacsou je tibetska). A preco Salar de Uyuni? Je to nielen unikatne, no aj strasidelne krasne miesto na Zemi / eerily beautiful place on Earth (a nie je to oxymoron):

Aj by som si poprosila rovno 3 pohariky toho vyborneho bolivijskeho vina:-), ale nie pre vinko samotne (bolo inak fantasticke a nemyslim si, ze svetovo vychyrene vino z Chile bolo lepsie – ale nie som znalec, takze tak), ale pre tie kulisy (hoci opita som z toho vsetkeho bola aj bez vina). Nikdy v zivote som nestala na podobnom mieste! Ciastocnu podobnost, pokial ide o sol a nedozernu bielu, vidim s Lac Assal v Dzibutsku – Lac Assal je jazero s NAJVACSIM objemom slanej vody NA SVETE, ide zaroven o NAJNIZSI bod na AFRICKOM KONTINENTE, konkretne (-)153 m pod urovnou mora a pre mna to bol asi najvacsi teplotny extrem v mojom zivote, tak bolo horuco (ako som pisala uz skor, nocna teplota v Djibouti bola 33 stupnov a denna teplota? nechcite vediet, lebo presne neviem:-), ale na nevydrzanie, a to som zvladla aj Namib, cize mam prah citlivosti uz trosku posunuty / opaceny). Na Salare v Bolivii som bola nepretrzite 3 dni / 2 noci, cesta bola narocna, isla som v jeepe, bol tu velky teplotny gradient medzi dnom a nocou (v noci sa teplota blizila k nule, cez den teplo, miestami horuco), celkovo drsne podmienky (ak tu fuka, ide o silne vetrisko, kedze tu nie je nic, co by vietor tlmilo), velmi ostre slnko (odraz silnejsi nez odraz na snehu(!), pozerat sa na tu bielu bolo aj s technickymi okuliarmi problematicke), no a moj vyskyt tu v mesiaci maj znamenal, ze som Salar zazila suchy a na niektorych miestach aj s vodou, cize mix, co bolo super (inak v case, ked tu panuje obdobie dazdov – nebola som, vytvori sa najvacsie prirodne zrkadlo na svete(!), resp. turisti hovoria o zrkadle zemskej oblohy). Vyznacene cesty? Kdeze, preto odporucam vylucne lokalnu travel agency (nechodte na vlastnu past), pravdepodobnost zabludenia je velka, je to obrovske uzemie bez nikoho a takmer bez nicoho a signal v telefone nulovy. Ziadna civilizacia, jeden obchodik vybudovany zo soli, sem tam nejaky jeep, sem tam nejaki turisti, potom uz len Vy a rozne salarske unikaty, no a vecer nadherne zapadajuce slnko a neskor katalogova nocna obloha (Milky Way, Juzny Kriz, etc.). Ked som sa dostala do casti Salaru, kde uz bola voda (ale nebola hlboka, len par centimetrov), dostala som na nohy od lokalneho guidea gumaciky / Wellington boots – ak by to niekoho zaujimalo, mali bielu farbu:-). Nadmorska vyska na Salare zas ohromna: 3,650 m n.m. A este pre predstavu rozloha: 10,582 km².

Amigos, este raz Vam poviem, chodte na Salar – skor, kym tie obrovske zasoby litia a jeho tazba neurobia z tejto top lokality vsetko mozne, len uz nie lokalitu, za ktorou sa oplati letiet na opacny koniec sveta. Lithium = “biele zlato” (“oro blanco“, “the white gold”), okrem ineho je hlavnou zlozkou baterii. Na Salare sa nachadza zhruba 21 milionov ton litia, co predstavuje cca 50-70 % svetovych zasob, a zhruba 10 miliard ton soli, z ktorych sa tu rocne vytazi 25,000 ton (inak, robotnici tu pracuju od rana do vecera bez prestavky za pomoci zuvania koky…). Zasoby litia v Bolivii a susednej Argentine a Chile tvoria tzv. svetovy litiovy trojuholnik (“Lithium Triangle”). Viac info a foto zo Salar de Uyuni (vratane jeho unikatov) zverejnim v inom prispevku. A pridam aj info o tom, ake bojove podmienky som tu zazila (I have experienced the army conditions on Salar):-).

Nasleduje par dalsich foto – SPZ vozidiel, pohlady z okna a nejaka ta statistika o mnou dosiahnutych nadmorskych vyskach:

Nejake pohlady z okna:

Mestecko Machu Picchu Pueblo (alebo aj Aguas Calientes) mi napadne pripominalo svajciarske horske mestecka. Vzduch bol sviezi a nie tak riedky ako v Cuzco, preto sa tu dychalo lepsie a pohybovalo lahsie, ale len, ak islo o chodzu po rovinke (naproti tomu pesi pochod z Machu Picchu bol vzhladom na prevysenie namahavy – tricko mokre od driny, aj kolena dostali zabrat). Prekvapilo ma, ze kym Cuzco (vstupna brana pre turistov z celeho sveta smerujucich na Machu Picchu) sa nachadza vo vyske 3,399 m n.m., tak mestecko Machu Picchu Pueblo je polozene o stovky metrov nizsie a samotne Machu Picchu sa nachadza vo vyske len 2,430 m n.m., cize o tisicku nizsie nez Cuzco (myslela som si, ze Machu Picchu je polozene vyssie). Pozor, hoci sa Vam tato vyska moze zdat ako nic, aj tak hrozi vyskova choroba (aklimatizacia je preto nevyhnutna) – info z netu: “Will I get altitude sickness at Machu Picchu? While it’s not as high as some other destinations, its unique location in the Peruvian Andes makes it a hotspot for altitude sickness. The steep, uneven terrain and the various steps to ascend the Machu Picchu circuits can tip the site over that 8,000-foot line, making acclimatisation crucial.”

My Acclimatization Process (Andes vs Himalayas)

Prvotne pocity v Andach – ako po opici: First feelings like a hangover after a mix of Whiskey, Pisco y Tequila. A dalej este nose-bleeding – tiekla mi krv z nosa asi 3 dni (len rano a pri fyzickej namahe).

Prvotne pocity v Himalajach – ako po opici, aj s neistym zaludkom pri pomysleni na ine nez dietne jedlo: First feelings like a hangover after a mix of Rum & Raksi fused with Yak Butter Milk. A dalej este strong headache – len v uvode a v podstate len rano som mala bolest hlavy, no asi taku, ako keby mi dal niekto zopar dubovou palicou (zrejme by pomohli obycajne tbl proti bolesti hlavy, neviem, neuzivala som).

Moja aklimatizacia v Andach prebiehala v peruanskom Cuzco. Ak to v rychlosti porovnam s Tibetom, mala som rovnake prvotne pocity – akokeby “hangover” (po opici), slabost v nohach / svaloch (nemohla som ist rychlo, hoci mozog vysielal pokyny “pridaj”, dalo mi zabrat zdvihnut kufor, ist po schodoch / do kopca) a zrychlene dychanie. Kym v Tibete ma spociatku bolela hlava, tak v Andach vobec, no v Andach ma prezmenu potrapilo opakovane krvacanie z nosa, kym v Himalajach vobec (vo vysokych nadmorskych vyskach je tlak vzduchu nizky, resp. o dost nizsi nez telesny tlak a to sa moze prejavit aj krvacanim z nosa). Suma sumarum: Aklimatizacia v Andach ma bolela menej nez v Tibete, prebehla lahsie a rychlejsie a moje fyzicke vykony po aklimatizacii boli o poznanie lepsie. V Tibete som bola pomalsia, v Andach ako srnka, rozumej srnka nie v top forme:-), resp. irecito ako lama vikuna nie v top forme:-) -> fyzicky vykon je v takychto vyskach (nasleduju vedecke data) cca o 20 percent nizsi nez v normalnych podmienkach – neda sa (naozaj nie) ist Vasou standardnou rychlostou (ak ste teda doma zvyknuti chodit rychlo).

A este par info o Urubambe – posvatna rieka Inkov v peruanskych Andach a o nadhernom ukoli, ktore ju obklopuje:

Rada na uvod: Nieze pobezite z Cuzca rovno na Machu Picchu a vynechate tuto oblast! Ja na tie pohlady nezabudnem – jednak su to vsetko malebne scenerie a jednak ide o miesta, ktore si Inkovia vybrali ako urodnu a sucasne duchovnu zakladnu pre svoju risu (a tie treba vidiet). Rieka Urubamba je hlavny zdroj Amazonky. Je dlha 725 km. Prameni vysoko v centralnych Andach z ladovcov vo vyske 4,000 m (tam ma nazov Vilcanota), preteka cez krasne, hlboke kanony (peruanske altiplano nazyvane “puna”) a postupne steka do nedohladnych hlbok Amazonskeho dazdoveho pralesa. Najskor sa vsak zlieva s riekou Apurimac a vytvaraju rieku Ucayali (povodie Amazonky). Cast udolia rieky Urubamba, ktoru som videla, sa nachadzala medzi mestom Cuzco a novodobym divom sveta Machu Picchu. Ide o posvatne udolie Inkov. Horske svahy, polia, terasovite jazierka, nedotknute dedinky, starobyle ruiny Inkov (patria k najkrajsim inkskym zrucaninam v celej Amerike!) a ich davne obradne miesta. Co sa tu pestuje: kukurica, koka, zemiaky, obilie, broskyne, avokado, atd. Miestni kecuanski farmari este aj dnes obrabaju svoje policka metodami, ktore kedysi pouzivali Inkovia. Podla legendy rieku Urubamba stvorili horski duchovia “apu”, aby mohla oplodnovat Pachamamu. Inkovia uctievali zivotodarnu silu tejto rieky.

Este nejake pohlady z okna:

Ak by niekoho napadlo, ze sa snad uz vyskytujem v “normalnych” nadmorskych vyskach, tak nie:), som este vyssie nez v Cuzco, konkretne vo vyske 3,821 m n. m. Jazero Titicaca lezi v Andach na hraniciach Peru a Bolivie. Ide o bezodtokove jazero vulkanickeho povodu. A teraz highlighty: je to najvacsie sladkovodne jazero v Juznej Amerike (!) a zaroven najvyssie polozene jazero s obchodnou lodnou prepravou NA SVETE (!) – viac foto v dalsom prispevku. A claro, poplavila som sa po jazere a jedla som aj vyborneho pstruha – chuti ako losos a ma aj ruzovkastu farbu, preto ho turisti zvyknu volat namiesto “troat” (pstruh) “Peruvian salmon” (peruansky losos), ale je to pstruh a je vyborny!!

Beach & Beer on Easter Island

A po vsetkych tych pobehovaniach peso a po vsetkych tych (casto trmacajucich sa) transferoch (nespocetne hodiny a kilometre) v roznych dopravnych prostriedkoch (ake vsetky som vystriedala, napisem v dalsom prispevku), obcasnej zime a najma narocnych podmienkach vo vysokych nadmorskych vyskach NASTAVA KONECNE ODDYCH – IDE SA NA PLAZ A NIC SA NEBUDE ROBIT:-)! Hmm, ale len asi 2 hodinky:-), taky bol schedule mojho lokalneho guidea – ale ok, blizil sa vecer a dalsia vec, neprisla som absolvovat tento vylet s vidinou nic nerobenia)! Uprimne vsak poviem, ze ked som doletela domov stastna, no fyzicky dobita, znicena, vycerpana, nevyspata (plus aj jet lag), mala som 100 chuti vziat si dalsiu dovolenku na fyzicku regeneraciu – nejaky wellness pobyt alebo plaz a proste nic uz fyzicky nerobit aspon chvilu, spat az do 12:00, nesledovat hodinky*, nic neriesit, mat len minimalne vonkajsie stimuly, proste hybernovat a nechat v pokoji a bez hanby klesnut IQ aspon o 5 bodov:-) -> nekonalo sa (aspon nie v casti vypnutia):-)!

*Sii, pri tripe tohto druhu bol cas uzkostlivo sledovany, vzdy v nejakom case som niekde bola / musela byt a niekam sa v stanoveny cas musela presuvat a dostavit – od rana do vecera v pomerne hustych casovych ramcoch – inak by sa itinerar nedal stihat, takze za mna pocas tripu OK, akurat po tripe by som dala neviem co za out of order. Podla psychologov pocas 1-tyzdnovej dovolenky na styl nic nerobenia klesne IQ cca o 5 bodov a pocas 3-tyzdnovej dovolenky v tomto style az o 20 bodov – z tohto pohladu si moj mozog neoddychol, lebo milion stimulov, zvysena koncentracia a obozretnost, rychle striedanie miest a oblasti, zmeny pocasia, lokalne zmeny casu (celkom 4x, pricom neratam prechod z CET na cas v Lime, len tie dalsie zmeny), no aj tak to bol bombovy reset (uplne som zabudla na domovinu) a mala som pocit (hoci IQ mi nemalo klesnut), ze neviem naratat do 5:-).

Reached Altitudes in the Andes

PO DLHSI CAS SOM SA PERMANENTNE VYSKYTOVALA V NADMORSKEJ VYSKE V PRIEMERE 3,000 – 4,000 m n.m. a mala som v oblube si udaje o dosiahnutej vyske fotit.

Podla KLASIFIKACIE VYSKOVYCH UROVNI (classification of altitude levels) som sa zdrziavala vo velmi vysokej nadmorskej vyske – ma rozpatie 3,500–5,500 m, no a vsetko “nad” je uz extremna nadmorska vyska (very high altitude: 3,500–5,500 m, extreme altitude: >5,500 m).

Zacalo to nevinne – sice islo o vysku vacsiu nez je najvyssi vrch Slovenska (Gerlachovsky stit s 2,655 m), konkretne 2,886 m n.m., no to bolo nic v porovnani so standardnym andskym geografickym “folklorom”:-) (inak povedane, oblasti pod 3,000 m su v tychto koncinach vlastne niziny):

Uz tu vysku (menej kyslika a nizsi tlak) fyzicky citim, moj telesny aparat sa spomaluje, srdce bije rychlejsie, hlava mi funguje nastastie ako obvykle (very good:-), aspon dufam:-)), ale otupenost / malatnost ma urcite za nasledok spomalene myslenie a prispate reakcie. Este jedna vec vizualne zjavna – moja opalena tvar bola zrazu o poznanie bledsia(!), takmer vsetci turisti boli bledi, popolavi, rovnako zubozeni. Ak ste zazili vysky, asi mi date zapravdu, ze pocas aklimatizacie (a prip. aj neskor pri stupani vyssie a fyzickej namahe) posobia ludia trosku ako zombieci – nemyslim to v zlom, sme “nizinni” ludia a nase organizmy v takychto podmienkach zvadzaju tazke boje.

Do oblasti nad 4,000 m n.m. som prisla uz samozrejme davno aklimatizovana. Avsak, treba vediet, ze v takychto vyskach ani aklimatizacia nemoze dalej zlepsit O2max (!), pretoze vyskou stimulovana redistribucia perfuzie odobera krv zo svalov a nezvysuje minutovy srdcovy objem. / Acclimatization can no longer improve O2max at altitudes above 4,000 m (!), because the altitude-induced redistribution of perfusion takes blood away from the musculature and does not raise the cardiac minute volume.

4,542 m? Ok, I think I can go higher … as long as I can drift (and breathe)…:-)!

I reached altitude 5,300 m

Moje miestne MAX bolo 5,300 m n.m. – point: horska chata na hore Chacaltaya v Bolivii. Dalej sa uz neslo, no dalo by sa este cca tych sto metrov – energeticky som bola na tom dobre, aj s dychom v pohode, akurat moje botky neboli prave idealne do snehu (resp. do topiaceho sa snehu), a ako intenzita slnka naberala obratky a sneh uz menil skupenstvo, to som uz zacala mat problem. Pri zostupe som skoro stokrat spadla – vsetko sa smykalo a vdaka kaluziam vody som mala boty mokre cca dalsich 96 hodin:-). Po Chacaltayi som si obula ine botky (polootvorene, tzv. moje africke, nie urcene do chladneho pocasia) a tie mokre som planovala vzdy vecer v kazdom ubytovani vytiahnut a nechat schnut – hmm, az na to, ze dalsich par dni bolo vsade vecer chladno, lebo ved Altiplano s nocnymi teplotami cca 5 stupnov (do africkych botiek som si davala hrube ponozky – “fajne” to vyzeralo:-)), takze k realnemu suseniu prislo az v Chile. Ak by ste si povedali, ze ved fen na vlasy, jednak si ho na cesty nenosim a jednak len 1 den v La Paz sa mi naskytla moznost pozicat si fen v hoteli na 10 minut (co na vysusenie nestacilo) a dalsie noci boli uz v style “military” pobytov – najskor spanie v buse 1 noc (asi 12 hodinova cesta) a potom 2 noci na Salare v bojovejsich podmienkach, o ktorych napisem inokedy (v takych podmienkach, ked ani tepla voda nie je a treba si baterkou svietit do kufra, ta tam chciet fen? stavim sa, ze indianski hostitelia by ani nevedeli, o com hovorim – mozno sa mylim, ale skor nie). Inak, pri vystupe hore na Chacaltayu som spadla len raz, a to preto, ze som zle polozila nohu (nie preto, ze by som mala nevolnosti z vysky, ziadne som nastastie nemala) – tak smiesne som spadla, vyvratila som sa cela nabok ako pravitko – malokto takto dokaze spadnut:-). Foto z vystupu v dalsom prispevku.

V skratke moje pocity pri vystupe na Chacaltayu: Vzduch je riedky (menej kyslika) a chladny, tlak vzduchu je nizky (telesny tlak je vyssi), dycham zrychlene, kazdy krok vnimam – nie je to bezne chodenie do kopca, bliziac sa k cielu zacina mi byt pod intenzivnym slnkom riadne teplo, davam si dole vetrovku a vyhrnam rukavy na tricku pod lakte, o chvilu mam opalene ruky (ako inak) presne pod lakte (keby aspon nad lakte), tvar (najma nos) sa ukaze opalena (mozno mierne spalena) az vecer … idem dalej, padam do snehu (prekrizila som nohy), tecie mi krv z nosa (nie vela), hlava ma neboli, ani nohy ma nebolia, kondicka sa zda byt OK, tesim sa zo seba a aj z tych pohladov! Vidim chatu, tesim sa este viac:-). Indianka v chate ma uvareny caj z koky (coca tea) – davam si! Sadnem si, ale len na chvilu (5 minut), potom sa postavim a idem s cajom pred chatu na slnko, vidim, ze sneh sa uz topi rychlejsie, pomaly sa zberam vyrazit dole. Smykam sa nepretrzite – zmes snehu, ladu, roztapajuceho sa snehu a tvoriace sa kaluze vody, miestami su hlboke a miestami presne do nich nechtiac clapnem, v botach mam mokro, ochnapane trekerske nohavice az po stehna, je mi to jedno, brodim sa s radostou (endorfinov kopec), po 30 minutach mam uz toho brodenia plne zuby – cesta dole je tazsia nez hore (vzdy je to tak, teraz to plati nasobne). Ked sa popoludni vratim do La Paz (nadmorska vyska bezo zmeny:) -> 3,640 m), chce sa mi spat, no mam necelu hodinku na prezlecenie a kavu a musim ist dalej … uz nevladzem ani rozpravat, ani sediet, ani stat, nieto este chodit:), ale musim, lebo Udolie mesiaca (Valle de la Luna) je nieco, co by som si nemohla nechat ujst, a ani samotny nocny La Paz (dalsiu noc uz v nom nebudem – vecer odidem z miestnej autobusovej stanice linkovym busom smer mestecko Uyuni, do ktoreho pridem az o cca 12 hodin). Esteze dalsie rano nemusim mat budicek o 5:00.

Mam teda za sebou DALSIU SKUSENOST s vyskovym profilom cesty nad 5,000 m n.m. Aj ked som to v Andach zvladala lepsie nez v Tibete, nestalo sa tak preto, ze by som bola “trenovana na vysoke nadmorske vysky” – ako som pisala v skorsom prispevku, trening na vysky nie je mozny, resp. telo si nevie zvyknut na vysoke vysky natrvalo, cize, ak pri nejakom pobyte zvladnete vysky v pohode, pri dalsom pobyte mozete dostat akutnu vyskovu chorobu, a opacne, alebo opakovane bez problemov alebo opakovane s vyskovou chorobou. Existuje vela pomocok, ktore cloveku pobyt vo vyskach ulahcia (za mna najma: pit velmi vela vody, hned rano prvy liter a potom cez den spolu kludne 4 litre, no a ist pocas aklimatizacnej fazy co najpomalsie). Aklimatizacia nie je pomocka, ale nevyhnutnost (!). Aj ked si telo nedokaze vypestovat zvladanie vysok do buducna, opakovany pobyt vo vysokych vyskach je ukazovatelom, ci ma clovek predispoziciu dostat vyskovu chorobu (napr. je to vtedy, ak zvracia, ma mdloby, neprestavajucu migrenu, atd.), alebo nie. Na sebe som zatial naklonnost dostat vyskovku nespozorovala a myslim, ze mam (aspon zatial) aj dobru zatazovu kapacitu. Dvakrat sa mi stalo, ze som sa dostala do velkej vysky (cca 3,500 m n.m.) bez predoslej aklimatizacie (konkretne priletom do Lhasy v Tibete a priletom do Cuzca v Peru) a dvakrat som z tohto dovodu bola spomalena (1-2 dni urcite, ale ziadne vazne prejavy). Da sa to zvladnut, ak nemate predispoziciu na vyskovu chorobu alebo nejake ochorenie ci nizku zatazovu kapacitu. Je to vsetko velmi individualne – niekto moze mat problemy aj v 2,500 m n.m. a niekto moze byt v pohode aj v 6,000 m n.m. Na veku ci kondicke vobec nezalezi (rozumej, vyskovu chorobu moze dostat 20 rocny profesionalny sportovec, kym 70 rocny netrenovany jedinec nie = ruleta). No ak planujete trekovat, samozrejme, dobra kondicka je faktor, ktory sa k zasadnemu slovu dostane po faze aklimatizacie.

Ak sa uspesne aklimatizujete, potom si uz mozete dat Cerveza y Cigarro, a ak zidete do nizsich vysok, aj whiskey, colu & tequilu – nech sa paci k tomu ONE SONG FROM MACO MAMUKO FROM SLOVAKIA with lyrics I don´t understand:-) (I like the Gypsy culture!):

A spat na medicinsku notu -> zmena cervenych krviniek a zakladne informacie a odporucania pre cestovatelov do vysokych nadmorskych vysok:

My red blood cells have changed (just for a few months)

Pri dlhsom pobyte vo vyssej nadmorskej vyske dochadza k docasnej zmene cervenych krviniek. Ak Vas tema zaujima, vid linky nizsie – prikladam ten isty clanok v SVK a EN jazyku. Apropo, v clanku spomenuta hora je zhodou okolnosti moja bolivijska Chacaltaya – ta na pekny clanok som natrafila:-):

https://www.startitup.sk/iba-2-tyzdne-horach-dokazu-zmenit-tvoju-krv/

https://www.sciencealert.com/just-2-weeks-in-the-mountains-can-change-your-blood-for-months

Basic Medical Advice for Travelers to High Altitudes

A ak ste vedeckejsi typ, vid aj odborne data v linku nizsie urcene pre cestovatelov putujucich do vysokych nadmorskych vysok. Z clanku vyberam nasledovne info: “V nevybranej skupine horolezcov malo 50% AMS (akutnu vyskovu chorobu) vo vyske 4,500 m n.m., zatial co 0,5–1% malo HACE (edem mozgu) a 6% malo HAPE (edem pluc)”. / “In an unselected group of mountain climbers, 50% had AMS (acute mountain sickness) at 4,500 meters, while 0.5–1% had HACE and 6% had HAPE.”

https://www.ncbi.nlm.nih.gov/pmc/articles/PMC3254048/

A napokon edukativne video – v nom uvedene rozpatie pre velmi vysoku nadmorsku vysku / very high altitude 12,000 – 18,000 feet je v prepocte na metre 3,6576 m – 5,4864 m (a teda vyska nad cca 5,500 m je uz extremna nadmorska vyska):

Co sa mna tyka, ziadne tabletky proti vyskovej chorobe som nikdy neuzivala a ani si ich neobstarala (hoci existuju), na cesty si nosim VITAMIN C, VITAMIN B KOMPLEX, ZINOK a MAGNEZIUM (nothing more), samozrejme klasicku lekarnicku a preparaty pre pripad nahlej choroby ako napr. 3-dnove ATB, paralen, dezinfekciu, dezinf. kvapky do oci, gel po postipani a podobne.

V ramci tohto andsko-inkskeho vyletu som v extremne vysokej vyske nebola, no v Tibete ano, ale len chvilu – islo o photo point pod ladovcom Karola (Karola Glacier) vo vyske 5,560 m n.m. Musim si aspon dvoma fotkami pripomenut tote uzasne Himalaje:-):

Z Himalaji naspat do And a okamzite:-).

Miesta, ktore som v Peru, Bolivii a Chile navstivila, popisem v dalsom prispevku. Rezonuju mi v hlave vsetky udalosti a scenerie (ved v podstate nie tak davno som prisla), pricom niektore velmi, niektore este viac, a potom mam v talone top miesta, na ktore sa nezabuda / nezabudne. K takym jednoznacne patri aj Machu Picchu – je vrcholom snad kazdej cesty kazdeho jednotlivca, ktory do tychto koncin mieri. Ako by som opisala moj pocit z neho, ak vynecham vsetko na styl, ze mi zobral dych (lebo jasne, ze zobral a totalne)? Skusim takto: je malo miest na svete, ktore sa mi nazivo zdali este krajsie ako na fotkach (lebo ved fotky dnes su v top kvalite a su upravovane), ale Machu Picchu k tymto miestam urcite patri – senzacia aj nazivo, umocnena tym, co sa vo Vasom vnutri individualne odohra, ked ho vidite, tam stojite – neskutocne nieco! Pripajam jedno cerstve prvenstvo, ktore Machu Picchu ziskalo (oficialne vysledky boli publikovane v aprili 2024):

A aby toho nebolo malo, pripajam moj vyber KRATKYCH CESTOVATELSKYCH VIDEI o Peru, Bolivii a Chile. Na nete je ich mnozstvo, no ak ste neboli v danej destinacii, nemozete vediet, ci su tie videa jednak “k veci” a jednak, ci nie su v nejakom smere prehnane / vytunene / ucelovo zamerane len na jednu lokalitu alebo situaciu a pod., treba selektovat. Vybrala som take, ktore su z mojho pohladu OK a este aj vyborne urobene. A tradicne, vybrala som len take, ktore co najviac koresponduju s mojimi zazitkami – uvidite v nich to, co som na 90 percent videla a vnimala ja! Vynimka sa tyka Chile, pretoze v Chile som toho videla len minimalne: Santiago a dalsie dve miesta (ale nutno dodat, ze podla statistik zhruba 50 percent turistov smerujucich do Chile maju za ciel samotne Santiago):

Peru (1/2):

Peru (2/2):

Bolivia (1/2):

Bolivia (2/2):

Chile:

Majte skvele leto / Que tengas un verano perfecto / Have a perfect summer:

Pop up the volume (along the tempo), dance, travel and have fun:

V ramci Etiopie som navstivila jej hlavne mesto Addis Ababa a region rieky Omo na juhu krajiny.

Ak ustane ozbrojeny konflikt, ktory uz dlhsi cas prebieha na severe, urcite sa posnazim vratit sa a doplnit si obraz aj o zbytku krajiny. Bez neho by bola skladacka absolutne nekompletna. Sever jednoducho treba vidiet – mozno ste uz poculi o kostoloch vytesanych do skal v Lalibele (apropo, Etiopia je druha najstarsia krestanska krajina sveta), o Siemenskych horach (Simien Mountains National Park ponukajuci mnozstvo trekov a aj pohlady na jedinecnu floru a faunu, napr. opice dzelada) alebo o jazere Tana, kde prameni Modry Nil – to a mnoho ineho ukryva unikatny sever krajiny. Z dalsich miest, ktore by som na severe chcela vidiet, spomeniem Axum. No a samozrejme este tu na mna caka (aspon dufam:-)) pust Danakil.

Co sa aktualnych odporucani na cestu tyka (pokial ide o sever, stale plati necestovat), vid napr.

https://www.gov.uk/foreign-travel-advice/ethiopia

Pridavam 3 linky, ktore Vas mozno vtiahnu do temy. Prve dva su o kolorite krajiny a treti je pre kavickarov, takze Explore Ethiopia, see its beauty that knows no bounds and drink liters of Ethiopian coffee and/or Habesha beer:-):

https://absoluteethiopia.com/destination/

https://www.timesaerospace.aero/news/route-planning-and-tourism/ethiopia-named-one-of-the-most-exciting-places-to-visit-in-africa

https://courier.unesco.org/en/articles/ethiopia-home-coffee

Nasleduje slideshow z mojich fotiek vylucne DETI a MLADYCH LUDI z ETIOPIE (dospelaci pridu na rad inokedy) – odporucam fullscreen:

Slideshow / all photos by Janka. Music: David Guetta “Goya Menor & Nektunez – Ameno Amapiano (You Wanna Bamba) [David Guetta Remix]”, zdroJ: https://www.youtube.com/watch?v=rQKkwTMMxdc&list=PLPfB_j1yxP9QLGR-qY-6UOdj13H4SCLH6&index=54

PS: Ak by niekoho zaujimalo, ako som s miestnymi komunikovala, potom vedzte, ze rukami, nohami, mimikou, usmevom a neda sa ani nahodou povedat, ze by komunikacia viazla! Bezne ma deti chytali za ruku, jeden chlapcek v teenagerskom veku v jednej dedinke sa samozvane podujal sprevadzat ma a ukazoval mi, na co si mam davat pozor (isiel vedla mna v tichosti asi 10 minut a najskor som nechapala, co to ma byt, potom mi docvaklo, ze asi len chce byt pri mne a mozno ma ochranovat – zlaty:-)!), no a mlade baby v jednej dedinke mi spontanne zacali zaplietat z vlasov vrkociky a ked som od nich odchadzala, chytili ma kazda za jednu ruku.

A este fotky mojich najvacsich (spomedzi najmensich) lokalnych kamaratov:

A ked som pri Afrike, este pripajam par relax momentov z Kene, Tanzanie a Namibie:

Atmosfera bola vsade super! Dobre sa na to vsetko spomina a mysli!

---

A kto nevie, ako moje vylety vyzeraju, tak poviem, ze v drvivej vacsine pripadov som v pokluse od skoreho rana do vecera – peso a potom transfery. Nevysedavam, nelezim, vsetko je dynamicke v jednom kole a kuse (clovek chce vidiet a zazit co najviac, ak nejde o plazovu dovolenku) a ja tento styl milujem (uz je to asi aj moj zivotny styl). Na vyletoch spim tak 5 alebo menej hodin denne, teraz naposledy v Strednej Amerike som mala aj 2 noci (nie po sebe), co som spala 1 hodinu a musela fungovat dalej – je to dost zataz na organizmus, ale ak mas ubytovanie zvacsa kazdy den na inom mieste, tak kazdy den vybalujes a balis a organizujes si veci plus este treba zaspavajuc vstrebat zazitky z celeho dna a to je nenormalny (ale prijemny) hurhaj v hlave (no stale hurhaj, ved nejde o ordinarny den v beznom tyzdni), no a ak mas prelet skoro rano (flight at 4am, 5am, 6am or in btw. should be illegal:-)) alebo inu dopravu v skorych rannych, tak sa proste neda spat – uz som si ale zvykla fungovat aj v krizovom rezime, tak nejak na pol ucha, na pol zrde, ale stale s relativne dobrym aj pricetnym vykonom a konstantne dobrou naladou:-). Nikdy neviem pocas mojich vyletov, ako sa volam:-) (disconnected)! Ale je to takto perfektne:-)!!!

What next? Mohla by som si vycibrit vrtenie bokmi, nech sa to priblizuje polynezskemu stylu, a nastudovat zopar”need-to-know” info o dalsich krajinach, ktorych peciatka mi (DUFAM VELMI!!) pribudne v pase:

Cestujte – kamkolvek, kedykolvek, akokolvek!

Happy travels and may the wheels on your suitcases keep turning:-)!

Prichadzam k Vam so slnecnymi pozdravmi z fantastickej a rozmanitej Strednej Ameriky:-)!

Niektore cesty planujem dlhsie a neviem sa dockat, kym tu ktoru krajinu spoznam, a pri niektorych si hovorim, ze na mna pockaju – aj Strednu Ameriku som mala v sekcii “neskor”. Ale obcas sa situacia zbehne uplne inak (asi vyssie moci zauraduju) a ja sa velmi rychlo (nie bezhlavo) rozhodnem aj pre oblasti mimo zoznam mojich horucich volaviek.

Po prichode zo Strednej Ameriky mozem povedat len jedno: super, ze som ju spoznala a uz si aj prezeram dalsie latinskoamericke krajiny – vsetky su sireny!

Takze, aka vlastne bola ta moja velka stredoamericka zalezitost? TODO PERFECTO:-)!

Suma sumarum: Stredna Amerika a jej 8 krajin na kompletku.

Nebola to vobec lahka vyprava, skor expedicna nez komfortna, ale BOOSTER JAK DELO! K tomu zopar modrin, mierna svalovica na stehnach (a to som trenovana), zopar stipancov (aktivita “nenazranych” komarov stupla pocnuc tzv. Bananovymi republikami), extremny deficit spanku, zvyseny prijem velmi kvalitnych lokalnych aj cesko-slovenskych destilatov, opalenie kratasove a rukavove, par dni s oslabenymi hlasivkami (to je vzdy, ked malo spim a vela rozpravam) a jedna oceanska estrada, kedy po mna skocili traja plavcici do Ticheho oceanu v Salvadore (k tomu este nizsie) – inak krasa, blaho, tak nejak v rozkvete zivota -> en la flor de la edad:-). Pri slovicku “flor” (kvet) ma popri zaplave prenadhernych kvetov (Stredna Amerika je skutocnym floristickym rajom) napada aj jedna znacka niecoho, co sa v tomto prispevku hodi spomenut – znacka kvalitneho nikaragujskeho rumu Flor de Cana -> degustovany a odobreny:-).

Co som povodne nevedela: pojmy Stredna Amerika, Centralna Amerika a Mezoamerika nie su identicke, kazdy z nich je vyznamovo mierne odlisny. Este by som zdoraznila, ze Stredna Amerika sa spravidla zaraduje do kontinentu Severna Amerika (co do temperamentu by som ju naopak supla do Juznej Ameriky).

Bol to taky kulturny, pamiatkovy, indiansky, prirodny a gastro mix / natresk, ze kym si utriedim myslienky a fotky, ubehne vela mesiacov. Espera, a buena hora mangas verdes:-).

Vdacna som!!!

Pre predstavu, o com Stredna Amerika je, pripajam zopar videi a vlastnych fotiek.

Vamos:-)!

Podtitul 1: Tichy ocean, Karibske more, uchvatne jazera (aj to najhlbsie, niektorymi povazovane za najkrajsie na svete – Atitlan, aj to najvacsie – Nikaragujske s dramatickymi vizualnymi scenami pri sumraku), vulkanicke jazera, termalne jazierka, rieky (aj kanon Sladkej rieky / Rio Dulce v Guatemale – v podstate “Jursky park”), podzemne vody a cenote (t.j. zatopene zavrty krasoveho povodu, ktore Mayovia povazovali za branu do podsvetia a vykonavali v nich zlozite ritualy – zvacsa su hlboko pod zemou alebo v jaskyniach a ich vyskyt v blizkosti mayskych pamiatok je odpovedou na otazku, ako Mayovia dokazali existovat v tazko dostupnych terenoch bez riek).

Podtitul 2: Viacere typy ekosystemov – najma dzungla, t.j. tropicky dazdovy les, dalej hmlove lesy, zmiesane lesy a savany = zelena, este raz zelena a este treba pridat zelenej, neskutocna flora (sekvoje, kaucukovniky, bambusy, palmy, bananovniky, prenadherne kvety, atd.), kavove a kakaove plantaze, sopky – velmi vela sopiek (aj vysokanske, aj aktivne a lenivo cmudiace, aj symetricke stratovulkany napr. Arenal – na jednu som vysla, k jednej som sa presla, dalsie videla), urodna sopecna poda, jaguare a pumy (je mala sanca vidiet ich), kajmany, lenochody, vrestany (stale pocujem ten zvlastny zvuk vrestanov v dzungliach – nahrala som si ich, ked spracujem material, postnem), papagaje, tukany, pelikany, hady, pavuky (a trebalo by menovat do nekonecna), vzacne mineraly ako napr. jadeit (aj muzeum s dielnou a obchodikom navstivene), ktory mal pre Mayov daleko vacsiu hodnotu nez zlato. Co k tomu dodat? Uz viac by netrebalo:-), ale spomeniem aj narodne parky a prirodne rezervacie a v ramci nich visute mosty umoznujuce prejst sa doslova v korunach dzungle. Zhrnutie: nadherna zelena tropicka svatyna, ktora je i) domovom pre 12 percent biodiverzity nasej planety, ii) druhou oblastou s najvyssim pozorovanim vtakov na zapadnej pologuli a iii) sucastou druheho najvacsieho koraloveho utesu na svete! Da sa toto lahko prekonat?

Podtitul 3: Pozostatky jednej z najvacsich, najgenialnejsich a najmocnejsich civilizacii sveta – Mayovia – mayske pyramidy a ruiny. Tiez navsteva mayskych dediniek s potomkami Mayov a dva dni na ostrove Ometepe. Fincy, dedinky, mesta, aj starobyle, nadherne kolonialne mestecka (napr. Antigua, Granada, Stare mesto Panama City – Casco Viejo). A na zaver skok k modernym vyskovym budovam a technickemu divu sveta – Panamskemu prieplavu (wow!).

Podtitul 4: Krasne pestrofarebne oblecenie Indianov, ich dekoracie a doplnky (obrusy, tasky, atd.), indianske trhy, no a samozrejme klobuky, najma tie panamske (vyrabane v Ekvadore).

Podtitul 5: Tacos, pupusas, tamales, kukuricne placky (tortillas, burritos, enchiladas, quesadillas alebo tortas), tiez frijoles, pollos, ryza s fazulou, chilli papricky, grilovane banany ako zelenina, hory masa a najcerstvejsie ryby a dary mora, no a este (aby brusko prasklo) vyborne polievky.

Podtitul 6: A nieco pre labuznikov – svetoznama kava, fantasticka cokolada, kvalitne rumy a tequilly, cigary (handmade), pina dzusy a samozrejme cerstve kokosy a banany (aj na export do sireho sveta). Vsetko prvotriedne!

Podtitul 7: Nemalo produktov Fair Trade (t.j. najuznavanejsia a najdoveryhodnejsia znamka udrzatelnosti na svete – hoci si clovek za produkty priplati, vie napriklad aj to, ze vyrobca / plantaznik / pestovatel nedrel ako otrok za almuznu, mal dostojne pracovne podmienky, neslo o pracujuce dieta, atd.) a na niektorych miestach rozvinuty Eko Turizmus (nie ako nalepka alebo reklamny slogan, ale fungujuce eko rezorty a ochrana prirody).

Fotky nemam vsetky spracovane, tak pripajam mini kolaz a potom este vyber fotiek, ktore dokladuju nazvy statov, v ktorych som bola:

Podme ku krajinam, ktore som navstivila ako prve v ramci tejto velkej vypravy. Ich spolocnym znakom je, ze su v nich pritomne pozostatky mayskej civilizacie, resp. ide o oblasti, ktore boli posobiskom tzv. mezoamerickych kultur. Tento prispevok sa im nebude blizsie venovat, ale materialov o Mayoch uz mam zhromazdenych tolko, ze by to chcelo zavriet sa niekam a dlho-predlho studovat. Vedci doposial neodhalili a nerozlustili vacsinu(!) z toho, co tato genialna civilizacia vytvorila – nech cokolvek napisem, bude to nedostatocne, no aj tak spomeniem aspon komplex mayskych kalendarov, matematiku (napr. koncept cislice nula, giganticke tabulky na kamennych stenach s prepoctami na miliardy, geometria), astronomiu (znalosti o vesmire na urovni, ktora vyraza dych), spickova architektura (aj dnesne kapacity obdivuju architekt. postupy Mayov), medicina na top urovni, atd. A treba dodat, ze dodnes sa s urcitostou nezistilo, co bolo pricinou nahleho zaniku civilizacie. Nasleduju fotky ilustrujuce, v ktorych statoch som bola (fotky zobrazujuce kolorit tychto krajin pridu na rad inokedy):

Pokial ide o Mexiko, v podstate som v nom ani nebola (velmi malo), musim sa tam este vratit a dat jeho spoznavaniu aspon 2 tyzdne. Nasleduje prechod cez hranice do:

Co sa Belize tyka, ked som si menila eura na dolare v pobocke jednej banky, pani v zmenarni ma dobromyselne poslala zit na Belize, resp. skonstatovala, nech tam len ostanem, ak mozem … Pravda je, ze o blahobyte nemozno v pripade Belize vobec hovorit (miesto c. 71 v stovke najchudobnejsich krajin sveta). Dalsia vec (vyznamnejsi faktor, preco nie) je, ze ide o velmi nebezpecnu krajinu (asi ako Honduras, t.j. top nebezpecna v tomto regione) – to som ani ja nevedela, bola som presvedcena, ze vedie skor Salvador a Mexico. Tak to len na margo, aby ste si to nenamierili aj s pobalenou domacnostou napr. do Belmopanu alebo Belize City. Pamiatky, priroda a Karibik na jednotku (a aj to pivo):-). Sem-tam bizar. Turisti takmer ziadni. Ide o jedinu anglicky hovoriacu krajinu Strednej Ameriky a za pivko zn. Belikin (apropo, jedna z najlepsich znaciek celej Ameriky) tu preto podakujem (namiesto uz celkom vziteho gracias) “thank you”. Prechadzajuc dalsiu statnu hranicu znova presedlavam na pekne znejuce “gracias”:-)! Bienvenido a Guatemala:

Iduc do Strednej Ameriky, ked som si robila rychly prehlad o krajinach, nasla som si medzi nimi troch favoritov – jednym z nich bola prave Guatemala (dalsi favoriti pridu na rad neskor) a ako topka ostala aj po jej navsteve – odporucam 11 z 10! Uzasna krajina (nielen pre jej vynikajucu kavu a drahokamy:-) s vsadepritomnou mayskou kulturou (zije tu najvacsia mayska komunita na svete!) a s prenadhernou prirodou (35 percent krajiny pokryvaju lesy!). Donedavna patrila k najnebezpecnejsim statom Ameriky a vlastne celeho sveta (obcianska vojna 1960 – 1996), dnes je situacia omnoho priaznivejsia.

Ja uz prekracujem dalsiu statnu hranicu, no do Guatemaly sa este pocas tejto vypravy vratim. Nasleduje obavany Honduras – mala som bud stastie alebo som sa pohybovala v bezpecnych zonach, no nic nielen nebezpecne, no ani podozrive som si nevsimla, opacne, mala som vyslovene v pohode pocity z ludi a bez problemov som si aj fotila:

Prekracujeme dalsie statne hranice, no s inym soferom, lebo ten nas nemal nejaky dokument, a tak nas odmietli pustit cez hranicny prechod. Ale poriesilo sa to, zabezpecil sa iny sofer a cca po 2.5 hodke cakania, co nie je vela (niekde stoja ludia na hraniciach dlhe hodiny, aj cely den), sme frcali dalej. Apropo, v tychto regionoch jednoducho musite byt pripraveni na vselijake neocakavane situacie (zmena opatreni – povinnost elektronickej registracie, chaoticky vyber vstupnych poplatkov – jeden clovek zaplati urcitu sumu, dalsi clovek inu sumu a pod., mat po ruke vouchere hotelov resp. potvrdenia o ubytovani, trpezlivo odpovedat na otazky (napr. ake je Vase povolanie), byt pripraveni na otvaranie kufrov a prehrabavanie sa v nich). Dalsia vec, s anglictinou tu pochodite tak na 25 percent (na colnici a v migracnych uradoch v pohode, no aspon pozdravit a podakovat sa slusi a patri v spanielcine). A predsa este jedna zalezitost – nie je bezpecne jazdit tu v noci po cestach (su oblasti, kde hrozi, ze Vas prepadnu). Tak, kam to bude tentoraz:)? El Salvador!

Ukoncujem sekciu Mezoameriky, ktoru kazdemu odporucam navstivit. Za povinnu jazdu resp. (krajsie) za splneny sen by to mali povazovat vsetci ti, ktorych zaujimaju indianske civilizacie, najma Mayovia = “SPIRIT OF THE JAGUAR”. Este pripojim perfektne, edukativne a vtipne videjko o indianskych civilizaciach – v nom je cast venovana aj oblastiam, ktore este chcem spoznat (Cuzco, etc. = Inkovia). PS: Na konci videjka je pluvajuca lama – ak som si to spravne zapamatala z inych dokumentov, potom, ci uz lama, lama vikuna alebo lama alpaka, vsetky pluju a neskutocne presne vedia zacielit:-), ak sa k nim priblizite (zvazte, ci lepsie bude detailne foto zblizka s pluvancom medzi oci vs horsie foto z dialky a sucha tvar):

Podme juznejsie do troch krajin, ktore som navstivila po Mezoamerike – ide o tzv. Bananove republiky. Ich spolocnym znakom je prenadherna priroda, dzungle a pralesy (uzasne nieco), sopky, tiez svetova kava a kvalitny rum, samozrejme bananovniky a mnoztvo inej vegetacie, a tiez aj farebne kolonialne mestecka resp. stvrte. Magicka trojka statov. Co sa logistiky tyka, zo Salvadoru som sa vratila busom do Guatemaly na dalsie tri dni. Potom som preletela z Guatemala City do San Salvadoru a zo San Salvadoru do Managuy (hl. mesto Nikaraguy):

Z fantastickej Nikaraguy, ktora bola tiez mojim favoritom a ktora ma nakoniec este viac (pozitivne) prekvapila, smer moj dalsi favorit – Kostarika! Ta nemoze snad nikoho sklamat, ani tych najscestovanejsich! Ked do Kostariky vyrazite, mali by ste poznat vyraz PURA VIDA (narodne motto). V preklade znamena “cisty zivot”, no ide v podstate o zivotnu filozofiu, zivotny styl alebo aj nastavenie cloveka, ze dolezita je cistota okolo (ciste prostredie, priroda), no rovnako aj cistota vo vnutri cloveka; dolezite je to, ako clovek premysla, ako hladi na svet. Ludia suznejuci s Pura vida su pozitivne zmyslajuci ludia, ktori sa usmievaju, hoci aj nemaju idealny zivot (hoci aj ziju v bude), su vdacni za to, co maju, chapu, ze stastnymi ich neurobi nic a nikto, len oni sami. Kostaricania su aj povazovani za jednych z najstastnejsich ludi na svete. Mimochodom, aj sa zdravia “Pura Vida” a takto aj zvyknu odpovedat namiesto “ok”. Kostarika nema armadu uz od r. 1948 (peniaze na vyzbrojovanie putovali do skolstva), ma len policiu a pobreznu straz. Patri k najstabilnejsim krajinam Strednej Ameriky. Co sa ekologie tyka, takmer 100% elektrickej energie ziskava z obnovitelnych zdrojov. Stavim sa, ze by ste si v nej vedeli predstavit (aspon isty cas) zit. Ide vsak o najdrahsi stat z celej osmicky.

A ide sa na let zo San Jose – hl. mesto Kostariky do Panamy City – hl. mesto Panamy:

Nuz, len nedavno som videla oslavy Dia de los Muertos (obdoba nasich Dusiciek, pricom prvy den je venovany pamiatke zosnulych deti, druhy a treti den je venovany pamiatke zosnulych dospelych – ide o dost vesele, nie pietne oslavy, sviatok je chapany ako stastne stretnutie medzi zivymi a mrtvymi), konkretne som videla dia-de-los-muertos vyzdobu v Mexiku, oslavy v Hondurase a kostymy v Salvadore. V Hondurase pozerali male deti v parku na vacsom screene rozpravku Coco, tancovalo sa, spievalo, jedlo a pilo:

a ani som sa nestihla spamatat, ledva vybalit a zadaptovat a uz su tu Vianoce:-)! Nech su tie Vase krasne, stastne a vesele:-) / Merry Christmas:-)! A samozrejme, vsetko dobre do Noveho roka / Happy New Year. Pripajam moje novorocne zelanie / My Happy New Year Wish vyskladane (ako inak) z fotiek zo Strednej Ameriky:

Pripijem si kavou a samozrejme dovezenym rumom:-), takze na zdravie / cheers / arriva, abajo, al centro, al dentro:)!

Majte sa super / All the best / Que lo pase bien:-)!

Podtitul: Don’t wake me, I’m not dreaming …

Africky roh – definicia vid napr.: https://cs.wikipedia.org/wiki/Africk%C3%BD_roh

Par kostrbatych viet na uvod:

Bude to netradicne kratky prispevok, este nie som pevnymi nohami a koncentrovanou myslou uplne doma… Prosim, zbalte mi moj zeleny kufrik a poslite ma spat:-).

Pred touto cestou som mala respekt (nie vsak v zmysle, ze ma tam niekde o rok najdu ohlodanu termitmi:-), ziadne ocakavania som preto radsej nemala, akurat som samozrejme tusila, ze kedze som do Afriky blazon, bude to super a basta. Nebolo to super, bolo to po vsetkych strankach super+++.

Obsah riadkov vyssie uz asi napoveda, ze faktograficke udaje, exaktne data a pre Vas niecim prinosne informacie budete v tomto prispevku hladat marne:-). Spravne:-)! Ale nieco inspirativne tu hadam najdete. Bolo by pre mna teraz namahave pisat vecne a informativne (a vobec cokolvek pisat), ked mam v hlave len vone, usmevy, pocity, zazitky, zvuky skorych hodin africkych ran a pod., ktore sa slovami sprostredkovat nedaju.

Proti afro-mixu (a vseobecne mixu) vobec nic nemam, pridam preto k spomienke na oblasti vychodnej Afriky jedno slovicko v jazyku statu zapadnej Afriky – ide o slovo v bambarcine (poradim, nech nehladate, bambara je jazyk, ktorym sa hovori v Mali, no a v Mali sa hovori aj francuzsky – tu uz mame jazykove spojitko s Dzibutskom, v ktorom sa tiez hovori francuzsky a dalej arabsky):

N’TERINI

Uz som chcela pokracovat, ked som si uvedomila, ze s bambarou som poradila a s Nterini nie:-), tak naprava: My Love (event. My Love / Confidant).

AFRIKA...

Nasledovat bude trailer ku klipu spevacky, ktora sa narodila v state s exotickym nazvom Pobrezie Slonoviny (Ivory Coast), vyrastala v Mali a zije vo Francuzsku, a ktoru pocuvam uz zopar rokov (aj jej koncerty mam napozerane): Fatoumata Diawara. Dielikom do skladacky je, ze klip sa natacal v Etiopii – konkretne v pusti Danakil (nachadza sa v SV Etiopii, v SZ Dzibutsku a v juznej Eritrei – tuto pust som nenavstivila a nebola som ani nikde inde na severe Etiopie, kedze sa tam kvoli trvajucemu ozbrojenemu konfliktu necestuje – niekedy nabuduce). Fatoumata vo svojich textoch vacsinou rozobera silne temy, napriklad apeluje na porozumenie medzi ludmi, roznorodost povazuje za silu (nemozeme byt vsetci rovnaki, len cierni, len bieli, atd.) a povzbudzuje, aby sme sa s odlisnostami stotoznili: “We should start to enjoy it, then we can give a chance to all children.” Klip natocila etiopska umelkyna Aida Muluneh (o tejto talentovanej a uznavanej dame aspon tolko, ze je vizualnou artistkou a fotografkou, zije v Addis Abebe, no pracovala ako fotozurnalistka pre The Washington Post, jej diela su vystavovane po celom svete, bola clenkou poroty The Sony World Photography Awards a The World Press Photo Contest). V klipe si mozete vsimnut aj jedlo – velku placku s plnkou – ide o indzeru (narodne etiopske jedlo). Apropo, biela solna plan v klipe mi pripomina Lac Assal v Dzibutsku:

Link na cely klip: https://www.youtube.com/watch?v=4gmGL5SqhaY

Video k songu sleduje (citujem):

"...a young man as he crosses the desert, a single bag of belongings slung over his shoulder. Though he's left behind a woman he loves and his family, he's gone in search of a better life. By the end, his family receives news of his journey — it isn't good. It's a subtle, affecting reminder of the global migration crisis." [zdroj: https://www.npr.org/sections/allsongs/2018/03/07/591512856/fatoumata-diawaras-stirring-reminder-of-the-global-migrant-crisis]

Text songu je silny a citlivy. Aspon uryvok z neho plus link na full text:

"...he has left his family and friends behind and gone away. He may never come back. What am I to do? He was my friend and my confidant. How is he? Just let me know how you are." [zdroj: https://lyricstranslate.com/en/nterini-my-love.html]

Iduc do Afriky sa ku mne nahodou dostal tip na knihu Zeny, ktore zostali od autorky Magdaleny Rojo (pohlad na migraciu z druhej strany, t.j. z pohladu zien, ktorym odisli muzske naprotivky, no su tu aj deti, ktorym odisli otcovia, bratia, atd.) – este som ju necitala, no v rade mojich neprecitanych knih poskoci na prve alebo aspon popredne miesto (tema migracie, osudy migrantov a tych, ktore/i “zostali”, mi nie su ani nahodou lahostajne): https://www.martinus.sk/?uItem=1928753.

Ked sme pri knihach, uz davnejsie som citala cestopis Etiopia – Vysoka skola neocakavania od Pavla Hiraxa Baricaka – vrelo odporucam, od zaciatku do konca som ju hltala a pritom sa aj velmi nasmiala, no sucasne (tak sa to v mojom zivote nejako opakuje) ma pri jej citani ani nenapadlo, ze sa po etiopskej zemi prejdem tak skoro: https://www.martinus.sk/?uItem=110219.

Zaznam o tom, ze som o Etiopii snivala uz par rokov dozadu, som nasla v mojich starsich mailoch – konkretne “Date: so 23. 5. 2015 o 7:53” – rozposlala som ho vela ludom v Bcc (mozno aj Vam, ktori prave citate tento prispevok). V nom sa nadchynam Etiopiou, spominam aj Rwandu a davam do pozornosti Barabasov film (vtedy novinka) “Suri“ o etiopskom kmeni. Clanky o tomto filme boli na Dobrodruhovi, Outdoorfilmoch atd., no asi najkomplexnejsi bol tento: https://kultura.pravda.sk/film-a-televizia/clanok/355780-vzdy-je-to-vnutorny-boj-ci-si-zachranovat-zivot-alebo-nakrucat/. Kto je fanusikom diela Pavla Barabasa (ja ano), asi si spomenie aj na jeho starsi film z Etiopie “Omo – Cesta do praveku“: https://www.csfd.cz/film/201878-omo-cesta-do-praveku/prehled/.

Aby to nebol prispevok len o zazitkoch a tvorbe inych, pripajam moj, v zasade nahodny a absolutne restriktivny vyber fotiek (stale este triedim, no mozem povedat, ze najviac fotiek mam z ludi a uplne najviac z ludi roznych kmenov):

PS: Plnohodnotnejsi prispevok s bohatsim spektrom fotiek postnem mozno niekedy nabuduce (no neviem, ci by som nemala najskor dokoncit ten o Senegale, kde som bola pred vyse rokom:-), alebo nejaky iny rozpisany). Ale aspon hutny zaver: nie je miesto, kde by som videla viac kmenov nez tu v Juznej Etiopii v povodi rieky Omo – inak povedane, nie som si ista, ci vobec existuje dalsie miesto na Zemi, kde zije tradicnym sposobom take mnozstvo roznorodych etnik. Ak Vas lakaju kmene a kultura, potom suradnice prave pre Vas su: dolne Omo. Je samozrejme otazne, dokedy to povodne vydrzi… Dalsi bonus bonusov: turistov (belochov) som videla tolko, ze by som ich spocitala na jednej ruke – pri kmenoch som ich videla len na dvoch miestach, z toho pri jednom kmeni som si vsimla belocha az ex post, t.j. na fotke:-), no a v Dzibutsku uz vobec nechapali, co tam idem robit, ak nie som vo vojenskej misii ani diplomatickej sluzbe:-) – cize, ak chcete byt niekde totalne exotik, nech sa paci smer Djibouti (vezmite si ale kremik SPF “100” a brile na Everest):-).

PPS: Znova sa mi v tej Afrike potvrdilo, ze tamojsi ludia (specialne v kmenoch) o byti velmi nepremyslaju, oni ziju. Neviem, ci niektori z nich vlastnia nieco viac nez skromne oblecko a mozno par ozdobok a nadob, no su taki skutocni, bez masiek, bez pretvarok, bez nanosov … plus ta ich energia, usmevy, zjavna nekomplikovanost a pod. … Ak ma clovek napriklad nejake nejasnosti, vseobecne otazky a pride tam, nad odpovedami asi nebude musiet tuho uvazovat, tie odpovede jednoducho vyciti… je to tam take pravdivejsie. Mozno mi rozumiete a ak by aj nie, no niecim Vas to oslovuje, chodte a nebojte sa (hoci uvidite aj ozbrojenych domorodcov) – usmev je univerzalnym neverbalnym komunikacnym nastrojom, a ak Vam nerobi problem ho pouzivat, vacsina miestnych ludi vas prijme, nezbije, nevyzenie palicou (ja by som napriklad takych bielych votrelcov cudne oblecenych, s cudnymi ozdobami (slnecnymi okuliarmi a hodinkami), s cudnymi aparatmi (fotakmi) okamzite vyhnala a asi aj s palicou, napriklad bambusovou:-).

A este aspon par foto z Dzibutska – uplne ina krajina, uplne iny svet, stale citim tu horucavu (aj nocna teplota bola vysoka, nad 30 stupnov!), vsetko zaujimave, urcite by som tu pobudla este o jednu, dve noci viac:

A este slovickom spat k Etiopii => jedno velke dakujem v amharcine: Ameseginalehu! A pre Dzibutsko dam v arabcine => Shukran!

Different nations, different tribes, different languages, identical emotions! Ano, ano, milujem Afriku:-)!

Najstarsia a najpozoruhodnejsia pust sveta

Namib.

Stretnutie vekov

Miliony rokov stare duny a tiez asfaltova cesta a jeepy.

Two steps from hell

Sucho, horuco, apokalypsa … A ja? Ja salena leziem na najvyssiu miestnu dunu, t.j. na druhu najvyssiu dunu sveta … Lokalci ju oznacuju “Crazy Dune” – vedia preco a aj ja to zistim:-).

Mrtve udolie, Pobrezie kostier, Oryx a Velvicia podivna

To nie su uryvky z fantasy, to je Namibia.

Zazitky si obcas treba zasluzit. Pre Afriku to plati vzdy.

Bumpy roads, schluss defekty, zranenia, improvizovacky a uporna (i marna) snaha nemat ocakavania, ze casovy itinerar sa bude plnit:-). Nebude, no ak karavana nejako pojde dalej, je vsetko v poriadku:-).

Goeie middag, tento prispevok sa bude niest na pieskoch Namibie. Beriem vas do namibijskej puste Namib.

Vysvetlivka: “Goeie middag” znamena v afrikancine “dobry den”.

Pred rokmi, ked som prvykrat videla fotky namibskych dun, pohlad na ne ma uplne zmagnetizoval (“imprinting” hlavy aj duse). To som este netusila, ze do Namibie raz pojdem, duny uvidim a na jednu vyslapem. Dit het gebeur:-).

Vysvetlivka: “Dit het gebeur” znamena v afrikancine “stalo sa”.

Na uvod si skuste predstavit nedozernu oblast s hojnostou vsetkeho okrem vody a zivota, no pritom vizualne zaujimavu. Taku, ktora je nekonecnou scenou s rozpravkovymi vyjavmi a posobivou zmesou farieb. Taku, v ktorej, ak vo vasom 4×4 vypnete motor, nastane svet uplneho ticha (bezzvukovost, aka je napr. v polarnych oblastiach alebo v umelych zvukotesnych komorach). Pridajte tony piesku, nafarbite ho v zaklade okrovou a oranzovou a vymodelujte tvary, na ake si len spomeniete. Tolko asi k predstave. Realita je hadam este lepsia. Bude vas bavit bez ohladu na to, akou formou si to tu budete uzivat.

Startujeme, no treba sa pripravit na dlhe kilometre po cestach-necestach:

Po cele tie dni sme len malokedy stretli ine auto. Preto, ak nechcete skoncit napr. takto:

poriadne natankujte svoju karu:

A doplnte niekde zasoby, pretoze nie desiatky, ale stovky kilometrov nemusite mat nic po ceste:

A ak ani den nevydrzite bez vareneho jedla na obed, dajte si ho tam, kde prave bude, aj ked nie ste velmi hladni (alebo potom az na dalsi den):

Skor, kym vam predstavim sice vyprahnutu, no velmi zaujimavu a rozlohou vyznamnu cast Namibie, vyznacujucu sa mnohymi superlativmi, ktore z miesta sameho robia svetovy unikat, najskor aspon par realii o Namibii.

Namibia je obrovsky stat, ma rozlohu vacsiu nez je 2-nasobok Nemecka. Pripodobenie nie je nahodne, Namibia bola v minulosti nemeckou koloniou a niesla nazov Nemecka juhozapadna Afrika (nielen Nemci ju kolonizovali) a dodnes tu pocut nemcinu (je aj jednym z lokalnych narodnych jazykov), najma v krasnom pristavnom meste Swakopmund, o ktorom sa hovori, ze je nemeckejsie nez Nemecko:

Swakopmund je najoblubenejsou dovolenkovou destinaciou v Namibii, a to nielen pre lokalcov. Nemecki dochodcovia sa tu stahuju aj na dochodok (maju tu zriadene cele kondominia).

Ak vsak milujete divocinu (ja ano) a/alebo radi spoznavate domorode kmene (ja ano), odporucam ist dalej a dalej a dalej, pretoze, co kusok obrovskeho uzemia Namibie, to ina krajina. Je priam neuveritelne, co vsetko tato africka kraska ponuka, co vsetko sa v nej da vidiet a zazit. Dolezitym faktorom je bezpecnost (na rozdiel napr. od JAR) a politicka stabilita (na rozdiel od mnohych inych africkych krajin). A ak si potrebujete postrazit budget, tiez palec hore (v porovnani napr. s dalsou africkou perlou – Botswanou, ktora je velmi draha, je Namibia OK). Ako som uz naznacila, najviac ma prekvapilo, ze pocas celodennych presunov sme skoro nikdy nikoho nestretli – a to je v dnesnych casoch, kedy je turistov vsade vela, ozajstny cestovatelsky luxus. Aj predajny system miestnych krystalov bol zaujimavy – popri ceste v absolutnom ludoprazdne sme natrafili na stolceky, na ktorych boli ulozene krystaly s cenovkami a pokladnicka na peniaze – nic viac, nic menej – nieze vas teda napadne cakat na predavajuceho:-), staci hodit cash do pokladnicky a v pokoji odist (aj s krystalom).

Hoci prispevok sa nesie v znameni piesocnej muky, Namibia je geograficky velmi rozmanita. Okrem puste a polopuste tu najdete nahorne plosiny (napr. Kalahari) a vysociny, tiez krovinate pasma, zelene savany a oceanske pobrezie. Nemozem opomenut zname rieky Zambezi (po nej som sa plavila) a Okavango:

a jasne, ze vypichnem aj moju divocinovu srdcovku – Narodny park Etosha, ktory patri k NAJvacsim na svete (ma rozlohu 22 912 km2) a NAJstarsim v Afrike (bol zalozeny v r. 1907):

S mojou mini skupinkou sme Etoshu krosovali prenajatym autom bez rangerov a bez vysielacky. A tiez aj bez zbrani (ak neratam noziky rybicky:-), hoci pri jednej udalosti by sa aspon pre pocit bezpecia bola nejaka ozajstna velmi zisla – o tom niekedy nabuduce). Spali sme tu na dvoch rozlicnych miestach v kempoch s domcekmi (na noc sa vstup do arealu zatvaral) a cely system mi pripominal detsky tabor – teda az na malaricke komare a v tme sa spacirujuceho medojeda, ktore mi detsky tabor nepripominali:-). Z hromady fotiek mnozstva zveri (vratane velkej) a vtakov zamerne vyberam len jedno (3x vista) – totiz, ak si odmyslite travnate plochy, hodi sa aj do scenerii Namibu:

Dva pstrosy dvojprste prisli ku mne blizko, tak velmi blizko, ocny kontakt sme nadviazali, hovorim si svetlo OK, aj kompozicia OK … ked sa mi zrazu otocili chrbtom a ja som v subehu pohla fotakom, odrezala im nohy a este aj nespravne zaostrila:-)! Ta fot, ked mas na to sekundu a pre objekty nie si ani nahodou zaujimava:-). Aj tak mam rada tuto fotku:

Namibia patri medzi najrozmanitejsie krajiny Afriky. Kazda, doposial navstivena africka krajina sa mi pacila, ale roznorodost videneho bola NAJ prave tu (resp. zatial nemam tip na ekvivalent bez kompromisov).

A este na sekundu odskocim do hlavneho mesta Namibie, ktorym je Windhoek:

Namibia je o superlativoch, tak dam aspon 2 geograficke: je to 2. NAJredsie osidlena krajina sveta (rozloha Namibie je 825 229 km², pocet obyvatelov je cca 2,6 mil. a teda hustota obyv. je pouhych 3 cloveka / km²) a jedna z NAJmladsich krajin sveta (nezavislost resp. suverenitu ziskala v r. 1990).

Uradnym jazykom je anglictina, cize, ak neratam kontakt s ludmi z kmenov, nestratite sa v preklade.

Uradnou menou je namibijsky dolar, no ak popri Namibii mate namierene aj niekam inam v ramci juznej Afriky, odporucam mat pri sebe radsej juhoafricke randy (nimi zaplatite nielen v JAR a v Namibii, no aj v Zimbabwe, kym namibijskym dolarom len v Namibii).

Presuvame sa do puste Namib (hladali by ste ju v Namibii) a do Narodneho parku Namib-Naukluft (hladali by ste ho v pusti Namib).

Pust Namib (Great Namib Desert) sa rozprestiera v 2 africkych statoch – vacsina puste je v zapadnej Namibii a maly kusok puste pokracuje na sever do juhozapadnej casti Angoly:

Ma rozlohu o trosku vacsiu nez Ceska republika, konkretne 81 000 km². Jej dlzka (tiahne sa pozdlz pobrezia Atlantickeho oceanu) je cca 1 600 km a sirka 50-160 km. Cize tam, kde konci pust, zacina nekonecna oceanska modra alebo este inak, pust sa “prepada” do oceanu (horuci piesok obmyvaju studene oceanske vody) a prave tato oblast patri k NAJfascinujucejsim miestam nasej planety. Turisti si tuto podivanu najradsej uzivaju v okoli uz spominaneho mesta Swakopmund.

Nazorna ukazka:

Aj Sir David Attenborough vyjadril obdiv tymto koncinam v jeho “Great natural wonders”.

Nazov puste “namib” pochadza z jazyka kmena Nama a znamena “rozsiahly” (alebo aj “miesto, kde nic nie je”).

Diverzita typicka pre celu Namibiu je priznacna aj pre samotnu pust Namib. Kym centralna cast puste ma pieskovy povrch, sever je kamenisty a nachadzaju sa na nom strkove polia, skalnate utvary, utesy a priepasti. Vo vychodnej casti puste by ste objavili horsky masiv s nadmorskou vyskou nad 2000 m. A konecne juh puste, ktory je pieskovy a zdobia ho vysoke duny, ktore patria k NAJvyssim na svete! A to nie su vsetky superlativy puste Namib (a uz vobec nie Namibie). Nikoho neprekvapi fakt, ze v oblasti puste je sucho. Pust Namib je vsak NAJsuchsou pustou v Afrike a superi s pustou Atacama v Cile o priecku NAJsuchsej puste sveta (Atacama vedie). Su obdobia, ked tu niekolko rokov nezaprsi vobec, inokedy tu rocne spadne v priemere 20 – 50 mm zrazok. Top priecka vsak patri pusti Namib, pokial ide o vek – je to NAJstarsia pust na nasej planete – podla odhadu vedcov ma 55 milionov rokov.

Okrem par obydli a horskych masivov tu natrafite len a len na piesocne duny. Na tie sa vsak velmi dobre pozera.

Mysterioznost puste je dana tym, ze pod vplyvom svetelneho spektra menia duny svoje farby. Aj to je dovod, preco ju niektori povazuju za NAJpozoruhodnejsiu pust sveta alebo aspon za vynimocnu. Farby sa mierne odlisuju aj podla polohy – na zapade, blizsie k oceanu je piesok belsi, smerom do vnutrozemia ma ruzovkasty nadych. Daju sa rozpoznat aj starsie duny od mladsich – starsie su rozlahlejsie a cervenkaste, mladsie su zlto-hnede. Vyrazna cervena je vdaka pritomnosti oxidu zeleziteho.

Kazda z mnozstva starobylych dun ma osobity tvar sformovany vetrom a niektore duny su aj pomenovane – napr. Duna 45 (foto nizsie), Duna 7, Duna Big Daddy (lokalci ju volaju “Crazy Dune”), Duna Big Mama, atd.:

Pust Namib je skutocnou vizualnou lahodkou. Tak schvalne, ak by ste si mali predstavit vynimocne posobivu pustnu oblast, ako by vyzerala? V tychto koncinach su to divotvare (moj novotvar) kopce, kopceky, kuzele a pyramidy sypkej muky vo farbach od bielosedej, cez zltu a okrovu a dalej od ruzovej cez oranzovu a terakotovu az po cervenu a hnedu.

Ak vas zaujima aj pohlad zhora, pripajam pekne video:

Pust Namib je aj jednym z NAJnehostinnejsich prostredi na Zemi. Denna teplota dosahuje az 50°C, no to nie je ten najvacsi problem pre zivot – su to obrovske teplotne rozdiely medzi dnom a nocou, v priemere cca 43°C! V jej okrajovych castiach, kde su podmienky pre zivot priaznivejsie, by ste mohli stretnut aj hyeny, sakaly, pstrosy, gazely a dokonca aj levy. V tych tvrdsich podmienkach uz len clankonozce, jasterice, hady, gekony, hmyz, no ohromnym prekvapenim je vyskyt antilopy oryxa juhoafrickeho – moja parnokopytnikova topka, povazujem ho za asi najkrajsiu antilopu, ktoru som videla v celej juznej a aj subsaharskej Afrike (k oryxovi este nizsie). Z endemickych druhov treba spomenut gekona namibskeho (lat. Pachydactylus rangei) a nezvycajneho, hmlisteho chrobaka (lat. Onymacris unguicularis), ktory ziskava vodu jej kondenzovanim na vlastnom tele.

A ak sa uz dostanete do oblasti puste Namib a nie nahodou (ze by ste fatalne zabludili alebo stroskotali), potom cielom vasej navstevy bude nepochybne pustny narodny park. Tam ideme.

Narodny park Namib-Naukluft sa nachadza v pusti Namib a ma rozlohu skoro presne ako Slovensko, konkretne 49 768 km². Vacsina uzemia je vsak pre turistov nepristupna. Kam sa moze dostat navstevnik parku? Do pohoria Naukluft (ponuka sa horska turistika az do vysky 1 949 m), k pieskovym dunam v oblasti Sossusvlei a na ich vrcholy (vystupy na duny su povolene) a napokon na male uzemie severne od rieky Kuiseb.

Podme do najznamejsej oblasti v NP Namib-Naukluft, ktorou je Sossusvlei.

Skoro rano este za sera sme vyrazili a trielili po strkovej ceste v ustrety zazitkom. Nepresla hadam ani hodina, ked sme pri velkej rychlosti dostali defekt, niekolkokrat nas otocilo (hodinky), vela si z toho nepamatam, len ze niekto v aute skrikol, a ze nas obklopovali kudole bieleho prachu a piesku. Trochu som si oskrela laket, no moje myslienky sa upierali k tomu, aby nasa vyprava neskoncila … ved ziadna pomoc nablizku, ziadny signal. Vylozili sme bagaze z auta (v uvode prispevku vid 5. fotka zhora) a ti zdatni zacali vymienat koleso – a to trvalo a trvalo a trvalo (apropo, neslo o nas jediny defekt v Namibii a hadam vsetci cestovatelia potvrdia, ze tu na cestach zazivaju vselico – pocula som aj o 12 defektoch nejakej vypravy!). Hoci vymena klapla a maximalne nam hrala do kariet neskor uz kvalitna asfaltova cesta v parku (jedna z mala namibijskych asfaltiek), po ktorej sa mozete rutit ozaj velkou rychlostou:

aj tak sme stratili drahocenny cas na zahajenie vystupu v rannych hodinach, t.j. v prijatelnejsich teplotach (nas povodny plan bolo zacat vystup cca o 8:00 rano). Ale pamatam si, ze to s nami vlastne vobec netrklo :-), boli sme radi, ze sme mohli pokracovat v ceste a ani nas nenapadlo vahat nad vystupom. Cestou sme este museli natankovat (totiz, v ten den sme sa po absolvovani dun potrebovali presunut dalsich vyse 300 km do hlavneho mesta Windhoek, co po cestach-necestach trva viac nez 4 hodiny), poriesit kontrolu auta a kupit litre vody (ved nas cakal vystup v neznesitelnych horucavach). Natankovani, skontrolovani, obtazkani vodami sme znenazdajky zacali minat jednu ikonicku dunu za druhou – nadhera, rozpravka (keby sme uz vtedy museli otocit auto, uz aj to by bola spomienka na cely zivot). Stastne sme dosli na prestupne miesto uprostred puste, kde sme odparkovali nase auto a prestupili na “safari” auto patriace sprave parku (je upravene na jazdu v tazkom terene). Tieto auticka soferuju zamestnanci parku a vezmu vas k dune, na ktoru chcete vyslapat:

Vystupy na duny v Namibii su velkym lakadlom pre ludi z celeho sveta. Jednak preto, ze ide o najvyssie duny na planete, a jednak (a mozno najma preto, ze) sa nachadzaju vo vizualne atraktivnom prostredi. Ja som podnikla vystup na Dunu Big Daddy. Meria 325 m a je to NAJvyssia duna v oblasti Sossusvlei a druha NAJvyssia na svete. Lokalci ju volaju “Crazy Dune” (“sialena duna”), ma cca 5 milionov rokov. Tou NAJvyssou dunou v pusti Namib a zaroven NAJvyssou na svete je Duna 7, ktora meria 383 m. Vystup na nu je udajne menej narocny nez na Big Daddyho, pretoze ma menej strme steny. Jej nazov pochadza zo skutocnosti, ze je to 7. duna v poradi, na ktoru natrafite po prekroceni rieky Tsauchab. Podla mna je jedno, ci si “naordinujete” Sedmicku, Big Daddyho alebo Styridsatpatku – vsetky su giganticke a vyzeraju uchvatne, akoby ich niekto vlastnymi rukami vytvaroval. Krasa! Napriek tomu, ako som uz spominala, nechodi tu vela turistov – zrejme preto, ze ide o odlahly kut sveta.

Vystup na Big Daddyho sme zacinali cca o 10:00 az 11:00 a (ako inak) sami, ziadni ini turisti na upati neboli, nejakych bolo vidiet hore a potom dalsich (mozno tych istych) sme videli iduc z panvy k jeepu.

Vystupujem zo safari auticka, zacinam ist peso a zacinam horiet:-)! Do tohto momentu som sedela vysmiata v nasom klimatizovanom aute a potom polovysmiata v safari aute, v ktorom ma aspon ovieval vzduch. Teraz uz citim tu strasnu palavu, vzduch sa nehybe:

Na trek si treba vziat este viac nez vela vody (ja som chcela pit kazdych 5 minut).

Clovek ma vzdy nejake predstavy o vystupe, za seba hovorim, ze to bolo tazsie, nez som si myslela, no trvalo to kratko.

Poradili mi, ze staci ist vo flip-flopoch a potom sa vyzut a ist bosa (na nete bezne natrafite na fotky ludi, ktori slapu hore bosi). Ja vsak po vlastnej skusenosti radim nieco ine – vziat si lahke, napr. platene tenisky alebo aspon ponozky, a ak chcete ist bosi, tak jedine skoro rano. Kedze ja som isla tesne pred obedom, piesok bol nie horuci, ale horiaci. Samo o sebe je vystup tazky kvoli horucave, potom preto, ze postupujete stylom 3 kroky vpred a 2 kroky vzad:-) a este aj to vnaranie sa do piesku dava zabrat (akoby ste mali na nohach zavazia). Vziat si flip-flopy znamenalo, ze ked som sa zabarala do piesku (obcas nad clenky, obcas aj po kolena), neslo vytiahnut nohu aj s botami lahko – topanky naberali hromady piesku, takto sa to proste nedalo, nikdy by som hore nedosla. Musela som sa teda vyzut, dat flip-flopy do ruksaku a ist bosa … prve kroky OK, neskor horuco, potom palava – taka bolest, ze mi tiekli slzy, mala som pocit, ze idem po zeravych uhlikoch. Keby som tvrdohlavo nedosla tymto sposobom do polovice kopca, urcite by som sa otocila spat, nedalo sa to vydrzat. Ale zatala som sa, dosla do ciela a zaverom bolo, ze som mala na chodidlach pluzgiere od popalenin … Vecer v hoteli vo Windhoeku mi jeden veterinar poskytol masticku s ubezpecenim, ze je na humanne pouzitie:-). Pomohla mi a dakujem velmi este raz!

Dalsi zadrhel bol v tom, ze pocas vystupu, ak by sa bolo nieco prihodilo (prislo by cloveku zle a pod.), bolo treba ak-tak padat doprava a nie dolava – totiz, na lavej strane duny bola oblast, kde by po cloveka nemohla prist pomoc (v uvode prispevku vid 3. fotka zhora). Kedze mam fobiu z vysok (ale len vtedy, ak idem po svojich), nebolo mi jedno ist cca po hrane v sypkom terene a drzat balans. No, ale vysla som silou vole nejako hore:-). Aby som bola presna, kusok mi do uplneho vrcholu chybal, no to mi bolo srdecne jedno, bola som uz v cieli, t.j. na useku, z ktoreho sa konecne dalo vidiet Deadvlei. Nadherny pohlad, super zazitok. Este lepsia sprava pre turistov je, ze sa da ist priamo do Deadvlei (neskor som sa tomu cudovala, a to kvoli ochrane oblasti).

Ak sa nechcete mordovat na Big Daddyho (chapem) alebo nemozete, vie vas do Deadvlei priviest z druhej strany jeep. Ak ale hore vyleziete, budete mat jedinecny pohlad na celu oblast, plus ako bonus za vystup vas bude cakat super lahky, resp. ziadny zostup – “susom” to trva par okamihov (obula som sa a zviezla).

A potom uz moja noha konecne stala tam, kde stoja nemi svedkovia davnych cias – cias, ked tu este bola pritomna voda – dramaticky posobiace vyschnute cierne akacie na bielom, horucom podlazi, nad nimi blankytne modra obloha s bielymi oblacikmi a vsade naookolo oranzove duny. Kto tu nebol a len vidi fotky, ma mozno pocit, ze su preexponovane – nie su, taka je realita. Velmi posobiva. Aj krasna, aj smutna (akoby jemne apokalypticka), aj intimna (len malo dusi sa tu vyskytuje, resp. mozete mat stastie a ocitnut sa tu bez cudzich ludi – moj pripad) a idealna na natacanie napr. scifi filmov. Ako som uz spominala, Deadvlei patri k najfotografovanejsim miestam nielen celej Namibie, ale aj celej juznej Afriky. Vedela by som tu zotrvat a pozerat sa aj par hodin, ale asi nie v takej horucave:-). Plus, cakali nas hodiny cesty do dalsieho ciela, ktorym bol noclah v hlavnom meste Windhoek (dorazili sme az za tmy a to som este potrebovala pozhanat masticku na nohy):

Co o vystupe na Big Daddyho pise regionalny zdroj:

“A climb can be a quite an effort especially in the extreme heat but once at the top, dune climbers will be rewarded with a breathtaking view of the surrounding area.” [zdroj: https://sossusvlei.com/en/namib-dunes/big-daddy-dune/]

A co pisu cestovatelia:

“The climb is hard – much harder than Dune 45 or Dune 7 in Walvis Bay. After Big Daddy the climb on Dune 45 the next day felt like a breeze!” “Let’s just say they don’t call it Big Daddy for nothing .. this dune is monstrous in size!” [zdroj: https://www.tripadvisor.com/Attraction_Review-g1184851-d11639503-Reviews-Big_Daddy_Dune-Sossusvlei_Namib_Naukluft_Park.html]

“Most won’t take on the challenge of climbing Big Daddy solely because it will be too much work. But once you reach the top of the dune, your hard work pays off. The surreal view provided by Big daddy is incomparable. You can overlook the whole of Deadvlei landscape with its incredible dead camel thorns standing on the surface.” [zdroj: https://www.wildvoyager.com/blog/most-famous-dunes-of-namibia/]

Zavrsenim mojho vystupu bolo, ze ma ovladol pocit “rigor mortis”:-), miernejsie vyjadrene chcela som si lahnut a len si tak tliet … to je tak, ked sa trepes na kopec v pusti na poludnie:-).

Uz len posledne pohlady na planinu a do okolia a budem sa musiet presunut k jeepu …. stokrat som sa este otocila, sto rovnakych fotiek urobila a nespocet krasnych spomienok si ulozila:

Iduc k jeepu som zbadala zive stromy = prislub tiena (KONECNE!!!):

Pod jednym stromom som zbadala dreveny stol s lavickami a 2 africkych muzov. Spytala som sa, ci si mozem prisadnut (reku, nebudem sa hrat na hrdinku, ze po Big Daddym este postojim / pochodim / poskacem -> zvalila som sa na ich lavicku jak vrece zemiakov). Ked som zacala pit kavu z termosky (nosim si – nie vsak horucu – lebo ved kaviarne v divocine nie su, mam aj taku mini cestovnu rychlovarnu kanvicu), tych muzov to velmi zaujalo – to by nebolo cudne, no oni sa ma spytali, ci tam mam alkohol … zabehlo mi:-) … to kto si tam kedy v takej horucave daval / dava (?).

Potom neskor som uvidela 2 turistky a z nich 1 mala v ruke termosku (zaver: termoska sa tu da vidiet), ale vsimnite si to obrovske hniezdo na strome:

---

V uvode prispevku som spomenula aj Pobrezie kostier, Oryxa a Velviciu podivnu. Ak chcete aspon zopar info o cudnom pobrezi alebo o jednej krasnej antilope, pripadne o unikatnej rastlinke, ktora je najstarsia na planete, citajte dalej. Jasne, ze aj to vsetko by ste hladali v Namibii a konkretne v pusti Namib.

Oryx juhoafricky (lat. Oryx gazella / Gemsbok) je velka, vyrazne kontrastne sfarbena antilopa, ktora dosahuje vysku 1 az 1.3 m, dlzku 1.6 az 2.4 m a hmotnost 100 az 250 kg. Obyva aj polopustne a pustne oblasti (Kalahari, Namib) a je na tieto podmienky (ako inak) dokonale priposobena. Totiz, nie je zavisla od pitia vody, vystaci si aj s vodou z melonov nara. Nepoti sa a nedychci, pokial teplota nepresiahne 45°C. Pasie sa najma vecer a v noci, no a v case najvacsej dennej palavy sa zdrziava v tieni. Aby setrila energiu, nesuperi so sokmi o dominanciu a ani o samicky (na rozdiel od inych antilop v inych geografickych podmienkach). Zaujimavym udajom je, ze dokaze velmi rychlo bezat (do 56 km/h). Prikladam len fotky oryxov z puste Namib, no pofotila som si ich aj na inych miestach Namibie vratane Narodneho parku Etosha (v NP Etosha, kde su uz oryxovi v patach predatori, napr. levy a leopardy, prekvapuje svojou utocnostou a zdatnostou vdaka ostrym a dlhym rohom):

Mne sa tato antilopa velmi paci. Zial, paci sa aj trofejnym lovcom, oryx je ich velmi castym objektom. Udajne aj jeho masko chuti delikatne.

velvicia podivna (lat. Welwitschia mirabilis) je NAJstarsia rastlinka sveta, ktora pochadza z puste Namib. Kedysi sa bezne dozivala niekolko tisic rokov, dnes uz “len” tisic rokov, hoci tie najstarsie, stale zijuce jedince maju zhruba 3 tisic rokov (su teda z cias doby zeleznej a stale si rastu). Je to ziva fosilia a vyskytuje sa uz len v pusti Namib a potom este na malom uzemi Angoly pri Atlantiku. Rastlinku objavil v Angole v r. 1859 rakusky botanik Friedrich Welwitsch (odtial jej nazov “welwitschia” s lat. dodatkom “mirabilis”, co znamena podivuhodny). Velvicia rastie v oblastiach, kde sa stretava studeny oceansky vzduch s horucim vzduchom z puste, co produkuje hmlu, s ktorou si vystaci (vlhkost z hmly). Bez vody vydrzi roky a je aj extremne odolna voci velkym teplotnym rozdielom medzi dnom a nocou. Ma len 2 nepretrzite rastuce listy, comu zodpoveda aj jej nazov v afrikancine „tweeblaarkanniedood“, v preklade „dva listy, ktore neumieraju“. Kedysi bola stromom rastucim v pralese, ma teda rozmanitejsi genom. Jej nizky, no siroky kmen je bez letokruhov (sak by sa ani nepomestili:-).

A pozrite sa, co je na statnom znaku Namibie:

Pobrezie kostier je namibsky narodny park (Skeleton Coast National Park), ktory bol zalozeny v r. 1971. Hladali by ste ho v severozapadnej casti Namibie. Ma rozlohu 16 845 km², sirku 40 km a dlzku 500 km. Nazov pobrezia je pravdepodobne odvodeny od mnozstva uviaznutych velryb, ktorych kostry sa tu dodnes vyskytuju (apropo, ludia z kmena Himba pouzivaju tieto kosti pri budovani svojich pribytkov). Dalsim faktom je, ze pobrezie bolo vzdy extremne nepristupne. Huste hmly, rozbureny ocean, nepredvidatelne oceanske prudy a silny vietor znamenali “konecnu” pre mnozstvo lodi. Ak sa aj posadkam podarilo prezit besnenie zivlov a dostali sa na pevninu, cakala ich ista smrt – v nehostinnych podmienkach (pust) rychlo zahynuli od smadu. Ked tu zavitate, mozete vidiet velky pocet vrakov stroskotanych lodi (su realne, ziadne atrapy) – take nieco som zatial nikde inde nevidela. Oblast je oznacena ako NAJvacsi cintorin lodi na svete (the world’s largest ship cemetary). Napriek tvrdym podmienkam pre zivot sa tu vyskytuju slony (adaptovane na pust), nosorozce, levy pustne, hyeny hnede, sakaly, zirafy, zebry, spomenute antilopy kudu a oryx.

Juznejsie od Pobrezia kostier, konkretne v mestecku Walvis Bay sme sa uz kochali pohladom na nieco zive – na stovky plameniakov ruzovych (v skutocnosti ich tu ziju tisicky) – ide o NAJvacsi typ plameniaka na svete s vyskou az do 150 cm:

A uplne ludoprazdno obcas pretne aj kontakt s miestnymi ludmi. Su velmi mili:

A co sa tyka ludi z miestnych kmenov resp. etnik, mam kvantum fotiek, raz zverejnim (rada by som aj s popisom specialne o zivote kmena Himba a o genocide Hererov).

"Dakujem osudu, dakujem stastiu, dakujem priatelom Ivanovi i Matusovi. Vyslo nam spolu nadherne africke dobrodruzstvo, o ktorom sa da len snivat v tych najodvaznejsich predstavach. To, co sa da este naposledy na ciernom kontinente zazit... Prechod Namibiou ponuka rozne stretnutia. A nie su to len tradicne kultury, ale aj mnozstvo divokych zvierat, ktore najdete vo volnej prirode, v noci pri taboreni, alebo pri vymene kolesa pri jednom z nespocetnych defektov." 
[Autor: Pavol Barabas, zdroj: https://www.pavolbarabas.sk/expedicie/himba]

Na zaver dve poznamky:

1. Tento prispevok sa venoval len malej casti Namibie. Nazov som si vymyslela pred necelym rokom, clanok som pisala po castiach par mesiacov (vacsinou mam rozpisanych niekolko clankov naraz). V Namibii som vsak videla a zazila daleko viac (videla aj dalsie svetove unikaty). Ak sa ma chcete spytat, kam do Afriky, tip uz mate :-). No rovnako odporucam aj ostatne staty juhu cierneho kontinentu a rovnako tak subsaharsku Afriku (ano, to je uz ta “prava”, nearabska Afrika, kde sa vyskytuju typicke africke tropicke choroby). Uz sa budem opakovat, no musim, Afrika je vonava, uplne ina, nez ako hrozivo som si ju kedysi predstavovala, a ma magicku moc. Clovek v nej akoby strati “okovy” a citi sa maximalne slobodny. Hoci su miestni ludia zvacsa extremne chudobni, usmev im nechyba, maju kopec energie a su to mudri ludia – a prekvapilo ma, aki su neskutocne hrdi (aj drzanie tela maju take – chodia vystreti a hlavy drzia hore, nie zvesene medzi plecami).

2. Ziadne rady “pre Afriky” nemam (netrufam si mat), az na jednu: CALM DOWN, lebo plati pravidlo TIA (= this is Africa), z ktoreho vyplyva, ze netreba byt nervozny a prirychly (miestni ludia taki nie su), netreba prilis uzkostlivo pozerat na hodinky (ak sa s nimi dohodnete, dajte si tam vacsiu rezervu), ved aj hovoria: “Vy mate hodinky, my mame cas!” (a to im mozno len zavidiet). Rema sice nespieva o TIA, ale jeho “Calm Down” moze platit aj univerzalne:

Nedam ja dopustit na tu Afriku:-)!

OK, nastal cas ukoncit tento prispevok a tiez (najvyssi) cas dekalibrovat = to u mna znamena vyrazit:-).

PS: Ambulancia tropickej mediciny navstivena, powerbank nabita, celovka skontrolovana, viza printnute aj ulozene v mobile, medzinarodny ockovaci preukaz pripraveny. Jedna prakticka rada, ktoru som uz davno dostala od pana doktora, ked mi vystavoval MOP: nepisat si do MOP cislo pasu perom, ale ceruzkou, aby po vydani noveho pasu bolo mozne len upravit udaj bez nutnosti vybavovania noveho MOP – to som teraz zurocila – moj “novy” pas sice uz ma nejaky ten rok, no MOP (yellow fever) som naposledy potrebovala pred 5 rokmi:-), t.j. este pocas platnosti povodneho pasu. Ak sa vam tato rada zide, budem rada.

PPS: Mamina moju najblizsiu cestu doposial nekomentovala, no dnes mi cinkla a na moje prekvapenie mi vychovne povedala, ze nech ma nenapadne chodit blizko ku hrochom:-)! No nelub ju … Nebudem chodit, len neviem, ci sa nebudem popri nich plavit (ozaj netusim).

Stastne cesty a uspesny novy skolsky rok, nech sa jedna o akukolvek skolu, aj (alebo skor najma) skolu zivota:-).

Podtitul 1: Navsteva Indie nie je dovolenka v pravom zmysle slova, ale zivotna skusenost (ktora stoji za to)!

Podtitul 2: India vie ponuknut tie najoriginalnejsie pohlady, povedala by som hotovy velkofilm, no bez filmovej produkcie, postsynchronov a umelin. Je teda lepsia nez film!

Podtitul 3: Videna ocami turistu je v niecom (v niecom aj velmi) sialena.

Mili cestovatelia, ak ste z kategorie odvaznejsich a / alebo ostrielanejsich, ktorych uz len tak nieco neprekvapi a radi by ste sa este chceli prekvapit, nech sa paci, nasmerujte svoje botky do indickeho Varanasi (a tie botky tam potom aj nechajte, minulo by sa vela drahocennej vody na ich umytie a miestni vam za ne budu vdacni – za cokolvek, co im darujete). Pozor, vzhladom na to, po com vsetkom budete kracat a do coho sa vnarat, neodporucam sandalky ci flip-flopy (a vlastne ani funkcnu obuv, ak bola / je vam draha).

Takze ano, nasleduje dalsi vhlad do VARANASI (ine nazvy mesta: Benares, Banaras alebo Kashi = mesto svetiel, Francuzi by povedali “La Ville Lumiere“) prostrednictvom nielen mojej fototvorby. Bude asi dost bizarne* pouzit na opis (dalsi) francuzsky vyraz “creme de la creme“, ale asi rozumiete, co chcem povedat, ak poviem, ze Varanasi je “creme de la creme” celej Indie. Hovori sa, ze India by bez Varanasi nemala dusu. Varanasi je jedno z najstarsich nepretrzite obyvanych miest na svete a svatym mestom hned troch nabozenstiev: hinduizmu, budhizmu a dzinizmu. *Pokial ide o bizarnosti, na tie si v pripade Indie treba rychlo zvykat (“zvyknut si” v dokonavom vide slova sa podla mna neda), inak si oci vyocite, krk vykrutite a / alebo vas v stave konsternacie prejde riksa, tuk-tuk, motorka, auto, krava, byvol, tava, dosadte si cokolvek :-).

Na margo videa vyssie: vybrala som take, ktore sa mi nielen paci, no zaroven koresponduje s mojimi spomienkami. A presvedcil ma aj zaber na indicky vlak – raz som spominala, co sa hovori: Kto necestoval indickym vlakom, nebol v Indii. Svata pravda. Ja som si jazdu vlakom “odmakala”:-), sak (neadekvatnych) 16 hodin v ramci 1 jazdy aj so spanim na hromadke spolu s miestnymi bolo pre Europanku, ktora nikdy predtym v Indii nebola, riadny krst ohnom. Islo o “open space” vagon, teda ziadne samostatne kupe, ziadne dvere, vsetci (Indovia, neindovia, muzi aj zeny) sme spali v podstate spolu, akurat pozdlz lozka sa dala zatiahnut “zaclonka” (kus hnedej latky, ktory vodu a praci prasok este asi nevidel). Islo ale o vyssiu triedu (mozno aj najvyssiu, nepamatam si), ludia slusni, podla oblecenia business cestujuci, ziadne sliepky ani kozy vo vagone:-). Odporuca sa vsak priviazat si batozinu o lozko (snobske slovo, vystiznejsie je pricna), aby ste o nu pocas spanku neprisli, pretoze okrem zeme nie je miesto na jej ulozenie – treba si vziat z domu lahsiu retaz / zamok na bicykel / lanko – ja som si vzala a svoju batozinu upevnila. Spala som na druhom poschodi a obcas som pocas (dost nekludneho spanku) vykopla nohu do priestoru do ulicky aj so zaclonkou:-) a obcas mi ju Indovia posuvali, ked chceli prejst:-) – vsetko v absolutnej slusnosti, ziaden problem, za ktorym by bol ludsky faktor (co sa insektu tyka, to uz bolo o inom, cize dobiedzavom – k tomu nizsie). Velmi mi posluzila celovka, lebo v istom case sa plosne vyplo osvetlenie vo vagone. Cela cesta mi vtedy pripadala surrealne, no spatne si ju vybavujuc, bola to pekna cesta! Co sa zabavy tyka, na top priecke u mna zatial vedie cesta rozhorucenym, obstaroznym vlakom (dobytcakom) so stropnymi ventilatormi vo Vietname – islo o nocnu jazdu pocas najvyznamnejsieho sviatku Tet (akoby silvestrovska noc alebo novy rok, datumovo sa vsak nezhoduje s nasim silvestrom) – topka to nebola preto, ze by som sa vyzivala v takychto krutych podmienkach, ale kvoli spolocnosti a zabave – pripijalo sa (pred cestou sme si nakupili – povedala by som, ze menej jedla, viac pitia), spievalo sa (neviem, kde som v sebe nabrala guraz “predniest” typicku vietnamsku “A od Presova”), pre miestnych sme boli exoti:-), sprievodca mal na nas slabost a nebudem prehanat, ak poviem, ze sme boli jeho najmilsi pasazieri (tu nam priniesol drobnu stolicku na chodbicku, tu nam chcel spristupnit jeho osobnu / sluzobnu mini kupelnu, atd., v zapiskoch by som nasla aj jeho meno), no a od zeleznicnej spolocnosti sme kazdy dostali novorocne darceky, ktore boli ulozene do pekne zabalenej krabice (kazdy dostal jednu krabicu) – to ma velmi milo prekvapilo! Nezabudnem ani na pocit, ked sme sa po par malo hodinach “spanku” zobudili – nikomu nebolo zle, no boli sme ako po bitke, tropicky horuci vzduch, tvare leskle od potu, asi aj oci leskle a kruhy pod nimi, hlasivky vykricane, mrakoty, cele zle a takto neupraveni, zbedaceni sme klusali (oprava: suchtali sa) ubytovat sa do neskutocne luxusneho hotela na plazi s bielym pieskom … este, aby som nepredbiehala, ked sme vystupovali (oprava: povypadavali) rano z vlaku, cakala nas na stanici ta cast nasej cesko-slovenskej delegacie, ktora nesla vlakom, ale cely usek preletela – mali sme sa navzajom vsetci radi a tak nas (dobromyselne!) vitali s plastovymi poharikmi a flasou vodky:-) … pamatam si, ze som sa na recepcii hotela za svoj zjav trochu hanbila (moje zalostne ja versus ucesani, navonani, krasne obleceni a oddychnuti hostia), esteze sme mali skorsi check-in. Ale super jazda to bola, party vozen, nonstop smiech – take zazitky sa neopakuju!

Vo videu ste videli – ak ste medzicasom nezabudli, ze ste ho videli:-) – aj kosicek so svieckou – mozete si ho kupit a poslat plavat po rieke Gange. Ja som si svoj tiez poslala (a samozrejme aj kupila, nikomu neukradla:-)! Tuto je ten moj:

A spat do Indie :-).

Neviem to opisat, no India (a osobitne Varanasi!) ma nieco, kvoli comu sa sem oplati ist (a aj sa sem vratit!). Hovori sa: Kto nebol v Indii, nikdy necestoval. Zo svojej perspektivy to neviem posudit, nemam toho zas az tak vela precestovaneho, no jedno viem, India je specialita (a samozrejme aj Japonsko). Ma silnu a zvlastnu energiu! A tiez esencie, ktore vam sprostredkuju zivotny zazitok, daju zopar faciek a lekcii (aj do zivota), no a poriadne opacia vasu ochotu a schopnost vyjst z komfortnej zony. A neda sa velmi “vybabrat so systemom” (ze zazitky krasne a vonave ANO a diskomfort ci slamastiky NIE), neda sa:-). Ani keby ste sa tu na nositkach nechali nosit, i tak by ste “co-to-divoko” zazili:-).

Aj si zanadavate ako nikdy v zivote :-), no ak to nevzdate, na konci vasej pute zostanete mudrejsi, rozhladenejsi a odolnejsi. Garantujem! A mozno nadseni ako ja! Pocula som vsak aj o ludoch, ktori odleteli prvym lietadlom domov – aj to je samozrejme v poriadku, pre kazdeho je nieco ine a naplnou vyletu nema byt utrpenie (potrapenie je ok).

Podobne, no trosku menej intenzivne vizualne a sluchovne vnemy som zazila v ulickach Stareho Dilli (rovnako extra fascinujuce) – v nom odporucam pohybovat sa pesko a potom urcite aj riksou, no a vo Varanasi najma pesko (to musite!) a potom tuk-tukom (hlavne zeny turistky v noci za tmy kvoli bezpecnosti), lebo v tejto besnej dopravnej hrmotanici je tuk-tuk stabilnejsi nez riksa (ten vas tuk-tuk zramuje vetchejsiu cykloriksu). Pocas jazdy skuste nemysliet na to, ze vas tuk-tuk na oplatku mozno zramuje iny, rychlejsi tuk-tuk alebo auto. Len tak si sedte, pozorujte okolie, robte videa a kricte (kedze hulakaju a trubia uplne vsetci, nebudete si pripadat blbo – preto kricte, vyventilujete adrenalin z jazdy).

Zhustim, co predstavuje napor (aspon ilustracne): treba pocitat s urcitymi absurditami, eskalovanymi situaciami a protipolmi nasich (najma hygienickych) standardov. Tazsie sa vam bude dychat – je tu neskutocny prach aj smog – apropo, Dilli a Varanasi patria do top 10 najtoxickejsich miest na svete – vid rebricek:

The Most Polluted Cities in the World

(ale aj v Pekingu ci Shanghaji sa mi tazko dychalo), zaspinite sa (zase ten prach, tvar som mala vecer oranzovu, a vselico ine), okusite horucavu, na aku nie sme doma zvyknuti (v miestnom obdobi tepla taku, z ktorej turisti odpadavaju, videla som) a mozno okrem dezinfekcneho gelu (odporucam) pouzijete aj sprej proti hmyzu (nemala som, no niekto mi ho vo vlaku pozical a tak som si nim naspritzovala lozko – ak ma pamat neklame, pod hlavu som si dala nieco vlastne, nechcela som ten erarny vankus – no a hoci som si lozko nasprejovala, aj tak som bola rano postipana – samozrejme, horsie by som dopadla, ak by som sprej nepouzila), zazijete nepohodlie … ∑ ja tomu vsetkemu komplexne hovorim “zaspinit sa” na cestach a myslim, ze je fajn sa obcas “zaspinit”. Spominam si este na jednu radu, ktoru som dostala pred cestou – rada znela vziat si nieco vyrazne mentolove alebo prenikavo vonave (roll-on, gel, olej alebo masticku) a mazat si to priamo pod nos, ked nebudem moct dychat – nic take som nemala a podla mna to ani netreba, da sa to vydrzat (s obcasnym zapchatim nosa), ak ovsem nebudete travit cas pri rozkladajucich sa telach mrtvych, pripravenych na kremaciu. Inak, ak rodina nema dost penazi na kremaciu celeho tela neboheho pribuzneho (uz som pisala, ze je to mimoriadne draha zalezitost, pretoze drevo stoji hotovy majetok), da spalit len hlavu mrtveho, no a pocula som, ze jedna Indka si cestujuc vlakom niesla hlavu mrtveho manzela v igelitke … hoci je to tazke vstrebat, treba sa na vsetko pozerat ocami ich viery (a z tohto uhla pohladu, vyborne, ze sa tej vdove podarilo obstarat prostriedky na kremaciu aspon casti tela manzela a igelitka bola fajn, na rovnaky ucel by kabelka, aktovka alebo kartonova krabica asi neboli vhodne). Niekto sa ma uz davnejsie pytal na stav verejnych toaliet v Indii – nepamatam si na nejaku extremne zlu skusenost, no ked sme pri tejto teme, velmi milo ma prekvapila Afrika (vacsinou vsade, aj na odlahlych benzinkach, uplne fajn), naopak velmi zle skusenosti som mala v Paraguaji, potom niekde v Azii (myslim, ze na Penangu v Malajzii som bezala kvoli potkanom), no vrcholovo top najhorsie zazitky som mala v Tibete.

A isla by som znova do Indie? Urcite ano! Aj do Tibetu? Urcite ano :-), aj ked kvoli smutnej skutocnosti vsadepritomnych cinskych checkpointov 🙁 (tie su vsade, naozaj vsade) a nanutenych osobnych “strazcov” (povinny doprovod cudzincov pohybujucich sa po Tibete cinskymi uradnikmi – mna doprovod zazracne minul, nebolo dost personalu) by som asi dala prednost Nepalu alebo potom navstivila ine blizke kuty s krasnou horskou prirodou (Karakoram, Pamir, Hindukus). Zas, na strane druhej navstevou Tibetu, ak ovsem budete navstevovat tibetske obchodiky, cajovne, restiky, atd., ich velmi podporite. Nikdy nezabudnem na tie nekonecne dobre tibetske tvare, pohlady, usmevy (aj v tibetskej rodine som bola), srdce mi trhalo, ked som si uvedomila utlak, v ktorom ziju :-(! Je tolko priatelov Tibetu, organizacii, medzinarodnych kampani a hnuti (Save Tibet), no Tibet je akoby na okraji zaujmu sveta. Len dva priklady z mnozstva: nemoznost vycestovat mimo Tibet (kolektivny trest) alebo nutene vzdelavanie tibetskych deti v cinskych skolach, ich premiestnovanie a zakaz cestovat domov za rodicmi: https://pripady.amnesty.sk/pripad/tibet.

A spat do Varanasi. Uz v minulom prispevku som zverejnila par fotiek, no tentoraz to budu fotky z nabrezia Gangy – pre predstavu, ako vyzeraju jednotlive ghaty. Vyber fotiek ludi (pofotila som samozrejme aj miestnych) zverejnim inokedy. A uz len dodam, ze skoda, ze som nemala lepsi fotak.

Inak, dalo mi riadne zabrat dohladat, cez ktore ghaty som vlastne presla, pri ktorych som stala. Totiz, ked som tam bola, nikto mi samozrejme nehovoril, ze som pri takom a takom ghate, az doma som zacala patrat a hladat z roznych zdrojov (ale to robim vacsinou vzdy, ze az doma dostudujem veci).

Cas na dalsi kratky film – pekny, ale atmosfera vo Varanasi v skutocnosti nie je ani nahodou takto ponura. Video vsak velmi dobre priblizuje, aka silna viera tu prudi, priam pulzuje – clovek sa tu nutne zamysli nad zivotom a jeho koncom, ktory raz isto pride, no urcite nie v dramatickych konturach! Mesto je velmi vesele, farebne, v ulickach je plno hudby a vravy – ked prejdete cez chaoticke a hekticke miesta, zrazu vas (ale uplne prirodzene) obklopi dej vyprevadzania odchadzajucich dusi, modlenie a rozjimanie veriacich na nabrezi Gangy, no ani to sa nedeje v pietnej atmosfere ci v hrobovom tichu – vsetko je take zive, kazdy robi, co potrebuje, nikto si nikoho nevsima (len turisti si vsimaju ostatnych:-). Na porovnanie, atmosfera niektorych europskych svatostankov sa mi javi “upatejsia” a cintoriny sa mi tiez nepacia.

Vo Varanasi som urobila aj niekolko videi (napr. z obradu Ganga Aarti alebo z mojej jazdy tuk-tukom, ked som sa po Ganga Aarti vracala na hotel). Nejde o komplexnejsie videa, preto pripajam jedno z YouTube – znova vyberam take, ktore je totozne s mojim vnimanim diania (velmi “real” video, priamo z ulic). V skorsom prispevku som spominala, ze v Indii mi dali extremne zabrat hlavne neskutocny hluk (vsetci a nonstop trubia), chaos a permanentna obava, ze ma nieco zrazi. Ak ste si to nevedeli dobre predstavit, potom vid nasledovne video:

Hinduisticky obrad Ganga Aarti si mozete pozriet z lodky alebo z nabrezia. Mne sa lodka zdala super, videla som cely obrad priamo pred sebou (plus, na silne zazitky clovek potrebuje nielen dobre vyhlady, no aj kusok osobneho priestoru – lodka ho poskytla, kym na brehu rieky bola tlacenica). Ine lodky okupovali predovsetkym modliaci sa Indovia zo vsetkych kutov Indie, no videla som aj zopar turistov. Lodka stala zopar drobnych (saty ma stali 5 dolarov!), pre nas nic, no pre miestnych slusny zarobok, treba ich podporit. A teraz nieco k obradu – rieka Ganga sa ritualne kazdy vecer “zatvara” a kazde rano “otvara”. Ganga Aarti je vecerny obrad, cize zatvaranie Gangy. Obrad sa zacina po zotmeni, kedy knaz z chramu zacne udierat do velkeho zvona, aby kazdy vedel, ze zatvaranie Gangy sa blizi a treba sa poponahlat. Na podium oslavneho ghatu Dashashwamedh nastupia 7 uceni mladi brahmani (knazi), zatrubia na truby a za nimi sa ozvu bubny. Knazi potom postupne beru do ruk kadidla, vonne tycinky a svietniky s horiacimi plamenmi (nieco ako fakle), s ktorymi kruzia vo vzduchu. Zacinaju otoceni tvarou ku Gange a postupne sa otacaju do kazdej svetovej strany. Do toho znie spev (hudba) a divaci cinkaju zvoncekmi. Ked brahmani odlozia fakle, je Ganga pomyselne uzavreta a nikto sa uz v nej nemoze ocistne kupat (az rano). Obrad trva necelu hodinku aj s dojazdom lodky k nabreznym schodom – pre mna to bol zazitok na cely zivot! Pocas obradu si tiez uvedomite, preco je Varanasi nazyvane “mesto svetiel” – svetielkuje vo dne, aj v noci (sviecky, fakle, ohne na kremacnych ghatoch).

Pozrime si spolu dalsi kratky film:

A este na odlahcenie na zaver: Ja ustavicne pozerajuc na vsetky tie zive aj nezive vyjavy a tisicky napodobenin bozstiev, inhalujuc rozne prenikave vone a dym z kadidiel (nechtiac aj vselico, co je u nas zakazane), v tuhom zovreti mas ludi, v neutichajucej vrave a hluku, som obcas akoby “stracala nit”. Nevyhnete sa roznym stavom a rozpolozeniam:-), a ak ste zena, mozno vas tu na okamih posadne myslienka, ze do vas vstupila bohyna Parvati alebo Laksmi:-). Inak povedane, trva, kym to vsetko clovek vstreba. Nevedela som ani zaspat po kazdom jednom dni stravenom v Indii – nedalo sa spracovat tolko vnemov naraz. V hlave mi hucalo, milion obrazov sa mi premietalo pred ocami, bola to naloz (najma v porovnani so vsednym, alebo aj uplne nevsednym dnom v Bratislave):-).

Nastal cas na hindi song s bollywoodskym klipom – rozhodne jeden z tych vydarenejsich klipov (a ak by ste na to boli v indickom kine, miestni by stali, tlieskali, plakali, objimali sa, prezivali by to – v tomto smere (v prezivani veci) su taki clovecenskejsi):

A uz naozaj na zaver (ta konecne:-):

Par slov Tiziana Terzaniho (bol to taliansky reporter, novinar a publicista) o Indii v jeho diele One More Ride on the Merry-Go-Round (titul v cestine ma nazov Jeste jedna jizda na kolotoci):

“Unless you hate it at first glance, India soon induces this exhilaration: it makes everyone feel part of creation. No one never feels alone, never completely separated from the rest. And here is its charm. In India you feel different than elsewhere. You feel other emotions, you think other thoughts.” Tiziano Terzani, in: One More Ride on the Merry-Go-Round

Ja som od tohto autora precitala knihu Povedal mi vestec – skvostne dielko!

A ked sme pri literature, cerstvymi ulovkami do mojej kniznice su dve knizky od autora William Dalrymple – skotsky historik, spisovatel, kritik, spoluzakladatel slavneho Dzajpurskeho literarneho festivalu, clen Kralovskych spolocnosti pre literaturu, geografiu i Aziu, pravidelny prispievatel svetoznamych novin a casopisov ako The Guardian, The New Yorker, ziskal rozne ocenenia, napr. Cenu Ernesta Hemingwaya, Thomas Cook Travel Book, Sunday Times Young British Writer of the Year, medailu British Academy, vo svojej tvorbe sa intenzivne venuje historii Indie a Blizkeho Vychodu, od r. 1989 trvalo zije v Indii, je cestnym priatelom Oxfordskej univerzity, atd.:

1) Mesto dzinov (uz vypredany titul, ja som si kupila citanu knizku – super sluzba resp. moznost v Martinuse):

https://www.martinus.sk/?uItem=18439

2) Devat zivotov:

https://www.martinus.sk/?uItem=270373

Neviem, kedy ja tie knihy precitam … mam dost neprecitanych knih a to furt nieco citam:-).

PS: Ked sa spatne pozriem na cas straveny v Indii, asi som sa ani velmi “nezaspinila”. Nic extremne som nepodstupila. A sebakriticky hodnotim, ze niekedy som zbytocne ohrnala nos, vselico mi bolo (zas, celkom zbytocne) proti srsti … aspon takto to vidim s odstupom casu. Zisiel by sa dalsi trening.

Stastne cesty prajem, trebars do Indie:-)!

Podtitul 1: Starobyle stavby a nebol to Egypt. Originaly Caravaggia a nebolo to Taliansko. Tyrkysova, priezracna voda a nebol to Karibik.

Podtitul 2: Europsky mediteransky ostrovny statik s rozlohou a poctom obyvatelov ako Bratislava. Suradnice: niekde medzi Siciliou a Libyou.

Podtitul 3: Exoticky, arabsko-taliansko-anglicky mix. Historia, kultura a umenie, pocet kostolov a inych svatostankov (baziliky, katedraly, kaplnky) rovnajuci sa poctu dni v roku, obrovitanske opuncie a palmy, karobove stromy, stavnate ovocie. Oblubene miesto pre (nielen hollywoodske) filmove produkcie (Grof Monte Christo, Pepek Namornik, Hra o trony, Troja, Gladiator, etc.). A aby som nezabudla, rytieri resp. ich odkaz. Uz viete:-)?

Ked je novembrova obloha smutna a pocasie sychrave, co tak odletiet niekam, kde sa da behat v tricku alebo kludne aj len v plavkach? A netreba letiet / plavit sa (co je vam milsie) vobec daleko. Vitajte na Malte :-)!

V novembri som sa znovu podujala zatocit globusom, no zrak mi na tomto statiku nespocinul:-). Najskor preto, ze hoci je globus pomerne velky, ten statik je prilis maly, aby si ho clovek vsimol. Pravda tiez je, ze nejak som tu milu Maltu celozivotne vedome opominala. Spajala som si ju skor s letnymi plazovkami (t.j. aktivita nie velmi pre mna, radsej chodim, objavujem) a s jazykovymi pobytmi. Chyba! Malta ukryva (nie vsak skryva) vela historickych, architektonickych, kulturnych a umeleckych skvostov. Ani tyzden vam nemusi stacit, ak si ju chcete plnohodnotne vychuntat, cize v klude si pozriet aspon TOP miesta a pamiatky a pripadne to nakombinovat s radovankami v mori. Mne odopretie plavania tentokrat nevadilo (v zaujme vidiet co najviac – slovo “vidiet” totiz nadobuda iny rozmer, ak slnko zapada uz podvecer), uzila som si ho aj “do zasoby” v plaveckom bazene v Senegale (dosiahla som dokonca svoj zivotny vytrvalostny rekord, a to bez zadychania a namahy – uprimne ani neviem, ako sa to stalo, lebo uz roky nechodim na Pasienky – kedysi som chodila a davala som dlzky minimalne hodinu bez prestavky).

Maltu som pobehala celkom slusne / intenzivne. Je to krasny, maly statik. Budem si z neho pamatat orientalne posobiace mesta a miesta (aj maltcina znie exoticky), carovne zakutia, kulturne dedicstvo, umenie a tiez aj pekne more.

Ak sa pozriem na Europu ako celok, Skandinaviu vnimam ako idealne miesto na cas produktivneho, pracovneho zivota – napr. take Oslo v Norsku (Skandinavci maju v mnohom premakany system, vedia proste, ako sa maju veci robit a hoci su na severe, posobia na mna vselijako len nie astenicky), no a Maltu by som naopak oznacila za idealne miesto pre reset (napr. na sabatical alebo iny time-out). Videla som vela ludi, ktori tam boli zjavne sami, so sluchatkami v usiach alebo s knihou v ruke, na prechadzkach a tak (takze tip pre tych, ktori si chcu ist vyvetrat hlavu a pripadne solo). Za mna teda Malta ANO (v maltcine IVA).

Hoci som bola na Malte mimo sezonu, turistov tam bolo celkom dost, aj cakacky / rady som zazila (pred niektorymi pamiatkami a na nastupistiach busov). Ale inak tak idealne – nie ludoprazdno, no ani davy ludi (ziadne tlacenice v ulickach, na trajektoch , v kaviarnach, proste tak akurat). Jeden miestny mi povedal, ze pocas sezony su vsade stovky aut, kilometrove rady – neviem si teda predstavit ist tam v lete (whirlpool), a to aj vzhladom na horucavy. Ak v novembri tam bolo teplo, tak v lete to musi byt neznesitelne. Preto vrelo odporucam navstevu Malty na jesen, na jar alebo v zime.

Preprava po ostrove: Na Malte sa mi orientovalo v pohode – miestnou MHD som sa pohodlne dostala, kam som potrebovala (no islo aj pri malej vzdialenosti zvacsa o hodinove presuny, lebo husty trafik) – cena listka 2 eura, ale da sa kupit aj travel karta, s ktorou vam (v pripade pocetnejsich jazd) vyjde cestovanie vyhodnejsie, a aj trajekty spolahlivo premavali.

Strucne zhrnutie: 10 pamiatok UNESCO na tak malej ploche (nestihla som vsak vidiet uplne vsetky). Z videnych miest ma najviac ocarila Mdina (byvale hlavne mesto), ktoru nazyvaju Tiche mesto – rozkosne! No aj dnesne hlavne mesto Valletta je okuzlujuce. Vo Vallette by som dala do pozornosti o.i. Konkatedralu sv. Jana – v jej podzemi su pochovani maltezski rytieri, resp. velmajstri a popri inych obrazoch v nej najdete aj dva originaly od barokoveho rimskeho maliara Caravaggia – Statie Jana Krstitela (obraz je najvacsim platnom, ktore Caravaggio namaloval) a Svaty Hieronym. Za originalny zazitok povazujem navstevu obydlia slachticov (markizov) vo Vallette – ide o dom (palac) Casa Rocca Piccola zo 16. stor., ktory je do dnesnych cias domovom aristokratickej maltskej rodiny de Piro – ta spristupnila cast svojho obydlia verejnosti, a tak si aj neslachtic moze pochodit po podlahe honosneho sidla, pozriet obrazy (tych je neuveritelne mnozstvo) a artefakty z ich ciest a ciest ich predkov po svete. Co sa aktivit tyka, rozhodne nevynechajte plavbu na mori – uvidite mnozstvo skalnych utvarov a jaskyn vratane miesta, kde sa natacal film Grof Monte Christo. Mini ostrovcek Comino je idealny na plavanie a slnenie (tak nejako si predstavujem Karibik), ma 3 obyvatelov. Vacsi ostrov Gozo ma cca 30 tisic obyvatelov a veru je co na nom obdivovat (vid par foto nizsie).

Sezona versus mimosezona: Ako som uz spomenula, v lete by som na Maltu dobrovolne nesla (nie som fanusik tlacenic a horucav). Vyhody mimosezony podla mojho nazoru su: opak vyssie uvedeneho plus o dost nizsie ceny za ubytko (skvele wellness hoteli mate doslova za par korun), v ramci lokalnej dopravy (ci uz busy alebo trajekty) sa nemusite bat, ze by ste sa nezmestili (apropo, moja druha plavba na ostrov Gozo, ked som s lokalcami nastupila na trajekt, ktory prepravoval aj auta, bola plavba snov – prazdne miestocka a deck na slnenie, etc.). Nevyhodou je skory zapad slnka a skorsie zatvaracie casy pamiatok a galerii. Sprchlo dvakrat na par minut, cez den bolo fajn teplo – cca 23-26 stupnov, teplota vody cca 25 stupnov, akurat vecer bolo chladnejsie (pre nas ludi zo severnejsich casti Europy to bolo na mikinu, svetrik, lahsiu bundu, no miestni (nevytrenovani tuhymi zimami) sa babusili pochopitelne viac).

Celkovy dojem: Niekde som citala, ze Malta je vstupnou branou do orientu. Podla mojho nazoru Malta je skutocnym europskym orientom (branou je len geograficky).

Pripajam zopar mojich fotiek, mam ich vsak (ako vzdy a zovsadial) kvantum:

A ide sa do mesta:-)!

Ostrov Gozo je tiez skutocnym rajom pre potapacov. Prikladom oblubeneho miesta diverov je Vnutorne more (Inland Sea, v maltcine Qawra), co je laguna, ktora pravdepodobne vznikla v dosledku prepadu strechy morskej jaskyne. Do laguny prudi voda z mora cez otvor v skale – vid foto nizsie. Udajne ide o turistami hufne navstevovane miesto, no ja som tu (takto v mimosezone) ziadnych nevidela (iba potapacov pripravujucich sa na ponor).

A teraz top pamiatka ostrova Gozo – megaliticky chram Ggantija (UNESCO), ktory je starsi nech egyptske pyramidy. Chram je datovany priblizne do obdobia 3600 – 3400 p.n.l.. Udajne ide o vobec najstarsiu znamu kultovnu stavbu na svete a o druhu najstarsiu nabozensku stavbu na svete. Nachadza sa v dedinke Xaghra.

A nesmiem vynechat ani par foto z hlavneho mesta Valletta (UNESCO):

Na Malte je mnozstvo kostolov (udajne 365). Najstarsim kostolom vo Vallete je kostol Panny Marie Vitaznej z r. 1567. Nechal ho postavit velmajster Radu maltezskych rytierov Jean Parisot de La Valette.

Za necely tyzden som pobehala dost, no nestihla som ani zdaleka vsetko, co som chcela (a to som vstavala skoro a cely den pobehovala!). Nemusite mat teda obavu, ze v tak malom statiku nebudete mat po par dnoch co robit. Mne to bolo rozhodne malo – uvedomila som si to skor, nez ma taxik (nekompromisne) odniesol na letisko smer domov. SAHHA, MALTA!

Viem, ze vsetko ma svoj koniec, no koniec cesty / vyletu ma vzdy mrzi, smutim. Na strane druhej, koniec jednej cesty moze znamenat predzvest novej cesty, ze ano:-)? Tak podme na to rok 2023:-)!

Dakujem Ti rok 2022, ze som mohla tolko pocestovat (!): 9 letov, niekolko novych statov, desiatky novych navstivenych miest a oblasti, tisicky dalsich fotiek, no a nespocet zazitkov a krasnych spomienok.

A ani sme sa (asi vsetci) nenazdali a za dverami su uz Vianoce:-)! Prajem stastne a vesele:-)!

Podtitul: V norskom kralovstve divokych sobov sa snubia mini architektura a dizajn s razom krajiny. Ide o oblast, ktora je domovom aj pizmonov a rosomakov.

Krasa ma mnoho podob a slovo “krasny” vo mne vyvolava mnozstvo asociacii. Priroda je bez debaty krasna. Je vsemocna. Este aj cas v nej dilatuje. Synteza zivej a nezivej prirody (vratane pody a vzduchu, ktore vonaju) a ticha.

Z mojho zatial posledneho norsko-skotskeho tripu zamerne vyberam fotku (konkretne z Norska), ktoru by ste (co do scenerii) v pohodicke zasadili aj do nasho prostredia:

Ze sa mi necudujete, ze som po tom chodnicku nevykrocila beznym turistickym (nebodaj suchtavym) krokom? Cesticka priam vyzyvala, aby som po nej trielila a rychlo uvidela, co je za najblizsimi kopcami:-). Tak veru. Ani som sa nenazdala a uz som stala na kopci vzadu hore :-). Apropo, zboznujem rychlu chodzu a dlhu chodzu, ta ma “ozivuje” (naopak, pomale tempo ma unavuje a nebavi).

Hoci fotka vyssie neukazuje nic, co by ste oznacili za typicky norske, cela tato oblast a okolite hory (Dovrefjell je “strechou” Norska) su nielen norske, no aj niecim unikatne. Ide o jedno z mala miest na svete, kde este ziju divoke soby. Je tazke uzriet ich pocas hikingu, ak nemate vela casu pozorovat okolie – to bol aj moj pripad, ze vyckavat a posedkavat sa nedalo, trebalo sa posunut v ceste dalej (prejst dalsie km a ubytovat sa na noc). Ale smutna som nebola, lebo ad1 sobov (a aj losov) som videla na Aljaske a ad2 pri ceste spat z tohto narodneho parku som videla pasuceho sa pizmona:-) (ako som kracala, tak on sa v klude pasol na tej trave zelenej)! Pizmon (presnejsie pizmon seversky, lat. Ovibos moschatus, angl. musk ox) je pokojny a tazkopadne vyzerajuci bylinozravec (podobny bizonovi), ktory ale v pripade ohrozenia (al. pocitu ohrozenia) vie razantne zautocit, a to pekelne rychlo (60 km/hod). So svojimi 400 kileckami (ide o max. vahu) vzbudzuje respekt. Obyva najma Aljasku, Rusko a Gronsko.

V tejto oblasti zije aj rosomak, horska liska, orol skalny atd.

A co dalsie zaujimave som tu videla? Vskutku velmi posobivu rozhladnu (taku som este nikde nevidela), urcenu prave na pozorovanie divokych sobov:

Viac fotiek priamo na stranke architektov:

https://snohetta.com/project/2-tverrfjellhytta-norwegian-wild-reindeer-pavilion

Zacala som so slovami, ze krasa ma mnoho podob. Ludia (ich charaktery a skutky), priroda, architektura, umenie, literatura a vselico ine. Aj hudba. Pripajam song od Ruby Amanfu:

PS: Kufrik mam uz takmer zbaleny, o par hodin letim na cca tyzdnovy vylet. Huraa:-)!

Podtitul 1: Norsko a Skotsko odporucam najma tym, ktori tuzia navstivit a spoznat posledne nedotknute uzemia Europy. Cisty vzduch, nikde nekonciaca zelena, prekrasna divoka priroda a malo turistov. To vsetko maximalne uspokoji aj dusu ozajstneho dobrodruha:-)!

Podtitul 2: Norsko a Skotsko sa nedaju velmi porovnavat, pretoze z mojho pohladu je kazda krajina niecim inym specificka a ma svoje unikaty. Avsak mozem aspon povedat, ktora z tychto dvoch krajin sa stala mojou srdcovou zalezitostou – Skotsko! Bola som aj na Aljaske, aj v Kanade (kto bol, vie, ze co sa prirody tyka, ide o top krajiny, a kto nebol, mozno ich ma prave z tohto dovodu na bucket liste), no Skotsko v nicom nezaostava. Benefitom jeho pripadnej navstevy je, ze netreba absolvovat longhaul lety, budete to mat bez jetlegu a ceny su priaznivejsie (aspon teda, pokial ide o vydavky bezneho turistu).

Podtitul 3 (ramcove zhrnutie toho, co som robila alebo osobne zazila ci navstivila): Ladovce (slapala som), fjordy (plavila som sa), jazera a lochy (tiez som sa plavila), lesy (turistikovala som), vysociny a niziny (presla som, porovnala, zdokumentovala), rieky, ostrovy a suostrovia (aj na tie som zavitala, napr. na Orkneje a Vnutorne Hebridy), hrady, pevnosti, chramy, kostoly a kaplnky, UNESCO pamiatky a neskutocne bohata a rozmanita kultura a umenie svetovych rozmerov. Prijemne mestske hotely, tiez horske hoteliky sice jednoduche, no pysiace sa udajne najkrajsimi vyhladmi na nasej planete (!) – to sa tyka Norska a bola som v dvoch takych, no a napokon rozmaznavanie na 2 noci v top hoteli v Osle, v ktorom sa ubytoval napr. aj Bill Gates:-). Palenice (vratane najslavnejsej na svete), puby, kaviarne a restiky (v Osle som navstivila aj jednu michelinsku – je ich tam niekolko), univerzity, Nobel Peace Centrum (Oslo) => vdaka jeho navsteve som si splnila predsavzatie, ze spoznam vsetky “nobelovske adresy” (v Stockholme som uz bola) a prave v Osle sa udeluje cena v tej (podla mojho nazoru) najdolezitejsej kategorii pre svet – Nobelova cena za mier (!) – udeluje ju Nobelov vybor, menovany norskym parlamentom (aj ten som si pozrela a viem uz, kolko percent kresiel zo zakona musia mat v norskom parlamente zeny:-), narodne galerie (Edinburgh a Oslo => od van Gogha cez Muncha a Picassa az po da Vinciho, Moneta a Maneta), muzea (napr. Fram Museum alebo ladovcove muzeum v Norsku), Fringe Festival (Edinburgh) – tot najvacsi svetovy festival umenia a medii (kona sa vzdy v auguste a vtedy som v Skotsku a teda aj v Edinbra bola a festival som zazila, aj rychle pivko vo festivalovej dedinke som stihla:-), The Royal Military Tattoo (Edinburgh) – unikatna show na Edinburghskom hrade, kona sa tiez vzdy v auguste po niekolko dni (v nocnom case) – pre mna osobne to bola show, na ktoru nikdy v zivote nezabudnem – apropo, dostala som posledny volny listok v inak vypredanej osemtisicovej arene (a to v dost promi rade – piaty rad), ten tiket proste cakal na mna:-). Turistika v prekrasnej prirode, aj potulky v krasnych mestach alebo dedinkach, sem-tam posedenie v puboch (vyborne remeselne piva v oboch krajinach) a v kaviarnach (v Norsku je silna kavickarska kultura, cize raj pre mna :-), jedlo => v Skotsku nielen ovce (mam na mysli haggis) a v Norsku nielen steaky zo soba a jelena, ale aj ryby a seafood (pokial ide o skandinavsku kuchynu, ta patri k tym najlepsim a najkvalitnejsim na svete), v oboch krajinach si pochutite na najcerstvejsich treskach, halibutoch, lososoch, ale aj velrybe atd., jahodove plantaze v Norsku (spolu s Danmi sa pysia kvalitnym dzemom – oba narody tvrdia, ze ho maju najlepsi na svete :-). Kto ma rad golf (ja som ho zatial nevyskusala), v Skotsku zaplesa – golf vznikol prave v Skotsku a o golfove ihriska tu teda pochopitelne nie je nudza (vratane najstarsieho golfoveho ihriska na svete). Velmi mili ludia v oboch krajinach! Vyborne nakupy (najma sportove oblecenie top kvality v Norsku, pricom vo vztahu k platbam za zopar nakupov vratane suvenirov som poziadala o vratenie dane priamo na letisku, ked som opustala krajinu). Trollovia, Vikingovia, gajdosi, slavne skotske rody a klany “Mac”. Anglictina, skotcina, gaelcina a norcina. Skotska aj britska libra (neodporucam zhanat skotske libry, v Anglicku nimi nezaplatite a u nas vam ich nezamenia na eura) a norska koruna (v oboch krajinach sa dalo uplne vsade platit kartou, aj na trhoviskach a verejnych toaletach (tzn. ziadne mince do turniketu), no nestretla som sa tu (na rozdiel od Svedska) s prisnym napisom “no cash, no dogs” – to som videla parkrat vo Svedsku napr. pri vstupe do kaviarni).

Podtitul 4: Moj flight schedule: 1) Vienna – Amsterdam s KLM, 2) Amsterdam – Inverness s KLM, 3) Edinburgh – Oslo s Norwegian Air), 4) Bergen – Amsterdam s KLM, 5) Amsterdam – Vienna s KLM. Napriek informaciam v mediach, ze lety su zrusovane alebo posuvane (strajky, nedostatok personalu), moja skusenost bola pozitivna – vsetko islo “smooth”, vsetko odletelo aj priletelo vcas (tak ale absolvovala som len 5 letov), no samozrejme, treba sa pripravit na kazdy scenar, nezdrziavat sa a ist na svoj gate (alebo aspon terminal) cim skor (letisko Schiphol v Amsterdame je mimoriadne rusne). Nemala som problem ani pri spiatocnej ceste, ked som mala na prestup len hodinku.

Podtitul 5: Vzdy ma lakali severske krajiny a absolvovanim cesty do Norska som si splnila svoj sen vidiet celu Skandinaviu (totiz, vo Svedsku, Dansku a Finsku som bola uz skor). Odbocim k Pobaltiu – tam mi este chyba Litva, inak ho mam tiez skompletizovane (Estonsko a Lotyssko som uz navstivila). Skotsko = jedno z najvacsich prekvapeni mojich ciest, FANTASTICKA KRAJINA, FANTASTICKA PRIRODA, nerozumiem vobec, preco sa tak malo o nom hovori (?). Do Skotska treba jednoznacne ist aspon raz za zivot a kto tam zavita, da mi zapravdu, ZE RAZ JE ZALOSTNE MALO A TREBA SA TAM VRATIT:-). Iste, aj do Norska by som chcela este niekedy ist (obrovska krajina a mam info o dalsich xy uzasnych miestach a mestach, ktore by sa tam velmi oplatilo vidiet). Este som nebola napr. na Islande, no vypichnem jednu radu, ktoru som raz dostala a ktora sa vam mozno zide pre pripad, ze by ste si chceli nakombinovat Island s Norskom – jedna cestovatelka (na Islande ako doma, detto v Norsku a ovlada plynule norcinu) mi raz povedala, ze tieto krajiny neodporuca spajat do jednej cesty, aby sa vam “nezliali” dojmy. Neviem posudit, no na margo mojho komba (Norsko a Skotsko) uvediem, ze spokojne a pokojne to dajte, nic sa vam nezleje, krajiny sice maju spolocneho menovatela = dychberucu prirodu, no inak su v mnohom odlisne.

Fotky zatial nespracovane (ani zo Senegalu), pretoze som toho mala (pozitivne) dost => na zazitky, potulky a vselico ine som mala extra bohate, uzasne leto (ale ved pride cas aj na fotky) a dokonca som si ani bagaz neodlozila na vrchnu policku v rolldore – dovod: lebo ved sa este mozno zas a coskoro budem balit:-). Aspon ukazka foto (s vynimkou prvej fotky random vyber):

Dakujem Skotsko (Moran taing!), dakujem Norsko (Mange takk!), bola som a som z vas unesena:-)! Domov som dosla (pred vyse mesiacom) nadsena, ohurena, uchvatena (z vas / vdaka vam a vami) a o nieco mudrejsia (videla som vela, dozvedela som sa este viac nez vela:-). Apropo, hned po prichode na SVK som si uvedomila, ako sa mi tu o poznanie horsie dycha (kvalita ovzdusia) … Bolo tam sviezo, chutne, vonavo, modro-zeleno, dlhe kilometre ani zivej duse, vo vysocinach a na mnohych inych miestach tichucko a idylicky, priam romanticky az neskutocne a rozpravkovo:-).

Podtitul 1: Len do r. 1808 bolo do USA dovezenych skoro pol miliona cernosskych otrokov, predovsetkym zo Zapadnej Afriky. Prave ti so sebou priniesli silne hudobne tradicie. Tak nejako mozno urcit prapociatky formovania jazzu v Severnej Amerike (tzv. ranny jazz sa sformoval zhruba o storocie neskor).

Podtitul 2: Hoci Afrika sa nenavstevuje pre architekturu, existuju vynimky, ktore rozhodne stoji za to omrknut (najma, pokial ide o prekrasne kolonialne portugalske, holandske, britske a francuzske stavby – nie jedna pamiatka aj na zozname UNESCO). Ak si s tym spojite prijemnu atmosferu starych uliciek a tvare ich obyvatelov, z ktorych srsi obrovska radost zo zivota, tak nemusim hovorit, ze by ste v tych ulickach chceli pobudnut co najdlhsie:-). Aby som bola konkretna, v tomto clanku sa zmienujem o Senegale.

Podtitul 3: Okrem mnohych inych zaujimavych lokalit sa ocitnete aj na miestach, kde kedysi kotvili vyznamni objavitelia a moreplavci. No aj na miestach, kde tragicky prebyvali a odkial este tragickejsie putovali miliony otrokov v nepredstavitelne zufalych podmienkach na americky kontinent – miesto (UNESCO), ktore si s pietou (a niektori modliac sa) chodia pozerat nielen cernosski obyvatelia (spojenie s ich minulostou, korenmi), ale aj vyznamni statnici z celeho sveta. Ludia v Afrike boli sledovani, chytani, unasani, odtrhavani od rodin a potupne predavani pocas zhruba tri a pol storocia! Tu zarucene precitnete a zivo si predstavite aspon zlomok hroz transatlantickeho obchodu s otrokmi. Dalsiu vyznamnu pamiatku na tento neslavny biznis kolonizatorov som (uz davnejsie) navstivila na presne opacnej strane africkeho kontinentu (vychodnej strane a pod rovnikom). Historiu si treba pripominat!

O TOM VSETKOM A SAMOZREJME AJ O MNOHOM INOM ZAUJIMAVOM, ISTE AJ KRAJSOM, VESELSOM A FAREBNEJSOM Z TYCHTO KONCIN RAZ URCITE NAPISEM -> v hlave mam prenadhernu, sviezu a unikatnu vegetaciu, prijemne vone, tvare skutocne milych a usmiatych ludi, neprehliadnutelne farebne saty miestnych zien a spomienky na vselijake zazitky rozneho druhu:-), vratane obrazov domacich na vozoch tahanych konmi alebo profi ciernych dzokejov na krasnych ciernych alebo aj bielych konoch pri vodach Atlantiku, stoviek farebnych lodiciek (pirogy) miestnych rybarov, savan, mangrovnikov a hlavne baobabov a vela ineho. Nuz, len si tam pripit chladenou kesuvicou (likerik z lokalneho kesu som ochutnala a chutil mi, existuje aj destilat) a nasavat tu atmosferu. Bolo to super rande (le plus rendez-vous):-).

ASPON NEJAKA TA UKAZKA HUDBY Z DAKAR-GOREE JAZZ FESTIVALU:

Citite tie rytmy:-)? Apropo, miestni hudobnici (kedze su top) sa vacsinou uchytia vo vybornych jazz kluboch vo Francuzsku.

Do Senegalu chodia (nielen) kvoli jazzu aj americki belosski nadsenci hudby – vid ich kratky vstup na St. Louis Jazz Festivale v Senegale:

Merci beaucoup, Senegal! Jërëjëf, Senegal! 

Prajem krasne leto a stastne cesty:-)!

Greetings from West Africa!

Najblizsie sice letim mimo Europu, no aj europskemu kontinentu uz coskoro urobim zadost:-). Je tolko miest, ktore by som chcela este vidiet (to sa za zivot, zial, neda stihnut …).

Svet je krasne miesto. Treba ho spoznavat, kym tomu nebrania okolnosti rozneho charakteru (nemusim rozvadzat).

Podtitul: Ak chcete vidiet na safari slona – nie jedneho ci dvoch, nie stado ci dve a vlastne ani desiatky, ale (kaslat na striedmost) rovno STOVKY, vyrazte do Botswany a jej Narodneho parku Chobe.

Najskor aspon strucne k Botswane. Nachadza sa v juznej casti Afriky, severne od JAR, vychodne od Namibie a dalej susedi so Zimbabwe (lezi na vychod od Botswany, kam sme pokracovali) a so Zambiou (lezi severne od Botswany, kam mnohi, ktori navstivia Zimbabwe, pokracuju – pre nas, ktori sme uz mali v tom case “v nohach” tisicky kilometrov, by to uz bolo prilis). Rozloha statu je obrovska (581 730 km²), pocet obyvatelov je maly (cca 1 765 000), hlavnym mestom je Gaborone (nenavstivila som), miestnou menou je pula. Krajinou prechadza rovnobezka Obratnik Kozorozca – Tropic of Capricorn (na mieste rovnobezky som stala v Namibii – aj nou rovnobezka prechadza).

Botswana je velkym lakadlom pre turistov nielen pre neskutocnu koncentraciu zvierat (v narodnych parkoch a prirodnych rezervaciach s roznymi biotopmi mate sancu vidiet aj BIG FIVE – hoci, s vyskytom nosorozcov je to biednejsie), ale aj preto, ze ide o bezpecnu, demokraticku a stabilnu krajinu (zaroven vsak velmi drahu). Uradnym jazykom je anglictina (moj postreh: ak neratam prirodne africke kmene, s ktorymi som sa dorozumievala prostrednictvom lokalnych tlmocnikov a rukami a nohami, vsade v Afrike, kde teda anglictina nebola uradnym jazykom, som sa anglicky uplne v pohode dohovorila – aj na malickych trhoviskach a miestach, kde ineho turistu neuvidite – tot rozdiel oproti niektorym inym a vyspelym castiam sveta, kde som sa anglicky nedohovorila – Japonsko, Brazilia a ine). Na JV Botswany sa rozprestiera pust Kalahari a v SZ casti sa nachadza delta rieky Okavango (tiez mam foto). Co sa tyka kmenov, urcite ste poculi napr. o Krovakoch (kedysi obyvali celu juznu polovicu Afriky, boli vsak zatlaceni inymi africkymi kmenmi a neskor aj belochmi do najpustejsich oblasti Namibie a Botswany…). Ak sa niekde docitate, ze sa treba poponahlat, ak chcete zazit / vidiet prirodne africke kmene (napr. v Etiopii, Namibii a pod.), je to pravda. Ja som niektore “nedotknute” kmene este mala moznost vidiet, no zaroven aj to, kam uz stihla pokrocit globalizacia, modernizacia, civilizacia (niektori Masajovia uz maju mobil a ked idu nakupovat, oblecu si jeansy).

A zas som sa nechala uniest do inych koncin Afriky, ale vratim sa k teme Botswany a to spolu s prasiatkom a lebkami zvierat, cize po africky:-).

Krasnu fotku lebky slona, ktora ma privitala v jednom kempe v Namibii, ukazem inokedy. Aby to nevyvolalo otazniky, nemam informaciu, ze by miestni ludia, ktori sa naozaj poctivo staraju o kempy, okolie kempov a prirodu, ze by tito ludia (nebodaj rangeri) pytliacili a zabijali zvierata pre trofeje. K dispozicii su kosti uhynutych zvierat, ak teda nejake zostanu v kolobehu zivota v prirode. Totiz, o zdochliny sa najskor postaraju predatori a/alebo supy, no aj kosti, ktore zostanu, mozu rychlo zmiznut z povrchu zemskeho – pre hyeny resp. ich silne celuste ziadny problem. Spomedzi seliem moze byt lovcom sice aj sakal, no ten sa radsej hosti na koristi inych predatorov (zivi sa prevazne zdochlinami).

A teraz postupne zopar informacii o NP Chobe (jeep safari, plavba po rieke), vyber mojich foto slonov a nieco aj o rieke Chobe.

Narodny park Chobe je tretim najvacsim narodnym parkom v Botswane (ma rozlohu 11,700 km²) a je z nich suverenne najoblubenejsi. Moze sa popysit najvacsim vyskytom zvierat v celej krajine a z tohto hladiska patri aj k jednym z top na celom kontinente. Co sa tyka populacie slonov, NP Chobe pocita az 50 000 slonich jedincov !!! – ide preto o miesto s najvacsou koncentraciou tohto zivocisneho druhu na nasej planete. Narodny park lezi severne od delty Okavango v SZ casti Botswany a nachadza sa v Capriviho pase (Caprivi Strip) – uz som spominala (aj v skorsich prispevkoch), ze ide o malaricku oblast.

NP Chobe ma 4 ekosystemy. Jednym z nich je nabrezie rieky Chobe. Tato rieka nikdy nevysycha, aj preto sa tak dari zivotu v jej vodach a na jej brehoch. Zivotom to tu doslova prekvita – doslovne.

Odporucam absolvovat jeep safari, no najma vodne safari / plavbu po rieke. Poviem to inak, prist do NP Chobe a vynechat plavbu po rieke s rovnomennym nazvom Chobe by sa rovnalo situacii navstivit susedne Zimbabwe a nepozriet si Viktoriine vodopady. Podnikla som obidve safari, viac sa mi pacila plavba. Ak by som mala porovnat plavbu po rieke Chobe s plavbou na jazere Naivasha v Keni (u oboch pocetny vyskyt hrochov), lepsi pocit som mala z plavby po rieke Chobe – menej vetcha lodka:-). Scenerie boli vsade uchvatne, no na pozorovanie vtakov bolo lepsie Lake Naivasha – viac nez 400 druhov vtakov, co je sice menej nez v NP Chobe (k nemu udaj nizsie), no v Keni som videla rozne, aj vzacne exemplare uplne zblizka. Predsalen, ine je asi pozorovat jazernu prirodu a ine riecny breh. Ak spominam Lake Naivasha, dalsim krasnym prvkom boli vodne rastliny a efektne zatocene stromy. V okoli jazera je velke mnozstvo foliovych sklenikov na pestovanie ruzi (udajne kazda druha ruza na europskom trhu pochadza prave odtial). Domcek na brehoch tohto jazera mali kedysi Joy a George Adamsonovci – zachranili a vychovali levicu Elsu. Joy o tom napisala svetoznamu knihu Volanie Divociny (Born Free), tento skutocny pribeh bol aj sfilmovany a oceneny dvoma Oscarmi. Joy bola tiez zakladatelkou miestneho Narodneho parku Hell´s Gate a ochranarskej organizacie Elsa Conservation Trust.

Spat k NP Chobe. Aj tu si nadsenec birdwatchingu pride na svoje – zije tu vyse 450 druhov vtakov!

Najvacsim benefitom vodneho safari (okrem vtakov, hrochov, krokodilov atd.) je vsak pozorovanie slonov – uvidite neskutocne pocty pri vsakovakych cinnostiach (od valania sa v bahne, cim ziskava ich koza cerveny nadych, az po plavanie, doplnanie zasob potravy a vody, odpocivanie). Samozrejme uvidite aj ine zvierata, ktore sa chodia napajat vodou z rieky (bylinozravce, ale aj selmy) – ved, kde inde by im bolo lepsie, nez na sirokych brehoch s bujnou travou a pri zdroji vody. Krasne fotky mam aj z hrochov a krokodilov.

Hoci som si zaumienila, ze zo zvierat s vynimkou slonov v tomto prispevku ziadne ine nezverejnim, no kedze som uz predsavzatie stihla “porusit”, pridam este 3 fotky “neslonov”. Najskor to bude miniaturny, no velavazeny clen patky najikonickejsich vtakov juznej Afriky – snovac kafersky – ved, ako sa mudro hovori “An icon is not always the biggest, the fastest, the flashiest or the most pervasive. No, it is something more than that. An icon is something that captures the spirit of a time or the essence of a place.” A dalsie 2 fotky su z “neikonickej”, no zato sympatickej husky:-).

Co sa tyka jeep safari, sofer bol miestny a jeep otvoreny (bez okien) – to je vzdy trosku zvlastne, ked sa zastavite a pozorujete selmy – kto kedy povedal, ze nejaka sa nerozbehne a nechnapne vas? Soferi su vyborni watcheri, to je jasne. Kym oni vidia vsetko, my zlomok – kto pojde na svoje prve safari, zisti, ze aj pozorovanie treba trenovat – je nutna velka davka trpezlivosti a koncentracie, ziadne zviera nepride pred objektiv, hodiny nemusite vidiet okrem bylinozravcov alebo opic nic “vacsie” a ako som uz spominala v skorsich prispevkoch, je ohromne stastie vidiet Big Five. A to si treba akoby zasluzit (vytrvalostou). Postupne sa budete zlepsovat (som zivym prikladom, ze aj z totalneho amatera – watchera, pre ktoreho nikdy predtym nebola fauna hobby, sa s prvou navstevou Afriky stal milovnik safari a osoba, ktora casom vedela rozlisit gazelu grantovu od gazely thompsonovej a tie od impaly a pod.). Nezda sa, ale uz par hodin pozorovania prirody vas FYZICKY dost unavi, ale je to super (mentalny a psychicky reset). Jeep safari v tomto regione nepatrilo k mojim naj, ani co sa scenerii tyka (asi preto, ze som sem prisla znacne “rozmaznana” po navsteve inych parkov), zato vodne safari patrilo k tym top. Potom som sa plavila este v Zimbabwe – nie v sude po Viktoriinych vodopadoch:-), ale na vyletnej lodke po rieke Zambezi – a tam som hodila do vody mincu, aby som sa do Afriky vratila:-).

V NP Chobe som pofotila vsetko, co sa dalo. Nie vsak Big Five, resp. takto, nekompletnu Big Five som v ramci juznej Afriky dosiahla uz v Namibii, do kompletky mi este chybalo foto byvola kaferskeho, ktoreho som odftotila v NP Chobe. No ale pokial ide o slonov, slonice a slonicata, nebudem klamat, ze po case som mala pocit, ze fotiek mam na rozdavanie, ze mozem dat prvykrat fotaku pokoj a uz len pozorovat:-)! Takyto pocit “nasytenosti”, co sa tyka clenov Big Five, som na ziadnom inom safari nemala. Vzdy som cakala a cakala, hodiny ubiehali a dalsie hodiny by mi bolo treba na vytvorenie bohatej a kvalitnejsej fotokolekcie. NP Chobe je v tomto smere (vzhladom na pocet slonov) unikat. Dalsou raritou parku je populacia levov, ktore sa zivia aj slonmi.

Botswane patri prvenstvo nielen, co sa tyka poctu slonov, ale aj z hladiska velkosti ich stad. Zo vsetkych znamych populacii slonov na svete vytvaraju najvacsie stada prave slony africke zijuce v Botswane. Ja osobne som vsak videla skor slonov soliterov (pekne fotky slonich stad mam z Kene a Tanzanie).

Z celade slonovitej prezili do dnesnych cias uz len 3 druhy: slon africky, slon pralesny a slon azijsky. Z nich som zatial nevidela slona pralesneho (ide o kriticky ohrozeny druh, zije v pohoriach a pralesoch zapadnej a strednej Afriky, najlepsie sa da vidiet v Gabone alebo v Kongu). Z toho vyplyva, ze slony, o ktorych je v tomto clanku rec, su slony africke (Loxodonta africana). Specifikom slonov africkych zijucich v Botswane je, ze sa vyznacuju skor krehkou slonovinou a kratkymi klami, co je zrejme dosledok nedostatku vapnika v pode. Okrem toho, ze slony skonzumuju enormne mnozstvo porastov, kvoli ich silnemu tlaku su do znacnej miery redukovane aj (no nielen) botswanske lesy z mahagonu, teaku a inych tvrdych drevin.

A vyber z mojich foto slonov v NP Chobe v Botswane:

Az tu som mala prvykrat moznost vidiet, ze slony su skveli plavci!

Pekne fotky slonov plavajucich v dvojiciach mam zo Zimbabwe – plavali extremne rychlo, co ma prekvapilo, a jednak to bol zabavny pohlad – z vody trciace choboty vyzerali ako dychacie trubice potapacov.

Rieka Chobe – kedze prispevok sa tyka aj jednej z najkrajsich, zivotodarnych riek Afriky, aspon zopar slov o nej. Rieka Chobe prameni (ako maly horsky pramen) v Angole, kde je znama ako Kwando (nazov Hambukushu). Odtial prechadza cez Kalahari, kym sa dostane do Botswany a stava sa Linyanti (nazov Subiya). Na hranicnom priechode Ngoma sa stava Chobe a odtial pokracuje pozdlz severnej hranice Botswany, kym sa spoji s mocnou Zambezi a preleje sa cez priepast Viktoriinych vodopadov.

Riecny tok Chobe (podobne ako Okavango a rieka Zambezi) je ovplyvneny zlomovymi liniami, ktore su predlzenim Velkej priekopovej prepadliny (Great Rift Valley) – otvaram moj fotoalbum z Kene a pripajam ukazku:

Ked vody rieky Chobe dosiahnu severnu hranicu Narodneho parku Chobe, stava sa z nich siroka, krutiaca sa masa vody, ktora sa vinie cez mociare a je popretkavana mnozstvom zelenych ostrovov. A nespomenula som ryby! Pre predstavu, v rieke Chobe zije vyse 90 druhov ryb.

Slovo na zaver: Ziadne nebude:-). Slovo “zaver” vyznieva definitivne a ja chcem ponechat tuto temu v rovine infinitivnej:-).

Podtitul: Na Afriku myslim casto, resp. stale:-). Pripajam paticu fotiek, na ktorych su selmy z celade mackovite a hyenovite. Mam rozpisanych zopar prispevkov, coskoro jeden zverejnim. Niektore som zacala pisat uz pred rokom, niektore dokonca skor. Kazdopadne, ziaden material nevyhodim, ziaden clanok nezostane nedopisany a hlavne na ziaden (skutocny) pribeh, ktory je ich podkladom, nezabudnem. A k fotkam namixujem Parov Stelar, lebo ich teraz casto pocuvam:-).

Prva fotka je moj “stary znamy” gepard z Namibie, o ktorom som uz pisala, no tuto fotku som nezverejnila. Ano, bol to ten gepard, ku ktoremu som sa odvazila nielen priblizit, ale ho aj pohladkat. Oni vlastne boli dvaja – bratia – teenageri, jeden sa volal Oscar a ten druhy Wilde -> bez sance ich rozpoznat, neviem, ktory z nich je na fotke, tak poviem, ze Oscar Wilde:-). Apropo, v Namibii zije najvacsia populacia gepardov na svete (asi 3 000 zvierat), no hrozi im vyhynutie (status: zranitelny) :((. Fotku som urobila v areali, kde boli jednak lodges a jednak farma na zachranu zvierat operovana Fondom na ochranu gepardov (CCF), ktory zalozila zoologicka Dr. Laurie Marker.

Ak by sa z fotky vyssie javilo, ze Oscar Wilde nebol vobec “wild”, pripadne, ze este ani zuby nemal:-), pripajam foto, na ktorom tie zubky pekne vidno a tiez doplnim, ze som videla aj jeho krmenie – dostal riadne kusy masa, nie lopuchy:-). Obaja bratia budu (mozno uz boli) pusteni do divociny, preto sa s nimi podla toho zaobchadzalo – sice s laskou, ale nie “v rukavickach”.

Nasleduje dalsia moja oblubena fotka – foto leva v NP Maasai Mara v Keni. Fajn zaber na to, ze som fotila z jeepu. Nespal, nezobudili sme ho. Neskor som pofotila aj spiacich levov – spali na boku alebo na chrbte, nie na bruchu, ale mozno spia aj tak, to neviem. Co vsak viem: levy su neskutocni spachtosi, prespia aj vyse 20 hodin denne!! Ak by som sa v tych porastoch savany prechadzala, neverim, ze by som si ho vsimla – teda vsimla, no bolo by uz neskoro:-). Meno nemal, divocina mena nedava:-).

Dalej to bude selma z celade hyenovite – hyena, ktoru som odfotila v chranenej oblasti Ngorongoro (UNESCO) v Tanzanii. Hoci sa tieto selmy vyzorom podobaju skor celadi psovite, v skutocnosti maju blizsie k mackovitym masozravcom. Nikdy mi to zviera nebolo sympaticke, no na tejto fotke vyzera celkom milo, nie ako “hyena”:-). Leziac v trave pod horucim slnkom mi venovala ospaly pohlad a ja jej rozziareny pohlad a foto:-). Meno nemala, ziadne nepotrebovala / nechcela:-).

A nastal cas na “kapurkovu”:-), uz len tak pod stolom/pod stromom. Bude v podani mackovitej selmy, podcelad mala macka, rod karakal. Vyzorom je podobny rysovi, preto ho nazyvaju aj africky alebo pustny rys, co vsak nie je spravne, pretoze taxonomicky nie je s rysom spriazneny. V skutocnosti ma blizko k servalovi. V skorsom prispevku som zverejnila foto karakala spiaceho na strome a tentokrat pripojim fotku jedinca leziaceho v bdelom stave pod stromom. Fotila som ho stojac pri nom, nie z auta. Clovek sa ho nemusi bat (boli len vynimocne pripady, ked karakal zautocil na cloveka). Pre predstavu, dlzka dospeleho jedinca je cca 78 az 108 cm.

Do skoreho videnia, Afrika!

Slovo na uvod / alebo lepsie na okraj: Povodne som chcela napisat clanok o mojej navsteve Uruguaja a Paraguaja (uz som aj mala v hlave headline “Montevideo alebo radsej Asuncion?“, s podtitulom: “Aka je pravdepodobnost, ze raz sa aj z Paraguaja stane cestovatelsky hit?“), no vzhladom na dobu sa mi javi nepatricne pisat vzletne clanky o cestovani (hoci, clanok o Paraguaji by k tym oslavnym nepatril). Volba preto padla na oblast, kde je realita drsna a pritomnost zbrani a krvi vysoko koncentrovana. Tiez oblast, kde su drogy sucastou kazdodennych zivotov mnohych jej obyvatelov (ci uz z pohladu dopytu alebo ponuky alebo aj-aj). No tiez oblast, ktorej drviva vacsina obyvatelov sa aj napriek nelutostnej situacii snazi normalne a dostojne zit a prezit.

PODTITUL: Brazilia – Januarova rieka (Rio de Janeiro) a ja v nej. Nevynechala som ziadnu zo slavnych zastavok v Riu, no zasla som aj tam, kam bezny turista nechodi (favela). Do rieky sa predsa treba ponorit:-).

Zasvatenie nezasvatenych: Co su to favely? Ide o chudobne stvrte v Latinskej Amerike s nizkou zivotnou urovnou, vacsinou situovane v okrajovych castiach mesta (v Riu na kopcoch). Ludia v nich byvaju v jednoduchych pribytkoch z betonu alebo tehal. Pozor vsak, pojem favela nevyjadruje uplne to iste, co pojem “slum”. Ak ste aj navstivili slum napr. v Indii, favela ma inu tvar. Ich spolocnym znakom je chudoba, no jej miera sa lisi (rozdiely su aj medzi favelami navzajom). Meritkom je dostupnost zakladnych komodit pre zivot (voda a jedlo), hygienicke podmienky, choroby, umrtnost deti, zdravotna starostlivost, infrastruktura, sluzby, miera gramotnosti, atd. – z tohto pohladu su na tom slumy resp. ich obyvatelia horsie (vacsinou nemaju murovane pribytky, skor plechove budy a pod.). V Brazilii je faviel neurekom – nachadzaju sa zhruba v 300 brazilskych mestach a obciach. Len v samotnom Riu je ich dnes udajne vyse 700! Prvu favelu v Riu zalozili koncom 19. stor. vojaci, ktori nemali kde byvat – vznikla na kopci Providencia, ktory prezyvali “kopec favela” (portug. Morro da Favela / Favela Hill). Dalsie sa formovali pre byvalych zotrocenych Africanov a zaroven dochadzalo k postupnemu vytlacovaniu chudobnych obcanov z mesta. Ti tak boli nuteni zit na vzdialenych predmestiach Ria. Vacsina modernych faviel vznikla v 70. rokoch 20. stor. v dosledku exodu obcanov z vidieka do mesta. Dalsie informacie vid napr.:

https://en.wikipedia.org/wiki/Favela.

Co vas mozno ako prve napadne, ked sa vyslovi slovo “favela”? Drogy, gangy, zbrane, nasilne trestne ciny, nie je nutne farbisto vypisovat ich spektrum – dvoma slovami: vysoka kriminalita. Ano, no neplati to plosne pre kazdy meter / kilometer stvorcovy a uz vobec nie pre vsetkych jej obyvatelov. Vo favelach ziju aj normalne / slusne zijuci favelados, z ktorych mnohi (udajne az 3/4) pracuju a vychovavaju deti, ktore chodia do skoly, akurat nemali stastie na lepsie zivotne podmienky. Favely zazivali historicke zanedbavanie zo strany statu a ani dnes sa nemozu tesit podpore ci pomoci pri rieseni ich problemov. Podla miestnych guidov, k vrazdam dnes dochadza uz len v niektorych favelach a co sa tyka drog, v rovnakej (ak nie v omnoho vacsej) miere sa s nimi stretnete aj na plazach Ria. K prestrelkam a vybavovaniu si uctov medzi gangami sice castejsie dochadza vo favelach, no nejde o “rutinnu” zalezitost. Na verejnu bezpecnost v niekolkych desiatkach favelach Ria dohliadaju od roku 2008 specialne policajne jednotky UPP. Pokial ide o kriminalitu, anarchiu a bezpravie, najvacsim problemom Ria nie su favely a ich favelados. Tym su samozvani “ochrancovia poriadku”, t.j. zlocinecke organizacie, ktore casto zakladaju byvali (skorumpovani) policajti – tieto skupiny udajne ovladaju az 1/3 obyvatelov Ria (t.j. cca 2,2 milionov ludi) a tvoria stat v state – volaju ich “milicie” – toto slovo vyvolava strach v celom Riu. O tom, ako milicie bez pravneho zakladu zdanuju podniky, ovladaju od elektriny, telefonov, internetu az po vytahy vsetko, ako su obyvatelia zvyknuti, ze ich susedia miznu, ze je bezne vidiet mrtvoly a ludske kosti len tak na ulici, sa docitate napr. v pomerne cerstvom clanku dennika Le Monde (januar 2022):

https://www.lemonde.fr/international/article/2022/01/07/au-bresil-les-milices-de-rio-sont-un-etat-dans-l-etat_6108605_3210.html

Zlozita situacia, tazke temy, no to vsetko dotvara skutocny obraz Ria a ja nie som zastanca propagovania turistickych cielov len cez ich “glamour” stranku. Nefotim len to, co lahodi oku. Napokon, bez ohladu na to, ci navstivite nejaku favelu alebo nie, na 100 percent sa v Riu stretnete s niecim, co vo vas zanecha pocit, ze u nas sa zije neporovnatelne bezpecnejsie!

Aku favelu som navstivila? Ako napoveda uz nazov prispevku, navstivila som najvacsiu favelu Brazilie – favelu Rocinha v Rio de Janeiro – ma zhruba 100 tisic obyvatelov (podla niektorych zdrojov az raz tolko). Ide o jednu z najrozvinutejsich a vysoko urbanizovanych faviel. Vacsina obydli je postavena z betonu a tehly a okrem obchodikov su v nej aj banky, lekarne, autobusove linky do centra Ria a pod. Je uplne sebestacna a tvori mini mesto v meste. Vacsina jej obyvatelov ma elektrinu a aspon zakladnu kanalizaciu. Co sa bezpecnosti tyka, v porovnani s mnohymi inymi favelami v Riu je mozne hovorit o relativnej bezpecnosti. Totiz v roku 2011 tu armada a stovky policajtov urobili brutalne razie a cistky a rozbili aj mnohe drogove gangy. Tym sa mestu podarilo ziskat aspon aku-taku kontrolu nad Rocinhou. Ja som ju navstivila v roku 2013. Uz o par rokov neskor, konkretne v roku 2017 bol vo favele Rocinha zatknuty drogovy kral Rogerio da Silva (hladany pre obvinenia z obchodovania s drogami, vrazd a vydierania), a to v ramci operacie, do ktorej sa zapojilo zhruba 3 tisic prislusnikov brazilskych vojenskych a policajnych sil. 

Zakladne info o mojej navsteve favely: Nesla som sama a nesla som cez vikend (extra nebezpecny cas). Nasu skupinku sprevadzali dvaja lokalni guidi, ktori mali zbrane (len pre pripad, ak by sa nahle nieco zomlelo) – tym (a asi len tym) sme sa nelisili od mnohych favelados, rovnako ozbrojenych. Nesli sme do najhlbsich casti favely. Drzala som sa pravidiel a rad, ktore mi dali guidi (az na fotenie), hoci vacsina z nich znamenala jednoducho pouzivat zdravy rozum – k tomu este nizsie.

Uvaha, ci a preco taketo nieco absolvovat: Ked navstivite Rio, je samozrejme len na vas, ci si ho naservirujete v celej jeho ozajstnosti (plusy aj minusy / lesk a bieda). Ak vahate, moznost je, ze si prvu navstevu Ria date vylucne v typickom dovolenkovom style a rytme – oddych na lehatku na Cope (takto miestni nazyvaju Copacabanu), popijanie dzusikov z camu camu, z aceroly alebo z acai a rumovych drinkov caipirinha, papanie v churrascarias a nakupovanie snackov v padarias, premavanie sa po najvychytenejsich stvrtiach Ria – z nich odporucam bohemsku stvrt Lapa (vychyrana okrem mnoheho ineho aj svojim nocnym zivotom – prave tu som stravila disco noc v preslavenom podniku Rio Scenario – apropo, pri vstupe do klubu scanovali navstevnikom zrenicky a musela som odovzdat pas – odovzdala som samozrejme len jeho kopiu), luxusne stvrte Leblon a Urca alebo pokojnu a zalesnenu stvrt Leme, no najma a predovsetkym si uzijete tie uzasne prirodne scenere (do Ria sa nechodi za historiou) – modry Atlantik na jednej strane, zelena dzungla a celkovo svieza prirodna oaza na strane druhej, rozne vrchy a kopce vsade navokol, jednym slovom carovne. A ked sa raz do Ria vratite (uz ako ostrielanejsi turista), mozete skusit aj favelu. Ak ovsem nemate nic proti vidiet aj veci, ktore nie su “cipkovane”. Z mojho pohladu hovorit o favelach ako o odvratenej stranke Ria nie je vobec OK – nejde o ziadnu dalsiu stranku Ria, ide o sucast Ria, jeho realitu. VIAC NEZ 25 %POPULACIE RIA ZIJE VO FAVELACH (t.j. vyse 1,7 milionov ludi). Vzhladom na astronomicke ceny realit sa do faviel stahuju aj prislusnici strednych vrstiev a pristahovalci, ktori prisli hladat lepsi zivot, no musia nejako zacat. Dnes v nich zije napr. vacsina taxikarov Ria, tiez mnozstvo umelcov (maliarov, hudobnikov, tanecnikov samby, a pod.) a posobia v nich mnohe neziskove organizacie. Ak sa rozhodnete navstivit favelu dodrziavajuc zopar jasnych pravidiel, mozem povedat len PARABENS :-). Osobne mam najviac zivych vyjavov v pamati prave z favely – jasne, ze si pamatam aj tie krasne veci ako Copu, Ipu, drinky, disko, promenady, ale ide uz len o hmliste spomienky, kym favelu mam pred ocami (v laterne magike mojej mysle) ako cely film. Moze to byt aj tym, ze moje nervy (aspon spociatku) boli vybicovane, nebolo mi vsetko jedno, no urcite je to aj preto, ze to bola ukazka skutocneho (tvrdeho) zivota bez pretvarky a prikras v priamom prenose. A co do vyzarovania ludi, taky jemnejsi odvar africkej autentickosti. Brazilcania vo vseobecnosti su energicki, temperamentni, nesputani, druzni, detsky hravi, nadseni, komunikativni, prejavujuci naklonnost (a to aj k uplne cudzim ludom) v takej miere, aka nema paru, a su stale v pohybe (zdaleka nielen tanec ci futbal).

Zaver k uvahe vyssie: Takyto zazitok asi nie je pre kazdeho, uznavam (na porovnanie, v Indii ma ani nenapadlo zistovat si moznosti ist do slumu), no ak vezmete do uvahy, ze takmer vsade v Riu je omnoho nebezpecnejsie nez u nas, potom extra rozdiel medzi navstevou Ria plus nejakej bezpecnejsej favely a navstevou Ria bez favely nevidim. V prvom rade Rio nie je mesto, v ktorom sa mozete vybrat len tak, kam vas nohy zavedu – je extremne dolezite vediet, v ktorej stvrti sa nachadzate. Nestastim je, ze mnoho faviel nie je vyznacenych na turistickych mapach a ak do nich vojdete, nemusi to skoncit dobre – v tom lepsom pripade vam len vezmu tasku, mobil, peniaze. No aj mimo faviel si musite davat pozor – ako priklad: zeny by nemali nosit nausnice (ak nechcete, aby vam ich strhli z ucha) a ine sperky, vobec sa neodporuca nosit drahe fotaky (a celkovo s fotenim vsade opatrne), odporuca sa nosit osobne doklady (ich kopie) a peniaze v brusnom pase (mala som), neodporuca sa ist za tmy na plaz (ani na svetoznamu Copu), neodporuca sa chodit busmi (MHD) – nesla som, idealne ani metrom – isla som, radsej taxikmi – pouzila som. Pre mna ako turistku to znamenalo v podstate neslobodu a preto navsteva favely (so zvysenou ostrazitostou vzhladom na vyssiu miera rizika) mi nepripadala vyrazne adrenalinovejsia, nez pobehavanie v inych castiach Ria. Mesto totiz patri k najnebezpecnejsim mestam sveta – vid rebricek:

Bez diskusie je vsak Rio Cidade Maravilhosa (nadherne mesto) a treba ho vidiet aspon raz za zivot! To iste hovorim aj o Kapskom meste v Juhoafrickej republike, ktore, co sa nebezpecnosti tyka, tiez kazdorocne obsadzuje niektoru z vyssich priecok v zmienenom rebricku.

Zopar rad pre navstevu favely (mozno nepoviem nic, co by vas samych nenapadlo): obliect sa velmi skromne, ziadne hodinky (a uz vobec nie sperky), ZIADNA TASKA (a ak, tak potom taka, ktorej vam nebude luto), ani telefon, ziadne reale vo vreckach (guidi vas vyzdvihnu na hoteli a privezu spat, peniaze na taxik teda nepotrebujete), neodporuca sa vziat fotak a fotit (niekto si berie – ja som mala taky “hrackarsky”, no nedalo sa stylizovat fotky, fotila som za pochodu “na prvykrat”, vysledkom su mozno rozmazane fotky, no to mi vobec nevadi), hoci vacsina obyvatelov favely je velmi fajn (su naozaj mili, usmievavi), treba zapnut senzory, lebo aj neskodne posobiaci jedinec moze zrazu nemilo prekvapit, treba sa spravat nenapadne (na kilometer samozrejme vidno, ze ste cudzinec – lisime sa vizualne, no mam na mysli spravat sa nehlucne, neokazalo), vyzaduje sa zvysena bdelost (jasna mysel – neist tam po troch pivach – ani po dvoch) a opatrnost (uzke klukate ulicky, tmavsie zakutia). Ak dojde k incidentu, guidi dorazne odporacuju odovzdat bez slova (vsetko), co mate, neriesit, nepustat sa do konfrontacie a uz vobec nie zacat nahanat pachatela. Hadam by nikoho nenapadlo narusat miestnym sukromie (dvere sice maju mnohi otvorene, no to nie je vyzva pre turistov, aby vstupili). Pozor hlavne na mladych favelados (na deti od cca 10 rokov a mladistvych) – su vacsinou nonstop sfetovani a udajne su nebezpecnejsi nez starsi jedinci (este neokusili vazensky zivot a trufnu si na viac). Taketo detske gangy som videla v Indii priamo na ulici napadat ludi a ich agresivita ma sokovala. Pridam jeden jediny moment z Rocinhy, ktory ma vyviedol z konceptu – ked sme opustili utroby favely a dostali sme sa na jej hlavnu ulicu, zrazu sa oproti vyrutila motorka – guidi vtedy dali pokyn, ze sa mame okamzite pritlacit k stene (k muru) – na motorke vraj sedel nejaky miestny boss. To si pamatam, ze mi stupol tlak, inak nic.

Pridana hodnota navstevy favely: Dostanete vela zaujimavych informacii z prvej ruky. Nie to, co sa mozete sami docitat z roznych zdrojov, ale aj najnovsie statistiky, vyhliadky do buducna, pikosky a informacie, ktore vlada taji. Totiz, statny aparat a jeho autority nezverejnuju radi informacie, aby neutrpel turizmus. Dalo by sa povedat, ze o favelach nehovoria skoro vobec, povazuju ich za antireklamu Ria. Dalsim plusom je, ze sa osobne stretnete s favelados a uvidite ich kazdodenny zivot – aj to mozno upravi vas nazor na veci. Vo vseobecnosti plati – niet nad vlastnu skusenost. Ked sa tam pozriete, vase oci zachytia a aj si zapamatate prave to, co bude (len) pre vas niecim zaujimave. A ja po takejto vzletnej vete teraz zavesim foto lokalneho predaja hydiny … :-)? Nevadi, ide o celkom typicky vyjav, sucast zivota, sucast kuchyne.

FAKTY treba nastudovat: Tema faviel je velmi komplexna. Ak vas zaujima, nastudujte si ju – v bedekroch asi velmi nie, skor odporucam cestovatelske clanky a reportaze, a pozriet si dokumenty alebo videa. Hlavne system spravy / samospravy je zaujimavy, absencia nazvov ulic, orientacnych cisel, ulavy pre skolopovinne deti (znizene naroky na prechadzanie do vyssich rocnikov) a s tym spojene negativne nasledky (negramotnost aj vo vyssich rocnikoch). Prezit zivot / cast zivota a hlavne detstvo vo favele je drsna skola … Mnohi pisu o favelach v zmysle, ze su to mestske ghetta v bezvychodiskovej situacii. Treba vsak povedat, ze nemalo favelados v sebe nesie obrovsku nadej, ze raz bude lepsie … Dalsia priamo suvisiaca zaujimava tema – (skorumpovana) policia versus favely, a aj tema brutalnych zasahov policie (faktom je, ze ludskopravne organizacie obvinuju brazilske bezpecnostne zlozky z pouzivania nadmernej sily). Jeden z mojich tipov, co napozerat:

Este lepsie toto:

Kym prejdem k mojim dalsim fotkam este tip na vyborny film o favele s rovnakym nazvom ako film – CIDADE DE DEUS (Mesto Bohov) -> 89 percent na CSFD (link):

https://www.csfd.cz/film/88625-mesto-bohu/prehled/

Trailer k filmu:

Podte so mnou do favely Rocinha. BEM-VINDO!

VSTUPNA CAST DO FAVELY vyzera pitoreskne:

ZOPAR POHLADOV NA TIE LEPSIE CASTI FAVELY – niektore obydlia vyzeraju akoby boli postavene jedno na druhom, niektore tak postavene v skutocnosti su. Elektricke kable nie su o nic horsie natahane nez v niektorych castiach Azie – ja im davam suborny slogan “Kto by netuzil po dobrom zasahu elektrinou?” :-). Ked som hutala nad tym, ci sa vobec najde odvazlivec, ktory sa v nich dokaze hrabat, naskytol sa mi pohlad, ze to ide (vid nizsie).

VCHADZAM HLBSIE DO FAVELY – TEREN VSELIJAKY, ZNECISTENY OD VSETKEHO MOZNEHO A VACSINOU DOST STRMY, SEM-TAM TECUCA STOKA POD NOHAMI, UZKE ULICKY, TMAVE ZAKUTIA, VZDY TREBA DAVAT POZOR, CI NIEKTO PRAVE NEVYCHADZA Z BOCNYCH DVERI (a odhadnut, ako je ten clovek naladeny), POZERAT JE TREBA VPRAVO, VLAVO, PRED SEBA, POD NOHY A AK STIHATE, AJ ZA SEBA. Kazdu fotku som urobila za pochodu, nikde som sa nezastavovala.

MIESTNI LUDIA (FAVELADOS)– zabery som nikdy neopakovala, vacsina vznikla v “nestrazeny” moment a bleskovo (mnohe mam preto rozmazane, co mi vobec nevadi), vacsinou som pred fotkou s dotycnym / dotycnou nadviazala ocny kontakt a snazila sa mimikou a gestikulaciou zistit, ci je pripadna fotka OK alebo nie:

A NASLEDUJU FOTKY ZO STRIECH / NA STRECHACH – az tu nastal cas sa zastavit, rozhliadnut a v klude pofotit:

Slovo na zaver: Tento clanok mal za ciel sprostredkovat moju osobnu skusenost z favely Rocinha, za ktoru som aj s odstupom casu velmi rada. Miestna policia a zahranicne vlady navstevu favely neodporucaju. Opak vam povedia lokalni guidi. Navstevou favely navyse prispejete na lepsi zivot favelados. Treba mat vsak info o aktualnej situacii – najma, ci brazilska policia prave nerobi nejake cistky. V roku 2017 tam pocas strelby zomrel spanielsky turista (zomrel po tom, co ho zasiahla gulka policie pocas razie). Odhaduje sa, ze dnes (v poslednych rokoch) navstivi favelu az niekolko stoviek turistov denne. Kazdy, nech sa slobodne rozhodne. Ak sa na to date, mozno este plus jedna rada, nehovorte o tom mame, az potom:-).

Rozlucim sa jednym songom a jednym fimovym tipom.

Najskor protestny song od Michaela Jacksona They Don’t Care About Us. K tejto pesnicke vznikli dva rozne videoklipy. Jeden z nich sa natacal vo favele Santa Marta v Riu – tomu predchadzali neuspesne pokusy brazilskych statnych organov zabranit tvorbe videa zo strachu, aby nebol poskodeny imidz a vyhliadky Ria na usporiadanie LOH. Ochranu Michaela pocas nakrucania udajne zabezpecili miestne gangy. Druhe video bolo natocene vo vaznici a bolo ostrym poukazom na porusovanie ludskych prav.

Tip na film – Rychlo a zbesilo 5 (Fast Five) – dej filmu sa odohrava v Riu, kde sa aj konala jeho slavnostna premiera (bolo to 15.4.2011). Niektore zabery sa natacali vo favele Rocinha.

Trailer k filmu Rychlo a zbesilo 5 (Fast Five):

OBRIGADO, ROCINHA!

Podtitul 1 – Ako som sa ocitla v Indii? Indicku hranicu som prekrocila peso z nepalskej strany a nebola som pritom len klasicky turisticky (nudne) oblecena, mala som aj patricnu etno ozdobu :-)! Na krku mi visel napadny nahrdelnik zo zivych kvetov, ktory mi daroval nas nepalsky guide, ked nas priviezol na indicku hranicu z nepalskeho Narodneho parku Chitwan. Nahrdelnik z kvetov sa velmi hodil do miestnych pomerov, pretoze nielen Nepalky, ale aj Indky chodili pekne ozdobene a farebne oblecene. Kedze som do Indie neprisla lietadlom (akurat som odlietala domov resp. do Mnichova z Dilli), nemohla som o vstup do krajiny poziadat cez e-turisticke viza a musela som sa este pred odchodom zo SR osobne dostavit na Velvyslanectvo Indickej republiky v Bratislave a poziadat o vizum – dodnes si pamatam na vnutorne priestory kancelarii a kratky pohovor, ktory som vtedy absolvovala.

Podtitul 2 – Co sa mi v kocke spaja s Indiou? Ak nepocitam niektore extremne podmienky a pomery napriklad v Afrike a Tibete, Indiu zatial neprekonalo nic, co by bolo vacsim naporom na moje zmyslove vnimanie a co by ma viac “prefackalo”. Horucava (tusim ani v Afrike mi nebolo tak horuco ako v Indii), prach, spina a smog, vsadepritomne kravy a byvoly, bieda a chudoba – vela podvyzivenych ludi (a tym nemam na mysli len sadhuov alebo inych asketov, ktori sa zamerne postia), extremny hluk (nikde na svete som nemala tak stiesneny pocit z hluku, totiz na uliciach o 106 trubilo vsetko, co malo kolesa a to nonstop, bez prestavky), sialene davy ludi (nikde na svete – teda este okrem Ciny – som nezazila take tlacenice ako v Indii, napr. na trhu s ovocim a korenim, potom aj pri prehliadke pamiatok, najma Taj Mahalu – doslova “whirlpool”, kedy sa snazite hlavne nespadnut na zem, aby vas neudupali), rozne pachy a zapachy, exoticke chute tak vyraznej povahy, ze si treba zvykat, koncentrovana a neutichajuca ponuka vsetkeho mozneho vratane sluzieb a samozrejme aj latok (preparatov), ktore su u nas nelegalne, no a extremny zaujem muzov o cudzinky (na mnohych miestach vo svete sa cudzinky stretavaju so zvysenym zaujmom muzov, pretoze su pre nich exoticke, no v Indii to bolo este viac obtazujuce a neprijemne). To by bolo v kocke asi vsetko zo sudka tych javov, ktore vas mozu fyzicky alebo psychicky riadne potrapit. No potom je tu naloz realii, ktore z Indie robia cestovatelsky bonbonik a akoby osobite univerzum. India je domovom niekolkych starovekych civilizacii, vyznacuje sa bohatou historiou, ma obrovske kulturne dedicstvo a tiez dlhoveke a silne nabozenske tradicie, je pre nu priznacna multireligiozita, mystika, transcendencia a magia. Najdete v nej prekrasne a velkolepe stavby, chramy a palace. Je znama svojimi zaujimavymi a roznorodymi festivalmi, oslavami a ritualmi. Tiez sa s nou spaja joga, masaze a hudba – vela hudby. Nemam velmi rada slovo “exotika”, ale nic vystiznejsie ma pri jej popise nenapada. Ak by som predsa len mala inak jednym – dvoma slovami v lubovolnom jazyku oznacit Indiu, bolo by to: “incredibly incredible” :-). Alebo este absolutne unikatna! Su mesta a staty, ktore ked navstivite, budu vam v niecom velmi pripominat ine mesta alebo ine staty, no a potom je tu hrstka takych, ktore su ako celok velmi specificke a neviete ich porovnat s nicim inym – ja k takymto radim napriklad Indiu a Japonsko.

Podtitul 3 – Ktore indicke mesta som navstivila a ktore indicke mesta, staty, regiony alebo ostrovy by som este chcela navstivit? India je ohromna krajina, je obrovsky rozdiel medzi juhom a severom a dokonca aj medzi jednotlivymi indickymi statmi navzajom. Ja som navstivila len 4 mesta v severnej casti Indie, konkretne mesta Sarnath, Varanasi, Agru a Dilli (vratane tzv. Stareho Dilli a tzv. Moderneho Dilli a tiez Nai Dilli, ktore je sucastou Dilli a zaroven hlavnym mestom Indickej republiky). Urcite by som chcela vidiet aj niektore dalsie indicke regiony a mesta, spomeniem aspon metropolu Mumbaj (kedysi Bombaj), potom Bangalur (indicke Silicon Valley), tiez Kalkatu a Amritsar, samozrejme Jaipur a ine mesta v state Rajasthan, region Kasmir a jeho sucast Ladakh, mestecko Vasco de Gama a ine oblasti a plaze v state Goa a indicke suostrovia Andamany a Nikobary.

Podtitul 4 – Moja velka fotofanusikovska zakladna v Indii a miestni milovnici socialnych medii (komparacia svet versus India). Ako som uz pisala v skorsich prispevkoch, najradsej fotim ludi. A teraz opacny pohlad, ak by som mala zhodnotit, ludia z ktorych statov si najradsej resp. najcastejsie fotili mna? Jednoznacne najviac fotiek zo mna si urobili Cinanania a Cinanky a Indovia a Indky – bud si chceli odfotit len mna alebo ma poziadali o spolocne foto s nimi (mladi aj starsi, zeny aj muzi a aj cele rodiny), no v Indii toho bolo najviac – urcite viac, nez som bola ochotna podstupit. Totiz, prvych par desiatok ziadosti o foto akceptujete s usmevom, ochotne, radi, no ked pride dalsi a dalsi a dalsi dopyt a vy mate malo casu (ved Indiu treba spoznat, co vam budu sily stacit), uz budete otraveny a zacnete fotenie slusne odmietat. Dokonca som dostala varovanie, ze ak indickym muzom / chlapcom / chlapom dovolim urobit si spolocnu fotku, bude viac nez pravdepodobne, ze si ju zavesia na facebook a pripoja popis, ze som ich frajerka alebo manzelka. Ak je to pravda, potom nechcem ani poratat, kde-vsade “polygamicky” figurujem:-) (este podotknem, ze polyandria resp. mnohomuzstvo ako forma polygamie je znama prave z Indie, Tibetu a Oceanie a typickym prikladom je manzelstvo zeny s muzom a sucasne so vsetkymi bratmi tohto muza). Pokial ide o socialne media a reakcie ludi vo svete, ked si vypytali kontakt na moj FB, twitter, IG a pod. a ja som im odpovedala, ze ziadny takyto ucet nemam, reagovali “worldwide” normalne alebo indiferentne – teda az na Indiu. Nebudem prehanat, ak poviem, ze reakcie Indov z mojho nepouzivania FB etc. boli unisono neveriacke a priam zdesene: “Ako je mozne, ze nie som na FB??!!”Nikde inde som sa s tak sklamanymi alebo rozcarovanymi reakciami nestretla a je to zrejme tym, ze India patri ku krajinam s najvyssim poctom pouzivatelov socialnych sieti na svete (FB ma najsirsiu zakladnu prave v Indii, IG ma najsirsiu zakladnu v USA a potom nasleduje India, Snapchat ma najsirsiu zakladnu v USA, no v poslednych dvoch rokoch zaznamenal rapidny narast uz aj v Indii, ktora sa ocitla na druhom mieste v celosvetovom rebricku pouzivatelov Snapchatu, taktiez aplikacia TikTok valcovala indicky trh, no medzicasom ju v Indii zakazali, a ostava este Twitter – len ten jediny nema top uzivatelsku zakladnu v Indii).

A dostavam sa k mojej mini indickej “reportazi”, ktora sa obsahovo tyka len jedneho indickeho mesta z tych, ktore som navstivila. Fotka nizsie je jej titulnou fotkou. Reportaz som napisala uz v roku 2017 po prichode z Indie a uverejnila ju na mojom konte Google+. Medzicasom vsak tato sluzba od Google zanikla a ja som si ulozila na disk (a teda zachranila) akurat asi len 2-3 moje prispevky z toho mnozstva, ktore som na Google+ zverejnila. Jednym z tych zachranenych je aj tato indicka reportaz. Prikladam PDF verziu – link nizsie pod fotkou (pre otvorenie by malo stacit kliknut na okienko “download” a reportaz by sa vam mala otvorit v novom okne).

A tuto je spominany, moj autorsky prispevok:

PS: Kazde mnou navstivene indicke mesto by si zasluhovalo obdobnu reportaz, no asi najviac by som popisala o metropole Dilli, hlavne o Starom Dilli. Zas pastva pre oci a vsetky zmysly, od nadhernych veci az po bizar, kvantum vyjavov zo zivota tej pravej Indie, permanentne stavy soku, ohromenia a udivu, miestami aj hnusu (tot normalna sucast cestovania, ved “v bavlnke” sme / mozeme byt doma), nespocetne vela javov, s ktorymi sa u nas vobec nestretnete vratane takych, pri ktorych si blahosklonne uvedomite, ze ako dobre, ze zijeme tam, kde zijeme …:-)! Velkym zazitkom bola jazda riksou v Dilli, nevedela som, kam skor sa pozerat a po cely cas som mala pocit, ze brutalne naburame:-). Kazdopadne, vela som sa v Indii naucila, a preto: Dakujem Ti, India! A este pozdrav: Alavidha namaste!

PPS: Fotiek mam strasne vela, no externy disk nemam momentalne pri sebe, a preto pripajam len zopar foto, ktore som si uz davnejsie ulozila v google albume.

Podtitul 1: Ten pocit, ked si v Afrike ako zaciatocnik:-).

Podtitul 2: Co moze na vandrovacke v Afrike zaskocit cloveka, ktory v domovskej krajine vidi bezne akurat psi, macky, holubov a vrabcov a pocuje maximalne rucanie jelenov alebo zavyjanie vlkov (ak vobec)?

Podtitul 3: Zakony divociny a dzunglova opereta.

Podtitul 4: Pohladkala som geparda.

Podtitul 5: Very happy times:-)!

I hear the drums echoing tonight
But she hears only whispers of some quiet conversation
She’s coming in twelve-thirty flight
Her moonlight wings reflect the stars that guide me towards salvation
I stopped an old man along the way
Hoping to find some old forgotten words or ancient melodies
He turned to me as if to say:
“Hurry boy, it’s waiting there for you”

It’s gonna take a lot to drag me away from you
There’s nothing that a hundred men or more could ever do
I bless the rains down in Africa
Gonna take some time to do the things we never had

The wild dogs cry out in the night
As they grow restless longing for some solitary company
I know that I must do what’s right
Sure as Kilimanjaro rises like Olympus above the Serengeti
I seek to cure what’s deep inside
Frightened of this thing that I’ve become

It’s gonna take a lot to drag me away from you
There’s nothing that a hundred men or more could ever do
I bless the rains down in Africa
Gonna take some time to do the things we never had

Hurry boy, she’s waiting there for you
It’s gonna take a lot to drag me away from you
There’s nothing that a hundred men or more could ever do
I bless the rains down in Africa
Gonna take some time to do the things we never had

Ak by som mala postnut prispevok, co vsetko ma v Afrike prekvapilo, lepsie znepokojilo alebo (budme uprimni) vystrasilo, bolo by to mozno lakave citanie, no dlhe pisanie. Tak ale nie som Indiana Jones, cize prekvapilo ma urcite nepomerne viac veci, nez trebars odvazlivcov, ktori Afriku velakrat prebrazdili, naozaj poriadne zazili (aj prezili, tot nutny predpoklad napisania o zazitkoch) a prislusne prahy (citlivosti a bolesti) a pud sebazachovy maju posunute uz niekde inde.

Netreba sa podcenovat a ani precenovat, do niecoho s vacsou vervou, do niecoho opatrne a mierne, hlavne oci a usi dokoran, obcas naopak oci zavriet a zvuk vypnut (len v spravnej chvili). Tazko sa clovek predpripravi, lebo s planmi bez empirickych zakladov na to, co a ako by v tej Afrike mohlo zbehnut, sa spolahlivo neda dostat nikam, resp. po letisko.

Hovorila som si, ze uzitocne info a rady treba, preto si zbalim bedeker, no ak pridu tazsie chvilky, nakopnem sa vtipnou knihou, ktorej nazov naznacoval, ze to bude rydzo uprimne rozpravanie bez prikras. Preto som si zbalila toto:

Ked som zacala pochybovat, ci Afriku davam, prave kniha od Pala Hapaka “Luzer v Afrike” mi dodala blahosklonne uistenie, ze ked uz aj chlap pise o trampotach v Afrike a o tom, ako v kritickych situaciach zlyhaval, nie je to so mnou vobec zle:-). Super kniha, citala som ju v spravnom case a na spravnych miestach – nie doma v posteli, ale tam niekde v Afrike, kde prihody a pocity autora vyznievali velmi autenticky a pripominali mi moje vlastne.

Podme sa teda pozriet na niektore moje rozpacite zazitky z Afriky (tie najhorsie, resp. najakcnejsie si nechavam na neskor, nebudu v tomto prispevku). Aby moje rozpravanie nebolo bez hudby, pridavam dalsi song Africa z roku 1982, tentokrat od francuzskej spevacky Rose Laurens – na youtube som nasla video “made in Africa” s podmazom tejto pesnicky v anglickej verzii.

Na prve momenty v africkej divocine uz asi nikdy nezabudnem. Vsetko bolo ine, aj vzduch, ktory som dychala, aj vzorky piesku a prachu, ktore sa mi dostali do oci, ust a vlasov (tvar som si musela doslova drhnut, aby som zmyla tie oranzove nanosy), intenzivna ziara slnka (neuprosneho, rovnikoveho) … A tie zvuky prirody, najma vsak zvuky prichadzajuce z ciernej, hlbokej tmy – nieco skrieka, nieco reve a chrochta alebo zvlastne zavyja – ziadna uspavanka. A maloktory zvuk som vedela identifikovat. Mohla som len tusit, no asi bolo lepsie netusit, ked sa prave nieco obsmietalo okolo mojho stanu. A potom prisiel aj moment, ze ani za svet som nemohla zaspat (kemp v Keni a kemp v Juhoafrickej republike). Co ma hned na uvod prekvapilo, bolo dorazne upozornenie, aby som poriadne zatvarala (tzn. zazipsovala) stan vzdy, ked z neho vyliezam von – je jedno, ci ho opustate na sekundu, treba ho uzatvorit vzdy, lebo aj sekunda staci nielen komarovi ale napriklad aj takej opici. Jasne, o komaroch som vedela, ale preco som si myslela, ze africke opice su ine (zasadovejsie, slusnejsie) nez azijske opice alebo juhoamericke nosale:-)? Takze nie, vlezu vam do stanu, urobia bordel a s najvacsou pravdepodobnostou vam nieco ukradnu (co vidia a co vladzu odniest, nemusi to byt jedlo, vsetko sa pocita, vsetko je ulovok) – aj preto sa asi hovori “drze ako opice”. A tak som potrenovala – von zo stanu a bleskurychlo zazipsovat, naspat do stanu a bleskurychlo zazipsovat (vzdy tak, aby som stan nezborila a moskytieru neroztrhala). Za vidna a s vylucenim verejnosti (rozumej bez zjavnej pritomnosti zivocichov) mi to islo celkom dobre:-).

Nastala noc a mne sa este nechcelo ist spat. A tak ma napadlo vyliezt zo stanu a skusit nieco pofotit. Zabudla som sa okrem ineho v tom, ze fotak mi v noci mizerne foti. Vyburcovala som sa apelmi, ze som predsa v Afrike, nie je cas schovavat sa pod prikryvkou, treba konat a vyvinut akciu. Tak som zo stanu vysla … v pyzame, vyzbrojena fotakom, celovkou a pokrivkavajucou davkou odvahy. To bolo naposledy, co som take nieco v tomto kempe vyskusala:-). Uvod mi vysiel na jednotku, vysla som svizne von, rychlo zazipsovala stan a rozhliadla som sa po okoli, ktore mi osvetloval ledaboly luc svetla z celovky. Podisla som par krokov vpred a urobila pamatnu fotku tmy:-). Ked tu zrazu blizko mna s decibelmi vacsimi, nez som bola schopna prezit, zarucalo nieco (niekolko kusov niecoho), co mi pripadalo zvukom ako krizenec kravy a leva (na druhy den som sa dozvedela, ze to boli hrochy a ze sa pasu vzdy v noci na brehu rieky). Na par sekund som stuhla, no duchapritomnost ma neopustila, urobila som otocku vzad a tri kroky k stanu, ked zrazu okolo mna preleteli obrovske netopiere, zrejme kalone – tak velke, ake som videla v dokumentarnych filmoch. A to bola posledna kvapka aj klapka:-). Akcia skoncila tak rychlo, ako sa zacala a ja som sa pratala do stanu (aspon keby som ho nechala odzipsovany, no nie, bola som v nevhodny moment dosledna). Asi za trest, ze ma pokusalo nocne fotenie uprostred divociny, som potom nemohla zaspat a nepomohli ani stuple do usi, hoci tie by nepomohli v blizkosti hrochov vobec nikomu*. V hlave mi hucalo, nadavala som, preklinala, ze co to bol za napad a v zapati, ze nie, ze napad to bol dobry, no so mnou to takto dalej nepojde, ziaden rev dobytka alebo selmy a ani lietajuci kalon ma nemozu odradit:-) … to bolo povedane samozrejme s nadsazkou, hrochov a mnoheho dalsieho som sa neprestala bat a ani som sa nechcela prestat bat. Clovek musi byt v Afrike ostrazity, opatrny, v strehu, nic nepodcenit a asi ani nechodit na nocne fotovypravy:-). No odvahy mi postupne urcite pribudlo, akurat to chcelo cas (ako vsetko), pekne krok po kroku, netopier po netopierovi, rev leva po reve hrocha, stipanec za stipancom (komare ma postipali aj v malarickych oblastiach, ale mala som stastie, ani jeden nebol infikovana samicka komara rodu Anopheles), modrina po modrine (z tzv. game roads som mala modriny na rukach aj nohach – nielen vymole, strk a kamene, ale aj jamy a balvany a v aute to s nami slusne hadzalo do vysky aj na strany).

* Este pridam zaujimavost k zvuku hrocha – ide o jedno z najhlasnejsich zvierat na svete. Jeho rucanie moze dosiahnut hlasitost 110 dB, co je porovnatelne s rockovym koncertom alebo zvukom na letiskach. Rev hrocha sa siri v okruhu 100 km – tak si predstavte, ze sa pokusate zaspat a mate niekolko kusov tejto hlasnej ozruty par metrov od stanu. Zvuk daneho objemu vnima clovek s tazkostami a citi bolest v usiach. A co fotky hrochov? Mam zopar vydarenych foto z water safari, zverejnim v inom poste.

S ubytovanim v Afrike mam len a len dobre skusenosti. O krasnych alebo specifickych lodges postnem neskor samostatny prispevok (napr. jedno take sme si nazvali ako “ubytovanie u strycka Toma”). Tento prispevok nie je o ubytku, no pridam este foto interieru mojho stanu na severe Juhoafrickej republiky pri rieke Orange u neskutocne perfektnych ludi. Cely areal ma nazov “rezort”, co si aj zasluzia, pretoze sa o to vyborne staraju. Hoci stany su z celtoviny, su komfortne, vybavene nielen murovanou kupelnou, ale aj chladnickou, klimatizaciou a kozmetikou vyrobenou prave pre tento rezort. Maju vyborne meno a ubytoval sa u nich uz aj syn herca Jeremyho Ironsa. Lenze aj zverom sa toto miesto paci – viem to, lebo aj tu sa nam v noci nieco neunavne obsmietalo okolo stanu … vypeckovali sme si klimu, aby rachotila a my sme nepoculi tie zvuky odvedla.

Pri ubytovaniach este predsa len zostanem, aj ked nie, co sa interierov tyka. Zameriam sa na oznamy v lodges u africkych ubytovatelov, ktore ma prekvapili. Suma sumarum, ak vas upozornia na byvoly (jeden z predstavitelov Big Five, velmi nebezpecne zviera), skorpiony alebo krokodily, je to uz ina kava. Nie vzdy je teda dobry napad posedkavat na priedomi lodge a uz vobec nie tam zaspat, tiez neodporucam potulovat sa v noci alebo potulovat sa kedykolvek po poziti vacsieho mnozstva alkoholu (poznate to, ked su receptory otupene, reakcie spomalene a o pobehnuti nemoze byt rec).

Prejdem ku krokodilom, mojim susedom v Katima Mulilo v Namibii. Predstavte si velky areal s roztrusenymi lodges a chodnickom popri domcekoch pozdlz rieky Zambezi, ktory vedie k hlavnej budove s restauraciou. Ked sme sa podvecer ubytovali a trochu sa osviezili, isli sme sa prejst v ramci arealu popri rieke. Este bolo stale vidno a tak som si na strome vsimla upozornenie na krokodily a starych, “dobrych” znamych hrochov. Tak ma napadlo, ze dobre, ze sa tu neprechadzam za tmy, lebo oznam by som si vobec nevsimla.

A este zo sekcie hadov a skorpionov – islo o oblast Sosussvlei v Namibii, kde sme spali (ako v drvivej vacsine ostatnych pripadov) len jednu noc. V praxi to znamenalo prist vecer do noveho ubytka, vybalit len nevyhnutnosti, nabit fotak (mobil netrebalo, lebo signal sme skoro nikde nemali) a ist utahani po celom dni co najskor spat (nikdy sa mi to nepodarilo pred polnocou) a na druhy den skoro rano komplet zbaleni pokracovat dalej v ceste. Na tomto mieste sme dokonca vstavali uz o 4:00 rano, pretoze sme mali namierene k pustnym dunam a chceli sme stihnut urobit vystup na najvyssiu z nich este pred obedom, mimo najvacsej horucavy (vsetko dopadlo uplne inak, bola to dalsia vyprava z kategorie typickych africkych a bolestnych, ale inak skvely zazitok, snad niekedy nabuduce). Malokde v tychto oblastiach nebolo potrebne mat celovku. Bud neexistovalo ziadne poulicne osvetlenie alebo elektrinu v interieri planovane vypinali alebo sa neplanovane vypinala sama. Aj tu sme potrebovali celovky, boli sme v uplnej divocine a bez svetla by sme netrafili ani z vecere domov, ani rano pred briezdenim k autu, tak velky to bol areal. Naskyta sa otazka, ci som napriek hadom a skorpionom vobec posedela na priedomi mojho domceka? Ano, posedela, no prechadzku som obmedzila na kratsiu vzdialenost, lebo islo o divocinu bez akychkolvek plotov. V noci tam bola najhlbsia tma, aku si vie clovek predstavit a obloha s tymi najziarivejsimi hviezdami – Mliecna cesta a na nej Juzny kriz – neskutocne nieco. Odfotila som si ju len do internej pamate, lebo moj fotak na nocne fotenie vzdialenych objektov nestaci. Mato, moj byvaly spoluziak z Gymnazia Jura Hronca v BA, tam urobil nadherne foto a videla som ho potom vo velkom formate na jeho notebooku. Zial, je to nieco vyse roka, co tragicky zahynul pri leteckom nestasti v Etiopii :-((, R.I.P. Martin … https://sk.wikipedia.org/wiki/Let_Ethiopian_Airlines_302

A este zopar fotiek zo sekcie “TEN POCIT, KED …“:-)!

K fotke vyssie: TEN POCIT, KED VAM DAJU UBOHU VESTICKU A POSADIA VAS DO VETCHEHO CLNKA PLAVIT SA POMEDZI KROKODILY A HROCHY. TEN POCIT, KED JE VAM OD ZACIATKU JASNE, ZE AK BY SA CLN PREVRATIL, VESTICKA BY VAS PRED ZUBISKAMI KROKODILA CI HROCHA NEUCHRANILA. Upozornenie od kormidelnika, aby som sa nenaklanala a nedavala ruky do vody, uz vyznelo tragikomicky – ved prevrhnutie hrozilo aj bez mojho pricinenia plus, koho by tak asi napadlo davat ruky do vody s krokodilmi? Ale verim, ze pan uz asi zazil s ludmi vselico a bol velmi mily a uzasny watcher. Vdaka nemu som pofotila hrochy z blizkej vzdialenosti a tiez vtactvo od vymyslu sveta. Ked som potom doma googlila informacie o tomto unikatnom jazere, nasla som o.i. spravy o umrti turistov (ataky hrochov).

K fotke vyssie: TEN POCIT, KED PRIDETE NA RECEPCIU VASHO KEMPU A NEVIETE, CI NEMATE HALUCINACIE, UPAL ALEBO JE TO ZASLUZENY DOSLEDOK NADMERNEHO POZITIA PIVA V HORUCAVE, PRIPADNE KOMBINACIA VSETKEHO? Prechadzala sa tam antilopa losia, t.j. najvacsi zijuci druh antilopy (samce mozu mat az 1 tonu). Na fotke je mlada samicka, no neskutocne statny kus som odfotila napriklad pocas malej turistiky pri Myse dobrej nadeje v Juhoafrickej republike.

K fotke vyssie: TEN POCIT, KED VAM DO RUKY NEDAJU ZBRAN A POSLU VAS DO DIVOCINY PO VLASTNYCH S AFRICKYM KAMARATOM, KTOREHO POZNATE MINUTU A NETUSITE, CO BY ROBIL, KEBY STRETOL LEVA, CI BY ZA VAS V BOJI ZIVOT POLOZIL … MUSITE LEN VERIT, SPOLIEHAT SA A AK BUDE TREBA, NEHANBIT SA VYSKOCIT MU NA RAMENA:-). Isla som pekne po svojich a bolo to prima, lebo ako plynul cas a nic nebezpecne sa nedialo, opadaval aj strach. Ak by niekoho zaujimalo, ako dopadol moj guide, prezil to a nie preto, ze by som ho ja ochranila:-). A bol velmi mily, no pusku mi nepozical:-).

K fotke vyssie: TEN POCIT, KED VAS SOFER ZASTAVI, TUKA SI DO MOBILU A NEKUKA PRED SEBA A VY STE SA PRAVE VYSTRCILI Z OKNA, ABY STE SI NIECO PEKNE ODFOTILI …

K fotke vyssie: TEN POCIT, KED JE HLIADKUJUCIM VOJAKOM SMIESNO A VY NEVIETE PRECO (?). Ze by na prvy pohlad odhadli, ze sme neznali Afriky, slabi, neozbrojeni, naivni, t.j. lahka korist pre africkych predatorov:-)? Ach jaj, hovoria si mozno, no milo dodavaju “good luck, guys, enjoy ..”. My sa smejeme, lebo sme stastni a nic nevieme, oni sa smeju, lebo vedia svoje. Ale nie, boli mili a urcite nam fandili.

K fotke vyssie: TEN POCIT, KED STE V NAIROBI A DOZVIETE SA, ZE ZOPAR LEVOV USLO Z NEDALEKEHO NARODNEHO PARKU A POTULUJU SA V MESTE – domaci su zvyknuti, ich veselostou to neotrasie a vy sa radsej vystverate na strechu poriadne vysokej budovy:-). Ano, presne v case, ked som bola v Nairobi (februar 2016), usli levy z divociny priamo do mesta a domaci nas varovali (clanok z novin o tejto udalosti: https://www.bbc.com/news/world-africa-35610917). Hold, mesto Nairobi trebalo preskumat, a tak levy-nelevy, islo sa do ulic. Apropo, levy samotne mi az tak hrozu nenahanali (kedze ma tu nenahanali), zato nocne Nairobi ano. Je len par miest na svete, kde som sa doslova bala a Nairobi je jednym z nich. Vysoka kriminalita, kvantum individui, policajti, ktori udajne cudzincom nepomozu a detektory kovu este aj pri vstupe do potravin (samozrejme aj do hotela), lebo zbran tu nosi vela ludi.

K fotke vyssie: TEN POCIT, KED IDETE DO NARODNEHO PARKU NA SAFARI, ZASTAVITE SA PRI TABULKE, LEBO STE ZVEDAVI, CO SA TAM PISE A DOCITATE SA O MRTVYCH LUDOCH – umrtia sposobene utokom nosorozca, zastrelenim puskou pytliaka, zastrelenim puskou banditov, dopravne nestastia a jedno letecke nestastie. Hovorim si, lietadielkom nepoletim, ostavaju uz “len” styri mozne kauzy mortis a vzapati mi docvakne, ze aj XY inych moznych. Ked som sa pozrela lepsie, vsimla som si, ze nebohi ludia boli ochrancovia prirody (“in memory of those who lost their lifes in conservation of wild life“) – cest ich pamiatke.

K fotke vyssie: TEN POCIT, KED VAM UPRIMNE VYZERAJUCI PAN HOVORI, ABY STE TU ORANZOVU VEC ZJEDLI A VAM SA NECHCE, NO NECHCETE HO ANI ODMIETNUT. Pan na fotke bol zamestnanec koreninovej farmy, ktorej sucastou bol aj ovocny sad a ak ma pamat neklame, to, co drzi v ruke, je karambola. Akurat po vsetkych tych degustaciach a ovoniavaniach som uz mala dost (nie vsetky byliny a plody sme mohli zjest, no je mozne, ze v tej horucave s vysokou vlhkostou vzduchu a vdaka afrikanskej anglictine nasho guida sme jeho vyklad nevnimali a pojedli sme aj to, co sme nemali a potom sme uz chceli len vodu, vela vody:-). Pan bol velmi zlaty a snazivy a chalan za nim sikovny, vyliezol na obrovitansku palmu a zhodil kokosy, ktore sme potom vypili – nic lepsie na hydrataciu v tropickom prostredi ako kokosova voda neexistuje (voda sice nema podla mojho nazoru skoro ziadnu chut, no uzasne hydratuje).

K fotke vyssie: TEN POCIT, KED sa idete osprchovat a viete, ze je to rovnaka voda, aku maju k dispozicii krokodily, hrochy, ryby a ostatni zivocisni obyvatelia mohutnej rieky Zambezi. Udajne ju turisti aj piju (tu filtrovanu z kohutika, nie tu z rieky) a vacsinou im nic nie je alebo im je len trosku zle. Ja som odolala aj vode z rieky, aj vode z kohutika:-). V tomto smere ma prekvapilo Kapske mesto (JAR), lebo v kohutikoch isla pitna voda a pila som ju uplne v pohode, no umyvat sme sa mohli max 5 minut, pretoze v JAR maju akutny nedostatok vody.

K fotke vyssie: TEN POCIT, KED sa pomaly zvecerieva a vy ste este stale nedorazili do najblizsieho ciela a smerova znacka vam “jednoznacne pomaha” v orientacii:-).

K fotke vyssie: TEN POCIT, KED vas odvedu pod nejaky strom do tiena a vy na nom zbadate karakala! Upresnim, ze islo o obrovitansky areal s lodges a farmou na rehabilitaciu zvierat, kde sme sa len zastavili v ramci prestavky pocas dlhej cesty. Mali tu zvieratka, o ktore sa starali a medzi ktore nas pustili, hoci nikto nam nic negarantoval, pretoze selma je selma. Karakal je z tych priatelskejsich tvorov, bezdovodne na cloveka nezautoci. Navyse je maly, podobny nasmu rysovi. Nieco ine je uz gepard – sice je to len stredne velka selma, no mierumilovny kontakt nie je vobec isty ani u mladeho, nakrmeneho jedinca.

K fotke vyssie: TEN POCIT, KED vam povedia, aby ste si isli pohladkat geparda. TEN POCIT, KED vam nohy otazeju a zabudnete, ako sa volate. Gepard bol v teenagerskom veku a rovnaky vek odhadujem aj mojmu nemeckemu sprievodcovi (narodnost nie ojedinela, lebo Namibia je byvala nemecka kolonia a Nemcov tu zije pomerne vela). Islo o rovnaky areal, kde som odfotila karakala, no geparda som sa bala ovela viac. Kazdopadne, takato fotka – ja na zemi a gepard na zemi oproti mne – by nikdy nevznikla na safari. Na safari sa totiz nesmie vystupit z auta, lebo by to mohlo byt to posledne, co ste urobili. Teoreticky by take foto mohlo vzniknut pocas walking safari, no nepredpokladam, ze by niekto tasil fotak a nebral nohy na plecia – hoci, ked tak o tom premyslam, kedze rychlost behu geparda moze dosiahnut neuveritelnych 110 km/h, asi by sa oplatilo urobit skor fotku nez sprintovat (ostala by pamiatka). Bolo mi povedane, ze tento gepardik ma nezozerie (velmi som tuzila, aby mi to odprisahali, vlastnou krvou podpisali deklaraciu o neutoceni), a tak som sa k nemu vybrala. Zial, dostala som vela informacii naraz (co robit a co nerobit), a to v kombinacii s mojim stresom sposobilo, ze to najdolezitejsie som doplietla:-), k tomu nizsie. Este dodam, ze take foto by nikdy nevzniklo s leopardom – mali ho tu, no stupen ochocenia leoparda nikdy nedosiahne mieru, aby ste s nim kontakt prezili, preto vas k nemu nepustia, resp. len blazon by sa toho dozadoval. Este sa robia napriklad prechadzky s levmi, no s leopardom nic take a ani tomu podobne, pretoze je to extremne nebezpecna a nevypocitatelna selma a skrotit sa neda.

K fotke vyssie: TEN POCIT, KED stojite 10 centimetrov od geparda. TEN POCIT, KED dopletiete instrukciu o tom, ako sa ho mate dotknut. Ja som ho pohladkala po hlave (mozno sa mi to zdalo prirodzenejsie resp. bezpecnejsie, nez pchat svoju ruku pod jeho tlamu), no mala som ho pohladkat pod bradou … Moj nemecky sprievodca ihned zakrocil, ja som ruku okamzite stiahla a pozrela s obavou na geparda, co so mnou spravi. On uzasny to nechal tak, a preto odkaz: I still love you, my cheetah friend:-). Fotiek z tejto sekcie mam samozrejme dost vela (fotila som o dusu), no rovnako mam aj fotky gepardov z divociny (na safari som ich videla nepomerne viac nez leopardov).

Podtitul 1: Ngorongoro – zivy lev, predstavitel Velkej patky, nebezpecna selma.

Podtitul 2: Stockholm – socha kroteneho leva.

Podtitul 3: Luzern – plastika zomierajuceho leva.

Slovo na uvod: Autorske fotky si oznacujem menom. Kedze fotka leva z Ngorongoro ma pre mna velky vyznam, vytvorila som si logo (cestovatelsku vizitku) a fotku nim “dekorovala”. No a aby ostatne fotky v tejto triade neboli “bez”, nasledovala som tento postup aj pri nich. Moja vizitka:

Startujem metlu, vyrazam smer Tanzania, Svedsko a Svajciarsko a vas beriem so sebou:-).

Panthera leo v Ngorongoro v Tanzanii. Fotku vyssie som urobila na safari v chranenej oblasti Ngorongoro (UNESCO), ktora je jednym z najmenej narusenych ekosystemov na svete. Pre safari tu platia prisne pravidla. Malokto vsak vie, aky je vyznam slova “safari“. Je to svahilske slovo a v preklade znamena “cesta“. Safari v Ngorongoro patri k mojim suverenne najkrajsim cestovatelskym zazitkom a sucasne je to najlepsie safari, ake som zatial zazila (obrovska koncentracia zvierat, prirodna sceneria ako z praveku – kaldera vyhasnutej sopky, vyrazna zelen a jazierka). Fotka je velmi vzacna, lebo sanca zachytit zblizka priamy pohlad leva sa nenaskytne len tak. Pravdupovediac, akakolvek fotka leva (vratane nepodareneho zaberu) nie je samozrejmostou, pretoze safari nie je ZOO. Moze sa vam stat, ze ziadneho leva neuvidite alebo uvidite, no nestihnete ho odfotit, pripadne ho odfotite z velmi velkej vzdialenosti. Pamatam si, ze auto na safari v Ngorongoro malo otvorene okna aj strechu, cize neslo o ziadny opancierovany buldozer a mojou pasiou bolo fotit cez strechu alebo sa vyklanat z okna (esteze ma nic nezdraplo za ruku alebo hlavu:-). Ak by lev nahodou vyskocil na auto (co sa obcas na safari stava), dnu by sa nedostal, maximalne jeho laby. No zazila som aj safari, kde som sedela v uplne otvorenom jeepe bez strechy (Botswana, Nepal) a za najviac adrenalinove aktivity v divocine povazujem water safari v jazere aj na rieke v blizkosti hrochov, kedze ti maju na svedomi najviac mrtvych ludi v Afrike, ak neratame komarov (Kena, Botswana), no najma walking safari. Druha menovana aktivita znamena, ze nepojdete ziadnym autom ale pekne po svojich (zazila som v Nepale – tigre, nosorozce a v Keni – levy, gepardy, leopardy – tu som mala aj dvoch ozbrojenych guidov). Do divociny som isla peso aj mimo safari, napriklad v Keetmanshoope v Namibii (po vlastnych, bez guidov a bez zbrani, sledovat vychod slnka a stopy zvierat v zacinajucej polopusti). Este nutno dodat, ze vsade v Afrike som videla zvierata bezne aj mimo narodnych parkov (napr. antilopy, slony, zirafy). Pokial ide o leva, fotiek mam velmi vela z roznych casti Afriky (z narodnych parkov a chranenych oblasti), no asi najlepsie mi vysli prave v Ngorongoro v Tanzanii. Nikdy nezabudnem na to nadsenie, ked sme leva alebo kohokolvek z Velkej patky (Big Five) zbadali – bolo to tiche nadsenie, lebo kricat na safari je zakazane, plus, ak by sme kricali, odplasili by sme vsetko naokolo. Nadsenie sme prejavili rozsirenymi zrenickami, usmevmi, nedychali sme, potlapkali sme sa po ramenach a ked sa stihalo, aj fotili – tot samozrejme ako prve v poradi, az potom sme si tlapli:-). Iste, tesili sme sa zo vsetkeho ziveho aj mimo Big Five, hoci niektore gazely a pakone som postupne videla stovky – neprehanam stovky, cize po istom case to uz bola “normalka” a ani sme nezastavovali. Moje fotolovecke vypravy zaznamenali nevyslovny, 100 percentny uspech (priala by som kazdemu), pretoze Big Five som videla 3x (2x v roznych castiach vychodnej Afriky a 1x v regionoch juznej Afriky). Najtazsie bolo odfotit leoparda, pretoze cez den spi (obvykle v korunach stromov) a ak aj nespi, bezi rychlo a strati sa vam zo zorneho uhla za dve sekundy. Zrejme vsetci vedia, ze tigre v Afrike neziju, no v Nepale (a inych castiach sveta) ano a hoci som v Nepale bola na safari, tigra sa mi zial nepodarilo odfotit. Sanca vidiet ho a odfotit je este mensia nez sanca vidiet a odfotit leoparda, pripadne medojeda.

Panthera leo v Stockholme vo Svedsku. Na fotke je socha leva osedlaneho malym anjelom. Priznam sa, neviem presne, co ma tento vyjav zobrazovat, no mne to evokuje krotenie leva anjelom. Socha sa nachadza pri vstupe do prekrasnej mestskej radnice Stadshuset, ktora je dominantou Stockholmu. Je postavena z 8 milionov cervenych tehal, ktore boli rucne (!) tvarovane. Naozaj nadherna stavba. Neprehliadnutelnou sucastou radnice je 106 metrov vysoka veza, na ktorej konci su tri korunky (symbol Svedska).

Panthera leo v Luzerne vo Svajciarsku. Pozerate sa na sochu, ktoru Mark Twain vo svojej knihe “A Tramp Abroad” oznacil ako “najsmutnejsi a najdojemnejsi kus kamena na svete”. Ide o Luzernskeho leva alebo tiez Levi pomnik, ktory je pamatnikom pre stovky vyhasnutych zivotov vojakov svajciarskych gard, ktori zahynuli pocas Velkej francuzskej revolucie v hrdinskom boji na obranu krala Ludovita XVI. Ked vojakom dosla v bitke v roku 1792 municia, velka vacsina z nich padla. Ti, ktori nezomreli priamo v boji, boli popraveni. Zachranila sa len zhruba stovka vojakov. Socha ma dlzku 10 metrov a vysku 6 metrov. Zaujimava je aj detailnost sochy, napriklad vidno, ze lev je prebodnuty kopijou. Sochu navrhol dansky sochar Bertel Thorvaldsen a zhotovil ju nemecky kamenar Lukas Ahorn v rokoch 1820 az 1821 v pieskovcovom lome nedaleko Luzernu. Nad sochou je do skaly vytesany latinsky napis “Helvetiorum Fidei ac Virtuti“, t.j. “Vernosti a statocnosti Svajciarom”. Vybrala som nazoomovanu fotku, no na inych fotkach, ktore mam, pekne vidno, ze skala s Levim pomnikom sa tyci nad malym jazierkom, co je velmi posobive. Zaroven jazierko chrani sochu pred pripadnym poskodenim ludmi.

Podtitul 1: When in Madrid, do it as the Madrileños do :-).

Podtitul 2: Vinko, vermut, pivko, sangria, vyborna spanielska kava aj gastronomia, obchody, divadla, flamenco, gitary, muzea (v poradi a miere, kto ako preferuje a zvladne) :-), moznosti su neobmedzene. Vypite si, najedzte sa, skocte vsade, kam vas to bude co len trosku tahat a urobte si poriadne zasoby serotoninu.

Podtitul 3: Malokto na svete si vie vychutnavat zivot tak, ako to vedia Spanieli.

Podtitul 4: Objedla som sa vynikajucimi plnenymi kroketami v jednom malom zastrcenom podniku. Presne tam, kde si ich dal aj Bono Vox z U2.

Podtitul 5: Na potulky vyssieho levelu (napriklad aj do Toleda) jedine s Madridcankou Alex.

Skor, kym prejdem k tekutej tematike, venujem cas filozofickejsej uvahe o tom, kde a ako hladat genius loci v Madride?

Vsade :-)! Jednoducho sa oddajte zakutiam mesta a idealne, ak si k tomu date poharik spanielskeho vina, vermutu alebo sangrie. Dokonca by som povedala, ze genius loci hladat nemusite, jeho vsadepritomnost zistite uz v prvy den vasej navstevy Madridu, nech ste v akejkolvek jeho stvrti.

SALUD! Ak do Madridu vkroci vasa ctena noha, vedzte, ze miestnych neuvidite posedavat (az na vynimky) pri mineralke. Pohar vinka, piva alebo sangrie je doslova sucastou ich kultury. Miestne moky su extra kvalitne. Nemusite teda dlho premyslat, co lokalne si na pitie objednat, kazda volba bude dobra. Odporucam skocit si na poharik vychyreneho, kvalitneho spanielskeho vinka. Nie som znalec, len povedzme bezny / sporadicky konzument, preto druhy a znacky vin nebudem rozoberat, spomeniem aspon vinko Rioja. Ak sa vyznate a chcete poznat ponuku baru, poproste o “la carta de bebidas“, t.j. napojovy listok. Hoci nic nepokazite, ak si pohar vina objednate ako “glass of wine”, pripadne pouzijete spanielsky ekvivalent pre slovo pohar “copa“, no vedzte, ze miestni si objednavaju “un chato“. Ak si to nezapamatate, nevadi, lebo vino sa povie v spanielcine rovnako “vino“. Cervene je “tinto” a biele je “blanco“. Ked nebudete vediet “kudy kam” a zabudnete v navale prijemnej atmosfery ci nedockavosti na vsetky vyrazy pre “pohar” vo svetovych jazykoch, tak si objednajte / ukazte rovno na flasu:-), to vinko je naozaj super. Ochutnala som aj biele aj cervene, a hoci cervene pijem pomenej, lebo sa mi zda tazke, no miestne cervene (uz spomenutej znacky Rioja) bolo vyborne. Pokial ide o pivo, tiez dam mini “jazykovedne” okienko – hoci si mozete objednat pohar / flasku / plechovku piva, miestni su zvyknuti objednavat si 200 ml pohariky s pivom, ktore volaju “caña“. Kedze tipujem, ze jedno (una caña) by nestacilo nikomu z nas na dlhy vecer, tak pripajam preklad dvoch poharikov (dos cañas). Viem aj dalej pocitat po spanielsky, no nebudem zatazovat, da sa ukazat aj na prstoch – pre kazdy pripad, desat poharikov sa povie diez cañas:-). Samotne pivo (tekutina) sa po spanielsky povie “cerveza“, vermut je “vermut“, sangria je “sangria“, a to by sme mali slusny zaklad krcmovej spanielciny:-) resp. “survival drink guide”. Vermut som mala, no hoci som si objednala suchy, aj tak sa mi zdal presladeny (cize viackrat som si nedala), zato sangria mi “dala kridla”, rozumej tomu tak, ze mi velmi chutila (alebo rozumej ako chces). Najviac som asi pila pivo a nech sa to zda akokolvek cudne, doma pivo skoro vobec nepijem. V obchode u nas by ste ma teda nenacapali kupovat si klasicke pivo (ak-tak radler s prichutou), klasicke si dam len vonku a potom ho mam rada na cestach. Este dodam, ze vino, vermut a sangriu si miestni davaju uplne bezne aj pocas dna (nielen po veceri, ale aj po obede), no tvrdy alkohol obvykle piju len pri specialnych eventoch alebo cez vikendy. A rada na zaver: Nestane sa z vas znalec spanielskeho vina, ak si z degustacie nebudete nic pamatat:-), preto nepohrdnite olivami, empanadas, ci orieskami alebo salamou chorizo, ktore oni (skoro vsade automaticky) ku drinkom podavaju. Pripadne, skocte rovno na tapas (k tomu este nizsie) a tych poharikov zvladnete bez ujmy aj viac. Znova vyzdvihnem tu atmosferu. Fakt velmi prijemne miesta, velmi prijemni ludia, preto aj viac chutilo:-).

BUEN PROVECHO! Gastronomia by mohla byt na samostatnu maturitnu otazku zo spanielskeho jazyka (a zrejme aj je), ja to skratim na “pochutnas si ako nikdy”. Spanieli jedlo miluju. Miestna kuchyna je mimoriadne roznoroda, vonava a vari sa z cerstvych lokalnych surovin. Aj samotny Madrid ponuka vela gastronomickych specialit, typickych prave pre jeho oblast. Spanieli su vacsimi konzumentmi masa nez my. Pokial ide o male porcie (raciones) resp. chutovky, vyraza sa na tapeo resp. tapas (tapas tour). Historia tapasu siaha do 13. storocia. Je to v podstate predjedlo (male jedlo), zlozene z roznych malych chutoveciek. Ist na tapas je neoddelitelnou sucastou zivota v Spanielsku. S kazdym sustom tapasu (najcastejsie pojedanym postojacky za barom) si musite dat nejaky napoj a za vecer povymetat viacero lokalov (!), co v Madride nie je ani nahodou problem. Ako som uz spominala v skorsom prispevku, pocet barov, bistier a restauracii je uctyhodny a v kazdom z nich je vela dobreho pitia a vela dobreho, kvalitneho jedla. “Ist na tapas” teda neznamena dat si jednu chutovecku s pivom alebo vinom v jednom tapas bare a zostat tam cely vecer. Znamena navstivit niekolko barov za jeden vecer, v kazdom z nich si dat tapas a zapit ho vinkom alebo pivom. Toto je to prave tapasovske “orechove”, ide o hlavnu sucast spolocenskeho / nocneho zivota domacich, lebo na tapas sa chodi s priatelmi pokecat, najest a vypit. Tapas bary byvaju na prasknutie plne. Treba si predstavit neformalne priestory a ziadne “stolovanie”, skor sa stoji pri pultiku alebo sedi pri obycajnych stolikoch, ziadne biele obrusy a strngotanie striebornych vidliciek. Ale kto by ich potreboval:-)? Najvychytenejsie tapas stvrte v Madride su Sol, Plaza Mayor, Plaza de Santa Ana, Madrid de los Austrias (Habsbursky Madrid), La Latina, Chueca-Malasana, Conde Duque, Retiro a Ponzano. Z chutoviek treba ochutnat jamon, chorizo, tortilla de patatas, patatas bravas, bocata de calamares, cazuela de callos, chopitos alebo cokolvek ine. Mne osobne velmi chutila tortilla de patatas, co je jednoducha omeleta, aku ju pozname my, akurat sa robi navyse aj zo zemiakov a vyborna je ako tepla, tak aj studena.

Pokial ide o hlavne jedlo (plato fuerte alebo comida), je toho na vyber neurekom: kvalitne maso, ryby, morske plody, zelenina upravena na rozne sposoby, atd. Morske plody nemam rada, ryby ano, no a velmi mi chutil mecun s cesnakom na grile. Aj paella je spanielske jedlo, ale regionalne je typicka pre Valenciu. Samozrejme, kedze Madrid je hlavne mesto, najdete v nom restauracie, v ktorych podavaju jedla z regionalnych kuchyn celeho Spanielska (teda aj paellu) a svetovu kuchynu (vsimla som si napriklad vela japonskych restik). Aj dezerty a kolaciky (postres, pastels) maju vyborne, ochutnala som nejake a tiez aj zmrzlinu (helado). Za mna jednotka! Hoci uz sme v sekcii jedal (pitie bolo vyssie), zabudla som na kavu a to som velky kavickar:-). Kavu maju Spanieli vynikajucu a radi ju aj piju. V meste je nespocetne vela kaviarni a tiez aj Starbucksy su na kazdom rohu (napocitala som viac ako 20 ich prevadzok).

Madrid je plny vybornych restauracii, no urcite skocte aj na niektory gurmansky trh. Ja som sa zastavila v trznici Mercado de San Miguel, ktora bola otvorena uz v roku 1916 a v roku 2008 ju vyhlasili za top v Madride. Je to notoricky zname miesto gastronomie, kde vzdy panuje culy ruch. Obklopi vas nielen vona, ale aj kvantum ludi, ktori pobehuju, nakupuju a degustuju. Najdete tu desiatky malych stankov, ktore ponukaju neskutocne mnozstvo lokalneho jedla: morske prisery, obrovske sunky uviazane na spagatoch, steaky, chlebicky, bagety, olivy, pirozky, sladkosti, atd., a samozrejme su tu aj stanky s pitim. Zas a znova prijemna atmosfera, hoci tie davy ludi mozno nejedneho navstevnika odradia. Ak ste vsak v Madride len kratky cas a nemozete pobehat tapas bary, restauracie, bistra a chcete ochutnat naraz co najviac jedal, potom sa vydajte do tejto alebo inej podobnej trznice. V trznici San Miguel musite pocitat s vyssimi cenami, lebo je znama siroko-daleko. Najdete ju na Plaza de San Miguel blizko Hlavneho namestia (Plaza Mayor).

Ked sa povie “jamon” (citaj “chamon”), mne sa automaticky vybavi film “Jamon, jamon” s vtedy este mladuckou Penelope Cruz a Javierom Bardemom (dnes su uz manzelia) od spanielskeho rezisera (celym menom a priezviskom) Jose Juan Bigas Luna. Aj slovensky preklad nazvu filmu je doslovny, t.j. “Sunka, sunka“. Tak ano, sunka – jamon je pre chutove pohariky Spanielov rovnako neodolatelna ako prosciutto pre Talianov. Jamon je idealne v Madride nielen ochutnat, ale sa aj co-to dozvediet o jeho priprave, pretoze je to hotova veda. Nebudem rozpitvavat prasiatka, len spomeniem, ze na Pyrenejskom poloostrove treba rozlisovat medzi “jamon serrano” a “jamon iberico“. To prve sa vyraba z bielych prasiatok (produkt je dost podobny prosciuttu crudo v Taliansku, no spanielska verzia obvykle zreje viac mesiacov, co v kombinacii so suchsim prostredim znizuje obsah vody v jamone a robi jeho chut intenzivnejsou a slansou). Jamon iberico je naproti tomu fenomen, pretoze sa robi zo specialnej rasy ciernych iberskych prasiatok, sunka zreje kvoli vacsej tukovej vrstve dlhsie nez u jamon serrano (az 2-3 roky), co sunke prepoziciava este vyraznejsiu a trvalejsiu chut. A spomenula by som aj spanielsku udeninu “chorizo“. Hoci som vegetarian sui generis (rozumej vegetarian, no jem ryby a obcas (velmi prilezitostne, tak 4x za rok) si dam aj maso), tu som ochutnala svieckovicu, tiez chorizo a vlastne aj jamon – mala som ho v kroketach (k nim este nizsie). Vsetko bolo vyborne!

Co sa tyka casu jedal, v Spanielsku je vsetko posunute. Cize, obed sa podava bezne o 14:00, vecera uplne typicky o 21:00 alebo 22:00. V poobednom case (cca od 15:30) su mnohe restiky zatvorene, znova otvaraju az vecer. Kedze Madrid je rusne mesto, siesta tu, pokial ide o firmy a korporacie, nie je zauzivana. Ludia maju v praci na obed 1 hodinku a pracuju az do vecera. A vynechala som ranajky a ich outdoorovy ranajkovy zvyk – miestni si davaju ranajky obvykle vonku (ako aj ostatne jedla dna). Vsimla som si v meste velmi vela ranajkarni (bistra s oznacenim desayuno, co v spanielcine znamena ranajky).

A podme ku guinessovemu rekorderovi v odvetvi gastronomie. V Madride sa nachadza najstarsia restauracia v nepretrzitej prevadzke NA SVETE. Ide o restauraciu Sobrino de Botin, ktora ziskala zapis do Guinnessovej knihy rekordov. Historia restauracie siaha do roku 1725, kedy ju zalozil Francuz Jean Botin s manzelkou. V restauracii sa vari podla starych, povodnych receptov a udrziava sa v nej stale horiaci plamen (samozrejme, nie v strede restauracie ale v rure), ktory sa nema nikdy uhasit. Interier restauracie je velmi stylovy, sucastou je aj rozsiahla vinna pivnica z roku 1590 a stare drevene schody. Najvacsou specialitou je pecene prasiatko „cochinillo asado“, o ktorom sa zmienuje aj Ernest Hemingway v romane Slnko aj vychadza (tento roman som spominala aj v inej suvislosti s Madridom v skorsom prispevku). Kym Hemingway bol zakaznikom restauracie, tak Francisco Goya pracoval v Cafe Botin ako casnik v casoch, ked cakal na prijatie na Kralovsku akademiu vytvarnych umeni (ako vieme, neskor uz stal na piedestale vsetkych maliarov doby a stoji na nom az dodnes). Prikladom dalsich pochutok z menu restauracie su udeny jamon iberico a mlade uhory. Najdete ju na Calle de los Cuchilleros blizko Hlavneho namestia (Plaza Mayor).

Dalsim prikladom toho, ako Madridcania miluju jedlo, je megakoncept niekolkoposchodoveho gurmanskeho raja Platea Madrid na ulici Calle de Goya v stvrti Salamanca. Na ploche 5 800 m2 sa podavaju spanielske jedla a jedla svetovej kuchyne a vystupuju tu rozni hudobnici alebo akrobati: https://www.esmadrid.com/en/restaurants/platea-madrid

V Madride je 22 michellinskych restauracii. Vsetky 3 Michellin hviezdy ziskala restauracia DiverXO. Kazde jedlo ma udajne nielen nebesku chut, no je aj vizualne dokonale, preto kazde z nich volaju “platno” (maliarske platno). Samotny proces servirovania je vraj tiez vynimocny a prirovnavaju ho k show kanadskeho Cirque du Soleil.

Kto nevyhladava michellinske restauracie, no chce si dat nieco na mieste, kde velmi chuti miestnym a kde chutilo aj hudobnikom, umelcom a podobne a nevadi mu, ze ide o obycajny, malinky zastrceny pub s jednym barovym pultom a 4 stolikmi, odporucam Casa Julio na Calle de la Madera,  blizko zastavky Noviciado cervenej linky metra 2. Treba sa pripravit, ze bude plno a pokial nebudete chciet jest za preplnenym barovym pultom, na volny stol si budete musiet pockat (napriklad s pivkom v ruke, infiltrovany medzi domacich). Podavaju tu okrem ineho slavne krokety. Nejde o zemiakove krokety, robia sa z hmoty, ktora sa vari z masla, oleja, muky a mlieka, do nej sa primiesavaju rozne ingrediencie, z nich sa potom formuju mensie gulicky a tie sa potom obaluju a frituju. Mozete si dat syrove, sunkove, tuniakove s vajickom, spenatove, hubove, klobaskove, atd. Boli vyborne a cela porcia (racion) s 12 gulickami sa nedala zjest, odporucam asi skor kupit si polovicne racion a k tomu este pripadne vyskusat nieco ine. A samozrejme pivo, ktore k fritovanym kroketkam padne viac nez vhod. A kto znamy ich ochutnal? Napriklad Bono Vox z kapely U2. Uplne obycajne priestory, vsetko stare, no mile a utulne. A co je bomba, cudzincov tu nenajdete, lebo bud o tomto pube nevedia alebo je pre nich ukryty v spleti uliciek (to naozaj je) alebo davaju prednost formalnejsim miestam. Rozhodne treba prist a nieco si dat.

HUDBA, FLAMENCO, ZABAVA, PESTRY NOCNY ZIVOT: Madrileňos sa vzdy vedeli zabavat. Hudbu a rytmus maju v krvi a povedala by som, ze temperament a vasen su ich charakteristickou crtou. Vela sa rozpravaju (aj jeden cez druheho), vela gestikuluju, vela sa usmievaju. Ked uvidite niekde v ulickach mesta potulnych muzikantov (hraju ako profici), zvacsa sa pri nich motaju aj miestni – nie v zmysle, ze prejdu okolo a maximalne nieco hodia do klobuka, oni stoja dlho a pocuvaju, aby precitili hudbu. Videla som street hudobnikov hrat na gitarky (v meste i podchodoch metra) a aj studentov hrajucich na bubny. S uderom vecera mesto oziva, svetla sa rozsvietia, aj prevadzky, ktore mali popoludni zatvorene, znovu otvaraju svoje brany, do jednej sa zaplnia a zavladne prijemny ruch, debatky, smiech. Hluk mozno vacsi, nez na aky sme zvyknuti, no nie neprijemny (opak, t.j. extremny a neprijemny hluk som zazila napriklad v uliciach Indie). Popri hlasnej vrave z barov sa zitenzivnuje hudba a niekde uz pocut rytmicke zvuky opatkov tanecnicok a tanecnikov flamenca. Hudba a tanec dokazu zregenerovat dusu, mysel a telo a Spanieli to vedia na 100%. Spanielsko je krajina s temperamentnymi obyvatelmi a teda nikoho neprekvapi, ze sa tu netancuje pomala rumba (hoci aj to je zmyselny tanec) alebo valcik, ale horuce flamenco, tot spanielsky hudobno-tanecny zaner. V roku 2010 bolo flamenco vyhlasene za celosvetove nematerialne dedicstvo UNESCO. Tanecnice flamenca maju tradicne pestrofarebne, zvacsa cierno-cervene alebo bodkovane saty s krajkami, volanmi, na pleciach maju manton de Manila (hebku satku), v rukach drzia castañuelas (t.j. kastanety – specificky miniaturny hudobny nastroj) a abanico (t.j. vejar) a vo vlasoch maju obvykle sponu s ornamentmi, ozdobny hreben alebo kvet. Profesionalne predstavenie flamenca si mozete pozriet v jednom z mnohych tablaos s intimnou atmosferou, ale bezne zapocujete hudbu flamenca aj z barov alebo reprakov v autach. Pre mna osobne je fascinujuca vyrazovost – tanecnici a spevaci to tak precituju, ze neviem, ci sa s tym da porovnat iny zaner resp. druh tanca, mozno este tango (dalsi zmyselny tanec). Flamenco je narocne, lebo sucasne sa musi zvladnut viacero veci – absolutne ovladanie ruk, noh, drzanie tela, vyraz a mimika tvare. Doraz sa kladie hlavne na precitenie rytmu a popritom sa dodrziavaju specificke pohyby. Casto sa ozyva “oleee” – mne sa zdalo, ze ked tanecnik pocuje “oleee” od kolegov na scene, este viac ho to vyburcuje do vykonu a dookola lietaju kvapky potu:-). Vynimocna je praca noh a celkova “vybusnost” pri predvadzani flamenca.

A uz len dovetok k tejto teme (laicky dovetok, lebo flamenco som nikdy netancovala): myslim, ze flamenco neoklames. Ak je tanecnik znudeny, no ak pozna kroky a ma zmaknutu choreografiu, dokaze odtancovat niektore tance “bez pohromy” v zmysle, ze bezny pozorovatel si nic nevsimne, ale flamenco tazko. Vyzaduje si koncentraciu, plne nasadenie a vsetko z cloveka, emocie, vasen. Je to jeden z najexpresivnejsich tancov ake poznam. Velmi expresivny tanec je aj tango, no narozdiel od flamenca ide o parovy tanec a ma presnu choreografiu.

A ide sa na vzduch, teda nasjkor na istu chvilu do vytahu:-) a potom na vzduch. Kam sa ide? Na vyhliadku na jeden stresny bar. V Madride je velky pocet budov s prekrasnymi stresnymi terasami s vyhladom na panoramu mesta. Najma v letnom horucom pocasi mnoho ludi oceni nechat sa vecer ovievat vankom a dat si koktejl vo vyssej nadmorskej vyske. Niektore madridske terasy lakaju svojimi bazenmi, ine zvucnymi menami DJ-ov, niektore organizuju oslavy promocii a podobne. Ja som zavitala na strechu hotela RIU Plaza Espana, ktory sa nachadza na ulici Gran Via na namesti Plaza de Espana. Udajne prave z terasy tohto hotela je na Madrid najlepsi vyhlad, mate tu 360º vyhliadku a Sky Bar (360º bar). Vyhliadka s barom su na 27. poschodi hotela a nightclub resp. diskoteku “De Madrid al cielo” najdete na 26. poschodi. To vsetko je pristupne pre akehokolvek navstevnika, ktory si zaplati vstup na vyhliadku. Ubytovani hostia maju k dispo este bazen na 21. poschodi. Zo stresnej terasy uvidite napriklad ulicu Gran Via, pevnost Conde Duque, Kralovsky palac, park Casa de Campo, atd. Atrakciou pre ludi je skleneny chodnik medzi dvoma kridlami budovy (nic pre mna, lebo sa bojim vysok, resp. kym pohlad z terasy je pre mna OK, tak postavit sa na skleneny chodnik neprichadza do uvahy:-). POZOR, ked sa chystate na vyhliadku alebo do Sky Baru, obrnte sa trpezlivostou, v rade pred hotelom stoji vzdy neskutocne vela ludi. Napor rastie pri zapade slnka. V jeden vecer som sa z radu otocila, ze cakat tolko nebudem a pridem inokedy. Podarilo sa mi nasledujuci den (mozno tym, ze bol pondelok) vystihnut moment, ze som necakala – ak teda neratam hlucik ludi cakajucich na vytah. Za vyhliadku sa plati 5 Eur, po 18:00 stoji 10 Eur. Fotky Madridu z terasy tohto hotela som zverejnila v predchadzajucom poste, nizsie ukazem fotky hotela, terasy a baru.

A moj post ukoncim odkazom na link jednej sikovnej baby z Bratislavy, ktora je v Madride ako doma, pretoze v nom zije uz niekolko rokov. Moze vas posprevadzat, kam vas napadne aj nenapadne:-). Bavi ju to (a to aj citit), je nadupana vedomostami a nezaskoci ju snad ziadna otazka. Ako sama hovori, mozete sa jej pytat, co vam hrdlo raci:-). Nepublikovala by som odkaz na niekoho, koho nepoznam a koho sluzby som osobne nevyskusala a ani tento pripad nie je vynimkou. Do Madridu som isla na vlastnu past, sama som si vypracovala plan na kazdy den, zorientovala sa v mape mesta a mape metra a obehala veci podla vlastnej rezie. Moja volba Alex vyplynula z toho, ze som dostala napad odfrcat z Madridu (tu som stravila 5 dni) aj do Toleda (UNESCO) a nechcela som stracat cas organizovanim logistiky este aj tohto vyletu. Nehovoriac, ze o Tolede som nemala nic nastudovane a tak historicky vyznamne mesto si zasluhovalo neprejst ho ako “ovecka”:-). Sukromne tour, ktore som mala, bolo viac nez vyborny napad. Popri uz spomenutych pozitivach o Alex este dodam, ze je velmi usmievava, zlata, taky ten typ cloveka, ze mate pocit, ze sa dlho poznate. Keby som mohla, idem do Madridu kludne aj zajtra a mrknem sa s Alex napriklad do Segovie alebo podniknem “alternativnu tour” v Madride. Tak snad coskoro. Dakujem Ti krasne Alex za vsetko a drz sa! Este pripojim dva odkazy suvisiace s Alex a jej pracou: 1) link na jej dvornu stranku https://www.madridcanka.com/spoznaj-madrid/ a 2) kedze pracu Alex ocenilo pomerne dost ludi, vsimli si ju aj televizie (bola pozvana napriklad aj do TA3), pripajam link na epizodu pre televiznu relaciu Cestou necestou, ktora sa mne osobne velmi pacila a kde v hlavnych ulohach vystupuje Alex:-), zdroj archiv RTVS: https://www.rtvs.sk/televizia/archiv/15503/204541

Kto chce zazit pulzujuce, no pritom velmi prijemne velkomesto plne zelene a parkov, kto rad chodi na miesta, kde sa prebudzaju zmysly, pripadne, kto ma chut na megadavku kultury, odporucam! A je jedno, ci ste umelecka dusa, bohem, hipster, gurman, milovnik kvalitneho vina, fanatik tanca alebo futbalu, nadsenec historie alebo modernej architektury, shoppoholik – treba ist, nech ste ktokolvek a do cohokolvek zalubeny. Tu si pride na svoje snad kazdy. Na tomto mieste podciarknem alebo vyzdvihnem kulturu, zelen a velmi prijemnych a zhovorcivych domacich, ktori sa radi a vela usmievaju.

Nasleduju charakteristiky, podla ktorych mozno uhadnete, o akej metropole je rec.

Je to TRETIE NAJVACSIE MESTO V EUROPE a sucasne HLAVNE MESTO jednej europskej monarchie.

Je to mesto, ktoreho symbolom je MEDVED.

Je to mesto UMENIA, KULTURY, TANCA A SPEVU, ZELENYCH PARKOV, GASTRONOMIE A FUTBALU (rozne divadla, kina, tablaos, svetozname muzea, neskutocne vela parkov a zahrad, restauracii, barov, pubov, bistier, sidlo dvoch znamych futbalovych klubov).

Je to mesto, kde sidli UNWTO (Svetova organizacia cestovneho ruchu).

Je to uvolnene mesto, ktoreho ATMOSFERA sa neda za pomoci slovnika slovenskeho jazyka dost dobre opisat. Mesto, ktoreho obyvatelia maju radi zivot, vedia urobit hrubu ciaru za kazdodennymi pracovnymi povinnostami a uzivaju si vecer po svojom, najcastejsie pri dobrom jedle alebo piti v jednom z mnostva lokalov alebo ponoreni do viru kultury. Je to mesto, kde v noci uvidite v prijemnych puboch posedavat este aj seniorov a po polnoci (nad ranom) mozete zazit dopravnu zapchu, pretoze miestni travia vonku naozaj dlhe hodiny (az do rana bieleho).

Je to mesto, v ktorom najdete NAJSTARSIU RESTAURACIU NA SVETE.

Si, ciertamente, rec je o Madride, samotnom srdci Spanielska. Madrid je hlavnym a zaroven najvacsim mestom Spanielskeho kralovstva (Reino de España) a ma viac ako 3 miliony obyvatelov, pricom pocet obyvatelov madridskej aglomeracie prevysuje 6 milionov.

Nieco z geografie: Mesto lezi v nadmorskej vyske 655 m n.m., co ho robi jednym z najvyssie polozenych hlavnych miest v Europe. Preteka nim rieka Manzanares. A co hory? Na severozapade od Madridskeho spolocenstva sa nachadza zhruba 80 km dlhe pohorie Sierra de Guadarrama. Madridcania ho hufne a casto navstevuju. Ide o narodny park a jeho najvyssi vrch Peñalara dosahuje nadmorsku vysku 2 428 m n.m. 

Nieco o historii a etymologii: Mesto zalozili v 9. storoci Arabi. Pokial ide o povod nazvu mesta, existuje viacero verzii, no najcastejsie sa spominaju 2 tisic rokov stare arabske slova “Mayrit” alebo “Magerit“, ktore znamenaju “miesto hojnej vody”.

Nieco o symbole mesta: Symbolom Madridu je medved opierajuci sa o jahodovy strom “madroño“. Samozrejme, nie zivy medved:-) ale jeho socha umiestnena v pomyselnom strede Madridu. Dovod je ten, ze kedysi na uzemi mesta volne zilo vela medvedov (nikto sa nemusi bat, dnes tu volne nepobehuje ani jeden). Ohladom stromu sa vedu polemiky, niektori sa priklanaju k nazoru, ze nejde o jahodovy strom ale o borovicu. Medveda mozete najst v roznych podobach (okrem teda volne zijucich jedincov) po celom meste a je vyobrazeny aj na mestskom erbe.

Kazde mesto ma svoju dominantu alebo pozoruhodnost, ktora ho robi zaujimavym a specifickym alebo nezamenitelnym. V Madride je takychto dominant viacero, neda sa vybrat len jedna alebo ta “naj”. V prispevku uvediem to, co som stihla osobne za par dni v tomto meste navnimat, nasnimat, okolo coho som prechadzala, co som sa dozvedela, teda ako vidim Madrid ja, mojimi ocami a mojim fotakom :-). Podme na to.

Kedze Spanielsko je monarchia, pochopitelne ma svoj Kralovsky palac (Palacio Real de Madrid) a nie hocijaky. Aj ked je oficialnym sidlom spanielskej kralovskej rodiny, ta v palaci nebyva (zabyvala sa v Palacio de la Zarzuela v SZ casti Madridu). Kralovsky palac sa vyuziva na statne ceremonie. Dal ho vybudovat panovnik Filip V. (Felipe V.) v roku 1734 kratko po tom, ako vyhorela povodna pevnost Alcazar s arabskymi korenmi. Pokial ide o vladnuce dynastie, este by som podotkla, ze Filip V. bol prvy kral z dynastie Bourbonovcov, ktora na spanielskom trone vystriedala dovtedy vladnucu dynastiu Habsburgovcov. Menovany panovnik mal evidentne megalomanske sklony a chutky, lebo chcel mat tak obrovsky palac, do ktoreho by sa dali ukryt vsetky ostatne palace. Talianski architekti sa pustili do prace, no velkolepe plany prekazila Filipovi smrt. Aj tak ide o pozoruhodne velku stavbu, rozprestiera sa na obrovskej ploche 135 000 m2 a z tohto pohladu je najvacsim europskym kralovskym palacom. Aj pocet izieb je uctyhodny – niekto napocital 3 418 izieb (Filip by asi nebol spokojny, chcel mat totiz cca 3x tolko izieb). Na rozdiel od Buckinghamskeho palaca v Londyne, tu vas pustia aj dovnutra – ovsem, okrem dni, ked je v palaci pritomny kral (z bezpecnostnych dovodov sa den jeho pritomnosti vopred nezverejnuje, treba jednoducho skusit “zaklopat”:-). Hoci je palac postaveny v barokovom slohu, neposobil na mna opulentne ci prezdobene. Pobliz palaca je zahrada Sabatini (Jardines de Sabatini) s krasne upravenymi krikmi a stromami. Takto nejako si predstavujem, ze by malo vyzerat honosne, reprezentativne, no neprecackane sidlo pre monarchu – fajn vkus:-).

Hned vedla palaca sa nachadza katedrala s obrovskou kupolou a dvoma vezickami (na fotke nizsie). Hoci v Madride by ste naratali mnozstvo svatostankov, tato katedrala je najvyznamnejsou v Madride a ma aj jeden svetovy atribut. Najskor meno – ide o Katedralu svatej Almudeny (Catedral de Santa Maria la Real de la Almudena), ktoru miestni volaju Nuestra Seňora de la Almudena, co by sa dalo prelozit ako “Nasa pani Almudenska”. Katedrala bola prekvapivo dokoncena az v roku 1994, hoci s planom postavit ju prave na tomto mieste prisiel uz kral Karol I. (Carlos I.) v 16. storoci. Zaujimavostou je, ze ked sa na katedralu pozriete z opacnej strany, stavba vyzera inak, akoby islo o inu budovu alebo budovu postavenu v inom slohu, pripadne, akoby bola vystavana z niekolkych kostolov. Kupola katedraly patri k najvacsim na svete, co ju radi medzi najvyznamnejsie stavby svojho druhu. Interier katedraly je pomerne strohy, krasne malby, no pomenej fresiek.

Medzi Kralovskym palacom (Palacio Real de Madrid) a Kralovskou operou (Teatro Real), ktora sa nachadza na nedalekom namesti Plaza de Isabel II, najdete prijemne a elegantne namesticko Plaza de Oriente. Po stranach namestia uvidite 20 bielych soch vytesanych do vapenca, ktore predstavuju byvalych spanielskych kralov. Namestiu dominuje fontana s levmi a nad nou unikatna socha krala Filipa IV. (Felipe IV.) na koni z roku 1640. Ide o vobec prvu sochu na svete, ktora znazornuje kona stojaceho na zadnych nohach. Popri inych majstroch fachu bol do projektu zhotovenia sochy prizvany aj Galileo Galilei, aby vypocital rovnovazny bod, aby bolo mozne sochu dokoncit a kon by stabilne stal na zadnych nohach.

So Spanielskom sa spajaju aj bycie zapasy, tot chulostiva resp. kontroverzna zalezitost, s ktorou nie kazdy suhlasi (najma nie ochrancovia zvierat). Opomenut sa vsak neda, ide o silnu a starocnu spanielsku tradiciu. Bycie zapasy sa odohravaju v specialne upravenych arenach, no a prave v Madride sa nachadza najprestiznejsia arena na svete – Arena Las Ventas. Nasli by ste ju na namesti Plaza de Toros de Las Ventas v SV casti Madridu. Bola zalozena v roku 1931 a ma kapacitu 23 798 miest. Sucastou arealu je aj muzeum so zbierkou kostymov a vybavy toradorov a tiez fotografii z bycich zapasov – ide o Museo Taurino de Madrid.

Solidne predstavit Madrid by chcelo vela stran papiera a dlhosiahlu reportaz, co nie je mozne, no aspon pridam fotky snad najvyznamnejsieho namestia Madridu a zrejme najznamejsej obchodnej ulice a potom este zopar fotiek, ktore budu random vyberom. Idem teda po poriadku, najskor nieco o namesti vsetkych namesti v Madride. Jeho nazov neprekvapi, ide o (ako inak) Hlavne namestie (Plaza Mayor), ktore sa nachadza len par krokov od dalsieho znameho madridskeho namestia Puerta del Sol (druhe uvedene som predstavila v texte vyssie, t.j. ako jedno z najznamejsich a najrusnejsich miest v Madride, na ktorom sa nachadza jednak tiez uz spomenuta socha medveda a jednak slavne “silvestrovske” hodiny, ku ktorym nieco prezradim v texte nizsie). Hlavne namestie (Plaza Mayor) je obrovske a prekrasne, ma tvar obdlznika s rozmermi 129×94 m. Arkady namestia lemuju 3-poschodove rezidencne domy, na ktorych by ste naratali 237 balkonikov. Na prizemi domov su rozne kaviarne, bary a restauracie. Namestie ma az 9 pristupovych ciest. Dominantnou budovou je Casa de la Panaderia (Pekarstvo), v ktorej kedysi naozaj bolo pekarstvo. V strede namestia stoji bronzova jazdecka socha krala Filipa III. (Felipe III.), ktory dal namestie vybudovat. S vypracuvanim planu namestia sa na jeho ziadost zacalo uz v roku 1577. Pocas svojej historie malo namestie roznorode vyuzitie: konali sa tu trhy, bycie zapasy (az do roku 1878 sa tu na bycich zapasoch mohlo zist neuveritelnych 50 000 ludi), verejne popravy a hral sa futbal. V dobach posobenia spanielskej inkvizicie sa tu vyhlasovali tzv. “autos da fe“, t.j. rozsudky nad udajnymi kacirmi, bosorkami alebo odpadlikmi od viery a nasledne sa tu vykonavali aj popravy ludi odsudenych na smrt na zaklade “autos da fe“. Dnes je vyuzitie namestia o poznanie prijemnejsie :-). Mozete skocit do kaviarni, restauracii alebo barov, pripadne nakuknut do tradicnych starych obchodikov a nieco si kupit. Konaju sa tu aj oslavy sviatku sv. Izidora, patrona Madridu.

Ekvivalentom znamej londynskej Oxford Street (navstivila som v minulosti) je v Madride ulica Gran Via. Islo o pomerne velky projekt na vybudovanie hlavnej (najma obchodnej a dopravnej) tepny Madridu, kedy boli zrusene niektore ulice, aby sa vytvorila Gran Via. Ten “rychly zivot” sa odohrava zrejme prave tu. Najdete tu pobocky roznych bank (Banco de Espana, Banco Caixa, ActivoBank atd.), offices, obrovske nakupne domy Zara, Primark, Desigual, atd., uvidite ludi s najmodernejsimi outfitmi a samozrejme drahe auta. Gran Via je, ako som uz naznacila, obrovskym dopravnym uzlom, vedie z vychodnej strany Madridu od Calle de Alcala pri namesti Plaza de Cibeles (pri tomto namesti sa este neskor pristavim) az po zapadnu cast Madridu na namestie Plaza de Espana. Apropo, cca 10 minut chodze od Plaza de Espana som byvala, t.j. takmer v centre mesta, konkretne v hoteli pri San Bernardo a k tym najvyznamnejsim pamiatkam som sa vedela dostat peso za 10 – 60 minut (podla vzdialenosti tej ktorej pamiatky a sviznosti chodze). Do namestia Plaza de Espana sa vlieva niekolko velkych madridskych ulic a prave tu uvidite aj vysokanske budovy, ktore z tohto miesta robia modernu stvrt Madridu. Kto by chcel vidiet spanielske hlavne mesto ako na dlani, odporucam vyhliadku z hotela RIU Plaza Espana na Plaza de Espana (foto z vyhliadky pripajam na konci tohto prispevku). Ak vas to vsetko velke a moderne omrzi, staci vbehnut do niektorej bocnej ulicky a zas sa ocitnete v tych starych, nevyblyskanych, no krasnych a farebnych ulickach i zakutiach Madridu.

Spanielski krali milovali lov a zahrady. A skutocne, cely Madrid je kolorovany dlhymi pasmi a sirokymi plochami zelene (od lovu sa uz zrejme upustilo, ziadne stvanice na zver som nevidela :-). Velkych alebo mimoriadne znamych parkov a zahrad je v Madride minimalne sedem, no celkovy pocet parkov, parcikov a zahrad je tak vysoky, ze sa to asi nikomu nechcelo ratat (oficialny udaj som totiz nikde nenasla) a ani mne sa nechcelo z mapy pocitat :-). Najlepsim obdobim na ich pozretie je jar. Navsteva botanickej zahrady Real Jardin Botanico de Madrid, v ktorej sa mozete poprechadzat v zaplave tulipanov, ruzi a lalii, je vdaka bonsajom a sklennikom s masozravymi tropickymi rastlinami mozna a zaroven zaujimava celorocne. Srdce botanika zaplesa, lebo v tejto zahrade rastie uctyhodnych 6 000 rastlinnych druhov. Hadam najznamejsim parkom je park Retiro (Parque del Buen Retiro), oaza maximalneho kludu v rusnom centre Madridu. V parku mozete nasadnut na lodku na jazierku a urobit si okruznu jazdu, vyvalit sa do travy a spravit si piknik alebo pokecat alebo studovat / citat, skocit na zmrzku alebo pivo do niektoreho z bistier. Kto ma rad pohyb, bicyklovaniu, kolieskovym korculiam a behu tu nikto a nic nebrani. V parku najdete aj outdoorove posilovne a v lete sa to tu hemzi nadsencami jogy. Pokial ide o monumenty nachadzajuce sa priamo v parku, musim spomenut palac zo skla Palacio de Cristal, v ktorom sa casto organizuju docasne expozicie moderneho umenia a Velazquezov palac (Palacio de Velazquez). Najvacsou zelenou plochou v Madride je Casa de Campo, ma 1722 hektarov. Da sa tu robit aj lahsia turistika a najdete tu madridske Zoo-Aquarium. A to sme s vypoctom len zacali. Toho zeleneho je v Madride naozaj vela, co je s prihliadnutim na to, ze ide o rusne metropolis, velmi prijemny fakt. Tiez som si vsimla, ze kazde rano tu mestske sluzby cistia chodniky od odpadkov, t.j. vsade je pomerne cisto a pekne. Ulice udajne pravidelne splachuju uzitkovou vodou.

Pokial ide o spanielsku a vlastne aj svetovu literaturu, bolo by priam trestuhodne nespomenut pana menom Miguel de Cervantes :-). Tento spanielsky spisovatel a dramatik sa narodil nedaleko Madridu, v samotnom Madride studoval, isty cas zil a v tomto meste aj zomrel. Prezil velmi dobrodruzny zivot. Ked sa po druhykrat ocitol vo vazeni (bolo to v spanielskej Seville a vtedy mal uz len jednu ruku), zacal pisat roman, ktory ho najviac preslavil: roman Domyselny rytier Don Quijote de la Mancha. Ide o satiru na rytierske romany z obdobia renesancie. Cervantes v diele komicky vyjadril rozpor medzi skutocnostou a iluziou. Hoci uz bol stary, chudobny, jednoruky a mal za sebou rozne zivotne a literarne neuspechy, roman napisal bez zatrpknutosti, s usmevom, plny mudrosti a lasky k cloveku. Ide o jedno z najcitanejsich literarnych diel na svete a najcitanejsie a najprekladanejsie literarne dielo v Spanielsku. Notoricky znama epizoda z tohto romanu je boj rytiera s veternymi mlynmi (spojenie “bojovat s veternymi mlynmi” sa ustalilo aj u nas ako metafora na oznacenie vopred prehrateho boja). Hrdina romanu domyselny rytier Don Quijote de la Mancha svojimi idealmi o cti, slachetnosti a statocnosti naplnoval svoje ciny, no nevidel realitu. Tu mu predostroval jeho verny zbrojnos Sancho Panza, no rytier sa neunavne pustal do novych a novych dobrodruzstiev. Jednym z nich bol boj so styridsiatimi veternymi mlynmi, ktore povazoval za obrov. Otacajuce sa lopatky vsak zachytili utociaceho rytiera aj s konom, odhodili ich a bolo po bitke. Svoj neuspech v boji rytier okomentoval tak, ze obry mali viac bojoveho stastia a carodejnik ich premenil na mlyny, aby mu zmaril slavu z vitazstva. Premozeny mlynmi a podoprety vernym Sanchom Panzom sa potom vydal na dalsiu cestu, v ustrety dalsieho dobrodruzstva …

Spanielsko a priamo aj Madrid sa mozu popysit velkym poctom spisovatelov, basnikov a dramatikov – sucasnymi aj minulymi. Rovnako aj mnohymi divadelnymi a opernymi scenami.

Umenie, galerie, muzea a vystavy su osobitnou kapitolou Madridu a kazdy milovnik (najma vytvarneho umenia, no nielen) vie alebo tusi, kam povinne maju smerovat jeho kroky. K tejto tematike zavesim osobitny post, pretoze ani ja som kulturne nelenila a jedno muzeum svetoveho vyznamu som navstivila :-). A bol to veru zazitok, na ktory (kiezby) nezabudnem :-).

Kedze futbal nie je moja parketa, do futbalovych tem sa nejdem pustat :-). Aby moja ignoracia nezdvihla fanusika tohto sportu z lavicky, aspon tolko, ze v Madride sidlia dva zname futbalove kluby: Real Madrid a Atletico Madrid. Domacim stadionom Realu Madrid je Estadio Santiago Bernabeu (kapacita je cca 81 tisic fandov a dostanete sa k nemu modrou linkou metra 10) a domacim stadionom Atletica Madrid je Wanda Metropolitano Stadium (kapacita je cca 68 tisic fandov a nasadnut musite na zltu linku metra 7 – upresnila by som, ze je to skor okrova farba metra a nie zlta a to by bolo k futbalu asi vsetko z mojej strany :-). Kazdopadne, ist na stadion a pozriet si niektory zapas by som v pohode rada (musi to byt uzasna atmosfera), ale nebol cas a dala som prednost inym aktivitam, mojmu srdcu blizsim :-). Spominam si (pokial ide o silnu atmosferu na obrovskom stadione) na baseballovy zapas v Tokyu (baseball je top sportom v Japonsku) – o pravidlach baseballu, teamoch a hracoch som nevedela nic, ani som netusila, fanusikovia koho sedia v rade podo mnou alebo nado mnou, no rychlo som sa zaradila, zvolila spravnu fandiacu strategiu a atmosfera bola naozaj vyborna, stalo to teda za to. Nasledovanim obligatneho postupu pri ucasti na masovych sportovych podujatiach “rock up on game, get your tickets, get ready to scream, shout and cheer” by aj pre mna bola atmosfera na madridskych futbalovych stadionoch urcite nezabudnutelna. Mozno nabuduce.

Pripajam este zopar mojich foto z toho krasneho Madridu (len random vyber).

V historickej casti Madridu sa mi pacili aj oznacenia ulic, namesti a namesticok, resp. tabulky s ich oznacenim – vid kolaz fotiek nizsie. Hned na prvej fotke je tabulka oznacujuca (ak to doslova prelozim do slovenciny) “Laktovu ulicu”, pretoze “codo” je v spanielcine laket.

Pokial ide o jedlo, pitie, zabavu a uz avizovany link na osobku zo Slovenska, ktoru som spoznala v Madride a ktora je tam ako doma, vsetko publikujem v dalsom poste.

Zaujimavost: hoci vykanie v spanielskej gramatike existuje, tu sa neuplatnuje, tyka si kazdy s kazdym (aj podriadeni vs nadriadeni, deti v skole vs ucitelia, atd.).

PS na temu Madrid vs Barcelona: Hovori sa, ze Madrid je v tieni katalanskej Barcelony. Niektori (dusou oddani skor Barcelone) to vysvetluju pritomnostou mora v Barcelone. Ini (dusou oddani skor Madridu) oponuju, ze hoci Madrid nema more, ma atmosferu, ktoru mu moze zavidiet aj Barcelona a je srdcom Spanielska. Niektori zas hovoria, ze tieto mesta su dost odlisne, nedaju sa porovnat, no ked vezmu na zretel atributy oboch miest, ktore ich robia prijemnymi, vychadza Madrid udajne ako vitaz. Osobne neviem porovnat, lebo v Barcelone som nebola, no pre mna je Madrid s jeho obyvatelmi (Madrileños) na top priecke miest, ktore som v Europe zatial navstivila. Hoci je to metropola a bezny ruch kazdodenneho zivota s trubenim aut ci motoriek k nemu celkom prirodzene patri, na strane druhej tu vladne pohodka, uvolnenost, pocujete strngajuce pohariky naplnene vybornym vinom a neutichajuce rozhovory miestnych, odniekial doliehaju zvuky gitary, proste carovne mesto. Samozrejme, aj Barcelonu a tiez Sevillu, Granadu, Valenciu, Zaragozu, akvadukt v Segovii atd. by som chcela vidiet:-). Hasta luego, Madrid, muchas gracias por todo.

Podtitul: Ak mas pocit, ze si uprostred nicoho, tak ides spravnym smerom.

Mala som sen o miestach, ktorych magia je vynimocne silna. O miestach, kde ma obklopi divoka priroda, nekonecne lesy, trblietave jazera, cisty vzduch a zazijem autenticky pocit, ze som “in the middle of nowhere” …

—- to be continued —

… ten sen sa stal skutocnostou a este krajsou, neuveritelnejsou a pestrejsou nez bol moj sen.

Vyber lokacie pre moj minulorocny vylet bol takpovediac intuitivny. Chcela som vidiet nieco povodne, co vyzera stale zhruba tak, ako to asi vyzeralo na Zemi v minulosti a kde znova zazijem ten (tazko opisatelny a prudko navykovy) pocit znesitelnej lahkosti bytia:-), ktory som opakovane zazila v Afrike. Rozhodovala som sa medzi Patagoniou, Novym Zelandom a tymito koncinami. Finalny vyber som urobila spontanne – tak trochu som vzala do uvahy, ze v Argentine som uz bola a bolo mi povedane, ze na Aljaske toho uvidim (co do rozmanitosti) ovela viac nez v Patagonii, na Oceaniu som cestovatelsky este “nedozrela” (nedostavil sa u mna ten povestny cestovatelsky, velmi individualny, pocitovy stimul, ze treba ist), no hlavne preto, ze trip na Novy Zeland sa oplati spojit kvoli letenkam a dlzke letu aj s nejakym inym (najskor plazovym) ostrovom a ten som nemala vybraty. Apropo, neskor mi zopar cestovatelov, ktori uz na Zelande boli, povedali, ze Aljaska a Novy Zeland (konkretne jeho juzny ostrov) su si v mnohom velmi podobne destinacie.

Ako spieva Joe Cocker: “All I know is the way I feel. When it’s real, I keep it alive.” (“Vsetko, co poznam, je cesta, ktoru citim. Ak je to skutocne, udrzujem to nazive.”)

Pridam este zopar “basic” realii a zaujimavosti na dotvorenie obrazu. Na margo fotiek – vsetky fotky, ktore som v prispevkoch o AK a YT doposial zavesila, su random vyberom, mam ich kvantum – neratala som ich, vlastne uz po jednej ceste v minulosti, z ktorej som si priniesla cca 5 tisic (nevytriedenych) fotiek, fotky nepocitam. Najnovsie ich triedim uz v krajine, kde fotim, doma potom samozrejme robim dalsie selekcie, cize kopec vymazem, ale stale ich vela zostava.   

Americky stat Aljaska a kanadske teritorium Yukon su dva susediace REGIONY LEZIACE NA SEVERNOM POLARNOM KRUHU. Na mieste polarneho kruhu moja noha nestala, no nebola som daleko. Najviac som sa priblizila na vzdialenost 200 km, co nie je vela, ak by som si nevyhnutne chcela “odskrtnut” zaujimavu rovnobezku (priznavam, ze byt pri rovniku alebo stat na Obratniku kozorozca sa mi pacilo prave kvoli vynimocnosti miesta:-), no kedze sme mali co robit, aby sme dosli vzdy do dalsieho ciela tak, aby sme sa stihli pred nocou ubytovat, nedalo sa najazdit za jeden den 400 km navyse. Severny polarny kruh je z geografickeho hladiska severna polarna (myslena) kruznica pretinajuca vsetky najjuznejsie miesta na severnej pologuli, na ktorych je mozne vidiet slnko pocas letneho slnovratu plnych 24 hodin (tzn. kde slnko nezapadne za obzor) a na ktorych pocas zimneho slnovratu slnko neuvidite vobec (tzn. slnko nevyjde za obzor). Exaktne ide o rovnobezku 66° 33′ severnej zemepisnej sirky a moja noha stala na rovnobezke cca 65 °. Dosledkom prevahy denneho svetla v letnom case nie su chodiace nevyspate mumie:-), ale prekvapivo aktivni rezidenti. Nasincov zvyknutych na produkciu melatoninu v istom nocnom case prekvapia nocne zabavky miestnych ako napr. sportove zapasy a rodiny vydavajuce sa hned po zjedeni vecere na niekolkohodinove tury. Nemozem povedat, ze by nocne svetlo malo na nas podobne ucinky, t.j. po nociach sme nebehali po lesoch a boli sme radi, ze sme:-). Ked sme pri teme polarnych oblasti, este jedna zaujimavost: na Aljaske sa nachadza mesto North Pole (Severny pol), ktore som navstivila. Pripustam, ze ide (aspon trosku) o turisticky “trap”, no ak milujete Vianoce, je to mestecko stvorene pre vas. Vianoce tu trvaju po cely rok (Where the Spirit of Christmas lives year´ round), miestni muzi nosia bradu a vsetko, vratane poulicnych lamp, je vianocne vyzdobene. Mozete si tu nakupit vianocne dekoracie alebo suveniry a poslat list Santovi:-). Tiez sa dotknem temy, preco sa tak casto pri odvolavkach na Aljasku a Yukon spomina VOLANIE DIVOCINY (The Call of the Wild). Je to nielen pre divokost tunajsej prirody, ale najma preto, ze jednym z diel Jacka Londona (uspesneho spisovatela s neuspesnymi zlatokopeckymi pokusmi) bol nesmrtelny roman s prislovecnym nazvom “The Call of the Wild”. Dej sa odohrava prave v tychto koncinach drsneho americkeho severu, kde ludia aj zvierata zvadzaju kazdodenny boj o prezitie a kde vyhrava nielen sila ale aj uslachtilost ducha, cest a spravodlivost. Nejde vsak o jediny Jackov roman, ktory napisal v tomto prostredi. A ano, bola som aj v domceku (Dawson City, Yukon), v ktorom Jack skutocne byval. Knihu “The Call of the Wild” som kupila pre mojho zatial malickeho synovca Oskarka a zabehla som s nou na yukonsku postu, aby mal aj autenticku peciatku (knihu mu odovzdam, ked bude vediet citat:-). Nemozem opomenut ani fenomenalny prirodny ukaz AURORU BOREALIS. Je to zelena polarna ziara, ktora sa objavuje na oblohe niektorych miest na severnej pologuli. AK a YT patria k najlepsim miestam na jej pozorovanie a YT dokonca mnohi povazuju za (v tomto ohlade) uplne najlepsie miesto na svete. Co este sa mi spaja s tymito regionmi? Urcite tundra a permafrost, no a velmi mili ludia. Specialne na Aljaske (kedze v nej som pobudla dlhsie) som si uvedomila, aki su tu ludia zlati a pohodovi, no a tiez, ake je to tu bezpecne. Aljaska patri k najbezpecnejsim miestam na svete, ludia si tu nezamykaju ani auta, ani pribytky.

ALJASKA! Motta a slogany, ktore neodmyslitelne patria k tomuto 49. a sucasne najvacsiemu statu USA: The Last Frontier / The Land of the Midnight Sun / North to the Future / The Land which is not an Island (k sloganom este nizsie). Aljaska je jednym z najbohatsich a rasovo najdiverzitnejsich statov USA. Geograficky je exklavou, pretoze od zvysku USA ju oddeluje Kanada. Je tiez jedinym statom, ktoreho hlavne mesto je dostupne len lodou alebo lietadlom – mesto Juneau, ktore nespaja so zvyskom Aljasky ziadna cesta. Aljasske auta maju ECV s napisom “The Last Frontier” (t.j. posledna hranica, co doslova znamena posledna hranica medzi clovekom a divocinou). Kedze za letneho slnovratu tu slnko nezapada a potom v priebehu leta zapada az okolo polnoci, Aljasku nazyvaju “The Land of the Midnight Sun” (t.j. krajina polnocneho slnka). Narodne motto krajiny je “North to the Future” (t.j. na sever do buducnosti). Nazov statu pochadza z eskimackeho Alaskax alebo Alyeska, ktore znamena “The Land which is not an Island” (t.j. Zem, ktora nie je ostrovom). Na statnej vlajke AK su Velky voz a Polarka na modrom pozadi. Motiv je dielom len 13-rocneho eskimackeho chlapca Bennieho Bensona, ktory so svojim navrhom vyhral v roku 1926 sutaz o najlepsi dizajn. Narodnym kvetom je nezabudka, ktora rastie napriec celou AK, no ja mam pred ocami hlavne kyprinu uzkolistu. Jej fialovo-ruzove kvety uzasne vynikli v tej zaplave zelenej. Narodnym stromom je sitka (smrek sitkovy), ktora v lokalnych podmienkach dorasta do uctyhodnych vysok. Narodnym sportom su (ako inak) psie zaprahy, resp. trail sani tahanych psami. Najznamejsie preteky musherov su aljassky Iditarod (938 mil) a aljassko-yukonsky Yukon Quest (1 000 mil). Ked priletite do najvacsieho aljasskeho mesta Anchorage a uvidite Starbucks, Wal-Mart, Burger King a pod., nenechajte sa zmylit, ze ste v severnej “naklonovanej” verzii USA. Nie ste:-). O omyle vas presvedci bud prechadzajuci sa medved, kojot, sob karibu alebo spomenuta aurora borealis pretinajuca nocnu oblohu alebo megadavka denneho svetla (len 4 hodinky tmy po vacsinu leta, ak vobec). Na Aljaske sa nachadza neuveritelnych 3,5 miliona jazier s plochou aspon 8 hektarov. Pokial ide o geologicke rozmary alebo aktivity, treba spomenut velmi caste zemetrasenia, cinne sopky (najma na aljasskom suostrovi Aleuty) a jeden z najvacsich prilivov Severnej Ameriky s rozdielom 10,7 metra medzi prilivom a odlivom. Apropo, Aljaska ma viac kilometrov pobrezia nez cele kontinualne uzemie USA dohromady.

YUKON! Jedno z 3 kanadskych teritorii, ktore dostalo nazov podla rovnomennej rieky Yukon. Meno pochadza z jazyka povodnych obyvatelov a znamena “velka rieka”. Teritorium nema oficialne narodne motto, ale najznamejsim sloganom je “Larger than life“, ktory pripusta rozne vyznamy. Ak miesto navstivite a precitite, nieco vas urcite napadne. Jeden anglicky cestovatel to pekne vystihol (nasleduje volny a skrateny preklad): “Iste, su aj rozlohou vacsie uzemia nez Yukon. Jeho velkost je impozantna, no nie nejako specialna. Tu zvlastnost pochopite, az ked spoznate tuto obrovsku krajinu, az ked ju precestujete. Vtedy vas napadne, co sa skryva za slovami “Larger than life”. Pre mna je to emocia. Nieco, co sa neda uchopit, ani pochopit rozumom, pretoze je to prilis velke. Predstavte si, ze hodiny jazdite bez toho, ze by ste stretli niekoho ineho. Predstavte si, ze popri ceste vidite len medvedov. Predstavte si ladovce, hory, nekonecne lesy a krystalovo ciste jazera. Predstavte si, ze svet je ten najvacsi skoricovy zavin. To vsetko vystihuje Yukon, to vsetko v nom najdete.”

Hlavnym mestom teritoria Yukon je Whitehorse, t.j. Biely kon:-). Mesto bolo pomenovane podla vodnych kaskad Whitehorse, ktore tvarom a farbou pripominali hrivu bieleho kona. Znacnu cast uzemia Yukonu tvori Yukonska pahorkatina, v ktorej ma povodie aj tato mohutna rieka Yukon s dlzkou vyse 3 tisic km. Prameni v Kanade, aj vyse polovica jej toku sa nachadza v Kanade, dalej preteka cez Aljasku a vlieva sa do Beringovho mora. Povodie rieky Yukon je 840 tisic km2, co ju robi najvacsou riekou v YT a AK. Bola jednou z najdolezitejsich dopravnych tepien pocas zlatej horucky na rieke Klondike (pritok Yukonu).

Teritorium Yukon sa rozklada v severnej casti Skalistych hor a na jeho uzemie zasahuje aj rozsiahle pohorie Kordillery. Az 19 z 20 najvyssich hor Kanady lezi prave v tomto teritoriu. Vo velehorskych priesmykoch a udoliach sa nachadza mnozstvo ladovcovych a horskych jazier. Chranenymi oblastami YT su 3 narodne parky a 4 teritorialne parky. V doprave ma vacsi podiel letecka doprava, t.j. hydroplany a ski planes. Typickym stromom je tu jedla.

Ako dalej spieva Joe Cocker: “The road is long, there are mountains in our way, but we climb a step every day.” (“Cesta je dlha, su pred nami hory, no my stupame o krok kazdy den”.)

A este pridam informaciu o rozlohe Aljasky a Yukonu, v ktorych sa da urcite dobre skryt a lahko stratit :-), a o ich riedkom osidleni. Aljaska ma rozlohu 1.717.856,00 km2 (je teda cca 35 krat vacsia ako Slovensko) a ma zhruba len 739.795,00 obyvatelov. Nedavno som citala, ze ak by mal New York rovnaku hustotu populacie ako Aljaska, na Manhattane by zilo 16 ludi. Pokial ide o pomer muzov (rezidentov) a zien (rezidentiek), udajne tu pripada 10 muzov na 1 zenu. Yukon ma rozlohu 482.443,00 km2 (je teda cca 10 krat vacsi ako Slovensko) a ma len 35.874,00 obyvatelov, comu podla poctu obyvatelov miest SR zodpoveda Spisska Nova Ves alebo Komarno.

Podtitul 1: Dawson City – mesto ako z romanov Jacka Londona, dobova architektura, prasne cesty, salony, bary, kabaret a kankan, Downtown hotel, clenstvo v klube “Sour Toe Cocktail Club” a bizarny drink s mumifikovanym ludskym prstom

Podtitul 2: Pravidlo baru v Downtown hoteli: “You can drink it fast, you can drink it slow, but your lips must touch the toe.” Dalsie pravidlo: neprehltni ten prst, lebo zacvakas pokutu.

Legendarna zlata horucka vypukla na Aljaske a v kanadskom Yukone v povodi riek Yukon a Klondike a ich pritokov na konci 19. storocia. Jednym z centier, v ktorom sa sustredoval zivot vtedajsich zlatokopov a drsnych chlapikov, bol Dawson v Yukone. V casoch najvacsej slavy, t.j. koncom 19. storocia, mal zhruba 40 tisic obyvatelov a bol tak najvacsim kanadskym mestom na zapad od Winnipegu. Statut mesta ziskal zaciatkom 20. storocia. Aby si prevazne muzski obyvatelia Dawsonu kratili dlhe vecery na mieste tak velmi vzdialenom od inej civilizacie, vznikli tu postupne mnohe salony, kabarety, kasina a verejne domy. Hoci odvtedy uz ubehlo vyse 120 rokov, v meste akoby zastal cas. Povodne stavby tu dodnes stoja, cesty v downtowne nie su vyasfaltovane, vladne tu prijemna, jemne ospanliva atmosfera a vy budete mat pocit, ze ste sa ocitli na divokom zapade alebo v romanoch Jacka Londona (apropo, jeho domcek a muzeum mu venovane som si tu tiez pozrela). Dawson City je naozaj velmi zaujimave a urcite originalne mesto. Lezi pri sutoku oboch spomenutych riek (Yukon a Klondike) v oblasti na severe Kanady, blizucko hranic s Aljaskou. Dnes zije prevazne z prijmov z cestovneho ruchu. Len niektori rezidenti sa venuju “zlatokopectvu”, no uz davno nie manualnemu ryzovaniu zlata v studenych potokoch, ale modernej strojovej tazbe zlata. Turisticka sezona tu trva velmi kratko – pripada na cas nasho leta. Mesto lezi v subarktickom pasme, preto zimy su tu mimoriadne krute, no v lete tu byva velmi teplo a samozrejme, ako vsade v tychto koncinach, pocasie je premenlive, casto sprchne – ja som tu cez den pobehovala v kratasoch. Dawson City ma dnes len cca 1 300 obyvatelov, no aj tak je druhym najvacsim mestom teritoria Yukon (tym najvacsim a zaroven hlavnym mestom Yukonu je Whitehorse, ktore sa nachadza cca 530 km od Dawson City a ktore som tiez navstivila). Najblizsou civilizaciou s vacsim supermarketom s potravinami je aljasska osada Tok, vzdialena cca 300 km od Dawsonu (aj tu vkrocila moja noha).

Bizarny drink a certifikat o clenstve v elitnom klube „Sour Toe Cocktail Club“ resp. Klube kysleho prsta (nic pre slabsie povahy): stojim na jednej z prasnych ulic v Dawson City a moje kroky smeruju do nepochybne najznamejsieho miestneho baru alebo salonu, ktory sa nachadza v Downtown hoteli – na fotke nizsie.

Vchadzam dverami, ktore sa rozletia a obklopi ma sero, stare stolicky a stoly, klavir, dlhocizny barovy pult a uputavky na “Sourtoe cocktail”. Co je to za drink? Povedala by som, ze je to drink ako stvoreny pre odvaznejsie natury, ktorym takpovediac nevadi (mierne kanibalisticky vyznievajuci) kontakt vlastnych pier s amputovanym ludskym palcom z cudzej nohy (co je samozrejme vzdy lepsie, nez keby bol z vlastnej nohy). Uz som sa stretla s bizarnymi drinkami (ako napr. vodka s krvou alebo zlcou hada – tzv. hadi shot vo Vietname), no toto prekonalo vsetko. V rade na drink stoji uctyhodny pocet ludi – je o to vraj vzdy velky zaujem. Vidim tu prevazne muzov, no najdu sa aj odhodlane zeny. Ako prebieha Sourtoe drinkovanie? Vyberiete si alkohol z tabule (minimalne usmev vyvola nadpis “fancy cocktails”) – na vyber je napriklad miestna whiskey Yukon´ Jack alebo Klondike Vodka a pri nich je zretelne modrou fixkou dopisane “+ TOE”, t.j. plus prst k tomu … nuz, proti gustu … Ked naberiete odvahu a vyberiete si destilat, presuniete sa k stoliku, pri ktorom sedi kapitan alebo kapitanka, ktori vas budu sprevadzat pri inak certifikovanom popijani drinku. Na striebornom podnose troni v soli scernany ludsky palec z nohy aj s nechtom (v case, ked je bar zatvoreny, je prst umiestneny a konzervovany v alkohole). Kapitan alebo kapitanka vam vysvetlia pravidla (you can drink it fast, you can drink it slow, t.j. mozete drink rychlo kopnut do seba alebo ho pit pomaly) a zaroven kontroluju, ci splnite podmienku na obdrzanie certifikatu (but your lips must touch the toe, t.j. vase pery sa musia dotknut palca). Potom teatralne zamavaju amputovanym prstom vo vzduchu, hodia ho do vami zvoleneho drinku a vy to vypijete (samozrejme bez palca). Obcas sa stava, ze palec sa nechce posunut a ostava nalepeny na dne poharika, tak to potom treba zopakovat a poharikom potriasat, aby sa palec pohol a vase pery sa ho dotkli. Hoci to bude zniet neuveritelne a zaroven morbidne, no stalo sa, ze niekto palec aj prehltol. Pokuta za to bola donedavna 500 dolarov. Vacsinou islo o neumyselne prehltnutie, no v roku 2013 sokoval barmanov neznamy muz, ktory si kupil Sourtoe kokteil (whiskey verziu), poharik obratil do seba, palec prehltol, na stol polozil sumu vo vyske pokuty, t.j. 500 dolarov a odisiel. Bar vtedy zvysil pokutu z 500 dolarov na 2500 dolarov (esteze nezaviedli trest v podobe odseknutia a zhabania palca konzumenta). Okrem toho sa stava, ze prst niekto ukradne. Z toho mozno dedukovat, ze “prstov v obehu” uz bolo niekolko. Odkial pochadzaju? Su to prsty od donorov, t.j. bud od zijucich ludi, ktorym bol prst amputovany napriklad pri nehode a darovali ho baru alebo od mrtvych ludi, ktori v zavete odkazali svoj palec baru. V minulosti to boli skor prsty, o ktore prisli donori v dosledku omrzlin (nic ojedinele v tychto drsnych podmienkach s extremne nizkymi teplotami).

Ked ste uspesne dodrinkovali a splnili podmienku, kapitan vam pogratuluje, nadiktujete svoje meno a priezvisko a dostanete certifikat o tom, ze ste sa stali clenom klubu “Sour Toe Cocktail Club”. Samozrejme, nie je to pre kazdeho zaludok (asi nevhodne spojenie, ved palec nesmie putovat do zaludka:-). Nie je to proste pre kazdeho a aj okolostojaci divaci vedia reagovat rozne – nielen nadsenymi ovaciami ale aj cistoslovcami plnymi znechutenia. Dali by ste si? Na zdravie vsetkym odvazlivcom:-).

Historia tradicie Sourtoe kokteilov: Majitel baru v Downtown hoteli – svojrazny a excentricky kapitan Dick Stevenson nasiel v kajute svojej starej lode flasu s alkoholom, v ktorej bol ludsky palec. Rozmyslal, ako s nim nalozi. Bolo to v roku 1973, ked Dick Stevenson palec z flase vybral, hodil ho do pohara so sampanskym a drinku dal nazov Sourtoe Cocktail. Jeho pitie sa stalo miestnou zabavkou. Inkrimovany palec patril niekdajsiemu miestnemu zlatokopovi Louiovi Linkenovi. Pisal sa rok 1920, boli to casy dozvukov zlatej horucky, no sucasne casy prohibicie. Bratia Louie a Otto Linkenovci si zarabali pasovanim alkoholu a pocas jednej z dodavok, kedy v oblasti panovala snehova burka, dostal Louie omrzlinu na palci na nohe. Brat Otto mu palec pohotovo amputoval sekerou, aby sa predislo gangrene. Palec potom na pamiatku uschovali vo flasi s alkoholom, ktoru o vyse patdesiat rokov neskor nasiel a otvoril kapitan Dick Stevenson. Louiov palec vsak skoncil v zaludku jedneho stamgasta – ten chcel urobit rekord, vypil 12 poharikov, opil sa, a pri piti 13. poharika spadol zo stolicky a palec nechtiac prehltol. Ako som pisala vyssie, odvtedy sa naslo zopar dobrovolnikov, ktori darovali svoj palec – v obehu ich tak bolo dovedna asi tucet.

Koho by este zaujimalo, recept na kokteil (v originalnom zneni):

• 1 ounce (minimum) of alcohol (nemusim prekladat)
• 1 dehydrated toe (jeden vysuseny resp. mumifikovany prst na nohe)
• garnish with courage (ozdobene odvahou)

Cena za kokteil sa sklada:

• 5-7 $ za stamperlik alkoholu podla druhu
• 5 $ za prst (tzv. toe tax)
• tips pre kapitana / kapitanku

Natiska sa otazka, ako to bolo s mojou odvahou? Certifikat som neobdrzala – pozor, nie preto, ze by som prst prehltla alebo ho ukradla:-). Vnimavy citatel tusi, ze som si jednoducho Sourtoe kokteil nedala. Napadnut ma to napadlo, no sama pre seba som tento zazitok nepotrebovala. Viem, bolo by zaujimave postnut takyto netradicny certifikat, no nemala som ani chut na tento “fancy” drink a ani realnu tuzbu mat certifikat. V Dawson City som spala dve noci a ani druhu noc som si to nerozmyslela a vlastne doteraz som nedostala chut:-) -> I am really not impressed -> ale nic proti drinku, tie prsty nie su odrezane proti voli nejakych neborakov, takze je to humanne a ked mate radi whiskey alebo vodku, zvladnete mozno aj verziu s prstom:-).

Gold Rush Times som si oslavila po svojom na dvoch dalsich miestach v Dawsone – v bare, kde som si pozrela kankanove predstavenie a este v jednom podniku, kde som mala yukonske pivo. Mesto je dost plne turistov (no nikdy si pod tym pojmom nepredstavujte masy, take nieco tu a ani na Aljaske neexistuje), slnko tu pred polnocou nezapada a tak je atmoska mesta o to viac posobivejsia – idete v noci za svetla / polosvetla okolo vsetkych tych starych domov, obklopi vas duch slavnych zlatokopeckych cias a zastavite sa na drinku tam, kde sa vam paci a pozriete si kankan v jednej z jeho verzii alebo aj vsetky:-).

Tento post bol zamerany na sourtoe kokteil a inu nocnu zabavku, no v meste Dawson City som pobehala a videla pocas nasledujuceho celeho dna kopec dalsieho zaujimaveho vratane muzei, vyhliadok, hrobu jedneho znameho Cecha atd. Ubytovana som bola cca 3-4 km od downtownu (pekna prechadzka popri rieke Yukon). Ked sme opustali Dawson City, isli sme kompou cez rieku Yukon (auto sa nalodilo na kompu) a odtial sme nabehli na epicku dialnicu Top of the World Highway, aby sme sa vratili naspat na Aljasku a pokracovali dalej a dalej az do Narodneho parku Denali = symbol Aljasky a miesto, kde sa nachadza najvyssia hora Severnej Ameriky, hora s najextremnejsim pocasim na svete, hora s tretou najvacsou prominenciou na svete (najvacsou po Mt. Evereste a Aconcague), hora s vacsim vertikalnym stupanim nez pri vystupe na Mt. Everest: hora Denali (Mt. McKinley).

Podtitul 1: male uzemie resp. oblast alebo stat (podla hodnotiaceho subjektu) s velmi mladym obyvatelstvom a velkymi nepriatelmi

Podtitul 2: Pristina, Nene Tereza, stredoveka bitka na Kosovom poli, vyborna kava a najlepsie macchiato na svete, jedna stavba v “top ten” nelichotiveho rebricka, velmi mili Kosovcania, uzasny lokalny trh s reklamne krasnym ovocim a çifteliami

Aspon zakladne “antre” ku Kosovu: Vyhlasenie nezavislosti Kosova od Srbska v r. 2008 je geopoliticky a medzinarodnopravne kontroverzna tema. Kosovo uznava ako nezavisly stat tesna vacsina clenskych statov OSN (100 zo 193 statov). Slovensko neuznalo nezavislost Kosova. Medzinarodny sudny dvor v Haagu (ICJ) vydal na ziadost Valneho zhromazdenia OSN stanovisko (s povahou “advisory opinion“), v ktorom konstatoval, ze vyhlasenim nezavislosti Kosova nedoslo k poruseniu medzinarodneho prava. Vacsina obyvatelov Kosova su etnicki Albanci (90 percent obyvatelstva) a z nich sa vacsina (90 percent) hlasi k islamu. Priemerny vek kosovskych Albancov je 27 rokov a ti sa stavaju k islamu a aj k ostatnym nabozenstvam skor chladne. Bezne sa docitate o “albanskom lahostajnom islame”. Vrely, priam citovy vztah preukazuju Matke Tereze – nebohej reholnej sestre albanskeho povodu. Hlavna ulica v Pristine nenesie nazov po ziadnom z moslimskych mudrcov ale je pomenovana po tejto malickej zene s obrovskym srdcom ako “Bulevardi Nena Tereze”. V Kosove sa dohovorite po anglicky, srbsky a albansky, lebo vsetky tieto tri jazyky su statnymi uradnymi jazykmi. Hlavnym mestom Kosova je Pristina.

S vyobrazeniami Matky Terezy (jej podobiznami, sochami, pamatnikmi, domom atd.) som sa stretla na viacerych miestach na Balkane – v Albansku (jej otec pochadzal z Albanska), v Kosove (jej mama pochadzala z mesta, ktore sa nachadza v dnesnom Kosove) a v Macedonsku – po novom v Severnom Macedonsku (narodila sa v jeho hlavnom meste Skopje). Najblizsi vztah mala Matka Tereza k Indii – v nej zila a posobila ako reholna sestra, prijala indicke obcianstvo a tu aj zomrela (konkretne v indickej Kalkate). Sama hovorievala: “Krvou som Albanka, obcianstvom som Indka, vierou som katolicka sestra. Patrim celemu svetu.” Okrem mnohych inych vyznamenani a poct ziskala cestny doktorat univerzity v Cambridge a Nobelovu cenu za mier. Za blahoslavenu ju vyhlasil papez Jan Pavol II. a za svatu ju vyhlasil papez Frantisek.

Okrem tohto moderneho pamatnika venovaneho Matke Tereze je v Pristine aj susosie Matky Terezy s malym chlapcekom.

Ako by bolo mozne pri potulkach Kosovom vynechat Kosovo pole? Do detailov nebudem zachadzat (milovnici a znalci historie, prosim, preskocte tento odsek, lebo uvediem len strohe informacie, ktore by vas neuplnostou poburili:) a pre tych ostatnych hned na uvod podciarknem, ze bitka na Kosovom poli bola vyznamnym historickym medznikom, ktory ovplyvnil nasledujuce storocia zivota v Europe. Odohrala sa 28. juna 1389 medzi Srbskym carstvom a jeho spojencami na jednej strane a Osmanskou risou na druhej strane a rozhodovalo sa v nej o osude stredovekeho Balkanu. Este par desatroci pred touto bitkou takmer nikto v Europe nevedel o malom emirate osmanskych Turkov, no jeho sila postupne rastla a vyboje boli coraz expanzivnejsie. Na Kosovom poli – v samotnom srdci stredovekeho Srbska sa uz zhromazdila velmi silna osmanska armada (ovela pocetnejsia a zocelenejsia). Osmanski Turci v tejto bitke definitivne porazili Srbske carstvo, ktore sa dostalo na vyse dalsich 500 rokov pod turecke jarmo. Dosledky srbskej porazky nadobudli dalekosiahle rozmery. Turci nekompromisne vyhladili vsetku srbsku slachtu a uzemia medzi Dunajom, Savou, Drinou a Timokom sa dostali do ich vazalskej zavislosti. Osmanskej risi sa tak otvorila brana na Balkansky polostrov, cim bol na stovky rokov ovplyvneny osud nielen porazenych Srbov, ale aj podstatnej casti Europy. Dodnes je 28. jun (den sv. Vita) pre Srbov pamatny ako den nestastia.

A podme uz na kavu:-).

Najlepsie macchiato na svete robia (podla hodnotenia baristov!) v Kosove a uznavaju to aj Taliani:-). Ja som macchiato nepila, mala som kavu bez mlieka, no ako pisem pod fotkou vyssie, bola to suverenne jedna z najlepsich kav, aku som kedy-kde pila. Vseobecne na celom Balkane (teda v kazdej krajine, ktoru som v tomto regione navstivila), mali vybornu kavu. Pripajam aj link na clanok “Where’s the Best Macchiato in the World? (Hint, It’s not in Italy)”, v ktorom sa docitate aj o tom, v com spociva tajomstvo pripravy tejto vychyrenej kosovskej verzie macchiata: https://www.yahoo.com/lifestyle/wheres-the-best-macchiato-in-the-world-hint-its-99063462232.html

Z Pristiny mam vela fotiek, no nemozem tu zavesit cely album. Pofotila som napr. narodne divadlo, kosovske muzeum, dalej etnograficke muzeum a aj jeho expoziciu, centrum mesta pri pesich potulkach, atd. Ak by som to mala zhrnut, architektura mesta vas zrejme nenadchne, centrum Pristiny zial preslo destrukcnou etapou – akciou s nazvom “Destroy the old – build the new”, kedy z mesta vymizlo viacero starobylych budov a vznikli nove, na mna dost socialisticky posobiace stavby. Aj ked mesto neocari, neohuri, ludia su tu velmi mili, zlati, kava je super, jedlo je super, je fajn poprechadzat sa na hlavnej triede alebo po Kosovom poli a vidiet vsade rastuce pivonky. Kedze vzdy rada navstevujem aj lokalne trhy (ved na nich sa odohrava kazdodenny zivot beznych ludi), pridam aspon nejake fotky z kosovskeho trhoviska, no najskor predstavim este jeden monument, ktory je symbolom pre mlade Kosovo (jeho umelecku hodnotu zrejme netreba rozoberat, myslim, ze o to autorovi ani neslo).

Tagy: antropocen, v divocine sa nespravam ako divoch, pravidla na prezitie v prirode a na jej ochranu, z Aljasky az do Afriky a spat, majestatne orly a novosvetske dikobrazy, cinorode komare a topiace sa ladovce

Zijeme v “antropocene”, v ere cloveka resp. ludskej dominancie. Tento pojem zaviedla geonochronologia na oznacenie obdobia, v ktorom ludstvo svojou cinnostou globalne ovplyvnuje zemsky ekosystem i geologiu.  Zjednodusene povedane, clovek je dnes panom vsetkeho a nad vsetkym. Dostaneme sa polahky asi uplne vsade, nic nie je prekazkou a takmer vsetky uzemia su uz “podrobene”.

Ak hladate miesta na Zemi, kam antropocen zatial nedorazil alebo sa aspon neprejavil v plnej sile, miesta, kde dominuje priroda a jej zakony a kde je panom skor medved nez clovek, vyberte sa na americku Aljasku alebo do kanadskeho teritoria Yukon. V tychto odlahlych koncinach sa zvecni vas sen o povodnej divocine, uvidite dokonale krasnu a cistu prirodu, nedotknute uzemia bez ludi. Civilizacia tu nema takmer ziaden vplyv a vy si uzijete neuveritelny pokoj a samotu. Staci vyjst z nejakeho mesta (je ich tam len zopar) a nestretnete takmer ziadne auto. Cakaju vas ladovce, rieky, ktore si same vyhlbili cestu, jazera, kilometre lesov v udoliach a obrovske hory. Vacsia cast uzemia nie je pristupna ani autom, ani peso.

Divocina neznamena, ze sa v nej mam spravat ako divoch:-). V prvom rade treba respektovat pravidla na ochranu miestnej prirody a krajiny (enviro), aby aj po nas zostali uzemia neporusene a ciste. S cim sa tu stretnete: zakaz nechavat jedlo v aute, BRFC (bear resistent food container) resp. prenosne vzduchotesne nadobky na skladovanie jedla, kontajnery na odpad v prirode dokladne uzavrete pred medvedmi, separovanie, recyklacia, oblasti urcene na trekovanie zamerne bez turistickych znaciek, aby sa nevytvorili vychodene chodnicky, t.j. aby zasah cloveka bol co najmensi, povinne preskolenie, ak mienite kempovat napr. v NP Denali na Aljaske a podobne. Ak chcete naplno podlahnut prirodnym lakadlam a zazit vsetky tie dobrodruzstva bez ujmy resp. prezit, treba tiez dodrziavat pravidla na vasu vlastnu ochranu. V divocine predsa len striehnu rozne uskalia a najma nepripravenym alebo lahkovaznym tvorom tu hrozi naozaj vacsie nebezpecenstvo nez povedzme v nasich lesoch. Kazdy out-finder by mal mat potrebne vedomosti a ked uz nie instinkt (pochopitelne nam, ktori nezijeme v lone divokej prirody, akykolvek instinkt chyba), tak aspon zdravy rozum a respekt. Na temu lokalnych nastrah neskor napisem zopar zaujimavosti (napr. co ma prekvapilo, ake rady som dostala na spravanie sa pri kontakte s medvedom alebo losom, kedy utekat a kedy neutekat:-), na co si davat pozor a podobne). 

Pritomnost divokej zveri garantuje napinavost vasej cesty. Osobne som cakala, ze na Aljaske a v Yukone sa to bude doslova hemzit zvieratami, no nekonalo sa. Afrika ma evidentne velmi rozmaznala:-)! Nepamatam si jediny den v nej straveny, kedy by som (aj mimo safari!) nevidela zvierata v hojnych poctoch, kym na AK a v YT som zvierata (ak to porovnavam s Afrikou) az tak casto a v takych poctoch rozhodne nevidela. Preto jedna rada: ak ste uz boli v Afrike a chystate sa na AK alebo do Kanady, odporucam pripravit sa na skromnejsie pomery faunoveho sveta. Afrika ma vela naucila, o.i. byt tak trochu stoparom a lovcom (hunter v zmysle robenia fotiek, cize trpezlivo striehnut na prihodny okamih), zlepsila moje pozorovacie schopnosti a tento trackersky instinkt sa naplno prejavil aj v Severnej Amerike. Ked som prave nespala v aute (k tomu este dalej), mala som oci na stopkach, ci niekde neuvidim mihnut sa medveda, losa, vlka a podobne a to iste platilo aj pri prechadzkach v lesoch a bear countries. Vsimala som si podu resp. podlozie, koruny stromov, sem tam vosla medzi kriky a hladala cokolvek zive okrem medveda, losa a vlka:-). 

Na margo “vyspavania” v aute:-). Na svoju obranu musim povedat, ze ranne budicky boli skore, ani trochu mi nepripadali kompatibilne s dovolenkovym modom:-), ale to bolo samozrejme v poriadku (ved vzdy nas cakal nabity program a vacsinou aj vela kilometrov cesty a spat mozem aj doma, ze ano:-)? Kedze som chodila do postele klasicky neskoro a skoro vstavala, slofik pocas dlhych presunov v aute padol vzdy super, vacsinou som ani nevedela, ako som odkvecla:-).

Na Aljaske a v Kanade som videla samozrejme najma take zvieracie druhy, ktore som v Afrike nevidela (ako priklad bizon, medved*, los, sob, vlk, liska), no zopar rovnakych alebo podobnych druhov sa predsa len vyskytlo. V Afrike som napriklad videla dikobraza (beznym lokalnym suvenirom tu je nahrdelnik alebo ina bizuteria z jeho ostnov) a na Aljaske som videla vyzorom podobneho zivocicha – tzv. novosvetskeho alebo severoamerickeho dikobraza. Jeho korektny nazov je urzon kanadsky a pokial ide o delenie podla celadi, vobec to nie je dikobraz (ale prisahali by ste na to, ak by ste ho videli:-). Na obidvoch kontinentoch sucasne som videla uskatce, netopiere, vevericky. *Jedna zaujimavost o historickom vyskyte medvedov v Afrike: listnate lesy severnej Afriky kedysi obyval medved atlasky (poddruh medveda hnedeho), no posledny znamy ulovok je z roku 1870.

Najvacsie mnozstvo vtakov, ak porovnam doposial navstivene krajiny alebo kontinenty, som videla v Afrike – je to ozajstny raj pre ornitologov (bird watching ako prostrednictvom dokumentarnych filmov). Bolo pre mna prekvapenim, ze z dravcov som v Afrike velmi casto videla orlov – konkretne orla jasnohlaseho (fish eagle), ktory je apropo aj na statnom znaku Namibie. Pokial ide o vtactvo a konkretne orly, v tomto smere prekonali Afriku prave Aljaska a Yukon – suverenne najviac orlov som teda vo svojom zivote videla prave na AK a v YT – napr. orla skalneho (golden eagle) a majestatneho orla bielohlaveho (bald eagle), ktory je symbolom USA a vyzorom resp. operenim mi (videne laickym okom) pripominal spomenuteho africkeho orla jasnohlaseho. Musim sa zmienit aj o typickom operencovi AK a YT – krkavcovi ciernom, ktory je dokonca narodnym vtakom Yukonu. Krkavcov som tu videla velmi vela a to nielen v zivej podobe, no aj symbolicky zvecnenych vdaka vyobrazeniam na indianskych totemoch. Nie je to nahoda. Totiz, indiani Severnej Ameriky povazovali za svojho spolocneho prapredka bud krkavca (jedna skupina indianov) alebo vlka (druha skupina indianov), tzn. svoj povod odvodzovali bud od krkavca alebo od vlka. Kedze krkavce sa vyskytuju len v holarktickej oblasti, v Afrike som ziadneho nevidela:-).

Hoci koncentracia zveri je v Afrike o dost vacsia nez na AK a v YT, za identicke javy a pocity (priznacne ako pre Afriku, tak aj pre AK a YT) povazujem obrovske, ludoprazdne uzemia, prazdne cesty – ziadne ine auto na obzore, cerstvy vzduch, panensku prirodu, pocit slobody a dobrodruznosti, casto bez signalu v mobile. V Afrike som mala pochopitelne pocit vacsej “exotiky” (ved pribuznejsia Europe je v mnohych ohladoch viac Severna Amerika nez Afrika) a bola pre mna urcite narocnejsia na prejdenie. A co komare? Hoci na Aljaske a v Yukone neuraduju komare prenasajuce malariu alebo horucku dengue, no na strane druhej su o dost agresivnejsie nez tie v Afrike. Nepomahal ani repelent s extremne vysokym DEET, ktory mi postacoval v Afrike. Nastastie len niektore lokality na AK a v YT boli zamorene komarmi (najcastejsie lesy), no neprijemne bolo, ze bodali aj cez saty a stipance boleli viac nez stipance od komarov v Afrike. Fenistil absolutne nezaberal, a tak som lutovala, ze nemam gel, ktory sa mi osvedcil v Afrike (z Care Plus, ktory pomaha aj pri ustipnuti skorpionom a pod. – nechcem robit reklamu, no specialne a velmi kvalitne “preparaty” som do Afriky mala prave z rady Care Plus ako napr. elektrolyt pri extremnej dehydratacii a pod.). Preto radim vziat si na cestu na AK a do YT silny repelent (s velmi vysokou ucinnou latkou DEET) a niektori cestovatelia dokonca odporucaju sietku na hlavu (citala som, ako si na Aljaske navliekli vetrovku a ciapku ako ochranu pred komarmi, hoci bolo velmi teplo).

Slovo autorky na zaver: Hlavnym znakom antropocenu su klimaticke zmeny. Na temu globalneho oteplovania prispevky nepisem – jednak nie som odbornik a jednak je prislusnych informacii a varovani (nastastie) vsade plno. To, ze nas s globalnym oteplovanim v mediach iba nestrasia, si uz dalej “overovat” nemusim – na Aljaske som videla nasledky takpovediac v priamom prenose, a to najma v podobe dramaticky sa topiacich ladovcov. Celkovo som bola pri troch ladovcoch (v oceane a aj vo vnutrozemi) a videla na vlastne oci opadavajuce kusy ladu (o ladovcoch napisem osobitny prispevok). V jednom miestnom edukativnom centre som si vyskusala zavazia modelujuce realnu hmotnost ladu versus topiaceho ladu versus vody a pozrela zabery a precitala informacie o procese topenia sa ladovcov. Kedze posledne roky sa tento proces zrychlil, lokalne cestovne agentury zaznamenali pocas tohtorocnej sezony 2019 omnoho vacsi dopyt (apropo, vacsinou uz v polovici septembra tu sezona konci*). Dovodom vacsieho dopytu bola podla vyjadrenia agentur snaha ludi vidiet ladovce predtym, ako k nim stratia pristup. Mna osobne prekvapili aj vysoke denne teploty na Aljaske. Hoci som otuzilec a v kratasoch nemam problem pobehovat, aj ked ini maju dlhe gate a hrubsie mikiny, no v Anchorage a na niektorych inych miestach bolo doslova horuco a kratasy mali vsetci (28 stupnov, mozno aj viac). Z mojho pohladu vysoke denne teploty sme mali az pocas jednej tretiny pobytu. Pocas dalsej tretiny boli teploty prijemnych cca 20 – 25 stupnov. Pocas dalsej tretiny sme mali trochu nizsie teploty, cca 15 stupnov, no myslim, ze menej ako 10-12 stupnov sme nemali nikdy. V pripade zaujmu o detailnejsie informacie o prejavoch globalneho oteplovania na Aljaske vid napriklad clanky Washington Post, ktory sa tejto teme venuje pravidelne: https://www.washingtonpost.com/weather/2019/07/03/giant-heat-dome-over-alaska-is-set-threaten-all-time-temperature-records/?noredirect=on Este aspon jeden prejav klimatickych zmien: lad na rieke Tanana blizko mesta Fairbanks na Aljaske sa toho roku roztopil uz v polovici aprila, cim padol 103-rocny rekord (mesto Fairbanks som navstivila, je to druhe najvacsie mesto na AK a plavila som sa lopatkovym parnikom po rieke Chena, ktora je pritokom rieky Tanana). *Ako som pisala vyssie, sezona na Aljaske obvykle konci v polovici septembra a vzhladom na prudko premenlive a nevyspytatelne pocasie moze jesen trvat aj len jediny den. Potom udrie prava aljasska zima, cesty sa uzatvoria a bude sa uz len lietat alebo chodit na saniach tahanych psami. Miestne drsne zimy takmer bez denneho svetla mozu vydrzat len fyzicky a psychicky odolni jedinci, ktori vladzu makat rukami, maju dobre zasoby vsetkeho potrebneho na prezitie a psi zaprah alebo ski plane. Ti ostatni sa na zimu stahuju do niektoreho z inych statov USA, pripadne niekam inam.

Podtitul 1: Direct to be followed “The Call of the Wild” by Jack London.

Podtitul 2: Uz po slovensky, lebo uz doma (hoci, ledva som trafila – k tomu Podtitul 3). Zo zablatenych trekerskych topanok do papuciek – takato zmena obuvi ma tentokrat nepotesila.

Podtitul 3: Zabudnut PIN zrejme nie je ani pre vas nicim neobvykla skusenost (stava sa). Namierit si to s bagazou iduc zo Schwechatu do vchodu, kde nebyvate a mat pritom nulove promile v krvi, tak to je uz ina uroven (nazvem to pekne) zblbnutosti. Poriadne dezorientovana (=maximalne zresetovana) som dosla z tejto uzasnej cesty -> co tam po obydli resp. suradniciach jeho polohy, ked v hlave su zazitky na nezaplatenie:-).

Neskor zavesim zopar prispevkov o tejto aljassko-yukonskej rangersko-pioniersko-zlatokopeckej ceste, no aspon zopar tagov na uvod: sugestivna, dychberuca priroda, prava divocina – jedna z poslednych, polnocne slnko, severny polarny kruh, lesy, ladovce a divoka zver, eskymaci-indiani-inuiti, kozusiny z vlkov a lisok, psie zaprahy, rybolov, aljasske lososy a halibuty, karavany a dobrodruhovia, kosti a kly mamutov, Beringia a doba ladova, atd.

A este zopar ukazok z mojho extra bohateho programu: splavila som na kanoe rieku Yukon, ryzovala zlato v studenom Hunker Creek, plavila sa 6 hodin v Aljasskom zalive a videla velryby, chodila po ladovci, letela so ski plane ponad zasnezeny najvyssi vrch Kanady, videla najvacsie letisko hydroplanov a aj ich pristavanie na vode, pohybovala sa peso (tury a prechadzky) v medvedich zonach – bear countries, precestovala cca 5 000 km autom (vratane Top of the World Highway a casti legendarnej Alaska Highway), videla potomkov First Nations a zopar dokumentarnych filmov v miestnych centrach / muzeach, dostala peciatku s losom do pasu a vela vela, naozaj vela ineho:-). Stale vedome ci nevedome prekryvam to, co aktualne vidim doma (budovy, domy, cesty, …) obrazmi vsetkeho mozneho videneho na Aljaske a v Yukone:-), no do vchodu k sebe domov uz bez problemov trafim:-).

Pripajam otazku, na ktoru by som este pred cestou na Aljasku odpovedala zarucene nespravne! Az na Aljaske som zmudrela:-). KTO JE NAJVACSIM ZABIJAKOM LUDI V ALJASSKO-KANADSKEJ DIVOCINE? Je nim medved grizly (?) (vid moje foto vyssie) alebo medved kodiak (?) (= iny poddruh medveda hnedeho, najvacsi a extremne agresivny medved, endemit zijuci len na Aljaske, na suostrovi Kodiak) alebo medved cierny – baribal (?), pripadne medved biely? Spravna odpoved znie NIE, ani jeden z menovanych! Kto by povedal, ze najvacsim zabijakom je sice grandiozny, no tak milo a nenapadne sa tvariaci los? (= vid moje foto v uvode prispevku). Uz ziadne tricko s losom nechcem:-).

Podtitul 1: Wildlife in Alaska (USA) and Yukon (Canada)

Podtitul 2: Tam, kde medvede, losy a soby davaju dobru noc

Podtitul 3: Tam, kde si za svetla date nocnu prechadzku

Podtitul 4: Tam, kde ludia maju na znackach napisy “posledna hranica” (the last frontier), lebo nasleduje uz len severny pol

Neviem uplne presne, co ma caka:-), zatial len tolko, ze longhaul let, casovy posun – 10 hodin, niekolko tisic km prejdenych autom, tury, plavba, dni v zovreti divokej prirody a zvierat a noci, kedy slnko nezapadne skor ako o 23:30 (takyto neskory sunset som zatial este nezazila) … nuz, tak teraz po vychodniarsky (= po mojom) dva piva na to:-) alebo Alaska Coctail s ginom (lepsia volba pre mna). A este jedno mudro mimo temu tohto prispevku, no hodi sa mi v prepojeni na zapitie cesty: “It’s too bad that even at our age we’re not mature enough to meet for a drink because it will somehow turn into 7 drinks, 5 shots, 2 bottles of wine and a 3-day hangover.”

Podtitul: Thajsko – krajina usmevov. Bangkok – Mesto anjelov, mesto tisicov Budhov aj mesto hriechu (nuda tu nehrozi). V nocnom Sin City su prekvapenie a rozpaky v poriadku, pohorsovanie nie (to radsej zostante sediet v hoteli).

Thajsko bola moja druha “vstupna brana” do Azie – druha azijska krajina, ktoru som navstivila. Hoci je zamorena turistami, ktorych pritomnost trosku ubera na azijskom spirite, je to fajn destinacia na to, aby ste zistili, ci ste “aziofil” :-). Ja som a velmi! No az po navsteve dalsich azijskych krajin, v ktorych je to “azijske” v (o dost) koncentrovanejsej podobe, som Azii skutocne podlahla. Naspat k Thajsku. Hovori sa o nom ako o krajine usmevov – to plati, ziju tu neskutocne vysmiati a srdecni ludia, taki dobracikovia (mozno aj preto, ze su theravadski budhisti). Hovori sa tiez o miestnej vybornej gastronomii – aj to plati (pre mna osobne vsak nie je azijskou topkou, napr. vietnamska a japonska kuchyna maju u mna prednost). Hovori sa o krasnych plazach v roznych thajskych provinciach a o nadhernych ostrovoch v Adamanskom mori – aj to plati. A napokon, v suvislosti s Thajskom sa sklonuje na vsetky mozne sposoby turistika s hviezdickou – aj to plati. Co tu treba navstivit? Neponuknem ziadne bedekrove informacie, len zopar osobnych tipov – Bangkok, plaze (par noci som bola na Krabi) a ostrovy (ja som ich videla cca 5-6), urcite byvale starobyle hlavne mesto Ayutthaya – mesto kralov Siamu, tiez plavajuce trhy Damnoen Saduak (cca 100 km od Bangkoku) a pamatnik obetiam krvavej vystavby zeleznice z Thajska do Barmy (tzv. zeleznica smrti), kde su este aj dnes denne ukladane cerstve kvety a ktory sa nachadza pri rieke Kwai.

A teraz k Mestu anjelov / Mestu hriechu. Bangkok je jedno uzasne, farebne, rusne, vibrujuce a uvolnene city, plne zabavy, no aj historickych pamiatok a soch Budhov. Je tiez (a zrejme celosvetovo) zname vykricanou stvrtou Patpong. Hovori sa (citajte s nadsazkou), ze “kto nebol v Patpongu, nebol v Bangkoku”. Skor to zrejme plati pre turistiku s hviezdickou, no kedze prave v Bangkoku som videla to, co inde na svete nie, suhlasim, ze treba skocit aj tam, lebo k mestu proste tato stvrt patri (nehovorim, ci je dobre alebo zle, co vsetko sa tam odohrava, je to proste fakt a tak to treba brat a nemoralizovat). Za bieleho dna inak nevinne vyzerajuca stvrt, ktora sa v noci meni na miesto, kde uvidite a kupite vsetko – od falzifikatov osobnych dokladov cez oblecko, kokosove orechy az po privatne sluzby snad kazdeho druhu (zdaleka nielen krajcir, maser, tater, plasticky chirurg, zubar) alebo vstupne na show podla vasho gusta :-). 

Do miestnych klubov chodia uplne bezne aj zeny – turistky alebo pary (nielen muzi). Zaskoceni asi budete, najma ked tam pojdete cisto zo zvedavosti – dvere za vami zaklapne bodyguard, obklopi vas sero, no aj tak dobre uvidite, a to doslova vsetko – nielen klasicke shows, travesti shows, ale aj live “produkcia” a la hodinovy hotel odohravajuca sa v ringu a aj mimo neho (kde prislo) a dokonca v podani neazijskych parov. To, co som nazivo na verejnosti (v utrobach klubu) videla v Patpongu, som nikde na svete nevidela. Plati absolutny zakaz fotit a natacat – neskusajte to, lebo vas aj s poharikom v jednej ruke a fotacikom v druhej ruke v tom lepsom pripade vyhodia, v horsom pripade vam a vasmu fotaku daju lekciu thajskeho boxu. Ako to vidim ja? (1) Ak ste jedinec s prudernejsou povahou alebo ak mate sklony sa pohorsovat, sudit, hodnotit, tak tam ani omylom nechodte. (2) Inak urcite skocte aspon nakuknut – ak vas to nebude v ziadnom klube bavit, v Patpongu je aj obrovsky nocny trh. (3) Najkrajsie zeny v Thajsku su muzi (lady-boys) : -) – na prvy pohlad je velmi mala sanca rozoznat ich od zeny a mnohi su naozaj pekni / pekne. (4) Aby si turisti dodali odvahu a zlepsili naladu, “skyblikuju sa” – o co ide? Na ulici su stanky, v ktorych maju nieco ako male vedierka, ktore vam naplnia mixom najtvrdsieho alkoholu a ten sa pije cez slamku – vrazedne kombo, lebo teplo (aj v noci), do toho tvrdy alkohol a este mixnuty a slamka – ja som nekyblikovala, stacil mi jeden, dva druhy (nie desat). Pripajam par foto lady-boys (ako som pisala vyssie, v tych “najtmavsich” kluboch bol zakaz fotit a natacat, ziadne foto nemam a vlastne, ak by som aj mala, nepublikovala by som :-). 

Kedze som do Thajska a ani do Bangkoku nesla kvoli turistike s hviezdickou:-), patri sa na tomto mieste (aj napriek tomu, ze clanok nemal byt o kulturnych pamiatkach) aspon spomenut “must see” zalezitosti v Bangkoku, ktore som si pozrela aj ja – prenadherny Kralovsky palac, jedinecny sediaci Budha z cisteho zlata, chramovy komplex Wat Pho s obrovskou sochou pozlateneho leziaceho Budhu (ide o najvacsi a najstarsi chramovy komplex v Thajsku a tiez miesto, kde vznikli zname thajske masaze), budhisticka stupa Wat Arun (najkrajsia je pri vychode alebo zapade slnka), plavba po rieke Chao Phraya, ktora vertikalne pretina Bangkok a priblizi vam kontrastnu stranku mesta resp. jeho lesk aj biedu (spickove hotely, moderne budovy a vily striedaju rozpadavajuce sa domceky na koloch). K dotvoreniu predstavy o meste treba spomenut populaciu s vyse 8 mil. obyvatelov, velky hluk a smog (stale vsak o dost mensi nez v Indii), esteticka/plasticka chirurgia a nemocnice na taketo zakroky na spickovej urovni (vykony v oblasti estetickej/plastickej chirurgie patria medzi najlepsie na svete a pocetnu klientelu predstavuju cudzinci) a tiez tuk-tuky. Ked som sa v noci alebo skor nadranom vracala z Patpongu na hotel, isla som tuk-tukom. Pamatam si, ze moj tuk-tukar sa rozhodol na 8-prudovej dialnici pretekat s inym tuk-tukom a s o dost rychlejsimi autami a ja si uz nespominam, preco som ho v tom este aj povzbudzovala:-) ?! … Tymto moja night-tour Bangkokom dostala este jednu adrenalinovu bodku na zaver (apropo, k Bangkoku by sa mi akosi jazda v taxiku s taxikarom v bielych rukavickach, ktora je tak typicka pre moje milovane Japonsko, vobec nehodila). Na hotel som dorazila ziva a zdrava a celkovo nadsena z tohto mesta (a teraz zamerne napisem) – Mesta anjelov:-).     

Keby mi niekto pred par rokmi povedal, ze pojdem DO AFRIKY (!?), zalubim sa do nej a vratim sa tam, pomyslela by som si ….. si svoje :-). Nemyslitelne sa (ako spravne tusi pozorny citatel) stalo realitou. A nebol v tom ziadny samanizmus ani cary …. aj ked, kto vie :-)? O com teda bola moja druha navsteva ebenoveho kontinentu? Suma sumarum: 4 staty na juhu Afriky – JAR, Namibia, Botswana a Zimbabwe. Vyse 6 200 km prejdenych pozicanou Toyotou po cestach – necestach, 2 slussdefekty “v cene” (pri prvom som si len oskrela ruku, pri druhom to uz bolo o skuske odvahy, kedy mi nebolo vsetko jedno, no dnes si uz na tuto prihodu spominam s usmevom a premieta sa mi akoby islo o surrealny film, v ktorom neucinkujem – o tom niekedy nabuduce).

Aby to vsetko mohlo zacat, musela som nastartovat lietadlo :-). Lietam naozaj velmi rada, ale longhaul lety mi davaju zabrat. Tazko sa mi v lietadle zaspava a vacsinou neprespim pocas celej noci viac ako 3 hodiny (aj to prerusovane). Kazdemu letu, ktory ma trvat menej ako 9 hodin, sa vzdy potesim :-). A doslova zboznujem 1 prestup.

LETOVY ITINERAR (letela som a letela … az na samy koniec juznej pologule): 1/ Vieden – Dubaj, SAE (Emirates), 2/ Dubaj, SAE – Kapske mesto, JAR (Emirates). POTOM par tisic kilometrov po susi autom a potom znova do oblakov: 3/ Victoria Falls, Zimbabwe – Johannesburg, JAR (British Airways), 4/ Johannesburg, JAR – Dubaj, SAE (Emirates), 5/ Dubaj, SAE – Viedeň (Emirates). Nalietala som sa aj do zasoby :-), cestou tam aj spat som bola “v eru” cca 16 hodin x 2.

Niektore z navstivenych miest a uzemi: Cape Town, prirodna rezervacia Cape Point, Simon´s Town, Chapmans Peak Road, Namaqualand, Vioolsdrif, Cape Cross, Skeleton Coast, Windhoek, Swakopmund, Sossusvlei, Dead Vlei, NP Etosha (safari), Damaraland, Khorixas, Caprivi Strip, Kunene, Opuwo, Twyfelfontein, Grootfontein, Kasane, Hoba, NP Chobe (safari), Katima Mulilo, Victoria Falls.

Hovori sa, ze Afrika je nekompromisna, aj pokial ide o dojmy z nej. Staci ju navstivit len raz a bude vam jasne, ci je to laska na cely zivot alebo “dakujem, neprosim”.

Chodte si Afriku pozriet, niet nad osobnu skusenost. Cestopisy, bedekre, fotovystavy, premietania, atd. su samozrejme velmi fajn, no ak nie ste ich autorom, Afriku vam priblizia a predstavia doslova “z helikoptery” a sterilne (bez vone, bez chuti, bez vanku …). Az ked stupite na oranzovu podu, nadychnete sa miestneho vzduchu, uvidite prvy (druhy, treti, …) africky zapad slnka a nocnu oblohu a pozriete sa do oci lokalnych ludi, ktori ziju uplne jednoducho, nekomplikovane a mnohi z nich urcite stastne (v pravom zmysle slova), az potom sa do Afriky ponorite.

Na spoznanie Afriky to samozrejme nestaci, je to obrovsky kontinent a kazda krajina je ina. Ako ochutnavku odporucam tie najviac navstevovane krajiny (nie Kongo :-)) a potom mozete gradovat. Ja by som si uz zrejme trufla na kompletku v Etiopii (sever a divoky juh v povodi rieky Omo) a tomu podobne vypravy, ktore su narocnejsie nez napr. Kena, Tanzania, JAR … Namibiu by som nezaradila medzi “zoznamovacie” destinacie, bola tazsie zvladnutelna, no pre mna bola zo stvorky JAR, Namibia, Botswana a Zimbabwe absolutnou topkou – srdcovkou. Botswana a Zimbabwe su v pohode, no kedze som sa pohybovala v malarickej oblasti (zacala v Capriviho pase na severe Namibie), tak to chcelo istu disciplinu. A potom bol este narocny prechod statnou hranicou medzi Botswanou a Zimbabwe (podmienky, ako to prebiehalo / neprebiehalo a ako nekonecne dlho trvalo v umornej horucave, a kde som sa naozaj napalila :-).

HIGHLIGHTY MOJEJ CESTY neboli ako vidim juznu Afriku ja (v heslach): Bohovia sa museli zblaznit, pritomny duch davnych moreplavcov, prekrasna divoka priroda, rozbureny ladovy Atlantik, efekt kondenzacie vzduchu nad pevninou, rieka s pitnou vodou, spalujuce slnko, nezabudnutelne zapady slnka, najjasnejsia nocna obloha s milionmi hviezd, zvuky nocnej Afriky, ohromne uzemia bez svetelneho a viralneho smogu, takmer nonstop bez signalu, ludoprazdno, pocit nekonecnej slobody, fatamorgany na cestach/necestach, hrmiaci dym, vona cervenej africkej zeme, sviezi vzduch, lesy, savany aj buse, kamene aj skaliska, plaze aj puste, rieky aj vodopady, dazdovy prales, gycovito krasne scenerie, majstrovske diela prirody, Kubrickova Vesmirna odysea, tisicky zvierat, exoticke africke kmene a etnika, trosku stredoveku i moderna noblesa. Aj o tom bola moja druha africka cesta. Pomerne (sem-tam mimoriadne) namahava cesta, chcelo to aj kus sebazapretia, no stalo to urcite za to!

Slovo autorky na zaver: uz vyse roka pisem svoje spomienky na tuto cestu, obohatene o mnozstvo informacii, ktore som za ten cas nastudovala o krajinach, ludoch a zvieratach … hodiny citania, par hodin pisania, xy vymazanych stran, hodiny hnevu nad tym, ze som nevedela na mnohych fotkach identifikovat, ake zviera som si odfotila (impala? springbok?) : -) a stale to nema finalnu podobu. Zlostilo ma samozrejme aj to, ze som to nedopisala, no uz som s tym OK – aj take “polodielo” ma pre mna velikansku hodnotu. Ak to dokoncim, publikujem pre neunavneho citatela
na tomto blogu, pripadne budem publikovat po castiach. Vlastne aj textiky vyssie su vynatkom z rozpisaneho materialu.

Mesto Bohov – Rio de Janeiro (Januarova rieka) je povazovane za najsexy mesto sveta. Rytmus samby maju cariocas v genoch podobne ako Argentinci tango. Rio je drze a podmanive. Brazilcania su temperamentni, otvoreni a veseli. Kult tela je tu nabozenstvom. Ak nezazijete karneval (ja som ho nezazila, pretoze som nebola v Riu vo februari ale v septembri, no vtedy sa v Riu prezmenu konal najvacsi rockovy festival na svete – Rock in Rio), skocte aspon do nejakeho tanecneho klubu a pozrite si slavny sambadrom resp. sambodromo na ulici R. Marques de Sapucai – Santo Crist, kde sa karneval kona. Tuto svetoznamu prehliadku tanecnych skol asi netreba zvlast predstavovat. Skor by som dala do pozornosti meno legendarneho, uz neboheho brazilskeho architekta Oscara Niemeyera, ktory ziskal prestiznu Pritzkerovu cenu. Je autorom mnohych stavieb nielen v Brazilii (napr. Sekretariat OSN v New Yorku) a prave on navrhol stadion Sambadromu. Brazilskym narodnym koktejlom je caipirinha – obsahuje 40% alkohol cachaça (tzv. brazilsky rum z cukrovej trstiny, no bez zvyskovej melasy), limetku, trstinovy cukor a lad. Hovori sa, ze staci 1-2-3 caipirinhy a viete aj sambu, aj po portugalsky :-). Pokial ide o nocny zivot, jednu noc som stravila na 3. najvacsej diskoteke Ria – niekolko poschodi, rozne hudobne zanre. Kym tango (ako som uz pisala v predoslom clanku) je standardnym sutaznym spolocenskym tancom, samba patri medzi latinu (tiez kategoria sutazneho spolocenskeho tanca) a pochadza prave z Brazilie. Konkretne je modernou verziou brazilskeho ludoveho tanca “maxixe”, ktoru upravili ucitelia tanca vo Francuzsku. Majstrovske zvladnutie samby si vyzaduje dokonale natrenovanie osobitnych pohybov bokmi a samboveho pohupu – vyzera to jednoducho, no su to extra narocne prvky. Narodnym sportom je samozrejme futbal – hovori sa, ze “Anglicania vymysleli futbal a Brazilcania ho dotiahli do dokonalosti”. Brazilia je jedinou krajinou, ktora sa zucastnila vsetkych majstrovstiev sveta vo futbale. Pripajam video so sambou v podani mojho oblubeneho taliansko-ukrajinskeho tanecneho paru a par mojich foto – na prvej je kapela, ktora hrala vo vlaciku smerujuceho na vrchol Corcovada so sochou Krista Spasitela, na druhej je kapelka hrajuca pri Copacabane, na tretej je stanok priamo na Copacabane, v ktorom ste si mohli kupit caipirinhu alebo vam nashakeovali vselico na zelanie (ked ste uz raz v Riu, nieze si objednate daiquiri alebo pinacoladu : -) a na poslednej foto je futbalovy stadion Estadio Jornalista Mario Filho, znamy aj ako Maracana.